NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER prednesené 11. marca 2004 ([1]1) Vec C-345/02 Pearle a i. [návrh na zacatie prejudiciálneho konania podaný Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko)] "Státna pomoc - Pojem pomoc - Kolektívne reklamné kampane v prospech urcitého hospodárskeho odvetvia - Financovanie prostredníctvom osobitných poplatkov na tarchu podnikov tohto odvetvia - Financovanie, o ktorom rozhodol verejnoprávny subjekt" Úvod 1. Toto prejudiciálne konanie zacaté na návrh Hoge Raad der Nederlanden (najvyssí súd) nastoluje otázky dotýkajúce sa viacerých prvkov právnej úpravy Spolocenstva v oblasti státnej pomoci: pojmu státna pomoc, vztahu medzi získanou výhodou a prostriedkami jeho financovania, rozsahu oznamovacej povinnosti, funkcie pravidla de minimis, dôsledkov neoznámenia vo vnútrostátnom práve atd. 2. Je paradoxné, ze na prvý pohlad nejde o jeden z prípadov, ktoré mohol zákonodarca predvídat v case, ked vybavil Spolocenstvo ochrannými mechanizmami proti neprimeraným zásahom clenského státu, spôsobilým narusit hospodársku sútaz v rámci Spolocenstva. Predmetom konania pred vnútrostátnym súdom je zaloba o zrusenie opatrení, ktoré umoznili uskutocnenie kolektívnej reklamnej kampane na sluzby optikov usporiadanej profesijnou organizáciou, a vrátenie poplatkov, ktoré clenské podniky zaplatili na úcely financovania kampane. Zalujúce podniky v konaní pred vnútrostátnym súdom nie sú úcastníkmi hospodárskej sútaze, ktorí boli poskodení v dôsledku prijatia systému státnej pomoci, ale jej potencionálni príjemcovia. Vyuzívajú prostriedky, zabezpecujúce uzitocný úcinok práva Spolocenstva, aby tak súdnou cestou zrusili opatrenie, ktoré podla nich nie je v súlade s ich ekonomickými záujmami. Platná právna úprava A Právna úprava Spolocenstva 3. Clánok 92 ods. 1 Zmluvy ES (teraz clánok 87 ods. 1 ES) uvádza: "Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovarov, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi." 4. Clánok 93 Zmluvy ES (teraz clánok 88 ES) uvádza: "1. Komisia v spolupráci s clenskými státmi priebezne skúma systémy pomoci poskytovanej v týchto státoch. Navrhuje im príslusné opatrenia, ktoré si vyzaduje postupný rozvoj alebo fungovanie spolocného trhu. 2. Ak Komisia po výzve, aby príslusné strany predlozili pripomienky, zistí, ze pomoc poskytnutá státom alebo zo státnych zdrojov je nezlucitelná so spolocným trhom podla clánku 92, alebo ak zistí, ze táto podpora sa zneuzíva, rozhodne o tom, ze príslusný stát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zrusí alebo upraví. [...] 3. Komisia musí byt v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podat svoje pripomienky. Ak usúdi, ze takýto zámer je nezlucitelný so spolocným trhom podla clánku 92, zacne konanie podla odseku 2. Clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou." 5. V ods. 1 oznámenia Komisie zo 6. marca 1996 o pomoci de minimis([2]2) sa uvádza: "[....] Napriek tomu, ze kazdý financný zásah státu v prospech jedného podniku viac alebo menej narúsa alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze medzi týmto podnikom a jeho konkurenciou, ktorá túto pomoc nezískala, nemá kazdá forma státnej pomoci citelný dosah na obchod a hospodársku sútaz medzi clenskými státmi. To platí predovsetkým o státnej pomoci, ktorej rozsah je velmi obmedzený." [neoficiálny preklad] 6. Clánok 92 ods. 1 Zmluvy ES sa v zmysle ods. 2 oznámenia nevztahuje na státnu pomoc az do výsky 100 000 ECU (teraz 100 000 EUR), ktorá bola poskytnutá pocas troch rokov odo dna poskytnutia prvej pomoci de minimis. Tento prah sa vztahuje na vsetky kategórie státnej pomoci bez ohladu na ich formu a sledovaný ciel, s výnimkou státnej pomoci vývozu, pre ktorú toto pravidlo neplatí. B Holandské právo 7. Wet op de bedrijfsorganisatie (zákon o organizácii obchodného zivota, dalej len "WBO") z 27. januára 1950 upravuje úlohy, struktúru, pracovné metódy, financné aspekty a dohlad profesijných organizácií, ktoré zodpovedajú za usporiadanie a rozvoj svojej oblasti cinnosti. 8. Podla clánku 71 WBO musia tieto profesijné organizácie ako verejnoprávne institúcie prihliadat tak na spolocné záujmy podnikov, ktoré zdruzujú, ako aj na verejný záujem. 9. Podla clánku 73 WBO sa riadiace orgány profesijných organizácií obsadzujú pomerne zástupcami zamestnávatelských a zamestnaneckých organizácii. 10. Zákonodarca priznal týmto organizáciám primerané oprávnenia nevyhnutné na plnenie ich úloh. Clánok 93 WBO umoznuje, aby riadiace orgány profesijných organizácii vydávali predpisy, ktoré povazujú za nevyhnutné pre výkon svojich úloh, a to tak v záujme podnikov príslusného hospodárskeho odvetvia, ako aj na úpravu pracovných podmienok ich zamestnancov. Tieto predpisy musia byt schválené Sociaal-Economische Raad (Hospodárskou a sociálnou radou) a nesmú narúsat hospodársku sútaz (clánok 93 ods. 5 WBO). 11. Podla clánku 126 WBO môzu profesijné organizácie na úcely úhrady svojich výdavkov vydávat predpisy, prostredníctvom ktorých ulozia svojim clenom poplatky. Vseobecné poplatky slúzia na financovanie prevádzky profesijnej organizácie, zatial co "povinné úcelové poplatky" plnia osobitný úcel. Tieto poplatky mozno podla clánku 127 WBO vyberat na základe úradnej výzvy na úhradu. 12. Okrem toho zakotvuje Wet houdende administratieve rechtspraak bedrijfsorganisatie (holandský zákon o správnom súdnictve týkajúcom sa profesijných organizácií) zo 16. septembra 1954, v zmenenom a doplnenom znení, právnu úpravu administratívnych zalôb, ktoré sa týkajú profesijných organizácií. Konanie pred vnútrostátnym súdom 13. Pearle B. V., Hans Prijs Optiek franchise B. V. a Rinck Opticiens B. V. (dalej len "Pearle a i." alebo len "Pearle") sú spolocnosti so sídlom v Holandsku pôsobiace v odvetví optiky. Ako také sú podla WBO([3]3) zdruzené vo verejnoprávnej profesijnej organizácii Hoofdbedrijfschap Ambachten (najvyssia remeselná organizácia, dalej len "HBA"). 