Spojené veci T-107/01 a T-175/01 Société des mines de Sacilor - Lormines SA proti Komisii Európskych spolocenstiev "Zmluva o ESUO - Oceliarstvo - Zanechanie banských koncesií - Poplatky ulozené Francúzskou republikou banským podnikom - Staznost - Chýbajúca kladná odpoved Komisie - Zaloba na necinnost - Zaloba o neplatnost - Prípustnost - Aktívna legitimácia - Podnik v zmysle clánku 80 UO" Rozsudok Súdu prvého stupna (stvrtá komora) zo 7. júla 2004 Abstrakt rozsudku 1. Konanie - Námietka neprípustnosti - Prekázka konania z dôvodu verejného záujmu - Preskúmanie sudcom ex offo (Clánok 80 UO; Rokovací poriadok Súdu prvého stupna, clánok 113) 2. Zaloba o neplatnost - Zaloba podnikov alebo ich zdruzení podaná podla clánku 33 druhý odsek UO - Aktívna legitimácia - Podniky v zmysle clánku 80 UO - Podnik, ktorý nemal túto spôsobilost ani v case podania zaloby, ani v case skutocností namietaných v staznosti zamietnutej napadnutým rozhodnutím - Nedostatok aktívnej legitimácie (Clánok 33 ods. 2 UO a clánok 80 UO) 3. Zaloba na necinnost - Zaloba podnikov alebo ich zdruzení podaná podla clánku 35 UO - Aktívna legitimácia - Podniky v zmysle clánku 80 UO (Clánok 35 UO a clánok 80 UO) 1. Podla clánku 113 rokovacieho poriadku môze Súd prvého stupna kedykolvek v priebehu konania i bez návrhu skúmat, ci neexistuje prekázka konania z dôvodu verejného záujmu, medzi ktoré patrí právomoc súdu Spolocenstva na rozhodovanie o zalobe. Kontrola Súdu prvého stupna teda nie je obmedzená na skúmanie prekázok konania na návrh úcastníkov konania. Prekázka konania týkajúca sa skutocnosti, ze nejde o podnik v zmysle clánku 80 UO, súvisí s verejným záujmom v miere, v akej sa dotýka aktívnej legitimácie zalobkyne a jej práv na opravné prostriedky, a Súd prvého stupna ju môze kedykolvek skúmat aj bez návrhu. (pozri body 51 - 52) 2. Výpocet právnych subjektov oprávnených podat zalobu o neplatnost obsiahnutý v clánku 33 druhý odsek UO je taxatívny, takze tie, ktoré nie sú vo výpocte spomenuté, nemôzu takú zalobu platne podat. Podnik, ktorý sa kvôli nevykonávaniu výrobnej cinnosti nemôze povazovat za podnik v zmysle clánku 80 UO ani v case podania zaloby, ani v case skutocností, ktoré namietal v staznosti zamietnutej napadnutým rozhodnutím, nemôze podat zalobu o neplatnost rozhodnutia ESUO. (pozri body 53 - 54, 56, 59 - 62) 3. Zaloba na necinnost je podla clánku 35 UO prípustná len v prípade, ze zalobkyna je podnikom v zmysle clánku 80 UO. (pozri bod 55) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (stvrtá komora) zo 7. júla 2004 ([1]*) "Zmluva o ESUO - Oceliarstvo - Zanechanie banských koncesií - Poplatky ulozené Francúzskou republikou banským podnikom - Staznost - Chýbajúca kladná odpoved Komisie - Zaloba na necinnost - Zaloba o neplatnost - Prípustnost - Aktívna legitimácia - Podnik v zmysle clánku 80 UO" V spojených veciach T-107/01 a T-175/01, Société des mines de Sacilor - Lormines SA, so sídlom v Puteaux (Francúzsko), v zastúpení: pôvodne G. Marty, advokát, neskôr R. Schmitt, advokát, zalobkyna, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: G. Rozet a L. Ström, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorých predmetom je zaloba pre necinnost, a subsidiárne zaloba o neplatnost, týkajúca sa odmietnutia Komisie vyhoviet staznosti zalobkyne, ktorou sa domáhala urcenia, ze Francúzska republika porusila ustanovenia clánku 4 písm. b) a c) UO a clánku 86 UO tým, ze zalobkyni ulozila údajne neprimerané poplatky v rámci zacatia konania o zanechaní a vzdaní sa jej banských koncesií, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (stvrtá komora), v zlození: predseda komory H. Legal, sudcovia V. Tiili a M. Vilaras, tajomník: J. Palacio González, hlavný referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 18. februára 2004, vyhlásil tento Rozsudok Právny rámec 1 Clánok 4 UO stanovuje: "Povazujú sa za nezlucitelné so spolocným trhom uhlia a ocele, a preto sú za podmienok uvedených v tejto zmluve v rámci Spolocenstva zrusené a zakázané: ... b) opatrenia alebo konania, ktoré vytvárajú diskrimináciu medzi výrobcami, medzi kupujúcimi alebo medzi spotrebitelmi, najmä pokial ide o ceny, dodacie podmienky a prepravné tarify, ako aj opatrenia alebo konania, ktoré obmedzujú kupujúceho v slobodnej volbe dodávatela; c) subvencie alebo pomoci poskytované státmi alebo osobitné poplatky nimi ukladané v akejkolvek forme; ..." [neoficiálny