Vec T-354/99 Kuwait Petroleum (Nederland) BV proti Komisii Európskych spolocenstiev "Státna pomoc - Oznámenie Komisie o pomoci de minimis - Zvýsenie spotrebných daní na pohonné látky - Pomoc cerpacím staniciam - Ropné spolocnosti - Riziko kumulácie pomoci - Dolozka o správe ceny - Zásada správneho úradného postupu" Rozsudok Súdu prvého stupna (druhá rozsírená komora) z 31. mája 2006 Abstrakt rozsudku 1. Zaloba o neplatnost - Záujem na konaní (Clánok 230 stvrtý odsek ES) 2. Zaloba o neplatnost - Prerusenie konania pred Súdom prvého stupna v rámci ocakávania rozhodnutia o veci pred Súdnym dvorom, v ktorej sa spochybnuje platnost toho istého aktu (Statút Súdneho dvora, clánok 54 tretí odsek) 3. Pomoc poskytovaná státmi - Pojem (Clánok 87 ods. 1 ES) 4. Pomoc poskytovaná státmi - Rozhodnutie Komisie konstatujúce nezlucitelnost schémy pomoci so spolocným trhom (Clánok 88 ods. 2 ES) 5. Pomoc poskytovaná státmi - Rozhodnutie Komisie konstatujúce nezlucitelnost pomoci so spolocným trhom - Tazkosti pri výkone 6. Pomoc poskytovaná státmi - Preskúmanie Komisiou - Správne konanie - Povinnost Komisie vyzvat dotknuté osoby na predlozenie ich pripomienok (Clánok 88 ods. 2 ES) 1. Zaloba o neplatnost podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná iba v prípade, ze zalobca má záujem na vyhlásení neplatnosti napadnutého aktu. Na to, aby mohol zalobca pokracovat v konaní zameranom na zrusenie rozhodnutia, je potrebné, aby si zachoval osobný záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia. To vsak nie je prípad podniku, ktorý sa usiluje o zrusenie rozhodnutia Komisie konstatujúceho nezlucitelnost státnej pomoci, ktorá mu bola poskytnutá, so spolocným trhom a nariadujúceho vrátenie vyplatených súm, pokial vo svetle dohody medzi Komisiou a dotknutým clenským státom v nadväznosti na ich spoluprácu zameranú na vyriesenie tazkostí pri vykonaní tohto rozhodnutia tento podnik uz nemá povinnost vrátenia. (pozri body 33 - 35) 2. Pokial sú na Súdny dvor a Súd prvého stupna podané veci spochybnujúce platnost toho istého rozhodnutia a ak Súd prvého stupna rozhodol o nevyhnutnosti prerusenia konania az do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora, v tom prípade zalobné dôvody a tvrdenia, ktoré uz Súdny dvor zamietol, nemôzu byt Súdom prvého stupna automaticky zamietnuté ako neprípustné, a to z dvoch dôvodov. Po prvé prerusenie konania pred Súdom prvého stupna podla clánku 54 tretieho odseku Statútu Súdneho dvora v rámci ocakávania vyriesenia veci pred Súdnym dvorom, v ktorom sa tak spochybnuje platnost toho istého aktu, nezbavuje Súd prvého stupna pred ním prerusenej veci a zostáva plne a výhradne príslusný o nej znovu konat k dátumu ukoncenia prerusenia. Po druhé respektovanie práva na obhajobu zakazuje, aby zalobné dôvody a tvrdenia obsiahnuté v zalobe boli zamietnuté iným súdom, pred ktorým autor tejto zaloby nemohol ani vystupovat, ani uvádzat svoje dôvody. Aj ked zásada riadneho výkonu spravodlivosti, ku ktorej prejavu prispievajú úcastníci konania svojím správaním, ich môze viest k tomu, aby obmedzili svoju zalobu a obranu na otázky predstavujúce skutocné rozdiely vo vztahu k otázkam, o ktorých rozhodoval Súdny dvor, neprinálezí Súdu prvého stupna vykonat z úradnej moci toto obmedzenie namiesto týchto úcastníkov konania tým, ze zamietne niektoré zalobné dôvody, ktoré uz boli prejednávané pred Súdnym dvorom. Naopak, s nekonstruktívnym postojom jedného z úcastníkov konania môzu súvisiet trovy konania nie nevyhnutné pre vyriesenie sporu, a to sa môze zohladnit pri urcovaní náhrady trov konania. Aj ked Súd prvého stupna rozhodol, ze prerusenie bolo nevyhnutné vzhladom na to, ze platnost toho istého aktu bola predmetom konania tak pred Súdnym dvorom, ako aj pred ním, a aj ked je evidentné, ze odpoved Súdneho dvora v tomto rámci sa musí respektovat, prinálezí Súdu prvého stupna, ktorý rozhoduje o veci samej, overit, ci sa riesenie dané Súdnym dvorom môze aplikovat na prejednávaný prípad vzhladom na eventuálne skutkové alebo právne rozdiely. V prípade rozdielov mu prinálezí riesit otázku, ci tieto rozdiely vedú k inému rieseniu, ako ku ktorému dospel Súdny dvor. Ak takéto rozdiely neexistujú a ak jeden z úcastníkov konania nástojí na zalobných dôvodoch identických so zalobnými dôvodmi, ktoré uz zamietol Súdny dvor, Súd prvého stupna môze rozhodnút, ze tieto zalobné dôvody zamietne odôvodneným uznesením ako zjavne nedôvodné. (pozri body 36 - 39) 3. Komisia môze dospiet k záveru, ze clenský stát poskytnutím pomoci prevádzkovatelom cerpacích staníc na kompenzáciu straty príjmu spôsobenej zvýsením spotrebných daní na lahké oleje v skutocnosti prevzal na seba vsetky povinnosti, respektíve cast povinností prevzatých ropnou spolocnostou poskytujúcou týmto staniciam na základe výhradnej kúpnej zmluvy s dolozkou o správe ceny, ktorá zaväzuje túto spolocnost prevziat na seba cast nákladov cenovej zlavy na pumpe, ktoré poskytli prevádzkovatelia, ak podmienky vnútorného a/alebo medzinárodného trhu vyzadujú alebo povazujú za nevyhnutné docasné alebo stále prispôsobenie týchto zliav. Z tohto dôvodu je táto ropná spolocnost povinná vrátit pomoc v prípade, ze táto pomoc je nezlucitelná so spolocným trhom. Vrátenie tejto pomoci ropnou spolocnostou je oprávnené, aj ked dolozka o správe ceny nemá kogentnú a/alebo automatickú povahu, z toho dôvodu, ze táto spolocnost má výhradné právo neuplatnit túto dolozku, hoci táto dolozka je urcená na to, aby sa uplatnovala, a ze spolocnost ju skutocne uplatnila za okolností uvedených Komisiou. (pozri body 53 - 55, 60 - 62) 4. Pri skúmaní schémy pomoci Komisia vo vseobecnosti nemôze a ani nie je povinná presne identifikovat sumu pomoci, ktorú získal kazdý príjemca. (pozri bod 67) 5. Ak dotknutý clenský stát poukázal na tazkosti pri výkone rozhodnutia Komisie vo veci pomoci a vyriesil ich v rámci lojálnej spolupráce s Komisiou, opatrenia výkonu napokon prijaté týmto clenským státom posudzuje vnútrostátny sudca. Tak je tomu aj v prípade, ak Komisia súhlasila s výkonom navrhnutým dotknutým clenským státom. Tento súhlas len vyjadruje stanovisko Komisie, pokial ide o prijatelnost tohto výkonu z hladiska práva Spolocenstva so zretelom na tazkosti výkonu, ktoré mal tento clenský stát, ale nemení zodpovednost dotknutého clenského státu, pokial ide o identifikáciu a spôsob vyriesenia týchto tazkostí. Ak by existoval spor týkajúci sa vymáhania pomoci po tomto súhlase, najmä so zretelom na skutkové zistenia v napadnutom rozhodnutí alebo so zretelom na presnú kvantifikáciu skutocnej výhody, ktorá sa má vymôct, je povinnostou vnútrostátneho sudcu vyriesit tieto pretrvávajúce tazkosti výkonu prostredníctvom vnútrostátnych pravidiel so zretelom