14. Na návrh Nederlandse Unie van Opticiëns (dalej len "NUVO"), súkromného zdruzenia optikov, ktorého boli zalobcovia v tom case clenmi, ulozila HBA po prvý raz v roku 1988 svojim clenom "úcelové povinné poplatky"([4]4) na financovanie kolektívnej reklamnej kampane v prospech podnikov tohto odvetvia. Tieto poplatky mali byt súcasne urcené na zriadenie Commissie Optiekbedrijf, poradného výboru zacleneného do riadiaceho orgánu HBA. 15. Poplatok ulozený spolocnosti Pearle a i. predstavoval 850 holandských guldenov na podnik. Clenské podniky nikdy nenapadli zalobou predpisy, ktorými boli sporné poplatky zavedené, a ktorých platnost bola az do roku 1998 kazdorocne predlzovaná. 16. Pearle a i. sa vsak domnievali, ze kolektívne reklamné kampane, organizované HBA prinásajú v prvom rade prospech ich konkurencii, a tým neprimerane zatazujú ich vlastný rozpocet na reklamu. 17. Dna 29. marca 1995 podali zalobcovia proti HBA na civilnom súde v Haagu zalobu o neplatnost stanov, ktoré zaviedli sporné poplatky, a zalobu na vrátenie uz zaplatených ciastok. 18. Podla názoru zalobcov predstavovali sluzby spojené s reklamnou kampanou státnu pomoc podla clánku 92 ods. 1 Zmluvy ES, pretoze stanovy, ktorými boli zavedené poplatky na financovanie tejto pomoci, mali byt oznámené Komisii v súlade s clánkom 93 ods. 3 ES. Kedze k tomuto oznámeniu nedoslo, chýba týmto opatreniam státnej pomoci právny základ. 19. Súd prvého stupna zamietol návrh zalobcov a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. Z toho dôvodu sa obrátili zalobcovia na Hoge Raad der Nederlande s kasacnou zalobou. Prejudiciálne otázky 20. Hoge Raad der Nederlanden prerusil 27. septembra 2002 konanie a polozil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky: 1) Treba povazovat sporný systém, na základe ktorého boli ulozené poplatky s cielom financovat kolektívne reklamné kampane, za státnu pomoc (jej cast) podla clánku 92 ods. 1 Zmluvy ES a musí byt o zámere jeho uplatnenia upovedomená Komisia v súlade s clánkom 93 ods. 3 Zmluvy ES? Týka sa to iba zvýhodnovania vo forme organizovania a ponuky kolektívnych reklamných kampaní alebo tiez spôsobov ich financovania, akými sú napr. stanovy ukladajúce poplatky a/alebo na ich základe vydané rozhodnutie o ulození poplatkov? Je relevantná skutocnost, ze kolektívne reklamné kampane sú ponúkané (podnikom) v tom istom odvetví, ako je odvetvie, v ktorom boli predmetné poplatky ulozené? Ak áno, v com? Je pritom dôlezité, ze náklady, ktoré vzniknú verejnoprávnemu subjektu, sú plne hradené prostredníctvom povinných úcelových poplatkov ulozených podnikom, ktoré majú z tejto sluzby prospech, a to tak, ze tento prospech nakoniec nepredstavuje pre stát ziadne výdavky? Je dôlezité, ze prospech z kolektívnych reklamných kampaní sa rozlozí viac alebo menej rovnomerne v rámci daného odvetvia, a ze sa pocíta s tým, ze jednotlivé podniky získali z tejto kampane viac-menej rovnaký prospech alebo zisk? 2) Vztahuje sa oznamovacia povinnost podla clánku 93 ods. 3 Zmluvy ES na kazdú státnu pomoc alebo iba na státnu pomoc, ktorá zodpovedá definícii v clánku 92 ods. 1 ES? Má clenský stát volnú úvahu pri posudzovaní, ci státna pomoc naplna podmienky clánku 92 ods. 1 ES, a môze sa tým clenský stát vyhnút oznamovacej povinnosti? Ak áno, v akom rozsahu? Do akej miery môze volná úvaha pri tomto posudzovaní vylúcit oznamovaciu povinnost stanovenú v clánku 93 ods. 3 ES? Alebo treba vyvodit záver, ze oznamovacia povinnost sa neuplatní len vtedy, ak sa mozno rozumne domnievat, ze opatrenie nie je státnou pomocou? 3) Ak sudca clenského státu dospeje k záveru, ze ide o státnu pomoc podla clánku 92 ods. 1 ES, musí zohladnit pravidlo de minimis, ako ho formulovala Komisia v oznámení Ú. v. ES C 213, 1992 (a neskôr Ú. v. ES, C 68, 1996), pri hodnotení toho, ci je opatrenie potrebné povazovat za státnu pomoc, ktorá mala byt podla clánku 93 ods. 3 ES oznámená Komisii? Ak áno, je potom treba pravidlo de minimis uplatnit retroaktívne na státnu pomoc poskytnutú pred vyhlásením tohto pravidla a na státnu pomoc, ktorou sú kazdorocne organizované kolektívne reklamné kampane prinásajúce prospech celému odvetviu? 4) Vyplýva z rozhodnutia vo veci C-39/94 (SFEI/La Poste, Zb. s. I-3547) v prípade uzitocného úcinku clánku 93 ods. 3 ES, ze sudca clenského státu musí zrusit predpisy, ako aj na ich základe vydané rozhodnutia o ulození poplatkov, a zaviazat verejnoprávny subjekt vrátením poplatkov, napriek tomu, ze je to v rozpore s pravidlom formálnej právnej sily rozhodnutia o ulození poplatkov vytvoreným holandskou judikatúrou? Je pritom dôlezité, ze vrátenie poplatkov v skutocnosti neodstráni výhodu, ktorú odvetvie a jednotlivé podniky odvetvia prostredníctvom kolektívnych reklamných kampaní získali? Dovoluje právo Spolocenstva, aby sa úcelové poplatky celkom alebo scasti nevracali, ak sa vnútrostátny sudca domnieva, ze odvetvie alebo jednotlivé podniky by sa vrátením poplatkov bezdôvodne obohatili z dôvodu, ze reklamnými kampanami získané výhody nemôzu byt vrátené in natura? 5) Ak státna pomoc nebola v súlade s clánkom 93 ods. 3 ES oznámená, môze sa verejnoprávny subjekt, aby sa vyhol povinnosti vrátenia, odvolávat na vyssie uvedené pravidlo formálnej právnej sily rozhodnutia o ulození poplatkov, ak adresát tohto rozhodnutia v case jeho vydania a pocas lehoty, v ktorej ho mohol napadnút, nebol informovaný o tom, ze státna pomoc, ktorej súcastou sú poplatky, nebola oznámená? Môze jednotlivec za týchto okolností vychádzat z predpokladu, ze príslusné orgány si svoju oznamovaciu povinnost podla clánku 93 ods. 3 ES splnili? Konanie pred Súdnym dvorom 21. Návrh na zacatie prejudiciálneho konania bol dorucený do kancelárie Súdneho dvora 30. septembra 2002. 22. Okrem úcastníkov konania pred vnútrostátnym súdom sa na písomnej casti konania zúcastnili aj holandská vláda a Komisia Európskych spolocenstiev. 