preklad] 2 Clánok 33 UO stanovuje: "Súdny dvor má právomoc rozhodovat o zalobách o neplatnost podaných clenským státom alebo Radou proti rozhodnutiam alebo odporúcaniam Komisie pre nepríslusnost, porusenie podstatných formálnych nálezitostí, porusenie tejto zmluvy alebo akéhokolvek právneho predpisu slúziaceho na jej vykonanie, alebo pre zneuzitie právomoci. Preskúmanie Súdnym dvorom vsak nesmie zahrnat hodnotenie celkového stavu vyplývajúceho z hospodárskych skutocností alebo okolností, na základe ktorých prijala Komisia svoje rozhodnutia alebo podala odporúcania, s výnimkou prípadov, ked sa Komisii vytýka zneuzitie právomoci alebo zjavné nedodrzanie ustanovení tejto zmluvy alebo akéhokolvek právneho predpisu slúziaceho na jej vykonanie. Podniky alebo zdruzenia uvedené v clánku 48 môzu za rovnakých podmienok podat zalobu proti rozhodnutiam alebo odporúcaniam, ktoré sa ich jednotlivo týkajú, alebo proti vseobecným rozhodnutiam a odporúcaniam, ktoré podla ich názoru predstavujú zneuzitie právomoci v ich neprospech. ..." [neoficiálny preklad] 3 Clánok 35 UO stanovuje: "Ak je Komisia na základe tejto zmluvy alebo jej vykonávacích predpisov povinná prijat rozhodnutie alebo podat odporúcanie a túto povinnost nesplní, môzu ju podla okolností k tomu vyzvat státy, Rada alebo podniky a zdruzenia. To isté platí v prípade, ak má Komisia na základe ustanovenia tejto zmluvy alebo vykonávacích predpisov prijat rozhodnutie alebo podat odporúcanie, ale to neurobí, a pokial táto necinnost predstavuje zneuzitie právomoci. Ak Komisia v rámci lehoty dvoch mesiacov neprijme ziadne rozhodnutie alebo nepodá odporúcanie, môze byt v lehote jedného mesiaca podaná zaloba na Súdny dvor proti implicitne zamietavému rozhodnutiu, ktoré mozno z tohoto nekonania vyvodzovat." [neoficiálny preklad] 4 Clánok 80 UO stanovuje: "Za podniky v zmysle tejto zmluvy sa povazujú podniky, ktoré vykonávajú výrobnú cinnost v oblasti uhlia a ocele na územiach uvedených v clánku 79 ods. 1, a okrem toho pokial ide o clánky 65 a 66, ako aj informácie potrebné na ich vykonanie a zaloby podávané v súvislosti s nimi, sú nimi tiez podniky alebo organizácie, ktoré obvykle vykonávajú inú distribucnú cinnost, ako je predaj domácnostiam alebo drobným remeselníkom." [neoficiálny preklad] Skutkové okolnosti 5 Zalobkyna bola zalozená v roku 1978 ako dcérska spolocnost dcérskej spolocnosti Usinor pod obchodným menom Lormines na úcel prevzatia koncesií a nájmov zeleznorudných baní Sacilor v Lotrinsku. V dôsledku znárodnenia svojej materskej spolocnosti v roku 1982 sa stala státnym podnikom. Vzhladom na útlm tazby zeleznej rudy v tejto oblasti sa francúzska vláda rozhodla v roku 1991 zastavit výrobu. Posledné zeleznorudné bane zalobkyne ukoncili svoju cinnost v júli 1993. Zalobkyna bola v roku 1995 a 1997 privatizovaná. 6 Z dôvodu zániku predmetu podnikania mala byt zalobkyna zrusená. Z tohto dôvodu zacala konanie o zastavenie tazby a vzdanie sa koncesie. 7 Konanie o zanechanie sa týka zatvorenia a zabezpecenia bývalých banských zariadení. V rámci zanechania podlieha banská spolocnost zvlástnemu banskému dozoru, ktorý stanoví práce potrebné na zabezpecenie bývalých banských zariadení. 8 Predmetom konania o vzdanie sa koncesie je predcasné ukoncenie koncesie. Umoznuje koncesionárovi zbavit sa povinností vyplývajúcich z rezimu zvlástneho banského dozoru a oslobodzuje ho od prezumpcie zodpovednosti za skody, ktoré vzniknú na povrchu. 9 Opatrenia na zanechanie niekolkých zeleznorudných baní zalobkyne sa uskutocnili podla ustanovení dekrétu 80-330 zo 7. mája 1980 o dozore baní a lomov (JORF z 10. mája 1980, s. 1179) v platnom znení, ako to zistil príslusný vnútrostátny správny orgán v priebehu roku 1996. 10 Ziadost o predcasné vzdanie sa zodpovedajúcich koncesií vsak nebola príslusným ministrom schválená a správne orgány nadalej vykonávali banský dozor podla zákona 94-588 z 15. júla 1994, ktorý mení niektoré ustanovenia banského zákonníka, a podla clánku L. 711-12 zákonníka práce (JORF zo 16. júla 1994, s. 10239). Zalobkyna tak nadalej znásala náklady spojené s opatreniami dozoru a verejných prác. 11 Okrem toho zákonom 99-245 z 30. marca 1999 o zodpovednosti za skody spôsobené tazbou a o zabránení rizík po ukoncení tazby (JORF z 31. marca 1999, s. 4767) bola prezumpcia zodpovednosti v oblasti tazby rozsírená tak, ze sa teraz predpokladá casovo neobmedzená zodpovednost bývalého koncesionára. Tento zákon stanovuje aj povinnost bývalého prevádzkovatela zaplatit vyrovnávací poplatok, ktorým sa majú financovat verejné výdavky v priebehu desiatich rokov. 