na napadnuté rozhodnutie a prípadne so zretelom na tieto pretrvávajúce tazkosti so zohladnením súhlasu Komisie. V prípade pochybnosti má vnútrostátny sudca vzdy moznost pýtat sa Komisie podla zásady lojálnej spolupráce alebo polozit Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. (pozri body 67, 69) 6. Správne konanie vo veci státnej pomoci je otvorené len dotknutému clenskému státu. Podniky - príjemcovia pomoci sú povazované len za zainteresované strany v tomto konaní. Z toho vyplýva, ze podnik - príjemca pomoci bez toho, aby sa mohol opierat o právo na obhajobu priznané osobám, voci ktorým sa vedie konanie, má len právo zúcastnit sa správneho konania v primeranom rozsahu so zretelom na okolnosti prejednávaného prípadu. Podla clánku 88 ods. 2 ES má Komisia povinnost vyzvat dotknuté strany, aby predlozili svoje pripomienky v stádiu formálneho vysetrovania. Pokial ide o túto povinnost, uverejnenie oznámenia v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev predstavuje primeraný prostriedok na oboznámenie vsetkých dotknutých strán o zacatí konania a jediným cielom tohto oznámenia je získat od zúcastnených strán vsetky informácie ako vodidlo pre Komisiu so zretelom na jej budúce kroky. V dôsledku toho sa podnik - príjemca pomoci nemôze odvolávat na porusenie zásady správneho úradného postupu z dôvodu, ze Komisia osobne nevyziadala od zalobcu pripomienky ku konaniu o preskúmaní. Naopak, Komisia má povinnost zabezpecit, aby dotknuté strany mohli predlozit svoje pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zistovania. Síce táto povinnost Komisie neznamená, ze ak má Komisia ku koncu predbezného preskúmania vázne pochybnosti o zlucitelnosti financného opatrenia so spolocným trhom, musí predlozit úplnú analýzu dotknutej pomoci vo svojom oznámení o zacatí tohto konania, naopak Komisia musí definovat dostatocným spôsobom rozsah svojho preskúmania, aby tak nezbavila právo dotknutých strán predlozit svoje pripomienky svojho významu. (pozri body 80 - 83, 85) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (druhá rozsírená komora) z 31. mája 2006 ([1]*) "Státna pomoc - Oznámenie Komisie o pomoci de minimis - Zvýsenie spotrebných daní na pohonné látky - Pomoc cerpacím staniciam - Ropné spolocnosti - Riziko kumulácie pomoci - Dolozka o správe ceny - Zásada správneho úradného postupu" Vo veci T-354/99, Kuwait Petroleum (Nederland) BV, so sídlom v Rotterdame (Holandsko), v zastúpení: P. Mathijsen, advokát, zalobca, ktorého v konaní podporuje: Holandské královstvo, v zastúpení: pôvodne M. Fierstra, neskôr H. Sevenster, splnomocnení zástupcovia, vedlajsí úcastník konania, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: pôvodne G. Rozet a H. Speyart, neskôr G. Rozet a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na ciastocné zrusenie rozhodnutia Komisie 1999/705/ES z 20. júla 1999 týkajúceho sa státnej pomoci Holandska v prospech 633 holandských cerpacích staníc umiestených v blízkosti nemeckej hranice (Ú. v. ES L 280, s. 87), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (druhá rozsírená komora), v zlození: predseda komory J. Pirrung, sudcovia A. W. H. Meij, N. J. Forwood, I. Pelikánová a S. Papasavvas, tajomník: J. Plingers, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 22. novembra 2005, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Od 1. júla 1997 sa spotrebné dane na benzín, naftu a tekutý plyn v Holandsku zvýsili o 0,11 NLG, 0,05 NLG a 0,08 NLG na liter. Kedze si bol holandský zákonodarca vedomý toho, ze toto zvýsenie bude mat nepriaznivé následky pre holandských prevádzkovatelov cerpacích staníc umiestnených najmä pozdlz nemeckej hranice, stanovil v clánku VII Wet tot wijziging van enkele belastingwetten c.a. (zákona o zmene niektorých danových zákonov, Stbl. 1996, s. 654) z 20. decembra 1996 moznost prijat docasné opatrenia, aby sa v pohranicnom pásme znízil rozdiel medzi sadzbou spotrebnej dane vyplývajúcej z uvedeného zvýsenia a spotrebnými danami na lahké oleje v Nemecku. 2 Holandské královstvo tak prijalo 21. júla 1997 Tijdelijke regeling subsidie tankstations grensstreek Duitsland (docasnú úpravu o dotáciách cerpacím staniciam umiestneným v blízkosti nemeckej hranice, Stcrt. 1997, s. 138), zmenenú ministerským dekrétom z 15. decembra 1997 (Stcrt. 1997, s. 241, dalej len "docasná úprava"). Táto úprava, ktorá nadobudla úcinnost retroaktívne k 1. júlu 1997, stanovila poskytnutie dotácie vo výske 0,10 NLG na liter benzínu v prospech prevádzkovatelov umiestnených v pásme do 10 km od hranice medzi Holandskom a Nemeckom a 0,05 NLG na liter benzínu v prospech prevádzkovatelov umiestnených v pásme od 10 do 20 km od tejto hranice. 3 Na dodrzanie kritérií oznámenia Komisie 96/C 68/06 týkajúcej sa státnej pomoci de minimis [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 68, 1996, s. 9, dalej len "oznámenie de minimis"), docasná úprava stanovila hranicu dotácií zodpovedajúcu v priebehu troch rokov (od 1. júla 1997 do 30. júna 2000 vrátane) 100 000 ecu, teda hranicu stanovenú v oznámení. Okrem toho pomoc stanovená docasnou úpravou bola pomocou na ziadatela, cím sa rozumie kazdá fyzická alebo právnická osoba, na ktorej úcet a riziko sa prevádzkuje jedna alebo viacero cerpacích staníc, ako aj ich právni nástupcovia. 4 Holandská vláda neskôr navrhla zmenu docasnej úpravy, ktorej predmetom bolo stanovenie dotácií nie na ziadatela, ale na cerpaciu stanicu. 5 Kedze sa holandská vláda chcela uistit o platnosti návrhu zmeny docasnej úpravy so zretelom na oznámenie de minimis, listom zo 14. augusta 1997 informovala Komisiu o tomto návrhu s upresnením, ze "v prípade, ze Komisia bude toho názoru, ze [navrhnutá] schéma sa musí oznámit v súlade s clánkom 88 ods. 3 ES, holandská vláda ziada, aby sa tento list povazoval za takéto oznámenie". 6 Kedze sa Komisia po výmene niekolkých listov s holandskými orgánmi obávala, ze docasná úprava a návrh jej zmeny nemôzu zabránit kumulácii pomoci, co zakazuje oznámenie de minimis, rozhodla sa v júni 1998 zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES (Ú. v. ES C 307, 1998, s. 10, dalej len "oznámenie o zacatí konania"). 7 Na zaciatku tohto konania Komisia prijala rozhodnutie 1999/705/ES z 20. júla 1999 týkajúce sa státnej pomoci Holandska v prospech 633 holandských cerpacích staníc umiestnených v blízkosti nemeckej hranice (Ú. v. ES L 280, s. 87, dalej len "napadnuté rozhodnutie"), v ktorom rozhodla, ze cast spornej pomoci bola nezlucitelná so spolocným trhom a ze druhá cast spadala pod pravidlo de minimis. 