23. Dna 29. januára 2004 sa konalo verejné pojednávanie za úcasti zástupcov holandskej vlády a Komisie. Právne posúdenie 24. V predmetnom spore musel vnútrostátny súd, ako aj Súdny dvor, posudzovat otázku dotýkajúcu sa základných prvkov právnej úpravy Spolocenstva v oblasti státnej pomoci. Vzhladom na komplexnost úvah, ktoré treba uskutocnit, by som uprednostnil, tak ako to urobila aj Komisia, najprv preskúmat posledné dve otázky, ktorých predmetom je nenapadnutelnost správnych aktov, ktoré neboli vcas napadnuté, pretoze v prípade, ak by vnútrostátny súd dospel k záveru, ze zalobcovia mali na úcinnú ochranu svojich práv vo vnútrostátnom konaní vyuzit vnútrostátne právne prostriedky, za podmienok uplatnovania nárokov vyplývajúcich z tohto právneho poriadku, by uz nebolo potrebné zaoberat sa ostatnými nastolenými otázkami. Stvrtá a piata prejudiciálna otázka: dôsledky neoznámenia 25. Vnútrostátny súd týmito dvoma otázkami ziada o objasnenie dôsledkov, ktoré má nesplnenie povinnosti oznámenia státnej pomoci tohto druhu. Vo vztahu k vnútrostátnej právnej úprave, v zmysle ktorej právne akty, ktoré neboli vcas napadnuté, nadobúdajú formálnu právnu silu, chce Hoge Raad predovsetkým vediet, ci by bolo mozné zrusit sporné alebo pozadovat vrátenie poplatkov ulozených na ich základe. 26. Ako predbeznú vsak riesi otázku, ci toto nesplnenie povinnosti má za následok iba neplatnost aktu, ktorým bola státna pomoc poskytnutá, alebo aj neplatnost aktu, ktorý upravoval financovanie pomoci. Súd sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok z 11. júla 1996, SFEI a i. ([5]5) 27. Chcel by som zdôraznit, ze v tomto rozsudku ([6]6) sa pripústa, ze za výnimocných okolností mozno dokonca povinnost vrátit státnu pomoc povazovat za neprimeranú. Dôsledky, ktoré má vnútrostátny súd vyvodit z toho, ze zámer státnej pomoci nebol oznámený, teda nenastávajú automaticky; sú skôr podmienené poziadavkou zabezpecit uzitocný úcinok práva Spolocenstva. 28. Prvoradým cielom kontroly zámerov státnej pomoci, ktorá prinálezí Komisii, je ochrana slobodnej hospodárskej sútaze v Spolocenstve. Zákaz zakotvený v clánku 93 ods. 3 tretia veta ES, v zmysle ktorého má tento orgán Spolocenstva posudzovat komplexné hospodárske prípady, slúzi na tento úcel. 29. Ako Súdny dvor presnejsie uviedol, clánok 93 ods. 3 tretia veta Zmluvy ES predstavuje spôsob zabezpecenia kontrolného mechanizmu ([7]7) zavedeného týmto clánkom, ktorý je rozhodujúci pre zabezpecenie fungovania spolocného trhu. 30. Prostredníctvom opatrení, ktoré mozno prijat v súlade s vnútrostátnym právnym poriadkom v prípade, ak je systém státnej pomoci v rozpore s týmto zákazom, bude opätovne nastolená situácia, ktorá existovala pred nezákonným státnym zásahom. Je preto nevyhnutné získané výhody vrátit a prípadne tento systém státnej pomoci vyhlásit za neplatný, cím sa z právneho poriadku odstráni protiprávny akt. Primerané opatrenie zabezpecujúce uzitocný úcinok clánku 93 ods. 3 tretia veta ES vsak nesmie este viac znevýhodnit úcastníkov hospodárskej sútaze Spolocenstva vo vztahu k príjemcom státnej pomoci. Presne to by sa ale udialo, ak by bol uznaný nárok na vrátenie poplatkov bez súcastného vrátenia získanej pomoci, pretoze získaný prospech by sa v dôsledku zrusenia financného zatazenia zvýsil. To by malo za následok este váznejsie narusenie hospodárskej sútaze v rozpore so Zmluvou. 31. Z toho dôvodu môze vnútrostátny súd za uvedených okolností zamietnut návrh na vrátenie poplatkov ulozených na úcely financovania reklamnej kampane iba vtedy, ak nebude súcasne vrátený získaný prospech, v opacnom prípade by právna úprava Spolocenstva minula sledovaný ciel. 32. Napriek tvrdeniam, ktoré Komisia predniesla pred Súdnym dvorom, sa domnievam, ze môj názor nie je v rozpore so ziadnou judikatúrou. 33. V zmysle rozsudku z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a Syndicat national des négociants et transformateurs de saumon (dalej len "rozsudok FNCE") ([8]8), porusenie clánku 93 ods. 3 Zmluvy ES vnútrostátnymi orgánmi sa dotýka platnosti aktov, ktorými sa vykonávajú opatrenia státnej pomoci. Vnútrostátne súdy musia preto zarucit jednotlivcom, aby z takéhoto porusenia boli vyvodené dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podla vnútrostátneho práva, a to pokial ide o platnost takýchto aktov, ako aj o vrátenie poskytnutých ekonomických výhod. Prijaté opatrenia musia byt vzdy nevyhnutné pre odstránenie následkov porusenia zákazu, ktorého konecným cielom je zabezpecit, aby hospodárska sútaz nebola narusovaná zásahmi zo strany státu. 34. Vo veci Ferring ([9]9) spochybnila francúzska vláda relevanciu prejudiciálnej otázky a vyhlásila, ze vnútrostátny súd môze nariadit nanajvýs vrátenie neoznámenej pomoci, v ziadnom prípade vsak nemôze nariadit vrátenie prostriedkov na jej financovanie. Generálny advokát Tizzano v tom istom spore uviedol, ze nezákonnost státnej pomoci by mala predovsetkým za následok nezákonnost vnútrostátnych vykonávacích opatrení, teda tiez nezákonnost rozhodnutia o ulození poplatku. Okrem toho, vrátenie zaplatených ciastok by predstavovalo úcinnú formu uvedenia do predoslého stavu, a to tým, ze by sa odstránili narusenia hospodárskej sútaze, ktoré údajne vyplývajú z nerovnomerného ulozenia poplatkov ([10]10). 35. V rozsudku nebolo k tomuto problému nic uvedené. Na vysvetlenie stanoviska generálneho advokáta je vsak potrebné uviest, ze Ferring, na rozdiel od prejednávaného prípadu, musel zaplatit poplatok urcený na poskytnutie pomoci, z ktorej mali prospech konkurencné podniky v obchode medzi clenskými státmi ([11]11). Vrátenie poplatku malo prispiet k obnoveniu slobodnej hospodárskej sútaze. 36. Vec Calster y Cleeren ([12]12) vychádza z velmi specifického skutkového stavu. Belgická vláda zmenila systém státnej pomoci financovaný prostredníctvom poplatkov z domácich a dovezených výrobkov, ktorý Komisia vyhlásila za nezlucitelný so spolocným trhom, a to tak, ze opätovne zaviedla poplatky z domácich výrobkov spätne ku dnu úcinnosti prvého systému podpôr, ktorý bol vyhlásený za protiprávny. 37. Súdny dvor tu predovsetkým vytýkal spornú legislatívnu techniku, pretoze ak by táto bola pripustená, mohli by clenské státy uskutocnit svoje zámery státnej pomoci bezprostredne bez oznámenia a dôsledkom neoznámenia by sa vyhli zrusením státnej pomoci a jej súcasným opätovným zavedením so spätnou úcinnostou ([13]13). 38. V tomto rozsudku sa vseobecne konstatuje, ze dôsledky nesplnenia povinnosti oznámenia zámerov státnej pomoci sa vztahujú aj na spôsob financovania takejto pomoci ([14]14).Okrem toho, podla clánku 92 ES nemôze Komisia oddelovat státnu pomoc v uzsom slova zmysle od tohto dalsieho aspektu ([15]15), pretoze, ak by aj táto pomoc bola sama o sebe v súlade so Zmluvou, spôsob financovania môze posilnovat jej rusivý úcinok a systém ako celok sa tak môze dostat do rozporu s jednotným trhom a spolocným záujmom ([16]16). 