Vec T-310/00 MCI, Inc. proti Komisii Európskych spolocenstiev "Hospodárska sútaz - Kontrola koncentrácií - Zaloba o neplatnost - Záujem na konaní - Právomoc Komisie" Rozsudok Súdu prvého stupna (druhá komora) z 28. septembra 2004 Abstrakt rozsudku 1. Zaloba o neplatnost - Záujem na konaní - Rozhodnutie Komisie, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za nezlucitelnú so spolocným trhom - Upustenie od koncentrácie úcastníkmi dané na vedomie Komisii pred prijatím rozhodnutia - Neexistencia vplyvu (Clánok 230 stvrtý pododsek ES) 2. Hospodárska sútaz - Koncentrácie - Právomoc Komisie - Prijatie rozhodnutia, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za nezlucitelnú so spolocným trhom v prípade upustenia od koncentrácie úcastníkmi - Vylúcenie (Nariadenie Rady c. 4064/89, clánky 4 a 8) 3. Právo Spolocenstva - Zásady - Ochrana legitímnej dôvery - Dôvera, ktorá mohla vzniknút len na základe správnej praxe - Podmienky 1. Zaloba o neplatnost podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len vtedy, ak táto osoba má právny záujem na zrusení napadnutého aktu. Na to, aby taký právny záujem mohol existovat, musí byt samotné zrusenie aktu spôsobilé vyvolat právne následky, alebo inými slovami, zaloba musí byt spôsobilá, v prípade úspesného výsledku, priniest prospech pre toho úcastníka konania, ktorý ju podal. Podnik, ktorý je úcastníkom zamýslanej a oznámenej koncentrácie, ktorý Komisiu tesne pred prijatím jej rozhodnutia informoval o upustení od koncentrácie práve s cielom vyhnút sa jeho prijatiu, si zachováva právny záujem na konaní o zrusenie rozhodnutia, ktorým Komisia, odmietajúc zohladnit toto upustenie, vyhlási predmetnú koncentráciu za nezlucitelnú so spolocným trhom. Pokial platí sporné rozhodnutie, na ktoré sa az do jeho zrusenia sudcom Spolocenstva vztahuje prezumpcia platnosti, podnik sa nemôze platne zlúcit s iným úcastníkom oznámenej koncentrácie, aspon nie v usporiadaní a za podmienok uvedených v oznámení, v prípade, ak by tak opät zamýslal urobit. Skutocnost, ze podnik nemusí mat tento úmysel, alebo ze ho pravdepodobne neuskutocní, je v tomto smere výlucne subjektívnou okolnostou, ktorú nemozno zohladnit pri posúdení jeho právneho záujmu na konaní o zrusenie aktu, ktorý nepochybne vyvoláva záväzné právne úcinky, ktoré môzu ovplyvnit jeho záujmy tým, ze významne zmenia jeho právne postavenie. (pozri body 44, 52, 53 - 57) 2. Komisia prekrocí hranice svojej právomoci podla nariadenia c. 4064/89 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi, ak prijme rozhodnutie vyhlasujúce oznámenú koncentráciu za nezlucitelnú so spolocným trhom, aj ked oznamovatelia oficiálne vzali spät svoje oznámenie a informovali ju o upustení od koncentrácie v podobe, aká jej bola predstavená. V takom prípade totiz vzhladom na neexistenciu "zmluvy" o fúzii v zmysle clánku 4 uvedeného nariadenia uz Komisia nemá právomoc prijat rozhodnutie podla clánku 8 ods. 3 nariadenia c. 4064/89. (pozri body 91, 107) 3. Samotná správna prax alebo necinnost, pokial nie je v rozpore s platnou právnou úpravou a nepredstavuje výkon volnej úvahy, môze vyvolat legitímnu dôveru dotknutej osoby, a tak sa dôvera nemusí nevyhnutne zakladat na oznámení so vseobecnou platnostou. (pozri bod 112) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (druhá komora) z 28. septembra 2004 ([1]*) "Hospodárska sútaz - Kontrola koncentrácií - Zaloba o neplatnost - Záujem na konaní - Právomoc Komisie" Vo veci T-310/00, MCI, Inc., predtým MCI WorldCom, Inc., neskôr WorldCom, Inc., so sídlom v Ashburne, Virginia (Spojené státy), v zastúpení: pôvodne K. Lasok, QC, J.-Y. Art a B. Hartnett, advokáti, neskôr K. Lasok, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalobca, ktorú v konaní podporuje Spolková republika Nemecko, v zastúpení: W.-D. Plessing a B. Muttelsee-Schön, splnomocnení zástupcovia, vedlajsí úcastník konania, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: pôvodne P. Oliver, P. Hellström a L. Pignataro, neskôr P. Oliver a P. Hellström, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci N. Khan, barrister, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorú v konaní podporuje Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a F. Million, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, vedlajsí úcastník konania, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2003/790/ES z 28. júna 2000 o vyhlásení koncentrácie za nezlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.1741 - MCI WorldCom/Sprint) [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 300, 2003, s. 1), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (druhá komora), v zlození: predseda komory J. Pirrung, sudcovia A. W. H. Meija a N. J. Forwood, tajomník: J. Plingers, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 30. marca 2004, vyhlásil tento Rozsudok Skutkové okolnosti a konanie pred Komisiou 1 MCI, Inc., predtým MCI WorldCom, Inc., neskôr WorldCom, Inc. (dalej len "WorldCom"), a Sprint Corp. (dalej len "Sprint") sú celosvetovými telekomunikacnými podnikmi so sídlom v Spojených státoch. V roku 1999 predstavoval celosvetový obrat spolocnosti WorldCom priblizne 37 miliárd amerických dolárov (USD) a celosvetový obrat spolocnosti Sprint priblizne 17 miliárd. Donedávna boli cinnosti spolocnosti Sprint v Európe vykonávané, úplne alebo vo velkej miere, prostredníctvom spolocnosti Global One, spolocného podniku, ktorý spolocnost Sprint zalozila v roku 1995 spolu s Deutsche Telekom a France Télécom. 2 Spolocnosti WorldCom a Sprint podpísali 4. októbra 1999 zmluvu o fúzii a plán fúzie, ktoré zodpovedajú definícii koncentrácie v zmysle clánku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (EHS) c. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi [Ú. v. ES L 395, s. 1, opravené v Ú. v. ES L 257, 1990, s. 13, medzitým zrusené nariadením Rady (ES) c. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 24, s. 1)]. Táto fúzia sa mala uskutocnit výmenou akcií spolocnosti Sprint za akcie spolocnosti WorldCom v pociatocnom objeme odhadovanom na 127 miliárd USD. 3 Listami z 20., 26. a 28. októbra 1999 spolocnosti WorldCom a Sprint informovali Komisiu o tejto zmluve, pricom jej oznámili dôvody, pre ktoré sa domnievajú, ze predmetná transakcia nemá význam pre celé Spolocenstvo v zmysle clánku 1 nariadenia c. 4064/89 a ze sa preto nemusela oznámit Komisii podla tohto nariadenia. Spolocnosti WorldCom a Sprint taktiez uviedli, ze vzhladom na to, ze spolocnost Sprint sa spolocnosti WorldCom zmluvne zaviazala, ze sa vzdá úcasti v Global One pred uskutocnením fúzie, výpocet celkového obratu spolocnosti Sprint v rámci Spolocenstva v zmysle clánku 5 nariadenia c. 4064/89 by nemal zahrnat jej podiel na obrate spolocnosti Global One. 4 Dna 29. októbra 1999 Komisia neuznala tento názor a informovala zúcastnených, ze musí zobrat do úvahy podiel spolocnosti Sprint na obrate spolocnosti Global One, co ju vedie k záveru, ze zamýslaná transakcia je koncentráciou s významom pre celé Spolocenstvo. Komisia uviedla, ze výpocet obratu na úcely urcenia toho, ci koncentrácia dosahuje význam pre celé Spolocenstvo, musí byt vykonaný ku dnu podpisu zmluvy o fúzii a s ohladom na situáciu existujúcu k tomuto dnu, najneskôr vsak ku dnu, kedy vznikla oznamovacia povinnost. Podla Komisie môze byt obrat, ktorý mozno pripísat urcitým cinnostiam, odpocítaný len v prípade, ak oznamovaná zmluva obsahuje odkladaciu podmienku, ktorá predpokladá postúpenie týchto cinností, alebo ak tieto cinnosti boli postúpené medzi úctovnou závierkou a podpisom konecnej zmluvy o fúzii. Komisia sa domnievala, ze v tomto prípade to tak nebolo. 