ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA z 20. septembra 2001 ([1]*) "Clánok 85 Zmluvy ES (teraz clánok 81 ES) - Zmluva o výlucnom nákupe piva - Nájom výcapu - Kartel - Nárok zmluvnej strany na náhradu skody" Vo veci C-453/99, ktorej predmetom je návrh podaný podla clánku 234 ES, ktorým Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené královstvo) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútrostátnym súdom medzi Courage Ltd a Bernard Crehan a medzi Bernard Crehan a Courage Ltd a i. Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade clánku 85 Zmluvy ES (teraz clánok 81 ES) a ostatných ustanovení práva Spolocenstva, SÚDNY DVOR, v zlození: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, M. Wathelet (spravodajca) a V. Skouris, sudcovia D. A. O. Edward, P. Jann, L. Sevón, F. Macken a N. Colneric, J. N. Cunha Rodrigues a C. W. A. Timmermans, generálny advokát: J. Mischo, tajomník: L. Hewlett, referentka, so zretelom na písomné pripomienky, ktoré predlozili: - Courage Ltd, v zastúpení: N. Green, QC, ktorého splnomocnila A. Molyneux, solicitor, - pán Crehan, v zastúpení: D. Vaughan, QC, a M. Brealey, barrister, ktorých splnomocnil R. Croft, solicitor, - vláda Spojeného královstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci K. Parker, QC, - francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger a R. Loosli-Surrans, splnomocnené zástupkyne, - talianska vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca, - svédska vláda, v zastúpení: L. Nordling a I. Simfors, splnomocnení zástupcovia, - Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: K. Wiedner, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci N. Khan, barrister, so zretelom na správu pre pojednávanie, po vypocutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Courage Ltd, v zastúpení: N. Green a M. Gray, barrister, pán Crehan, v zastúpení: D. Vaughan a M. Brealey, vláda Spojeného královstva, v zastúpení: J. E. Collins a K. Parker, Komisia, v zastúpení: K. Wiedner a N. Khan, na pojednávaní zo 6. februára 2001, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 22. marca 2001, vyhlásil tento Rozsudok 1 Uznesením zo 16. júla 1999 doruceným Súdnemu dvoru 30. novembra 1999 Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) polozil v súlade s clánkom 234 ES, styri predbezné otázky týkajúce sa výkladu clánku 85 Zmluvy ES (teraz clánok 81 ES) a ostatných ustanovení európskeho práva. 2 Tieto otázky boli polozené v spore medzi spolocnostou Courage Ltd (dalej len "Courage") a pánom Crehanom, prevádzkovatelom výcapu, vo veci neuhradených dodávok piva. Skutkový stav a prejudiciálne otázky 3 V roku 1990 sa Courage, pivovar v Spojenom královstve s 19 %-ným podielom na trhu predaja piva, a Grand Metropolitan (dalej len "Grand Met"), spolocnost s rôznou majetkovou úcastou v oblasti hotelových a restauracných sluzieb, sa dohodli na zlúcení svojich výcapov (dalej len "puby"), ktoré prenajímali jednotlivým prevádzkovatelom. Na tento úcel previedli tieto puby na spolocnost Inntrepreneur Estates Ltd (dalej len "IEL"), ktorú vlastnia rovným dielom Courage a Grand Met. Dohoda uzavretá medzi IEL a Courage stanovovala, ze nájomcovia IEL boli povinní nakupovat pivo výlucne od Courage. Courage bola povinná dodávat objednané mnozstvo piva za ceny uvedené v cenníku, ktorý sa uplatnoval vo vztahu k pubom prenajatým IEL. 4 IEL predkladala svojim nájomcom typové nájomné zmluvy. Výsku nájomného bolo mozné dojednat s budúcim nájomcom, povinnost výlucného nákupu a ostatné zmluvné klauzuly vsak nemohli byt predmetom vzájomnej dohody zmluvných strán. 5 V roku 1991 pán Crehan uzatvoril s IEL dve nájomné zmluvy na dobu dvadsiatich rokov s povinnostou výlucného nákupu v prospech Courage. Nájomné bolo mozné menit kazdých pät rokov, a to len jeho zvýsením, aby sa vyrovnalo najvyssiemu nájomnému za predchádzajúce obdobie alebo najlepsiemu nájomnému, ktoré bolo mozné dosiahnut na volnom trhu na zostávajúce obdobie za podmienok uvedených v nájomnej zmluve. Prevádzkovatel pivárne bol povinný odoberat urcité minimálne mnozstvo urceného druhu piva a IEL súhlasila s tým, aby urcené druhy piva boli dodávané prevádzkovatelovi výcapu prostredníctvom Courage za ceny uvedené v jej cenníku. 