ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA z 15. decembra 1995 ([1]*) "Volný pohyb pracovníkov - Pravidlá hospodárskej sútaze uplatnitelné na podniky - Profesionálni futbalisti - Prestupové pravidlá stanovujúce novému klubu povinnost zaplatit odskodnenie pôvodnému klubu - Obmedzenie poctu hrácov so státnou príslusnostou iného clenského státu, ktorí môzu nastúpit na zápas" Vo veci C-415/93, ktorej predmetom je návrh podaný podla clánku 177 Zmluvy EHS, ktorým Cour d'appel de Ličge (Belgicko) navrhuje, aby v súvislosti s konaniami pred týmto vnútrostátnym súdom medzi: Union royale belge des sociétés de football association ASBL a Jean-Marc Bosman, medzi Royal club liégeois SA a Jean-Marc Bosman, SA d'économie mixte sportive de l'union sportive du littoral de Dunkerque, Union royale belge des sociétés de football association ASBL, Union des associations européennes de football (UEFA), a medzi Union des associations européennes de football (UEFA), a Jean-Marc Bosman, Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade clánkov 48, 85 a 86 Zmluvy EHS, SÚDNY DVOR, v zlození: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. N. Kakouris, D. A. O. Edward a G. Hirsch, sudcovia G. F. Mancini (spravodajca), J. C. Moitinho de Almeida, P. J. G. Kapteyn, C. Gulmann, J. L. Murray, P. Jann a H. Ragnemalm, generálny advokát: C. O. Lenz, tajomníci: R. Grass, tajomník, a D. Louterman-Hubeau, hlavná referentka, so zretelom na písomné pripomienky, ktoré predlozili: - Union royale belge des sociétés de football association ASBL, v zastúpení: G. Vandersanden a J.-P. Hordies, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Bruseli, R. Rasir a F. Moďses, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Ličge, - Únia európskych futbalových asociácií (UEFA), v zastúpení: I. S. Forrester, QC, - pán Bosman, v zastúpení: L. Misson, J.-L. Dupont, M.-A. Lucas a M. Franchimont, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Ličge, - francúzska vláda, v zastúpení: H. Duchčne, tajomnícka pre zahranicné zálezitosti na riaditelstve pre právne zálezitosti ministerstva zahranicných vecí, a C. de Salins, zástupkyna riaditela na tom istom riaditelstve, - talianska vláda, v zastúpení: profesor Ferrari Bravo, vedúci oddelenia pre diplomatické spory ministerstva zahranicných vecí, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato, - Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: F. E. González Díaz, clen jej právneho servisu, G. de Bergues, vnútrostátny úradník poskytnutý právnemu servisu, a Th. Margellos, advokát zapísaný v advokátskej komore v Aténach, so zretelom na správu pre pojednávanie, po vypocutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Union royale belge des sociétés de football association ASBL, v zastúpení: F. Moďses, J.-P. Hordies a G. Vandersanden, Únia európskych futbalových asociácií (UEFA), v zastúpení: I. S. Forrester a E. Jakhian, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Bruseli, pán Bosman, v zastúpení: L. Misson a J.-L. Dupont, dánska vláda, v zastúpení: P. Biering, vedúci kancelárie ministerstva zahranicných vecí, splnomocnený zástupca, nemecká vláda, v zastúpení: E. Röder, ministerialrat na spolkovom ministerstve hospodárstva, francúzska vláda, v zastúpení: C. de Salins a P. Martinet, tajomník pre zahranicné zálezitosti na riaditelstve pre právne zálezitosti ministerstva zahranicných vecí, splnomocnení zástupcovia, talianska vláda, v zastúpení: D. Del Gaizo, a Komisia, v zastúpení: F. E. González Díaz, G. de Bergues a M. Wolfcarius, clenka právneho servisu, na pojednávaní z 20. júna 1995, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. septembra 1995, vyhlásil tento Rozsudok 1 Rozsudkom z 1. októbra 1993 doruceným Súdnemu dvoru 6. októbra 1993 polozil Cour d'appel de Ličge (odvolací súd v Ličge) podla clánku 177 Zmluvy EHS prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu clánkov 48, 85 a 86 tejto Zmluvy. 