NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA M. POIARES MADURO prednesené 21. októbra 2004 ([1]1) Vec C-141/02 P Komisia Európskych spolocenstiev proti max.mobil Telekommunikation Service GmbH "Odvolanie - Clánok 86 ods. 3 ES - Zamietnutie staznosti - Prípustnost - Povaha a rozsah súdneho preskúmania" 1. Pocas niekolkých posledných rokov vzrástol pocet zalôb jednotlivcov proti rozhodnutiam o zamietnutí stazností podaných Komisii v oblasti hospodárskej sútaze. Súdny dvor bol doposial ochotný takýmto zalobám vyhoviet. Spociatku sa priklánal k prípustnosti zalôb podaných stazovatelmi proti rozhodnutiam prijatým pri uplatnení clánkov 81 ES a 82 ES([2]2), potom túto judikatúru rozsíril na stazovatelov alebo tretie osoby dotknuté v rámci kontroly státnej pomoci([3]3) a kontroly koncentrácií([4]4). Tomuto rozsíreniu zrejme unikala len jediná oblast, a to oblast kontroly verejnoprávnych podnikov a podnikov uvedených v clánku 86 ES, ktorým clenské státy priznávajú osobitné alebo výlucné práva. V tejto oblasti sa Súdny dvor obmedzil v rozsudku z 20. februára 1997, Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia (dalej len "Bilanzbuchhalter")([5]5) na vyhlásenie, ze "nemozno vopred vylúcit, ze môzu existovat výnimocné situácie, v ktorých jednotlivec alebo zdruzenie zalozené na ochranu spolocných záujmov urcitej kategórie právnych subjektov sú oprávnení podat zalobu proti odmietnutiu Komisie prijat rozhodnutie v rámci jej úlohy vykonávat dozor podla clánku 90 ods. 1 a 3"([6]6). 2. V rozsudku z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia (dalej len "napadnutý rozsudok")([7]7), sa Súd prvého stupna pokúsil o prekonanie tejto formulácie tým, ze urcil zásadu, podla ktorej je zaloba stazovatelov smerujúca proti rozhodnutiu Komisie zamietajúcemu ich staznost zalozenú na clánku 86 ES prípustná. Na základe tohto odvolania sa má Súdny dvor vyjadrit k súladu týchto snáh so Zmluvou ES a s jeho vlastnou judikatúrou. I - Rámec odvolania 3. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ze spor sa zakladá na rozhodnutí Komisie z 11. decembra 1998 (dalej len "sporný akt"), ktorá nevyhovela staznosti, podla ktorej malo byt rozhodnuté, ze Rakúska republika porusila ustanovenia clánku 82 ES v spojení s clánkom 86 ods. 1 ES. 4. V case podania tejto staznosti bol rakúsky trh GSM rozdelený medzi troch operátorov. Mobilkom Austria AG (dalej len "Mobilkom") bol prvým operátorom cinným na tomto trhu. Tento podnik pozíval zo zákona monopolné postavenie v odvetví mobilných telefónov az do príchodu max.mobil Telekommunikation Service GmbH (dalej len "max.mobil") na tento trh. Mobilkom má v súcasnosti formu akciovej spolocnosti, cast jej akcií vsak nadalej vlastní rakúsky stát. Spolocnost max.mobil sa objavila na trhu v októbri 1996, potom, ako získala v januári 1996 koncesiu GSM. Po tom, ako Connect Austria GmbH vyhral sútaz v auguste 1997, vstúpil na trh dalsí operátor. Cielom staznosti podanej spolocnostou max.mobil v októbri 1997 bolo v zásade napadnút po prvé nedostatocnú diferenciáciu medzi výskou poplatkov vyzadovaných od max.mobilu a Mobilkomu a po druhé výhody a podpory poskytnuté spolocnosti Mobilkom zo strany rakúskych orgánov. 5. Komisia oboznámila stazovatela o svojich zámeroch listom z 11. decembra 1998 ("sporný akt"), v ktorom bolo upresnené, ze "co sa týka [skutocnosti, ze spolocnosti Mobilkom nebol ulozený vyssí poplatok ako ten, ktorý zaplatila vasa spolocnost], Komisia usudzuje, ze ste nepredlozili dostatocný dôkaz o existencii státneho opatrenia, ktoré by viedlo Mobilkom k zneuzitiu jeho dominantného postavenia. V súlade so svojou doterajsou praxou Komisia zacne konanie o nesplnenie povinnosti v porovnatelných veciach, len ak clenský stát ulozil vyssí poplatok podniku novovstupujúcemu na trh nez podniku, ktorý uz na nom vykonával svoju cinnost (pozri rozhodnutie Komisie zo 4. októbra 1995 o podmienkach stanovených pre druhého rádiotelefónneho operátora GSM v Taliansku, Ú. v. ES L 280, 23.11.1995)". 6. Spolocnost max.mobil podala do kancelárie Súdu prvého stupna 22. februára 1999 zalobu, ktorej predmetom bolo zrusenie sporného aktu v rozsahu, v akom tento akt nevyhovel staznosti. Komisia vzniesla námietku neprípustnosti a subsidiárne námietku nedôvodnosti zaloby. 7. Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku rozhodol o zamietnutí zaloby v merite veci. K tomuto rieseniu vsak prisiel az v závere postupného odôvodnenia. Povazoval za potrebné posúdit zalobu najprv vo svetle vseobecných úvodných pripomienok. V tejto súvislosti uviedol, ze povinnost starostlivého a nestranného prejednania staznosti vychádza z práva na správny úradný postup stanoveného v clánku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie([8]8), vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000. 8. Podla napadnutého rozsudku má táto povinnost dvojaký základ. Po prvé vychádza z judikatúry Súdu prvého stupna k clánkom 81 ES a 82 ES a k clánkom 87 ES a 88 ES. Podla Súdu prvého stupna treba túto judikatúru rozsírit aj na clánok 86 ods. 3 ES. Takéto rozsírenie sa zakladá na skutocnosti, ze sa toto ustanovenie Zmluvy uplatní v zmysle jeho odseku 1 vzdy v spojení s inými ustanoveniami Zmluvy, ku ktorým patria aj ustanovenia týkajúce sa hospodárskej sútaze, ktoré stazovatelom výslovne priznávajú procesné práva. V danom prípade sa zalobca nachádzal v situácii porovnatelnej so situáciou, ktorú uvádza clánok 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky 85 a 86 Zmluvy([9]9), ktorý povoluje podat staznost na Komisiu. Po druhé vyplýva táto povinnost podla ich názoru zo vseobecnej dozornej povinnosti Komisie. Táto sa potom prirodzene pouzije vo vsetkých oblastiach práva Spolocenstva vztahujúcich sa na vytvorenie neruseného rezimu hospodárskej sútaze na spolocnom trhu, ku ktorým patrí najmä clánok 86 ES. 9. Súd prvého stupna v tejto súvislosti upresnil, ze konanie podla clánku 86 ES nemozno zamienat s konaním upraveným clánkom 226 ES. Totiz kým podla clánku 226 Zmluvy Komisia "môze" zacat proti clenskému státu konanie o nesplnení povinnosti, je nesporné, ze podla clánku 86 ods. 3 ES Komisia prijíma vhodné opatrenia "v prípade potreby". Podla neho má Komisia v tejto oblasti právomoc, ktorá "vsak nie je celkom diskrecná". 10. Podla Súdu prvého stupna skutocnost ze Komisia má povinnost skúmat starostlivo a nestranne, neznamená, ze by bola zbavená práva rozsiahlej volnej úvahy, ktoré jej priznáva judikatúra tak pri výbere úkonu, ako aj pri výbere vhodných prostriedkov na jeho dosiahnutie. Táto volnost vsak nie je neobmedzená: Komisia je povinná na jednej strane starostlivo a nestranne skúmat individuálne staznosti a na druhej strane podlieha súdnemu preskúmaniu dodrziavania tejto povinnosti. Súd prvého stupna vyvodil z tejto analýzy dva dôsledky. Po prvé prichádza k záveru, ze stazovatelia musia mat moznost podat zalobu na ochranu svojich oprávnených záujmov. Po druhé z toho potom vyplýva, ze úloha súdu Spolocenstva je obmedzená na preskúmanie spocívajúce v preverení toho, ci je odôvodnenie prima facie konzistentné, ci je popis skutkového stavu vecne správny a ci nedoslo k jeho zjavne nesprávnemu posúdeniu. 11. Súd prvého stupna posúdil dôvody zaloby vo svetle týchto svojich úvah. Pokial ide o prípustnost, Súd vykonal analýzu v dvoch paralelných rovinách. Najmä zastáva názor, ze na rozdiel od riesenia v oblasti státnej pomoci by boli staznosti v rámci clánku 86 ods. 3 ES zamietnuté rozhodnutím. Podla jeho názoru niet pochybností o tom, ze sporný akt treba takto kvalifikovat. V prvom rade bol teda zalobca aktívne legitimovaný podat zalobu proti Komisii z toho dôvodu, ze mu bol sporný akt adresovaný. V prípade, ze by vsak sporný akt nemal charakter rozhodnutia adresovaného stazovatelovi, Súd prvého stupna vyslovil doplnujúcu úvahu, ze zalobca je sporným aktom priamo a osobne dotknutý. Súd prvého stupna uviedol v tejto súvislosti sest úvah týkajúcich sa vypracovania aktu a skutocnej situácie zalobcu. 12. Pokial ide o vec samú, Súd prvého stupna pripomína, ze jeho preskúmanie sa musí obmedzit na to, ci Komisia dodrzala svoju povinnost skúmat staznosti starostlivo a nestranne. V tejto súvislosti mozno po preskúmaní sporného aktu usudzovat, ze sa správne prihliadlo na rozhodujúce skutocnosti prípadu. Komisia sa nedopustila ani vecnej chyby pri zistovaní skutkových okolností, ani zjavne nesprávneho právneho posúdenia týchto skutkových okolností. Zo skutocnosti, ze sporný akt bol prijatý v následnosti na viacero stretnutí medzi Komisiou a zalobcom okrem toho vyplýva, ze zalobca mal moznost porozumiet dôvodom tohto aktu. Nemozno preto sporný akt povazovat za nedostatocne odôvodnený s ohladom na poziadavky clánku 253 ES. Z toho dôvodu bola zaloba zamietnutá. 13. Proti casti rozsudku podala Komisia toto odvolanie. Nespochybnuje analýzu Súdu prvého stupna po materiálnej stránke. Ziada zrusenie napadnutého rozsudku len v rozsahu, v akom vyhlasuje zalobu za prípustnú. V tejto súvislosti uplatnuje tri dôvody odvolania. Po prvé spochybnuje existenciu práva na preskúmanie stazností, ktorému by zodpovedalo právo stazovatela podat zalobu v prípade zamietnutia jeho staznosti. Komisia po druhé odmieta priznat spornému aktu charakter rozhodnutia adresovaného zalobcovi. Po tretie sa domnieva, ze neexistuje ziadny poznatok, ktorý by mohol priznat zalobcovi postavenie osobne dotknutej osoby. Vsetkými týmito dôvodmi Komisia tvrdí, ze napadnutý rozsudok nezohladnil dosah uz citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, ktorý urcuje rámec prístupu jednotlivcov na súd Spolocenstva v tejto oblasti. Spolocnost max.mobil navrhuje vo svojom vyjadrení k odvolaniu zamietnut odvolanie a podáva vzájomné odvolanie, ktorým ziada zrusit napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom bola jeho zaloba zamietnutá. Uznesením z 24. októbra 2002 bol Francúzskej republike povolený vstup do konania na podporu návrhov Komisie. 14. Kedze ide o vec, ktorá nastoluje zlozité právne problémy, bude podla môjho názoru vhodné posúdit najprv vseobecné otázky (III). Ich posúdenie vyjasní riesenie jednotlivých dôvodov uplatnených v odvolaní a vo vzájomnom odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku (IV). Pred tým, ako pristúpim k tejto analýze, treba vyriesit otázku prípustnosti odvolania (II). II - Prípustnost odvolania 15. Úcastník konania, proti ktorému odvolanie smeruje, tvrdí, ze odvolanie nie je prípustné z dôvodu, ze Komisia bola na prvom stupni v plnom rozsahu úspesná. Odvoláva sa na clánok 56 druhý odsek Statútu Súdneho dvora ES (dalej len "statút"), ktorý uvádza, ze odvolanie môze podat ktorýkolvek úcastník konania, ktorý vo svojich návrhoch nebol vôbec úspesný alebo bol len ciastocne úspesný. Treba si preto polozit otázku, ci skutocnost, ze zaloba o veci samej bola zamietnutá, v súlade s návrhmi predlozenými Komisiou na prvom stupni, bráni Komisii podat odvolanie ziadajúce ciastocné zrusenie napadnutého rozsudku. 16. Táto otázka nie je celkom nová. Uz v rozsudku Francúzsko/Comafrica a i.([10]10) Súdny dvor pripustil odvolanie smerujúce proti rozsudku Súdu prvého stupna, ktorým bola zamietnutá námietka neprípustnosti vznesená úcastníkom konania, hoci Súdny dvor v súlade s návrhom tohto úcastníka konania nakoniec zalobu zamietol ako nedôvodnú. Podla úcastníka konania, proti ktorému smeruje odvolanie, je vsak tento rozsudok irelevantný. Týka sa "výnimocného a vzácneho prípadu" v tom zmysle, ze príslusné nariadenie v tejto veci pozostávalo z urcitého mnozstva individuálnych rozhodnutí. Zmyslom tejto judikatúry je snaha predíst pravdepodobnému premnozeniu sa zalôb proti Komisii. Podla odvolatelky sa naopak riesenie vyvodené Súdnym dvorom v tomto rozsudku uplatní na prejednávaný prípad a fortiori, kedze Komisia nestojí mimo sporu, ako to bolo v prípade Francúzskej republiky vo veci Francúzsko/Comafrica a i., ale je sama úcastníckou konania. 17. Predtým, ako dám na túto otázku odpoved, pripomínam, ze statút celkom zretelne rozlisuje medzi dvomi kategóriami osôb oprávnených podat odvolanie. Podla clánku 56 druhého odseku Statútu Súdneho dvora ES môze odvolanie podat "úcastník konania, ktorý vo svojich zalobných návrhoch nebol vôbec úspesný alebo bol len ciastocne úspesný. Vedlajsí úcastníci konania, s výnimkou clenských státov a institúcii Spolocenstiev, vsak môzu podat odvolanie len vtedy, ak sa ich rozhodnutie Súdu prvého stupna priamo dotýka." Zatial co neprivilegovaní navrhovatelia musia mat na podaní odvolania záujem, je nesporné, ze "institúcie Spolocenstva teda nemusia preukazovat ziadny záujem na tom, aby mohli podat odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna".([11]11) Z toho vyplýva, ze sa na uvedené institúcie nevztahuje povinnost preukazovat, ze výsledok odvolania je spôsobilý zabezpecit im výhodu.([12]12) 18. Spolocnost max.mobil vsak tvrdí, ze kedze Súd prvého stupna môze rozhodovat o prípustnosti, treba kazdé odvolanie smerujúce len proti záverom Súdu prvého stupna o prípustnosti zaloby na prvom stupni povazovat na Súdnom dvore za neprípustné. Vychádza v tejto súvislosti z rozsudku Rada/Boeringher([13]13). 19. S týmto tvrdením nemozno súhlasit. V tomto rozsudku totiz Súdny dvor nezamietol odvolanie z dôvodu, ze smerovalo proti rozhodnutiu týkajúcemu sa prípustnosti. Zamietol ho preto, ze neexistovalo ziadne napadnutelné rozhodnutie. Súdny dvor zastával názor, ze Súd prvého stupna mohol za daných okolností prípadu, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnút, ze o námietke neprípustnosti vznesenej na prvom stupni netreba rozhodovat. V tomto prípade teda neexistovalo rozhodnutie, ktoré by sa nepriaznivo dotýkalo práv úcastníka konania a ktoré by bolo mozné napadnút v zmysle clánku 56 prvého odseku statútu. Postavenie institúcií Spolocenstva je síce v súvislosti s odvolaním zvýhodnené, neznamená to vsak, ze sú zbavené vsetkých povinností. Tento rozsudok znamená, ze pred podaním odvolania musia urcit napadnutelné rozhodnutie v zmysle clánku 56 prvého odseku statútu. 20. Z tohto istého pravidla vychádzal Súdny dvor v rozsudku Komisia a Francúzsko/TF1([14]14), o ktorý sa max.mobil podla vlastného tvrdenia tiez opiera. Samotný predmet zaloby na necinnost v tejto veci zanikol v dôsledku postoja vyjadreného Komisiou v priebehu konania na prvom stupni. Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna postupoval správne, ked povazoval preskúmanie prípustnosti zaloby v tomto ohlade za zbytocné, a ze akékolvek dôvody, ktoré by v rámci odvolania smerovali proti domnelému rozhodnutiu o prípustnosti, sú neúcinné, lebo takéto rozhodnutie neexistuje. 21. Mozno vsak z toho vyvodzovat, ze akonáhle je prijaté rozhodnutie, statút oprávnuje privilegovaného navrhovatela podat odvolanie len v právnom záujme? Podla môjho názoru existujú proti takémuto záveru dva dôvody, jeden praktický a druhý právny. Stanovenie striktnej hranice moznosti podat odvolanie je v praxi celkom urcite v záujme riadneho výkonu spravodlivosti. Táto poziadavka je este nevyhnutnejsia v súcasnej situácii, ked bola úloha Súdneho dvora ako kasacného súdu v dôsledku prenesenia právomoci podla Zmluvy ES, zmenenej a doplnenej Zmluvou z Nice, podstatne rozsírená. V tom istom ohlade existuje aj iná, cisto právna úvaha. Cielom clánku 56 druhého a tretieho odseku statútu je ulahcit podanie odvolania urcitým navrhovatelom. Toto ustanovenie upravuje pre nich výnimku z podmienok pre podanie odvolania. Okrem tohto rezimu výnimiek vsak uvedení navrhovatelia podliehajú bezným podmienkam pre odvolanie. Aj ked je odvolanie svojou povahou oddelené od skutkového stavu, spája sa s rozsudkom v danej veci. Súdny dvor síce na základe odvolania posudzuje len právne otázky, je vsak potrebné, aby tieto otázky zistil na úcely vyriesenia konkrétneho sporu uz súd zaoberajúci sa meritórnou stránkou veci. Súdny dvor nemá za úlohu zaoberat sa pri tejto prílezitosti vseobecnými a abstraktnými otázkami alebo dávat "lekcie z práva". Takto sa vysvetluje najmä pravidlo neprípustnosti odvolania smerujúce proti údajnému nesprávnemu právnemu dôvodu, ak sa ukáze, ze napadnutý dôvod nesúvisí priamo s riesením, ktoré zvolil Súd prvého stupna.([15]15) Toto pravidlo vyplýva zo samotnej povahy kasacného preskúmania, ktorého úlohou je posúdenie správneho výkladu a uplatnenia práva Spolocenstva v urcitej veci. Preto sa pouzije bez rozdielu na vsetkých navrhovatelov. Z tohto dôvodu je tiez potrebné chápat rezim výnimky upravený statútom v prospech niektorých navrhovatelov tak, ze majú mat ulahcené podanie odvolania bez toho, aby táto viedla vo svojom dôsledku k skresleniu objektívneho úcelu tohto opravného prostriedku. 22. V tomto duchu navrhujem, aby sa v súvislosti so skupinou navrhovatelov zvýhodnených statútom prípustnost odvolania neposudzovala len vo vztahu k výroku, ale tiez vo vztahu k právnym záverom vyvodeným prvostupnovým súdom v napadnutom rozsudku. Aj ked výrok rozsudku môze ich návrhom plne vyhoviet, musia mat moznost podat odvolanie proti predbezným záverom Súdu prvého stupna. V takomto prípade vsak treba este splnit dve podmienky. Treba posúdit, ci napadnuté závery skutocne vychádzajú zo sporu rieseného v rámci daného prípadu a ci súvisia s riesením, ktoré Súd prvého stupna vyjadril vo výroku rozhodnutia.([16]16) 23. Ak s touto analýzou súhlasíme, nie je uz potrebné skúmat dôsledky, ktoré by mohla mat napadnutá cast rozsudku na prípadné dalsie prípady, ako to pozaduje max.mobil.([17]17) Z toho tiez vyplýva, ze v súlade s ustálenou judikatúrou nebude prípustné podanie odvolania akýmkolvek navrhovatelom, ktorý napáda právne dôvody nesúvisiace so sporom alebo ktoré nemajú ziadny vplyv na výrok rozsudku. Toto riesenie síce rozsiruje dôvody pre podanie odvolania v prospech urcitých navrhovatelov, vylucuje vsak akékolvek odvolanie, ktoré by bolo podané len v cisto právnom záujme. 24. V prejednávanej veci je záver Súdu prvého stupna vyhlasujúci zalobu za prípustnú v rozpore s námietkou neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia v priebehu konania na prvom stupni. Prvá podmienka, ktorou je existencia sporu, je teda splnená. Súd prvého stupna navyse zjavne povazoval napadnutý záver za nevyhnutný krok pri riesení predmetného sporu. Napriek tomu, ze záver o prípustnosti nie je uvedený vo výroku rozsudku, je neoddelitelnou súcastou právneho riesenia, ku ktorému dospel Súd prvého stupna v tomto spore. Podmienka existencie vztahu medzi napadnutým rozsudkom a prijatým riesením je tiez splnená. Domnievam sa preto, ze odvolanie treba vyhlásit za prípustné. III - Úvodné otázky 25. V rámci tejto právnej veci treba este skúmat dve otázky. Týkajú sa, na jednej strane, miesta clánku 86 ES a v nom uvedených kontrolných postupov v celkovom usporiadaní Zmluvy a na druhej strane právnej povahy sporného aktu. Tieto dve otázky vymedzujú celý rad aspektov problematiky prístupu stazovatelov na súd Spolocenstva v prípade, ked Komisia odmietne zacat konanie podla clánku 86 ods. 3 ES. 26. Dovolím si rovno tvrdit, ze právomoc priznaná Komisii podla clánku 86 ES sa podla môjho názoru môze dotýkat priamo záujmov jednotlivcov. To vsak neznamená, ze s kazdým z týchto záujmov mozno spájat aktívnu legitimáciu na napadnutie aktu prijatého Komisiou. K tomu treba este overit, ci boli splnené podmienky prípustnosti stanovené Zmluvou. A - Miesto kontroly uvedenej v clánku 86 ods. 3 ES v celkovom usporiadaní Zmluvy 27. Na rozdiel od ostatných oblastí práva hospodárskej sútaze neboli v oblasti kontroly správania sa podnikov, ktoré majú zvlástne vztahy so státom prijaté vykonávacie právne predpisy. Takáto medzera v právnej úprave teda otvára priestor pre analógiu. Mozno si predstavit, ze sa táto kontrola bude vseobecne vykonávat dvomi moznými spôsobmi, a to bud zvlástnou formou zaloby o nesplnení povinnosti, alebo ako konanie odvodené od kontroly protisútazných postupov. 28. Podla prvej tézy, ktorú Komisia pravidelne obhajuje([18]18), kontrola v tejto oblasti je predovsetkým zalozená na dialógu medzi Komisiou a príslusným clenským státom. Z toho potom vyplýva, ze Komisia uplatnuje volnú úvahu vylucujúcu nárok jednotlivcov domáhat sa toho, aby zaujala postoj v urcitom ohlade. Stazovatelia nemajú priznané individuálne právo, lebo v takto ponatom systéme je predmet zásahu Komisie výlucne vecou státnych orgánov a institúcií Spolocenstva. Proti tejto koncepcii stojí téza, ktorú v danom prípade obhajuje max.mobil, podla ktorej kontrola vykonávaná podla clánku 86 ES musí byt spojená s právom hospodárskej sútaze. To, ze toto ustanovenie bolo zaradené do kapitoly týkajúcej sa pravidiel hospodárskej sútaze platných pre podniky, naznacuje jasný zámer autorov Zmluvy. Z toho vyplýva, ze táto kontrola má výraznú subjektívnu zlozku v tom zmysle, ako uz vyhlásil Súd prvého stupna, ze "jej úcelom... je ochrana hospodárskych subjektov pred opatreniami, ktorými by clenský stát narusoval základné hospodárske slobody zakotvené v Zmluve".([19]19) Volná úvaha priznaná Komisii v tejto oblasti je teda obmedzená súborom subjektívnych práv priznaných jednotlivcom.([20]20) 29. Súd prvého stupna sa v napadnutom rozsudku výslovne priklonil k tejto posledne uvedenej téze. Podla môjho názoru je Súdny dvor vo svojej judikatúre menej kategorický. V rozsudku Holandsko a i./Komisia([21]21) mal Súdny dvor prílezitost vyslovit, ze takáto právomoc sa môze ukázat nevyhnutnou na to, aby umoznila Komisii plnit poslanie, ktoré jej zverili clánky 81 ES az 88 ES, a síce zabezpecit uplatnenie pravidiel hospodárskej sútaze. Súdny dvor takto priblízil právomoci, ktoré vykonáva Komisia voci clenským státom prostredníctvom rozhodnutí prijímaných podla clánku 86 ES a právomoci jej zverenej podla clánku 88 ES.([22]22) V iných prípadoch vsak Súdny dvor rozhodol, ze kontrola státnej pomoci "je len obmenou zaloby o nesplnenie povinnosti"([23]23). 30. Domnievam sa, ze treba rozlisovat, ako to aj robí Súd prvého stupna, medzi clánkom 86 ods. 3 ES a clánkom 226 ES. Súd prvého stupna vsak v napadnutom rozsudku toto rozlísenie nesprávne aplikoval na intenzitu diskrecnej právomoci Komisie. Volnost Komisie nemozno dost dobre rozlisovat podla toho, ci "môze" konat, alebo ci má dovolené konat "v prípade potreby". Medzi týmito postupmi mozno rozlisovat skôr podla zásadného rozdielu v ponatí a povahe kontrol upravených v Zmluve.([24]24) 31. Ako uz Súdny dvor zdôraznil, úcelom správneho konania upraveného v clánku 226 ES je len "umoznit clenskému státu, aby dobrovolne splnil poziadavky Zmluvy".([25]25) Komisia zasahuje len preto, aby objasnila rozpory vo výklade týkajúcom sa povinností vyplývajúcich clenskému státu zo Zmluvy. Pritom vsak "nemá právomoc urcovat definitívnym spôsobom práva a povinnosti clenského státu, alebo mu dávat záruky o zlucitelnosti urcitého konania s právom Spolocenstva".([26]26) Nemá moznost urcovat, ze doslo k poruseniu a prikazovat clenskému státu aby odstránil nesplnenie povinnosti.([27]27) Z toho vyplýva, ze nie je prípustné, aby jednotlivci napádali skutocnost, ze Komisia odmietla zacat proti clenskému státu konanie o nesplnení povinnosti, alebo ze takéto konanie nezacala.([28]28) Na jednej strane zostáva prístup k takémuto konaniu "pre jednotlivca uzatvorený".([29]29) Na druhej strane úcelom tohto konania nie je prijatie rozhodnutia, ktorým by sa jednotlivcom priznávali práva.([30]30) Preto je celkom jasné, ze konania o nesplnení povinnosti nezakladajú ziadny priamy právny vztah s jednotlivcami.([31]31) 32. Právomoc Komisie podla clánku 86 ods. 3 ES je celkom iného druhu. Z judikatúry vyplýva, ze "dozorná právomoc zverená Komisii zahrna v súlade s clánkom 90 ods. 3 ES moznost upresnit povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy".([32]32) Rozsah tejto dozornej právomoci závisí od dosahu pravidiel Zmluvy, ktorých dodrzanie má byt zabezpecené.([33]33) Ak sa táto právomoc vykonáva v súlade s pravidlami hospodárskej sútaze týkajúcimi sa podnikov, tak je ocividne logické, aby boli Komisii priznané právomoci obdobné tým, aké vykonáva v rámci kontroly uvedených pravidiel. Tieto pravidlá vsak Komisii zverujú vo vztahu k hospodárskym subjektom na spolocnom trhu priame kontrolné právomoci, ktoré so sebou prinásajú napadnutelné záväzné rozhodnutia. 33. V rozsudku Holandsko a i./Komisia Súdny dvor vyhlásil, ze na to, aby právomoc zverená Komisii clánkom 86 ods. 3 ES nebola zbavená effet utile, treba "jej priznat právomoc urcit, ze zistená státna pomoc nie je zlucitelná s pravidlami Zmluvy a stanovit opatrenia, ktoré musí príslusný stát prijat, aby splnil povinnosti vyplývajúce mu z práva Spolocenstva".([34]34) V nasledujúcom bode Súdny dvor dodal, ze "priznanie takejto právomoci sa tiez zdá ako nevyhnutné na to, aby Komisia mohla plnit poslanie, ktoré jej zverujú clánky 85 az 93 Zmluvy a to bdiet nad uplatnovaním pravidiel hospodárskej sútaze". Úcelom clánku 86 ES v spojení s pravidlami hospodárskej sútaze je zabezpecit, aby v urcitom odvetví nedochádzalo k naruseniam hospodárskej sútaze medzi súkromnými podnikmi a podnikmi kontrolovanými alebo zvýhodnovanými státom. Ide teda o kontrolu urcitých státnych opatrení spôsobilých narusovat hospodársku sútaz na spolocnom trhu vo vztahu k pravidlám Zmluvy.