12 Rozhodnutím svojho mimoriadneho valného zhromazdenia z 3. marca 2000 vyhlásila zalobkyna svoju mimosúdnu likvidáciu. 13 Kedze sa zalobkyna domnievala, ze odmietnutie francúzskych orgánov ukoncit jej koncesie, z ktorého vyplynuli nové nepredvídatelné a nadmerné náklady, predstavuje porusenie clánkov 4 a 86 UO, podala Komisii staznost datovanú 9. februára 2001, ktorá bola zaregistrovaná na generálnom sekretariáte Komisie 21. februára 2001. 14 Zalobkyna vo svojej staznosti tvrdí, ze francúzske orgány porusili clánok 4 písm. c) UO tým, ze jej ulozili "osobitné poplatky". Navrhla, aby Komisia na základe clánku 88 UO urcila, ze si Francúzska republika nesplnila povinnosti stanovené touto zmluvou, a nariadila jej: "- uznat, ze spolocnost Lormines uz nie je vlastníckou koncesií a nájmov koncesií odo dna ich skutocného zanechania, - uznat, ze na spolocnost Lormines sa nevztahuje prezumpcia zodpovednosti odo dna skutocného zanechania koncesií a nájmov koncesií, - neukladat uz spolocnosti Lormines ziadne poplatky z titulu týchto koncesií a nájmov koncesií, - odskodnit spolocnost Lormines za náklady, ktoré musela znásat od skutocného zanechania svojich koncesií a nájmov koncesií". 15 Listom z 30. marca 2001, ktorý predstavenstvo zalobkyne dostalo 20. apríla 2001, Komisia prostredníctvom riaditela riaditelstva "Státna pomoc II" patriaceho pod generálne riaditelstvo "Hospodárska sútaz" odpovedala takto: "Sluzby generálneho riaditelstva hospodárskej sútaze dospeli na základe dostupných informácii k záveru, ze sa na túto vec nevztahuje právo Spolocenstva, ale len francúzske právo. Namietané opatrenia, ktoré sa týkajú podmienok, na ktoré viaze francúzsky stát vzdanie sa banských koncesií prevádzkovatelmi, nie sú totiz opatreniami, ktoré platia speciálne pre podniky ESUO. Spadajú do oblasti bezpecnosti a zodpovednosti za skodu, ktoré nie sú v pôsobnosti Spolocenstva, ale clenských státov. Podniky ESUO nie sú vynaté z povinností ulozených státmi zo vseobecných dôvodov, ako sú bezpecnost, zodpovednost za skodu alebo zivotné prostredie. Financné náklady, ktoré z nich vyplývajú, nemozno teda povazovat za osobitné poplatky, ktoré zatazujú podniky ESUO na základe clánku 4 [písm.] c) [UO]. V prípade, ze by sa vyskytli nové skutocnosti, ktoré by mohli preukazovat opak, budem Vám povdacný, ak mi ich bezodkladne oznámite." 16 Predstavenstvo zalobkyne odpovedalo na list Komisie listom z 9. mája 2001. Trvalo na údajnom porusení clánku 4 písm. c) UO týkajúcom sa pojmu "osobitné poplatky" a na ich ulození len podnikom, na ktoré sa vztahuje Zmluva o ESUO. Okrem toho uplatnoval existenciu diskriminácie v rozpore s clánkom 4 písm. b) UO. Jeho záver znel takto: "Z tohto dôvodu v rozsahu, v akom je to potrebné a na úcely clánku 35 [UO], ziadame, aby Komisia urcila, ze Francúzska republika si nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z clánku 4 písm. b) [UO] a clánku 86 [UO]." 17 Takisto pozadovalo, aby boli nariadené presne tie isté opatrenia, akých sa domáhalo vo svojej staznosti z 9. februára 2001 (bod 14 vyssie). 18 Listom riaditela riaditelstva "Politika podnikov a zivotné prostredie, vyuzívanie prírodných zdrojov a osobitné priemyselné odvetvia" generálneho riaditelstva "Podniky" z 10. júla 2001, o ktorom predstavenstvo zalobkyne uvádza, ze ho dostalo 19. júla 2001, mu Komisia odpovedá takto: "Vo Vasom liste zo 14. mája 2001 podporne zdôraznujete diskrimináciu Lormines v rozpore s clánkom 4 [písm.] b) [UO]. Táto stránka veci bola preskúmaná mojimi príslusnými sluzbami. Ukazuje sa vsak, ze clánok 4 [písm.] b) [UO] sa týka výlucne predaja výrobkov ESUO. Pouzitie vseobecného pravidla zákazu diskriminácie je blizsie upravené v clánku 60 [UO] (predajné ceny) a v clánku 70 [UO] (prepravné náklady). Osobitné poplatky vyplývajúce zo vzdania sa banských koncesií prevádzkovatelmi teda nespadajú do rozsahu pôsobnosti clánku 4 [písm.] b) [UO]. Pokial ide o ostatné aspekty Vasej staznosti, odvolávam sa na odpoved generálneho riaditelstva pre hospodársku sútaz v liste z 30. marca 2001." Konanie a návrhy úcastníkov konania 19 Návrhmi, ktoré boli podané do kancelárie Súdu prvého stupna 9. mája 2001 a 31. júla 2001 a príslusne zapísané pod císlami T-107/01 a T-175/01, zalobkyna podala prejednávané zaloby. 