39. Pri posudzovaní státnej pomoci je preto potrebné tiez zohladnit spôsob financovania státnej pomoci ([17]17), napriek tomu, ze clenský stát je v zásade povinný vrátit iba poplatky, ktoré boli ulozené v rozpore s právom Spolocenstva ([18]18). 40. Judikatúra, zdá sa, naznacuje, ze takáto povinnost neexistuje, ak by jej splnenie malo pre hospodársku sútaz skodlivejsie následky, ako sú tie, ktoré spôsobila samotná neoznámená státna pomoc. 41. Napokon v rozsudku GEMO ([19]19) z 20. novembra 2003 sa skúmalo, ci mozno za státnu pomoc povazovat systém, ktorý na základe vopred zaplateného poplatku zabezpecuje bezplatný zber a odpratávanie tiel zvierat a odpadu z bitúnkov pre francúzskych chovatelov a bitúnky. 42. GEMO, zalobca v konaní pred vnútrostátnym súdom, bol podnikom obchodujúcim s mäsovými výrobkami, ktorý platil poplatky a dostal státnu pomoc. V konaní pred vnútrostátnymi súdmi navrhoval, aby bol tento systém vyhlásený za neplatný z dôvodu, ze nebol oznámený, a pozadoval vrátenie zaplatených poplatkov. Súdny dvor preskúmal jednotlivé prvky tohto systému a konstatoval, ze tu ide o státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy. 43. Túto judikatúru vsak nemozno aplikovat v predmetnom konaní z týchto dôvodov: - po prvé, vyberané ciastky spravoval bezprostredne stát, ktorý touto sluzbou poveril súkromné podniky, pricom francúzska vláda nepopierala, ze tieto ciastky mali charakter "státnych prostriedkov", - po druhé, vzhladom na nebezpecenstvo nekontrolovatelného odkladania tiel zvierat alebo ich castí opatrenie slúzilo verejnému záujmu, a to ochrane zdravia obyvatelstva a ochrane zivotného prostredia. Bolo pritom nepochybné, ze správa tu vystupovala v úlohe státu, - po tretie, rozsudok pojednával iba o kvalifikovaní systému. Neobsahoval ziadnu zmienku o tom, ci je vrátenie poplatkov primeraným opatrením zarucujúcim uzitocný úcinok oznamovacej povinnosti podla clánku 93 ods. 3 ES. 44. Na základe uvedeného treba konstatovat, ze samé vrátenie poplatkov pouzitých na úcely financovania státnej pomoci bez vrátenia prospechu, ktorý získali príjemcovia pomoci, nesleduje ciel Spolocenstva, ktorým je poctivá hospodárska sútaz. 45. Napriek uvedenému by nebolo potrebné sa touto otázkou zaoberat, ak by sa potvrdilo, ze zalobcovia nemohli uplatnit svoje práva v primeranej dobe a vhodnými prostriedkami. 46. Podla návrhu na zacatie prejudiciálneho konania bolo pravidlo formálnej právnej sily aktov, ktoré neboli napadnuté, vytvorené judikatúrou. V zmysle tohto pravidla civilný sudca pri rozhodovaní o nároku uvedeného druhu z bezdôvodného plnenia, ktorým sa pozaduje vrátenie zaplatených poplatkov s odôvodnením, ze rozhodnutie, z ktorého platba vychádza, je protizákonné, musí az na pár výnimiek vychádzat z toho, ze toto rozhodnutie je, pokial ide tak o formu, ako aj o obsah, v súlade s právom, ak mohlo byt v správnom konaní napadnuté a dotknutá osoba svoj nárok v stanovenej lehote neuplatnila. 47. Zákaz obsiahnutý v clánku 92 ods. 1 sa sám osebe neuplatní automaticky ([20]20). Za týchto okolností je hlavnou úlohou súdov v prípade zabezpecenia uzitocného úcinku právnej úpravy Spolocenstva v oblasti státnej pomoci zarucit, aby ziadna státna pomoc nebola realizovaná bez predchádzajúceho oznámenia Komisii. 48. Súdny dvor uz konstatoval v rozsudku zo 16. decembra 1976, Rewe ([21]21), ze v súlade so zásadou spolupráce stanovenou v clánku 5 Zmluvy ES a z dôvodu chýbajúcej právnej úpravy Spolocenstva pre túto oblast je na vnútrostátnom právnom poriadku kazdého státu, aby urcil príslusnost súdov a upravil procesné podmienky podávania zalôb tak, aby bola zarucená ochrana práv jednotlivcov, ktoré vznikli na základe priameho úcinku predpisov Spolocenstva. Pritom samozrejme tieto podmienky nemôzu byt prísnejsie ako podmienky pri porovnatelných zalobách týkajúcich sa vnútrostátneho práva a nesmú výkon týchto práv v praxi znemoznit ([22]22). 49. Súdy clenských státov musia v prospech jednotlivcov, ktorí sa porusenia povinnosti dovolávajú, v súlade s vnútrostátnym právom vyvodit z tejto skutocnosti vsetky dôsledky, a to pokial ide o platnost právnych aktov vykonávajúcich opatrenia státnej pomoci, ako aj o vrátenie hospodárskych výhod poskytnutých pri súcasnom nesplnení oznamovacej povinnosti podla clánku 93 ods. 3 Zmluvy ES ([23]23). 50. Ochranu, ktorú poskytuje právo Spolocenstva, sú vnútrostátne súdy povinné zabezpecit v súlade s procesnými pravidlami právneho poriadku príslusného státu, zohladnujúc pritom tzv. zásadu rovnocennosti a zásadu úcinnosti. 51. Z pripomienok predlozených Súdnemu dvoru sa zdá mozné vyvodit, ze holandské právo poskytuje moznost napadnút zalobou predpisy, ktoré zaviedli sporný systém státnej pomoci, a to v lehote 30 dní podla Komisie alebo jedného mesiaca podla holandskej vlády, cím zalobca môze predpísaným procesným spôsobom dosiahnut nápravu predchádzajúceho neoznámenia zámerov. Preto nemozno respektovanie zásady rovnosti spochybnit. 52. Okrem toho, ako uvádza Komisia, lehota na podanie zaloby nie je krátka, najmä ak berieme do úvahy, ze Pearle a i. boli o vypracovaní daných predpisov pravdepodobne informovaní, pretoze boli v tom case clenmi zdruzenia, ktoré ich presadilo ([24]24). V kazdom prípade, ako to uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, nie je právna sila aktov, ktoré neboli vcas napadnuté, absolútna; vnútrostátny súd im ju môze vo výnimocných prípadoch odnat, ak si to vyzadujú mimoriadne okolnosti prípadu. 53. Je preto vecou vnútrostátneho súdu preskúmat, ci opravné prostriedky, ktorými zalobca v danom case mohol napadnút stanovy upravujúce údajnú státnu pomoc, zarucovali vo svojej konkrétnej podobe úcinnost právnej úpravy Spolocenstva. Prvá prejudiciálna otázka: pojem státna pomoc 54. Prostredníctvom prvej otázky sa vnútrostátny súd v zásade snazí zistit, ci systém, ktorý je predmetom vnútrostátneho konania a v zmysle ktorého verejnoprávny subjekt uskutocní reklamnú kampan pre urcité hospodárske odvetvie s pouzitím prostriedkov poskytnutých jej clenmi ako príspevky, treba povazovat za státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 ES. 55. Môj prvý dojem je ten, ze zákonodarca Spolocenstva pri stanovení zákazu v clánku 92 ods. 1 ES nemyslel na iniciatívy profesijných zdruzení, ktoré sa financujú z prostriedkov ich clenov. 