ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (druhá komora) z 8. júla 2004 ( [1]*1 ) Vo veci T-44/00, Mannesmannröhren-Werke AG, so sídlom v Mülheim an der Ruhr (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann, advokát, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalobca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: M. Erhart a A. Whelan, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vztahujúceho sa na konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B -- Bezsvíkové ocelové rúrky) ([2]Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1) alebo subsidíarne návrh na znízenie výsky pokuty ulozenej zalobcovi, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (druhá komora), v zlození: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia J. Pirrung a A. W. H. Meij tajomík: J. Plingers, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 19., 20. a 21. marca 2003, vyhlásil tento Rozsudok Skutkový stav a konanie ( [3]1 ) 1 Uvedená právna vec sa týka rozhodnutia Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vztahujúceho sa na konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B -- Bezsvíkové ocelové rúrky) ([4]Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1, dalej len "napadnuté rozhodnutie"). ... Konanie pred Súdom prvého stupna 34 Mannesmann, Corus, Dalmine, NKK Corp., Nippon, Kawasaki a Sumitomo podali v období medzi 28. februárom 2000 a 3. aprílom 2000 do kancelárie Súdu prvého stupna sedem zalôb proti napadnutému rozhodnutiu. 35 Uznesením z 18. júna 2000 po vypocutí úcastníkov konania bolo v súlade s clánkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna rozhodnuté o spojení vsetkých siedmich vecí na úcely ústneho konania. Po tomto spojení sa v kancelárii tajomníka Súdu prvého stupna mohli zalobcovia v týchto siedmich veciach oboznámit so vsetkými spismi súvisiacimi s uvedeným konaním. Rovnako sa prijali procesné opatrenia zaistujúce priebeh konania. 36 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (druhá komora) rozhodol o zacatí ústnej casti konania. Úcastníci konania predniesli svoje prejavy a odpovedali na otázky polozené Súdom prvého stupna na pojednávaní, ktoré sa konalo 19., 20. a 21. marca 2003. Návrhy úcastníkov konania 37 Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- subsidíarne znízil sumu ulozenej pokuty, -- zaviazal Komisiu nahradit trovy konania. 38 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobcu nahradit trovy konania. O návrhu zrusit napadnuté rozhodnutie 39 Na podporu svojho návrhu na zrusenie zalobca najprv poukazuje na celý rad zalobných dôvodov zameriavajúcich sa na spochybnenie platnosti správneho konania. Zalobca dalej namieta porusenie clánku 81 ods. 1 ES, pretoze Komisia po právnej stránke dostatocne nepreukázala existenciu vytýkaného porusenia v clánku 1av clánku 2 napadnutého rozhodnutia. O zalobných dôvodoch poukazujúcich na procesné chyby O zalobných dôvodoch poukazujúcich na porusenie práva na obhajobu Komisiou, ktorá mala odmietnut zalobcovi prístup k niektorým zlozkám spisu -- Tvrdenia úcastníkov konania 40 Zalobca uvádza, ze nemal prístup ku kompletnému správnemu spisu. Komisia bez dalsieho vysvetlenia a bez preskúmania obsahu listín, ktoré jej zaslal Dozorný úrad EZVO, neumoznila zalobcovi oboznámit sa s týmito listami, brániac sa, ze tieto dokumenty majú interný charakter. Mannesmann sa tiez domnieva, ze mu boli odoprené niektoré listiny slúziace v jeho prospech. 41 Mannesmann vytýka Komisii, ze nerespektovala konanie podla bodu II A oznámenia Komisie 97/C 23/03 o interných pravidlách spracovania ziadostí o prístup k spisu v prípadoch podla clánkov [81] a [82] Zmluvy ES, clánkov 65 a 66 Zmluvy o ESUO a nariadenia Rady (EHS) c. 4064/89 ([5]Ú. v. ES C 23, 1997, s. 3, dalej len "oznámenie o prístupe ku spisu"). V zmysle tohto oznámenia vypocúvajúci úradník je povinný kontrolovat klasifikáciu spisových dokumentov a prípadne overit, ci majú interný charakter. Táto povinnost kontroly nezávisí od iniciatívy podnikov. Mannesmann sa domnieva, ze rovnako nie je schopný urcit, ci OV a správny spis obsahujú alebo nie vsetky listiny slúziace v jeho prospech. 42 Okrem toho, Mannesmann vytýka Komisii, ze mu nezaslala zoznam vsetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise, ktorý by mu umoznil poziadat o oboznámenie sa s niektorými z týchto listín (rozsudky Súdu prvého stupna z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, [6]T-30/91, Zb. s. II-1775, body 89 a 93 az 95, a ICI/Komisia, [7]T-36/91, Zb. s. II-1847, body 99 a 103 az 105). Komisia bola povinná oznacit na uvedenom zozname listiny s interným charakterom (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazývaný "Cement", [8]T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, body 168 a 186). Komisia rovnako porusila právo na obhajobu. Takéto porusenie práva nemozno "napravit" pred Súdom prvého stupna (uz citovaný rozsudok Solvay/Komisia, bod 98). 43 Na pojednávaní sa Mannesmann analogicky odvolal na nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ([9]Ú. v. ES L 145, s. 43). 44 Na uvedené tvrdenia, Komisia odpovedala, ze podla ustálenej judikatúry nie je povinná povolit prístup k svojim interným dokumentom (rozsudky Súdu prvého stupna zo 17 decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, [10]T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 54; z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, [11]T-65/89, Zb. s. II-389, a rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, bod 420). Tieto dokumenty vo svojej podstate nemôzu slúzit ako dôkaz pre porusenie (pozri bod I A 3 oznámenia o prístupe k spisu). V kazdom prípade Mannesmann nepreukázal, ze napadnuté rozhodnutie spocíva na dokumentoch, ku ktorým nemal prístup. 45 Komisia sa domnieva, ze oznacenie sporných interných dokumentov nevyvoláva pochybnosti. V súlade s ustanoveniami bodu II A 2 písm. c) oznámenia o prístupe k spisom, korespondencia medzi Komisiou a iným verejným orgánom, takým ako Dozorný úrad EZVO, patrí do interných dokumentov. 46 Pokial ide o respektovanie povinnosti zo strany vypocúvajúceho úradníka kontrolovat dokumenty nachádzajúce sa v spise, Mannesmann neuviedol ziadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. Komisia navyse podciarkuje, ze Mannesmann nevyuzil moznost stanovenú v bode II A 2 oznámenia o prístupe k spisu poziadat vypocúvajúceho úradníka o overenie povahy interných dokumentov sporných listín. 47 Nakoniec Komisia odmieta tvrdenie, ze je povinná zaslat podnikom zoznam interných dokumentov nachádzajúcich sa v spise. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 48 Znenie bodu II A 2 oznámenia o prístupe k spisu je: "S cielom zjednodusit správu a zvýsit úcinnost sa interné dokumenty v budúcnosti zaradia do zbierky interných dokumentov týkajúceho sa prípadov, ktoré sú predmetom vysetrovania (neprístupné) obsahujúce vsetky interné dokumenty v chronologickom poradí. Klasifikácia v tejto kategórii podlieha kontrole úradníka pre vypocúvanie, ktorý v prípade potreby overí, ci dokumenty, ktoré sú tu obsiahnuté, sú 'interné dokumenty`. Napríklad za interné dokumenty sa povazujú: ... c) korespondencia s inými verejnými orgánmi týkajúca sa prípadu (19); ..." 49 Poznámka pod ciarou c. 19 oznámenia o prístupe k spisu upresnuje: "Potrebné je chránit dôvernost dokumentov získaných od verejných orgánov; toto pravidlo sa uplatnuje nielen na dokumenty od orgánov pre hospodársku sútaz, ale tiez na tie, ktoré sú od iných verejných orgánov, clenských státov alebo neclenských krajín. ... Je vsak potrebné rozlisovat medzi stanoviskami alebo pripomienkami vyjadrenými inými verejnými orgánmi, ktorým sa poskytuje absolútna ochrana, a akýmikolvek osobitnými dokumentmi, ktoré môzu poskytnút, na ktoré sa vzdy nevztahuje výnimka..." 50 Na rozdiel od tvrdenia spolocnosti Mannesmann treba zdôraznit, ze zo znenia bodu II A 2 oznámenia o prístupe k spisu vyplýva, ze kontrola vykonávaná vypocúvajúcim úradníkom spocívajúca v overovaní interného charakteru dokumentov nachádzajúcich sa v spise nie je systematickou súcastou správneho konania. Kedze vypocúvajúci úradník "môze" podla uvedeného bodu, "ak je to nevyhnutné", vykonat takéto overovanie, treba uzavriet, ze v prípade, ak oznacenie niektorých dokumentov ako "interný dokument" nie je spochybnované alebo uz nie je viac spochybnované, tak overovanie z jeho strany nie je nevyhnutné. Opacný výklad by neprimerane stazil pracovnú zátaz Komisie v rámci správneho konania a bol by v rozpore s cielom, podla ktorého táto metóda klasifikácie dokumentov bola prijatá z "dôvodov zjednodusenia a efektívnejsieho chodu správy". Dalej treba zistit, ci v rámci správneho konania Mannesmann poziadal, aby vypocúvajúci úradník overil interný charakter dokumentov, ktoré Komisii zaslal Dozorný úrad EZVO, a ktoré boli oznacené ako interné dokumenty. 51 V tomto ohlade treba pripomenút, ze listom z 12. marca 1999, ktorý tvorí prílohu zaloby, Mannesmann adresoval ziadost o prístup k dotknutým dokumentom. Komisia listom z 22. marca 1999, ktorý tvorí takisto prílohu k zalobe, zamietla túto ziadost s odôvodnením, ze tieto dokumenty boli skutocne interné, v zmysle bodu II A oznámenia o prístupe k spisom (pozri najmä bod II A 2 tohto oznámenia). 52 Bez toho, aby to Mannesmann popieral, Komisia vo svojom vyjadrení k zalobe uviedla, ze zalobca po odmietnutí prístupu, ktorý obsahoval list z 22. marca 1999, uvedené rozhodnutie nenapadol a neziadal vypocúvajúceho úradníka, aby overil, ci odpoved Komisie je správna a dôvodná. Vo svojej replike sa Mannesmann obmedzil na tvrdenie, ze nemá právo podat vypocúvajúcemu úradníkovi novú ziadost. Z casti správy vypocúvajúceho úradníka, ktorú Komisia citovala vo svojej odpovedi na otázku polozenú Súdom prvého stupna, vyplýva, ze "ziadna otázka vztahujúca sa na právo obhajoby, v uzsom slova zmysle, osobitne, ziadna otázka týkajúca sa prístupu k spisu nebola polozená..." úcastníkmi konania. 53 Kedze Mannesmann po dorucení listu z 22. marca 1999 nepoziadal o overenie oznacenia dokumentov nachádzajúcich sa v administratívnom spise Komisie na stranách 1 az 350 interných dokumentov, nebolo nevyhnutné, aby vypocúvajúci úradník v uvedenom prípade vykonal takéto overenie. Ak Komisia z dôvodu interného charakteru dokumentov písomnou formou odmietne prístup k niektorým listinám spisu, tak je na ziadatelovi, pokial sa domáha, aby vypocúvajúci úradník preskúmal uvedenú otázku, aby pri opätovnej ziadosti o prístup spochybnil interný charakter uvedených dokumentov. 54 Pokial Mannesmann namieta, ze mu Komisia neposkytla zoznam vsetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise vrátane interných z judikatúry, ktorú predlozil na podporu svojich tvrdení, nevyplýva, ze by samotná skutocnost spocívajúca v tom, ze Komisia neposkytla takýto zoznam úcastníkom konania v stádiu správneho konania, zakladala porusenie práva na obhajobu. V rozsudkoch Solvay/Komisia, uz citovaný v bode 42 vyssie (body 89 a 93 az 95), a ICI/Komisia, uz citovaný v bode 42 vyssie (body 99 a 103 az 105), Súd prvého stupna posudzoval len otázku nevyhnutnej rovnováhy medzi právom na prístup k dokumentom v neprospech a v prospech a ochranou obchodného tajomstva podnikov, neposudzoval vsak ochranu interných dokumentov. Z rozsudku Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie (body 5, 168 a 186), vyplýva, ze Súd prvého stupna poziadal Komisiu, v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania, aby predlozila opis interných dokumentov, ktorých obsah nebol ani v strucnosti specifikovaný v zozname poskytnutom úcastníkom správneho konania, avsak z týchto okolností nevyplýva, ze by Komisia porusila právo na obhajobu. 55 V kazdom prípade treba zdôraznit, ze k poruseniu práva na obhajobu dôjde na základe procesnej chyby len vtedy, ak má táto chyba konkrétny dosah na moznost dotknutého podniku sa obhajovat (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, body 852 az 860). 56 V uvedenom prípade Súd prvého stupna poziadal Komisiu v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania, aby predlozila zoznam s obsahom strán 1 az 350 svojho administratívneho spisu. Z uvedeného zoznamu vyplýva, ze vsetky dotknuté dokumenty sú interné a nemajú povahu dôkazu smerujúceho v prospech alebo neprospech a v tomto zmysle na ich základe ani nie je mozné urcit, ci jeden alebo ostatné podniky porusili alebo nie právne predpisy, takze ani neoverenie interného charakteru týchto dokumentov vypocúvajúcim úradníkom ani odmietnutie Komisie predlozit zoznam pozostávajúci z opisu uvedených dokumentov sa nemohli dotknút moznosti spolocnosti Mannesmann obhajovat sa, a teda porusit jeho právo na obhajobu. Po dorucení tohto zoznamu Mannesmann na pojednávaní netvrdil v rozpore s tým, co uviedol pred jeho prijatím, ze niektoré z vymenovaných dokumentov z tohto zoznamu v skutocnosti neboli internými dokumentmi. 57 S ohladom na predchádzajúci bod treba rovnako odmietnut dalsiu argumentáciu spolocnosti Mannesmann prednesenú na pojednávaní, zalozenú na analógii s nariadením c.1049/2001. Aj za predpokladu, zeby Mannesmann preukázal, ze mal právo na prístup k predmetným dokumentom, táto skutocnost by mu neumoznila lepsie sa obhajovat v rámci konania vedeného Komisiou. V dôsledku toho táto argumentácia nemôze v ziadnom smere odôvodnit zrusenie napadnutého rozhodnutia. 58 Navyse treba podotknút, ze nariadenie c. 1049/2001 a tiez rozhodnutie Komisie 94/90/ESUO, ES, Euratom z 8. februára 1994 o prístupe verejnosti k dokumentom Komisie ([12]Ú. v. ES L 46, s. 58), ktoré bolo nahradené uvedeným nariadením stanovuje, ze ziadatel musí vykonat speciálne procesné úkony, najmä podat formálnu ziadost a v prípade odmietnutia dalsiu ziadost, aby sa mohol odvolat na jeho materiálne ustanovenia. V uvedenom prípade Mannesmann nesledoval tento procesný postup a nemohol ho obíst tým, ze poziadal o analogické uplatnenie týchto materiálnych ustanovení. 59 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze tento zalobný dôvod sa zamieta. O údajne nedostatocnej lehote na odpoved na OV -- Tvrdenia úcastníkov konania 60 Mannesmann sa domnieva, ze mu nebola poskytnutá dostatocná lehota na odpoved na OV. Komisia pri urcení lehoty opomenula vziat do úvahy osobitosti uvedenej veci. Lehota zacala plynút 11. februára 1999, od tohto dátumu mali príjemcovia rozhodnutia prístup k spisu, a uplynula 20. apríla 1999. Napriek rozsiahlosti spisu a niektorým listinám, ktoré boli vyhotovené v jazykoch, ktoré sa obycajne nepouzívajú, Komisia bez osobitného odôvodnenia odmietla 22. marca 1999 jeho ziadost o dodatocnú lehotu. Vzhladom na vysetrovanie v dalsej spojenej veci bol Mannesmann nútený obhajovat sa v dvoch veciach s tým, ze disponoval len extrémne krátkymi lehotami. Spomedzi príjemcov napadnutého rozhodnutia sa v takejto situácii ocitol len on. Zalobca sa domnieva, ze bol podrobený diskriminacnému zaobchádzaniu. 61 Komisia odmieta tieto tvrdenia. Kazdý príjemca OV disponoval dvojmesacnou lehotou od dna dorucenia, t. j. od 3. februára 1999, na prípravu odpovede. Komisia na základe ziadosti spolocnosti Mannesmann z 22. marca 1999, prelozila dátum na podanie vyjadrenia na OV na 20. apríla 1999. Opatrenie takejto povahy nepodlieha poziadavkám na odôvodnenie, ktoré sú stanovené v clánku 253 ES. Priblizne dva a pol mesacná lehota, ktorá bola poskytnutá spolocnosti Mannesmann na prípravu odpovede, je podla Komisie dostatocná. V tomto smere sa Komisia odvoláva najmä na rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie (body 654 a 655). -- Posúdenie Súdom prvého stupna 62 Treba pripomenút, ze clánok 11 ods. 1 nariadenia Komisie 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypocutí strán podla 19 ods. 1 a 2 nariadenia Rady c. 17 ([13]Ú. v. ES 127, s. 2268), uplatnitelný na dátum odoslania OV zalobcovi, a clánok 14 nariadenia Komisie (ES) c. 2842/1998 z 22. decembra 1998 o vypocutí strán v urcitých konaniach podla clánkov [81] a [82] Zmluvy o ES ([14]Ú. v. ES L 354, s. 18), uplatnitelný po 31. januári 1999, zarucujú príjemcom OV dostatocnú lehotu potrebnú na uplatnenie práva na obhajobu, ktorú Komisia stanoví aspon na dva týzdne, pricom zoberie ohlad na cas pozadovaný na prípravu podania, ako aj na naliehavost veci. Lehota sa urcuje v závislosti od zlozitosti konkrétneho prípadu (rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, bod 653, a uz citovaná judikatúra). 63 Ako to uz Komisia zdôraznila vo svojom vyjadrení k zalobe, z bodu 207 svojej XXIII Správy o politike hospodárskej sútaze z roku 1993 vyplýva, ze v stredne zlozitých veciach sa bude poskytovat vseobecná dvojmesacná lehota, v komplikovaných veciach sa poskytne vseobecná trojmesacná lehota, prípadne pri zohladnení obdobia prázdnin sa tieto lehoty predlzia. V závere tohto bodu sa upresnuje, ze na rozdiel od doterajsej praxe tieto relatívne dlhé lehoty sa "v zásade" predlzovat nebudú. 64 V uvedenej veci Komisia podla nariadenia c. 99/63 urcila zalobcovi listom z 21. januára 1999, ku ktorému bolo prilozené OV, dvojmesacnú lehotu od dna jeho dorucenia. Kedze Mannesmann poziadal listom z 12. marca 1999 o dodatocnú dvojmesacnú lehotu, Komisia mu listom z 22. marca 1999 priznala k pôvodnej dvojmesacnej lehote priznanej listom z 21. januára 1999 dodatocnú 17-dnovú lehotu na odpoved na OV. 65 Pokial ide zaciatok lehoty, ktorý sa má vziat do úvahy pri pocítaní dlzky casového obdobia, ktorým disponovali príjemcovia OV na formulovanie ich vyjadrení, treba pripomenút, ze vsetky najdôlezitejsie dokumenty zo spisu, spolu ich bolo 32, tvorili prílohu k OV. Za týchto podmienok treba zhodnotit, ze príjemcovia OV mohli zacat efektívne s jeho analýzou od jeho dorucenia, co sa týka spolocnosti Mannesmann 3. februára 1999, ako to uvádza Komisia, a nie od dátumu prístupu zalobcu k celému spisu, teda od 11. februára 1999, ako to tvrdí Mannesmann. Priznanie dodatocnej lehoty Komisiou do 20. apríla 1999 predstavuje predlzenie pôvodnej lehoty o 17 dní. 66 Pokial sa v uvedenej veci nastoluje otázka rozsiahlosti spisu, ktorý obsahuje viac ako 15000 strán, Komisia správne upozornila na to, ze pri vysetrovaní vo veciach hospodárskej sútaze takýto rozsah nie je výnimocný. Z pohladu skutkovej zlozitosti nemozno predmetnú vec stotoznovat s tou, ktorá vyústila do rozsudku Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, v ktorej sa oznámenia o výhradách dorucovali 76 podnikom a zdruzeniam podnikov (body 3, 4 a 654 rozsudku) a v rámci ktorej sa urcila po dvoch predlzeniach dotknutým podnikom stvormesacná lehota na formulovanie ich vyjadrení k oznámeniu o výhradách. Mannesmann nepredlozil ziadny osobitný dôkaz, ktorý by svojou povahou preukázal závaznost a/alebo zlozitost uvedenej veci. 67 K tvrdeniu, ze Mannesmann musel odpovedat na oznámenia súbezne v dvoch veciach (veci IV/E-1/35.860-B a IV/E-1/35.860-A), Komisia vo svojom vyjadrení k zalobe podotýka, ze obe predmetné veci "úzko súviseli a prelínali sa tak v bodoch týkajúcich sa výhrad, ako aj sporných dokumentov". Navyse Komisia podciarkuje, ze dve oznámenia o výhradách sa adresovali spolocnosti Corus a dvom japonským výrobcom. Treba zdôraznit, ze vo svojej replike Mannesmann nenamietal skutkovú stránku týchto pripomienok, len sa obmedzil na otázku, preco Komisia neadresovala ani jedno oznámenie o výhradách dotknutým podnikom, ak obe veci sú úzko spojené, co je vsak v uvedenom kontexte nerelevantná pripomienka. Kedze obe veci, ktorých predmetom boli dve oznámenia o výhradách, boli znacne podobné, treba skonstatovat, ze povinnost predlozit vyjadrenia v dvoch súbezne prebiehajúcich veciach nepredstavovala pre Mannesmann mimoriadnu pracovnú zátaz. 68 Vzhladom na vyssie uvedené celková lehota urcená pre Mannesmann v dlzke dva a pol mesiaca na sformulovanie vyjadrení bola dostatocná na to, aby sa mohol úcinne obhajovat (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, [15]40/73 az 48/73, 50/73, 54/73 az 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 94 az 99). 69 Pokial ide o tvrdenie spolocnosti Mannesmann, podla ktorého mal byt obetou porusenia zásady rovnakého zaobchádzania, treba skonstatovat, ze ak urcené lehoty sú dostatocné na umoznenie obhajoby úcastníkov konania, tieto môzu by stanovené pausálne a nie je potrebné, aby proporcionálne zodpovedali vyzadovanej príprave v kazdom individuálnom prípade. 