Spojené veci T-22/02 a T-23/02 Sumitomo Chemical Co. Ltd a Sumika Fine Chemicals Co. Ltd proti Komisii Európskych spolocenstiev "Hospodárska sútaz - Kartely v sektore vitamínových výrobkov - Rozhodnutie Komisie konstatujúce skoncené porusenia a neukladajúce pokuty - Nariadenie (EHS) c. 2988/74 - Premlcanie práva Komisie ukladat pokuty alebo sankcie - Zásada právnej istoty - Prezumpcia neviny - Legitímny záujem konstatovat porusenia" Rozsudok Súdu prvého stupna (stvrtá rozsírená komora) zo 6. októbra 2005 Abstrakt rozsudku 1. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Právomoci Komisie - Konstatovanie skonceného porusenia - Podmienka - Legitímny záujem (Nariadenie Rady c. 17) 2. Právo Spolocenstva - Výklad - Texty vo viacerých jazykoch - Jednotný výklad - Rozdielnosti medzi rôznymi jazykovými verziami - Vseobecná struktúra a ciel dotknutej právnej úpravy ako základ výkladu 3. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Premlcacia lehota v stíhaní - Pojem "sankcia" v zmysle nariadenia c. 2988/74 - Penazné sankcie - Zahrnutie - Rozhodnutie konstatujúce porusenie - Vylúcenie (Nariadenie Rady c. 2988/74, clánok 1 ods. 1) 4. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Právomoci Komisie - Autonómia právomoci konstatovat porusenie vo vztahu k právomoci prikázat zastavenie porusenia a ulozit pokutu - Vplyv premlcania práva ulozit pokutu na právomoc konstatovat porusenie - Neexistencia (Nariadenia Rady c. 17 a c. 2988/74, clánok 1 ods. 1) 5. Právo Spolocenstva - Vseobecné zásady práva - Právna istota - Neexistencia normy upravujúcej premlcanie vztahujúce sa na výkon právomocí Komisie - Porusenie zásady právnej istoty normotvorcom Spolocenstva - Neexistencia 6. Zaloba o neplatnost - Rozhodnutie Komisie v oblasti, v ktorej neexistuje norma upravujúca premlcanie vztahujúce sa na výkon jej právomocí - Dodrzanie poziadaviek právnej istoty - Súdne preskúmanie - Hranice (Clánok 230 ES) 7. Právo Spolocenstva - Vseobecné zásady - Uznanie - Právna úprava nachádzajúca sa v právnom poriadku vsetkých clenských státov - Nedostatocný charakter na uznanie 8. Právo Spolocenstva - Výklad - Zásady - Autonómny výklad - Hranice - Odkaz v urcitých prípadoch na právo clenských státov 9. Právo Spolocenstva - Zásady - Základné práva - Prezumpcia neviny - Konanie vo veci hospodárskej sútaze - Uplatnitelnost - Konstatovanie, v rámci riadneho konania, zodpovednosti porusitela, ktorému nemôze byt ulozená pokuta z dôvodu premlcania - Porusenie - Neexistencia (Clánok 6 EÚ) 10. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Právomoci Komisie - Konstatovanie skonceného porusenia - Spôsoby vykonania - Preukázanie svojho legitímneho záujmu na konkrétnych okolnostiach predmetného prípadu (Nariadenie Rady c. 17) 1. Nariadenie c. 17 poverilo Komisiu, aby zaviazala podniky ukoncit zistené porusenie a aj ukladala pokuty a pravidelné penále v prípade porusenia pravidiel hospodárskej sútaze. Právomoc prijímat rozhodnutia na tento úcel nevyhnutne zahrna skonstatovanie porusenia, o ktoré ide. Skoncenie porusenia pred prijatím rozhodnutia Komisiou nepredstavuje samo osebe okolnost, ktorá by bola prekázkou výkonu právomoci Komisie konstatovat a postihovat porusenie pravidiel hospodárskej sútaze. V tomto smere, na jednej strane právomoc Komisie ukladat pokuty nie je nijako ovplyvnená skutocnostou, ze správanie predstavujúce porusenie a jeho rusivé úcinky uz skoncili, na druhej strane Komisia môze prijat rozhodnutie konstatujúce porusenie, ktoré uz predmetný podnik skoncil, ale pod podmienkou, ze institúcia má legitímny záujem tak urobit. (pozri body 36, 37, 130) 2. V rámci doslovného výkladu ustanovenia práva Spolocenstva je potrebné vziat do úvahy skutocnost, ze dokumenty práva Spolocenstva sú vydané vo viacerých jazykoch a rôzne jazykové verzie sú tiez záväzné; výklad ustanovenia práva Spolocenstva zahrna teda porovnanie jazykových verzií. Hoci potreba jednotného výkladu právnej úpravy Spolocenstva vylucuje izolované posudzovanie urceného textu a vyzaduje v prípade pochybností, aby sa text vykladal a uplatnoval vo svetle verzií v iných jazykoch, v prípade rozdielnosti medzi týmito verziami sa musí predmetné ustanovenie vykladat v zmysle vseobecnej struktúry a ciela právnej úpravy, ktorej je súcastou. Vseobecnejsie je potrebné na výklad ustanovenia práva Spolocenstva vziat do úvahy nielen jeho znenie, ale takisto jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súcastou, ako aj ustanovenia práva Spolocenstva ako celok. (pozri body 42, 46, 47) 3. Pojem "sankcia" uvedený v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva, má za ciel len to, aby právomoc Komisie ukladat penazné sankcie za porusenia ustanovení predpisov týkajúcich sa dopravy a hospodárskej sútaze Európskych spolocenstiev podliehala jedinému a tomu istému rezimu premlcania bez ohladu na to, aký názov sa pouzíva na tieto sankcie v textoch, v ktorých je upravené ich ukladanie. Rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, nepredstavuje sankciu v zmysle clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74, a netýka sa ho preto premlcanie stanovené týmto ustanovením. (pozri body 60, 61) 4. Hoci v rámci rezimu zriadeného nariadením c. 17 právomoc Komisie konstatovat porusenie vyplýva iba implicitne, teda v rozsahu, v akom nevyhnutne vyplýva z explicitných právomocí prikázat zastavenie porusovania a ulozit pokuty, takáto implicitná právomoc nie je pritom podmienená výlucne výkonom týchto explicitných právomocí zo strany institúcie. Autonómia takejto právomoci teda nemôze byt odmietnutá, takisto ako nemôze byt ovplyvnená skutocnostou, ze výkon tejto právomoci bol podriadený existencii legitímneho záujmu v prospech institúcie. Preto skutocnost, ze Komisia uz nemala právo ulozit pokuty porusitelom z dôvodu uplynutia premlcacej lehoty uvedenej v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva, nie je sama osebe prekázkou prijatia rozhodnutia, ktoré konstatuje, ze doslo k takémuto skoncenému poruseniu. (pozri body 63, 131) 5. Na splnenie funkcie zabezpecit právnu istotu musí byt premlcacia lehota stanovená vopred a stanovenie jej dlzky, ako aj podmienok uplatnenia je v právomoci normotvorcu Spolocenstva. Premlcanie totiz tým, ze bráni, aby sa spochybnovali donekonecna situácie, ktoré sa ustálili plynutím casu, naplna právnu istotu, ale môze takisto umoznit ustálenie situácií, ktoré boli, aspon na zaciatku, protiprávne. Miera, v ktorej sa na nu subjekty odvolávajú, vyplýva v dôsledku toho z kompromisu medzi poziadavkami právnej istoty a poziadavkami zákonnosti vzhladom na historické a sociálne okolnosti, ktoré prevazovali v spolocnosti v danom období. Preto urcit ju prinálezí len do právomoci normotvorcu. Normotvorca Spolocenstva teda nemôze byt obmedzený súdom Spolocenstva kvôli tomu, ze vykonáva výber pri zavádzaní pravidiel premlcania a pri stanovení príslusných lehôt. Skutocnost, ze nebola stanovená premlcacia lehota pre výkon právomocí, ktoré umoznujú Komisii konstatovat porusenia práva Spolocenstva, nemôze teda sama osebe predstavovat nezákonnost vo vztahu k dodrzaniu zásady právnej istoty. (pozri body 81 - 83) 6. Súdu Spolocenstva neprinálezí, aby stanovoval lehoty, rozsah alebo podmienky uplatnovania premlcania vo vztahu k porusujúcemu správaniu, ci uz vo vseobecnosti alebo v predmetnom prípade, ktorý mu je predlozený. Neexistencia zákonom stanoveného premlcania vsak nevylucuje, ze konanie Komisie v konkrétnom prípade môze byt predmetom kontroly vzhladom na zásadu právnej istoty. V skutocnosti, v prípade, ze chýba text stanovujúci premlcaciu lehotu, základná poziadavka právnej istoty bráni tomu, aby Komisia mohla donekonecna oddalovat výkon svojich právomocí. Preto sa teda súd Spolocenstva pri skúmaní dôvodu zalozeného na neskorom konaní Komisie nesmie obmedzit iba na skonstatovanie, ze ziadna premlcacia lehota neexistuje, ale musí preverit, ci Komisia nekonala prílis oneskorene. Následne sa prílis oneskorený charakter konania Komisie nesmie posúdit iba vo vztahu k casu, ktorý uplynul medzi skutkovými okolnostami, ktoré sú predmetom konania, a jeho zacatím. Naopak, konanie Komisie sa môze kvalifikovat ako prílis oneskorené v prípade, ze nedoslo k oneskoreniu alebo inej nedbalosti pripísatelným institúcii, a ze je potrebné vziat do úvahy najmä okamih, ked sa institúcia dozvedela o existencii porusujúcich skutocností a primeranost dlzky správneho konania. (pozri body 87 - 89) 7. Skutocnost, ze právne poriadky vsetkých clenských státov obsahujú rovnakú právnu úpravu, este nestací, aby bola jeho povaha vseobecnej zásady práva Spolocenstva uznaná právom Spolocenstva. (pozri body 97, 99) 8. Ustanovenia práva Spolocenstva, ktoré neobsahuje ziadny výslovný odkaz na právo clenských státov urcit jeho význam a rozsah, sa má zvycajne vykladat autonómne, pricom tento výklad je potrebné vykonat s prihliadnutím na kontext ustanovenia a ciel sledovaný predmetnou právnou úpravou. Konkrétne, v prípade neexistencie výslovného odkazu môze uplatnenie práva Spolocenstva zahrnat v prípade potreby odkaz na právo clenských státov, ked súd Spolocenstva nemôze zistit v práve Spolocenstva alebo medzi vseobecnými zásadami práva Spolocenstva prvky, ktoré by mu umoznili spresnit jeho obsah a rozsah autonómnym výkladom. (pozri body 100, 101) 9. Prezumpcia neviny, tak ako vyplýva najmä z clánku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ludských právach, je súcastou základných práv, ktoré sú podla clánku 6 ods. 2 EÚ chránené v právnom poriadku Spolocenstva. Uplatnuje sa na konania týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze vztahujúce sa na podniky, ktoré môzu viest k ulozeniu pokút alebo pravidelných penále. Prezumpcia neviny v sebe zahrna, ze ktorákolvek obvinená osoba sa povazuje za nevinnú, az kým jej vina nie je zákonne preukázaná. Bráni teda akémukolvek formálnemu konstatovaniu a aj akémukolvek náznaku, ktorých predmetom je zodpovednost osoby obvinenej z daného porusenia, v rozhodnutí, ktorým sa koncí konanie bez toho, aby táto osoba mohla vyuzit vsetky záruky bezne poskytované pri výkone práva na obhajobu v rámci konania, ktoré riadne prebieha a v rámci ktorého je vydané rozhodnutie o opodstatnenosti sporu. Prezumpcia neviny naopak nie je prekázkou tomu, aby sa zodpovednost obvinenej osoby za dané porusenie uznala na konci konania, ktoré celé prebiehalo v súlade so stanovenými podmienkami a v rámci ktorého mohli byt plne vyuzité práva na obhajobu, a to hoci porusitelovi nemôze byt ulozená sankcia z dôvodu premlcania práva príslusného orgánu, ktoré sa nu vztahuje. (pozri body 104 - 107) 10. Pokial ide o spôsoby výkonu svojej právomoci konstatovat vo forme rozhodnutia, ze porusenie pravidiel hospodárskej sútaze skoncilo, Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, ktoré odôvodnuje zrusenie takéhoto rozhodnutia, kedze pri prijatí tohto rozhodnutia nepreskúmala, ci je takéto konstatovanie odôvodnené legitímnym záujmom. V tomto smere sa Komisia nemôze obmedzit na vseobecné vyjadrenie hypotéz, akými sú potreba podporit príkladné správanie podnikov, záujem odradit od opakovaného porusenia vzhladom na zvlást závaznú povahu predmetných porusení a záujem umoznit poskodeným tretím osobám obrátit sa na vnútrostátne obcianskoprávne súdy. Prinálezí jej, aby na konkrétnych okolnostiach predmetného prípadu preukázala, ze tieto hypotézy boli potvrdené, a odôvodnovali preto jej legitímny záujem prijat rozhodnutie, ktoré konstatuje uvedené porusenia. (pozri body 132, 136 - 138) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (stvrtá rozsírená komora) zo 6. októbra 2005 ([1]*) "Hospodárska sútaz - Kartely v sektore vitamínových výrobkov - Rozhodnutie Komisie konstatujúce skoncené porusenia a neukladajúce pokuty - Nariadenie (EHS) c. 2988/74 - Premlcanie práva Komisie ukladat pokuty alebo sankcie - Zásada právnej istoty - Prezumpcia neviny - Legitímny záujem konstatovat porusenia" V spojených veciach T-22/02 a T-23/02, Sumitomo Chemical Co. Ltd, so sídlom v Tokiu (Japonsko), Sumika Fine Chemicals Co. Ltd, so sídlom v Osake (Japonsko), v zastúpení: M. Klusmann, advokát, a V. Turner, solicitor, zalobcovia, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: L. Pignataro-Nolin a A. Whelan, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorých predmetom sú návrhy na neplatnost rozhodnutia Komisie 2003/2/ES z°21.