Vec C-141/02 P Komisia Európskych spolocenstiev proti T-Mobile Austria GmbH, pôvodne max.mobil Telekommunikation Service GmbH "Odvolanie - Clánok 90 ods. 3 Zmluvy ES (teraz clánok 86 ods. 3 ES) - Výska poplatkov ulozených Rakúskou republikou operátorom GSM - Ciastocné zamietnutie staznosti - Prípustnost" Návrhy prednesené 21. októbra 2004 - generálny advokát M. Poiares Maduro Rozsudok Súdneho dvora (velká komora) z 22. februára 2005 Abstrakt rozsudku 1. Odvolanie - Prípustnost - Rozhodnutia, ktoré môzu byt predmetom odvolania - Cast rozsudku Súdu prvého stupna, v ktorej sa výslovne zamieta námietka neprípustnosti este pred zamietnutím zaloby ako nedôvodnej (Statút Súdneho dvora ES, clánok 49 prvý odsek) 2. Zaloba o neplatnost - Akty, ktoré mozno napadnút zalobou - Odmietnutie Komisie preskúmat staznost, ktorá ju vyzýva konat podla clánku 90 ods. 3 Zmluvy ES (teraz clánok 86 ods. 3 ES) - Vylúcenie [Zmluva ES, clánok 90 ods. 1 a 3 (teraz clánok 86 ods. 1 a 3 ES) a clánok 173 stvrtý odsek (zmenený, teraz clánok 230 stvrtý odsek ES)] 1. Konecné rozhodnutia o prekázke konania súvisiacej s námietkou neprípustnosti v zmysle clánku 49 prvého odseku Statútu Súdneho dvora ES majú negatívne úcinky na jedného z úcastníkov konania tým, ze tejto námietke vyhovejú alebo ju zamietnu. Preto je prípustné odvolanie, ktoré Komisia podala proti casti rozsudku Súdu prvého stupna, v ktorej sa výslovne zamieta námietka neprípustnosti, ktorú Komisia vzniesla proti zalobe podanej proti zamietnutiu staznosti zaslanej Komisii, a to zatial co Súd prvého stupna s konecnou platnostou uvedenú zalobu zamietol ako nedôvodnú. (pozri bod 50) 2. Clánok 90 ods. 3 Zmluvy (teraz clánok 86 ods. 3 ES) poveruje Komisiu zabezpecit, aby clenské státy dodrziavali povinnosti, ktoré sú im ulozené, pokial ide o podniky uvedené v clánku 90 ods. 1 tej istej Zmluvy a výslovne jej udeluje právomoc na tento úcel zasiahnut prostredníctvom smerníc a rozhodnutí. Komisia je oprávnená zistit, ze urcité státne opatrenie je nezlucitelné s ustanoveniami Zmluvy a urcit opatrenia, ktoré je clenský stát povinný prijat, aby si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Spolocenstva. Jednotlivec má prípadne právo podat zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu, ktoré Komisia adresuje clenskému státu na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy, a to ak sú splnené vsetky podmienky uvedené v clánku 173 stvrtom odseku Zmluvy (zmenený, teraz clánok 230 stvrtý odsek ES). Zo znenia odseku 3 clánku 90 Zmluvy a z celkovej struktúry ustanovení tohto clánku vsak vyplýva, ze Komisia nie je povinná v zmysle uvedených ustanovení zacat konat a ze jednotlivci nemôzu od tejto institúcie pozadovat, aby zaujala stanovisko v urcitom zmysle. Skutocnost, ze zalobca mal priamy a osobný záujem na zrusení rozhodnutia Komisie, ktorým odmietla vyhoviet jeho staznosti, nie je takej povahy, aby ho oprávnovala napadnút toto rozhodnutie. Zalobca sa ani nemôze dovolávat práva podat zalobu vyplývajúceho z nariadenia c. 17, ktoré nie je uplatnitelné na clánok 90 Zmluvy. Toto zistenie neodporuje ani zásade správneho úradného postupu, ani inej vseobecnej zásade práva Spolocenstva. Ziadna vseobecná zásada práva Spolocenstva totiz neukladá, ze musí byt prípustné, aby podnik mohol pred sudcom Spolocenstva napadnút odmietnutie Komisie zacat konanie proti clenskému státu na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy. (pozri body 66, 68 - 72) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (velká komora) z 22. februára 2005 ([1]*) "Odvolanie - Clánok 90 ods. 3 Zmluvy ES (teraz clánok 86 ods. 3 ES) - Výska poplatkov ulozených Rakúskou republikou operátorom GSM - Ciastocné zamietnutie staznosti - Prípustnost" Vo veci C-141/02 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 49 Statútu Súdneho dvora ES, podané 15. apríla 2002, Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: W. Mölls a K. Wiedner, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, odvolatelka, ktorú v konaní podporuje: Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a F. Million, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, vedlajsí úcastník v odvolacom konaní, dalsí úcastníci konania: T-Mobile Austria GmbH, pôvodne max.mobil Telekommunikation Service GmbH, so sídlom vo Viedni (Rakúsko), v zastúpení: A. Reidlinger, M. Esser-Wellié a T. Lübbig, Rechtsanwälte, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalobca v prvostupnovom konaní, Holandské královstvo, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyna, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, vedlajsí úcastník v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (velká komora), v zlození: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas a A. Borg Barthet, sudcovia J.