8 V napadnutom rozhodnutí Komisia klasifikovala cerpacie stanice do siestich kategórií: - kategória obchodník/vlastník ("dealer-owned/dealer-operated", dalej len "Do/Do"), kde obchodník je vlastníkom cerpacej stanice, ktorú prevádzkuje na vlastné riziko, pricom je s ropnou spolocnostou viazaný výhradnou kúpnou zmluvou, ktorá neobsahuje dolozku o správe ceny, - kategória obchodník/nájomca ("company-owned/dealer operated", dalej len "Co/Do"), pricom obchodník je nájomcom cerpacej stanice, ktorú prevádzkuje na vlastné riziko, pricom je ako nájomca s ropnou spolocnostou viazaný výhradnou kúpnou zmluvou, ktorá neobsahuje dolozku o správe ceny, - kategória cerpacích staníc, o ktorých holandské orgány neposkytli informácie alebo oznámili len ciastocné informácie, - kategória zamestnancov ("company owned/company operated", dalej len "Co/Co"), kde cerpaciu stanicu prevádzkujú zamestnanci alebo dcérske spolocnosti ropnej spolocnosti, ktorí nenesú riziko prevádzky a nemôzu slobodne zvolit svojich dodávatelov; Komisia rozdelila túto kategóriu do dvoch podkategórií: podkategória cerpacích staníc "pravých" Co/Co, kde cerpaciu stanicu vlastní a prevádzkuje ropná spolocnost, a podkategória cerpacích staníc "de facto" Co/Co, kde ten istý prevádzkovatel podáva niekolkokrát ziadost o státnu pomoc a je uvedený viackrát v zozname príjemcov, - kategória cerpacích staníc Do/Do viazaná dolozkou o správe ceny, podla ktorej ropná spolocnost môze prípadne niest cast cenovej zlavy, ktorú na pumpe poskytol prevádzkovatel, a napokon - kategória cerpacích staníc Co/Do viazaná dolozkou o správe ceny. 9 Pokial ide o prvé dve kategórie, Komisia bola toho názoru, ze nehrozila kumulácia, a usúdila, ze pravidlo de minimis bolo uplatnitelné (clánok 1 napadnutého rozhodnutia). 10 Pokial ide o tretiu kategóriu, Komisia bola toho názoru, ze kumuláciu zakázanej pomoci nemozno vylúcit. Pomoc poskytnutá predmetným cerpacím staniciam bola preto podla nej nezlucitelná so spolocným trhom a s fungovaním Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP), pretoze mohla presiahnut 100 000 eur na jedného príjemcu pocas troch rokov [clánok 2 prvý pododsek písm. a) napadnutého rozhodnutia]. 11 Pokial ide o stvrtú kategóriu, Komisia bola toho názoru, ze nemozno tiez vylúcit, ze sa poskytne pomoc nezlucitelná so spolocným trhom a s fungovaním Dohody EHP v prospech spolocností, ktoré vlastnili a prevádzkovali viaceré cerpacie stanice, pretoze vzhladom na kumuláciu mohla pomoc presiahnut 100 000 eur na jedného príjemcu pocas troch rokov [clánok 2 prvý pododsek písm. b) napadnutého rozhodnutia]. 12 Pokial ide o posledné dve kategórie, Komisia bola toho názoru, ze za rovnakých podmienok takisto existovalo riziko kumulácie pomoci v prospech dotknutých ropných spolocností. Podla nej mal poskytovatel prospech úplne alebo scasti z pomoci priznanej prevádzkovatelom, pretoze tí sa nemohli odvolat na dolozku o správe ceny alebo tak mohli urobit len v obmedzenej miere [clánok 2 prvý pododsek písm. c) a d) a clánok 2 druhý pododsek napadnutého rozhodnutia]. 13 Komisia sa domnievala, ze opatrenia nespadajúce pod pravidlo de minimis, ktoré prijala holandská vláda, predstavujú státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES (odôvodnenia c. 88 az 93 napadnutého rozhodnutia) a ze táto pomoc nespadá pod výnimky uvedené v clánku 87 ods. 2 a 3 ES (odôvodnenia c. 94 az 102 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho vyhlásila túto pomoc za nezlucitelnú so spolocným trhom (clánok 2 napadnutého rozhodnutia) a nariadila jej vymáhanie (clánok 3 napadnutého rozhodnutia). 14 V prílohe napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla zoznam 769 ziadatelov o dotáciu podla docasnej úpravy a ku kazdému z nich prípadne aj meno ropnej spolocnosti pod názvom "ropná spolocnost/licencná zmluva o pouzití ochrannej známky" a meno ropnej spolocnosti pod názvom "ropná spolocnost/skupina". Meno zalobcu je uvedené pod oboma názvami v prípade 16 cerpacích staníc. 15 Listom zo 6. októbra 1999 holandské ministerstvo financií zaslalo zalobcovi zoznam trinástich zo sestnástich cerpacích staníc, pri ktorých bolo dvakrát uvedené "Q8" v prílohe napadnutého rozhodnutia, ako aj výsku dotácií, ktoré získala kazdá z týchto trinástich cerpacích staníc na základe docasnej úpravy, s upresnením, ze tieto "údaje [boli] dostatocné na to, aby [zalobcovi] poskytli prehlad dôsledkov [napadnutého] rozhodnutia, ktoré sa ho týkali. V napadnutom rozhodnutí dve z týchto cerpacích staníc, identifikované pod císlami 333 a 347, sú zaradené do kategórie de facto Co/Co [clánok 2 písm. b) tretí pododsek], styri cerpacie stanice identifikované pod císlami 419, 454, 459 a 483 Do/Do s dolozkou o správe ceny [clánok 2 písm. c)] a sedem cerpacích staníc identifikovaných pod císlami 127, 211, 230, 271, 387, 494 a 519 sú zaradené do kategórie Co/Do s dolozkou o správe ceny [clánok 2 písm. d)]. Konanie a návrhy úcastníkov konania 16 V case od 20. septembra 1999 do 19. januára 2000 bolo na Súd prvého stupna podaných 74 zalôb proti napadnutému rozhodnutiu. 17 Dna 9. októbra 1999 podalo Holandské královstvo na Súdny dvor zalobu proti napadnutému rozhodnutiu, zapísanú pod císlom C-382/99. 18 Zalobca podal túto zalobu návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 10. decembra 1999 proti napadnutému rozhodnutiu, ktorého znalost v plnom rozsahu nadobudol az 6. októbra 1999. 19 Uznesením z 9. marca 2000 predseda prvej rozsírenej komory Súdu prvého stupna prerusil po vypocutí úcastníkov konania konanie v prejednávanej veci v súlade s clánkom 77 písm. a) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna v ocakávaní rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-382/99. 20 Dna 13. júna 2002 vydal Súdny dvor rozsudok Holandsko/Komisia vo veci C-382/99 (Zb. s. I-5163), ktorým zamietol zalobu. V nadväznosti na to sa pokracovalo v konaní v prejednávanej veci. 21 Na výzvu Súdu prvého stupna zalobca predlozil svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré pre prejednávanú vec vyplývajú z rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovaného v bode 20 vyssie. 22 Kedze sa od nového súdneho roka zmenilo zlozenie komôr Súdu prvého stupna, sudca spravodajca bol pridelený do druhej rozsírenej komory, ktorej bola z tohto dôvodu pridelená táto vec. 23 Po vypocutí úcastníkov konania predseda druhej rozsírenej komory Súdu prvého stupna pripustil uznesením z 25. septembra 2003 vstup Holandského královstva do konania na podporu zalobcu. 24 Listom z 20. februára 2003 informovala Komisia Súd prvého stupna o situácii týkajúcej sa vymáhania predmetnej pomoci. Z tohto listu vyplýva, ze pokial ide o ropné spolocnosti, holandské orgány so súhlasom Komisie stanovili vseobecný spôsob výpoctu výsky dotácií, ktoré sa majú vrátit. Bolo na týchto spolocnostiach, aby predlozili svoje pripomienky k tomuto spôsobu výpoctu. 