ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siesta komora) z 29. apríla 2004 ([1]*) "Odvolanie - Státna pomoc - Cestná preprava tovarov - Vplyv na obchod medzi clenskými státmi a skreslenie hospodárskej sútaze - Existujúca pomoc alebo nová pomoc - Zásady proporcionality a ochrany legitímnej dôvery - Odôvodnenie" Vo veci C-298/00 P, Talianska republika, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Aiello, avvocato dello Stato, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, odvolatelka, ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu prvého stupna (stvrtá rozsírená komora) z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia (T-298/97, T-312/97, T-313/97, T-315/97, T-600/97 az T-607/97, T-1/98, T-3/98 az T-6/98 a T-23/98, Zb. s. II-2319), smerujúce k zruseniu tohto rozsudku, dalsí úcastníci konania: Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, splnomocnený zástupca, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, Impresa Edo Collorigh a i., v zastúpení: V. Cinque, avvocato, Mauro Alzetta a i., Masotti Srl a i., Impresa Anna Maria Baldo a i., SUTES SpA a i., Ditta Pietro Stagno a i., Ditta Carlo Fabris & C. Snc, Ditta Franco D'Odorico, Ditta Fiorindo Birri, Ditta Maria Cecilia Framalicco, Autotrasporti Claudio Di Viola & C. Snc a Impresa Amedeo Musso, zalobkyne v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (siesta komora), v zlození: predseda V. Skouris, vykonávajúci funkciu predsedu siestej komory, sudcovia J. N. Cunha Rodrigues, J.-P. Puissochet, R. Schintgen a F. Macken (spravodajkyna), generálny advokát: S. Alber, tajomník: M.-F. Contet, hlavná referentka, so zretelom na správu pre pojednávanie, po vypocutí prednesov úcastníkov konania na pojednávaní 20. marca 2003, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. mája 2003, vyhlásil tento Rozsudok 1 Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 3. augusta 2000 Talianska republika na základe clánku 49 Statútu ES Súdneho dvora podala odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia (T-298/97, T-312/97, T-313/97, T-315/97, T-600/97 az T-607/97, T-1/98, T-3/98 az T-6/98 a T-23/98, Zb. s. II-2319, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupna ciastocne zamietol zalobou smerujúcu k ciastocnému zruseniu rozhodnutia Komisie 98/182/ES z 30. júla 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Furlansko-Julské Benátsko (Taliansko) podnikom cestnej prepravy tovarov z tohto regiónu (Ú. v. ES L 66, 1998, s. 18, dalej len "napadnuté rozhodnutie"). Právny a skutkový rámec Právny rámec 2 Právny rámec sporu stanovuje napadnutý rozsudok takto: "2 Vseobecné ustanovenia týkajúce sa státnej pomoci uvedené v clánkoch 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 87 ES) a 93 a 94 Zmluvy ES (teraz clánky 88 ES a 89 ES) sa uplatnujú v oblasti dopravy s výhradou uplatnenia osobitných ustanovení clánku 77 Zmluvy ES (teraz clánok 73 ES), podla ktorého je pomoc, ak slúzi na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospesnou sluzbou, zlucitelná so Zmluvou. 3 Nariadenie Rady (EHS) c. 1107/70 zo 4. júna 1970 o poskytnutí pomoci pre zeleznicnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 39), naposledy zmenené a doplnené nariadením Rady (ES) c. 543/97 zo 17. marca 1997 (Ú. v. ES L 84, s. 6; Mim. vyd. 07/003, s. 25), ktoré je zalozené na clánku 75 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 71 ES) a clánkoch 77 a 94 Zmluvy, v clánku 2 potvrdzuje, ze clánky 92 az 94 Zmluvy sa vztahujú na dotknutú oblast, a okrem iného uvádza niekolko osobitných pravidiel týkajúcich sa pomoci v rozsahu, v akom sa tieto pravidlá týkajú osobitne cinností v tomto odvetví. Spresnuje prípady a podmienky, v rámci ktorých majú clenské státy moznost prijat koordinacné opatrenia alebo ulozit záväzky obsiahnuté v koncepcii sluzby vo verejnom záujme zahrnajúce udelenie státnej pomoci podla clánku 77 Zmluvy. 4 V oblasti koordinácie dopravy clánok 3 ods. 1 písm. d) nariadenia c. 1107/70 az do nadobudnutia platnosti pravidiel spolocenstva o prístupe k trhu dopravy povoluje pomoc poskytnú výnimocne a docasne s cielom v rámci plánu reorganizácie eliminovat nadbytocnú kapacitu, ktorá spôsobuje vázne problémy, cím sa má prispiet k efektívnejsiemu uspokojeniu potrieb trhu dopravy. 5 V rámci zavedenia spolocnej politiky dopravy bol trh medzinárodnej cestnej prepravy tovarov v Spolocenstve ciastocne liberalizovaný v roku 1969 zavedením systému kvót nariadením Rady (EHS) c. 1018/68 z 19. júla 1968 o vytvorení kvóty Spolocenstva na prepravu tovarov vykonávanú medzi clenskými státmi [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 175, s. 13). Napríklad v rokoch 1991 a 1992 predstavovala kvóta Spolocenstva 47 094 a 65 936 povolení rozdelených medzi jednotlivé clenské státy podla stanoveného klúca. Talianskej republike bolo takto pridelených 5 550 povolení v roku 1991 a 7 770 v roku 1992. Povolenia Spolocenstva oprávnovali svojich drzitelov vykonávat prepravu medzi clenskými státmi pocas doby jedného roka. Tento rezim bol úcinný az do 1. januára 1993, teda do úplnej liberalizácie tejto cinnosti nariadením Rady (EHS) c. 881/92 z 26. marca 1992 o prístupe na trh v preprave tovarov cestnou dopravou v rámci spolocenstva na územie alebo z územia clenského státu alebo pri prechode cez územie jedného alebo viacerých clenských státov (Ú. v. ES L 95, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 370). 6 Pokial ide o trh dopravy vnútri clenského státu, nariadenie Rady (EHS) c. 4059/89 z 21. decembra 1989, ktorým sa stanovujú podmienky, za ktorých sú dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko alebo sídlo v urcitom clenskom státe, oprávnení vykonávat vnútrostátnu nákladnú cestnú dopravu v tomto státe prijatia dopravcov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 390, s. 3), podriadilo od 1. júla 1990 kabotáz, teda prepravu tovarov vnútri daného clenského státu dopravcom s bydliskom alebo sídlom v inom clenskom státe, prechodnému rezimu vo forme progresívne rastúcej kvóty Spolocenstva. Celková pôvodná kabotázna kvóta predstavovala 15 000 povolení pocas dvoch mesiacov, rozdelených medzi clenské státy podla stanoveného klúca. V rámci toho bolo 1 767 povolení pridelených Talianskej republike. Nariadenie Rady (EHS) c. 3118/93 z 25. októbra 1993, ktorým sa stanovujú podmienky, za ktorých sú dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko/sídlo v urcitom clenskom státe, oprávnení vykonávat vnútrostátnu nákladnú cestnú dopravu v tomto státe (Ú. v. ES L 279, s. 1; Mim. vyd. 07/002, s. 103), stanovilo zachovanie tohto prechodného rezimu vo forme celkovej pôvodnej kvóty Spolocenstva pozostávajúcej z 30 000 povolení (z toho 3 520 pre Taliansku republiku), ktorá sa zvysovala o 30 % rocne az do zavedenia úplnej liberalizácie kabotáze od 1. júla 1998." Skutkový rámec 3 Skutkové okolnosti uvedené v tomto bode vychádzajú zo skutkových zistení Súdu prvého stupna v napadnutom rozsudku takto: "7 Legge regionale regiónu Furlansko-Julské Benátsko c. 28 z 18. mája 1981 o pomoci na podporu a rozvoj dopravy v záujme regiónu Furlansko-Julské Benátsko, ako aj cestnej prepravy tovarov v prospech tretích strán (dalej len 'zákon c. 28/1981`) stanovoval v clánkoch 4, 7 a 8 urcité opatrenia pomoci v prospech dopravných podnikov sprostredkujúcich prepravu so sídlom na území regiónu. 8 Rezim zavedený týmto zákonom bol nahradený legge regionale c. 4 zo 7. januára 1985 o pomoci na podporu a rozvoj dopravy v záujme regiónu Furlansko-Julské Benátsko, ako aj cestnej prepravy tovarov v prospech tretích strán (... dalej len 'zákon c. 4/1985`). Zákon c. 4/1985 zaviedol v clánkoch 4 az 6 schému regionálnej pomoci v zásade zhodnú s pomocou zavedenou zákonom c. 28/1981. 