2 Tieto otázky vyplynuli v rámci rôznych konaní: po prvé medzi Union royale belge des sociétés de football association ASBL (dalej len "URBSFA") a pánom Bosmanom, po druhé medzi Royal Club liégeois SA (dalej len "RCL") a pánom Bosmanom, SA d'économie mixte sportive de l'union sportive du littoral de Dunkerque (dalej len "klub Dunkerque"), URBSFA a Úniou európskych futbalových asociácií (UEFA) (dalej len "UEFA"), a po tretie medzi UEFA a pánom Bosmanom. Organizacné pravidlá futbalu 3 Sport futbalového zväzu, bezne nazývaný "futbal", profesionálny alebo amatérsky, sa v organizovanej podobe uskutocnuje v kluboch, ktoré sa v kazdom clenskom státe zoskupujú do národných zväzov nazývaných aj federácie. Len v Spojenom královstve je niekolko národných zväzov, konkrétne styri, z ktorých jeden je pre Anglicko, druhý pre Wales, tretí pre Skótsko a stvrtý pre Severné Írsko. URBSFA je belgický národný zväz. Na národných zväzoch sú závislé dalsie sekundáre alebo vedlajsie zväzy poverené organizáciou futbalu v niektorých sektoroch alebo v niektorých regiónoch. Zväzy organizujú národné sampionáty rozdelené do niekolkých líg podla sportovej úrovne klubov, ktoré sa ich zúcastnujú. 4 Národné zväzy sú clenmi Fédération internationale de football association (Medzinárodná federácia futbalových asociácií) (dalej len "FIFA"), zdruzenia podla svajciarskeho práva, ktoré organizuje futbal na celosvetovej úrovni. FIFA je rozdelená na kontinentálne konfederácie, ktorých predpisy podliehajú jej schváleniu. Konfederáciou pre Európu je UEFA, ktorá je tiez zdruzením podla svajciarskeho práva. Jej clenmi je asi pätdesiat zväzov, hlavne národných zväzov tých clenských státov, ktoré sa podla stanov UEFA zaviazali dodrziavat stanovy, ako aj predpisy a rozhodnutia UEFA. 5 Kazdý futbalový zápas organizovaný pod zástitou niektorého národného zväzu sa musí odohrat medzi klubmi, ktoré sú clenmi tohto zväzu, alebo klubmi, ktoré sú clenmi pridruzených sekundárnych alebo vedlajsích zväzov. Muzstvá zostavené jednotlivými klubmi sú tvorené hrácmi, ktorí sú registrovaní národným zväzom ako hráci hrajúci za tieto kluby. Kazdý profesionálny hrác musí byt registrovaný vo svojom národnom zväze a takisto musí byt uvedený ako súcasný alebo bývalý zamestnanec niektorého klubu. Prestupové pravidlá 6 Podla federálneho predpisu URBSFA z roku 1983 platného v case skutkového stavu vo veci samej treba rozlisovat tri vztahy: príslusnost k zväzu, ktorá viaze hráca k národnému zväzu, clenstvo v klube, ktoré viaze hráca ku klubu, a registrácia práva hráca hrat za klub, ktorá je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa hrác mohol zúcastnit oficiálnych sútazí. Prestup sa definuje ako operácia, ktorou hrác, ktorý prislúcha k zväzu, zmení svoje clenstvo v klube. Pri docasnom prestupe je hrác i nadalej clenom svojho klubu, ale jeho registrácia práva hrat za klub platí pre iný klub. 7 V zmysle rovnakého predpisu sa koncí platnost zmlúv profesionálnych hrácov, ktorých dlzka platnosti je od jedného do piatich rokov, k 30. júnu. Pred uplynutím platnosti zmluvy, najneskôr vsak do 26. apríla, musí klub navrhnút hrácovi uzatvorenie novej zmluvy, ktorý je v opacnom prípade povazovaný na úcely prestupov za amatérskeho hráca, a teda sa nanho vztahujú iné ustanovenia predpisu. Hrác sa môze slobodne rozhodnút uvedený návrh prijat alebo odmietnut. 