20 Zalovaná vzniesla samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 19. júna 2001 vo veci T-107/01 námietku neprípustnosti podla clánku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Uznesením Súdu prvého stupna z 11. októbra 2001 konanie o námietke bolo spojené s konaním vo veci samej, pricom nebolo prijaté rozhodnutie o trovách konania. 21 Zalovaná vzniesla samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 12. októbra 2001 vo veci T-175/01 námietku neprípustnosti podla clánku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Uznesením Súdu prvého stupna z 12. marca 2002 konanie o námietke bolo spojené s konaním vo veci samej, pricom nebolo prijaté rozhodnutie o trovách konania. 22 Zalobkyna podala samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 29. mája 2002 a zapísaným pod císlami T-107/01 R a T-175/01 R návrh na nariadenie predbezného opatrenia. Tento návrh bol uznesením predsedu Súdu prvého stupna z 11. júla 2002, Lormines/Komisia (T-107/01 R a T-175/01 R, Zb. s. II-3193), zamietnutý, pricom o trovách konania bude rozhodnuté vo veci samej. 23 Uznesením predsedu stvrtej komory Súdu prvého stupna z 15. novembra 2002 boli podla clánku 50 rokovacieho poriadku veci T-107/01 a T-175/01 spojené na úcely spolocného ústneho konanie a rozsudku. 24 Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Súd prvého stupna (stvrtá komora) o zacatí ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania podla clánku 64 rokovacieho poriadku vyzval zalovanú zodpovedat písomnú otázku. Tejto ziadosti bolo vyhovené v rámci stanovenej lehoty. 25 Na pojednávaní 18. februára 2004 boli vypocuté prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky polozené Súdom prvého stupna. 26 Vo veci T-107/01 navrhla zalobkyna, aby Súd prvého stupna: - urcil, ze zaloba je prípustná, - zrusil na základe clánku 35 UO implicitné rozhodnutie Komisie z 21. apríla 2001, ktorým Komisia odmietla vyhoviet jej staznosti z 21. februára 2001, - podporne a alternatívne zrusil na základe clánku 33 UO rozhodnutie Komisie z 30. marca 2001, ktorým Komisia odmietla vyhoviet uvedenej staznosti, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 27 Vo veci T-107/01 navrhla zalovaná, aby Súd prvého stupna: - urcil, ze zaloba je neprípustná, - podporne zamietol hlavnú zalobu ako nedôvodnú a urcil, ze nie je opodstatnené rozhodnút o podpornej a alternatívnej zalobe, - zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. 28 Vo veci T-175/01 zalobkyna navrhla, aby Súd prvého stupna: - urcil, ze zaloba je prípustná, - zrusil na základe clánku 35 UO implicitné rozhodnutie Komisie z 9. júla 2001, ktorým Komisia odmietla vyhoviet jej staznosti z 9. mája 2001, - zrusil na základe clánku 33 UO rozhodnutie Komisie z 10. júla 2001, ktorým Komisia odmietla vyhoviet uvedenej staznosti, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 29 Zalobkyna v replike podporne navrhuje, aby Súd prvého stupna vyhlásil rozhodnutie Komisie, ktoré je v obsahu jej listu z 10. júla 2001, za nulitné. 30 Vo veci T-175/01 navrhla zalovaná, aby Súd prvého stupna: - urcil, ze zaloba je neprípustná, - podporne zamietol zalobu ako nedôvodnú, - zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania vrátane trov konania o nariadení predbezného opatrenia. Právny stav 31 Komisia namieta v oboch veciach na základe viacerých dôvodov neprípustnost zalôb pre necinnost a zalôb o neplatnost. 32 Treba najprv skúmat dôvod vychádzajúci zo skutocnosti, ze zalobkyna nemá aktívnu legitimáciu podla clánkov 33 a 35 UO, pretoze nie je podnikom v zmysle clánku 80 UO, kedze táto otázka má predbezný charakter a je spolocná pre návrhy necinnosti a neplatnosti. O postavení podniku v zmysle clánku 80 UO Tvrdenia úcastníkov konania 33 Komisia tvrdí, ze zalobkyna nie je podnikom v zmysle clánku 80 UO, lebo nevykonávala ziadnu cinnost, ktorá spadá do úcinnosti Zmluvy o ESUO, a to ani v case podania prejednávaných zalôb, ani v case, ked sa obrátila na Komisiu, a ani v case, ked jej boli ulozené predmetné poplatky. Komisia zdôraznuje, ze skutocnosti uvádzané zalobkynou naznacujú, ze zalobkyna od 31. júla 1993 netazí zeleznú rudu a od 31. decembra 1999 nemá ziadny personál. 