56. V kazdom prípade je potrebné pojem "státna pomoc" dalej skúmat. 57. Clánok 92 odsek 1 ES uvádza, ze pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovarov, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. 58. O rozdieloch medzi "pomocou poskytovanou clenským státom" a "pomocou poskytovanou zo státnych prostriedkov" bolo povedané uz dost. Doslovným výkladom by sme mohli dôjst k záveru, ze u prvého pojmu sa zakazujú akékolvek opatrenia, ktoré mozno pripísat státu a ktoré zabezpecujú prospech urcitému hospodárskemu odvetviu. 59. Generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch z 26. októbra 2000, PreussenElektra ([25]25)uviedol, ze uvedené rozlisovanie v clánku 92 ods. 1 ES podla platného práva ([26]26) neznamená, ze kazdá státom poskytnutá výhoda je státnou pomocou bez ohladu na skutocnost, ci bola financovaná státnymi alebo súkromnými prostriedkami. Skôr slúzi na to, aby bolo mozné do pojmu státna pomoc popri pomoci poskytnutej bezprostredne státom zaclenit aj pomoc poskytnutú verejnoprávnymi alebo súkromnými subjektmi poverenými alebo zriadenými státom ([27]27). 60. Za státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 ES sa teda povazujú iba výhody priamo alebo nepriamo poskytnuté zo státnych prostriedkov. 61. Z toho dôvodu treba skúmat, ci predmetné reklamné kampane sa financujú zo státnych prostriedkov. 62. Podla názoru Komisie tomu tak je. Podla jej pripomienok je rozhodujúce, ci stát zadovázil prostriedky, ktoré potom poskytol urcitým podnikom. Súdny dvor rozsíril pojem státna pomoc v spomenutom rozsudku PreussenElektra, bod 58, na vsetky formy výhod poskytnuté verejnoprávnymi alebo súkromnými subjektmi zriadenými alebo poverenými státom. Okrem toho sa Komisia odvoláva na rozsudok z 11. novembra 1987 Francúzsko/Komisia ([28]28), v ktorom Súdny dvor konstatoval, ze samá skutocnost, ze systém subvencií je financovaný prostredníctvom parafiskálnych poplatkov, ktoré sa vyberajú zo vsetkých dodávok domácich výrobkov dotknutého odvetvia, este nezbavuje tento systém povahy státnej pomoci. V tomto zmysle bolo rozhodnuté v rozsudku z 22. marca 1977, Steinike & Weiling ([29]29). Nakoniec sa Komisia na podporu svojich dedukcií odvoláva aj na rozsudok zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racine a Komisia ([30]30), v ktorom bolo konstatované, ze pojem státna pomoc zahrna vsetky ekonomické prostriedky, na ktoré má verejný sektor pri podpore podnikov dosah, bez ohladu na to, ci tieto prostriedky boli po dlhsí cas súcastou majetku tohto sektoru. 63. Pearle a Komisia zhodne uvádzajú, ze v zmysle rozsudku z 13. decembra 1983 Apple and Pear Development Council ([31]31), nemôze subjekt zriadený vládou clenského státu a financovaný prostredníctvom poplatkov ulozených výrobcom podla práva Spolocenstva pozívat pri pouzitých reklamných metódach rovnakú slobodu ako samotní výrobcovia alebo ako dobrovolné zdruzenia výrobcov. 64. Naproti tomu som toho názoru, ze zo ziadneho z uvedených rozsudkov nevyplýva kladná odpoved na otázku, ci prostriedky urcené na financovanie reklamných kampaní v predmetnom spore majú státnu povahu. Citované rozsudky Francúzsko/Komisia a Steinike & Weinlig poskytujú skôr dôvod domnievat sa, ze skutocnost, ze výhody nepochádzajú z majetku státu, ale zo samotných poplatkov ukladaných podnikom, im este neodníma povahu státnej pomoci. Na druhej strane to neznamená, ze musí nutne íst o státnu pomoc. 65. Vo veci PreussenElektra Súdny dvor zdôraznil, ze nie kazdá pomoc poskytnutá státom je bez ohladu na spôsob jej financovania státnou pomocou v zmysle clánku 92 ods. 1 ES. Z tohto konstatovania mozno vyvodit, ze sa uznáva, ze existuje státna pomoc, ktorá je financovaná z nestátnych prostriedkov. 66. V konecnom dôsledku spomenuté rozsudky vedú k záveru, ze rozhodujúcim prvkom pre vymedzenie pojmu státna pomoc je kvalifikácia prostriedkov. Ostatne rozsudok Apple a Pear Development Council, ktorý pojednáva o volnom pohybe tovarov, práve v casti, na ktorú sa odvoláva zalobca vo vnútrostátnom konaní, smeruje k tomu istému záveru. 67. Ak sa pokúsime systematicky zhrnút poziadavky, ktoré musia prostriedky splnat, aby ich bolo mozné kvalifikovat ako státne prostriedky, treba po prvé, uviest poziadavku prepojenia prostriedkov na stát alebo subjekt, ktorý je závislý na jeho struktúre alebo vykonáva niektoré z jeho typických právomocí. Po druhé, prostriedky musia byt zverené státu alebo príslusnému verejnoprávnemu subjektu tak, aby s nimi mohol dostatocne volne nakladat. 68. Na základe predlozených údajov nemozno HBA povazovat za státnu institúciu. Napriek tomu, ze má verejnoprávny status, je riadená výlucne zástupcami svojich clenov. Tiez nebolo preukázané, ze by stát mohol nejakým spôsobom zasahovat do zálezitostí HBA, odhliadnuc od právomoci vetovat rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s verejným záujmom. HBA mozno, presnejsie povedané, povazovat za profesijné zdruzenie na organizovanie a rozvoj cinností svojich clenov, ktorému holandský zákonodarca v záujme efektivity priznal niektoré právomoci tradicne spojené s výkonom verejnej moci, okrem iného povinné clenstvo a kogentný charakter rozhodnutí jeho riadiacich orgánov. 69. V kazdom prípade som bez snahy o zovseobecnenie toho názoru, ze HBA má nanajvýs zmiesanú povahu, a ze pri financovaní a uskutocnovaní kolektívnej reklamnej kampane nekoná ako stát, ale zastupuje záujmy svojich clenov. 70. Súdny dvor mal podobný funkcný prístup pri skúmaní, ci má profesijné zdruzenie verejnoprávnu povahu v zmysle clánku 85 Zmluvy ES (teraz clánok 81 ES), ked v rozsudku z 19. februára 2002 Wouters a i. ([32]32) v reakcii na tvrdenie, ze dotknuté zdruzenie je verejnoprávnym zdruzením, na ktoré stát preniesol plnenie úloh vo verejnom záujme, konstatoval, ze sporné profesijné zdruzenie nevykonávalo ziadne spolocenské funkcie, ani pre verejný sektor typické právomoci, ale iba vystupovalo ako regulacný orgán ([33]33). 