°novembra 2001 prijatého v konaní podla clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/37.512 - Vitamíny) [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 6, 2003, s. 1) v rozsahu, v akom sa týka zalobcov, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (stvrtá rozsírená komora), v zlození: predseda komory H. Legal, sudcovia P. Lindh, P. Mengozzi, I. Wiszniewska-Bial/ecka a V. Vadapalas, tajomník: J. Plingers, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 18. novembra 2004, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 V rozhodnutí 2003/2/ES z 21. novembra 2001 prijatom v konaní podla clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/37.512 - Vitamíny) [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 6, 2003, s. 1, dalej len "Rozhodnutie") Komisia v clánku 1 skonstatovala, ze viaceré podniky porusili clánok 81 ods. 1 ES a clánok 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, ze boli úcastníkmi súboru rozlicných dohôd, ktoré ovplyvnili dvanást rôznych trhov vitamínových výrobkov, konkrétne vitamíny A, E, B 1, B 2, B 5, B 6, kyselina listová, vitamíny C, D 3, H, betakarotén a karotenoidy. Najmä z druhého odôvodnenia Rozhodnutia vyplýva, ze v rámci týchto dohôd sa predmetné podniky dohodli na cenách rôznych výrobkov, rozdelili si predajné kvóty, spolocne sa dohodli a zvýsili ceny, uverejnovali oznamy o cenách v súlade so svojimi dohodami, predávali výrobky za dohodnuté ceny, zaviedli kontrolný mechanizmus a kontrolu dodrziavania dohôd a boli úcastníkmi systému pravidelných rokovaní s cielom vykonat svoje plány. 2 Medzi týmito podnikmi sa nachádzajú okrem iného japonské podniky Sumitomo Chemical Co. Ltd (dalej len "Sumitomo") a Sumika Fine Chemicals Co. Ltd (dalej len "Sumika"), ktoré boli podla Rozhodnutia zodpovedné za porusenia na trhoch Spolocenstva a EHP s vitamínom H (takisto známeho aj pod názvom biotín) (v prípade Sumitomo) a kyselinou listovou (v prípade Sumika) [clánok 1 ods. 1 písm. j) a k) Rozhodnutia]. 3 V clánku 1 ods. 2 písm. k) a l) Rozhodnutia Komisia skonstatovala, ze porusenie, ktorého úcastníkom bol Sumitomo, trvalo od októbra 1991 do apríla 1994 a porusenie, ktorého úcastníkom bol Sumika, trvalo od januára 1991 do júna 1994. 4 V clánku 2 Rozhodnutia je nariadené podnikom zodpovedným za skonstatované porusenia ich okamzite skoncit, ak tak este neurobili, a zdrzat sa v budúcnosti aktov alebo správania, ktoré sú skonstatovaným porusením, ako aj akýchkolvek opatrení, ktorých ciel alebo úcinok by bol rovnaký alebo rovnocenný. 5 Hoci Komisia ulozila pokuty za skonstatované porusenia na trhoch vitamínov A, E, B 2, B 5, C, D 3, betakaroténu a karotenoidov, neulozila pokuty za porusenia skonstatované na trhoch vitamínov B 1, B 6, H a kyseliny listovej (clánok 3 Rozhodnutia). 6 Z odôvodneniach c. 645 az c. 649 Rozhodnutia totiz vyplýva, ze skonstatované porusenia na týchto posledných uvedených trhoch skoncili pät rokov pred tým, ako Komisia zacala svoje setrenie a ze preto sa na tieto porusenia vztahoval clánok 1 nariadenia Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61). 7 Teda najmä podnikom Sumitomo a Sumika neboli ulozené pokuty. 8 Z Rozhodnutia (odôvodnenie c. 650) takisto vyplýva, ze tieto dva podniky uviedli v odpovediach na oznámenia výhrad, ze porusenia, na ktorých sa údajne zúcastnili, nemôzu byt predmetom rozhodnutia Komisie, kedze sú uz premlcané. 9 V rozhodnutí (odôvodnenie c. 651) Komisia odmietla toto tvrdenie, pricom uviedla, ze "pravidlá týkajúce sa premlcania sa vztahujú iba na uplatnovanie pokút alebo sankcií" [neoficiálny preklad] a ze "nemajú vplyv na právo Komisie presetrit zálezitosti týkajúce sa dohôd a prijímat v prípade potreby rozhodnutia, ktorými ich zakazuje" [neoficiálny preklad]. Konanie a návrhy úcastníkov konania 10 Sumitomo a Sumika samostatnými návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupna 7. februára 2002, zapísanými pod císlami T-22/02 a T-23/02, podali zaloby, na základe ktorých sa zacali konania v týchto veciach. 11 Uznesením predsedu prvej komory Súdu prvého stupna z 30. apríla 2004 boli veci T-22/02 a T-23/02 spojené na úcely ústnej casti konania a rozsudku vzhladom na ich súvislost v súlade s clánkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 12 Podla clánku 14 rokovacieho poriadku a na návrh prvej komory Súd prvého stupna po vypocutí úcastníkov konania v súlade s clánkom 51 uvedeného rokovacieho poriadku rozhodol, ze vec bude postúpená sirsiemu rozhodovaciemu zlozeniu. 13 Kedze zlozenie komôr Súdu prvého stupna bolo zmenené a sudca spravodajca bol pridelený do stvrtej komory, tieto veci boli potom pridelené stvrtej rozsírenej komore. 14 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (stvrtá rozsírená komora) rozhodol o zacatí ústnej casti konania. 15 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 18. novembra 2004. 16 Vo veci T-22/02 Sumitomo navrhuje, aby Súd prvého stupna zrusil Rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka, a zaviazal zalovanú na náhradu trov konania. 17 Vo veci T-23/02 Sumika navrhuje, aby Súd prvého stupna zrusil Rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka, a zaviazal zalovanú na náhradu trov konania. 18 V kazdej z dvoch spojených vecí Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna zamietol zalobu a zaviazal zalobcu na náhradu trov konania. O návrhoch na zrusenie 19 Na podporu svojich zalôb zalobcovia uvádzajú dva dôvody zalozené na premlcaní práva Komisie konstatovat porusenia a na nedostatku právomoci Komisie. 1. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na premlcaní práva Komisie skonstatovat porusenie 20 Zalobcovia uvádzajú, ze Komisia nemohla v danom prípade voci nim prijat rozhodnutie o zákaze, kedze jej právo tak urobit uz bolo premlcané vzhladom na uplynutie premlcacej lehoty stanovenej v clánku 1 nariadenia c. 2988/74 na jednej strane a vzhladom na urcité vseobecné zásady práva Spolocenstva na druhej strane. Prvá cast: uplatnenie nariadenia c. 2988/74 Tvrdenia úcastníkov konania 21 Zalobcovia uvádzajú, ze právomoc Komisie udelovat pokuty alebo sankcie za porusenie práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze podlieha premlcacej lehote pät rokov podla clánku 1 nariadenia c. 2988/74 a ze Komisia sama uznala, ze táto premlcacia lehota v prípade zalobcov uplynula. 22 Zalobcovia dalej uvádzajú, ze formálne rozhodnutie o zákaze, tak ako bolo prijaté v danom prípade proti nim, sa musí kvalifikovat ako "sankcia" v zmysle uvedeného clánku, pretoze z neho vyplývajú aspon tri typy sankcných úcinkov. 23 Po prvé, kedze Rozhodnutie konstatuje porusenie práva hospodárskej sútaze v rámci údajnej celosvetovej dohody, môze toto Rozhodnutie viest k dalsím stíhaniam v clenských státoch, kde sú odlisné pravidlá týkajúce sa premlcania, a dokonca i v iných krajinách; konstatovania Komisie by mohli slúzit ako indície v rámci týchto stíhaní, ktoré by spôsobili zalobcom prinajmensom vznik velmi vysokých nákladov na ich právnu obranu. Po druhé, zalobcovia by mohli byt zazalovaní z dôvodu obcianskoprávnej zodpovednosti pred vnútrostátnymi súdmi zo strany tretích osôb, ktoré by sa mohli chciet opriet o Rozhodnutie pri vymáhaní náhrady skody a úrokov. Po tretie, Rozhodnutie vázne poskodzuje dobré meno zalobcov, tak ako negatívna reklama vyplývajúca z obcianskoprávnych zalôb podaných tretími osobami. 24 Zalobcovia poznamenávajú, ze cielom nariadenia c. 2988/74 v súlade s tam uvedenými odôvodneniami je zaviest zásadu premlcania na zabezpecenie právnej istoty, pokial ide o pokuty, ako aj o iné sankcie. Dôvodom zavedenia takých premlcacích lehôt, aké uvádza nariadenie c. 2988/74, do daného právneho systému je snaha zabezpecit, aby sa v záujme dobrého fungovania právneho systému nestíhali a nepostihovali porusenia, ku ktorým doslo uz pred dlhým casom. Právna istota, spravodlivost a efektívnost správy si vyzadujú, aby správny orgán pouzíval svoje prostriedky a peniaze danovníkov na stíhanie súcasných porusení a nie porusení z minulosti. Z tohto dôvodu by uz od urcitého okamihu podniky nemali byt nielen pokutované, ale ani by sa nemali obávat, ze budú celit rozhodnutiu konstatujúcemu porusenie s postihujúcimi úcinkami, ktoré z toho vyplývajú. 25 Z toho podla zalobcov vyplýva, ze na základe nariadenia c. 2988/74 Komisia nielenze nemohla udelit zalobcom pokuty, ale ani nemohla prijat voci nim rozhodnutie o zákaze, ktoré konstatuje porusenie. 26 Zalovaná uvádza, ze clánok 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 vzhladom na jeho kontext a vzhladom na okolnosti vypracovania tohto nariadenia sa nemôze vykladat tak, ze sa vztahuje na pokuty alebo sankcie odlisné od tých, ktoré sú striktne penaznej povahy a sú uvedené v právnych predpisoch citovaných v úvodnej casti toho istého nariadenia. Uvedený clánok totiz pouzíva oba pojmy "pokuty" a "sankcie" práve preto, aby bolo mozné podriadit rovnakému rezimu premlcania na základe uvedených právnych predpisov vsetky uvedené penazné sankcie, a to bud pod názvom "pokuty" alebo "sankcie". Pôvodný návrh nariadenia predlozený Komisiou a dva zmenené návrhy, ktoré po nom nasledovali, tým, ze pouzívajú dvojitý pojem "pokuty (sankcie)" preukazujú, ze tieto dva pojmy sa pouzívali ako synonymá. Stanovisko Hospodárskeho a sociálneho výboru [neskôr Európsky hospodársky a sociálny výbor (dalej len EHSV)] z 29. júna 1972 v prvej vete "[Návrh nariadenia sa týka iba právomoci ulozit a vymáhat pokuty za porusenie ustanovení prijatých na základe Zmluvy o zalození EHS v oblasti práva dopravy a hospodárskej sútaze" (neoficiálny preklad)], takisto preukázalo, ze uvedený výbor pochopil návrh nariadenia tak, ze odkazuje výlucne na pokuty v sirsom zmysle vrátane pravidelných penále. 