8 V prípade odmietnutia sa hrác zapíse do zoznamu hrácov, ktorých sa v case od 1. mája do 31. mája môze týkat tzv. "nútený" prestup, t. j. prestup bez súhlasu klubu, ktorého je clenom, ale na základe odskodnenia uhradeného klubu, ktorého je clenom novým klubom za tzv. "výcvik", vypocítaného vynásobením hrubého rocného príjmu hráca koeficientom od 14 do 2 v závislosti od veku hráca. 9 Dna 1. júna sa zacína obdobie tzv. "volných" prestupov, ktoré sa uskutocnujú so súhlasom obidvoch klubov a hráca, najmä pokial ide o výsku odskodnenia za prestup, ktoré je nový klub povinný zaplatit bývalému klubu, pretoze v opacnom prípade mu hrozia sankcie, ktoré môzu vyústit az do vylúcenia nového klubu kvôli dlhom. 10 Ak k prestupu nedoslo, klub, ktorého je hrác clenom, musí hrácovi ponúknut novú zmluvu na jednu sezónu s rovnakými podmienkami, aké boli navrhované v dobe pred 26. aprílom. Ak hrác ponuku odmietne, klub mu môze najneskôr do 1. augusta pozastavit cinnost, inak sa hrác nanovo kvalifikuje ako amatérsky hrác. Hrác, ktorý nadalej odmieta podpísat zmluvy, ktoré mu navrhuje jeho klub, môze dosiahnut prestup ako amatérsky hrác bez súhlasu svojho klubu po tom, co dve sezóny nehral. 11 Predpisy UEFA a FIFA nie sú priamo uplatnitelné na hrácov, ale sú zahrnuté do predpisov národných zväzov, ktoré majú ako jediné právomoc zabezpecit ich uplatnenie a riadit vztahy medzi klubmi a hrácmi. 12 UEFA, URBSFA a RCL uviedli na vnútrostátnom súde, ze ustanovenia uplatnitelné v rozhodnom case prestupov medzi klubmi rôznych clenských státov alebo medzi klubmi z rôznych národných zväzov v rámci toho istého clenského státu boli obsiahnuté v dokumente s názvom "Zásady spolupráce medzi clenskými zväzmi UEFA a ich klubmi", ktorý schválil výkonný výbor UEFA 24. mája 1990 a ktorý je úcinný od 1. júla 1990. 13 Tento dokument predpokladá, ze po skoncení platnosti zmluvy môze hrác slobodne uzavriet novú zmluvu s klubom, ktorý si sám vyberie. Tento klub musí o tejto skutocnosti ihned informovat bývalý klub, ktorý podá správu národnému zväzu, ktorý je povinný vystavit medzinárodné osvedcenie o prestupe. Bývalý klub má vsak právo dostat od nového klubu odskodnenie za profesionálny rast alebo výcvik hráca, ktorého sumu urcí v prípade nezhody komisia zriadená v rámci UEFA pomocou tabulky koeficientov od 12 do 1 v závislosti od veku hráca, pricom príslusný koeficient sa vynásobí hrubým príjmom hráca za posledný rok, maximálne vsak 5 000 000 SFR. 14 Dokument stanovuje, ze hospodárske vztahy medzi obidvoma klubmi, pokial ide o odskodnenie za profesionálny rast alebo výcvik hráca, nemajú vplyv na cinnost hráca, ktorý bude môct slobodne hrat za svoj nový klub. Ak vsak nový klub ihned nezaplatí bývalému klubu uvedené odskodnenie, kontrolná a disciplinárna komisia UEFA prevezme prípad a svoje rozhodnutie oznámi príslusnému národnému zväzu, ktorý bude môct zároven ulozit sankcie klubu, ktorý si neplní svoje záväzky. 15 Vnútrostátny súd je toho názoru, ze v prípade, ktorý je predmetom konaní vo veci samej, neuplatnili URBSFA a RCL predpis UEFA, ale predpis FIFA. 16 V rozhodnom case stanovoval predpis FIFA najmä to, ze profesionálny hrác nemohol opustit národný zväz, ku ktorému bol príslusný, pokým bol viazaný zmluvou a predpismi svojho klubu a národného zväzu, a to bez ohladu na ich prísnost. Medzinárodný prestup bol podmienený vystavením osvedcenia o prestupe bývalým národným zväzom, ktorým tento zväz potvrdzuje, ze vsetky financné záväzky vrátane prípadnej sumy za prestup boli uhradené. 17 Az následne po tom, ako nastal skutkový stav vo veci samej, zacala UEFA rokovania s Komisiou Európskych spolocenstiev. V apríli 1991 sa usilovala dosiahnut najmä to, aby do kazdej zmluvy profesionálneho hráca bolo vlozené ustanovenie, ktoré by mu umoznilo uzavriet po skoncení platnosti zmluvy novú zmluvu s klubom, ktorý si sám vyberie, a pre tento klub ihned hrat. Ustanovenia v tomto zmysle boli vlozené do "Zásad spolupráce medzi clenskými zväzmi UEFA a ich klubmi", ktoré boli schválené v decembri 1991 a nadobudli úcinnost 1. júla 1992. 