ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA z 24. júla 2003 ([1]*) "Nariadenie (EHS) c. 1191/69 - Prevádzkovanie pravidelnej mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy - Verejné subvencie - Pojem státnej pomoci - Kompenzácia predstavujúca protihodnotu za povinnosti sluzby vo verejnom záujme" Vo veci C-280/00, ktorej predmetom je návrh na zacatie prejudiciálneho konania podaný Súdnemu dvoru podla clánku 234 ES, ktorým Bundesverwaltungsgericht (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútrostátnym súdom medzi Altmark Trans GmbH, Regierungspräsidium Magdeburg a Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, za úcasti: Oberbundesanwalt beim Bundesverwaltungsgericht, Súdny dvor rozhodol o výklade clánkov 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 87 ES) a 77 Zmluvy ES (teraz clánok 73 ES), ako aj nariadenia Rady (EHS) c. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe clenských státov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme v oblasti zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19) zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) c. 1893/91 z 20. júna 1991 (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314), SÚDNY DVOR v zlození: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J.-P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen a C. W. A. Timmermans (spravodajca), sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann, V. Skouris, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues a A. Rosas, generálny advokát: P. Léger, tajomník: D. Louterman-Hubeau, vedúca oddelenia, neskôr H. A. Rühl, hlavný referent, so zretelom na písomné pripomienky, ktoré predlozili: - Altmark Trans GmbH, v zastúpení: M. Ronellenfitsch, Rechtsanwalt, - Regierungspräsidium Magdeburg, v zastúpení: L.-H. Rode, splnomocnený zástupca, - Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, v zastúpení: C. Heinze, Rechtsanwalt, - Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia, so zretelom na správu pre pojednávanie, po vypocutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Altmark Trans GmbH, v zastúpení: M. Ronellenfitsch, Regierungspräsidium Magdeburg, v zastúpení: L.-H. Rode, Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, v zastúpení: C. Heinze, Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Triantafyllou, na pojednávaní zo 6. novembra 2001, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 19. marca 2002, so zretelom na uznesenie o znovuotvorení ústnej casti konania z 18. júna 2002, po vypocutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Altmark Trans GmbH, v zastúpení: M. Ronellenfitsch, Regierungspräsidium Magdeburg, v zastúpení: S. Karnop, splnomocnený zástupca, Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH, v zastúpení: C. Heinze, nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma, splnomocnený zástupca, dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca, spanielska vláda, v zastúpení: R. Sillva de Lapuerta, splnomocnená zástupkyna, francúzska vláda, v zastúpení: F. Million, splnomocnený zástupca, holandská vláda, v zastúpení: N. A. J. Bel, splnomocnený zástupca, vláda Spojeného královstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci E. Sharpston, QC a Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Triantafyllou, na pojednávaní z 15. októbra 2002, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 19. marca 2002, vyhlásil tento Rozsudok 1 Uznesením z 6. apríla 2000 doruceným Súdnemu dvoru 14. júla 2000 Bundesverwaltungsgericht polozil v zmysle clánku 234 ES prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu clánku 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 87 ES) a clánku 77 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 73 ES), ako aj nariadenia Rady (EHS) c. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe clenských státov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme v oblasti zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) c. 1893/91 z 20. júna 1991 (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314, dalej len "nariadenie c. 1191/69"). 2 Táto otázka bola polozená v rámci sporu medzi spolocnostou Altmark Trans GmbH (dalej len "Altmark Trans") a Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH (dalej len "Nahverkehrsgesellschaft") vo veci povolenia na prevádzkovanie autobusových dopravných sluzieb v Landkreis Stendal (Nemecko) a vo veci verejných subvencií na vykonávanie týchto sluzieb, ktoré Regierungspräsidium Magdeburg (vláda oblasti Magdeburg, dalej len "Regierungspräsidium") poskytla spolocnosti Altmark Trans. Právny rámec Právo Spolocenstva 3 Clánok 92 ods. 1 Zmluvy znie: "Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi." 4 Clánok 74 Zmluvy (teraz clánok 70 ES), ktorý je zaradený do Hlavy IV tretej casti venovanej doprave uvádza, ze clenské státy sledujú naplnanie cielov Zmluvy v oblasti upravenej touto hlavou prostredníctvom spolocnej dopravnej politiky. 5 Clánok 77 Zmluvy, ktorý je súcastou Hlavy IV uvádza, ze pomoc je s touto Zmluvou zlucitelná, ak slúzi na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich so sluzbami vo verejnom záujme. 6 Nariadenie c. 1191/69 je rozdelené na sest oddielov, z ktorých prvý obsahuje vseobecné ustanovenia (clánky 1 a 2), druhý sa týka spolocných zásad pre zrusenie alebo zachovanie záväzkov sluzieb vo verejnom záujme (clánky 3 az 8), tretí pojednáva o uplatnení dopravných sadzieb a podmienok ulozených v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb na osobnú dopravu (clánok 9), stvrtý sa týka spolocných postupov pri náhrade (clánky 10 az 13), piaty sa týka zmlúv sluzby vo verejnom záujme (clánok 14) a siesty obsahuje záverecné ustanovenia (clánky 15 az 20). 7 Clánok 1 tohto nariadenia ustanovuje: "1. Toto nariadenie sa vztahuje na dopravné podniky, ktoré vykonávajú sluzby v zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave. Clenské státy môzu vylúcit z rámca pôsobnosti tohto nariadenia akékolvek podniky, ktorých cinnost je obmedzená výlucne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. 2. Pre úcely tohto nariadenia: - ,mestská a prímestská doprava` znamená dopravu uspokojujúce potreby mestského centra alebo mestskej aglomerácie a dopravné potreby medzi ním a okolitými oblastami, - ,regionálna doprava` znamená dopravné sluzby vykonávané za úcelom uspokojenia dopravných potrieb regiónu. 3. Príslusné orgány clenských státov zrusia vsetky záväzky z koncepcie sluzby vo verejnom záujme, definovanej v tomto nariadení, ktoré sú ukladané pre zeleznicnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu. 4. Na zabezpecenie primeraných dopravných sluzieb, ktoré zohladnujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny alebo pri moznosti ponuky urcitého cestovného pre urcité kategórie cestujúcich, môzu príslusné orgány clenských státov uzavriet zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi. Podmienky a podrobnostiach takýchto zmlúv sú stanovené v oddieli V. 5. Príslusné orgány clenských státov vsak môzu zachovat alebo ulozit záväzky sluzby vo verejnom záujme podla clánku 2 pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti o prevádzke, vrátane spôsobov náhrad sú stanovené v oddieloch II., III. a IV. ... 