([35]35) 34. Ak hladáme analógiu s iným konaním upraveným zmluvami, skôr ako v clánku 226 ES ju nájdeme v clánku 88 Zmluvy ESUO, ktorý Komisii umoznoval priamo ukladat clenským státom povinnosti a sankcie.([36]36) Je vsak nesporné, ze v tomto kontexte boli dotknutí jednotlivci oprávnení napadnút na Súdnom dvore to, ze Komisia odmietla ulozit státu splnenie povinnosti.([37]37) 35. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze právomoci priznané Komisii podla clánku 226 ES a jej právomoci zalozené na clánku 86 ES sledujú odlisné ciele a podliehajú odlisným modalitám. Komisia síce nemá podla judikatúry Súdneho dvora v ziadnom prípade povinnost konat([38]38), vyzaduje vsak, pokial má Komisia rovnako ako v oblasti hospodárskej sútaze priamu rozhodovaciu právomoc s vplyvom na trh, aby bola dotknutým osobným záujmom priznaná právna ochrana. Táto ochrana môze byt sirsia alebo uzsia v závislosti od zvlástností príslusných odvetví a od prijatej právnej úpravy. Treba hlavne zohladnit povahu záujmov, ktorých sa rozhodnutie Komisie dotýka.([39]39) Vo vsetkých oblastiach, kde má Komisia takúto právomoc, treba pritom priznat oprávneným osobám alebo tým, ktorých záujmy sú prijatým rozhodnutím obzvlást dotknuté, moznost obrátit sa na súd s cielom uplatnit svoje práva alebo záujmy.([40]40) B - Právna povaha sporného aktu 36. Pre odpoved, ci sporný akt má charakter napadnutelného aktu v zmysle judikatúry Súdneho dvora, treba presne vymedzit jeho obsah a dosah. 37. Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku kvalifikuje sporný akt ako individuálne rozhodnutie o zamietnutí staznosti, podobné rozhodnutiu o odlození staznosti v rámci clánkov 81 ES a 82 ES. Podla Komisie sa treba na tento list naopak pozerat ako na akt, ktorý nemá povahu rozhodnutia. Podla jej názoru ide o cisto interný akt vyjadrujúci jej vôlu v danom momente. To, ze bol tento akt oznámený stazovatelovi pre informáciu, neznamená, ze mu treba priznat povahu rozhodnutia, ktoré má záväzné právne úcinky. Francúzska vláda sa subsidiárne pripája k názoru vyjadrenému Súdom prvého stupna a domnieva sa, ze aktom prijatým v tomto rámci môze byt len rozhodnutie adresované danému clenskému státu a nie jednotlivcovi. V tejto súvislosti vychádza z porovnania ustanovení clánku 88 ES a clánku 86 ods. 3 ES, z ktorého vyplýva, ze potrebné rozhodnutia sú adresované "clenským státom". 38. Ziadna z týchto kvalifikácií mi nepripadá byt celkom presvedcivá. V prvom rade mozno vyslovit námietky voci porovnaniu, z ktorého vychádza Súd prvého stupna. Rozhodnutie o odlození, o ktorom je rec v bode 67 napadnutého rozsudku, je odpovedou na ziadost podanú na základe nariadení, ktorými sa vykonávajú clánky 81 ES a 82 ES. Týmto rozhodnutím koncí konanie, v ktorom sa fyzickým alebo právnickým osobám uplatnujúcim svoj oprávnený záujem priznávajú isté procesné záruky vo vztahu k právu podat staznost a k právu predlozit vyjadrenie. Práve na základe týchto záruk upravených v clánku 3 nariadenia c. 17([41]41) a clánku 6 nariadenia (ES) c. 2842/98([42]42) vsak Súdny dvor priznáva stazovatelom právo domôct sa rozhodnutia o zamietnutí staznosti. Na tomto základe Súdny dvor rozhodol v rozsudku Guérin automobiles/Komisia([43]43), ze po skoncení tohto konania "je Komisia povinná bud zacat konanie proti osobe, ktorá je predmetom staznosti..., alebo prijat konecné rozhodnutie o zamietnutí staznosti, ktoré môze byt na súde Spolocenstva napadnuté zalobou o neplatnost". Takéto rozhodnutie samozrejme výslovne neupravuje ziadny právny predpis. O jeho existencii vsak mozno usudzovat z právneho postavenia priznaného stazovatelovi v rámci kontroly podla clánku 85 ES. 39. Clánok 86 ES s takýmto postavením nepocíta. Hoci je pravdou, ako uvádza Súd prvého stupna v bode 51 napadnutého rozsudku, ze situácia stazovatela, ktorá poukazuje na porusenie clánku 86 ES je "porovnatelná" so situáciou uvedenou v clánku 3 nariadenia c. 17, obidve situácie vsak nie sú totozné. Podanie staznosti v tejto oblasti samozrejme nie je vylúcené. Nie je vsak právne chránené. Pritom je zrejmé, ze z podania staznosti, ktorá nie je právne chránená, ale len prípustná po vecnej stránke, nemôzu stazovatelovi vzniknút zvlástne práva.([44]44) V tejto veci nemal stazovatel formálne ziadny dôvod na podanie ziadosti a úcast na konaní na presetrovanie vedenom Komisiou. Jeho staznost preto nezakladá ziadny zvlástny právny vztah ku Komisii. Akt Komisie právne nesúvisí so ziadostou, z hladiska ktorej predstavuje riadnu odpoved v nálezitej forme. Aj ked sporný akt má v skutocnosti svoj pôvod v staznosti, z právneho hladiska nie je táto staznost aktom na zacatie konania o preskúmaní Komisiou a jej predkladatel nie je formálne osobou, ktorej je akt, prijatý po vykonanom presetrovaní, urcený. Pri urcovaní právnej povahy aktu teda treba skúmat nielen jeho formu. Sporný akt nemá povahu individuálneho rozhodnutia o odlození staznosti, hoci je urcený zalobcovi. 40. Mozno dôverovat skôr téze, ktorú zastáva francúzska vláda a podla ktorej je sporný akt rozhodnutím urceným danému státu? Francúzska vláda môze vychádzat z postoja vyjadreného Súdnym dvorom v oblasti státnej pomoci. Vo svojom rozsudku Komisia/Sytraval a Brink's France([45]45) Súdny dvor vyslovil, ze kedze ani Zmluva, ani právne predpisy Spolocenstva nevymedzujú procesný rezim stazností proti státnej pomoci, rozhodnutia prijímané Komisiou v tejto oblasti sú adresované dotycným clenským státom. Bolo by mozné sa domnievat, ze kedze sa v rámci clánku 86 ES uplatnia tie isté podmienky, je mozné urobit mutatis mutandis obdobný záver. Tak by vsak zostali nezohladnené zvlástnosti clánku 88 ES a jeho vykonávacích predpisov. 41. Akty prijímané Komisiou podla clánku 88 ES vychádzajú totiz z oznamovacej povinnosti, alebo z povinnosti priebezného skúmania opatrení prijímaných státmi. Na rozdiel od právomoci zalozenej na clánku 86 ods. 3 ES má Komisia v oblasti státnej pomoci výlucnú právomoc, ktorú vykonáva v úzkej spolupráci s clenskými státmi. Aj ked rozhodne o neoprávnenej pomoci, ktorá jej nebola oznámená, Komisia vykonáva preskúmanie v rámci dialógu s príslusným clenským státom. V tomto prípade totiz o zacatí konania, ktoré vedie k rozhodnutiu o vrátení alebo o zlucitelnosti pomoci, nerozhoduje spôsob, akým sa Komisia o pomoci dozvedela: takéto rozhodnutie sa vzdy chápe ako odpoved na informácie a vyjadrenia podané dotknutým clenským státom. Z tohto hladiska potom vykonávacie nariadenie k clánku 93 Zmluvy ES, prijaté Radou 22. marca 1999, zakotvuje zásadu, podla ktorej sú vsetky rozhodnutia prijaté v oblasti státnej pomoci adresované dotknutému clenskému státu.([46]46) 42. Rezim clánku 86 ods. 3 ES vsak nepodlieha zvlástnym podmienkam ako clánok 88 ES. V rámci clánku 86 ES nezapadajú akty prijímané Komisiou do rámca výlucného dialógu s danými clenskými státmi. Preto sa nemozno domnievat, ze akt Komisie týkajúci sa státneho opatrenia je nevyhnutne adresovaný státu, ktorý toto opatrenie prijal. 43. V skutocnosti je predmetom aktu v tejto veci len urcenie okolností urcitej situácie vo vztahu k pravidlám hospodárskej sútaze. Komisia tvrdí, ze clánok 82 ES v spojení s clánkom 86 ES nemozno na danú situáciu uplatnit. Týmto aktom spája objektívne konkrétnu situáciu s urcitými pravidlami Zmluvy a vyvodzuje z toho dôsledky pre svoju úlohu strázkyne dodrziavania Zmluvy. Takýto akt nemá sám osebe urcitého adresáta. Nie je odpovedou na ziadost formulovanú stazovatelom, ktorý by mal oprávnenie na to, aby dostal odpoved a sporný akt nepredpisuje danému clenskému státu urcité správanie. Skutocnost, ze bol prijatý na základe údajov uvedených v staznosti a ze sa týka opatrení konkrétneho státu, nemení nic na jeho povahe, teda ze akt je zobrazením objektívnejprávnej situácie týkajúcej sa uplatnitelnosti urcitých ustanovení Zmluvy. Tento akt vsak môze mat právne úcinky pre stát a daných jednotlivcov. 44. Pre urcenie povahy aktu Spolocenstva z pohladu súdneho sporu je potrebné posúdit jeho úcinky a nie jeho predmet. Z ustálenej judikatúry totiz vyplýva, ze napadnutelnými aktmi v zmysle clánku 230 ES sú vsetky opatrenia prijímané institúciami majúce právne úcinky.([47]47) To platí hlavne vtedy, ak je úcelom predmetného aktu zabránit prijatiu noriem alebo postupov, ktoré podstatne menia právnu situáciu urcitých osôb, alebo naopak ich prijatie vyvolat. Súd prvého stupna uz v tomto zmysle rozhodol, ze aj ked urcité vyhlásenie clena Komisie o tom, ze urcitá transakcia spocívajúca v koncentrácii podnikov nemala rozmer Spolocenstva, nesmerovalo menovite urcitému adresátovi, dotýkalo sa zároven clenských státov, ktorých právomoc vo vztahu k predmetnej transakcii tým bola potvrdená, podnikov zúcastnených na tejto koncentrácii, ktoré tak boli oslobodené od povinnosti oznámit ju, a samotnej Komisie, ktorej konanie bolo následne týmto vyhlásením urcené.([48]48) 45. Podla môjho názoru je v tejto veci nepopieratelné, ze sporný akt má právne úcinky voci danému státu, ktorý si môze byt istý tým, ze proti nemu Komisia nezacne kontrolné konanie o niektorom z bodov uvedených v staznosti. Okrem toho podnik, ktorého sa státne opatrenie týkalo, ako aj tretie osoby dotknuté týmto opatrením sú zbavené moznosti rozhodnutia Komisiou o zlucitelnosti tohto opatrenia s pravidlami Zmluvy. Ak by teda takéto rozhodnutie mohlo mat právne úcinky voci jednotlivcom na danom trhu, platilo by to isté aj v prípade odmietnutia vydat takéto rozhodnutie. Preto sa domnievam, ze sporný akt má povahu rozhodnutia, ktoré môze byt predmetom zaloby o neplatnost. 46. Na záver tejto analýzy sú dva body jasné. Aktívna legitimácia zalobcu sa na rozdiel od záverov Súdu prvého stupna nemôze zakladat na skutocnosti, ze mu bol sporný akt urcený. Na druhej strane sa mozno domáhat ochrany osobných záujmov dotknutých prijatým aktom.([49]49) Zostáva teda overit, ci má zalobca v tejto veci, ako tretia osoba nezúcastnená v konaní a v prijatom akte, aktívnu legitimáciu v súlade s podmienkami clánku 230 stvrtého odseku ES. IV - Posúdenie dôvodov odvolania 47. Dôvody odvolania sa týkajú záveru Súdu prvého stupna o prípustnosti zaloby. Hlavný problém je v existencii aktívnej legitimácie zalobcu. 48. Na stanovenie aktívnej legitimácie treba preukázat existenciu zvlástneho vztahu medzi zalobcom a sporným aktom. V súlade s clánkom 230 stvrtým odsekom ES musí zalobca preukázat, ze sa ho sporný akt priamo a osobne dotýka. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zo skutocnosti, ze situácia zalobcu je priamo dotknutá sporným aktom zjavne odvodil právo napadnút tento akt na súde Spolocenstva. Domnievam sa vsak, ze týmto rozhodnutím Súd prvého stupna zaujal prístup, ktorý je cudzí systému súdneho konania podla Zmluvy. Tento systém priznáva aktívnu legitimáciu len zalobcovi so zvlástnymi vlastnostami, ktoré ho individualizujú, podobne ako je tomu v prípade adresáta. Súdy Spolocenstva síce v súdnom konaní v oblasti hospodárskej sútaze preukázali pri posudzovaní tejto podmienky prípustnosti istú pruznost, nedovolujú vsak, aby bola táto podmienka opomínaná.([50]50) 49. V tejto veci niet pochýb o tom, ze rozhodnutie nezacat konanie o nesplnení povinnosti voci danému státu sa priamo dotýka situácie podnikov pôsobiacich na rakúskom trhu GSM, medzi ktoré patrí aj zalobca. Z toho vsak nevyplýva, ze by zalobca bol sporným aktom osobne dotknutý. 50. Judikatúra Súdneho dvora chápe pod pojmom osobný záujem na podaní zaloby zvlástne vlastnosti alebo skutkový stav, ktorým mozno zalobcu individualizovat, podobne ako to je u adresáta dotycného aktu.([51]51) V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna uvádza, ze takýto záujem nasiel jednak v povinnosti Komisie posúdit staznost podanú zalobcom a formálne na nu odpovedat a jednak v celom rade úvah týkajúcich sa skutkového stavu. 51. Komisia vzniesla proti tejto analýze dve námietky. Vo vseobecnej rovine tvrdí, ze v danej oblasti neexistuje právo na posúdenie staznosti, na základe ktorého by mohol byt stazovatel aktívne legitimovaný. Konkrétne uvádza, ze nie je preukázané, ze jednotlivec sa nachádza v skutkovej situácii, ktorá ho z právneho hladiska dostatocne individualizuje. A - O práve stazovatela na posúdenie jeho staznosti 52. V bode 56 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uvádza, ze toto právo mozno odvodit z povinnosti starostlivo a nestranne skúmat staznosti, ktorú má Komisia. Z práva na posúdenie staznosti vsak podla neho vyplývajú pre stazovatela oprávnené záujmy, ktoré sú hodné súdnej ochrany. Z toho podla Súdu vyplýva existencia práva napadnút rozhodnutie Komisie konat ci nekonat. 