5 Podaním z 10. januára 2000 (dalej len "oznámenie"), ktoré bolo Komisii dorucené 11. januára 2000, spolocnosti WorldCom a Sprint (dalej len "oznamovatelia") spolocne oznámili nimi zamýslanú koncentráciu v súlade s clánkom 4 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 "bez toho, aby bolo dotknuté stanovisko úcastníkov týkajúce sa otázky oprávnenia pripocítat obrat spolocnosti Global One k obratu spolocnosti Sprint". 6 Dna 21. januára 2000 spolocnost Sprint uzavrela formálnu dohodu s Deutsche Telekom a France Télécom, na základe ktorej zanikla jej úcast v Global One. 7 Dna 2. februára 2000 oznamovatelia informovali Komisiu o tejto dohode a navrhli prevzatie záväzku v zmysle clánku 8 ods. 2 nariadenia c. 4064/89, podla ktorého by spolocnost Sprint musela vyvinút vsetko potrebné úsilie na to, aby bez zbytocného odkladu ukoncila prevod svojich akcií v Global One, pricom az do toho casu by sa nepodielala na riadení kazdodennej cinnosti Global One. Dna 10. februára 2000 oznamovatelia zaslali Komisii memorandum, v ktorom vysvetlili svoje názory na dopad, ktorý by mohol mat zánik úcasti spolocnosti Sprint v Global One na struktúru hospodárskej sútaze na dotknutých trhoch, a uviedli dôvody, ktoré ich podla ich názoru oprávnovali na spätvzatie oznámenia. 8 Vzhladom na to, ze sa Komisia domnievala, ze navrhnutý záväzok nie je dostatocný, ze predmetná koncentrácia patrí do pôsobnosti nariadenia c. 4064/89 a ze existujú vázne pochybnosti o jej zlucitelnosti so spolocným trhom, 21. februára 2000 sa rozhodla zacat konanie podla clánku 6 ods. 1 písm. c) nariadenia c. 4064/89. Komisia oznacila tri trhy, na ktorých by táto transakcia mohla vyvolat problémy v hospodárskej sútazi. Islo o trh "internetového prepojenia najvyssej úrovne alebo univerzálne internetového prepojenia", trh celosvetových telekomunikacných sluzieb a trh medzinárodných hlasových telefonických sluzieb. 9 Po tom, co Komisia dostala rôzne informácie ako odpoved na svoje ziadosti podla clánku 11 nariadenia c. 4064/89, zaslala 3. mája 2000 oznamovatelom oznámenie o vytýkaných skutocnostiach v zmysle clánku 12 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) c. 447/98 z 1. marca 1998 o oznámeniach, lehotách a vypocutí dotknutých osôb ustanovených v nariadení Rady (EHS) c. 4064/89 [Ú. v. ES L 61, s. 1, dalej len "vykonávacie nariadenie", neskôr zrusené nariadením Komisie (ES) c. 802/2004 zo 7. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie c. 139/2004 (Ú. v. ES L 133, s. 1)], v ktorom uviedla, ze zamýslaná koncentrácia by viedla k vytvoreniu dominantného postavenia oznamovatelov alebo k posilneniu dominantného postavenia spolocnosti WorldCom na trhu internetového prepojenia najvyssej úrovne, ako aj na trhu celosvetových telekomunikacných sluzieb pre nadnárodné podniky. Oznamovatelia na toto oznámenie o vytýkaných skutocnostiach odpovedali 22. mája 2000. 10 Po viacerých stretnutiach venovaných prieskumu mozných opatrení na nápravu oznamovatelia predlozili Komisii listom z 8. júna 2000 záväzok ("opatrenia na nápravu") v zmysle clánku 8 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 a clánku 18 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktorý sa týkal prevodu internetových cinností spolocnosti Sprint. 11 Dna 5. júna 2000 Komisia zvolala stretnutie Poradného výboru pre koncentrácie vytvoreného na základe clánku 19 nariadenia c. 4064/89. Tento výbor sa stretol 22. júna 2000 a v ten istý den prijal svoje stanovisko. 12 Dna 26. júna 2000 sa pán Monti, clen Komisie zodpovedný za zálezitosti hospodárskej sútaze, vydal do Washingtonu (Spojené státy), aby sa stretol so zástupcami Department of Justice (ministerstvo spravodlivosti, dalej len "DoJ"). Tam na tlacovej konferencii vyhlásil, ze navrhne Komisii, aby zakázala zamýslanú koncentráciu. 13 Dna 27. júna 2000 oznamovatelia odfaxovali Komisii dva listy, ktoré Komisia dostala v ten istý den a v ktorých oznamovatelia oficiálne vyhlásili, ze formálne berú spät na jednej strane záväzok z 8. júna 2000 a na druhej strane oznámenie z 11. januára 2000. Druhý list obsahoval nasledujúce vyhlásenie: "Strany uz nezamýslajú uskutocnit plán koncentrácie v podobe, v akej bol predstavený v oznámení. V prípade, ak by sa strany rozhodli zlúcit svoje cinnosti v nejakej inej forme v budúcnosti, predlozia príslusné oznámenia v rámci právnej úpravy platnej pre koncentrácie." 14 V ten istý den DoJ oficiálne podalo na District Court of Columbia (súd okresu Columbia) zalobu proti spolocnostiam WorldCom a Sprint, ktorej predmetom bolo, aby súd urcil, ze ich plán fúzie porusuje Clayton Antitrust Act, 1914 (antitrustový zákon z roku 1914), a natrvalo zakázal týmto podnikom uskutocnenie predmetnej zmluvy o fúzii. Táto zaloba bola zalozená na protisútazných úcinkoch, ktoré by táto dohoda zjavne musela vyvolat na trhu poskytovania sluzieb hlavnej siete Internetu, ako aj na viacerých dalsích trhoch. 15 Spolocnost Sprint rovnako 27. júna 2000 uverejnila na svojej internetovej stránke tlacové vyhlásenie týkajúce sa súdneho konania iniciovaného DoJ, ktoré sa koncilo týmito slovami: "Sprint dúfa, ze pri tejto fúzii sa nájde rozumné riesenie. Výhody, ktoré z nej plynú pre verejnost, sú prílis dôlezité, nez aby sa ich bolo mozné zriect." 16 Este v ten istý den internetová stránka ABC News uverejnila nasledujúci komentár: "... vyhlásenia uverejnené oboma podnikmi, zdá sa, naznacujú, ze sa úplne nevzdali zamýslanej megakoncentrácie v hodnote 128 miliárd dolárov. Peter Lucht, hovorca spolocnosti WorldCom, nechcel povedat, ci odvolali svoju ponuku. 'Zálezitostou sa este zaoberajú americké úrady`, vyhlásil pán Lucht." 17 Dna 28. júna 2000 Komisia najmä na základe clánku 8 ods. 3 nariadenia c. 4064/89 prijala rozhodnutie c. 2003/790/ES o vyhlásení koncentrácie za nezlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.1741 - MCI WorldCom/Sprint) [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 300, 2003, s. 1, dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 18 V odôvodnení c. 410 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze zamýslaná koncentrácia "by viedla bud k vytvoreniu dominantného postavenia v prospech entity vytvorenej touto koncentráciou alebo k posilneniu dominantného postavenia spolocnosti MCI WorldCom na trhu poskytovania pripojenia vseobecnej alebo najvyssej úrovne, v dôsledku coho by bola znacne narusená hospodárska sútaz na spolocnom trhu v zmysle clánku 2 ods. 3 nariadenia o koncentráciách" [neoficiálny preklad]. V odôvodnení c. 302 napadnutého rozhodnutia sa vsak Komisia "rozhodla uz nenamietat vo vztahu k trhu poskytovania celosvetových telekomunikacných sluzieb" [neoficiálny preklad]. V odôvodneniach c. 303 a 315 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho upustila od svojich námietok týkajúcich sa trhu medzinárodných telefonických hlasových sluzieb. 19 Napadnuté rozhodnutie bolo v ten istý den oznámené oznamovatelom. 20 Dna 13. júla 2000 oznamovatelia oznámili v tlacových vyhláseniach, ze vzhladom na nesúhlas DoJ odstupujú od svojej zmluvy o fúzii. Konanie 21 Zalobca návrhom zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupna 27. septembra 2000, podal zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 22 Súd prvého stupna (prvá komora) vyzval zalobcu, aby sa vo svojej replike vyjadril k tomu, ci má vo svetle rozsudkov Súdu prvého stupna z 25. marca 1999, Gencor/Komisia (T-102/96, Zb. s. II-753), a z 15. decembra 1999, Kesko/Komisia (T-22/97, Zb. s. II-3775) stále právny záujem na konaní s ohladom na definitívne upustenie od zamýslanej koncentrácie v dôsledku zásahu DoJ. Zalobca vyhovel tejto ziadosti a Komisia vo svojej duplike takisto zaujala stanovisko k tejto otázke. 23 Uznesením zo 16. mája 2001 predseda prvej komory Súdu prvého stupna vyhovel návrhu na vstup Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky do konania ako vedlajsích úcastníkov, a to Spolkovej republiky Nemecko na podporu zalobcu a Francúzskej republiky na podporu Komisie. 