Vec T-325/01 DaimlerChrysler AG proti Komisii Európskych spolocenstiev "Hospodárska sútaz - Clánok 81 ES - Kartely - Zmluva o zastúpení - Distribúcia motorových vozidiel - Hospodárska jednotka - Opatrenia zamerané na zabránenie súbeznému obchodovaniu s motorovými vozidlami - Urcenie cien - Nariadenie (ES) c. 1475/95 - Pokuta" Rozsudok Súdu prvého stupna (piata komora) z 15. septembra 2005 Abstrakt rozsudku 1. Hospodárska sútaz - Kartely - Dohody medzi podnikmi - Pojem - Dvojstranné alebo mnohostranné správanie - Zahrnutie - Jednostranné správanie - Vylúcenie (Clánok 81 ods. 1 ES) 2. Hospodárska sútaz - Pravidlá Spolocenstva - Podnik - Pojem - Hospodárska jednotka - Odlisné právnické osoby prepojené zmluvou o zastúpení - Podmienky existencie hospodárskej jednotky (Clánok 81 ods. 1 ES) 3. Hospodárska sútaz - Kartely - Zákaz - Bloková výnimka - Nariadenie c. 1475/95 - Pojem "dalsí predaj" (Nariadenie Komisie c. 1475/95, clánok 10 ods. 12) 4. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Oznámenie o výhradách - Povinný obsah - Respektovanie práva na obhajobu (Nariadenie Rady c. 17, clánok 19 ods. 1; nariadenie Komisie c. 99/63, clánky 2 a 4) 5. Hospodárska sútaz - Kartely - Zosúladený postup - Pojem - Koordinácia a spolupráca nezlucitelné s povinnostou kazdého podniku urcovat autonómne svoje správanie na trhu (Clánok 81 ods. 1 ES) 6. Hospodárska sútaz - Kartely - Dohody medzi podnikmi - Povinnost Komisie predlozit dôkaz o porusení - Predlozenie dôkazu o úcasti na stretnutiach s protisútazným cielom - Povinnost podniku predlozit dôkaz o distancovaní sa vo vztahu k prijatým rozhodnutiam (Clánok 81 ods. 1 ES) 7. Hospodárska sútaz - Kartely - Rozhodnutia zdruzení podnikov - Nezáväzné rozhodnutie zdruzenia uplatnované jeho clenmi - Zahrnutie (Clánok 81 ods. 1 ES) 8. Hospodárska sútaz - Kartely - Vplyv na obchod medzi clenskými státmi - Kartel, ktorý má úcinky na celom území clenského státu - Automatický vplyv (Clánok 81 ods. 1 ES) 9. Hospodárska sútaz - Pravidlá Spolocenstva - Porusenie, ktorého sa dopustila dcérska spolocnost - Pripísanie materskej spolocnosti - Podmienky - Absencia vplyvu existencie odlisnej právnej subjektivity dcérskej spolocnosti - Vplyv drzby vsetkého kapitálu dcérskej spolocnosti - Povinnost materskej spolocnosti vyvrátit domnienku skutocného výkonu riadiacej právomoci nad dcérskou spolocnostou (Clánok 81 ods. 1 ES) 1. Zákaz stanovený clánkom 81 ods. 1 ES sa výlucne týka dvojstranne alebo mnohostranne koordinovaného správania vo forme dohôd medzi podnikmi, rozhodnutí zdruzení podnikatelov alebo zosúladených postupov. Preto je pojem dohoda v zmysle tohto ustanovenia zakotvený v existencii súladu vôle medzi aspon dvoma stranami. Z toho vyplýva, ze ak rozhodnutie výrobcu predstavuje jeho jednostranné správanie, toto rozhodnutie nespadá pod zákaz podla tohto clánku. (pozri body 83, 84) 2. Na úcely uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze nie je rozhodujúce formálne oddelenie medzi dvoma spolocnostami vyplývajúce z ich odlisnej právnej subjektivity, ale skôr jednotné správanie sa na trhu. Môze byt preto nevyhnutné zistit, ci dve spolocnosti kazdá s vlastnou právnou subjektivitou vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu. Taká situácia sa neobmedzuje na prípady, v ktorých spolocnosti sú vo vztahu materskej spolocnosti a dcérskej spolocnosti, ale týkajú sa za urcitých okolností aj vztahov medzi spolocnostou a jej obchodným zástupcom alebo medzi splnomocnitelom a jeho splnomocnencom. Pokial totiz ide o uplatnenie clánku 81 ES, je na posúdenie otázky, ci konanie patrí do pôsobnosti tohto clánku, dôlezité, ci splnomocnitel a jeho sprostredkovatel alebo "obchodný zástupca" tvoria hospodársku jednotku, pricom druhý menovaný je pomocným orgánom integrovaným do podniku prvého menovaného. Ak teda sprostredkovatel vykonáva cinnost v prospech svojho splnomocnitela, mozno ho v zásade povazovat za pomocný orgán integrovaný do jeho podniku, ktorý je povinný dodrziavat pokyny splnomocnitela a ktorý tak rovnako ako obchodný zamestnanec vytvára s týmto podnikom hospodársku jednotku. Inak je tomu v prípade, ak dohody uzavreté medzi splnomocnitelom a jeho zástupcami na týchto zástupcov prevádzajú alebo im prenechávajú funkcie, ktoré sa hospodársky priblizujú funkciám nezávislého obchodníka, tým, ze uvedení zástupcovia musia znásat financné riziko spojené s predajom alebo plnením zmlúv uzavretých s tretími osobami. Zástupcovia teda môzu stratit svoje postavenie nezávislého hospodárskeho subjektu iba vtedy, ak nenesú ziadne riziko vyplývajúce zo zmlúv vyjednaných pre splnomocnitela a pôsobia ako pomocníci integrovaní do podniku splnomocnitela. Ak preto zástupca, hoci aj má vlastnú právnu subjektivitu, neurcuje samostatne svoje správanie sa na trhu, ale vykonáva pokyny svojho splnomocnitela, nie sú zákazy uvedené v clánku 81 ods. 1 ES uplatnitelné na vztahy medzi zástupcom a jeho splnomocnitelom, s ktorým tvorí hospodársku jednotku. (pozri body 85 - 88) 3. Z definície pojmu "opätovný predaj" uvedeného v clánku 10 ods. 12 nariadenia c. 1475/95 o uplatnení clánku [81] ods. 3 [ES] na urcité typy dohôd o distribúcii a servise motorových vozidiel vyplýva, ze moznost dodávatela zakázat distribútorom dodávky fyzickým alebo právnickým osobám s rovnakým postavením ako "opätovní predajcovia" sa obmedzuje na prípad, ked opätovní predajcovia scudzujú nové motorové vozidlá. Toto rovnaké postavenie opätovného predaja a lízingových zmlúv, ktoré zahrnajú prevod vlastníctva alebo moznost kúpy pred uplynutím platnosti zmluvy, má za ciel umoznit dodávatelovi zabezpecenie integrity distribucnej siete tým, ze zamedzí, aby bola lízingová zmluva pouzívaná na ulahcenie nadobudnutia vlastníctva vozidla mimo výlucnej distribucnej siete, ak je toto vozidlo stále nové. (pozri bod 153) 4. Komisia musí oznámit výhrady, ktoré uplatnuje voci podnikom a záujmovým zdruzeniam, a vo svojich rozhodnutiach môze uviest len tie výhrady, ku ktorým mali poslední menovaní prílezitost vecne vyjadrit svoje stanovisko o realite a o relevantnosti skutocností, výhrad a okolností uvádzaných Komisiou. Oznámenie o výhradách musí obsahovat opis výhrad vyjadrený hoci aj strucne, ale dostatocne jasne, aby umoznil zainteresovaným osobám skutocne sa oboznámit s konaním, ktoré im Komisia vytýka. Len pod touto podmienkou totiz môze oznámenie o výhradách splnit úcel stanovený nariadeniami Spolocenstva, ktorý spocíva v poskytnutí vsetkých potrebných údajov podnikom, aby sa mohli vecne bránit predtým, ako Komisia prijme konecné rozhodnutie. Táto poziadavka je dodrzaná, ak rozhodnutie nepripisuje zainteresovaným osobám iné porusenia, nez sú porusenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutocnosti, ku ktorým sa zainteresované osoby mali moznost vyjadrit. Konecné rozhodnutie Komisie vsak nemusí nevyhnutne byt kópiou opisu výhrad. Ak oznámenie o výhradách obsahuje jasnú informáciu o povahe porusenia práva hospodárskej sútaze, ktoré je vytýkané predmetnému podniku, a s tým spojené podstatné skutocnosti, je tento podnik spôsobilý odpovedat na toto obvinenie a bránit svoje práva. Neskorsie uvedenie výhrad v rozhodnutí Komisie, ktoré hospodársku dohodu posudzuje ako "vertikálnu" alebo "horizontálnu", nepredstavuje podstatnú zmenu výhrad oproti tomu, ako boli uvedené v oznámení o výhradách. (pozri body 188, 189, 192) 5. Na existenciu dohody v zmysle clánku 81 ods. 1 ES postacuje, aby predmetné podniky prejavili svoju spolocnú vôlu správat sa na trhu urcitým spôsobom. Kritériá koordinácie a spolupráce nevyzadujú vypracovanie ozajstného "plánu", ale ich treba chápat vo svetle koncepcie vlastnej ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa hospodárskej sútaze, podla ktorej musí kazdý hospodársky subjekt autonómne urcovat, akú politiku chce viest na spolocnom trhu. Táto poziadavka na autonómiu síce nevylucuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobit tvrdenému alebo ocakávanému správaniu svojich konkurentov, je vsak jasne v rozpore s akýmkolvek nadviazaním priamych alebo nepriamych kontaktov medzi takými subjektmi, ktorých cielom alebo následkom je bud ovplyvnenie správania potenciálneho alebo aktuálneho konkurenta na trhu, alebo oboznámenie takého konkurenta so správaním, pre ktoré sa hospodársky subjekt sám rozhodol alebo ktoré na trhu sám zamýsla uskutocnovat. (pozri body 199, 200) 6. V prípade sporu o existenciu porusenia pravidiel hospodárskej sútaze musí Komisia predlozit dôkaz o poruseniach, ktoré uvádza, a pripojit dôkazné prostriedky vhodné na to, aby právne dostatocne preukázala existenciu skutocností vedúcich k poruseniu. Pokial vsak bolo dokázané, ze podnik sa zúcastnil na stretnutiach medzi podnikmi so zjavne protisútazným cielom, je úlohou tohto podniku predlozit dôkazy preukazujúce, ze jeho úcast na uvedených stretnutiach nemala protisútazný ciel, a to tým, ze preukáze, ze svojim konkurentom oznámil, ze sa tam zúcastnil s iným cielom ako oni. Pri neexistencii takéhoto dôkazu o distancovaní sa nie je skutocnost, ze tento podnik sa nestotoznuje s výsledkami týchto stretnutí, takej povahy, aby ho zbavila plnej zodpovednosti za jeho úcast na karteli. (pozri body 201, 202) 7. Akt môze byt povazovaný za rozhodnutie zdruzenia podnikov v zmysle clánku 81 ods. 1 ES bez toho, aby nevyhnutne mal záväzný charakter pre dotknutých clenov, prinajmensom v rozsahu, v akom ho dodrziavajú clenovia dotknutí týmto aktom. (pozri bod 210) 8. Pokial kartel zasahuje celé územie clenského státu, má uz zo svojej podstaty za následok upevnenie oddelenia trhov na vnútrostátnej úrovni, cím prekáza vzájomnému hospodárskemu prenikaniu, ktoré sleduje Zmluva. (pozri bod 212) 9. Okolnost, ze dcérska spolocnost má právnu subjektivitu odlisnú od jej materskej spolocnosti, nepostacuje na vylúcenie moznosti, ze jej správanie sa pripíse materskej spolocnosti, najmä ak dcérska spolocnost nerozhoduje autonómne o svojom správaní sa na trhu, ale v zásade aplikuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost. Aj ked v tejto súvislosti drzba 100 % kapitálu dcérskej spolocnosti materskou spolocnostou sama osebe nestací na preukázanie skutocného výkonu riadiacej právomoci materskou spolocnostou, co je podmienkou na to, aby sa správanie jednej spolocnosti pripísalo druhej spolocnosti, Komisia môze zalozit svoje rozhodnutie na tomto pripísaní, ak materská spolocnost nepopiera, ze mohla rozhodujúco ovplyvnit obchodnú politiku svojej dcérskej spolocnosti, a nepredlozí dôkaz na podporu svojich tvrdení o autonómii dcérskej spolocnosti. V prípade drzby vsetkého kapitálu dcérskej spolocnosti totiz môze Komisia legitímne predpokladat, ze materská spolocnost skutocne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie sa svojej dcérskej spolocnosti, predovsetkým ak materská spolocnost vystupovala pocas správneho konania ako jediný predstavitel spolocností skupiny. Za týchto podmienok je povinnostou materskej spolocnosti vyvrátit túto domnienku dostatocnými dôkazmi. (pozri body 218 - 220) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (piata komora) z 15. septembra 2005 ([1]*) "Hospodárska sútaz - Clánok 81 ES - Kartely - Zmluva o zastúpení - Distribúcia motorových vozidiel - Hospodárska jednotka - Opatrenia zamerané na zabránenie súbeznému obchodovaniu s motorovými vozidlami - Urcovanie cien - Nariadenie (ES) c. 1475/95 - Pokuta" Vo veci T-325/01, DaimlerChrysler AG, so sídlom v Stuttgarte (Nemecko), v zastúpení: R. Bechtold a W. Bosch, advokáti, zalobca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: W. Mölls, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci H.-J. Freund, advokát, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2002/758/ES z 10. októbra 2001 týkajúceho sa konania o pouzití clánku 81 Zmluvy ES (vec COMP/36.264 - Mercedes-Benz) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 257, 2002, s. 1), a subsidiárne na znízenie pokuty ulozenej týmto rozhodnutím, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (piata komora), v zlození: predsednícka komory P. Lindh, sudcovia R. García-Valdecasas a J. D. Cooke, tajomník: I. Natsinas, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 25. mája 2004, vyhlásil tento Rozsudok Skutkové okolnosti 1 Táto zaloba je zameraná na zrusenie rozhodnutia Komisie 2002/758/ES z 10. októbra 2001 týkajúceho sa konania o pouzití clánku 81 Zmluvy ES (vec COMP/36.264 - Mercedes-Benz) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 257, 2002, s. 1, dalej len "sporné rozhodnutie"). 2 DaimlerChrysler AG (dalej len "zalobca") je materská spolocnost skupiny spolocností prítomná predovsetkým v odvetví výroby a predaja automobilov. 3 Dna 21. decembra 1998 splynula spolocnost Daimler-Benz AG so zalobcom na základe dohody o splynutí podnikov podpísanej 7. mája 1998. Zalobca sa teda stal zo zákona nástupcom spolocnosti Daimler-Benz AG a presli nanho vsetky jej práva, aktíva, záväzky a povinnosti. 4 Pred týmto splynutím bola spolocnost Daimler-Benz AG hlavnou spolocnostou skupiny Daimler-Benz, ktorá vykonávala svoju cinnost celosvetovo prostredníctvom svojich dcérskych spolocností. Okrem toho 26. mája 1997 splynula spolocnost Mercedes-Benz AG so spolocnostou Daimler-Benz AG, ktorej bola dcérskou spolocnostou. Od tohto dátumu je oddelením zodpovedným za odvetvie "automobilov" v spolocnosti Daimler-Benz AG. V súlade so sporným rozhodnutím sa v tomto rozsudku meno "Mercedes-Benz" vztahuje na Daimler-Benz AG (do roku 1989), na Mercedes-Benz AG (do roku 1997), na Daimler-Benz AG (roky 1997/1998) alebo na zalobcu (od roku 1998). 5 Od zaciatku roka 1995 dostala Komisia viacero stazností od spotrebitelov týkajúcich sa prekázok vývozu nových automobilov znacky Mercedes-Benz, ktoré kládli podniky patriace do skupiny Daimler-Benz v rôznych clenských státoch. 6 Komisia disponovala urcitými informáciami indikujúcimi skutocnost, ze podniky patriace do tejto skupiny uzavreli trh v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES. Dna 4. decembra 1996 prijala Komisia viacero rozhodnutí nariadujúcich setrenia v súlade s clánkom 14 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 prvé nariadenie implementujúce clánky [81] a [82] zmluvy (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Tieto setrenia sa uskutocnili 11. a 12. decembra 1996 v podnikoch Daimler-Benz AG v Stuttgarte (Nemecko), Mercedes-Benz Belgium SA/NV v Belgicku, Mercedes-Benz Nederland NV v Utrechte (Holandsko) a Mercedes-Benz Espańa, SA v Spanielsku. 7 Dna 21. októbra 1998 Komisia zaslala spolocnosti Daimler-Benz AG ziadost o informácie podla clánku 11 nariadenia c. 17, na ktorú táto odpovedala 10. novembra 1998. Dna 15. júna 2001 Komisia rovnako zaslala ziadost o informácie zalobcovi, na ktorú tento odpovedal 9. júla 2001. Pocas setrenia 11. a 12. decembra 1996 Komisia nasla a zhabala mnozstvo dokumentov, ktoré spolu so ziadostami o informácie zaslanými zalobcovi a jeho pripomienkami tvoria základ sporného rozhodnutia. 8 Dna 10. októbra 2001 prijala Komisia sporné rozhodnutie. Sporné rozhodnutie 9 V spornom rozhodnutí Komisia uvádza, ze Mercedes-Benz sám alebo prostredníctvom svojich dcérskych spolocností Mercedes-Benz Espańa, SA (dalej len "MBE") a Mercedes-Benz Belgium SA (dalej len "MBBel") porusil clánok 81 ods. 1 ES. Podla Komisie sa opatrenia uvedené v spornom rozhodnutí týkajú maloobchodu s osobnými autami znacky Mercedes-Benz (odôvodnenia c. 143 az c. 149). 10 Komisia v spornom rozhodnutí popisuje dotknuté podniky a ich distribucnú siet. Uvádza, ze distribúcia osobných áut znacky Mercedes-Benz v Nemecku sa v zásade vykonáva prostredníctvom siete organizacných zloziek patriacich k skupine, zástupcov s postavením obchodného zástupcu (ako je definovaný v § 84 ods. 1 nemeckého obchodného zákonníka), ktorí konajú ako sprostredkovatelia, a komisionárov (odôvodnenie c. 15). Uvádza, ze distribucná siet v Belgicku zahrna dovozcu, MBBel, ktorý od nespecifikovaného dátumu bol 100 % dcérskou spolocnostou spolocnosti Daimler-Benz AG, ktorá samotná je od 21. decembra 1998 100 % dcérskou spolocnostou zalobcu a ktorá predáva nové vozidlá prostredníctvom dvoch organizacných zloziek, autorizovaných distribútorov a zástupcov a/alebo technických dielní, ktoré rovnako môzu slúzit ako sprostredkovatelia pre prijímanie objednávok na nové autá (odôvodnenia c. 17 a c. 19). V Spanielsku sa distribúcia uskutocnuje prostredníctvom siete troch organizacných zloziek spolocnosti MBE a autorizovaných distribútorov. Komisia uvádza, ze urcití zástupcovia a/alebo technické dielne nepredávajú vozidlá, ale slúzia len ako sprostredkovatelia pre prijímanie objednávok. Spresnuje, ze MBE je 100 % dcérskou spolocnostou národného holdingu Daimler-Benz Espańa, SA, ktorý samotný je na 99,88 % dcérskou spolocnostou spolocnosti Daimler-Benz AG. Od 21. decembra 1998 sa tento holding stal 100 % dcérskou spolocnostou zalobcu (odôvodnenie c. 20). 11 Komisia konstatuje, ze v rozpore s tým, co zalobca tvrdil pocas administratívneho konania, je clánok 81 ods. 1 ES aplikovatelný na zmluvy uzavreté medzi spolocnostou Mercedes-Benz a nemeckými zástupcami rovnakým spôsobom, ako by sa aplikoval na zmluvu so zmluvným distribútorom. Podla Komisie "by tak jemu ulozené obmedzenia [mali] byt posúdené ako v prípade nezávislého distribútora" (odôvodnenie c. 168). 12 Komisia v tejto súvislosti v prvom rade uvádza, ze nemeckí zástupcovia spolocnosti Mercedes-Benz museli na seba vziat sériu podnikatelských rizík, ktoré sú neoddelitelné od ich cinnosti sprostredkovatela na úcet spolocnosti Mercedes-Benz a ktorých dôsledkom je, ze clánok 81 ES je aplikovatelný na dohody uzavreté medzi spolocnostou Mercedes-Benz a nimi (odôvodnenia c. 153 az c. 160). 13 Komisia predovsetkým naznacuje, ze nemecký zástupca spolocnosti Mercedes-Benz sa zásadným spôsobom podiela na riziku ceny vozidiel, ktorých predaj dojednáva. Podla Komisie, ak sa zástupca zaviaze pri predaji nových vozidiel na znízenie ceny, ku ktorým spolocnost Mercedes-Benz dá svoj súhlas, tieto zlavy sú integrálne odpocítané z jeho provízie (odôvodnenia c. 155 a c. 156). 14 Komisia konstatuje, ze nemecký zástupca znása podla clánku 4 ods. 4 nemeckej zmluvy o zastúpení aj riziko nákladov prepravy nových vozidiel. Táto zmluva prenása náklady a riziko nákladov prepravy záväzkovoprávne na zákazníka, rovnako ako pri nezávislom distribútorovi (odôvodnenie c. 157). 15 Zástupca takisto vynakladá znacnú cast svojich financných prostriedkov na podporu predaja. Podla Komisie si musí hlavne na svoje náklady zaobstarat výstavné autá (clánok 4 ods. 7 nemeckej zmluvy o zastúpení). Na nákup výstavných a sluzobných áut priznala spolocnost Mercedes-Benz osobitné podmienky. Tieto autá museli slúzit minimálne tri az sest mesiacov a najazdit minimálne 3 000 km. Zástupca mal potom moznost predat ich ako jazdené autá a niesol tak rovnako obchodné riziko za tento nezanedbatelný pocet vozidiel (odôvodnenie c. 158). 16 Komisia takisto uvádza, ze s cinnostou nemeckého zástupcu spolocnosti Mercedes-Benz je povinne spojená séria dalsích podnikatelských rizík. Ich prevzatie je jednou z podmienok na to, aby sa podnik mohol stat takýmto zástupcom. Podla clánku 13 zmluvy o obchodnom zastúpení má zástupca povinnost vykonat zárucné práce na vozidlách, na ktoré sa vztahuje záruka výrobcu. Nemeckí zástupcovia musia na svoje náklady zriadit dielnu a tam ponúkat servisné sluzby zákazníkom a zárucné práce a na poziadanie zabezpecit stálu a pohotovostnú odtahovú sluzbu (clánok 12 zmluvy o zastúpení). Okrem toho musí mat nemecký zástupca vo svojej dielni na svoje náklady k dispozícii zásobu náhradných dielov na opravu vozidiel (clánok 14 zmluvy o zastúpení) (odôvodnenie c. 159). 17 Po druhé Komisia naznacuje, ze z ekonomického hladiska je obrat nemeckého zástupcu z vlastnej cinnosti podstatne väcsí ako z cinnosti sprostredkovatela predaja nových áut. Uvádza, ze "[zástupca] získa za sprostredkovatelskú cinnost províziu, ktorá sa v prípade osobných áut skladá zo základnej provízie vo výske 12,2 % a zo stimulacnej provízie az do 3,6 %. Tieto príjmy z provízií vo výske maximálne 15,8 % tvoria obrat zo sprostredkovatelskej cinnosti a z tejto provízie musí financovat zlavy ponúknuté kupujúcim áut. Skutocný obrat zo sprostredkovatelskej cinnosti je preto nizsí ako uvedených 15,8 %". Okrem toho (odôvodnenie c. 159): "Ak sa cena áut berie ako súcast obratu zo sprostredkovatelskej cinnosti, predstavuje tento obrat priblizne 50 % z celkového obratu zástupcu. Skutocný obrat zo sprostredkovatelskej cinnosti ako takej vsak tvorí uvedená provízia. Ak sa táto provízia porovná s obratom z cinností, ktoré sú zmluvne spojené s predajom áut a pri ktorých nesie zástupca plné riziko, vyplynie, ze obrat zo sprostredkovatelskej cinnosti tvorí len 1/6 celkového obratu." 