Spojené veci T-44/02 OP, T-54/02 OP, T-56/02 OP, T-60/02 OP a T-61/02 OP Dresdner Bank AG a i. proti Komisii Európskych spolocenstiev "Hospodárska sútaz - Clánok 81 ES - Dohoda o urcení cien a spôsobov úctovania sluzieb pri výmene hotovosti - Nemecko - Dôkazy o porusení - Návrh na zrusenie" Rozsudok Súdu prvého stupna (stvrtá komora) z 27. septembra 2006 Abstrakt rozsudku 1. Konanie - Návrh na zrusenie (Rokovací poriadok Súdu prvého stupna, clánok 48 ods. 2 a clánok 122 ods. 4) 2. Hospodárska sútaz - Kartely - Dohody medzi podnikmi - Pojem (Clánok 81 ods. 1 ES) 3. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Rozhodnutie Komisie o zistení porusenia (Clánok 81 ods. 1 ES) 4. Právo Spolocenstva - Zásady - Základné práva - Prezumpcia neviny 5. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Rozhodnutie Komisie o zistení porusenia - Súdne preskúmanie 6. Hospodárska sútaz - Kartely - Dôkaz 7. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Respektovanie práva na obhajobu - Oznámenie o výhradách - Povinný obsah 8. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Respektovanie práva na obhajobu 1. Konanie o návrhu na zrusenie upravené v clánku 122 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna má za ciel umoznit súdu vykonat nové preskúmanie veci na kontradiktórnom základe bez toho, aby bol viazaný riesením v rozsudku pre zmeskanie. Kedze v rokovacom poriadku neexistuje ustanovenie, ktoré by stanovovalo nieco iné, úcastník konania, ktorý podal návrh na zrusenie, má pri svojej argumentácii v podstate volnost a nie je obmedzený len na vyvrátenie dôvodov rozsudku pre zmeskanie. S prihliadnutím na úcel konania o návrhu na zrusenie nemozno zákaz uvádzania nových dôvodov pocas konania stanovený v clánku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna vykladat tak, ze úcastníkovi konania, ktorý podal návrh na zrusenie, zakazuje uviest dôvody, ktoré uz mohol uviest v stádiu vyjadrenia k zalobe. Takýto výklad uvedeného clánku by nemal zmysel, pretoze za predpokladu, ze návrh na zrusenie by bol dôvodný, by mohol viest k procesne neriesitelnej situácii: Súd prvého stupna by konstatujúc, ze mu nie je umoznené potvrdit riesenie uvedené v rozsudku pre zmeskanie, podla ktorého je jeden zo zalobných dôvodov dôvodný, nemohol pri zachovaní kontradiktórnosti rozhodnút o dalsích zalobných dôvodoch. (pozri body 43, 44) 2. Na existenciu dohody v zmysle clánku 81 ods. 1 ES je potrebné a postacujúce, aby dotknuté podniky vyjadrili svoju spolocnú vôlu správat sa na trhu urcitým spôsobom. Pokial ide o formu prejavu tejto spolocnej vôle, je postacujúce, aby dohoda vyjadrovala vôlu strán správat sa na trhu v súlade s jej znením. Z toho vyplýva, ze pojem dohoda v zmysle clánku 81 ods. 1 ES predpokladá existenciu súhlasnej vôle najmenej dvoch strán, pricom forma jej prejavu nie je podstatná, pokial predstavuje jej presné vyjadrenie. (pozri body 53 - 55) 3. Pokial ide o dokazovanie porusenia clánku 81 ods. 1 ES, Komisia musí predlozit dôkazy o poruseniach, ktoré zistí, a urcit dôkazné prostriedky, ktoré môzu právne dostatocným spôsobom preukázat existenciu skutocností svedciacich o porusení. (pozri bod 59) 4. Zásada prezumpcie neviny, ako vyplýva najmä z clánku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ludských právach, je súcastou základných práv, ktoré podla judikatúry Súdneho dvora, navyse potvrdenej preambulou Jednotného európskeho aktu a clánkom 6 ods. 2 EÚ, predstavujú vseobecné zásady práva Spolocenstva. Vzhladom na povahu predmetných porusení, ako aj na povahu a stupen prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatnuje na konania týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze uplatnitelných na podniky, ktoré môzu viest k ulozeniu pokút alebo penále. V rámci konania o zrusenie rozhodnutia o ulození pokuty je nevyhnutné, aby bola táto zásada zohladnená. Ak má súd pochybnost, musí mat z tejto pochybnosti prospech podnik, ktorému je urcené rozhodnutie o zistení porusenia. Súd preto nemôze dospiet k záveru, ze Komisia právne dostatocne preukázala existenciu daného porusenia, ak má o tejto otázke nadalej pochybnost. Preto je potrebné, aby Komisia uviedla urcité a súhlasné dôkazy na urcenie existencie porusenia. Kazdý dôkaz predlozený Komisiou vsak nemusí nevyhnutne zodpovedat týmto kritériám vo vztahu ku kazdému poruseniu. Postacuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa institúcia opiera, zodpovedá tejto poziadavke pri celkovom posúdení. Existenciu protisútazného postupu alebo dohody preto mozno odvodzovat z urcitého poctu súhlasných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré pri celkovom posúdení môzu vytvárat, pokial neexistuje iné logické vysvetlenie, dôkaz porusenia sútazných pravidiel. (pozri body 60 - 63, 65) 5. Pokial ide o rozsah súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie v oblasti uplatnovania pravidiel hospodárskej sútaze, existuje podstatný rozdiel medzi skutkovým stavom a skutkovými zisteniami na jednej strane, ktorých prípadnú nesprávnost môze súd odhalit vzhladom na tvrdenia a dôkazné prostriedky, ktoré sú mu predlozené, a ekonomickým posúdením na strane druhej. Aj ked v tejto súvislosti Súdu prvého stupna neprinálezí nahradit ekonomické posúdenie Komisie svojím posúdením, jeho úlohou je nielen overit vecnú správnost uplatnených dôkazov, ich spolahlivost a vnútornú súladnost, ale aj preskúmat, ci tieto dôkazy predstavujú súhrn rozhodujúcich skutocností, ktoré sa musia zohladnit pri posúdení komplexnej situácie, a ci môzu podporit závery, ktoré sa z nich vyvodili. (pozri body 66, 67) 6. Na posúdenie dôkaznej hodnoty dokumentu v rámci zistenia porusenia pravidiel hospodárskej sútaze je potrebné overit spolahlivost informácie, ktorú obsahuje, a zohladnit najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania, jeho adresáta a polozit si otázku, ci sa vzhladom na svoj obsah zdá rozumný a vierohodný. (pozri bod 121) 7. Respektovanie práva na obhajobu vyzaduje, aby podnik, ktorému je urcené rozhodnutie Komisie týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, mohol úcinne vyjadrit svoj názor na existenciu a význam skutocností, výhrad a okolností tvrdených Komisiou. Oznámenie o výhradách musí obsahovat opis výhrad vyjadrený hoci aj strucne, ale dostatocne jasne, aby umoznil zainteresovaným osobám skutocne sa oboznámit s konaním, ktoré im Komisia vytýka. Len pod touto podmienkou totiz môze oznámenie o výhradách splnit úcel stanovený nariadeniami Spolocenstva, ktorý spocíva v poskytnutí vsetkých potrebných údajov podnikom a zdruzeniam podnikov, aby sa mohli riadne obhajovat predtým, ako Komisia prijme konecné rozhodnutie. V zásade len dokumenty, ktoré sa uvádzali alebo spomínali v oznámení o výhradách, predstavujú platné dôkazné prostriedky. (pozri body 155 - 157) 8. Dokument mozno povazovat za dokument v neprospech len vtedy, ak ho Komisia pouzije na podporu zistenia porusenia, ktorého sa dopustil podnik. Na dokázanie porusenia práv na obhajobu v tejto súvislosti nestací, aby dotknutý podnik preukázal, ze sa pocas správneho konania nemohol vyjadrit k dokumentu uvedenému na lubovolnom mieste napadnutého rozhodnutia. Musí totiz preukázat, ze tento dokument Komisia v napadnutom rozhodnutí pouzila ako dôkazný prostriedok na preukázanie porusenia, na ktorom mal úcast. (pozri bod 158) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (stvrtá komora) z 27. septembra 2006 ([1]*) "Hospodárska sútaz - Clánok 81 ES - Dohoda o urcení cien a spôsobov úctovania sluzieb pri výmene hotovosti - Nemecko - Dôkazy o porusení - Návrh na zrusenie" V spojených veciach T-44/02 OP, T-54/02 OP, T-56/02 OP, T-60/02 OP a T-61/02 OP, Dresdner Bank AG, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), v zastúpení: M. Hirsch a W. Bosch, advokáti, Bayerische Hypo- und Vereinsbank AG, predtým Vereins- und Westbank AG, so sídlom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: pôvodne J. Schulte, M. Ewen a A. Neus, neskôr W. Knapp, T. Müller-Ibold a C. Feddersen, advokáti, Bayerische Hypo- und Vereinsbank AG, so sídlom v Mníchove, v zastúpení: pôvodne W. Knapp, T. Müller-Ibold a B. Bergmann, neskôr W. Knapp, T. Müller-Ibold a C. Feddersen, advokáti, DVB Bank AG, predtým Deutsche Verkehrsbank AG, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, v zastúpení: M. Klusmann a F. Wiemer, advokáti, Commerzbank AG, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, v zastúpení: H. Satzky a B. Maassen, advokáti, zalobcovia, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: T. Christoforou, A. Nijenhuis a M. Schneider, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorých predmetom je návrh na zrusenie podaný Komisiou proti rozsudkom Súdu prvého stupna zo 14. októbra 2004 vo veciach Dresdner Bank/Komisia (T-44/02, neuverejnený v Zbierke), Vereins- und Westbank/Komisia (T-54/02, neuverejnený v Zbierke), Bayerische Hypo- und Vereinsbank/Komisia (T-56/02, Zb. s. II-3495), Deutsche Verkehrsbank/ Komisia (T-60/02, neuverejnený v Zbierke), a Commerzbank/Komisia (T-61/02, neuverejnený v Zbierke) vydaným pre zmeskanie, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (stvrtá komora), v zlození: predseda komory H. Legal, sudcovia P. Lindh a V. Vadapalas, tajomník: K. Andová, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 31. mája 2006, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Táto vec sa týka rozhodnutia Komisie 2003/25/ES z 11. decembra 2001 v konaní zacatom podla clánku [81 ES] [vec COMP/E-1/37.919 (ex 37.391) - Bankové poplatky za prepocet mien eurozóny - Nemecko] [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 15, 2003, s. 1, dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 2 Pri sluzbách výmeny penazných prostriedkov v cudzej mene je potrebné rozlisovat medzi bezhotovostným prepoctom meny na jednej strane a výmenou mincí a bankoviek alebo "výmenou hotovosti" na strane druhej. Posledný uvedený typ sluzby, ktorý jediný je v tejto veci relevantný, mozno dalej rozdelit na dve kategórie: po prvé na výmenu hotovosti vo velkom, ktorá umoznuje bankám vymienat velké mnozstvá bankoviek (dalej len "medzibankové sluzby pri výmene hotovosti"), a po druhé na maloobchodné sluzby pri výmene hotovosti poskytované jednotlivcom a týkajúce sa malých mnozstiev bankoviek. 3 Pred zavedením eura nebola odplata za poskytnutie sluzieb pri výmene hotovosti v Nemecku vo vseobecnosti úctovaná osobitne: cena za uvedené sluzby bola zahrnutá v kurze, za ktorý úverové institúcie a zmenárne penazné prostriedky v cudzej mene nakupovali a predávali svojim klientom. Kurz bol pri nákupe nizsí a pri predaji vyssí ako trhový referencný kurz (odôvodnenie c. 38 napadnutého rozhodnutia). Táto odchýlka od trhového referencného kurzu sa niekedy nazýva "kurzové rozpätie". 