71. Som si vedomý skutocnosti, ze táto judikatúra má iný právny kontext, napriek tomu ju povazujem za vhodnú ukázku toho, ze pred kategorickým kritériom organizacnej formy je mozné uprednostnit kritérium, ktoré je presnejsie a blizsie realite a spocíva v individuálnom posúdení cinnosti predmetného subjektu. 72. Podla clánku 71 WBO ([34]34) musí HBA ako verejnoprávny subjekt respektovat nielen spolocný záujem podnikov, ktoré zdruzuje, ale aj verejný záujem. Táto dost vseobecná a neurcitá povinnost nemení nic na posudzovanej iniciatíve uskutocnit a financovat reklamnú kampan v urcitom odvetví, pretoze táto cinnost je predovsetkým zameraná na podporu ekonomických záujmov clenov. 73. HBA teda nekonala ako stát, v dôsledku coho nepredstavoval nou pouzitý kapitál verejné prostriedky. 74. Odhliadnuc od akéhokolvek konstatovania v prípade organizacnej formy HBA alebo v prípade kvalifikácie spornej reklamnej kampane treba poznamenat, ze HBA zjavne nedisponovala právomocou volného nakladania s prostriedkami pouzitými na jej financovanie v dostatocnej miere na to, aby je mohli byt prisudzované. 75. Z návrhu na zacatie prejudiálneho konania mozno vyvodit, ze tieto prostriedky boli získané prostredníctvom povinných poplatkov viazaných výlucne na organizáciu predmetného reklamného podujatia. Za týchto okolností zastávam názor holandskej vlády, ktorá vo svojich písomných pripomienkach uvádza, ze klúcovou otázkou je, ci v systéme zavedenom na úcel podpory reklamnej kampane ide o viac ako iba o mechanizmus rozdelenia financných nákladov medzi viaceré spolocnosti, ktoré majú z kampane prospech. 76. Stanovy, ktorými boli ulozené poplatky nevyhnutné na úhradu dohodnutých nákladov, vydala totiz HBA na návrh súkromného profesijného zdruzenia optikov (NUVO). Od tohto zdruzenia rovnako pochádza návrh týkajúci sa výsky ulozených poplatkov. HBA teda slúzi výlucne ako nástroj na získavanie a pridelenie prostriedkov zhromazdených na úcel, ktorý bol vopred stanovený clenmi príslusného odvetvia. 77. Napriek tomu treba zdôraznit, ze návrh na zacatie prejudiciálneho konania neobsahuje vsetky prvky, ktoré sú nevyhnutné na presné kvalifikovanie sporného opatrenia vo vnútrostátnom konaní. Mal by to skôr urobit vnútrostátny súd v súlade s pravidlami výkladu Súdneho dvora. 78. S ohladom na uvedené treba konstatovat, ze vnútrostátny súd sa pri skúmaní otázky, ci systém je státnou pomocou, musí presvedcit, ci profesijné zdruzenie, ktoré ju poskytlo, vykonávalo verejnoprávne úlohy. Tiez je potrebné skúmat, ci toto zdruzenie mohlo v dostatocnej miere nakladat s prostriedkami pouzitými na financovanie tohto opatrenia. Druhá prejudiciálna otázka: rozsah oznamovacej povinnosti 79. Druhou prejudiciálnou otázkou sa Hoge Raad pokúsa zistit, ci sa povinnost oznámit státnu pomoc, zakotvená v clánku 93 ods. 3 ES, vztahuje na vsetky formy státnej pomoci alebo iba na tie, ktoré sú zahrnuté v zákaze podla clánku 92 ods. 1. 80. Podla clánku 93 ods. 3 Zmluvy musí byt Komisia v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci. Ak usúdi, ze takýto zámer je nezlucitelný so spolocným trhom podla clánku 92 ods. 1, zacne príslusné konanie. Clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou. 81. Pokial pojem "státna pomoc" chápeme v beznom ponímaní, ako sa uvádza v slovníkoch, potom je kazdý clenský stát povinný oznámit Komisii kazdé opatrenie, ktoré zahrna cielenú "pomoc", "podporu" alebo tiez "spoluprácu". Je zjavné, ze zákonodarca toto nemal na mysli. 82. "Státna pomoc" v zmysle clánku 93 ods. 3 má technický význam, a síce význam clánku 92 ods. 1. Preto ide výlucne o také opatrenia, ktoré sú financované zo státnych prostriedkov a urcitému odvetviu prinásajú výhodu. Je vecou clenských státov skúmat, ci urcitý zámer tieto kritériá splna. 83. Tento záver logicky vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ktorá pripústa, ze vnútrostátny súd potrebuje vylozit a aplikovat pojem státna pomoc obsiahnutý v clánku 92, aby mohol urcit, ci státne opatrenie, ktoré bolo zavedené bez toho, aby bol dodrzaný postup stanovený v clánku 93 ods. 3 ES, malo byt tomuto postupu podriadené ([35]35). 84. Táto súdna kontrola má zmysel iba vtedy, ak stát vopred prevzal povinnost vykonat rovnaké skúmanie v case, ked sa rozhodoval, ci je potrebné urcitý zámer oznámit. V prípade pochybností môze rovnako ako súdy poziadat o vysvetlenie Komisiu. 85. Komisia naproti tomu musí posúdit, ci oznámený zámer je spôsobilý skreslit hospodársku sútaz. V rámci posudzovania súladu je potrebné skúmat aj jeho dôsledky pre obchod medzi clenskými státmi. 86. Clenský stát musí teda Komisii oznámit iba tie zamýslané opatrenia, ktoré sú státnou pomocou podla clánku 92 ods. 1 Zmluvy v zmysle judikatúry Súdneho dvora. Tretia prejudiciálna otázka: funkcia pravidla "de minimis". 87. Tretia otázka pojednáva o tom, ci vnútrostátny súd pri skúmaní povinnosti oznámit zámer státnej pomoci môze zohladnit pravidlo de minimis retroaktívne. 88. Komisia po prvýkrát formulovala pravidlo de minimis, podla ktorého státna pomoc malého rozsahu nespadá do pôsobnosti clánku 92 Zmluvy, vo svojom oznámení z roku 1992 o rámci Spolocenstva pre státnu pomoc poskytovanú malým a stredným podnikom ([36]36). Táto právna úprava zakotvujúca výnimku vychádza z myslienky, ze státna pomoc z dôvodu jej malého rozsahu ([37]37) nemôze mat citelný dosah na hospodársku sútaz ani na vnútorný obchod Spolocenstva. Komisia v rámci sirokej volnej ekonomickej úvahy ([38]38) konstatovala, ze tento druh státnej pomoci je v súlade so spolocným trhom a nemusí jej byt oznámený podla clánku 93 ods. 3 Zmluvy. 89. V roku 1996 Komisia zvýsila hornú hranicu pre státnu pomoc podla tohto pravidla ([39]39). Prijatím nariadenia c. 69/2001 ([40]40) získalo pravidlo de minimis zodpovedajúci právny rámec. Napriek tomu nemozno z casových dôvodov tieto texty pouzit v predmetnom spore, pretoze z návrhu na zacatie prejudiciálneho konania vyplýva, ze tu ide o poplatky, ktoré boli ulozené v období od roku 1988 az do podania zaloby, t. j. do 29. marca 1995 ([41]41). 90. Kedze sú kritériá definície pomoci de minimis objektívne a pre Komisiu záväzné, je na mieste, aby ich pouzil vnútrostátny súd a zistil tak, ci urcitý zámer státnej pomoci podlieha oznamovacej povinnosti. 