34 Zalobkyna namieta podla clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustnost dôvodu Komisie zalozeného na tom, ze nie je podnikom v zmysle clánku 80 UO. Tvrdí, ze tento dôvod bol uvedený len vo vyjadrení vo veci T-107/01, ale nie v samostatnom podaní, ktorým sa námietka neprípustnosti uplatnila. 35 Dodáva, ze Komisia nemôze uvádzat tento dôvod, pretoze aktívne legitimácia osoby sa nemôze namietat v súdnom konaní, ak uz bola uznaná orgánmi Spolocenstva v predchádzajúcom správnom konaní (rozsudky Súdneho dvora z 8. októbra 1974, 175/73, Union syndicale a i./Rada, Zb. s. 917, a Súdu prvého stupna z 11. júla 1996, Sinochem Heilongjiang/Rada, T-161/94, Zb. s. II-695, bod 34). 36 Co sa týka podstaty tejto otázky, zalobkyna tvrdí, ze je podnikom v zmysle clánku 80 UO a ze teda má aktívnu legitimáciu podla clánkov 33 a 35 UO. 37 Domnieva sa, ze tento výklad je ako jediný v súlade so znením a skutocným úcelom Zmluvy o ESUO, ktorá musí pokrývat celý proces výroby od vstupu na trh s uhlím a ocelou az do odchodu z trhu vrátane ukoncenia výrobnej cinnosti. 38 Takisto zdôraznuje, ze poplatky, na ktoré sa stazovala Komisii, jej boli ulozené Francúzskou republikou z dôvodu tazby zeleznej rudy a z dôvodu nútenej drzby viacerých banských koncesií. Domnieva sa, ze podniku v zmysle clánku 80 UO, ktorému stát zamieta vzdanie sa banských koncesií, co by mu jediné umoznilo odíst z trhu, sa musí priznat ochrana podla tejto zmluvy. 39 Na ústnom pojednávaní zalobkyna na otázku, ako mohli predmetné poplatky, na ktoré sa stazovala, ovplyvnit jej postavenie v hospodárskej sútazi, ked uz zastavila svoju cinnost, uviedla, ze tieto poplatky ovplyvnili jej situáciu pred ukoncením cinnosti, lebo keby ich mohla vtedy predvídat, napríklad by pravdepodobne nebola prebrala dalsie koncesie. K tomu este dodáva, ze náklady spojené s uzavretím baní mali byt predvídatelné pocas jej cinnosti, aby mohli byt predmetom rezerv a odlisného danového zaobchádzania. Okrem toho uviedla, ze v case nadobudnutia úcinnosti zákona z 15. júla 1994 vlastnila este zeleznú rudu. 40 Okrem toho pripomína, ze existuje právna úprava Spolocenstva týkajúca sa pomoci pri zatváraní hutníckych podnikov. Rovnakým spôsobom uvádza, ze poplatky ukladané pri ukoncení cinnosti podniku produkujúceho uhlie alebo ocel, ako je tomu v danom prípade, by sa mali posudzovat s ohladom na ustanovenia Zmluvy o ESUO, kedze náklady odchodu z trhu, rovnako ako ostatné priame a nepriame náklady, sú súcastou ekonomiky podniku. 41 Takisto podotýka, ze Súd prvého stupna uz v minulosti pripustil, ze spolocnost v konkurznom konaní, ktoré zaprícinilo ukoncenie jej cinnosti este pred podaním zaloby na súd Spolocenstva, sa povazovala za podnik v zmysle clánkov 33, 35 a 80 UO (rozsudok Súdu prvého stupna z 25. marca 1999, Forges de Clabecq/Komisia, T-37/97, Zb. s. II-859). 42 Na ústnom pojednávaní zalobkyna uviedla, ze rozsudky Súdneho dvora zo 17. mája 1983, ESUO/Ferriere Sant'Anna (168/82, Zb. s. 1681) a z 22. februára 1990, Busseni (C-221/88, Zb. s. I-495), v rovnakom zmysle uznali, ze Vysoký úrad môze nechat uznat v rámci konkurzu pohladávky (vyplývajúce z odvodov na základe clánkov 49 a 50 UO alebo z pokút) urcitých podnikov, ktoré uz ukoncili svoju cinnost. Z dôvodu jednotnosti práva vyplýva zo zahrnutia takýchto pohladávok do konkurznej podstaty týchto podnikov, ze podnik, ktorý je v situácii ako zalujúci, môze podat zalobu na základe clánkov 33 a 35 UO. 43 Zalobkyna dalej tvrdí, ze Komisia uznala, ze opatrenia prijaté státom voci podniku pri zatváraní jeho zeleznorudných baní podliehajú Zmluve o ESUO, aj ked boli prijaté po ukoncení tazobnej cinnosti, kedze tieto opatrenia sa vztahujú na výkon hospodárskych cinností, ktoré táto zmluva upravuje. Komisia v takom prípade zacala konat na základe clánku 95 UO (rozhodnutie Komisie 96/269/ESUO z 29. novembra 1995 o návrhu pomoci Rakúska pre Voest-Alpine Erzberg Gesellschaft mbH, Ú. v. ES 1996 L 94, s. 17). Toto rozhodnutie sa týkalo pomocí pokrývajúcich scasti obdobie po odchode podporovaných podnikov z trhu. 44 Komisia odpovedá, ze berie do úvahy rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1959, Nold/Vysoký úrad (18/57, Zb. s. 89), v ktorom bola priznaná aktívna legitimácia podla clánku 33 UO spolocnosti v likvidácii. Uvádza, ze na rozdiel od zalobkyne, ktorá uz vyse desat rokov nevykonáva ziadnu cinnost, ktorá by mohla mat dosah na trh s výrobkami, na ktoré sa vztahuje Zmluva o ESUO, táto spolocnost vsak vo svojich cinnostiach pokracovala bez zmeny. 