27 Zalovaná v kazdom prípade uvádza, ze ziadna sankcia ulozená orgánom hospodárskej sútaze tretej krajiny ani ziadne zaviazanie na náhradu skody a úrokov zo strany vnútrostátneho súdu sa nemôzu v ziadnom prípade kvalifikovat ako sankcia ulozená Komisiou. Okrem toho, ujma na dobrom mene je navyse nepriamym dôsledkom prijatia Rozhodnutia a nemôze sa povazovat za sankciu. Zalobcovia si navyse mýlia prijatie a uverejnenie rozhodnutia, ktoré konstatuje porusenie. Iba samotné uverejnenie môze predstavovat potenciálne riziko pre záujmy adresáta bez toho, ze by pritom predstavovalo sankciu. 28 Zalobcovia v replike uvádzajú, ze ked na základe nariadenia c. 2988/74 Komisia nemá viac právomoc zaviazat podniky, aby ukoncili konstatované porusenie, a aj ukladat pokuty a pravidelné penále v prípade porusenia, nevyhnutne z toho vyplýva, ze nemá ani implicitnú právomoc konstatovat porusenie, o ktoré ide v danom prípade (rozsudok Súdneho dvora z 2. marca 1983, GVL/Komisia, 7/82, Zb. s. 483, bod 23). 29 Zalobcovia poznamenávajú, ze ked Súdny dvor vykladá právo Spolocenstva, opiera sa o zjavný význam slov v legislatívnom kontexte, o ciel opatrenia a iba subsidiárne o prípravné práce (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano v súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora zo 4. októbra 2001, Bowden a i., C-133/00, Zb. s. I-7031, I-7033, body 28 az 30). Prípravné práce sa nemôzu samy osebe povazovat za jasne vyjadrujúce zámer autorov nariadenia (rozsudok Súdu prvého stupna z 25. marca 1999, Gencor/Komisia, T-102/96, Zb. s. II-753, body 128 a 129). To, co je dôlezité v tomto prípade, teda nie je význam, v akom EHSV pochopil návrh nariadenia, ale samotné konecné znenie takéhoto nariadenia. 30 Znenie clánku 1 nariadenia c. 2988/74 je podla zalobcov jasné a jednoznacné. Nie je teda ziadna pochybnost, ze rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, je v skutocnosti sankciou v zmysle uvedeného clánku a to z dôvodu, ze má sankcné úcinky, a z dôvodu klasického sankcného úcelu, ktorý toto rozhodnutie sleduje. Zalovaná to sama pripustila tým, ze uznala, ze prijala rozhodnutie, ktorého záujmom bolo "podporit príkladné správanie" a "odradit akékolvek opakované porusovanie", teda ide o dva záujmy, ktoré podla zalobcov zodpovedajú klasickému úcelu kazdej sankcie. Zdôraznujú na jednej strane, ze aj z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Reischl v súvislosti s uz citovaným rozsudkom GVL/Komisia (s. 510 a 516) vyplýva, ze zalovaná uz pripustila vo veci, ktorá viedla k tomuto rozsudku, ze rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, má takisto sankcné úcinky svojím uverejnením v úradnom vestníku, a na druhej strane, ze Súdny dvor vo svojom rozsudku z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia (41/69, Zb. s. 661, bod 104), povazoval uverejnenie rozhodnutia za dodatocnú sankciu. 31 Zalobcovia trvajú najmä na tom, ze vnútrostátny súd clenského státu alebo tretieho státu by mohol pouzit konstatovania Komisie ako "na prvý pohlad dostatocný dôkaz", ktorý by zalobcovia mali velmi velké tazkosti spochybnit, najmä v clenských státoch Európskej únie. Citujú v tomto smere rozhodnutia súdnych orgánov Austrálie, Spojených státov a Kanady, ako aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 2000, Masterfoods a HB (C-344/98, Zb. s. I-11369, body 49 az 52). Zalobcovia poznamenávajú, ze zalovaná sama vo svojich vyjadreniach implicitne pripústa takúto moznost, ked cituje v rámci odpovede na druhý zalobný dôvod "záujem umoznit poskodeným subjektom obrátit sa na vnútrostátne obcianske súdy" z dôvodu legitímneho záujmu, ktorý ju oprávnuje prijat rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie (pozri bod 122 nizsie). 32 Zalobcovia dodávajú, ze uplatnitelnost nariadenia c. 2988/74 na rozhodnutia, ktoré konstatujú porusenie, nie je spochybnené ani legislatívnym kontextom. Uvádzajú, ze to, ze v clánku 1 uvedeného nariadenia sa pouzíva pojem "sankcia", sa nevysvetluje, ako to tvrdí zalovaná, potrebou, aby penazné sankcie, ktoré sú rôzne nazvané, podliehali spolocnému rezimu premlcania. Pojem "pokuta" totiz takisto jasne zahrna penaznú sankciu stanovenú v nariadení Rady c. 11 z 27. júna 1960 týkajúcom sa odstránenia diskriminácie v oblasti cien a podmienok dopravy pri uplatnovaní clánku 79 ods. 3 Zmluvy o zalození Európskeho hospodárskeho spolocenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 52, 1960, s. 1121). 33 Zalovaná v duplike namieta proti tvrdeniu, ktoré zalobcovia zakladajú na uz citovanom rozsudku GVL/Komisia, upresnujúc najmä, ze v tomto rozsudku Súdny dvor nevyhlásil, ze implicitná právomoc prijímat rozhodnutia, ktoré konstatujú porusenie, vyplýva priamo z právomoci nariadit jeho skoncenie a ulozit pokuty, zverenej Komisii právnymi predpismi, ale ze vsetky tieto právomoci majú za spolocný základ clánky 83 ES a 85 ES. Okrem toho zalovaná spochybnuje výklad uz citovaného rozsudku ACF Chemiefarma/Komisia, ktorý podali zalobcovia. Posúdenie Súdom prvého stupna 34 Je potrebné na úvod zdôraznit, ze Komisia je zodpovedná za vykonanie a orientáciu politiky Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze. Preto jej clánok 85 ods. 1 ES, ktorý je v tejto oblasti konkrétnym prejavom vseobecného poslania kontroly zvereného Komisii clánkom 211 ES, zveril úlohu dbat na uplatnovanie zásad stanovených v clánkoch 81 ES a 82 ES a ustanovenia prijaté na základe clánku 83 ES jej zverili rozsiahle právomoci (rozsudky Súdneho dvora z 28. februára 1991, Delimitis, C-234/89, Zb. s. I-935, bod 44, a Masterfoods a HB, uz citovaný, bod 46; rozsudok Súdu prvého stupna z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T-24/90, Zb. s. II-2223, body 73 a 74). 35 Cielom právomocí zverených Komisii nariadením Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce clánky [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), vztahujúce sa na túto vec z hladiska ratione temporis, je umoznit Komisii splnit úlohu, ktorá jej bola zverená clánkom 85 ES, a to dbat na dodrziavanie pravidiel hospodárskej sútaze na spolocnom trhu (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 54, a rozsudok Súdu prvého stupna z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T-112/98, Zb. s. II-729, body 61 a 66). Je totiz v súlade so vseobecným záujmom vyhnút sa postupom a dohodám obmedzujúcim hospodársku sútaz, odhalovat ich, ako ich aj trestat (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný, bod 54). 36 Nariadenie c. 17 teda poverilo Komisiu, aby zaviazala podniky ukoncit zistené porusenie a aj ukladala pokuty a pravidelné penále v prípade porusenia. Právomoc prijímat rozhodnutia na tento úcel nevyhnutne zahrna skonstatovanie porusenia, o ktoré ide (rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 23). 37 Skoncenie porusenia pred prijatím rozhodnutia Komisiou nepredstavuje samo osebe okolnost, ktorá by bola prekázkou výkonu právomoci Komisie konstatovat a postihovat porusenie pravidiel hospodárskej sútaze. V tomto smere Súdny dvor uz rozhodol ze na jednej strane právomoc Komisie ukladat pokuty nie je nijako ovplyvnená skutocnostou, ze správanie predstavujúce porusenie a jeho rusivé úcinky uz skoncili (rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný, bod 175), a ze na druhej strane Komisia môze prijat rozhodnutie konstatujúce porusenie, ktoré uz predmetný podnik skoncil, ale pod podmienkou, ze institúcia má legitímny záujem tak urobit (rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 24). 38 V danom prípade sa Komisia v Rozhodnutí obmedzila, pokial ide o zalobcov, na skonstatovanie, ze porusili clánok 81 ods. 1 ES a clánok 53 ods. 1 Dohody o EHP tým, ze boli úcastníkmi dohôd, ktoré mali vplyv na trhy Spolocenstva a EHP s vitamínom H (v prípade Sumitomo od októbra 1991 do apríla 1994) a kyselinou listovou (v prípade Sumika od januára 1991 do júna 1994), a nariadila im zdrzat sa toho, aby sa opakovali takéto akty alebo správanie alebo prijímali akékolvek opatrenia, ktorých ciel alebo úcinok by bol rovnaký alebo rovnocenný. Komisia vsak neulozila zalobcom pokuty, pretoze uz skoncili svoju úcast na uvedených dohodách viac ako pät rokov pred zacatím setrenia Komisie, co zahrna v súlade s clánkom 1 nariadenia c. 2988/74 premlcanie práva institúcie ulozit pokuty. 39 Zalobcovia v prvej casti svojho prvého zalobného dôvodu Komisii v podstate vytýkajú, ze porusila tento posledný uvedený clánok, pretoze premlcanie, ktoré je tam stanovené, sa podla nich týka takisto právomoci skonstatovat porusenie v danom prípade. Poukazujú najmä na to, na jednej strane, ze na rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, sa vztahuje pojem "sankcie", ktoré Komisia nemôze ukladat po uplynutí premlcacej lehoty uvedenej v predmetnom ustanovení, a na druhej strane, ze zánik práva ulozit pokutu premlcaním nevyhnutne zahrna zánik implicitnej právomoci konstatovat porusenie. 40 Je teda potrebné v prvom rade urcit, ci tak, ako to tvrdia zalobcovia, premlcanie uvedené v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 sa uplatnuje na právomoc Komisie konstatovat existenciu porusenia clánku 81 ods. 1 ES. 41 Clánok 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 stanovuje, ze "pre právomoc Komisie ukladat pokuty alebo sankcie za porusenie právnych predpisov v oblasti dopravy a hospodárskej sútaze v Európskom hospodárskom spolocenstve platia nasledovné premlcacie lehoty: a) tri roky v prípade porusenia ustanovení týkajúcich sa ziadostí alebo oznámení podnikov alebo zdruzení podnikov, ziadostí o informácie, alebo vykonania setrení; b) pät rokov v prípade vsetkých ostatných porusení." 42 V rámci doslovného výkladu uvedeného ustanovenia je potrebné vziat do úvahy skutocnost, ze dokumenty práva Spolocenstva sú vydané vo viacerých jazykoch a rôzne jazykové verzie sú tiez záväzné; výklad ustanovenia práva Spolocenstva zahrna teda porovnanie jazykových verzií (rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1982, CILFIT, 283/81, Zb. s. 3415, bod 18). 43 V tomto smere je potrebné uviest, ze znenie clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 v takmer vsetkých jazykových verziách uvádza, ze premlcaniu podlieha právo Komisie ulozit pokuty alebo sankcie. Ziadna jazyková verzia neodkazuje na premlcanie skutocností alebo porusení alebo práva Komisie skonstatovat porusenia. Je potrebné preto skúmat rozsah pojmu "sankcie", ktorý je uvedený vedla pojmu "pokuty" v uvedenom ustanovení, ci tak ako uvádzajú zalobcovia, tento pojem zahrna takisto rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie. 44 Hoci tento pojem posudzovaný ako taký vo väcsine jazykových verzií môze mat sirsí rozsah ako pojem "pokuty", ktorý oznacuje iba sankcie penazného charakteru, sú jazykové verzie (a to fínska a svédska verzia), v ktorých tento pojem oznacuje, tak ako pojem "pokuty", ktorý mu predchádza, sankcie nevyhnutne penazného charakteru. 