91. Pre spätnú úcinnost pravidla de minimis vsak neexistuje ziaden právny základ, pretoze ho nemozno predpokladat v právnej norme, ktorá upravuje výnimku zo zákonnej povinnosti. Kedze v case pred uverejnením pravidla de minimis nebola v platnosti ziadna obdobná právna úprava pripústajúca výnimku, je výlucne právom Komisie, podliehajúcim kontrole Súdneho dvora, rozhodnút, ci státna pomoc je alebo nie je v súlade so spolocným trhom ([42]42). Okrem toho sa v oznámení z roku 1992 jasne uvádza nasledujúce: "V budúcnosti nebudú ... platby státnej pomoci az do výsky 50 000 ECU ... podliehat oznamovacej povinnosti" ([43]43) [neoficiálny preklad]. 92. Hoge Raad sa nakoniec pýta, ako treba aplikovat pravidlo de minimis na státnu pomoc, ktorou sú kolektívne reklamné kampane prinásajúce prospech celému odvetviu. 93. Ako som uz uviedol vyssie, vychádzam z názoru, ze reklamná kampan v predmetnom spore nie je státnou pomocou v zmysle clánku 92 ods. 1 ES. 94. Pokial ide o konkrétny výpocet výsky státnej pomoci, na úcely zistenia, ci sa nachádza pod dovolenou hranicou, treba odhadnút relatívny prospech, ktorý kazdý podnikatel pravdepodobne získal, a odrátat od nej zaplatené príspevky. Priznávam, ze je ovela jednoduchsie tento výpocet formulovat abstraktne, ako ho uskutocnit v praxi, ale stanovenie podrobnejsích právnych kritérií by v tomto prípade bolo zlozité. Návrhy 95. Na základe uvedeného navrhujem na otázky polozené Hoge Raad der Nederlanden odpovedat takto: "1) Vnútrostátny súd môze nariadit vrátenie poplatkov pouzitých na financovanie státnej pomoci bez súcasného vrátenia prospechu získaného príjemcami státnej pomoci iba vtedy, ak to nie je v rozpore s cielom Spolocenstva, ktorým je neskreslená hospodárska sútaz. 2) Je vecou vnútrostátneho súdu skúmat, ci sú opravné prostriedky napádajúce údajnú státnu pomoc rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré majú svoju oporu vo vnútrostátnom právnom poriadku, a ci v ich konkrétnej podobe zarucujú úcinnost právnej úpravy Spolocenstva. 3) Pri posudzovaní otázky, ci systém spravovaný profesijným zdruzením predstavuje státnu pomoc, sa musí vnútrostátny súd presvedcit, ci toto zdruzenie vykonávalo verejnoprávne úlohy. Rovnako musí skúmat, ci mohlo v dostatocnej miere slobodne nakladat s prostriedkami urcenými na financovanie tohto opatrenia. 4) Vnútrostátny súd musí zohladnit kritériá definície pomoci de minimis pri posudzovaní otázky, ci urcitý zámer státnej pomoci, ktorý bol realizovaný po nadobudnutí úcinnosti uvedeného pravidla, podliehal oznamovacej povinnosti. Pri konkrétnom výpocte výsky státnej pomoci je na úcely zistenia, ci sa nachádza pod dovolenou hranicou, potrebné odhadnút relatívny prospech, ktorý kazdý podnik pravdepodobne získal, a od neho odpocítat zaplatené príspevky. 5) Clenský stát je povinný oznámit Komisii iba tie zamýslané opatrenia, ktoré sú podla clánku 92 ods. 1 Zmluvy ES (teraz clánok 87 ods. 1 ES), ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora, státnou pomocou." __________________________________________________________________ [44]1 - Jazyk prednesu: spanielcina. __________________________________________________________________ [45]2 - Ú. v. ES C 68, s. 9 (dalej len "oznámenie" alebo "oznámenie de minimis"). __________________________________________________________________ [46]3 - Pozri bod 7 vyssie. __________________________________________________________________ [47]4 - Pozri bod 11 vyssie. __________________________________________________________________ [48]5 - Vec C-39/94, Zb. s. I-3547. __________________________________________________________________ [49]6 - Tamze, bod 71. __________________________________________________________________ [50]7 - Rozsudky z 9. októbra 1984, Heineken/Brouwerijen, spojené veci 91/83 a 127/83, Zb. s. 3435, bod 20, a zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia (C-301/87, Zb. s. I-307, bod 17. __________________________________________________________________ [51]8 - Vec C-354/90, Zb. s. I-5505, bod 12. __________________________________________________________________ [52]9 - Rozsudok z 22. novembra 2001, C-53/00, Zb. s. I-9067. __________________________________________________________________ [53]10 - Vo vztahu k rozsudkom z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 23, a zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C-348/93, Zb. s. I-673, bod 26. __________________________________________________________________ [54]11 - Rozsudok Ferring, bod 21. __________________________________________________________________ [55]12 - Rozsudok z 21. októbra 2003, Van Calster y Cleeren, C-261/01, zatial neuverejnený v Zbierke. __________________________________________________________________ [56]13 - Tamze, bod 60. __________________________________________________________________ [57]14 - Tamze, bod 44. __________________________________________________________________ [58]15 - Tamze, bod 46. __________________________________________________________________ [59]16 - Tamze, bod 47. __________________________________________________________________ [60]17 - Tamze, bod 49, s podrobným odkazom na rozsudok z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, 47/69, Zb. s. 487, bod 8. __________________________________________________________________ [61]18 - Tamze, bod 53. __________________________________________________________________ [62]19 - Vec C-126/01, zatial neuverejnená v Zbierke. __________________________________________________________________ [63]20 - Porovnaj rozsudok z 19. júna 1973, Capolongo, 77/72, Zb. s. 611, bod 6. __________________________________________________________________ [64]21 - Vec 33/76, Zb. s. 1989, bod 5. __________________________________________________________________ [65]22 - Porovnaj v tejto súvislosti rozsudky zo 16. decembra 1976, Comet BV, 45/76, Zb. s. 2043, body 12 az 16; z 27. februára 1980, Just, 68/79, Zb. s. 501, bod 25; z 9. novembra 1983, San Giorgio, 199/82, Zb. s. 3595, bod 14; z 25. februára 1988, Bianco a Girard, spojené veci 331/85, 376/85 a 378/85, Zb. s.1099, bod 12; z 24. marca 1988, Komisia/Taliansko, 104/86, Zb. s. 1799, bod 7; zo 14. júla 1988, Jeunehomme a i., spojené veci 123/87 a 330/87, Zb. s. 4517, bod 17; z 19. novembra 1991, Francovich a Bonifaci, spojené veci