45 Komisia dalej tvrdí, ze tvrdenie zalobkyne týkajúce sa existencie pomoci pri zatváraní hutníckych a oceliarskych podnikov nie je dôvodné. Poznamenáva, ze posledný kódex pomoci v hutníctve (rozhodnutie Komisie c. 2496/96/ESUO z 18. decembra 1996 stanovujúce pravidlá Spolocenstva pre pomoc hutníctvu, Ú. v. ES L 338, s. 42) sa týka len pomoci podnikom, ktoré este vykonávajú cinnost a ktoré definitívne ukoncia svoju zeleziarsku a oceliarsku výrobu. V prejednávanej veci vsak nejde o odchod z trhu uhlia a ocele, ale o situáciu dlho po odchode z tohto trhu. 46 Co sa týka tvrdenia zalobkyne vychádzajúceho z rozsudku Forges de Clabecq/Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, zalovaná poznamenáva, ze predmetný podnik síce vstúpil do konkurzného konania, vnútrostátny súd vsak rozhodol, ze má pokracovat v cinnosti na úcel svojej restrukturalizácie a sanácie. 47 Pokial ide o tvrdenie odvolávajúce sa na rozhodnutie 96/269, zalovaná tvrdí, ze situácia predmetného podniku v tomto rozhodnutí sa zásadne lísi od situácie zalobkyne. Toto rozhodnutie predpokladalo uzatvorenie bane na zeleznú rudu. Podnik vsak v case poskytnutia predmetnej pomoci este vyrábal. 48 Komisia v odpovedi na zalobný dôvod vychádzajúci z clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku tvrdí, ze nie je povinná predlozit vsetky svoje dôvody neprípustnosti v samostatnom podaní, ktorým podala námietku neprípustnosti, a ze vo svojom vyjadrení môze uplatnit dalsie dôvody neprípustnosti. V kazdom prípade môze Súd prvého stupna kedykolvek, aj bez návrhu, skúmat, ci sú splnené vsetky podmienky konania. Posúdenie Súdom prvého stupna 49 Pred skúmaním dôvodnosti námietky neprípustnosti uplatnenej Komisiou, Súd prvého stupna povazuje za nevyhnutné posúdit jej prípustnost. Táto námietka bola totiz Komisiou uplatnená len v jej vyjadrení vo veci T-107/01 a v námietke neprípustnosti vo veci T-175/01. 50 Co sa týka tvrdenia zalobkyne, ze aktívnu legitimáciu osoby uz nemozno spochybnit v rámci súdneho konania, ked ju orgány Spolocenstva pripustili v rámci predchádzajúceho správneho konania, treba uviest, ze rozsudky Union syndicale a i./Rada a Sinochem Heilongjiang/Rada, bod 35 vyssie, uvádzané na podporu tohto tvrdenia, nemajú pre tento prípad právny význam. V tomto ohlade treba urcit, ze okolnosti daného prípadu sú odlisné od okolností, ktoré viedli k vydaniu týchto rozsudkov. Rozsudok Union syndicale a i./Rada sa totiz týkal otázky právomoci Súdneho dvora na rozhodovanie o priamej zalobe podanej profesijným zdruzením v rámci clánku 91 Sluzobného poriadku úradníkov Európskych spolocenstiev. Vo veci Sinochem Heilongjiang/Rada takisto neslo o to, ci môze zalovaný este v stádiu súdneho konania uvádzat dôvod neprípustnosti, ale o to, ci zalobkyna bola právnickou osobou v zmysle clánku 230 ES, kedze sa k nemu orgány Spolocenstva v priebehu správneho konania správali ako k nezávislému právnemu subjektu. 51 Pokial ide o zalobný dôvod zalobkyne, podla ktorého clánok 48 ods. 2 rokovacieho poriadku Komisii neumoznoval namietat vo vyjadrení vo veci T-107/01 skutocnost, ze nejde o podnik v zmysle clánku 80 UO, pretoze to neuviedla v námietke neprípustnosti, treba pripomenút, ze podla clánku 113 rokovacieho poriadku môze Súd prvého stupna kedykolvek v priebehu konania i bez návrhu skúmat, ci neexistuje prekázka konania z dôvodu verejného záujmu, medzi ktoré podla judikatúry patrí právomoc súdu Spolocenstva na rozhodovanie o zalobe (rozsudky Súdneho dvora z 18. marca 1980, Valsabbia a i./Komisia, 154/78, 205/78, 206/78, 226/78 az 228/78, 263/78, 264/78, 31/79, 39/79, 83/79 a 85/79, Zb. s. 907, bod 7, a Súdu prvého stupna zo 17. júla 1998, Svenska Journalistförbundet/Rada, T-174/95, Zb. s. II-2289, bod 80). Kontrola Súdu prvého stupna teda nie je obmedzená na skúmanie prekázok konania na návrh úcastníkov konania (uznesenie Súdu prvého stupna z 10. júla 2002, Comitato organizzatore del convegno internazionale/Komisia, T-387/00, Zb. s. II-3031, bod 36). 52 V danom prípade prekázka konania, ktorú Komisia uplatnila, súvisí s verejným záujmom v miere, v akej sa dotýka aktívnej legitimácie zalobkyne a jej práv na opravné prostriedky, a Súd prvého stupna ju teda v súlade s vyssie uvedenou judikatúrou môze kedykolvek skúmat aj bez návrhu (rozsudok Súdu prvého stupna z 24. októbra 1997, EISA/Komisia, T-239/94, Zb. s. II-1839, bod 27). 