25 Na výzvu Súdu prvého stupna zalobca predlozil listom z 27. augusta 2003 svoje pripomienky týkajúce sa listu Komisie z 20. februára 2003. 26 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (druhá rozsírená komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania. 27 Prednesy a odpovede úcastníkov konania na otázky Súdu prvého stupna boli vypocuté pocas pojednávania, ktoré sa konalo 22. novembra 2005. 28 Holandské královstvo uviedlo, ze nepodá vyjadrenie vedlajsieho úcastníka konania ani nevystúpi na pojednávaní. 29 Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zrusil napadnuté rozhodnutie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 30 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu ako ciastocne neprípustnú, - vo zvysku ju zamietol ako nedôvodnú, - zaviazal zalobcu na náhradu trov konania. Právny stav O rozsahu zaloby O dotknutých cerpacích staniciach 31 Súd prvého stupna konstatuje, ze zalobcove zalobné dôvody na zrusenie uvedené na podporu jeho tvrdení sa týkajú výhradne trinástich cerpacích staníc identifikovaných v liste holandských orgánov zo 6. októbra 1999 (pozri bod 15 vyssie), konkrétne cerpacích staníc c. 127, 211, 230, 271, 333, 347, 387, 419, 454, 459, 483, 494 a 519. Z toho vyplýva, ze zalobca sa domáha len ciastocného zrusenia napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka týchto trinástich cerpacích staníc. 32 Na pojednávaní sa vsak ukázalo, ze holandské orgány so súhlasom Komisie uz podla napadnutého rozhodnutia neziadali od zalobcu vrátenie dotácií získaných pre sedem cerpacích staníc, konkrétne staníc 230, 333, 347, 419, 454, 459 a 519. 33 Podla ustálenej judikatúry je zaloba o neplatnost podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná iba v prípade, ze zalobca má záujem na vyhlásení neplatnosti napadnutého aktu (rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T-480/93 a T-483/93, Zb. s. II-2305, bod 59, a zo 14. apríla 2005, Sniace/Komisia, T-141/03, Zb. s. II-1197, bod 25). Na to, aby mohol zalobca pokracovat v konaní zameranom na zrusenie rozhodnutia, je potrebné, aby si zachoval osobný záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia (pozri uznesenie Súdu prvého stupna zo 17. októbra 2005, First Data a i./Komisia, T-28/02, body 36 a 37 a tam citovanú judikatúru). 34 V prejednávanom prípade v rozsahu, v akom holandská vláda uz nepozaduje od zalobcu vrátenie dotácií získaných pre týchto sedem cerpacích staníc, zalobca uz nie je podrobený akejkolvek právnej povinnosti vyplývajúcej z napadnutého rozhodnutia - vykladané vo svetle dohody medzi holandskou vládou a Komisiou v nadväznosti na ich spoluprácu zameranú na vyriesenie tazkostí pri vykonaní tohto rozhodnutia - pokial ide o týchto sedem staníc. Kedze zalobca uz nemá povinnost vrátenia, zrusenie napadnutého rozhodnutia by zalobcovi z tohto dôvodu nepriniesol ziadny prospech. Zalobca teda uz nemá záujem na konaní, pokial ide o tieto stanice. 35 V dôsledku toho sa táto zaloba musí vyhlásit za neprípustnú, pokial ide o cerpacie stanice c. 230, 333, 347, 419, 454, 459 a 519. O rozsahu rozsudku Súdneho dvora 36 Komisia s ponechaním na múdrost Súdu prvého stupna povazuje za neprípustné zalobné dôvody a tvrdenia zalobcu, ktoré uz boli predlozené Súdnemu dvoru vo veci C-382/99 a zamietnuté v rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanom v bode 20 vyssie. 37 Toto tvrdenie sa musí zamietnut z dvoch dôvodov. Po prvé prerusenie konania pred Súdom prvého stupna podla clánku 54 tretieho odseku Statútu Súdneho dvora v rámci ocakávania vyriesenia veci pred Súdnym dvorom, v ktorom sa tak ako v prejednávanej veci spochybnuje platnost toho istého aktu, nezbavuje Súd prvého stupna pred ním prerusenej veci a zostáva plne a výhradne príslusný o nej znovu konat k dátumu ukoncenia prerusenia. Po druhé respektovanie práva na obhajobu zakazuje, aby zalobné dôvody a tvrdenia obsiahnuté v zalobe boli zamietnuté iným súdom, pred ktorým autor tejto zaloby nemohol ani vystupovat, ani uvádzat svoje dôvody. 38 Aj ked zásada riadneho výkonu spravodlivosti, ku ktorej prejavu prispievajú úcastníci konania svojím správaním, ich môze viest k tomu, aby obmedzili svoju zalobu a obranu na otázky predstavujúce skutocné rozdiely vo vztahu k otázkam, o ktorých rozhodoval Súdny dvor, neprinálezí Súdu prvého stupna vykonat z úradnej moci toto obmedzenie namiesto týchto úcastníkov konania tým, ze zamietne niektoré zalobné dôvody, ktoré uz boli prejednávané pred Súdnym dvorom. Naopak, s nekonstruktívnym postojom jedného z úcastníkov konania môzu súvisiet trovy konania nie nevyhnutné pre vyriesenie sporu, a to sa môze zohladnit pri urcovaní náhrady trov konania. 39 Aj ked Súd prvého stupna rozhodol, ze prerusenie bolo nevyhnutné vzhladom na to, ze platnost toho istého aktu bola predmetom konania tak pred Súdnym dvorom, ako aj pred ním, a aj ked je evidentné, ze odpoved Súdneho dvora v tomto rámci sa musí respektovat, prinálezí Súdu prvého stupna, ktorý rozhoduje o veci samej, overit, ci sa riesenie dané Súdnym dvorom môze aplikovat na prejednávaný prípad vzhladom na eventuálne skutkové alebo právne rozdiely (pozri v tom zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada, T-43/98, Zb. s. II-3519, bod 73). V prípade rozdielov mu prinálezí riesit otázku, ci tieto rozdiely vedú k inému rieseniu, ako ku ktorému dospel Súdny dvor. Ak takéto rozdiely neexistujú a ak jeden z úcastníkov konania nástojí na zalobných dôvodoch identických so zalobnými dôvodmi, ktoré uz zamietol Súdny dvor, Súd prvého stupna môze rozhodnút, ze tieto zalobné dôvody zamietne odôvodneným uznesením ako zjavne nedôvodné. O veci samej 40 Zalobca pôvodne predlozil styri zalobné dôvody zalozené po prvé na existencii skutkových chýb, po druhé na nezohladnení pojmu státnej pomoci, po tretie na nesprávnom uplatnení pravidla de minimis a po stvrté na porusení zásady správneho úradného postupu. 41 Súd prvého stupna berie na vedomie skutocnost, ze zalobca sa vo svojich pripomienkach podaných v nadväznosti na rozsudok Holandsko/Komisia, uz citovaný v bode 20 vyssie, vzdal svojho zalobného dôvodu týkajúceho sa chybného uplatnenia pravidla de minimis. 42 Súd prvého stupna konstatuje, ze prvý zalobný dôvod zalobcu sa výhradne týka cerpacích staníc c. 230, 333, 347, 419, 454, 459 a 519. Kedze sa rozhodlo, ze zaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka týchto staníc (pozri bod 35 vyssie), táto neprípustnost sa týka tohto zalobného dôvodu. 