4 Na zaciatku roka 1999 zacala Komisia vysetrovanie voci priblizne 150 bankám, vrátane zalobcov, usadeným v siedmich clenských státoch, a to menovite v Belgicku, Nemecku, Írsku, Holandsku, Rakúsku, Portugalsku a vo Fínsku. Komisia podozrievala banky, ze sa dohodli na urcení cien sluzieb pri výmene hotovosti pocas prechodného obdobia od 1. januára 1999, t. j. dna zavedenia eura ako jednotnej meny, do 1. januára 2002, t. j. dna uvedenia hotovostnej meny znejúcej na euro do obehu (dalej len "prechodné obdobie"), v prípade mien niektorých clenských státov zúcastnených na eurozóne. Aj ked vysetrovanie bolo spociatku vedené pod jednou spisovou znackou, Komisia v nom pokracovala tak, ze zacala samostatné konania o existencii dohôd obmedzujúcich hospodársku sútaz v dotknutých clenských státoch. 5 Od 8. februára 1999 Komisia ziadala informácie od troch zdruzení nemeckých bánk podla clánku 11 nariadenia Rady (EHS) c. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho clánky [81] a [82] zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), týkajúce sa predovsetkým odplaty za sluzby pri výmene hotovosti. 6 V dnoch 16. a 17. februára 1999 Komisia vykonala setrenie v sídlach Dresdner Bank a Deutsche Bank vo Frankfurte nad Mohanom. 7 Dna 19. októbra 1999 Komisia zaslala priblizne 240 bankám v eurozóne dotazník, v ktorom ich v súlade s clánkom 11 nariadenia c. 17 poziadala o poskytnutie údajov o zmenárenských províziách úctovaných pred zavedením eura a po nom. Tento dotazník bol zaslaný 42 nemeckým bankám vrátane adresátov napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia c. 22 az c. 24 napadnutého rozhodnutia). 8 V dnoch 20. a 21. októbra 1999 Komisia vykonala setrenie v sídle GWK Bank (dalej len "GWK") v Holandsku (odôvodnenie c. 21 napadnutého rozhodnutia). 9 Listami z 3. a 10. augusta 2000 Komisia zaslala oznámenie o výhradách nasledujúcim bankám: - Commerzbank, - Deutsche Verkehrsbank (DVB), - Bayerische Hypo- und Vereinsbank (HVB), - Reisebank, - Dresdner Bank, - Vereins- und Westbank (VUW), - Bayerische Landesbank Girozentrale, - SEB Bank (predtým BfG), - Hamburgische Landesbank Girozentrale, - Westdeutsche Landesbank Girozentrale (West LB), - Landesbank Hessen Thüringen Girozentrale, - GWK a jej materským spolocnostiam Fortis NV, Fortis Services Nederland NV a Fortis Bank Nederland NV. 10 V dnoch 1. a 2. februára 2001 úradník poverený vypocutím vypocul adresátov oznámenia o výhradách. 11 Dna 11. decembra 2001 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie. 12 Podla napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie c. 2) sa banky zúcastnené na rokovaní, ktoré sa uskutocnilo 15. októbra 1997 v priestoroch DVB vo Frankfurte nad Mohanom (dalej len "rokovanie z 15. októbra 1997"), dohodli na úctovaní provízie vo výske okolo 3 % za nákup a predaj bankoviek eurozóny pocas prechodného obdobia. 13 Iniciatíva na uskutocnení tohto rokovania sa pripisuje GWK. Napadnuté rozhodnutie totiz uvádza, ze GWK naliehala na Reisebank v rámci rokovania uskutocneného 29. apríla 1997, aby zacala rozhovory s dalsími nemeckými bankami, a to s hlavným cielom zabezpecit, aby Deutsche Bundesbank, teda nemecká centrálna banka, neponúkala spotrebitelom sluzby pri výmene hotovosti bezplatne (odôvodnenia c. 60 a c. 63 az c. 68 napadnutého rozhodnutia). 14 Listinnými dôkazmi o porusení sú podla napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie c. 62) zápisnice z rokovaní a záznamy telefonických rozhovorov, ktoré sa nasli pocas setrenia v priestoroch GWK. Ide najmä o zápisnice z rokovania z 15. októbra 1997, ktoré vypracoval zamestnanec GWK (dalej len "zápisnica GWK") a zamestnanec Commerzbank (dalej len "zápisnica Commerzbank"). 15 V napadnutom rozhodnutí Komisia najprv poznamenala, ze úcastníci sa dohodli na informovaní Deutsche Bundesbank o tom, ze od 1. januára 1999 budú vykonávat "výmenu bankoviek eurozóny za pevný výmenný kurz a budú úctovat výslovne vyjadrenú províziu" [neoficiálny preklad] (odôvodnenie c. 88 napadnutého rozhodnutia). 16 Dalej Komisia uviedla (odôvodnenie c. 89 napadnutého rozhodnutia), ze úcastníci rokovania z 15. októbra 1997 neboli schopní dohodnút sa na zásade jednotnej sadzby, a preto "si stanovili za spolocný ciel nahradenie [kurzových] rozpätí percentuálnymi províziami tak, aby si mohli vynahradit 90 % celkových príjmov zo zmenárenskej cinnosti, co predstavovalo úhrnnú províziu vo výske okolo 3 %" [neoficiálny preklad]. Na základe zápisnice Commerzbank Komisia uviedla, ze "existovala zhoda o pouzívaní pevných výmenných kurzov pre meny eurozóny (a teda o nepouzívaní nákupných a predajných kurzov) s poplatkami úctovanými formou percentuálnej provízie" [neoficiálny preklad] (odôvodnenie c. 95 napadnutého rozhodnutia). 17 Napokon Komisia usúdila, ze zo zápisnice GWK, ako aj zo zápisnice Commerzbank vyplýva existencia dohody o odplate za sluzby pri výmene hotovosti vo forme provízie vyjadrenej percentom z vymienanej sumy. Zápisnica Commerzbank neuvádza výsku tejto provízie na rozdiel od zápisnice GWK, ktorá uvádza výsku okolo 3 %. Komisia vsak vzala do úvahy skutocnost, ze Bayerische Landesbank Girozentrale pri svojom vypocutí 1. a 2. februára 2001 uviedla, ze jej zástupca na rokovaní z 15. októbra 1997 pripomenul, ze "niektorí zástupcovia jednotlivých bánk spomínali urcité císla, a to niekde medzi 2 a 4 %" [neoficiálny preklad], aj ked si nevedel spomenút na sumu 3 % (odôvodnenie c. 96 napadnutého rozhodnutia). 18 Na základe týchto skutocností Komisia usúdila, ze "banky zúcastnené na rokovaní z 15. októbra 1997 sa dohodli na zavedení úhrnnej provízie vo výske okolo 3 % (aby si vynahradili 90 % svojich príjmov) po 1. januári 1999" [neoficiálny preklad] a ze táto dohoda "mala za ciel i za následok obmedzenie hospodárskej sútaze v Spolocenstve" [neoficiálny preklad] (odôvodnenia c. 120 a c. 128 napadnutého rozhodnutia). Táto dohoda bola uzatvorená na prechodné obdobie (odôvodnenie c. 173 napadnutého rozhodnutia). 19 Podla clánku 1 napadnutého rozhodnutia Commerzbank, Dresdner Bank, HVB, DVB a VUW porusili clánok 81 ES tým, ze "sa zúcastnili na dohode, ktorej predmetom bolo urcenie a) spôsobov úctovania poplatkov za výmenu bankoviek mien eurozóny (teda percentuálne vyjadrenej provízie) a b) cielovej úrovne týchto poplatkov okolo 3 % (aby si vynahradili 90 % príjmov pochádzajúcich z [kurzového] rozpätia) pocas prechodného obdobia od 1. januára 1999". 20 Komisia dospela k názoru, ze ide o závazné porusovanie, ktoré trvalo priblizne styri roky, a preto ulozila nasledujúce pokuty (clánok 3 napadnutého rozhodnutia): Commerzbank 28 000 000 eur Dresdner Bank 28 000 000 eur HVB 28 000 000 eur DVB 14 000 000 eur VUW 2 800 000 eur Konanie 21 Dresdner Bank, VUW, HVB, DVB a Commerzbank návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupna od 26. februára do 1. marca 2002 podali zaloby proti napadnutému rozhodnutiu (veci T-44/02, T-54/02, T-56/02, T-60/02 a T-61/02). 22 Komisia po tom, co jej bolo dorucené oznámenie o týchto zalobách, nepredlozila v stanovenej lehote vyjadrenie k zalobám. Listami podanými do kancelárie od 25. júna do 2. júla 2002 zalobcovia navrhli, aby Súd prvého stupna rozhodol o veci rozsudkom pre zmeskanie podla clánku 122 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 23 Rozsudkami vydanými pre zmeskanie 14. októbra 2004 Súd prvého stupna zrusil napadnuté rozhodnutie (dalej len "rozsudky pre zmeskanie") v castiach, v akých sa týkali jednotlivých zalobcov. Súd prvého stupna na základe zalôb usúdil, ze Komisia nepredlozila právne dostatocný dôkaz o existencii údajnej dohody, a to tak pokial ide o urcenie cien za sluzby pri výmene hotovosti, ako aj o spôsoby ich úctovania. Súd prvého stupna rozhodol, ze zalobné dôvody týkajúce sa nesprávnosti skutkových zistení a nedostatku dôkazného charakteru nepriamych dôkazov predlozených proti zalobcom, sú dôvodné bez toho, aby bolo potrebné skúmat dalsie zalobné dôvody. 24 Podaniami podanými do kancelárie Súdneho dvora od 27. novembra do 4. decembra 2004 podala Komisia podla clánku 122 ods. 4 rokovacieho poriadku návrh na zrusenie rozsudkov pre zmeskanie. 25 Dna 14. januára 2005 sa VUW zlúcila s HVB, ktorá tým vstúpila do práv VUW vo veci T-54/02 OP. 26 Podaniami podanými do kancelárie Súdneho dvora od 11. do 21. februára 2005 zalobcovia predlozili svoje pripomienky k návrhu na zrusenie podla clánku 122 ods. 5 rokovacieho poriadku. 27 Uznesením z 12. júla 2005 boli po vypocutí úcastníkov konania veci T-44/02 OP, T-54/02 OP, T-56/02 OP, T-60/02 OP a T-61/02 OP spojené na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku podla clánku 50 rokovacieho poriadku. 28 Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Súd prvého stupna (stvrtá komora) otvorit ústnu cast konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania vyzval úcastníkov konania na zodpovedanie urcitých otázok. Úcastníci konania týmto ziadostiam vyhoveli. 29 Súd prvého stupna vypocul prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupna na pojednávaní 31. mája. Návrhy úcastníkov konania 30 Vo vsetkých veciach Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zrusil rozsudky pre zmeskanie, - zamietol zaloby v celom ich rozsahu, - zaviazal zalobcov na náhradu trov konania vrátane trov konania o návrhu na zrusenie. 31 Vo veci T-44/02 OP Dresdner Bank navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol návrh na zrusenie a ponechal rozsudok pre zmeskanie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane trov konania o návrhu na zrusenie. 32 Vo veciach T-54/02 OP a T-56/02 OP HVB navrhuje, aby Súd prvého stupna: - potvrdil rozsudky pre zmeskanie, - zamietol návrhy na zrusenie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane trov konania o návrhu na zrusenie. 33 Vo veci T-60/02 OP DVB navrhuje, aby Súd prvého stupna po tom, co upresní zmysel jej písomností na pojednávaní: - zamietol návrh na zrusenie ako ciastocne neprípustný, - zamietol návrh na zrusenie ako nedôvodný, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane trov konania o návrhu na zrusenie. 34 Vo veci T-61/02 OP Commerzbank navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol návrh na zrusenie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. Právny stav I - O konaní o návrhoch na zrusenie 35 Komisia na podporu svojich návrhov na zrusenie rozsudkov pre zmeskanie predlozila viaceré výhrady voci podmienkam, za ktorých Súd prvého stupna vykonal jeho preskúmanie, najmä pokial ide o poziadavky v oblasti dokazovania. 36 Vo veciach T-54/02 OP a T-56/02 OP HVB namieta, ze Komisia nesprávne chápe povahu konania o návrhu na zrusenie, ktorého cielom nie je naprávat právne pochybenia v rozsudku pre zmeskanie. 37 Po tom, ako bola Komisia vyzvaná, aby na pojednávaní upresnila význam svojich písomností, poziadala o výklad svojich návrhov na zrusenie rozsudkov pre zmeskanie v tom zmysle, ze nimi navrhuje, aby Súd prvého stupna prehodnotil tieto rozsudky s prihliadnutím na vyjadrenia k návrhu na zrusenie. Súd prvého stupna po vypocutí zalobcov toto upresnenie zaznamenal do zápisnice. 38 Súd prvého stupna po tom, ako Komisia upresnila zmysel svojich návrhov, usúdil, ze uz nie je potrebné rozhodnút o výhradách HVB k predmetu konania o návrhu na zrusenie. 