53 Pokial ide o dôvodnost tejto námietky neprípustnosti, treba uviest, ze clánok 33 ods. 2 UO stanovuje, ze "podniky alebo zdruzenia uvedené v clánku 48 [UO]" môzu podat za rovnakých podmienok, aké sú uvedené v prvom odseku, zalobu proti individuálnym rozhodnutiam a odporúcaniam, ktoré sa ich týkajú, alebo proti vseobecným rozhodnutiam a odporúcaniam, o ktorých sa domnievajú, ze predstavujú zneuzitie právomoci v ich neprospech. Podla ustálenej judikatúry je výpocet právnych subjektov oprávnených podat zalobu o neplatnost obsiahnutý v tomto clánku taxatívny, takze tie, ktoré nie sú vo výpocte spomenuté, nemôzu takú zalobu platne podat (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1984, Commune de Differdange a i./Komisia, 222/83, Zb. s. 2889, bod 8, a rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2003, Verband der freien Rohrwerke a i./Komisia, T-374/00, zatial neuverejnený v Zbierke, bod 33). 54 Treba takisto uviest, ze podla clánkov 80 UO a 81 UO podliehajú pravidlám Zmluvy o ESUO len podniky, ktoré vykonávajú výrobnú cinnost v oblasti uhlia a ocele, pricom výrazy "uhlie" a "ocel" sa vztahujú len na výrobky vymenované v prílohe I UO (rozsudok Súdneho dvora z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, C-334/99, Zb. s. I-1139, bod 77). 55 Zaloba pre necinnost je podla clánku 35 UO prípustná len v prípade, ze zalobkyna je podnikom v zmysle clánku 80 UO (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1961, Vloeberghs/Vysoký úrad, 9/60 a 12/60, Zb. s. 391, 422). 56 Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, ze nie je nevyhnutné, aby zalobkyna bola takýmto podnikom v case podania zaloby (rozsudok Súdneho dvora z 10. januára 2002, Plant a i./Komisia a South Wales Small Mines, C-480/99 P, Zb. s. I-265, bod 44). 57 V tomto rozsudku Súdny dvor zamietol dôvod Komisie odvolávajúci sa na neprípustnost zaloby podanej podnikmi prevádzkujúcimi bane a zalozený na skutocnosti, ze nepreukázali, ze v case podania zaloby na súde Spolocenstva este vyvíjali cinnost v oblasti produkcie uhlia (body 37 a 44). 58 Súdny dvor zdôraznil, ze zalobcovia boli nepochybne podnikmi v zmysle clánku 80 UO v case skutocností uvádzaných v ich staznosti, ktorú Komisia zamietla, a rozhodol, ze "skutocnost, ze potom prestali byt takýmito podnikmi, neznamená, ze stratili právny záujem na tom, aby bolo urcené porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, ktorého následky znásali, ked podnikmi este boli, a voci ktorému mohli podat staznost" (bod 44). 59 V danom prípade je nesporné, ze zalobkyna ukoncila svoju výrobnú cinnost v júli 1993. 60 Okrem toho jej staznosti podané Komisii 9. februára 2001 a 9. mája 2001, ktoré sú východiskové pre prejednávané veci, sa týkajú nákladov, ktoré vznikli na základe francúzskych zákonov 94-588 z 15. júla 1994 a 99-245 z 30. marca 1999, a teda neexistovali v case ukoncenia výrobnej cinnosti zalobkyne. 61 Za týchto okolností je opodstatnené uzavriet, ze zalobkynu nemozno povazovat za podnik v zmysle clánku 80 UO, pricom samotná skutocnost, ze v case, ked nadobudol úcinnost zákon z 15. júla 1994, este vlastnila zeleznú rudu, nemôze tento záver vyvrátit. 62 Vzhladom na to, ze náklady, ktoré zalobkyna namieta, vyplývajú z ustanovení, ktoré nadobudli úcinnost az po ukoncení jej tazobnej cinnosti, zalobkyna nebola postihnutá dôsledkami údajného porusenia Zmluvy o ESUO v case, ked este bola podnikom v zmysle clánku 80 UO. Konania, ktoré sú predmetom jej stazností, teda nemali ziadny vplyv na trh uhlia a ocele Spolocenstva. 63 Urcenie, ze zalobkyna nie je podnikom v zmysle clánku 80 UO, nie je spochybnené jej dalsími tvrdeniami. 64 Pokial ide o tvrdenia zalobkyne, ze Zmluva o ESUO musí pokrývat výrobný proces ako celok, a ze medzi nákladmi, na ktoré sa stazovala, a jej predchádzajúcou cinnostou existuje ekonomická súvislost, je opodstatnené sa domnievat, ze ziadne z týchto tvrdení nespochybnuje skutocnost, ze zalobkyna, na rozdiel od toho, co pozaduje clánok 80 UO, nevykonávala výrobnú cinnost v oblasti uhlia a ocele v case, ked doslo ku konaniam, na ktoré sa stazovala, a ani v case, ked sa Komisii stazovala na poplatky ulozené Francúzskou republikou. Okrem toho nejde o porusenia, ktorých dôsledky by zalobkynu postihovali, ked este bola podnikom v zmysle clánku 80 UO. 65 Rovnako neobstojí argumentácia zalobkyne, podla ktorej súdna ochrana podla Zmluvy o ESUO by mala podniku prislúchat az do jeho skutocného odchodu z trhu. Ako uz opakovane súdy Spolocenstva konstatovali, týmto súdom neprinálezí odchýlit sa od súdneho systému zavedeného zmluvami (osobitne, pokial ide o opravné prostriedky podla Zmluvy o ESUO, pozri rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 1963, Schlieker/Vysoký úrad, 12/63, Zb. s. 173, 186, a rozsudok Verband der freien Rohrwerke a i./Komisia, bod 53 vyssie, bod 38). 