24 Dna 21. júla 2002 spolocnost WorldCom a väcsina jej dcérskych spolocností v Spojených státoch podali na základe vlastného rozhodnutia návrh na povolenie restrukturalizácie v zmysle kapitoly 11 U.S. Bankruptcy Code (americký zákonník o úpadku) na Bankruptcy Court for the Southern District of New York (konkurzný súd pre okres New York-juh). 25 Listom kancelárie Súdu prvého stupna zo 4. októbra 2002 bol zalobca vyzvaný, aby sa vyjadril k prípadnému dopadu prebiehajúcich udalostí na pokracovanie konania pred Súdom prvého stupna, aby uviedol, ci sa domnieva, ze má stále právny záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia na základe kritérií vymedzených Súdom prvého stupna v rozsudkoch Gencor/Komisia a Kesko/Komisia, uz citovaných vyssie v bode 22, presnejsie, aby uviedol, ci sa domnieva, ze este existuje moznost uskutocnit v budúcnosti koncentráciu, ktorá bola napadnutým rozhodnutím vyhlásená za nezlucitelnú so spolocným trhom, alebo akúkolvek inú podobnú transakciu v prípade, zeby napadnuté rozhodnutie bolo zrusené v súlade so zalobnými návrhmi, a aby predlozil podnikatelský plán ("business plan") vyzadovaný v súlade s kapitolou 11 U.S. Bankruptcy Code, akonáhle bude prijatý veritelmi a schválený príslusným americkým súdom. Zalobca vyhovel týmto ziadostiam listami z 21. októbra 2002, 2. mája 2003, 9. júla 2003, 17. decembra 2003 a 11. marca 2004. 26 Zlozenie komôr Súdu prvého stupna sa od nového súdneho roku zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do druhej komory, ktorej bola v dôsledku toho pridelená prejednávaná vec. 27 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania a o tom, ze sa v prvom rade vykoná pojednávanie specificky venované prieskumu otázok vyvolaných predmetnou zalobou, ktoré sa týkajú prípustnosti zaloby, záujmu na konaní a právomoci Komisie prijat napadnuté rozhodnutie. 28 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 30. marca 2004. Návrhy úcastníkov konania 29 Zalobca, podporovaný v konaní Spolkovou republikou Nemecko, navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zrusil napadnuté rozhodnutie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 30 Komisia, podporovaná v konaní Francúzskou republikou, navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu, - zaviazal zalobcu na náhradu trov konania. O prípustnosti zaloby Tvrdenia úcastníkov konania 31 Zalobca vo svojej replike predovsetkým zdôraznuje, ze ako odpoved na výroky pána Montiho pocas tlacovej konferencie 26. júna 2000 (pozri bod 12 vyssie) oznamovatelia nasledujúci den vzali spät svoje oznámenie a oficiálne informovali Komisiu, ze upústajú od zamýslanej koncentrácie v podobe, v akej bola oznámená. Co sa týka konania zacatého rovnako 27. júna DoJ pred District Court of Columbia (pozri bod 14 tohto rozsudku), zalobca zdôraznuje, ze toto konanie nemalo, na rozdiel od napadnutého rozhodnutia prijatého 28. júna 2000, právne záväzné úcinky. Podla názoru zalobcu je preto tvrdenie, ze od zamýslanej koncentrácie sa upustilo "v dôsledku zásahu" DoJ, nepresné. 32 Zalobca dalej tvrdí, ze má právny záujem domáhat sa zrusenia napadnutého rozhodnutia na základe kritérií vymedzených Súdom prvého stupna v rozsudkoch Gencor/Komisia, uz citovaného v bode 22 vyssie (body 41 az 45), a Kesko/Komisia, uz citovaného v bode 22 vyssie (body 57 az 64). V tejto súvislosti zalobca predovsetkým tvrdí, ze od zamýslanej koncentrácie oznamovatelia upustili, akonáhle bolo jasné, ze Komisia vyhlási koncentráciu za nezlucitelnú so spolocným trhom. Skutocnost, ze posúdenie Komisie sa dostalo na verejnost pred prijatím napadnutého rozhodnutia, a skutocnost, ze sa oznamovatelia pri svojom konaní spoliehali na rozhodnutie pred jeho formálnym prijatím, nezbavuje zalobcu jeho právneho záujmu domáhat sa zrusenia. 33 Zalobca sa takisto dovoláva, odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament (294/83, Zb. s. 1339, bod 23), svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je podla zalobcu zarucené tak Zmluvou o ES, ako aj clánkami 16 a 21 nariadenia c. 4064/89. Zalobca predovsetkým uvádza, ze v spolocenstve s vládou práva nemôze byt úcinná súdna kontrola rozhodovacej právomoci Komisie podla nariadenia c. 4064 ziadnym spôsobom ovplyvnená existenciou súdnych konaní pred inými súdmi, o to viac, ze napadnuté rozhodnutie v predmetnom prípade predstavuje jedinú právnu prekázku zamýslanej koncentrácie. 34 Vo svojich pripomienkach z 21. októbra 2002, ktorými zalobca odpovedá na otázky Súdu prvého stupna zo 4. októbra 2002 (pozri bod 25 vyssie), v podstate tvrdí, ze jeho umiestnenie pod ochranu kapitoly 11 U.S. Bankruptcy Code nemá ziadny právny úcinok na konanie o podanej zalobe, ze má este väcsí právny záujem ako predtým dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia na základe kritérií vymedzených Súdom prvého stupna v rozsudkoch Gencor/Komisia a Kesko/Komisia, uz citovaných v bode 22 vyssie, a ze, este konkrétnejsie, z dôvodu strukturálnych problémov nadprodukcie, znizovania dopytu a iných problémov, ktoré sa objavovali od roku 2000 v oblasti telekomunikácií, má zalobca este väcsiu sancu nez predtým na uskutocnenie koncentrácie, ktorá bola napadnutým rozhodnutím vyhlásená za nezlucitelnú so spolocným trhom, alebo inej podobnej transakcie, pokial by napadnuté rozhodnutie bolo zrusené v súlade so zalobnými návrhmi. 35 Vo svojich doplnujúcich pripomienkach z 2. mája 2003 sa zalobca okrem iného odvoláva na blíziace sa schválenie jeho konecného plánu restrukturalizácie zo strany U.S. Bankruptcy Court a uvádza, ze ocakáva skoncenie konania podla kapitoly 11 U.S. Bankruptcy Code vo svojom prípade v priebehu poslednej tretiny roka 2003. Zalobca potvrdzuje, ze skoncenie konania o restrukturalizácii nebude mat ziadny dopad na jeho právny záujem na skorom rozhodnutí predmetného sporu, ani na príslusné práva, ktoré by mohli vyplývat z rozsudku, ktorým by sa vyhovelo jeho zalobe. 36 V prílohe k svojim doplnujúcim pripomienkach z 9. júla 2003, 17. decembra 2003 a 11. marca 2004 zalobca pripojil kópiu uznesenia U.S. Bankruptcy Court zo 7. júla 2003 o schválení jeho návrhu konecného vyrovnania s U.S. Securities and Exchange Commission (Americká komisia pre cenné papiere a burzu), kópiu uznesenia rovnakého súdu z 31. októbra 2003 o schválení jeho plánu restrukturalizácie z 21. októbra 2003, a kópiu uznesenia uvedeného súdu z 25. februára 2004, ktorým bol zalobcovi poskytnutý odklad na splnenie niektorých z podmienok stanovených v jeho pláne restrukturalizácie. 37 Komisia vo svojej duplike uvádza, ze v rozsudkoch Gencor/Komisia a Kesko/Komisia, uz citovaných v bode 22 vyssie, Súd prvého stupna prisúdil znacný význam skutkovým okolnostiam, za ktorých bola zaloba podaná, ako aj tým okolnostiam, za ktorých doslo k upusteniu od zamýslanej koncentrácie. 38 Komisia zdôraznuje, ze v rozsudku Gencor/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie (bod 45), Súd prvého stupna uviedol, ze zánik základu pre uskutocnenie koncentrácie nie je "sám osebe" dôvodom na vylúcenie kontroly zákonnosti predmetného rozhodnutia. Súd prvého stupna podla názoru Komisie spresnil zmysel tohto tvrdenia v rozsudku Kesko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie (body 61 az 64), tým, ze po preskúmaní dôvodov, pre ktoré zalobca upustil od zamýslanej koncentrácie, vyslovil, ze toto upustenie nebolo dobrovolné, ale ze ho mozno priamo pripísat napadnutému rozhodnutiu, takze zaloba by mala byt na tomto základe vyhlásená za prípustnú. 