C-6/90 a C-9/90, Zb. s. 5357, body 42 a 43; z 9. júna 1992, Komisia/Spanielsko, C-96/91, Zb. s. I-3789, bod 12, a zo 14. decembra 1995, Peterbroeck a i., C-312/93, Zb. s. I-4599, bod 12. __________________________________________________________________ [66]23 - Uz citovaný rozsudok FNCE, bod 12. __________________________________________________________________ [67]24 - Pozri bod 14 vyssie. __________________________________________________________________ [68]25 - Vec C-379/98, Zb. 2001, s. I-2099, body 114 az 133. __________________________________________________________________ [69]26 - To nadväzuje na vývoj v judikatúre zavedený rozsudkom z 24. januára 1978, Van Tiggele, 82/77, Zb. s. 25, body 24 a 25. __________________________________________________________________ [70]27 - Porovnaj rozsudky zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, spojené veci C-72/91 a C-73/91, Zb. s. I-887, bod 19; z 30. novembra 1993, Kirsammer-Hack, C-189/91, Zb. s. I-6185, bod 16; zo 7. mája 1998, Viscido a i., C-52/97 az C-54/97, Zb. s. I-2629, bod 13; z 1. decembra 1998, Ecotrade, C-200/97, Zb. s. I-7907, bod 35, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C-295/97, Zb.s. I-3735, bod 35. __________________________________________________________________ [71]28 - Vec 259/85, Zb. s. 4393, bod 23. __________________________________________________________________ [72]29 - Vec 78/76, Zb. s. 595, bod 22. __________________________________________________________________ [73]30 - Vec C-83/98 P, Zb. s. I-3271, bod 50. __________________________________________________________________ [74]31 - Vec 222/82, Zb. s. 4083, bod 17. __________________________________________________________________ [75]32 - Vec C-309/99, Zb. s. I-1577. __________________________________________________________________ [76]33- Tamze, bod 58. Súdny dvor vzal do úvahy aj skutocnost, ze islo o organizáciu riadenú zástupcami volenými z okruhu jej clenov, bez zásahov zo strany úradov, bod 61. __________________________________________________________________ [77]34 - Pozri poznámku pod ciarou 8 vyssie. __________________________________________________________________ [78]35 - Uz citované rozsudky Steinike a Weinlig, bod 14; Kirsammer-Hack, bod 14 a SFEI a i., bod 49. __________________________________________________________________ [79]36 - Ú. v. ES C 213, 1992, s. 2 (dalej len "oznámenie z roku 1992"), najmä odsek 3.2. __________________________________________________________________ [80]37 - Az do výsky 50 000 ECU na podnik pocas troch rokov v rámci urcitej kategórie výdavkov. __________________________________________________________________ [81]38 - Pozri rozsudok z 26. septembra 2002, Spanielsko/Komisia, C-351/98, Zb. s. I-8031, bod 52. __________________________________________________________________ [82]39 - Na 100 000 ECU (Ú. v. ES C 68, 1996, s. 8). __________________________________________________________________ [83]40 - Nariadenie Komisie (ES) c. 69/2001 z 12. januára 2001 o uplatnovaní clánkov 87 a 88 Zmluvy ES pri pomoci de minimis (Ú. v. ES L 10, s. 30). __________________________________________________________________ [84]41 - Pozri bod 17 vyssie. __________________________________________________________________ [85]42 - Rozsudky FNCE, bod 14, uz citovaný v poznámke pod ciarou 8 vyssie a Steinike a Weinlig, bod 9, uz citovaný v poznámke pod ciarou 29 vyssie. __________________________________________________________________ [86]43 - Odsek 3.2 pododsek 2 oznámenia z roku 1992. References 1. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref1 45. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref2 46. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref3 47. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref4 48. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref5 49. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref6 50. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref7 51. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref8 52. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref9 53. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref10 54. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref11 55. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref12 56. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref13 57. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref14 58. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref15 59. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref16 60. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref17 61. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref18 62. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref19 63. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref20 64. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref21 65. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref22 66. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref23 67. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref24 68. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref25 69. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref26 70. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref27 71. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref28 72. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref29 73. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref30 74. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref31 75. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref32 76. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref33 77. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref34 78. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref35 79. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref36 80. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref37 81. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref38 82. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref39 83. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref40 84. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref41 85. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref42 86. file:///tmp/lynxXXXXli9a3w/L98626-6166TMP.html#Footref43