18 V apríli 1991 FIFA tiez prijala nový predpis o postavení a prestupoch futbalistov. Tento dokument stanovuje vo svojom zmenenom a doplnenom znení z decembra 1991 a z decembra 1993, ze hrác môze uzavriet s novým klubom zmluvu, ak zmluva, ktorá ho viaze s jeho klubom, skoncila, bola zrusená alebo skoncí do siestich mesiacov. 19 Osobitné pravidlá sú vydané pre "neamatérskych" hrácov, ktorí sú definovaní ako hráci, ktorí za úcast na futbalových zápasoch alebo za akúkolvek inú cinnost, ktorá s tým súvisí, dostali odmenu vo výske presahujúcej sumu nákladov, ktoré im vznikli pri výkone tejto cinnosti, pokial opät nezískali statút amatéra. 20 Pri prestupe neamatérskeho hráca alebo hráca, ktorý sa stane neamatérom do troch rokov od svojho prestupu, má jeho bývalý klub nárok na odskodnenie za profesionálny rast alebo výcvik, ktorého výska je vecou dohody medzi obidvoma klubmi. V prípade nezhody medzi nimi sa spor postúpi FIFA alebo príslusnej konfederácii. 21 Tieto pravidlá boli doplnené predpisom UEFA upravujúcim "urcenie výsky odskodnenia za prestup", ktorý bol prijatý v júni 1993, nadobudol úcinnost od 1. augusta 1993 a nahrádza "Zásady spolupráce medzi clenskými zväzmi UEFA a ich klubmi" z roku 1991. Tento nový predpis zachováva zásadu, podla ktorej nemajú hospodárske vztahy medzi obidvoma klubmi ziadny vplyv na sportovú cinnost hráca, ktorý môze slobodne hrat za klub, s ktorým uzavrel novú zmluvu. Dalej ustanovuje, ze v prípade nezhody medzi zúcastnenými klubmi urcí príslusná komisia UEFA výsku odskodnenia za profesionálny rast alebo výcvik hráca. V prípade neamatérskych hrácov sa výska odskodnenia vypocíta podla výsky hrubého príjmu hráca za posledných dvanást mesiacov alebo podla pevného rocného príjmu zaruceného novou zmluvou zvýseného o 20 % v prípade hrácov, ktorí najmenej dvakrát hrali v národnom reprezentacnom muzstve svojich krajín, ktorý sa vynásobí koeficientom od 12 do 0 v závislosti od veku hráca. 22 Z dokumentov, ktoré UEFA predlozila Súdnemu dvoru, vyplýva, ze predpisy platné v iných clenských státoch takisto obsahujú ustanovenia zaväzujúce nový klub zaplatit za stanovených podmienok bývalému klubu pri prestupe hráca medzi dvoma klubmi z toho istého národného zväzu odskodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast hráca. 23 V Spanielsku a vo Francúzsku mozno odskodnenie pozadovat iba vtedy, ak má prestupujúci hrác menej ako 25 rokov alebo ak tento hrác podpísal so svojím bývalým klubom svoju prvú zmluvu ako profesionálny hrác. Hoci v Grécku nie je novému klubu výslovne ulozená povinnost zaplatit odskodnenie, medzi klubom a hrácom sa môze zmluvne stanovit podmienka úhrady istej sumy pri odchode hráca, ktorú podla údajov UEFA v skutocnosti najcastejsie uhrádza nový klub. 24 Pravidlá, ktoré sa v tejto súvislosti uplatnujú, môzu v jednotlivých prípadoch vyplývat z vnútrostátnych právnych predpisov, predpisov národných futbalových zväzov alebo aj kolektívnych zmlúv. Ustanovenia o státnej príslusnosti 25 Od sestdesiatych rokov prijali mnohé národné futbalové zväzy pravidlá obmedzujúce moznost angazovania alebo nasadzovania do zápasov hrácov cudzej státnej príslusnosti (dalej len "ustanovenia o státnej príslusnosti"). Na úcely uplatnovania týchto ustanovení je státna príslusnost definovaná vo vztahu k moznosti hráca byt kvalifikovaný ako hrác národného alebo reprezentacného muzstva krajiny. 