45 Trochu rozporuplný výklad vyplýva aj zo skúmania nadpisu clánku 1. V niektorých jazykových verziách nariadenia c. 2988/74 sa odkazuje v tomto nadpise na premlcanie práva konat alebo viest konanie, co sú pojmy, ktoré by mohli naznacovat, ze rozsah premlcania uvedeného v predmetnom ustanovení prekracuje samotnú právomoc postihovat porusenia tak, ze zahrna aj moznost konat alebo viest konanie, ktorého cielom je jednoducho preukázat porusenia. V ostatných verziách nadpis obsahuje pojmy "poursuites" (francúzska verzia) alebo "vervolging" (holandská verzia), co evokuje jasne na rozdiel od pojmov "konat" alebo "viest konanie" myslienku akcie s represívnym cielom. V dánskej verzii nadpis odkazuje na premlcanie práva ulozit "hospodárske sankcie". 46 Zároven vsak podla ustálenej judikatúry, hoci potreba jednotného výkladu právnej úpravy Spolocenstva vylucuje izolované posudzovanie urceného textu a vyzaduje v prípade pochybností, aby sa text vykladal a uplatnoval vo svetle verzií v iných jazykoch, v prípade rozdielnosti medzi týmito verziami sa musí predmetné ustanovenie vykladat v zmysle vseobecnej struktúry a ciela právnej úpravy, ktorej je súcastou (rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1979, Koschniske, 9/79, Zb. s. 2717, bod 6; z 28. marca 1985, Komisia/Spojené královstvo, 100/84, Zb. s. 1169, bod 17, a z 20. novembra 2003, Kyocera Electronics Europe, C-152/01, Zb. s. I-13821, bod 33, a rozsudok Súdu prvého stupna z 26. septembra 2000, Starway/Rada, T-80/97, Zb. s. II-3099, bod 81). 47 Vseobecnejsie je potrebné na výklad ustanovenia práva Spolocenstva vziat do úvahy nielen jeho znenie, ale takisto jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súcastou (rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, Zb. s. 3781, bod 12), ako aj ustanovenia práva Spolocenstva ako celok (rozsudok CILFIT, uz citovaný, bod 20). 48 V rovine kontextuálneho a teleologického výkladu je potrebné pripomenút, ze ako vyplýva z návrhu Komisie KOM(71) 1514, konecné znenie, z 23. decembra 1971 prilozeného do spisu zalovanou, prijatie nariadenia c. 2988/74 predstavovalo odpoved normotvorcu Spolocenstva na indikácie vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora vydaných roku 1970 vo veciach týkajúcich sa dohôd na trhu chinínu (pozri najmä rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný, body 18 az 20), zopakované roku 1972 vo veciach týkajúcich sa dohôd na trhu farbív (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, bod 21), v ktorých Súdny dvor potom, ako skonstatoval, ze texty upravujúce právomoc Komisie ukladat pokuty v prípade porusenia pravidiel hospodárskej sútaze nestanovovali ziadne premlcanie, zdôraznil, ze na to, aby premlcacia lehota splnila úlohu zabezpecit právnu istotu, musí byt stanovená vopred a ze stanovenie jej dlzky a podmienok uplatnovania patrí do právomoci normotvorcu Spolocenstva. 49 Je potrebné poznamenat, ze v prvom odôvodnení nariadenia c. 2988/74 sa konstatuje, ze "na základe právnej úpravy v oblasti dopravy a hospodárskej sútaze v Európskom hospodárskom spolocenstve je Komisia oprávnená ukladat pokuty, sankcie a periodické sankcie [pravidelné penále - neoficiálny preklad] podnikom alebo zdruzeniam podnikov, ktoré porusujú právo spolocenstva v oblasti informovania alebo setrenia, alebo zákazu diskriminácie, obmedzujúcich praktík alebo zneuzívania dominantného postavenia" a takisto sa konstatuje, ze "tieto právne predpisy [vsak] neupravujú ziadnu premlcaciu lehotu". 50 Okrem toho v druhom odôvodnení toho istého nariadenia sa okrem iného uvádza, ze "je potrebné v záujme právnej istoty zaviest zásadu premlcania a upravit vykonávacie predpisy [a] aby bola táto problematika plne pokrytá, je potrebné, aby bola právne upravená premlcacia lehota, nielen pokial ide o právomoc ukladat pokuty a sankcie, ale aj pokial ide o právomoc vykonávat rozhodnutia, na základe ktorých sú pokuty, sankcie alebo periodické sankcie [pravidelné penále - neoficiálny preklad] ulozené". 51 Tretie odôvodnenie spresnuje, ze nariadenie "sa musí uplatnit na príslusné ustanovenia nariadenia c. 11..., nariadenia c. 17... a nariadenia Rady (EHS) c. 1017/68 z 19. júla 1968 o uplatnovaní pravidiel sútaze na zeleznicnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu [Ú. v. ES L 175, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 6]". 52 Tak ako v tejto súvislosti vhodne poznamenala zalovaná, hoci nariadenia c. 17 a c. 1017/68 stanovujú právomoc Komisie ukladat "pokuty" (pozri clánok 15 nariadenia c. 17 a clánok 22 nariadenia c. 1017/68), nariadenie c. 11 poveruje Komisiu ukladat "sankcie" (pozri clánky 17 a 18 nariadenia c. 11). "Sankcie" uvedené v poslednom uvedenom nariadení majú okrem toho výlucne penaznú povahu, ako aj vyplýva na jednej strane zo skutocnosti, ze je vzdy stanovené maximum sankcie vyjadrené v zúctovacích jednotkách alebo násobkom ceny dopravy, ktorá bola zaplatená alebo pozadovaná porusovatelom, a na druhej strane z toho, ze je stanovené, ze tieto sankcie "sa vykonávajú za podmienok stanovených v clánku 192 Zmluvy [teraz clánok 256 ES]" [neoficiálny preklad], ktorý sa týka "rozhodnutí Rady alebo Komisie, ktoré ukladajú penazný záväzok osobám iným nez sú státy" a ktoré sú podla tohto clánku "vykonatelné" (pozri clánky 17, 18 a 23 nariadenia c. 11). 53 Za týchto podmienok je pouzitie pojmu "sankcie" popri pojme "pokuty" v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 odôvodnené potrebou vyjasnit skutocnost, ze premlcanie stanovené týmto ustanovením sa týka takisto práva ukladat penazné sankcie, ktoré nie sú kvalifikované ako pokuty, teda také, aké uvádza nariadenie c. 11. 54 Tvrdenie zalobcov, podla ktorého toto objasnenie nebolo potrebné, kedze pojem "pokuty" sa môze týkat takisto sankcií nariadenia c. 11, a preto by výklad pojmu "sankcie" uvedeného v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 zo strany Komisie zbavil tento posledný uvedený pojem úcinku, nie je presvedcivé. 55 V rámci kontextuálneho výkladu je totiz potrebné uviest, ze ustanovenia nariadenia c. 2988/74 vyhradené premlcaniu "pri výkone", teda premlcanie "právomoc[i] Komisie na výkon rozhodnutí o ulození pokút, sankcií alebo periodické sankcie [pravidelné penále - neoficiálny preklad] za porusenie právnych predpisov v oblasti dopravy a hospodárskej sútaze v Európskom hospodárskom spolocenstve" (clánok 4) ukazujú, ze normotvorca Spolocenstva pri prijímaní uvedeného nariadenia nepouzil pojem "pokuty" na oznacenie vsetkých sankcií penazného charakteru. Najmä podla clánku 5 sa premlcanie pri výkone rozhodnutí prerusí bud oznámením rozhodnutia meniaceho pôvodnú výsku pokuty, sankcie alebo pravidelné penále, alebo zamietnutím ziadosti o takúto zmenu, alebo kazdým úkonom zo strany Komisie alebo clenského státu na poziadanie Komisie s cielom výkonu platieb, pokuty, sankcií alebo pravidelných penále. Odkazy na výsku ciastky a na nútený výkon sankcie ukazujú, ze normotvorca Spolocenstva nepouzil pojem "sankcie" na oznacenie iných ako penazných sankcií. 56 V tomto smere nemozno dedukovat z tretieho odôvodnenia nariadenia c. 2988/74, ktoré spresnuje, ze toto nariadenie "sa musí pouzit aj na príslusné ustanovenia budúcich nariadení v oblastí právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze v Európskom hospodárskom spolocenstve", ze normotvorca Spolocenstva tým, ze uviedol v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 "sankcie" popri "pokutách", chcel podriadit premlcaniu akúkolvek právomoc ukladat sankcie vrátane nepenazných sankcií, ktorá bude prípadne zverená Komisii v rámci právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze. 57 Takáto dedukcia v rámci systematického výkladu uvedeného clánku totiz naráza na zohladnenie iných ustanovení práva Spolocenstva. V tomto zmysle je dôlezité analyzovat odôvodnenia a ustanovenia rozhodnutia Komisie c. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlcaní pri stíhaní a výkone v oblasti uplatnovania zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 94, s. 22). 58 Odôvodnenia a ustanovenia tohto rozhodnutia, ktoré bolo prijaté asi styri roky po prijatí nariadenia c. 2988/74, zjavne vychádzajú z tých, ktoré sú v nariadení c. 2988/74. Je potrebné poznamenat, ze premlcanie pri stíhaní stanovenom clánkom 1 ods. 1 tohto rozhodnutia sa týka iba "právomoci Komisie ukladat pokuty", pricom pojem "sankcie" sa v tomto ustanovení nenachádza. Vseobecne, tam, kde odôvodnenie alebo ustanovenie nariadenia c. 2988/74 odkazuje na "pokuty alebo sankcie", príslusné odôvodnenie alebo ustanovenie rozhodnutia c. 715/78 odkazuje výlucne na "pokuty", pojem "sankcie" sa nenachádza nikde v uvedenom rozhodnutí. Je potrebné dodat, ze v odôvodneniach posledného uvedeného rozhodnutia sa spomínajú clánky Zmluvy ESUO, ktoré zverili Komisii právomoc ukladat pokuty a pravidelné pokuty a ktoré neobsahujú pojem "sankcia". Normotvorca vsak, tak ako v prípade nariadenia c. 2988/74, nemal v úmysle obmedzit rozsah uplatnovania právnej úpravy týkajúcej sa premlcania stíhania iba na "ustanovenia týkajúce sa pokút alebo pravidelných pokút, ktoré sú stanovené v Zmluve, ako aj v aktoch dovtedy prijatých na jej vykonanie" [neoficiálny preklad], ale aj explicitne uviedol "príslusné ustanovenia, ktoré budú stanovené budúcimi vykonávacími predpismi" [neoficiálny preklad]. Nepouzil vsak pojem "sankcie", takze oblast pôsobnosti predmetného nariadenia sa nemôze v zásade týkat iných sankcií ako pokút (pozri prvé a piate odôvodnenie). 59 Keby sa vsak mal vykladat pojem "sankcie" uvedený v nariadení c. 2988/74 ako zahrnujúci takisto rozhodnutia, ktoré konstatujú porusenie, bolo by potrebné konstatovat, ze na takéto rozhodnutia sa vztahuje rezim premlcania v rámci Zmluvy ES a nie v rámci Zmluvy ESUO, hoci kategória premlcania zavedená v rámci Zmluvy ESUO sa zjavne inspirovala az do najmensích detailov z tej, ktorá bola zavedená krátko predtým v rámci Zmluvy ES. Takýto rozdiel by nemal opodstatnenie. 60 Vo svetle predchádzajúcich úvah je potrebné dospiet k záveru, ze úcelom uvedenia pojmu "sankcie" v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 je, ako tvrdí zalovaná, aby právomoc Komisie ukladat penazné sankcie za porusenia ustanovení predpisov týkajúcich sa dopravy a hospodárskej sútaze Európskych spolocenstiev podliehala jedinému a tomu istému rezimu premlcania, bez ohladu na to, aký názov sa pouzíva na tieto sankcie v textoch, v ktorých je upravené ich ukladanie. 61 Rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, nepredstavuje sankciu v zmysle clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74, a netýka sa ho preto premlcanie stanovené týmto ustanovením. 62 V druhom rade, pokial ide o tvrdenie zalobcov, podla ktorého v kazdom prípade premlcanie práva ukladat pokuty a pravidelné pokuty zahrna nevyhnutne premlcanie implicitného práva konstatovat porusenie (pozri bod 28 vyssie), ani toto nemozno uznat. 