18 Komisia sa domnieva, ze vzhladom na pocet a rozsah rizík, ktoré nesú zástupcovia, nie je mozné akceptovat námietku zalobcu, ze tieto riziká sú typickými charakteristikami skutocného obchodného zástupcu. Komisia uvádza, ze "nieco iné by platilo len vtedy, ak by zástupca mal moznost volby, ci preberie znacné riziká spojené s výstavnými a sluzobnými autami, s poskytovaním záruky, so zriadením dielne na opravu a údrzbu a s náhradnými dielmi, alebo ci preberie len cinnost sprostredkovatela predaja nových áut". Toto vsak nie je takýto prípad (odôvodnenie c. 160). 19 Ako nerelevantné odmieta tvrdenie zalobcu, ze nemeckí zástupcovia sú integrovaní do jeho podniku. V tejto súvislosti zalobca poukazuje na "poziadavky ulozené nemeckým zástupcom z osobného hladiska a z hladiska ich obchodnej cinnosti (spravidla výlucná distribúcia vozidiel Mercedes-Benz, jednotné vystupovanie ako obchodný zástupca spolocnosti Mercedes-Benz, zriadenie podniku obchodného zástupcu z hladiska personálu a zariadenia, reklama, imidz, povinnost bránit záujmy zalobcu a respektovanie identifikacných pokynov spolocnosti Mercedes-Benz) a na skutocnost, ze zástupca je "výlucným zástupcom" a môze predávat len vozidlá Mercedes-Benz (odôvodnenie c. 162). Komisia sa vsak v spornom rozhodnutí domnieva, ze popri rozdelení rizík nie je charakteristika "integrácie" sama osebe spôsobilá odlísit obchodného zástupcu od nezávislého distribútora (odôvodnenie c. 163). Komisia porovnáva ustanovenia nemeckých zmlúv o zastúpení citované zalobcom s ustanoveniami zahranicných zmlúv o distribúcii, aby dokázala "integráciu" nemeckých zástupcov (odôvodnenie c. 164). Domnieva sa, ze toto porovnanie dokazuje, ze povinnosti ulozené nemeckým zástupcom sú identické s povinnostami ulozenými zahranicným zmluvným distribútorom a ze tieto dva druhy distribúcie sú v rovnako velkej miere "integrované" do distribucného systému spolocnosti Mercedes-Benz (odôvodnenie c. 165). 20 Komisia tvrdí, ze spolocnost Mercedes-Benz narusila hospodársku sútaz styrmi rôznymi opatreniami. 21 Po prvé v nadväznosti na uvedenie novej série W 210 (nová trieda E) na trh boli vsetkým clenom nemeckej distribucnej siete vrátane zástupcov zaslané velmi jasné pokyny, hlavne oznámenie zo 6. februára 1996, aby "sa sústredili na vlastné zmluvne vymedzené územie". Tieto pokyny sa netýkali len tejto série, ale vseobecne aj celého predaja nových áut. Na záver tohto oznámenia spolocnost Mercedes-Benz pohrozila: "Nebudeme váhat odmietnut dodávku áut série W 210, ak zistíme, ze absorpcná kapacita daného územia neodôvodnuje priznané kvóty." Pokyny tým získali osobitnú silu. 22 Podla Komisie mali tieto pokyny za ciel, aby distribucní partneri predávali svoje kvóty na vozidlá W 210, ako aj iné série výlucne na svojom zmluvne vymedzenom území a aby ich nepredávali "prichádzajúcim zákazníkom", ktorí nepatria ku klientele na ich zmluvne vymedzenom území. Ako naznacovalo oznámenie, to malo obmedzit "vnútornú konkurenciu", teda tzv. konkurenciu "v rámci znacky" (intrabrand) medzi nemeckými zástupcami, ako aj medzi nimi a nemeckými a zahranicnými organizacnými zlozkami a zahranicnými autorizovanými distribútormi. Cielom oznámenia zo 6. februára 1996 bolo teda obmedzit konkurenciu "v rámci znacky". 23 Po druhé Komisia konstatuje, ze takmer vo vsetkých prípadoch sa musí vopred vyzadovat prevod 15 % z ceny od "prichádzajúcich zákazníkov" z iných clenských státov. Domnieva sa, ze týmto postupom sa este viac stazuje súbezné obchodovanie, pretoze obmedzuje zástupcov vykonávat vlastnú obchodnú politiku a napríklad upustit od týchto akontácií u zákazníkov, ktorých poznali. Aj ked sa z obchodného hladiska môzu tieto akontácie povazovat za rozumné v niektorých prípadoch, ziadna akontácia sa nevyzaduje pri domácich predajoch, pricom i tu by v niektorých prípadoch mohol byt záujem o porovnatelnú zábezpeku. Toto pravidlo tak diskriminuje súbezné obchodovanie oproti nemeckým predajom vozidiel (odôvodnenie c. 174). 24 Po tretie Komisia usudzuje, ze zákaz dodávok cudzím lízingovým spolocnostiam, kým nemajú konkrétneho zákazníka, ktorý obsahujú nemecké zmluvy o zastúpení [pozri clánok 2 ods. 1 písm. d)] a spanielske zmluvy o autorizovanej distribúcii [pozri clánok 4 písm. d)], má za ciel obmedzit konkurenciu medzi lízingovými spolocnostami skupiny Mercedes-Benz a cudzími lízingovými spolocnostami v Nemecku a v Spanielsku. Posledné menované lízingové spolocnosti teda môzu získat vozidlá Mercedes len od prípadu k prípadu, to je ak uz majú konkrétneho zákazníka, ale nie na vytvorenie zásob. Je pre ne teda nemozné rýchlo dodat vozidlo. Pravidlá týkajúce sa predaja vozidiel lízingovým spolocnostiam majú podla Komisie takisto za následok, ze cudzie lízingové spolocnosti nemajú rovnaké cenové výhody ako ostatní prevádzkovatelia automobilových parkov. Celkovo zhorsujú takéto klauzuly podmienky, za ktorých si cudzie lízingové spolocnosti môzu zaopatrit vozidlá Mercedes, a tým aj podmienky, za ktorých môzu konkurovat spolocnostiam skupiny Mercedes-Benz na upadajúcom lízingovom trhu. Ustanovenia týkajúce sa lízingu poskytovanému obchodnými zástupcami a autorizovanými distribútormi majú za ciel obmedzit hospodársku sútaz prostredníctvom ceny a prostredníctvom podmienok predaja vozidiel urcených na lízing (odôvodnenie c. 176). 25 Po stvrté Komisia uvádza, ze cielom dohody uzavretej 20. apríla 1995 medzi MBBel a spolkom autorizovaných distribútorov Belgicka, týkajúcej sa obmedzenia zliav na 3 % a overovania poskytovania zliav na triedu E externou agentúrou, pricom väcsie zlavy mali viest k znízeniu kvót na vozidlá novej triedy E, bolo obmedzit hospodársku sútaz prostredníctvom ceny v Belgicku. 26 Potom ako Komisia skonstatovala, ze predmetné opatrenia výrazne ovplyvnili obchod medzi clenskými státmi a ze ich nemozno vynat z aplikácie clánku 81 ods. 1 ES, usúdila, ze treba ulozit pokutu zalobcovi ako zodpovednému za vsetky tieto porusenia práva hospodárskej sútaze, ktorých sa dopustili Daimler-Benz AG a Mercedes-Benz AG alebo dcérske spolocnosti Daimler-Benz MBBel a MBE. 27 V tejto súvislosti Komisia usúdila, ze opatrenia, ktorých cielom bolo bránit vývozu, predstavujú jedno porusenie zlozené z dvoch prvkov (pokyny nepredávat mimo zmluvne vymedzeného územia a pravidlo akontácie vo výske 15 %), ktoré sa doplnali pocas urcitého obdobia. Podla Komisie je toto porusenie osobitne závazné, a preto pokuta v základnej ciastke 33 miliónov eur je primeraná. Pokial ide o dlzku trvania porusenia, Komisia uvádza, ze ak sa spoja oba prvky predmetného porusenia, porusenie zacalo 12. septembra 1985 a stále neskoncilo. Podla Komisie tak ide o dlhodobé porusenie. Domnieva sa vsak, ze potenciálne dosahy pravidla akontácie boli výrazne mensie ako dosahy pokynov urcených priamo proti vývozom. Posledné menované dosahy boli úcinné od 6. februára 1996 do 10. júna 1999, to znamená tri roky a styri mesiace. Preto Komisia povazuje za primerané zvýsit základnú ciastku len o 42,5 %, teda o 14,025 milióna eur. Základná ciastka tak predstavuje 47,025 milióna eur. 28 Komisia sa domnieva, ze zákaz predaja vozidiel lízingovým spolocnostiam na vytvorenie zásob stanovený v nemeckej zmluve o zastúpení a v spanielskej zmluve o autorizovanej distribúcii treba povazovat za závazný. Za primeranú povazuje základnú ciastku pokuty 10 miliónov eur. Podla Komisie porusenie zacalo 1. októbra 1996 a stále neskoncilo. Trvá teda pät rokov, co zodpovedá strednodobej dlzke trvania. Domnieva sa, ze zvýsenie základnej ciastky o 50 % vzhladom na dlzku trvania porusenia, teda zvýsenie základnej ciastky o 5 miliónov eur na 15 miliónov eur, je namieste. 29 Podla Komisie predstavujú opatrenia na urcenie predajných cien v Belgicku prijaté s aktívnou úcastou MBBel prirodzene velmi závazné porusenie pravidiel hospodárskej sútaze. Usudzuje, ze toto porusenie je celkovo závazné, a domnieva sa, ze pokuta v základnej ciastke 7 miliónov eur je primeraná. Komisia uvádza, ze tieto opatrenia sa aplikovali od 20. apríla 1995 do 10. júna 1999, co je strednodobá dlzka trvania, a povazuje za primerané zvýsenie základnej ciastky o 40 %, teda o 2,8 milióna eur, na 9,8 milióna eur. 30 Komisia v spornom rozhodnutí neuvádza ani polahcujúce ani pritazujúce okolnosti. Vyssie uvedené sumy spocítané spolu tak predstavujú celkovú pokutu vo výske 71,825 milióna eur. 31 Na základe týchto úvah prijala Komisia sporné rozhodnutie, ktorého výroková cast znie: "Clánok 1 [Spolocnost Mercedes-Benz sa dopustila sama] alebo prostredníctvom [svojich] dcérskych spolocností [MBE] a [MBBel] porusení ustanovení clánku 81 ods. 1 Zmluvy ES s cielom obmedzit súbezné obchodovanie prijali totiz tieto opatrenia: - od 6. februára 1996 vsetci nemeckí zástupcovia dostali pokyny v najväcsej moznej miere predávat dodávané nové vozidlá, predovsetkým vozidlá série W 210, len zákazníkom z ich zmluvne vymedzeného územia a zabránit vnútornej konkurencii; tieto opatrenia zostali v platnosti do 10. júna 1999, - od 12. septembra 1985 sa od nemeckých zástupcov pozadovalo, aby v prípade objednávok nových vozidiel od [prichádzajúcich] zákazníkov vyzadovali platbu akontácie vo výske 15 % z ceny vozidla; platnost tohto opatrenia stále neskoncila, - od 1. októbra 1996 doteraz obmedzenie dodávok osobných áut leasingovým spolocnostiam na vytvorenie zásob, - úcast na dohodách s cielom obmedzit zlavy poskytované v Belgicku, o ktorých sa rozhodlo 20. apríla 1995 a ktoré boli zrusené 10. júla 1999. Clánok 2 Odo dna oznámenia tohto rozhodnutia ukoncí [spolocnost Mercedes-Benz] porusenia uvedené v clánku 1, ak stále pretrvávajú, a zakazuje sa nahradit ich obmedzeniami s rovnakým cielom alebo úcinkom. Najneskôr do dvoch mesiacov od prijatia tohto rozhodnutia, musí osobitne: - obezníkom adresovaným nemeckým zástupcom a komisionárom zrusit obezník c. 52/85 z 12. septembra 1985 v rozsahu, v akom od nich pozaduje, aby od [prichádzajúcich] zákazníkov vyzadovali akontáciu vo výske 15 % z ceny vozidla pri objednávke osobného vozidla, - z nemeckých zmlúv o zastúpení a zo spanielskych zmlúv o autorizovanej distribúcii vypustit ustanovenia zakazujúce predaj nových vozidiel lízingovým spolocnostiam na vytvorenie zásob... Clánok 3 Z dôvodu porusení uvedených v clánku 1 sa [spolocnosti Mercedes-Benz] ukladá pokuta vo výske 71,825 milióna eur. ..." [neoficiálny preklad] 32 Zo sporného rozhodnutia v podstate vyplýva, ze Komisia sa domnieva, ze termín "prichádzajúci zákazník" je pouzívaný skupinou Mercedes-Benz v dokumentoch, ktoré sa nasli pri setrení (pozri bod 7 vyssie), v rámci cezhranicných predajov na oznacenie konecných spotrebitelov pochádzajúcich z iného státu Európskeho hospodárskeho priestoru. Konanie a návrhy úcastníkov konania 33 Návrhom doruceným do kancelárie Súdu prvého stupna 20. decembra 2001 podal zalobca túto zalobu. 34 Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Súd prvého stupna (piata komora) o otvorení ústnej casti konania. V rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania vyzval úcastníkov konania na zodpovedanie urcitých otázok písomne pred ústnym pojednávaním. Úcastníci konania vyhoveli tejto ziadosti. 35 Prednesy a odpovede úcastníkov konania na ústne otázky polozené Súdom prvého stupna boli vypocuté na pojednávaní 25. mája 2004. 36 Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zrusil sporné rozhodnutie, - subsidiárne znízil výsku pokuty ulozenej v clánku 3 sporného rozhodnutia, - zaviazal Komisiu nahradit trovy konania. 37 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu, - zaviazal zalobcu nahradit trovy konania. Právny stav 38 Zalobca predkladá na podporu svojej zaloby styri zalobné dôvody. Prvý je zalozený na porusení clánku 81 ods. 1 ES a zjavnej chybe v posúdení dohôd uzavretých so zástupcami spolocnosti Mercedes-Benz v Nemecku. Druhý zalobný dôvod týkajúci sa prvého a tretieho opatrenia, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí, je zalozený na porusení clánku 81 ES a nariadenia Komisie c. 1475/95 z 28. júna 1995 o uplatnení clánku [81] ods. 3 Zmluvy na urcité typy dohôd o distribúcii a servise motorových vozidiel [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 145, s. 25). Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 81 ods. 1 ES a zjavnej chybe v posúdení druhého a stvrtého opatrenia, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí. Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na nesprávnom stanovení výsky pokuty ulozenej v clánku 3 sporného rozhodnutia. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 81 ods. 1 ES a zjavnej chybe v posúdení dohôd uzavretých s obchodnými zástupcami spolocnosti Mercedes-Benz v Nemecku Tvrdenia úcastníkov konania 39 Zalobca popiera závery Komisie o právnej kvalifikácii postavenia nemeckých zástupcov, ku ktorým dospela v spornom rozhodnutí. Uvádza, ze jeho nemecké zmluvy o obchodnom zastúpení nepodliehajú zákazu kartelových dohôd uvedenému v clánku 81 ods. 1 ES v rozsahu, v akom sa týkajú cinnosti jeho zástupcov spocívajúcej v predaji nových vozidiel Mercedes-Benz. Zástupcovia nenesú ziadne riziko spojené s predajom vozidiel. Okrem toho sú úplne integrovaní do podniku Mercedes-Benz a právne sa voci nej správajú ako zamestnanci. Splnajú teda podmienky stanovené Súdnym dvorom v jeho ustálenej judikatúre o nepouzitelnosti zákazu kartelových dohôd na zmluvy o obchodnom zastúpení. 40 Zalobca na úvod tvrdí, ze má vlastnú distribucnú siet v Nemecku, bud prostredníctvom organizacných zloziek, obchodných zástupcov, ktorí konajú v mene a na úcet spolocnosti Mercedes-Benz, a komisionárov, ktorí konajú vo vlastnom mene, ale na úcet spolocnosti Mercedes-Benz. Domnieva sa, ze zástupcovia nemeckej predajnej siete spolocnosti Mercedes-Benz nie sú ani právne, ani hospodársky autorizovanými distribútormi nových vozidiel. Na úcet spolocnosti Mercedes-Benz dojednávajú kúpne zmluvy o nových vozidlách v súlade s jej poziadavkami. Skutocnost, ze zástupcovia nekupujú nové vozidlá od spolocnosti Mercedes-Benz a ze nedisponujú zásobami, má obrovskú hospodársku dôlezitost. Bremeno rizika spojené s predajom nových vozidiel vrátane vytvorenie zásob, a tým podmienené viazanie kapitálu, lezí výlucne na spolocnosti Mercedes-Benz. Podla zalobcu nesú zástupcovia len riziko vyplývajúce z ich cinnosti sprostredkovatela. Zalobca je teda právne slobodný rozhodnút, ci a za akých podmienok uzavrie predajné zmluvy. Na pokyny a povinnosti zástupcov týkajúce sa uzavretia a obsahu predajných zmlúv sa nevztahuje právo upravujúce kartelové dohody. 41 Zalobca tvrdí, ze podla judikatúry Súdneho dvora sa clánok 81 ods. 1 ES nevztahuje na zmluvy o zastúpení, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky, a to: integrácia obchodného zástupcu do predajnej siete výrobcu a plnenie svojej cinnosti sprostredkovatela a zástupcu výlucne na úcet mandanta (rozsudky Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 az 48/73, 50/73, 54/73 az 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, a z 24. októbra 1995, Volkswagen a VAG Leasing, C-266/93, Zb. s. I-3477). 42 Pokial ide o podmienku "integrácie", zalobca sa domnieva, ze prístup Komisie v spornom rozhodnutí je nekoherentný a nezlucitelný s judikatúrou v tejto oblasti, pretoze uvádza, ze "integrácia nie je popri rozdelení rizika sama osebe znakom umoznujúcim rozlísit medzi obchodným zástupcom a nezávislým distribútorom" (odôvodnenie c. 163 sporného rozhodnutia). 43 Zalobca sa domnieva, ze Komisia marginalizovaním prvku "integrácie" a zvýraznením dôlezitosti kritéria "rozdelenia rizika" rozsiruje pôsobnost zákazu kartelových dohôd na obchodné zastúpenie takým spôsobom, aký este nikto nepouzil. Domnieva sa vsak, ze z rozsudku Suiker Unie a i./Komisia, uz citovanom v bode 41 vyssie, jasne vyplýva, ze Súdny dvor nedáva "integráciu" do súvisu len s rizikom, ale aj s jeho zahrnutím do záujmov zastúpeného. 44 Okrem toho zalobca uvádza, ze v rozpore s tým, co uvádza Komisia v spornom rozhodnutí (pozri odôvodnenia c. 164 a c. 165 sporného rozhodnutia), nie je dôlezitá skutocnost, ze zahranicní autorizovaní distribútori, ktorí nie sú obchodní zástupcovia, vystupujú voci tretím osobám podobným spôsobom ako domáci zástupcovia spolocnosti Mercedes-Benz. Na jednej strane sa k tomu musí pridat rozdelenie rizika. Na strane druhej nie je analógia namieste, pretoze podla judikatúry Súdneho dvora závisí "integrácia" nielen od vonkajsích znakov vystupovania distribútora vo vztahu k tretím osobám vo vseobecnosti a osobitne k zákazníkom, ale aj od "vnútorných" znakov spojených s rozdelením rizika a úplného zahrnutia zástupcu do záujmov zastúpeného. 45 Takisto kritizuje skutocnost, ze v spornom rozhodnutí Komisii postacuje na posúdenie zmlúv uzavretých medzi výrobcom a obchodným zástupcom s ohladom na právo upravujúce kartelové dohody urcit, ci obchodný zástupca musí prevziat podnikatelské riziká, ktoré sú "neoddelitelné" od jeho cinnosti sprostredkovatela (pozri v tomto zmysle odôvodnenie c. 153 sporného rozhodnutia). Zalobca tvrdí, ze toto stanovisko Komisie v spornom rozhodnutí, ako aj v Pokynoch pre pouzívanie vertikálnych obmedzení (Ú. v. ES C 291, 2000, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 390, dalej len "pokyny pre pouzívanie") predstavuje objektívne neodôvodnitelný obrat jej prístupu v prípade pouzitelnosti clánku 81 ES. Rovnako usudzuje, ze nie je zlucitelné s judikatúrou Súdneho dvora v tejto oblasti. 46 Zalobca pripústa, ze zástupcovia spolocnosti Mercedes-Benz nesú niektoré náklady a riziká. 47 Po prvé uvádza, ze zástupca v kazdom prípade nesie riziko z "provízie". Provízia je obycajne naviazaná na percento objemu predajov, ktoré zástupca uskutocnil. To zvysuje jeho sance získat provízie, ak sa objem predajov zvýsi a naopak. Ak mandant, ktorý ako posledný rozhoduje, ci zmluva má byt uzavretá podla podmienok pozadovaných kupujúcim, prizná znízenie ceny, znizuje nielen svoje príjmy, ale aj províziu obchodného zástupcu. Zalobca zdôraznuje, ze zástupcovia spolocnosti Mercedes-Benz sa vsak vôbec nepodielajú na riziku spojenom s cenou, a popiera posúdenie, ze odpocítanie "cenových ústupkov" z provízie je "rizikom ceny". 48 V skutocnosti sa výska provízie zástupcu urcuje obchodnou zmluvou. Je rôzna podla toho, ci ide o ojedinelý predaj, alebo je uzavretá na základe dohody s velkým zákazníkom alebo "uzívatelom". Zalobca tvrdí, ze so zástupcom sa dohodne nizsia provízia v prípade predaja velkým zákazníkom a niektorým uzívatelom, pretoze tieto predaje zákazníkom, ktorí udrzujú osobitný zmluvný vztah so spolocnostou Mercedes-Benz (a nie so zástupcom) vo forme dohôd o mnozstvových alebo druhových zlavách, si nevyzadujú vo vseobecnosti rovnaké investície ako ostatné druhy predajov, predovsetkým predaje novým zákazníkom. Je preto objektívne odôvodnené priznat zástupcovi nizsiu províziu. Dodáva, ze neexistuje ziadna právna zásada, ze obchodní zástupcovia musia mat vzdy právo na rovnaké provízie bez ohladu na druh predaja. 49 Zalobca zdôraznuje, ze automobilový autorizovaný distribútor nesie, pokial ide o nové vozidlá, podstatne vyssie investície ako zástupca spolocnosti Mercedes-Benz, predovsetkým kvôli prefinancovaniu vozidiel a riziku spojenému s predajom. Toto riziko sa vztahuje, pokial ide o autorizovaného distribútora, na celkovú cenu motorového vozidla, kým zástupca spolocnosti Mercedes-Benz nesie jediné riziko, ze nedosiahne svoje provízie. Navyse, prípady "rizika z provízie" sú u obchodných zástupcov obmedzené výskou provízie. Podla zalobcu riziko predaja motorového vozidla so stratou nesie autorizovaný distribútor, ale je vylúcené v prípade zástupcu. Napokon zalobca tvrdí, ze skutocnost, podla ktorej zástupca môze zvolit poskytnutie zlavy z ceny podla osobitnej dohody uzavretej so zákazníkom na tarchu svojej provízie, nie je v rozpore s existenciou zmluvy o obchodnom zastúpení podla práva upravujúceho kartelové dohody. Túto moznost skôr vníma ako slobodu poskytnutú spolocnostou Mercedes-Benz zástupcovi. 