-P. Puissochet (spravodajca), R. Schintgen, N. Colneric, S. von Bahr, M. Ilesic, J. Malenovský, J. Klucka a U. Lőhmus, generálny advokát: M. Poiares Maduro, tajomník: M.-F. Contet, hlavná referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní zo 7. septembra 2004, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 21. októbra 2004, vyhlásil tento Rozsudok 1 Vo svojom odvolaní Komisia Európskych spolocenstiev navrhuje zrusenie rozsudku Súdu prvého stupna z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia (T-54/99, Zb. s. II-313, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým tento súd rozhodol o prípustnosti zaloby o neplatnost podanej spolocnostou max.mobil Telekommunikation Service GmbH, teraz T-Mobile Austria GmbH (dalej len "spolocnost max.mobil") proti listu Komisie z 11. decembra 1998, ktorým Komisia odmietla podat zalobu o nesplnenie povinnosti proti Rakúskej republike (dalej len "sporný akt"). Skutkové okolnosti 2 Prvým operátorom siete GSM, ktorý mal vstúpit na rakúsky trh prevádzkovania mobilných telefónnych sietí, bola spolocnost Mobilkom Austria AG (dalej len "Mobilkom"), ktorej akcie este ciastocne vlastní rakúsky stát prostredníctvom spolocnosti Post und Telekom Austria AG (dalej len "PTA"). Spolocnost max.mobil, zalobca v prvostupnovom konaní, je spolocnostou podla rakúskeho práva, ktorá vstúpila na uvedený trh v októbri 1996 ako druhý operátor GSM. Tretí operátor, Connect Austria GmbH (dalej len "Connect Austria"), bol na základe výberového konania vybraný na zaciatku augusta 1997 a tiez vstúpil na rovnaký trh. 3 Pred vstupom spolocnosti max.mobil na trh prevádzkovania mobilných telefónnych sietí mal Österreichische Post- und Telegraphenverwaltung (rakúsky správny úrad pôst a telegrafov zo zákona monopolné postavenie v celom odvetví mobilných telefónov a prevádzkoval medzi iným analógové mobilné telefónne siete "C-Netz" a "D-Netz" a siet GSM s názvom "A1". Dna 1. júna 1996 bol tento monopol zverený novozalozenej dcérskej spolocnosti PTA, Mobilkomu. 4 Dna 14. októbra 1997 spolocnost max.mobil podala na Komisiu staznost, ktorá smerovala najmä k tomu, aby Komisia zistila, ze Rakúska republika porusila ustanovenia clánku 86 Zmluvy v spojení s clánkom 90 ods. 1 Zmluvy ES (teraz clánky 82 ES a 86 ods. 1 ES). Touto staznostou sa v podstate napádalo nerozlisovanie výsky poplatkov pozadovaných od spolocnosti max.mobil a od Mobilkomu, ako aj výhody pri platbe týchto poplatkov, ktoré pozíval Mobilkomom. 5 Spolocnost max.mobil dalej vo svojej staznosti tvrdila, ze bolo porusené právo Spolocenstva na jednej strane tým, ze rakúske orgány dali výhodám, ktoré Mobilkom pozíval pri pridelovaní frekvencií, zákonný rozsah a na druhej strane tým, ze PTA odsúhlasilo podporu svojej dcérskej spolocnosti Mobilkom na úcely zriadenia a prevádzkovania svojej siete GSM. 6 Dna 22. apríla 1998 spolocnost max.mobil predlozila Komisii doplnujúce vyjadrenie, v ktorom podrobnejsie uviedla urcité skutkové a právne okolnosti týkajúce sa situácie, ktorú oznámila. Po stretnutí s Komisiou uskutocnenom 14. júla 1998 táto spolocnost 27. júla 1998 predlozila druhé doplnujúce vyjadrenie. 7 Listom z 11. decembra 1998, ktorý bol predmetu sporu pred Súdom prvého stupna, Komisia oznámila spolocnosti max.mobil, ze ciastocne zamieta jej staznost zo 14. októbra 1997. V tejto súvislosti Komisia okrem iného uviedla: "Co sa týka [skutocnosti, ze spolocnosti Mobilkom nebol ulozený vyssí poplatok ako ten, ktorý zaplatil vás podnik], Komisia usudzuje..., ze ste nepredlozili dostatocný dôkazný prostriedok o existencii státneho opatrenia, ktoré by viedlo Mobilkom k zneuzitiu jeho dominantného postavenia. V súlade so svojou doterajsou praxou Komisia zacne konanie o nesplnenie povinnosti v porovnatelných veciach iba vtedy ak clenský stát ulozil vyssí poplatok podniku vstupujúcemu na trh nez podniku, ktorý uz na nom vykonával svoju cinnost (pozri rozhodnutie Komisie zo 4. októbra 1995 o podmienkach stanovených pre druhého rádiotelefónneho operátora GSM v Taliansku [neoficiálny preklad], Ú. v. ES L 280, 23.11.1995)." Konanie pred Súdom prvého stupna 8 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 22. februára 1999 podala spolocnost max.mobil zalobu, ktorej predmetom bolo ciastocné zrusenie sporného aktu v rozsahu, v akom tento akt zamietol staznost. 