43 Je potrebné preto preskúmat len dva zostávajúce dôvody zalozené po prvé na nezohladnení pojmu státnej pomoci a po druhé na porusení zásady správneho úradného postupu. O nezohladnení pojmu státnej pomoci - Tvrdenia úcastníkov konania 44 Zalobca uvádza, ze Komisia ignorovala pojem státnej pomoci tým, ze za dokázanú povazovala existenciu výhody v jeho prospech, pouzitie státnych prostriedkov a narusenie hospodárskej sútaze. 45 Uznáva, ze manazéri piatich cerpacích staníc c. 127, 211, 371, 387 a 494, ktoré vlastní, a vlastník cerpacej stanice c. 483 s ním uzavreli zmluvu o výhradnej dodávke s dolozkou o správe ceny. 46 V prvej casti svojho zalobného dôvodu zalobca uvádza, ze Komisia nesprávne vylozila jeho dolozku o správe ceny. V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, ze zásah ropných spolocností z dôvodu dolozky o správe ceny bol povinný. Zalobca uvádza, ze pokial ide onho, rozhoduje úplne slobodne, ci zasiahne alebo nezasiahne v prospech prevádzkovatela. Clánok 6 jeho "Price management systeem" (systému správy ceny) stanovuje podmienky, za ktorých má zalobca "moznost" prevziat na seba cast cenovej zlavy na pumpe. Okrem toho posledný odsek tohto clánku stanovuje, ze zalobca môze kedykolvek "jednostranne" zmenit svoju dolozku. Uvádza, ze túto dolozku pouzíva slobodne, ak ju povazuje za uzitocnú na bránenie svojich obchodných záujmov. Komisia teda neprávom tvrdila, ze zalobca mal povinnost uplatnit tento systém. 47 Zalobca ziada Súd prvého stupna, aby nechal stranou vseobecné úvahy Súdneho dvora týkajúce sa doloziek o správe ceny a sústredil sa na osobitnú dolozku zalobcu. Okrem toho sa Súdny dvor v rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanom v bode 20 vyssie, uspokojil s uvedením, ze Komisia predpokladala existenciu nepriamej pomoci ropným spolocnostiam len na základe existencie podobných doloziek. Zalobca ziada Súd prvého stupna, aby nariadil Komisii predlozenie znenia doloziek o správe ceny, o ktoré sa oprela. 48 V druhej casti svojho zalobného dôvodu zalobca uvádza, ze nemal prospech z pomoci. Dobrovolne priznal rôzne kompenzácie siestim dotknutým cerpacím staniciam na základe jeho dolozky o správe ceny v celkovej výske 1 083 058 NLG, ako to dokazujú dokumenty v prílohe jeho zaloby. Namiesto vyhlásenia, ze zalobca mal prospech z predmetnej pomoci, malo sa skonstatovat, ze dotknuté cerpacie stanice získali pomoc a kompenzáciu stanovenú v dolozke, ktorú uplatnil zalobca. Aj keby bolo odôvodnenie Komisie správne, co nie je, mohli holandské orgány v prípade ciastocnej kompenzácie len vymáhat cast "de facto" kompenzácie. 49 Zalobca odmieta odôvodnenie Komisie, ze skutkové tvrdenia sú neprípustné z dôvodu, ze ich neuviedol v správnom konaní. Pripomína, ze toto konanie sa odohráva v prvom rade medzi Komisiou a dotknutým clenským státom. Na iné dotknuté strany sa berie ohlad len vtedy, ak sú predmetom osobitnej informácie, co nie je jeho prípad. 50 V tretej casti svojho zalobného dôvodu zalobca uvádza, ze kedze predmetná pomoc nemala pre neho ziadny následok, neexistovali v jeho prípade ziadne státne prostriedky. Okrem toho nemohlo íst o narusenie hospodárskej sútaze, pretoze aj keby bolo odôvodnenie Komisie správne, vsetci dodávatelia tak v Holandsku, ako aj ich dcérske spolocnosti cinné v Nemecku boli zvýhodnené rovnakým spôsobom. Napokon z dôvodu pravidla de minimis nebol ovplyvnený obchod medzi clenskými státmi. 51 Komisia uvádza, ze analýza v napadnutom rozhodnutí je dôvodná, ako bolo potvrdené v rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanom v bode 20 vyssie. - Posúdenie Súdom prvého stupna 52 V prvej casti svojho zalobného dôvodu zalobca v podstate uvádza, ze jeho dolozka o správe ceny nie je svojou povahou povinná, a nezodpovedá teda dolozke opísanej v napadnutom rozhodnutí. 53 Na úvod je vhodné skonstatovat, ze Komisia naisto mala vedomost o dolozke o správe ceny zalobcu na úcely prijatia napadnutého rozhodnutia. Komisia disponovala 574 výhradnými kúpnymi zmluvami viazucimi dotknuté cerpacie stanice na ropné spolocnosti (odôvodnenie c. 7 napadnutého rozhodnutia), obsahujúce vo vseobecnosti dolozku o správe ceny. V prípade zalobcu sa okrem toho na jeho dolozku osobitne odvolávalo napadnuté rozhodnutie (odôvodnenia c. 28, 31, 49 a 50). Okrem toho Komisia v prílohe svojho vyjadrenia k zalobe uviedla styri výhradné kúpne zmluvy uzavreté medzi zalobcom a niektorými zo siestich cerpacích staníc, s ktorými zalobca uznal, ze uzavrel dolozku o správe ceny (cerpacie stanice c. 127, 211, 371 a 387). Nie je preto namieste vyhoviet ziadosti zalobcu, aby Komisia predlozila znenie doloziek o správe ceny, o ktoré sa oprela. 54 V napadnutom rozhodnutí Komisia popísala dolozky o správe ceny takto: "dolozka o správe ceny najcastejsie stanovuje, ze ropná spolocnost prevezme na seba cast nákladov cenovej zlavy na pumpe, ktoré poskytol prevádzkovatel v rozsahu, v akom je podla podmienok vnútorného a/alebo medzinárodného trhu zelatelné alebo nevyhnutné docasné alebo stále prispôsobenie týchto zliav. Casto sú nevyhnutné konzultácie pred zavedením takejto cenovej zlavy" (odôvodnenie c. 84 napadnutého rozhodnutia). Komisia sa domnievala, ze táto dolozka "zaväz[ovala] dodávatela, aby obchodníkovi priznal aspon ciastocnú kompenzáciu za straty, ktoré utrpel z dôvodu... zvýsenia spotrebných daní" (odôvodnenie c. 85 napadnutého rozhodnutia). Dospela k záveru, ze "[mozno] sa domnievat, ze holandská vláda poskytnutím pomoci prevádzkovatelom na kompenzáciu straty príjmu spôsobenej zvýsením spotrebných daní na lahké oleje v Holandsku, v skutocnosti prevzala cast alebo vsetky povinnosti dodávatela podla [tejto dolozky]" (odôvodnenie c. 85 napadnutého rozhodnutia). 55 Z napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, ze dolozka o správe ceny je súcastou zmluvných záväzkov viazucich cerpacie stanice a ropné spolocnosti bez toho, aby táto dolozka mala povinne kogentnú a/alebo automatickú povahu. 56 Vo svojom rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanom v bode 20 vyssie, Súdny dvor napriek tvrdeniu zalobcu, ze dolozky o správe ceny vo väcsine prípadov nestanovujú bezpodmienecnú povinnost na tarchu ropných spolocností prispiet k znízeniu ceny na pumpe (bod 57), dospel k záveru, ze pomoc cerpacím staniciam mala za následok oslobodenie ropných spolocností od ich povinnosti prevziat vsetky náklady cenovej zlavy na pumpe, ktoré poskytol ich prevádzkovatel, alebo ich cast, aby predisiel stratám podielu na trhu (bod 66). Z toho vyplýva, ze Súdny dvor usúdil, ze dolozky o správe ceny, ktoré analyzovala Komisia, mali kogentnú povahu bez toho, aby Súdny dvor zaujal priamo stanovisko o bezpodmienecnom charaktere tejto povinnosti. 