70 V tomto zmysle treba pripomenút, ze analogicky podla clánku 230 piateho odseku ES sa zaloba o neplatnost musí podat v lehote do dvoch mesiacov, v súlade s ustálenou judikatúrou vsak v ziadnom prípade nemôze byt predlzená, okrem prípadu vyssej moci, a jej nedodrzanie má automaticky za následok neprípustnost zaloby (v tomto zmysle pozri uznesenie Súdu prvého stupna z 21. marca 2002, Laboratoire Monique Rémy/Komisia, [16]T-218/01, Zb. s. II-2139, potvrdené po podaní odvolania uznesením Súdneho dvora z 30. januára 2003, Laboratoire Monique Rémy/Komisia, C-176/02 P, neuverejnené). Za týchto podmienok sa urcenie pausálnej lehoty v práve Spolocenstva nemôze samo osebe povazovat za porusenie zásady rovnakého zaobchádzania (v tomto zmysle rovnako pozri rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, bod 654). 71 Skutocnost, ze ostatným dotknutým príjemcom oznámení o výhradách a spolocnosti Mannesmann boli poskytnuté rovnaké lehoty na odpovede, pricom ostatní príjemcovia odpovedali len na jedno oznámenie a Mannesmann odpovedal na dve oznámenia, nie je nezákonná, pretoze lehota urcená pre Mannesmann bola posúdená ako dostatocná. 72 Na záver, pokial ide o údajný nedostatok odôvodnenia pri odmietnutí priznat spolocnosti Mannesmann dodatocnú lehotu dvoch mesiacov na predlozenie vyjadrení, treba poukázat, ze podla ustálenej judikatúry poziadavka vztahujúca sa na odôvodnenie sa musí hodnotit podla okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, povahy namietaných dôvodov a záujmu, ktorý na získaní vysvetlenia môzu mat príjemcovia alebo iné osoby dotknuté aktom priamo a individuálne. V tomto ohlade nie je potrebné, aby odôvodnenie oznacovalo vsetky skutkové a právne okolnosti, pretoze otázka, ci odôvodnenie aktu zodpovedá poziadavkám clánku 253 ES sa musí posúdit nielen z pohladu jeho znenia, ale aj z jeho kontextu a rovnako z pohladu právnych noriem v dotknutej oblasti (rozsudok Súdneho dvora z 9. januára 2003, Petrotub a Republica/Rada, [17]C-76/00 P, Zb. s. I-79, bod 81, a uz citovaná judikatúra). 73 Treba pripomenút, ze XXIII Správa o politike hospodárskej sútaze stanovuje v bode 207, ze v zásade v stredne zlozitých veciach sa na odpovede na oznámenia o výhradách bude poskytovat dvojmesacná lehota (pozri bod 63 vyssie). Z uvedeného treba vyvodit, ze Komisia poskytnutím dvojmesacnej lehoty, nevyhnutne posúdila zlozitost uvedenej veci za "strednú" a priznanú lehotu v zásade dostatocnú na to, aby umoznila príjemcom OV predlozit vyjadrenia. Z hladiska tohto konstatovania sa musí posudzovat odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí priznat pozadovanú dodatocnú lehotu. 74 V tomto prípade nebolo potrebné osobitne odôvodnit odmietnutie Komisie priznat dodatocnú dvojmesacnú lehotu. Treba podciarknut, ze Komisia priznala spolocnosti Mannesmann dodatocnú lehotu 17 dní a uviedla, ze "nie je mozné" priznat ziadanú dvojmesacnú lehotu, pricom zaujala postoj k zlozitosti veci v súlade s bodom 207 XXIII Správy o politike hospodárskej sútaze a implicitne potvrdila svoju pôvodnú analýzu. Vzhladom na restriktívnu politiku Komisie pri predlzovaní lehôt na odpovede na oznámenia o výhradách vyjadrené v uz citovanom bode 207 mozno na priznanie dodatocnej lehoty hladiet ako na ústupok zo strany Komisie voci spolocnosti Mannesmann. Z uvedeného vyplýva, ze tento podnik sa nemôze dovolávat zrusenia rozhodnutia o odmietnutí priznat ziadanú lehotu z dôvodu chýbajúceho osobitného odôvodnenia. 75 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze vsetky námietky spolocnosti Mannesmann smerujúce proti odmietnutiu Komisie priznat dodatocnú lehotu, o ktorú poziadal, sa zamietajú. O pouzití dokumentu Rozdelujúci klúc ako listiny v neprospech -- Tvrdenia úcastníkov konania 76 Mannesmann namieta prípustnost dokumentu Rozdelujúci klúc ako dôkaz. Zalobca upresnuje, ze Komisia sa pri konstatovaní porusenia uvedeného v clánku 1 a 2 napadnutého rozhodnutia oprela hlavne o tento dokument. Kedze Komisia nezverejnila totoznost autora tohto dokumentu, jeho hodnovernost a dôkazná sila je spochybnená. 77 V kazdom prípade mala Komisia upresnit, za akých okolností si zabezpecila tento dokument, na ktorý sa odvolala ako na priamy dôkaz proti nezákonnému aktu. V súlade so zásadami, ktoré sú vlastné právnemu státu, si osoba, proti ktorej smeruje takýto dôkaz, môze zabezpecit svoju obhajobu, len ak sa upresnia tieto okolnosti (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche, [18]85/76, Zb. s. 461). 78 Na rozdiel od toho, co bolo skonstatované v rozsudku Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia ([19]145/83, Zb. s. 3539), v rámci ktorého sa o dôveryhodnosti informátora Komisie nepochybovalo, ziaden z dotknutých podnikov nepriznal pravost tohto dokumentu. Kedze Komisia nepreukázala pravost dokumentu Rozdelujúci klúc, nemohla ho pouzit proti spolocnosti Mannesmann. Toto porusenie práva na obhajobu odôvodnuje zrusenie napadnutého rozhodnutia. 79 Hoci ide o zákonné pouzitie tohto dôkazu, Mannesmann namieta aj jeho dôkaznú hodnotu. Po prvé, dokument Rozdelujúci klúc je v rozpore s inými dôkazmi zhromazdenými pocas vysetrovania. Rovnako, podla odôvodnenia 86 napadnutého rozhodnutia Komisia povazovala dokument Rozdelujúci klúc za výslovne rozporný s vyhláseniami Vallourec, podniku, ktorý siroko prispel k zisteniu skutkového stavu. Po druhé, dokument Rozdelujúci klúc je v rozpore so skutocnostou spocívajúcou v tom, ze podniky Siderca a Tubos de Acero de Mexico SA pravdepodobne dodávali rúry do Európy. Tento dokument nemôze slúzit ako dôkaz proti vytýkanému poruseniu. 80 Komisia uvádza, ze podla clánku 287 ES je povinná dodrziavat sluzobné tajomstvo, a ze rovnako musí napriek riziku obmedzenia svojho konania garantovat anonymitu svojim informátorom. Záujem podnikov na poznaní pôvodu niektorých dokumentov musí byt v súlade s verejným záujmom postihovat zakázané dohody a nálezitou ochranou poskytovanou informátorom (rozsudok Adams/Komisia, uz citovaný v bode 78 vyssie, bod 34). V uvedenom prípade sa práva na obhajobu respektovali. Mannesmann v nicom nepreukázal, ze by anonymná povaha uvedeného dokumentu porusila jeho práva na obhajobu. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 81 Najprv treba zdôraznit, ze v odôvodneniach napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa konstatovaného porusenia v clánku 1 sa Komisia v sirokej miere opierala o vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996 (osobitne pozri odôvodnenia 56 az 58, 60 az 62 a 131), ktoré boli doplnené jeho vyhlásením zo 14. októbra 1996 a dokumentom s názvom "Overenie vykonané u Valloureca" (dalej len "vyhlásenia pána Verlucu"). Ak sa Komisia rovnako v tomto kontexte osobitne oprela v odôvodneniach 85 a 86 napadnutého rozhodnutia aj o dokument Rozdelujúci klúc, tak tento dokument má vo vseobecnej casti rozhodnutia mensiu váhu ako vyhlásenia pána Verlucu. 82 Tvrdenie spolocnosti Mannesmann spocívajúce v tom, ze Komisia sa mala hlavne opriet o tento dokument pri konstatovaní porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, treba jednoznacne zamietnut. Pokial ide o porusenia uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia, vyhlásenia pána Verlucu a dokument Rozdelujúci klúc sú iba okrajovo dôlezité. 83 V odôvodnení 85 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, ze dokument Rozdelujúci klúc jej odovzdala 12. novembra 1997 osoba, ktorá nebola úcastníkom konania. Komisia sa podporne odvoláva na tento dokument pri opise vývoja vztahov od konca roku 1993 v rámci Európsko-japonského klubu. Podla informátora, zdrojom tohto dokumentu bol jeden z obchodných zástupcov úcastníkov klubu. Podla Komisie tento dokument, v ktorom je tabulka s rozdelením uvedených trhov medzi európskych, japonských a juhoamerických výrobcov, potvrdzuje, ze nadviazanie kontaktov s výrobcami z Juznej Ameriky bolo ciastocne úspesné. Osobitne tento dokument upravuje 100 %-ný podiel európskych výrobcov v Európe a 100 %-ný podiel japonských výrobcov v Japonsku. Pokial ide dalsie trhy, európski výrobcovia mali 0 %-ný podiel na trhu na Dalekom východe, 20 %-ný podiel na Blízkom východe a 0 %-ný podiel v Juznej Amerike. 84 Pokial ide o prípustnost dokumentu Rozdelujúci klúc ako dôkazu porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, v práve Spolocenstva prevláda zásada volného hodnotenia dôkazov a jediným rozhodujúcim kritériom pri hodnotení dôkazov je ich vierohodnost (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf vykonávajúci funkciu generálneho advokáta, súvisiace s rozsudkom Súdu prvého stupna z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, [20]T-1/89, Zb. s. II-867, II-869, II-954, v tomto zmysle tiez pozri rozsudok Súdneho dvora 23. marca 2000, Met-Trans a Sagpol, [21]C-310/98 a C-406/98, Zb. s. I-1797, bod 29, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 7. novembra 2002, Vela a Tecnagrind/Komisia, [22]T-141/99, T-142/99, T-150/99 a T-151/99, Zb. s. II-4547, bod 223). Navyse pre Komisiu môze byt nevyhnutné, aby chránila anonymitu informátorov (pozri v tomto zmysle rozsudok Adams/Komisia, uz citovaný v bode 78 vyssie, bod 34), pricom táto okolnost ju nemôze donútit, aby odstránila dôkaz, ktorým disponuje. 85 V dôsledku toho, ak sú tvrdenia spolocnosti Mannesmann, pokial ide o vierohodnost a potom dôkaznú silu dokumentu Rozdelujúci klúc, relevantné, to este neznamená, ze tento dokument je neprípustným a ze ho treba odstránit zo spisu. 86 Do tej miery, do akej tvrdenia spolocnosti Mannesmann, ktoré sa týkajú prípustnosti uvedeného dokumentu, vychádzajú z námietky o jeho vierohodnosti, treba len skonstatovat, ze táto vierohodnost je nevyhnutne znízená tým, ze kontext vypracovania tohto dokumentu nie je skoro vôbec známy a v tomto ohlade sa nemôzu overit ani tvrdenia Komisie (pozri bod 83 vyssie). 87 Do tej miery, do akej Rozdelujúci klúc obsahuje speciálne informácie zodpovedajúce informáciám, ktoré sa nachádzajú v iných dokumentoch, najmä vo vyhláseniach pána Verlucu, tak potom treba usúdit, ze tieto dôkazy sa môzu vzájomne posilnovat. 88 V tomto ohlade treba podciarknut, ze vyhlásenia pána Verlucu zo 17. septembra 1996 dávajú dôraz na "pôvodný" rozdelujúci klúc, ktorý sa uplatnoval pri "medzinárodných výzvach na podanie ponúk" a ktorý sa zameriaval na uzatvorené zmluvy medzi japonskými a európskymi výrobcami, takze existencia takéhoto rozdelenia v rámci Európsko-japonského klubu bola dostatocne podlozená. Navyse z internej poznámky podniku Vallourec z 27. januára 1994, obsiahnutej na strane 4822 spisu Komisie, s názvom "Zápisnica zo stretnutia s JF v Bruseli 25/1", vyplýva, ze aby Vallourec zostal "v rámci systému..., zakázal sa mu [Daleký východ], Juzná Amerika, a mal sa obmedzit na Stredný východ s rozdelením 20 % pre 3". Ked Komisia poziadala pána Verlucu, aby komentoval tieto dva dokumenty, uviedol, ze tieto dokumenty podávajú správu o pokuse zmenit platný rozdelujúci klúc s tým, aby sa zobral do úvahy predaj výrobcov z Juznej Ameriky a "nadobudnuté pozície" na rôznych trhoch. 89 Pokial ide o otázku, ci juhoamerickí výrobcovia kladne odpovedali na postoj európskych výrobcov na konci roka 1993, Mannesmann zdôraznuje, ze dokument Rozdelujúci klúc je v rozpore s tvrdeniami pána Verlucu obsiahnutými v dokumente Overenie vykonané u Valloureca (v bode 1.3), co spochybnuje spolahlivost týchto dvoch dôkazov. Na základe dokumentu Rozdelujúci klúc Komisia v odôvodnení 86 napadnutého rozhodnutia tvrdila, ze "úzky kontakt s výrobcami z Juznej Ameriky bol ciastocne úspesný", a uznáva, ze toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením pána Verlucu nachádzajúcim sa v dokumente Overenie vykonané u Valloureca, podla ktorého "Európsko-japonský klub nezahrnal juhoamerických výrobcov..., na konci roka 1993 s nimi prebehli prieskumné kontakty s cielom dosiahnut rovnováhu odrázajúcu dosiahnuté pozície (pre Európanov priblizne 20 % na Strednom východe). Ale velmi rýchlo sa vsak ukázalo, ze tieto pokusy zostanú neúspesné". 90 Napriek tomu treba zdôraznit, ze podla dokumentu Rozdelujúci klúc, juhoamerickí výrobcovia prijali navrhnutý rozdelujúci klúc "okrem európskeho trhu", na ktorom sa mali jednotlivé veci v duchu spolupráce posudzovat "jednotlivo". Komisia v odôvodnení 94 napadnutého rozhodnutia uzavrela, ze výrobcovia z Juznej Ameriky neakceptovali skutocnost, ze európsky trh by mal byt vyhradený európskym výrobcom. 91 Z rôznych poznámok podniku Vallourec uvedených v napadnutom uznesení a tiez z dokumentu obsiahnutého na strane 4902 spisu Komisie pod názvom "Poznámka pre riaditelov" ("Paper for Presidents") a dokumentu "g) Japonci" ["g) Japanese" document] obsiahnutého na strane 4909 spisu Komisie vyplýva, ze z pohladu európskych producentov jedným z najdôlezitejsích cielov ich kontaktov s japonskými výrobcami bola ochrana ich domácich trhov, najmä zachovanie domáceho statusu na trhu Spojeného královstva po tom, co Corus zatvoril svoj podnik v Clydesdale. Ak rozpor uvedený v bode 89 vyssie urcite oslabuje dôkaznú silu dokumentu Rozdelujúci klúc a tiez do istej miery vyhlásenia pána Verlucu, tak význam tohto rozporu sa znacne zrelatívni okolnostou uvedenou na zaciatku tohto bodu. Aj za predpokladu, ze výrobcovia z Juznej Ameriky by akceptovali rozdelujúci klúc na iné ako európske trhy, treba zdôraznit, ze rokovania s týmito výrobcami boli z pohladu Európanov zjavne neúspesné, takze negatívne hodnotenie ich výsledku pánom Verlucom v tomto najpodstatnejsom bode skutocne koresponduje opisu, ktorý sa nachádza v dokumente Rozdelujúci klúc. 92 Treba uzavriet, ze rozpor medzi tvrdeniami pána Verlucu v jednom z jeho vyhlásení a dokumentom Rozdelujúci klúc, na ktoré Komisia sama v odôvodnení 86 napadnutého rozhodnutia poukázala, podstatne neznizuje vierohodnost oboch týchto dôkazov. 93 Aj za predpokladu, ze okolnost, na ktorú sa odvoláva Mannesmann, podla ktorého juhoamerickí výrobcovia predávali rúry v Európe, je dokázaná, nijakým spôsobom nespochybnuje spolahlivost samotného dokumentu Rozdelujúci klúc týkajúceho sa Európy vo svetle hodnotenia výrobcov z Juznej Ameriky (pozri bod 90 vyssie). 94 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze v rámci zväzku nepriamych súhlasných dôkazov získaných Komisiou si dokument Rozdelujúci klúc pri ustálení niektorých podstatných tvrdení nachádzajúcich sa vo vyhláseniach pána Verlucu vo vztahu k existencii dohody o rozdelení trhu bezsvíkových rúr OCTG zachováva istú dôkaznú hodnotu. Z týchto dôkazov vyplýva, ze japonskí a európski výrobcovia prijali zásadu, podla ktorej nesmeli predávat niektoré ocelové bezsvíkové rúry na domácom trhu iných výrobcov v rámci "otvorenej" výzvy na podanie ponúk. Tento dokument tiez potvrdzuje existenciu klúca rozdelujúceho trhy v rôznych svetových regiónoch a posilnuje vierohodnost vyhlásení pána Verlucu, pretoze sa tiez odvolávajú na tento pojem. 95 Z toho vyplýva, ze námietky spolocnosti Mannesmann smerujúce proti pouzitiu dokumentu Rozdelujúci klúc sa zamietajú. O údajnom porusení práva na obhajobu, ktoré malo vyplynút z nesúladu medzi OV a napadnutým rozhodnutím týkajúcim sa porusenia uvedeného v jeho clánku 2 -- Tvrdenia úcastníkov konania 96 Podla spolocnosti Mannesmann existuje nesúlad medzi OV a napadnutým rozhodnutím. Komisia v OV uviedla, ze zmluvy o zásobovaní uzavreté medzi spolocnostami Corus a Vallourec, Dalmine a Mannesmann záviseli od zakázanej dohody, ktorej predmetom bolo rozdelenie trhu s ocelovými bezsvíkovými rúrami, ktoré kúpil Corus, podnik s dominantným postavením na britskom trhu s rúrami OCTG. Tieto zmluvy súviseli s porusením, ktoré je uvedené na konci clánku 2 napadnutého rozhodnutia (pozri body 147 az 151 O V). Oproti tomu v napadnutom rozhodnutí Komisia povazovala tieto zmluvy za opatrenia zabranujúce vstupu japonským výrobcom na britský trh, cím doslo k poruseniu uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 147). Pri tak podstatnej zmene výhrad mal byt Mannesmann vypocutý (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, [23]100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, body 9, 14 a 16). Nevykonaním výsluchu boli jeho práva nenapravitelné porusené (rozsudok Solvay/Komisia, uz citovaný v bode 42 vyssie, body 89 a nasi.). 97 Komisia odmieta tieto námietky, pretoze skutkový stav a právne posúdenie v napadnutom rozhodnutí plne koresponduje s tým, co bolo uvedené v OV. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 98 Najprv treba uviest, ze pri nesúlade medzi oznámením o výhradách a konecným rozhodnutím dôjde k poruseniu práva na obhajobu len vtedy, ak výhrada uvedená v konecnom rozhodnutí nebola uvedená v OV spôsobom dostatocným na to, aby sa jeho adresáti mohli bránit (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, body 852 az 860). 99 V rámci oznámení o výhradách sa povinnost Komisie obmedzuje na podrobný popis výhrad, zrozumitelné uvedenie skutkov, o ktoré sa opiera, ako aj ich kvalifikáciu, aby sa jeho adresáti mohli úcinne obhajovat (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, [24]C-62/86, Zb. s. I-3359, bod 29, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, [25]T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 63). 100 Treba skonstatovat, ze právna kvalifikácia skutkov uvedených v oznámení môze byt len docasná a neskorsie rozhodnutie Komisie nemôze byt zrusené len z toho dôvodu, ze záverecné návrhy vychádzajúce z týchto skutkov úplne nekorespondujú tejto prechodnej kvalifikácii. Komisia musí vypocut adresátov oznámenia o výhradách, prípadne zobrat do úvahy ich vyjadrenia, ktorými odpovedajú na uvedené výhrady, a zmenit svoju analýzu tak, aby sa respektovalo ich právo na obhajobu. 101 V uvedenej veci jediný dôlezitý rozdiel medzi OV a napadnutým rozhodnutím spocíva v tom, ze Komisia v odôvodnení 164 uviedla, ze zmluvy zakladajúce druhé porusenie "v skutocnosti vytvárajú iba prostriedok" na prvé porusenie, pricom v bode 144 OV sa Komisia obmedzila len na tvrdenie, ze "cielom" zmlúv o zásobovaní bolo vo vztahu k japonským výrobcom udrzat "domáci" status trhu Velkej Británie z pohladu Základných pravidiel, odvolávajúc sa vzhladom na japonských výrobcov na bod 63 OV. Pokial ide v tomto kontexte o odôvodnenie 147 napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva Mannesmann, treba len zdôraznit, ze jeho znenie koresponduje s bodom 144 OV v tej casti, kde Komisia poukazuje, ze"ako to vyplýva z odôvodnení 78 az 81, medzi [Corus] a Vallourec... bola uzatvorená zmluva, v zmysle ktorej sa [Corus] mal zásobovat hladkými rúrami spolocností Mannesmann, Dalmine, a Vallourec, aby sa chránil 'domáci` charakter britského trhu pred japonskými výrobcami". 102 Súd prvého stupna v bode 364 v rozsudku Súdu prvého stupna JFE Engineering a i./Komisia, T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501, skonstatoval, ze tvrdenie Komisie v uvedenom napadnutom rozhodnutí je chybné, pretoze zmluvy zakladajúce porusenie mali viac ako jeden ciel. Aj za predpokladu, ze by v tomto ohlade bolo mozné analýzou zistit rozdiel medzi OV a napadnutým rozhodnutím, je zrejmé, ze adresáti OV mali moznost predlozit svoje vyjadrenia ku klúcovému pojmu, ktorý je základom prístupu Komisie, názor, podla ktorého európski výrobcovia uzatvorili zmluvy, na základe ktorých doslo k druhému poruseniu, aby posilnili uplatnovanie Základných pravidiel na trhu offshore vo Velkej Británii. 103 Za týchto podmienok právo na obhajobu v tomto ohlade nebolo porusené, a preto sa uvedený zalobný dôvod sa zamieta. O existencii porusenia clánku 81 ods. 1 ES uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia O údajnom rozpore medzi clánkom 1 a clánkom 2 napadnutého rozhodnutia -- Tvrdenia úcastníkov konania 104 Mannesmann sa domnieva, ze napadnuté rozhodnutie je rozporné. Komisia uviedla, ze podniky, ktorým bolo urcené napadnuté rozhodnutie, sa dohodli na pravidlách, ktoré chránili domáce trhy v rámci Európsko-japonského klubu. V tomto ohlade jediným uvedeným dôkazom je tabulka v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia. Uvedené podiely domácich výrobcov na dodávkach bezsvíkových rúr OCTG smerujúcich do státov dotknutých Európsko-japonským klubom sú v tejto tabulke vyjadrené v percentách. Od roku 1991 sa Corus zásoboval v Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku, takze bolo by chybné sa domnievat, ze prístup na britský trh bol vyhradený len domácim výrobcom. 