39 Komisia z toho vyvodzuje, ze dôvody, pre ktoré oznamovatelia upustili od nimi zamýslanej koncentrácie, by mohli v spojení s inými okolnostami skutocne priviest Súd prvého stupna k zastaveniu konania na základe nedostatku procesných podmienok. Komisia tvrdí, ze ak oznamovatelia urobili toto rozhodnutie z dôvodov, ktoré nesúvisia s napadnutým rozhodnutím, je mozné rozumne vyvodit, ze zalobca nemá dostatocný právny záujem na výsledku konania, a jeho zalobu teda mozno vyhlásit za neprípustnú. 40 V predmetnom prípade spolocnosti WorldCom a Sprint jasne uviedli, ze upustili od nimi zamýslanej koncentrácie z dôvodov, ktoré nesúvisia s napadnutým rozhodnutím. Z ich vyhlásenia vyplýva, ze jediným dôvodom upustenia od ich projektu je nesúhlas DoJ. Komisia sa predovsetkým odvoláva na nasledujúci výnatok z tlacovej správy uverejnenej 13. júla 2000 tak zalobcom, ako aj spolocnostou Sprint (pozri bod 20 vyssie): "Spolocnosti [WorldCom a Sprint] sa zhodli na tom, ze rôzne podmienky nakoniec vyzadované [DoJ] by ohrozili financný prínos fúzie a výhody, ktoré by vdaka nej mohli získat zákazníci. Kedze [DoJ] vyhlásilo, ze nebude pripravené zúcastnit sa verejného konania o svojich teóriách týkajúcich sa fúzie pred zaciatkom nasledujúceho roka, spolocnosti sa rozhodli, ze nie je v záujme akcionárov, zákazníkov a zamestnancov, aby sa zapojili do zdlhavého súdneho konania." 41 Za týchto okolností nemôze zalobca opodstatnene tvrdit, ze zaloba podaná DoJ na District Court of Columbia nemohla byt prícinou jeho rozhodnutia upustit od ním zamýslanej koncentrácie z dôvodu, ze táto zaloba nemala právne záväzné úcinky. 42 Komisia prichádza k záveru, ze upustenie od zamýslanej koncentrácie vôbec nebolo priamym dôsledkom napadnutého rozhodnutia, ze rozsudok Kesko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, s predmetným prípadom nesúvisí a ze zaloba by mala byt zamietnutá ako neprípustná. 43 Komisia dalej uvádza, ze v rozsudku Kesko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie (bod 55), si Súd prvého stupna predovsetkým polozil otázku, ci zamýslaná koncentrácia bola este aktuálna vo chvíli podania zaloby, aby urcil, ci vznikol a stále existuje právny záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia. V predmetnom prípade sa vsak od zamýslanej koncentrácie upustilo v júli 2000, o dost skôr pred podaním zaloby 27. septembra 2000. Posúdenie Súdom prvého stupna 44 Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, ze zaloba o neplatnost podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len vtedy, ak táto osoba má právny záujem na zrusení napadnutého aktu. Na to, aby taký právny záujem mohol existovat, musí byt samotné zrusenie aktu spôsobilé vyvolat právne následky (pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. júna 1986, AKZO Chemie/Komisia, 53/85, Zb. s. 1965, bod 21; rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T-480/93 a T-483/93, Zb. s. II-2305, body 59 a 60 a tam citovaná judikatúra, a z 20. júna 2001, Euroalliages/Komisia, T-188/99, Zb. s. II-1757, bod 26) alebo inými slovami, zaloba musí byt spôsobilá, v prípade úspesného výsledku, priniest prospech pre toho úcastníka konania, ktorý ju podal (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 2000, Parlament/Richard, C-174/99 P, Zb. s. I-6189, bod 33, a z 25. júla 2002, Unión de Pequeńos Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677, bod 21). 45 Pokial ide neprípustnost z dôvodu nedostatku procesných podmienok (uznesenia Súdneho dvora z 28. novembra 1985, Grégoire-Foulon/Parlament, 19/85, Zb. s. 3771, a zo 7. októbra 1987, D.M./Rada a EHSV, 108/86, Zb. s. 3933; rozsudok Súdu prvého stupna z 18. februára 1993, Mc Avoy/Parlament, T-45/91, Zb. s. II-83, bod 22) sudca Spolocenstva o nej môze rozhodnút aj bez návrhu (rozsudok Súdneho dvora z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C-19/93 P, Zb. I-3319). 46 V oblasti pôsobnosti nariadenia c. 4064/89 Súd prvého stupna rozhodol, v rozsudku Gencor/Komisia, uz citovanom v bode 22 vyssie (body 41 az 45), ze podnik, ktorý je úcastníkom zamýslanej koncentrácie, si zachováva právny záujem na konaní o zrusenie rozhodnutia Komisie, ktorým bola táto koncentrácia vyhlásená za nezlucitelnú so spolocným trhom aj vtedy, ak z dôvodu zániku zmluvného základu tejto koncentrácie ju uz nie je mozné uskutocnit ani v prípade, ze Súd prvého stupna vydá rozsudok priaznivý pre zalobcu. Súd prvého stupna zohladnil predovsetkým súcasné aj budúce právne následky zrusenia takéhoto rozhodnutia podla clánku 233 ES, ako aj poziadavku súdnej kontroly zákonnosti opatrení prijatých Komisiou na základe nariadenia c. 4064/89. 47 Pri pouzití týchto zásad v prípade upustenia od zamýslanej koncentrácie Súd prvého stupna dodal, v rozsudku Kesko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie (body 61 az 65), ze pokial okolnosti prípadu preukazujú, ze toto upustenie nebolo dobrovolné, ale ze bolo "priamym dôsledkom" rozhodnutia Komisie, dotknutý podnik si zachováva právny záujem na konaní o zrusenie tohto rozhodnutia. 48 Na rozdiel od tvrdenia Komisie (pozri bod 43 vyssie) táto judikatúra nemôze byt obmedzená iba na prípady, kde dôjde k upusteniu od koncentrácie az po podaní zaloby na Súd prvého stupna. Citovaná judikatúra sa zakladá na úvahe, ze podnik, ktorý sa len podrobuje rozhodnutiu Komisie, co je jeho povinnostou, nestráca v ziadnom prípade svoj právny záujem domáhat sa zrusenia tohto rozhodnutia (rozsudok Kesko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 59). Ako je zrejmé z clánku 249 ES ods. 4, takáto povinnost je prítomná v samotnej podstate rozhodnutia. Existuje teda uz pred podaním zaloby a nezávisle na nej, pricom skutocnost, ze zaloba nemá odkladný úcinok, odôvodnuje, okrem iného, zachovanie záujmu na konaní v prípade upustenia od koncentrácie v priebehu konania (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83, Zb. s. 2831, bod 19). 49 V tejto veci nemôze preto zánik zmluvného základu pre koncentráciu, ako dôsledok upustenia oznamovatelov od zamýslanej koncentrácie, sám osebe vylúcit kontrolu zákonnosti napadnutého rozhodnutia. 50 Predmetný prípad je vsak mozné odlísit z dvoch hladísk od vecí Gencor/Komisia a Kesko/Komisia, uz citované v bode 22 vyssie. Na jednej strane, aj ked je toto tvrdenie ciastocne napadnuté Komisiou, samotný zalobca tvrdí, ze od predmetnej koncentrácie sa upustilo 27. júna 2000, teda este pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane Komisia tvrdí, ze toto upustenie je skôr odôvodnené nesúhlasom DoJ, nez jej vlastným konaním. Pri oboch hladiskách sa vynára otázka, do akej miery je mozné povazovat upustenie od predmetnej koncentrácie za "priamy dôsledok" napadnutého rozhodnutia v zmysle rozsudku Kesko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, a aké sú prípadné následky takéhoto odlísenia, pokial ide o záujem zalobcu na konaní v tejto veci. 51 Pokial ide o prvé z týchto dvoch hladísk, treba pripomenút, ze listom z 27. júna 2000 oznamovatelia Komisii formálne oznámili, ze berú spät svoje oznámenie a ze "uz nezamýslajú uskutocnit koncentráciu v podobe, v akej bola opísaná v oznámení". 52 Súd prvého stupna konstatuje, po prvé, ze toto oznámenie nasledovalo ihned po vyhlásení pána Montiho pre tlac 26. júna 2000, z ktorého vyplývalo, ze mieni navrhnút Komisii, aby zakázala zamýslanú koncentráciu, a po druhé, ze úmyslom tohto oznámenia ocividne bolo predíst prijatiu napadnutého rozhodnutia, ktorého prejednávanie bolo plánované na stretnutie Komisie 28. júna 2000. 53 Komisia vsak v odôvodnení c. 12 napadnutého rozhodnutia odmietla povazovat toto oznámenie za formálne odstúpenie od oznámenej zmluvy o fúzii. Domnievala sa preto, ze má právomoc rozhodnút o tejto zmluve bez ohladu na znenie predmetného oznámenia. 