39 Okrem toho DVB a Commerzbank tvrdia, ze návrh na zrusenie je ciastocne neprípustný. Komisia sa podla nich pokúsila rozsírit predmet konania tým, ze odpovedala na iné zalobné dôvody, ako boli tie, o ktorých rozhodol Súd prvého stupna v rozsudkoch pre zmeskanie. Zdôraznujú, ze návrh na zrusenie sa musí obmedzovat len na vyvrátenie zalobných dôvodov skúmaných v rozsudkoch pre zmeskanie. 40 DVB a Commerzbank na jednej strane uvádzajú, ze kazdý dôvod neprítomného úcastníka konania, ktorý nerespektuje toto obmedzenie, je oneskorený, a preto neprípustný podla clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. 41 Na druhej strane tvrdia, ze rozsudok pre zmeskanie a konanie o návrhu na zrusenie má za ciel potrestat neprítomného úcastníka konania, a nie dat mu "druhú sancu". V tejto súvislosti DVB upresnuje, ze za predpokladu, ak by Súd prvého stupna rozhodol zrusit rozsudok pre zmeskanie, musel by preskúmat dalsie zalobné dôvody bez toho, aby prihliadal na vyjadrenia neprítomného úcastníka konania k týmto dalsím zalobným dôvodom. Akékolvek iné riesenie by zvýhodnilo neprítomného úcastníka konania, kedze by mu nechalo znacný cas na prípravu jeho obrany po tom, ako sa dozvedel o názore Súdu prvého stupna. 42 Komisia na pojednávaní napadla tento výklad. 43 Súd prvého stupna zdôraznuje, ze konanie o návrhu na zrusenie upravené v clánku 122 ods. 4 rokovacieho poriadku má za ciel umoznit súdu vykonat nové preskúmanie veci na kontradiktórnom základe bez toho, aby bol viazaný riesením v rozsudku pre zmeskanie. Kedze v rokovacom poriadku neexistuje ustanovenie, ktoré by stanovovalo nieco iné, úcastník konania, ktorý podal návrh na zrusenie, má pri svojej argumentácii v podstate volnost a nie je obmedzený len na vyvrátenie dôvodov rozsudku pre zmeskanie. 44 S prihliadnutím na úcel konania o návrhu na zrusenie nemozno zákaz uvádzania nových dôvodov pocas konania stanovený v clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, na rozdiel od toho, co tvrdia DVB a Commerzbank, vykladat tak, ze úcastníkovi konania, ktorý podal návrh na zrusenie, zakazuje uviest dôvody, ktoré uz mohol uviest v stádiu vyjadrenia k zalobe. Tak, ako uz Komisia právom zdôraznila, takýto výklad clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku by nemal zmysel, pretoze za predpokladu, ze návrh na zrusenie by bol dôvodný, by mohol viest k procesne neriesitelnej situácii: Súd prvého stupna by konstatujúc, ze mu nie je umoznené potvrdit riesenie uvedené v rozsudku pre zmeskanie, podla ktorého je jeden zo zalobných dôvodov dôvodný, nemohol pri zachovaní kontradiktórnosti rozhodnút o dalsích zalobných dôvodoch. 45 Návrh na zrusenie je preto prípustný. II - Zhrnutie zalobných dôvodov 46 Zalobcovia predovsetkým napádajú existenciu porusenia clánku 81 ES. Popierajú existenciu dohody o urcení cien a zlození poplatkov za výmenu hotovosti odvolávajúc sa na rôzne pochybenia a vecné nesprávnosti skutkových zistení vykonaných Komisiou týkajúcich sa najmä existencie súhlasnej vôle v tomto bode. 47 Zalobcovia dalej tvrdia, ze nie sú splnené podmienky uplatnenia clánku 81 ES, kedze údajná dohoda nemá protisútazný úcinok a nemôze ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. 48 Zalobcovia takisto napádajú priebeh správneho konania. V tejto súvislosti poukazujú na rôzne porusenia práva na obhajobu, najmä práva byt vypocutý. Tvrdia, ze Komisia vykonala výlucne dôkazy v ich neprospech, cím porusila zásadu respektovania prezumpcie neviny. 49 Vo veciach T-54/02 OP, T-56/02 OP a T-60/02 OP HVB a DVB tvrdia, ze sa Komisia dopustila zneuzitia právomoci. 50 Vo veci T-56/02 OP HVB napáda podmienky, za ktorých Komisia vyvodila jej zodpovednost za správanie VUW. 51 Zalobcovia napádajú rozhodnutie Komisie upustit od konaní proti niektorým adresátom oznámenia o výhradách - najmä iniciátorovi rokovania z 15. októbra 1997 - ako výmenu za ich záväzok znízit ich ceny. Okrem skutocnosti, ze niektorí zalobcovia vyslovili pochybnosti o právomoci Komisie prijat takéto rozhodnutia, tvrdia, ze Komisia konala nepriehladne, svojvolne a diskriminacne. 52 Napokon zalobcovia subsidiárne navrhujú zrusenie pokút alebo ich znízenie, pricom sa odvolávajú na rôzne porusenia usmernení k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) a zásady proporcionality. III - O existencii protisútaznej dohody A - Úvodné pripomienky 53 Podla ustálenej judikatúry je na existenciu dohody v zmysle clánku 81 ods. 1 ES potrebné a postacujúce, aby dotknuté podniky vyjadrili svoju spolocnú vôlu správat sa na trhu urcitým spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupna zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 256, a z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T-41/96, Zb. s. II-3383, bod 67; pozri v tomto zmysle tiez rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 112, a z 29. októbra 1980, Van Landewyck a i./Komisia, 209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 86). 54 Pokial ide o formu prejavu uvedenej spolocnej vôle, je postacujúce, aby dohoda vyjadrovala vôlu strán správat sa na trhu v súlade s jej znením (rozsudok Bayer/Komisia, uz citovaný, bod 68; pozri v tomto zmysle tiez rozsudky ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný, bod 112, a Van Landewyck a i./Komisia, uz citovaný, bod 86). 55 Pojem dohoda v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, tak ako je vykladaný judikatúrou, predpokladá existenciu súhlasnej vôle najmenej dvoch strán, pricom forma jej prejavu nie je podstatná, pokial predstavuje jej presné vyjadrenie (rozsudok Bayer/Komisia, uz citovaný, bod 69). 56 V tejto veci je potrebné preskúmat, ci zalobcovia dokázu spochybnit zistenia Komisie o existencii súhlasnej vôle medzi úcastníkmi rokovania z 15. októbra 1997 o urcení výsky a spôsobov úctovania provízií za výmenu hotovosti. B - O dokazovaní a rozsahu súdneho preskúmania 57 Zalobcovia tvrdia, ze pocas rokovania z 15. októbra 1997 neuzavreli nijakú dohodu o výske a zlození zmenárenských provízií. Uvádzajú, ze Komisia nepredlozila dôkaz o skutocnostiach, na základe ktorých vyvodila záver o existencii porusenia. 58 Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna je v súlade so zásadou potrebného úcinku povinný pri výklade rozhodnutia vykonávajúceho clánok 81 ES zohladnit jeho znenie, ale takisto jeho súvislosti a ciele (rozsudky Súdneho dvora z 21. februára 1984, St. Nikolaus Brennerei, 337/82, Zb. s. 1051, bod 10; z 30. júla 1996, Bosphorus, C-84/95, Zb. s. I-3953, bod 11, a z 18. novembra 1999, Pharos/Komisia, C-151/98 P, Zb. s. I-8157, bod 19). Táto potreba je o to dôlezitejsia, ze kartelové dohody, ktoré clánok 81 ES zakazuje, majú casto tajnú povahu, takze ich existenciu mozno odvodit len z mnozstva nepriamych dôkazov posudzovaných v ich súhrne (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 55, a návrhy generálneho advokáta Colomer k rozsudku Súdneho dvora z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C-338/00 P, Zb. s. I-9189, I-9193). Súd prvého stupna preto nemôze pozadovat, aby listinné dôkazy uvádzané v napadnutom rozhodnutí predstavovali "nevyvrátitelný dôkaz" porusenia. Judikatúra vyzaduje len predlozenie dostatocných dôkazov (rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Enso-Gutzeit/Komisia, T-337/94, Zb. s. II-1571, body 94 a 153). Ak je posúdenie skutocností vykonané Komisiou viac pravdepodobné ako to, ktoré predkladajú zalobcovia, je vylúcené akékolvek zjavné pochybenie. 59 Súd prvého stupna v súvislosti s dokazovaním porusenia clánku 81 ods. 1 ES pripomína, ze Komisia musí predlozit dôkazy o poruseniach, ktoré zistí, a urcit dôkazné prostriedky, ktoré môzu právne dostatocným spôsobom preukázat existenciu skutocností svedciacich o porusení (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 58, a z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 86). 60 Ak má súd pochybnost, musí mat z tejto pochybnosti prospech podnik, ktorému je urcené rozhodnutie o zistení porusenia. Súd preto nemôze dospiet k záveru, ze Komisia právne dostatocne preukázala existenciu daného porusenia, ak má o tejto otázke nadalej pochybnost, najmä v rámci konania o zrusenie rozhodnutia o ulození pokuty. 61 V takejto poslednej uvedenej situácii je totiz nevyhnutné zohladnit zásadu prezumpcie neviny, ako vyplýva najmä z clánku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ludských právach, ktorá je súcastou základných práv, ktoré podla judikatúry Súdneho dvora, navyse potvrdenej preambulou Jednotného európskeho aktu a clánkom 6 ods. 2 EÚ, predstavujú vseobecné zásady práva Spolocenstva. Vzhladom na povahu predmetných porusení, ako aj na povahu a stupen prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatnuje najmä na konania týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze uplatnitelných na podniky, ktoré môzu viest k ulozeniu pokút alebo penále (pozri rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C-199/92 P, Zb. s. I-4287, body 149 a 150, a Montecatini/Komisia, C-235/92 P, Zb. s. I-4539, body 175 a 176). 62 Preto je potrebné, aby Komisia uviedla urcité a súhlasné dôkazy na urcenie existencie porusenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T-62/98, Zb. s. II-2707, bod 43, a tam citovanú judikatúru). 63 Treba vsak zdôraznit, ze kazdý dôkaz predlozený Komisiou nemusí nevyhnutne zodpovedat týmto kritériám vo vztahu ku kazdému poruseniu. Postacuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa institúcia opiera, zodpovedá tejto poziadavke pri celkovom posúdení (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, tzv. "PVC II", T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, body 768 az 778, najmä bod 777, v podstatnom bode potvrdený Súdnym dvorom v konaní o odvolaní v rozsudku z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, body 513 az 523). 64 Vzhladom na vseobecnú známost zákazu protisútazných dohôd nemozno od Komisie pozadovat, aby predlozila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môze Komisia disponovat, musí byt v kazdom prípade mozné doplnit závermi umoznujúcimi rekonstrukciu rozhodujúcich okolností. 65 Existenciu protisútazného postupu alebo dohody preto mozno odvodzovat z urcitého poctu súhlasných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré pri celkovom posúdení môzu vytvárat, pokial neexistuje iné logické vysvetlenie, dôkaz porusenia sútazných pravidiel (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný, body 55 az 57). 66 Pokial ide o rozsah súdneho preskúmania, je potrebné zdôraznit podstatný rozdiel, ktorý existuje medzi skutkovým stavom a skutkovými zisteniami na jednej strane, ktorých prípadnú nesprávnost môze sudca odhalit vzhladom na tvrdenia a dôkazné prostriedky, ktoré sú mu predlozené, a ekonomickým posúdením na strane druhej (rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T-210/01, Zb. s. II-5575, bod 62). 