105 Mannesmann vytýka Komisii, ze rozhodla o porusení na základe dohody o respektovaní domácich trhov (clánok 1 napadnutého rozhodnutia), ktoré spocíva na zisteniach týkajúcich sa zmlúv o zásobovaní Corusu, ktoré sú predmetom porusenia v clánku 2 napadnutého rozhodnutia. K tomuto druhému poruseniu vsak nedoslo. Uzavreté zmluvy o zásobovaní medzi spolocnostami Corus a Dalmine, Vallourec a Mannesmann sa môzu vyznacovat tendenciou respektovat domáce trhy len vtedy, ak by sa posudzovali spolu. Nemozno hovorit o skutocnej ochrane tohto trhu, pretoze japonské dodávky dotknutých výrobkov spomedzi tretích krajín predstavovali na britskom trhu 20 %. Rovnako vady narusujúce zákonnost clánku 2 napadnutého rozhodnutia sa odrázajú na zákonnosti clánku 1. 106 Komisia odmieta tieto námietky, ktoré sú podla nej zalozené na nesprávnom výklade napadnutého rozhodnutia. Komisia pripomína, ze clánok 1 napadnutého rozhodnutia konstatuje, ze niektoré podniky porusili clánok 81 ods. 1 ES tým, ze sa zúcastnili na dohode, ktorá predvídala najmä respektovanie ich domácich trhov. Podla Komisie sa Mannesmann na základe clánku 2 napadnutého rozhodnutia povazuje za zodpovedného, ze uzatvorením zmlúv "v rámci porusenia uvedeného v prvom clánku", ktoré mali za následok rozdelenie dodávok hladkých rúr OCTG pre Corus, porusil clánok 81 ES. Takisto clánok 2 bol zameraný na ochranu britského trhu po stiahnutí sa spolocnosti Corus. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 107 Argumentácia spolocnosti Mannesmann v rámci tohto zalobného dôvodu je chybná a musí sa zamietnut, pretoze neprihliada na základnú skutocnost, podla ktorej porusenie v clánku 1 napadnutého rozhodnutia sa týka trhu so závitovými rúrami OCTG (rovnako s produktovodmi "projekt") a porusenie v clánku 2 sa vztahuje na hladké rúry OCTG. 108 Ak clánok 1 napadnutého rozhodnutia v nemeckej verzii upresnuje, ze v nom vyslovené porusenie sa týka "bezsvíkových rúr OCTG standard [produktovodov 'projek`]", zo struktúry napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze uvedenými rúrami OCTG sú len závitové rúry OCTG standard. Osobitne vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996 uvedené v odôvodnení 56 tohto rozhodnutia, ktoré je zdrojom definície dotknutého trhu s výrobkami, obmedzuje pôsobnost porusenia len na "závitové rúry OCTG standard [na produktovody 'projekt`]" Z toho vyplýva, ze odkaz uvedeného odôvodnenia sa vztahuje na závitové rúry OCTG API, to znamená na závitové rúry OCTG "standard" a nie na hladké rúry OCTG. Tento výklad úcinku clánku 1 napadnutého rozhodnutia potvrdzujú aj dalsie tri záväzné jazykové verzie textu napadnutého rozhodnutia, pricom vsetky tieto verzie v clánku 1 výslovne uvádzajú, ze ide o závitové rúry OCTG standard. V prípade rozdielov medzi jednotlivými jazykovými verziami textu Spolocenstva, sporné ustanovenie sa musí vykladat podla struktúry a úcelu, ktorého je súcastou (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 2000, EKW a Wien & Co., [26]C-437/97, Zb. s. I-1157, bod 42), a v kazdom prípade jedna jazyková verzia nemôze prevládat nad ostatnými jazykovými verziami zhodujúcimi sa v jednom výklade (rozsudok Súdu prvého stupna z 29. septembra 1999, Neumann a Neumann-Schölles/Komisia, [27]T-68/97, Zb. VS s. I-A-193 a II-1005, bod 80; tiez pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Fernere Nord/Komisia, [28]C-219/95 P, Zb. s. I-4411, bod 15 a uz citovaná judikatúra). Naopak podla znenia clánku 2 napadnutého rozhodnutia, sa tento clánok vztahuje len na " dodávky hladkých rúr OCTG pre [Corus] (Vallourec od roku 1994). 109 Z uvedeného vyplýva, ze údajný rozpor, ktorý namietal Mannesmann, neexistuje. 110 Z napadnutého rozhodnutia ako celku vyplýva, ze britský trh so závitovými rúrami, na ktorý sa vztahuje clánok 1 napadnutého rozhodnutia, zostal v podstate "domácim" trhom v zmysle Základných pravidiel, pretoze Corus pokracoval na tomto trhu v predaji rúr OCTG, do ktorých rezal závity, pricom traja európski výrobcovia mu na tento úcel dodávali hladké rúry. Rovnako podstatná cast britského trhu s hladkými rúrami tvorená potrebou spolocnosti Corus sa rozdelila od roku 1993 medzi Vallourec, Dalmine a Mannesmann. Zo spojenia týchto dvoch porusení vyplýva, ze tieto porusenia nie sú len vzájomne zlúcitelné, ale sa aj doplnajú. 111 Pokial ide o osobitné tvrdenia spolocnosti Mannesmann týkajúce sa britského trhu, konkrétne jeho analýzu tabulky v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia, treba pripomenút, ze zo samotného textu clánku 81 ods. 1 ES, ako je vylozený v ustálenej judikatúre, vyplýva, ze nezávisle od úcinku sú dohody medzi podnikmi zakázané, ak ich ciel je v rozpore s hospodárskou sútazou (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, [29]C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 123). V uvedenom prípade sa Komisia v prvom rade oprela o obmedzujúci ciel dohody, ktorá je predmetom sankcie v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, a v odôvodneniach 62 az 67 tohto rozhodnutia poukázala na mnozstvo listinných dôkazov, ktoré podla nej potvrdzovali tak existenciu tejto dohody, ako aj jej obmedzujúci ciel. 112 Aj za predpokladu, ze Mannesmann mohol preukázat, ze údaje obsiahnuté v tabulke presne nezodpovedajú tvrdeniam Komisie, pokial ide skutocnú ochranu britského trhu, táto okolnost nemá ziadny dosah na existenciu porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia. 113 Z odôvodnenia 62 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa opiera o vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996, vyplýva, ze trh offshore Velkej Británie bol len "spolovice chránený". Rovnako podla tabulky v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia okolnost uvedená spolocnostou Mannesmann o nizsom stupni ochrany britského trhu v porovnaní s ostatnými domácimi trhmi, ktoré boli dotknuté dohodou o rozdelení trhu, nie je v rozpore s analýzou Komisie. 114 Vo svetle vyssie uvedeného sa tento zalobný dôvod zamieta. O uvádzanom chybnom odôvodnení Komisie, ktoré sa týka porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia -- Tvrdenia úcastníkov konania 115 V casti konania týkajúcej sa repliky Mannesmann uviedol, ze skutkové a právne tvrdenia týkajúce sa clánku 1 napadnutého rozhodnutia nie sú dostatocne odôvodnené. Po prvé, Komisia spolocne posudzovala aspekty Základných pravidiel v rámci a mimo Spolocenstva. Nerozlisovala medzi ustanoveniami zameranými na prístup japonských výrobcov na trh Spolocenstva a tými ustanoveniami, ktoré sa týkali prístupu výrobcov Spolocenstva na ich jednotlivé domáce trhy. Na preukázanie týchto dvoch aspektov sa Komisia oprela o rovnaké dôkazy (odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 54, 63, 64, 66, 67, 129 a nasl.). Tieto dôkazy sa týkali len externých castí Základných pravidiel, konkrétne prístupu japonských výrobcov na trh Spolocenstva. Z týchto dôkazov nebolo mozné vyvodit existenciu dohôd o respektovaní domácich trhov v rámci Spolocenstva. 116 Po druhé, tiez v replike Mannesmann vytýka Komisii, ze nepreukázala, ze dohoda o prístupe na trh Spolocenstva splna podmienky stanovené v clánku 81 ods. 1 ES týkajúce sa ovplyvnovania obchodu medzi clenskými státmi a existencie obmedzení hospodárskej sútaze v rámci spolocného trhu. 117 Pretoze Komisia presne nevymedzila príslusný trh, nemohla zhodnotit, ci tieto dve podmienky boli splnené. 118 Mannesmann udáva, ze zmluvy uzavreté s japonskými podnikmi, ako ich popisuje Komisia, nemôzu mat citelný následok na hospodársku sútaz v rámci vnútorného trhu alebo na obchod medzi clenskými státmi. Mannesmann nesúhlasí s údajmi Komisie, ktoré sú uvedené v prílohách 1 az 4 napadnutého rozhodnutia. Zalobca tvrdí, ze na svetovom trhu výrobcovia bezsvíkových rúr Spolocenstva sú podrobení skutocnej hospodárskej sútazi zo strany výrobcov z tretích krajín, co Komisia okrem iného pripustila vo svojom rozhodnutí z 3. júna 1997, kde na základe nariadenia Rady c. 4064/89 (EHS) ([30]Ú. v. ES C 238, s. 15) urcila, ze koncentrácia je v súlade so spolocným trhom (vec N IV/M.906 -- Mannesmann/Vallourec). V odôvodnení 103 napadnutého rozhodnutia Komisia uznala, ze nemohla dokázat existenciu obmedzujúceho následku na ceny a ponuky v rámci spolocného trhu. 119 Vzhladom na charakteristiku predmetného trhu podniky dotknuté napadnutým rozhodnutím podla spolocnosti Mannesmann nemohli obmedzit hospodársku sútaz v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. 120 Tvrdenia spolocnosti Mannesmann vztahujúce sa na definíciu príslusného trhu a na podmienky uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES, ktoré sa týkajú existencie citelných obmedzení hospodárskej sútaze, ako aj existencie ovplyvnovania obchodu medzi clenskými státmi, sú podla Komisie novými dôvodmi. Vsetky tieto zalobné dôvody sú podla clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustné. 121 Subsidíarne sa Komisia domnieva, ze tieto zalobné dôvody nie sú odôvodnené. Ako vyplýva z odôvodnení 29 a nasl, napadnutého rozhodnutia, definícia príslusného vnútorného trhu je zhodná s definíciou uvedenou vo vyssie spomenutom rozhodnutí Mannesmann/Vallourec. 122 Podla Komisie z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, ze dohoda sa rovnako vztahovala na ochranu domácich trhov styroch dotknutých výrobcov Spolocenstva (odôvodnenia 62, 54, 66, 64 a 69 napadnutého rozhodnutia). Predmet spornej dohody mohol ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. Podmienky uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES boli splnené, ako je uvedené v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia. 123 Pokial ide o úcinky vyssie uvedenej dohody na obchod v rámci Spolocenstva, Komisia tvrdí, ze boli zjavné, pretoze kazdý z európskych výrobcov mal na svojom domácom trhu dominantné postavenie (pozri tabulku v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia). Vzhladom na predmet dohody, ktorý je vymedzený v predchádzajúcom bode, analýza týchto úcinkov nie je potrebná (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, Chemiefarma/Komisia, [31]41/69, Zb. s. 661, bod 128, a z 30. januára 1985, BNIC, [32]123/83, Zb. s. 391, bod 22). 124 Pokial ide v tejto veci o citelný charakter dosahu dohody na obchod v rámci Spolocenstva, Komisia pripomína, ze predaj dotknutých výrobcov Spolocenstva na nemeckom, britskom, francúzskom a talianskom trhu predstavoval 15 % celkovej spotreby rúr OCTG a produktovodov v rámci Spolocenstva (odôvodnenie 106 napadnutého rozhodnutia). Z podielov, ktoré mali výrobcovia Spolocenstva na trhu, je zjavné, ze dohoda o respektovaní nemeckého, britského, francúzskeho a talianskeho trhu citelne ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. Skutocnost, ze predmetná dohoda ovplyvnila len nízke percento dotknutých výrobkov na svetovom trhu, nie je dôlezitá. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 125 Treba skonstatovat, ze vyssie zhrnuté zalobné dôvody zalobcu sú skutocne v zmysle clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustné, pretoze sa týkajú otázky, ci porusenie v clánku 1 napadnutého rozhodnutia malo meratelný dosah na obchodnú výmenu medzi clenskými státmi. 126 Uvedenými tvrdeniami, ktoré Mannesmann po prvýkrát uviedol v replike, zalobca nevytýka Komisii nedostatok v odôvodnení napriek svojim tvrdeniam týkajúcim sa tejto otázky v bode 26 repliky, ale poukazuje na to, ze sa dopustila právneho omylu alebo omylu pri posúdení jednej z podmienok uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES. Súdny orgán Spolocenstva nemôze z úradnej povinnosti prihliadat na hmotnoprávne dôvody, kedze nie sú kogentnej povahy, na rozdiel od dôvodov vyplývajúcich z nedostatocného odôvodnenia (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brinks France, [33]C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67). 127 Vo veciach, ktoré boli z dôvodu pojednávania spojené s touto vecou, Súd prvého stupna zamietol ako nedôvodné porovnatelné tvrdenia prednesené spolocnostou Mannesmann (rozsudky Súdu prvého stupna vyhlásené dnes Dalmine/Komisia, T-50/00, Zb. s. II-2395, z casti body 156 a 157, a JFE Engineering a i./Komisia, uz citovaný v bode 102 vyssie, osobitne body 337 a 367 az 395). 128 Pokial ide o argumentáciu týkajúcu sa údajnej neexistencie citelných obmedzení hospodárskej sútaze, ktorá sa rovnako týka veci samej a nie odôvodnenia, treba skonstatovat, ze je prípustná pretoze zosilnuje tvrdenia vyjadrené v zalobe, podla ktorých Komisia po právnej stránke dostatocne nepreukázala, ze cielom alebo úcinkom uvedenej dohody v clánku 1 napadnutého rozhodnutia bolo obmedzenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. 129 Pokial ide o vec samú, treba pripomenút, ze v tejto veci sa Komisia v prvom rade oprela o obmedzujúci ciel dohody, ktorá je predmetom sankcie v clánku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 111 vyssie). 130 V tomto ohlade podniky, ktoré uzavreli dohodu predovsetkým s cielom obmedzit hospodársku sútaz, sa v zásade nemôzu vyhnút uplatneniu clánku 81 ods. 1 ES tvrdením, ze ich dohoda nemala meratelný dosah na hospodársku sútaz. 131 Cielom dohody, ktorá je predmetom sankcie v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, bolo rozdelenie trhu medzi clenov Európsko-japonského klubu, existencia tejto dohody mala len vtedy zmysel, ak jej predmetom bolo meratelné obmedzenie hospodárskej sútaze spôsobom, ktorý bol pre tieto podniky obchodne prospesný. Z právneho hladiska Komisia dostatocne preukázala, ze táto dohoda skutocne existovala. 132 Argumentácia spolocnosti Mannesmann, podla ktorého Komisia presne nedefinovala relevantný trh, nie je relevantná. Komisia má povinnost definovat trh v rozhodnutí prijatom podla clánku 81 ES jedine vtedy, ked bez takejto definície nie je mozné stanovit, ci predmetná dohoda môze ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi, a ktorej predmetom alebo následkom je vylúcenie, obmedzenie alebo narusenie hospodárskej sútaze v rámci spolocného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, [34]T-374/94, T-375/94, T-384/94 a T-388/94, Zb. s. II-3141, body 93 az 95 a 105). V zásade, ak predmetom samotnej dohody je obmedzenie hospodárskej sútaze na základe "rozdelenia trhu", tak potom nie je potrebné presne definovat relevantné geografické trhy, pretoze súcasná alebo mozná hospodárska sútaz na dotknutých územiach bola nevyhnutne obmedzená bez ohladu na to, ci tieto územia tvoria "trhy" v uzsom slova zmysle, alebo nie. 133 Aj za predpokladu, ze by Mannesmann mohol dokázat, ze Komisia v konkrétnom prípade nedostatocne alebo chybne definovala dotknutý trh uvedený clánku 1 napadnutého rozhodnutia, táto okolnost nemá dosah na existenciu tohto porusenia. 134 Vyssie zhrnuté zalobné dôvody sa zamietajú, pretoze sa vztahujú na otázku, ci predmetom alebo následkom porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia bolo citelné obmedzovanie hospodárskej sútaze. O existencii porusenia clánku 81 ods. 1 ES uvedeného v clánku 2 napadnutého rozhodnutia Tvrdenia úcastníkov konania 135 Mannesmann sa domnieva, ze záver Komisie, podla ktorej sa zmluvy o zásobovaní spolocnosti Corus uzatvorili medzi spolocnostami Corus a Vallourec, Dalmine a Mannesmann preto, aby sa realizovala spolocná obchodná stratégia, a ze na základe týchto zmlúv doslo k poruseniu clánku 81 ods. 1 ES, je zalozený na zjavnom omyle v posúdení. 136 Po prvé, Mannesmann tvrdí, ze dôkazy uvedené na podporu záveru o existencii porusenia podla clánku 2 napadnutého rozhodnutia sa výlucne týkajú spolocností Vallourec a Corus (odôvodnenia 78, 91, 110, 146 a 152 napadnutého rozhodnutia). Komisia nijako nepreukázala úcast spolocnosti Mannesmann na uplatnovaní Základných pravidiel uzatvorených v rámci Európsko-japonského klubu. Pretoze výhrady Komisie voci spolocnosti Mannesmann sa týkajú výlucne zmlúv uzatvorených medzi spolocnostou Corus a tretou stranou, Mannesmann sa domnieva, ze sa nemohol úcinne obhajovat. Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna prijal nasledujúce opatrenia na zabezpecenie priebehu konania: -- nariadil Komisii zaslat Súdu prvého stupna vsetky dokumenty, na ktoré sa odvoláva Corus vo veci T-48/00 a ktoré sa týkajú skutkov zakladajúcich porusenie v clánku 2 napadnutého rozhodnutia, -- priznal mu právo na oboznámenie sa s týmito dokumentmi, pokial nie sú tajné, a právo na zaujatie stanoviska k týmto dokumentom prostredníctvom dodatocného vyjadrenia. 137 Komisia odmieta tvrdenia Mannesmanu a potvrdzuje, ze úcast zalobcu na porusení uvedenom v clánku 2 napadnutého rozhodnutia bolo dostatocne právne preukázané v odôvodneniach 146 az 155 napadnutého rozhodnutia. 138 Po druhé, Mannesmann popiera tvrdenia Komisie, podla ktorej uzatvorené zmluvy o zásobovaní bezsvíkových rúr so spolocnostou Corus patria do oblasti zakázaných dohôd. Ak by to bolo tak, Corus by necakal dalsie dva roky na uzatvorenie zmluvy so spolocnostou Mannesmann. V skutocnosti kazdá zo zmlúv o zásobovaní bola uzatvorená individuálne. Podobnosti medzi týmito zmluvami sa vysvetlujú tým, ze Corus ako zmluvná strana kazdej z týchto zmlúv mal záujem na ich zjednotení. 139 Objektívne a legitímne dôvody vysvetlujú uzavretie týchto zmlúv. Rozhodnutie spolocnosti Corus zastavit výrobu niektorých druhov ocelových rúr pri ponechaní vsetkých kapacít na rezanie závitov bezsvíkových rúr bolo úplne odôvodnené. Corus uzavrel zmluvu o zásobovaní so spolocnostou Vallourec, lebo tento podnik ovládal techniku rezania závitov "VAM", nevyhnutnú na to, aby mohol vstúpit na britský trh s rúrami OCTG premium. Mannesmann pripomína, ze pokial ide o priemyselné právo na spojovacie potrubia "premium" VAM, na základe sporného konania sa dostali so spolocnostou Vallourec do vzájomného sporu, ktorý skoncil rozhodnutím v prospech Valloureca a umoznil mu získat casti trhu na úkor Mannesmannu. Pred stiahnutím sa z britského offshore trhu dal Mannesmann prednost zameraniu sa na predaj hladkých bezsvíkových rúr, ktoré mohli jeho klienti upravit závitmi. Navyse Vallourec nemohol úplne uspokojit poziadavku spolocnosti Corus. V tomto kontexte Mannesmann dodával bezsvíkové rúry spolocnosti Corus. 140 Mannesmann pripomína, ze predmetné zmluvy o zásobovaní sa týkajú len rúr s priemerom väcsím ako pät a pol palca. Podniky usadené v Spolocenstve, ktoré ako jediné boli schopné vyrábat rúry týchto velkostí, boli Vallourec, Dalmine a Mannesmann. Corus sa obrátil na tieto tri podniky, aby diverzifikoval zdroje zásobovania, a aby sa chránil pred rizikom zvýsenia cien. Komisia nevytýkala tomuto podniku, ze sa pokúsal o maximálny zisk z predaja finálnych výrobkov. 141 Komisia vyvracia tento výklad. Potvrdzuje, ze jediným skutocným predmetom dotknutých zmlúv o zásobovaní bolo uplatnenie Základných pravidiel zostavených v rámci Európsko-japonského klubu, ktoré sa zameriavali sa na respektovanie domácich trhov (odôvodnenie 146 napadnutého rozhodnutia). 142 Zmluvy obnovené v roku 1993 patria do rámca dohôd obmedzujúcich hospodársku sútaz, ktoré sú v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES. Stanovujú rozdelenie zásobovania pre Corus medzi Vallourec, Dalmine a Mannesmann, v pomere 40 %, 30 % a 30 %. Napriek tomu, ze dátumy uzatvorenia týchto zmlúv Corusom sú rozdielne, zakladajú jedno porusenie clánku 81 ods. 1 ES. Bez ohladu na význam ovládania techniky VAM sa Komisia pridrziava toho, ze úcast spolocnosti Mannesmann na dohode obmedzujúcej hospodársku sútaz týkajúcej sa bezsvíkových ocelových rúr je právne dostatocne preukázaná. 143 Navyse ziadny legitímny záujem spolocnosti Corus jej neukladal uzatvorit dotknuté zmluvy. Ponuka bezsvíkových rúr bola nadbytocná, Corus sa nemusel obávat, ze bude mat problémy so zásobovaním alebo s vysokými cenami. Pokial ide o tvrdenie, ze spolocnosti Corus nemozno vytýkat snahu o maximálny zisk z predaja finálnych výrobkov, Komisia opakuje, ze stratégia tohto podniku patrí do rámca zakázaných dohôd obmedzujúcich hospodársku sútaz. 144 Po tretie, Mannesmann tvrdí, ze zmluvy o zásobovaní spolocnosti Corus nie sú v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES. Zalobca upozornuje, ze dodávky spolocnosti Corus boli znacne pod hranicou, pri ktorej Komisia, pokial ide o vertikálne dohody, spravidla zasahuje. Zalobca sa výnimocne odvoláva na nariadenie Komisie (ES) c. 2790/1999 z 22. decembra 1999 o uplatnovaní clánku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov ([35]Ú. v. ES L 336, s. 21), ktoré stanovuje, ze len tie zmluvy, ktorými sa nútia kupujúci, aby kúpili viac ako 80 % zo svojich rocných nákupov u toho istého dodávatela, sa povazujú za zmluvy obsahujúce "záväzok nekonkurovania". Kedze táto hranica nebola dosiahnutá, zmluvy sú zákonné. 