9 Tieto zákony stanovovali tri opatrenia v prospech cestných dopravných podnikov sprostredkujúcich prepravu so sídlom na územní regiónu Furlansko-Julské Benátsko: a) rocné financovanie úrokov z pôziciek pocas obdobia najviac desat rokov vo výske 60 % (pre individuálne podniky) a 70 % (pre druzstvá a zoskupenia) referencnej sadzby stanovenej ministerským dekrétom, dohodnutých na úcely (clánok 4 zákona c. 28/1981 a clánok 4 zákona c. 4/1985): - realizácie infrastruktúry podniku (výstavba, kúpa, rozsírenie, dokoncenie a modernizácia nevyhnutných priestorov a cinnost podniku, vrátane priestorov urcených na uskladnenie, zásobovanie a manipuláciu s tovarom), - kúpu, rozvoj a obnovu pevných a pohyblivých zariadení, ako aj interných a cestných dopravných prostriedkov, b) financovanie nákladov na lízingové transakcie pocas troch alebo piatich rokov týkajúce sa nových vozidiel, prívesov a návesov a ich snímatelných karosérií prispôsobených na cinnost cestnej prepravy tovarov, ako aj instalácií, strojov a zariadení na pouzívanie, údrzbu a opravu vozidiel a zaobchádzanie s tovarmi vo výske 25 % (pre individuálne podniky) a 30 % (pre druzstvá a zoskupenia) z kúpnej ceny tovarov. Táto pomoc stanovená clánkom 7 zákona c. 28/1981 a clánkom 5 zákona c. 4/1985 bola neskorsími regionálnymi zákonmi znízená pre vsetkých príjemcov na 20 % a potom na 15 % z kúpnej ceny tovarov; c) rocné financovanie v prospech zoskupení a iných foriem zdruzení vo výske 50 % z investícií urcených na výstavbu alebo nákup instalácií a zariadení potrebných na sledovanie ciela zoskupenia alebo zdruzenia alebo prispievajúcich na správu alebo rozvoj spolocných sluzieb garázovania, údrzby a opravy vozidiel a súvisiacich instalácií a zariadení (clánok 8 zákona c 28/1981 a clánok 6 zákona c. 4/1985). 10 ... výska úverov stanovených pre pomoc uvedenú v clánku 4 zákona c. 4/1985 na obdobie rokov 1985 az 1995 sa zvýsila na 13 000 miliónov ITL (6,7 milióna eur) a ziadostí, ktorým sa vyhovelo, bolo 155. V priemere sa úroven vyplatenej pomoci pohybovala medzi 13 a 26 % nákladov a úrokov z úverov. Ciastka stanovená na obdobie rokov 1981 az 1985 dosiahla 930 miliónov ITL (0,4 milióna eur) a pocas tohto obdobia sa vyhovelo 14 ziadostiam (bod II napadnutého rozhodnutia). 11 ... úvery stanovené pre pomoc uvedenú v clánku 5 zákona c. 4/1985 dosiahli 23 300 miliónov ITL (11,8 milióna eur) pocas obdobia rokov 1985 az 1995 a pocas tohto obdobia sa vyhovelo 1 691 ziadostiam s priemernou sadzbou financovania 19 %. V roku 1993 bolo prijatých 83 ziadostí a úroven pomoci bola 10 %. V rokoch 1981 az 1985 sa vyhovelo 305 ziadostiam a vyplatilo sa 5 790 miliónov ITL (2,9 milióna eur) pomoci (bod II napadnutého rozhodnutia). 12 Podla informácií poskytnutých Komisii [Európskych spolocenstiev] talianskou vládou v nadväznosti na zacatie správneho konania bola pomoc poskytnutá na základe clánku 6 zákona c. 4/1985 urcená na investície v odvetví kombinovanej dopravy (bod II siedmy odsek napadnutého rozhodnutia). Z napadnutého rozhodnutia (bod VIII siedmy odsek) vyplýva, ze táto pomoc predstavovala 10 az 15 % celkovej výsky poskytnutej pomoci. ... 16 Listom zo 14. februára 1997 informovala Komisia taliansku vládu o svojom rozhodnutí zacat konanie stanovené v clánku 93 ods. 2 Zmluvy proti schéme pomoci v prospech podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov zavedenej zákonmi c. 4/1985 a 28/1981 (Ú. v. ES C 98, 1997, s. 16). Vyzvala talianske orgány a dotknuté tretie osoby, aby predlozili svoje pripomienky a poskytli vsetky dokumenty, informácie a údaje potrebné na preskúmanie zlucitelnosti dotknutej pomoci so spolocným trhom. Komisia dostala pripomienky talianskej vlády 3. apríla 1997... 17 Komisia 30. júla 1997 skoncila konanie prijatím napadnutého rozhodnutia. ..." 4 Bod VI odôvodnení napadnutého rozhodnutia spresnuje, ze kedze cielom dotknutej pomoci bolo zlepsit sútazné postavenie podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov so sídlom v regióne Furlansko-Julské Benátsko (dalej len "región") znízením bezných nákladov na ich cinnost, ktoré konkurencné podniky mimo tohto regiónu nadalej znásajú, zvýhodnovala tieto podniky a toto osobitné odvetvie, co mohlo spôsobit skreslenie hospodárskej sútaze. 5 Komisia v prvom rade v bode VII tretom az jedenástom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia rozlisuje medzi na jednej strane trhom cestnej prepravy tovarov na lokálnej, regionálnej a vnútrostátnej úrovni a na druhej strane trhom medzinárodnej cestnej prepravy tovarov. Pripomína, ze az do nadobudnutia úcinnosti nariadenia c. 4059/89 1. júla 1990 prvý trh nebol otvorený hospodárskej sútazi Spolocenstva. V dôsledku toho pomoc dopravným podnikom cinným výlucne na lokálnej, regionálnej alebo vnútrostátnej úrovni poskytnutá pred týmto dátumom nemohla ovplyvnit obchod v rámci Spolocenstva, a teda nepredstavovala státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Naopak pomoc poskytnutá týmto podnikom po tomto dátume je státna pomoc v zmysle tohto ustanovenia, pretoze bola spôsobilá ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. 6 Pokial ide o trh medzinárodnej cestnej prepravy tovarov, Komisia v bode III stvrtom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, ze sa hospodárskej sútazi na úrovni Spolocenstva otvoril od roku 1969, teda od nadobudnutia úcinnosti nariadenia c. 1018/68. V bode VII poslednom odseku týchto odôvodnení z toho vyvodila záver, ze pomoc stanovená zákonmi c. 28/1981 a 4/1985 posilnila financné postavenie, a teda aj moznosti cinnosti podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov v regióne vo vztahu ku konkurencným podnikom od roku 1969, pre podniky vykonávajúce medzinárodnú prepravu a v dôsledku toho mohla mat vplyv na obchod medzi clenskými státmi. Táto pomoc teda predstavovala státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy a jeho uplatnenie nemôze byt vylúcené lokálnou alebo obmedzenou povahou hospodárskej sútaze regionálnych prepravcov. 7 Dalej v bode VIII deviatom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia pri skúmaní, ci sa na takto kvalifikovanú pomoc mohla uplatnit výnimka, Komisia dospela k záveru, ze pomoc poskytnutá na základe clánku 6 zákona c. 4/1985 na financovanie materiálu urcené pre odvetvie kombinovanej dopravy môze pozívat výnimku stanovenú v clánku 3 ods. 1 písm. e) nariadenia c. 1107/70. Ziadne iné výnimky stanovené týmto nariadením alebo Zmluvou nie sú uplatnitelné na inú pomoc poskytnutú regiónom. 8 Napokon v bode VIII poslednom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa spresnuje, ze pomoc poskytnutá na základe zákonov c. 28/1981 a 4/1985 podnikom cestnej prepravy tovarov v regióne vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu od 1. júla 1990 a podnikom vykonávajúcim medzinárodnú prepravu nie je zlucitelná so spolocným trhom v zmysle clánku 92 Zmluvy. Komisia z toho v bode IX týchto odôvodnení vyvodila záver, ze kedze talianska vláda zaviedla schému dotknutej pomoci bez toho, aby si splnila oznamovaciu povinnost, túto schému pomoci treba povazovat za protiprávnu a ze na obnovenie spravodlivých podmienok hospodárskej sútaze, ktoré existovali pred poskytnutím takejto pomoci, je nevyhnutné jej vrátenie. 9 Výrok napadnutého rozhodnutia znie: "Clánok 1 Subvencie poskytnuté na základe zákonov regiónu Furlansko-Julské Benátsko c. 28/81 a 4/85 (dalej len 'subvencie`) do 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim výlucne lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu nepredstavujú státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Clánok 2 Subvencie, na ktoré sa nevztahuje clánok 1 tohto rozhodnutia, predstavujú pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy a sú protiprávne, pretoze ich uplatnením sa porusil clánok 93 ods. 3 Zmluvy. Clánok 3 Subvencie urcené na financovanie materiálu osobitne prispôsobeného na kombinovanú dopravu a pouzívaného iba na kombinovanú dopravu predstavujú státnu pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy, ale sú zlucitelné so spolocným trhom na základe clánku 3 ods. 1 písm. e) nariadenia (EHS) c. 1107/70. Clánok 4 Subvencie udelené od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu a podnikom vykonávajúcim medzinárodnú prepravu sú nezlucitelné so spolocným trhom, pretoze nesplnajú ziadnu z podmienok pozadovaných pre výnimky stanovené v clánku 92 ods. 2 a 3 Zmluvy ani podmienky stanovené nariadením (EHS) c. 1107/70. Clánok 5 Taliansko zrusí a vymôze pomoc uvedenú v clánku 4. Pomoc zvýsená o úroky vypocítané na základe referencnej sadzby pouzívanej na hodnotenie regionálnych schém pomoci, uplatnené odo dna poskytnutia pomoci do dna ich skutocného vrátenia, sa vráti podla ustanovení vnútrostátneho práva. ... Clánok 7 Toto rozhodnutie je urcené Talianskej republike." 10 V nadväznosti na prijatie napadnutého rozhodnutia región, ktorý prerusil poskytovanie pomoci od 1. januára 1996, zrusil schému pomoci stanovenú zákonom c. 4/1985 a prijal opatrenia potrebné na vymozenie poskytnutej pomoci. Konanie, návrhy a dôvody na Súde prvého stupna, ako aj napadnutý rozsudok 11 Za týchto okolností niektoré podniky, ktorým bola poskytnutá pomoc, návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupna 2. decembra 1997 (T-298/97), 11. decembra 1997 (T-312/97 a T-313/97), 16. decembra 1997 (T-315/97), 19. decembra 1997 (T-600/97 az T-607/97), 2. januára 1998 (T-1/98), 5. januára 1998 (T-3/98 az T-6/98) a 26. januára 1998 (T-23/98) podali zalobu smerujúcu k ciastocnému zruseniu napadnutého rozhodnutia. 