67 Aj ked Súdu prvého stupna neprinálezí nahradit ekonomické posúdenie Komisiou svojím posúdením, jeho úlohou je nielen overit vecnú správnost uplatnených dôkazov, ich spolahlivost a vnútornú súladnost, ale aj preskúmat, ci tieto dôkazy predstavujú súhrn rozhodujúcich skutocností, ktoré sa musia zohladnit pri posúdení komplexnej situácie, a ci môzu podporit závery, ktoré sa z nich vyvodili. (rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C-12/03 P, Zb. s. I-987, bod 39). C - O dohode týkajúcej sa výsky zmenárenských provízií 1. Tvrdenia úcastníkov konania 68 Zalobcovia popierajú uzavretie akejkolvek dohody o výske maloobchodných provízií za výmenu hotovosti na rokovaní z 15. októbra 1997 a spochybnujú dôkaznú hodnotu skutocností, o ktoré sa Komisia opiera. Tvrdia najmä, ze úcelom rokovania bolo odstránit urcité legislatívne a technické nejasnosti spojené s prechodom na euro a týkajúce sa hlavne medzibankových sluzieb pri výmene hotovosti. Okrem toho uvádzajú, ze dohoda, ktorú má na mysli Komisia, by nemala zmysel. Bolo by absurdné, aby sa banky zastupujúce len malú cast trhu usilovali o uzavretie dohody o urcení cien zmenárenských sluzieb pocas prechodného obdobia viac nez rok pred jeho zacatím. 69 Komisia je presvedcená, ze podala dôkaz o existencii horizontálnej dohody o urcení cien. Banky zúcastnené na rokovaní z 15. októbra 1997 sa dohodli na odplatách za sluzby pri výmene hotovosti, ktoré mali platit ich klienti, s cielom vyhnút sa tomu, aby ich niektoré z nich ponúkali bezplatne. Dospeli takisto k dohode o zásade odplatnosti týchto sluzieb, z ktorej vyplývajú dve dohody uvedené v napadnutom rozhodnutí. Pôvod porusenia vychádza z hrozby, ze Deutsche Bundesbank, Deutsche Bank a dalsie obchodné banky budú ponúkat verejnosti sluzby pri výmene hotovosti bezplatne. GWK sa preto v reakcii na túto hrozbu usilovala presvedcit nemecké banky, aby sa nerozhodli pre bezplatnost výmeny hotovosti, a na tento úcel nadviazala kontakt s Reisebank (odôvodnenia c. 58 az c. 97 a c. 108 az c. 111 napadnutého rozhodnutia). 70 Na pojednávaní Komisia vysvetlila, ze porusenie mozno chápat aj ako výsledok tajného dohovoru troch zo styroch hlavných nemeckých univerzálnych bánk s cielom reagovat na hrozbu v podobe perspektívy, ze ich hlavný konkurent, Deutsche Bank, bude sluzby pri výmene hotovosti ponúkat pocas prechodného obdobia bezplatne. Vzhladom na hospodársky význam a popredné postavenie týchto styroch bánk na nemeckom trhu znamenala dohoda medzi Dresdner Bank, HVB a Commerzbank o vylúcení bezplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti za tejto situácie pre dalsích sútazitelov signál, ktorý ich podnietil k rovnakému správaniu na trhu. 71 Banky takisto dospeli k dohode o zásade odplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti, z ktorej vyplývajú dve dohody uvedené v napadnutom rozhodnutí. Ked sa totiz banky dohodli na zásade odplatnosti, mali vsetky záujem dohodnút sa aj na spôsoboch úctovania a na cene za tieto sluzby. Dohody o spôsoboch úctovania provízií za výmenu hotovosti a urcení ich výsky sleduje protisútazný ciel. Na predmetnú dohodu sa preto vztahuje zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES bez toho, aby bolo potrebné skúmat jej následky na hospodársku sútaz. 72 Okrem listinných dôkazov týkajúcich sa diskusií pocas rokovania z 15. októbra 1997 vyplýva existencia tejto dohody z celkových súvislostí, za akých sa konalo toto rokovanie. Komisia najmä poukazuje na to, ze sa musí uznat velký význam dôkazov prípravných prác pre rokovanie z 15. októbra 1997. Pokial ide o legislatívne súvislosti, Komisia uvádza, ze pochybnosti, ktoré môzu existovat, sa týkajú niektorých technických otázok súvisiacich so zavedením eura. Ziadna z týchto pochybností vsak nedovoluje odôvodnit dohodu o cenách. 73 Zalobcovia namietajú, ze toto tvrdenie o údajnej dohode o zásade odplatnosti zmenárenských sluzieb nie je obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, ale Komisia ho prvýkrát vyslovila vo svojom vyjadrení k návrhu na zrusenie a upresnila na pojednávaní. Komisia teda nemôze a posteriori zmenit napadnuté rozhodnutie. HVB (veci T-54/02 OP a T-56/02 OP) a DVB (vec T-60/02 OP) uvádza, ze tu ide o nové, a teda neprípustné tvrdenie. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna a) O výklade napadnutého rozhodnutia a existencii porusenia spocívajúceho v existencii dohody o zásade vylúcenia bezplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti 74 Je potrebné urcit, ci, ako tvrdí Komisia, sa napadnuté rozhodnutie vztahuje nielen na dohodu o urcení výsky provízií a spôsobov ich úctovania, ale aj na druhú dohodu, ktorá vyplýva z prvej a ktorej cielom je vylúcenie bezplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti pocas prechodného obdobia medzi jej úcastníkmi. 75 Podla clánku 1 napadnutého rozhodnutia spocíva zistené porusenie v tom, ze sa zalobcovia zúcastnili na "dohode, ktorej predmetom bolo urcenie a) spôsobov úctovania poplatkov za výmenu bankoviek mien eurozóny (teda percentuálne vyjadrenej provízie) a b) cielovej úrovne týchto poplatkov okolo 3 % (aby si vynahradili 90 % príjmov pochádzajúcich z kurzového rozpätia) pocas prechodného obdobia od 1. januára 1999". Výrok napadnutého rozhodnutia sa teda vôbec neodvoláva na dohodu o zásade odplatnosti alebo presnejsie, o zásade vylúcenia bezplatnosti zmenárenských sluzieb. 76 Takisto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje ziadny rozbor umoznujúci vyvodit záver, ze Komisia usúdila, ze dohoda s takýmto predmetom predstavuje porusenie clánku 81 ES. Komisia vo svojich písomnostiach vsak zdôraznila, ze protiprávna povaha predmetnej dohody vyplýva zo skutocnosti, ze banky zúcastnené na rokovaní z 15. októbra 1997 sa dohodli na úctovaní percentuálnej provízie, ako to zjavne vyplýva z odôvodnenia c. 115 napadnutého rozhodnutia. Toto odôvodnenie znie takto: "Nie je ani prirodzené, ani logické, aby sa kazdá banka samostatne rozhodla transformovat svoje kurzové rozpätie na percentuálne vyjadrenú províziu. Preto sa zdá, ze Deutsche Bank spociatku zvazovala bezplatné poskytovanie sluzieb. Nech je tomu akokolvek, problémom nie je to, ktoré spôsoby úctovania poplatkov by mohli byt z ekonomického hladiska racionálnejsie, ale ci medzi bankami existuje dohoda o týchto spôsoboch alebo nie." [neoficiálny preklad] 77 Je potrebné konstatovat, ze tieto dôvody nijako nedovolujú usúdit, ci sa týkajú dohody o zásade vylúcenia bezplatnosti. Komisia okrem toho nebola na pojednávaní schopná Súdu prvého stupna uviest, aké sú prípadné dôvody napadnutého rozhodnutia, ktoré podporujú tvrdenie o existencii takejto dohody. Preto za predpokladu, ze Komisia chcela v napadnutom rozhodnutí implicitne zachytit tvrdenie o dohode o vylúcení bezplatnosti, je potrebné konstatovat, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tomto bode je z hladiska clánku 253 ES v kazdom prípade nedostatocné na to, aby umoznilo adresátom dozvediet sa odôvodnenie prijatého rozhodnutia a súdu vykonat jeho preskúmanie. 78 Komisia nemôze zmenit predmet rozhodnutia v písomných alebo ústnych vysvetleniach podaných neskôr ani vtedy, ak by uz bolo toto rozhodnutie predmetom zaloby podanej na súde Spolocenstva (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 12. decembra 1996, Rendo a i./Komisia, T-16/91, Zb. s. II-1827, bod 45, a citovanú judikatúru). 79 Komisia teda nemôze tvrdit, ze existuje protiprávna dohoda, ktorá nebola výslovne skúmaná v napadnutom rozhodnutí a ku ktorej zalobcovia nemali moznost byt vypocutí, ako to vyzaduje respektovanie práva na obhajobu. 80 Súdu prvého stupna preto neprinálezí konat za Komisiu a preskúmat ex offo, ci v tejto veci existujú skutocnosti dovolujúce konstatovat existenciu dohody o zásade vylúcenia bezplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti. 81 Z týchto dôvodov nemozno súhlasit s tvrdeniami Komisie v tomto bode. b) O dôkazoch dohody týkajúcej sa výsky zmenárenských provízií 82 Pred rozborom priamych dôkazov zakladajúcich sa na diskusiách pocas rokovania z 15. októbra 1997 a pripomienok Komisie k vykonávaniu predmetnej dohody je vhodné preskúmat tvrdenia a dôkazy týkajúce sa okolností súvisiacich s týmto rokovaním. O dôkazoch týkajúcich sa súvislostí rokovania z 15. októbra 1997 - O trhových podieloch bánk zúcastnených na rokovaní z 15. októbra 1997 83 Dresdner Bank, Commerzbank, VUW a HVB v podstate tvrdia, ze za predpokladu, ze Komisia správne definovala relevantný trh, sú spolocné podiely úcastníkov rokovania z 15. októbra 1997 ovela nizsie ako odhad vychádzajúci zo 70 az 80 %, ktorý sa nachádza v zápisnici GWK a ktorý bol uvedený v odôvodnení c. 87 napadnutého rozhodnutia. Vzhladom na skutocnost, ze nemajú ekonomickú silu potrebnú na to, aby mohli ovplyvnit trh a uzavriet dohodu o urcení cien, sú Dresdner Bank, Commerzbank, VUW a HVB presvedcené, ze tvrdenie o horizontálnej dohode o urcení cien je nezmyselné. 84 Komisia tvrdí, ze predmetná dohoda sleduje protisútazný ciel, takze nie je potrebné rozoberat podiely zalobcov na trhu, ani následok tejto dohody pre trh. Argumentácia zalobcov o podieloch na trhu je preto irelevantná. 85 Súd prvého stupna zdôraznuje, ze tvrdenia týkajúce sa posúdenia podielov na trhu sa vztahujú na existenciu horizontálnej dohody o urcení cien, pretoze neexistencia dostatocnej sily na trhu robí takúto dohodu menej pravdepodobnou. Tieto tvrdenia sa nepriamo týkajú takisto vierohodnosti zápisnice GWK, ktorú zalobcovia napádajú a ktorú budeme este dalej skúmat. Preto je potrebné overit opodstatnenost týchto tvrdení, ktoré môzu byt bezpredmetné. 86 V oznámení o výhradách Komisia jednak opravila svoj odhad trhových podielov úcastníkov rokovania z 15. októbra 1997, ktorý v zápisnici GWK vychádzal zo 70 az 80 % (oznámenie o výhradách, odôvodnenie c. 79), a jednak na základe svojho setrenia zistila, ze pät bánk (Deutsche Bank, Hypo Vereinsbank, Dresdner Bank, Commerzbank a Hamburger Sparkasse) mali spolu 65 % podiel na trhu zmenárenských sluzieb. Po tom, ako zalobcovia napadli tieto údaje pocas správneho konania, napadnuté rozhodnutie neobsahovalo ziadny presný odhad trhových podielov adresátov napadnutého rozhodnutia alebo úcastníkov rokovania z 15. októbra 1997. V odôvodnení c. 87 napadnutého rozhodnutia vsak Komisia uvádzala zápisnicu GWK, podla ktorej "banky [zúcastnené na rokovaní z 15. októbra 1997] zastupujú 70 az 80 % nemeckého maloobchodného trhu sluzieb pri výmene" [neoficiálny preklad]. 87 V tejto veci sa po prvé zdá, ze Komisia a zalobcovia sa zhodujú v tom, ze odhad objemu vymienanej hotovosti v Nemecku v roku 1998, ktorý sa nachádza v napadnutom rozhodnutí, je nepresný. Namiesto 6,8 miliardy eur uvádzaných v napadnutom rozhodnutí (poznámka pod ciarou na strane 7 k odôvodneniu c. 14) predstavoval podla statistík Deutsche Bundesbank z roku 1998 celkový objem vymienanej hotovosti 13,203 miliardy eur. Tieto údaje okrem toho zodpovedajú údajom obsiahnutým v správe Európskeho menového institútu (EMI) z 23. apríla 1997 spomenutej v odôvodnení c. 75 napadnutého rozhodnutia. Na pojednávaní Komisia uznala, ze nesprávne vylozila údaje uvedené v poznámke pod ciarou na strane 7 napadnutého rozhodnutia. Táto vecná nesprávnost nie je v tejto veci bez významu, kedze prispieva k preceneniu významu úcastníkov rokovania z 15. októbra 1997 na trhu. Tento rozdiel je este výraznejsí pri odvolávaní sa na odôvodnenie c. 14 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého pre meny pätnástich clenských státov "celková hodnota predaných a kúpených bankoviek v roku 1998 bola priblizne 2,1 miliardy eur" [neoficiálny preklad]. 