145 Podla názoru spolocnosti Mannesmann spôsob, akým sa Corus zásoboval, neobmedzuje hospodársku sútaz. Rozhodnutie spolocnosti Corus priznat kazdému z troch dodávatelov urcitý podiel na svojom rocnom rozsahu nákupov nie je výlucným rozhodnutím a neporusuje hospodársku sútaz. Ponuka bezsvíkových ocelových rúr prevysovala dopyt a potreby spolocnosti Corus bolo mozné predvídat. Za týchto okolností bolo pre Corus rozumnejsie priznat dodávatelom podiel na nákupoch, ako si vyhradit v zmluvách mnozstvo ziadaného tovaru. 146 Mannesmann dodáva, ze ceny predmetných výrobkov boli dohodnuté individuálne, následne na základe vývoja na trhu zmenené revíznym ustanovením. Takéto ustanovenia o stanovení cien sú bezné v dlhodobých zmluvách a odôvodnené kolísavostou ceny, ktorá je charakteristická pre odvetvie ocelových rúr. Corus sa len obmedzil na to, ze zaslal spolocnosti Mannesmann úpravu cien podía revízneho ustanovenia. Podla rozhodovacej praxe Komisie sa takáto klauzula nikdy nepovazovala za porusenie clánku 81 ods. 1 ES. 147 Pokial ide o ostatné ustanovenia v dotknutých zmluvách, Mannesmann tvrdí, ze Komisia venuje sankcným ustanoveniam osobitnú pozornost, pricom tieto nie sú z pohladu práva Spolocenstva podstatné. Prevaha ponuky nad dopytom umoznovala spolocnosti Corus bezproblémové zásobovanie a vysvetluje, preco sa stanovili nízke zmluvné pokuty pre prípad chybného dodania výrobkov. 148 Mannesmann vo svojej replike tvrdí, ze dve podmienky uvedené v clánku 81 ods. 1 ES vztahujúce sa na citelnost ovplyvnenia obchodu v rámci Spolocenstva a obmedzenie hospodárskej sútaze nie sú v konkrétnom prípade splnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 147) vyplýva, ze predmetom zmlúv uvedených v clánku 2 tohto rozhodnutia bolo obmedzenie prístupu japonských výrobcov na britský trh. Dohoda obmedzujúca hospodársku sútaz takejto povahy ovplyvnuje obchod medzi Spolocenstvom a Japonskom, ale zostáva bez následkov na obchod medzi clenskými státmi alebo na hospodársku sútaz v rámci spolocného trhu. 149 V kazdom prípade dôsledky dohôd uvedených v clánku 2 napadnutého rozhodnutia sú zanedbatelné oproti objemu obchodu medzi Japonskom a Spolocenstvom. Mannesmann v tomto ohlade vytýka Komisii, ze dostatocne neanalyzovala relevantný trh. Zalobca podciarkuje, ze britský trh predstavuje priblizne 2,5 % svetovej spotreby rúr OCTG vrátane bezsvíkových rúr, pricom tieto rúry predstavujú len 16 % z trhu vsetkých rúr OCTG (príloha 2 napadnutého rozhodnutia). Údajná dohoda bola pod hranicou uvedenou v bode 9 oznámenia Komisie 97/C 372/04 týkajúceho sa zanedbatelných dohôd z roku 1997, na ktoré sa clánok [81] ods. 1 Zmluvy [ES] nevztahuje ([36]U. v. ES C 372, 1997, s. 13, dalej len "oznámenie z roku 1997"). 150 Komisia popiera tieto nevierohodné tvrdenia. Pripomína, ze zmluvy o zásobovaní bez ohladu na skutocnú spotrebu spolocnosti Corus vyclenovali pre Vallourec, Dalmine a Mannesmann fixnú cast dodávok ocelových rúr pre Corus. Tieto podniky nemali ziadny záujem na tom, aby sa im konkurovalo v cenách bezsvíkových ocelových rúr, ktoré boli upravené závitmi v Spojenom královstve. 151 Po upozornení, ze nariadenie c. 2790/1999 sa v konkrétnom prípade neuplatnuje, Komisia upresnuje, ze zmluvnú pokutu v zmluvách o zásobovaní posudzovala s cielom overit, ci význam dodávacích lehôt mohol odôvodnit rozhodnutie spolocnosti Corus zásobovat sa výlucne od podnikov Spolocenstva. Komisia uzavrela, ze ustanovenia o lehotách na dodanie tovaru boli vlozené do zmlúv len preto, aby vylúcili Japonských výrobcov. 152 Komisia poukazuje na neprípustnost dôvodov uvádzaných spolocnostou Mannesmann týkajúcich sa neexistencie citelného obmedzenia hospodárskej sútaze a ovplyvnenia obchodu medzi clenskými státmi z toho dôvodu, ze boli predlozené neskoro. Mannesmann mal namietat nezákonnost clánku 2 napadnutého rozhodnutia z hladiska oznámenia z roku 1997, az v stádiu repliky. V obidvoch prípadoch ide o dva nové dôvody, ktoré sú v zmysle clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustné. 153 Komisia subsidíarne uvádza, ze tieto zalobné dôvody nie sú dôvodné. 154 Pokial ide o tvrdenie, ze by sa malo uplatnit oznámenie z roku 1997, Komisia upozornuje, ze by bolo potrebné skôr uplatnit oznámenie Komisie z 3. septembra 1986 o zanedbatelných dohodách, na ktoré sa nevztahuje clánok [81] Zmluvy ([37]Ú. v. ES C 231, 1986, s. 2), pretoze pri ukladaní pokút sa posudzovalo obdobie od 1990 do 1995. Komisiou uvedená hranica de minimis 5 % v oznámení sa nevztahovala na svetový trh, ale na príslusný geografický trh na území Spolocenstva. V konkrétnom prípade zmluvy o zásobovaní predstavovali 78 % az 84 % zo spotreby britského trhu a 13 % az 24 % zo spotreby trhu Spolocenstva. Obrat dotknutých podnikov siroko presahoval hranicu 200 miliónov eur vyjadrenú vo vyssie uvedenom oznámení. Komisia navyse dodáva, ze hranica oznámenia z roku 1997, na ktorú sa odvoláva Mannesmann, v konkrétnom prípade nebola zjavne dodrzaná. 155 Nakoniec Komisia sa domnieva, ze prípadné zrusenie clánku 2 napadnutého rozhodnutia nebude mat dosah na výsku pokuty, ktorá bola ulozená spolocnosti Mannesmann, pretoze porusenie uvedené v tomto ustanovení neviedlo k prijatiu ziadnej samostatnej sankcii. Posúdenie Súdom prvého stupna 156 Na úvod treba zdôraznit, ze návrh spolocnosti Mannesmann, aby Komisia predlozila dokumenty, ktoré Corus predlozil vo veci T-48/00, je bezpredmetná, pretoze sedem vecí týkajúcich sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia vrátane tejto veci a veci T-48/00, boli spojené na spolocné pojednávanie, pricom kazdý zalobca mal moznost sa oboznámit v kancelárii Tajomníka Súdu prvého stupna s vyjadreniami a prílohami predlozenými v ostatných veciach s výnimkou dôverných dokumentov. Rovnako Mannesmann mal prístup k vsetkým predmetným dokumentom a pokial si to zelal, mohol sa vyjadrit k ich obsahu na pojednávaní. Právo na dodatocný návrh na predlozenie nového vyjadrenia sa za týchto podmienok nepriznáva. 157 Predmet a úcinok troch zmlúv o zásobovaní opísala Komisia v odôvodnení 111 takto: "Predmetom týchto zmlúv bolo zásobovanie hladkými rúrami 'lídrovi` na trhu s OCTG v Severnom mori pricom ich cielom bolo udrzat domáceho výrobcu v Spojenom královstve tak, aby sa dodrzali [Základné pravidlá] v rámci Európsko-japonského klubu. Hlavným predmetom a úcinkom týchto zmlúv bolo rozdelenie potrieb ich konkurenta [spolocnosti Corus] (od roku 1994 spolocnosti Vallourec) medzi [Mannesmann], Vallourec a Dalmine. Podla týchto zmlúv nákupné ceny hladkých rúr záviseli od cien závitových rúr a rúrok [spolocnosti Corus]. Tieto zmluvy obsahovali tiez obmedzenie slobody zásobovania [spolocnosti Corus] (od februára 1994 spolocnosti Vallourec) a nútili ich, aby oznamovali svojim konkurentom skutocné predajné ceny a predané mnozstvo. Na druhej strane [Mannesmann], Vallourec (do februára 1994) a Dalmine sa zaviazali dodat konkurentovi ([spolocnosti Corus], od marca 1994 spolocnosti Vallourec) vopred neznáme mnozstvo výrobkov." 158 Znenia zmlúv o zásobovaní predlozené Súdu prvého stupna, najmä tie medzi spolocnostami Mannesmann a Corus z 9. augusta 1993, v podstate potvrdzujú skutocnosti uvedené v odôvodnení 111, ako aj v odôvodneniach 78 az 82 a 153 napadnutého rozhodnutia. Z celkového pohladu tieto zmluvy od 9. augusta 1993 rozdelujú potreby spolocnosti Corus medzi troch európskych výrobcov (40 % pre Vallourec, 30 % pre Dalmine a 30 % pre Mannesmann). Navyse kazdá z týchto zmlúv stanovuje, ze ceny, ktoré má Corus uhrádzat za hladké rúry, sa urcí podla matematického vzorca, ktorý berie do úvahy cenu získanú spolocnostou Corus za závitové rúry. 159 Z týchto konstatovaní vyplýva, ze predmetom a/alebo prinajmensom úcinkom zmlúv o zásobovaní bolo nahradit riziko z konkurencie za dohodnuté rozdelenie zisku z predaja závitových rúr na britskom trhu, pokial ide o styroch európskych výrobcov (pozri analogicky, pokial ide o zosúladené postupy, rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, bod 3150). 160 Kazdou z týchto zmlúv o zásobovaní pripútala spolocnost Corus svojich troch konkurentov v rámci Spolocenstva takým spôsobom, ze ich skutocná konkurencia, rovnako aj perspektíva takejto konkurencie sa na jej trhu stratila za tú cenu, ze obetovala svoju slobodu pri zásobovaní. Ak by predaj závitových rúr spolocnosti Corus mal klesnút, tak predaj hladkých rúr týchto troch konkurentov sa mal znízit. Na druhej strane zisk realizovaný z predaja hladkých rúr, na ktorý sa traja dodávatelia zaviazali, by sa v prípade znízenia ceny získanej spolocnostou Corus za závitové rúry znízil, ba dokonca sa mohol zmenit na stratu. Za týchto podmienok by bolo nepochopitelné, keby sa títo traja výrobcovia pokúsali priniest spolocnosti Corus na britský trh závitových rúr skutocnú konkurenciu, najmä pokial ide o cenu (pozri odôvodnenie 153 napadnutého rozhodnutia). 161 Naopak, kazdý z troch konkurentov v Spolocenstve spolocnosti Corus si tým, ze súhlasil s uzavretím takýchto zmlúv, zabezpecil nepriamu úcast na domácom trhu a rovnako aj z toho vyplývajúcu cast na zisku. Na získanie týchto výhod sa tieto podniky v skutocnosti vzdali moznosti predávat závitové rúry na trhu Spojeného královstva a prinajmensom odo dna podpísania tretej zmluvy 9. augusta 1993, ktorá urcila zostávajúcich 30 % pre Mannesmann, aj moznosti dodávat vo väcsom mnozstve, nez aké sa kazdému z nich vopred priznalo, hladké rúry nakúpené spolocnostou Corus. 162 Navyse konkurenti spolocnosti Corus súhlasili s cestným, no z obchodného hladiska nezvycajným záväzkom dodat spolocnosti Corus mnozstvo rúr, ktoré nebolo vopred urcené a záviselo od predaja závitových rúr, ktoré realizoval. Táto povinnost posilnila nezákonnú vzájomnú závislost medzi týmito výrobcami a spolocnostou Corus, pretoze títo výrobcovia ako nevyhnutní dodávatelia záviseli od obchodnej politiky, ktorú viedla spolocnost Corus. 163 Je zrejmé, ze ak by zmluvy o zásobovaní neexistovali, traja európski výrobcovia iní nez spolocnost Corus by mali, nebyt Základných pravidiel, skutocný alebo aspon potenciálny obchodný záujem na sútazi so spolocnostou Corus na trhu ocelových rúr v Spojenom královstve a na sútazi medzi sebou v zásobovaní spolocnosti Corus hladkými rúrami. 164 Navyse, vsetky zmluvy boli uzavreté na pociatocnú dobu piatich rokov. Táto relatívne dlhá doba potvrdzuje a posilnuje povahu týchto zmlúv, ktorá je v rozpore s hospodárskou sútazou, osobitne preto, lebo Mannesmann a dalsí dvaja dodávatelia spolocnosti Corus sa v skutocnosti vzdali moznosti priamo vyuzit prípadný rast na trhu závitových rúr v Spojenom královstve pocas tohto obdobia. 165 Pokial ide o osobitné tvrdenie spolocnosti Mannesmann, podla ktorého zmluvné vyjadrenie ceny je jednoducho ustanovením o pohyblivej cene, treba podciarknut, ze Komisia kvalifikovala toto ustanovenie ako v rozpore s hospodárskou sútazou, pretoze pokial ide o týchto troch dodávatelov, voci kazdému z nich rovnakým spôsobom urcuje cenu, ktorú im Corus platí za hladké rúry, v závislosti od ceny, za ktorú predal závitové rúry. Aj za predpokladu, ze na cenách za dodávku hladkých rúr sa spociatku Corus naozaj nezávisle dohodol s kazdým zo svojich dodávatelov, treba len skonstatovat, ze existujúci vztah obchodnej sily medzi spolocnostou Corus a kazdým jeho dodávatelom odrázajúci sa v týchto cenách bol nemenný a kazdá moznost hospodárskej sútaze v cenách hladkých rúr nakúpených spolocnostou Corus bola eliminovaná. Výber ceny závitových rúr predávaných spolocnostou Corus ako indícia nie je neutrálny a podstatne odlisuje dotknuté vyjadrenie od zvycajného ustanovenia o pohyblivých cenách. Ako bolo uvedené v bode 160 vyssie, tento výber mal za následok to, ze traja dodávatelia, ktorí sami rovnako vyrábali závitové rúry, stratili obchodný záujem hospodársky sútazit so spolocnostou Corus v cenách na trhu Spojeného královstva. 166 Navyse, ako podciarkuje Komisia, stanovenie cenového vzorca pre hladké rúry, uvedené vo vsetkých troch zmluvách o zásobovaní, zahrnalo nezákonnú výmenu obchodných informácií (pozri odôvodnenie 153 napadnutého rozhodnutia, rovnako pozri odôvodnenie 111 tohto rozhodnutia), ktoré pod hrozbou porusenia nezávislosti obchodnej politiky konkurencných podnikov musia zostat dôverné (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T[38]-141/94, Zb. s. II-347, bod 403, a British Steel/Komisia, [39]T-151/94, Zb. s. II-629, body 383 a nasl.). 167 Tvrdenie spolocnosti Mannesmann, podla ktorého dôverné informácie týkajúce sa mnozstva rúr predávaných spolocnostou Corus a cien, ktoré spolocnosti Corus platili jeho klienti, mu neboli prezradené, ho za okolností daného prípadu nezbavuje viny. 168 Pokial ide o mnozstvo závitových rúr predaných spolocnostou Corus, treba skonstatovat, ze dodávatelia vrátane spolocnosti Mannesmann si ho mohli lahko vypocítat, kedze kazdý z nich v zásade dodával pevne stanovené percento jeho potrieb. 169 Na druhej strane je pravdou, ako to uvádza Mannesmann, ze Corus neoznamoval svojim zmluvným partnerom získanú sumu ako takú za závitové rúry. V dôsledku toho tvrdenie v odôvodnení 111 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého zmluvy o zásobovaní "nútili [Corus] oznamovat svojim konkurentom predajné ceny", v tomto ohlade zvelicuje rozsah zmluvnej povinnosti. Komisia napriek tomu v odôvodnení 153 napadnutého rozhodnutia a pred Súdom prvého stupna správne podciarkuje, ze tieto ceny boli v matematickom vztahu so zaplatenou cenou za hladké rúry, kedze traja dotknutí dodávatelia dostávali presné údaje o smere, case a výske kazdej fluktuácie cien závitových rúr predávaných spolocnostou Corus. 170 Treba len skonstatovat, ze nielen oznámenie týchto informácií konkurentom porusuje clánok 81 ods. 1 ES, ale navyse povaha tohto porusenia je v podstate tá istá, ako keby islo o samotné ceny závitových rúr alebo o informácie týkajúce sa ich fluktuácie, ktoré sú predmetom tohto oznámenia. Za týchto podmienok v sirsom kontexte porusenia uvedeného v clánku 2 napadnutého rozhodnutia treba uvedenú nepresnost v predchádzajúcom bode povazovat za nepodstatnú a v tomto dôsledku nemajúcu ziadny následok na konstatovanie existencie tohto porusenia. 171 Pokial ide o tvrdenie spolocnosti Mannesmann, ktoré je zalozené na nariadení c. 2790/1999, treba najprv pripomenút, ze toto nariadenie sa neuplatnuje v tomto prípade, pretoze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 8. decembra 1999 a jeho clánok 2 sa vztahuje, pokial ide o Mannesmann, na obdobie od roku 1993 do roku 1997, teda na obdobie, ktoré predchádzalo 1. júnu 2000, vstupu do platnosti príslusných ustanovení nariadenia c. 2790/1999. 172 Navyse, ak by sa toto nariadenie napriek tomu mohlo v konkrétnom prípade uplatnit, pokial ide o zaujatie postoja Komisie z decembra 1999 vo vztahu k zanedbatelným vplyvom vertikálnych dohôd na hospodársku sútaz, treba podciarknut, ze toto nariadenie vykonáva clánok 81 ods. 3 ES. Z clánku 4 nariadenia c. 17 vyplýva, ze dohody medzi podnikmi môzu pozívat individuálnu výnimku podla tohto ustanovenia, iba ak boli s týmto cielom oznámené Komisii, k comu v uvedenom prípade nedoslo. 173 Z predchádzajúceho vyplýva, ze zákonnost dotknutých zmlúv môze byt posúdená len z hladiska clánku 81 ods. 1 ES. Aj za predpokladu, ze okolnost, podla ktorej tieto zmluvy splnili materiálne podmienky clánku 81 ods. 3 ES, ktoré riadia pridelenie výnimiek, je preukázaná vo svetle politiky Komisie rovnako, ako to vyplýva z jej nariadenia c. 2790/1999, táto nemá v konkrétnom prípade význam. V opacnom prípade prijatie tohto nariadenia z decembra 1999 potvrdzuje, ze podla Komisie takéto zmluvy v zásade porusujú clánok 81 ods. 1 ES, kedze je potrebné uplatnit clánok 81 ods. 3 ES. V dôsledku toho tvrdenie spolocnosti Mannesmann zalozené na nariadení c. 2790/1999 sa zamieta. 174 Navyse treba skonstatovat, ze k uvedenému poruseniu v clánku 2 napadnutého nariadenia doslo na základe obmedzení hospodárskej sútaze, ktoré sa nachádzajú v samotných zmluvách o zásobovaní, vyssie uvedené úvahy ich dostatocne preukazujú. 175 V skutocnosti nech je reálny stupen zosúladeného konania medzi styrmi európskymi výrobcami akýkolvek, treba len skonstatovat, ze kazdý z nich uzavrel jednu zo zmlúv o zásobovaní, ktoré obmedzujú hospodársku sútaz a porusujú clánok 81 ods. 1 ES stanovené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia. Kým clánok 2 ods. 1 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze zmluvy o zásobovaní boli uzatvorené "v zmysle porusenia uvedeného v clánku 1", odôvodnenie 111 objasnuje, ze je pravdou, ze samotná skutocnost uzavretia týchto dohôd zakladá porusenie uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia. 176 Aj keby spolocnost Mannesmann úspesne preukázala, ze uzavretie zmluvy o zásobovaní so spolocnostou Corus bolo objektívne v súlade s jej obchodnými záujmami, táto skutocnost by nezmenila názor Komisie, ze táto zmluva bola protiprávna. Konanie porusujúce pravidlá hospodárskej sútaze sú totiz casto v individuálnom obchodnom záujme podnikov, hoci len na krátky cas. 177 Vo svetle týchto skutocností, nie je nevyhnutné rozhodnút spor medzi úcastníkmi konania, pokial ide o zmysel sankcie stanovenej zmluvami v prípade nedodania tovaru, teda jednoduché znízenie zodpovedajúce úcasti dotknutého dodávatela, pretoze cielom uvedeného tvrdenia spolocnosti Mannesmann je preukázanie, ze bolo obchodne logické z pohladu spolocnosti Corus uzavriet tri zmluvy o zásobovaní. Z rovnakého dôvodu je bez významu tvrdenie, ze Vallourec, Dalmine a Mannesmann boli jedinými podnikmi usadenými v Spolocenstve, ktoré boli schopné vyrábat rúry uvedeného rozmeru. 178 Rovnako sú bez významu tvrdenia spolocnosti Mannesmann, ktoré sa vztahujú hlavne na jeho obchodné záujmy vedúce k uzavretiu zmluvy o zásobovaní hladkých rúr so spolocnostou Corus o obchodnej sile spolocnosti Vallourec na trhu so závitovými rúrami, ktorá vyplýva z jeho patentu na spojovacie rúry premium "VAM". Tieto tvrdenia by do istej miery mohli zrelatívnit tvrdenia Komisie o odstránení skutocnej konkurencie zo strany spolocnosti Mannesmann na britskom trhu, ale nemôzu vyvrátit podstatné tvrdenie, podla ktorého zmluvné strany zmluvy o zásobovaní nahradili na britskom trhu s hladkými a závitovými rúrami riziko hospodárskej sútaze za spoluprácu, teda obchodnú istotu. 179 Existencia porusenia v clánku 2 napadnutého rozhodnutia bola právne dostatocne preukázaná, nie je viac nevyhnutne potrebné preskúmat odôvodnenie Komisie, pokial ide zosúladené konanie styroch európskych výrobcov (bod 171 vyssie). Jednoducho v tomto smere osobitne nie je potrebné analyzovat vsetky tvrdenia predlozené spolocnostou Mannesmann vzhladom na zväzok nepriamych dôkazov iných nez zmluvy o zásobovaní, na ktoré sa Komisia pri preukazovaní existencie zosúladeného konania odvolávala. 180 Napriek tomu je potrebné preskúmat stupen zosúladeného konania, ktorý existoval medzi styrmi výrobcami v rámci Spolocenstva, pokial ide o porusenie uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia, pretoze pri skúmaní niektorých dalsích predlozených zalobných dôvodov je v danom prípade relevantný. 181 Je potrebné zdôraznit, ze správanie, ktoré je súcastou vseobecného plánu a ktoré sleduje spolocný ciel, sa môze povazovat za jednu dohodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, bod 4027). V skutocnosti Komisia preukázala, ze ak sa podnik zúcastnil na dohodách obmedzujúcich hospodársku sútaz, vedel alebo musel nevyhnutne vediet, ze sa zúcastnuje jednej dohody a ze jeho úcast na dohodách obmedzujúcich hospodársku sútaz môze znamenat pristúpenie na túto dohodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, body 4068 a 4109). 182 V tomto ohlade je zvlást dôlezitý dokument "Úvahy zmluvy VAM" z 23. marca 1990. Pod názvom "Scenár II" pán Verluca, riaditel spolocnosti Vallourec, v nom oznacil moznost "získat od Japoncov, aby nezasahovali na trh UK a aby sa problém vyriesil medzi Európanmi". Pán Verluca pokracuje: "v tomto prípade sa hladké rúry skutocne rozdelia medzi [Mannesmann], [Vallourec] a Dalmine". V nasledujúcom bode uvádza, ze "pravdepodobne budeme mat záujem spojit predaj od spolocnosti [Vallourec] s cenou a mnozstvom VAM predávaného spolocnostou [Corus]". 183 Kedze tento posledný návrh odráza s presnostou podstatný pojem zmluvy uzavretej medzi spolocnostami Vallourec a Corus sestnást mesiacov neskôr, bolo zrejmé, ze túto stratégiu si spolocnostou Vallourec skutocne osvojila a ze uvedená zmluva bola podpísaná s cielom, aby sa uplatnila. 