6 V roku 1993 Courage, zalobkyna vo veci samej, podala zalobu s cielom zaviazat pána Crehana, zalovaného vo veci samej, na zaplatenie sumy vo výske 15 266 GBP zodpovedajúcej nezaplateným dodávkam piva. Pán Crehan namietal dôvodnost tejto zaloby tvrdiac, ze povinnost odoberat pivo je v rozpore s clánkom 85 Zmluvy. Zároven podal protinávrh, ktorým sa domáhal náhrady skody. 7 Pán Crehan uviedol, ze Courage predávala svoje pivo nezávislým prevádzkovatelom pubov za ceny podstatne nizsie ako tie uvedené v cenníku platnom pre prevádzkovatelov nájomníkov IEL viazaných ustanovením o výlucnom nákupe piva. Tvrdil, ze rozdiel medzi cenami mal za následok pokles výnosnosti podnikatelskej cinnosti prevádzkovatelov viazaných uvedeným ustanovením a ze tí boli nútení ukoncit podnikanie. 8 Typová nájomná zmluva, ktorú pouzívali Courage, Grand Met a ich dcérske spolocnosti, bola oznámená Komisii v roku 1992. V roku 1993 vydala Komisia správu v súlade s clánkom 19 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) c. 17, prvé nariadenie implementujúce clánky 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204), v ktorej informovala o svojom zámere udelit výnimku podla clánku 85 ods. 3 Zmluvy. 9 Oznámenie bolo stiahnuté v októbri 1997 po tom, co IEL zacala pouzívat nové typové zmluvy, ktoré boli nanovo oznámené Komisii. Nová nájomná zmluva vsak nie je predmetom sporu vo veci samej, zaloby sa týkajú zavedenia ustanovenia o výlucnom nákupe piva podla starej nájomnej zmluvy. 10 Dôvody, ktoré viedli Court of Appeal k tomu, aby polozil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, sú nasledujúce. 11 Podla vnútrostátneho súdu anglické právo neumoznuje zmluvnej strane dohody, ktorá je v rozpore so zákonom, aby pozadovala od druhej zmluvnej strany náhradu skody. Z toho vyplýva, ze aj ked zalobný dôvod pána Creahana, podla ktorého nájomná zmluva, ktorú uzavrel, odporuje clánku 85 Zmluvy, je opodstatnený, podla anglického práva bude konanie vo veci náhrady skody zastavené. 12 Court of Appeal rozhodol v rozsudku predchádzajúcom návrhu na zacatie prejudiciálneho konania bez toho, aby povazoval za nevyhnutné obrátit sa na Súdny dvor, ze clánok 85 ods. 1 Zmluvy má za ciel ochranovat tretie osoby, konkurentov alebo spotrebitelov a nie strany zmluvy odporujúcej zákonu. Tieto zmluvné strany sú subjektmi, ktoré obmedzili hospodársku sútaz, a nie obetami takéhoto obmedzenia. 13 Court of Appeal zdôraznil, ze Najvyssí súd Spojených státov amerických rozhodol v prípade Perma Life Mufflers Inc./Int'l Parts Corp. [392 U. S. 134 (1968)], ze strana zmluvy, ktorá je v rozpore s pravidlami hospodárskej sútaze, môze, pokial je v situácii ekonomickej podriadenosti, podat zalobu na náhradu skody proti druhej zmluvnej strane. 14 Court of Appeal sa tiez zaoberal otázkou zlucitelnosti zastavenia konania podla anglického práva vo veci nárokov pána Crehana uvedených v bode 6 tohto rozsudku s právom Spolocenstva. 15 Court of Appeal zdôraznuje, ze v prípade, ak by právo Spolocenstva poskytovalo strane zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz právnu ochranu obdobnú tej, ktorú poskytuje právo Spojených státov amerických, tak by doslo k moznému konfliktu medzi zásadou procesnej nezávislosti a zásadou jednotnej aplikácie práva Spolocenstva. 16 Za týchto podmienok Court of Appeal rozhodol prerusit konanie a polozit Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: "1. Je potrebné vykladat clánok 81 ES (predtým clánok 85) v tom zmysle, ze strana zmluvy o nájme výcapu odporujúcej zákonu, ktorá obsahuje klauzulu výlucnosti, sa môze dovolávat clánku 81 ES, aby jej bola poskytnutá právna ochrana ('relief`) voci druhej zmluvnej strane? 2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je mozné priznat strane pozadujúcu právnu ochranu ('relief`) nárok na náhradu skody z titulu ujmu spôsobenej tým, ze sa musela podriadit zmluvnému dojednaniu odporujúcemu clánku 81? 