12 Uznesením predsedu stvrtej rozsírenej komory z 29. septembra 1998 bolo Talianskej republiky povolené vstúpit do konania ako vedlajsí úcastník na podporu podnikov zalobkýn v prvostupnovom konaní (dalej len "zalobkyne"). 13 Okrem toho Talianska republika návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 28. októbra 1997 podala zalobu, zapísanú pod císlom C-372/97, ktorá smerovala v prvom rade k ciastocnému zruseniu napadnutého rozhodnutia a subsidiárne k jeho zruseniu iba v rozsahu, v akom vo svojom clánku 5 ukladá clenskému státu povinnost vymôct pomoc poskytnutú od 1. júla 1990. Toto konanie bolo prerusené uznesením Súdneho dvora z 24. novembra 1998 az do vyhlásenia napadnutého rozsudku. 14 Zalobkyne svojou zalobou na Súdne prvého stupna navrhovali, aby Súd prvého stupna v prvom rade zrusil ciastocne napadnuté rozhodnutie a subsidiárne ho zrusil v rozsahu, v akom vo svojom clánku 5 ukladá Talianskej republike vymôct pomoc poskytnutú od 1. júla 1990, zvýsenú o úroky. Na podporu svojich návrhov uviedli v podstate styri dôvody na zrusenie. 15 Prvý dôvod na zrusenie bol zalozený na porusení clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Zalobkyne tvrdili, ze Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, ze iba poukázala na moznost ovplyvnenia obchodu medzi clenskými státmi a nepreukázala existenciu skutocnej a konkrétnej hrozby skreslenia hospodárskej sútaze. Vzhladom na skutocnost, ze v prejednávanej veci bola dotknutá pomoc nízka, ze jej príjemcovia vykonávali najmä regionálne aktivity a ze mala kompenzacnú úlohu, táto pomoc nemohla ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi ani narusit hospodársku sútaz. Okrem toho zalobkyne napadnutému rozhodnutiu vytýkali nedostatok odôvodnenia. 16 Súd prvého stupna tento prvý dôvod zamietol, pricom vychádzal z odôvodnenia vysvetleného v bodoch 76 az 106 napadnutého rozsudku. Predovsetkým z neho vyplýva jednak to, ze Komisia nebola povinná preukázat existenciu skutocného vplyvu dotknutej pomoci na obchod medzi clenskými státmi a hospodársku sútaz, a jednak, ze ani údajne nízka úroven tejto pomoci, ani skutocnost, ze islo o relatívne malé podniky, ktoré vykonávajú svoju cinnost na lokálnej úrovni, neumoznovali vyvodit záver, ze táto pomoc nemá vplyv na trh a na obchod v rámci Spolocenstva. Okrem toho výhradu týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Súd prvého stupna takisto zamietol z dôvodu, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí strucne, ale jasne uviedla dôvody, pre ktoré táto pomoc mohla mat vplyv na obchod medzi clenskými státmi a narusit hospodársku sútaz. 17 Druhý dôvod na zrusenie uvádzaný zalobkynami vychádzal jednak z porusenia clánku 92 ods. 3 písm. a) a c) Zmluvy a clánku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia c. 1107/70 Komisiou, pokial ide o výklad ustanovení týchto clánkov o výnimke, a jednak z nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti. 18 Súd prvého stupna zamietol tento druhý dôvod, pricom sa v bodoch 124 az 135 napadnutého rozsudku domnieval, ze napadnuté rozhodnutie v tomto bode nemozno povazovat za rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a ktoré je nedostatocne odôvodnené. 19 Tretí dôvod na zrusenie uvádzaný zalobkynami spocíval v tvrdení, ze kedze bola dotknutá pomoc zalozená zákonmi, ktoré predchádzali liberalizácii odvetvia dopravy, nemôze byt kvalifikovaná ako nová pomoc, ale musí sa povazovat za existujúcu pomoc. 20 Súd prvého stupna prijal tento dôvod iba v rozsahu, v akom sa týka pomoci poskytnutej podnikom vykonávajúcim výlucne lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu, a odmietol ho, pokial ide o podniky cinné v odvetví medzinárodnej cestnej prepravy tovarov. Súd prvého stupna zalozil svoje odôvodnenie na týchto úvahách: "142 Podla ustálenej judikatúry predstavuje existujúcu pomoc pomoc zavedená pred nadobudnutím úcinnosti Zmluvy alebo pred pristúpením dotknutého clenského státu do Európskych spolocenstiev a pomoc, ktorú bolo mozné pravidelne poskytnút za podmienok stanovených v clánku 93 ods. 3 Zmluvy (rozsudky Súdneho dvora [z 15. marca 1994,] Banco Exterior de Espańa, [C-387/92, Zb. s. I-877], bod 19, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C-295/97, Zb. s. I-3735, bod 48). 143 Takisto schéma pomoci zavedená na trhu, ktorý bol pôvodne uzatvorený hospodárskej sútazi, sa musí povazovat, pokial je liberalizovaný, za existujúcu schému pomoci, pretoze sa nan v okamihu jeho vzniku nevztahovala pôsobnost clánku 92 ods. 1 Zmluvy, ktorý sa uplatnuje výlucne na trhy otvorené hospodárskej sútazi vzhladom na podmienky uvedené v tomto ustanovení, týkajúce sa ovplyvnenia obchodu medzi clenskými státmi a úcinkov na hospodársku sútaz. ... 145 Kedze v prejednávanom prípade sa odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovarov otvorilo hospodárskej sútazi nariadením c. 1018/68 od roku 1969, dotknuté schémy pomoci, zavedené v roku 1981 a v roku 1985, teda od svojho vzniku spadajú do pôsobnosti clánku 92 ods. 1 Zmluvy, a preto ich treba povazovat za nové schémy pomoci z tohto dôvodu podliehajúce oznamovacej povinnosti stanovenej v clánku 93 ods. 3 Zmluvy. 146 Kedze trh kabotáze bol naopak liberalizovaný az nariadením c. 4059/89 od 1. júla 1990, na dotknuté schémy pomoci sa od ich vzniku v roku 1981 a v roku 1985 nevztahovala pôsobnost clánku 92 ods. 1 Zmluvy, pokial ide o pomoc poskytnutú v odvetví lokálnej, regionálnej alebo vnútrostátnej prepravy. 147 Z uvedeného vyplýva, ze pomoc poskytnutá podnikom vykonávajúcim výlucne taký typ prepravy musí byt kvalifikovaná ako existujúca pomoc, a teda môze byt len predmetom rozhodnutia o nezlucitelnosti s úcinkami do budúcnosti. 148 Podla ustanovení clánku 93 ods. 1 a 2 Zmluvy a v súlade so zásadou právnej istoty je totiz Komisia v rámci stálej kontroly existujúcej pomoci oprávnená iba ulozit povinnost zrusit alebo zmenit takúto pomoc v lehote, ktorú urcí. Existujúca pomoc teda môze byt poskytovaná dovtedy, kým Komisia nerozhodne o jej nezlucitelnosti (rozsudky Súdneho dvora z 30. júna 1992, Taliansko/Komisia, C-47/91, Zb. s. I-4145, body 23 a 25, a Banco Exterior de Espańa, uz citovaný, bod 20). ... 150 Napadnuté rozhodnutie preto musí byt zrusené v rozsahu, v akom v clánku 2 stanovuje, ze pomoc poskytnutá od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim výlucne lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu je protiprávna, a v clánku 5 nariaduje jej vymozenie." 21 Stvrtý dôvod na zrusenie uvádzaný zalobkynami bol zalozený na skutocnosti, ze clánok 4 napadnutého rozhodnutia, na ktorý odkazuje jeho clánok 5, stanovujúci vymozenie pomoci nezlucitelnej so Zmluvou, jednoznacne konstatuje nezlucitelnost pomoci poskytnutej od 1. júla 1990 so spolocným trhom, teda od dátumu, ktorý sa neuplatnuje iba na pomoc poskytnutú podnikom vykonávajúcim výlucne lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu, ale aj podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov. Komisii sa teda vytýka, ze porusila tak zásadu proporcionality a ochrany legitímnej dôvery, ako aj povinnost odôvodnenia, pokial ide o vymozenie pomoci. 22 Súd prvého stupna zamietol aj tento dôvod, pricom prijal odôvodnenie uvedené v bodoch 162 az 177 napadnutého rozsudku, ktoré je zalozené na názore, ze clánok 4 napadnutého rozhodnutia sa má vykladat v tom zmysle, ze sa týka pomoci udelenej podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu od 1. júla 1990, ako aj pomoci udelenej podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov od zavedenia dotknutých schém pomoci. 23 Súd prvého stupna tiez rozhodol, ze kedze dotknutá pomoc nebola oznámená Komisii, zalobkyne nepreukázali existenciu nijakého konkrétneho dôkazu, ktorý by umoznoval domnievat sa, ze povinnost vrátit individuálnu pomoc udelenú podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov má vzhladom na vplyv tejto pomoci na hospodársku sútaz zjavne neprimeranú povahu vo vztahu k cielom Zmluvy, ani existenciu ziadnej výnimocnej okolnosti, ktorá by mohla zalozit legitímnu dôveru v zákonnost pomoci poskytnutej týmto podnikom. Okrem toho vyvodil záver, ze napadnuté rozhodnutie je v tejto súvislosti dostatocne odôvodnené. 24 Výrok napadnutého rozsudku znie takto: "1. Clánok 2 rozhodnutia Komisie 98/182/ES z 30. júla 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Furlansko-Julské Benátsko (Taliansko) podnikom cestnej prepravy tovarov z tohto regiónu sa zrusuje v rozsahu, v akom vyhlasuje pomoc poskytnutú od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim výlucne lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu za protiprávnu. 