184 Navyse skutocnost, ze prakticky zhodnú zmluvu uzavrela spolocnost Corus s kazdým európskym clenom Európsko-japonského klubu, osobitne so spolocnostou Dalmine a neskôr so spolocnostou Mannesmann, takze potreby spolocnosti Corus, pokial ide o hladké rúry, boli skutocne rozdelené medzi troch dalsích clenov Európsko-japonského klubu od augusta roku 1993, presne tak, ako to pán Veluca predvídal, potvrdzuje, ze tieto tri zmluvy museli byt uzavreté s cielom sledovat spolocnú stratégiu navrhovanú v rámci ich zosúladeného konania v uvedenom klube. 185 Tento záver bol podporený dôkazmi, na ktoré poukázala Komisia v napadnutom rozhodnutí, najmä v odôvodnení 91, ktorého znenie je: "Spolocnost [Corus] 21. januára 1993 zaslala spolocnosti Vallourec (a pravdepodobne aj spolocnostiam [Mannesmann] a Dalmine) nácrt návrhu zmluvy o restrukturalizácii odvetvia s bezsvíkovými rúrami, o ktorom sa rokovalo pocas schôdze v Heathrow 29. januára 1993 medzi spolocnostami Mannesmann/Vallourec/Dalmine/[Corus] (strana 4628 [spisu Komisie, prvá strana dokumentu pod názvom 'Nácrt návrhu zmluvy o restrukturalizácii týkajúcej sa bezsvíkových rúr`]). V tomto dokumente sa uvádza: "Spolocnost [Corus] naznacila svoj zámer stiahnut sa z výroby bezsvíkových rúr. Má záujem urobit to usporiadane a kontrolovane, aby sa predislo preruseniu dodávok pre jej klientov a aby pomohla výrobcom, ktorí získajú tento sektor, udrzat si objednávky... Pocas posledných siestich mesiacov prebehli rozhovory medzi spolocnostou [Corus] a ostatnými výrobcami, ktorí sa zaujímali o nadobudnutie aktív spolocnosti [Corus], a [Corus] sa domnieval, ze existuje súhlas s akcnou líniou opísanou v tomto dokumente". Jeden z návrhov spocíval v prenesení aktivít OCTG [rúry a rúrky] na spolocnost Vallourec pri zachovaní zmlúv o zásobovaní hladkých rúr medzi spolocnostami [Corus] a Vallourec, [Mannesmann] a Dalmine so zachovaním tých istých podielov. V rovnaký den sa konalo stretnutie medzi spolocnostami [Mannesmann] a [Corus], pocas ktorého spolocnost [Mannesmann] "súhlasila, aby sa spolocnost Vallourec stala prvou, pokial ide o získanie sektora OCTG" (strana 4626 [spisu Komisie, ktorá je jednou stranou faxu zaslanou 22. januára 1993 pánom Davisom zo spolocnosti Corus pánovi Patrierovi zo spolocnosti Vallourec]). Dokument spolocnosti Dalmine pod názvom "Systém bezsvíkových ocelových rúr v Európe a evolúcia trhu" ("Seamless steel tube system in Europe and market evolution") a ktorého znenie sa uvádza na strane 2051 spisu Komisie (strana 2053 [spisu Komisie]), z mája a augusta 1993 uvádza, ze riesenie problému spolocnosti [Corus] mozno nájst len v európskom kontexte; skutocnost, ze Vallourec nadobudla závody spolocnosti [Corus] bola tiez akceptovaná zo strany spolocnosti Dalmine." 186 Okrem iného treba poznamenat, ze vo svojom vyhlásení pod názvom "Strategické úvahy", citovanom v odôvodnení 80 napadnutého rozhodnutia, spolocnost Vallourec predpokladala, ze spolocnosti Dalmine a Mannesmann s nou zosúladia postupy pri dodávaní hladkých rúr pre spolocnost Corus. Navyse v odôvodnení 59 napadnutého rozhodnutia sa Komisia odvoláva na dokument "g) Japonci", osobitne na kalendár, ktorý sa nachádza na stvrtej strane tohto dokumentu (strana 4912 spisu Komisie), na zdôraznenie toho, ze európski výrobcovia sa budú schádzat na prípravných schôdzach pred stretnutiami s japonskými výrobcami, aby koordinovali ich pozície a predkladali spolocné návrhy v Európsko-japonskom klube. 187 Z vyssie uvedených listinných dôkazov, na ktoré sa Komisia v napadnutom rozhodnutí odvoláva, vyplýva, ze styria výrobcovia v rámci Spolocenstva sa skutocne stretli aspon roku 1993, aby koordinovali svoj postoj v rámci Európsko-japonského klubu pred medzikontinentálnymi stretnutiami tohto klubu. Rovnako je dokázané, ze zatvorenie podniku závitovania spolocnosti Corus v Clydesdale a jej prebratie spolocnostou Vallourec, ako aj dodávky hladkých rúr tohto podniku spolocnostami Dalmine a Mannesmann boli predmetom diskusií na týchto stretnutiach. Je preto nepravdepodobné, ze spolocnost Mannesmann nepoznala obsah stratégie vypracovanej spolocnostou Vallourec a skutocnost, ze zmluva o zásobovaní so spolocnostou Corus je súcastou sirsej dohody, ktorá je v rozpore s hospodárskou sútazou a ktorá ovplyvnuje trh tak s rúrkami OCTG standard, ako aj s hladkými rúrami. 188 Pokial ide o tvrdenie spolocnosti Mannesmann, podla ktorej bola tretia zmluva o zásobovaní medzi spolocnostami Corus a Mannesmann uzavretá ovela neskôr ako dve dalsie, takze Komisia z nich nemohla vydedukovat existenciu jedného porusenia zahrnajúceho styroch európskych výrobcov, je potrebné poznamenat, ze neexistencia zmluvy o zásobovaní medzi spolocnostami Mannesmann a Corus pred rokom 1993 nemôze vyvrátit názor Komisie. Kým stratégia rozdelenia dodávok hladkých rúr sa realizovala do chvíle, ked spolocnost Corus mala troch dodávatelov, podpis týchto dvoch zmlúv prestavoval ciastocnú realizáciu tohto projektu s ocakávaním jeho úplnej realizácie. 189 Okrem toho, ako to Komisia poznamenala pred Súdom prvého stupna, odkaz v dokumente pod názvom "Nácrt návrhu zmluvy o restrukturalizácii týkajúcej sa bezsvíkových rúr a rúrok" z 21. januára 1993 na skutocnost, ze spolocnost Mannesmann uz dodávala hladké rúry spolocnosti Corus, je tazko zlucitelný s tvrdením spolocnosti Mannesmann, ze zmluvy o zásobovaní medzi spolocnostami Corus a Mannesmann boli podpísané v auguste 1993, cím sa potvrdzuje analýza Komisie. V skutocnosti Komisia z cistej opatrnosti uviedla, ze spolocnost Mannesmann sa dopustila porusenia uvedeného v clánku 2 napadnutého rozhodnutia iba od 9. augusta 1993, pretoze podpísanie zmluvy o zásobovaní v tento den so spolocnostou Corus bolo urcitým dôkazom jej úcasti na porusení, z vyssie uvedeného odkazu teda vyplýva, ze v skutocnosti sa spolocnost Mannesmann zaviazala dodávat hladké rúry spolocnosti Corus od januára 1993. 190 Z dôkazov, o ktoré sa v napadnutom rozhodnutí Komisia opiera, tak vyplýva, ze spolocnost Vallourec vytvorila stratégiu ochrany trhu Spojeného královstva a uzavrela zmluvu o zásobovaní so spolocnostou Corus, ktorá urcitým spôsobom nahradila prvé stádium v realizovaní tejto stratégie. Potom sa spolocnosti Dalmine a Mannesmann k nej pripojili, co je potvrdené faktom, ze obidva tieto podniky uzavreli zmluvu o zásobovaní so spolocnostou Corus. 191 Pokial ide tvrdenia o chýbajúcom citelnom ovplyvnení obchodu medzi clenskými státmi, v súlade s tvrdením Komisie ich treba povazovat v zmysle clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku za neprípustné. 192 Uvedenými tvrdeniami, ktoré Mannesmann po prvýkrát uviedol v replike, zalobca vytýka Komisii právny omyl alebo omyl v posúdení jednej z podmienok uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES. Sudca Spolocenstva nemôze z úradnej povinnosti prihliadat na hmotnoprávne dôvody, kedze nie sú kogentnej povahy. 193 Pre kazdý prípad treba zdôraznit, ze Súd prvého stupna odmietol ako nedôvodné tvrdenia porovnatelné s tými, ktoré uviedol Mannesmann vo veciach, ktoré boli spojené s touto vecou na úcely pojednávania (rozsudky Dalmine/Komisia, uz citovaný v bode 127 vyssie, osobitne body 156 a 157, a JFE Engineering a i./Komisia, uz citovaný v bode 102 vyssie, osobitne body 367 az 374 a 386 az 395). 194 Pokial ide o argumentáciu, ze úcinky porusujúce hospodársku sútaz vyplývajúce zo zmluvy medzi spolocnostami Mannesmann a Corus boli bezvýznamné, treba ju povazovat za prípustnú, pretoze predstavuje rozvinutie uz v zalobe uvedených tvrdení, podla ktorých Komisia právne dostatocne nepreukázala, ze cielom alebo úcinkom zmluvy o zásobovaní sankcionovaných clánkom 2 napadnutého rozhodnutia bolo obmedzenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ES. 195 Pokial ide o vec samú, v danom prípade treba pripomenút, ze Komisia sa oprela nielen o úcinky, ale rovnako aj o obmedzujúce ciele dohody sankcionovanej v clánku 2 napadnutého rozhodnutia (pozri odôvodnenie 111 napadnutého rozhodnutia a tiez odôvodnenie 157 a nasl, vyssie). 196 V tomto ohlade podniky, ktoré uzavreli dohodu predovsetkým s cielom obmedzit hospodársku sútaz, sa v zásade nemôzu vyhnút uplatneniu clánku 81 ods. 1 ES tvrdením, ze ich dohoda nemala meratelný vplyv na hospodársku sútaz (pozri bod 130 vyssie). 197 V skutocnosti zmluvy sankcionované v clánku 2 napadnutého rozhodnutia boli uzatvorené, ako je to posúdené v bodoch 179 a nasl., najmä preto, aby sa medzi európskych konkurentov, ktorí boli tiez clenmi Európsko-japonského klubu, rozdelili dodávky hladkých rúr Corusu, ktorý bol "hlavným dodávatelom" ("lídrom", pozri odôvodnenie 111 napadnutého rozhodnutia) na trhu Spojeného královstva. Tieto zmluvy okrem iného stanovovali, ze Corus bude nezákonne oznamovat obchodné informácie. Takisto ich ciel rovnako obsahoval znacné obmedzenia hospodárskej sútaze na trhu Spojeného královstva, ktoré bolo iným trhom, s ohladom na existenciu porusenia konstatovaného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia (rozsudok Dalmine/Komisia, uz citovaný v bode 127 vyssie, body 267 a 268), bez ohladu na ich mozný dôsledok. 198 V dôsledku toho sa vyssie zhrnuté zalobné dôvody zamietajú, pretoze sa vztahujú na otázku, ci porusenie uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia splna kritériá viazuce sa na existenciu ciela a úcinkov, ktoré citelne obmedzujú hospodársku sútaz. 199 Okrem toho argumentáciu spolocnosti Mannesmann zalozenú na oznámení z roku 1997 treba povazovat za prípustnú napriek skutocnosti, ze táto argumentácia bola po prvý krát spomenutá v replike. V skutocnosti Mannesmann poukazuje na toto oznámenie, aby podporil svoje tvrdenie, ktoré uz uviedol v zalobe, podla ktorého zmluvy o zásobovaní neboli dohodami smerujúcimi proti hospodárskej sútazi, ktoré by porusovali clánok 81 ods. 1 ES. 200 Pokial ide o vec samú treba najprv zdôraznit, ze oznámenie z roku 1997 sa v danej veci z hladiska casovej pôsobnosti uplatnuje, kedze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v roku 1999. Týmto oznámením z roku 1997 Komisia v uvedenom case zaujala postoj k dohodám, ktoré sa musia povazovat za dohody porusujúce clánok 81 ods. 1 ES. Osobitne treba pripomenút, ze oznámenie z roku 1997 urcuje hranicu v percentuálnom vyjadrení, takze na rozdiel od predchádzajúcich oznámení, ktoré urcovali hranicu v absolútnej hodnote, toto oznámenie odráza vývoj politiky a/alebo hodnotenia Komisie a nie len jednoduché zohladnenie inflácie. Za týchto podmienok na posúdenie napadnutého rozhodnutia je podstatným oznámenie z roku 1997 a nie z roku 1986 napriek skutocnosti, ze zmluvy boli podpísané v roku 1991 a 1993. 201 Treba usúdit, ze pokial ide o platnost zmlúv o zásobovaní, v danom prípade sa na oznámenie z roku 1997 nemozno odvolávat, pretoze tieto zmluvy prispeli k realizácii sirsej dohody, ktorá je v rozpore s hospodárskou sútazou, týkajúcej sa závitových rúr, ktoré uvedené oznámenie pojmovo nepokrýva (pozri body 179 a nasl, vyssie). V skutocnosti ciel a úcinok týchto zmlúv, ktoré sú v rozpore s hospodárskou sútazou, presahujú z casti tie ciele a úcinky, ktoré priamo vyplývajú z ich ustanovení, takze pri mechanickom uplatnení oznámenia z roku 1997 na samotné zmluvy sa primerane neberie do úvahy ich dosah na predmetný trh. 202 V kazdom prípade císla uvedené spolocnostou Mannesmann, ktorými preukazuje, ze podiel dotknutých podnikov na trhu je nizsí ako hranica v oznámení z roku 1997, sa vztahujú na svetový trh s rúrami OCTG. Oznámenie z roku 1997 vsak upresnuje, ze sú to "podiely na trhu vsetkých zúcastnených podnikov", ktoré nemôzu presiahnut príslusnú hranicu "na ziadnom z predmetných trhov". 203 V tomto ohlade definícia nachádzajúca sa v odôvodnení 35 napadnutého rozhodnutia zachytáva geografický "svetový" trh bezsvíkových rúr OCTG, táto definícia sa musí vykladat vo svetle podrobného opisu rôznych castí zmlúv uzavretých v rámci Európsko-japonského klubu, najmä Základných pravidiel. V skutocnosti z napadnutého rozhodnutia ako celku, osobitne z odôvodnení 53 az 77, je zrejmé, ze správanie japonských a európskych výrobcov na ich domácich trhoch alebo v niektorých prípadoch, na trhoch urcitých castí sveta, bolo urcované na základe osobitných pravidiel, ktoré sa menili z jedného trhu na iný a ktoré boli výsledkom obchodných rokovaní v rámci Európsko-japonského klubu. 204 Za týchto podmienok podrobný opis existujúcej situácie v napadnutom rozhodnutí na kazdom trhu vytvára ozajstnú analýzu dotknutých geografických trhov. Odôvodnenie 35 napadnutého rozhodnutia treba vykladat tak, ze obsahuje definíciu geografického trhu s bezsvíkovými rúrami OCTG, ktorý by mal normálne existovat, zoberúc do úvahy cisto objektívne obchodné a hospodárske hodnotenie, odhliadnuc od nezákonných zmlúv, ktorých cielom alebo úcinkom je umelé rozdelenie tohto trhu. 205 Rovnako treba odmietnut ako nepodstatné tvrdenie spolocnosti Mannesmann týkajúce sa znízeného percentuálneho podielu na predaji realizovanom spolocnostou Corus a nou na svetovom trhu s rúrami OCTG. Aj za predpokladu, ze by sa malo uplatnit oznámenie z roku 1997, do úvahy treba zobrat podiely na britskom trhu alebo prinajmensom trh Spolocenstva. Z napadnutého rozhodnutia, najmä z císel uvedených v odôvodnení 68 a 113 vyplýva, ze podiely samotného podniku Corus, ktorý bol zmluvnou stranou kazdej zmluvy o zásobovaní, na britskom a trhu Spolocenstva boli ovela vyssie ako urcené hranice v oznámení z roku 1997, bud hranica 10 % na trhu, ktorá sa aplikuje na vertikálne dohody, alebo hranica 5 % aplikujúca sa na horizontálne dohody. Z toho je zrejmé, ze predmetné zmluvy nie sú zanedbatelnými zmluvami v zmysle uvedeného oznámenia z roku 1997 206 Vzhladom k vyssie uvedenému je potrebné dospiet k záveru, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí správne zhodnotila, ze zmluvy o zásobovaní zakladajú porusenie uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia, a po právnej stránke dostatocne preukázala ich existenciu. Rovnako je treba zdôraznit, ze dodatocné dôkazy uvedené Komisiou potvrdzujú správnost jej tvrdenia, podla ktorého tieto zmluvy patria do sirsej spolocnej európskej politiky týkajúcej sa rúrok OCTG standard. O návrhu na znízenie výsky pokuty O pravidlách urcujúcich výpocet pokuty Tvrdenia úcastníkov konania 207 Na úvod Mannesmann vytýka Komisii, ze nesprávne uplatnila pravidlá o urcení výsky pokút, osobitne Usmernenia k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO ([40]Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3, dalej len "usmernenia o stanovení pokút") a oznámenie o spolupráci. V tomto ohlade sa Mannesmann rovnako odvoláva na predchádzajúcu rozhodujúcu prax Komisie, ktorá vytvorila legitímnu dôveru vo vztahu k metóde stanovenia a úrovni pokút ukladaných Komisiou. 208 Vo svojej replike zalobca dodáva, ze napadnuté rozhodnutie sa výslovne neodvoláva na vyssie uvedené usmernenia, a preto nie je v súlade s poziadavkou na odôvodnenie vyplývajúcou z clánku 253 ES. V skutocnosti podla spolocnosti Mannesmann, ak sa uvedené usmernenia neuplatnili v danom prípade, Komisia mala postupovat v súlade so svojou predchádzajúcou rozhodovacou praxou a urcit výsku pokuty podla obratu, ktorý realizoval Mannesmann na príslusnom trhu. Komisia sa nemôze odchýlit od tejto predchádzajúcej praxe bez zretelného formulovania dôvodov tohto odchýlenia v tomto rozhodnutí. Okrem toho, ak by sa malo preukázat, ze Komisia implicitne uplatnila usmernenia o stanovení pokút, tak Mannesmann sa domnieva, ze clánok 253 ES sa v kazdom prípade nerespektoval. V skutocnosti v takom prípade Komisia bola povinná v rozhodnutí poukázat na zistené skutocnosti na urcenie výsky pokuty (rozsudok Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie, body 4725 a nasl., rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mayr-Melnhof/Komisia, [41]T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 283). 209 Komisia uvádza, ze zalobca predniesol po prvýkrát v replike tvrdenie týkajúce sa údajného porusenia jej rozhodovacej praxe predchádzajúcej usmerneniam o stanovení pokút. Islo o nový zalobný dôvod, pretoze Mannesmann pôvodne vymedzil svoju argumentáciu na porusenie týchto usmernení. Tento zalobný dôvod je neprípustný podla clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. Pokial ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, podla Komisia je v súlade s poziadavkami, ktoré Súdny dvor vyjadril v rozsudku zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia ([42]C-279/98 P, Zb. s. I-9693, body 44 a nasl). Komisia sa v skutocnosti vyjadrila k závaznosti porusenia (odôvodnenie 159 az 165 napadnutého rozhodnutia), k dlzke jeho trvania (odôvodnenie 166 napadnutého rozhodnutia), rovnako k existencii polahcujúcich okolností (odôvodnenie 169 napadnutého rozhodnutia) a k aplikácii oznámenia o spolupráci (odôvodnenie 174 napadnutého rozhodnutia). Na záver, napadnuté rozhodnutie je v súlade s usmerneniami o stanovení pokút. Posúdenie Súdom prvého stupna 210 Najskôr treba zdôraznit, ze v rámci zaloby o neplatnost zalobný dôvod vyplývajúci z chýbajúceho alebo z nedostatocného odôvodnenia aktu Spolocenstva je jedným z dôvodov, na ktorý musí z úradnej povinnosti poukázat sudca Spolocenstva a na ktorý v dôsledku toho môzu poukázat úcastníci konania pocas celého konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, [43]T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757, bod 125). Okolnost, ze na zalobný dôvod vyplývajúci z chýbajúceho odôvodnenia, pokial ide o spôsob výpoctu pokuty, sa prvýkrát poukázalo v replike, neznamená, ze by ho Súd prvého stupna nemohol preskúmat v konkrétnej veci. 211 Z tohto hladiska podla ustálenej judikatúry poziadavky na uspokojenie sa s odôvodnením závisia od okolností jednotlivého prípadu, najmä od obsahu opatrenia, povahy namietaných dôvodov a od záujmu, ktorý získaním vysvetlení môzu mat adresáti opatrenia alebo iné osoby, ktorých sa to priamo a osobne týka (rozsudok Súdneho dvora z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, [44]C-56/93, Zb. s. I-723, bod 86, a Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v bode 126 vyssie, bod 63). Nevyzaduje sa, aby sa v odôvodnení specifikovali vsetky príslusné okolnosti skutkového právneho stavu, pretoze otázka, ci akt splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí hodnotit nielen z jeho znenia, ale aj z jeho kontextu a rovnako aj z celkového pohladu právnych noriem, ktoré upravujú dotknutú oblast (rozsudok Petrotub a Republica/Rada, uz citovaný v bode 72 vyssie, bod 81). 212 Okrem toho, ak má Komisia istý priestor na volnú úvahu pri stanovení výsky pokuty (rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. aprila 1995, Martinelli/Komisia, [45]T-150/89, Zb. s. II-1165, bod 59, a analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisía, [46]T-229/94, Zb. s. II-1689, bod 127), je potrebné skonstatovat, ze nemôze upustit od pravidiel, ktoré si sama urcila (rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, uz citovaný v bode 44 vyssie, bod 53, potvrdený na základe odvolania rozsudkom Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, [47]C-51/92 P, Zb. s. I-4235, a citovaná judikatúra). Komisia musí rovnako nevyhnutne zobrat do úvahy pojmy z usmernení o stanovení pokút, osobitne tie, ktoré sú uvedené ako povinné. 213 V danom prípade zo znenia odôvodnenia 156 az 175 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, ze Komisia uplatnila spôsob výpoctu podla usmernení o stanovení pokút, ako to bola v kazdom prípade povinná urobit, v súlade s citovanou judikatúrou v bode vyssie. Za týchto podmienok chýbajúci výslovný odkaz na usmernenia o stanovení pokút v napadnutom rozhodnutí nenarúsa jeho zákonnost spocívajúcu v chýbajúcom odôvodnení. V skutocnosti takýto odkaz by len slúzil na potvrdenie okolnosti, ktorá musela byt pre Mannesmann v kazdom prípade zjavná vzhladom na vyssie uvedený právny kontext. 214 V dôsledku toho sa zalobný dôvod vychádzajúci z chýbajúceho odôvodnenia zamieta. 215 Pokial ide zalobný dôvod spolocnosti Mannesmann vychádzajúci z predchádzajúcej rozhodovacej praxe Komisie a z nej vyplývajúcej legitímnej dôvery, treba ho najprv povazovat za prípustný, pretoze ho predlozila, aj ked v krátkosti, vo svojej zalobe, v bode 74, v rámci argumentácie vztahujúcej sa na závaznost porusenia. V replike sa argumentácia k tejto téme povazuje za rozvinutie tohto zalobného dôvodu. 216 Dalej treba pripomenút, ze pokial ide o uvedenú argumentáciu k veci samej, vzhladom na volnú úvahu, ktorá sa Komisii zveruje nariadením c. 17 (pozri bod 212 vyssie), zavedenie novej metódy výpoctu výsky pokút, ktorá môze bez toho, aby sa prekrocila maximálna hranica stanovená týmto nariadením, spôsobit v niektorých prípadoch zvýsenie ich úrovne, sa nemôze povazovat za zvýsenie pokút, ako sú právne upravené v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17, s retroaktívnym úcinkom (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, [48]T-23/99, Zb. s. II-1705, bod 235, napadnutý odvolaním). 