26 V roku 1978 sa UEFA zaviazala pánovi Davignonovi, clenovi Komisie Európskych spolocenstiev, jednak zrusit obmedzenia poctu zmlúv, ktoré môze kazdý klub uzatvorit s hrácmi z iných clenských státov, a jednak ustanovit pocet týchto hrácov, ktorí sa môzu zúcastnit kazdého zápasu, na dvoch, pricom toto obmedzenie sa netýka hrácov, ktorí sú usadení v danom clenskom státe viac ako pät rokov. 27 V roku 1991 po dalsích rokovaniach s pánom Bangemannom, podpredsedom Komisie, prijala UEFA pravidlo nazývané "3 + 2" umoznujúce národným zväzom obmedzit pocet zahranicných hrácov, ktorých môze klub nominovat na prvoligový zápas v rámci národných sampionátov, na troch, ku ktorým môzu pridat dvoch takých hrácov, ktorí hrali nepretrzite po dobu piatich rokov v krajine príslusného národného zväzu, z toho tri roky v juniorskej kategórii. Toto obmedzenie sa týka aj zápasov v rámci sútazí klubových muzstiev organizovaných UEFA. Skutkový stav v konaniach vo veci samej 28 Pán Bosman, profesionálny futbalista a belgický státny príslusník, bol od roku 1988 v pracovnoprávnom vztahu s RCL, belgickým prvoligovým futbalovým klubom, pricom platnost zmluvy, ktorá mu zabezpecovala priemernú mesacnú mzdu 120 000 BFR vrátane odmien, skoncila 30. júna 1990. 29 Dna 21. apríla 1990 navrhol RCL pánovi Bosmanovi uzatvorenie novej zmluvy na jednu sezónu s mesacnou mzdou znízenou na 30 000 BFR, teda na minimálnu sumu ustanovenú federálnym predpisom URBSFA. Kedze pán Bosman zmluvu odmietol podpísat, bol zapísaný do zoznamu hrácov urcených na prestup. Suma odskodnenia za jeho výcvik bola stanovená podla predmetného predpisu na 11 743 000 BFR. 30 Kedze ziadny klub neprejavil záujem o nútený prestup, pán Bosman nadviazal kontakt s druholigovým francúzskym klubom Dunkerque, ktorý mu ponúkol mesacnú mzdu 100 000 BFR plus príplatok pri uzavretí zmluvy vo výske priblizne 900 000 BFR. 31 Dna 27. júla 1990 RCL zároven uzavrel zmluvu s klubom Dunkerque o docasnom prestupe pána Bosmana na obdobie jedného roka na základe odskodnenia vo výske 1 200 000 BRF, ktoré musí klub Dunkerque zaplatit RCL a ktoré je splatné dnom, ked Francúzska futbalová federácia (dalej len "FFF") dostane osvedcenie o prestupe vydané URBSFA. Touto zmluvou sa okrem iného poskytlo klubu v Dunkerque neodvolatelné prednostné právo na definitívny prestup hráca za sumu 4 800 000 BFR. 32 Obidve zmluvy, jedna uzavretá medzi klubom Dunkerque a RCL a druhá medzi klubom Dunkerque a pánom Bosmanom, vsak obsahovali odkladaciu podmienku, podla ktorej osvedcenie o prestupe musel URBSFA poslat FFF do dátumu odohrania prvého zápasu v sezóne, ktorý sa mal konat 2. augusta 1990. 33 Kedze RCL mal pochybnosti o platobnej schopnosti klubu Dunkerque, nepoziadal URBSFA, aby predmetné osvedcenie poslal FFF. Preto ani jedna zmluva nenadobudla úcinnost. RCL okrem toho 31. júla 1990 pozastavil pánovi Bosmanovi cinnost, cím mu zabránil hrat pocas celej sezóny. 34 Dna 8. augusta 1990 podal pán Bosman zalobu proti RCL na Tribunal de premičre instance de Ličge. Zároven s touto zalobou podal návrh na nariadenie predbezného opatrenia, ktorým pozadoval, aby sa, po prvé, RCL a URBSFA stanovila povinnost vyplácat mu preddavok 100 000 BFR mesacne, az kým si nenájde nového zamestnávatela, po druhé, zalovanému zakázalo bránit mu v prijatí do zamestnania najmä vyzadovaním zaplatenia penaznej sumy a po tretie, Súdnemu dvoru polozila prejudiciálna otázka. 35 Uznesením z 9. novembra 1990 sudca rozhodujúci o nariadení predbezného opatrenia ulozil RCL a URBSFA vyplácat pánovi Bosmanovi preddavok 30 000 BFR mesacne a nariadil im zdrzat sa znemoznovania pánovi Bosmanovi v prijatí do nového zamestnania. Okrem toho polozil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku (vo veci C-340/90) týkajúcu sa výkladu clánku 48 Zmluvy z hladiska pravidiel upravujúcich prestupy profesionálnych hrácov (dalej len "prestupové pravidlá"). 