88 Po druhé, spolocné podiely, ktoré mali zalobcovia na trhu maloobchodných sluzieb pri výmene hotovosti v Nemecku (1997) pri zohladnení vsetkých penazných prostriedkov v cudzej mene, odhadujú zalobcovia a Komisia na 4,68 % podla kritéria poctu pobociek bánk, na 16,46 % podla kritéria celkovej bankovej bilancie a na 15,24 % podla kritéria objemu vymienanej hotovosti. Je potrebné zdôraznit, ze tieto odhady sa týkajú len ponuky úverových institúcií a nezohladnujú ponuku dalsích subjektov, akými sú najmä zmenárne. 89 Po tretie, zalobcovia a Komisia sa zhodujú v tom, ze vo vztahu ku vsetkým úcastníkom rokovania z 15. októbra 1997 majú zalobcovia znacne prevysujúci podiel na objeme výmeny hotovosti. Komisia totiz vo svojich odpovediach na otázky Súdu prvého stupna uviedla, ze trhové podiely iných bánk zúcastnených na rokovaní nie sú významné. Na pojednávaní Commerzbank poznamenala, ze zalobcovia dosahujú prinajmensom 90 % objemu sluzieb pri výmene poskytovaných vsetkými úcastníkmi rokovania. Ziaden z úcastníkov nespochybnil tento odhad, ktorý bol preto zaznamenaný do zápisnice. 90 Tieto skutocnosti dovolujú predovsetkým konstatovat, ze odhad trhových podielov uvedený v zápisnici GWK a v odôvodnení c. 87 napadnutého rozhodnutia je nepresný, pretoze zjavne precenuje ekonomickú silu bánk zúcastnených na rokovaní z 15. októbra 1997 na relevantnom trhu. 91 Táto nepresnost vsak nemôze postacovat na vyvrátenie tvrdenia o existencii horizontálnej dohody o urcení cien. Napriek tomu je vsak spôsobilá znízit jej pravdepodobnost. Skutocnost, ze úcastníci rokovania z 15. októbra 1997 predstavujú nanajvýs priblizne 17 % ponuky pochádzajúcej len zo strany úverových institúcií, totiz môze vyvolat pochybnosti o existencii horizontálnej dohody o urcení cien. Napadnuté rozhodnutie okrem toho neuvádza nijakú osobitnú okolnost spocívajúcu napríklad v zlození relevantného trhu, ktorá by mohla zmiernit pochybnosti. - O legislatívnych nejasnostiach 92 Zalobcovia tvrdia, ze predmetom rokovania z 15. októbra 1997 nebolo uzavriet zakázanú dohodu, ale preskúmat vplyv právnej úpravy týkajúcej sa prechodného obdobia na organizáciu sluzieb pri výmene hotovosti. V podstate tvrdia, ze v období troch velkých sérií otázok este nedostali konecnú odpoved. 93 Prvá séria sa týkala pouzívania neodvolatelných výmenných kurzov pri výmene hotovosti. 94 Druhá séria sa týkala zásady odplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti a presnejsie otázky, ci pravidlo clánku 52 protokolu o Statúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (ECB), ktorý je pripojený k Zmluve ES (dalej len "Statút ESCB") o výmene bankoviek "za ich nominálne hodnoty" centrálnymi bankami zahrna povinnost, aby bankové institúcie zamienali hotovostnú menu pocas prechodného obdobia bezplatne. 95 Tretia séria sa týkala spôsobov odplaty za výmenu hotovosti a vztahovala sa najmä na technické dôsledky upustenia od priamej kotácie (1 DEM = x eur) v prospech nepriamej kotácie (1 euro = y DEM) upravenej v nariadení Rady (ES) c. 1103/97 zo 17. júna 1997 o urcitých ustanoveniach týkajúcich sa zavedenia eura (Ú. v. ES L 162, s. 1; Mim. vyd. 10/001, s. 81) a nahradenia skrytých provízií výslovne vyjadrenými províziami uvádzanými nezávisle od kurzu, najmä pre medzibankové sluzby. Predmetom rokovania bola aj otázka, ci výska provízie má byt rovnaká pre vsetky národné jednotky eura, alebo má závisiet od ponuky a dopytu kazdej z nich. 96 Komisia v podstate pripomína, ze k 15. októbru 1997 existovalo len málo legislatívnych nejasností v súvislosti s následkami prechodu na euro. Tvrdí, ze od roku 1995 "kazdý vedel", ze od 1. januára 1999 budú výmenné kurzy mien úcastníckych clenských státov nahradené neodvolatelnými výmennými kurzami a ze pouzitie systému kurzového rozpätia uz nebude dovolené (odôvodnenie c. 139 napadnutého rozhodnutia). Priemyselné kruhy sa na zaciatku roku 1997 zaoberali otázkou, ci pocas prechodného obdobia môzu banky nadalej pozadovat odplatu za sluzby pri hotovostnej výmene mien úcastníckych clenských státov, a ak áno, tak akým spôsobom. Pôvod porusenia vychádzal z hrozby, ze Deutsche Bundesbank, Deutsche Bank a dalsie obchodné banky budú ponúkat verejnosti sluzby pri výmene hotovosti bezplatne. GWK sa preto v reakcii na túto hrozbu usilovala presvedcit nemecké banky, aby sa nerozhodli pre bezplatnost výmeny hotovosti, a na tento úcel nadviazala kontakt s Reisebank (odôvodnenia c. 58 az c. 97 a c. 108 az c. 111 napadnutého rozhodnutia). 97 Podla Súdu prvého stupna je preto potrebné preskúmat, ci kontextu rokovania z 15. októbra 1997 dominovali, ako to tvrdia zalobcovia, legislatívne nejasnosti týkajúce sa následkov zavedenia eura v papierovej podobe od 1. januára 1999, alebo ci, ako to tvrdí Komisia, boli jedinými zostávajúcimi nejasnostami nejasnosti obchodnej povahy, ktoré sa týkali hrozby, ze Deutsche Bundesbank a Deutsche Bank budú ponúkat verejnosti sluzby pri výmene hotovosti bezplatne. 98 Je pravda, ze od zasadnutia Európskej rady v Madride 15. a 16. decembra 1995 a v kazdom prípade od prijatia nariadenia c. 1103/97, cize od 17. júna 1997, uz pouzívanie neodvolatelných výmenných kurzov pocas prechodného obdobia nemohlo vyvolávat pochybnosti, ako to vyplýva z odôvodnení c. 34 az c. 37 a c. 139 napadnutého rozhodnutia. 99 Z toho vsak nemozno vyvodit, ze neexistovali ziadne iné nejasnosti o spôsobe, akým sa mohla vykonávat výmena hotovosti pocas tohto obdobia. Porady medzi urcitými nemeckými bankami a Deutsche Bundesbank, na ktoré odkazujú odôvodnenia c. 52 az c. 61 napadnutého rozhodnutia, svedcia o tom, ze Deutsche Bundesbank mohla az od 15. septembra 1997 svojim predstavitelom s urcitostou oznámit, ze pocas prechodného obdobia nie je mozné zachovat systém kurzového rozpätia. Podla napadnutého rozhodnutia sa GWK a DVB za týchto okolností rozhodli zorganizovat stretnutie viacerých bánk s cielom dohodnút sa na otázkach súvisiacich s týmto vývojom (odôvodnenia c. 81 az c. 84 napadnutého rozhodnutia). 100 Okrem toho sa zdá, ze pocas roku 1997 sa jedna z hlavných otázok, ktorú bolo potrebné vyriesit, týkala odplaty za sluzby pri výmene hotovosti z dôvodu tazkostí pri výklade clánku 52 Statútu ESCB, podla ktorého "Rada guvernérov ECB v nadväznosti na neodvolatelné stanovenie menových kurzov [výmenných kurzov - neoficiálny preklad] prijme opatrenia potrebné na to, aby bankovky stanovené v menách s neodvolatelnými menovými kurzami [výmennými kurzami - neoficiálny preklad] vymienali národné centrálne banky za ich nominálne hodnoty". 101 Komisia sa rozhodla zvolat 15. mája 1997 diskusiu za okrúhlym stolom o praktických aspektoch zavedenia eura. V nadväznosti na okrúhly stôl Komisia poverila skupinu expertov, aby preskúmali, ci a ako môzu banky pozadovat odplatu za tieto sluzby. 102 Závery tejto skupiny expertov boli vyhlásené 20. novembra 1997, teda po rokovaní z 15. októbra 1997 (pozri dokument uvádzaný v odôvodnení c. 137 napadnutého rozhodnutia, poznámka pod ciarou na strane 56). Podla týchto záverov clánok 52 Statútu ESCB centrálne banky zaväzuje, aby pri výmene bankoviek eurozóny vymienali bankovky v menách iných úcastníckych clenských státov podla neodvolatelných výmenných kurzov, ale neobsahuje ziadne ustanovenie zakazujúce obchodným bankám spoplatnovat tento typ sluzby. Skupina expertov zamietla myslienku prijat právnu úpravu Spolocenstva vo veci odplaty za sluzby pri bezhotovostnom prepocte mien a sluzby pri výmene hotovosti. Vyslovila sa v prospech prijatia "zásad dobrej praxe". Skupina expertov usúdila, ze je vhodné uprednostnit transparentnost cien, ktorá pozaduje, aby sa neodvolatelné výmenné kurzy pouzili pri kazdej sluzbe výmeny a aby bola kazdá vyberaná provízia osobitne oznacená. 103 Po rokovaní z 15. októbra 1997 boli tieto závery v podstate prebraté v odporúcaní Komisie 98/286/ES z 23. apríla 1998 o bankových poplatkoch za výmenu eura [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 130, s. 22; dalej len "odporúcanie Komisie z 23. apríla 1998"), ktorého clánok 3 stanovoval, ze banky, ktoré vykonávajú výmenu hotovosti pocas prechodného obdobia, "jasne poukázu na pouzívanie prepocítacích koeficientov v súlade s ustanoveniami nariadenia... c. 1103/97 a akékolvek prípadne naúctované poplatky uvedú oddelene" [neoficiálny preklad]. 104 Okrem toho zo spisu vyplýva, ze niektoré banky, najmä Reisebank, sa o týchto rokovaniach o legislatívnej úprave prechodného obdobia dozvedeli az oneskorene. Zo zápisnice GWK o výsledku jej rokovania s Reisebank 29. apríla 1997 takisto vyplýva, ze Reisebank sa v danom case domnievala, ze právna úprava zavedenia eura bude mat vplyv na jej cinnosti az po uplynutí prechodného obdobia spolu so zavedením eura v papierovej podobe (odôvodnenia c. 63 az c. 68 napadnutého rozhodnutia). 105 Takisto je zrejmé, ze pravidlá uplatnitelné na sluzby pri výmene hotovosti pocas prechodného obdobia v case rokovania z 15. októbra 1997 este neboli záväzne definované a dávali podnet, najmä pod vedením Komisie, na konzultácie medzi zástupcami centrálnych bánk, bankového sektora a zdruzeniami spotrebitelov. Mozno teda popriet, ze by sa rokovanie z 15. októbra 1997 konalo za okolností legislatívnych nejasností, ktorých hlavným predmetom bola otázka, ci a ako môzu byt sluzby pri výmene hotovosti pocas prechodného obdobia nadalej odmenované. 106 Hrozba, ze Deutsche Bundesbank ponúkne verejnosti sluzby pri výmene hotovosti bezplatne, vyplýva priamo z clánku 52 Statútu ESCB. Je vsak potrebné konstatovat, ze v danom case este neboli prijaté vsetky praktické postupy vykonania tohto ustanovenia. Tak napríklad správa skupiny expertov o bankových poplatkoch za výmenu eura z 20. novembra 1997 (pozri bod 102 vyssie) uvádzala, ze aj ked väcsina centrálnych bánk plánuje bezplatnú výmenu hotovostných bankoviek iných clenských státov eurozóny za svoje vlastné bankovky, niektoré (napr. Banque de France) zamýslajú prijat bezplatnú výmenu bankoviek v oboch smeroch (s. 4 a 7 a príloha B, prehlad 2). 107 Okrem toho z prác skupiny expertov vyplýva, ze väcsina bánk mala teda v úmysle pocas prechodného obdobia nadalej pozadovat odplatu za sluzby pri výmene hotovosti, bez ohladu na skutocnost, ze ceny týchto sluzieb sa mali znízit z dôvodu zániku kurzového rizika. Deutsche Bank naopak pocas rokovaní za okrúhlym stolom 15. mája 1997 (pozri bod 101 vyssie) vyhlásila, ze uvazuje o bezplatnosti sluzieb súvisiacich so zmenou vedenia úctov, pre vklady znejúce na euro, ako aj pre "iné druhy výmeny", aj ked "pocas prechodného obdobia zamýsla spoplatnovat výmenu hotovosti osobám, ktoré nie sú majitelmi úctu, upresnujúc, ze provízie budú nizsie ako súcasné provízie a ze môze íst skôr o pevnú sumu ako o sumu urcenú percentami z danej transakcie" (Okrúhly stôl o praktických aspektoch prechodu na euro, Zhrnutie a závery, s. 5). 