217 Odvolávanie sa na výpocet pokút podla uvedenej metódy usmernenia o stanovení pokút, na základe ktorého môze Komisia ukladat vyssie pokuty ako tie, ktoré ukladala v predchádzajúcej praxi, najmä preto, lebo nie je povinná systematicky brat do úvahy rozdielnu velkost podnikov, nie je relevantné. V skutocnosti Komisia na usmernenie správania podnikov, aby dodrziavali pravidlá hospodárskej sútaze, disponuje volnou úvahou pri stanovení výsky pokút (pozri bod 212 vyssie a rozsudok Súdu prvého stupna z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, [49]T-49/95, Zb. s. II-1799, bod 53). Navyse skutocnost, ze Komisia v minulosti ulozila pokuty na urcitej úrovni pri niektorých druhoch porusenia, ju nezbavuje moznosti zvýsit túto úroven v hraniciach nariadenia c. 17, ak je to nevyhnutné na zabezpecenie realizácie politiky Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný v bode 96 vyssie, bod 109, rozsudok Súdu prvého stupna z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, [50]T-12/89, Zb. s. II-907, bod 309, a zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, [51]T-304/94, Zb. s. II-869, bod 89). Úcinné uplatnenie pravidiel Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze naopak vyzaduje, aby Komisia mohla vzdy prispôsobit úroven pokút potrebám tejto politiky (rozsudky Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný, bod 109, a LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, body 236 a 237). 218 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze Mannesmann sa nemôze odvolávat na predchádzajúcu rozhodovaciu prax Komisie a uvedený zalobný dôvod sa zamieta. O urcení výsky pokuty ulozenej zalobcovi 219 K ulozenej pokute Mannesmann uvádza styri zalobné dôvody týkajúce sa urcenia jej výsky. O závaznosti porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia -- Tvrdenia úcastníkov konania 220 Na prvom mieste zalobca popiera hodnotenie Komisie, pokial ide o závaznost porusení uvedených v clánku 1 napadnutého rozhodnutia. Zalobca pripomína, ze závaznost porusenia sa musí zhodnotit vo svetle úcinkov na trh (bod 1 A usmernení o stanovení pokút). Aj za predpokladu, ze by sa dotknuté porusenia mohli povazovat za "velmi závazné" v zmysle uvedených usmernení, Mannesmann vytýka Komisii, ze zobrala do úvahy ich úcinky na trh ako pritazujúce okolnosti. 221 Zalobca sa domnieva, ze právne dostatocne preukázal, ze nedoslo k poruseniu uvedenému v clánku 1 a 2 napadnutého rozhodnutia. Ziada znízenie výsky pokuty, ktorá mu bola ulozená, aspon do tej miery, do akej podla Komisie následkom porusenia uvedeného v clánku 2 napadnutého rozhodnutia doslo k naruseniu hospodárskej sútaze. 222 Kedze Komisia bez toho, aby zobrala do úvahy velkost alebo obrat realizovaný na relevantnom trhu kazdého z dotknutých podnikov, stanovila základnú výsku pokuty, prekrocila hranice svojej diskrecnej právomoci. Spravodlivost a zásada proporcionality vyzadujú, aby sa podniky nedávali na rovnakú úroven, ale aby boli postihované podla ich osobnej roly alebo podla dosahu porusenia. Velkým podnikom sa musí zarucit istá "rozdelujúca" spravodlivost, ako to naznacuje maximálna výska pokuty do 10 % obratu, ktorú stanovuje clánok 15 ods. 2 nariadenia c. 17. 223 Ulozením oddelenej pokuty zalobcovi z titulu porusenia vytýkaného spolocnosti Vallourec, pricom Mannesmann mal nad ním prevziat kontrolu, Komisia takisto prekrocila hranice svojej diskrecnej právomoci. Komisia mala zobrat do úvahy protiprávne konanie spolocnosti Vallourec a ulozit spolocnosti Mannesmann jednu pokutu. Tým, ze to tak neurobila, porusila zásadu rovnakého zaobchádzania a zneuzila právomoc. 224 Komisia trvá na tom, ze dohoda, ktorej cielom bolo zabezpecit respektovanie vnútrostátnych trhov v rámci Európsko-japonského klubu, svojou povahou je velmi závazným porusením (odôvodnenie 161 napadnutého rozhodnutia). 225 Pretoze uvedené porusenie v clánku 2 nebolo dôvodom na udelenie oddelenej pokuty, zalobné dôvody týkajúce sa neexistencie úcinkov, ktoré sú v rozpore s hospodárskou sútazou, nie sú relevantné. 226 Okrem iného Komisia tvrdí, ze Mannesmann, Vallourec a Dalmine sa musia povazovat za velké podniky [pozri odporúcanie Komisie 96/280/ES z 3. apríla 1996 týkajúce sa definície malých a velkých podnikov ([52]Ú. v. ES L 107, s. 4)]. Teda najvyssia mozná hranica pokút stanovená nariadením c. 17 nenúti Komisiu, aby pri výpocte základnej výsky pokuty robila rozdiel medzi podnikmi. 227 Komisia pripomína, ze Mannesmann prevzal kontrolu nad spolocnostou Vallourec od roku 1997. Pocas celej doby porusovania tieto dva podniky boli jeden od druhého nezávislé, a preto Komisia ulozila dve oddelené pokuty. Ak by Komisia mala znízit výsku pokút z dôvodu zlúcenia podnikov, ktoré uzavreli dohodu obmedzujúcu hospodársku sútaz po jej objavení, odstrasujúci úcinok pokút by bol podstatne zmensený. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 228 Na základe clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 je Komisia oprávnená ulozit pokutu od 1000 eur do 1000000 eur alebo viac, ale nepresahujúcu 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku kazdého podniku, ktorý sa zúcastnil porusenia. Na stanovenie pokuty v rámci týchto hraníc uvedené ustanovenie urcuje zobrat do úvahy závaznost a trvanie porusenia. 229 V rozpore s tým, co tvrdí Mannesmann, nariadenie c. 17, ani judikatúra a ani usmernenia o stanovení pokút nepredpokladajú, ze pokuty musia byt stanovené priamo podla velkosti dotknutého trhu, tento faktor je len jedným z viacerých. V skutocnosti v súlade s nariadením c. 17, ako ho vykladá judikatúra, pokuta ulozená podniku z titulu porusenia v oblasti hospodárskej sútaze musí byt primeraná poruseniu, zhodnotená z celkového pohladu, berúc do úvahy najmä závaznost porusenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, [53]T-83/91, Zb. s. II-755, bod 240, a analogicky rozsudok Deutsche Bahn/Komisia, uz citovaný v bode 212 vyssie, bod 127). Ako potvrdil Súdny dvor v bode 120 svojho rozsudku Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný v bode 96 vyssie, na posúdenie závaznosti porusenia je nevyhnutné brat ohlad na velký pocet prvkov, ktorých charakter a dôlezitost sa mení podla daného typu porusenia a jeho osobitných okolností (pozri tiez obdobne rozsudok Deutsche Bahn/Komisia, uz citovaný, bod 127). 230 Okrem toho treba poznamenat, ze v napadnutom rozhodnutí sa Komisia výslovne neodvolávala na usmernenia o stanovení pokút, napriek tomu pri stanovení výsky pokuty ulozenej zalobcovi uplatnila metódu stanovenia, ktorú si sama ulozila (pozri bod 212 vyssie). 231 Ako uz bolo vyssie uvedené, ak Komisia disponuje volnou úvahou pri stanovení výsky pokút, je potrebné skonstatovat, ze nemôze upustit od pravidiel, ktoré si sama urcila (pozri bod 212 vyssie a citovanú judikatúru). Komisia preto musí nevyhnutne zobrat do úvahy pojmy z usmernení o stanovení pokút, osobitne tie, ktoré sú uvedené ako povinné. Rozsah volnej úvahy Komisie a jej obmedzenia v ziadnom prípade nie sú na úkor výkonu neobmedzenej právomoci judikatúry Spolocenstva. 232 V tomto ohlade treba pripomenút, ze podla bodu 1 A usmernenia o stanovení pokút, ze "pri posudzovaní závaznosti porusenia pravidiel sa musí brat do úvahy ich povaha, skutocný dosah na trh, tam, kde je ho mozné merat a velkost relevantného zemepisného trhu [geografického trhu -- neoficiálny preklad]". V odôvodnení 159 napadnutého rozhodnutia Komisia zdôraznuje, ze zobrala do úvahy tieto tri kritériá na urcenie závaznosti porusenia. 233 Na podlozenie záveru o "velmi závaznom" porusení uvedenom v clánku 1 napadnutého rozhodnutia sa Komisia v odôvodnení 161 tohto rozhodnutia oprela hlavne o správanie sa vsetkých podnikov, ktoré bolo v rozpore s hospodárskou sútazou. V tomto ohlade sa Komisia odvolávala na povahu dohody o rozdelení trhu, ktorá je znacne v rozpore s hospodárskou sútazou a poskodzuje riadne fungovanie vnútorného trhu, na vedomý nezákonný charakter porusenia a rovnako na tajnú a institucionalizovanú povahu systému, ktorý slúzil na obmedzenie hospodárskej sútaze. V tom istom odôvodnení Komisia zobrala do úvahy aj skutocnost, ze "styri dotknuté clenské státy predstavovali väcsinu v spotrebe bezsvíkových [rúr] OCTG a [produktovodov] v Spolocenstve a teda islo o rozsiahly geografický trh". 234 V odôvodnení 160 napadnutého rozhodnutia Komisia naproti tomu skonstatovala, ze "osobitný dosah na trh bol obmedzený", kedze dva speciálne výrobky, ktoré pokrývali tento trh, rúrky OCTG standard a produktovody "projekt", predstavovali len 19 % spotreby bezsvíkových OCTG a produktovodov v rámci Spolocenstva a ze zvárané rúry mohli z dôvodu technologického pokroku v ich výrobe pokryt cast dopytu po bezsvíkových rúrach. 235 Rovnako, v odôvodnení 162 napadnutého rozhodnutia po klasifikovaní tohto porusenia na základe faktorov vymenovaných v odôvodnení 161 ako "velmi vázne" zobrala Komisia do úvahy relatívne obmedzené mnozstvo predaja daných výrobkov adresátmi napadnutého rozhodnutia v styroch clenských státoch (rocne 73 miliónov eur). Tento odkaz na velkost dotknutého trhu zodpovedá zhodnoteniu obmedzeného dosahu porusenia na trh, ktoré je uvedené v odôvodnení 160 napadnutého rozhodnutia. Komisia sa teda rozhodla ulozit pokutu podla závaznosti len vo výske 10 miliónov eur. Usmernenia vsak stanovujú za porusenie spadajúce do tejto kategórie, v princípe sumu "nad 20 miliónov [eur]". 236 Je nutné zistit, ci vo svetle kritiky uvedenej spolocnostou Mannesmann je vyssie spomínaný postoj Komisie nezákonný. 237 Najprv treba preskúmat tvrdenie spolocnosti Mannesmann zalozené na údajných chýbajúcich úcinkoch porusenia uvedeného v clánku 2 napadnutého rozhodnutia. 238 V tomto ohlade Komisia rovnako ako v odôvodnení 164 napadnutého rozhodnutia, ako aj pred Súdom prvého stupna jasne zdôraznila, ze neulozila dodatocnú pokutu z titulu tohto porusenia. 239 Vo svojom rozsudku JFE Engineering a i./Komisia, uz citovaný v bode 102 vyssie, Súd prvého stupna povazoval opomenutie Komisie zobrat do úvahy porusenie uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia na stanovenie pokuty ulozenej európskym výrobcom za porusenie vseobecnej zásady práva Spolocenstva spocívajúcej v rovnakom zaobchádzaní. Kedze Komisia neziadala, aby Súd prvého stupna vo veciach T-44/00, T-48/00, T-50/00 zvýsil ulozené pokuty európskym výrobcom, najlepsí spôsob ako opravit nerovnost v poznamenanom zaobchádzaní je skôr znízenie ulozených pokút kazdej z japonských spolocností ako zvýsenie pokút ulozených trom európskym zalobcom (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, uz citovaný v bode 102 vyssie, body 574 az 579). 240 Skonstatované porusenie v clánku 2 napadnutého rozhodnutia pri ulození pokuty spolocnosti Mannesmann nezobrala do úvahy ani Komisia, ani Súd prvého stupna, v tomto ohlade je argumentácia predlozená uvedenou spolocnostou zalozená na chybnom predpoklade a musí sa zamietnut. 241 Dalej pokial ide o tvrdenia spolocnosti Mannesmann týkajúce sa skutocnosti, ze podla usmernení o stanovení pokút Komisia je pri výpocte pokuty povinná posúdit konkrétne úcinky porusenia na trh, treba skonstatovat, ze pokial ide o porusenie uvedené v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, táto skutocnost sa v nom skutocne zobrala do úvahy. Treba zhodnotit, ze znízenie sumy stanovenej pokuty podla závaznosti o 50 % z minimálnej sumy, ktorá sa obycajne uvádza pri "velmi závaznom" porusení uvedenom v bode 235 vyssie, odráza zodpovedajúcim spôsobom tento obmedzený dosah. 242 V tomto ohlade treba rovnako pripomenút, ze v oblasti hospodárskej sútaze majú mat pokuty odstrasujúci úcinok (pozri v tomto zmysle bod 1 A stvrtý odsek usmernení o stanovení pokút). Berúc do úvahy podla odôvodnenia 165 napadnutého rozhodnutia velkost podnikov, ktorým bolo dorucené napadnuté rozhodnutie (pozri tiez body 243 a nasl, nizsie), podstatne vyssie znízenie sumy stanovenej podla závaznosti porusenia by mohlo pokutu pripravit o jej odstrasujúci úcinok. 243 Pokial ide o tvrdenia spolocnosti Mannesmann, v zmysle ktorého Komisia nemala právo zhodnotit, ze následky porusenia, ktoré je uvedené v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, na dotknutý trh vytvárajú v danom prípade pritazujúcu okolnost, stací skonstatovat, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí nedávala dôraz na pritazujúce okolnosti. 244 Pokial ide o argumentáciu spolocnosti Mannesmann, podla ktorej Komisia pri stanovení pokuty musí zobrat do úvahy tak velkost kazdého podniku, rovnako ako aj význam úcasti na porusení, najskôr je potrebné uviest, ze odkaz na clánok 15 ods. 2 nariadenia c. 17 na 10 %-nú hranicu svetového obratu uvedeného v bode 228 vyssie, je dôlezitý výlucne pre stanovenie hornej hranice pokuty, ktorú Komisia môze ulozit (pozri prvý odsek usmernení o stanovení pokút a rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný v bode 96 vyssie, bod 119), a neznamená, ze musí existovat vztah primeranosti medzi velkostou kazdého podniku a sumou pokuty, ktorá mu bola ulozená (tiez pozri bod 227 vyssie). 245 Na druhej strane bod 1 A siesty odsek usmernení o stanovení pokút, ktorý sa uplatnuje v danom prípade (pozri bod 230 vyssie), stanovuje, ze Komisia môze "v niektorých prípadoch uplatnit zvázenie výsky pokút stanovených v rámci kazdej z troch kategórií [závaznosti], aby bola zohladnená specifická zátaz a teda aj reálny dosah porusovania pravidiel kazdého podniku v hospodárske) sútazi [na hospodársku sútaz -- neoficiálny preklad]". Podla uvedeného odseku, je tento prístup primeraný "predovsetkým tam, kde je znacná disparita medzi velkostou podnikov, ktoré sa dopústajú tých istých priestupkov". 246 Napriek tomu, z pozívania výrazu "v niektorých prípadoch" a z pojmu "predovsetkým" z usmernení o stanovení pokút vyplýva, ze zvázenie podla jednotlivej velkosti podnikov nie je systematickým postupom pri výpocte, podla ktorého je Komisia povinná postupovat, ale moznostou, ktorú môze vo vhodných prípadoch pouzit. Podla judikatúry Komisia disponuje diskrecnou právomocou, ktorá jej dáva moznost pri stanovení pokuty, ktorú zamýsla ulozit, zobrat do úvahy niektoré prvky, najmä podla okolností daného prípadu (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, [54]C-137/95 P, Zb. s. I-1611, bod 54, a rozsudky Súdneho dvora Ferriere Nord/Komisia, uz citovaný v bode 108 vyssie, body 32 a 33, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [55]C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 465, rovnako pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, KNP BT/Komisia, [56]T-309/94, Zb. s. II-1007, bod 68). 247 Vzhladom na znenie siesteho odseku bodu 1 A vyssie uvedených usmernení o stanovení pokút treba skonstatovat, ze Komisia si ponechala urcitý rozsah volnej úvahy vo vztahu k moznosti zvázit výsku pokuty podla velkosti kazdého podniku. Rovnako Komisia nie je v prípade udelenia pokút viacerým podnikom, ktoré sa dopustili rovnakého porusenia, povinná sa ubezpecit, ze konecná suma pokút, pokial ide o ich celkový obrat, odráza rozdiel medzi dotknutými podnikmi (pozri v tomto zmysle, aj ked sú predmetom odvolania, rozsudky Súdu prvého stupna LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, bod 278, a z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, [57]T-213/00, Zb. s. II-913, bod 385). 248 V danom prípade Komisia v odôvodnení 165 napadnutého rozhodnutia skonstatovala, ze vsetky podniky, ktorým bolo dorucené napadnuté rozhodnutie, boli velké podniky, takze z tohto titulu netreba robit rozdiel medzi uvedenými sumami pri ukladaní pokút. 249 V tomto ohlade vo svojom vyjadrení k zalobe Komisia podciarkla bez toho, aby to Mannesmann poprel, ze zalobca nie je malým alebo stredným podnikom. V skutocnosti odporúcanie 96/280 uplatnitelné v case prijatia napadnutého rozhodnutia upresnuje najmä, ze podniky musia mat menej ako 250 zamestnancov a bud ich rocný obrat nesmie presahovat 40 miliónov eur, alebo celková súvaha nesmie presahovat 27 miliónov eur. V odporúcaní Komisie 2003/361/ES zo 6. mája 2003 týkajúceho sa mikro, malých a stredných podnikov ([58]Ú. v. ES L 124, s. 36) tieto dve posledné hranice boli zvýsené na 50 a 43 miliónov eur. 250 Ak aj Súd prvého stupna nedisponuje údajmi o pocte zamestnancov a ani celkovou súvahou spolocnosti Mannesmann, treba skonstatovat, ze roku 1998 bol obrat spolocnosti Mannesmann 2321 miliónov eur (pozri odôvodnenie 13 napadnutého rozhodnutia), teda styridsatkrát vyssí ako hranica, ktorú stanovili po sebe nasledujúce odporúcania Komisie vo vztahu k tomuto kritériu. Na základe informácií predlozených Súdu prvého stupna treba rovnako zhodnotit, ze Komisia nepochybila, ak v odôvodnení 165 napadnutého rozhodnutia skonstatovala, ze tento podnik bol velkým podnikom. 251 Pokial ide o úlohu, ktorú zohral Mannesmann na porusení, treba pripomenút, ze jeho úcast na dohode o rozdelení trhu vyplýva zo záväzku, ktorý dal, ze nebude predávat dané výrobky na iných trhoch. Kazdý výrobca si dal rovnaký záväzok, a to nepredávat rúrky OCTG standard a produktovody na domácom trhu iného clena Európsko-japonského klubu. Ako je uvedené v bode 233 vyssie, Komisia sa pri urcení porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia ako "velmi závazného" odvolávala na osobitnú protisútaznú povahu tohto záväzku. 252 Pretoze Mannesmann je jediným nemeckým clenom Európsko-japonského klubu, treba skonstatovat, ze jej úcast na tejto dohode stacila na to, aby sa rozsah jej územnej pôsobnosti rozsíril na územie clenského státu Spolocenstva. Z dôvodu svojho záväzku nepredávat rúry na trhoch troch ostatných dohodou dotknutých clenských státov Spolocenstva, Mannesmann rovnako prispel k znízeniu skutocnej alebo potenciálnej hospodárskej sútaze na týchto ostatných trhoch. Svojou prítomnostou na schôdzach uvedeného klubu sa Mannesmann pripojil alebo prinajmensom predstieral pred ostatnými zúcastnenými, ze sa v zásade pripojil, k dohodnutému obsahu dohody smerujúcej proti hospodárskej sútazi. Zo spisu, osobitne z císel uvedených v tabulke v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ze rozdelenie trhu predpokladané dohodou obmedzujúcou hospodársku sútaz bolo uskutocnené aspon v urcitom rozsahu a ze dohoda obmedzujúca hospodársku sútaz mala nutne skutocný dosah na podmienky sútaze na trhoch Spolocenstva. Teda treba skonstatovat, ze úcast spolocnosti Mannesmann na porusení mala nie zanedbatelný dosah spolocný trh. 253 Ako Komisia v napadnutom rozhodnutí skonstatovala, ze styria dotknutí japonskí výrobcovia boli velkými podnikmi (pozri bod 248 vyssie), a celkovo zobrala do úvahy relatívne znízený dosah porusenia na daný trh (pozri body 235 a 241 vyssie), argumentácia spolocnosti Mannesmann nie je dostatocná na to, aby preukázala, ze Komisia v danom prípade prekrocila hranice svojej diskrecnej právomoci, pretoze Komisia neuplatnila siesty odsek bodu 1 A usmernení o stanovení pokút. 254 Pokial ide o tvrdenie spolocnosti Mannesmann pridrzajúce sa skutocnosti, ze zalobcovi a spolocnosti Vallourec boli ulozené oddelené pokuty napriek zlúceniu ich výroby rúr roku 1997 (pozri odôvodnenie 12 a 15 napadnutého rozhodnutia), treba zdôraznit, ze v zásade fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v case, ked doslo k poruseniu hospodárskej sútaze, musí zodpovedat za tento podnik, aj ked v den prijatia napadnutého rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie, zodpovednost za prevádzku podniku prevzala iná osoba (rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 210 vyssie, bod 57). Nejde vsak o takýto prípad, ak osoba, ktorá prevzala zodpovednost za prevádzku podniku, vyhlásila, ze prijíma zodpovednost za skutky, ktoré sa vytýkajú jej predchodcovi (rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný, bod 62). 255 V danom prípade treba skonstatovat, ze Mannesmann je právnická osoba, ktorá riadila podnik podielajúci sa na porusení skonstatovanom v clánku 1 napadnutého rozhodnutia v case tohto porusenia, a ze Vallourec je právnická osoba, ktorá riadila v tom istom case iný podnik nezávislý na prvom, ktorý sa podielal na tom istom porusení. Teda zo spisu nijako nevyplýva, ze v danom prípade Mannesmann, Vallourec alebo jedna z ich dcérskych spolocností urobila vyhlásenie o prijatí zodpovednosti. V kazdom prípade priame pravidlo uvedené v predchádzajúcom bode neumoznuje posúdit, ze za daných okolností osobe, ktorá urobila vyhlásenie a ktorá sa rovnako samostatne podielala na porusení, musí byt ulozená jediná pokuta, ktorej suma by bola nizsia od sumy dvoch pokút ulozených samostatným podnikom. 