6. Okrem toho sa môzu príslusné orgány clenských státov rozhodnút, ze nebudú uplatnovat ods. 3 a 4 v oblasti osobnej dopravy na dopravné sadzby a podmienky ulozené v záujme jednej alebo viacerých konkrétnych kategórií osôb." 8 Clánok 6 ods. 2 nariadenia c. 1191/69 znie nasledovne: "Rozhodnutia zachovat záväzok sluzby vo verejnom záujme alebo jeho cast, alebo ho zrusit na konci stanoveného obdobia, musia zahrnat aj ustanovenie zabezpecujúce náhradu za financné bremeno, ktoré z tohto vyplýva; výska náhrady sa stanoví podla spolocných postupov, ktoré sú uvedené v clánkoch 10 az 13." 9 Clánok 9 ods. 1 toho istého nariadenia ustanovuje: "Výska náhrady vzhladom na financné bremeno pripadajúce na podniky z dôvodu uplatnenia dopravných sadzieb a podmienok na osobnú dopravu, ktoré sú ulozené v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb, sa urcí v súlade s spolocnými postupmi stanovenými v clánkoch 11 az 13." 10 Clánok 17 ods. 2 nariadenia c. 1191/69 znie: "Náhrada vyplatená podla tohto nariadenia je vynatá z predbezného informacného postupu, ktorý je uvedený v clánku 93 ods. 3 Zmluvy o zalození Európskeho hospodárskeho spolocenstva. Clenské státy bezodkladne predlozia Komisii podrobnosti o náhradách za financné bremeno, roztriedené podla jednotlivých kategórií záväzkov, pripadajúce na dopravné podniky z dôvodu zachovania záväzkov sluzby vo verejnom záujme podla clánku 2 alebo z pouzitia dopravných sadzieb a podmienok pre osobnú dopravu, ktoré boli ulozené v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb." Vnútrostátna právna úprava 11 Verordnung zur Festlegung des Anwedungsberireiches der Verordnung (EWG) Nr. 1191/69 in der Fassung Verordnung (EWG) Nr. 1893/91 im Straßenpersonenverkehr (výnos týkajúci sa uplatnovania nariadenia c. 1191/69 v znení vyplývajúcom z nariadenia c. 1893/91, týkajúceho sa cestnej prepravy osôb) federálneho ministra dopravy z 31. júla 1992 (BGBI. 1992 I, s. 1442) v znení vyplývajúcom zo zmien a doplnení z 29. novembra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 3630) celkovo odkladá az do 31. decembra 1995 v prípade verejnej dopravy cestujúcich uplatnovanie nariadenia c. 1191/69 vo vztahu k dopravným podnikom, ktorých cinnost je obmedzená výlucne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. 12 Ustanovenia § 2 ods. 1 a § 1 ods. 1 Personenbeförderungsgesetz (zákon týkajúci sa pozemnej dopravy osôb, dalej len "PBefG") ustanovujú, ze preprava osôb cestnými vozidlami v rámci pravidelne poskytovaných sluzieb podlieha v Nemecku vydaniu povolenia. Toto povolenie zaväzuje prepravcu vyberat cestovné iba na základe tarify schválenej úradom, ktorý vydá povolenie, dodrziavat schválený grafikon a dodrziavat povinnosti pre prevádzku prepravy, ktoré mu vyplývajú zo zákona. 13 Az do 31. decembra 1995, podmienky udelenia povolenia na prevádzkovanie pravidelnej autobusovej dopravy boli upravené jedine § 13 PBefG. Toto ustanovenie urcuje tiez podmienky co sa týka financnej schopnosti ako aj spolahlivosti dopravného podniku a ukladá odmietnut vydanie povolenia, ak predmetné sluzby sú takej povahy, ze môzu negatívne ovplyvnit záujmy spolocnosti vo veci dopravy. Ak viaceré podniky chcú poskytovat tie isté sluzby, príslusný orgán musí v súlade s odsekom 3 toho istého paragrafu vziat vhodným spôsobom do úvahy perspektívy dlhorocného poskytovania zodpovedajúcich sluzieb jedným z týchto podnikov. 14 S úcinnostou od 1. januára 1996, nemecký zákonodarca v § 6 ods. 116 Eisenbahnneuordnungsgesetz (zákon o restrukturalizácii zelezníc) z 27. decembra 1993 (BGBl 1993 I, s. 2378) zaviedol na úcely udelovania povolení na prevádzkovanie pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy rozdiel medzi dopravou prevádzkovanou na základe rezimu nezávislého financovania a dopravou prevádzkovanou v rámci verejného sektoru. 15 § 8 ods. 4 prvá veta PBefG urcuje zásadu, podla ktorej sluzby mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy musia byt poskytované na základe rezimu nezávislého financovania. 16 Druhá veta tohto paragrafu definuje dopravné sluzby poskytované v rámci rezimu nezávislého financovania ako sluzby, ktorých náklady sú hradené príjmami za poskytnuté dopravné sluzby, príjmami získanými na základe ustanovení právnych predpisov upravujúcich kompenzácie a preplatenie nákladov z dôvodu urcitých cenových taríf a organizácie dopravy, ako aj príjmami z iných cinností podniku v zmysle obchodného práva. Podmienky udelenia povolenia v rámci rezimu nezávislého financovania sú definované v § 13 PBefG, ako to bolo uvedené v bode 13 tohto rozsudku. 17 § 8 ods. 4 tretia veta PBefG ustanovuje, ze nariadenie c. 1191/69 v platnom znení obsahuje referencné pravidlá, ktoré sa pouzijú, ak nie je mozné zabezpecit vyhovujúce dopravné sluzby v rámci rezimu nezávislého financovania. Podmienky udelenia povolenia týkajúce sa dopravných sluzieb poskytovaných ako verejné sluzby na základe uvedeného nariadenia sú definované v § 13a PBefG. 18 V zmysle tohto posledného ustanovenia je potrebné udelit povolenie vtedy, ak toto povolenie je nevyhnutné na úcely zavedenia dopravných sluzieb na základe rozhodnutia orgánu alebo na základe zmluvy v zmysle nariadenia c. 1191/69 a v prípade, ked toto povolenie predstavuje pre spolocnost riesenie, ktoré je najmenej financne nárocné. Spor vo veci samej 19 Spor vo veci samej sa týka vydania povolenia Regierungspräsidium pre spolocnost Altmark Trans na poskytovanie pravidelných dopravných sluzieb v Landkreis Stendal. 20 Povolenia boli pôvodne vydané Altmark Trans na obdobie od 25. septembra 1990 do 19. septembra 1994. Rozhodnutím z 27. októbra 1994 boli vydané nové povolenia platné az do 31. októbra 1996. 21 Z uznesenia vnútrostátneho súdu vyplýva, ze Regierungspräsidium v rovnakom case zamietlo ziadosti o vydanie povolení na prevádzkovanie dopravných sluzieb, ktorú podala spolocnost Nahverkehrsgesellschaft. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia Regierungspräsidium uviedol, ze Altmark Trans splna podmienky pre vydanie povolenia uvedené v § 13 ods. 1 body 1 a 2 PBefG. Ako starý podnik, Altmark Trans pozívala v súlade s odsekom 3 tohto istého paragrafu ochranu získaného stavu. Táto ochrana zahrnala to, ze prevádzkovanie pravidelných dopravných sluzieb spolocnostou, ktorá tieto sluzby uz poskytuje predstavuje lepsiu ponuku na poskytovanie dopravných sluzieb ako ponuka pochádzajúca od novej spolocnosti. Takáto ponuka od novej spolocnosti vsak nebola. Vzhladom k deficitu 0,58 DM na kilometer poziadal Altmark Trans o dodatocné financovanie z verejných zdrojov v najnizsej výske. 22 V nadväznosti na ziadost Altmark Trans, Regierungspräsidium predlzil rozhodnutím z 30. júla 1996 platnost povolení do 31. októbra 2002. 