63 Hoci v rámci rezimu zriadeného nariadením c. 17 právomoc Komisie konstatovat porusenie vyplýva iba implicitne, teda v rozsahu, v akom nevyhnutne vyplýva z explicitných právomocí prikázat zastavenie porusovania a ulozit pokuty (rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 23), takáto implicitná právomoc nie je pritom podmienená výlucne výkonom týchto explicitných právomocí zo strany institúcie. Súdny dvor uznal existenciu tejto implicitnej právomoci v rozsudku - rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný - ktorý sa týkal zákonnosti rozhodnutia Komisie, ktoré konstatovalo uz skoncené porusenie, a nebola ním ulozená pokuta. Autonómia predmetnej právomoci teda nemôze byt odmietnutá, takisto ako nemôze byt ovplyvnená skutocnostou, ze výkon tejto právomoci bol podriadený existencii legitímneho záujmu v prospech institúcie. 64 Z toho vyplýva, ze prvá cast tohto zalobného dôvodu nie je dôvodná. Druhá cast: uplatnenie vseobecných zásad práva Spolocenstva Tvrdenia úcastníkov konania 65 Zalobcovia uvádzajú, ze Komisia nemohla prijat proti nim Rozhodnutie, pretoze doslo k premlcaniu práv institúcie na základe viacerých vseobecných zásad práva Spolocenstva. 66 Po prvé sa zalobcovia odvolávajú na zásadu právnej istoty. Uvádzajú, ze dôvodom existencie premlcacích lehôt v Európskej únii je, ze po urcitej lehote je v záujme dobrého fungovania právneho systému, aby sa porusenia dalej nevysetrovali alebo neviedli k akýmkolvek "sankciám". Okrem toho pripomínajú, ze ako podla Stvrtej správy o politike hospodárskej sútaze vydanej Komisiou, tak podla úvodných ustanovení nariadenia c. 2988/74 zavedenie premlcania pri stíhaní a výkone prostredníctvom posledného uvedeného nariadenia má za ciel zabezpecit právnu istotu, ktorá je podla názoru zalobcov podstatnou poziadavkou, ktorá musí mat vplyv nielen na právomoc Komisie ukladat pokuty, ale aj na právomoc ukladat akýkolvek typ sankcie, akým je rozhodnutie o zákaze. 67 Po druhé Komisia tým, ze prijala Rozhodnutie voci nim, údajne porusila vseobecné zásady práva clenských státov. Opierajúc sa najmä o casti vnútrostátnych súdnych rozhodnutí alebo o diela právnej vedy týkajúce sa premlcania v práve urcitých clenských státov, zalobcovia totiz tvrdia, ze takisto z opodstatnenia existencie pravidiel o premlcaní v právnych systémoch clenských státov vyplýva, ze tieto pravidlá sa musia uplatnovat tak, aby bol vylúcený akýkolvek akt stíhania a sankcií pri porusení spáchanom pred dlhým casom. 68 Po tretie Rozhodnutie údajne v rozpore s prezumpciou neviny, ktorá je uvedená v clánku 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1, dalej len "Charta") a v clánku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (EDLP), podla ktorých kazdý obvinený sa povazuje za nevinného, az kým jeho vina nie je zákonne preukázaná. 69 Dodrziavanie tejto prezumpcie je povinnostou Komisie na jednej strane na základe clánku 51 ods. 1 Charty, ktorá najmä institúcie Európskej únie zaväzuje dodrziavat práva a dohliadat na zásady uvedené v Charte, a na druhej strane z dôvodu, ze ide o základné právo garantované EDLP a teda vseobecnú zásadu práva Spolocenstva v súlade s clánkom 6 ods. 2 EÚ a ustálenou judikatúrou súdov Spolocenstva (rozsudky Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 713, a Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaný, bod 60). 70 Zalobcovia zdôraznujú, pokial ide o rozsah prezumpcie neviny, ze Európsky súd pre ludské práva rozhodol, ze akýkolvek dôvod súdneho rozhodnutia, ktorým koncí konanie z dôvodu uplynutia premlcacej lehoty, predstavuje porusenie clánku 6 ods. 2 EDLP, ak iba uvádza, ze obvinený konal v rozpore so zákonom, a teda sa dopustil chyby (pozri ESLP, rozsudok Adolf z 26. marca 1982, séria A, c. 49, § 38), alebo ak z neho vyplýva, ze súd povazuje dotknutý subjekt za vinný (ESLP, rozsudok Minelli z 25. marca 1983, séria A, c. 62, § 37). 71 Z týchto dôvodov podla zalobcov Komisia nemohla v danom prípade bez toho, aby porusila prezumpciu neviny, ani uvádzat, ze zalobcovia konali v rozpore so zákonom, ani prijat rozhodnutie, ktorého úcinkom je konstatovanie tohto porusenia. 72 Zalovaná uvádza, ze táto cast sa nemôze povazovat za dodatocný argument na podporu prvej casti prvého zalobného dôvodu a ze nie je dôvodná. Zdôraznuje najmä, ze sa zdá, ze zalobcovia predpokladajú, ze premlcacia lehota pät rokov sa uplatnuje rovnako na základe vseobecných zásad, ale nevysvetlujú, preco by tomu tak malo byt, ani to, preco by bol rozhodnutím, ktoré konstatuje porusenie, prijatým zhruba sedem rokov po skoncení porusenia na obranu legitímneho záujmu, záujem zásady právnej istoty natolko narusený, ze by malo byt Rozhodnutie zrusené. Navyse poznamenáva, ze z tvrdení zalobcov vyplýva, ze clenské státy, v ktorých premlcacie lehoty presahujú pät rokov pri správnych rozhodnutiach alebo obcianskoprávnych zalobách v oblasti hospodárskej sútaze, porusujú vseobecné zásady práva Spolocenstva. 73 Zalovaná popiera relevantnost judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva, na ktorú sa odvolávajú zalobcovia, ktorá sa týka podla nej uplynutia lehôt, ktorých uplatnenie v daných prípadoch nebolo namietané, a ktorá nemôze priniest ziadny objasnujúci prvok v oblasti uplatnovania lehôt stanovených v právnej úprave Spolocenstva. Prezumpcia neviny sa uplatnuje podla zalovanej iba pred prijatím rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T-62/98, Zb. s. II-2707, bod 281) a nemôze urcovat prijatie alebo neprijatie rozhodnutia, zohladnujúc zásadu právnej istoty a pravidlá uplatnitelné v oblasti premlcania. 74 Zalobcovia v replike opakujú tvrdenie, podla ktorého "právo Komisie prijímat sporné rozhodnutie bolo takisto [premlcané], uplatnujúc vseobecné zásady práva Spolocenstva". Spresnujú, ze netvrdili, ze vseobecné zásady práva Spolocenstva stanovujú premlcaciu lehotu analogickú s tou, ktorá je uvedená v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74, ale ze skôr chceli "preukázat, ze táto premlcacia lehota plynie priamo zo Zmluvy ES, najmä [z] clánku 85 ods. 2 ES v spojitosti s clánkami 3 ods. 1 a 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánkom 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74, a je zároven zalozená na urcitých základných právnych zásadách, akými sú zásada právnej istoty a správneho úradného postupu". 75 Zalovaná v duplike zdôraznuje skutocnost, ze tvrdenie zalobcov, podla ktorého je nariadenie c. 2988/74 zalozené na vseobecných právnych zásadách, nic nepreukazuje, pokial ide o oblast uplatnenia uvedeného nariadenia. Stanovenie rôznych premlcacích lehôt pre rôzne typy konaní v rozmedzí, ktoré sa mení podla predmetu, prinálezí normotvorcovi Spolocenstva. Toto sa uplatnuje aj na rôzne konania týkajúce sa sankcií, ako to preukazuje samotný clánok 1 nariadenia c. 2988/74 a, a fortiori, na opatrenia, ktorých úcinkom nie je ulozenie pokút, bez ohladu na význam tohto posledného uvedeného pojmu. V prípade rozhodnutia, ktoré konstatuje porusenie, na ktoré sa podla zalovanej nevztahuje uvedené nariadenie, nic nenaznacuje, ze skutocnost, ze bolo prijaté rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie skoncené pät rokov a niekolko týzdnov pred zacatím setrenia zo strany Komisie, by bola v rozpore s akýmkolvek pravidlom premlcania vyplývajúcim priamo zo vseobecných právnych zásad. Posúdenie Súdom prvého stupna 76 Vzhladom na urcitú dvojznacnost tvrdení, ktoré v písomných podaniach rozvinuli zalobcovia v rámci tejto casti zalobného dôvodu, boli zalobcovia vyzvaní na pojednávaní, aby spresnili ich význam. Zalobcovia teda uviedli, ze odkazujú na urcité vseobecné zásady práva Spolocenstva, na jednej strane na podporu výkladu nariadenia c. 2988/74, ktorý uprednostnujú v rámci prvej casti tohto zalobného dôvodu, a na druhej strane na podporu toho, ze Komisia tým, ze prijala Rozhodnutie voci nim, porusila priamo uvedené zásady, nezávisle od údajného porusenia nariadenia c. 2988/74. 77 Na jednej strane táto cast zalobného dôvodu predstavuje preto otázku, ci výklad clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 zo strany Súdu prvého stupna v rámci analýzy prvej casti tohto zalobného dôvodu neporusuje vseobecné zásady práva Spolocenstva, na ktoré sa odvolávajú zalobcovia. Text odvodeného práva Spolocenstva sa totiz musí vykladat v rámci mozností v zmysle jeho súladu s ustanoveniami Zmluvy a vseobecnými zásadami práva Spolocenstva (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1991, Rauh, C-314/89, Zb. s. I-1647, bod 17; z 10. júla 1991, Neu a i., C-90/90 a C-91/90, Zb. s. I-3617, bod 12, a z 27. januára 1994, Herbrink, C-98/91, Zb. s. I-223, bod 9). 78 Na druhej strane táto cast zalobného dôvodu predstavuje otázku, ci tieto nepredstavujú priamo prekázku prijatia rozhodnutia, ktoré konstatuje porusenie, voci zalobcom, ktoré bolo prijaté priblizne sedem a pol roka od skoncenia údajných porusení zo strany zalobcov a na základe setrenia zacatého priblizne pät rokov a styri alebo pät mesiacov po tomto skoncení. 79 Súd prvého stupna usudzuje, ze je potrebné skúmat tieto dve otázky jednu po druhej vo vztahu ku kazdej zo zásad, na ktoré sa odvolávali zalobcovia v rámci tejto casti zalobného dôvodu. - Zásada právnej istoty 80 Zásada právnej istoty má zabezpecit predvídatelnost situácií a právnych vztahov vyplývajúcich z práva Spolocenstva (rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 1996, Duff a i., C-63/93, Zb. s. I-569, bod 20, a rozsudok Súdu prvého stupna z 31. januára 2002, Hult/Komisia, T-206/00, Zb. VS s. I-A-19 a II-81, bod 38). 81 Podla judikatúry Súdneho dvora na splnenie funkcie zabezpecit právnu istotu musí byt premlcacia lehota stanovená vopred a stanovenie jej dlzky, ako aj podmienok uplatnenia je v právomoci normotvorcu Spolocenstva (rozsudky Súdneho dvora ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný, body 19 a 20; Geigy/Komisia, uz citovaný, bod 21; z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 139, a z 2. októbra 2003, International Power a i./NALOO, C-172/01 P, C-175/01 P, C-176/01 P a C-180/01 P, Zb. s. I-11421, bod 106). 82 Premlcanie totiz tým, ze bráni, aby sa spochybnovali donekonecna situácie, ktoré sa ustálili plynutím casu, naplna právnu istotu, ale môze takisto umoznit ustálenie situácií, ktoré boli, aspon na zaciatku, protiprávne. Miera, v ktorej sa na nu subjekty odvolávajú, vyplýva v dôsledku toho z kompromisu medzi poziadavkami právnej istoty a poziadavkami zákonnosti vzhladom na historické a sociálne okolnosti, ktoré prevazovali v spolocnosti v danom období. Preto urcit ju prinálezí len do právomoci normotvorcu. 83 Normotvorca Spolocenstva teda nemôze byt obmedzený súdom Spolocenstva kvôli tomu, ze vykonáva výber pri zavádzaní pravidiel premlcania a pri stanovení príslusných lehôt. Skutocnost, ze nebola stanovená premlcacia lehota pre výkon právomocí, ktoré umoznujú Komisii konstatovat porusenia práva Spolocenstva, nemôze teda sama osebe predstavovat nezákonnost vo vztahu k dodrzaniu zásady právnej istoty. 