53. Súdny dvor síce opakovane rozhodol, ze právo priznané v rámci prijímania aktu poskytuje takto oprávnenej osobe zvlástne vlastnosti, na základe ktorých môze mat aktívnu legitimáciu napadnút tento akt.([52]52) Otázkou je teda, ci takéto právo existuje v rámci clánku 86 ES. 54. Ked rozhodoval Súdny dvor o tejto otázke, neuspokojil sa s existenciou nejasne vymedzených procesných práv, aby na ich základe priznal aktívnu legitimáciu. Súdny dvor vyzaduje vo vseobecnosti, aby práva uplatnované na podporu zaloby boli dostatocne "presné".([53]53) Tak je tomu v prípade, ked individuálne práva vyplývajú z nariadenia([54]54), alebo ak ich mozno odvodit priamo z ustanovení Zmluvy.([55]55) Toto je najmä zmyslom rozsudku Metro/Komisia, ktorý Súd prvého stupna cituje v bode 56 napadnutého rozsudku. V tomto rozsudku vychádza Súdny dvor zo zásady riadneho výkonu spravodlivosti a vyhlasuje, ze oprávnené záujmy priznané fyzickým ci právnickým osobám nariadením Spolocenstva nemôzu byt úcinné, ak nie sú chránené súdom.([56]56) "Oprávnené záujmy", o ktorých je v tomto prípade rec, sú vsak záujmami osôb oprávnených podat staznost podla clánku 3 nariadenia c. 17, ktoré majú tiez priznaný celý súbor procesných práv. V rámci clánku 86 ES vsak neexistuje ustanovenie, ktoré by takéto záujmy chránilo a priznávalo oprávneným osobám práva rovnocenné s právami udelenými clánkami 81 ES a 82 ES.([57]57) Nemozno teda správne tvrdit, ako to robí Súd prvého stupna, ze táto judikatúra sa pouzije za rovnakých podmienok v rámci clánku 86 ods. 3 ES. 55. Vzhladom na to, ze neexistuje ustanovenie, ktoré by stazovatelom doslovne poskytovalo procesné práva v rámci kontroly verejnoprávnych alebo podobných podnikov, Súd prvého stupna uvádza, ze vychádzal zo vseobecnej povinnosti starostlivo a nestranne skúmat, zakotvenej v judikatúre a odôvodnenej existenciou vseobecnej dozornej povinnosti, ktorú má Komisia. Z celej analýzy Súdu prvého stupna jasne vyplýva, ze z týchto povinností chce urobit vseobecné a právu Spolocenstva nadriadené pravidlá, ktoré by mohli vymedzit diskrecné právomoci priznané Komisii a zalozit právo stazovatelov podat zalobu. 56. Domnievam sa, ze takýto prístup je odsúdený na neúspech. Podla môjho názoru tieto povinnosti nemôzu zakladat individuálne právo na podanie zaloby. Pokial ide o vseobecnú dozornú povinnost vychádzajúcu z clánku 211 ES, celkom istotne jej chýba spôsobilost na to, aby mohla zalozit právo v prospech zalobcu. Len z tejto vseobecnej povinnosti nemozno vyvodit poskytnutie konkrétneho práva v prospech stazovatelov v rámci clánku 86 ES. Aj ked pripústam, ze Komisia má povinnost starostlivo a nestranne skúmat vec([58]58), nedomnievam sa, ze by táto povinnost bola relevantná v rámci skúmania prípustnosti zaloby. Táto povinnost má objektívny dosah. Pozadované starostlivé a spravodlivé posúdenie sa nevykonáva s prihliadnutím na osobu, ktorá podala staznost, ale v prvom rade so zretelom na záujem o riadnu správu a správne uplatnenie pravidiel Zmluvy.([59]59) V tomto zmysle nemozno túto povinnost porovnávat s právami, ktoré môzu byt priznané osobám majúcim záujem vstúpit do postupu prijímania aktov, ktoré sa ich dotýkajú, ako je právo byt vypocutý alebo právo nahliadnut do spisu. Z toho vyplýva, ze na rozdiel od uvedených práv táto povinnost nemôze zalozit subjektívne právo na vydanie rozhodnutia o zamietnutí staznosti a tým pádom právo na podanie zaloby proti takémuto rozhodnutiu.([60]60) 57. Podla môjho názoru teda Súd prvého stupna rozhodol nesprávne, ze samotná povinnost starostlivo a nestranne skúmat vec môze stazovatelom zalozit právo na podanie zaloby v rámci clánku 86 ES. Tvrdenie, ze z existencie povinnosti Komisie vyplýva existencia súdnej ochrany pre jednotlivca, sa v systéme Zmluvy ukazuje ako nesprávne. Právo podat zalobu musí byt preukázané na základe posúdenia konkrétnej situácie dotknutej osoby.([61]61) Snaha o obídenie tohto systému, ako to robí Súd prvého stupna v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku s poukazom na zásadu riadneho výkonu spravodlivosti alebo na základné právo na úcinný právny prostriedok, je preto márna. B - O zvlástnej situácii zalobcu 58. Komisia spochybnuje doplnujúcu analýzu Súdu prvého stupna, podla ktorej je zalobca v kazdom prípade sporným aktom priamo a osobne dotknutý. 59. V prvom rade poznamenávam, ze Súd prvého stupna pri svojej analýze neprihliada na judikatúru Súdneho dvora v danej oblasti. Je totiz nutné konstatovat, ze Súd nevychádza z judikatúry, podla ktorej môze byt jednotlivec aktívne legitimovaný napadnút na súde odmietnutie Komisie prijat rozhodnutie v rámci svojho dozorného poslania podla clánku 86 ods. 3 ES len vo "výnimocných situáciách".([62]62) V napadnutom rozsudku chýba výslovná analýza prípadnej "výnimocnej situácie", v ktorej sa mal zalobca nachádzat. 60. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, sa v tomto ohlade márne odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupna, TF1/Komisia([63]63). Nie je pravda, ze v tomto rozsudku Súd vyvodil priamo z clánku 86 ods. 3 ES ochranu pre stazovatelov, ktorá by bola rovnocenná ochrane priznanej v rámci clánkov 81 ES a 82 ES. Súd prvého stupna síce v tomto prípade pripustil, ze clánok 86 ods. 3 ES chráni hospodárske subjekty, posúdenie prípustnosti zaloby zalobcu vsak podmienil overením výnimocnej situácie, v ktorej sa mohol nachádzat, a to so zretelom na uz citovaný rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia.([64]64) 61. Zostáva vsak polozit si otázku, ci rámec takto vymedzený judikatúrou Súdneho dvora je vhodný na posudzovanie prístupu stazovatelov na súdy Spolocenstva v rozsahu pôsobnosti clánku 86 ES. 62. Pripomínam, ze podla uz citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia "nemozno vopred vylúcit existenciu výnimocných situácií, ked jednotlivec, prípadne zdruzenie zalozené na ochranu kolektívnych záujmov urcitej kategórie procesných subjektov, je aktívne legitimovaný napadnút na súde odmietnutie Komisie prijat rozhodnutie v rámci jej poslania dozoru podla clánku 90 ods. 1 a ods. 3".([65]65) Aké sú tieto situácie? Súdny dvor vo svojom rozsudku nepovazoval za uzitocné to upresnit. 63. Podla môjho názoru sa nemozno domnievat, ze by zámerom tejto formulácie Súdneho dvora bolo ulahcit zalobcovu potrebu preukázat existenciu bezprostredného a osobného záujmu na zrusení napadnutého aktu. Úmysly Súdneho dvora jasne ukazuje sled úvah, v ktorých je táto formulácia obsiahnutá. Súdny dvor na prvom mieste pripomína, ze z rozsudku Holandsko a i./Komisia vyplýva, ze jednotlivec môze mat prípadne právo podat zalobu o neplatnost podla clánku 230 stvrtého odseku ES.([66]66) V tejto veci bol dotknutým jednotlivcom podnik verejného práva zvýhodnený státnym opatrením, ktoré Komisia napadla. V tomto prípade neboli o prípustnosti zaloby ziadne pochybnosti, lebo bezprostredný a osobný vztah medzi zalobcom a napadnutým aktom bol nesporný. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, je situácia úplne odlisná. V tejto veci bola zaloba podaná profesným zdruzením zalozeným podla nemeckého práva proti rozhodnutiu Komisie nevyhoviet jeho staznosti, ktorá smerovala proti nemeckému zákonu o povolaní danového poradcu. Medzi zalobcom a napadnutým aktom nebol zjavný vztah. V tomto prípade bolo mozné pripustit zalobu proti odmietnutiu Komisie vyhoviet staznosti len na základe výnimocných okolností. 64. Preto sa domnievam, ze výnimocná povaha situácií, na ktoré Súdny dvor poukazoval, vyplýva len z tazkostí preukázat v takýchto prípadoch postavenie osobne dotknutého jednotlivca. Ako som uz uviedol, nemajú tretie osoby dotknuté napadnutým aktom v danej oblasti chránené práva, ktoré by mohli uplatnit na podporu zaloby. Pri neexistencii takých práv je vsak tazké vyvodit z faktického stavu osobný záujem na zacatí súdneho konania. Nesporný je najmä fakt, ze samotný sútazný vztah medzi zalobcom a adresátom napadnutého státneho opatrenia nemôze sám osebe také postavenie zakladat.([67]67) Preto treba navyse preukázat "zvlástne okolnosti"([68]68) alebo "zvlástnu situáciu"([69]69), ktorá odlisuje zalobcu vzhladom na dané opatrenia od vsetkých ostatných dotknutých subjektov. 65. Tento záver je v súlade so návrhom, ktorý urobil generálny advokát Mischo vo veci Komisia a Francúzsko/TF1([70]70). Tento záver sa vnucuje s este väcsou intenzitou od chvíle, ked Súdny dvor v rozsudku Unión de Pequeńos Agricultores/Rada z 25. júla 2002 rozhodol, ze podmienku osobnej aktívnej legitimácie nemozno v ziadnom prípade opomenút, inak by súdy Spolocenstva prekrocili právomoc, ktorá im bola zverená.([71]71) 66. Teraz zostáva vyjadrit sa ku kritériu, na základe ktorého mozno za týchto okolností preukázat osobný záujem na podaní zaloby. Z judikatúry vyplýva, ze zalobca je osobne dotknutý, ak bola jeho konkrétna situácia pri prijatí sporného aktu zohladnená tvorcom tohto aktu.([72]72) Toto kritérium je podla môjho názoru rozhodujúce. 67. V tejto súvislosti Súd prvého stupna uvádza v napadnutom rozsudku rôzne skutocnosti, ktoré vsak nie sú vsetky rovnako presvedcivé.([73]73) Hlavne pripomína, ze sporný akt je odpovedou na staznost zalobcu a ze Komisia so zalobcom niekolkokrát rokovala. Kedze vsak zalobcovi neprislúchali formálne chránené procesné práva, nemozno tieto skutocnosti povazovat za rozhodujúce. Súd prvého stupna okrem toho pripomína, ze podstatná cast cinností zalobcu konkuruje podstatnej casti cinností oprávneného zo státneho opatrenia, ktoré je predmetom vydaného aktu. Sútazný vztah vsak nie je postacujúci. Na preukázanie osobnej aktívnej legitimácie je v tejto veci zrejme rozhodujúca skutocnost, ze Komisia pri rozhodovaní vychádzala z toho, ze výska poplatkov ulozených spolocnostiam Mobilkom a max.mobil je totozná. Toto rozhodnutie bolo teda prijaté na základe porovnania výsky ciastky ulozenej zalobcovi a ciastky ulozenej verejnoprávnemu operátorovi. Ide tu teda o výnimocnú situáciu, lebo v tomto prípade spocíva akt vydaný Komisiou z velkej casti na zohladnení zvlástnej situácie zalobcu.([74]74) Za týchto okolností je zjavné, ze sa max.mobil nenachádza v situácii bezného sútazitela. Je osobne dotknutý sporným aktom. 68. Treba brat zretel na výhradu vyslovenú Súdnym dvorom v rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, podla ktorej sa jednotlivec v ziadnom prípade nemôze takouto zalobou domáhat, aby bol daný clenský stát nepriamo donútený prijat vseobecne záväzný právny predpis? Ako Súd prvého stupna správne pripomína v bode 70 napadnutého rozsudku, dotknuté opatrenie v tejto veci sa lísi od opatrenia vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora. V tejto veci sa totiz zalobca snazí spochybnit státne opatrenia, ktorými sa stanovia poplatky súkromným operátorom. Táto výhrada sa teda nepouzije. 69. Dalej sa domnievam, ze zohladnenie povahy záujmov, ktoré môzu byt dotknuté pri uplatnovaní ochrany priznanej jednotlivcom([75]75), síce môze byt oprávnené, existenciu takejto ochrany vsak nemozno na základe ziadnych dôvodov spochybnit. V tejto súvislosti je dôlezitá len povaha aktu Spolocenstva. Povahu státneho opatrenia, ktoré je predmetom sporného aktu, nemozno brat do úvahy, inak by úcinnost kontrol upravených Zmluvou bola zbavená uzitocného úcinku. C - Ciastocný návrh 70. Na základe doterajsej analýzy je zjavné, ze záver Súdu prvého stupna, podla ktorého "aktívna legitimácia zalobcu vyplýva zo skutocnosti, ze je adresátom sporného aktu, ktorým Komisia rozhodla o neprijatí opatrení voci Rakúskej republike na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy o ES, pokial ide o výsku poplatkov za koncesie v oblasti mobilnej rádiotelefónie", je nesprávny. Ak sa Súd prvého stupna domnieva, ze tento záver stací na preukázanie prípustnosti zaloby, dopústa sa tým nesprávneho právneho posúdenia. 71. Nesprávne posúdenie vsak v tomto bode nemôze viest k zruseniu napadnutého rozsudku, ak mozno preukázat, ze zalobca je bezprostredne a osobne dotknutý napadnutým aktom v zmysle clánku 230 stvrtého odseku ES. Podla môjho názoru by tomu tak v danej oblasti bolo, keby situácia zalobcu bola výrazne odlisná od situácie prípadných tretích osôb taktiez dotknutých napadnutým aktom. Analýza vykonaná Súdom prvého stupna v danej veci ukázala, ze sporný akt bol prijatý s priamym zohladnením situácie zalobcu. Z tohto dôvodu je jeho zaloba o neplatnost tohto aktu prípustná. Preto je správne konstatovat, ze sa Súd prvého stupna nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dospel k záveru, ze zaloba je prípustná a ze treba zamietnut návrhy uplatnené v rámci odvolania. V - Posúdenie dôvodov vzájomného odvolania 72. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, napáda vzájomným odvolaním materiálne posúdenie zaloby. Uplatnuje tri dôvody týkajúce sa nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia, ktorých sa dopustil Súd prvého stupna. 73. Pre nálezité posúdenie dôvodov tohto odvolania je potrebné najprv sa vysporiadat s povahou kontroly, ktorú v tejto oblasti vykonávajú súdy Spolocenstva. Prehlad rámca súdneho preskúmania, ktorý Súd prvého stupna vypracoval v bodoch 58, 59 a 73 napadnutého rozsudku, prezrádza isté nejasnosti, ktoré pramenia zo spôsobu, akým bola kontrola vykonaná v tejto veci. A - Povaha súdneho preskúmania 74. Aby sa zamedzilo akýmkolvek nejasnostiam, treba podla môjho názoru riadne odlísit dve otázky, a to otázku rozsahu súdneho preskúmania a otázku prostriedkov a kritérií tohto preskúmania. 1. Rozsah preskúmania 75. Podla Súdu prvého stupna je pri preskúmavaní aktu prijatého na základe clánku 86 ods. 3 ES "úlohou súdov len obmedzené preskúmanie"([76]76), ktoré má "obmedzený rozsah pôsobnosti a rôznu intenzitu. Na vecnú správnost skutkových zistení sa totiz vztahuje úplne súdne preskúmanie, zatial co na posúdenie prima facie skutkových okolností, a tým skôr na posúdenie potrebnosti zásahu, sa vztahuje obmedzené preskúmanie Súdom prvého stupna"([77]77). 76. Tieto tvrdenia sú správne len scasti. 77. Je totiz nesporné, ze výkon právomocí Komisie na základe pravidiel hospodárskej sútaze zahrna zlozité posudzovanie ekonomických otázok.([78]78) Z toho vyplýva, ze súd na to musí brat zretel a obmedzit preskúmanie, ktorú vykonáva nad takýmto posúdením.([79]79) Takto ponaté preskúmanie je úplným preskúmaním zákonnosti v tom zmysle, ze sa vztahuje na vsetky pochybenia, ktoré súd pravidelne kontroluje v rámci zaloby o neplatnost. V tomto prípade sa súdne preskúmanie týka vecnej správnosti skutkových zistení, dodrzania formálnych nálezitostí a procesných pravidiel, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneuzitia právomoci.([80]80) 78. Z tohto dôvodu nie je správne tvrdenie, ze súdne preskúmanie je obmedzené, pokial ide o jeho rozsah. Na jednej strane sa obmedzenie týka intenzity preskúmania, nie vsak rozsahu. Sudca posudzuje len to, ci neexistuje zjavné porusenie Zmluvy a vsetkých právnych noriem týkajúcich sa jej výkonu. Zaoberá sa odhalovaním zjavných pochybení, ku ktorým doslo vo vztahu k dodrzovaniu uplatnitelného práva a k právnej kvalifikácii rozhodujúcich skutocností. Na druhej strane, vzhladom volnú úvahu priznanú Komisii v tomto rámci, neprislúcha súdu preskúmavat "potrebnost zásahu". Posúdenie vhodnosti opatrení, ktoré patrí do diskrecnej právomoci institúcie, prekracuje medze samotného preskúmania zákonnosti, a to bez ohladu na jeho intenzitu. Takéto posúdenie patrí len politickým ci správnym orgánom, ktorým Zmluva zveruje úlohu vydávat akty Spolocenstva.([81]81) 79. Ak je súdne preskúmanie aktov Komisie prijímaných v rámci diskrecnej právomoci skutocne specifické, treba túto specifickost hladat inde. Spocíva v povahe noriem, ktoré sú podkladom pre výkon tohto preskúmania, teda v povahe zdrojov, podla ktorých sa posudzuje zákonnost prijatých aktov.([82]82) 2. Kritériá preskúmania 80. Vo vsetkých prípadoch, ked má Komisia diskrecnú právomoc pri plnení svojej funkcie správneho orgánu Spolocenstva, rozsíril súd Spolocenstva svoje preskúmanie o nové prostriedky. Toto rozsírenie bolo vôbec prvý raz stanovené Súdnym dvorom v rozsudku z 21. novembra 1991, Technische Universität München([83]83). V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, ze v správnom konaní, ktorého predmetom je zlozité posudzovanie, "má dodrziavanie záruk v správnych konaniach upravených právnym poriadkom Spolocenstva celkom zásadný význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnost príslusnej institúcie posúdit starostlivo a nestranne vsetky rozhodujúce skutocnosti prejednávanej veci..., ako aj [právo] na dostatocné odôvodnenie rozhodnutia".([84]84) Tieto záruky boli rozsírené na vsetky konania, v ktorých sa uplatnujú pravidlá hospodárskej sútaze. Tu má napokon svoj pôvod clánok 41 Charty základných práv Európskej únie, na ktorý Súd prvého stupna odkazuje v napadnutom rozsudku.([85]85) 81. V judikatúre sú tieto záruky ponaté jednak ako prostriedok na vymedzenie výkonu diskrecnej právomoci Komisie a jednak na ochranu tretích osôb, ktorých záujmy boli dotknuté, ale ktorých procesná ochrana nie je rovnocenná s ochranou osôb, ktorým sú prijímané rozhodnutia urcené. Komisia v tejto súvislosti nesprávne uvádza, ze tieto záruky sú len dôsledkom procesných práv priznaných v práve hospodárskej sútaze. Súdny dvor totiz obvykle uplatnovanie týchto záruk rozlisuje od uplatnovania procesných práv jednotlivcov.([86]86) 82. V dôsledku toho Súd prvého stupna celkom oprávnene preskúmal ich uplatnovanie v prípade, ked Komisia odmietla vyhoviet staznosti podla clánku 86 ods. 3 ES. Nie je vsak oprávnený z toho vyvodzovat, ze preskúmanie sa má obmedzovat najmä na "overenie, ci... obsahuje odôvodnenie, ktoré je prima facie konzistentné a zohladnuje relevantné skutocnosti uvedené v spise".([87]87) 83. Takýto pohlad na vec nie je v súlade s kritériami preskúmania stanovenými v judikatúre Súdneho dvora. Proti analýze, ktorú v tomto bode Súd prvého stupna vykonal, hovoria dve skutocnosti. Po prvé napadnutý rozsudok nezohladnuje, ze kedykolvek, ked Komisia vykonáva volnú úvahu pri uplatnení pravidiel hospodárskej sútaze, odôvodnenie "prima facie konzistentné" nepostacuje. V danom prípade je nepochybne potrebné prihliadat k povahe prijatého aktu. V kazdom prípade vsak v odôvodnení podla clánku 253 ES "musia byt jasne a jednoznacne uvedené úvahy institúcie, ktorá je pôvodcom aktu, tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámit s dôvodmi prijatého opatrenia a aby príslusný súd mohol vykonat preskúmanie".([88]88) Preto len preskúmanie logického sledu úvah nestací: treba tiez overit, ci pôvodca aktu dostatocne posúdil okolnosti veci a dôvody, na ktorých spocíva jeho posúdenie. 84. Po druhé Súd prvého stupna zjavne zasadzuje nevyhnutnost zohladnit rozhodné skutocnosti veci, ktorá vyplýva z povinnosti starostlivého a nestranného posúdenia, len do rámca preskúmania povinnosti uviest odôvodnenie. Kazdá z týchto povinností vsak nepochybne patrí do inej kategórie právnych prostriedkov. Povinnost uviest dostatocné odôvodnenie súvisí s posúdením formálnych pravidiel, ktorými sa sporný akt riadi. Ide o to, aby v hlavnej casti aktu boli uvedené dôvody jeho prijatia. Naopak povinnost nestranného posúdenia staznosti patrí do rámca analýzy materiálnej zákonnosti sporného aktu. To znamená, ze k platnosti aktu, ktorý je predmetom preskúmania, nestací zjavne správna právna kvalifikácia: táto kvalifikácia musí navyse vychádzat zo starostlivého posúdenia celého skutkového a právneho stavu, ktorým mozno tento akt odôvodnit. 85. Z toho vyplýva, ze nemozno "posúdit spolocne", ako to vyhlasuje Súd prvého stupna v bode 73 napadnutého rozsudku, "dôvod týkajúci sa porusenia povinnosti uviest odôvodnenie a dôvod týkajúci sa zjavne nesprávneho posúdenia, ci doslo alebo nedoslo k poruseniu clánkov [82 ES a 86 ES]". Takéto zblízenie oboch pojmov môze vyvolat zámenu medzi posúdením dôvodov a posúdením odôvodnenia sporného aktu. Ako uz Súdny dvor konstatoval v kontexte veci Komisia/Sytraval a Brink's France, Súd prvého stupna porusil rámec svojho preskúmania tým, ze nevykonal, hoci len v rovine formálnej, "nevyhnutné rozlísenie medzi poziadavkou uviest odôvodnenie a materiálnou zákonnostou rozhodnutia".([89]89) 86. Dalej treba overit, ci sa Súd prvého stupna nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatoval, ze pri spornom akte nedoslo k poruseniu ziadneho z týchto dvoch dôvodov posudzovaných zvlást. B - O výkone súdneho preskúmania 87. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, uplatnuje voci analýze vykonanej Súdom prvého stupna po materiálnej stránke veci tri dôvody. 1. Nesprávne posúdenie skutkového stavu 88. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, na prvom mieste tvrdí, ze Súd prvého stupna opomenul zvázit rad skutkových okolností, ktoré vedú k zisteniu, ze výska poplatkov platených spolocnostou max.mobil a spolocnostou Mobilkom v skutocnosti nie je rovnaká. 89. Pripomínam, ze Súdny dvor v rámci odvolania nemá právomoc vyjadrovat sa k posúdeniu skutkového stavu vykonanému Súdom prvého stupna okrem prípadu ak by na Súde prvého stupna doslo k zjavnému skresleniu skutkového stavu.([90]90) V tejto veci vsak nebolo nijako preukázané, ze by k takémuto skresleniu doslo. O skutocnosti, ze poplatky platené dotknutými operátormi sú formálne totozné, totiz nie sú pochybnosti. Súd prvého stupna sa teda nedopustil ziadneho pochybenia, ked konstatoval, ze sporný akt sa zakladá na skutocnostiach, ktorých vecná správnost nie je spochybnovaná. Z toho vyplýva, ze tento dôvod zalozený na skreslení skutkového stavu v napadnutom rozsudku treba zamietnut ako zjavne nedôvodný. 90. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, svojou úvahou o existencii rozdielu medzi poplatkami uhradenými dotknutými operétormi, ktorý predstavuje diskrimináciu z dôvodu zlavy a odkladu platby poplatku poskytnutého spolocnosti Mobilkom, v skutocnosti poukazuje na údajné pochybenie Súdu prvého stupna pri právnej kvalifikácii rozhodných skutocností. Preto treba túto otázku riesit v rámci druhého dôvodu. 2. Nesprávne právne posúdenie pri preskúmaní právnej kvalifikácie skutkového stavu 91. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, uplatnuje v druhom rade dôvod týkajúci sa zjavne nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvého stupna mal uznat, ze rovnost zaobchádzania s dvomi zásadne odlisnými situáciami, a síce so situáciou tohto úcastníka konania a situáciou spolocnosti Mobilkom, predstavuje diskrimináciu, ktorú Zmluva zakazuje. 92. V bode 75 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna celkom zalozil svoje posúdenie na skutocnostiach, ktoré uvádzala Komisia v spornom akte, ktorými sú jednak úhrada totozného poplatku obidvomi dotycnými operátormi a jednak zlucitelnost záveru Komisie s jej predchádzajúcou praxou. To Súdu prvého stupna postacovalo, aby konstatoval, ze sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia. 93. Ked vsak Súd prvého stupna takto rozhodol, porusil rámec preskúmania, ktorým sa celkom správne cítil byt zaviazaný. Súd bol totiz povinný v súvislosti so zjavne nesprávnym posúdením kontrolovat dodrzanie povinnosti nestranného a starostlivého posúdenia. Z tejto povinnosti vsak vyplýva potreba vykonat pozorné posúdenie celého skutkového a právneho stavu, ktorý stazovatel predlozil. V danom prípade tento stav spocíval, ako to vyplýva najmä z bodov 30 az 34 napadnutého rozsudku, v prípadnej existencii financných výhod poskytnutých spolocnosti Mobilkom, v tvrdenej vyssej hodnote koncesie poskytnutej tejto spolocnosti a v potrebe dodrziavat rovnost zaobchádzania s jednotlivými hospodárskymi subjektami pri udelovaní koncesií na takýchto trhoch. 94. Súd prvého stupna sa zjavne dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze nepreskúmal, ci Komisia zohladnila vsetky rozhodujúce skutocnosti jemu predlozenej veci, pricom nie je nutné sa vyjadrovat k záveru, ku ktorému takéto overenie malo viest, a najmä k otázke, ci Komisia opomenula poukázat na zjavnú diskrimináciu v rámci posudzovanej situácie.([91]91) 3. Nesprávne právne posúdenie pri preskúmaní nedostatku odôvodnenia 95. Úcastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, Súdu prvého stupna na poslednom mieste vytýka, ze sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatoval, ze sporný akt je dostatocne odôvodnený vo vztahu k poziadavkám vyplývajúcim z clánku 253 ES. 96. V bode 79 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna rozhodol, ze odôvodnenie je dostatocné s tým, ze zalobca bol schopný porozumiet dôvodom uvedeným v odôvodnení sporného aktu. Podla jeho názoru to tak bolo preto, ze sporný akt bol prijatý v nadväznosti na niekolko rokovaní medzi zalobcom a Komisiou a v celkových súvislostiach, ktoré boli zalobcovi známe. 97. Je nesporné, ze otázka, ci je odôvodnenie rozhodnutia dostatocné, "musí byt posúdená vo vztahu nielen k jeho zneniu, ale tiez vo vztahu k jeho súvislostiam a k právnym normám upravujúcim danú oblast^".