23 Nahverkehrsgesellschaft podala proti rozhodnutiu z 27. októbra 1994 staznost tvrdiac, ze Altmark Trans nesplnala nároky uvedené § 13 PBefG. Tvrdila tiez, ze Altmark Trans nie je ekonomicky zdravou spolocnostou, kedze bez verejných subvencií by nemohla pokracovat vo svojich podnikatelských aktivitách. Z tohto dôvodu sú povolenia, ktoré jej boli vydané nezákonné. Takisto informácia, ze Altmark Trans ziada najnizsie subvencie nie je presná. Rozhodnutím z 29. júna 1995 Regierungspräsidium zamietol túto staznost. 24 Nahverkehrsgesellschaft podala zalobu proti rozhodnutiam Regierungspräsidium z 27. októbra 1994 a 30. júla 1996 na Verwaltungsgericht Magdeburg (správny súd v Magdeburgu) (Nemecko). Verwaltungsgericht túto zalobu zamietol. 25 V odvolacom konaní Oberverwaltungsgericht Sachsen-Anhalt (odvolací správny súd Saska - Anhaltska) vyhovel odvolaniu Nahverkehrsgesellschaft a zrusil povolenia pre Altmark Trans. Tento súd tiez uviedol, ze v case kedy bolo prijaté rozhodnutie z 30. júla 1996 zdravý ekonomický vývoj Altmark Trans nebol zarucený, kedze tento potreboval subvencie od Landkreis Stendal na prevádzkovanie sluzieb v zmysle vydaných povolení. Okrem iného, odvolací súd usúdil, ze poskytnuté subvencie neboli v súlade s právom Spolocenstva vztahujúcim sa na státnu pomoc tak, ako to vyplývalo z nariadenia c. 1191/69. 26 V tejto súvislosti Oberverwaltungsgericht uviedol, ze Spolková republika Nemecko az k 31. decembru 1995 nevyuzila moznost, ktorú dávalo nariadenie c. 1191/69 vylúcit z jeho pôsobnosti podniky, ktorých cinnost je obmedzená výlucne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. Usúdil teda, ze po tomto dátume predmetné verejné subvencie boli povolené jedine za podmienok uvedených v tomto nariadení. Medzi tieto podmienky patrí nevyhnutnost urcit podmienky poskytovania verejných sluzieb bud zmluvou alebo správnym aktom kompetentného orgánu. Kedze Landkreis Stendal neuzavrel s Altmark Trans zmluvu a ani neprijal vo veci ziadny správny akt v súlade s ustanoveniami uvedeného nariadenia, Oberverwaltungsgericht zhodnotil, ze od 1. januára 1993 Landkreis nebol oprávnený subvenovat Altmark Trans za úcelom prevádzkovania sluzieb pokrytých povoleniami, ktoré mu boli vydané. 27 Altmark Trans podal proti tomuto rozhodnutiu Oberverwaltungsgericht opravný prostriedok "Revision" na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd). Tento uviedol, ze ustanovenia § 8 ods. 4 PBefG nastolujú otázku, ci prevádzkovanie pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy, ktoré je mozné vdaka príjmom získaným za poskytované sluzby, a ktoré závisí od verejných subvencií, môze byt v súlade s vnútrostátnym právom povazované za prevádzkovanie sluzieb uskutocnené v rámci rezimu nezávislého financovania alebo ci má byt povazované za uskutocnené v rámci rezimu verejných sluzieb. 28 V tejto súvislosti Bundesverwaltungsgericht povazuje uvedené verejné subvencie za také, ktoré spadajú pod pojem "príjmy z iných cinností podniku v zmysle obchodného práva" uvedený v § 8 ods. 4 druhá veta PBefG. Pouzijúc obvyklé postupy výkladu vnútrostátneho práva Bundesverwaltungsgericht dospel k záveru, ze skutocnost, ze je potrebné poskytovat verejné subvencie nevylucuje, ze dopravné sluzby sú poskytované v rámci rezimu nezávislého financovania. 29 Vnútrostátny súd vsak vyslovil pochybnosti, ci clánky 77 a 92 Zmluvy ako aj nariadenie c. 1191/69 implikujú výklad § 8 ods. 4, druhá veta PBefG v súlade s právom Spolocenstva ako tvrdí Oberverwaltungsgericht. Vzhladom na komplexnost systému zákazov, výnimiek, výnimiek z výnimiek, uvázil, ze táto problematika by mala byt objasnená Súdnym dvorom. Prejudiciálna otázka 30 Kedze v prípade, ktorý mu bol predlozený je dopad pravidiel Spolocenstva neistý a rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach je nevyhnutné na vyriesenie sporu vo veci samej, Bundesverwaltungsgericht rozhodol prerusit konanie a polozit Súdnemu dvoru nasledovnú prejudiciálnu otázku: "Je uplatnovanie vnútrostátnej úpravy, ktorá oprávnuje, bez dodrziavania oddielov II, III a IV nizsie uvedeného nariadenia, vydávat povolenia na poskytovanie sluzieb v rámci mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy dopravným podnikom závislým od subvencií, v rozpore s ustanoveniami clánkov [77 a 92 Zmluvy] ES ako aj s nariadením (EHS) c. 1191/69 v znení zmenenom a doplnenom nariadením (EHS) c. 1893/91?" 31 Vnútrostátny súd upresnil, ze túto otázku je potrebné chápat ako otázku majúcu tri casti: "1. Sú subvencie s cielom kompenzovat deficit verejnej sluzby miestnej osobnej dopravy, predpokladajúc, ze sa na ne vztahuje zákaz státnej pomoci uvedený v clánku [92] ods. 1 [Zmluvy] ES] alebo vzhladom na ich regionálny dopad je potrebné povazovat tieto subvencie za negatívne ovplyvnujúce obchod medzi clenskými státmi? Je odpoved na túto otázku závislá od konkrétnej situácie a od významu podnikatelských aktivít v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy uvedenej v konkrétnom prípade? 2. Dáva clánok [77 Zmluvy ES] vo vseobecnosti vnútrostátnemu zákonodarcovi moznost povolit poskytovanie verejných subvencií urcených na kompenzáciu deficitu v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie (EHS) c. 1191/69? 3. Umoznuje nariadenie (EHS) c. 1191/69 vnútrostátnemu zákonodarcovi schválit poskytovanie pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislé od verejných subvencií bez respektovania oddielov II, III a IV tohto nariadenia a pozadovat dodrziavanie týchto ustanovení iba vtedy, ak je poskytovanie dostatocných dopravných sluzieb nemozné? Vyplýva táto volnost nechaná vnútrostátnemu zákonodarcovi z práva vylúcit z rámca pôsobnosti nariadenia podniky mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy, ktoré mu dáva clánok 1 ods. 1 druhý pododsek nariadenia (EHS) c. 1191/69 v znení nariadenia c. 1893/91?" Úvodné pripomienky 32 V spore vo veci samej sa proti vydaniu povolenia pre Altmark Trans namieta iba v rozsahu v akom by táto spolocnost potrebovala verejné subvencie na realizáciu záväzkov v rámci poskytovania verejných sluzieb vyplývajúcich z týchto povolení. Tento spor je hlavne o otázke, ci verejné subvencie, ktoré Altmark Trans dostala, boli poskytnuté zákonne. 33 Vnútrostátny súd po tom, co konstatoval, ze poukázanie verejných subvencií Altmark Trans na poskytovanie sluzieb uvedených v povoleniach v rámci rezimu nezávislého financovania nie je v rozpore s vnútrostátnym právom, skúmal, ci uvedené subvencie sú zlucitelné s právom Spolocenstva. 34 Hlavnými ustanoveniami Zmluvy upravujúcimi verejné subvencie sú tie týkajúce sa státnej pomoci, clánok 92 a nasl. Zmluvy. Clánok 77 Zmluvy zavádza v oblasti dopravy výnimku zo vseobecných pravidiel vztahujúcich sa na státnu pomoc uvádzajúc, ze pomoc je zlucitelná so Zmluvou, ak slúzi na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich so sluzbou vo verejnom záujme. 35 Je potrebné konstatovat, ze Rada prijala nariadenie c. 1191/69 na základe clánku 75 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 71 ES) a clánku 94 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 89 ES) teda ako na základe ustanovení Zmluvy týkajúcich sa spolocnej dopravnej politiky tak aj na základe ustanovení týkajúcich sa státnej pomoci. 