84 Teda zásada právnej istoty nebráni výkladu clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 prijatého v rámci skúmania prvej casti tohto zalobného dôvodu, podla ktorého sa premlcanie uvedené v tomto clánku uplatnuje iba na právomoc ukladat penazné sankcie a netýka sa okrem iného právomoci Komisie konstatovat porusenie. 85 V dôsledku toho táto cast zalobného dôvodu v rozsahu, v akom je jej cielom potvrdit opacný výklad uvedeného clánku uprednostnovaný zalobcami v rámci prvej casti tohto zalobného dôvodu tým, ze sa odvoláva na zásadu právnej istoty, musí byt zamietnutá. 86 Pokial ide o odvolávanie sa zo strany zalobcov na zásadu právnej istoty ako na parameter posúdenia zákonnosti Rozhodnutia mimo rámca uplatnovania nariadenia c. 2988/74, je potrebné zdôraznit, ze tvrdenia zalobcov sú v podstate orientované na myslienku, ze samotné zohladnenie casu uplynutého od skoncenia porusení pripisovaných zalobcom bráni konat a prijat voci nim Rozhodnutie. Konkrétnejsie, zalobcovia vôbec netvrdia, ze Komisia vedela alebo ze mohla a musela vediet o predmetnom porusujúcom konaní v case, ktorý by jej umoznil konat skôr. Zalobcovia jednoducho uvádzajú, ze konanie Komisie, ktorého cielom bolo skonstatovanie uvedených porusení, tým, ze bolo zacaté zaslaním prvých ziadostí o informácie o vitamíne H a kyseline listovej pät rokov a styri alebo pät mesiacov po skoncení týchto porusení a viedlo k rozhodnutiu, ktoré konstatovalo porusenie, prijatému priblizne sedem a pol roka po tom istom skoncení, zasiahlo neskoro vzhladom na poziadavky právnej istoty. 87 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze súdu Spolocenstva neprinálezí, aby stanovoval lehoty, rozsah alebo podmienky uplatnovania premlcania vo vztahu k porusujúcemu správaniu, ci uz vo vseobecnosti alebo v predmetnom prípade, ktorý mu je predlozený. Z judikatúry Súdneho dvora vsak vyplýva, ze neexistencia zákonom stanoveného premlcania nevylucuje, ze konanie Komisie v konkrétnom prípade môze byt predmetom kontroly vzhladom na zásadu právnej istoty. Podla Súdneho dvora totiz v prípade, ze chýba text stanovujúci premlcaciu lehotu, základná poziadavka právnej istoty bráni tomu, aby Komisia mohla donekonecna oddalovat výkon svojich právomocí (rozsudky Súdneho dvora Geigy/Komisia, uz citovaný, bod 21; Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, uz citovaný, bod 140; International Power a i./NALOO, uz citovaný, bod 107; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-372/97, Zb. s. I-3679, bod 116, a Taliansko/Komisia, C-298/00 P, Zb. s. I-4087, bod 90). 88 Preto sa teda súd Spolocenstva pri skúmaní dôvodu zalozeného na neskorom konaní Komisie nesmie obmedzit iba na skonstatovanie, ze ziadna premlcacia lehota neexistuje, ale musí preverit, ci Komisia nekonala prílis oneskorene (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 10. júna 2004, François/Komisia, T-307/01, Zb. s. II-1669, VS s. I-A-183, II-823, bod 46). 89 Z vyssie uvedenej judikatúry Súdneho dvora vsak nevyplýva, ze prílis oneskorený charakter konania Komisie sa musí posúdit iba vo vztahu k casu, ktorý uplynul medzi skutkovými okolnostami, ktoré sú predmetom konania, a jeho zacatím. Naopak, z tejto judikatúry je mozné dedukovat, ze konanie Komisie sa nemôze kvalifikovat ako prílis oneskorené v prípade, ze nedoslo k oneskoreniu alebo inej nedbalosti pripísatelným institúcii, a ze je potrebné vziat do úvahy najmä okamih, ked sa institúcia dozvedela o existencii porusujúcich skutocností a primeranost dlzky správneho konania (pozri najmä rozsudok Geigy/Komisia, uz citovaný, bod 21, v ktorom Súdny dvor skúmal, ci "správanie v danom prípade" zo strany institúcie mozno povazovat "za zakladajúce prekázku výkonu [jej] právomoci [ukladat pokuty]"; rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, uz citovaný, bod 144 v spojitosti s bodom 132, rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-372/97, uz citovaný, body 118 a 119, a Taliansko/Komisia, C-298/00 P, uz citovaný, body 91 a 92; pozri takisto rozsudky Súdu prvého stupna z 10. apríla 2003, Département du Loiret/Komisia, T-369/00, Zb. s. II-1789, bod 56, a François/Komisia, uz citovaný, body 48 az 54). 90 V danom prípade vsak nejde o nedbalost Komisie pri zacatí alebo ukoncení správneho konania, ale o jednoduché a objektívne plynutie casu od skoncenia porusení, o ktorom sa netvrdí, ze Komisia o nom vedela, ani ze mala alebo musela o nich vediet v case, ktorý by jej umoznil konat skôr. Z Rozhodnutia navyse vyplýva, ze Komisia dostala prvky informácií týkajúce sa predmetných porusení v priebehu roka 1999, ze pocas toho istého roka poslala ziadosti o informácie, ze oznámenie o výhradách bolo prijaté 6. júla 2000 a Rozhodnutie prijaté 21. novembra 2001, co je casový sled, ktorý iste neobsahuje znaky neprimeranej dlzky konania. 91 Kedze samotná skutocnost, ze Komisia neodhalila nezákonnú dohodu, ktorá bola zo zjavných dôvodov zámerne utajená, nemôze sa v ziadnom prípade zamienat s nedbalým správaním institúcie vzhladom na jej úlohu dozoru, ktorá jej bola zverená Zmluvou, je potrebné usúdit, ze okolnost, ze v danom prípade sa zacalo setrenie Komisie týkajúce sa predmetných porusení az pät rokov a niekolko mesiacov po dátume, ked tieto boli skoncené, a ze prijatie Rozhodnutia nastalo az sedem a pol roka po tom istom dátume, nepreukazuje ziadne porusenie zásady právnej istoty. - Spolocné zásady práva clenských státov 92 V rámci tejto druhej zarázky tejto casti zalobného dôvodu zalobcovia uvádzajú rad citácií z diel právnej vedy alebo vnútrostátnych súdnych rozhodnutí týkajúcich sa premlcania, vynatých z práva urcitých clenských státov, na základe ktorých chcú, aby bolo v podstate vyslovené, ze dôvod existencie premlcacích lehôt stanovených v právnych predpisoch clenských státov si vyzaduje, aby tieto lehoty, potom ako uplynú, bránili nielen ulozeniu sankcií, ale takisto konstatovaniu porusení. 93 Zalobcovia vsak ani zdaleka nepreukázali existenciu spolocných zásad v práve clenských státov týkajúcich sa premlcania. 94 V právnej vede a vnútrostátnych judikatúrach citovaných v zalobách týkajúcich sa premlcania v obcianskoprávnej aj trestnoprávnej oblasti, sú okrem právnej istoty uvedené iné odôvodnenia pre stanovenie premlcacej lehoty: poziadavka zabránenia oneskorene zacatým konaniam, ktoré by boli motivované skôr úmyslom skodit ako spravodlivostou; strata dôkazov; poziadavka sankcionovat nedostatok snahy zalujúcej strany; po urcitom case zánik sociálneho záujmu stíhat porusenia a poziadavka, aby verejné orgány sústredili svoje konanie na súcasné zálezitosti. 95 Zo samotného znenia týchto citácií vyplýva, ze rôzne poziadavky môzu byt dôvodom na stanovenie premlcacích pravidiel. Súd prvého stupna usudzuje, ze prinálezí kazdému normotvorcovi, aby v rôznych oblastiach, v ktorých má normotvorné právomoci, rozhodol, ci si niektorá z týchto poziadaviek vyzaduje stanovenie premlcacích lehôt, a urcil rozsah a podmienky uplatnovania týchto lehôt v závislosti od cielov, ktoré sleduje zavedením uvedených lehôt. 96 Zalobcovia najmä nepreukázali existenciu právneho pravidla spolocného clenským státom, podla ktorého v prípade, ze je stanovená premlcacia lehota, pokial ide o dané porusenie, táto lehota sa musí uplatnit tak vo vztahu k právomoci sankcionovat porusenie, ako aj vo vztahu k právomoci porusenie skonstatovat. 97 Aj keby sa predpokladalo, ze právne poriadky vsetkých clenských státov naozaj majú spolocné pravidlo nevyhnutného uplatnovania jednej a tej istej premlcacej lehoty pri práve konstatovat porusenia a práve ukladat pokuty, takéto pravidlo by aj tak este nebolo záväzné v právnom poriadku Spolocenstva. Bolo by totiz este potrebné, aby toto pravidlo bolo záväzné v týchto právnych poriadkoch ako skutocná vseobecná právna zásada a nielen na základe konkrétnych ustanovení prijatých normotvorcom pri výkone svojej sirokej miery volnej úvahy. 98 Premlcanie samotné vsak nie je vseobecnou právnou zásadou (pozri body 82 a 83 vyssie), a preto toto postavenie nemôze byt a fortiori priznané ani pravidlu, ktoré vyzaduje uplatnovanie jednej a tej istej premlcacej lehoty pre právo skonstatovat porusenia a pre právo ukladat sankcie. 99 Takéto pravidlo nie je teda záväzné pre normotvorcu a správne orgány Spolocenstva ako vseobecná zásada práva Spolocenstva. Preto teda musia byt tvrdenia zalobcov zamietnuté, a to aj v tej súvislosti, ked je ich cielom potvrdit v mene poziadavky výkladu ustanovení práva Spolocenstva v zmysle ich súladu so vseobecnými zásadami práva Spolocenstva výklad nariadenia c. 2988/74, ktorý uprednostnujú v rámci prvej casti tohto zalobného dôvodu a ktorým chcú docielit vyslovenie, ze Komisia tým, ze voci zalobcom prijala rozhodnutie, ktoré sa odchyluje od tohto údajného spolocného pravidla práva clenských státov, porusila priamo vseobecné zásady práva Spolocenstva. 100 Okrem toho vzhladom na to, ze zalobcovia sa odvolávajú na toto údajné spolocné pravidlo aj nezávisle od jeho povahy vseobecnej zásady práva Spolocenstva, je potrebné pripomenút, ze podla judikatúry znenie ustanovenia práva Spolocenstva, ktoré neobsahuje ziadny výslovný odkaz na právo clenských státov urcit jeho význam a rozsah, sa má zvycajne vykladat autonómne, pricom tento výklad je potrebné vykonat s prihliadnutím na kontext ustanovenia a ciel sledovaný predmetnou právnou úpravou (rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 11; rozsudky Súdu prvého stupna z 8. marca 1990, Schwedler/Parlament, T-41/89, Zb. s. II-79, bod 27; z 18. decembra 1992, Díaz García/Parlament, T-43/90, Zb. s. II-2619, bod 36, a z 22. apríla 1993, Peugeot/Komisia, T-9/92, Zb. s. II-493, bod 39). 101 Konkrétne, v prípade neexistencie výslovného odkazu môze uplatnenie práva Spolocenstva zahrnat v prípade potreby odkaz na právo clenských státov, ked súd Spolocenstva nemôze zistit v práve Spolocenstva alebo medzi vseobecnými zásadami práva Spolocenstva prvky, ktoré by mu umoznili spresnit jeho obsah a rozsah autonómnym výkladom (rozsudky Súdu prvého stupna z 18. decembra 1992, Khouri/Komisia, T-85/91, Zb. s. II-2637, bod 32, a Díaz García/Parlament, uz citovaný, bod 36). 102 V tomto prípade vsak Súd prvého stupna usúdil pri analýze prvej casti tohto zalobného dôvodu, ze obsah a rozsah clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 vzhladom na otázku polozenú zalobcami si vystacia s autonómnym výkladom tohto ustanovenia vykonaným podla metód doslovného, kontextuálneho, teleologického a systematického výkladu. Z tohto dôvodu nie je potrebné odkazovat na právo clenských státov na výklad uvedeného ustanovenia. - Prezumpcia neviny 103 Zalobcovia sa odvolávajú okrem iného na prezumpciu neviny, ktorá je uvedená v clánku 48 ods. 1 Charty a v clánku 6 ods. 2 EDLP. 104 V tomto smere je potrebné najprv zdôraznit, ze prezumpcia neviny, tak ako vyplýva najmä z clánku 6 ods. 2 EDLP, je súcastou základných práv, ktoré sú podla clánku 6 ods. 2 EÚ a ustálenej judikatúry Súdneho dvora chránené v právnom poriadku Spolocenstva (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C-199/92 P, Zb. s. I-4287, bod 149, a Montecatini/Komisia, C-235/92 P, Zb. s. I-4539, bod 175). 