2. Clánok 5 rozhodnutia 98/182 sa zrusuje v rozsahu, v akom ukladá Talianskej republike vymôct túto pomoc. 3. V zostávajúcej casti sa zaloba zamieta. 4. Kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania." Odvolanie 25 Svojím odvolaním Talianska republika navrhuje, aby Súdny dvor: - v prvom rade ciastocne zrusil napadnutý rozsudok, - subsidiárne zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ukladá povinnost vymôct poskytnuté subvencie zvýsené o úroky, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 26 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: - zamietol odvolanie, - zrusil napadnutý rozsudok alebo subsidiárne zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ciastocne zrusil napadnuté rozhodnutie, - zaviazal Talianku republiku a Impresa Edo Collorigh a i. (dalej len "Collorigh a i."), niektoré zo zalobkýn v prvostupnovom konaní, na náhradu trov konania. 27 Collorigh a i. vo vyjadrení, ktoré predlozili v odpovedi na oznámenie o odvolaní, v podstate navrhujú, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom: - urcuje, ze pomoc poskytnutá podnikom vykonávajúcim cinnost medzinárodnej cestnej prepravy tovarov, ktoré boli príjemcami subvencií poskytnutých na základe zákonov c. 28/1981 a 4/1985, je nezlucitelná so spolocným trhom, - kvalifikuje ako "novú pomoc" subvencie poskytnuté podnikom, ktoré vykonávali cinnost medzinárodnej cestnej prepravy tovarov v období rokov 1981 az 1995, - nariaduje príslusným orgánom Talianskej republiky pristúpit k vymozeniu údajne protiprávnej pomoci, - subsidiárne zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ukladá povinnost vymôct udelené subvencie zvýsené o úroky, - a este subsidiárnejsie zrusil napadnuté rozhodnutie s tým, ze povinnost vrátit prostriedky sa obmedzí na minimálnu ciastku s ohladom na zisk, ktorý dotknuté podniky skutocne dosiahli, a na danové zatazenie, ktoré znásajú. O vzájomnom odvolaní Argumentácia úcastníkov konania 28 Vo vzájomnom odvolaní, ktoré treba preskúmat v prvom rade, Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil tak svoju povinnost preskúmat ex offo prípustnost zalôb podaných na prvom stupni, ako aj clánok 173 ods. 4 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 230 ods. 4 ES), teda ustanovenie, ktoré stanovuje kritérium osobného záujmu. Podla Komisie mal Súd prvého stupna rozhodnút, ze uvedené zaloby musia byt vyhlásené za neprípustné z dôvodu neexistencie takéhoto osobného záujmu, kedze zalobkyne sa nemôzu dovolávat ani nijakých osobitných vlastností, ani nijakej skutkovej okolnosti, ktoré by ich odlisovali od akéhokolvek iného skutocného alebo potenciálneho príjemcu dotknutej pomoci. 29 Komisia sa domnieva, ze napadnuté rozhodnutie predstavuje vseobecne platný akt, a tvrdí, ze sa osobne netýka zalobkýn, teda podnikov, ktoré sa nedovolávajú a nemôzu dovolávat nijakého osobitného znaku, ktorý by ich mohol individualizovat vo vztahu k iným zainteresovaným podnikom, ktoré sa nezúcastnili na konaní vo veci formálneho zistovania dotknutej pomoci. Konkrétne, toto rozhodnutie nemôze porusit osobitné práva týchto zalobkýn, ktoré by sa odlisovali od práv iných podnikov príjemcov tejto pomoci. 30 Podla Komisie túto analýzu potvrdzuje judikatúra (pozri najmä rozsudky z 10. júla 1986, DEFI/Komisia, 282/85, Zb. s. 2469, a z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219) a nie je spochybnená rozsudkom z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia (C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855). Konkrétne, dotknutý podnik sa vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto posledného rozsudku, nachádzal v odlisnej situácii, lebo nielenze bol dotknutý rozhodnutím Komisie ako podnik, ktorý bol potenciálnym príjemcom schémy pomoci, "ale aj ako skutocný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tohto systému, ktorej vymáhanie nariadila Komisia". 31 Komisia najmä v prvom rade zdôraznuje, ze poradie vymáhania uz poskytnutej pomoci predstavuje iba jeden z aspektov napadnutého rozhodnutia, ktoré sa nadalej týka vsetkých príjemcov, vrátene tých, ktorí sú iba potenciálni. Dalej tvrdí, ze skutocná existencia povinnosti vrátit získanú pomoc ulozená kazdému podniku môze byt vymedzená iba na základe komplexných zistení. Napokon, ak by boli prípustné vsetky zaloby podnikov, ktoré boli príjemcami udelenej pomoci v rámci schém pomoci vyhlásených za protiprávne a nezlucitelné so spolocným trhom, ktorých vymozenie bolo nariadené rozhodnutím Komisie, s cielom spochybnit toto rozhodnutie na Súde prvého stupna, v prípade, ze by tieto podniky nepodali zaloby, by bol akýkolvek návrh na zacatie prejudiciálneho konania týkajúci sa vymozenia takej pomoci povazovaný za neprípustný (pozri rozsudok z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, C-188/92, Zb. s. I-833, body 25 a 26). Domnieva sa, ze zvrátený úcinok takejto situácie by spocíval v tom, ze podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, by museli napadnút rozhodnutie na Súdne prvého stupna v obmedzenej lehote stanovenej na podanie zaloby o neplatnost este predtým, ako by sa dozvedeli, ci sú podla vnútrostátneho práva skutocne vyzvané vrátit získanú pomoc, pricom takýto úcinok by mohol oslabit súdnu ochranu týchto podnikov. 32 Komisia sa domnieva, ze tento dôvod neprípustnosti má kogentnú povahu. Kedze Súd prvého stupna mal overit ex offo, ci sa napadnuté rozhodnutie osobne týka zalobkýn, Súdny dvor preto musí sankcionovat takéto porusenie uvedenej povinnosti. Subsidiárne Komisia navrhuje, aby Súdny dvor sám preskúmal otázku prípustnosti zalôb podaných na prvom stupni. Súdny dvor môze na základe clánku 61 prvého odseku svojho statútu zamietnut tieto zaloby ako neprípustné. Posúdenie Súdnym dvorom 33 Na úvod treba konstatovat, ze Komisia vzala spät svoj subsidiárny návrh smerujúci k zruseniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom ciastocne zrusil napadnuté rozhodnutie. 34 Treba pripomenút, ze clánok 173 Zmluvy, na základe ktorého Súdny dvor preskúmava zákonnost aktov Spolocenstva, stanovuje, ze kazdá fyzická alebo právnická osoba môze podat zalobu z dôvodu nedostatku právomoci, porusenia podstatných procesných predpisov, porusenia tejto zmluvy alebo akéhokolvek právneho pravidla týkajúceho sa jej uplatnovania alebo zneuzitia právomoci proti rozhodnutiam, ktoré sú jej urcené, alebo proti rozhodnutiam, ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia urceného inej osobe. 35 Pokial nie je fyzická alebo právnická osoba osobne dotknutá rozhodnutím v zmysle tohto ustanovenia, co je základná podmienka pre aktívnu legitimáciu v rámci zalôb smerujúcich k súdnej kontrole aktu Spolocenstva, zaloba je neprípustná a takáto neprípustnost predstavuje v dôsledku toho kogentný dôvod, ktorý súd Spolocenstva môze a dokonca musí vzniest ex offo (pokial ide o nedostatok záujmu úcastníka konania na podaní odvolania alebo pokracovaní v odvolacom konaní, pozri rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C-19/93 P, Zb. s. I-3319, bod 13). 36 Podla ustálenej judikatúry Súdneho dvora môzu iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie urcené, tvrdit, ze sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, ked sa ich dotýka na základe ich urcitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vztahu k akejkolvek inej osobe a tým ich individualizuje podobne ako osobu, ktorej je rozhodnutie urcené (pozri najmä rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223; z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C-321/95 P, Zb. s. I-1651, body 7 a 28, ako aj Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, uz citovaný, bod 32). 37 Súdny dvor uz rozhodol, ze podnik v zásade nemôze napadnút rozhodnutie Komisie, ktorým zakazuje schému odvetvovej pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslusnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy. Takéto rozhodnutie sa totiz vzhladom na zalujúci podnik javí ako vseobecne platné opatrenie, ktoré sa uplatnuje na objektívne urcené situácie a zahrna právne úcinky vzhladom na urcitú kategóriu osôb vymedzených vseobecným a abstraktným spôsobom (rozsudky Van der Kooy a i./Komisia, uz citovaný, bod 15; zo 7. decembra 1993, Federmineraria a i./Komisia, C-6/92, Zb. s. I-6357, bod 14, ako aj Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, uz citovaný, bod 33). 