9 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 31. marca 1999 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe clánku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Uznesením zo 17. septembra 1999 Súd prvého stupna rozhodol o spojení rozhodovania o tejto námietke a o veci samej na spolocné konanie. 10 Dna 15. júla 1999 Holandské královstvo podalo návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Uznesením zo 17. septembra 1999 predseda druhej komory Súdu prvého stupna vyhovel tomuto návrhu. 11 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna rozhodol o otvorení ústnej casti konania. V rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania Súd prvého stupna vyzval úcastníkov, aby písomne odpovedali na urcité otázky. 12 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 2. mája 2001. 13 Spolocnost max.mobil navrhla, aby Súd prvého stupna: - zrusil sporný akt v tom rozsahu, v akom zamieta jej staznost, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 14 Komisia, podporovaná Holandským královstvom, navrhla, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu ako neprípustnú a subsidiárne ako nedôvodnú, - zaviazal spolocnost max.mobil na náhradu trov konania. Napadnutý rozsudok 15 V napadnutom rozsudku sa Súd prvého stupna po tom, co v úvodných pripomienkach upresnil kontext svojho rozhodnutia a najmä dosah judikatúry Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia (rozsudok z 20. februára 1997, C-107/95 P, Zb. s. I-947), zaoberá prípustnostou zaloby a následne jej dôvodnostou. Úvodné pripomienky Súdu prvého stupna 16 Súd prvého stupna v bode 48 napadnutého rozsudku predovsetkým upresnuje, ze starostlivé a nestranné vybavenie staznosti vychádza z práva na správny úradný postup v individuálnych situáciách, ktoré je súcastou vseobecných zásad spolocných ústavným tradíciám clenských státov a je stanovený v clánku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie [neoficiálny preklad] vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1, dalej len "charta základných práv"). 17 V bodoch 49 a 51 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna dalej uvádza, ze povinnost Komisie starostlivo a nestranne vybavit staznost jej bola ulozená v oblastiach, na ktoré sa vztahujú clánky 85 a 86 Zmluvy (teraz clánky 81 ES a 82 ES), ako aj v rámci clánku 92 Zmluvy (zmenený, teraz clánok 87 ES) a clánku 93 Zmluvy (teraz clánok 88 ES). Pritom Súd prvého stupna usudzuje, ze clánok 90 Zmluvy sa má vykladat rovnako ako ustanovenia zmluvy o hospodárskej sútazi, ktoré stazovatelom výslovne priznávajú procesné práva. Súd prvého stupna hladí na spolocnost max.mobil tak, ze sa nachádza v situácii porovnatelnej so situáciou, ktorú uvádza clánok 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 prvého nariadenia implementujúceho clánky 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), ktorý povoluje podat staznost na Komisiu. 18 V bodoch 52 a 53 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna nakoniec tvrdí, ze existencia povinnosti starostlivého a nestranného skúmania je odôvodnená vseobecnou dozornou povinnostou Komisie. Túto treba bez rozdielu pouzit v kontexte clánkov 85, 86, 90, 92 a 93 Zmluvy, aj ked sa spôsoby výkonu tejto povinnosti menia v závislosti na ich specifických oblastiach pouzitia a najmä na procesných právach výslovne priznaných Zmluvou alebo sekundárnym právom Spolocenstva dotknutým stranám v týchto oblastiach. Preto boli tvrdenia Komisie, na základe ktorých sa na jednej strane clánok 90 ods. 3 Zmluvy nevztahuje na jednotlivcov a na druhej strane ochranu jednotlivcov zabezpecujú povinnosti vyplývajúce priamo clenským státom, nepodstatné. 