50 Po druhé zástupca spolocnosti Mercedes-Benz nesie podnikatelské výdavky vyplývajúce hlavne z cinnosti získavania zákazníkov, ktorú uskutocnuje s cielom úspesného uzavretia co najväcsieho poctu predajov. Po tretie zástupca zabezpecuje vo vlastnom mene na svoj úcet a na vlastné riziko opravy v dielni a predaj náhradných dielov. 51 Zalobca popiera tvrdenie Komisie v spornom rozhodnutí, ze výhoda spojená s cinnostou sprostredkovatela sa nemôze aplikovat na zástupcov spolocnosti Mercedes-Benz z dôvodu, ze sú zmluvne povinní poskytovat servisné sluzby vo svojich dielnach, vykonávat zárucné práce a permanentne mat vo svojej zásobe k dispozícii náhradné diely (pozri bod 16 vyssie). 52 Uvádza, ze v rozsudku Volkswagen a VAG Leasing, uz citovanom v bode 41 vyssie, Súdny dvor pripustil existenciu úcasti autorizovaných distribútorov na rizikách spojených so zmluvami, ktoré uzavreli s VAG ako obchodní zástupcovia, a to z dôvodu povinnosti odkúpit vozidlá po skoncení lízingovej zmluvy za vopred dohodnutú cenu. Súdny dvor okrem toho neuznal existenciu cinností súbezných s predajom a dodaním vozidiel zákazníkom a odkázal na servisné sluzby vykonávané distribútormi vo vlastnom mene a na ich úcet. Z toho vsak nevyplýva, ze Súdny dvor priznal autonómny význam cinnosti servisných sluzieb, ktorá má význam len v spojení s predajom. Rozsudok neobsahuje ziaden náznak, ktorý by umoznil dospiet k záveru, ze koexistencia cinnosti obchodného sprostredkovatela a cinnost poskytovatela servisných sluzieb vedie k dvojakému vztahu vylucujúcemu akúkolvek výhodu z pohladu práva upravujúceho kartelové dohody. 53 Zalobca takisto uvádza, ze povinnost zástupcu podla clánku 13 ods. 1 zmluvy o zastúpení "vykonávat zárucné práce na motorových vozidlách dodaných spolocnostou Daimler-Benz bez ohladu na miesto ich predaja a osobu prostredníctvom ktorej boli predané" predstavuje podmienku na oslobodenie z clánku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 1475/95. Ak by Mercedes-Benz svojim zástupcom neulozil povinnost záruky, Komisia by z toho pravdepodobne vyvodila, ze zmluvy o zastúpení nesplnajú podmienky nariadenia c. 1475/95. 54 Zalobca sa domnieva, ze nie je dôvodná domnienka Komisie, podla ktorej zástupca dostane ako protihodnotu za zárucné práce len "zárucnú odmenu" ohodnotenú v závislosti od priemerných taríf odmeny zástupcu, ktorá teda nepokrýva "nevyhnutne" tarifu, ktorú by mohol volne vyjednat a dosiahnut u tretích osôb. V rámci záruk dostanú zástupcovia viac ako len náhradu ich výdavkov, a teda aj odmenu, ktorú by si dohodli s tretími osobami za rovnakú opravu. Ceny uplatnované v tomto rámci zahrnajú pokrytie ich nákladov a zisk. Zástupca vykonáva zárucné práce v rámci svojej beznej cinnosti údrzby a v tom rozsahu koná vo svojom osobnom mene a na svoj vlastný úcet. Rozdiel oproti "bezným" opravám vyplýva "práve zo skutocnosti, ze zákazník nie je vlastníkom vozidla, ale spolocnost Mercedes-Benz, ktorá poverí zástupcu, aby splnil jej zárucnú povinnost". 55 To isté platí pre zriadenie dielne a udrziavanie zásob náhradných dielov, k comu je zaviazaný zástupca. Tieto cinnosti vykonáva zástupca vo vlastnom mene a na vlastný úcet. Je preto normálne, ze zástupca financuje tieto investície. 56 Zalobca uvádza, ze zástupcovia sa nepodielajú na nákladoch za prepravu (pozri v tejto súvislosti odôvodnenie c. 157 sporného rozhodnutia). Pripústa, ze z clánku 4 ods. 4 zmluvy o zastúpení vyplýva, ze zástupca musí so zákazníkom uzavriet zmluvu o výdavkoch za prepravu. Vykladá to vsak nie ako riziko, ale skôr ako dodatocnú moznost zisku obchodného zástupcu. Zástupca sa podiela na systéme prepravy organizovanom spolocnostou Mercedes-Benz so zmluvnými prepravnými komisionármi, vdaka ktorému mu je preprava motorových vozidiel ponúknutá za urcitú cenu, ktorú vyfaktúruje zákazníkom spolu so sluzbami za prípravu a prihlásenie vozidla a s príplatkom. Okrem toho aj keby sa dalo domnievat, ze v distribucnej sieti spolocnosti Mercedes-Benz nie sú nemeckí obchodní zástupcovia úplne zbavení rizika spojeného s výdavkami za prepravu, islo by len o "zanedbatelné" riziko posudzované ci uz celkovo, alebo izolovane. 57 Zalobca vysvetluje, ze úcast zástupcov na podpore predajov nepatrí do úcasti na rizikách spojených s rôznymi predajnými operáciami, ale do povinnosti osobne a materiálne zorganizovat a financovat cinnost obchodného sprostredkovatela, ktorú prevzali. Zdôraznuje, ze zástupca sa nepodiela na národnej alebo regionálnej reklame, ale len na podpore spojenej s jeho cinnostou. Obchodní zástupcovia prevzali náklady za takúto podporu a riziká idúce na tarchu ich provízie. Domnieva sa, ze nie je dôvodné tvrdenie Komisie, podla ktorého sú výstavné vozidlá vzorkami alebo dokumentáciou podla clánku 4 ods. 2 písm. a) smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov clenských státov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (Ú. v. ES L 382, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 177). Táto smernica neodkazuje na vzorky, ale na dokumentáciu, teda materiál poskytnutý speciálne na reklamné úcely a nie vozidlá pouzité v rámci predvádzania a potom predané zástupcom za podmienok, ktoré mu nespôsobia ziadnu stratu. 58 Podla zalobcu skutocnost, ze zástupca spolocnosti Mercedes-Benz udrziava velký pocet výstavných vozidiel, nenaznacuje, ze sa podiela na riziku spojenom s predajom nových vozidiel, ale len to, ze jeho cinnost sprostredkovatela si vyzaduje znacné investície, pokial ide o získavanie zákazníkov. V tejto súvislosti zalobca popiera tvrdenie Komisie v spornom rozhodnutí, ze "výstavné vozidlá a sluzobné vozidlá obchodných zastúpení predstavovali v priemere viac ako 21,66 % z ich obratu" [neoficiálny preklad]. Toto percento odzrkadluje "domáci obrat osobných áut spolocnosti Mercedes-Benz" [neoficiálny preklad]. Nejde o císlo týkajúce sa zástupcov. 59 Naopak podla zalobcu, "ak sa toto percento vztiahne na zástupcov pouzitím ako menovatela nielen ich provízie, ale aj obrat spolocnosti Mercedes-Benz za predaj, ktoré uskutocnili, patrí na osobné autá len 8 % a 9,8 %, ak sa pridajú úzitkové vozidlá". Okrem toho "ak sa vztiahne cast výstavných vozidiel a sluzobných vozidiel na skutocný obrat obchodného zástupcu, získa sa pre jedno osobné auto percento 15,8 %, ktoré sa zvýsi na 19,3 %, ak sa pripocítajú úzitkové vozidlá". 60 Zalobca dodáva, ze Komisia nemôze povazovat predaj výstavných vozidiel, pri ktorých má zástupca zvýhodnené podmienky, za riziko na strane zástupcu (odôvodnenie c. 158 sporného rozhodnutia). Takéto riziko vôbec neexistuje. Zalobca uvádza, ze cinnost spojená s výstavnými vozidlami zástupcovi skôr prinesie dodatocné výnosy. Aj keby obchodný zástupca nebol v postavení predat výstavné vozidlá za ceny vyssie, ako sú jeho nákupné ceny, a aj keby niesol vyssie náklady, nie je to relevantné tvrdenie. Obchodný zástupca totiz sám financuje len sluzby spojené s predajom, ktoré vyplývajú zo zmluvy o obchodnom zastúpení, a musí niest len riziká s tým bezprostredne spojené. 61 Zalobca usudzuje, ze nie je právne relevantné tvrdenie Komisie v spornom rozhodnutí, podla ktorého v celkovom obrate typického obchodného zastúpenia "len priblizne 1/6 celkového obratu sa vztahuje na cinnost sprostredkovatela". Metóda výpoctu Komisie v spornom rozhodnutí je chybná a treba zohladnit "vonkajsí obrat dosiahnutý bez obmedzenia sa na výsku provízie, ktorú dostal". Cinnost sprostredkovatela predstavuje "podla odhadov spolocnosti Mercedes-Benz skôr priblizne 55 % z cinnosti podniku obchodného zástupcu". 62 Komisia uvádza, ze s prihliadnutím na povahu a rozsah nákladov a rizík, ktoré zalobca stanovuje svojim zástupcom, ako aj velkost obratu dosiahnutého zástupcom prostredníctvom svojej nezávislej cinnosti v porovnaní s obratom, ktorý dosiahne ako sprostredkovatel predaja nových áut, clánok 81 ods. 1 ES sa vztahuje na zmluvy uzavreté medzi zalobcom a jeho nemeckými zástupcami tak, ako by sa vztahoval na zmluvu uzavretú so zmluvným distribútorom. 63 Komisia uvádza, ze zmluva medzi zástupcom a jeho splnomocnitelom je zmluvou uzavretou medzi dvom rozdielnymi podnikmi tak, ze v zásade podlieha pravidlám hospodárskej sútaze. Rôzne zmluvné dolozky sú vynaté z pouzitia týchto pravidiel len v rozsahu, v akom nie je ich ciel alebo následok v rozpore s hospodárskou sútazou. 64 Komisia sa domnieva, ze zalobca zaznáva tak povahu rizík, ktoré musia niest jeho zástupcovia, ako aj právne dôsledky tohto prevodu rizík na svojich zástupcov. 65 Komisia poznamenáva, ze podla zalobcu judikatúra stanovila závislost nepouzitelnosti clánku 81 ods. 1 ES na zmluvy o zastúpení na splnení dvoch kumulatívnych podmienok: na jednej strane rozdelenie rizika charakteristického pre taký vztah a na strane druhej "integrácia" zástupcu do podniku splnomocnitela. Uvádza, ze zalobca tak obhajuje co najsirsie pouzitie zákazu kartelových dohôd na vztahy zastúpenia, co Komisia nerobí, pretoze mu vyhradzuje privilegované postavenie v práve hospodárskej sútaze len vtedy, ak musí niest viac ako len zanedbatelné financné a obchodné riziká bez toho, aby bolo integrované - nezávisle na definícii tohto pojmu - do podniku splnomocnitela. V tejto súvislosti vyplýva z rozsudku Volkswagen a VAG Leasing, uz citovanom v bode 41 vyssie, ze Súdny dvor nepriznáva kritériu "integrácie" samostatný význam popri kritériu rozdelenia rizík. Z rozsudku Suiker Unie a i./Komisia, uz citovanom v bode 41 vyssie, a hlavne z bodov 538 az 542 tohto rozsudku vyplýva, ze Súdny dvor usúdil, ze zástupca nemôze byt "integrovaný" do podniku zastúpeného, ak nesie urcité riziko. 66 Okrem toho prevzatie odôvodnenia Súdneho dvora v rozsudku Volkswagen a VAG Leasing, uz citovanom v bode 41 vyssie, na tento prípad by ukázalo, ze v prípade "dvojakých vztahov", konkrétne, ak sprostredkovatel je zároven zástupca a nezávislý obchodník, sa uplatnuje zákaz kartelových dohôd nielen na cinnost, ktorú vykonáva vo vlastnom mene a na svoj úcet, ale aj na cinnost, ktorú vykonáva v mene a na úcet zastúpeného. V tomto prípade nemeckí zástupcovia zalobcu mali znacné nezávislé cinnosti a aj keby zalobca a jeho zástupcovia nepredávali rovnaký tovar v rámci kazdej z ich funkcií, opacne ako v prípade skutkového stavu rozsudku Volkswagen a VAG Leasing, uz citovanom v bode 41 vyssie, existovala by objektívna úzka spojitost medzi predajom nových áut, prevádzkou opravárenskej dielne a servisnými sluzbami. Cinnosti spojené so zárukou vozidiel a servisné sluzby, ako aj predaj náhradných dielov sú ulozené zástupcovi s cielom predaja nových vozidiel, tak ako ostatné riziká, ktoré musí niest. Táto spojitost hovorí v prospech uniformného zaobchádzania so zmluvnými vztahmi vrátane pouzitia práva hospodárskej sútaze. 67 Komisia sa domnieva, ze rozsudok Súdneho dvora z 1. októbra 1987, Vlaamse Reisbureaus (311/85, Zb. s. 3801), nie je relevantný pre tento prípad, pretoze skutkový stav uvedeného rozsudku je iný ako skutkový stav v tomto prípade. 68 Odkazuje takisto na rozsudok Volkswagen a VAG Leasing, uz citovaný v bode 41 vyssie, v ktorom Súdny dvor potvrdil, ze obchodný zástupca stratí svoje privilegované postavenie v práve hospodárskej sútaze, ak nesie akékolvek riziko vyplývajúce zo zmlúv sprostredkovaných pre zastúpeného. Usudzuje preto, ze skutocnost, ze nemeckí zástupcovia zalobcu neniesli celé riziko, ale len nie zanedbatelnú cast rizika spojeného s transakciami, ktoré sprostredkovali, nemení nic na pouzitelnosti zákazu kartelových dohôd na opatrenia obmedzujúce súbezné obchodovanie, na ktorých sa dohodli. 69 Komisia popiera zalobcov výklad rozsudku Volkswagen a VAG Leasing, uz citovaného v bode 41 vyssie (pozri bod 52 vyssie). Usudzuje, ze tento výklad má vyvolat dojem, ze sporné rozhodnutie prekracuje túto judikatúru, kým naopak, Komisia ju vykladala restriktívne. Do úvahy vzala len oddelené cinnosti zástupcov s obchodným rizikom, konkrétne poskytovanie záruky výrobcu, servisné sluzby a predaj náhradných dielov, pretoze predstavovali dodatok ciastkovej cinnosti povazovaný výrobcom za nevyhnutný, v ktorej zástupca pôsobil ako sprostredkovatel. V tejto súvislosti povazuje Komisia za nezrozumitelné stanovisko zalobcu, ze v tomto prípade servisné sluzby nemajú hrat ziadnu úlohu na posúdenie opatrení obmedzujúcich hospodársku cinnost, prijatých v rámci vztahu zastúpenia. 70 Komisia vysvetluje, ze urcité povinnosti, ktoré splnomocnitel ulozil svojmu zástupcovi, môzu presiahnut povinnost vzájomnej obrany záujmov a byt preto neproporcionálne. Treba preto preskúmat v kazdom osobitnom prípade, ci predmetný záväzok, ak obmedzuje hospodársku sútaz, je naozaj potrebný z povahy vztahu a ci je nevyhnutný na ochranu "institútu zástupcu". 71 Komisia sa domnieva, ze povinnosti zamerané na obmedzenie hospodárskej sútaze "v rámci znacky" na trhu výrobkov, ako aj na obmedzenie hospodárskej sútaze prostredníctvom ceny a podmienok dodávok áut urcených na lízing neboli nevyhnutné povahou vztahu medzi stranami ani neboli vlastné systému predaja prostredníctvom obchodných zástupcov. To platilo na prípad, ked zalobca obmedzil slobodu konania týchto zástupcov ulozením povinnosti vyzadovat akontáciu vo výske 15 % od zákazníkov Spolocenstva a pokynom, aby pokial mozno predávali nové vozidlá len zákazníkom z ich zmluvne vymedzeného územia a aby sa vyhli vnútornej konkurencii. Komisia popiera tvrdenie zalobcu, ze zákaz kartelových dohôd sa vztahuje na zmluvy o zastúpení len ak zástupca nesie riziko a náklady vyplývajúce z uzavretia alebo plnenia predajných zmlúv, ktoré uzavrie alebo dojedná pre podnik, a nie ak vykonáva nezávislú hospodársku cinnost, pokial ide o cinnosti, na ktoré ho ustanovil splnomocnitel. Toto tvrdenie obsahovo nezohladnuje správanie vyhlasované Komisiou. Navyse nedostatocne zohladnuje ekonomickú skutocnost tým, ze sa opiera len o riziká, ktoré zástupca prevzal vopred tým, ze kupuje tovar s úmyslom ho opätovne predat. Na jednej strane závisí rozsah rizika vzatej zalobcovi a ulozenej zástupcovi týmto prevzatím od okolností kazdého prípadu. Na strane druhej vyplývajú riziká spojené s predajom zo skutocnosti, ze tento predaj si vyzaduje specifickú infrastruktúru na trhu, nezávisle na získaní výrobkov zástupcom. V tejto súvislosti odkazuje Komisia na záruku výrobcu, ktorá sa z velkej casti stala zárukou samotného opätovného predajcu, ako aj na servisné sluzby a na nákup, prezentáciu a opätovný predaj výstavných áut. Pokial ide o riziko predaja ako také, autorizovaní distribútori spolocnosti Mercedes odlahcili zalobcu len v obmedzenej miere, pretoze ten svoje vozidlá vyrábal "na mieru" a nie na úcely vytvorenia zásob. Podnik, ktorý pouzíva obchodných zástupcov na distribúciu svojich výrobkov a ktorý na nich prenesie zmluvné alebo trhovo specifické riziká, si musí byt vedomý toho, ze na jeho vztahy so zástupcami sa bude vztahovat zákaz kartelových dohôd. Povinné prevzatie hospodárskeho rizika zástupcom musí byt spojené so slobodou konania, ktorá zástupcovi umoznuje celit tomuto riziku, a obmedzenie tejto slobody konania je v rozpore s právom hospodárskej sútaze, ak znacne obmedzuje hospodársku sútaz. 72 Komisia sa domnieva, ze tvrdenia zalobcu týkajúce sa analýzy o rozdelení rôznych rizík v spornom rozhodnutí sa musia zamietnut s výnimkou jeho poznámok o mieste výkonu zmluvy. 73 Pokial ide o riziko ceny, Komisia tvrdí, ze zalobca previedol na svojich zástupcov cast rizika uvedenia svojich vozidiel na trh. Kazdá zlava na cene totiz ide plne na tarchu jeho provízie. Podla Komisie nesú obchodní zástupcovia riziko predaja, co v sebe zahrna pouzitelnost zákazu kartelových dohôd (pozri v tomto zmysle rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie) bez ohladu na to, ci sa zástupca zriekne, alebo nezriekne svojej provízie v rámci ojedinelej dohody o cene alebo v rámci standardizovanej dohody zalobcu o podmienkach so svojimi významnými zákazníkmi. V obidvoch prípadoch pouzíva zalobca províziu obchodného zástupcu ako podnet uvedenia na trh a zaväzuje ho, aby sa podielal na výdavkoch a rizikách spojených s predajom vozidiel. Provízia obchodného zástupcu sa znízi az o 6 %, ak predá vozidlo zákazníkovi, s ktorým zalobca uzavrel dohodu o osobitných podmienkach. Okrem toho kryje zalobca zlavy z ceny poskytnuté významným zákazníkom, ak presiahnu 6 %. Komisia sa domnieva, ze situácia autorizovaných distribútorov a zástupcov je ekonomicky porovnatelná. Odmena zástupcu sa podla smernice 86/653 vo vseobecnosti pocíta ako percentuálna cast z mnozstva dohodnutých zmlúv. 74 Ak sa toto mnozstvo odlisuje od pôvodne ocakávaného mnozstva, tak obchodný zástupca normálne nesie len riziko, ze sa dohodnuté percento provízie uplatní na toto malé mnozstvo. Vo vseobecnosti nie je povinnost zástupcu systematicky odlahcit splnomocnitela od takýchto odchýlok prostredníctvom mechanizmov, ako je vzdanie sa svojej provízie vo výske poklesu ceny. Je nemozné vykladat skutocnost, ze zástupca nesie vo vsetkých typoch zmlúv vo väcsom alebo mensom rozsahu zalobcove riziko uvedenia na trh, ako znamenajúcu, ze neexistuje dohoda zakazujúca zástupcom delenie provízie. 75 Komisia uvádza, ze zástupcovia nesú takisto riziko spojené s nákladmi na prepravu. Podla zmluvy o zastúpení je zástupca povinní dodat zákazníkovi kúpené nové vozidlo a dohodnút s ním odmenu za túto sluzbu. Moznost dosiahnut zisk z rozdielu medzi platbou prepravcovi a dohodnutou odmenou od zákazníka nemení nic na tom, ze zástupca nesie riziko, ze nedostane platbu od zákazníka. Ak zákazník nedostane vozidlo, uz zaplatené výdavky za prepravu zostávajú na tarchu zástupcu. Ak zalobca vyzdvihuje typické povinnosti obchodného zástupcu vlastné systému, treba mu namietat, ze nemecké právo pouzitelné na obchodných zástupcov stanovuje, ze dodávka tovaru je povinnostou splnomocnitela a nie zástupcu. Napokon nie je dôlezité, ci ide o mozno "zanedbatelné" riziko, pretoze zástupca musí niest velký pocet iných obchodných rizík. 76 Komisia vysvetluje, ze podla zmluvy o zastúpení musí zástupca venovat znacnú cast svojich financných prostriedkov na podporu predaja a ze nesie riziko predaja za velký pocet vozidiel (pozri bod 58 vyssie). V tejto súvislosti s ohladom na cifru 15,8 %, ktorú uvádza zalobca (pozri bod 59 vyssie), konstatuje, ze v porovnaní s províziami zástupcov z ich cinnosti sprostredkovatela pri predaji nových áut je obrat z predaja výstavných a sluzobných áut znacný. Komisia tvrdí, ze v rozpore s tým, co uvádza zalobca, nemozno financné záväzky a riziko, ktoré im zalobca ukladá, preskúmat oddelene od ich cinnosti sprostredkovatela, pretoze výstavné autá sú osobitnou investíciou ulozenou zalobcom svojim zástupcom a ktoré priamo slúzia predaju konecnému zákazníkovi. Komisia sa domnieva, ze podla clánku 4 ods. 2 písm. a) smernice 86/653 je zástupca povinný obchodnému zástupcovi zadarmo poskytnút výstavné vozidlá, ktoré sú podobne ako "vzorky" alebo "dokumentácia" nevyhnutné na výkon jeho cinnosti. Zalobca tak preniesol svoje úlohy na svojich zástupcov. Z toho vyplýva, ze zalobca zaväzoval svojich zástupcov, aby prevzali úlohy, riziká a financnú zátaz spojenú s predajom jeho výrobkov, ktoré mu ulozil zákonodarca. Pozadovaním od svojich zástupcov, aby sa vo velkej miere správali ako nezávislí distribútori (výstavných) vozidiel, zalobca z nich vytvoril "nepravých" obchodných zástupcov, s cím je spojené pouzitie práva hospodárskej sútaze. 77 Komisia uvádza, ze zástupcovia musia plnit záruku výrobcu ponúkanú zalobcom na nové autá, zriadit dielnu, udrziavat zásobu náhradných dielov a ponúkat servisné sluzby a zárucné sluzby na vlastné náklady a na vlastné riziko (odôvodnenie c. 159 sporného rozhodnutia). Domnieva sa, ze tieto osobitné investície na relevantnom trhu, vyzadované od obchodných zástupcov, znamenajú, ze zástupcovia sa podielajú na výdavkoch a rizikách spojených s predajom nových áut zalobcu. 