256 Z predchádzajúceho vyplýva, ze v tomto konaní vyssie zhrnuté tvrdenia spolocnosti Mannesmann neodôvodnujú znízenie pokuty. O trvaní porusenia -- Tvrdenia úcastníkov konania 257 Spolocnost Mannesmann namieta posúdenie Komisie týkajúce sa trvania porusenia. Hoci sa Európsko-japonský klub stretol po prvýkrát roku 1977 a tieto stretnutia sa ukoncili roku 1995, zachytené obdobie porusenia bolo obmedzené na pät rokov (od 1990 do 1995) z dôvodu dohôd o dobrovolnom obmedzení vývozu uzatvorených medzi Komisiou a japonskými orgánmi (odôvodnenie 108 napadnutého rozhodnutia). Mannesmann vytýka Komisii, ze nezobrala do úvahy predlzenie samoobmedzujúcich dohôd do 31. decembra 1990 na základe dohody z 28. decembra 1989 uzavretej medzi Komisiou a japonským ministerstvom medzinárodného obchodu a priemyslu. Podla spolocnosti Mannesmann základ pokuty, ktorá im bola udelená, stanovenej na 10 miliónov eur sa mohla zvýsit len o 40 % (10 % rocne) z dôvodu trvania porusenia. Rovnako dlzka trvania porusenia by odôvodnovala zvýsenie základnej pokuty len o styri milióny eur. Mannesmann ziada Súdny dvor, aby znízil pokutu o jeden milión eur. 258 Komisia odmieta tieto zalobné dôvody a povazuje ich za neopodstatnené. V skutocnosti zalobca nepriniesol ziadny dôkaz o svojom tvrdení, podla ktorého samoobmedzujúce dohody uzavreté medzi s japonskou vládou mali trvat do 31. decembra 1990. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 259 V odôvodnení 108 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, ze mohla vziat do úvahy existenciu porusenia od roku 1977, ale rozhodla sa tak neurobit z dôvodu samoobmedzujúcich zmlúv. V clánku 1 napadnutého rozhodnutia tak Komisia urcila existenciu porusenia az od roku 1990. Tento postup predstavuje ústupok Komisie urobený v prospech adresátov napadnutého rozhodnutia. 260 Ziadny z úcastníkov konania netvrdil pred Súdom prvého stupna, ze v tejto veci treba spochybnit uvedený ústupok. Na základe toho v rámci tohto konania sa nebude skúmat zákonnost alebo vhodnost uvedeného ústupku, ale jedine to, ci Komisia tým, ze ho výslovne uviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ho v danom prípade aj správne uplatnila. Kedze dôkazné bremeno, pokial ide o existenciu porusenia, prislúcha Komisii, v tomto ohlade treba pripomenút, ze Komisia musí predlozit presné a zhodujúce sa dôkazy na vyvolanie jasného presvedcenia o tom, ze doslo k poruseniu (rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, CRAM a Rheinzink/Komisia, [59]29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 20; z 31. marca 1993, z 31. marca 1993, Ahlström Osakeytiö a i./Komisia, nazývaný "Celulóza II", [60]C-89/85, C-104/85, C-114/85, C-116/85, C-117/85 a C-125/85 az C-129/85, Zb. s. I-1307, bod 127, rozsudky Súdu prvého stupna z 10. marca 1992, SIV a i./Komisia, [61]T-68/89, T-77/89 a T-78/89, Zb. s. II-1403, body 193 az 195, 198 az 202, 205 az 210, 220 az 232, 249, 250 a 322 az 328, a zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, [62]T-62/98, Zb. s. II-2707, body 43 a 72). 261 Ústupok uvedený vyssie vytvára z údajného skoncenia samoobmedzujúcich zmlúv rozhodujúce kritérium na posúdenie, ci existencia porusenia sa mala vztahovat na rok 1990. Kedze predmetné dohody boli uzatvorené na medzinárodnej úrovni, medzi japonskou vládou, zastúpenou japonským ministerstvom medzinárodného obchodu a priemyslu, a Spolocenstvom, zastúpeným Komisiou, treba skonstatovat, ze Komisia mala v súlade zo zásadou správneho úradného postupu uchovat dokumentáciu potvrdzujúcu dátum skoncenia platnosti uvedených dohôd. Mala byt preto schopná predlozit túto dokumentáciu Súdu prvého stupna. Napriek tomu Komisia Súdu prvého stupna tvrdila, ze hladala vo svojich archívoch túto dokumentáciu, ale nebola schopná predlozit dokumenty potvrdzujúce dátum skoncenia platnosti týchto zmlúv. 262 Hoci, zalobca nemôze vo vseobecnosti preniest dôkazné bremeno na zalovaného, odvolávajúc sa na okolnosti, ktoré nie je schopný preukázat, v danom prípade sa institút dôkazného bremena neuplatní v prospech Komisie, pokial ide o dátum skoncenia medzinárodných zmlúv, ktoré uzatvorila. Nevysvetlitelná neschopnost Komisie predlozit dôkazy týkajúcich sa okolností, ktoré sa jej priamo dotýkajú, zbavuje Súd prvého stupna moznosti rozhodnút so znalostou veci, pokial ide dátum uvedených zmlúv. Bolo by v rozpore so zásadou správneho úradného postupu súdov, keby následky tejto neschopnosti Komisie znásali podniky, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie adresované a ktoré na rozdiel od Komisie neboli povinné chýbajúci dôkaz predlozit. 263 Za týchto podmienok treba výnimocne skonstatovat, ze prislúchalo Komisii predlozit dôkaz tohto ukoncenia zmlúv. Treba poznamenat, ze Komisia nepredlozila dôkaz o dátume skoncenia samoobmedzujúcich dohôd, a to ani v napadnutom rozhodnutí, ani pred Súdom prvého stupna. 264 V kazdom prípade predlozili japonskí výrobcovia dôkaz, ktorý potvrdzuje predlzenie samoobmedzujúcich dohôd do 31. decembra 1990, minimálne z japonskej strany, co podporuje tvrdenie zalobcu v tomto konaní (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, uz citovaný v bode 102 vyssie, bod 345). Súd prvého stupna môze z úradnej moci v spojených veciach, kde vsetci úcastníci majú prílezitost oboznámit sa s celým spisom, zobrat do úvahy dôkazy, ktoré sú obsiahnuté v spisoch spojených vecí (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 13. decembra 1990, Nefarma a Bond van Groothandelaren in het Farmaceutische Bedrijf/Komisia, [63]T-113/89, Zb. s. II-797, bod 1, a Prodifarma a i./Komisia, [64]T-116/89, Zb. s. II-843, bod 1). V danom prípade má Súd prvého stupna rozhodnút v rámci vecí spojených na úcely ústnej casti konania, ktorých predmetom je rovnaké rozhodnutie o porusení a v ktorom vsetci úcastníci konania navrhovali zmenu výsky ulozených pokút, ktoré mali zaplatit. Súd prvého stupna sa v danej veci formálne oboznámil s dôkazmi, ktoré predlozili styria japonskí zalobcovia. 265 Spolocnost Mannesmann ziada Súd prvého stupna, aby nielenze zrusil napadnuté rozhodnutie, pokial ide o zaciatok porusenia uvedeného v clánku 1 a za týchto okolností trvanie tohto porusenia, ale okrem iného, aby v súlade s clánkom 229 ES a na základe clánku 17 nariadenia c. 17 vzhladom na skrátenú dlzku trvania porusenia v rámci svojej plnej súdnej právomoci Súdu prvého stupna znízil jej ulozenú pokutu. Ked Súd prvého stupna, upravujúc výsku ulozenej pokuty, mení napadnutý akt v dôsledku tejto plnej súdnej právomoci, musí zohladnit vsetky podstatné skutkové okolnosti (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 246 vyssie, bod 692). Za týchto podmienok, kedze vsetci zalobcovia namietali skutocnost, ze Komisia zistila porusenie od 1. januára 1990, by nebolo vhodné, aby za okolností daného prípadu Súd prvého stupna preskúmal oddelene situáciu kazdého zalobcu, obmedziac sa na len tie skutocnosti, ktoré zalobcovia pri obhajobe veci zdôraznili, pricom opomenuli zohladnit tie skutocnosti, na ktoré sa ostatní zalobcovia alebo Komisia mohli odvolávat. 266 Navyse ani Mannesmann a fortiori, ani Komisia netvrdili, ze samoobmedzujúce dohody boli este roku 1991 v platnosti. 267 Za týchto podmienok na úcely tohto konania Súd prvého stupna urcil, ze samoobmedzujúce dohody, ktoré uzatvorila Komisia a japonské orgány, zostali v platnosti az do konca roku 1990. 268 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze vzhladom na ústupok, ktorý urobila Komisia v napadnutom rozhodnutí, trvanie porusenia uvedené v clánku 1 napadnutého rozhodnutia sa musí skrátit o jeden rok. Rovnako clánok 1 napadnutého rozhodnutia sa musí zrusit v rozsahu, v akom urcuje, ze porusenie, ktoré sa vytýka spolocnosti Mannesmann, existovalo pred 1. januárom 1991. 269 Pokial ide dátum skoncenia porusenia, treba zdôraznit, ze na pojednávaní uviedla Komisia v odpovedi na otázku Súdu prvého stupna, ze v napadnutom rozhodnutí sa rok 1995 na úcely výpoctu výsky pokuty nebral do úvahy. Mannesmann pred Súdom prvého stupna nespochybnil toto posúdenie týkajúce sa hodnotenie skoncenia porusovania. 270 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze trvanie porusenia uvedené v clánku 1 napadnutého rozhodnutia je styri roky, a to od 1. januára 1991 do 1. januára 1995. Na základe toho musí byt vzhladom na túto skutocnost výska pokuty ulozená spolocnosti Mannesmann znízená. O údajných polahcujúcich okolnostiach -- Tvrdenia úcastníkov konania 271 Mannesmann vytýka Komisii, ze nevzala do úvahy urcité polahcujúce okolností, ktoré odôvodnovali znízenie pokuty. Uznal, ze ako na polahcujúcu okolnost prihliadala Komisia na krízu v hutníckom priemysle a z tohto dôvodu znízila pokutu o 10 %. Napriek tomu iné okolnosti by odôvodnili ovela výraznejsie znízenie pokuty. Mannesmann osobitne namieta skutocnost, ze dohoda uvedená v clánku 1 napadnutého rozhodnutia zostala bez následkov. Okrem iného, pripomína, ze ukoncila vytýkané správanie hned od prvého zásahu Komisie. Nakoniec Mannesmann zdôraznuje, ze spolupracoval v rámci vysetrovania, ktoré viedla Komisia. 272 Komisia odmieta tieto tvrdenia. Komisia sa domnieva, ze zalobný dôvod týkajúci sa dotknutej dohody, ktorá mala byt bez následkov, sa môze najskôr vztahovat na zmluvy o dodávkach, ktoré spolocnost Mannesmann uzatvorila so spolocnostou Corus, co tvorí predmet clánku 2 napadnutého rozhodnutia. Z titulu tohto clánku nebola udelená ziadna pokuta, preto otázka polahcujúcich okolností nie je relevantná. Navyse pokial ide o tvrdenia spolocnosti Mannesmann, ktoré sa týkajú spolupráce, tieto nie sú dostatocne podlozené. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 273 Najskôr treba pripomenút, ze v danom prípade Komisia z titulu polahcujúcich okolností spocívajúcich v kríze hutníckeho priemyslu v case skutku znízila pokutu o 10 %. 274 Treba pripomenút, ze pri stanovení pokút musí Komisia postupovat v súlade so svojimi vlastnými usmerneniami. V usmerneniach o stanovení pokút je uvedené, ze Komisia musí zobrat do úvahy kazdú z polahcujúcich okolností vymenovaných v bode 3. V skutocnosti uvedený bod 3 týchto usmernení pod názvom "polahcujúce okolnosti" stanovuje, ze "základná ciastka bude znízená tam, kde existujú polahcujúce okolnosti, ako napr.: ...". Hoci okolnosti vymenované v bode 3 usmernení sú bezpochyby tie, ktoré mohla Komisia v osobitnom prípade vziat do úvahy, nie je vsak povinná dodatocne znízit pokutu z tohto titulu, ze podnik predlozil dôkaz poukazujúci na jednu z týchto okolností. V skutocnosti primeranost prípadného znízenia pokuty z titulu polahcujúcich okolností sa musí posúdit z celkového pohladu, berúc do úvahy vsetky relevantné okolnosti. Treba pripomenút, ze pri stanovení pokút musí Komisia postupovat v súlade so svojím vlastným usmernením. 275 Na základe judikatúry, ktorá predchádzala prijatiu usmernení, disponuje Komisia právomocou, na základe ktorej môze, ale nemusí, pri stanovení pokuty, ktorú zamýsla ulozit, zobrat do úvahy urcité skutocnosti, najmä podla okolností daného prípadu (pozri v tomto zmysle uznesenie SPO a i./Komisia, uz citovaný v bode 246 vyssie, bod 54, a rozsudky Ferriere Nord/Komisia, uz citovaný v bode 246 vyssie, body 32 a 33, a Limburgse Vinyl Maatschappij, uz citovaný v bode 246 vyssie, bod 465, pozri tiez v tomto zmysle KNP BT/Komisia, uz citovaný v bode 246 vyssie, bod 68). V dôsledku chýbajúceho povinného oznacenia polahcujúcich okolností v usmerneniach, ktoré je mozné zohladnit, je potrebné uviest, ze pri posúdení celkového ohodnotenia velkosti kazdého znízenia pokuty z titulu polahcujúcich okolností si Komisia zachovala urcitý rozsah volnej úvahy. 276 V kazdom prípade treba v súlade s vyssie uvedeným zhodnotením, zdôraznit, ze argumentácia spolocnosti Mannesmann, podla ktorej dohoda o rozdelení trhu uvedená v clánku 1 napadnutého rozhodnutia zostala bez úcinkov, nie je v danom prípade pravdivá. Rozdelenie trhu dotknutou dohodou sa naopak v praxi uplatnilo prinajmensom v urcitej miere a toto rozdelenie malo nevyhnutne reálny dosah na existujúce podmienky hospodárskej sútaze na trhu Spolocenstva (pozri body 251 a nasl. vyssie). Okrem iného v tomto ohlade treba pripomenút, ze stanovenie sumy podla závaznosti porusenia na 50 % z minimálnej sumy ukladanej obycajne v prípadoch "velmi závazného" porusenia, uvedeného v bode 235 vyssie, odráza primerane skutocnost uznanú samotnou Komisiou, ze tento dosah bol obmedzený (pozri tiez bod 241 vyssie). 277 Druhý odsek bodu 3 usmernení treba preto vylozit v tom zmysle, ze Komisia je povinná uznat, ze neuplatnenie dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz zakladá existenciu polahcujúcej okolnosti len vtedy, ked podnik, ktorý sa odvoláva na túto okolnost, môze preukázat, ze sa jasne a jednoznacne postavil proti uskutocneniu dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz narusením jej samotného fungovania a ze nevyvolával dojem dodrziavania dohody a tým podnecoval iné podniky na uplatnenie predmetnej dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz. Skutocnost, ze podnik, ktorého úcast na praktikách týkajúcich sa rozdelenia trhu so svojimi konkurentmi je preukázaná, sa nesprával na trhu tak, ako sa so svojimi konkurentmi dohodol, nevyhnutne nevytvára skutocnost, na ktorú by sa malo pri urcení výsky pokuty prihliadat ako na polahcujúcu okolnost (rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, [65]T-327/94, Zb. s. II-1373, bod 142). 278 Ako to zdôraznil Súdny dvor vo svojom rozsudku Cement, uz citovaný v bode 42 vyssie (bod 1389), podniku, ktorý sa nedistancuje od výsledkov schôdze, na ktorej sa zúcastnil, zostáva v zásade "plná zodpovednost za úcast na dohode alebo obmedzení hospodárskej sútaze". Pre podniky by bolo by prílis jednoduché minimalizovat riziko platenia vysokej pokuty, ak by mohli vyuzit dohodu obmedzujúcu hospodársku sútaz a potom tazit zo znízenia pokuty z dôvodu, ze mali len obmedzenú úlohu pri uskutocnovaní porusenia, pricom ich postoj podnecoval ostatné podniky k este skodlivejsiemu správaniu sa v hospodárskej sútazi. 279 Z predchádzajúceho vyplýva, ze aj za predpokladu, ze by Mannesmann a/alebo niektorí iní clenovia Európsko-japonského klubu plne nerespektovali dohodu o rozdelení trhu, táto okolnost neopodstatnuje uplatnenie druhého odseku bodu 3 usmernení na znízenie pokuty z titulu polahcujúcich okolností daného prípadu. 280 Pokial ide o tvrdenie, ze zalobca okamzite ukoncil porusovanie, je potrebné uviest, ze "ukoncenie porusovania, akonáhle zasiahne Komisia", ktoré je uvedené v bode 3 usmernení, nemôze logicky zakladat polahcujúcu okolnost, iba vtedy, ked existujú dôvodné predpoklady, ze uvedeným zásahom sa dotknuté podniky vyzvali, aby nepokracovali v správaní, ktoré je v rozpore s hospodárskou sútazou. V skutocnosti úcelom tohto ustanovenia je, aby podniky v prípade zacatia vysetrovania Komisiou okamzite ukoncili správanie, ktoré smeruje proti hospodárskej sútazi. 281 Z predchádzajúceho vyplýva, ze v prípade, ak porusovanie skoncilo pred prvým zásahom Komisie alebo ak tieto podniky prijali jasné rozhodnutie, ze prestanú porusovat predpisy pred dátumom prvého zásahu Komisie, znízenie pokút nemozno uplatnit z titulu bodu 3 usmernení týkajúceho sa skoncenia porusovania hned po prvej kontrole. V skutocnosti, ak je urcite zelatelným, aby podniky ukoncili protiprávne správanie este pred tým, nez Komisia zasiahne, tak cielom je nabádat podniky, aby reagovali týmto spôsobom, pricom zo znenia bodu 3 usmernenia vyplýva, ze sa zameriava na situáciu, v ktorej podniky reagujú pozitívne na takýto zásah, zanechajúc ich protiprávne správanie, ktoré je v rozpore s hospodárskou sútazou. Uplatnenie tohto ustanovenia Komisiou v rámci svojej diskrecnej právomoci alebo Súdom prvého stupna, vykonávajúc svoju plnú rozhodovaciu právomoc v prospech podniku, je osobitne primerané v situácii, kde nie je zjavný charakter dotknutého správania, ktoré je v rozpore s hospodársku sútazou. Opacne, jeho uplatnenie je v zásade menej primerané v situácii, kde charakter je jasne v rozpore s hospodárskou sútazou, za predpokladu, ze sa preukáze. Treba skonstatovat, ze o charaktere dohody o rozdelení trhov, ktorý je sankcionovaný v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, nie sú pochybnosti. 282 Okrem iného uplatnenie znízenia pokuty za okolností opísaných v prvej vete predchádzajúceho bodu má dvojitý úcinok pri zohladnení, v súlade s usmerneniami, dlzky trvania porusenia vo výpocte pokút. Jasným cielom tohto zohladnenia je prísnejsie potrestanie podnikov, ktoré porusujú pravidlá v oblasti hospodárskej sútaze pocas dlhsieho obdobia, ako tých, ktoré ich porusujú len krátko. Znízenie výsky pokuty z toho dôvodu, ze podnik ukoncil protiprávne správanie este pred prvou kontrolou zo strany Komisie, predstavuje dvojité zvýhodnenie subjektov zodpovedných za krátke porusovanie. 283 V danom prípade treba poznamenat, ze v rozsudku JFE Engineering a i./Komisia, uz citovaný v bode 102 vyssie, vo svetle dôvodov a tvrdení úcastníkov konania tejto veci, Súd prvého stupna posúdil, ze zalobcom nemozno pripísat porusenie po 1. júli 1994, pretoze neexistoval ziadny dôkaz o stretnutí Európsko-japonského klubu, ku ktorému malo v súlade s dovtedajsou praxou dôjst na jesen roku 1994 v Japonsku. Z tejto skutocnosti vyplýva, ze porusenie pravdepodobne prestalo alebo sa s ním prinajmensom prestávalo vo chvíli, ked Komisia vykonala kontroly 1. a 2. decembra 1994. 284 Z toho vyplýva, ze protiprávne správanie, ktoré zakladalo porusenie uvedené v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, nepokracovalo po prvej kontrole vykonanej Komisiou, a teda za okolností daného prípadu neopodstatnuje znízenie výsky pokuty ulozenej spolocnosti Mannesmann. 285 Pokial ide o tvrdenie spolocnosti Mannesmann, podla ktorého sa spolupráca s Komisiou mala zohladnit pri polahcujúcich okolnostiach, toto sa preskúma v bodoch 307 a nasi, v rámci dôvodov zalozených na oznámení o spolupráci. 286 Na základe vyssie uvedeného a na základe toho, ze Komisia uz zobrala do úvahy polahcujúce okolnosti vztahujúce sa na hospodársku krízu v sektore ocelových rúr a rúrok (pozri odôvodnenia 168 a 169 napadnutého rozhodnutia) a znízila dané pokuty, vsetky námietky spolocnosti Mannesmann vychádzajúce z absencie dodatocného znízenia pokút z titulu údajných polahcujúcich okolností treba zamietnut. O údajnej spolupráci spolocnosti Mannesmann -- Tvrdenia úcastníkov konania 287 Mannesmann tvrdí, ze Komisia nerespektovala oznámenie o spolupráci. Mannesmann uvádza, ze Komisia voci nemu porusila zásadu rovnakého zaobchádzania. 288 Mannesmann sa domnieva, ze v porovnaní so spolocnostou Vallourec sa stal predmetom diskriminacného zaobchádzania. Podla vzoru spolocnosti Vallourec Mannesmann odpovedal na ziadosti Komisie. Zalobca pocas vysetrovania (odôvodnenie 62, 67, 72 a 170 napadnutého rozhodnutia) poskytol Komisii dôlezitú pomoc, najmä vdaka vyhláseniam pána Bęchera. Mannesmann rovnako ako Vallourec nepopieral materiálnu stránku skutkov, ktoré sa mu vytýkali (odôvodnenie 174 napadnutého rozhodnutia). 289 Mannesmann pripomína, ze Vallourec neposkytol Komisii údaje z vlastnej iniciatívy, ale bol prvým podnikom, ktorý bol predmetom kontroly v septembri 1996. Komisia vykonala kontrolu v spolocnosti Mannesmann v apríli 1997. Ak je pravdou, ze z casového hladiska prvé informácie, ktorými mohla disponovat Komisia, pochádzali od spolocnosti Vallourec, tak je rovnako pravdou aj to, ze pokial ide stanovený poriadok na vykonanie kontrol v dotknutých podnikoch, táto okolnost závisela od výberu Komisie. Komisia nemôze z tohto výberu urobeného podla svojej volnej úvahy pricítat podnikom skodlivý následok, v danom prípade spolocnosti Mannesmann. 290 Mannesmann vyslovuje podobné námietky aj vzhladom na zaobchádzanie s Dalmine (odôvodnenie 172 napadnutého rozhodnutia). Hoci Mannesmann spolupracoval pri vysetrovaní v porovnatelnej miere ako Dalmine, Komisia znízila tomuto podniku ulozenú pokutu o 20 %. Komisia nemôze odôvodnit takéto rozdielne zaobchádzanie tým, ze Mannesmann podal odvolania proti jej rozhodnutiu, ktoré bolo prijaté podla clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17. V skutocnosti Dalmine podal podobné odvolanie, ktoré bolo Súdom prvého stupna zamietnuté ako zjavne neprípustné. V kazdom prípade Komisia nemôze vyvodzovat z oprávneného výkonu základného práva spocívajúceho v podaní odvolania ziadne dôsledky. 