19 Dalej v bode 54 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna rozlisuje konania uvedené v clánku 90 ods. 3 a clánku 169 Zmluvy (teraz clánok 226 ES). Súd prvého stupna sa domnieva, ze kým podla clánku 169 Zmluvy Komisia "môze" zacat proti clenskému státu konanie o nesplnenie povinnosti, clánok 90 ods. 3 tej istej Zmluvy naopak stanovuje, aby Komisia prijala vhodné opatrenia "v prípade potreby". Na základe tejto formulácie je Komisia povinná starostlivo a nestranne skúmat staznosti a následne na základe svojej právomoci volnej úvahy rozhodnút, ci je alebo nie je potrebné viest vysetrovanie a prípadne prijat opatrenia vo vztahu k dotknutému clenskému státu resp. státom. Na rozdiel od prípadu, ked sa Komisia rozhodne podat zalobu o nesplnenie povinnosti podla clánku 169 Zmluvy, právomoc Komisie vyhoviet staznosti na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy, hoci je diskrecná, podlieha súdnemu preskúmaniu [pozri v tomto zmysle bod 96 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Komisia a Francúzsko/TF1 (rozsudok z 12. júla 2001, C-302/99 P a C-308/99 P, Zb. s. I-5603)]. 20 Hoci Komisia disponuje rozsiahlou volnou úvahou pokial ide o kroky, ktoré povazuje za nevyhnutné, ako aj volbu vhodných prostriedkov na dosiahnutie tohto úcelu (pozri najmä rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, uz citovaný, bod 27), Súd prvého stupna v bodoch 55 az 57 napadnutého rozsudku pripomína, ze pokial je Komisia povinná starostlivo a nestranne skúmat staznost, dodrzanie tejto povinnosti jej práve tak nedovoluje, aby jej rozhodnutie vyhoviet alebo nevyhoviet uvedenej staznosti mohlo uniknút rovnakému súdnemu preskúmaniu, ako by tomu bolo v prípade skonstatovania porusenia v oblastiach upravených clánkami 85 a 86 Zmluvy (pozri najmä rozsudok z 25. októbra 1977, Metro/Komisia, 26/76, Zb. s. 1875, bod 13). Súd prvého stupna sa odvoláva tiez na bod 97 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mischo v uz citovanej veci Komisia a Francúzsko/TF1, podla ktorého rovnaké stanovisko treba zaujat s ohladom na porusenia clánku 90 ods. 3 Zmluvy. Súd prvého stupna dalej zdôraznuje, ze takéto súdne preskúmanie je tiez jednou zo spolocných zásad obsiahnutých v ústavných tradíciách clenských státov, ako to potvrdzuje clánok 47 charty základných práv. 21 Aby sa respektovala diskrecná právomoc Komisie v prípade, ked napadnutý akt spocíva v rozhodnutí tejto institúcie nevyuzit právomoc zverenú jej clánkom 90 ods. 3 Zmluvy, úloha sudcu Spolocenstva sa podla názoru Súdu prvého stupna obmedzí na zúzené preskúmanie spocívajúce v preverení toho, ci sporný akt obsahuje odôvodnenie zohladnujúce rozhodujúce skutocnosti uvedené v spise, ci je popis skutkového stavu vecne správny a ci nedoslo k jeho zjavne nesprávnemu posúdeniu. O prípustnosti zaloby v prvom stupni 22 So zretelom na svoje úvodné pripomienky Súd prvého stupna rozhodol o prípustnosti zaloby spolocnosti max.mobil a odôvodnil svoj rozsudok nasledujúcim spôsobom. 23 Predovsetkým v bode 65 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna oznacuje list Komisie z 11. decembra 1998, v ktorom táto oznámila spolocnosti max.mobil svoj zámer nevyhoviet jej staznosti podla clánku 90 Zmluvy, za rozhodnutie spôsobilé byt predmetom zaloby o neplatnost. 24 Dalej v bodoch 70 a 71 toho istého rozsudku Súd prvého stupna hladí na spolocnost max.mobil ako na adresáta tohto rozhodnutia a upresnuje, ze toto rozhodnutie sa tejto spolocnosti osobne týka na základe viacerých skutocností. 25 Po prvé Súd prvého stupna zdôraznuje, ze sporný akt je reakciou Komisie na formálnu staznost spolocnosti max.mobil. 26 Po druhé Súd prvého stupna uvádza, ze Komisia uskutocnila s touto spolocnostou viacero stretnutí, aby skúmala rôzne hladiská uplatnené v staznosti. 27 Po tretie podla názoru Súdu prvého stupna, v case udelenia licencie GSM uvedenej spolocnosti mala táto spolocnost len jedného konkurenta, Mobilkom, ktorý pozíval výhody vyplývajúce zo státnych opatrení namietaných v casti staznosti, o ktorej Komisia v spornom akte usúdila, ze ju netreba dalej skúmat. 28 Po stvrté Súd prvého stupna pripomína, ze spolocnost max.mobil je jediným z dvoch konkurentov Mobilkomu, ktorému bol ulozený rovnaký poplatok ako Mobilkomu, pricom dalsiemu konkurentovi, Connect Austria, bol ulozený poplatok ovela nizsí ako poplatok vztahujúci sa na Mobilkom alebo spolocnost max.mobil. 29 Po piate podla názoru Súdu prvého stupna nie je sporná skutocnost, ze výska poplatku ulozeného Mobilkomu, ktorá bola hlavným predmetom staznosti a sporného aktu, mechanicky kopírovala výsku poplatku navrhnutú spolocnostou max.mobil vo výberovom konaní pre udelenie druhej licencie GSM v Rakúsku. 