57 Tento názor je v súlade s názorom generálneho advokáta Légera, ktorý vo svojich návrhoch k rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanému v bode 20 vyssie (Zb. s. I-5167), pouzil to isté pravidlo ako Súdny dvor. Dôvodnost tohto pravidla preukázal tým, ze uviedol, ze pri neexistencii pomoci sa mu zdá "vysoko pravdepodobné", ze spolocnosti vyuzijú dolozky o správe ceny na návrh ich distribútorov, aby sa vyhli strate podielov na trhu (bod 129 návrhov). 58 Dalej treba preskúmat dolozku zalobcu. Podla znenia tejto dolozky o správe ceny, takzvanej "SSC" poskytnutej zalobcom: "SSC dáva [zalobcovi] za [dalej] upresnených podmienok moznost prevziat na seba cast cenovej zlavy na pumpe, ktoré poskytol koncesionár... Podmienky, za ktorých je [zalobca] pripravený prevziat úcast uvedenú v tabulkách SSC, sú tieto: a) Skutocná pravdepodobnost straty obratu. b) Urcite musí existovat dobrá dohoda so [zalobcom], teda ze [zalobca] sa zúcastní len po dohode s inspektorom [zalobcu] povereným pre oblast koncesionára a len ak tento inspektor súhlasí s úcastou [zalobcu]. c) Koncesionár môze poziadat o úcast [zalobcu], len ak táto úcast bola zriadená písomne, pozri prílohu. ... [Zalobca] má kedykolvek pocas trvania zmluvy právo jednostranne docasne zmenit SSP (vcelku alebo scasti)." 59 Z toho vyplýva, ze zalobca si vyhradzuje právo nepouzit svoju dolozku o správe ceny. Táto dolozka tak len dáva zalobcovi "moznost" kompenzácie casti cenovej zlavy na pumpe. Okrem toho len písomné potvrdenie úcasti zalobcu na kompenzácii cenovej zlavy na pumpe umoznuje prevádzkovatelovi "pozadovat" uplatnenie tejto dolozky. Skutocnost, ze zalobca má právo jednostranne menit túto dolozku, navyse posilnuje dojem, ze zalobca má nad nou plnú kontrolu. Z toho v podstate vyplýva, ze táto dolozka sa môze uplatnit len so súhlasom zalobcu. 60 Z dokumentov, ktoré poskytol zalobca, vsak vyplýva, ze prinajmensom od 1. januára do 15. októbra 1997 uplatnil dolozku o správe ceny v prípade vsetkých zmlúv, v ktorých táto dolozka existovala. Z toho vyplýva, ze zalobca naozaj zamýslal uplatnovat svoju dolozku o správe ceny. 61 Takisto je vhodné uviest, ze ako uznáva zalobca, jeho dolozka zodpovedá opisu, ktorý je uvedený v odôvodnení c. 84 napadnutého rozhodnutia. Okrem toho dolozka zalobcu naozaj zaväzuje zalobcu priznat aspon ciastocnú kompenzáciu za straty, ktoré utrpel jeho zmluvný partner z dôvodu zvýsenia spotrebných daní, ako uvádza Komisia v odôvodnení c. 85 napadnutého rozhodnutia. V skutocnosti, ako zalobca pripustil na pojednávaní, je jasné, ze dolozka o správe ceny sa má uplatnit v prípade straty podielov na trhu, najmä z dôvodu zvýsenia spotrebných daní. To dokazuje aj zalobcove uplatnovanie tejto dolozky v prejednávanom prípade. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze dolozka o správe ceny zalobcu sa musí povazovat za povinnú v zmysle napadnutého rozhodnutia. 62 Komisia tak právom dospela so zretelom na dolozku zalobcu k záveru, ze "[mozno] sa domnievat, ze holandská vláda poskytnutím pomoci prevádzkovatelom na kompenzáciu straty príjmu spôsobenej zvýsením spotrebných daní na lahké oleje v Holandsku, v skutocnosti prevzala cast alebo vsetky povinnosti dodávatela podla [tejto dolozky]" (odôvodnenie c. 85 napadnutého rozhodnutia). Komisia preto správne zaradila cerpacie stanice c. 127, 211, 371, 387, 483 a 494 do clánku 2 písm. c) alebo do clánku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia a ulozila tým povinnost vymáhania pomoci od zalobcu. 63 V dôsledku toho sa prvá cast tohto zalobného dôvodu musí zamietnut ako nedôvodná. 64 V druhej casti svojho zalobného dôvodu zalobca v podstate tvrdí, ze osobne nemal prospech z výhody z poskytnutia dotácií predmetným cerpacím staniciam alebo ciastocnej výhody, pretoze dobrovolne vykonával svoju dolozku o správe ceny. 65 Po prvé je vhodné pripomenút ustálenú judikatúru, podla ktorej sa zákonnost rozhodnutia vo veci státnej pomoci musí posudzovat na základe informácií, ktorými Komisia disponovala v case prijatia tohto rozhodnutia (rozsudky Súdneho dvora Holandsko/Komisia, uz citovaný v bode 20 vyssie, bod 49, a zo 14. septembra 2004, Spanielsko/Komisia, C-276/02, Zb. s. I-8091, bod 31). 66 Nikto vsak netvrdí, ze Komisia mala v case prijatia napadnutého rozhodnutia vedomost o skutocnosti, ze zalobca pokracoval vo vykonávaní svojej dolozky o správe ceny aj napriek zavedeniu docasnej úpravy. V dôsledku toho, ak je to pravda, táto skutocnost nemôze ovplyvnit zákonnost napadnutého rozhodnutia. 67 Po druhé treba poznamenat, ze Komisia pri skúmaní schémy pomoci, o akú ide v prejednávanom prípade, vo vseobecnosti nemôze a ani nie je povinná presne identifikovat sumu pomoci, ktorú získal kazdý príjemca. Osobitné okolnosti vlastné jednému príjemcovi schémy pomoci preto mozno posúdit az v stádiu vymáhania pomoci (pozri v tom zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, body 89 az 91 a tam citovanú judikatúru). Tento prístup potvrdil v prejednávanom prípade Súdny dvor vo svojom rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanom v bode 20 vyssie, v ktorom uviedol, ze "povinnost clenského státu vypocítat presnú sumu pomoci, ktorá sa má vymôct, osobitne ak ako v prejednávanom prípade, v ktorom ide o velký pocet cerpacích staníc, tento výpocet závisí od informácií, ktoré neoznámil Komisii, zapadá do sirsieho rámca povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá navzájom zaväzuje Komisiu a clenské státy pri implementácii pravidiel Zmluvy v oblasti státnej pomoci" (bod 91). 68 V dôsledku toho, ak sú skutocnosti uvádzané zalobcom presné, nemôzu ovplyvnit zákonnost napadnutého rozhodnutia, ale len spôsob vymáhania pomoci. Podla ustálenej judikatúry vsak "v prípade neexistencie príslusnej právnej úpravy Spolocenstva sa pomoc vyhlásená za nezlucitelnú so spolocným trhom musí vymáhat v súlade s pravidlami stanovenými vnútrostátnym právom" (pozri rozsudok Holandsko/Komisia, uz citovaný v bode 20 vyssie, bod 90, a tam citovanú judikatúru). Len vnútrostátny sudca môze posúdit okolnosti týkajúce sa tohto výkonu (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 24. júla 2003, Sicilcassa a i., C-297/01, Zb. s. I-7849, body 41 a 42, a rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T-459/93, Zb. s. II-1675, bod 104). 