36 Nariadenie c. 1191/69 zavádza európsky rezim vztahujúci sa na záväzky verejných sluzieb v oblasti dopravy. V zmysle jeho clánku 1 ods. 1 druhého pododseku vsak clenské státy môzu vylúcit z rámca pôsobnosti tohto nariadenia akékolvek podniky, ktorých cinnost je obmedzená výlucne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. 37 Za týchto podmienok je potrebné najprv skúmat, ci nariadenie c. 1191/69 sa vztahuje na predmetné dopravné sluzby. Iba ak sa záporne odpovie, bude potrebné skúmat dalej pôsobnost vseobecných ustanovení Zmluvy týkajúcich sa státnej pomoci na predmetné subvencie. Je preto potrebné odpovedat na tretiu cast prejudiciálnej otázky. O tretej casti prejudiciálnej otázky 38 Tretou castou prejudiciálnej otázky sa Bundesverwaltungsgericht pýta, ci nariadenie c. 1191/69, presnejsie jeho clánok 1 ods. 1 druhý pododsek môze byt vykladaný v tom zmysle, ze umoznuje clenskému státu neuplatnit toto nariadenie na prevádzkovanie pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislých nevyhnutne na verejných subvenciách a obmedzit jeho pôsobnost na prípad, kedy je poskytovanie dostatocných dopravných sluzieb nemozné. Pripomienky predlozené Súdnemu dvoru 39 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft tvrdia, ze nie je mozné dedukovat z nariadenia c. 1191/69, ze verejné subvencie urcené pre dopravné podniky sú zlucitelné s právom Spolocenstva iba vtedy, ak ukladajú záväzky verejných sluzieb v zmysle uvedeného nariadenia alebo ak bola uzavretá v súlade s týmto nariadením zmluva o poskytovaní verejných sluzieb. 40 Ako sa tiez zistilo, nemecký zákonodarca zaviedol rozdiel medzi sluzbami uskutocnenými v rámci rezimu nezávislého financovania a sluzbami v rámci rezimu verejných sluzieb. V súlade s § 8 ods. 4 PBefG nariadenie c. 1191/69 sa vztahuje iba na dopravu v rámci rezimu verejných sluzieb. Dopravné sluzby poskytované v rámci rezimu nezávislého financovania tak potom nespadajú do pôsobnosti tohto nariadenia. 41 Aj ked nemecký zákonodarca nepouzil od 1. januára 1996 vo vseobecnosti moznost vylúcit pôsobnost nariadenia c. 1191/69 v súlade s clánkom 1 ods. 1 druhým pododsekom tohto nariadenia, ustanovil nepriamo výnimku z pouzitia tohto nariadenia v prospech sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy poskytovaných na základe rezimu nezávislého financovania. Do momentu, kedy toto nariadenie umoznovalo vseobecnú výnimku, tento zákonodarca by mohol tiez zaviest ciastocnú výnimku uplatnenia uvedeného nariadenia. V tomto prípade by sa uplatnila zásada "kto môze viacej, môze aj menej". 42 Komisia tvrdila, ze ak sluzby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy neboli vynaté z pôsobnosti nariadenia c. 1191/69 v zmysle jeho clánku 1 ods. 1 druhého pododseku, vnútrostátny zákonodarca musí upravit poskytovanie takýchto pravidelných sluzieb bud tým, ze zavedie záväzky verejných sluzieb v súlade s oddielmi II az IV tohto nariadenia alebo v súlade s oddielom V nariadenia uzavrie zmluvu, ktorá takéto záväzky ukladá. Odpoved Súdneho dvora 43 S cielom odpovedat na túto cast otázky, je potrebné najprv urcit, ci nariadenie c. 1191/69 zavádza záväzný rezim, ktorý sú clenské státy povinné dodrziavat, ak zamýslajú ulozit záväzky verejných sluzieb v oblasti pozemnej dopravy. 44 Z odôvodnení a aj z ustanovení nariadenia jasne vyplýva, ze ukladá záväzný rezim pre clenské státy. 45 Podla prvého odôvodnenia nariadenia c. 1191/69 jedným z cielov spolocnej dopravnej politiky je totiz odstránit rozdiely, ktoré vyplývajú z toho, ze clenské státy ukladajú dopravným podnikom záväzky obsiahnuté v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme, a ktoré vedú k podstatnej skresleniu sútazných podmienok. V zmysle druhého odôvodnenia tohto nariadenia je nutné zrusit záväzky sluzieb vo verejnom záujme, ktoré sú vymedzené v tomto nariadení; napriek tomu, ze je dôlezité v urcitých prípadoch zachovat takéto záväzky, aby sa poskytovali primerané sluzby v oblasti dopravy. 46 Za týmto úcelom clánok 1 ods. 3 nariadenia c. 1191/69 ustanovuje, ze clenské státy zrusia vsetky záväzky obsiahnuté v koncepcii sluzby vo verejnom záujme tak, ako sú definované v tomto nariadení, ulozené zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave. V zmysle odseku 4 toho istého clánku na zabezpecenie primeraných dopravných sluzieb, ktoré zohladnujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny alebo pri moznosti ponuky urcitého cestovného pre urcité kategórie cestujúcich, môzu príslusné orgány clenských státov uzavriet zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi za podmienok uvedených v oddieli V tohto nariadenia.. Odsek 5 toho istého clánku nariadenia dodáva, ze príslusné orgány clenských státov môzu zachovat alebo ulozit záväzky sluzby vo verejnom záujme pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti o prevádzke, vrátane spôsobov náhrad sú stanovené v oddieloch II az IV nariadenia. 47 Preto, ak predmetné povolenia ukladajú záväzky sluzby vo verejnom záujme a sú predmetom subvencií, ktoré pomáhajú financovat ich poskytovanie, vydanie povolení a poskytnutie subvencií podlieha ustanoveniam nariadenia c. 1191/69. 48 Avsak clánok 1 ods. 1 druhý pododsek tohto nariadenia oprávnuje clenské státy vylúcit z pôsobnosti tohto nariadenia akékolvek podniky, ktorých cinnost je obmedzená výlucne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. 49 Spolková republika Nemecko az do 31. decembra 1995 vyuzívala výnimku uvedenú v clánku 1, ods. 1 druhom pododseku nariadenia c. 1191/69 tým, ze výslovne vylúcila pôsobnost tohto nariadenia na podniky mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. 50 Pocnúc 1. januárom 1996 nemecká právna úprava uz výslovne neobsahovala túto výnimku. Naopak, predmetné nariadenie sa uplatnovalo na vydávanie povolení na autobusovú dopravu v Nemecku v rámci rezimu sluzby vo verejnom záujme v zmysle § 8 ods. 4 tretej vety a § 13a PBefG. Napriek tomu nemecká legislatíva neurcuje výslovne, ci sa nariadenie vztahuje aj na vydávanie povolení na autobusovú dopravu v rámci rezimu nezávislého financovania. 51 Vzhladom k tomu je potrebné skúmat, ci neuplatnovanie nariadenia c. 1191/69 na rezim nezávislého financovania je v rozpore s uvedením nariadením. 52 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft tvrdia, ze clánok 1, ods. 1 druhý pododsek nariadenia c. 1191/69 umoznujúcivylúcit jeho pôsobnost na jednu celú kategóriu sluzieb dopravy, musí umoznit vynat urcitú obmedzenú cast sluzieb z pôsobnosti tohto nariadenia. 53 Je potrebné pripomenút, ze ako to bolo uvedené v bodoch 44 az 47 tohto rozsudku, nariadenie c. 1191/69 zavádza rezim, ktorý sú clenské státy povinné dodrziavat, pokial plánujú zavádzat záväzky sluzby vo verejnom záujme pre podniky pozemnej dopravy. 54 Clenské státy vsak môzu stanovit pre podniky, ktoré poskytujú sluzby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy výnimku z ustanovení nariadenia c. 1191/69 v zmysle clánku 1, ods. 1 druhého pododseku tohto nariadenia. Nemecký zákonodarca vyuzíval celoplosne túto výnimku az do 31. decembra 1995. 