108 Bez ohladu na túto skutocnost je zrejmé, ze vzhladom na prechodné obdobie je trvalý charakter príjmov bánk zo sluzieb pri výmene hotovosti ohrozený moznostou, ze centrálne banky ponúknu tieto sluzby bezplatne, alebo ze niektoré banky, medzi nimi aj Deutsche Bank, mohli uvazovat o tom, ze pre svojich klientov spravia to isté. Táto hrozba bola väcsia pre banky, ktorých hlavnou cinnostou je výmena hotovosti - ako GWK a Reisebank - ako pre banky, ktoré tieto cinnosti vykonávajú len okrajovo, t. j. najmä pre Dresdner Bank, HVB a Commerzbank. - O prípravných diskusiách na rokovaní z 15. októbra 1997 109 Zalobcovia namietajú proti tomu, aby sa urcité dokumenty týkajúce sa kontaktov medzi GWK a Reisebank pocas mesiacov, ktoré predchádzali rokovaniu z 15. októbra 1997, pouzili ako listiny v ich neprospech. Pripomínajú, ze väcsinu týchto listín, ktoré pochádzajú od GWK, mozno pouzit len proti GWK. Tvrdia, ze tieto dokumenty v ziadnom prípade neumoznujú dokázat existenciu zakázanej dohody o urcení cien. 110 Komisia tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie sa opiera o viacero dokumentov týkajúcich sa prípravných diskusií na rokovaní z 15. októbra 1997, ktoré predstavujú dôkazy, alebo prinajmensom nepriame dôkazy o porusení. Aj ked na základe týchto písomností nemozno vyvodit existenciu dohody, predsa len prispievajú k preukázaniu protisútazného ciela rokovania z 15. októbra 1997. 111 Súd prvého stupna pripomína, ze dokumentov, ktoré uvádza Komisia v napadnutom rozhodnutí a na ktoré sa odvoláva v rámci tohto konania, je celkovo pät, a to: - zápisnica z rokovania z 29. apríla 1997 medzi Reisebank a GWK (odôvodnenia c. 63 az c. 67 napadnutého rozhodnutia), - fax, ktorý GWK zaslala Reisebank 5. mája 1997, obsahujúci kópiu odpovedí GWK na setrenie EMI s ohladom na výmenu hotovosti (odôvodnenia c. 69 az c. 75 napadnutého rozhodnutia), - list z 25. júla 1997, ktorý Commerzbank, DVB, West LB a Reisebank zaslali Landeszentralbank Hessen a v ktorom vyslovili svoje výhrady k záväzku Deutsche Bundesbank bezplatne kupovat meny eurozóny (odôvodnenie c. 55 napadnutého rozhodnutia), - zápisnica z rokovania, ktoré sa konalo 11. augusta 1997 medzi Reisebank, DVB, GWK a Landeszentralbank Hessen (odôvodnenia c. 76 az c. 80 napadnutého rozhodnutia), - zápisnica z telefonického rozhovoru z 29. septembra 1997 medzi GWK a DVB (odôvodnenia c. 81 az c. 83 napadnutého rozhodnutia). 112 Zalobcovia nenapadli obsah týchto dokumentov ani ich výklad. Naopak tvrdili, ze tieto dokumenty nemozno proti nim uplatnit. 113 V tejto súvislosti je vhodné zdôraznit, ze vsetky tieto dokumenty boli spísané pred rokovaním z 15. októbra 1997 a majú preto relevanciu len v tom rozsahu, v akom môzu predstavovat nepriame dôkazy o okolnostiach predchádzajúcich údajnému poruseniu. 114 Navyse je potrebné uviest, ze styri z týchto listín pochádzajú priamo od GWK a mohli by byt relevantné pre urcenie jej úlohy ako iniciátora rokovania z 15. októbra 1997. Neobsahujú nijakú skutocnost ani vysvetlenie zámeru iných bánk ako GWK a príp. Reisebank pocas rokovania z 15. októbra. 115 Pokial ide o relevanciu listu z 25. júla 1997 zaslanému Landeszentralbank Hessen, tento sa obmedzuje na preukázanie stavu diskusií medzi bankami a zástupcami Deutsche Bundesbank za nejasných okolností opísaných vyssie. 116 Tieto listiny týkajúce sa len úlohy GWK ako iniciátora teda neobsahujú nepriame dôkazy, ktoré by potvrdzovali uzavretie dohody o urcení cien pocas rokovania z 15. októbra 1997. O priamych dôkazoch týkajúcich sa rokovania z 15. októbra 1997 117 Aj ked Komisia zdôraznila, ze zistenie porusenia sa zakladá na viacerých listinných dôkazoch (odôvodnenia c. 62, c. 120, c. 126, c. 142 a c. 158 napadnutého rozhodnutia), z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze pokial ide o dohodu o urcení cien sluzieb pri výmene hotovosti, existuje len jeden priamy listinný dôkaz o obsahu týchto diskusií, ktoré sa uskutocnili pocas rokovania z 15. októbra 1997, a tým je zápisnica GWK. Komisia usúdila, ze táto zápisnica bola potvrdená vyjadreniami dvoch dalsích úcastníkov rokovania z 15. októbra 1997 pocas správneho konania ako aj správaním bánk na trhu, ktoré sa zakladalo na vykonávaní dohody o urcení cien. Preto je vhodné postupne preskúmat tieto tri kategórie skutocností s cielom overit ich dôkaznú hodnotu. - O zápisnici GWK 118 Zalobcovia napádajú dôkaznú hodnotu zápisnice GWK. Dresdner Bank a HVB (veci T-54/02 OP a T-56/02 OP) predlozili dôkazy o osobách zúcastnených na rokovaní z 15. októbra 1997, ktoré popierajú akúkolvek diskusiu o dohode o urcení cien. 119 Komisia tvrdí, ze zápisnica GWK jasne ukazuje, ze zúcastnené banky sa bez ohladu na ich rozpory, pokial ide o zásadu jednotnej provízie pre vsetky národné jednotky eura, dohodli na zásade provízie vo výske okolo 3 %. Pri ich stretnutiach od apríla do októbra 1997 sa banky nachádzali v nejasnej situácii, pokial ide o ich budúcu politiku cien za sluzby pri výmene hotovosti. Samotná skutocnost, ze spolu diskutovali a dohodli sa na odplate vo výske okolo 3 %, tieto nejasnosti znacne znízila. Diskusie takejto povahy predstavujú dohodu, ktorej predmetom je obmedzit sútaz v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. 120 Komisia usudzuje, ze dôkazy získané na úcely tohto konania majú nizsiu dôkaznú hodnotu ako tie, ktoré vyplývajú z dokumentov vyhotovených v case relevantných skutocností, akým je aj zápisnica GWK. 121 Súd prvého stupna pripomína, ze na posúdenie dôkaznej hodnoty dokumentu je potrebné overit spolahlivost informácie, ktorú obsahuje, a zohladnit najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania, jeho adresáta a polozit si otázku, ci sa vzhladom na svoj obsah zdá rozumný a vierohodný (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, tzv. "Ciment", T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 1838). 122 Cast zápisnice GWK, o ktorú sa opiera Komisia, znie takto: "Banky prítomné na rokovaní vyjadrili úmysel nahradit svoje súcasné príjmy z marzí príjmami z provízií do výsky priblizne 90 %. Podla bánk to predstavuje úhrnnú províziu vo výske okolo 3 %." 123 Táto pasáz po prvé neumoznuje pochopit, preco môze zmena v systéme vyjadrovania pevných cien spocívajúca v upustení od systému skrytých cien (kurzového rozpätia) v prospech systému výslovných cien (provízií) ovplyvnit príjmy bánk z týchto sluzieb. Pokial pre to neexistuje iné vysvetlenie, je potrebné usúdit, ze volba medzi týmito dvoma spôsobmi vyjadrenia cien nemá vplyv na výsku týchto cien. Z tohto dôvodu je potrebné odvolat sa na celý oddiel zápisnice GWK, z ktorého je prevzatá pasáz, ktorú Komisia povazovala za spôsobilú preukázat rozsah vytýkaného porusenia. 124 Z textu tohto oddielu zápisnice GWK vsak vyplýva, ze sa týka následkov zániku systému kurzového rozpätia v dôsledku nadobudnutia platnosti neodvolatelných výmenných kurzov 1. januára 1999. Tento oddiel sa najmä zaoberá otázkou, ci banky budú môct pocas prechodného obdobia pokracovat v úctovaní za sluzby pri výmene hotovosti podla osobitných vlastností trhu existujúceho pre kazdú z mien, alebo ci má zavedenie eura v papierovej podobe 1. januára 1999 znamenat pouzívanie rovnakej úrovne provízií pre kazdú z národných jednotiek eura. Tento oddiel sa teda nezaoberá otázkou urcenia výsky provízií, ale tým, ci má existovat jednotná úroven provízie pouzitelná na vsetky predmetné bývalé vnútrostátne meny alebo rovnaký pocet úrovní provízií ako mien. Zápisnica GWK ukazuje, ze medzi stranami nedoslo v danom bode k dohode. 125 Po druhé, z tohto oddielu zápisnice GWK je zrejmé, ze úcastníci rokovania z 15. októbra 1997 sa dohodli na nutnosti nahradit systém kurzového rozpätia pouzívaním výslovných zmenárenských provízií, ktoré budú oddelené od neodvolatelných výmenných kurzov (pozri odôvodnenia c. 88, c. 93 a c. 95 napadnutého rozhodnutia). Takéto vyhlásenie vsak neumoznuje vyvodit záver o existencii dohody o urcení cien, pretoze upustenie od kurzového rozpätia nie je výsledkom vôle zúcastnených bánk, ale velmi pravdepodobne vyplýva z este prebiehajúceho legislatívneho vývoja, ktorý sa mal neskôr zavrsit odporúcaním Komisie z 23. apríla 1998. 126 Po tretie, odkaz v predmetnej pasázi zápisnice GWK na udrzanie 90 % príjmov dosahovaných v systéme marzí sa musí chápat v legislatívnom kontexte rokovania z 15. októbra 1997. 127 V tejto súvislosti je zrejmé, ze nadobudnutie platnosti neodvolatelných výmenných kurzov viedlo k zániku kurzového rizika, teda rizika, o ktorom EMI vo svojej správe z 23. apríla 1997, citovanej v odôvodnení c. 75 napadnutého rozhodnutia, usúdil, ze predstavuje 5 az 10 % nákladov sluzieb pri výmene hotovosti. EMI odhadol, ze neodvolatelné výmenné kurzy vedú k znízeniu nákladov, a tým aj cien za sluzby pri výmene hotovosti priblizne o 5 az 10 %. 128 Pocas diskusií za okrúhlym stolom z 15. mája 1997 (pozri bod 101 vyssie) zástupcovia bankového sektora tvrdili, ze pocas prechodného obdobia "kurzové riziko nepochybne zanikne - co znízi náklady priblizne o 20 % - iné prevádzkové náklady vsak zostanú rovnaké" (Okrúhly stôl o praktických aspektoch prechodu na euro: Zhrnutie a závery, údaje uvedené v odôvodnení c. 41 napadnutého rozhodnutia: pozri tiez dokument Komisie s názvom "Report to the round table on the practical aspects of the changeover to the euro", document II/237/97, EN rev, 4). 129 Kedze predmetná pasáz zápisnice GWK pocítala so zachovaním 90 % bankových príjmov, mozno ju chápat tak, ze sa odvoláva na znízenie nákladov sluzieb pri výmene hotovosti o priblizne 10 %, ktoré so sebou prinesie zánik kurzového rizika. Takéto znízenie nákladov sa malo odrazit na úrovni cien, ktoré by mali takisto klesnút o priblizne 10 % z dôvodu nadobudnutia platnosti neodvolatelných výmenných kurzov. Tento odhad cenového vývoja spôsobeného zavedením eura mozno povazovat za výsledok vôle bánk zúcastnených na rokovaní. 130 Po stvrté, pokial ide o vetu zo zápisnice GWK, v ktorej sa priamo uvádza výska provízií rádovo 3 % ("Podla bánk to predstavuje úhrnnú províziu vo výske okolo 3 %"), je pravda, ze zmienka o budúcej úrovni cien pocas rokovania medzi konkurencnými podnikmi umoznuje predpokladat existenciu dohody o urcení cien. V tejto veci vsak zalobcovia tvrdili, ze táto zmienka bola nielen neurcitá, ale navyse len odrázala verejne dostupné informácie o situácii na trhu, ktoré uviedol EMI vo svojej správe z 23. apríla 1997. 131 Kedze teda predmetná pasáz zápisnice GWK nie je jasná a ani jednoznacná, je potrebné zdôraznit, ako to uz bolo uvedené v odôvodnení c. 105 napadnutého rozhodnutia, ze táto zápisnica svedcí o tom, ze perspektíva, ze Deutsche Bank bude zmenárenské sluzby ponúkat bezplatne, predstavuje "ovela váznejsiu hrozbu ako bezplatné poskytnutie sluzby regionálnymi centrálnymi bankami, ktoré nie sú vybavené poskytovat tento druh sluzby". Podla zápisnice to mohlo "ohrozit zámer, na ktorom sa úcastníci rokovania dohodli, t. j. úctovat provízie vo výske okolo 3 % (90 % súcasných príjmov)". V rámci hodnotenia dôkazov v ich súhrne je potrebné zohladnit skutocnost, ze táto pasáz môze potvrdit tvrdenie o existencii dohody o výske provízií. 