105 Z judikatúry takisto vyplýva, ze prezumpcia neviny sa uplatnuje na konania týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze vztahujúce sa na podniky, ktoré môzu viest k ulozeniu pokút alebo pravidelných penále (pozri v tomto zmysle rozsudky Hüls/Komisia, uz citovaný, bod 150; Montecatini/Komisia, uz citovaný, bod 176, a Volkswagen/Komisia, uz citovaný, bod 281). 106 Prezumpcia neviny v sebe zahrna, ze ktorákolvek obvinená osoba sa povazuje za nevinnú, az kým jej vina nie je zákonne preukázaná. Bráni teda akémukolvek formálnemu konstatovaniu a aj akémukolvek náznaku, ktorých predmetom je zodpovednost osoby obvinenej z daného porusenia, v rozhodnutí, ktorým sa koncí konanie bez toho, aby táto osoba mohla vyuzit vsetky záruky bezne poskytované pri výkone práva na obhajobu v rámci konania, ktoré riadne prebieha a v rámci ktorého je vydané rozhodnutie o opodstatnenosti sporu. 107 Z toho vyplýva, ze prezumpcia neviny naopak nie je prekázkou tomu, aby sa zodpovednost obvinenej osoby za dané porusenie uznala na konci konania, ktoré celé prebiehalo v súlade so stanovenými podmienkami a v rámci ktorého mohli byt plne vyuzité práva na obhajobu, a to hoci porusitelovi nemôze byt ulozená sankcia z dôvodu premlcania práva príslusného orgánu, ktoré sa nu vztahuje. 108 Judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva, na ktorú sa odvolávajú zalobcovia (pozri bod 70 vyssie), aj za predpokladu, ze by bola uplatnitelná v tomto prípade, navyse iba vyhovuje úvahám uvedeným v bodoch 106 a 107 vyssie. 109 Preto je na jednej strane potrebné skonstatovat, ze výklad nariadenia c. 2988/74, ku ktorému dospel Súd prvého stupna pri skúmaní prvej casti tohto zalobného dôvodu, neporusuje dodrzanie prezumpcie neviny. Z tohto výkladu totiz vôbec nevyplýva, ze by Komisia bola oprávnená skonstatovat existenciu porusenia rozhodnutím, ktoré predcasne koncí konanie uvedené v nariadení c. 17 z dôvodu uplynutia premlcacej lehoty stanovenej v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74. Podla tohto výkladu nariadenie c. 2988/74, kedze sa netýka právomoci Komisie skonstatovat porusenia, nebráni tomu, aby Komisia, ked si uvedomí, ze sa uplatnuje premlcanie uvedené v clánku 1 ods. 1 toho istého nariadenia, aj tak pokracovala riadnym spôsobom v konaní iba s cielom skonstatovat porusenie, pricom sa dodrzia záruky stanovené s cielom zabezpecit plný výkon práv na obhajobu. 110 Na druhej strane sa vôbec v danom prípade nezdá, ze by Komisia porusila prezumpciu neviny. Rozhodnutie totiz neukoncilo konanie zacaté proti zalobcom z dôvodu uplynutia premlcacej lehoty, ale bolo prijaté ako výsledok konania, ktoré riadne prebiehalo a v rámci ktorého zalobcovia mohli vyuzit - tak ako to potvrdzuje skutocnost, ze nedoslo k ziadnym námietkam z ich strany v tomto smere - vsetky procesné záruky, ktoré musia byt poskytnuté podnikom predtým, ako môze byt prijaté voci nim rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie pravidiel hospodárskej sútaze. 111 Za týchto podmienok sa zalobcovia nemôzu úcinne odvolávat v danom prípade na prezumpciu neviny. 112 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy je potrebné dôjst k záveru, ze táto cast zalobného dôvodu, podobne ako prvá cast, nie je opodstatnená a v dôsledku toho je potrebné zamietnut prvý zalobný dôvod ako celok. 2. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na nedostatku právomoci Komisie Tvrdenia úcastníkov konania 113 Zalobcovia uvádzajú, ze Komisia nemala právomoc prijat rozhodnutie, ktorým bolo vyslovené, ze porusili clánok 81 ods. 1 ES. V skutocnosti ani clánok 3 nariadenia c. 17, ani ziadne iné ustanovenie nepoveruje Komisiu, aby prijala rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, ked toto porusenie uz skoncilo mimo premlcacej lehoty stanovenej v clánku 1 nariadenia c. 2988/74. 114 Zdôraznujú, ze ustanovenia Zmluvy ES a nariadenia c. 17 výslovne zverujú Komisii iba právomoc prijat opatrenia na skoncenie existujúceho porusenia a ukladat pokuty alebo pravidelné pokuty. Ani Zmluva ES, ani nariadenie c. 17 neupravujú otázku, ci Komisia má právomoc vyslovit prostredníctvom rozhodnutia, ze podnik v minulosti porusil pravidlá hospodárskej sútaze uvedené v Zmluve, ked toto porusenie uz jasne skoncilo pred rozhodnutím alebo dokonca este pred zacatím setrenia Komisie. 115 Zalobcovia uznávajú, ze Súdny dvor v uz citovanom rozsudku GVL/Komisia rozhodol, ze právomoc Komisie prijat rozhodnutie, ktoré zaväzuje podniky skoncit porusenie, ktoré Komisia skonstatovala, a ukladat pokuty a pravidelné pokuty v prípade porusenia zahrna nevyhnutne právomoc konstatovat porusenie. Poznamenávajú vsak, ze v tomto rozsudku Súdny dvor takisto urcil, ze Komisia na to, aby mohla prijat rozhodnutie, ktoré iba konstatuje porusenie, ktoré uz skoncilo, musí preukázat existenciu "legitímneho záujmu" prijat takéto rozhodnutie a presnejsie, existenciu skutocného nebezpecenstva vrátenia sa k predmetnej praktike, odôvodnujúc tak objasnenie právnej situácie formálnym rozhodnutím. 116 Komisia vsak, uznávajúc vo svojej praxi predchádzajúcej prijatiu Rozhodnutia, ze na prijatie rozhodnutia konstatujúceho porusenie, ktoré uz skoncilo, je potrebný legitímny záujem, a pripústajúc, ze v danom prípade údajné porusenia zo strany zalobcov uz jasne skoncili v roku 1994, nepreukázala podla nich legitímny záujem skonstatovat prostredníctvom Rozhodnutia, ze zalobcovia porusili clánok 81 ES. 117 Zdôraznujúc, ze poziadavka legitímneho záujmu musí byt predmetom restriktívneho výkladu (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Reischl v súvislosti s rozsudkom GVL/Komisia, uz citovaným, s. 512 az 521), zalobcovia zdôraznujú skutocnost, ze v priebehu správneho konania neuvádzali ziadnu právnu otázku, ktorá by musela byt objasnená formálnym rozhodnutím Komisie, ale jednoducho odmietli na základe okolností svoju úcast na údajných dohodách. 118 Tak teda podla zalobcov nebolo v danom prípade, pokial ide o nich, ziadne skutocné nebezpecenstvo vrátenia sa k predmetnému postupu, kedze tento postup skoncil viac ako pät rokov pred Rozhodnutím a zalovaná odvtedy nezistila ziadne opakovanie z ich strany alebo ziadny dôvod, ktorý by spôsoboval, ze by takéto opakovanie bolo pravdepodobnejsie ako v iných prípadoch. 119 Zalovaná poznamenáva, ze zalobcovia sú povinní uznat, ze má implicitnú právomoc prijímat rozhodnutia, ktoré preukazujú existenciu porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, ked porusenie skoncilo a nebola ulozená ziadna pokuta. Uznáva, ze na výkon tejto právomoci musí mat legitímny záujem takto konat. 120 Podla zalovanej vsak nie je ziadny dôvod vykladat restriktívne podmienky, za ktorých Komisia vykonáva túto právomoc. Nic nedokazuje najmä to, ze v uz citovanom rozsudku GVL/Komisia mal Súdny dvor v úmysle obmedzit prijímanie rozhodnutí konstatujúcich porusenie Komisiou na neisté situácie, pokial ide o zákonnost predmetného správania. Okrem toho v tom istom rozsudku sa Súdny dvor neriadil návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Reischl, najmä pokial ide o existenciu predmetnej implicitnej právomoci, a teda by bolo mylné vychádzat z tvrdení generálneho advokáta pri výklade dosahu tohto rozsudku. 121 Podla názoru zalovanej nie je ani ziadny dôvod dôjst k záveru, ze implicitná právomoc je ipso facto výnimocná. Implicitná právomoc prijímat rozhodnutia, ktoré konstatujú porusenie, pri sledovaní legitímneho záujmu týkajúceho sa uplatnenia práva hospodárskej sútaze, nie je ziadnou výnimkou z právomocí, ktoré nariadenia c. 17 zveruje Komisii, ale ich doplna. Výslovné právomoci Komisie spocívajú na myslienke formulovanej najmä clánkom 83 ods. 2 písm. d) ES a clánkom 85 ES, ze úlohou Komisie je dbat na uplatnovanie pravidiel hospodárskej sútaze zo strany podnikov a konstatovat v prípade potreby, ze doslo k poruseniu týchto pravidiel (rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 22). Bolo by teda neprimerané a priori zaujat stanovisko k otázke, ci oblast implicitnej právomoci Komisie sa má vykladat v restriktívnom alebo sirokom zmysle. Dôlezité je sa uistit o existencii okolností, za ktorých je potrebné konstatovat porusenie, aby sa zabezpecilo uplatnovanie pravidiel hospodárskej sútaze zo strany podnikov. Táto skrytá poziadavka je vyjadrená kritériom legitímneho záujmu. 122 Teda iné legitímne záujmy ako objasnenie právnej situácie by mohli odôvodnovat prijatie rozhodnutia, ktoré konstatuje skoncené porusenie, a to: - záujem podporovat príkladné správanie zo strany podnikov, uvádzajúc zvlást závazné porusenia v rozhodnutí prijatom ako výsledok správneho konania, v ktorom prezumpcia neviny a práva na obhajobu boli plne dodrzané, a to o to viac, ked tak, ako zalobcovia v danom prípade, podniky popierajú okolnosti a porusenie v priebehu uvedeného konania, - záujem odradit akékolvek opakovanie správania, kedze rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, môze v súlade s bodom 2 usmernenia k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) a z dôvodu opakovania predstavovat základ pre zvýsenie pokuty ulozenej podniku v prípade neskorsieho porusenia toho istého typu, - záujem umoznit, aby sa poskodené strany mohli obrátit na vnútrostátne obcianskoprávne súdy, ktoré bez pomoci právomoci získat dôkazy na úrovni celého Spolocenstva, ktorú má Komisia, by nemuseli byt schopné zhromazdit vsetky potrebné dôkazy v prípade porusenia velkého geografického rozsahu, ktorého okolnosti sú popierané zodpovednými podnikmi. 123 Vzhladom na velmi závaznú povahu porusení vytýkaných zalobcom a na popieranie okolností z ich strany, co sú elementy, ktoré vyplývajú jasne zo znenia Rozhodnutia, vsak tieto tri legitímne záujmy v danom prípade existujú. V tomto smere zalovaná zdôraznuje, ze zalobcovia by nepochybne popierali takisto v rámci konania pred vnútrostátnym súdom skutocnosti, ktoré sa im vytýkajú, ze je úplne mozné, ze by doslo k opakovaniu porusenia, keby konstatované porusenia neboli verejne oznámené a ze dohoda zahrnujúca urcenie pevných cien a zdielanie informácií je velmi váznym porusením, ktoré sa nesmie zanedbávat pri urcovaní pokuty, ktorú je vhodné ulozit v prípade opakovaného porusenia. 124 V replike zalobcovia odpovedajú, ze záujmy, na ktoré sa odvoláva zalovaná, nemôzu odôvodnovat prijatie Rozhodnutia voci nim. 125 Pokial ide o záujem podporit príkladné správanie zo strany podnikov a záujem odradit od akéhokolvek opakovania, zalobcovia uvádzajú, ze oznámenie výhrad uz malo na nich odradzujúci úcinok, takze nebolo potrebné na tento úcel prijímat voci nim Rozhodnutie, ktoré v podstate prebralo právny obsah uvedeného oznámenia. Pokial ide o odradzujúci úcinok na verejnost, rozhodnutie adresované podnikom, ktoré boli úcastníkmi dohôd a voci ktorým este nedoslo k premlcaniu, podla zalobcov stacilo. Okrem toho uvádzajú, ze pripustit pri neexistencii skutocného nebezpecenstva návratu k predmetnej praktike legitímny záujem odradit od akéhokolvek opakovania by znamenalo, ze Komisia môze prijat rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie v kazdom prípade nezávisle od okolností veci a dátumu, kedy doslo k poruseniu. 