66 Ak sa totiz podmienky pre zacatie konania pred súdmi Spolocenstva majú vykladat v zmysle zásady úcinnej súdnej ochrany, takýto výklad nemôze viest k odstráneniu podmienky výslovne stanovenej Zmluvou o ESUO, pretoze by tým doslo k prekroceniu právomocí, ktoré týmto súdom Zmluva o ESUO priznáva (uznesenie Súdneho dvora z 28. marca 2003, Diputación foral de Alava a i./Komisia, C-75/02 P, Zb. s. I-2903, bod 34). 67 Tvrdenia zalobkyne, ze súdna ochrana Zmluvy o ESUO sa musí týkat celého výrobného procesu od vstupu na trh az po skutocný odchod z neho, teda az do zániku podniku, nemôzu byt odôvodnené ani existenciou úpravy Spolocenstva týkajúcej sa pomoci pri zatváraní hutníckych podnikov. Komisia totiz právom zdôraznuje, ze posledný kódex pomoci v hutníctve (rozhodnutie c. 2496/96) sa týka podnikov, ktoré sú este v cinnosti. Clánok 4 ods. 2 tohto rozhodnutia totiz stanovuje, ze "pomoc pre podniky, ktoré definitívne ukoncia svoju hutnícku výrobnú cinnost ESUO, môzu byt povazované za zlucitelné so spolocným trhom za podmienky,... ze pravidelne vyrábali oceliarske výrobky ESUO az do okamihu oznámenia predmetnej pomoci podla clánku 6...". Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, ze cielom povolenia tejto pomoci je "podporovat ciastocné zatváranie zariadení alebo financovat definitívne zastavenie cinnosti ESUO najmenej konkurencieschopných podnikov". 68 Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, podla ktorého Súd prvého stupna uznal v rozsudku Forges de Clabecq/Komisia (bod 41 vyssie) podnik v konkurze za podnik v zmysle clánku 80 UO, treba uviest, ze predmetný rozsudok sa týkal oceliarskeho podniku, ktorý v case, ked Komisia prijala rozhodnutie o pomoci v jeho prospech, bol predmetom pokusu o sanáciu s cielom vyhnút sa konkurzu a umoznit pokracovanie v jeho cinnosti. Okrem toho rozhodnutie Komisie v tejto veci bolo z 18. decembra 1996, a tým predchádzalo vyhláseniu konkurzu na vlastný návrh rozsudkom príslusného obchodného súdu z 3. januára 1997 (body 6 az 11, 18 a 19 toho istého rozsudku). Táto situácia je vsak celkom odlisná od situácie v tomto prípade. 69 Pokial ide o tvrdenia zalobkyne odvolávajúce sa na rozsudky ESUO/Ferriere Sant'Anna a Busseni (bod 42 vyssie), stací uviest, ze v týchto veciach islo o to, ci pohladávky Vysokého úradu môzu byt prihlásené ako prednostné pohladávky pri konkurze urcitých podnikov. Treba teda zdôraznit, ze tieto rozsudky sa týkajú úplne iných otázok, nez o ktorú ide v danom prípade; a ze zalobkyna neuviedla, ako súvisí oprávnenie zalobkyne úcinne podat zalobu o neplatnost so skutocnostou, ze takéto pohladávky môzu byt uznané pri konkurze podniku v zmysle clánku 80 UO. Okrem toho treba poznamenat, ze predmetné pohladávky sa týkali penazných záväzkov podnikov voci Vysokému úradu, ktoré súviseli s ich cinnostou. 70 Nakoniec, pokial ide o rozhodnutie 96/269, je opodstatnené urcit, ze toto rozhodnutie schválilo pomoc podniku, ktorý na rozdiel od zalobkyne v case, ked Komisia prijala rozhodnutie, este vyvíjal cinnost (pozri bod II rozhodnutia). 71 Za týchto okolností tvrdenia zalobkyne s cielom dosiahnut, aby bola povazovaná za podnik v zmysle clánku 80 UO, musia byt zamietnuté. 72 Z toho, co bolo uvedené vyplýva, ze zaloby zalobkyne musia byt zamietnuté ako neprípustné. O trovách 73 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania vrátane trov konania o nariadení predbezného opatrenia v súlade s návrhmi zalovanej. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (stvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloby sa zamietajú ako neprípustné. 2. Zalobkyna je povinná nahradit trovy konania vrátane trov konania o nariadení predbezného opatrenia. Legal Tiili Vilaras Tento rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. júla 2004. Tajomník Predseda komory H. Jung H. Legal __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXQdMZFN/L98664-9551TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXQdMZFN/L98664-9551TMP.html#Footref*