38 Treba vsak pripomenút stanovisko Súdneho dvora v uz citovanom rozsudku Taliansko a Sardegna Lines/Komisia v súvislosti s rozhodnutím Komisie 98/95/ES z 21. októbra 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Sardínia (Taliansko) odvetviu námornej dopravy na Sardínii (Ú. v. ES L 20, 1998, s. 30), ktoré zaviazalo Taliansku republiku vymôct od kazdého príjemcu dotknutých pôziciek a lízingov zlozku pomoci, ktorú obsahovali. V bodoch 34 a 35 tohto rozsudku totiz Súdny dvor rozhodol, ze vzhladom na to, ze podnik Sardegna Lines bol rozhodnutím 98/95 dotknutý nielen ako podnik v odvetví námornej dopravy na Sardínii, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci urcenej sardínskym vlastníkom lodí, ale aj ako skutocný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, bol tento podnik uvedeným rozhodnutím osobne dotknutý a jeho zaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná. 39 Na rozdiel od tvrdenia Komisie to je práve prípad prejednávanej veci, pretoze zalobkyne sa nachádzajú v situácii odlisnej od situácie ziadatelov, pre ktorých má rozhodnutie Komisie povahu vseobecne platného opatrenia. Tieto zalobkyne sú napadnutým rozhodnutím dotknuté nielen ako podniky odvetvia cestnej prepravy tovarov, ktoré sú potenciálnymi príjemcami dotknutej schémy pomoci, ale aj ako skutocní príjemcovia individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia. Ako vyplýva z bodov 10 a 11 napadnutého rozsudku, pocet ziadostí, ktorým sa vyhovelo, a výska úverov stanovených pre dotknutú pomoc v priebehu období rokov 1981 az 1985 a rokov 1985 az 1995 boli spresnené v bode II odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a teda Komisia nemôze nezohladnit existenciu týchto skutocných príjemcov. 40 Vzhladom na to, ze z uvedených skutocností vyplýva, ze v prejednávanom prípade boli podania zalobkýn prípustné, Súd prvého stupna sa nedopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia tým, ze nevzniesol ex offo námietku neprípustnosti z dôvodu, ze zalobkyne neboli osobne dotknuté napadnutým rozhodnutím. 41 Z uvedeného vyplýva, ze vzájomné odvolanie Komisie musí byt zamietnuté ako nedôvodné. O veci samej 42 Talianska republika vzniesla na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody. Svojím prvým odvolacím dôvodom v podstate tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil clánok 92 ods. 1 Zmluvy. V prvej casti tohto odvolacieho dôvodu sa domnieva, ze Súd prvého stupna sa pri výklade tohto ustanovenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V druhej a tretej casti tohto odvolacieho dôvodu tvrdí, ze Súd prvého stupna v nadväznosti na nesprávne posúdenie rozhodol, ze pomoc udelená podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov (dalej len "sporná pomoc") mala vplyv na obchod v rámci Spolocenstva a hospodársku sútaz a v dôsledku toho musí byt povazovaná za novú schému pomoci, ktorá z tohto dôvodu podlieha oznamovacej povinnosti stanovenej v clánku 93 ods. 3 Zmluvy. Vo stvrtej casti toho istého odvolacieho dôvodu sa tvrdí, ze napadnutý rozsudok je nedostatocne odôvodnený, pokial ide o vplyv spornej pomoci na tento obchod. Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka poziadavky vrátit uvedenú pomoc, Talianska republika tvrdí, ze Súd prvého stupna vychádzal z nesprávneho posúdenia a porusil zásady proporcionality a ochrany legitímnej dôvery. O prvom dôvode O prvej casti prvého dôvodu zalozenej na nesprávnom právnom posúdení Súdu prvého stupna pri výklade clánku 92 ods. 1 Zmluvy - Argumentácia úcastníkov konania 43 Talianska republika a Collorigh a i. tvrdia, ze Súd prvého stupna vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tým, ze rozhodol, ze clánok 92 ods. 1 Zmluvy sa nesmie vykladat restriktívnym spôsobom tak, ze vyzaduje skutocný a konkrétny vplyv pomoci uvedenej v tomto ustanovení na obchod v rámci Spolocenstva. Súd prvého stupna mal podla nich toto ustanovenie vykladat v tom zmysle, ze vyzaduje, aby Komisia preukázala a konkrétne spresnila, ci podniky utrpeli ujmu a prípadne aký pocet z nich bol dotknutý. 44 Komisia naopak tvrdí, ze ani ona, ani Súd prvého stupna neboli povinní overit, ci pomoc za daných okolností spôsobila ujmu iným podnikom Spolocenstva. Takéto preskúmanie nevyzaduje ani znenie clánku 92 Zmluvy, ktorý odkazuje iba na hrozbu skreslenia hospodárskej sútaze, ani systematika tohto ustanovenia. Okrem toho by takéto preskúmanie bolo takmer nemozné vykonat najmä na rozdrobených trhoch, ktoré sa vyznacujú prítomnostou velkého mnozstva hospodárskych subjektov. - Posúdenie Súdnym dvorom 45 V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze clánok 92 ods. 1 Zmluvy definuje pomoc, ktorú upravuje, ako pomoc poskytovanú clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru v rozsahu, v akom ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. 46 Procesné pravidlá stanovené Zmluvou sa odlisujú v závislosti od toho, ci pomoc predstavuje existujúcu alebo novú pomoc. 47 Pokial ide o existujúcu pomoc, ak Komisia na základe ustanovení clánku 93 ods. 1 a 2 Zmluvy a v súlade so zásadou právnej istoty v rámci stálej kontroly tejto pomoci a po výzve, aby príslusné strany predlozili pripomienky, zistí, ze pomoc je nezlucitelná so spolocným trhom podla clánku 92 tejto zmluvy alebo ze sa táto pomoc zneuzíva, rozhodne o tom, ze príslusný stát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zrusí alebo upraví. Takúto pomoc teda mozno pravidelne poskytovat, pokial Komisie nekonstatuje jej nezlucitelnost (pozri rozsudky Taliansko/Komisia, uz citovaný, body 23 a 25, a Banco Exterior de Espańa, uz citovaný, bod 20). 48 Pokial ide o novú pomoc, clánok 93 ods. 3 Zmluvy stanovuje, ze Komisia musí byt v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím takej pomoci, aby mohla podat svoje pripomienky. Vykoná teda prvé preskúmanie zámeru poskytnút pomoc. Ak na základe tohto preskúmania usúdi, ze takýto zámer je nezlucitelný so spolocným trhom, zacne bezodkladne kontradiktórne konanie o preskúmaní podla odseku 2 tohto clánku. V takom prípade clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou. Nová pomoc teda podlieha preventívnej kontrole vykonávanej Komisiou a v zásade nemôze byt vykonaná dovtedy, pokial ju Komisia nevyhlási za zlucitelnú so Zmluvou. 49 Ako konstatoval Súd prvého stupna v bodoch 77 az 79 napadnutého rozsudku, Komisia je povinná v rámci posúdenia novej pomoci, ktorá jej musí byt pred implementáciou oznámená na základe clánku 93 ods. 3 Zmluvy, preukázat nie skutocný vplyv tejto pomoci na obchod medzi clenskými státmi a hospodársku sútaz, ale ci táto pomoc takýto obchod môze ovplyvnit. Ak by Komisia vo svojom rozhodnutí musela preukázat skutocný úcinok uz poskytnutej pomoci, viedlo by to k uprednostnovaniu clenských státov poskytujúcich pomoc v rozpore s oznamovacou povinnostou stanovenou v clánku 93 ods. 3 Zmluvy na úkor clenských státov, ktoré oznámia pomoc este v stádiu zámeru (rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný "Boussac Saint Frčres", C-301/87, Zb. s. I-307, body 32 a 33). 50 Súd prvého stupna teda v bode 95 napadnutého rozsudku správne rozhodol, ze nebolo potrebné preukázat, ze urcité podniky Spolocenstva utrpeli ujmu v dôsledku udelenia spornej pomoci. Táto prvá cast prvého odvolacieho dôvodu zalozená na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého Súd prvého stupna vychádzal pri vykladaní clánku 92 ods. 1 Zmluvy, teda musí byt zamietnutá ako nedôvodná. O druhej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na vplyve spornej pomoci na obchod v rámci Spolocenstva a hospodársku sútaz - Argumentácia úcastníkov konania 51 Talianska republika a Collorigh a i. tvrdia, ze Súd prvého stupna mal vzhladom na niektoré relevantné okolnosti prípadu dospiet k záveru, ze sporná pomoc nemá vplyv na obchod v rámci Spolocenstva a hospodársku sútaz. Po prvé vzhladom na skutocnost, ze jednak úroven tejto pomoci bola velmi nízka a jednak cestní prepravcovia v regióne predstavovali úplne marginálnu cast odvetvia dopravy v Spolocenstve, vplyv tejto pomoci nemohol byt iný ako úplne bezvýznamný. Po druhé odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovaru, ktoré sa vyznacuje kvótami a bilaterálnymi zmluvami, este nemohlo byt povazované za plne liberalizované. Okrem toho mal Súd prvého stupna preukázat, ze kvóta Spolocenstva platná na trhu medzinárodnej cestnej prepravy nebola vycerpaná, hoci v prejednávanom prípade to tak bolo. Po tretie podla Collorigh a i. mal Súd prvého stupna vylúcit, ze schéma spornej pomoci mohla posilnit financné postavenie podnikov príjemcov, kedze cielom tejto pomoci bolo vyvázit konkurenciu hospodárskych subjektov z Rakúska, Chorvátska a zo Slovinska. 