291 Komisia upresnuje, ze 1. a 2. decembra 1994 vykonala kontrolu v priestoroch spolocnosti Mannesmann. Teda námietky, ktoré sa vztahujú na diskriminacné zaobchádzanie v porovnaní so spolocnostou Vallourec, sú bezpredmetné. 292 Nemozno porovnávat správanie spolocnosti Vallourec so správaním spolocnosti Mannesmann. Vallourec bol jediným podnikom, ktorý oznámil podstatné údaje o existencii a obsahu dohody, ktorá bola v rozpore s hospodárskou sútazou. Tieto údaje ulahcili Komisii úlohu, pokial islo o skonstatovanie porusenia. Vallourec nenamietal materiálnu stránku skutkov. Spolocnosti Vallourec sa poskytlo 40-percentné znízenie pokuty. 293 Oproti tomu, Mannesmann pri vysetrovaní nespolupracoval. Pán Becher urobil vyhlásenia pri kontrole, ktorú vykonala Komisia v priestoroch spolocnosti Mannesmann, odpovedajúc na jemu polozené otázky, pricom len potvrdil uz zistené skutocnosti. Pocas vysetrovania postoj spolocnosti Mannesmann nebol jednoznacný. Hoci nepopieral skutky, nevyjadril jasne svoj postoj (odôvodnenie 174 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho odmietol dodat niektoré informácie, ktoré sa od neho podla clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17 ziadali. Z týchto dôvodov sa mu neposkytlo 20-percentné znízenie pokuty ako podniku Dalmine. 294 V tomto ohlade pasívna úloha podniku neopodstatnuje znízenie pokuty z titulu oznámenia o spolupráci. Na to, aby sa poskytlo znízenie pokuty, toto oznámenie v skutocnosti vyzaduje od podnikov, aby po oboznámení sa s námietkami informovali Komisiu o tom, ze nemajú v úmysle popierat materiálnu stránku skutkov (pozri bod D 2 oznámenia o spolupráci a rozsudok vo Mayr-Melnhof/Komisia, uz citovaný v bode 208 vyssie, bod 309). -- Posúdenie Súdom prvého stupna 295 Podla ustálenej judikatúry Komisia nemôze v rámci poskytnutej spolupráce nerespektovat zásadu rovnakého zaobchádzania, vseobecnú zásadu práva Spolocenstva, ktorá je porusená vtedy, ked sa s porovnatelnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ked sa s dvoma rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokial takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdu prvého stupna Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 210, bod 237 a tam citovaná judikatúra. 296 Rovnako treba pripomenút, ze nato, aby znízenie pokuty bolo z titulu spolupráce opodstatnené, musí sa podnik správat takým spôsobom, aby Komisii ulahcil plnenie úloh spocívajúcich v urcení a potrestaní porusovania pravidiel Spolocenstva týkajúcich sa hospodárskej sútaze (rozsudok Mayr-Melnhof/Komisia, uz citovaný v bode 208, bod 309 a ustálená súdna prax v nom citovaná). 297 Treba pripomenút, ze v danom prípade vyhlásenia pána Verlucu ako zástupcu spolocnosti Vallourec, ktorými odpovedal na otázky polozené tejto spolocnosti Komisiou, sú klúcovými dôkazmi, ktoré obsahuje spis v tejto veci. 298 Je pravdou, ze pokial podniky predlozia Komisii v rovnakom stádiu správneho konania a za obdobných okolností podobné informácie týkajúce sa správania, ktoré sa im vytýka, stupen poskytnutej spolupráce sa musí hodnotit ako porovnatelný (pozri analogicky rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 210 vyssie, body 243 a 245). 299 Ak poskytnuté odpovede spolocnosti Mannesmann na otázky, najmä vyhlásenia pána Bęchera uvedené v odôvodnení 63 napadnutého rozhodnutia, boli pre Komisiu nejako pouzitelné, len potvrdzovali menej presne a jasne niektoré informácie, ktoré uz poskytol Vallourec prostredníctvom vyhlásení pána Verlucu. Osobitne pán Verluca zdôraznil, ze kazdý clen Európsko-japonského klubu bol povinný respektovat domáce trhy ostatných clenov tohto klubu, pricom upresnil, ze trh offshore Spojeného královstva mali osobitný status, tento bol "ciastocne chránený". Takisto upresnil dlzku trvania a spôsob, akým sa uplatnovala dohoda o rozdelení trhov. 300 Treba skonstatovat, ze pán Verluca sa pri prvej kontrole v podniku Vallourec v septembri 1996 obmedzil len na odpovede na Komisiou polozené otázky týkajúce sa cinnosti Európsko-japonského klubu a Základných pravidiel. Z celkového hodnotenia vyhlásení pána Verlucu vyplýva skutocná vôla úcinne spolupracovat v rámci vysetrovania Komisie. Oproti tomu pán Becher bez blizsieho vysvetlenia zdôraznil, pokial ide o Základné pravidlá, ze japonskí výrobcovia boli vylúcení z európskych trhov a európski výrobcovia z japonského trhu. 301 Treba zhodnotit, ze uzitocnost vyhlásení pána Bęchera spocíva výlucne v tom, ze do istej miery potvrdili vyhlásenia pána Verlucu, ktorými uz disponovala Komisia a ktoré v tomto dôsledku významne neulahcili úlohu Komisie, teda dostatocne na to, aby opodstatnovali znízenie pokuty z titulu spolupráce. 302 Treba skonstatovat, ze nemozno porovnávat informácie, ktoré Komisii poskytol Mannesmann pred zaslaním OV s informáciami od spolocnosti Vallourec. V kazdom prípade tieto informácie neboli dostatocné nato, aby opodstatnili znízenie ulozených pokút z titulu oznámenia o spolupráci 303 Pokial ide o porovnanie spolupráce podniku Dalmine, na ktorú sa odvoláva Mannesmann, treba zdôraznit, ze na to, aby sa mohlo poskytnút znízenie pokuty z titulu nepopierania skutkov v súlade s bodom D 2 oznámenia o spolupráci, podnik musí výslovne informovat Komisiu, ze po tom, co sa oboznámil s oznámením o výhradách, nemá v úmysle popierat materiálnu stránku skutkov (rozsudok Mayr-Melnhof/Komisia, uz citovaný v bode 208 vyssie, bod 309). Bez takéhoto výslovného vyhlásenia sa obycajná necinnost podniku nemôze povazovat za ulahcenie úlohy Komisie, pretoze Komisia je povinná zistit vsetky skutky a uviest ich v konecnom rozhodnutí bez toho, aby sa na vyhlásenie podniku mohla odvolat. 304 V tomto ohlade treba zdôraznit, ze podniku Dalmine sa poskytlo 20-percentné znízenie pokuty práve preto, lebo informoval Komisiu, ze nepopiera materiálnu stránku skutkov, na ktorých Komisia zalozila svoje obvinenia (odôvodnenia 172 a 173 napadnutého rozhodnutia). Uvedená okolnost v odôvodnení 5 napadnutého rozhodnutia spocívajúca v tom, ze Dalmine odmietol odpovedat na Komisiou polozené otázky pred zaslaním oznámenia o výhradách, nie je v tomto kontexte podstatná, pretoze z bodu D oznámenia o spolupráci vyplýva, ze urobenie vyhlásenia o nepopretí materiálnej stránky skutku po zaslaní oznámenia o výhradách samostatne opodstatnuje znízenie pokuty, a to bez ohladu na správanie podniku pred zaslaním tohto oznámenia. 305 Oproti tomu Komisia v odôvodnení 174 napadnutého rozhodnutia zdôraznuje, ze Mannesmann sa nikdy v tomto ohlade jasne nevyjadril. Ak Mannesmann podciarkuje, ze nepopieral uvedené skutky v OV, tak je takisto pravdou, ze netvrdí, ze výslovne informoval Komisiu, ze nepopiera ich materiálnu stránku. 306 Za týchto podmienok treba skonstatovat, ze argumentácia Mannesmannu smerujúca k znízeniu ulozenej pokuty neopodstatnuje uplatnenie druhej zarázky bodu D 2 oznámenia o spolupráci. 307 Pokial ide o argumentáciu spolocnosti Mannesmann podla ktorej jeho spolupráca opodstatnuje aspon znízenie pokuty z titulu polahcujúcich okolností v súlade s bodom 3 usmernení, treba pripomenút, ze Komisia má volnú úvahu, pokial ide o uplatnenie polahcujúcich okolností, ako to uz bolo vyssie posúdené. Bod 3, siesta zarázka usmernení na výpocet pokút vsak stanovuje mimo pôsobnosti uplatnenia oznámenia [o spolupráci], napríklad ako polahcujúce okolnosti "úcinnú spoluprácu v konaní". Podla uvedenej siestej zarázky, aspon pokial ide o horizontálne dohody obmedzujúce hospodársku sútaz, ktoré boli predmetom uvedeného oznámenia, je to nevyhnutne otázka spolupráce, ktorá nie je dostatocná na opodstatnenie znízenia pokuty z titulu oznámenia o spolupráci. 308 Rovnako treba pripomenút, ze nato, aby znízenie pokuty bolo z titulu spolupráce opodstatnené, sa podnik musí správat takým spôsobom, aby Komisii ulahcil plnenie úloh spocívajúcich v urcení a potrestaní porusovania pravidiel Spolocenstva týkajúcich sa hospodárskej sútaze (pozri bod 296 vyssie a citovanú judikatúru). Za týchto podmienok treba predpoklad uvedený v bode 3 siestej zarázke týchto usmernení posúdit, pokial ide o horizontálne dohody obmedzujúce hospodársku sútaz, na ktoré boli usmernenia o stanovení pokút zamerané, ako výnimocnú situáciu, pretoze musí íst o "úcinnú" spoluprácu, ktorá ulahcí plnenie úloh Komisie, ale na ktorú sa oznámenie o spolupráci nevztahuje. 309 V danom prípade Mannesmann nepreukázal, ze jeho spolupráca skutocne ulahcila úlohy Komisie spocívajúce v urcení a potrestaní porusovania (pozri body 297 az 306 vyssie). Rovnako, nie je ziadny dôvod sa domnievat, ze Komisia prekrocila svoju diskrecnú právomoc, ked nepriznala spolocnosti Mannesmann znízenie pokuty z dôvodu, ze zalobca mal úcinne spolupracovat pocas vysetrovania v zmysle bodu 3 siestej zarázky usmernení. 310 V kazdom prípade Komisia zdôraznuje, ze Mannesmann v rámci vysetrovania ani zdaleka nespolupracoval a dokonca odmietol dodat niektoré informácie, a to napriek rozhodnutiu z 15. mája 1998 prijatého v zmysle clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17, na základe ktorého bol povinný ich predlozit. Mannesmann podal zalobu na Súd prvého stupna, ktorá bola zaregistrovaná pod císlom T-112/98, s cielom zrusit toto rozhodnutie, ale nepodal v rámci konania v súlade s clánkami 242 a 243 ES návrh na vydanie nariadenia o predbeznom opatrení. Postup spolocnosti Mannesmann spocívajúci v popretí zákonnosti rozhodnutia z 15. mája 1998, bol samozrejme úplne legálny a nemôze sa povazovat za nespoluprácu. Treba vsak skonstatovat, ze bez predbezného opatrenia, ktoré by pozastavilo úcinnost rozhodnutia z 15. mája 1998, Mannesmann nemal právo odmietat poskytnút predmetné informácie a ze si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývali z práva Spolocenstva, pretoze sa správal ako keby bolo predbezné opatrenie vydané v jeho prospech, pricom ho ani neziadal. 311 Okrem toho treba pripomenút, ze podniku Mannesmann sa podarilo dosiahnut ciastocné zrusenie tohto rozhodnutia, pretoze Súd prvého stupna vo svojom rozsudku Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaný v bode 8 vyssie, zrusil niektoré otázky tvoriace predmet rozhodnutia z 15. mája 1998, z tohto rozsudku vyplýva, ze Komisia legálne ziadala velkú väcsinu údajov, ktoré Mannesmann odmietol poskytnút. Uvedený rozsudok Súdu prvého stupna bol predmetom odvolania, ktoré podal Mannesmann na Súdny dvor, zaregistrované pod císlom C-190/01. Táto vec vsak bola vymazaná uznesením zo 4. októbra 2001, Mannesmannröhren-Werke AG/Komisia, zatial neuverejnené v Zbierke, zo zoznamu vecí Súdneho dvora. V tomto ohlade z odkazu tohto uznesenia na clánok 69 ods. 5 v spojení s clánkom 122 tretím odsekom Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, ze Súdny dvor napriek zmienke o dohode úcastníkov konania v pôvodnom návrhu zalobcu na spätvzatie odvolania rozhodol, ze zalobca jednoducho vzal spät svoje odvolanie, a je preto povinný znásat trovy konania. 312 V dôsledku toho z uvedeného nariadenia vyplýva, ze rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaný v bode 8 vyssie, je konecný. Treba uzavriet, ze z dôvodu nelegálneho správania spolocnosti Mannesmann, Komisia nikdy pocas správneho konania nedisponovala väcsím poctom údajov, nez o ktoré legálne ziadala. Z celkového pohladu za týchto podmienok nemozno povazovat postoj spolocnosti Mannesmann pocas správneho konania za správanie, ktoré sa v danej veci prejavilo ako úcinná spolupráca. 313 Vo svetle vyssie uvedeného sa námietky spolocnosti Mannesmann zalozené na údajnej spolupráci pocas správneho konania musia zamietnut. O výpocte výsky pokuty 314 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze pokuta ulozená spolocnosti Mannesmann sa musí znízit, aby sa zohladnila skutocnost, ze trvanie porusenia uvedené v clánku 1 napadnutého rozhodnutia bolo v tomto prípade stanovené na styri a nie na pät rokov. 315 Kedze spôsob stanovenia pokút uvedený v usmerneniach o stanovení pokút a uplatnený Komisiou v danom prípade nebol sám osebe namietaný, z tohto dôvodu sa Súd prvého stupna domnieva, ze je primerané so zretelom na predchádzajúci bod aplikovat tento spôsob aj pri výkone jeho plnej rozhodovacej právomoci. 316 Rovnako výska základnej pokuty stanovená na desat miliónov eur zvýsená o 10 % za kazdý rok porusenia, spolu o 40 %, predstavuje strnást miliónov eur. Táto suma sa musí znízit o 10 % z titulu polahcujúcich okolností v súlade s odôvodneniami 168 a 169 napadnutého rozhodnutia, aby konecná suma pokuty pre spolocnost Mannesmann bola namiesto 13500000 eur 12600000 eur. O trovách 317 Podla clánku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môze Súd prvého stupna rozdelit náhradu trov konania alebo rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov znása svoje vlastné trovy konania, ak úcastníci nemajú úspech v jednej casti alebo vo viacerých castiach predmetu konania. V danom prípade kazdý z úcastníkov nemal úspech v jednej casti alebo vo viacerých castiach predmetu konania, preto je opodstatnené rozhodnút, ze zalobca a Komisia znásajú svoje vlastné trovy konania. SÚD PRVÉHO STUPNA (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Clánok 1 ods. 2 rozhodnutia Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vztahujúceho sa na konanie o uplatnení clánku 81 ES (vec IV/E-1/35.860-B -- Bezsvíkové ocelové rúrky) sa zrusuje v rozsahu, v akom uznáva existenciu porusenia vytýkaného zalobcovi pred 1. januárom 1991. 2. Zalobcovi sa výska pokuty ulozenej podla clánku 4 rozhodnutia 2003/382 stanovuje na 12600000 eur. 3. V zostávajúcej casti sa zaloba zamieta. 4. Zalobca a Komisia znásajú svoje vlastné trovy konania. Tajomník H. Jung Predseda komory N. J. Forwood Forwood Pirrung Meij Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. júla 2004. Obsah Skutkový stav a konanie Konanie pred Súdom prvého stupna Návrhy úcastníkov konania O návrhu zrusit napadnuté rozhodnutie O zalobných dôvodoch poukazujúcich na procesné chyby O zalobných dôvodoch poukazujúcich na porusenie práva na obhajobu Komisiou, ktorá mala odmietnut zalobcovi prístup k niektorým zlozkám spisu -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O údajne nedostatocnej lehote na odpoved na OV -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna pouzití dokumentu Rozdelujúci klúc ako listiny v neprospech -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O údajnom porusení práva na obhajobu, ktoré malo vyplynút z nesúladu medzi OV a napadnutým rozhodnutím týkajúcim sa porusenia uvedeného v jeho clánku 2 -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O existencii porusenia clánku 81 ods. 1 ES uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia O údajnom rozpore medzi clánkom 1 a clánkom 2 napadnutého rozhodnutia. -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O existencii porusenia clánku 81 ods. 1 ES uvedeného v clánku 2 napadnutého rozhodnutia Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O návrhu na znízenie výsky pokuty O pravidlách urcujúcich výpocet pokuty Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O urcení výsky pokuty ulozenej zalobcovi O závaznosti porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O trvaní porusenia -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O údajných polahcujúcich okolnostiach -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O údajnej spolupráci spolocnosti Mannesmann -- Tvrdenia úcastníkov konania -- Posúdenie Súdom prvého stupna O výpocte výsky pokuty O trovách Tajomník H. Jung Predseda komory N. J. Forwood __________________________________________________________________ ( [66]*1 ) Jazyk konania: nemcina. ( [67]1 ) Tento rozsudok neobsahuje dôvody vztahujúce sa na okolnosti predchádzajúce sporu. Tieto sú uvedené v bodoch 2 az 33 rozsudku Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, (FE Engineering a.i./Komisia [68]T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501. References 1. file:///tmp/lynxXXXXBM0RM1/L98650-6307TMP.html#t-ECRT12004SKA.0700223301-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:140:TOC 3. file:///tmp/lynxXXXXBM0RM1/L98650-6307TMP.html#t-ECRT12004SKA.0700223301-E0002 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:140:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1997:023:TOC 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991T?0030&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991T?0036&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0025&locale=SK 9. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:145:TOC 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0007&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0065&locale=SK 12. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1994:046:TOC 13. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1963:127:TOC 14. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:354:TOC 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0040&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0218&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0076&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0085&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0145&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0001&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0310&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0141&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0100&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61986C?0062&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0352&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0437&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0068&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0219&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0049&locale=SK 30. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1997:238:TOC 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0041&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0123&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0367&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0374&locale=SK 35. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:336:TOC 36. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1997:372:TOC 37. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1986:231:TOC 38. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0141&locale=SK 39. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0151&locale=SK 40. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:009:TOC 41. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0347&locale=SK 42. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0279&locale=SK 43. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0045&locale=SK 44. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0056&locale=SK 45. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0150&locale=SK 46. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0229&locale=SK 47. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0051&locale=SK 48. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0023&locale=SK 49. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0049&locale=SK 50. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0012&locale=SK 51. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0304&locale=SK 52. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1996:107:TOC 53. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991T?0083&locale=SK 54. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0137&locale=SK 55. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0238&locale=SK 56. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0309&locale=SK 57. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0213&locale=SK 58. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:124:TOC 59. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0029&locale=SK 60. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985C?0089&locale=SK 61. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0068&locale=SK 62. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0062&locale=SK 63. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0113&locale=SK 64. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0116&locale=SK 65. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0327&locale=SK 66. file:///tmp/lynxXXXXBM0RM1/L98650-6307TMP.html#c-ECRT12004SKA.0700223301-E0001 67. file:///tmp/lynxXXXXBM0RM1/L98650-6307TMP.html#c-ECRT12004SKA.0700223301-E0002 68. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0067&locale=SK