30 Po sieste Súd prvého stupna uvádza, ze opatrenie, ktoré je predmetom staznosti a sporného aktu, má osobný dosah na Mobilkom a nie je vseobecne záväzným opatrením, ako tomu bolo v prípade veci vedúcej k uz citovanému rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia. O podstate zaloby v prvom stupni 31 Po pripomenutí v bodoch 73 a 75 napadnutého rozsudku, ze preskúmanie Súdom prvého stupna sa obmedzuje na preverenie toho, ci Komisia respektovala svoju povinnost starostlivého a nestranného vybavenia stazností, a ci sa sporný akt zakladá na skutkovom stave, ktorého podstata nie je spochybnovaná, Súd prvého stupna povazuje Komisiu za spôsobilú, bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, dospiet k záveru, ze skutocnost, ze Mobilkomu bolo ulozené zaplatit poplatok v rovnakej výske, ktorú zaplatila spolocnost max.mobil, nemôze sama osebe preukázat, ze Mobilkom bol navedený zneuzit svoje dominantné postavenie. Naviac bol takýto záver zlucitelný s predchádzajúcou praxou Komisie. 32 Súd prvého stupna dalej zdôraznuje, ze sporný akt bol prijatý po viacerých stretnutiach medzi spolocnostou max.mobil a Komisiou, v kontexte, ktorý bol tejto spolocnosti známy, co tejto spolocnosti umoznovalo porozumiet dôvodom nachádzajúcim sa v odôvodnení sporného aktu. Podla názoru Súdu prvého stupna nemozno teda tvrdit, ze odôvodnenie chýba alebo je nedostatocné, ako v rozsudku zo 17. marca 1983, Control Data/Komisia (294/81, Zb. s. 911, bod 15). Súd prvého stupna teda dochádza k záveru, ze sporný akt je dostatocne odôvodnený s ohladom na clánok 190 Zmluvy (teraz clánok 253 ES). Konanie pred Súdnym dvorom 33 Dna 12. apríla 2002 Komisia Európskych spolocenstiev podala odvolanie na Súdny dvor. 34 Dna 1. augusta 2002 Francúzska republika podala návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Uznesením z 24. októbra 2002 predseda Súdneho dvora tomuto návrhu vyhovel. 35 Dna 9. augusta 2002 spolocnost max.mobil vo svojom vyjadrení k odvolaniu podala vzájomné odvolanie. Komisia nan odpovedala replikou z 15. novembra 2002. Spolocnost max.mobil podala dupliku 25. februára 2003. Návrhy v hlavnom odvolaní a vzájomnom odvolaní 36 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, akom vyhlásil za prípustnú zalobu o neplatnost podanú spolocnostou max.mobil proti listu Komisie z 11. decembra 1998, - zamietol ako neprípustnú zalobu o neplatnost podanú spolocnostou max.mobil proti spornému aktu, - zamietol vzájomné odvolanie podané spolocnostou max.mobil, - zaviazal spolocnost max.mobil na náhradu trov konania. 37 Spolocnost max.mobil navrhuje, aby Súdny dvor: - zamietol odvolanie Komisie ako neprípustné alebo subsidiárne ako nedôvodné, a prostredníctvom vzájomného odvolania navrhuje, aby: - zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, akom bola zamietnutá jej zaloba o neplatnost ako nedôvodná, - zrusil sporný akt, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 38 Francúzska republika vo vyjadrení vedlajsieho úcastníka konania navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, akom tento potvrdil prípustnost zaloby o neplatnost podanej spolocnostou max.mobil v zmysle clánku 90 Zmluvy, - zaviazal spolocnost max.mobil na náhradu trov konania. O odvolaní O prípustnosti hlavného odvolania Tvrdenia úcastníkov konania 39 Komisia sa domnieva, ze odvolanie je prípustné a svoje tvrdenie zakladá na dvoch bodoch. 40 Na jednej strane je odvolanie prípustné podla clánku 49 (teraz clánok 56) prvého odseku Statútu Súdneho dvora ES, kedze napadnutý rozsudok rozhodol o prekázke konania súvisiacej s námietkou neprípustnosti tým, ze rozhodol, ze zaloba je prípustná. Napadnutý rozsudok mal tak na Komisiu ako zalovanú pred Súdom prvého stupna negatívne úcinky. Okolnost, ze pokial ide o vec samú, Súd prvého stupna vyhlásil zalobu za nedôvodnú, nemá vplyv na prípustnost odvolania, ktorým sa Komisia domáha zrusenia napadnutého rozsudku, kde sa rozhodlo o tom, ze sporný akt môze byt predmetom zaloby (rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C-23/00 P, Zb. s. I-1873, body 50 a 52). 41 Na druhej strane je odvolanie prípustné podla clánku 49 tretieho odseku Statútu Súdneho dvora ES. Komisia je totiz jedným z úcastníkov konania oprávnených odvolat sa proti napadnutému rozsudku nezávisle od návrhov vo veci samej, ako to nepriamo pripústa Súdny dvor v rozsudku z 21. januára 1999, Francúzsko/Comafrica a i. (C-73/97 P, Zb. s. I-185), alebo tiez bez preukázania záujmu, ako to Súdny dvor zdôraznuje v rozsudku z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni (C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 171). 