78 Popiera zalobcove rozlisovanie medzi cinnostou sprostredkovatela a servisnými sluzbami, pretoze je umelé a neodzrkadluje ekonomickú realitu. Servisné sluzby totiz majú podporit predaje zalobcu vzhladom na ocakávanie konecných zákazníkov, ze pre kúpené vozidlá existuje siet na ich údrzbu. Okrem toho povazuje zalobca obchodnú cinnost a servisné sluzby ako jednu hospodársku jednotku. Podla clánku 6 zmluvy o zastúpení sa prevedie cast provízie jedného zástupcu na druhého zástupcu, ak sa vozidlo ocitne v rámci urcitej lehoty na zmluvne vymedzené územie druhého zástupcu. Z toho vyplýva, ze cinnost sprostredkovatela sa nemôze posudzovat nezávisle na nákladoch a rizikách, ktoré zástupca musí niest v rámci svojich zárucných sluzieb, servisných sluzieb a poskytovania náhradných dielov. Pripomína paralelu tejto veci s vecami v rozsudkoch Volkswagen a VAG Leasing, uz citovanom v bode 41 vyssie, a Suiker Unie a i./Komisia, uz citovanom v bode 41 vyssie. Podla Komisie nemá význam nárok zástupcu na odmenu za poskytovanie zárucných a servisných sluzieb, pretoze musí znásat náklady a riziká spojené so svojou cinnostou. Nariadenie c. 1475/95, ktoré cituje zalobca, nie je pouzitelné na prípad, v ktorom ide o jednoduché "sprostredkovanie" predaja nových vozidiel, pretoze chýba prvok "opätovného predaja", ako je definovaný v clánku 10 ods. 12. Zalobca tak môze nechat na ozajstných sprostredkovatelov, ci budú, alebo nebudú poskytovat zárucné a servisné sluzby. Napokon sa Komisia domnieva, ze riziko, ktoré nesie zástupca, mozno v prípade vady výrobku vysvetlit jeho príslusnostou k zárucnej sieti zalobcu a to isté platí aj pre servisné sluzby. 79 Pokial ide o výcitku zalobcu, ze porovnala obrat zástupcu z jeho provízie s obratom dosiahnutým vo vlastnom mene a na svoj úcet, Komisia uvádza, ze aj pri referencnej velkosti, ktorú zvolil zalobca, patrí velká cast hospodárskej cinnosti zástupcu na nezávislé cinnosti, ktoré mu ulozil zalobca, a ze túto cast nemozno opomenút pri posúdení zmluvných vztahov medzi zalobcom a jeho zástupcami podla práva hospodárskej sútaze. 80 Komisia odmieta tvrdenie zalobcu, ze zástupcov treba povazovat za organizacné zlozky. Domnieva sa totiz, ze nezávislé postavenie obchodného zástupcu nezávisí od otázky, ci sleduje rovnaké záujmy ako zastúpený, alebo aj iné záujmy. Zákaz kartelových dohôd je pouzitelný, ak zástupca musí niest osobitné zmluvné alebo obchodné riziká, co je aj tento prípad. Posúdenie Súdom prvého stupna 81 Podla ustálenej judikatúry musí Súd prvého stupna v prípade zaloby o neplatnost rozhodnutia o pouzití clánku 81 ods. 1 ES vo vseobecnosti siroko preskúmat otázku, ci sú splnené podmienky pouzitia clánku 81 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, Zb. s. 2545, bod 34, a zo 17. novembra 1987, BAT a Reynolds/Komisia, 142/84 a 156/84, Zb. s. 4487, bod 62). 82 Podla clánku 81 ods. 1 ES: "Nasledujúce sa zakazuje ako nezlucitelné so spolocným trhom: vsetky dohody medzi podnikatelmi, rozhodnutia zdruzení podnikatelov a zosúladené postupy, ktoré môzu ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi a ktoré majú za ciel alebo následok vylucovanie, obmedzovanie alebo skreslovanie hospodárskej sútaze v rámci spolocného trhu..." 83 Z ustanovenia tohto clánku vyplýva, ze takto uvedený zákaz sa výlucne týka dvojstranne alebo mnohostranne koordinovaného správania vo forme dohôd medzi podnikmi, rozhodnutí zdruzení podnikatelov alebo zosúladených postupov. Preto je pojem dohoda v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, ako ho vykladá judikatúra, zakotvený v existencii súladu vôle medzi aspon dvoma stranami (rozsudok Súdu prvého stupna z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T-41/96, Zb. s. II-3383, body 64 a 69, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, C-2/01 P a C-3/01 P, Zb. s. I-23). 84 Z toho vyplýva, ze ak rozhodnutie výrobcu predstavuje jednostranné konanie podniku, toto rozhodnutie nespadá pod zákaz podla clánku 81 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 38, a zo 17. septembra 1985, Ford/Komisia, 25/84 a 26/84, Zb. s. 2725, bod 21, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T-43/92, Zb. s. II-441, bod 56). 85 Z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, ze pod pojmom podniku v kontexte práva hospodárskej sútaze sa musí rozumiet hospodárska jednotka z hladiska predmetu predmetnej dohody, aj ked z právneho hladiska je táto hospodárska jednotka zlozená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, a rozsudok Súdu prvého stupna z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T-234/95, Zb. s. II-2603, bod 124). Súdny dvor zdôraznil, ze na úcely uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze nie je rozhodujúce formálne oddelenie medzi dvoma spolocnostami vyplývajúce z ich odlisnej právnej subjektivity, ale skôr jednotné správanie sa na trhu. Môze byt preto nevyhnutné zistit, ci dve spolocnosti kazdá s vlastnou právnou subjektivitou vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, ICI/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 140). 86 Judikatúra ukazuje, ze taká situácia sa neobmedzuje na prípady, v ktorých spolocnosti sú vo vztahu materskej spolocnosti a dcérskej spolocnosti, ale týkajú sa za urcitých okolností aj vztahov medzi spolocnostou a jej obchodným zástupcom alebo medzi splnomocnitelom a jeho splnomocnencom. Pokial totiz ide o uplatnenie clánku 81 ES, je na posúdenie otázky, ci konanie patrí do pôsobnosti tohto clánku, dôlezité, ci splnomocnitel a jeho sprostredkovatel alebo "obchodný zástupca" tvoria hospodársku jednotku, pricom druhý menovaný je pomocným orgánom integrovaným do podniku prvého menovaného. Tak bolo rozhodnuté, ze "ak... sprostredkovatel vykonáva cinnost v prospech svojho splnomocnitela, mozno ho v zásade povazovat za pomocný orgán integrovaný do jeho podniku, ktorý je povinný dodrziavat pokyny splnomocnitela a ktorý tak rovnako ako obchodný zamestnanec vytvára s týmto podnikom hospodársku jednotku" (rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 480). 87 Inak je tomu v prípade, ak dohody uzavreté medzi splnomocnitelom a jeho zástupcami na týchto zástupcov prevádzajú alebo im prenechávajú funkcie, ktoré sa hospodársky priblizujú funkciám nezávislého obchodníka, tým, ze uvedení zástupcovia musia znásat financné riziko spojené s predajom alebo plnením zmlúv uzavretých s tretími osobami (pozri v tomto zmysle rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 541). Bolo teda rozhodnuté, ze zástupcovia môzu stratit svoje postavenie nezávislého hospodárskeho subjektu iba vtedy, ak nenesú ziadne riziko vyplývajúce zo zmlúv vyjednaných pre splnomocnitela a pôsobia ako pomocníci integrovaní do podniku splnomocnitela (pozri v tomto zmysle rozsudok Volkswagen a VAG Leasing, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 19). 88 Ak preto zástupca, hoci aj má vlastnú právnu subjektivitu, neurcuje samostatne svoje správanie sa na trhu, ale vykonáva pokyny svojho splnomocnitela, nie sú zákazy uvedené v clánku 81 ods. 1 ES uplatnitelné na vztahy medzi zástupcom a jeho splnomocnitelom, s ktorým tvorí hospodársku jednotku. 89 Je potrebné uviest, ze v rámci tohto zalobného dôvodu nie sú úcastníci konania zajedno v prípade analýzy Komisie uvedenej v spornom rozhodnutí o právnom postavení nemeckých zástupcov spolocnosti Mercedes-Benz z hladiska pouzitia clánku 81 ods. 1 ES a hlavne výsky rizika, ktoré títo zástupcovia nesú pri plnení zmluvy o zastúpení a otázky ich integrácie do spolocnosti Mercedes-Benz. 90 V zmysle vyssie uvedeného prinálezí teda Súdu prvého stupna preskúmat odôvodnenost posúdenie Komisie v spornom rozhodnutí o právnom vztahu medzi zalobcom a jeho obchodnými zástupcami v Nemecku. 91 Je potrebné poznamenat, ze tento vztah sa riadi predovsetkým ustanoveniami zmluvy o zastúpení uzavretou medzi spolocnostou Mercedes-Benz a jeho zástupcami a nemeckým obchodným zákonníkom. Vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdu prvého stupna (pozri bod 34 vyssie) zalobca uviedol, ze verzia zmluvy o zastúpení posudzovaná v spornom rozhodnutí bola verziou z júna 1997. Takisto potvrdil, ze táto verzia bola v zásade identická s verziou platnou pocas celého obdobia, na ktoré sa vztahuje sporné rozhodnutie. Zo spisu vyplýva, ze ustanovenia a podmienky zmluvy o zastúpení sú jednostranne urcené spolocnostou Mercedes-Benz. Okrem toho je nesporné, ze zmluva medzi spolocnostou Mercedes-Benz a jeho nemeckými zástupcami je zmluvou o zastúpení podla nemeckého obchodného práva. V rámci tohto sporu Komisia netvrdila, ze existuje podstatný rozdiel medzi rôznymi zmluvami o zastúpení uzavretými spolocnostou Mercedes-Benz s jednotlivými zástupcami. 92 Je potrebné uviest, ze úcastníci konania nepopierajú, ze úlohy formálne ulozené zástupcovi podla zmluvy o zastúpení sú v súlade so spôsobom, akým je zmluva plnená v praxi. Takisto je nesporné, ze je to spolocnost Mercedes-Benz a nie jeho nemeckí zástupcovia, kto podla zmluvy o zastúpení a v praxi predáva nové autá Mercedes-Benz v Spolkovej republike Nemecko priamo zákazníkom, a ze zástupcom je zakázané predávat ich vo vlastnom mene a na vlastný úcet. 93 Súd prvého stupna konstatuje, ze zmluva o zastúpení je koncipovaná takým spôsobom, ze nemecký obchodný zástupca nemá ziadnu právomoc alebo splnomocnenie predávat vozidlá Mercedes-Benz. Úloha tohto nemeckého zástupcu je totiz obmedzená na získavanie objednávok potenciálnych zákazníkov, ktoré postupuje spolocnosti Mercedes-Benz na schválenie a vykonanie. V tejto súvislosti clánok 4 ods. 1 a 3 zmluvy o zastúpení stanovuje, ze zástupca dojednáva predaje vozidiel za ceny urcené spolocnostou Mercedes-Benz a podla jej smerníc, pricom zmluva nadobudne platnost az ked Mercedes-Benz akceptuje objednávku zaslanú zástupcom. 94 Okrem toho zo spisu vyplýva, ze pri dojednávaní predajnej zmluvy so zákazníkom nemá zástupca ziadnu právomoc týkajúcu sa ceny vozidla, ktorú získa Mercedes-Benz. Vo svojich odpovediach na otázky Súdu prvého stupna totiz zalobca potvrdil, ze zástupca nie je splnomocnený priznat zlavy na úcet spolocnosti Mercedes-Benz bez jej súhlasu. Dodal vsak, ze zástupca bol splnomocnený priznat zlavy z jeho provízie bez takého súhlasu, a potvrdil, ze zmluva o zastúpení neobsahovala ziadne ustanovenie zakazujúce takéto ciastocné vzdanie sa provízie. Podla zalobcu, ak zástupca prizná zlavy zákazníkom v rámci predaja nového vozidla, musí ich pripísat na tarchu svojej provízie. 95 Teraz je potrebné preskúmat, ci je správne tvrdenie uvedené v spornom rozhodnutí, ze nemecký zástupca sa znacne podiela na riziku ceny za vozidlá, ktorých predaj dojednáva, ak sa zaviaze k znízeniu ceny, ktoré ide na tarchu jeho provízie (pozri odôvodnenie c. 155). 96 Zo spisu vyplýva, ze nemecký zástupca na rozdiel od autorizovaných distribútorov spolocnosti Mercedes-Benz iných krajín nenakupuje nové vozidlá od spolocnosti Mercedes-Benz, aby ich opätovne predal zákazníkom, a ze je nesporné, ze zástupca nie je povinný vytvorit zásoby nových vozidiel (pozri odôvodnenie c. 156 sporného rozhodnutia). Podla ustanovení zmluvy o zastúpení môze zástupca kúpit nové vozidlá Mercedes-Benz len na svoju potrebu alebo na úcely predvedenia (clánok 9 ods. 2). 97 Kedze nemecký zástupca spolocnosti Mercedes-Benz nie je povinný vytvorit zásoby nových vozidiel, nie je z hospodárskeho hladiska presné prirovnávat ho k distribútorovi vozidiel, ktorý dostane od výrobcu marzu, ktorá mu slúzi na financovanie nielen jeho cinnosti predaja nových vozidiel vo vseobecnosti, ale navyse aj na priznávanie zliav kupujúcim vozidiel (pozri odôvodnenie c. 156 sporného rozhodnutia). Súd prvého stupna v tejto súvislosti uvádza, ze zástupca spolocnosti Mercedes-Benz nie je viazaný ani zmluvou o zastúpení ani v praxi vzdat sa casti svojej provízie pri predaji vozidla, ktoré má v zásobe, co by predstavovalo ozajstné cenové riziko, pretoze uz vynalozil náklady spojené s nákupom a uskladnením vozidla. Zástupca totiz na rozdiel od autorizovaného distribútora nenesie riziko, ze vozidlá, ktoré má v zásobe, zostanú nepredané. Ak sa preto zástupca nechce vzdat casti svojej provízie, neprevezme objednávku na auto. 98 V tejto súvislosti z ustanovení zmlúv o autorizovanej distribúcii spolocnosti Mercedes-Benz uzavretých v Belgicku a v Spanielsku vyplýva, ze autorizovaní distribútori musia permanentne udrziavat zásobu vozidiel. Mnozstvo zásob je urcené predovsetkým spolocnou dohodou medzi stranami (pozri clánok 8 belgickej zmluvy o autorizovanej distribúcii a clánok 15 písm. a) spanielskej zmluvy o autorizovanej distribúcii). Z toho vyplýva, ze pokial ide o predaj vozidiel, postavenie obchodného zástupcu Mercedes-Benz v Nemecku sa znacne odlisuje od postavenia autorizovaných distribútorov spolocnosti Mercedes-Benz v Belgicku a v Spanielsku. Poslední menovaní totiz nesú podstatnú cast rizika týkajúcu sa predaja vozidiel, kým v Nemecku pripadá toto riziko spolocnosti Mercedes-Benz. Súd prvého stupna sa preto domnieva, ze Komisia z hospodárskeho hladiska nesprávne prirovnáva zástupcu k distribútorovi vozidiel, pokial ide o riziko ceny (odôvodnenie c. 156 sporného rozhodnutia). 99 Súd prvého stupna usudzuje, ze za okolností tohto prípadu nemozno ako "riziko ceny" hodnotit skutocnost, ze nemecký obchodný zástupca Mercedes-Benz je oprávnený - bez toho, aby bol na to povinný - priznat zlavy na tarchu svojej provízie a vykonáva svoju obchodnú slobodu tým, ze sa vzdá casti svojej provízie pri jednotlivých predajoch, aby prípadne zvysoval svoju celkovú províziu tým, ze predá viac vozidiel. 100 Z uvedeného vyplýva, ze je to spolocnost Mercedes-Benz, ktorá je predávajúcim vozidiel a ktorá prijíma od prípadu k prípadu rozhodnutie akceptovat alebo zamietnut objednávky dojednané zástupcom. Zdá sa totiz, ze obchodná sloboda nemeckých zástupcov spolocnosti Mercedes-Benz je, pokial ide o predaj vozidiel Mercedes-Benz, velmi obmedzená, takze nie je mozné ovplyvnit hospodársku sútaz na relevantnom trhu, konkrétne na trhu v oblasti maloobchodu s osobnými autami Mercedes (pozri odôvodnenie c. 143 sporného rozhodnutia). 101 Ak si preto zákazník objedná vozidlo, ale predaj sa neuskutocní, zostávajú financné dosahy a teda riziko spojené s touto transakciou na tarchu zalobcu. Ten na pojednávaní potvrdil, ze nesie vsetky riziká týkajúce sa predovsetkým nedodania, zlého dodania a nesolventnosti zákazníka. 102 Zhrnujúc sa Súd prvého stupna domnieva, ze z vyssie uvedeného vyplýva, ze pokial ide o relevantný trh v tomto prípade, je to Mercedes-Benz a nie jeho nemeckí zástupcovia, kto urcuje podmienky kazdého predaja vozidla, predovsetkým predajnú cenu, a kto nesie hlavné riziko týkajúce sa tejto cinnosti, kým nemeckému zástupcovi bránia ustanovenia zmluvy o zastúpení kupovat a udrziavat zásoby vozidiel na predaj. Za týchto podmienok treba rozhodnút, ze zástupcovia sa vo vztahu k zalobcovi nachádzajú vo vztahu charakterizovanom okolnostou, ze vykonávajú predaje vozidiel Mercedes-Benz v zásade pod riadením zalobcu tak, ze musia byt prirovnaní k zamestnancom a povazovaní za integrovaných do tohto podniku a vytvárajú tak s ním hospodársku jednotku. Z toho vyplýva, ze nemecký zástupca Mercedes-Benz nepredstavuje sám osebe "podnik" v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, ked pôsobí na relevantnom trhu. 103 Je potrebné preskúmat, ci toto tvrdenie mozno vyvrátit tvrdením Komisie v spornom rozhodnutí, ze zalobca podla zmluvy o zastúpení zaväzuje svojich zástupcov na prevzatie iných nákladov a rizík bez toho, aby mali akúkolvek volbu. 104 Komisia na túto tému v spornom rozhodnutí uviedla, ze podla zmluvy o zastúpení nenesie Mercedes-Benz riziko spojené s nákladmi za prepravu, ale ukladá ich zástupcovi (pozri odôvodnenie c. 157). Ten musí, tak ako nezávislý distribútor, niest riziko spojené s nákladmi za prepravu nových vozidiel a preniest tieto náklady na zákazníka na základe záväzkového práva. 105 Súd prvého stupna v tejto súvislosti uvádza, ze clánok 4 ods. 4 zmluvy o zastúpení stanovuje, ze "ak zákazník neprevezme auto pri jeho výstupe z továrne, dodá ho zástupca za odmenu dohodnutú so zákazníkom". Zalobca vsak vo svojich odpovediach na otázky Súdu prvého stupna potvrdil, ze v Nemecku bolo v roku 2003 prevzatých 35 % áut zákazníkmi z továrne. Aj ked tieto údaje sa nevztahujú na obdobie posudzované v spornom rozhodnutí, ukazujú, ze moznost zákazníka prevziat auto v továrni v súlade so zmluvou o zastúpení nie je ani zdaleka cisto teoretická, ak zástupca a zákazník sa nedohodnú na nákladoch alebo podmienkach dodávky. Okrem toho Komisia na pojednávaní potvrdila, ze by bolo málo pravdepodobné, ze by sa realizovalo riziko spojené s výdavkami za prepravu. v praxi je zákazník informovaný o dátume dodania vozidla pred tým, ako dôjde k preprave a ak nemôze byt skontaktovaný, vozidlo neopustí továren. 106 Súd prvého stupna sa domnieva, ze z uvedeného vyplýva, ze Komisia podstatne zvýsila riziko týkajúce sa výdavkov za prepravu, ktoré niesol zástupca. 107 V spornom rozhodnutí Komisia takisto spresnuje, ze podla zmluvy o zastúpení si musí zástupca na vlastné náklady zaobstarat výstavné auto (odôvodnenie c. 158), vykonat zárucné opravy výrobcu [odôvodnenie c. 159 písm. a)], zriadit na svoje náklady dielnu a ponúkat v nej servisné sluzby a zárucné práce a na poziadanie zabezpecit stálu a pohotovostnú odtahovú sluzbu a na svoje náklady mat k dispozícii zásobu náhradných dielov [odôvodnenie c. 159 písm. b) a c)]. Komisia v spornom rozhodnutí dospela k záveru, ze nie je mozné len z hladiska mnozstva a rozsahu rizík, ktoré musia zástupcovia prevziat, akceptovat námietku spolocnosti Mercedes-Benz, ze riziká, ktoré prevzali jeho nemeckí zástupcovia, sú charakteristické pre skutocného obchodného zástupcu (odôvodnenie c. 160). 108 V tejto súvislosti Súd prvého stupna uvádza, ze v súlade s clánkom 4 ods. 7 zmluvy o zastúpení je zástupca povinný sám niest náklady za výstavné vozidlá a Mercedes-Benz má právo v prípade potreby urcit ich pocet, aký povazuje za nevyhnutný. Zdá sa preto, ze ak zástupca kupuje výstavné vozidlá, nesie urcité riziko. Napríklad je mozné, ze bude tazké tieto vozidlá opätovne predat. Súd prvého stupna vsak poznamenáva, ze aj ked sa pripustí existencia takéhoto rizika, tieto vozidlá boli, ako to uvádza sama Komisia v odôvodnení c. 158 sporného rozhodnutia, nadobudnuté za preferencnú cenu a môzu byt opätovne predané od troch do siestich mesiacov neskôr, ak dosiahnu minimálne 3 000 km. Táto úvaha znacne relativizuje význam, ktorý Komisia v spornom rozhodnutí pripisuje povinnosti týkajúcej sa výstavných vozidiel, a potom aj rozsahu daného rizika. 109 Z toho vyplýva, ze analýza Komisie v odôvodnení c. 158 sporného rozhodnutia znacne zvelicuje velkost rizika spojeného s povinnostou zástupcov zaobstarat si výstavné vozidlá. 110 Pokial ide o pripomienky Komisie týkajúce sa povinnosti zástupcov vykonat zárucné opravy, zo spisu vyplýva, ze zástupca dostáva od spolocnosti Mercedes-Benz zárucnú náhradu za dohodnuté zárucné práce a ze táto náhrada zodpovedá, pokial ide o cenu za prácu, priemernej cene vázenej v závislosti na obrate - cene, ktorú zástupca dopredu oznamuje spolocnosti Mercedes-Benz na zaciatku kazdého kalendárneho polroka - a pokial ide o výdavky za materiál, obstarávacej cene zástupcu zvýsenej spolocnostou Mercedes-Benz o príplatok za materiálne výdavky (pozri clánok 13 ods. 3 zmluvy o zastúpení). 111 Súd prvého stupna sa domnieva, ze Komisia nepreukázala, ze zárucná náhrada je obchodne neadekvátna a ze preto zástupca nesie skutocné financné riziko spojené s povinnostou vykonat zárucné opravy. Je potrebné uviest, ze zo sporného rozhodnutia nevyplýva, ze by táto cinnost spojená s predajom áut Mercedes-Benz zahrnala výnimocné riziko, aj ked je pravda, ze ak nie je vykonávaná správne a úcinne, môze byt stratová a môze znízit, prípadne vylúcit zisky zástupcu spojené s predajom áut. Takisto treba uviest, ze Komisia nepreukázala, ze povinnosti ulozené zástupcovi zriadit opravárenskú dielnu, ponúkat servisné sluzby a získat a uskladnit náhradné diely, zahrnajú znacné hospodárske riziko. 112 Komisia sa v skutocnosti obmedzuje na vypocítanie povinností ulozených podla zmluvy o zastúpení a spojených s predajom vozidiel a na spresnenie údajného významu obratu dosiahnutého zástupcom z cinností, ktoré sú zmluvne spojené s predajom vozidiel, porovnaného s obratom dosiahnutým zo samotného predaja vozidiel bez toho, aby ukázala, v com tieto povinnosti predstavujú znacné riziko na tarchu zástupcu. Komisia nesprávne posúdila rozsah týchto povinností z praktického hladiska. Súd prvého stupna sa domnieva, ze nepredstavujú obchodné riziko, ktoré by umoznilo pokladat zástupcu spolocnosti Mercedes-Benz za nezávislý subjekt. 