54 Súd prvého stupna sa domnieva, ze tieto skutocnosti sú samy osebe dostatocné na odôvodnenie právneho záujmu zalobcu na dosiahnutí zrusenia rozhodnutia, ktoré je mu adresované a ktorého prijatiu sa márne snazil predíst tým, ze formálne oznámil upustenie od oznámenej koncentrácie, ktorá je predmetom tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze jedným z hlavných zalobných dôvodov vznesených zalobcom na podporu jeho návrhu na zrusenie je námietka, ze Komisia nemala právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia potom, co 27. júna doslo k spätvzatiu oznámenia. 55 Je potrebné dodat, ze pokial platí napadnuté rozhodnutie, na ktoré sa az do jeho zrusenia sudcom Spolocenstva vztahuje prezumpcia platnosti (rozsudok Súdneho dvora z 1. apríla 1982, Dürbeck/Komisia, 11/81, Zb. s. 1251, bod 17), zalobca sa nemôze platne zlúcit so spolocnostou Sprint, aspon nie v usporiadaní a za podmienok uvedených v oznámení, v prípade, ak by tak opät zamýslal urobit. 56 Skutocnost, ze zalobca nemusí mat tento úmysel, alebo ze ho pravdepodobne neuskutocní, je v tomto smere výlucne subjektívnou okolnostou, ktorú nemozno zohladnit pri posúdení jeho právneho záujmu na konaní o zrusenie aktu, ktorý nepochybne vyvoláva záväzné právne úcinky, ktoré môzu ovplyvnit jeho záujmy tým, ze významne zmenia jeho právne postavenie (rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, C-68/94 a C-30/95, Zb. s. I-1375, bod 62; rozsudky Súdu prvého stupna zo 4. marca 1999, Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, T-87/96, Zb. s. II-203, bod 37, a z 22. marca 2000, Coca-Cola/Komisia, T-125/97 a T-127/97, Zb. s. II-1733, bod 77). 57 Zalobca teda odôvodnil dostatocný právny záujem domáhat sa zrusenia napadnutého rozhodnutia, a to aj v prípade, ze, ako tvrdí, skutocne upustil od predmetnej koncentrácie v den pred prijatím tohto rozhodnutia. 58 Pokial ide o druhé z dvoch hladísk spomínaných v bode 50 vyssie, je pravda, ze formálne spätvzatie oznámenia a odstúpenie od zamýslanej koncentrácie "v podobe, v akej bola predstavená v oznámení", ktoré oznamovatelia prostredníctvom faxu oznámili na sekretariát task force "Kontrola koncentrácií medzi podnikmi" Komisie v Bruseli 27. júna 2000 o 17.25 hod. (pozri prílohu 3 zaloby, s. 185), sa na den a prakticky aj na hodinu, s prihliadnutím na casový posun, zhodovali s oznámením, ze DoJ podalo 27. júna 2000 ráno vo Washingtone návrh na zacatie konania pred District Court of Columbia (pozri prílohu 1 a 11 vyjadrenia k zalobe). Oznamovatelia navyse sami pripustili (pozri ich tlacové vyhlásenie z 13. júla 2000, citované v bode 40 vyssie), ze definitívne upustenie od nimi zamýslanej koncentrácie nadväzovalo na návrh DoJ na zacatie konania pred District Court of Columbia. 59 Ak vsak aj nesúhlas DoJ bol urcujúci pre rozhodnutie oznamovatelov upustit od predmetnej koncentrácie, faktom zostáva, ako zalobca správne poznamenáva, ze napadnuté rozhodnutie je v tejto chvíli jedinou existujúcou a skutocnou právnou prekázkou uskutocnenia tejto koncentrácie v prípade, ze by sa oznamovatelia chceli opät zlúcit v usporiadaní a za podmienok uvedených v oznámení, kedze konanie, ktorého zacatie navrhlo DoJ pred District Court of Columbia, nedospelo k vydaniu zákazu a DoJ dokonca 13. júla 2000 dobrovolne upustilo do pokracovania v konaní. 60 Nie je mozné ani vylúcit, ze by sa oznamovatelia boli rozhodli obhajovat sa pred District Court of Columbia, ak by Komisia nebola prijala napadnuté rozhodnutie. 61 Za týchto okolností a so zretelom na základnú zásadu, podla ktorej v právnom spolocenstve musí byt dodrziavanie zákonnosti riadne zabezpecené (rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Komisia/CAS Succhi di Frutta, C-496/99 P, Zb. s. I-3801, bod 63), sa Súd prvého stupna domnieva, ze predmetná vec sa neodlisuje od vecí, v ktorých doslo k vydaniu rozsudkov Gencor/Komisia a Kesko/Komisia, uz citované v bode 22 vyssie, natolko, aby to odôvodnovalo odlisný záver, pokial ide o posúdenie právneho záujmu zalobcu na konaní v momente podania zaloby. 62 Co sa týka okolností, ktoré mohli spôsobit zachovanie tohto právneho záujmu, v case po podaní zaloby, Súd prvého stupna sa domnieva, ze pripomienky predlozené zalobcom 21. októbra 2002, 2. mája 2003, 9. júla 2003, 17. decembra 2003 a 11. marca 2004 dovolujú domnievat sa, ze jeho restrukturalizácia pod dohladom súdu sa vyvíja priaznivo. 63 Zalobca okrem toho v týchto pripomienkach uviedol a zopakoval to aj na pojednávaní, bez toho, ze by tomu Komisia odporovala, ze oblast jeho cinností sa od podania zaloby nezmenila a ze stále môze uskutocnit taký typ koncentrácie, aký bol napadnutým rozhodnutím vyhlásený za nezlucitelný so spolocným trhom. 64 Súd prvého stupna sa preto domnieva, ze zalobca si zachováva právny záujem dostatocný na pokracovanie predmetného konania. O právomoci Komisie prijat napadnuté rozhodnutie 65 Na podporu svojich návrhov zalobca uvádza v podstate dva zalobné dôvody na zrusenie, ktoré vychádzajú z toho, ze Komisia nemala právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia. 66 Ako prvý zalobný dôvod, ktorý sa clení na dve casti, zalobca uvádza, ze Komisia nebola oprávnená prijat napadnuté rozhodnutie, kedze predmetná koncentrácia nemala význam pre celé Spolocenstvo, ci uz v case zacatia konania (prvá cast), alebo v dôsledku podstatnej zmeny okolností v case prijatia napadnutého rozhodnutia (druhá cast). 67 Ako druhý zalobný dôvod zalobca uvádza, ze Komisia nebola oprávnená prijat napadnuté rozhodnutie, kedze oznamovatelia oficiálne vzali spät svoje oznámenie a informovali Komisiu o upustení od koncentrácie v podobe, v akej bola predstavená v oznámení. 68 Súd prvého stupna sa rozhodol najskôr preskúmat druhý zalobný dôvod, podla ktorého Komisia nebola oprávnená prijat napadnuté rozhodnutie po spätvzatí oznámenia a upustení od koncentrácie v podobe, v akej bola predstavená v oznámení. Tvrdenia úcastníkov konania 69 Zalobca podporovaný nemeckou vládou tvrdí, ze Komisia prekrocila svoju právomoc tým, ze 28. júna 2000 prijala napadnuté rozhodnutie, kedze 27. júna 2000 oznamovatelia oficiálne vzali spät svoje oznámenie a informovali Komisiu o tom, ze sa uz nebudú usilovat o uskutocnenie zamýslanej koncentrácie v oznámenej podobe a ze by v prípade, ak by sa v budúcnosti rozhodli zlúcit svoje cinnosti v inej podobe, vykonali oznámenia vyzadované predpismi platnými v oblasti koncentrácií. 70 V odôvodnení c. 12 napadnutého rozhodnutia Komisia zdôvodnila svoju právomoc predovsetkým skutocnostou, ze list oznamovatelov z 27. júna 2000 nepredstavoval formálne odstúpenie od zmluvy o fúzii zo 4. októbra 1999, ktorá bola predmetom oznámenia. Zalobca tvrdí, ze tento výklad je umelý a ze je v rozpore s racionálnym pochopením znenia tohto oznámenia. Pokial ide o tlacové vyhlásenie oznamovatelov, na ktoré sa Komisia odvoláva vo vyjadrení k zalobe na podporu svojho tvrdenia, ze oznamovatelia neupustili od zamýslanej koncentrácie v oznámenej podobe (pozri body 15, 16 a 20 vyssie), zalobca namieta, ze v napadnutom rozhodnutí neexistuje ziadna známka toho, ze by ho Komisia zobrala do úvahy pri jej záveroch. V kazdom prípade tieto tvrdenia nie sú ziadnym spôsobom v rozpore s listom oznamovatelov Komisii z 27. júna 2000. 71 Zalobca dalej tvrdí, ze pokial Komisia zastáva názor, ze od zamýslanej koncentrácie mozno odstúpit len tým spôsobom, ze úcastníci formálne zrusia zmluvu o fúzii, koná neodôvodnene, neproporcionálne, v rozpore s vlastnou správnou praxou a teda v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery (rozsudky Súdneho dvora z 12. novembra 1987, Ferriere San Carlo/Komisia, 344/85, Zb. s. 4435; z 5. októbra 1988, Fingruth, 129/87, Zb. s. 6121, body 14 az 16, a zo 14. novembra 1989, Taliansko/Komisia, 14/88, Zb. s. 3677, body 28 az 31). Zalobca sa domnieva, ze oznamovatelia mali v dôsledku svojho listu z 27. júna 2000 legitímnu dôveru, ze Komisia neprijme rozhodnutie na základe oznámenej koncentrácie, v súlade so svojou predchádzajúcou správnou praxou známou z dvadsiatich iných prípadov. 