42 Spolocnost max.mobil zastáva názor, ze kedze Komisia bola vo veci úspesná, uplatnuje sa clánok 49 druhého odseku Statútu Súdneho dvora ES, ktorý bráni prípustnosti odvolania Komisie. Dalej, otázka prípustnosti v tejto veci nebola posudzovaná v súvislosti s prekázkou konania, ale v rámci skúmania veci samej. Napadnutý rozsudok sa pritom zaoberá zalobou v jej celistvosti, co je v súlade s clánkom 114 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 43 Spolocnost max.mobil dalej spochybnuje výklad clánku 49 tretieho odseku Statútu Súdneho dvora ES formulovaný Komisiou. Institúcie Spolocenstva nemôzu mat iné postavenie ako ostatní úcastníci konania. Nemôzu podat odvolanie len preto, aby Súdny dvor objasnil jednu z právnych otázok posudzovaných v rovnakom rozsudku, a teda nie samostatných, ako to vyplýva z bodu 51 uz citovaného rozsudku Rada/Boehringer, potvrdeného uz citovaným rozsudkom Komisia a Francúzsko/TF1. 44 Spolocnost max.mobil na záver uvádza, ze kontext uz citovaného rozsudku Francúzsko/Comafrica a i. je odlisný. Súdny dvor v tejto veci celil skupine rozhodnutí Súdu prvého stupna a odkaz na tento rozsudok je teda bezvýznamný. Posúdenie Súdnym dvorom 45 Je namieste najskôr vyvrátit úvahu spolocnosti max.mobil zalozenú na odkaze na uz citovaný rozsudok Komisia a Francúzsko/TF1. V tomto rozsudku Súdny dvor, potvrdzujúc rozhodnutie Súdu prvého stupna konanie v prvom stupni zastavit, skonstatoval, ze Súd prvého stupna mohol rozhodnút bez toho, aby sa musel vyslovit k prípustnosti zaloby nan podanej, vzhladom na poradie, v ktorom sa skúmajú otázky (rozsudok Komisia a Francúzsko/TF1, uz citovaný, body 25 az 28). 46 V tejto veci sa Súd prvého stupna naopak formálne vyslovil o prípustnosti zaloby pred rozhodnutím vo veci samej. 47 Pritom na jednej strane podla clánku 49 prvého odseku Statútu Súdneho dvora: "Proti konecným rozhodnutiam Súdu prvého stupna a proti rozhodnutiam, ktorými rozhodol len o casti prejednávanej veci alebo ktorými rozhodol o prekázke konania súvisiacej s námietkou nepríslusnosti alebo neprípustnosti, mozno do dvoch mesiacov od dorucenia napadnutého rozhodnutia podat odvolanie na Súdny dvor." 48 Na druhej strane v zmysle clánku 49 tretieho odseku toho istého statútu institúcie Spolocenstva nemusia preukázat ziaden záujem, aby mohli podat odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný, bod 171). 49 V tejto veci smeruje odvolanie Komisie k tomu, aby Súd prvého stupna zrusil cast napadnutého rozsudku, a to body 65 az 72, v ktorých Súd prvého stupna výslovne odmietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, pricom táto cast rozsudku je konecným rozhodnutím o prekázke konania v zmysle clánku 49 prvého odseku Statútu Súdneho dvora ES. 50 Konecné rozhodnutia o prekázke konania súvisiacej s námietkou neprípustnosti v zmysle uvedeného ustanovenia sú rozhodnutiami, ktoré majú negatívne úcinky na jedného z úcastníkov konania tým, ze tejto námietke vyhovejú alebo ju zamietnu. Súdny dvor tak okrem iného pripustil odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna na základe toho, ze Súd prvého stupna zamietol námietku neprípustnosti vznesenú úcastníkom proti zalobe, zatial co Súd prvého stupna v tom istom rozsudku zamietol túto zalobu ako nedôvodnú (pozri uz citované rozsudky Francúzsko/Comafrica a i., ako aj Rada/Boehringer, bod 50). 51 V tejto veci, na základe vyssie uvedeného, tým, ze sa Súd prvého stupna chcel vyslovit prostredníctvom rozhodnutia o prípustnosti zaloby podanej spolocnostou max.mobil predtým, ako ju zamietol z hladiska veci samej, treba na odvolanie Komisie proti uvedenému rozhodnutiu, ktoré má na nu negatívny úcinok, hladiet ako na prípustné. 52 Námietka neprípustnosti, ktorú spolocnost max.mobil vzniesla proti odvolaniu, sa následne zamieta. O prípustnosti zaloby pred Súdom prvého stupna Tvrdenia úcastníkov konania 53 Hoci Komisia pripústa, ze jej povinnostou je starostlivo skúmat staznosti prijaté v rámci pola pôsobnosti clánku 90 Zmluvy, usudzuje rovnako ako francúzska vláda, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked jej rozhodnutie stíhat porusovanie ustanovení o hospodárskej sútazi vyhodnotil ako spôsobilé byt predmetom súdneho preskúmania. 