3. Je ustanovenie vnútrostátneho práva, ktoré urcuje, ze súdne orgány by nemali umoznit osobe dovolávat sa a/alebo opierat sa o vlastné protiprávne konanie, ako nevyhnutný krok na priznanie náhrady skody, v súlade s právom Spolocenstva? 4. Ak je odpoved na tretiu otázku kladná, je za urcitých okolností takéto ustanovenie nezlucitelné s európskym právom, aké okolnosti by mal vnútrostátny súd zobrat do úvahy?" O otázkach 17 Svojou prvou, druhou a tretou otázkou, ktoré treba skúmat spolu, sa vnútrostátny súd v podstate pýta, ci strana zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz v zmysle clánku 85 Zmluvy je oprávnená dovolávat sa tohto ustanovenia pred vnútrostátnym súdom s cielom dosiahnut právnu ochranu ("relief") voci druhej zmluvnej strane, najmä náhradu ujmy, o ktorej táto strana tvrdí, ze bola spôsobená tým, ze sa musela podriadit zmluvnému dojednaniu odporujúcemu clánku 85, a následne, ci vnútrostátne právo, ktoré nepriznáva osobe právo opriet sa pri domáhaní sa nároku na náhradu skody o vlastné protiprávne úkony, nie je v rozpore s právom Spolocenstva. 18 V prípade, ak právo Spolocenstva bráni vnútrostátnemu ustanoveniu takejto povahy, vnútrostátny súd sa svojou stvrtou otázkou pýta, aké okolnosti musia byt zobraté do úvahy, aby bolo mozné zhodnotit dôvodnost zaloby na náhradu skody. 19 Je potrebné najprv pripomenút, ze Zmluva o EHS vytvorila svoj vlastný právny poriadok, ktorý je integrovaný do právnych systémov clenských státov, ktorých vnútrostátne súdy sú povinné ho uplatnovat. Tento právny poriadok sa vztahuje nielen na clenské státy, ale aj na státnych príslusníkov týchto státov. Právo Spolocenstva ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súcastou ich právneho dedicstva. Tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané Zmluvou, ale aj v súvislosti s povinnostami, ktoré zmluva ukladá spôsobom jasne definovaným vo vztahu k jednotlivcom i vo vztahu k clenským státom a orgánom Spolocenstva (pozri rozsudky z 5. februára 1963, Van Gend en Loos, 26/62, Zb. s. 3, 23, a z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1158 az 1160, a z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 31). 20 Po druhé, clánok 85 Zmluvy ES je v súlade s clánkom 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz clánok 3 ods. 1 písm. g) ES] základným ustanovením nevyhnutným na naplnenie úloh zverených Spolocenstvu a osobitne na fungovanie vnútorného trhu (pozri rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss, C-126/97, Zb. s. I-3055, bod 36). 21 Napokon význam tohto ustanovenia viedol tvorcov Zmluvy k tomu, aby v clánku 85 ods. 2 Zmluvy ES výslovne stanovili, ze dohody a rozhodnutia zakázané v zmysle tohto ustanovenia sú absolútne neplatné (rozsudok Eco Swiss, uz citovaný, bod 36). 22 Sudca je povinný túto neplatnost, ktorú môze kazdý namietat, zohladnit, akonáhle dôjde k splneniu podmienok na uplatnenie clánku 81 ods. 1 ES a dotknutá dohoda neodôvodnuje poskytnutie výnimky na základe clánku 81 ods. 3 ES (pozri v súvislosti s posledným bodom najmä rozsudok z 9. júla 1969, Portelange, 10/69, Zb. s. 309, bod 10). Kedze v prípade neplatnosti upravenej clánkom 81 ods. 2 ES ide o absolútnu neplatnost, dohoda, ktorá je na základe tohto ustanovenia neplatná, je neúcinná aj vo vztahoch medzi jej úcastníkmi a nemozno ju uplatnit voci tretím osobám (pozri rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin, 22/71, Zb. s. 949, bod 29). Okrem toho táto neplatnost môze ovplyvnit vsetky minulé aj budúce úcinky dotknutej dohody alebo rozhodnutia (pozri rozsudky zo 6. februára 1973, Brasserie de Haecht, 48/72, Zb. s. 77, bod 26). 23 Po tretie je potrebné pripomenút, ze clánok 85 ods. 1 Zmluvy ES a clánok 86 Zmluvy ES spôsobujú priame úcinky vo vztahoch medzi jednotlivcami a zakladajú dotknutým osobám práva, ktoré sú vnútrostátne súdy povinné ochranovat (pozri rozsudky z 30. januára 1974, BRT a SABAM, nazývaný "BRT I", 127/73, Zb. s. 51, bod 16; z 18. marca 1997, Guérin automobiles/Komisia, C-282/95 P, Zb. s. I-1503, bod 39). 