55 Za týchto okolností je na mieste povazovat novelu PBefG, ktorá nadobudla úcinnost 1. januára 1996 za zmenu, ktorá prispela k uskutocneniu cielov, ktoré sledovalo nariadenie c. 1191/69. 56 Touto zmenou zaviedol nemecký zákonodarca rozdiel medzi sluzbami uskutocnenými v rámci rezimu nezávislého financovania a sluzbami vo verejnom záujme. V súlade s § 13a PBefG, nariadenie c. 1191/69 sa vztahovalo na vydávanie povolení na autobusovú dopravu v rámci rezimu sluzby vo verejnom záujme. Táto zmena teda zúzila oblast, na ktorú sa vztahovala výnimka uvedená v clánku 1, ods. 1 druhom pododseku predmetného nariadenia. Nemecká legislatíva sa tak priblízila k cielom, ktoré sledovalo toto nariadenie. 57 Z týchto úvah vyplýva, ze clenský stát môze legitímne na základe výnimky podla clánku 1 ods. 1 druhého pododseku nariadenia c. 1191/69, nielen úplne vylúcit pravidelné sluzby mestskej dopravy z pôsobnosti tohto nariadenia, ale tiez obmedzit pôsobnost tejto výnimky. Inác povedané, toto ustanovenie v zásade umoznuje nemeckému zákonodarcovi ustanovit, ze na subvencie pre dopravné sluzby poskytované v rámci rezimu nezávislého financovania, ktoré boli pridelené bez respektovania podmienok a nálezitostí uvedených v tomto nariadení, je mozné ulozit záväzky verejných sluzieb. 58 Vnútrostátna legislatíva vsak musí jasne vymedzit uplatnenie tejto výnimky, aby bolo mozné urcit na ktorú situáciu sa uvedená výnimka vztahuje a na ktorú situáciu sa vztahuje nariadenie c. 1191/69. 59 Ako vyplýva z ustálenej judikatúry je osobitne dôlezité na zarucenie právnej istoty jednotlivcov, aby právna situácia, v ktorej sa nachádzajú bola jasné a presná tak, aby mohli poznat vsetky svoje práva a mohli sa ich domáhat na vnútrostátnych súdoch (pozri rozsudky z 23. mája 1985, Komisia/Nemecko, 29/84, Zb. s. 1661, bod 23; z 9. apríla 1987, Komisia/Taliansko, 363/85, Zb. s. 1733, bod 7; z 30. mája 1991, Komisia/Nemecko, C-59/89, Zb. s. I-2607, bod 18 a z 19. septembra 1996, Komisia/Grécko, C-236/95, Zb. s. I-4459, bod 13). 60 Rozhodnutie vnútrostátneho súdu obsahuje niekolko indícií, ktoré umoznujú pochybovat o tom, ze nároky kladené na jasnost právnej situácie boli v danom prípade dodrzané. 61 Na jednej strane z uznesenia o podaní návrhu na zacatie prejudiciálneho konania vyplýva, ze rezim nezávislého financovania sa môze vztahovat na podniky, ktoré potrebujú verejné subvencie na vykonávanie dopravných sluzieb na základe povolenia. Na druhej strane vnútrostátny súd konstatoval, ze "co sa týka pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy, ktoré sú v znacnom deficite, výber, ktorý dáva zákonodarca podnikatelovi je prakticky znemoznený, vzhladom k tomu, ze nevyhnutnost poskytovania verejných subvencií vedie automaticky k podradeniu sluzieb pod rezim sluzieb vo verejnom záujme". 62 Zdá sa, ze z predchádzajúceho vyplýva, ze povolenia pre dopravné sluzby, ktorých poskytovanie si vyzaduje verejné subvencie môzu byt podriadené ako rezimu nezávislého financovania tak aj rezimu sluzieb vo verejnom záujme. Ak by to tak v skutocnosti bolo, tak ustanovenia dotknutej vnútrostátnej legislatívy by neupravovali dost jasne a zrozumitelne, kedy a akému rezimu sú tieto povolenia podriadené. Vzhladom k tomu, ze nariadenie c. 1191/69 sa nevztahuje na rezim nezávislého financovania, mozná neistota ohladne vymedzenia tohto rezimu vo vztahu k rezimu sluzieb vo verejnom záujme sa vztahuje aj na uplatnovanie tohto nariadenia v Nemecku. 63 Vnútrostátnemu súdu prinálezí, aby preskúmal, ci spôsob, akým nemecký zákonodarca uplatnil moznost výnimky podla clánku 1 ods. 1 druhého pododseku nariadenia c. 1191/69, zodpovedá poziadavkám jasnosti a presnosti, ktoré ukladá zásada právnej istoty. 64 Je teda potrebné odpovedat na tretiu cast prejudiciálnej otázky tak, ze nariadenie c. 1191/69, a osobitne jeho clánok 1 ods. 1 druhý pododsek má byt vykladaný v tom zmysle, ze umoznuje clenskému státu neuplatnit toto nariadenie na prevádzkovanie pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislých nevyhnutne na verejných subvenciách a obmedzit jeho pôsobnost na prípad, kedy je poskytovanie dostatocných dopravných sluzieb nemozné, avsak za podmienky, ze bude riadne dodrzaná zásada právnej istoty. 65 Je tiez potrebné upresnit, ze pokial vnútrostátny súd je toho názoru, ze zásada právnej istoty nebola v danom prípade dodrzaná, musí zobrat do úvahy, ze nariadenie c. 1191/69 sa plne vztahuje na Nemecko a ze sa vztahuje takisto na rezim nezávislého financovania. V takomto prípade bude potrebné preskúmat, ci dané povolenia boli vydané v súlade s nariadením. Ak áno, potom bude potrebné skúmat, ci predmetné subvencie boli poskytnuté v súlade s týmto nariadením. Keby povolenia a subvencie nezodpovedali podmienkam ustanoveným v nariadení, vnútrostátny súd bude musiet dospiet k záveru, ze nie sú v súlade s právom Spolocenstva bez toho, aby bolo potrebné ich skúmat z pohladu ustanovení Zmluvy. 66 Vnútrostátny súd bude musiet skúmat, ci dané subvencie boli poskytnuté v súlade s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa státnej pomoci, iba pokial dospeje k záveru, ze nariadenie c. 1191/69 sa nevztahuje na rezim nezávislého financovania a pokial spôsob, akým nemecký zákonodarca uplatnil moznost výnimky podla tohto nariadenia bol v súlade so zásadou právnej istoty. K prvej casti prejudiciálnej otázky 67 Prvou castou prejudiciálnej otázky sa vnútrostátny súd pýta, ci subvencie s cielom kompenzovat deficit verejnej sluzby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy spadajú pod clánok 92 ods. 1 Zmluvy alebo ci vzhladom k miestnemu alebo regionálnemu charakteru dopravných sluzieb v danom prípade, k dôlezitosti danej oblasti podnikania, takéto subvencie nemôzu negatívne obmedzit obchod medzi clenskými státmi. Pripomienky predlozené Súdnemu dvoru 68 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft tvrdia, ze dané subvencie nemajú ziadny vplyv na obchod medzi clenskými státmi v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy, kedze sa týkajú iba miestnych sluzieb a predstavujú takú malú sumu, ktorá nemôze citelne vplývat na obchod medzi clenskými státmi. 69 Naopak Komisia tvrdí, ze osem clenských státov s velkou vôlou otvorilo urcité trhy mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy pre konkurujúce podniky z iných clenských státov a ze existuje viacero príkladov dopravných podnikov jedného clenského státu, ktoré podnikajú v inom clenskom státe. Toto otvorenie trhu v urcitých clenských státoch ukazuje, ze obchod v rámci Spolocenstva je nielen mozný ale uz teraz reálny. 70 Je potrebné pripomenút, ze Súdny dvor rozhodol uznesením z 18. júna 2002 opätovne prejednat predmetnú právnu vec v rámci ústnej casti konania, aby tak poskytol úcastníkom konania vo veci samej, clenským státom, Komisii a Rade moznost predlozit ich pripomienky k mozným dôsledkom rozsudku z 22. novembra 2001 vo veci Ferring (C-53/00, Zb. s. I-9067) vo vztahu k odpovedi na prejudiciálnu otázku v tejto právnej veci. 71 Na druhom pojednávaní 15. októbra 2002 Altmark Trans, Regierungspräsidium a Nahverkehrsgesellschaft ako aj nemecká a spanielska vláda navrhli potvrdit zásady, ktoré uviedol Súdny dvor v citovanom rozsudku Ferring. Sú toho názoru, ze státne financovanie verejných sluzieb vo verejnom záujme nepredstavuje pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy, ak výhody poskytnuté státnymi orgánmi nepresahujú náklady generované poskytovaním sluzieb vo verejnom záujme. 