54 Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna nesprávne vylozil dosah uz citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, ked usúdil, ze riesenie uvedené v rozsudku, teda ze Komisia má diskrecnú právomoc pri stíhaní porusení, je len výnimkou zo vseobecného práva na skúmanie stazností. Komisia tvrdí, ze Súdny dvor v bode 25 uvedeného rozsudku naopak rozhodol, ze právomoc obrátit sa na súd proti odmietnutiu Komisie konat v zmysle clánku 90 ods. 3 Zmluvy môze, prísne vzaté, existovat len vo výnimocných situáciách. 55 V tomto prípade spolocnost max.mobil nie je vo výnimocnej situácii v zmysle tejto judikatúry, co rovnako tvrdí aj francúzska vláda. 56 Komisia dalej, za podpory francúzskej vlády, spochybnuje, ze Súd prvého stupna v bodoch 64 az 68 a v bode 71 napadnutého rozsudku oznacil jej list z 11. decembra 1998 za "rozhodnutie". Listy Komisie by sa mali povazovat za jednoduché informácie. 57 Komisia tvrdí, ze procesné práva, medzi nimi právo, aby Komisia vydala rozhodnutie, priznané nariadením c. 17, sa nedajú pouzit v súvislosti s clánkom 90 ods. 3 Zmluvy. 58 Komisia preto spochybnuje moznost Súdu prvého stupna odvolávat sa na precedensy judikatúry týkajúce sa práv odvodených z pouzitia clánkov 85 a 86 Zmluvy. 59 Komisia na záver usudzuje, ze zásada správneho úradného postupu v jednotlivých situáciách, dosial neznáma v judikatúre Súdneho dvora, ale na základe ktorej Súd prvého stupna posilnuje svoje odôvodnenie, je prílis vseobecná na to, aby z nej vyplývali individuálne procesné práva, pokial sa navyse nemozno dovolávat charty základných práv uvádzanej na podporu tejto zásady. Clánok 41 ods. 2 tretia zarázka tejto charty len opakuje povinnost odôvodnenia stanovenú v clánku 190 Zmluvy. Clánok 41 ods. 4 uvedenej charty odráza clánok 21 tretí odsek ES, vytvorený Amsterdamskou zmluvou, ktorý 11. decembra 1998, ked bol vydaný sporný akt posudzovaný ako rozhodnutie napadnuté v prvom stupni, este nebol platný. 60 Spolocnost max.mobil v podstate tvrdí, ze má aktívnu legitimáciu. Inspirujúc sa bodmi 99, 100, 103 a 107 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mischo v uz citovanej veci Komisia a Francúzsko/TF1, rozsudkom z 15. júna 1993, Matra/Komisia (C-225/91, Zb. s. I-3203, body 23 a 25), ako aj návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola v uz citovanej veci Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, spolocnost max.mobil usudzuje, ze v tejto posledne uvedenej veci bola neprípustnost vyslovená Súdnym dvorom zalozená nie na rozsiahlej volnej úvahe, na ktorú sa odvoláva Komisia, ale na skutocnosti, ze sa staznost týkala vseobecne záväzného aktu, ktorého spochybnenie jednotlivcom bolo samo osebe neprípustné. 61 Pritom, ako to uznal aj Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku z dôvodov pripomenutých v bodoch 24 az 30 tohto rozsudku, by spolocnost max.mobil bola osobne dotknutá rozhodnutím Komisie ziadosti nevyhoviet. 62 Poskytnutie rozsiahlej volnej úvahy Komisii tak automaticky nezakladá neprípustnost zalôb podaných proti rozhodnutiam prijatým na základe tejto právomoci. 63 Preto nemozno vylúcit moznost podriadit súdnemu preskúmaniu zamietavé rozhodnutia, ktoré Komisia prijme v súvislosti so staznostami jednotlivcov, a to bez zohladnenia povahy napadnutých aktov. V tejto súvislosti sa spolocnost max.mobil odvoláva na body 24 a 25 uz citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia. 64 Spolocnost max.mobil dalej usudzuje, ze sa nachádza vo výnimocnej situácii v zmysle uvedeného rozsudku, ako aj rozsudku Súdu prvého stupna z 3. júna 1999, TF1/Komisia (T-17/96, Zb. s. II-1757). V tomto posledne uvedenom rozsudku Súd prvého stupna vyvodil výnimocný charakter danej situácie z osobitného konkurencného postavenia, v ktorom bol zalobca oproti ostatným televíznym staniciam, a zo skutocnosti, ze zaloba sa týkala individuálneho rozhodnutia, a nie aktu vseobecného dosahu, na rozdiel od uz citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia. 65 Na záver spolocnost max.mobil povazuje úvahu Komisie, na základe ktorej by nemala charta základných práv ziadnu právnu silu, za nesprávnu, pretoze tento dokument preberá a potvrdzuje základné práva Európskej únie. Clánok 41 ods. 2 tejto charty jasne stanovuje uznanie práva na správny úradný postup v jednotlivých situáciách. Spolocnost max.mobil dalej tvrdí, ze výslovné udelenie procesných práv nemôze byt podmienkou