24 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze kazdý jednotlivec sa môze domáhat na súde porusenia clánku 85 ods. 1 Zmluvy, a to aj vtedy, ked je stranou zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz v zmysle uvedeného ustanovenia. 25 Pokial ide o moznost pozadovat náhradu skody spôsobenej zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz, treba pripomenút, ze je úlohou vnútrostátnych súdov poverených v rámci ich právomocí uplatnovaním noriem práva Spolocenstva, aby zabezpecovali úplnú úcinnost týchto noriem a ochrany práv, ktoré poskytujú jednotlivcom (pozri najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 16, a z 19. júna 1990, Factortame a i., C-213/89, Zb. s. I-2433, bod 19). 26 Úplná úcinnost clánku 85 Zmluvy ES a najmä potrebný úcinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1 by boli spochybnené, ak by sa akákolvek osoba nemohla domáhat náhrady skody, ktorá jej bola spôsobená zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz. 27 Takéto právo posilnuje operatívnost pravidiel hospodárskej sútaze Spolocenstva a svojou povahou odrádza od casto utajených dohôd a postupov, ktoré sú spôsobilé obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz. S týmto cielom môzu zaloby o náhradu skody prejednávané vnútrostátnymi súdmi podstatne prispiet k zachovaniu úcinnej hospodárskej sútaze v Spolocenstve. 28 Za týchto podmienok nie je mozné vopred vylúcit, ze zalobu podaná strana zmluvy údajne odporujúcej pravidlám hospodárskej sútaze. 29 V prípade neexistencie právnej úpravy Spolocenstva v danej oblasti nálezí vnútrostátnemu právnemu poriadku kazdého z clenských státov, aby urcil kompetentné súdne orgány a upravil procesné postupy v prípade zalôb urcených na zabezpecenie ochrany práv, ktoré dotknutým osobám vyplývajú z priameho úcinku práva Spolocenstva za predpokladu, ze jednak takéto postupy nie sú menej výhodné ako postupy týkajúce sa obdobných vnútrostátnych konaní (zásada primeranosti) a jednak ze nespôsobujú faktickú nemoznost alebo výrazné stazenie výkonu práv priznaných právnym poriadkom Spolocenstva (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 10. júla 1997, Palmisani, C-261/95, Zb. s. I-4025, bod 27). 30 Vo vztahu k vyssie uvedenému Súdny dvor uz rozhodol, ze právo Spolocenstva nebráni tomu, aby vnútrostátne súdy dbali na to, aby ochrana práv zarucených právnym poriadkom Spolocenstva nemala za následok bezdôvodné obohatenie oprávnených osôb (pozri najmä rozsudky zo 4. októbra 1979, Ireks-Arkady/Rada a Komisia, 238/78, Zb. s. 2955, bod 14; z 21. septembra 2000, Michaďlidis, C-441/98 a C-442/98, Zb. s. I-7145, bod 31). 31 Takisto právo Spolocenstva nebráni tomu, ak za podmienky, ze sa dodrzí zásada rovnocennosti a zásada efektivity (pozri rozsudok z 10. júla 1997, Palmisani, uz citovaný, bod 27), vnútrostátne právo odmietne strane, o ktorej sa domnieva, ze nesie znacnú zodpovednost za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, priznat nárok na náhradu skody vo vztahu k druhej zmluvnej strane. V súlade so zásadou uznávanou vo väcsine právnych systémoch clenských státov, ktorú uz Súdny dvor aplikoval (pozri rozsudok zo 7. februára 1973, Komisia/Taliansko, 39/72, Zb. s. 101, bod 10), zalobca nemôze vyuzit svoje vlastné protiprávne konanie, ktoré mu bolo dokázané, proti svojmu zmluvnému partnerovi. 32 Vzhladom na to medzi prvky posúdenia, ktoré môze vnútrostátny súd zobrat do úvahy, je potrebné uviest ekonomický a právny kontext, v ktorom sa strany nachádzajú, ako aj, ako to správne uviedla vláda Spojeného královstva, negociacnú pozíciu a správanie obidvoch zmluvných strán. 33 Osobitne prinálezí uvedenému súdu preskúmat, ci strana, ktorá tvrdí, ze utrpela ujmu v dôsledku uzavretia zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz, sa nachádzala v podriadenom postavení vo vztahu k druhej zmluvnej strane, a to tak, ze by bola vázne ohrozená jej volnost dojednat ustanovenia tejto zmluvy, ako aj jej schopnost predíst skode alebo obmedzit jej rozsah, najmä vcasným vyuzitím vsetkých jej dostupných prostriedkov právnej ochrany. 