72 Komisia tvrdí, ze samotné spätvzatie oznámenia nepostacuje na to, aby stratila právomoc podla nariadenia c. 4064/89. To sa môze stat az potom, co oznamovatelia upustia aj od nimi zamýslanej koncentrácie. 73 Z ducha, ako aj zo znenia nariadenia c. 4064/89 vyplýva, a to predovsetkým z odôvodnení c. 9 a 17, z clánku 2 ods. 2, clánkov 4, 7 ods. 1 az 5, clánku 8 ods. 4 a clánku 11, ze právomoc Komisie sa neobmedzuje len na oznámené koncentrácie a ze oznámenie je teda len nástrojom, ktorý umoznuje výkon právomoci, ktorú má Komisia v kazdom prípade a ktorá nemôze závisiet výlucne na zelaní úcastníkov (rozsudok Súdu prvého stupna z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T-3/93, Zb. s. II-121, bod 53). Komisia teda tvrdí, ze vzhladom na to, ze si zachováva kontrolu nad koncentráciami nezávisle na akomkolvek predchádzajúcom oznámení, nemôzu ju úcastníci zamýslanej koncentrácie zbavit jej právomoci spätvzatím svojho oznámenia, pokial súcasne neodstúpia aj od svojho plánu fúzie. Z tohto pohladu sa oznamovatelia spätvzatím oznámenia vystavujú riziku udelenia pokuty podla clánku 14 nariadenia c. 4064/89, pokial súcasne neupustia aj od nimi zamýslanej koncentrácie. 74 V predmetnom prípade je zrejmé, ze 28. júna 2000 mali oznamovatelia este velkú nádej, ze zamýslaná koncentrácia sa môze uskutocnit. To jasne vyplýva z nimi uverejnených tlacových vyhlásení z predchádzajúceho dna (pozri body 15 a 16 vyssie). V tomto ohlade Komisia zdôraznuje, ze ak by bolo doslo k tak dôlezitej udalosti, akou je upustenie od zamýslanej koncentrácie, úcastníci by neboli premeskali prílezitost oznámit to. Ich list Komisii z 27. júna 2000 teda nebol úplne úprimný a nemal by sa brat doslovne, o to viac, ze americkým úradom oznamovatelia oznámili svoj zámer upustit od zamýslanej koncentrácie az 13. júla 2000 (pozri bod 20 vyssie). Komisia z vyssie uvedených skutocností vyvodzuje, ze zamýslaná koncentrácia bola v case prijatia napadnutého rozhodnutia stále aktuálna. 75 Pokial ide o jej predchádzajúcu správnu prax, Komisia upresnuje, ze vo vsetkých prípadoch uvádzaných zalobcom bola oznámená koncentrácia zrusená pred uzavretím veci zo strany Komisie. V ziadnom z týchto prípadov Komisia nepovazovala púhe spätvzatie oznámenia za dostatocné. Naopak, v dvoch prípadoch trvala na predlození dôkazu, ktorý nebol úcastníkmi automaticky predlozený, ze doslo k upusteniu od zamýslanej koncentrácie. V predmetnom prípade úcastníci nepredlozili ziadnu dokumentáciu, ani nijaký iný dôkaz na podporu svojho tvrdenia, ze uz neplánujú uskutocnit zamýslanú koncentráciu. 76 Komisia v kazdom prípade odmieta názor, ze by jej vlastná správna prax pozostávajúca zo série individuálnych rozhodnutí vyvolala legitímnu dôveru. Tvrdí, ze takáto dôvera by sa musela zakladat aspon na nejakom oznámení vseobecnej povahy. Komisia taktiez zastáva názor, ze zdravý rozum nedovoluje povazovat skutocnost, ze sa odchýlila od praxe, ktorej sa pridrziavala v sérii predchádzajúcich rozhodnutí, za neodôvodnené a neprimerané správanie. 77 Komisia nakoniec vo svojej duplike namieta, ze rozsudky Ferierre San Carlo/Komisia a Fingruth, uz citované v bode 71 vyssie, nesúvisia s predmetnou vecou. V týchto dvoch rozsudkoch sa konstatovala existencia medzery v právnej úprave Spolocenstva, ktorá bola napravená stálou správnou praxou príslusnej institúcie Spolocenstva. V prejednávanej veci neexistuje medzera v nariadení c. 4064/89 a zalobca sa v skutocnosti odvoláva na legitímnu dôveru, ze Komisia sa zdrzí výkonu právomoci, ktorá jej bola zverená uvedeným nariadením. Posúdenie Súdom prvého stupna 78 Najskôr je potrebné urcit význam listu z 27. júna 2000 citovaného v bode 13 vyssie, v ktorom oznamovatelia formálne vzali spät svoje oznámenie z 11. januára 2000 a oznámili Komisii, ze "uz nemajú v úmysle uskutocnit zamýslanú koncentráciu v podobe, v akej bola predstavená v oznámení". 79 Ako vyplýva z jeho samotného znenia, a v rozpore s tvrdením zalobcu v podanej zalobe, tento list sa netýkal principiálneho upustenia od akejkolvek myslienky alebo plánu koncentrácie medzi spolocnostami WorldCom a Sprint, ale len upustenia od zamýslanej koncentrácie "v podobe, v akej bola predstavená v oznámení". Moznost koncentrácie "v budúcnosti v inej podobe" sa v tomto liste naopak výslovne predpokladá, aj ked je pravda, ze len hypoteticky ("in so far as" - "pokial"). Tlacové vyhlásenie spolocnosti Sprint a vyhlásenie hovorcu spolocnosti WorldCom z toho istého dna, ktoré sú citované v bode 15 resp. 16 vyssie, tiez potvrdzujú, ze v tom case si oznamovatelia stále zachovávali urcitú nádej na zlúcenie svojich cinností v takej ci onakej podobe, a to aj napriek nesúhlasu DoJ a Komisie s ich zámerom. Oznamovatelia v skutocnosti verejne oznámili, ze upústajú od nimi zamýslanej koncentrácie az prostredníctvom tlacového vyhlásenia z 13. júla 2000, citovaného v bode 40 vyssie. 80 Otázkou pri tomto zalobnom dôvode teda je, ci s ohladom na okolnosti tohto prípadu mala Komisia právomoc prijat rozhodnutie podla clánku 8 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, ktorým vyhlásila "oznámenú koncentráciu" za nezlucitelnú so spolocným trhom, aj ked oznamovatelia bez toho, aby formálne upustili od nimi zamýslanej koncentrácie, oficiálne uviedli, ze berú spät svoje oznámenie a uz nemajú v úmysle uskutocnit zamýslanú koncentráciu v podobe, v akej bola predstavená v oznámení, súcasne vsak ponechali otvorenou moznost zlúcenia svojich cinností v pozmenenej podobe v budúcnosti. 81 V tejto súvislosti treba na úvod zdôraznit, ze v podobe, v akej bola predstavená v oznámení, bola zamýslaná koncentrácia specificky identifikovaná a popísaná aj v zmluve o fúzii a pláne fúzie, ktoré spolocnosti WorldCom a Sprint podpísali 4. októbra 1999, s vylúcením akejkolvek inej teoreticky predstavitelnej koncentrácie medzi týmito stranami. 82 Co sa týka specifickej podoby zámeru vyjadreného v oznámení, oznámenie oznamovatelov z 27. júna 2000, ktoré bolo podpísané advokátmi riadne splnomocnenými na zastupovanie úcastníkov pred Komisiou, je mozné vykladat len v tom zmysle, ze spôsobuje neplatnost zmluvy o fúzii a plánu fúzie, ktoré oznamovatelia uzavreli a oznámili v súlade s clánkom 4 nariadenia c. 4064/89. 83 Za týchto okolností je rozlisovanie medzi spätvzatím oznámenia a odstúpením od zmluvy o fúzii, uvedené Komisiou v odôvodnení c. 12 napadnutého rozhodnutia, prílis formalistické, dokonca umelé. 84 Po prvé toto rozlisovanie nezohladnuje skutocnost, ze list oznamovatelov z 27. júna 2000 sa netýka výlucne len spätvzatia oznámenia, ale aj upustenia od realizácie zamýslanej koncentrácie "vo podobe, v akej bola predstavená v oznámení", teda v podobe uvedenej v zmluve o fúzii zo 4. októbra 1999. 85 Po druhé toto rozlisovanie popiera význam takéhoto upustenia od koncentrácie, ktoré má nevyhnutne vplyv na úcinnost, ak nie aj platnost samotnej zmluvy o fúzii. V tejto súvislosti záver Komisie, podla ktorého list oznamovatelov z 27. júna 2000 "nepredstavuje formálne odstúpenie od zmluvy o fúzii" logicky nevyplýva z tvrdenia oznamovatelov, ze "uz nemajú úmysel uskutocnit" túto zmluvu. 86 Okolnost, ze oznamovatelia si vyhradili moznost zlúcit svoje cinnosti v inej forme v budúcnosti, na ktorú sa Komisia odvoláva v odôvodnení c. 12 napadnutého rozhodnutia, nie je naviac podstatná pri posudzovaní, ci v case prijatia napadnutého rozhodnutia existovala formálne platná zmluva o fúzii uskutocnitelná týmito úcastníkmi, vo vztahu ku ktorej by Komisia mohla vykonávat svoju právomoc kontroly koncentrácií. 