126 Pokial ide o záujem umoznit poskodeným subjektom obrátit sa na vnútrostátne obcianskoprávne súdy, zalobcovia uvádzajú, ze ho nie je mozné povazovat za legitímny. Zalovanej nebola vôbec zverená Zmluvou ES, ani nariadením c. 17 funkcia umoznit poskodeným subjektom obrátit sa na vnútrostátne obcianskoprávne súdy. 127 Zalovaná v duplike spresnuje, ze jej obrana v týchto konaniach sa nezakladá na vseobecnom tvrdení o existencii legitímneho záujmu na prijatí rozhodnutí, ktoré konstatujú porusenie, vo vsetkých prípadoch. Zdôraznuje, ze nebezpecenstvá spojené s opakovaním skodiace verejnému záujmu sú osobitne významné v prípadoch najzávaznejsích dohôd a konkrétnejsie v prítomnosti typov porusení, ktoré sú svojou povahou tajné a teda je pre Komisiu tazsie ich odhalit. Preto rovnováha, ktorá sa má nastolit medzi záujmami podnikov, ktorým je adresované rozhodnutie, a verejným záujmom, musí byt iná v prípadoch uskutocnených velmi závazných porusení a iná v prípade mensích porusení. 128 Pokial ide o záujem umoznit obrátit sa na vnútrostátne súdy, zalovaná trvá na tom, ze je zvlást tazké pre poskodené subjekty preukázat existenciu porusenia, ku ktorému doslo v tak velkom geografickom rozsahu, ako aj na dôlezitosti výkonu právomocí Komisiou, ktoré umoznujú získat dôkazy v setreniach týkajúcich sa tajných dohôd. Zdôraznuje, ze neodkazovala na predmetný záujem ako systematické odôvodnenie prijímania rozhodnutia, ktoré konstatuje porusenie, ale tak ako pri záujme odradit od opakovania porusenia, vo vztahu k zvlást závaznému poruseniu. Okrem toho dodáva, ze existencia opravných prostriedkov pre obcianskoprávne skody môze takisto splnit funkciu verejného záujmu, ked tieto prostriedky predstavujú odradenia od porusovania predpisov hospodárskej sútaze. Právo Spolocenstva povazuje totiz existenciu týchto prostriedkov za velmi dôlezitú na zabezpecenie plného uplatnovania clánkov 81 ES a 82 ES (rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C-453/99, Zb. s. I-6297). Posúdenie Súdom prvého stupna 129 Zalobcovia uvádzajú, ze Komisia nemala právomoc prijat Rozhodnutia voci nim, pretoze neexistuje ustanovenie, ktoré by Komisiu poverilo konstatovat formou rozhodnutia porusenia, ktoré uz skoncili, a ked navyse premlcacia lehota uvedená v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 uz uplynula a nie je preukázané, ze legitímny záujem odôvodnoval prijatie tohto Rozhodnutia voci nim. 130 Pokial ide o tvrdenia zalobcov uvedené v bodoch 113 a 114 vyssie, uz bolo pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, ze skoncenie porusenia pravidiel hospodárskej sútaze pred prijatím rozhodnutia zo strany Komisie nepredstavuje ako také okolnost, ktorá by bránila výkonu právomoci Komisie konstatovat toto porusenie, pricom Súdny dvor rozhodol, ze Komisia môze prijat rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, ktoré uz predmetný podnik skoncil, ale za podmienky, ze institúcia má legitímny záujem tak urobit (rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 24). 131 Okrem toho uz bolo rozhodnuté v bode 63 vyssie, ze ked v rámci rezimu zriadeného nariadením c. 17 právomoc Komisie konstatovat porusenie vyplýva iba implicitne, teda v rozsahu, v akom nevyhnutne vyplýva z explicitných právomocí prikázat zastavenie porusenia a ulozit pokuty (rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 23), takáto implicitná právomoc nie je pritom podmienená výlucne výkonom týchto explicitných právomocí zo strany institúcie. Preto skutocnost, ze Komisia nemala uz právo ulozit pokuty porusitelom z dôvodu uplynutia premlcacej lehoty uvedenej v clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74, nie je sama osebe prekázkou prijatia rozhodnutia, ktoré konstatuje, ze doslo k takémuto skoncenému poruseniu. 132 Pokial ide o tvrdenia zalobcov uvedené v bodoch 115 az 118 vyssie, otázka, ktorú kladú, nie je v skutocnosti, ci Komisia mala právomoc konstatovat vo forme rozhodnutia, ze doslo k skonceným poruseniam pripisovaným zalobcom, ale ci Komisia mala v danom prípade legitímny záujem prijat rozhodnutie, ktoré konstatuje tieto porusenia (pozri v tomto zmysle rozsudok GVL/Komisia, uz citovaný, bod 24). Týmito tvrdeniami teda zalobcovia kritizujú v podstate podmienky výkonu tejto právomoci v danom prípade. 133 Súd prvého stupna vsak musí len uviest, ze vôbec nevyplýva z Rozhodnutia, ze Komisia by skutocne skúmala otázku, ci mala alebo nemala takýto záujem. 134 Zalovanej bola v tomto smere polozená na pojednávaní otázka a ona odkázala na odôvodnenie c. 651 Rozhodnutia, ktoré obsahuje údajne záver Komisie, podla ktorého bolo primerané prijat rozhodnutie, ktoré konstatuje porusenie, voci zalobcom, co je záver, ktorý podla Komisie v podstate znamená, ze existoval legitímny záujem tak urobit. 135 Je vsak potrebné skonstatovat, ze zalovaná tým, ze v uvedenom odôvodnení potvrdila, ze "pravidlá premlcania sa týkajú výlucne uplatnovania pokút alebo sankcií" [neoficiálny preklad] a ze "nemajú vplyv na právo Komisie konat vo veciach týkajúcich sa dohôd a prijímat v prípade potreby rozhodnutia o zákaze" [neoficiálny preklad], iba odmietavo odpovedala na tvrdenie, ktoré uviedli zalobcovia, podla ktorého predmetné porusenia za predpokladu ich preukázania nemohli byt uz viac predmetom rozhodnutia, pretoze doslo k premlcaniu. Z tohto tvrdenia nemozno vyvodit, ze Komisia si kládla takisto otázku, ci má legitímny záujem skonstatovat vo forme rozhodnutia porusenia, ktoré uz zalobcovia skoncili. 136 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze Komisia sa tým, ze neskúmala pri prijímaní Rozhodnutia, ci skonstatovanie porusení vo vztahu k zalobcom bolo odôvodnené legitímnym záujmom, dopustila nesprávneho právneho posúdenia, ktorý odôvodnuje zrusenie Rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka zalobcov. 137 Navyse, zalovaná nepreukázala Súdu prvého stupna ani existenciu takéhoto legitímneho záujmu v danom prípade. Iste, pred Súdom prvého stupna zalovaná uviedla, ze okrem záujmu objasnit právnu situáciu, co je záujem uznaný za legitímny za okolností, ktoré boli v konaní vedúcom k vydaniu uz citovaného rozsudku GVL/Komisia, v tejto veci by mohli prijatie Rozhodnutia voci zalobcom odôvodnit aj iné záujmy, a to potreba podporit príkladné správanie podnikov, záujem odradit od opakovaného porusenia vzhladom na zvlást závaznú povahu predmetných porusení a záujem umoznit poskodeným tretím osobám obrátit sa na vnútrostátne obcianskoprávne súdy. 138 Je vsak potrebné skonstatovat, ze zalovaná sa obmedzila na vseobecné vyjadrenie troch hypotéz bez toho, aby preukázala na konkrétnych okolnostiach predmetného prípadu, týkajúcich sa velmi závazných porusení a velmi rozsiahlych vytýkaných skutocností zalobcom, ze tieto hypotézy boli v tomto prípade potvrdené, a odôvodnovali preto jej legitímny záujem prijat voci zalobcom rozhodnutie, ktoré konstatuje uvedené porusenia. Komisia nevysvetlila konkrétne Súdu prvého stupna, preco si závaznost a geografický rozsah predmetných porusení vyzadovali skonstatovanie skoncených porusení vo forme Rozhodnutia v konkrétnom prípade zalobcov. Nepredlozila takisto ani najmensiu indíciu týkajúcu sa rizika opakovania porusení zo strany zalobcov. Zalovaná nepredlozila ani údaje o súdnych konaniach zacatých alebo plánovaných zo strany subjektov poskodených poruseniami, týkajúce sa okolností predmetného prípadu. 139 Okrem toho zalobcovia namietajú proti legitímnosti záujmov uvádzaných zalovanou pred Súdom prvého stupna tým, ze uvádzajú, ze oznámenie výhrad malo dostatocne odradzujúci úcinok voci nim, ze neexistovalo ziadne skutocné nebezpecenstvo vrátenia sa k predmetným postupom obmedzujúcim hospodársku sútaz a ze snaha umoznit obrátit sa na vnútrostátne súdy je sama osebe diskutabilná. Zalovaná vsak nepredlozila k týmto námietkam takú odpoved, ktorá by preukazovala údajný legitímny záujem. 140 Druhému zalobnému dôvodu je preto potrebné vyhoviet. O návrhu zalobcov, aby boli v uverejnovaných dokumentoch týkajúcich sa týchto konaní vynechané niektoré údaje 141 Kazdý zo zalobcov v zalobe navrhol Súdu prvého stupna, aby neuviedol v uverejnovaných dokumentoch týkajúcich sa týchto konaní vzhladom na ich predmet, akékolvek odkazy na výrobky a obdobia, na ktoré sa vztahujú porusenia, ktoré im boli pripísané v Rozhodnutí. 142 V tomto smere je potrebné uviest, ze z dokumentov, ktoré predlozili zalobcovia do spisu v prílohe ich repliky, vyplýva, ze po zacatí týchto konaní sa konali rozsiahle diskusie medzi zalobcami a Komisiou vo veci zverejnenia Rozhodnutia. Zalobcovia totiz ziadali Komisiu, aby vo verzii Rozhodnutia urcenej na zverejnenie vynechala akýkolvek odkaz na názov ich spolocností, na vitamínový výrobok, ktorého sa porusenie z ich strany týkalo, a iné elementy, ktoré by ich umoznili identifikovat ako podniky, ktoré boli úcastníkmi nezákonnej dohody. 143 Komisia vsak napokon zamietla tieto návrhy a neutajená verzia Rozhodnutia vydaná v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev 10. januára 2003 uvádza jasne elementy, ktoré boli predmetom návrhov zalobcov uvedených v bode 141 vyssie (pozri najmä clánok 1 Rozhodnutia). 144 Kedze tieto informácie nadobudli takto verejnú povahu po zacatí týchto konaní, je vylúcené, aby mohli byt predmetom dôverného zaobchádzania (uznesenia predsedu druhej rozsírenej komory Súdu prvého stupna z 9. novembra 1994, Langnese Iglo/Komisia, T-7/93, neuverejnené v Zbierke, bod 11; predsedu piatej rozsírenej komory Súdu prvého stupna z 3. júna 1997, Gencor/Komisia, T-102/96, Zb. s. II-879, bod 29, a predsedu druhej rozsírenej komory Súdu prvého stupna z 3. júla 1998, Volkswagen a Volkswagen Sachsen/Komisia, T-143/96, neuverejnené v Zbierke, bod 20), a preto musí byt návrh podaný zalobcami zamietnutý. O trovách 145 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalovaná nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom zalobcov. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (stvrtá rozsírená komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozhodnutie Komisie 2003/2/ES z 21. novembra 2001 prijaté v konaní podla clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/37.512 - Vitamíny) sa zrusuje v rozsahu, v akom sa týka zalobcov. 2. Zalovaná je povinná nahradit trovy konania. Legal Lindh Mengozzi Wiszniewska-Bial/ecka Vadapalas Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. októbra 2005. Tajomník Predseda komory H. Jung H. Legal __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXxwpX82/L98256-5420TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXxwpX82/L98256-5420TMP.html#Footref*