34 Odvolávajúc sa na rozsudky súdneho dvora z 13. decembra 1967, Piváren Haechst (33/67, Zb. s. 525, s. 537), a z 28. februára 1991, Delimitis (C-234/89, Zb. s. I-935, body 14 az 26), Komisia a vláda Spojeného královstva tiez správne uviedli, ze môze íst o zmluvu odporujúcu clánku 85 ods. 1 Zmluvy z dôvodu, ze patrí do siete obdobných zmlúv, ktoré vytvárajú kumulatívny úcinok v rámci hospodárskej sútaze. V takomto prípade zmluvný partner vlastníka siete nemôze niest znacnú zodpovednost za porusenie clánku 85 Zmluvy, najmä ak mu boli zmluvné podmienky nanútené vlastníkom siete. 35 V protiklade s tým, co tvrdí Courage, rozdielne posúdenie rozsahu zodpovednosti nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, podla ktorej nie je na úcely aplikácie clánku 85 ods. 1 Zmluvy dôlezité, ci sú si zmluvné strany rovné, co sa týka ich ekonomickej pozície a funkcie (pozri najmä rozsudok z 13. júla 1966, 56 a 58/94, Constent a Grundig/Komisia, Zb. s. 429, s. 493). Táto judikatúra sa týka podmienok aplikácie clánku 85 Zmluvy, no otázky polozené Súdnemu dvoru v predmetnej veci sa vztahujú na urcité obciansko-právne následky porusenia tohto ustanovenia. 36 Vzhladom na vsetky predchádzajúce úvahy treba odpovedat na polozené otázky takto: - strana zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz v zmysle clánku 85 Rímskej zmluvy je oprávnená dovolávat sa tohto ustanovenia pred vnútrostátnym súdom s cielom dosiahnut právnu ochranu ("relief") voci druhej zmluvnej strane, - clánok 85 Zmluvy bráni ustanoveniu vnútrostátneho právneho poriadku, ktoré zakazuje strane zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz podla tohto ustanovenia pozadovat náhradu skody spôsobenej realizáciou tejto zmluvy iba z dôvodu, ze zalobca je stranou tejto zmluvy, - právo Spolocenstva nie je proti tomu, aby vnútrostátne právo odmietlo strane zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz, o ktorej sa domnieva, ze nesie znacnú zodpovednost za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, priznat moznost opriet sa o vlastné protiprávne konanie s cielom dosiahnut náhradu skody. O trovách 37 Francúzska, talianska, svédska vláda a vláda Spojeného královstva, ako aj Komisia Európskych spolocenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhladom na to, ze konanie pred Súdnym dvorom má vo vztahu k úcastníkom konania vo veci samej incidencný charakter a bolo zacaté v súvislosti s prekázkou postupu v konaní pred vnútrostátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútrostátny súd. Z týchto dôvodov SÚDNY DVOR o otázkach, ktoré mu predlozil Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) na základe uznesenia zo 16. júla 1999, rozhodol takto: 1. Strana zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz v zmysle clánku 85 Zmluvy je oprávnená dovolávat sa tohto ustanovenia pred vnútrostátnym súdom s cielom dosiahnut právnu ochranu ("relief") voci druhej zmluvnej strane. 2. Clánok 85 Zmluvy bráni ustanoveniu vnútrostátneho právneho poriadku, ktoré zakazuje strane zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz podla tohto ustanovenia pozadovat náhradu skody spôsobenej realizáciou tejto zmluvy iba z dôvodu, ze zalobca je stranou tejto zmluvy. 3. Právo Spolocenstva nie je proti tomu, aby vnútrostátne právo odmietlo strane zmluvy spôsobilej obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz, o ktorej sa domnieva, ze nesie znacnú zodpovednost za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, priznat moznost opriet sa o vlastné protiprávne konanie s cielom dosiahnut náhradu skody. Rodríguez Iglesias Gulmann Wathelet Skouris Edward Jann Sevón Macken Colneric Cunha Rodrigues Timmermans Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. septembra 2001. Tajomník Predseda R. Grass G. C. Rodríguez Iglesias __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXKuenPs/L101080-8105TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXKuenPs/L101080-8105TMP.html#Footref*