([92]92) Podla judikatúry môze byt toto zohladnenie celkových súvislostí dôvodom pre zmiernenie prísnosti poziadavky uviest odôvodnenie, a to najmä z dôvodu "získaných poznatkov". Ak sa totiz mozno dôvodne domnievat, ze sa zalobca mohol oboznámit s odôvodnením rozhodnutia prijatého Komisiou, mozno sa tiez domnievat, ze poziadavke uviest odôvodnenie je v jeho prípade vyhovené.([93]93) Takáto analýza vsak musí byt vykonaná obozretne, inak dôjde k spochybneniu ochrany patriacej dotknutým osobám.([94]94) O tom, ze dotknutá osoba mala skutocné znalosti, nesmú byt ziadne pochybnosti. V kazdom prípade sa nemozno v súvislosti s dostatocným odôvodnením prijatého rozhodnutia uspokojit s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia([95]95) alebo na argumentáciu vedlajsích úcastníkov.([96]96) To platí tým skôr v prípade, ked má Komisia sirokú diskrecnú právomoc v zlozitých hospodárskych situáciách. V takom prípade majú dotknuté osoby oprávnený záujem byt nálezite informované o dôvodoch, ktoré Komisiu viedli k prijatiu aktu.([97]97) Tento záujem musí byt priznaný nielen osobám, ktorým je akt urcený, ale tiez ostatným osobám aktom priamo a osobne dotknutým v zmysle clánku 230 stvrtého odseku ES.([98]98) 98. V tejto veci sa Súd prvého stupna celkom opieral o doplnujúce vyjadrenia predlozené zalobcom Komisii v priebehu presetrovania staznosti. Takáto analýza je zjavne nesprávna. Povinnost zakotvená v clánku 253 ES vyzaduje nielen znalost kontextu, v ktorom bolo rozhodnutie prijaté, ale tiez znalost dôvodov jeho prijatia. Od osôb podielajúcich sa na rozhodovacom procese síce mozno vyzadovat isté úsilie pri výklade, to vsak nemôze zachádzat az do tak krajnej situácie, ze by sa vyzadovalo, aby odôvodnenie rozhodnutia vyvodili z predchádzajúcich okolností a z kontextu prejednávanej veci. Z toho vyplýva, ako tiez uvádza Súd prvého stupna, ze nestací umoznit zalobcovi, aby týmto dôvodom porozumel. Prinajmensom sa treba ubezpecit, ze tieto dôvody boli zalobcovi v urcitom okamihu v priebehu rozhodovacieho procesu oznámené. Súd prvého stupna opomenul túto skutocnost overit, a tým sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. VI - Zhrnutie 99. Z celej tejto analýzy vyplýva, ze v napadnutom rozsudku doslo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Pochybenie týkajúce sa prípustnosti zaloby podanej na prvom stupni mozno lahko napravit nahradením dôvodov, na základe ktorých bude záver Súdu prvého stupna o prípustnosti zaloby právne dôvodný. Tak tomu vsak nie je v prípade pochybení týkajúcich sa materiálneho preskúmania zaloby. Vzhladom na to, ze tieto pochybenia sú nenapravitelné, treba odvolaniu vyhoviet. Podla clánku 61 prvého odseku Statútu Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zrusí rozhodnutie Súdu prvého stupna. Súdny dvor môze sám právoplatne rozhodnút o veci samej, ak to stav konania dovoluje, alebo môze vec vrátit Súdu prvého stupna na dalsie konanie. 100. Kedze Súd prvého stupna neposúdil, do akej miery Komisia zohladnila vsetky skutocnosti uvedené v spise, ani neoveril, ci bol daný akt dostatocne odôvodnený s ohladom na podmienky jeho prijatia, nemozno spor rozhodnút. Preto treba vec vrátit Súdu prvého stupna a o trovách konania rozhodnút v rozhodnutí vo veci samej. VII - Návrh 101. Na základe vyssie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: 1. Rozsudok Súdu prvého stupna z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia, T-54/99, sa zrusuje. 2. Vec sa vracia Súdu prvého stupna na dalsie konanie. 3. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej. __________________________________________________________________ [99]1 - Jazyk prednesu: portugalcina. __________________________________________________________________ [100]2 - Rozsudok z 25. októbra 1977, Metro/Komisia, 26/76, Zb. s. 1875. __________________________________________________________________ [101]3 - Rozsudok z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, Zb. s. 391. __________________________________________________________________ [102]4 - Rozsudok z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, C-68/94 a C-30/95, Zb. s. I-1375. Pozri tiez novsí rozsudok z 25. septembra 2003, Schlüsselverlag J. S. Moser a i./Komisia, C-170/02 P, Zb. s. I-9889. __________________________________________________________________ [103]5 - C-107/95 P, Zb. s. I-947. __________________________________________________________________ [104]6 - Bod 25 rozsudku. __________________________________________________________________ [105]7 - T-54/99, Zb. s. II-313. Treba vsak poznamenat, ze Súd prvého stupna sa ciastocne vrátil k tomuto rieseniu v nedávnom rozsudku zo 17. júna 2003, Coe Clerici Logistics/Komisia, T-52/00, Zb. s. II-2123. __________________________________________________________________ [106]8 - Ú. v. ES C 364, s. 1. __________________________________________________________________ [107]9 - Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 1. __________________________________________________________________ [108]10 - Rozsudok z 21. januára 1999, C-73/97 P, Zb. s. I-185. Pozri tiez v tom istom zmysle rozsudok z 23. marca 2004, Európsky ombudsman/Lamberts, C-234/02 P, Zb. s. I-2803. __________________________________________________________________ [109]11 - Rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 171. __________________________________________________________________ [110]12 - Pozri a contrario rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C-19/93 P, Zb. s. I-3319, bod 13. __________________________________________________________________ [111]13 - Rozsudok z 26. februára 2002, C-23/00 P, Zb. s. I-1873. __________________________________________________________________ [112]14 - Rozsudok z 12. júla 2001, C-302/99 P a C-308/99 P, Zb. s. I-5603. __________________________________________________________________ [113]15 - Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C-136/92 P, Zb. s. I-1981, body 34 a 59. __________________________________________________________________ [114]16 - Pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia a Francúzsko/TF1, uz citovaný v poznámke pod ciarou 14, bod 27. __________________________________________________________________ [115]17 - Pozri bod 16 týchto návrhov. __________________________________________________________________ [116]18 - Pozri najmä rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 5, bod 22. __________________________________________________________________ [117]19 - Rozsudok Súdu prvého stupna z 3. júna 1999, TF1/Komisia, T-17/96, Zb. s. II-1757, bod 50. __________________________________________________________________ [118]20 - Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, uz citovanej v poznámke pod ciarou 5, bod 21. __________________________________________________________________ [119]21 - Rozsudok z 12. februára 1992, C-48/90 a C-66/90, Zb. s. I-565. __________________________________________________________________ [120]22 - Rozsudok Holandsko a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, bod 29. __________________________________________________________________ [121]23 - Rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C-301/87, Zb. s. I-307, bod 23. __________________________________________________________________ [122]24 - Pozri TIMMERMANS, C. W. A.: Judicial Protection against Member States: Articles 169 and 177 Revisited, In: Institutional Dynamics of European Integration. Essays in Honour of Henry G. Schermers, diel. II, Nijhoff, Dordrecht 1994, s. 391. __________________________________________________________________ [123]25 - Pozri rozsudok z 29. septembra 1998, Komisia/Nemecko, C-191/95, Zb. s. I-5449, body 44. __________________________________________________________________ [124]26 - Rozsudok Komisia/Nemecko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 25, bod 45. Vo svojich návrhoch prednesených vo veci Komisia/Nemecko (rozsudok z 8. júna 1999, C-198/97, Zb. s. I-3257), generálny advokát Jacobs vhodne stavia do protikladu obmedzenia vztahujúce sa na zalobu Komisie v rámci clánku 226 ES s rozhodnutiami vydanými s cielom zabezpecit dodrziavanie pravidiel hospodárskej sútaze (bod 11). __________________________________________________________________ [125]27 - Pozri rozsudok zo 14. decembra 1971, Komisia/Francúzsko, 7/71, Zb. s. 1003, body 49 a 50. Pozri vo vseobecnosti GRAY, D.C.: Judicial Remedies in International Law, Clarendon Press, Oxford 1987, najmä s. 120 a nasl. __________________________________________________________________ [126]28 - Rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 5, bod 19. Pozri aj rozsudok z 1. marca 1966, Lütticke/Komisia, 48/65, Zb. s. 27. To vsak neznamená, ze by jednotlivci nemali vôbec ziadnu právnu ochranu. Clánok 234 ES ponúka iný spôsob, ako sa domôct, aby Súdny dvor urcil, ze si clenský stát porusil povinnosti vyplývajúce z práva Spolocenstva (rozsudok z 5. februára 1963, Van Gend a Loos, 26/62, Zb. s. 1, s. 24 a 25). __________________________________________________________________ [127]29 - Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gand k rozsudku Lütticke/Komisia, uz citovanému v poznámke pod ciarou 28, Zb. s. 46. __________________________________________________________________ [128]30 - Pozri rozsudok zo 14. decembra 1982, Waterkeyn a i., 314/81 az 316/81 a 83/82, Zb. s. 4337, bod 15. __________________________________________________________________ [129]31 - Pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 1998, Sateba/Komisia, C-422/97 P, Zb. s. I-4913, bod 42. __________________________________________________________________ [130]32 - Rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, C-202/88, Zb. s. I-1223, bod 21. Porovnaj s poznámkou pod ciarou 26 vyssie. __________________________________________________________________ [131]33 - Pozri rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 32, bod 21. __________________________________________________________________ [132]34 - Rozsudok uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, bod 28. Súdny dvor prvýkrát priznal právnu záväznost rozhodnutí prijatých Komisiou na základe clánku 86 ods. 3 ES v rozsudku z 30. júna 1988, Komisia/Grécko, 226/87, Zb. s. 3611, body 11 a 12. __________________________________________________________________ [133]35 - Ako pripomína Súdny dvor, clánok 86 ods. 3 ES sa týka len "opatrení prijatých clenskými státmi voci podnikom, s ktorými tieto státy udrzujú zvlástne vztahy, na ktoré sa vztahujú ustanovenia tohto clánku. Len vo vztahu k týmto opatreniam ukladá Komisii dozornú povinnost, ktorú môze táto podla potreby plnit prijímaním smerníc a rozhodnutí urcených clenským státom" (rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 32, bod 24). __________________________________________________________________ [134]36 - Pripomínam, ze toto ustanovenie znie: "Ak sa Komisia domnieva, ze si clenský stát nesplnil povinnost, ktorá pre neho vyplýva z tejto Zmluvy, urcí odôvodneným rozhodnutím, ze doslo k tomuto nesplneniu povinnosti, po tom ako umozní tomuto clenskému státu predlozit pripomienky. Urcí príslusnému státu lehotu, v ktorej má splnit svoju povinnost "a dalej uvádza, ze ak daný stát nesplnil svoju povinnost v lehote urcenej Komisiou, alebo v prípade zaloby, ak bola táto zaloba zamietnutá, Komisia môze na základe súhlasu Rady odlozit vyplácanie platieb, ktoré má poskytnút príslusnému státu, alebo splnomocnit iné clenské státy, aby prijali odlisné opatrenia. Pozri tiez rozsudok z 15. júla 1960, Talianska republika/Vysoký úrad, 20/59, Zb. s. 663, v ktorom Súdny dvor vyhlásil, ze tento clánok je "ultima ratio pre zabezpecenie prevahy záujmov Spolocenstva zakotvených v Zmluve nad necinnostou a odporom clenských státov; ide tu o postup pre zabezpecenie plnenia povinností zo strany státov, ktorý výrazne prekracuje doposial uznávané pravidlá klasického medzinárodného práva" (Zb. s. 692). __________________________________________________________________ [135]37 - Rozsudok z 23. apríla 1956, Groupement des industries sidérurgiquesluxembourgeoises/Vysoký úrad, 7/54 a 9/54, Zb. s. 53. __________________________________________________________________ [136]38 - Pokial ide o konanie o nesplnení povinnosti, pozri rozsudok zo 14. februára 1989, Star Fruit/Komisia, 247/87, Zb. s. 291, bod 11; pokial ide o právomoc podla clánku 86 ods. 3 ES, pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 27. októbra 1994, Ladbroke Racing/Komisia, T-32/93, Zb. s. II-1015, bod 38. __________________________________________________________________ [137]39 - Práve toto mal podla môjho názoru na mysli Súdny dvor, ked v rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, uz citovanom v poznámke pod ciarou 5, rozhodol, ze " jednotlivec sa nemôze prostredníctvom zaloby smerujúcej proti odmietnutiu Komisie prijat rozhodnutie voci clenskému státu podla clánku 90 ods. 1 a 3 usilovat o to, aby tento clenský stát nepriamo prinútil prijat vseobecne záväzný právny predpis" (bod 28). Mozno totiz pripustit, ze v tejto oblasti sa kontrola státu ako hospodárskeho subjektu neriadi rovnakými kritériami ako kontrola jeho cinnosti ako zákonodarcu. __________________________________________________________________ [138]40 - Vseobecne k zásade právnej ochrany pozri rozsudok z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 19. Pozri tiez návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Parlament/Rada (rozsudok z 22. mája 1990, C-70/88, Zb. s. I-2041), bod 6. __________________________________________________________________ [139]41 - Nariadenie c. 17 Rady (EHS) zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce clánky 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES c.13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Upresnujem, ze toto nariadenie bolo nahradené s úcinnostou od 1. mája 2004 nariadením Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, s. 1, Mim. vyd. 08/002, s. 205). Právo na podanie staznosti podla clánku 3 nariadenia c. 17 bolo v rovnakom znení prevzaté do clánku 7 nového nariadenia. __________________________________________________________________ [140]42 - Nariadenie Komisie (ES) c. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypocutí strán v urcitých konaniach podla clánkov 85 a 86 zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, s. 18; Mim. vyd. 07/004, s. 204). __________________________________________________________________ [141]43 - Rozsudok z 18. marca 1997, C-282/95 P, Zb. s. I-1503, bod 36. __________________________________________________________________ [142]44 - Pozri obdobne ako v oblasti státnej pomoci rozsudok Súdu prvého stupna zo 16. septembra 1998, Waterleiding Maatschappij/Komisia, T-188/95, Zb. s. II-3713, body 143 az 145. __________________________________________________________________ [143]45 - Rozsudok z 2. apríla 1998, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, body 44 a 45. __________________________________________________________________ [144]46 - Clánok 25 nariadenia (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). __________________________________________________________________ [145]47 - Pozri ako posledný rozsudok z 13. júla 2004, Komisia/Rada, C-27/04, Zb. s. I-6649, bod 44. Pozri pre odlisnú formuláciu rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9. __________________________________________________________________ [146]48 - Rozsudok z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T-3/93, Zb. s. II-121, body 43 az 54. __________________________________________________________________ [147]49 - Pokial ide v tomto zmysle o podniky zvýhodnené státnym opatrením, ktoré bolo predmetom rozhodnutia Komisie prijatého na základe clánku 86 ods. 3 ES, pozri rozsudok Holandsko a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, ako aj rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 1999, Vlaamse Televisie Maatschappij/Komisia, T-266/97, Zb. s. II-2329. __________________________________________________________________ [148]50 - Poznamenávam, ze aj ked chýba aktívna legitimácia na podanie zaloby na súd Spolocenstva, úcinná ochrana dotknutých záujmov nie je napriek tomu stratená. Dotknutí jednotlivci totiz môzu vzdy vyuzit právne prostriedky, s ktorých pomocou môzu na vnútrostátnom súde uplatnit svoje práva vyplývajúce z pravidiel hospodárskej sútaze týkajúce sa podnikov, ci uz verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej povahy. To je, na jednej strane, dôsledkom priameho úcinku, ktorý bol uznaný clánkami 81 ES, 82 ES a 86 ods. 2 ES a, na druhej strane, povinnosti clenských státov upravit systém opravných prostriedkov a postupov na zabezpecenie dodrziavania práva na úcely úcinnej súdnej ochrany (rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeńos Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677, bod 41). __________________________________________________________________ [149]51 - Rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223. __________________________________________________________________ [150]52 - S tým súvisiaca judikatúra je velmi bohatá. Pozri najmä rozsudky Metro/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 2; zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207; z 20. marca 1985, Timex/Rada a Komisia, 264/82, Zb. s. 849, a z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 3. __________________________________________________________________ [151]53 - Pozri rozsudok zo 4. októbra 1983, Fediol/Komisia, 191/82, Zb. s. 2913, bod 25. __________________________________________________________________ [152]54 - Pozri napríklad rozsudky Metro/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 2, bod 13, a Fediol/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 53, bod 27. __________________________________________________________________ [153]55 - Pozri napríklad rozsudok Cofaz a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 3, bod 25 a Piraiki-Patraiki a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 52, bod 28. __________________________________________________________________ [154]56 - Rozsudok Metro/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 2, bod 13. __________________________________________________________________ [155]57 - Ako uz pripomenul Súd prvého stupna vo svojom rozsudku Ladbroke Racing/Komisia, uz citovanom v poznámke pod ciarou 38, bod 43. __________________________________________________________________ [156]58 - Pozri bod 80 týchto návrhov. __________________________________________________________________ [157]59 - Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Slynn vo veci Lord Bethell/Komisia (rozsudok z 10. júna 1982, 246/81, Zb. s. 2277), v ktorom sa uvádza: "Aj ked... má Komisia povinnost presetrit kazdý prípad, o ktorom sa dozvie a ktorý sa týka tvrdeného porusenia (a snád aj - sed quaere - povinnost uviest dôvody, pre ktoré nevykonala presetrenie), nedomnievam sa, ze ide o povinnost voci osobe, ktorá upozornila Komisiu na daný problém, a ze by táto povinnost mala byt splnená na podnet tejto osoby" (Zb. s. 2296). __________________________________________________________________ [158]60 - Pozri analogicky rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v poznámke pod ciarou 45, body 45 a 62. __________________________________________________________________ [159]61 - Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Komisia/Jégo-Quéré (rozsudok z 1. apríla 2004, C-263/02 P, Zb. s. I-3425, bod 45. __________________________________________________________________ [160]62 - Porovnaj v tejto súvislosti rozsudok Coe Clerici Logistics/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 7, ktorý vychádza predovsetkým z judikatúry Súdneho dvora. __________________________________________________________________ [161]63 - Rozsudok uz citovaný v poznámke pod ciarou 19. __________________________________________________________________ [162]64 - Bod 52 rozsudku TF1/Komisia. __________________________________________________________________ [163]65 - Bod 25 rozsudku. __________________________________________________________________ [164]66 - Rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter, uz citovaný v poznámke pod ciarou 5, bod 23. Súdny dvor odkázal na rozsudok Holandsko a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 21. __________________________________________________________________ [165]67 - To jasne vyplýva z rozsudku z 10. decembra 1969, Eridiana Zuccherifici a i./Komisia, 10/68 a 18/68, Zb. s. 459, bod 7. V kontexte podobnom prejednávanej veci bol tento bod prevzatý do rozsudku Coe Clerici Logistics/Komisia, uz citovaného v poznámke pod ciarou 7, bod 90. __________________________________________________________________ [166]68 - Rozsudok Eridiana a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 67, bod 7. __________________________________________________________________ [167]69 - Pozri napríklad rozsudok zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C-358/89, Zb. s. I-2501, bod 17; v tom istom zmysle aj rozsudok Súdu prvého stupna z 27. apríla 1995, ASPEC a i./Komisia, T-435/93, Zb. s. II-1281, body 64 az 70. __________________________________________________________________ [168]70 - Pozri bod 71 návrhov vo veci Komisia a Francúzsko/TF1, uz citovaných v poznámke pod ciarou 14. __________________________________________________________________ [169]71 - Rozsudok uz citovaný v poznámke pod ciarou 50, bod 44. __________________________________________________________________ [170]72 - Táto formulácia jasne vyplýva z rozsudku z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C-321/95 P, Zb. s. I-1651, bod 28, v ktorom Súdny dvor pripomína a zhrna svoju ustálenú judikatúru. Pozri vo vseobecnosti CASSIA, P.: L'accčs des personnes physiques ou morales au juge de la légalité des actes communautaires, Dalloz, Paríz 2002, najmä s. 567 a nasl. __________________________________________________________________ [171]73 - Bod 70 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [172]74 - Pozri v tejto súvislosti rozsudok Timex/Rada a Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 52, body 13 az 16, v ktorom Súdny dvor vyvodil osobný záujem zalobcu zo skutocnosti, ze napadnuté antidumpingové nariadenie zohladnovalo jeho pripomienky a situáciu, ktorá pre neho vyplýva zo zisteného dumpingu. Pozri tiez rozsudok Súdu prvého stupna z 22. októbra 1996, Skibsvćrftsforeningen a i./Komisia, T-266/94, Zb. s. II-1399, body 46 az 48, v ktorom Súd prvého stupna rozhodol o prípustnosti zaloby jednak z dôvodu, ze zalobcovia sú priamymi spolusútaziacimi podniku, ktorý získal státnu pomoc a táto pomoc bola predmetom napadnutého rozhodnutia, a jednak z dôvodu, ze Komisia v správnom konaní vychádzala z porovnania medzi zariadeniami zalobcov a zariadeniami oprávneného podniku. __________________________________________________________________ [173]75 - Pozri bod 35 týchto návrhov. __________________________________________________________________ [174]76 - Bod 58 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [175]77 - Bod 59 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [176]78 - Súdny dvor takto rozhoduje opakovane od vyhlásenia rozsudku z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 501. __________________________________________________________________ [177]79 - Pozri napríklad rozsudok z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, Zb. s. 2545, bod 34. V rámci clánku 86 ES pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 27. februára 1997, FFSA a i./Komisia, T-106/95, Zb. s. II-229, bod 100. __________________________________________________________________ [178]80 - Pozri napríklad nedávny rozsudok z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, C-328/99 a C-399/00, Zb. s. I-4035, bod 39. __________________________________________________________________ [179]81 - Pozri najmä v oblasti vybavovania stazností v rámci práva hospodárskej sútaze rozsudok Súdneho dvora z 18. októbra 1979, GEMA/Komisia, 125/78, Zb. s. 3173, bod 18, ako aj rozsudok Súdu prvého stupna z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T-24/90, Zb. s. II-2223, body 73 az 77. __________________________________________________________________ [180]82 - Pozri RITLENG, D.: Le juge communautaire de la légalité et le pouvoir discrétionnaire des institutions communautaires, In: Actualité juridique. Droit administratif, 1999, s. 645. __________________________________________________________________ [181]83 - C-269/90, Zb. s. I-5469. __________________________________________________________________ [182]84 - Pozri rozsudok Technische Universität München, uz citovaný v poznámke pod ciarou 83, bod 14. __________________________________________________________________ [183]85 - Mimochodom vysvetlenie podané prezídiom Konventu, ktoré vypracovalo Chartu, na tento rozsudok odkazuje. Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu upresnuje, ze "túto chartu budú v tejto súvislosti súdy Únie a clenských státov vykladat s nálezitým zretelom na vysvetlenia vyhotovené pod vedením prezídia Konventu". Preto je oprávnené hodnotit uz teraz dosah tohto clánku vo svetle judikatúry Súdneho dvora. __________________________________________________________________ [184]86 - Pozri napríklad rozsudky Schlüsselverlag J. S. Moser a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 4, bod 29, a Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v poznámke pod ciarou 45, body 62 az 64. __________________________________________________________________ [185]87 - Bod 58 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [186]88 - Rozsudok z 29. marca 2001, Portugalsko/Komisia, C-163/99, Zb. s. I-2613, bod 38. __________________________________________________________________ [187]89 - Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's Francúzsko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 45, bod 72. __________________________________________________________________ [188]90 - Pozri najmä uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/Európsky parlament, C-488/01 P, Zb. s. I-13355, bod 53. __________________________________________________________________ [189]91 - V tejto súvislosti treba pripomenút, ze Súdny dvor nedávno rozhodol v rozsudku z 22. mája 2003, Connect Austria, Zb. s. I-5197, v súvislosti s rakúskym trhom GSM, ze existencia diskriminácie v oblasti poplatkov ulozených prevádzkovatelom sa posudzuje podla hospodárskej rovnocennosti ich pozície na príslusnom trhu (bod 116). __________________________________________________________________ [190]92 - Pozri najmä rozsudok z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C-42/01, Zb. s. I-6079, bod 66. __________________________________________________________________ [191]93 - Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 1980, Lucchini/Komisia, 1252/79, Zb. s. 3753, bod 14. __________________________________________________________________ [192]94 - Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer vo veci Nemecko/Komisia (rozsudok zo 4. júla 1963, 24/62, Zb. s. 131), v ktorom sa uvádza: "Chcem odmietnut myslienku, ze odôvodnenie rozhodnutia treba vykonat v závislosti na informacných moznostiach osôb, ktorým je urcené, lebo z iných konaní viem, ze v prípadoch ako je tento, je sporné, kto je okrem osôb uvedených v rozhodnutí aktívne legitimovaný. Dalej, a tu chcem dat za pravdu zalobcovi, nemozno opomínat uzitocnú funkciu, akú plní povinnost uviest odôvodnenie v rámci posilnenia súdnej ochrany, lebo núti orgány výkonnej moci, aby si pri formulácii odôvodnení rozhodnutí upresnili podmienky, ktorým toto rozhodnutie podlieha" (Zb. s. 155). __________________________________________________________________ [193]95 - Pozri v tomto zmysle rozsudok z 17. marca 1983, Control Data/Komisia, 294/81, Zb. s. 911, bod 15. __________________________________________________________________ [194]96 - Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 38. __________________________________________________________________ [195]97 - Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 1992, Compagnia italiana alcool/Komisia, C-358/90, Zb. s. I-2457, body 42 a 43, ako aj Technische Universität München, uz citovaný v poznámke pod ciarou 83, bod 27. __________________________________________________________________ [196]98 - Rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, Zb. s. 809, bod 19, ako aj Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v poznámke pod ciarou 45, bod 63, a rozsudok Súdu prvého stupna z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T-371/94 a T-394/94, Zb. s. II-2405, bod 64. References 1. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote55 56. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote56 57. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote57 58. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote58 59. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote59 60. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote60 61. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote61 62. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote62 63. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote63 64. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote64 65. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote65 66. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote66 67. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote67 68. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote68 69. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote69 70. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote70 71. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote71 72. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote72 73. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote73 74. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote74 75. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote75 76. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote76 77. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote77 78. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote78 79. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote79 80. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote80 81. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote81 82. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote82 83. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote83 84. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote84 85. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote85 86. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote86 87. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote87 88. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote88 89. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote89 90. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote90 91. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote91 92. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote92 93. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote93 94. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote94 95. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote95 96. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote96 97. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote97 98. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footnote98 99. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref1 100. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref2 101. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref3 102. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref4 103. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref5 104. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref6 105. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref7 106. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref8 107. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref9 108. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref10 109. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref11 110. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref12 111. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref13 112. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref14 113. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref15 114. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref16 115. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref17 116. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref18 117. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref19 118. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref20 119. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref21 120. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref22 121. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref23 122. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref24 123. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref25 124. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref26 125. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref27 126. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref28 127. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref29 128. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref30 129. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref31 130. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref32 131. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref33 132. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref34 133. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref35 134. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref36 135. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref37 136. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref38 137. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref39 138. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref40 139. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref41 140. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref42 141. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref43 142. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref44 143. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref45 144. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref46 145. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref47 146. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref48 147. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref49 148. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref50 149. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref51 150. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref52 151. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref53 152. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref54 153. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref55 154. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref56 155. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref57 156. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref58 157. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref59 158. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref60 159. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref61 160. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref62 161. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref63 162. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref64 163. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref65 164. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref66 165. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref67 166. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref68 167. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref69 168. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref70 169. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref71 170. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref72 171. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref73 172. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref74 173. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref75 174. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref76 175. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref77 176. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref78 177. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref79 178. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref80 179. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref81 180. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref82 181. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref83 182. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref84 183. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref85 184. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref86 185. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref87 186. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref88 187. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref89 188. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref90 189. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref91 190. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref92 191. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref93 192. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref94 193. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref95 194. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref96 195. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref97 196. file:///tmp/lynxXXXX2U9waH/L98444-9024TMP.html#Footref98