87 Táto okolnost môze okrem toho skôr vyvrátit ako potvrdit tvrdenie Komisie, pretoze odhaluje, ze oznamovatelia sa domnievali, ze na uskutocnenie zamýslanej koncentrácie v budúcnosti bude v prípade jej potreby nutné prijatie nového rozhodnutia o fúzii. 88 Komisia vo svojich písomnostiach vytýka oznamovatelom, ze "neboli úplne úprimní" vo svojom liste z 27. júna 2000, takze tento list by sa "nemal brat doslovne". 89 Pokial teda Komisia tvrdí, ze oznamovatelia v tom case s konecnou platnostou neupustili od nimi zamýslanej koncentrácie, jej tvrdenie je síce opodstatnené (pozri bod 79 vyssie), ale bez akejkolvek dôlezitosti. Na to, aby ipso facto existovala (alebo trvala) platná zmluva o fúzii v zmysle nariadenia c. 4064/89 nestací, aby dva podniky zamýslali uskutocnenie fúzie (alebo aby vo svojom úmysle zotrvávali). Právomoc Komisie nemôze spocívat len na subjektívnych zámeroch úcastníkov. Táto právomoc závisí, ako uvádza clánok 4 nariadenia, od "uzavretia zmluvy" o fúzii. Rovnako ako Komisia nemá právomoc prijat rozhodnutie podla nariadenia c. 4064/89 pred uzavretím takejto zmluvy, prestáva mat túto právomoc, len co je táto zmluva zrusená, aj ked dotknuté podniky pokracujú vo svojich rokovaniach s výhladom na uzavretie zmluvy "v inej podobe". 90 Ked teda Komisia oznamovatelom konkrétne vytýka, ze tajne zachovávali svoju zmluvu o fúzii zo 4. októbra 1999 v platnosti bez ohladu na znenie ich oficiálneho oznámenia z 27. júna 2000, je jasné, ze jej tvrdenie, hoci by mohlo mat právny význam, sa nezakladá na ziadnom dôkaze, ktorý by bol právne vyhovujúci. Predovsetkým v tlacovej správe spolocnosti Sprint alebo vo vyjadreniach hovorcu spolocnosti WorldCom z 27. júna 2000 nie je nic, co by túto výcitku podporilo, a to ani za predpokladu, zeby sa Komisia mohla odvolat na tieto dokumenty, ktoré nie sú uvedené v napadnutom rozhodnutí. 91 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze Komisia bola, vzhladom na list oznamovatelov z 27. júna 2000, zhrnutý v bode 80 vyssie a popísaný v bodoch 82 az 86 vyssie, povinná konstatovat, ze vzhladom na neexistenciu "zmluvy" o fúzii v zmysle clánku 4 nariadenia c. 4064/89 nemá právomoc prijat rozhodnutie podla clánku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia, ktorým by sa "oznámená koncentrácia" vyhlásila za nezlucitelnú so spolocným trhom. 92 Ziadne z dalsích tvrdení predlozených Komisiou v rámci predmetnej zaloby nemôze spochybnit tento záver. 93 Ako Komisia správne tvrdí, odkazujúc na bod 53 rozsudku Air France/Komisia, uz citovaný v bode 73 vyssie, jej právomoc sa neobmedzuje výlucne na oznámené koncentrácie a oznámenie je teda len nástrojom, ktorý umoznuje výkon právomoci, ktorú má Komisia v kazdom prípade a ktorá nemôze závisiet výlucne na zelaní úcastníkov. 94 V tejto súvislosti je potrebné odmietnut tvrdenie nemeckej vlády, podla ktorého môze byt rozhodnutie o nezlucitelnosti podla clánku 8 ods. 3 nariadenia c. 4064/89 prijaté len vtedy, pokial sa koncentrácia, ktorá hypoteticky nebola oznámená, uz uskutocnila a ak sa ukáze, ze sú potrebné opatrenia na rozdelenie podnikov podla clánku 8 ods. 4 uvedeného nariadenia. Takýto výklad je v rozpore s duchom, ako aj so znením nariadenia c. 4064/89, konkrétne jeho clánku 14 ods. 2 písm. c). 95 Komisia je vsak pri svojom prieskume povinná vziat do úvahy jestvujúci právny a skutkový kontext a predovsetkým konat na základe presných ustanovení neoznámenej zmluvy, na základe ktorej sa uskutocnuje koncentrácia (pokial ide o prieskum neoznámenej zmluvy obmedzujúcej hospodársku sútaz vykonávaný Komisiou bez návrhu pozri, analogicky, rozsudok Súdu prvého stupna z 5. apríla 2001, Wirtschaftsvereinigung Stahl a i./Komisia, T-16/98, Zb. s. II-1217, body 32 a 33). 96 Aj ked je teda pravda, ze úcastníci zmluvy o fúzii nemôzu zbavit Komisiu jej právomoci spätvzatím svojho oznámenia, Komisia musí pri výkone svojej právomoci rozhodovat o skutocnej koncentrácii, a nie ako to urobila v predmetnom prípade, ked následne po spätvzatí oznámenia a upustení od koncentrácie v pôvodne zamýslanej podobe rozhodovala o neurcitom úmysle úcastníkov zlúcit svoje cinnosti v inej podobe v budúcnosti. 97 Komisia okrem toho nemôze vykonat hodnotenie ustanovení zmluvy, pri ktorej úcastníci formálne oznámili, ze od nej odstupujú, bez toho, aby riskovala chyby, ktoré by mohli mat podstatný vplyv na jej posúdenie predmetnej koncentrácie. 98 V predmetnom prípade list oznamovatelov Komisii z 27. júna 2000 naznacoval aspon to, ze títo úcastníci predpokladali vykonanie urcitých zmien v oznámenej zmluve o fúzii, predtým nez by sa zamýslaná koncentrácia mohla prípadne uskutocnit "v inej podobe" v budúcnosti, a ze táto zmluva uz teda neodráza ich spolocný zámer. Z toho vyplýva, ze sa posúdenie ustanovení oznámenej zmluvy, o ktorej sa rozhodovalo v napadnutom rozhodnutí, nevyhnutne netýkalo rozsahu prípadnej novej koncentrácie zamýslanej oznamovatelmi pre budúcnost. 99 Táto chyba teda mohla mat podstatný vplyv na posúdenie koncentrácie vykonané Komisiou v napadnutom rozhodnutí. Keby Komisia zobrala do úvahy skutocný význam koncentrácie zamýslanej dotknutými úcastníkmi v inej podobe, nie je vylúcené, ze jej hodnotenie by bolo odlisné a ze by bola vyslovila, ze táto operácia nie je nezlucitelná so spolocným trhom (pozri, analogicky, rozsudok Wirtschaftsvereinigung Stahl a i./Komisia, uz citovaný v bode 95 vyssie, bod 45). 100 V tejto súvislosti je taktiez potrebné zdôraznit, ze nesprávnemu posúdeniu, ktorému sa Komisia vystavila pri svojom konaní v predmetnej veci, sa bolo mozné lahko vyhnút. Predovsetkým neexistovala ziadna striktná lehota predpísaná na prijatie tak riskantného rozhodnutia, akým bolo napadnuté rozhodnutie. 101 Ako totiz vyplýva z odôvodnenia c. 11 napadnutého rozhodnutia, Komisia usúdila, ze posledným dátumom pre prijatie tohto rozhodnutia, po ktorom by sa uz koncentrácia povazovala za zlucitelnú so spolocným trhom podla clánku 10 ods. 6 nariadenia c. 4064/89, bola streda, 12. júla 2000. Komisia vo svojom vyjadrení k zalobe okrem iného vysvetlila, ze sa v kolégiu stretáva raz za týzden, zvycajne v stredu, ze rozhodnutia podla clánku 8 ods. 3 nariadenia c. 4064/89 sa takmer systematicky prijímajú v ústnom konaní, aby sa zabezpecila väcsia prehladnost, a ze je pravidlom predlozit návrh na predposlednom stretnutí pred uplynutím lehoty stanovenej v clánku 10 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, aby kolégium mohlo rozhodovat o pozmenenom texte, ak by väcsina jeho clenov mala námietky proti prvému návrhu. 102 Ak teda Komisia mala pochybnosti, pokial ide o zmysel alebo úprimnost listu oznamovatelov z 27. júna 2000, mala na svojom stretnutí v stredu, 28. júna 2000, k dispozícii dostatok casu na to, aby odlozila formálne prijatie napadnutého rozhodnutia na stredu 5. alebo 12. júla 2000 a vyziadala si medzitým od oznamovatelov informácie podla clánku 11 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, v prípade potreby formou rozhodnutia podla odseku 5 toho istého ustanovenia. 103 Ako navyse ustanovuje clánok 10 ods. 4 nariadenia c. 4064/89, plynutie maximálne stvormesacnej lehoty na prijatie rozhodnutia o nezlucitelnosti podla clánku 8 ods. 3, ktorá je stanovená v clánku 10 ods. 3, je mozné výnimocne prerusit, ak si v dôsledku okolností, za ktoré je zodpovedný jeden z podnikov zapojených do koncentrácie, Komisia musela vyziadat informácie rozhodnutím podla clánku 11. Podla clánku 9 ods. 1 písm. a) a d) vykonávacieho nariadenia ide o takéto okolnosti vtedy, ak Komisii neboli v rámci nou stanovenej lehoty poskytnuté úplné informácie, ktoré si na základe clánku 11 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vyziadala od jedného z oznamovatelov, ako aj vtedy, ak oznamovatelia opomenuli oznámit Komisii podstatné zmeny skutocností uvedených v oznámení. 