dodrzania práva jednotlivca na obranu (rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný "Boussac Saint Frčres", C-301/87, Zb. s. I-307). Posúdenie Súdnym dvorom 66 Clánok 90 ods. 3 Zmluvy poveruje Komisiu zabezpecit, aby clenské státy dodrziavali povinnosti, ktoré sú im ulozené, pokial ide o podniky uvedené v clánku 90 ods. 1 tej istej Zmluvy a výslovne jej udeluje právomoc na tento úcel zasiahnut prostredníctvom smerníc a rozhodnutí. Komisia je oprávnená zistit, ze urcité státne opatrenie je nezlucitelné s ustanoveniami Zmluvy a urcit opatrenia, ktoré je clenský stát povinný prijat, aby si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Spolocenstva (pozri rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, uz citovaný, bod 23). 67 V tomto prípade spolocnost max.mobil, zalobca v prvostupnovom konaní, poziadala Komisiu, aby zistila, ze Rakúska republika porusila ustanovenia clánku 86 Zmluvy v spojení s clánkom 90 ods. 1 Zmluvy. Vo svojej staznosti tvrdila, ze tým, ze rakúske orgány nerozlisovali výsky poplatkov pozadovaných od nej a od jej konkurenta Mobilkomu, pricom druhá uvedená spolocnost dostala ako dcérska spolocnost podporu od PTA na zriadenie a prevádzkovanie svojej siete GSM, rakúske orgány neoprávnene poskytli Mobilkomu výhody pri udelení frekvencií. 68 Z bodu 24 uz citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia vyplýva, ze jednotlivec má prípadne právo podat zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu, ktoré Komisia adresuje clenskému státu na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy, a to ak sú splnené vsetky podmienky uvedené v clánku 173 stvrtom odseku Zmluvy (zmenený, teraz clánok 230 stvrtý odsek ES). 69 Zo znenia odseku 3 clánku 90 Zmluvy a z celkovej struktúry ustanovení tohto clánku vsak vyplýva, ze Komisia nie je povinná v zmysle uvedených ustanovení zacat konat a ze jednotlivci nemôzu od tejto institúcie pozadovat, aby zaujala stanovisko v urcitom zmysle. 70 Skutocnost, ze zalobca mal priamy a osobný záujem na zrusení rozhodnutia Komisie, ktorým odmietla vyhoviet jeho staznosti, nie je takej povahy, aby ho oprávnovala napadnút toto rozhodnutie. Totiz list, ktorým Komisia spolocnosti max.mobil oznámila, ze nemá v úmysle zacat proti Rakúskej republike konanie, nemozno povazovat za akt so záväznými právnymi úcinkami, takze tento list nie je napadnutelným aktom spôsobilým byt predmetom zaloby o neplatnost. 71 Zalobca sa ani nemôze dovolávat práva podat zalobu vyplývajúceho z nariadenia c. 17, ktoré nie je uplatnitelné na clánok 90 Zmluvy. 72 Toto zistenie neodporuje ani zásade správneho úradného postupu, ani inej vseobecnej zásade práva Spolocenstva. Ziadna vseobecná zásada práva Spolocenstva totiz neukladá, ze musí byt prípustné, aby podnik mohol pred sudcom Spolocenstva napadnút odmietnutie Komisie zacat konanie proti clenskému státu na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy. 73 Spolocnost max.mobil preto nebola oprávnená napadnút pred Súdom prvého stupna rozhodnutie, ktorým Komisia odmietla stíhat a sankcionovat údajné porusenie ustanovení o hospodárskej sútazi vyplývajúce z rozhodnutia rakúskej vlády nerozlisovat výsky poplatkov pozadovaných od spolocnosti max.mobil a jej konkurenta Mobilkomu za prevádzkovanie ich mobilných telefónnych sietí. 74 Preto je namieste usúdit, ze Súd prvého stupna nesprávne rozhodol o prípustnosti zaloby spolocnosti max.mobil podanej proti spornému aktu. 75 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze bez potreby skúmania ostatných dôvodov Komisie a návrhov vo vzájomnom odvolaní sa musí rozsudok Súdu prvého stupna zrusit a zaloba podaná spolocnostou max.mobil proti spornému aktu zamietnut. O trovách 76 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatnitelného na základe clánku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat spolocnost max.mobil na náhradu trov konania a táto nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (velká komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia (T-54/99) sa zrusuje. 2. Zaloba podaná spolocnostou max.mobil Telekommunikation Service GmbH na Súd prvého stupna Európskych spolocenstiev sa zamieta. 3. Spolocnost T-Mobile Austria GmbH je povinná nahradit trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXLmC87L/L98440-7346TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXLmC87L/L98440-7346TMP.html#Footref*