52 Na jednej strane Komisia namieta, ze uplatnenie schémy pomoci, ktorá môze uprednostnovat nielen samotný podnik, ale celé jedno odvetvie, najmä ak sa struktúra trhu vyznacuje prítomnostou velkého poctu malých podnikov, má nevyhnutne vplyv na obchod. Ako Súd prvého stupna správne zdôraznil v bode 86 napadnutého rozsudku, v takomto kontexte by mohli byt úcinky aj relatívne nízkej úrovne pomoci na hospodársku sútaz a obchod nie nezanedbatelné a takúto pomoc nemozno povazovat za pomoc malého významu. 53 Na druhej strane v odvetví medzinárodnej cestnej prepravy tovarov existovala v Taliansku, a to aj pred rokom 1969, urcitá hospodárska sútaz na základe bilaterálnych zmlúv uzatvorených Talianskou republikou. V roku 1981 a v roku 1985, ked sa zaviedli schémy spornej pomoci, kvóty Spolocenstva oprávnovali vsetkých prepravcov majúcich pozadované povolenia zaviest akúkolvek dopravnú linku medzi dvoma clenskými státmi a vytvorili alebo posilnili sútazný vztah medzi podnikmi so sídlom v rôznych clenských státoch, ako to Súd prvého stupna zdôraznil v bode 145 napadnutého rozsudku. Navyse v tom istom bode Súd prvého stupna správne uviedol dôvody, ktoré ho viedli k názoru, ze výhody poskytnuté podnikom medzinárodnej cestnej prepravy tovarov predstavujú státnu pomoc v zmysle Zmluvy. - Posúdenie Súdnym dvorom 54 Po prvé treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry relatívne nízka úroven pomoci alebo relatívne malá velkost podniku príjemcu pomoci a priori nevylucuje, ze obchod medzi clenskými státmi môze byt ovplyvnený (pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný "Tubemeuse", C-142/87, Zb. s. I-959, bod 43; zo 14. septembra 1994, Spanielsko/Komisia, C-278/92 az C-280/92, Zb. s. I-4103, bod 42, a z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C-280/00, Zb. s. I-7747, bod 81). Relatívne nízka úroven pomoci môze ovplyvnit hospodársku sútaz a obchod medzi clenskými státmi, ak v odvetví, kde pôsobia podniky, ktoré sú jej príjemcami, vládne zivá hospodárska sútaz (pozri rozsudky z 11. novembra 1987, Francúzsko/Komisia, 259/85, Zb. s. 4393, bod 24, a z 26. septembra 2002, Spanielsko/Komisia, C-351/98, Zb. s. I-8031, bod 63). 55 Súd prvého stupna po tom, ako konstatoval, ze táto judikatúra je uplatnitelná na prejednávaný prípad, na jednej strane v bodoch 84 a 86 napadnutého rozsudku správne rozhodol, ze malá velkost podnikov príjemcov pomoci a relatívne nízka úroven poskytnutej pomoci neumoznuje vylúcit akýkolvek vplyv na hospodársku sútaz a obchod, pokial sa struktúra trhu vyznacuje prítomnostou velkého poctu malých podnikov, ako je to v odvetví cestnej prepravy tovarov. Na druhej strane, ako Súd prvého stupna zdôraznil v bode 94 napadnutého rozsudku, hoci sú prepravcovia v regióne v tomto odvetví zastúpení iba vo velmi malej miere, takáto obmedzená povaha hospodárskej sútaze nemôze vylúcit uplatnenie clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Vyvodil z toho v tom istom bode záver, ze sporná pomoc posilnila financné postavenie, a teda aj moznosti cinnosti podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov v regióne vo vztahu k ich konkurentom, a preto mohla mat vplyv na obchod medzi clenskými státmi. 56 Vzhladom na skutocnost, ze Talianska republika neuviedla nijaký dôkaz spôsobilý preukázat, ze Súd prvého stupna v prejednávanom prípade porusil zásady uznané Súdnym dvorom v judikatúre uvedenej v bode 54 tohto rozsudku, toto tvrdenie týkajúce sa vplyvu spornej pomoci na obchod v rámci Spolocenstva a hospodársku sútaz musí byt zamietnuté ako nedôvodné. 57 Po druhé tvrdenie Talianskej republiky a Collorigh a i., podla ktorého mal Súd prvého stupna dospiet k záveru, ze odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovarov, ktoré sa vyznacuje existenciou kvót a bilaterálnych zmlúv, este nemohlo byt povazované za plne liberalizované ku dnu napadnutého rozhodnutia a ze spornú pomoc v dôsledku toho nemozno povazovat za pomoc ovplyvnujúcu hospodársku sútaz, musí byt zamietnuté ako nedôvodné. 58 V bode 92 napadnutého rozsudku totiz Súd prvého stupna konstatoval, ze na základe relevantných ustanovení nariadenia c. 1018/68 boli povolenia Spolocenstva, vystavené na meno prepravcu a pouzitelné iba pre jedno vozidlo, udelované v rámci vnútrostátnych kvót na obdobie jedného roka, pokial ide o medzinárodnú cestnú prepravu tovarov, pricom drzitelia povolenia na medzinárodnú cestnú prepravu boli pocas platnosti povolenia oprávnení s jedným vozidlom bez obmedzenia vykonávat prepravu tovarov medzi clenskými státmi podla svojho výberu. 59 Súd prvého stupna teda správne vyvodil záver, ze rezimy kvót platné od roku 1969 do roku 1993 na trhu medzinárodnej cestnej prepravy tovarov umoznili vznik sútazného prostredia v rozsahu stanovených kvót, ktoré mohlo byt ovplyvnené udelovaním spornej pomoci. 60 Súd prvého stupna v tejto súvislosti v bode 96 napadnutého rozsudku takisto správne rozhodol, ze aj za predpokladu, ze by bola kvóta Spolocenstva vycerpaná, táto okolnost by neumoznila vyvodit záver, ze neexistuje vplyv spornej pomoci na obchod v rámci Spolocenstva a na hospodársku sútaz. Vzhladom na slobodnú volbu, ktorú rezim kvót ponecháva drzitelom povolení Spolocenstva, pokial ide o clenské státy, medzi ktorými môzu uskutocnovat medzinárodnú cestnú prepravu tovarov, vycerpanie týchto kvót v kazdom prípade neposkytuje nijaký náznak o ich pouzití, najmä pokial ide o prepravu z a do Talianska alebo konkrétnejsie z a do regiónu. 61 Po tretie podla ustálenej judikatúry skutocnost, ze clenský stát sa snazí prostredníctvom jednostranných opatrení priblízit existujúce podmienky hospodárskej sútaze v urcitom hospodárskom odvetví podmienkam, ktoré prevládajú v iných clenských státoch, nemôze zbavit tieto opatrenia povahy pomoci (rozsudky z 10. decembra 1969, Komisia/Francúzsko, 6/69 a 11/69, Zb. s. 523, body 20 a 21, ako aj z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C-6/97, Zb. s. I-2981, bod 21). 62 Z uvedeného vyplýva, ze Súd prvého stupna v bode 101 napadnutého rozsudku správne uviedol, ze sporná pomoc nemôze byt odôvodnená ani existenciou vyssej diskontnej sadzby v Taliansku, ani konkurenciou hospodárskych subjektov so sídlom v Rakúsku, Chorvátsku alebo Slovinsku. Tvrdenie Collorigh a i., podla ktorého mal Súd prvého stupna vylúcit, ze schéma spornej pomoci mohla posilnit financné postavenie podnikov príjemcov, kedze cielom tejto pomoci bolo vyvázit takúto konkurenciu, musí byt zamietnuté ako nedôvodné. 63 Druhá cast prvého odvolacieho dôvodu zalozená na vplyve spornej pomoci na obchod v rámci Spolocenstva a hospodársku sútaz preto musí byt v celom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná. O tretej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na nesprávnom posúdení spornej pomoci ako novej pomoci - Argumentácia úcastníkov konania 64 Talianska republika a Collorigh a i. spochybnujú posúdenie Súdu prvého stupna v bode 145 napadnutého rozsudku, podla ktorého treba sporné pomoci, kedze od svojho vzniku spadajú do pôsobnosti clánku 92 ods. 1 Zmluvy, povazovat za nové schémy pomoci podliehajúce z tohto dôvodu oznamovacej povinnosti stanovenej v clánku 93 ods. 3 Zmluvy. Súd prvého stupna mal podla nich konstatovat, ze takáto pomoc, zavedená v rokoch 1981 a 1985 na trhu, ktorý nebol plne liberalizovaný, mala byt kvalifikovaná ako existujúca pomoc, ktorá môze byt v prípade potreby len predmetom rozhodnutia o nezlucitelnosti s úcinkami do budúcnosti. 65 Naproti tomu, hoci Komisia nespochybnuje výklad existujúcej pomoci vykonaný Súdom prvého stupna v bodoch 142 a 143 napadnutého rozsudku, zdôraznuje, ze ide o velmi extenzívne vnímanie pojmu existujúca pomoc. V kazdom prípade, kedze sporná pomoc bola zavedená v rokoch 1981 a 1985 v odvetví otvorenom hospodárskej sútazi, vztahovala sa na nu pôsobnost clánku 92 ods. 1 Zmluvy a mala byt posúdená ako nová pomoc. - Posúdenie Súdnym dvorom 66 V prejednávanom prípade, ako to uz správne zdôraznil Súd prvého stupna v bode 5 napadnutého rozsudku, bolo odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovarov ciastocne otvorené hospodárskej sútazi Spolocenstva uz od roku 1969 nariadením c. 1018/68 a plne liberalizované od 1. januára 1993. 67 Súd prvého stupna z toho v bode 94 napadnutého rozsudku vyvodil záver, ze sporná pomoc posilnila financné postavenie, a teda aj moznosti cinnosti prepravcov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov v regióne vo vztahu k ich konkurentom, a preto mohla mat vplyv na obchod medzi clenskými státmi. 