36 Medzicasom v októbri 1990 bol pán Bosman angazovaný druholigovým francúzskym klubom Saint-Quentin, a to s odkladacou podmienkou, ze predbezné opatrenie, ktorého nariadenie navrhoval, bude vydané. Jeho zmluva vsak bola zrusená na konci prvej sezóny. Vo februári 1992 podpísal pán Bosman novú zmluvu s francúzskym klubom Saint-Denis de la Réunion, ktorá bola takisto zrusená. Po dalsom hladaní v Belgicku a vo Francúzsku pána Bosmana nakoniec angazoval belgický tretoligový klub Olympic de Charleroi. 37 Podla vnútrostátneho súdu existuje dôvodné podozrenie, ze pán Bosman bol napriek svojmu statútu "slobody", ktorý mu bol priznaný predbezným opatrením, bojkotovaný vsetkými európskymi klubmi, ktoré ho mohli angazovat. 38 Dna 28. mája 1991 zmenil Cour d'appel de Ličge uznesenie o nariadení predbezného opatrenia, ktoré vydal Tribunal de premičre instance de Ličge, v rozsahu, v akom sa týkalo polozenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Potvrdil vsak povinnost RCL platit mesacný preddavok pánovi Bosmanovi a prikázal RCL a URBSFA, aby dali pána Bosmana k dispozícii kazdému klubu, ktorý bude mat záujem o jeho sluzby, bez moznosti pozadovat odskodnenie. Uznesením z 19. júna 1991 bola vec C-340/90 vymazaná z registra Súdneho dvora. 39 V rámci zaloby vo veci samej podanej na Tribunal de premičre instance de Ličge URBSFA, ktorá na rozdiel od konania o nariadenie predbezného opatrenia nebola úcastníkom konania, dobrovolne vstúpila do tohto konania 3. júna 1991 ako vedlajsí úcastník konania. Pán Bosman 20. augusta 1991 navrhol, aby UEFA vstúpila do konania, ktorý viedol proti RCL a URBSFA, a aby tak priamo voci nej mohol podat zalobu z dôvodu jej zodpovednosti za prijatie predpisov, ktoré mu spôsobili ujmu. RCL 5. decembra 1991 podal návrh na vstup klubu Dunkerque do konania ako vedlajsieho úcastníka s cielom chránit sa pred prípadným odsúdením. Dna 15. októbra 1991 z vlastnej iniciatívy vstúpil do konania francúzsky profesijný odborový zväz Union nationale des footballeurs professionnels (dalej len "UNFP") a 27. decembra 1991 zdruzenie podla holandského práva Vereniging van conntractspelers (dalej len "VVCS"). 40 Novými návrhmi podanými 9. apríla 1992 zmenil pán Bosman svoju pôvodnú zalobu proti RCL a podal novú preventívnu zalobu proti URBSFA a svoju zalobu rozsíril proti UEFA. V rámci týchto konaní sa domáhal, aby prestupové pravidlá a ustanovenia o státnej príslusnosti boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatnitelné a aby RCL, URBSFA a UEFA boli povinní z dôvodu nesprávneho postupu pri jeho neúspesnom prestupe do klubu Dunkerque zaplatit mu jednak sumu 11 368 350 BFR ako náhradu za skodu, ktorú utrpel od 1. augusta 1990 do konca jeho kariéry, a jednak sumu 11 743 000 BFR ako uslý zisk od zaciatku jeho kariéry z dôvodu uplatnenia prestupových pravidiel. Okrem toho sa domáhal, aby bola Súdnemu dvoru polozená prejudiciálna otázka. 41 Rozsudkom z 11. júna 1992 sa Tribunal de premičre instance de Ličge vyhlásil za príslusný rozhodnút vo veci samej. Okrem toho rozhodol, ze zaloby pána Bosmana proti RCL, URBSFA a UEFA, ktorými sa domáha urcenia, ze prestupové pravidlá a ustanovenia o státnej príslusnosti boli v jeho prípade neuplatnitelné, a ulozenia sankcií za postup týmto trom organizáciám, sú prípustné. Súd na druhej strane zamietol návrh RCL na vstup klubu Dunkerque do konania ako vedlajsieho úcastníka a jeho zodpovednost, kedze mu nebolo preukázané neplnenie jeho povinností. Napokon urcil, ze preskúmanie nárokov vznesených pánom Bosmanom voci UEFA a URBSFA si vyzaduje aj preskúmanie súladu prestupových pravidiel so Zmluvou, a polozil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu clánkov 48, 85 a 86 Zmluvy (vec C-269/92). 