113 Z toho vyplýva, ze kvalifikácia postavenia nemeckého zástupcu Mercedes-Benz podla clánku 81 ods. 1 ES, uvedená v bode 102 vyssie, nie je vyvrátená skutocnostou, ze nemeckí zástupcovia spolocnosti Mercedes-Benz sú povinní prevziat urcitý pocet cinností a financných povinností podla zmluvy o zastúpení. Rovnako je potrebné zdôraznit, ze ide o cinnosti vykonávané na iných trhoch, ako je relevantný trh v tomto prípade. Aj keby sa totiz pripustilo, ze tieto povinnosti obsahujú urcité obmedzené riziko pre zástupcov, treba dôjst k záveru, ze tieto riziká nie sú samé osebe spôsobilé zmenit kvalifikáciu vztahu medzi zalobcom a jeho zástupcami podla práva hospodárskej sútaze, pokial ide o relevantný trh v tomto prípade. 114 Okrem toho Komisia v spornom rozhodnutí uvádza, ze niektoré ustanovenia nemeckej zmluvy o zastúpení sa prekrývajú s ustanoveniami zmlúv o autorizovanej distribúcii spolocnosti Mercedes-Benz uzavreté v Belgicku a v Spanielsku, a vyvodzuje z toho záver, ze "povinnosti ulozené nemeckým zástupcom sú identické povinnostiam ulozeným zahranicným zmluvným distribútorom a ze obidva tieto typy distribúcie sú silno 'integrované` do distribucného systému spolocnosti Mercedes-Benz" a ze tieto "charakteristiky nepredstavujú tak vhodné kritérium na rozlisovanie obchodného zástupcu od nezávislého distribútora" (odôvodnenie c. 165). 115 Predmetné ustanovenia sa týkajú hlavne povinností vykonávat distribúciu tovaru, bránit záujmy zalobcu, pokial ide o uzívanie mena a znacky Mercedes-Benz, a pravidiel vytvorenia vedlajsích prevádzkarní a výstavných priestorov mimo hlavnej prevádzkarne. Súd prvého stupna sa domnieva, ze tieto ustanovenia sa týkajú v zásade podporných aspektov spolocných pre kazdú zmluvu o distribúcii a tak ako tvrdí Komisia, neumoznujú odlísit obchodného zástupcu od nezávislého distribútora. 116 Je potrebné uviest, ze v rozpore s tým, co tvrdí Komisia v odôvodnení c. 165 sporného rozhodnutia, tieto ustanovenia nie sú takej povahy, aby ukázali, ze belgickí a spanielski distribútori spolocnosti Mercedes-Benz sú rovnako silno integrovaní do systému distribúcie spolocnosti Mercedes-Benz ako jej nemeckí zástupcovia. V tejto súvislosti sa Súd prvého stupna domnieva, ze tento záver Komisie je zjavne nesprávny a nezohladnuje základné rozdiely medzi nemeckými zástupcami a belgickými a spanielskymi distribútormi v prípade predaja vozidiel znacky Mercedes-Benz. 117 Ustanovenia zmlúv spolocnosti Mercedes-Benz o distribúcii v Belgicku a v Spanielsku hlavne stanovujú na rozdiel od nemeckej zmluvy o zastúpení, ze autorizovaný distribútor je zodpovedný za distribúciu vozidiel a za dojednanie predajov. Autorizovaný distribútor nakupuje svoje výrobky a predáva ich svojim zákazníkom na svoj úcet, vo svojom mene a na vlastné riziko a nebezpecenstvo (pozri clánok 2 belgickej zmluvy a clánok 6 spanielskej zmluvy). Zmluvy spolocnosti Mercedes-Benz o distribúcii v Belgicku a v Spanielsku okrem toho stanovujú, ze spolocnost Mercedes-Benz a jej autorizovaní distribútori si zachovávajú svoju nezávislost. Autorizovaný distribútor nie je zástupcom alebo mandatárom spolocnosti Mercedes-Benz a strany sa nemôzu navzájom zaväzovat (pozri clánok 2 belgickej zmluvy a clánok 6 spanielskej zmluvy). Okrem toho belgickí a spanielski autorizovaní distribútori musia mat k dispozícii zásobu nových vozidiel, okrem výstavných vozidiel, urcených na vystavenie vo svojich prevádzkarniach a dodanie ich zákazníkom [clánok 8 belgickej zmluvy a clánok 15 písm. a) spanielskej zmluvy]. Je potrebné poznamenat, ze tak ako v prípade nemeckej zmluvy o zastúpení sú podmienky predaja pripojené k belgickým a spanielskym zmluvám, ale ze v týchto posledných menovaných zmluvách ide o podmienky týkajúce sa predaja áut skupinou Mercedes-Benz autorizovanému distribútorovi (clánok 12 belgickej zmluvy a clánok 8 spanielskej zmluvy). 118 Súd prvého stupna je preto toho názoru, ze v rozpore s tým, k comu dospela Komisia, uvedené zdôraznuje významný rozdiel medzi úlohou nemeckého zástupcu, ktorý je integrovaný do podniku svojho splnomocnitela spolocnosti Mercedes-Benz, a úlohou nezávislého distribútora v Belgicku a v Spanielsku. Je potrebné pripomenút, ze relevantným trhom v tomto prípade je trh v oblasti maloobchodu s osobnými autami Mercedes. Nezávislý distribútor je schopný urcit alebo aspon ovplyvnit podmienky, za ktorých sa predaje uskutocnia, pretoze on je predajcom, ktorý nesie hlavné riziko ceny vozidla a ktorý skladuje vozidlá. Ide o tento vyjednávací priestor distribútora, ktorý sa nachádza medzi výrobcom a zákazníkom a ktorý distribútora vystavuje riziku pouzitia clánku 81 ES, pokial ide o jeho vztahy s výrobcom. Úloha a postavenie nemeckého zástupcu spolocnosti Mercedes-Benz je teda v tomto prípade velmi odlisná. 119 Z toho vyplýva, ze existencia dohody medzi podnikmi v zmysle clánku 81 ods. 1 ES nebola dostatocne právne preukázaná. 120 Prvý zalobný dôvod sa preto musí uznat za dôvodný. O druhom zalobnom dôvode týkajúcom sa porusenia clánku 81 ES a nariadenia Komisie c. 1475/95 v prípade prvého a tretieho opatrenia, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí 121 Druhý zalobný dôvod sa rozdeluje na dve casti. Po prvé zalobca tvrdí, ze Komisia v spornom rozhodnutí nepreukazuje, ze spolocnost Mercedes-Benz uzavrela dohody so svojimi obchodnými zástupcami v Nemecku, ktorými im bolo bránené predávat vozidlá zahranicným konecným spotrebitelom v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES. Domnieva sa, ze pokyny dané zástupcom sa týkali len predaja neautorizovaným predajcom tak, ze sú vynaté z pouzitia clánku 3 ods. 10 nariadenia c. 1475/95. Po druhé zalobca uvádza, ze obmedzenia dodávok lízingovým spolocnostiam v Spanielsku a v Nemecku nepredstavovali obmedzenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ods. 1 ES a sú v kazdom prípade vynaté z pouzitia nariadenia c. 1475/95. 122 Z posúdenia prvého zalobného dôvodu Súdom prvého stupna vyplýva, ze zmluvy o obchodnom zastúpení uzavreté spolocnostou Mercedes-Benz so svojimi zástupcami v Nemecku nepatria pod zákaz kartelových dohôd podla clánku 81 ods. 1 ES. Prípadné pokyny spolocnosti Mercedes-Benz svojom zástupcom v Nemecku nepredávat zákazníkom mimo ich zmluvne vymedzeného územia a údajné obmedzenia dodávok lízingovým spolocnostiam v Nemecku nepatria do pôsobnosti clánku 81 ods. 1 ES. Z toho vyplýva, ze nie je potrebné preskúmat prvú cast tohto zalobného dôvodu, ani druhú cast v rozsahu, v akom sa týka povinností nemeckých obchodných zástupcov týkajúcich sa dojednávaní predaja nových vozidiel lízingovým spolocnostiam. Tvrdenia úcastníkov konania 123 Zalobca tvrdí, ze je chybný názor Komisie v spornom rozhodnutí, podla ktorého obmedzenie dodávok lízingovým spolocnostiam v Spanielsku "na úcely zásob" má za ciel obmedzit hospodársku sútaz. Uvádza, ze podmienky spanielskej zmluvy o autorizovanej distribúcii neprotirecia clánku 81 ods. 1 ES z rôznych dôvodov. Po prvé, pokial ide o výhodné ceny alebo o zlavy, zalobca sa domnieva, ze k lízingovým spolocnostiam skupiny Mercedes-Benz a k lízingovým spolocnostiam mimo tejto skupiny sa pristupuje rovnako. lízingové spolocnosti skupiny Mercedes-Benz nedostali iné nákupné podmienky ako konecní zákazníci. Okrem toho je nepresné, ze by významní zákazníci mali automaticky nárok na zlavy z ceny. Podla zalobcu je vecou spolocnosti Mercedes-Benz rozhodnút o priznaní zliav dôlezitým zákazníkom a prípadné nerovnosti v zaobchádzaní lízingových spolocností a významných odberatelov nevyplývajú z kartelových dohôd. Okrem toho je rozhodnutie poskytnút alebo odmietnut zlavy z ceny urcitej kategórii zákazníkov jednostranný akt a nie dohoda v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. Po druhé, na rozdiel od toho, co tvrdí Komisia v spornom rozhodnutí, nemá zákaz dodávok cudzím lízingovým spolocnostiam "na úcely zásob" za ciel obmedzit hospodársku sútaz. V skutocnosti nie je dodanie auta lízingovému dlzníkovi rýchlejsie, pretoze zákazníci spolocnosti Mercedes-Benz chcú vo vseobecnosti model, ktorý si vybrali sami a vybavený podla ich vlastného zelania. Zalobca dodáva, ze tabulky uvedené v odôvodneniach c. 14 a c. 22 sporného rozhodnutia ukazujú, ze cudzie lízingové spolocnosti sú v konkurencii s jeho spolocnostami. Takisto uvádza, ze podiel cudzích lízingových spolocností na lízingovom trhu s vozidlami Mercedes-Benz vzrástol z 28 % roku 1996 na 36 % roku 2000. 124 Zalobca tvrdí, ze aj keby toto bol prípad porusenia clánku 81 ods. 1 ES, bol by kazdopádne oslobodený. Uvádza, ze az do 30. septembra 1996 bol predmetný zákaz oslobodený v zmysle nariadenia (EHS) Komisie c. 123/85 z 12. decembra 1984 o aplikácii clánku [81] ods. 3 [ES] na urcité typy dohôd o distribúcii a servise motorových vozidiel [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 15, s. 16). 125 Zalobca takisto tvrdí, ze zákaz dodávok lízingovým spolocnostiam na úcely vytvorenia zásob bol oslobodený nariadením c. 1475/95 od nadobudnutia jeho úcinnosti 1. októbra 1996. Domnieva sa, ze lízingové spolocnosti, ktoré objednávajú motorové vozidlá nezávisle na uz uzavretých zmluvách o lízingu alebo konkrétnych coskoro uzavretých zmluvách s cielom vytvorenia zásob, konajú prakticky v case poskytnutia týchto vozidiel do lízingu ako opätovní predajcovia. 126 Podla clánku 1 nariadenia c. 1475/95 sa toto nariadenie vztahuje na zmluvy o obchodnej autorizovanej distribúcii motorových vozidiel, v ktorých je funkcia distribútora opísaná prostredníctvom "opätovného predaja". Pojem "opätovný predaj" je definovaný v clánku 10 ods. 12 tohto nariadenia ako "scudzenie motorového vozidla, ktoré opätovný predajca nadobudol vo svojom mene a na vlastný úcet". Nariadenie c. 1475/95 rozlisuje medzi opätovným predajcom a konecným zákazníkom. Zalobca dodáva, ze podla clánku 3 ods. 10 tohto nariadenia mozno distribútorovi zakázat dodávat opätovným predajcom. Takýto zákaz má za ciel ochránit systém selektívnej distribúcie. 127 Zalobca tvrdí, ze aj ked clánok 10 ods. 12 nariadenia c. 1475/95 "definuje opätovný predaj ako lízingovú zmluvu odberatela distribútora s lízingovým dlzníkom, ktorá stanovuje prevod vlastníctva alebo moznost kúpy", toto nariadenie nehovorí nic o tom, ci sa lízingové spolocnosti, ktoré este neuzavreli ziadnu konkrétnu zmluvu o dotknutom vozidle s tretou osobou, majú pokladat za "opätovných predajcov" alebo za "konecných zákazníkov". V rozpore s tým, co tvrdí Komisia, je absurdné vykladat clánok 10 ods. 12 nariadenia c. 1475/95 v tom zmysle, ze za "opätovný predaj" by sa povazovala lízingová zmluva, podla ktorej by sa lízingový dlzník stal vlastníkom pred ukoncením zmluvy. Podla zalobcu má ustanovenie skôr za ciel zjednotit lízingovú zmluvu s opätovným predajom, ak lízingový dlzník získa moznost kúpy pri uzavretí zmluvy alebo pocas doby platnosti zmluvy. Uvádza, ze clánok 10 ods. 12 tohto nariadenia sa vztahuje na vsetky lízingové zmluvy, ktoré stanovujú prevod vlastníctva alebo moznost kúpy. 128 Okrem toho by toto ustanovenie malo velmi rozdielne následky v clenských státoch podla toho, aká je obvyklá zmluvná forma lízingu vozidiel v kazdej krajine. Podla spanielskeho práva nie sú totiz lízingové zmluvy uzatvárané bez moznosti kúpy na záver trvania lízingu. Spanielsky lízingový podnik je tak vzdy "opätovný predajca". 129 Zalobca spresnuje, ze podla spanielskeho zákona c. 26/1988 z 29. júla 1988 o dozore nad financnými institúciami (dalej len "zákon c. 26/1988") je uz v pojme lízingovej zmluvy obsiahnutá automaticky moznost kúpy v prospech lízingového dlzníka. Bez takejto moznosti kúpy sa zmluva povazuje za nájomnú zmluvu. lízingové spolocnosti vsak majú zakázané uzatvárat takéto zmluvy z dôvodu administratívneho dozoru. V Spanielsku sa preto lízingové spolocnosti obmedzujú na lízingové zmluvy s moznostou kúpy v prospech lízingového dlzníka. Vsetky lízingové zmluvy tak splnajú podmienky podla clánku 10 ods. 12 druhej vety nariadenia c. 1475/95 a musia sa povazovat za opätovný predaj. 130 Zalobca sa domnieva, ze ak este nie je známe konkrétne pouzitie motorového vozidla, musí mat "aspon sancu ochránit systém selektívnej distribúcie pred neautorizovaným, potom uz nekontrolovatelným a nezistitelným opätovným predajom". 131 Uvádza, ze ak by lízingové spolocnosti mohli mimo svojej funkcie financovania konat na trhu ako nezávislí obchodníci, mali by moznost rýchlo disponovat modelmi áut a znacných mnozstvových obchodných zliav bez povinnosti investovania a znacných výdavkov kvôli poziadavkám v prípade servisných sluzieb zákazníkom a vykonávania zárucných prác predaných áut. Vytvorenie zásob lízingovými spolocnostami nezabezpecí úroven kvality systému selektívnej distribúcie, ktorý umoznuje garázovanie nových vozidiel v technicky bezchybnom stave a odovzdanie zákazníkom az po odbornej prehliadke. Podla zalobcu je respektovanie tejto úrovne nevyhnutné na zabezpecenie dobrého mena znacky Mercedes-Benz. 132 Zalobca sa domnieva, ze obmedzenia dodávok urcených na vytvorenie zásob lízingových spolocností má za ciel zabránit obchádzaniu zákazu dodávania opätovným predajcom, co je napokon cielom nariadenia c. 1475/95, ako ho definuje Komisia. Dodáva, ze Komisia tým, ze sa domnievala, ze obmedzenia týchto dodávok neboli oslobodené nariadením c. 1475/95, ignorovala princípy, ktoré stanovil Súdny dvor v rámci nariadenia c. 123/85 v rozsudku Volkswagen a VAG Leasing, uz citovanom v bode 41 vyssie, a v rozsudku Súdneho dvora z 24. októbra 1995, Bayerische Motorenwerke (C-70/93, Zb. s. I-3439). Tvrdí, ze v zmysle tejto judikatúry sa lízingové spolocnosti musia povazovat za opätovných predajcov, ak sa neobmedzujú na nákup vozidiel na potreby svojich zákazníkov ale vytvárajú zásoby, "ktoré ponúkajú tým pritahovanej klientele". 133 Komisia popiera tvrdenie zalobcu, podla ktorého predmetné opatrenia neobmedzujú hospodársku sútaz. 134 Komisia sa domnieva, ze zalobca chcel zabránit sprostredkovatelom vykonávat predaje vo väcsom mnozstve zodpovedajúcom velkosti dopytu lízingových spolocností a previest tak na predmetné spolocnosti, konkurentov lízingových spolocností spolocnosti Mercedes-Benz, mieru výhod, ktorú obycajne sprevádza nákup vo velkých mnozstvách. 135 Komisia spochybnuje zalobcovu analýzu nariadenia c. 1475/95 tvrdiac, ze toto nariadenie neobsahuje výnimku zo zákazu dodávok lízingovým spolocnostiam na úcely vytvorenia zásob alebo rezerv. Toto nariadenie povoluje výrobcom zakázat svojim výhradným distribútorom predávat nové vozidlá opätovným predajcom, ktorí nepatria do jeho distribucnej siete, bez toho, aby stratil výhodu výnimky. Clánok 10 ods. 12 nariadenia spresnuje okolnosti, za ktorých sa uzavretie lízingovej zmluvy musí povazovat za opätovný predaj. Tak je tomu v prípade, ak zmluva "obsahuje prevod vlastníctva alebo moznost kúpy pred uplynutím platnosti zmluvy". Vo vsetkých ostatných prípadoch sa lízingová spolocnost musí povazovat za konecného zákazníka a nesmie sa zakazovat alebo obmedzovat predaj týmto spolocnostiam. Komisia sa preto domnieva, ze zalobcov výklad clánku 10 ods. 12 nariadenia c. 1475/95 je prílis extenzívny. V tejto súvislosti tvrdí, ze predmetné pravidlá uvedené v spanielskych zmluvách o autorizovanej distribúcii nerozlisujú, ci zmluva pouzívaná lízingovou spolocnostou obsahuje moznost kúpy pred alebo po uplynutí platnosti zmluvy (odôvodnenie c. 110 sporného rozhodnutia), ale zakazujú dodávky lízingovým spolocnostiam bez ohladu na to, ak cielom objednávky je vytvorenie zásob. Tento typ objednávky vsak nezmení lízingovú spolocnost na opätovného predajcu. 136 Podla Komisie mozno riziko, ze lízingové spolocnosti predajú autá z ich zásob pred uplynutím platnosti zmluvy zákazníkom, pokryt vhodnými zmluvnými ustanoveniami a neumoznuje zalobcovi zakázat dodávky týmto spolocnostiam, ak sú tieto autá urcené na vytvorenie zásob. 137 Clánok 10 ods. 12 nariadenia c. 1475/95 má zabránit obchádzaniu zákazu dodávok opätovným predajcom, ktorí predávajú nové vozidlá. Podla tohto ustanovenia ide o obchádzanie tam, kde lízingový dlzník získa právo nadobudnút vlastníctvo vozidla, ktoré je predmetom lízingu, pred uplynutím platnosti lízingovej zmluvy. Takéto obchádzanie vsak závisí od momentu, ked vlastníctvo vozidla má alebo môze prejst na lízingového dlzníka, a nie od dátumu, kedy lízingový dlzník získa právo kúpy. Komisia dodáva, ze rozsudok Volkswagen a VAG Leasing, uz citovaný v bode 41 vyssie, a rozsudok Bayerische Motorenwerke, uz citovaný v bode 132 vyssie, sa týkajú právnej situácie vytvorenej nariadením c. 123/85, ktoré neobsahuje ziadne pravidlo výslovne upravujúce lízingové zmluvy. Táto medzera bola odstránená nariadením c. 1475/95, ktoré ustanovilo, ze o opätovný predaj ide vtedy, len ak lízingový dlzník môze nadobudnút vlastníctvo vozidla pred uplynutím platnosti lízingovej zmluvy na základe moznosti kúpy. Posúdenie Súdom prvého stupna 138 Súd prvého stupna uvádza, ze v spornom rozhodnutí Komisia najmä skonstatovala, ze zalobca sám alebo prostredníctvom MBE obmedzil od 1. októbra 1996 az do prijatia uvedeného rozhodnutia dodávky áut lízingovým spolocnostiam v Spanielsku na úcely vytvorenia zásob a ze toto obmedzenie nebolo oslobodené podla nariadenia c. 1475/95. 139 V rámci druhej casti tohto zalobného dôvodu zalobca na jednej strane tvrdí, ze clánok 4 písm. d) spanielskej zmluvy o autorizovanej distribúcii neprotirecí clánku 81 ods. 1 ES a na strane druhej, ze zákaz dodávania áut lízingovým spolocnostiam v Spanielsku na úcely vytvorenia zásob je oslobodený podla nariadenia c. 1475/95. 140 V tejto súvislosti konstatuje Komisia v odôvodnení c. 196 sporného rozhodnutia, ze "obmedzenie dodávania áut 'cudzím lízingovým spolocnostiam` smeruje velmi presne proti lízingovým spolocnostiam, ktoré chcú nakupovat velký pocet vozidiel alebo celých 'flotíl` urcených na lízing, pre ktoré ale este nemajú identifikovatelných zákazníkov" [neoficiálny preklad]. V odôvodnení c. 176 konstatuje, ze ustanovenia týkajúce sa lízingovej cinnosti zástupcov a autorizovaných distribútorov majú za ciel obmedzit hospodársku sútaz prostredníctvom ceny a podmienok predaja vozidiel urcených na lízing. Odvolávajúc sa na ustálenú judikatúru konstatuje, ze je nadbytocné zohladnovat úcinky sporných opatrení, pretoze na pouzitie clánku 81 ods. 1 ES postacuje, aby cielom týchto opatrení bolo obmedzenie hospodárskej sútaze (odôvodnenie c. 178). 141 Súd prvého stupna najprv uvádza, ze v spornom rozhodnutí Komisia nerozlisuje medzi nemeckým a spanielskym trhom, pokial ide o údajné obmedzenia dodávok lízingovým spolocnostiam. Predpokladá totiz, ze clánok 4 písm. d) spanielskej zmluvy o autorizovanej distribúcii obsahuje rovnaké obmedzenia hospodárskej sútaze ako clánok 2 ods. 1 písm. d) zmluvy zaväzujúcej nemeckých obchodných zástupcov (pozri hlavne odôvodnenia c. 105 az c. 111 a c. 176). 142 Z tvrdení zalobcu v rámci druhej casti tohto zalobného dôvodu vsak vyplýva, ze na rozdiel od situácie v Nemecku sa lízingové zmluvné vztahy v Spanielsku spravujú osobitným zákonom, konkrétne zákonom c. 26/1988. 143 Treba poukázat na to, ze dodatkové ustanovenie c. 7 zákona c. 26/1988 stanovuje konkrétne: "1. Za lízing sa povazujú zmluvy, ktorých jediným predmetom je prenechanie uzívania hnutelných alebo nehnutelných vecí, kúpených na tento úcel podla specifikácií budúceho uzívatela, za odmenu pozostávajúcu z pravidelného prevodu nájmu, na ktorý sa vztahuje bod 2 tohto ustanovenia. Uzívatel môze prenechané veci pouzit len pre vlastné úcely v polnohospodárstve, rybolove, priemysle, obchode, zivnosti, ako poskytovatel sluzieb alebo pre úcely výkonu povolania. lízingová zmluva obsahuje moznost kúpy uzívatelom ku dnu skoncenia jej platnosti. Ak z akéhokolvek dôvodu uzívatel nenadobudne vec, ktorá je predmetom lízingu, môze ju veritel prenechat novému uzívatelovi bez toho, aby skutocnost, ze vec nebola kúpená podla specifikácií nového uzívatela, porusovala zásadu stanovenú v predchádzajúcom odseku. 2. Zmluvy, na ktoré sa vztahuje toto ustanovenie, sa uzatvárajú na dobu minimálne dvoch rokov, pokial ide o hnutelné veci, a minimálne desiatich rokov, pokial ide o nehnutelné veci alebo priemyselné zariadenia. Aby sa vyhlo nekalým praktikám, môze vláda urcit iné minimálne doby platnosti zmlúv podla vlastností rôznych vecí, na ktoré sa tieto zmluvy môzu vztahovat." 