132 Pokial ide o spolahlivost zápisnice GWK, uz bolo uvedené, ze obsahuje znacné precenenie podielov zúcastnených bánk na trhu. Zalobcovia takisto zdôraznujú, ze rodným jazykom jej autora nie je nemcina, takze sa tento mohol pomýlit pri posúdení zmyslu vymienaných názorov na rokovaní. Navyse vzhladom na to, ze GWK od zaciatku iniciovala a riadila priebeh rokovania z 15. októbra 1997, mal autor tohto dokumentu osobný záujem na prikráslení skutocností s cielom predlozit svojim nadriadeným výsledok zodpovedajúci ich dohodám. V tejto súvislosti je potrebné zdôraznit, ze interná poznámka GWK z 20. októbra 1997 (príloha 16 oznámenia o výhradách), spomínala dohodu "o stanovení budúcej sadzby za sluzby pri výmene mien eurozóny" uzavretú v máji 1997 medzi GWK a hlavnými holandskými bankami. Táto dohoda stanovila výsku provízií za výmenu hotovosti na 3,8 %. Táto výska vsak zodpovedá údajom, ktoré GWK poskytla EMI (odôvodnenie c. 72 napadnutého rozhodnutia) a ktoré boli následne 5. mája 1997 zaslané Reisebank prostredníctvom faxu uvedeného vyssie. Na základe týchto okolností sa mozno pýtat, ci sa GWK nesnazila uprednostnit dohodu o urcení cien v Nemecku podla vzoru dohody z mája 1997 spomínanej v tejto internej poznámke v súvislosti s Holandskom. 133 Napokon je zrejmé, ze zápisnica GWK je dokument na výlucne interné pouzívanie, ktorý zalobcom nebol az do správneho konania nijakým spôsobom komunikovaný, takze zalobcovia nemali moznost distancovat sa od jej obsahu s cielom odstránit akékolvek riziko pochybností o výklade vyjadrení na rokovaní z 15. októbra 1997. 134 Na záver je potrebné konstatovat, ze zápisnica GWK, ktorá sa odvoláva na dohodu o provízii vo výske 3 %, môze predstavovat nanajvýs nepriamy dôkaz umoznujúci domnievat sa, ze medzi bankami zúcastnenými na rokovaní z 15. októbra 1997 existovala súhlasná vôla. Vzhladom na rozoberané skutocnosti vsak tento dokument nemôze postacovat na právne dostatocné preukázanie existencie takejto súhlasnej vôle. - O vyhláseniach niektorých bánk pocas správneho konania 135 Podla napadnutého rozhodnutia existenciu diskusie o sadzbe provízie, ktorú spomína zápisnica GWK, potvrdzujú vyhlásenia Commerzbank a Bayerische Landesbank Girozentrale urobené pri ich vypocutí (odôvodnenia c. 96, c. 107 a c. 118 az c. 120 napadnutého rozhodnutia). V poznámke pod ciarou 44 napadnutého rozhodnutia Komisia takisto odkazuje na odpovede zalobcov, Commerzbank, HVB a VUW, West LB, ako aj Hamburgische Landesbank Girozentrale na oznámenie o výhradách. Vo svojich vyjadreniach k návrhu na zrusenie sa Komisia okrem iného odvolávala na odpoved Reisebank na oznámenie o výhradách, spomenuté v odôvodnení c. 68 napadnutého rozhodnutia. 136 Pokial ide o posledný uvedený dokument, Súd prvého stupna konstatuje, ze z odôvodnenia c. 68 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Reisebank uznala, ze "nemala vedomost o väcsích zmenách týkajúcich sa sluzieb pri výmene mien eurozóny pocas prechodného obdobia" [neoficiálny preklad]. Toto vyhlásenie zjavne nepredstavuje nepriamy dôkaz o existencii súhlasnej vôle o urcení cien. 137 Aj ked je zrejmé, ze dotknuté banky vyhlásili, ze napríklad "niektorí zástupcovia jednotlivých bánk spomínali urcité císla, a to niekde medzi 2 a 4 %" [neoficiálny preklad] (odôvodnenie c. 107 napadnutého rozhodnutia), ziadne z uvedených vyhlásení nepostacuje na potvrdenie tvrdenia o existencii súhlasnej vôle o urcení sadzby provízie. Nepochybne je pravda, ze urcenie referencného pásma alebo cielovej úrovne ceny môze byt spôsobom protiprávneho urcenia cien, kedze za takých okolností uz ceny nie sú výsledkom autonómneho rozhodnutia hospodárskych subjektov, ale ich súhlasnej vôle. Predlozené císla ("medzi 2 % a 4 %", "okolo 3 %", "medzi 2 % a 6 %"; pozri odôvodnenie c. 107 napadnutého rozhodnutia a poznámku pod ciarou 44) vsak odzrkadlujú - ako je vysvetlené vyssie - trhové ceny, ako ich uviedol EMI; tieto údaje vykazujú velké rozpätie (rozdiel predstavuje jeden- az trojnásobok), co prispieva k ich nepresnosti. Tieto vyhlásenia teda svedcia o tom, ze na rokovaní spomínali niektoré banky úroven provízií takým spôsobom, ktorý nedovoluje bez akýchkolvek rozumných pochybností vyvodit súhlasnú vôlu o vseobecnom urcení ich jednotlivých cien. O zisteniach týkajúcich sa vykonávania dohody o výske provízií pri výmene 138 Komisia po tom, ako uviedla, ze cielom dohody je obmedzenie hospodárskej sútaze, takze uz nie je potrebné preukazovat jeho následky, pre úplnost uviedla, ze úcastníci po rokovaní z 15. októbra 1997 prispôsobili svoje ceny v súlade s ustanoveniami údajnej dohody. V odôvodneniach c. 147 a c. 148 napadnutého rozhodnutia uvádza sadzby, ktoré pouzili Dresdner Bank, Commerzbank, HVB, VUW, GWK a Reisebank. Tieto sadzby sa nachádzali medzi 3 % a 4,5 % a niektoré banky úctovali navyse aj pevnú sumu. 139 Zalobcovia tvrdia, ze ceny uplatnované pocas prechodného obdobia preukazujú neexistenciu dohody, co Komisia napáda. 140 Skúmanie skutocnej výsky provízie musí zohladnovat percentuálnu zlozku a pevnú zlozku skutocne prijatých provízií. Pokial sa totiz velká väcsina predmetných sluzieb týka súm nizsích ako 200 eur - oznámenie o výhradách spomína 70 % (bod 9) - úctovanie pausálnych provízií vo výske 5 az 10 nemeckých mariek (DEM) alebo minimálneho vymienaného objemu má znacný vplyv na sumu, ktorú banky skutocne úctovali, pokial sa vyjadrí v percentách. Komisia sa preto nemala obmedzit výlucne na preskúmanie sadzby úctovaných provízií, ktoré predstavujú len ciastkový údaj o cene úctovanej spotrebitelovi. 141 Súd prvého stupna v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania vyzval Komisiu, aby formou prehladu predlozila údaje o skutocnej úrovni provízií uplatnovaných v roku 1999 bankami zúcastnenými na rokovaní z 15. októbra 1997 pri výmene objemov vo výske 25, 50, 100 a 200 eur. Z prehladu, ktorý Komisia zaclenila do diskusií, vyplýva, ze skutocná výska poplatkov sa medzi jednotlivými bankami zretelne lísila. Pri výmene 20 eur sa napríklad úroven výsky skutocného poplatku pohybovala od 3 do 30 %, co je rozpätie od 1 do 10. Tento rozdiel sa znizuje v závislosti od velkosti objemu výmeny. Pri výmene 200 eur sa skutocné provízie pohybovali od 2 do 4,5 %, co je rozpätie od 1 do 2,25. Zalobcovia tieto údaje nevyvrátili. 142 Z uvedeného mozno vyvodit záver, ze zistenia Komisie uvedené v odôvodneniach c. 147 a c. 148 napadnutého rozhodnutia, podla ktorých zalobcovia prispôsobili svoje ceny v rozmedzí medzi 3 % a 4,5 %, sa zakladajú na nesprávnych údajoch. Informácie, ktorými disponovala Komisia pri prijatí napadnutého rozhodnutia, nevypovedali o jednotných cenách, ktoré by uplatnovali zalobcovia v dôsledku vykonávania údajnej dohody. Záver 143 Pri celkovom hodnotení napokon z týchto skutocností vyplýva, ze iniciátor rokovania z 15. októbra 1997 mohol konat s úmyslom uprednostnit uzavretie dohody o urcení cien v dôsledku dvojakej hrozby rastu konkurencného tlaku, ktorý mohol vyplývat z ponuky bezplatných sluzieb pri výmene hotovosti pocas prechodného obdobia zo strany Deutsche Bundesbank a Deutsche Bank. 144 Priame dôkazy týkajúce sa rokovaní z 15. októbra 1997 vsak nie sú dostatocné na to, aby bez vylúcenia akýchkolvek rozumných pochybností o tejto otázke umoznili vyvodit záver, ze zúcastnené banky uzavreli takúto dohodu. Aj ked skutocnosti predlozené Komisiou preukazujú, ze niektoré zúcastnené banky pocas rokovania uvádzali pribliznú úroven provízií - navyse vseobecne známu, tieto nepriame dôkazy z hladiska pozadovanej úrovne dôkazov nepostacujú na podporu tvrdenia, podla ktorého existovala súhlasná vôla o spolocnom urcení týchto cien. 145 V tejto súvislosti je potrebné venovat pozornost legislatívnym a technickým nejasnostiam v rozhodnom case, ktoré boli spojené s velmi specifickými okolnostami zavedenia eura, a viacnásobným poradám medzi bankovým sektorom, Komisiou, jej menovými orgánmi a zdruzeniami spotrebitelov. Tieto súvislosti neumoznujú vyvrátit tvrdenie zalobcov, podla ktorého ich dohoda spocívala v zhodnotení následkov legislatívneho vývoja na ich cinnost pri výmene hotovosti pocas prechodného obdobia a prípadne v upozornení Deutsche Bundesbank na tazkosti, ktorým boli v dôsledku tohto vývoja vystavené subjekty pôsobiace v tomto odvetví. 146 Navyse tvrdenie o existencii dohody o urcení cien je oslabené skutocnostou, ze banky zúcastnené na rokovaní z 15. októbra 1997 predstavovali nanajvýs priblizne 17 % ponuky sluzieb pri výmene hotovosti pochádzajúcej len zo strany úverových institúcií. 147 Napokon informácie o úrovni cien uplatnovaných pocas prechodného obdobia, ktorými disponuje Komisia, sú v rozpore s pripomienkou, ze ceny v roku 1999 svedcili o vykonávaní dohody. 148 Preto je potrebné konstatovat, ze Komisia právne dostatocným spôsobom nepreukázala existenciu súhlasnej vôle o urcení výsky provízií pri výmene pocas rokovania z 15. októbra 1997. D - O dohode týkajúcej sa spôsobov úctovania provízií pri výmene 149 Oddiel o porusení týkajúci sa spôsobov úctovania bol rozoberaný v odôvodneniach c. 95, c. 96, c. 114, c. 115, c. 132 a c. 184 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia vysvetlovala podstatu svojho rozboru otázky o urcení výsky provízií. K dôkazom o existencii dohody o zásade výlucne pomernej odplaty Komisia uviedla najmä (odôvodnenie c. 95 napadnutého rozhodnutia): "Pokial ide o zmenárenské transakcie, v zápisnici [Commerzbank] sa uvádza, ze bola dosiahnutá zhoda o pouzívaní pevného výmenného kurzu pre meny eurozóny (teda o nepouzívaní nákupných a predajných kurzov) so spoplatnovaním formou percentuálne vyjadrenej provízie. Spôsob kalkulácie prepoctov týchto mien prijme kazdá banka samostatne... ... Pokial ide o otázku urcenia kurzu alebo ceny zmenárenských transakcií pocas etapy 3a (od 1. januára 1999 do 1. januára 2002) [hospodárskej a menovej únie], úcastníci dospeli k dohode v týchto bodoch: 1. Transakcie s jednotlivcami ... - poplatky/provízie sa vypocítajú ako percento z hodnoty vymienanej sumy. ..." [neoficiálny preklad] 150 Podla napadnutého rozhodnutia sa zápisnice Commerzbank a GWK "zhodujú v skutocnosti, ze poplatky úctované klientom budú vyjadrené percentuálnou formou" [neoficiálny preklad] (odôvodnenie c. 96 napadnutého rozhodnutia). Tieto skutocnosti boli v podstate zopakované v odôvodnení c. 106 napadnutého rozhodnutia. V odôvodneniach c. 114 az c. 116 napadnutého rozhodnutia Komisia navyse odpovedala na tvrdenia úcastníkov konania takto: "Priehladný a výslovný údaj o poplatkoch si nevyzaduje nijakú standardizáciu cien, spôsobov úctovania poplatkov alebo iných sluzieb v bankovom sektore. Kazdá banka si musí nezávisle stanovit svoju obchodnú politiku v oblasti poplatkov. Na úctovanie poplatkov klientovi musí byt politika v tejto oblasti - vrátane spôsobov úctovania - stanovená nezávisle kazdou bankou. Nie je ani prirodzené, ani logické, aby sa kazdá banka samostatne rozhodla transformovat svoje [kurzové] rozpätie na percentuálne vyjadrenú províziu. Preto sa zdá, ze Deutsche Bank spociatku zvazovala bezplatné poskytovanie sluzieb. Nech je to akokolvek, problémom nie je to, ktoré spôsoby úctovania poplatkov by mohli byt z ekonomického hladiska racionálnejsie, ale ci medzi bankami existuje dohoda o týchto spôsoboch alebo nie. V tejto veci bola zakázaná dohoda medzi bankami o celkovej provízii vo výske okolo 3 %, uzatvorená s cielom vynahradit si okolo 90 % príjmov, ktoré zanikli z dôvodu zrusenia [kurzového rozpätia] od 1. januára 1999." [neoficiálny preklad] 1. Tvrdenia úcastníkov konania 151 Zalobcovia napádajú existenciu dohody spocívajúcej v pozadovaní percentuálne vyjadrených provízií. Ich tvrdenia sú dvojaké. Na jednej strane tvrdia, ze dôkazy predlozené Komisiou sú nedostatocné. Na druhej strane ponúkajú alternatívne vysvetlenie: pocas rokovania z 15. októbra 1997 vsetky banky pripustili, ze nadobudnutie platnosti neodvolatelných výmenných kurzov povedie k zániku kurzového rozpätia pri výmene hotovosti v prospech mechanizmu oznamovania výslovných provízií. Nejde preto o dohodu v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, ale o diskusiu o legislatívnom vývoji. 