72 V tejto súvislosti tvrdili, ze pojem pomoc uvedený v clánku 92 ods. 1 Zmluvy sa vztahuje len na opatrenia, ktoré financne zvýhodnujú jeden alebo viacej podnikov. Avsak verejná subvencia, ktorá sa obmedzuje len na kompenzovanie nákladov súvisiacich s poskytovaním sluzieb vo verejnom záujme, ktoré boli urcené, neprinása ziadnu výhodu podniku, ktorý ju dostal. Inác, v takomto prípade, hospodárska sútaz nie je skreslená, kedze kazdý podnik môze dostat verejnú subvenciu za podmienky, ze poskytuje dopravné sluzby vo verejnom záujme, ktoré urcuje stát. 73 Pocas tohto druhého pojednávania dánska, francúzska holandská vláda a vláda Spojeného královstva tvrdili, ze Súdny dvor by mal nasledovat prístup generálneho advokáta Jacobsa, ktoré zaujal vo svojich návrhoch z 30. apríla 2002 vo veci GEMO (C-123/01), ktorá je este v konaní. Podla tohto prístupu je potrebné rozlisovat medzi dvomi kategóriami situácií. Pokial by existovala priama zjavná súvislost medzi státnym financovaním a jasne definovanými záväzkami sluzby vo verejnom záujme, sumy poukázané státnymi orgánmi nepredstavujú pomoc v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Naopak, ak by takáto súvislost neexistovala alebo ak by záväzky sluzby vo verejnom záujme neboli jasne definované, sumy poukázané týmito státnymi orgánmi by predstavovali státnu pomoc. Odpoved Súdneho dvora 74 S cielom odpovedat na prvú cast prejudiciálnej otázky, je potrebné skúmat rôzne prvky pojmu státna pomoc, ktorý sa vyskytuje v clánku 92 ods. 1 Zmluvy. V súlade s ustálenou judikatúrou na to, aby bolo mozné hovorit o státnej pomoci je potrebné, aby boli splnené vsetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, tzv. "Tubemeuse", C-142/87, Zb. s. I-959, bod 25, zo 14. septembra 1994, Spanielsko/Komisia, C-278/92 az C-280/92 Zb. s. I-4103, bod 20 a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C-482/99, Zb. s. I-4397, bod 68). 75 Clánok 92 ods. 1 Zmluvy stanovuje nasledujúce tieto podmienky. Po prvé musí íst o státne opatrenie alebo o opatrenie financované zo státnych prostriedkov. Po druhé toto opatrenie musí byt spôsobilé ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. Po tretie musí poskytnút výhodu jeho príjemcovi. Po stvrté musí narúsat hospodársku sútaz alebo hrozit narusením hospodárskej sútaze. 76 Otázka, ktorú polozil vnútrostátny súd sa týka osobitne druhej podmienky. 77 V tejto súvislosti je najskôr potrebné uviest, ze nie je vôbec vylúcené, ze verejná subvencia poukázaná podniku, ktorý poskytuje iba miestne a regionálne dopravné sluzby a neposkytuje dopravné sluzby mimo svoj stát, môze viac-menej mat vplyv na obchod medzi clenskými státmi. 78 Pridelenie verejnej subvencie clenským státom urcitému podniku môze totiz viest k udrzaniu alebo zvýseniu poskytovania dopravných sluzieb týmto podnikom, pricom moznost poskytovat dopravné sluzby na trhu tohto státu sa tým pre podniky z iných clenských státov zmensí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 1988, Francúzsko/Komisia, 102/87, Zb. s. 4067, bod 19, z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C-305/89, Zb. s. I-1603, bod 26, a uz citovaný Spanielsko/Komisia, bod 40). 79 V danom prípade toto konstatovanie nemá len hypotetický charakter, kedze, ako to vyplýva z pripomienok Komisie, viaceré státy zacali od roku 1995 otvárat svoje trhy dopravných sluzieb pre konkurencné podniky z iných clenských státov a to tak, ze viaceré podniky uz poskytujú sluzby v oblasti mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy v iných clenských státoch. 80 Dalej, oznámenie Komisie zo 6. marca 1996, týkajúce sa pomoci de minimis [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 68, s. 9) sa netýka, ako to vyplýva z jej stvrtého odseku, oblasti dopravy. Takisto nariadenie Komisie (ES) c. 69/2001 z 12. januára 2001 o uplatnovaní clánkov 87 a 88 Zmluvy ES pri pomoci de minimis (Ú. v. ES L 10, s. 30; Mim. vyd. 08/002, s. 138), sa nevztahuje na toto odvetvie v súlade s jeho odôvodnneím c. 3 a clánkom 1 písm. a). 81 Napokon, podla judikatúry Súdneho dvora, neexistuje hranica alebo percento, pod úrovnou ktorého mozno tvrdit, ze obchod medzi státmi nie je ovplyvnený. V skutocnosti, významom relatívne malá pomoc a relatívne malý podnik -príjemca pomoci nevylucujú a priori moznost, ze obchod medzi clenskými státmi bude ovplyvnený (pozri uz citované rozsudky Tubemeuse, bod 43 a Spanielsko/Komisia, bod 42). 82 Tým druhá podmienka uplatnenia clánku 92 ods. 1 Zmluvy, podla ktorej pomoc musí ovplyvnovat obchod medzi clenskými státmi nezávisí od miestnej alebo regionálnej povahy poskytovaných dopravných sluzieb alebo od významu dotknutej oblasti podnikania. 83 Avsak, na to, aby státny intervencia spadala pod clánok 92 ods. 1 Zmluvy, musí táto intervencia, ako je to uvedené v bode 75 tohto rozsudku, mat tiez povahu priznanej výhody pre jej príjemcu. 84 V tejto súvislosti sa za pomoc povazovujú intervencie, ktoré sú bez ohladu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodnit niektoré podniky (rozsudok z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1161) ktoré treba povazovat za ekonomickú výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nedosiahol (rozsudky z 11. júla 1996, SFEI a iní, C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 60 a z 29. apríla 1999, Spanielsko/Komisia, C-342/96, Zb. s. I-2459, bod 41). 85 Je potrebné pripomenút, ze Súdny dvor rozhodol vo veci náhrady upravenej v smernici Rady 75/439/EHS z 16. júna 1975 o zneskodnovaní odpadových olejov (Ú. v. L 194, s. 23; Mim. vyd. 15/001, s. 14). Táto náhrada mohla byt poskytnutá podnikom na zber alebo zneskodnovanie odpadových olejov ako reciprocná úlava za povinnosti zberu a likvidácie ulozené clenskými státmi, za podmienky, ze takéto náhrady nepresiahnu rocné nepokryté náklady aktuálne zaznamenané podnikom berúc do úvahy primeraný zisk. Súdny dvor rozhodol, ze takýto druh náhrady nepredstavuje pomoc v zmysle clánku 92, ods. 1 a nasl. Zmluvy, ale cenu predstavujúcu protihodnotu za sluzby poskytované podnikmi, ktoré zbierajú a likvidujú odpadové pleje (pozri rozsudok zo 7. februára 1985, ADBHU, 240/83, Zb. s. 531, bod 3 posledná veta a bod 18). 86 Súdny dvor takisto rozhodol, ze pokial dan z priamych predajov predaja ulozená farmaceutickým laboratóriám zodpovedá zvýseným nákladom, ktoré znásajú velkoodberatelia distributéri s cielom splnit svoje záväzky sluzby vo verejnom záujme, oslobodenie týchto od danovej povinnosti vo vztahu k tejto dani môze byt povazované za protihodnotu za poskytnuté sluzby, a teda ako opatrenie nepredstavujúce státnu pomoc v zmysle clánku 92 Zmluvy. Súdny dvor usúdil, ze pokial táto podmienka vyvázenosti medzi vynatím týchto podnikov z danovej povinnosti a vynalozenými zvýsenými nákladmi je splnená, velkoodberatelia distributéri nepozívajú v skutocnosti výhodu v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy, pretoze jediným úcinkom predmetného opatrenia je poskytnút velkoodberatelom distributérom a farmaceutickým laboratóriám porovnatelné sútazne podmienky (uz citovaný rozsudok Ferring, bod 27). 