69 Ak ako v prejednávanom prípade dotknutý clenský stát poukázal na tazkosti pri výkone rozhodnutia Komisie vo veci pomoci a vyriesil ich v rámci lojálnej spolupráce s Komisiou, opatrenia výkonu napokon prijaté týmto clenským státom posudzuje vnútrostátny sudca. Tak je tomu aj v prípade, ak Komisia súhlasila s výkonom navrhnutým dotknutým clenským státom. Tento súhlas len vyjadruje stanovisko Komisie, pokial ide o prijatelnost tohto výkonu z hladiska práva Spolocenstva so zretelom na tazkosti výkonu, ktoré mal tento clenský stát, ale nemení zodpovednost dotknutého clenského státu, pokial ide o identifikáciu a spôsob vyriesenia týchto tazkostí. Ak by existoval spor týkajúci sa vymáhania pomoci po tomto súhlase, najmä so zretelom na skutkové zistenia v napadnutom rozhodnutí alebo so zretelom na presnú kvantifikáciu skutocnej výhody, ktorá sa má vymôct, je povinnostou vnútrostátneho sudcu vyriesit tieto pretrvávajúce tazkosti výkonu prostredníctvom vnútrostátnych pravidiel so zretelom na napadnuté rozhodnutie a prípadne so zretelom na tieto pretrvávajúce tazkosti so zohladnením súhlasu Komisie. V prípade pochybnosti má vnútrostátny sudca vzdy moznost opýtat sa Komisie podla zásady lojálnej spolupráce (pozri v tom zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., C-39/94, Zb. s. I-3547, body 49 a 50, a tam citovanú judikatúru, ako aj analogicky rozsudok Holandsko/Komisia, uz citovaný v bode 20 vyssie, body 91 a 92), alebo polozit Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku (pozri rozsudok Siemens/Komisia, uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 104, a tam citovanú judikatúru). 70 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze prvá cast druhého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnut ako neúcinná. 71 V tretej casti svojho zalobného dôvodu zalobca tvrdí, ze s pomocou nie je spojené narusenie hospodárskej sútaze a ovplyvnenie obchodu medzi clenskými státmi, najmä z dôvodu pravidla de minimis. 72 Tieto tvrdenia boli predlozené Súdnemu dvoru vo veci vedúcej k rozsudku Holandsko/Komisia, uz citovanému v bode 20 vyssie (bod 30, in fine). Súdny dvor ich zamietol vcelku (body 37 az 39) a odkázal, pokial ide o ropné spolocnosti, ako je zalobca, na body 60 az 66 svojho rozsudku. Súdny dvor tak usúdil, ze úcelom pomoci bolo vyhnút sa tomu, aby z dôvodu zvýsenia cien pohonných látok v nadväznosti na zvýsenie spotrebných daní v Holandsku neutrpeli cerpacie stanice umiestnené v blízkosti nemeckej hranice pokles obratu vzhladom na konkurencnejsie ceny v Nemecku (bod 63). Dodal, ze takýto úcel sledovali aj dolozky o správe ceny (bod 64). Skonstatoval, ze pomoc poskytnutá cerpacím staniciam viazaným na ropné spolocnosti prostredníctvom dolozky o správe ceny mala hospodárske dôsledky pre dotknuté spolocnosti, pretoze v kazdom prípade mala za následok oslobodenie týchto spolocností od ich povinnosti prevziat vsetky alebo cast nákladov cenovej zlavy na pumpe poskytnutej ich distribútorom s cielom zabránit strate podielov na trhu. Z toho dospel k záveru, ze docasná úprava tak predstavovala pomoc v prospech ropných spolocností, pretoze jej následkom bolo zmiernenie bremena, ktoré by normálne zatazovalo rozpocet spolocností úzkostlivo si stráziacich svoje konkurencné postavenie vzhladom na vývoj vnútorného alebo medzinárodného trhu (bod 66). 73 Z toho jasne vyplýva, ze pre Súdny dvor bolo s predmetnou pomocou, pokial ide najmä o ropné spolocnosti, spojené narusenie hospodárskej sútaze a ovplyvnenie obchodu medzi clenskými státmi. 74 Zalobca pritom nepredlozil ziadny osobitný dôkaz, najmä o jeho osobnom postavení, ktorý by mohol v jeho prípade ovplyvnit vseobecné posúdenie Súdneho dvora. 75 Súd prvého stupna preto konstatuje, ze napadnuté rozhodnutie je platné v rozsahu, v akom uvádza narusenie hospodárskej sútaze a ovplyvnenie obchodu medzi clenskými státmi. V dôsledku toho sa tretia cast tohto zalobného dôvodu musí zamietnut ako zjavne nedôvodná. 76 Kedze sa zamietli vsetky casti tohto zalobného dôvodu, tento zalobný dôvod sa musí zamietnut ako celok. O zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady správneho úradného postupu - Tvrdenia úcastníkov konania 77 V tomto zalobnom dôvode zalobca uvádza, ze Komisia porusila zásadu správneho úradného postupu tým, ze dotknuté strany neinformovala o opatreniach, ktoré voci nim plánovala prijat, a tým, ze im neumoznila vyjadrit svoj názor. Uvádza ustálenú judikatúru, podla ktorej respektovanie práva na obhajobu zabezpecené vo vsetkých konaniach, ktoré sa môzu týkat dotknutej osoby a z ktorých pre nu môzu vyplývat negatívne dôsledky, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva a musí byt zabezpecené, aj ked neexistuje právna úprava predmetného konania (rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. decembra 1994, Lisrestal a i./Komisia, T-450/93, Zb. s. II-1177, bod 42). 78 Zalobcovi bolo ulozené vrátenie dotknutej pomoci holandskému státu. Nebol pritom o tejto povinnosti dopredu informovaný. Na jednej strane sa nezúcastnil správneho konania na vnútrostátnej úrovni. To preukazuje, ze holandské orgány ho nepovazovali za príjemcu pomoci. Na strane druhej Komisia ziadnym spôsobom nekontaktovala ropné spolocnosti pocas tohto konania. Oznámenie o zacatí konania, podla ktorého "Komisia nemôze vylúcit, ze ropné spolocnosti sú priamymi príjemcami pomoci", je prílis vágne, aby ho bolo mozné povazovat za výzvu na predlozenie svojho stanoviska. Zalobca zdôraznuje, ze oznámenie len uviedlo, ze vlastníctvo dotknutých cerpacích staníc môze viest k tomu, ze dotknutá ropná spolocnost bude povazovaná za "príjemcu" pomoci a bude ju tak musiet vrátit. Ak je mozné si predstavit takýto mechanizmus, tak je napadnuté rozhodnutie zalozené na celkom novom prvku, a to dolozke o správe ceny. Zalobca pritom nemal v tejto súvislosti moznost predlozit svoje stanovisko. 79 Komisia povazuje za postacujúce pripomenút, ze zalobca predlozil pripomienky pocas správneho konania, pricom najmä uviedol, ze cerpacie stanice ho poziadali o zvýsenie svojich marzí a on sám zaslal Komisii svoju typovú zmluvu obsahujúcu jeho dolozku o správe ceny. Bolo by paradoxné dnes usudzovat, ze Komisia nesmela pouzit túto informáciu, pretoze mala v tejto otázke najprv vypocut zalobcu. Zalobca bol teda dobre oboznámený s podrobnostami prípadu. Komisia takisto zdôraznuje skutocnost, ze musela holandským orgánom vydat 20. januára 1999 príkaz, aby získala doplnkové informácie o dolozke o správe ceny. - Posúdenie Súdom prvého stupna 80 Na úvod je vhodné pripomenút, ze správne konanie vo veci státnej pomoci je otvorené len dotknutému clenskému státu (rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 81). Podniky - príjemcovia pomoci sú povazované len za dotknuté strany v tomto konaní (rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, T-228/99 a T-233/99, Zb. s. II-435, bod 122). Z toho vyplýva, ze dotknuté strany bez toho, aby sa mohli opierat o právo na obhajobu priznané osobám, voci ktorým sa vedie konanie, majú len právo zúcastnit sa správneho konania v primeranom rozsahu so zretelom na okolnosti prejednávaného prípadu (rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, uz citovaný, bod 83, a rozsudok Súdu prvého stupna z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T-371/94 a T-394/94, Zb. s. II-2405, bod 60). 