104 Ak sa teda Komisia v predmetnom prípade domnievala, ze so zretelom na list oznamovatelov z 27. júna 2000 nemá dostatok informácií na skoncenie konania, mohla sa pomocou formálneho dôkazu uistit, ze doslo k odstúpeniu alebo zruseniu zmluvy o fúzii, podobne ako to uz predtým sama urobila v prípade minimálne dvoch koncentrácií (pozri bod 111 nizsie). 105 Komisia sa taktiez nemôze odvolávat na to, ze musela zabránit moznému nesprávnemu alebo nepatricnému pouzitiu listu oznamovatelov z 27. júna 2000. 106 Predovsetkým nebolo nutné obávat sa, zeby oznamovatelia, vedome nevenujúci pozornost zákazu stanovenému v clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, po spätvzatí svojho oznámenia pokracovali v realizácii nimi zamýslanej koncentrácie, ci uz v oznámenej alebo v akejkolvek inej podobe. Ako zdôraznuje zalobca a nemecká vláda, oznamovatelia by sa v prípade takéhoto postupu vystavili riziku pokút stanovených v clánku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia c. 4064/89, ktoré by sa mohli rovnat 10 % ich celkového obratu. Tieto pokuty majú rovnaký odstrasujúci úcinok ako pokuty, ktoré clánok 14 ods. 2 písm. c) stanovuje pre prípady, ked podniky uskutocnia koncentráciu, ktorá bola rozhodnutím podla clánku 8 ods. 3 vyhlásená za nezlucitelnú so spolocným trhom. 107 S prihliadnutím na vsetky predchádzajúce úvahy treba konstatovat, ze Komisia tým, ze prijala napadnuté rozhodnutie, aj ked oznamovatelia oficiálne vzali spät svoje oznámenie a informovali Komisiu o upustení od koncentrácie v podobe predstavenej v oznámení, prekrocila hranice svojej právomoci podla nariadenia c. 4064/89. 108 V kazdom prípade, aj za predpokladu, zeby Komisia mala právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia, ako tvrdí na základe svojho rozlisovania medzi spätvzatím oznámenia a odstúpením od zmluvy o fúzii, je zrejmé, ze týmto rozlisovaním sa Komisia neocakávane odklonila od svojej ustálenej správnej praxe, ktorá je verejnosti známa. Zalobca sa odvolal na dvadsat prípadov, kde sa Komisia zjavne uspokojila s jednoduchým spätvzatím oznámenia dotknutými úcastníkmi a ukoncila konanie vo veci koncentrácie bez vydania rozhodnutia. 109 Z oznámení Komisie pod názvom "Spätvzatie oznámenia o koncentrácii" [neoficiálny preklad], ktoré sú jedinými dokumentmi uverejnenými vo veci c. IV/M.608, Ericsson/Ascom (Ú. v. ES C 292, 1995, s. 8) a c. IV/M.680, Kvaerner/Amec (Ú. v. ES C 8, 1996, s. 4), vsak vyplýva, ze v týchto prípadoch sa Komisia rozhodla uzavriet vec bez prijatia rozhodnutia v ten istý den, ked ju oznamovatelia informovali, ze "odlozili uskutocnenie oznámenej zamýslanej koncentrácie", a "preto sa rozhodli vziat spät oznámenie". 110 Okrem toho, vo velkom pocte iných prípadov [c. IV/M.208, Scott/Mölnlycke; c. IV/M.238, Siemens/Philips Kabel; c. IV/M.388, Unilever France/Ortiz Miko; c. IV/M.418, Tractebel/Distrigaz; c. IV/M.494, Colonia/Lefac/KMK-CCI; c. IV/M.562, Swissair/Sabena; c. IV/M.592, RWE-DEA/Enichem Augusta; c. IV/M.805, Telecom-2; c. IV/M.852, BASF/Shell; c. IV/M.888, Metallgesellschaft/AG; c. IV/M.892, Hochtief/Deutsche Bank/Holzmann; c. IV/M.905, Schweizer Rück/SAFR; c. IV/M.948, Watt AG; c. IV/M.974, Bertelsmann/Burda-Host; c. IV/M.1010, Artémis/Worms & Cie; c. IV/M.1047, Wienerberger/Cremer & Breuer (Ú. v. ES C 93, 1998, s. 23); c. IV/M.1246, LHZ/Carl Zeiss (Ú. v. ES C 384, 1998, s. 9); c. IV/M.1277, BLG Container/Maersk/Sea-Land Service (Ú. v. ES C 290, 1998, s. 12); c. IV/M.1321, Verbund/Kelag/Porr/OMV Proterra/Siemens/KRV (Ú. v. ES C 382, 1998, s. 3); c. IV/M.1431, Ahlström/Kvaerner (Ú. v. ES C 263, 1999, s. 3); c. IV/M.1447, Deutsche Post/Trans-o-flex (Ú. v. ES C 130, 1999, s. 9); c. IV/M.1609, Elf/Saga; c. IV/M.1703, Phelps Dodge/Asarco (Ú. v. ES C 313, 1999, s. 7); KOMP/M.2117, Aker Maritime/Kvaerner (Ú. v. ES C 9, 2001, s. 5); a KOMP/M.1829, HMTF Nabisco Group Holdings/Burlington Biscuits/United Biscuits] sa v oznámení v úradnom vestníku a/alebo v tlacovom vyhlásení, ktorým sa oznamuje skoncenie konania, jednoducho uvádza, ze "oznamovatelia informovali Komisiu, ze vzali spät svoje oznámenie" [neoficiálny preklad], bez toho, aby sa odkazovalo na stav plánu koncentrácie alebo samotnej zmluvy o fúzii. Tým, ze Komisia takto formulovala uvedené verejne prístupné dokumenty, nevyhnutne spôsobila v príslusných kruhoch existenciu domnienky, ze spätvzatie oznámenia je v praxi z pohladu Komisie rovnocenné upusteniu od zamýslanej koncentrácie, aj ked by jej súcasná správna prax bola iná. 111 V tejto súvislosti sa Komisia vo svojom vyjadrení k zalobe odvoláva na dva prípady [c. IV/1328, KLM/Martinair (Ú. v. ES C 162, 1999, s. 7), a c. IV/M.1412, Hutchinson Whampoa/RMPM/ECT (Ú. v. ES C 256, 1999, s. 5)], v ktorých podla jej tvrdenia predtým, nez vec uzavrela, naliehala na oznamovatelov, aby predlozili dôkaz o tom, ze odstúpili od nimi zamýslanej koncentrácie, ked tak oni sami neurobili. To, co bolo z týchto prípadov uverejnené ich oznámením v úradnom vestníku a/alebo v tlacových správach, vsak nepreukazuje takéto naliehanie z jej strany. V kazdom prípade Komisia nevysvetluje, preco nepostupovala rovnakým spôsobom v predmetnom prípade a preco sa namiesto toho ponáhlala prijat negatívne rozhodnutie den potom, co doslo k spätvzatiu oznámenia. 112 Za týchto okolností mali oznamovatelia právo legitímne ocakávat, ze ich list z 27. júna 2000 postacuje na uzavretie veci, v súlade s verejne známou predoslou správnou praxou Komisie a vzhladom na to, ze zo strany Komisie chýbalo oznámenie o opaku. V rozpore s tvrdením Komisie judikatúra Súdneho dvora potvrdzuje, ze samotná správna prax alebo necinnost, pokial nie je v rozpore s platnou právnou úpravou a nepredstavuje výkon volnej úvahy, môze vyvolat legitímnu dôveru dotknutej osoby, a tak sa dôvera nemusí nevyhnutne zakladat na oznámení so vseobecnou platnostou (rozsudok Súdneho dvora z 1. októbra 1987, Spojené královstvo/Komisia, 84/85, Zb. s. 3765; rozsudky Ferriere San Carlo/Komisia a Fingruth, uz citované v bode 71 vyssie; uznesenie predsedu Súdneho dvora z 10. júna 1988, Sofrimport/Komisia, C-152/88 R, Zb. s. 2931). 113 Súd prvého stupna teda konstatuje, ze Komisia prinajmensom porusila legitímnu dôveru oznamovatelov tým, ze prijala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby ich predtým informovala o tom, ze ich list jej nepostacuje, a ze preto zamýsla prijat rozhodnutie podla clánku 8 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, pokial jej ihned nepredlozia formálny dôkaz o odstúpení od zmluvy o fúzii. 114 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze druhý zalobný dôvod je dôvodný. V súlade s návrhmi zalobcu je preto potrebné zrusit napadnuté rozhodnutie, pricom nie je potrebné rozhodnút o ostatných zalobných dôvodoch a tvrdeniach predlozených zalobcom na podporu jeho zaloby. O trovách 115 Podla clánku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom zalobcu. 116 Podla clánku 87 ods. 4 prvého pododseku clenské státy, ktoré vstúpili do konania, znásajú svoje trovy konania. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozhodnutie Komisie c. 2003/790/EC z 28. júna 2000 o vyhlásení koncentrácie za nezlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (COMP/M.1741 - MCI WorldCom/Sprint) sa zrusuje. 2. Komisia znása svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania, ktoré vznikli MCI, Inc. 3. Spolková republika Nemecko a Francúzska republika znásajú svoje vlastné trovy konania. Pirrung Meij Forwood Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. septembra 2004. Tajomník Predseda komory H. Jung J. Pirrung __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXudkiOs/L98574-5744TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXudkiOs/L98574-5744TMP.html#Footref*