87 Z tejto judikatúry vyplýva, ze kedzestátna intervencia musí byt povazovaná za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za sluzby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu sluzieb vo verejnom záujme, pricom tieto podniky v skutocnosti nemajú financnú výhodu a uvedená intervencia nemá teda za úcinok privodenie výhodnejsej sútazného postavenia vo vztahu ku konkurencným podnikom, takáto intervencia nespadá do pôsobnosti clánku 92, ods. 1 Zmluvy. 88 Napriek tomu, ak takáto kompenzácia nemá byt v konkrétnom prípade kvalifikovaná ako státna pomoc, je treba splnit urcité podmienky. 89 Po prvé, podnik, ktorý prijíma takúto kompenzáciu, musí byt skutocne poverený plnením záväzkov sluzby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byt jasne definované.Vo veci samej vnútrostátny súd musí skúmat, ci záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktoré boli ulozené Altmark Trans jasne vyplývajú z vnútrostátnej legislatívy a/alebo z povolení, ktoré sú predmetom konania vo veci samej. 90 Po druhé, kritériá, na základe ktorých sa vypocíta kompenzácia, musia byt vopred objektívne a transparentne stanovené, aby sa vylúcilo, ze kompenzácia bude predstavovat ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodnit prijímajúci podnik vo vztahu ku konkurencným podnikom. 91 Takisto, kompenzácie poskytnutá clenským státom na krytie strát, ktoré dosiahol podnik bez toho, aby boli predtým jasne stanovené kritériá, pokial sa neskôr ukáze, ze realizácie urcitých sluzieb v rámci výkonu záväzkov sluzby vo verejnom záujme nebolo ekonomicky mozné, predstavuje financnú intervenciu, ktorá spadá pod pojem státnej pomoci v zmysle clánku 92 ods. 1 Zmluvy. 92 Po tretie, kompenzácia nemôze prekrocit sumu, ktorá je potrebná na pokrytie vsetkých nákladov alebo ich casti, vzniknutých pri plnení úloh sluzby vo verejnom záujme, berúc do úvahy príslusné trzby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkovDodrziavanie tejto podmienky je nevyhnutné pre zarucenie toho, ze podniku nebude poskytnutá ziadna výhoda, ktorá skresluje alebo hrozí skreslením sútaze tým, ze posilnuje sútazné postavenie tohto podniku. 93 Po stvrté, ak sa výber podniku, ktorý bude poverený realizáciou záväzkov sluzieb vo verejnom záujme v konkrétnom prípade neuskutocnuje prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze umoznujúcej vybrat kandidáta schopného poskytovat tieto sluzby za najnizsiu cenu, výska nevyhnutnej kompenzácie musí byt urcená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne velký podnik, dobre riadený a primerane vybavený dopravnými prostriedkami vynalozil pri realizácii týchto záväzkov, zohladniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov sluzby vo verejnom záujme. 94 Z uvedených úvah vyplýva, ze pokial státne subvencie poskytnuté podnikom výslovne povereným záväzkami sluzieb vo verejnom záujme s cielom kompenzovat výdavky vynalozené pri realizácii týchto záväzkov vyhovujú podmienkam uvedeným v bodoch 89 az 93 tohto rozsudku, tieto subvencie nespadajú do pôsobnosti clánku 92 ods. 1 Zmluvy. Naopak, státna intervencia, ktorá nesplna jednu alebo viacej podmienok bude povazovaná za státnu pomoc v zmysle tohto ustanovenia. 95 Je teda potrebné odpovedat na prvú cast prejudiciálnej otázky tak, ze podmienka uplatnenia clánku 92 ods. 1 Zmluvy, podla ktorej pomoc musí ovplyvnovat obchod medzi clenskými státmi, nezávisí od miestnej alebo regionálnej povahy poskytovaných dopravných sluzieb alebo od významu dotknutej oblasti podnikania. Státne subvencie, ktorých cielom je umoznit prevádzkovat sluzby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy vsak nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia, pokial je mozné tieto subvencie povazovat za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za sluzby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu sluzieb vo verejnom záujme. Na úcely uplatnenia tohto kritéria prinálezí vnútrostátnemu súdu, aby preveril, ci boli splnené nasledujúce podmienky: - po prvé, podnik, ktorému bola poskytnutá pomoc bol poverený realizáciou záväzkov sluzby vo verejnom záujme a tieto záväzky boli jasne definované; - po druhé, kritériá, na základe ktorých je vypocítaná kompenzácia boli vopred urcené objektívnym a transparentným spôsobom; - po tretie, kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich casti vynalozených pri realizácii záväzkov sluzieb vo verejnom záujme, zohladniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov sluzby vo verejnom záujme; - po stvrté, ak sa výber podniku povereného realizáciou záväzkov sluzieb vo verejnom záujme neuskutocnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, výska nevyhnutnej kompenzácie je urcená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne velký podnik, dobre riadený a primerane vybavený dopravnými prostriedkami vynalozil pri realizácii týchto záväzkov, zohladniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii týchto záväzkov. K druhej casti prejudiciálnej otázky 96 Druhou castou prejudiciálnej otázky sa vnútrostátny súd v podstate pýta, ci sa clánok 77 Zmluvy môze vztahovat na státne subvencie, ktoré kompenzujú zvýsené náklady na realizáciu záväzkov sluzby vo verejnom záujme, a to bez ohladu na nariadenie c. 1191/69. Pripomienky predlozené Súdnemu dvoru 97 Altmark Trans tvrdí, ze moznost vnútrostátneho zákonodarcu povolit poskytovanie verejných subvencií urcených na kompenzáciu deficitu v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie c. 1191/69 existuje nezávisle od clánku 77 Zmluvy. 98 Regierungspräsidium zase tvrdí, ze clánok 77 Zmluvy nezveruje vnútrostátnemu zákonodarcovi moznost povolit poskytovanie verejných subvencií bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie c. 1191/69. 99 Nahverkehrsgesellschaft tvrdí, ze pokial verejné subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej spadajú do zákazu uvedeného v clánku 92 Zmluvy, tak potom clánok 77 Zmluvy vylucuje uplatnenie tohto zákazu, kedze tieto subvencie splnajú podmienky urcené týmto clánkom. Zároven uvádza, ze v tomto prípade poskytnutie uvedených subvencií neodporuje nariadeniu c. 1191/69. 100 Komisia tvrdí, ze v zmysle clánku 77 Zmluvy, vnútrostátny zákonodarca môze poskytnút verejné subvencie urcené na kompenzáciu deficitu v oblasti mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy bez toho, aby sa zobralo do úvahy nariadenie c. 1191/69, ale ze uvedené subvencie podliehajú predbeznej notifikácii uvedenej v clánku 93 ods. 3 Zmluvy ES (teraz clánok 88 ods. 3 ES) týkajúcej sa preskúmania státnych pomocí. Odpoved Súdneho dvora 101 Clánok 77 Zmluvy uvádza, ze pomoc, ktorá slúzi na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich so sluzbou vo verejnom záujme je zlucitelná so Zmluvou. 