81 Podla clánku 88 ods. 2 ES má Komisia povinnost vyzvat dotknuté strany, aby predlozili svoje pripomienky v stádiu formálneho vysetrovania. Pokial ide o túto povinnost, podla ustálenej judikatúry predstavuje uverejnenie oznámenia v úradnom vestníku primeraný prostriedok na oboznámenie vsetkých dotknutých strán o zacatí konania (rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 17), a "jediným cielom tohto oznámenia je získat od zúcastnených strán vsetky informácie ako vodidlo pre Komisiu so zretelom na jej budúce kroky" (rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813, bod 19, a rozsudok Súdu prvého stupna z 22. októbra 1996, Skibsvćrftsforeningen a i./Komisia, T-266/94, Zb. s. II-1399, bod 256). 82 V dôsledku toho sa zalobca nemôze odvolávat na porusenie zásady správneho úradného postupu z dôvodu, ze Komisia osobne nevyziadala od zalobcu pripomienky ku konaniu o preskúmaní pomoci. 83 Naopak je pravdou, ze Komisia má povinnost zabezpecit, aby dotknuté strany mohli predlozit svoje pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zistovania v oblasti státnej pomoci (rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 170, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T-109/01, Zb. s. II-127, body 45 a 46). 84 Zalobca v tejto súvislosti tvrdí, ze oznámenie o zacatí konania bolo prílis vágne na to, aby sa mohol povazovat za dotknutú stranu ako ropná spolocnost. 85 Na úvod je vhodné pripomenút, ze Komisia musí zacat konanie vo veci formálneho zistovania a informovat dotknuté strany, ak má ku koncu predbezného preskúmania vázne pochybnosti o zlucitelnosti financného opatrenia so spolocným trhom. Z toho vyplýva, ze Komisia nemôze mat povinnost predlozit úplnú analýzu dotknutej pomoci vo svojom oznámení o zacatí tohto konania. Komisia naopak musí definovat dostatocným spôsobom rozsah svojho preskúmania, aby tak nezbavila právo dotknutých strán predlozit svoje pripomienky svojho významu. 86 V prejednávanom prípade Komisia vo svojom rozhodnutí o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vyzvala najmä dotknuté strany, aby predlozili svoje pripomienky, a uviedla, ze nie je vylúcené, pokial ide o ropné spolocnosti, ze tieto spolocnosti budú povazované za príjemcov pomoci a budú ju musiet vrátit. Komisia zalozila túto moznost na skutocnosti, ze sloboda nezávislých prevádzkovatelov by v tomto bode mohla byt obmedzená výhradnými kúpnymi alebo nájomnými zmluvami (kontrola de facto) a ze sa musia de facto povazovat za obchodníkov zamestnaných ropnou spolocnostou, teda subjekty, ktoré nenesú riziko spojené s prevádzkou cerpacej stanice (odôvodnenia c. 7 a 8 oznámenia). 87 Iste, treba priznat, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí upustila od pouzitia svojej teórie kontroly ropných spolocností de facto nad cerpacími stanicami formou výhradných kúpnych zmlúv, na ktorej spocívali jej pochybnosti v rozhodnutí o zacatí konania (odôvodnenie c. 75 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho v tomto rozhodnutí o zacatí konania neuviedla okolnost, na základe ktorej samotná existencia dolozky o správe ceny postacovala na to, aby sa ropné spolocnosti povazovali za príjemcov pomoci de facto. Pre zalobcu teda bolo tazké vyjadrit sa o tomto konkrétnom bode. Z tohto rozhodnutia o zacatí konania vsak vyplýva, ze Komisia v tomto stádiu jej uvazovania a so zretelom na minimum informácií, ktorými disponovala, neidentifikovala tento osobitný mechanizmus prenosu prospechu pomoci. 88 Komisia naopak uz v stádiu oznámenia úcinne polozila svoje otázky týkajúce sa skutocného príjemcu pomoci, najmä so zretelom na kontrolu, ktorú ropné spolocnosti vykonávajú prostredníctvom výhradných zmlúv o dodávke. Aj ked tieto otázky boli v tomto ranom stádiu uvazovania Komisie smerované na nezávislost cerpacích staníc so zretelom na ich zaradenie do kategórie cerpacích staníc Co/Co, nic to nemení na tom, ze v oznámení sa nachádzal základný koncept, ze ropné spolocnosti môzu byt skutocnými príjemcami pomoci vzhladom na výhradné zmluvy o dodávke. 89 Okrem toho treba skonstatovat, ze zalobca dostatocne relevantne porozumel tomuto konceptu na to, aby na jednej strane poskytol Komisii svoju typovú zmluvu, ako aj svoju dolozku o správe ceny a na strane druhej informoval, ze pomoc povazuje za nevyhnutnú, pretoze cerpacie stanice ho ziadajú o zvýsenie svojich marzí. Povaha úkonu zalobcu, ktorý poskytol svoju dolozku o správe ceny, paradoxne preukazuje, ze mohol pochopit, ktoré podstatné skutocnosti mohli byt relevantné pre prijatie konecného rozhodnutia. To, ze Komisia pouzila najmä skutocnosti, ktoré poskytol zalobca, na úcel podpory odôvodnenia, na základe ktorého bol zalobca povinný vrátit pomoc, je v súlade s duchom konania vo veci formálneho zistovania, na základe ktorého sú dotknuté strany zdrojom informácií Komisie. 90 V tejto súvislosti treba zamietnut tvrdenie zalobcu prednesené na pojednávaní, ze jeho úkon voci Komisii v ziadnom prípade nezodpovedá úcasti na konaní vo veci formálneho zistovania pomoci. Postacuje skonstatovat, ze po uverejnení oznámenia týkajúceho sa zacatia konania vo veci formálneho zistovania zalobca poskytol Komisii svoje mimoriadne relevantné pripomienky, ktoré sa priamo týkajú vysetrovanej pomoci. Tento úkon zalobcu sa teda musí povazovat de facto, ak nie de iure, za úcast na konaní vo veci formálneho zistovania v postavení dotknutej strany. 91 V dôsledku toho si Komisia bez porusenia zásady správneho úradného postupu v rámci prostriedkov, ktoré mala k dispozícii, splnila riadne svoju povinnost umoznit dotknutým stranám predlozit úcinne svoje pripomienky pocas konania vo veci formálneho zistovania pomoci. 92 Vzhladom na vyssie uvedené sa tento zalobný dôvod zamieta ako nedôvodný. O trovách 93 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu vsetkých trov konania v súlade s návrhmi Komisie. 94 Podla clánku 87 ods. 4 prvého pododseku tohto rokovacieho poriadku clenské státy, ktoré vstúpili do konania, znásajú svoje trovy konania. Holandské královstvo znása vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (druhá rozsírená komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Zalobca znása vlastné trovy konania, ako aj trovy konania Komisie. 3. Holandské královstvo znása vlastné trovy konania. Pirrung Meij Forwood Pelikánová Papasavvas Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 31. mája 2006. Tajomník Predseda komory E. Coulon J. Pirrung __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: holandcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXRl8r8D/L98019-7488TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXRl8r8D/L98019-7488TMP.html#Footref*