68 Dotknuté schémy pomoci zavedené v rokoch 1981 a 1985 teda od svojho vzniku spadali do pôsobnosti clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna sa tým, ze v bode 145 napadnutého rozsudku konstatoval, ze túto pomoc treba preto povazovat za nové schémy pomoci z tohto dôvodu podliehajúce oznamovacej povinnosti stanovenej v clánku 93 ods. 3 Zmluvy, nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. 69 Tretia cast prvého odvolacieho dôvodu zalozená na nesprávnom posúdení spornej pomoci ako novej pomoci preto musí byt zamietnutá. O stvrtej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku 70 Pokial ide o stvrtú cast prvého odvolacieho dôvodu zalozenú na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku vzhladom na vplyv spornej pomoci na obchod v rámci Spolocenstva, treba pripomenút, ze Súd prvého stupna v bodoch 76 az 106 napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa Komisia domnievala, ze dotknutá pomoc mohla ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi a narusit hospodársku sútaz. 71 Stvrtá cast prvého odvolacieho dôvodu zalozená na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku preto musí byt zamietnutá ako nedôvodná. 72 Vzhladom na predchádzajúce úvahy nemozno prijat ziadnu zo styroch castí prvého odvolacieho dôvodu, a preto musí byt tento odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný v celom rozsahu. O druhom odvolacom dôvode 73 Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa skladá z troch castí, Talianska republika Súdu prvého stupna vytýka, ze sa jednak dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretoze rozhodol, ze napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ukladá vymozenie spornej pomoci zvýsenej o úroky, je zlucitelné so zásadami proporcionality a ochrany legitímnej dôvery, a jednak nezohladnil rozsah povinnosti vymôct túto pomoc. O prvej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na porusení zásady proporcionality - Argumentácia úcastníkov konania 74 V prvej casti druhého odvolacieho dôvodu Collorigh a i. tvrdia, ze Súd prvého stupna mal konstatovat, ze Komisia opomenula predlozit skutocnosti, ktoré by mohli odôvodnit, ze vymozenie spornej pomoci bolo bud primerané, alebo nevyhnutné. Talianska republika tvrdí, ze hoci táto pomoc mala zanedbatelný vplyv na postavenie podnikov príjemcov, jej vrátenie predstavuje pre tieto podniky velmi vysokú zátaz, ktorá môze mnozstvu z nich spôsobit hospodársku katastrofu. - Posúdenie Súdnym dvorom 75 Podla ustálenej judikatúry, ktorú Súd prvého stupna správne pripomenul v bode 169 napadnutého rozsudku, je zrusenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania logickým dôsledkom konstatovania jej protiprávnosti. V dôsledku toho vymáhanie protiprávne priznanej státnej pomoci s cielom obnovit pôvodný stav v zásade nemôze byt povazované za neprimerané opatrenie vzhladom na ciele ustanovení Zmluvy v oblasti státnej pomoci (pozri rozsudky Tubemeuse, uz citovaný, bod 66, a zo 14. januára 1997, Spanielsko/Komisia, C-169/95, Zb. s. I-135, bod 47). 76 Vrátením pomoci jej príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu pozíval voci svojim konkurentom, a obnoví sa pôvodný stav, ktorý existoval pred poskytnutím pomoci (pozri rozsudok zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C-350/93, Zb. s. I-699, bod 22). Z úcelu tohto vrátenia tiez vyplýva, ze okrem výnimocných okolností Komisia v zásade nemôze porusit svoju diskrecnú právomoc priznanú judikatúrou Súdneho dvora, ked od clenského státu ziada, aby vymáhal sumy priznané ako protiprávnu pomoc, lebo vymáhanie sa týka len obnovenia pôvodného stavu (pozri rozsudky zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 66, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, bod 99). 77 Pokial ide o tvrdenie Collorigh a i., podla ktorého bude vrátenie spornej pomoci pre podniky príjemcov predstavovat velmi vysoké zatazenie, ktoré môze spôsobit odchod velkého mnozstva z nich z trhu a vyvolat váznu krízu tak v oblasti zamestnanosti, ako aj v sociálnej oblasti, takze takéto vymozenie bude prakticky nemozné, stací zdôraznit, ze okolnosti uvádzané Collorigh a i. nie sú spôsobilé nijakým spôsobom preukázat nemoznost vymozenia spornej pomoci. Ide jednoducho iba o prípadné vnútorné tazkosti. 78 V súlade s judikatúrou Súdneho dvora vsak obava z vnútorných tazkostí nemôze odôvodnit, aby clenský stát nedodrzal povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Spolocenstva (pozri najmä rozsudky z 27. júna 2000, Komisia/Portugalsko, C-404/97, Zb. s. I-4897, bod 52; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, uz citovaný, bod 105, a z 26. júna 2003, Komisia/Spanielsko, C-404/00, Zb. s. I-6695, bod 55). 79 Za týchto okolností Súd prvého stupna v bode 170 napadnutého rozsudku správne vyvodil záver, ze nebol predlozený nijaký konkrétny dôkaz, ktorý by umoznoval domnievat sa, ze povinnost vrátit spornú pomoc má neprimeranú povahu vzhladom na ciele Zmluvy. 80 Prvá cast druhého odvolacieho dôvodu, ktorú Talianska republika zalozila na porusení zásady proporcionality Súdom prvého stupna, preto musí byt zamietnutá. O druhej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery - Argumentácia úcastníkov konania 81 Hoci Talianska republika nespochybnuje judikatúru Súdneho dvora, ktorá vo vseobecnosti neumoznuje clenskému státu, ktorý udelil pomoc nezlucitelnú so spolocným trhom, dovolávat sa legitímnej dôvery príjemcov pomoci s cielom vyhnút sa povinnosti vymáhat túto pomoc, v druhej casti svojho druhého odvolacieho dôvodu tvrdí, ze táto zásada by mohla byt preformulovaná v prípadoch, ked sa opatrenie, ako v prejednávanej veci, uplatnovalo pocas velmi dlhého obdobia bez akéhokolvek spochybnenia a pocas velkej casti tohto obdobia bolo dokonca oprávnené a zlucitelné so Zmluvou. 82 Talianska republika tvrdí na jednej strane, ze casové obmedzenie povinnosti vymáhat spornú pomoc výrokom napadnutého rozhodnutia by mohlo byt v prejednávanom prípade odôvodnené, pretoze ide o pomoc, ktorá bola v case, ked Komisia zacala konanie, teda v novembri 1995, zavedená a vyplácaná viac ako strnást rokov, a na druhej strane, ze napadnutý rozsudok predstavuje reformatio in peius tohto rozhodnutia, cím sa porusili zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. Práve s cielom predchádzat prijímaniu aktov týkajúcich sa právnych a hospodárskych situácií ustálených v case clánok 15 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) správne stanovil, ze právomoc Komisie vymáhat protiprávnu pomoc je predmetom vymedzeného obdobia desiatich rokov, ktoré sa zacína dnom, ked sa protiprávna pomoc udelila. Hoci ide o ustanovenie, ktoré na prejednávaný prípad nemozno uplatnovat ratione temporis, mozno z neho vyvodit niektoré uzitocné kritériá s cielom primerane obmedzit casový rozsah vymáhania spornej pomoci. 83 Collorigh a i. súhlasia s touto tézou, pricom zdôraznujú, ze tvrdenie Súdu prvého stupna v bode 173 napadnutého rozsudku, podla ktorého pre podniky príjemcov tejto pomoci neexistuje vôbec moznost dovolávat sa výnimocných okolností, ktoré by mohli legitímne odôvodnit ich dôveru v zákonnú povahu tejto pomoci, a v dôsledku toho odmietnut jej vrátenie, je nesprávne. Podla ich názoru Súd prvého stupna zohladnil mnozstvo okolností, ktoré môzu byt urcite kvalifikované ako výnimocné okolnosti. 84 Komisia namieta, ze Súd prvého stupna v bodoch 172 a 173 napadnutého rozsudku oprávnene odmietol konstatovat existenciu výnimocných okolností, ktoré by mohli odôvodnit legitímnu dôveru v zákonnost spornej pomoci. 85 Talianska republika totiz neuviedla nijaký presvedcivý argument, ktorý by mohol tento záver vyvrátit. Predovsetkým, kedze neexistuje nijaká premlcacia lehota, tvrdenie, podla ktorého boli opatrenia v case, ked Komisia zacala konanie vo veci formálneho zistovania, uplatnované uz desat alebo strnást rokov, nie je relevantné a odvolanie sa na clánok 15 nariadenia c. 659/1999 sa zdá bezpredmetné. Dalej by bolo nesprávne domnievat sa, ze dotknuté opatrenie bolo "zákonné a zlucitelné so Zmluvou pocas dlhého obdobia". Naopak, toto opatrenie nebolo nikdy zákonné, pretoze nebolo oznámené. Okrem toho, ked mala Komisia prílezitost preskúmat toto opatrenie, rozhodla, ze je nezlucitelné so spolocným trhom, a jej rozhodnutie potvrdil napadnutý rozsudok, ktorý v tomto bode nie je kritizovaný. Napokon v rozpore s tým, co tvrdí Talianska republika, táto nezlucitelnost nenastala náhle, ale od okamihu, ked bola zavedená sporná pomoc. - Posúdenie Súdnym dvorom 86 Treba zdôraznit, ze bezpochyby nemozno vylúcit moznost príjemcu protiprávnej pomoci dovolávat sa výnimocných okolností, ktoré by mohli legitímne odôvodnit jeho dôveru v zákonnú povahu tejto pomoci, a v dôsledku toho odmietnut jej vrátenie. V takomto prípade je úlohou vnútrostátneho súdu, na ktorom prebieha konanie, aby posúdil okolnosti daného prípadu, prípadne po tom, ako polozí Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu (rozsudky z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, Zb. s. I-3437, bod 16, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, uz citovaný, bod 103). 