102 V bode 37 tohto rozsudku sa uvádza, ze v prípade, ak by neexistovalo nariadenie vztahujúce sa na spor vo veci samej, bolo by potrebné preskúmat, ci subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej spadajú do pôsobnosti ustanovení Zmluvy týkajúcich sa státnej pomoci. 103 Z bodov 65 a 66 tohto rozsudku vsak vyplýva, ze nariadenie c. 1191/69 by sa mohlo vztahovat na spor vo veci samej, pokial by nemecký zákonodarca nevylúcil pôsobnost uvedeného nariadenia na rezim nezávislého financovania alebo ak by to urobil bez respektovania zásady právnej istoty. Ak by tomu bolo tak, ustanovenia uvedeného nariadenia sa potom vztahujú na subvencie, o ktoré ide vo veci samej a vnútrostátny súd nemusí skúmat, ci tieto subvencie sú v súlade s ustanoveniami primárneho práva. 104 V prípade, ak by sa nariadenie c. 1191/69 nevztahovalo na spor vo veci samej, z odpovede na prvú cast prejudiciálnej otázky vyplýva, ze pokial sa subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, povazujú za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za sluzby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu sluzieb vo verejnom záujme a vyhovujú podmienkam uvedeným v bodoch 89az 93 tohto rozsudku, tieto subvencie nespadajú do pôsobnosti clánku 92 Zmluvy, kedze nie je na mieste dovolávat sa výnimky z tohto ustanovenia uvedenej v clánku 77 Zmluvy. 105 Z toho vyplýva, ze ustanovenia primárneho práva týkajúce sa státnej pomoci a spolocnej dopravnej politiky sa nevztahujú na subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, pokial, na jednej strane, by tieto subvencie nespadali do pôsobnosti nariadenia c. 1191/69 a, na druhej strane, pokial tieto subvencie boli poskytnuté s cielom kompenzovat zvýsené náklady na realizáciu záväzkov sluzby vo verejnom záujme, by neboli splnené vsetky podmienky uvedené v bodoch 89 az 93 tohto rozsudku. 106 Aj v prípade, keby subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej boli skúmané vo vztahu k ustanoveniam Zmluvy týkajúcim sa státnej pomoci, výnimka podla clánku 77 Zmluvy by sa ako taká nemohla na ne vztahovat. 107 Rada totiz 4. júna 1970 prijala nariadenie (EHS) c. 1107/70 o poskytnutí pomoci pre zeleznicnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 39). Clánok 3 tohto nariadenia uvádza, ze "bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia nariadenia (EHS) c. 1192/69... a nariadenia (EHS) c. 1191/69..., clenské státy neprijmú koordinacné opatrenia a ani neulozia záväzky obsiahnuté v koncepcii sluzby vo verejnom záujme, ktoré zahrnajú poskytnutie pomoci podla clánku 77 zmluvy, s výnimkou nasledujúcich prípadov alebo okolností". Z toho vyplýva, ze clenské státy nie sú uz viacej oprávnené domáhat sa výhod podla clánku 77 Zmluvy mimo prípadov, ktoré uvádza sekundárne právo Spolocenstva. 108 Teda, kedze nariadenie c. 1191/69 sa nevztahuje na daný prípad a kedze subvencie, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej spadajú pod pôsobnost clánku 92 ods. 1 Zmluvy, nariadenie c. 1107/70 uvádza vycerpávajúcim spôsobom podmienky, za ktorých môzu orgány clenských státov udelit pomoc na základe clánku 77 Zmluvy. 109 Z týchto dôvodov je potrebné odpovedat na druhú cast prejudiciálnej otázky tak, ze clánok 77 Zmluvy sa nemôze vztahovat na verejné subvencie, ktoré kompenzujú zvýsené náklady na realizáciu záväzkov sluzby vo verejnom záujme, a to bez ohladu na nariadenie c. 1191/69. O trovách 110 Trovy konania vynalozené nemeckou, dánskou spanielskou, francúzskou, holandskou vládou a vládou Spojeného královstva ako aj Komisiou, ktoré predlozili Súdnemu dvoru pripomienky, nemôzu byt nahradené. Vzhladom na to, ze konanie pred Súdnym dvorom má vo vztahu k úcastníkom konania vo veci samej incidencný charakter a bolo zacaté v súvislosti s prekázkou postupu v konaní pred vnútrostátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútrostátny súd. Z týchto dôvodov SÚDNY DVOR, rozhodujúc o otázkach, ktoré mu predlozil Bundesverwaltungsgericht na základe uznesenia zo 6. apríla 2000, rozhodol takto: 1. Nariadenie Rady (EHS) c. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe clenských státov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme v oblasti zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy, zmenené a doplnené nariadením Rady (EHS) c. 1893/91 z 20. júna 1991 a osobitne jeho clánok 1 ods. 1 prvý pododsek je treba vykladat v tom zmysle, ze umoznuje clenskému státu neuplatnit toto nariadenie na prevádzkovanie pravidelných sluzieb mestskej, prímestskej a regionálnej dopravy závislých nevyhnutne na verejných subvenciách a obmedzit jeho pôsobnost na prípad, kedy je poskytovanie dostatocných dopravných sluzieb nemozné, za podmienky, ze bude riadne dodrzaná zásada právnej istoty. 2. Podmienka uplatnenia clánku 92 ods. 1 Zmluvy (zmeneného, teraz clánok 87 ods. 1 ES), podla ktorej pomoc musí ovplyvnovat obchod medzi clenskými státmi, nezávisí od miestnej alebo regionálnej povahy poskytovaných dopravných sluzieb alebo od významu dotknutej oblasti podnikania. Státne subvencie, ktorých cielom je umoznit prevádzkovat sluzby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy vsak nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia, pokial je mozné tieto subvencie povazovat za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za sluzby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu sluzieb vo verejnom záujme. Na úcely uplatnenia tohto kritéria prinálezí vnútrostátnemu súdu, aby preveril, ci boli splnené nasledujúce podmienky: - po prvé, podnik, ktorému bola poskytnutá pomoc bol poverený realizáciou záväzkov sluzby vo verejnom záujme a tieto záväzky boli jasne definované, - po druhé, kritériá, na základe ktorých je vypocítaná kompenzácia boli vopred urcené objektívnym a transparentným spôsobom, - po tretie, kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich casti vynalozených pri realizácii záväzkov sluzieb vo verejnom záujme, zohladniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov sluzby vo verejnom záujme, - po stvrté, ak sa výber podniku povereného realizáciou záväzkov sluzieb vo verejnom záujme neuskutocnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, výska nevyhnutnej kompenzácie je urcená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne velký podnik, dobre riadený a primerane vybavený dopravnými prostriedkami vynalozil pri realizácii týchto záväzkov, zohladniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii týchto záväzkov. 3. Clánok 77 Zmluvy (teraz clánok 73 ES) sa nemôze vztahovat na verejné subvencie, ktoré kompenzujú zvýsené náklady na realizáciu záväzkov sluzby vo verejnom záujme, a to bez ohladu na nariadenie c. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením c. 1893/91. Rodríguez Iglesias Puissochet Wathelet Schintgen Timmermans Gulmann Edward La Pergola Jann Skouris Macken Colneric von Bahr Cunha Rodrigues Rosas Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. júla 2003. Tajomník Predseda R. Grass G. C. Rodríguez Iglesias __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXpEjTJg/L99531-3489TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXpEjTJg/L99531-3489TMP.html#Footref*