144 S úcinnostou od 1. januára 1996 bol odsek 2 dodatkového ustanovenia c. 7 zákona c. 26/1988 nahradený clánkom 128 ods. 2 zákona c. 43/1995 z 27. decembra 1995 o dani právnických osôb (BOE c. 310, z 28. decembra 1995, s. 37072), ktorý stanovuje: "2. Zmluvy, na ktoré sa vztahuje predchádzajúci bod, sa uzatvárajú na dobu minimálne dvoch rokov, pokial ide o hnutelné veci, a minimálne desiatich rokov, pokial ide o nehnutelné veci alebo priemyselné zariadenia. Aby sa vyhlo nekalým praktikám, mozno nariadením urcit iné minimálne doby platnosti zmlúv podla vlastností rôznych vecí, na ktoré sa tieto zmluvy môzu vztahovat." 145 Z týchto ustanovení vyplýva, ze lízingové zmluvy uzavreté v Spanielsku podliehajú urcitým osobitným podmienkam, konkrétne: - musia byt uzavreté minimálne na dva roky, pokial ide o hnutelné veci vrátane motorových vozidiel, - musia nevyhnutne obsahovat moznost kúpy ku dnu skoncenia platnosti zmluvy v prospech lízingového dlzníka, - hnutelné veci vrátane motorových vozidiel, ktoré sú predmetom lízingu, sú na tento úcel kupované lízingovou spolocnostou podla specifikácie lízingového dlzníka. 146 Z toho vyplýva, ze spanielsky zákon upravujúci lízingové zmluvy vyzaduje, aby kazdá spanielska lízingová spolocnost mala uz v case nadobudnutia vozidla pre lízingovú zmluvu identifikovaného lízingového dlzníka. 147 Potom nie je dôvodný implicitný predpoklad Komisie, pokial ide o identický úcinok doloziek uvedených v nemeckých a spanielskych zmluvách o autorizovanej distribúcii, z coho vyplývajú dva následky v rámci tohto zalobného dôvodu. 148 Po prvé kazdá lízingová zmluvy uzavretá v Spanielsku musí mat dobu trvania minimálne dva roky a moznost kúpy mozno uskutocnit az ku dnu skoncenia platnosti zmluvy. Moznost kúpy mozno teda uskutocnit az po uplynutí minimálnej lehoty dvoch rokov. Z toho vyplýva, ze lízingový dlzník v Spanielsku tým, ze vykoná svoje právo kúpy, nemôze nadobudnút nové vozidlo. 149 V tejto súvislosti je vhodné pripomenút, ze nariadenie c. 1475/95 vynalo tie zmluvy z pouzitia clánku 81 ods. 1 ES, ktorými sa jedna strana (dodávatel) zaviazala voci druhej strane (distribútorovi) dodávat v rámci vymedzenej casti spolocného trhu len jej alebo len jej a urcitému poctu podnikov distribucnej siete s cielom opätovného predaja urcitých nových motorových vozidiel a spolu s nimi ich náhradné diely (clánok 1). 150 V súlade s clánkom 3 ods. 10 nariadenia c. 1475/95 sa výnimka pouzije aj vtedy, ak uvedený záväzok bol spojený so záväzkom distribútora dodávat opätovnému predajcovi zmluvné výrobky len ak tento opätovný predajca je jedným z podnikov distribucnej siete. Pojem "opätovný predaj" je definovaný v clánku 10 ods. 12 tohto nariadenia ako "akákolvek transakcia, ktorou jedna fyzická alebo právnická osoba - 'opätovný predajca` - scudzí nové motorové vozidlo, ktoré predtým získal vo vlastnom mene a na vlastný úcet bez ohladu na jej obcianskoprávnu kvalifikáciu alebo na podrobnosti transakcie, ktorými sa tento opätovný predaj riadi". V tom istom odseku sa na rovnakú úroven ako opätovný predaj stanovila "akákolvek lízingová zmluva, ktorá obsahuje prevod vlastníctva alebo moznost kúpy pred skoncením platnosti zmluvy". 151 Toto nariadenie predovsetkým umoznilo dodávatelovi v rámci zmlúv, ktoré spravujú jeho výlucnú distribucnú siet, ulozit distribútorom zákaz dodávok kupujúcemu, ktorý je opätovným predajcom v zmysle clánku 10 ods. 12, vrátane kupujúceho, ktorý má rovnaké postavenie ako opätovný predajca z dôvodu, ze scudzuje nové vozidlá prostredníctvom lízingových zmlúv, ako sú definované v tom istom ustanovení. 152 V tejto súvislosti treba skonstatovat, ze z clánku 4 písm. d) spanielskej zmluvy o autorizovanej distribúcii jasne vyplýva, ze zákaz ulozený autorizovaným distribútorom sa netýkal vsetkých dodávok lízingovým spolocnostiam cudzím skupine Mercedes-Benz, ale iba tých, pre ktoré tieto spolocnosti nemali identifikovaného zákazníka. 153 Z definície pojmu "opätovný predaj" uvedeného v clánku 10 ods. 12 nariadenia c. 1475/95 vsak vyplýva, ze moznost dodávatela zakázat distribútorom dodávky fyzickým alebo právnickým osobám s rovnakým postavením ako "opätovní predajcovia" sa obmedzuje na prípad, ked opätovní predajcovia scudzujú nové motorové vozidlá. Rovnaké postavenie lízingovej zmluvy a opätovného predaja má za ciel umoznit dodávatelovi zabezpecenie integrity distribucnej siete tým, ze zamedzí, aby bola lízingová zmluva, ktorá zahrna prevod vlastníctva alebo moznost kúpy pred uplynutím platnosti zmluvy, pouzívaná na ulahcenie nadobudnutia vlastníctva vozidla mimo výlucnej distribucnej siete, ak je toto vozidlo stále nové. 154 Z toho vyplýva, ze v rozpore s tým, co tvrdí zalobca, zo zákona c. 26/1988 nevyplýva, ze kazdá spanielska lízingová zmluva automaticky splna podmienky na výnimku podla clánku 2 ods. 10 nariadenia c. 1475/95. 155 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze tvrdenie zalobcu týkajúce sa pouzitia ustanovení o výnimkách nariadenia c. 1475/95 nie je dôvodné. 156 Po druhé vzhladom na skutocnost, ze spanielsky zákon vyzaduje, aby vsetky lízingové spolocnosti mali identifikovaného lízingového dlzníka v case nadobudnutia vozidla, obmedzenia, ktoré uviedla Komisia v odôvodnení c. 176 sporného rozhodnutia, vyplývajú uz z pouzitelného práva nezávisle na clánku 4 písm. d) spanielskej zmluvy o autorizovanej distribúcii. Inými slovami, z dôvodu tejto právnej úpravy sa spolocnosti cudzie spolocnosti Mercedes-Benz nachádzali v rovnakom postavení ako spolocnosti patriace do tejto skupiny. Z toho vyplýva, ze tvrdenie zalobcu, podla ktorého obmedzenia dodávok lízingovým spolocnostiam v Spanielsku nepredstavuje obmedzenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, je dôvodné. 157 Musí sa preto zrusit clánok 1 tretia zarázka sporného rozhodnutia v tom rozsahu, v akom sa vztahuje na údajné porusenie v Spanielsku. O tretom zalobnom dôvode týkajúcom sa porusenia clánku 81 ods. 1 ES a zjavnej chyby v posúdení druhého a stvrtého opatrenia, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí 158 Tretí zalobný dôvod sa delí na dve casti. Po prvé zalobca tvrdí, ze Komisia nedokázala existenciu dohody uzavretej s jeho nemeckými zástupcami stanovujúcej, aby vyzadovali akontáciu vo výske 15 % z predajnej ceny vozidla od prichádzajúcich zákazníkov. Rovnako sa domnieva, ze v kazdom prípade je táto akontácia objektívne odôvodnená a ze mal právo prikázat svojim zástupcom, aby ju vyzadovali. Po druhé sa zalobca domnieva, ze Komisia sa v spornom rozhodnutí chybne domnievala, ze na stretnutí 20. apríla 1995 uzavrelo devät clenov spolku autorizovaných distribútorov spolocnosti Mercedes-Benz Belgicka pod vedením MBBel medzi sebou dohodu s cielom obmedzit hospodársku sútaz v Belgicku prostredníctvom cien. 159 Z posúdenia Súdu prvého stupna týkajúceho sa prvého zalobného dôvodu vyplýva, ze clánok 81 ods. 1 ES sa nevztahuje na pokyny, ktoré dala spolocnost Mercedes-Benz svojim nemeckým zástupcom obezníkom c. 52/85 z 12. septembra 1985, aby od svojich zahranicných prichádzajúcich zákazníkov vyzadovali akontáciu vo výske 15 % z ceny vozidla. Z toho vyplýva, ze nie je potrebné preskúmat prvú cast tohto zalobného dôvodu. Tvrdenia úcastníkov konania 160 Zalobca uvádza, ze Komisia sa v spornom rozhodnutí mylne domnievala, ze na stretnutí 20. apríla 1995 uzavrelo devät clenov spolku autorizovaných distribútorov spolocnosti Mercedes-Benz Belgicka pod vedením MBBel medzi týmto spolkom a MBBel dohodu s cielom obmedzit hospodársku sútaz v Belgicku prostredníctvom cien. Spolok belgických autorizovaných distribútorov nemohol prijat ziadne rozhodnutie záväzné pre svojich clenov, ale len formulovat odporúcania. Okrem toho ukazuje vystúpenie jedného autorizovaného distribútora pána Kalscheuera na tomto stretnutí uvádzajúceho, "ze vztahy medzi autorizovanými distribútormi sa zlepsili vdaka akcii proti predávaniu pod cenu", ze o predmetnom opatrení uz rozhodli autorizovaní distribútori. 161 Zalobca nepopiera, ze MBBel sa zúcastnil na stretnutí 20. apríla 1995 a ze spolok belgických autorizovaných distribútorov z vlastnej iniciatívy navrhol stanovit obchodné zlavy maximálne na 3 % pre novú sériu W 210. Uvádza vsak, ze MBBel sa nezúcastnil ani horizontálne ani vertikálne na dohode o urcení predajných cien a ze MBBel neprijal ziadne opatrenie na realizáciu tohto návrhu, ktorú ani neschválil. Naopak, MBBel sa vzdy staval proti takýmto návrhom. Prítomný bol len ako pozorovatel a dovozca. Nespomína sa ani ziadne vystúpenie zástupcu MBBel. Skutocnost, ze MBBel bol jediný spôsobilý realizovat znízenie dodávok vozidiel, nepreukazuje, ze sa naozaj tak správal. 162 V tejto súvislosti zalobca popiera, ze na stretnutí MBBel zastupoval záujmy organizacných zloziek, a uvádza, ze tieto este v tom case neboli aktívnymi clenmi spolku. Podla zalobcu nie je zrejmé, ze organizacné zlozky mohli mat záujem na obmedzení percenta obchodných zliav. Dokazuje to skutocnost, ze autorizovaný distribútor Goossens vycítal organizacným zlozkám, ze vykonávajú "predaje za nízku cenu", ako sa uvádza v zápisnici spolku. Okrem toho sa nesmela zohladnit výhrada uvedená v spornom rozhodnutí týkajúca sa horizontálneho obmedzenia (pozri odôvodnenie c. 141), ktoré nie je uvedené v oznámení o výhradách. Pokial ide o tvrdenie Komisie uvedené v bode 177 nizsie, zalobca sa domnieva, ze Komisia cituje svoje oznámenie o výhradách selektívne (pozri bod 186 tohto oznámenia). Okrem toho uvádza, ze akcia "proti predávaniu pod cenu" uskutocnená pred 20. aprílom 1995, sa môze povazovat za horizontálnu "dohodu" len vtedy, keby sa o nej rozhodlo medzi autorizovanými distribútormi. Aj ked Komisia uviedla v bode 168 oznámenia o výhradách, ze MBBel sa zúcastnil na tejto akcii proti predávaniu pod cenu, nic nedokazuje, ze sa tam MBBel zúcastnil ako konkurent autorizovaných distribútorov. 163 Zalobca rovnako popiera, ze list zo 17. októbra 1995, ktorý zaslal MBBel spolocnosti Mercedes-Benz AG (odôvodnenie c. 119 sporného rozhodnutia) dokazuje záujem MBBel na úprave zliav z ceny poskytovaných belgickými autorizovanými distribútormi. MBBel sa totiz zmienovala o katalógových priemerných cenách a nie o skutocne fakturovaných predajných cenách autorizovaných distribútorov. Okrem toho popiera, ze list MBBel zo 14. marca 1996 karhajúci belgického autorizovaného distribútora zo Charleroi, ktorý sa zákazníkovi klamlivo vydával za zástupcu autorizovaného distribútora z Namur, predstavuje nesúhlas MBBel so zlavou 6 % poskytnutou pri jednom W 210. 164 Zalobca sa domnieva, ze tvrdenia Komisie o úcasti MBBel sú protirecivé v tejto súvislosti, ze Komisia zároven tvrdí, ze MBBel je "pripravený aktívne podporovat" obmedzenie zliav z ceny (odôvodnenie c. 115 sporného rozhodnutia) a ze sa MBBel "zúcastnil" na tomto obmedzení (odôvodnenie c. 120). Navyse, Komisia pripústa, ze stretnutie z 20. apríla 1995 bolo výsledkom urcitej iniciatívy autorizovaných distribútorov, napriek tomu tvrdí, ze MBBel na stretnutí jasne prevzal vedenie (odôvodnenie c. 233 sporného rozhodnutia). 165 Zalobca uvádza, ze skutocnost, ze spolocnost Mercedes-Benz prílezitostne overila, ze autorizovaní distribútori integrálne splnajú svoju funkciu sprostredkovatelov tým, ze zasielala nepravých zákazníkov, nemá ziadnu spojitost s údajným urcením predajných cien. Tvrdí, ze takéto návstevy, ktoré môzu uskutocnit aj iné znacky, sú úplne legitímne, pretoze autorizovaní distribútori sa vo svojich zmluvách o autorizovanej obchodnej distribúcii zaväzujú na vysoko kvalitné vystupovanie na trhu. Okrem toho zalobca tvrdí, ze cenové praktiky autorizovaných distribútorov boli len jedným z mnohých iných aspektov zohladnených pri tomto hodnotení. 166 Zalobca popiera spojitost medzi stretnutím z 20. apríla 1995 a stretnutím, ktoré sa uskutocnilo 27. marca 1996 v Antverpách (pozri odôvodnenie c. 117 sporného rozhodnutia). V zápisnici zo stretnutia z 20. apríla 1995 sa totiz hovorilo o dozore nad predajmi az do "konca [roka] 1995", kým návstevy spomínané v zápisnici z 27. marca 1996 sa zjavne uskutocnili v roku 1996. 167 Zalobca popiera, ze telefax MBBel z 26. novembra 1996, v ktorom poveruje spolocnost Tokata, aby k autorizovaným distribútorom a niektorým zástupcom zaslala testovacích kupujúcich, umoznilo MBBel dozvediet sa o zlavách poskytovaných pri modeloch vozidiel break 220 D a 250 TD triedy C. Pripomína, ze zozbierané informácie boli anonymné a ze nebolo mozné prijat opatrenia proti osobitným autorizovaným distribútorom, ze islo o celkové setrenie týkajúce sa celku sluzieb zákazníkom a nie len obmedzení ceny a ze islo o návstevy u autorizovaných distribútorov, ale rovnako aj u trinástich paralelných dovozcov. Z toho vyplýva, ze z uskutocnenia tejto akcie nemozno vyvodit, ze islo o to, presadit katalógové ceny u autorizovaných distribútorov. Okrem toho telefax neobsahuje ziadnu zmienku o tom, ze by dotknuté osoby preferovali maximálnu zlavu vo výske 3 %. Zalobca dodáva, ze zápisnica zo stretnutia z 20. apríla 1995 sa týkala iných sérií vozidiel, ako sú uvedené v telefaxe MBBel spolocnosti Tokata z 26. novembra 1996. 168 Zalobca popiera, ze údajné urcenie predajných cien v Belgicku znacne ovplyvnilo obchod medzi clenskými státmi. Ak by sa rozhodlo, ze naozaj existovala dohoda o obchodných zlavách, tá dohoda sa týkala len predajov uskutocnených v Belgicku. Mnozstvo cezhranicných predajov nebolo ovplyvnené. Okrem toho popiera, ze údajné porusenie trvalo od 20. apríla 1995 az do zaslania obezníka z 10. júna 1999. Komisia nespresnila, ci porusenie trvalo vzdy s rovnakou intenzitou. Zalobca tvrdí, ze akcia "proti predávaniu pod cenu" spomenutá v zápisnici z 20. apríla 1995 bola provizórna, ze sa týkala len modelu W 210 a mala sa uskutocnit len pocas fázy uvedenia nového modelu na trh, teda do konca roka 1995. V tejto súvislosti vyplýva zo zápisnice z 27. marca 1996, ze autorizovaní distribútori z Antverp konstatovali, ze neexistuje konsenzus o zlavách z ceny. Navyse ostatné dokumenty citované Komisiou nedokazujú, ze navrhnutá akcia sa uskutocnila aj po roku 1995. Vztahujú sa len na návstevy predstavujúce beznú prax, ktorých výsledky neboli individualizované tak, aby nebolo mozné prijat akékolvek sankcie voci niektorému z autorizovaných distribútorov. 169 Zalobca sa domnieva, ze nie je odôvodnené pripisovat mu urcovanie predajných cien v Belgicku. 170 Zalobca na úvod tvrdí, ze Komisia sa odchýlila od svojej praxe stanovovania pokút spolocnosti alebo jej koncernu. Komisia mala zohladnit rôzne kritériá, konkrétne: rozsah rozhodovacej autonómie dcérskej spolocnosti, mieru, v akej materská spolocnost poznala cinnost dcérskej spolocnosti, ktorá je v rozpore s právom upravujúcim kartelové dohody, úcast tejto spolocnosti na porusení, konkrétny vplyv materskej spolocnosti na hospodársku politiku dcérskej spolocnosti, ako aj prípadné rovnaké zlozenie orgánov materskej spolocnosti a jej dcérskej spolocnosti [pozri rozhodnutie Komisie 87/1/EHS z 2. decembra 1986 týkajúce sa konania o pouzití clánku [81] Zmluvy EHS (IV/31.128 - Mastné kyseliny) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 3, s. 17), rozhodnutie Komisie 86/398/EHS z 23. apríla 1986 týkajúce sa konania o pouzití clánku [81] Zmluvy EHS (IV/31.149 - Polypropylén) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 230, s. 1), rozhodnutie Komisie 85/617/EHS zo 16. decembra 1985 týkajúce sa konania o pouzití clánku [81] Zmluvy EHS (IV/30.839 - Sperry New Holland) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 376, s. 21), rozhodnutie Komisie 84/388/EHS z 23. júla 1984 týkajúce sa konania o pouzití clánku [81] Zmluvy EHS (IV/30.988 - Dohody a zosúladené postupy v odvetví plochého skla v krajinách Beneluxu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 212, s. 13), rozhodnutie Komisie 78/155/EHS z 23. decembra 1977 týkajúce sa konania o pouzití clánku [81] Zmluvy o zalození Európskeho hospodárskeho spolocenstva (IV/29.146 - BMW SA Belgium a belgickí autorizovaní distribútori BMW) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 46, 1978, s. 33)]. Zalobca spresnuje, ze v automobilovom odvetví sa za zodpovedné povazovali príslusné národné dcérske spolocnosti vykonávajúce predaj, ak sa porusenie mohlo lokalizovat v príslusnom clenskom státe [rozhodnutie Komisie 2001/146/CE z 20. septembra 2000 týkajúce sa konania o pouzití clánku 81 Zmluvy ES (COMP/36.653 - Opel) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 59, 2001, s. 1)]. 171 Zalobca tvrdí, ze nie je dôvodné tvrdenie Komisie, podla ktorého je zodpovedný za konanie MBBel, kedze jeho úcast sa priblizuje 100 %. Z rozsudku Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 28 a nasl.), vyplýva, ze podla práva týkajúceho sa kartelových dohôd nepostacuje 100 % úcast sama osebe na zalozenie zodpovednosti materskej spolocnosti. Komisia musí prostredníctvom iných dôkazov preukázat, ze zalobca takisto skutocne ovplyvnoval konanie MBBel. Zalobca odmieta, ze by mu boli známe aktivity MBBel a ze by ich aktívne podporoval. Tvrdí, ze Komisia nepredlozila dôkaz, ze by bol zalobca informovaný o stretnutí spolku autorizovaných distribútorov 20. apríla 1995. Aj keby sa MBBel zúcastnil na akcii "proti predávaniu pod cenu", urobil by to bez súhlasu zalobcu. Zalobca vo svojej replike dodáva, ze Komisia s odôvodnením, ze spolocnost Mercedes-Benz sa prezentovala ako jediný partner v rámci administratívneho konania pre porusenie na belgickom území, neprávom jeho povazuje za povinného predlozit dôkazy, ze nie je za toto porusenie zodpovedný. Komisia musí dokázat, ze spolocnost Mercedes-Benz bola informovaná o údajných opatreniach na urcenie predajných cien a ze to "aktívne podporila". 172 Komisia tvrdí, ze MBBel sa 20. apríla 1995 so spolkom belgických autorizovaných distribútorov zúcastnil na dohode o obmedzení zliav povolených na 3 %, ktorých nerespektovanie zahrnalo obmedzenie mnozstva priznaných vozidiel. Domnieva sa, ze zalobca je zodpovedný za toto porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, pretoze s MBBel predstavuje hospodársku jednotku. 173 Komisia tvrdí, ze nemôze byt ani najmensia pochybnost o tom, ze úcastníci stretnutia 20. apríla 1995 prijali opatrenia "proti predávaniu pod cenu", pretoze v zápisnici z tohto stretnutia rozlisoval pán Rauw, zapisovatel, medzi vyhláseniami, viac alebo menej dôraznými ziadostami, radami a odporúcaniami, a posúdeniami, výcitkami a vyhláseniami o úmysloch úcastníkov. Okrem toho ukázal odsek o fiktívnych nákupoch, správaní sa bruselských organizacných zlozkách MBBel týkajúcich sa cien a o znízení kvót v prípade vyssích zliav ako 3 %, ze diskusia sa týkala presne prijatia opatrení, a to za úcasti MBBel. 174 Navyse, pokial ide o tvrdenia zalobcu týkajúce sa toho, ze zápisnica nespomína ani najmensie vystúpenie MBBel, ze MBBel sa na stretnutí zúcastnil ako dovozca a nie ako zástupca svojich organizacných zloziek a ze spolok autorizovaných distribútorov nemalo potrebnú právomoc na prijatie záväzných rozhodnutí, Komisia usudzuje, ze tieto tvrdenia nie sú relevantné. Dodáva, ze kazdá osoba, ktorá sa zúcastní na stretnutí, kde sa uzavrie dohoda v rozpore s hospodárskou sútazou, musí vyjadrit svoj nesúhlas, aby jasne oznámila, ze nie je stranou dohody. Zápisnica zo stretnutia z 20. apríla 1995 vsak ani v najmensom nespomína odpor MBBel. MBBel dokonca schválil obmedzenie zliav na 3 %. v opacnom prípade by pán Rauw nemohol uviest, ze v prípade prekrocenia tejto hranice budú obmedzené kvóty vozidiel, vediac, ze len MBBel bol schopný prijat takéto opatrenie. 175 Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobca (pozri bod 162 vyssie), MBBel mal záujem na ukoncení predávania pod cenu. Podla Komisie udrzovanie priemerných cien na zvýsenej úrovni by nemalo ziadny zmysel, ak by autorizovaní distribútori poskytovali stále väcsie zlavy a otriasali tak vierohodnostou katalógových cien. Okrem toho sa domnieva, ze ako dovozca nedodával MBBel len belgickým autorizovaným distribútorom, co vytvára vertikálny vztah, ale aj konecným zákazníkom prostredníctvom svojich bruselských organizacných zloziek, co vytvára horizontálny vztah, popretý zalobcom, medzi MBBel a jeho autorizovanými distribútormi. 