152 Komisia tvrdí, ze tvrdenie o dohode o spôsoboch úctovania sa opiera o zápisnicu Commerzbank, ktorej obsah je mimoriadne jasný: "poplatky alebo provízie budú vypocítané percentuálne z vymienanej hodnoty" a "budú vypocítavané oddelene. Toto vyhlásenie potvrdzuje aj zápisnica GWK, podla ktorej musia byt provízie vypocítavané "percentuálne z vymienanej hodnoty". 153 Komisia takisto potvrdzuje, ze napadnuté rozhodnutie sa opiera o viaceré zápisnice vyhotovené GWK pred rokovaním z 15. októbra 1997. Okrem dokumentov vyhotovených GWK, ktoré boli spomínané vyssie, sa Komisia odvoláva na odpovede Landesbank Hessen Thüringen Girozentrale na oznámenie o výhradách (odôvodnenie c. 113 napadnutého rozhodnutia). 154 Zalobcovia nenamietajú proti tomu, aby sa dokumenty, ku ktorým im Komisia pocas správneho konania odoprela prístup, pouzili v neprospech posledne uvedených subjektov. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 155 Pokial ide o výhradu týkajúcu sa pouzitia písomností v neprospech, ku ktorým zalobcovia neboli vypocutí, Súd prvého stupna pripomína, ze respektovanie práva na obhajobu vyzaduje, aby dotknutý podnik mohol úcinne vyjadrit svoj názor na existenciu a význam skutocností, výhrad a okolností tvrdených Komisiou (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 11, a z 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 25). 156 Oznámenie o výhradách musí obsahovat opis výhrad vyjadrený hoci aj strucne, ale dostatocne jasne, aby umoznil zainteresovaným osobám skutocne sa oboznámit s konaním, ktoré im Komisia vytýka. Len pod touto podmienkou totiz môze oznámenie o výhradách splnit úcel stanovený nariadeniami Spolocenstva, ktorý spocíva v poskytnutí vsetkých potrebných údajov podnikom a zdruzeniam podnikov, aby sa mohli riadne obhajovat predtým, ako Komisia prijme konecné rozhodnutie (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C-89/85, C-104/85, C-114/85, C-116/85, C-117/85 a C-125/85 az C-129/85, Zb. s. I-1307, bod 42). 157 V zásade len dokumenty, ktoré sa uvádzali alebo spomínali v oznámení o výhradách, predstavujú platné dôkazné prostriedky (rozsudky Súdu prvého stupna z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T-11/89, Zb. s. II-757, bod 55, a ICI/Komisia, T-13/89, Zb. s. II-1021, bod 34; pozri v tomto zmysle tiez rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, C-62/86, Zb. s. I-3359, bod 21). 158 Dokument mozno povazovat za dokument v neprospech len vtedy, ak ho Komisia pouzije na podporu zistenia porusenia, ktorého sa dopustil podnik. Na dokázanie porusenia práv na obhajobu v tejto súvislosti nestací, aby dotknutý podnik preukázal, ze sa pocas správneho konania nemohol vyjadrit k dokumentu uvedenému na lubovolnom mieste napadnutého rozhodnutia. Musí totiz preukázat, ze tento dokument Komisia v napadnutom rozhodnutí pouzila ako dôkazný prostriedok na preukázanie porusenia, na ktorom mal úcast. 159 V tejto veci Komisia uviedla, ze Landesbank Hessen Thüringen Girozentrale vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uznala, ze "na rokovaní z 15. októbra 1997 uzavrela dohodu o spôsoboch úctovania poplatkov pocas prechodného obdobia" [neoficiálny preklad] (odôvodnenie c. 113 napadnutého rozhodnutia). Bez ohladu na skutocnost, ze sa toto údajné priznanie nachádza v oddiele pod názvom "Argumentácia úcastníkov konania k výkladu skutocností", je potrebné konstatovat, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí toto vyhlásenie pouzila ako listinu v ich neprospech a dovolávala sa ho vo svojich písomnostiach. 160 Komisia vsak vo svojej odpovedi na písomné otázky Súdu prvého stupna uznala, ze ziaden zo zalobcov nemal prístup k odpovediam iných adresátov oznámenia o výhradách. Z toho vyplýva, ze Komisia tým, ze sa odvolávala na dokumenty, ku ktorým zalobcovia pocas správneho konania nemali prístup, nerespektovala práva zalobcov na obhajobu. Preto nemozno tieto dokumenty uznat za dôkazné prostriedky (rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T-191/98, T-212/98 az T-214/98, Zb. s. II-3275, bod 338; pozri v tomto zmysle tiez rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, body 24 az 30, a rozsudok Ciment, uz citovaný, bod 382). 161 Pokial ide o dalsie dôkazy predlozené Komisiou, je potrebné konstatovat, ze ide o písomnosti, ktoré boli skúmané uz predtým v rámci rozboru zistení týkajúcich sa dohody o urcení cien. Tieto dokumenty majú pre zistenie obsahu diskusií pocas rokovania z 15. októbra 1997 len nepriamy význam. Vsetky sa týkajú obdobia, ktoré tomuto rokovaniu predchádzalo, a dovolujú nanajvýs vyvodit záver o úlohe GWK ako jeho iniciátora. Tieto dokumenty nepostacujú na preukázanie súhlasnej vôle zalobcov a GWK o uzavretí dohody sledujúcej zjavne protisútazný ciel. 162 Pokial ide o priame dôkazy dohody o spôsoboch úctovania, je potrebné konstatovat, ze vzhladom na velmi specifické súvislosti týchto vecí spojené so zavedením eura mozno o výklade zápisníc GWK a Commerzbank, ktorý predkladá Komisia, vázne pochybovat. 163 Existencia dohody o spôsoboch úctovania provízií je totiz úzko spojená s existenciou dohody o urcení cien, vo vztahu ku ktorej je jej vedlajsou castou. Súd prvého stupna dospel k záveru, ze Komisia právne dostatocným spôsobom nepredlozila dôkaz o existencii dohody o urcení cien, co o to viac oslabuje platnost zistení a posúdení týkajúcich sa údajnej dohody o spôsoboch úctovania provízií. 164 V rozsahu, v akom sa napadnuté rozhodnutie zakladá na zisteniach súhlasnej vôle o pouzívaní výslovných percentuálnych provízií, je potrebné uviest, ze vôla zúcastnených bánk na rokovaní z 15. októbra 1997 nijako nesúvisí s upustením od systému v tom case platných skrytých provízií. Prijatie výslovných provízií vyplýva z právneho rámca zavedenia eura. Komisia sa teda nemohla opierat o jazykový výklad zmienky v zápisnici Commerzbank o "zhode" medzi bankami v pouzívaní neodvolatelných výmenných kurzov a súcasnom zániku systému kurzového rozpätia (pozri najmä odôvodnenia c. 95 a c. 106 napadnutého rozhodnutia). Túto pasáz mozno naopak chápat ako spolocný prejav oboznámenia sa so zmenou zavedenou legislatívnymi opatreniami sprevádzajúcimi zavedenie eura, ktoré boli neskôr zavrsené odporúcaním Komisie z 23. apríla 1998. 165 Navyse samotná existencia dohody o struktúre poplatku presne zodpovedajúceho vymienanej sume naráza na zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí, podla ktorých mnohé banky pouzívajú zmiesané struktúry spájajúce pevnú zlozku s pomernou zlozkou (odôvodnenie c. 147 napadnutého rozhodnutia). Informácie, ktoré mala k dispozícii Komisia, teda preukazujú, ze pocas prechodného obdobia zalobcovia pouzívali rozdielne struktúry provízií; niektorí z nich pouzívali výlucne pomerné provízie, zatial co iní zotrvali az do konca tohto obdobia na zmiesanej struktúre. 166 Preto je potrebné rozhodnút, ze Komisia právne dostatocným spôsobom nepreukázala existenciu skutocností svedciacich o súhlasnej vôli dokazujúcej existenciu dohody o spôsoboch úctovania provízií pri výmene na rokovaní z 15. októbra 1997. E - Celkový záver 167 Komisia právne dostatocným spôsobom nepreukázala existenciu dohody o urcení cien za sluzby pri výmene hotovosti mien eurozóny pocas prechodného obdobia, a ani existenciu dohody o spôsoboch ich úctovania. Z toho vyplýva, ze zalobné dôvody týkajúce sa nesprávnosti skutkových zistení Komisie a nedostatku dôkazného charakteru predlozených nepriamych dôkazov v neprospech musia byt vyhlásené za dôvodné. 168 Vzhladom na vyssie uvedené nevedie kontradiktórne preskúmanie zaloby k zmene rozsudku pre zmeskanie. Z toho vyplýva, ze návrh na zrusenie musí byt zamietnutý bez toho, aby bolo potrebné skúmat dalsie dôvody. O trovách 169 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia nemala úspech vo svojom návrhu na zrusenie, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi zalobcov. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (stvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Návrh na zrusenie sa zamieta. 2. Komisia je povinná nahradit trovy konania. Legal Lindh Vadapalas Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2006. Tajomník Predseda komory E. Coulon H. Legal Obsah Okolnosti predchádzajúce sporu Konanie Návrhy úcastníkov konania Právny stav I - O konaní o návrhoch na zrusenie II - Zhrnutie zalobných dôvodov III - O existencii protisútaznej dohody A - Úvodné pripomienky B - O dokazovaní a rozsahu súdneho preskúmania C - O dohode týkajúcej sa výsky zmenárenských provízií 1. Tvrdenia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdom prvého stupna a) O výklade napadnutého rozhodnutia a existencii porusenia spocívajúceho v existencii dohody o zásade vylúcenia bezplatnosti sluzieb pri výmene hotovosti b) O dôkazoch dohody týkajúcej sa výsky zmenárenských provízií O dôkazoch týkajúcich sa súvislostí rokovania z 15. októbra 1997 - O trhových podieloch bánk zúcastnených na rokovaní z 15. októbra 1997 - O legislatívnych nejasnostiach - O prípravných diskusiách na rokovaní z 15. októbra 1997 O priamych dôkazoch týkajúcich sa rokovania z 15. októbra 1997 - O zápisnici GWK - O vyhláseniach niektorých bánk pocas správneho konania O zisteniach týkajúcich sa vykonávania dohody o výske provízií pri výmene Záver D - O dohode týkajúcej sa spôsobov úctovania provízií pri výmene 1. Tvrdenia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdom prvého stupna E - Celkový záver O trovách __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXZJniU1/L97799-4850TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXZJniU1/L97799-4850TMP.html#Footref*