42 URBSFA, RCL a UEFA podali odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Kedze odvolania mali odkladný úcinok, konanie pred Súdnym dvorom bolo prerusené. Uznesením z 8. decembra 1993 bola vec C-269/92 nakoniec vymazaná z registra na základe nového rozsudku vydaného Cour d'appel de Ličge, ktorý je základom pre toto konanie. 43 Proti UNFP a VVCS, ktorí nevstúpili do odvolacieho konania ako vedlajsí úcastníci, neboli podané ziadne odvolania. 44 V rozsudku, ktorým bol podaný návrh na zacatie prejudiciálneho konania, Cour d'appel de Ličge potvrdil rozhodnutie Tribunal de premičre instance de Ličge v rozsahu, v akom sa Tribunal de premičre instance oznacil za príslusný a v akom boli zaloby vyhlásené za prípustné, a konstatoval, ze posúdenie nárokov vznesených pán Bosmanom proti UEFA a URBSFA si vyzaduje aj preskúmanie zákonnosti prestupových pravidiel. Dalej sa domnieval, ze je potrebné preskúmat zákonnost ustanovení o státnej príslusnosti, kedze zaloba pána Bosmana je zalozená na clánku 18 belgického obcianskeho súdneho poriadku, ktorý pripústa zaloby podané "s cielom zabránit poruseniu vázne ohrozeného práva". Pán Bosman teda predlozil rôzne objektívne skutocnosti vyvolávajúce dojem, ze k ujme, ktorej sa obáva, teda k tomu, ze ustanovenia o státnej príslusnosti budú tvorit prekázku v jeho kariére, skutocne dôjde. 45 Vnútrostátny súd bol najmä toho názoru, ze clánok 48 Zmluvy môze rovnako ako clánok 30 zakázat nielen diskrimináciu, ale aj nediskriminacné obmedzenia volného pohybu pracovníkov, pokial nemôzu byt odôvodnené naliehavými poziadavkami. 46 Pokial ide o clánok 85 Zmluvy, bol toho názoru, ze predpisy FIFA, UEFA a URBSFA by mohli byt rozhodnutiami zdruzení podnikatelov, ktorými kluby obmedzujú hospodársku sútaz pri získavaní hrácov. Po prvé, odskodnenia za prestupy plnia odradzujúcu úlohu a spôsobujú znízenie odmien profesionálnych sportovcov. Po druhé, ustanovenia o státnej príslusnosti zakazujú vyuzívat sluzby ponúkané zahranicnými hrácmi nad urcitú hranicu. Nakoniec, obchod medzi clenskými státmi spôsobuje predovsetkým obmedzenie mobility hrácov. 47 Cour d'appel sa nazdáva, ze URBSFA alebo futbalové kluby spolocne môzu mat dominantné postavenie v zmysle clánku 86 Zmluvy, a ze obmedzenia hospodárskej sútaze uvedené v clánku 85 môzu byt zneuzitiami zakázanými clánkom 86. 48 Cour d'appel zamietol návrhy UEFA, aby tento súd polozil Súdnemu dvoru otázku, ci by odpoved na otázku predlozenú vo veci prestupov bola iná v prípade existencie predpisu, ktorý by hrácovi umoznoval slobodne hrat za nový klub, hoci nový klub nezaplatil bývalému klubu odskodnenie. Z tohto hladiska predovsetkým uviedol, ze z dôvodu prísnych sankcií hroziacich klubom, ktoré nezaplatia odskodnenie za prestupy, závisí moznost hráca hrat v novom klube od hospodárskych vztahov medzi klubmi. 49 S ohladom na vyssie uvedené Cour d'appel de Ličge rozhodol prerusit konanie a polozit Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky: "Majú sa clánky 48, 85 a 86 Rímskej zmluvy z 25. marca 1957 vykladat v tom zmysle, ze zakazujú: - futbalovému klubu pozadovat a prijat penaznú sumu za angazovanie niektorého z jeho hrácov, ktorému skoncila zmluva, novým zamestnávatelským klubom, - národným a medzinárodným sportovým zväzom alebo federáciám vkladat do svojich príslusných predpisov ustanovenia obmedzujúce prístup zahranicných hrácov, ktorí sú státnymi príslusníkmi Európskeho spolocenstva, do sútazí organizovaných týmito zväzmi ci federáciami?" 