176 Komisia tvrdí, ze pán Goossens zo spolku belgických autorizovaných distribútorov zjavne nepovazoval za nevyhnutné na to, aby obvinil organizacné zlozky z predávania pod cenu, aby sa zástupcovia organizacných zloziek popri pocetných vedúcich pracovníkoch MBBel tiez zúcastnili na stretnutí 20. apríla 1995. Podla Komisie je evidentné, ze MBBel bol povazovaný nielen za dodávatela, ale aj za konkurenta autorizovaných distribútorov a ze sa zúcastnil na dohode o obmedzení zliav v oboch týchto funkciách. 177 Komisia tvrdí, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobca (pozri bod 162 vyssie), nebolo oznámenie o výhradách obmedzené na vertikálnu hospodársku sútaz. Domnieva sa, ze vysvetlila (v bode 222 oznámenia o výhradách), ze akcia dohodnutá medzi MBBel a autorizovanými distribútormi na potlácanie predávania pod cenu a kontrolu dohodnutých zliav s obmedzením kvót vozidiel v prípade zliav vyssích ako 3 % malo za ciel obmedzit hospodársku sútaz prostredníctvom ceny v Belgicku. MBBel sa nepovazuje len za stranu dohody, ktorej predmetom je aplikovat dohodu o obmedzení zliav pomocou obmedzenia kvót, ale vseobecne za podnik, ktorý sa zúcastnil na dohode, ktorej cielom bolo obmedzit zlavy, kontrolovat správanie sa autorizovaných distribútorov v prípade zliav a obmedzit kvóty v prípade zliav vyssích ako 3 %. Okrem toho sa Komisia domnieva, ze zalobca nemôze posúdit úcast MBBel na dohode ako novú právnu kvalifikáciu, pretoze v oznámení o výhradách uviedla, ze MBBel sa uz zúcastnil na dohode o cenách, predovsetkým horizontálnej, pred 20. aprílom 1995, konkrétne na akcii "proti predávaniu pod cenu". Komisia pripomína, ze obcianskoprávna záväznost nie je podmienkou pre existenciu dohody v zmysle clánku 81 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora z 11. januára 1990, Sandoz Prodotti Farmaceutici/Komisia, C-277/87, Zb. s. I-45, bod 13) (pozri bod 160 vyssie). 178 Podla Komisie sporné rozhodnutie dokazuje, ze belgickí autorizovaní distribútori museli ocakávat ohlásené fiktívne nákupy a ze MBBel dost zálezalo na tom, aby autorizovaní distribútori udrzali svoje skutocné predajné ceny na co mozno najvyssej úrovni (odôvodnenia c. 117 a c. 119 sporného rozhodnutia). Popiera tvrdenie zalobcu, ze jednotlivé posudky autorizovaných distribútorov boli anonymné. Anonymnost týchto posudkov totiz nebola respektovaná v zápisnici zo stretnutia z 27. marca 1996, pretoze autorizovaný distribútor Van Steen NV bol menovite citovaný. Dodáva, ze jednotlivé zlavy, ktoré bolo pripravených poskytnút pät kontrolovaných autorizovaných distribútorov, nemuseli byt popísané podrobne, pretoze bolo evidentné, ze kazdý autorizovaný distribútor ponúkol zlavu vyssiu ako 3 % povolenú spolkom. Údajné neskorsie rozdiely v názoroch medzi autorizovanými distribútormi v prípade výsky zliav nie sú relevantné o to viac, ze sporná dohoda ich zaväzovala predovsetkým voci MBBel. 179 Komisia konstatuje, ze mandát zverený spolocnosti Tokata 26. novembra 1996 ukazuje, ze správanie sa autorizovaných distribútorov vo veci zliav hralo dôlezitú úlohu v rámci fiktívnych nákupov na rozdiel od toho, co tvrdí zalobca, ktorý v tom vidí len jeden z dalsích aspektov (pozri bod 165 vyssie). Vysvetluje, ze skutocným predmetom mandátu bolo overit reakciu 47 belgických autorizovaných distribútorov na ziadost o 7 % zlavu. 180 Podla Komisie zapiera zalobca akýkolvek vztah medzi dohodou z 20. apríla 1995 a fiktívnymi nákupmi vykonanými u piatich autorizovaných distribútorov v Antverpách na jar roku 1996 a mandátom z novembra 1996 na uskutocnenie fiktívnych nákupov u vsetkých belgických autorizovaných distribútorov (pozri bod 166 vyssie). Komisia tvrdí, ze docasné obmedzenie urcené na koniec roka 1995 stanovené dohodou z 20. apríla 1995 sa vztahuje len na osobitnú dohodnutú sankciu, konkrétne znízenie kvót a nie na stanovenie maximálnej výsky zlavy na 3 %. Netvrdí, ze fiktívne nákupy sa uskutocnili ako realizácia rozhodnutia z 20. apríla 1995, ale uvádza, ze tieto nákupy ukazujú, ze autorizovaní distribútori museli takéto akcie ocakávat. Komisia dodáva, ze 14. marca 1996 vyjadril MBBel svoju nespokojnost so skutocnostou, ze predajca zo Charleroi predal vozidlo série W 210 so zlavou 6 %. 181 Pokial ide o znacné obmedzenie obchodu v rámci Spolocenstva, ktoré zalobca popiera (pozri bod 168 vyssie), Komisia uvádza, ze vytvorenie a udrzanie umelej zóny zvýsenej ceny môze viest k obchodným prúdom, ktoré sa odlisujú od normálnych obchodným prúdov. Judikatúra ukazuje, ze postupy obmedzujúce hospodársku sútaz, ktoré sa vztahujú na celé územie clenského státu, majú uz vo svojej podstate za následok upevnit oddelenie trhov na národnej úrovni (rozsudok Bayerische Motorenwerke, uz citovaný v bode 131 vyssie, bod 20; rozsudok Súdneho dvora z 19. februára 2002, Wouters a i., C-309/99, Zb. s. I-1577, bod 95, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T-62/98, Zb. s. II-2707, bod 179). 182 Komisia zalobcovi vytýka, ze ukoncil urcovanie predajných cien v Belgicku az prostredníctvom obezníka z 10. júna 1999 (odôvodnenie c. 223 sporného rozhodnutia). Potvrdzuje, ze dátum v zápisnici zo stretnutia z 20. apríla 1995, to je koniec roka 1995, sa týkal len sankcie pozostávajúcej z obmedzenia kvót a nie dohody o obmedzení zliav na 3 %. Uvádza, ze správanie sa autorizovaných distribútorov vo veci zliav bolo takisto kontrolované v roku 1996 (odôvodnenia c. 117 a c. 118 sporného rozhodnutia). Okrem toho sa táto kontrola netýkala vozidiel série W 210, ale zahrnala aj iné kategórie vozidiel, napríklad série C. Vykonávanie fiktívnych nákupov s hlavným cielom kontrolovat zlavy priznávané autorizovanými distribútormi, ako bolo rozhodnuté 20. apríla 1995, zahrnutie iných sérií vozidiel do akcie a kritika udelovania vyssích zliav (odôvodnenie c. 119 sporného rozhodnutia) dokazujú, ze dohoda z 20. apríla 1995, o ktorej zápisnica uvádza, ze existovali aj jej predchodcovia, nemohlo byt v ziadnom prípade ojedinelým, izolovaným a prechodným opatrením. V tomto zmysle sa Komisia odvoláva na tvrdenie zalobcu, ze dohoda o cene mala za ciel zlepsit rentabilitu autorizovaných distribútorov. Podla Komisie sa tento ciel mohol dosiahnut len opatrením, ktoré trvalo aspon niekolko mesiacov. 183 Komisia sa domnieva, ze tvrdenia zalobcu uvedené v bodoch 169 az 171 vyssie, týkajúce sa zodpovednosti, v tomto prípade nie sú dôvodné. Uvádza, ze zodpovednost zalobcu za správanie sa MBBel vyplýva z jednoduchej skutocnosti, ze zalobca 100 % vlastní túto spolocnost a ze z dôvodu svojej závislosti na materskej spolocnosti nemôze vykonávat vlastnú distribucnú politiku a tvorí hospodársku jednotku so zalobcom. 184 Komisia vysvetluje po prvé, ze ak má materská spolocnost, ako v tomto prípade, 100 % úcast vo svojej dcérskej spolocnosti, nemusí dokazovat, ze materská spolocnost skutocne dala dcérskej spolocnosti pokyny, ktoré tá sleduje. Uvádza, ze uz vyssie citovaný rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, uz citovaný v bode 171 vyssie, na ktorý sa odvoláva zalobca, ukazuje, ze za takého predpokladu je legitímne predpokladat, ze materská spolocnost skutocne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie sa jej dcérskej spolocnosti, predovsetkým ak sa predstavila ako jediný partner Komisie v prípade predmetného porusenia. Za týchto podmienok je na zalobcovi vyvrátit tento predpoklad postacujúcimi dôkazmi. Komisia uvádza, ze v tomto prípade sa zalobca predstavil aj ako jediný partner Komisie pre porusenie na belgickom území. Zalobca ani nepoprel, ze nevykonáva rozhodujúci vplyv na správanie sa tejto dcérskej spolocnosti na trhu. Napokon konstatuje, ze zalobca nepredlozil ani najmensí dôkaz o tom, ze by sa MBBel mohol správat autonómne. 185 Komisia rovnako spresnuje, ze zalobca bol informovaný o snahách MBBel udrzat priemernú cenu na zvýsenej úrovni (odôvodnenie c. 119 sporného rozhodnutia). Posúdenie Súdom prvého stupna 186 Súd prvého stupna na úvod uvádza, ze zalobca kritizuje skutocnost, ze pokial ide o porusenie týkajúce sa urcenia predajných cien v Belgicku, Komisia uviedla prvýkrát az v spornom rozhodnutí, ze MBBel sa zúcastnil na horizontálnom obmedzení hospodárskej sútaze. V spornom rozhodnutí je totiz uvedené, ze "MBBel vystupoval aj ako konkurent autorizovaných distribútorov, ako prevádzkovatel dvoch organizacných zloziek, a ako ich dodávatel". Okrem toho sa Komisia v spornom rozhodnutí domnievala, ze zjavne je tento druhý vertikálny aspekt "hlavným bodom dohody" (odôvodnenie c. 141). 187 Aj ked to zalobca výslovne netvrdí, Súd prvého stupna sa domnieva, ze toto tvrdenie sa musí vykladat ako zalobný dôvod týkajúci sa porusenia práv obhajoby. 188 Z výkladu clánku 19 ods. 1 nariadenia c. 17 spojeného s clánkami 2 a 4 nariadenia Komisie c. 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypocúvaní stanovenom v clánku 19 ods. 1 a 2 nariadenia c. 17 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 127, 1963, s. 2268) vyplýva, ze Komisia musí oznámit výhrady, ktoré uplatnuje voci podnikom a záujmovým zdruzeniam, a vo svojich rozhodnutiach môze uviest len tie výhrady, ku ktorým mali poslední menovaní prílezitost vecne vyjadrit svoje stanovisko o realite a o relevantnosti skutocností, výhrad a okolností uvádzaných Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Commission, 85/76, Zb. s. 461, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupna z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-10/92 az T-12/92 a T-15/92, Zb. s. II-2667, bod 33). 189 Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze oznámenie o výhradách musí obsahovat opis výhrad vyjadrený hoci aj strucne, ale dostatocne jasne, aby umoznil zainteresovaným osobám skutocne sa oboznámit s konaním, ktoré im Komisia vytýka. Len pod touto podmienkou totiz môze oznámenie o výhradách splnit úcel stanovený nariadeniami Spolocenstva, ktorý spocíva v poskytnutí vsetkých potrebných údajov podnikom, aby sa mohli vecne bránit predtým, ako Komisia prijme konecné rozhodnutie (pozri najmä rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 63; Enso Espańola/Komisia, T-348/94, Zb. s. II-1875, bod 83, a Cascades/Komisia, T-308/94, Zb. s. II-925, bod 42). Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, ze táto poziadavka je dodrzaná, ak rozhodnutie nepripisuje zainteresovaným osobám iné porusenia nez sú porusenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutocnosti, ku ktorým sa zainteresované osoby mali moznost vyjadrit (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 94, a rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Atlantic Container a i./Komisia, T-191/98, T-212/98 az T-214/98, Zb. s. II-3275, bod 113). Konecné rozhodnutie Komisie vsak nemusí nevyhnutne byt kópiou opisu výhrad (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 67, a rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný, bod 91). 190 Vo svetle týchto zásad treba posúdit zalobný dôvod týkajúci sa porusenia práv obhajoby zalobcu. 191 V tomto prípade sa musí overit, ci výhrada, ze MBBel sa zúcastnil na údajnom horizontálnom obmedzení hospodárskej sútaze, bola uvedená v oznámení o výhradách dostatocne jasne, aby zalobcovi umoznilo sa s ním skutocne oboznámit. 192 Súd prvého stupna sa domnieva, ze ak oznámenie o výhradách obsahuje jasnú informáciu o povahe porusenia práva hospodárskej sútaze, ktoré je vytýkané predmetnému podniku, a s tým spojené podstatné skutocnosti, je tento podnik spôsobilý odpovedat na toto obvinenie a bránit svoje práva. Neskorsie uvedenie výhrad v rozhodnutí Komisie, ktoré hospodársku dohodu posudzuje ako "vertikálnu" alebo "horizontálnu", nepredstavuje podstatnú zmenu výhrad oproti tomu, ako boli uvedené v oznámení o výhradách. 193 Je potrebné uviest, ze Komisia výslovne neuviedla v oznámení o výhradách ani horizontálny ani vertikálny aspekt predmetného porusenia, a preto neposudzovala údajné porusenie ako "horizontálne" alebo "vertikálne". Zalobca vôbec nepopiera, ze Komisia v oznámení o výhradách strucne uviedla dôvody, pre ktoré MBBel vytýkala, ze s belgickými autorizovanými distribútormi uzavrel dohodu o urcení predajných cien vozidiel Mercedes v Belgicku. Z toho vyplýva, ze skutocnosti a podstatná kritika správania MBBel, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí, obsahovalo oznámenie o výhradách. Je vhodné rovnako pripomenút, ze Komisia sa v spornom rozhodnutí domnievala, ze vertikálny aspekt údajného porusenia bol ústredný, pricom horizontálny aspekt bol spomenutý len doplnkovo. 194 Z týchto okolností vyplýva, ze na to, aby boli dodrzané práva obhajoby, nebolo nevyhnutné, aby Komisia v oznámení o výhradách výslovne posúdila predmetné porusenie ako horizontálne alebo vertikálne. 195 Súd prvého stupna na dôvazok uvádza, ze zalobca sa uspokojil s uvedením tohto zalobného dôvodu bez toho, aby poukázal na to, nakolko mu spôsobila ujmu skutocnost, ze Komisia nespomenula "horizontálny" aspekt predmetného porusenia pred prijatím sporného rozhodnutia. Na jednej strane vyplýva zo spisu, ze zalobca odpovedal na kritiku Komisie v oznámení o výhradách týkajúcu sa urcenia predajných cien v Belgicku. Zalobca vsak vo svojej zalobe len uviedol, ze jeho odpoved na oznámenie o výhradách by bolo vecne iné, keby tam bolo uvedené slovo "horizontálne". Na strane druhej vyplýva z výkladu casti sporného rozhodnutia týkajúceho sa ulozenia pokuty za predmetné porusenie, ze Komisia sa pri ukladaní pokuty neoprela výslovne o horizontálny aspekt porusenia (odôvodnenia c. 245 az c. 248). 196 Zo sporného rozhodnutia vyplýva, ze Komisia sa domnievala, ze dohoda s cielom obmedzit hospodársku sútaz prostredníctvom cien v Belgicku bola uzavretá 20. apríla 1995 medzi MBBel a spolkom autorizovaných distribútorov Mercedes-Benz Belgicka, spocívajúca v obmedzení zliav na 3 % a v overovaní úrovne zliav priznávaných pre triedu E externou agentúrou, pricom vyssie zlavy by viedli k znízeniu kvót vozidiel tejto triedy (odôvodnenia c. 113 a c. 177). 197 Súd prvého stupna uvádza, ze vzhladom na predmetné stretnutie sa v casti s názvom "akcia proti predávaniu pod cenu" uviedlo: "Vztahy medzi autorizovanými distribútormi sa zlepsili vdaka tejto akcii. [Jeden autorizovaný distribútor - pán Goossens] obvinil bruselské organizacné zlozky z predávania pod cenu. Privolá sa externá agentúra, aby vykonala 'ghost shopping` na overenie úrovne zliav pre W 210. Ak sa poskytne viac ako 3 % dohodnutej zlavy, znízi sa mnozstvo pridelených vozidiel az do konca [roka] 1995." 198 Zalobca pripústa, ze na stretnutí 20. apríla 1995, na ktorom sa zúcastnil MBBel, spomenul spolok autorizovaných distribútorov Mercedes-Benz Belgicka zapojenie externej agentúry poverenej na vykonanie návstevy prostredníctvom testovacích zákazníkov. Zalobca sa vsak domnieva, ze spolok nemôze prijat ziadne rozhodnutie záväzné pre svojich clenov a môze len formulovat "odporúcania". Takisto uvádza, ze MBBel neprijal ziadne opatrenia na realizáciu týchto odporúcaní a ich ani neschválil. Tvrdí, ze MBBel sa zúcastnil len ako pozorovatel a dovozca a na stretnutí nemal ziadne ústne vystúpenie. Navyse aj keby existovalo obmedzenie obchodných zliav, nemohlo to mat znacný dosah na medzistátny obchod. 199 Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze na existenciu dohody v zmysle clánku 81 ods. 1 ES postacuje, aby predmetné podniky prejavili svoju spolocnú vôlu správat sa na trhu urcitým spôsobom (rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný v bode 189 vyssie, bod 112; rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, Van Landewyck a i./Komisia, 209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 86, a rozsudok Súdu prvého stupna z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný "PVC II", T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 715). 200 Kritériá koordinácie a spolupráce, o ktoré sa opiera judikatúra, nevyzadujú vypracovanie ozajstného "plánu", ale ich treba chápat vo svetle koncepcie vlastnej ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa hospodárskej sútaze, podla ktorej musí kazdý hospodársky subjekt autonómne urcovat, akú politiku chce viest na spolocnom trhu. Je síce pravda, ze táto poziadavka na autonómiu nevylucuje právo hospodárskych subjektov rozumne sa prispôsobit tvrdenému alebo ocakávanému správaniu svojich konkurentov, je vsak jasne v rozpore s akýmkolvek nadviazaním priamych alebo nepriamych kontaktov medzi takými subjektmi, ktorých cielom alebo následkom je bud ovplyvnenie správania potenciálneho alebo aktuálneho konkurenta na trhu, alebo oboznámenie takého konkurenta so správaním, pre ktoré sa hospodársky subjekt sám rozhodol alebo ktoré na trhu sám zamýsla uskutocnovat (rozsudok Suiker Unie a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, body 173 a 174, a rozsudok PVC II, uz citovaný v bode 199 vyssie, bod 720). 201 Je potrebné pripomenút, ze v prípade sporu o existenciu porusenia pravidiel hospodárskej sútaze musí Komisia predlozit dôkaz o poruseniach, ktoré uvádza, a pripojit dôkazné prostriedky vhodné na to, aby právne dostatocne preukázala existenciu skutocností vedúcich k poruseniu (rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 58). 202 Pokial vsak bolo dokázané, ze podnik sa zúcastnil na stretnutiach medzi podnikmi so zjavne protisútazným cielom, je úlohou tohto podniku predlozit dôkazy preukazujúce, ze jeho úcast na uvedených stretnutiach nemala protisútazný ciel, a to tým, ze preukáze, ze svojim konkurentom oznámil, ze sa tam zúcastnil s iným cielom ako oni (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C-199/92 P, Zb. s. I-4287, bod 155, a Montecatini/Komisia, C-235/92 P, Zb. s. I-4539, bod 181). Pri neexistencii takéhoto dôkazu o distancovaní sa nie je skutocnost, ze tento podnik sa nestotoznuje s výsledkami týchto stretnutí, takej povahy, aby ho zbavila plnej zodpovednosti za jeho úcast na karteli (rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mayr-Melnhof/Komisia, T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 135, a z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 1389). 203 Súd prvého stupna uvádza, ze je nesporné, ze MBBel bol prítomný na stretnutí spolku autorizovaných distribútorov 20. apríla 1995, na ktorom sa hovorilo o zachovaní "akcii proti predávaniu pod cenu" a zámere realizovat opatrenia na odhalenie a odstrasenie od poskytovania zliav vyssích ako 3 %. Je potrebné poznamenat, ze viacerí vysoko postavení predstavitelia MBBel sa zúcastnili na tomto stretnutí a ze zápisnicu z tohto stretnutia zapísal pán Rauw, zodpovedný v spolocnosti MBBel za rozvoj autorizovaných distribútorov (pozri najmä odôvodnenie c. 115 sporného rozhodnutia). Z toho vyplýva, ze tvrdenia zalobcu, ze MBBel zohrával malú úlohu na predmetnom stretnutí (pozri bod 161 vyssie) nie sú podporené údajmi v spise. Súd prvého stupna sa domnieva, ze úcast zástupcov MBBel na predmetnom stretnutí preukazuje, na rozdiel od toho, co tvrdí zalobca, ze MBBel zohrával v diskusii ústrednú úlohu. 204 Kedze MBBel nepreukázal, ze sa distancoval od diskusie o zlavách z ceny, posúdila Komisia správne, ze MBBel sa svojou bezvýhradnou úcastou na stretnutí 20. apríla 1995, na ktorom sa jasne hovorilo o cieli "proti predávaniu pod cenu", zúcastnil na vyjadrení súhlasu, ktorý viedol k opatreniu zameranému na odhalovanie a odstrasenie od poskytovania predmetných zliav. 205 Okrem toho skutocnost, ze organizacné zlozky MBBel neboli v tom case aktívnymi clenmi spolku autorizovaných distribútorov, ako to tvrdí zalobca, nie je podstatná, pretoze úcast MBBel na kartelovej dohode bola preukázaná. 206 Musí sa rovnako skonstatovat, ze v súlade s tým, co tvrdí Komisia, len MBBel bol spôsobilý realizovat hrozbu vyslovenú na stretnutí 20. apríla 1995 znízit kvóty priznaných vozidiel. Jeho mlcanie pri tejto prílezitosti nemozno vysvetlit inak ako schválenie a pristúpenie na akciu "proti predávaniu pod cenu", o ktorej uz rozhodli belgickí autorizovaní distribútori, kedze hrozba znízenia kvót priznaných vozidiel az do konca roku 1995 v prípade poskytnutia zliav vyssích ako 3 %, o ktorom sa hovorilo na predmetnom stretnutí, si nevyhnutne vyzadovala aktívnu úcast spolocnosti MBBel ako dodávatela autorizovaných distribútorov a posilnila predmetnú kartelovú dohodu. 