87 Súd prvého stupna najskôr v bode 172 napadnutého rozsudku konstatoval, ze sporná pomoc bola udelená bez toho, aby bola vopred oznámená Komisii, v rozpore s povinnostou, ktorú clenským státom ukladá clánok 93 ods. 3 Zmluvy. 88 Súd prvého stupna dalej v tom istom bode napadnutého rozsudku správne vyvodil záver, ze skutocnost, ze podniky príjemcovia sú malé podniky, nemôze odôvodnit, ze mohli mat legitímnu dôveru v zákonnost tejto pomoci. 89 Napokon vzhladom na to, ze Talianska republika tvrdí, ze kedze sa podniky príjemcovia spoliehali na zákonnost pomoci zavedenej a vyplácanej mnoho rokov, Súd prvého stupna mal z toho vyvodit záver, ze uvedené dlhé obdobie zalozilo legitímnu dôveru týchto príjemcov pomoci vzhladom na vymozenie tejto spornej pomoci, ktorá by odôvodnila, ako uz rozhodol Súdny dvor, casové obmedzenie právomoci Komisie na výkon svojej funkcie, stací odpovedat, ze takáto premlcacia lehota musí byt stanovená vopred, pricom stanovenie takejto lehoty a spôsob jej uplatnenia spadajú do právomoci normotvorcu Spolocenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, bod 21). K dátumu napadnutého rozhodnutia vsak normotvorca Spolocenstva nestanovil premlcaciu lehotu v oblasti kontroly pomoci poskytnutej na základe Zmluvy, pricom nariadenie c. 659/1999, ktoré nadobudlo úcinnost az 16. apríla 1999, sa na okolnosti prejednávaj veci neuplatnuje. 90 Základná poziadavka právnej istoty vsak bráni tomu, aby mohla Komisia neustále oddalovat výkon svojej právomoci (pozri rozsudky Geigy/Komisia, uz citovaný, body 20 a 21, ako aj z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 140). V tejto súvislosti zdrzanie Komisie pri rozhodnutí, ze urcitá pomoc je protiprávna a clenský stát ju musí zrusit a vymáhat, môze za urcitých okolností vyvolat v príjemcoch tejto pomoci legitímnu dôveru, ktorá môze bránit Komisii ulozit uvedenému clenskému státu povinnost, aby nariadil vrátenie tejto pomoci (pozri rozsudok z 24. novembra 1987, RSV/Komisia, 223/85, Zb. s. 4617, bod 17). Okolnosti, ktoré viedli k prijatiu uvedeného rozsudku, vsak boli výnimocné a vôbec sa nepodobajú okolnostiam v prejednávaj veci. Opatrenie dotknuté v uvedenom rozsudku sa totiz týkalo odvetvia, ktorému bola pocas niekolkých rokov udelovaná státna pomoc schválená Komisiou, a bolo urcené na pokrytie dodatocných nákladov transakcie, ktorej uz bola poskytnutá schválená pomoc (rozsudok z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, C-334/99, Zb. s. I-1139, bod 44). 91 V prípade neoznámenej státnej pomoci vsak môze byt takéto zdrzanie pripísané Komisii iba od okamihu, ked sa dozvedela o existencii pomoci nezlucitelnej so spolocným trhom. 92 V prejednávanej veci je nesporné, ze Komisia sa o spornej pomoci dozvedela az v septembri 1995. Vzhladom na skutocnost, ze Komisia po prvé túto pomoc neschválila a po druhé nevedela o komplexnej situácii, v rámci ktorej bola táto pomoc udelovaná, pred prijatím rozhodnutia bolo nevyhnutné vykonat setrenie. Za týchto okolností je doba, ktorá uplynula medzi septembrom 1995 a dnom prijatia napadnutého rozhodnutia, teda 30. júlom 1997, primeraná. V dôsledku toho nemozno Súdu prvého stupna vytýkat, ze v tejto súvislosti porusil zásadu ochrany legitímnej dôvery. 93 Druhá cast druhého odvolacieho dôvodu preto musí byt zamietnutá. O tretej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na rozsahu povinnosti vymáhat spornú pomoc - Argumentácia úcastníkov konania 94 V tretej casti svojho druhého odvolacieho dôvodu Talianska republika tvrdí, ze clánok 4 napadnutého rozhodnutia, na ktorý odkazuje jeho clánok 5, stanovujúci vymozenie pomoci nezlucitelnej so Zmluvou, vôbec nerozlisuje medzi pomocou poskytnutou podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu a podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov a ze tento clánok 4 jednoznacne konstatuje nezlucitelnost kazdej pomoci, ktorú región vyplatil od 1. júla 1990. V prejednávanej veci preto nie je relevantná zásada, podla ktorej je v prípade nejasného výroku rozhodnutia mozné odvolávat sa na jeho odôvodnenie. 95 Komisia namieta, ze nie je zrejmé, ci sa dátum 1. júl 1990 uvedený v clánku 4 napadnutého rozhodnutia odvoláva iba na subvencie udelené podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu prepravu, alebo ci sa týka aj subvencií udelených podnikom medzinárodnej cestnej prepravy tovarov. Ako vsak správne pripomenul Súd prvého stupna v bodoch 163 a 164 napadnutého rozsudku, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti rozptýlilo akékolvek pochybnosti a spresnilo, ze casové obmedzenie k 1. júlu 1990 sa uplatnuje výlucne na pomoc udelenú prvej kategórii podnikov a netýka sa podnikov druhej kategórie. Navyse analýza Súdu prvého stupna vykonaná v bode 165 rozsudku, ktorá zohladnuje celý výrok napadnutého rozhodnutia, toto tvrdenie Talianskej republiky vyvracia. - Posúdenie Súdnym dvorom 96 Na rozdiel od tvrdenia Talianskej republiky Súd prvého stupna v bode 164 napadnutého rozsudku správne konstatoval, ze clánok 4 napadnutého rozhodnutia je formulovaný nejasným spôsobom, pokial ide o poziadavku vymáhania, ktorá sa môze týkat bud kazdej spornej pomoci udelenej od jej zavedenia, alebo iba pomoci udelenej od 1. júla 1990. 97 V kazdom prípade treba pripomenút, ze Súd prvého stupna v bode 163 napadnutého rozsudku vychádzal zo vseobecnej zásady, podla ktorej výrok aktu nemozno oddelit od jeho odôvodnenia, a ak je to potrebné, musí sa vykladat tak, aby sa zohladnili dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (pozri najmä rozsudky z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C-355/95 P, Zb. s. I-2549, bod 21, a Komisia/Portugalsko, uz citovaný, bod 41). 98 Súd prvého stupna v tejto súvislosti v bodoch 164 a 166 napadnutého rozsudku na jednej strane vyvodil záver, ze vzhladom na odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a najmä jeho bod VIII posledný odsek sa má clánok 4 tohto rozhodnutia vykladat v tom zmysle, ze pomoc udelená na základe zákonov c. 28/1981 a 4/1985 od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútrostátnu cestnú prepravu, ako aj pomoc udelená podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov je od zavedenia tejto spornej pomoci nezlucitelná so spolocným trhom. 99 Na druhej strane v bode 165 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna rozhodol, ze takýto výklad vyplýva zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia posúdeného ako celok, pricom táto analýza nie je poznacená nesprávnym právnym posúdením Súdu prvého stupna. 100 Z uvedeného vyplýva, ze tretia cast druhého odvolacieho dôvodu zalozená na rozsahu povinnosti vymôct spornú pomoc musí byt zamietnutá. 101 Vzhladom na predchádzajúce úvahy musí byt druhý odvolací dôvod zamietnutý v celom rozsahu. 102 Kedze nemozno vyhoviet ziadnemu z dvoch odvolacích dôvodov, ktorých sa Talianska republika dovolávala na podporu svojho odvolania, toto odvolanie treba zamietnut. O trovách 103 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatnitelného na základe clánku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Avsak podla clánku 69 ods. 3 prvého pododseku tohto rokovacieho poriadku môze Súdny dvor rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania, ak úcastníci konania nemali úspech len v jednej casti predmetu konania alebo vo viacerých castiach predmetu konania. Kedze Talianska republika ani Collorigh a i. nemali úspech vo svojich dôvodoch v rámci hlavného odvolania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch v rámci vzájomného odvolania, je opodstatnené rozhodnút, ze kazdý z nich znása svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov SÚDNY DVOR (siesta komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Hlavné odvolanie a vzájomné odvolanie sa zamietajú. 2. Talianska republika, Impresa Edo Collorigh a i. a Komisia Európskych spolocenstiev znásajú svoje vlastné trovy konania. Skouris Cunha Rodrigues Puissochet Schintgen Macken Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. apríla 2004. Tajomník Predseda R. Grass V. Skouris __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: taliancina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXllGOJy/L98741-7503TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXllGOJy/L98741-7503TMP.html#Footref*