207 Z toho vyplýva, ze úcast tohto podniku na stretnutí bez toho, aby sa verejne distancoval od jeho obsahu, vzbudila v ostatných úcastníkoch dojem, ze sa pripája k jeho záverom a ze zamýsla vlastným správaním prispiet k spolocnému cielu sledovanému vsetkými úcastníkmi. Súd prvého stupna sa takisto domnieva, ze skutocnost, ze akcia "proti predávaniu pod cenu" sa uskutocnila pred stretnutím, nie je prekázkou pre to, aby Komisia usúdila, ze MBBel sa zúcastnil na rozhodnutí prijatom 20. apríla 1995 o urcení cien aplikovaných autorizovanými distribútormi, ako aj prípadne na pouzití sankcií v prípade nerespektovania pokynov od tohto dátumu. 208 Súd prvého stupna usudzuje, ze tvrdenie zalobcu, podla ktorého skutocnost, ze MBBel prílezitostne overoval, ze autorizovaní distribútori integrálne plnia svoju funkciu sprostredkovatelov (pozri bod 165 vyssie), bola plne legitímna v rozsahu, v akom sa autorizovaní distribútori zaviazali vo svojich zmluvách o autorizovanej distribúcii na vysoko kvalitné vystupovanie na trhu, nie je presvedcivé a musí sa zamietnut. Zalobca vo svojej zalobe pripústa, ze cenové praktiky autorizovaných distribútorov boli jedným z aspektov - spomedzi mnohých iných - tohto hodnotenia (pozri bod 165 vyssie). Súd prvého stupna vsak usudzuje, ze ceny fakturované autorizovanými distribútormi nemajú ziadnu spojitost s kvalitou ich sluzieb. Okrem toho sa MBBel nepokúsa odôvodnit tieto kontroly cenových praktík podla clánku 11 belgickej zmluvy o autorizovanej distribúcii, ktorý stanovuje, ze MBBel môze urcit maximálnu, ale nie minimálnu cenu. 209 Rovnako sa musí zamietnut tvrdenie zalobcu, ze zozbierané informácie boli anonymné (pozri bod 168 vyssie) a ze nebolo mozné prijat opatrenie voci jednotlivým autorizovaným distribútorom. Zo zápisnice zo stretnutia autorizovaných distribútorov Mercedes regiónu Antverpy z 27. marca 1996 jasne vyplýva, ze zlavy poskytnuté jedným autorizovaným distribútorom, konkrétne Van Steen NV, boli zistené fiktívnymi kupujúcimi a oznámené na predmetnom stretnutí. 210 Pokial ide o tvrdenie zalobcu, ze spolok autorizovaných distribútorov nemohol prijat ziadne rozhodnutie zaväzujúce svojich clenov, ale len formulovat odporúcania, treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry môze byt akt povazovaný za rozhodnutie zdruzenia podnikov v zmysle clánku 81 ods. 1 ES bez toho, aby nevyhnutne mal záväzný charakter pre dotknutých clenov, prinajmensom v rozsahu, v akom ho dodrziavajú clenovia dotknutí týmto aktom (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ a i./Komisia, 96/82 az 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, bod 20, a Van Landewyck a i./Komisia, uz citovaný v bode 199 vyssie, body 88 a 89; rozsudok Súdu prvého stupna z 11. marca 1999, Eurofer/Komisia, T-136/94, Zb. s. II-263, bod 15). Táto hypotéza je v tomto prípade dostatocne dokázaná skutocnostou, ze clenovia spolku autorizovaných distribútorov v Belgicku a MBBel rozhodli na stretnutí 20. apríla 1995 overovat prostredníctvom fiktívnych nákupov vykonaných externou agentúrou úroven zliav poskytovaných na model vozidla W 210 a ze fiktívni kupujúci naozaj navstívili autorizovaných distribútorov. Tieto skutocnosti preukazujú, ze postup dohodnutý na stretnutí 20. apríla 1995 sa realizoval. 211 Pokial ide o tvrdenie zalobcu uvedené v bode 162 vyssie, podla ktorého nie je zrejmé, ze organizacné zlozky MBBel mali záujem obmedzit percento obchodných zliav, Súd prvého stupna je toho názoru, ze akonáhle bola dokázaná úcast MBBel na kartelovej dohode, nie je nevyhnutné skúmat, ci MBBel a jeho organizacné zlozky mali záujem sa na nej zúcastnit. V kazdom prípade Súd prvého stupna sa domnieva, ze v súlade s tým, co tvrdí Komisia, MBBel a tým aj jeho organizacné zlozky mali záujem ukoncit predávanie pod cenu, pretoze MBBel dodával nielen autorizovaným distribútorom, ale aj konecným zákazníkom prostredníctvom niektorých organizacných zloziek. Je potrebné skonstatovat, ze list zo 17. októbra 1995, ktorý zaslal MBBel spolocnosti Mercedes-Benz AG, v ktorom MBBel vyhlasuje, ze robí "vsetko mozné pre správny výkon [svojej] práce (zriekame sa vývozu) [a] pokúsime sa udrzat priemerné ceny na zvýsenej úrovni", takisto ukazuje, ako uvádza Komisia v odôvodnení c. 119 sporného rozhodnutia, záujem na tom, aby autorizovaní distribútori v Belgicku poskytovali len mierne zlavy. V tejto súvislosti Súd prvého stupna je toho názoru, ze tvrdenie zalobcu, podla ktorého MBBel oznámil v liste zo 17. októbra 1995 priemerné katalógové ceny a nie predajné ceny skutocne fakturované autorizovanými distribútormi, nie je presvedcivé a musí byt zamietnuté. 212 Pokial ide o tvrdenie zalobcu, ze urcenie predajných cien v Belgicku neovplyvnilo znacne medzistátny obchod, pretoze sa týkalo len predajov v tejto krajine, pricom cezhranicné predaje neboli ovplyvnené, Súd prvého stupna je toho názoru, ze musí byt zamietnuté. Podla ustálenej judikatúry totiz pokial kartel zasahuje celé územie clenského státu, má uz zo svojej podstaty za následok upevnenie oddelenia trhov na vnútrostátnej úrovni, cím prekáza vzájomnému hospodárskemu prenikaniu, ktoré sleduje Zmluva (rozsudok Wouters a i., uz citovaný v bode 181 vyssie, bod 95; rozsudky Súdneho dvora zo 17. októbra 1972, Vereeniging van Cementhandelaren/Komisia, 8/72, Zb. s. 977, bod 29; Remia a i./Komisia, uz citovaný bod 81 vyssie, bod 22, a z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, C-35/96, Zb. s. I-3851, bod 48). Zalobca pritom nepopiera, ze stretnutie z 20. apríla 1995, a teda predmetné porusenie, sa týkalo celého Belgicka, ako Komisia uvádza v odôvodnení c. 197 sporného rozhodnutia. 213 Zalobca rovnako usudzuje, ze Komisia nepreukázala, ze uvedené porusenie trvalo od 20. apríla 1995 az do obezníka z 10. júna 1999, v ktorom zalobca predovsetkým oznámil, ze autorizovaní distribútori majú slobodne urcovat ceny a predajné podmienky vo vztahu k svojim zákazníkom. Tvrdí, ze Komisia mala vziat koniec roka 1995 ako konecný dátum, pretoze akcia "proti predávaniu pod cenu" uvedená v zápisnici zo stretnutia z 20. apríla 1995 bola provizórna a týkala sa len zavedenia nového modelu W 210. 214 Ako vyplýva z judikatúry, je povinnostou Komisie dokázat nielen existenciu kartelovej dohody, ale aj dlzku jej trvania (pozri rozsudky Dunlop Slazenger/Komisia, uz citovaný v bode 84 vyssie, bod 79, a z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, uz citovaný v bode 202 vyssie, bod 2802). 215 Súd prvého stupna uvádza, ze v tomto prípade existujú zhodujúce sa dôkazy, ktoré naznacujú, ze porusenie trvalo aj po skoncení roka 1995. Je potrebné skonstatovat, ze ako správne tvrdí Komisia, zo zápisnice zo stretnutia z 20. apríla 1995 vyplýva, ze casové obmedzenie stanovené na koniec roka 1995 sa vztahuje len na dohodnutú sankciu a nie na stanovenie hranice zlavy na 3 %. Okrem toho vyplýva zo zápisnice zo stretnutia z 27. marca 1996, ze fiktívne nákupy modelu E 290 TD sa uskutocnili u piatich autorizovaných distribútorov v Belgicku roku 1996. V tejto súvislosti Súd prvého stupna usudzuje, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobca (pozri bod 166 vyssie), existuje spojitost medzi stretnutím autorizovaných distribútorov z 20. apríla 1995 a stretnutím z 27. marca 1996. Navyse, MBBel vyjadril v liste zo 14. marca 1996 jasne svoju nespokojnost so skutocnostou, ze jedno vozidlo série W 210 sa predalo so zlavou 6 %. V tejto súvislosti Súd prvého stupna usudzuje, ze pouzitie výkricníka za percentom - "6 %!" - nenecháva ziadne pochybnosti o skutocnosti, ze predmetná zlava bola povazovaná za vytýkatelnú. Z toho vyplýva, ze s ohladom na námietky spolocnosti MBBel voci zlavám vyssím ako 3 % dohodnutým autorizovanými distribútormi v Belgicku a na pokracujúcu prax vo fiktívnych nákupoch, museli autorizovaní distribútori ocakávat odozvu v prípade zistenia zliav aj po uplynutí roku 1995. Súd prvého stupna usudzuje, ze za týchto okolností Komisia právom usúdila, ze dohoda z 20. apríla 1995 urcujúca ceny vozidiel v Belgicku nebola prechodným opatrením, ale pretrvávala az do jej výslovného odvolania obezníkom z 10. júna 1999. 216 Súd prvého stupna usudzuje, ze zalobca svojím tvrdením, podla ktorého Komisia nespresnila, ci porusenie týkajúce sa urcenia cien v Belgicku malo vzdy tú istú intenzitu (pozri bod 168 vyssie), uvádza, ze Komisia sa dopustila zjavnej chyby v posúdení závaznosti porusenia pocas urcitých období. Súd prvého stupna vsak usudzuje, ze Komisia správne vyhodnotila dlzku trvania (pozri bod 215 vyssie) a závaznost predmetného porusenia. Závaznost porusenia okrem toho zalobca nenapáda. Kedze porusenie trvalo pocas obdobia dokázaného sporným rozhodnutím, nie je na Komisii dokázat, ze malo rovnakú intenzitu, ked chýbajú dôkazy, ze bolo ukoncené. 217 Zalobca vytýka Komisii, ze mu pripísala správanie sa MBBel, jeho dcérskej spolocnosti v Belgicku, z jediného dôvodu, ze jeho úcast v tejto dcérskej spolocnosti sa priblizuje 100 %. 218 V tejto súvislosti je vhodné pripomenút, ze okolnost, ze dcérska spolocnost má odlisnú právnu subjektivitu, nepostacuje na vylúcenie moznosti, ze jej správanie sa pripíse materskej spolocnosti, najmä ak dcérska spolocnost nerozhoduje autonómne o svojom správaní sa na trhu, ale v zásade aplikuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora, ICI/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, body 132 a 133; zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, bod 44, a z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia, 6/72, Zb. s. 215, bod 15). Drzba 100 % kapitálu dcérskej spolocnosti vsak sama osebe nestací na preukázanie existencie takejto kontroly materskou spolocnostou. Pripísanie správania sa dcérskej spolocnosti materskej spolocnosti vzdy závisí od zistenia skutocného výkonu riadiacej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky ICI/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, body 132 az 141; z 12. júla 1979, BMW Belgium a i./Komisia, 32/78 a 36/78 az 82/78, Zb. s. 2435, bod 24, a Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, uz citovaný v bode 171 vyssie, bod 23). 219 Ako vsak uviedol Súdny dvor vo svojom rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, uz citovaný v bode 171 vyssie (bod 28), aj ked 100 % drzba kapitálu neumoznuje preukázat zodpovednost materskej spolocnosti, Komisia môze rovnako zalozit svoje rozhodnutie na pripísaní správania sa dcérskej spolocnosti materskej spolocnosti, ak materská spolocnost nepopiera, ze mohla rozhodujúco ovplyvnit obchodnú politiku svojej dcérskej spolocnosti, a nepredlozí dôkaz na podporu svojich tvrdení o autonómii dcérskej spolocnosti. V prípade drzby vsetkého kapitálu dcérskej spolocnosti totiz môze Komisia legitímne predpokladat, ze materská spolocnost skutocne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie sa svojej dcérskej spolocnosti, predovsetkým ak materská spolocnost vystupovala pocas správneho konania ako jediný predstavitel spolocností skupiny. 220 Za týchto podmienok je povinnostou materskej spolocnosti vyvrátit túto domnienku dostatocnými dôkazmi. 221 Zo spisu vyplýva, ze zalobca nepopiera, ze spolocnost Mercedes-Benz drzala vsetok kapitál spolocnosti MBBel v case predmetného porusenia a pripústa, ze sa predstavila v administratívnom konaní ako jediný partner Komisie pre belgické porusenie. Okrem toho sa zalobca obmedzuje na uvedenie, ze nemal znalost o cinnosti spolocnosti MBBel, a popiera, ze by ich aktívne podporoval, bez toho, aby predlozil najmensí dôkaz o tom, ze nemohol rozhodujúco ovplyvnit obchodnú politiku spolocnosti MBBel, ani dôkaz o autonómii spolocnosti MBBel. Z toho vyplýva, ze zalobca dostatocnými dôkazmi nevyvrátil domnienku, podla ktorej skutocne vykonával rozhodujúci vplyv na správanie sa jeho dcérskej spolocnosti MBBel. 222 Táto cast sa preto musí zamietnut a tým aj tretí zalobný dôvod. O stvrtom zalobnom dôvode týkajúcom sa nesprávneho stanovenia výsky pokuty ulozenej v clánku 3 sporného rozhodnutia Tvrdenia úcastníkov konania 223 Zalobca usudzuje, ze pokuta ulozená v clánku 3 sporného rozhodnutia nemá ziaden základ vzhladom na neexistenciu porusenia clánku 81 ods. 1 ES. Dodáva, ze aj keby sa toto porusenie dokázalo, pokuta je prehnaná. 224 Pokial ide o konanie na nemeckom trhu, zalobca v podstate uvádza, ze pokuta má byt vyhlásená za nezákonnú, pretoze opatrenia vytýkané spolocnosti Mercedes-Benz boli prijaté na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, ktoré nepatria do pôsobnosti clánku 81 ods. 1 ES, kedze obsahujú len obmedzenia pre obchodných zástupcov. 225 Zalobca tvrdí, ze zákaz predaja lízingovým spolocnostiam v Spanielsku je v rozsahu, v akom by mohol byt v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES, v kazdom prípade oslobodený nariadením c. 1475/95, co je prekázkou ulozeniu pokuty. Domnieva sa, ze aj keby súd Spolocenstva neakceptoval tieto tvrdenia, musí sa vziat do úvahy, ze môze uplatnit závazné právne dôvody, ze tieto postupy splnali podmienky vynatia. 226 Pokial ide o urcovanie predajných cien v Belgicku, zalobca uvádza, ze aj ked Komisia tvrdí (odôvodnenie c. 245 sporného rozhodnutia), ze sa sústredila výlucne na model W 210, potom sa domnieva, ze znizovanie cien bolo kontrolované pre iné modely. Táto posledná poznámka sa zjavne vztahuje na "tajomné návstevy" spolocnosti Tokata týkajúce sa modelov triedy C. Zalobca sa domnieva, ze tieto návstevy nemali ziaden vztah s údajným urcovaním cien (pozri bod 167 vyssie). Je neprípustné, aby Komisia zohladnila pritazujúcu okolnost, ze dotknuté boli viaceré modely. Okrem toho tvrdenie obsiahnuté v odôvodneniach c. 223 a c. 225 sporného rozhodnutia, podla ktorého urcovanie predajných cien bolo v platnosti od 20. apríla 1995 do 10. júna 1999, nie je udrzatelné vo svetle analýzy, ze zápisnica zo stretnutia z 20. apríla 1995 platila len do konca roka 1995 (pozri bod 174 vyssie). Napokon zalobca popiera, ze MBBel hral hlavnú rolu v údajnom obmedzovaní zliav na cene. Naopak, toto opatrenie bolo iniciované distribútormi pred stretnutím z 20. apríla 1995. Aj ked sa MBBel potom zúcastnil na tomto opatrení, neprebral pri nom vedenie. Ked sa MBBel zúcastnil na opatrení, nebolo to na obranu svojich záujmov ale kvôli zlepseniu rentability distribútorov. 227 Pokial ide o porusenie spocívajúce v urcení predajných cien v Belgicku, Komisia tvrdí, ze tvrdenia zalobcu sa musia zamietnut. Pripomína po prvé, ze podla úvah uvedených v odôvodnení c. 245 sporného rozhodnutia hodnotí predmetné porusenie ako "celkovo závazné" a stanovuje základnú ciastku pokuty na 7 miliónov eur, co zodpovedá priblizne tretine maximálnej pokuty 20 miliónov eur, akú za závazné porusenia stanovujú usmernenia k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171). Dodáva, ze zalobcovi sa vytýka, ze kontroloval zlavy poskytované distribútormi nielen pri modeloch W 210, ale aj pri iných modeloch vozidiel. Okrem toho, aj keby predmetné porusenie bolo obmedzené na model W 210, Komisia to mohla zohladnit v rámci odstrasujúceho úcinku pokuty. 228 Komisia sa domnieva, ze uz vyvrátila námietky zalobcu týkajúce sa dlzky trvania porusenia (pozri bod 182 vyssie). 229 Okrem toho tvrdí, ze sa neopierala o moznú vedúcu úlohu MBBel pri obmedzovaní zliav pri výpocte výsky pokuty, ale ze len dala dôraz na aktívnu úcast MBBel na opatreniach urcovania predajných cien v Belgicku. Bez takejto úcasti by sa nemohla uplatnit sankcia stanovená pre prípad prekrocenia hranice zlavy. Komisia zdôraznuje, ze zo zápisnice zo stretnutia z 20. apríla 1995 vyplýva, ze akcia proti "predávaniu pod cenu" sa uskutocnila aj skôr. Zdôraznuje vsak, ze o obmedzení zliav na maximum 3 % sa rozhodlo na tomto stretnutí s aktívnou úcastou zalobcu a ze sa preto nemozno tvárit, ze MBBel sa s týmto opatrením stretol az a posteriori. Pokial ide o záujmy MBBel, Komisia uvádza, ze obmedzenie rabatov slúzilo k udrzaniu politiky zvýsenej ceny dovozcu. Napokon posúdenie prípadu by nebolo iné, keby MBBel chcel skutocne zachovat rentabilitu distribútorov (rozsudok AEG/Komisia, uz citovaný v bode 84 vyssie, body 40 az 42 a 71 az 73). Posúdenie Súdom prvého stupna 230 Na úvod treba pripomenút, ze z preskúmania predchádzajúcich zalobných dôvodov vyplýva, ze pokuta stanovená v clánku 3 sporného rozhodnutia sa musí zrusit v rozsahu, v akom je zalobcovi ulozená z dôvodu pokynov daných nemeckým obchodným zástupcom, aby predávali dodávané nové vozidlá, pokial mozno, len zákazníkom z ich zmluvne vymedzeného územia a vyhli sa vnútornej konkurencii a aby vyzadovali platbu akontácie vo výske 15 % z ceny vozidla v prípade objednávok prichádzajúcich zákazníkov. Z toho vyplýva, ze pokuta v pôvodnej výske 71,825 milióna eur sa musí znízit v prvom rade o sumu 47,025 milióna eur (odôvodnenie c. 242). 231 Z preskúmania predchádzajúcich zalobných dôvodov takisto vyplýva, ze pokuta stanovená v clánku 3 sporného rozhodnutia sa musí zrusit v rozsahu, v akom je zalobcovi ulozená z dôvodu obmedzenia dodávok osobných áut lízingovým spolocnostiam na vytvorenie zásob v Nemecku a v Spanielsku. Z toho vyplýva, ze pokuta v pôvodnej výske 71,825 milióna eur sa musí znízit v druhom rade o sumu 15 miliónov eur (odôvodnenie c. 244). 232 Pokial ide o porusenie spocívajúce v urcovaní cien v Belgicku, Súd prvého stupna sa domnieva, ze zalobca neprávom uvádza, ze Komisia zohladnila pritazujúcu okolnost, ze dotknuté boli viaceré modely. Z odôvodnenia c. 248 sporného rozhodnutia jasne vyplýva, ze Komisia nezohladnila pri ukladaní pokuty ziadnu pritazujúcu okolnost. V kazdom prípade, aj keby bola pravda, ze Komisia v spornom rozhodnutí poukázala na to, ze 26. novembra 1996 poveril MBBel spolocnost Tokata, aby uskutocnila fiktívne nákupy u 47 belgických distribútorov a overila zlavy poskytované na modely triedy C, táto okolnost ukazuje, ze fiktívne nákupy predstavovali pre MBBel beznú prax a ze táto prax sa neobmedzovala na jeden specifický model. 233 Pokial ide o tvrdenie zalobcu v prípade dlzky trvania porusenia týkajúceho sa urcovania cien v Belgicku, treba pripomenút, ze Súd prvého stupna sa domnieva, ze Komisia ju urcila správne (pozri bod 215 vyssie). Okrem toho Súd prvého stupna konstatuje, ze MBBel hral ústrednú rolu pri urcovaní cien vozidiel v Belgicku (pozri bod 209 vyssie). Z toho vyplýva, ze pokuta ulozená za predmetné porusenie sa neznízi. 234 Vzhladom na vsetko vyssie uvedené sa musí zrusit cast pokuty, pokial sa vztahuje na porusenia v Nemecku a v Spanielsku. Ostatné tvrdenia zalobcu na podporu svojho návrhu na zrusenie pokuty alebo znízenie jej výsky musia byt zamietnuté. Súd prvého stupna vykonávajúc svoju neobmedzenú právomoc potvrdzuje výsku pokuty za porusenie týkajúce sa urcovania cien v Belgicku na 9,8 milióna eur. O trovách 235 Podla clánku 87 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna môze Súd prvého stupna rozdelit náhradu trov konania alebo rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov znása svoje vlastné trovy konania, ak úcastníci nemajú úspech v jednej casti alebo vo viacerých castiach predmetu konania. Za daných okolností je opodstatnené rozhodnút, ze Komisia znása vlastné trovy konania, ako aj 60 % trov konania zalobcu. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (piata komora) Rozhodol a vyhlásil: 1. Clánok 1 rozhodnutia Komisie 2002/758/ES z 10. októbra 2001 týkajúceho sa konania o pouzití clánku 81 Zmluvy ES (vec COMP/36.264 - Mercedes-Benz) sa zrusuje s výnimkou casti, kde stanovuje, ze spolocnost Daimler Chrysler AG, ako aj spolocnosti Daimler-Benz AG a Mercedes-Benz AG, do ktorých práv a povinností vstúpila priamo alebo prostredníctvom ich dcérskej spolocnosti Mercedes-Benz Belgium SA, porusili clánok 81 ods. 1 ES svojou úcastou na dohodách zameraných na obmedzenie poskytovania zliav priznávaných v Belgicku, ktoré boli uzavreté 20. apríla 1995 a zrusené 10. júna 1999. 2. Clánok 2 sa zrusuje s výnimkou prvej vety. 3. Clánok 3 rozhodnutia 2002/758 stanovujúci výsku pokuty ulozenej zalobcovi na 71,825 milióna eur sa zrusuje. 4. Výska pokuty ulozenej clánkom 3 rozhodnutia 2002/758 za porusenie týkajúce sa urcenia ceny v Belgicku sa stanovuje na 9,8 milióna eur. 5. Vo zvysnej casti sa zaloba zamieta. 6. Komisia znása vlastné trovy konania, ako aj 60 % trov konania zalobcu. Zalobca znása 40 % vlastných trov konania. Lindh García-Valdecasas Cooke Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. septembra 2005. Tajomník Predsednícka komory H. Jung P. Lindh __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXVRVSCn/L98276-7495TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXVRVSCn/L98276-7495TMP.html#Footref*