50 URBSFA 3. júna 1994 podala odvolanie proti rozsudku, ktorý vydal Cour d'appel, a ziadala rozsírit rozsudok aj na RCL, UEFA a klub Dunkerque. Listom zo 6. októbra 1994 oznámil generálny prokurátor pri belgickom Cour de cassation Súdnemu dvoru, ze odvolanie nemá v tomto prípade odkladný úcinok. 51 Rozsudkom z 30. marca 1995 Cour de cassation odvolanie zamietol a rozhodol, ze týmto zamietnutím je návrh na rozsírenie rozsudku bezpredmetným. Cour de cassation zaslal kópiu tohto rozsudku Súdnemu dvoru. O návrhu na vykonanie dôkazu 52 Listom doruceným do kancelárie Súdneho dvora 16. novembra 1995 predlozila UEFA návrh, aby Súdny dvor nariadil vykonanie dôkazu v zmysle clánku 60 rokovacieho poriadku s cielom získat podrobnejsie informácie o úlohe, ktorú zohrávajú odskodnenia za prestup pri financovaní malých alebo stredne velkých futbalových klubov, o mechanizmoch rozdelovania príjmov v existujúcich futbalových struktúrach a takisto o prítomnosti alebo absencii alternatívnych mechanizmov, keby prípadne zanikol systém odskodnenia za prestupy. 53 Po opätovnom vypocutí generálneho advokáta je Súdny dvor toho názoru, ze tento návrh musí byt zamietnutý. Bol totiz predlozený v case, ked bolo podla clánku 59 ods. 2 rokovacieho poriadku skoncené ústne konanie. Z judikatúry Súdneho dvora totiz vyplýva (pozri rozsudok zo 16. júna 1971, Prelle/Komisia, 77/70, Zb. s. 561, bod 7), ze takémuto návrhu mozno vyhoviet iba vtedy, ak sa týka takých skutocností, ktoré môzu mat rozhodujúci vplyv a dotknutá osoba ich nemohla uplatnit pred skoncením ústnej casti konania. 54 V takomto prípade stací zistenie, ze UEFA mohla predlozit svoj návrh este pred skoncením ústnej casti konania. Okrem toho otázka, ci ciel zachovat financnú a sportovú rovnováhu a najmä zabezpecit financovanie malých klubov môze byt dosiahnutý inými prostriedkami ako prerozdelením casti príjmov z futbalu, bola vznesená predovsetkým pánom Bosmanom v jeho písomných pripomienkach. O právomoci Súdneho dvora odpovedat na prejudiciálne otázky 55 URBSFA, UEFA, niektoré vlády, ktoré predlozili svoje pripomienky, a pocas písomnej casti konania aj Komisia namietali z rôznych dôvodov právomoc Súdneho dvora odpovedat na vsetky alebo na cast prejudiciálnych otázok polozených vnútrostátnym súdom. 56 Po prvé, UEFA a URBSFA tvrdili, ze konania vo veci samej sú procesnými prostriedkami na dosiahnutie toho, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré nie sú objektívne potrebné na rozhodnutie vo veci samej. Predpis UEFA nebol totiz pri neúspesnom prestupe pána Bosmana do klubu Dunkerque pouzitý, a keby aj bol pouzitý, na tento prestup by sa nebola vztahovala povinnost úhrady odskodnenia za prestup, a teda sa mohol uskutocnit. Preto nemá výklad práva Spolocenstva vyziadaný vnútrostátnym súdom ziadny vztah k skutocnostiam alebo k predmetu konaní vo veci samej a podla ustálenej judikatúry nemá Súdny dvor právomoc odpovedat na predlozené otázky. 57 Po druhé, URBSFA, UEFA, dánska, francúzska a talianska vláda a vo svojich písomných pripomienkach aj Komisia tvrdili, ze otázky týkajúce sa ustanovení o státnej príslusnosti nesúvisia s konaniami, ktoré sa týkajú výlucne uplatnenia prestupových pravidiel. Prekázky rozvoja kariéry, ktoré podla pána Bosmana vyplývajú z týchto ustanovení o státnej príslusnosti, sú cisto hypotetické a nie sú dôvodom na to, aby sa Súdny dvor vyslovoval v tejto súvislosti k výkladu Zmluvy. 58 Po tretie, URBSFA a UEFA uviedli na pojednávaní, ze podla rozsudku Cour de cassation de Belgique z 30. marca 1995 neuznal Cour d'appel de Ličge prípustnost návrhov podaných pánom Bosmanom, aby ustanovenia o státnej príslusnosti nachádzajúce sa v predpise URBSFA boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatnitelné. Za takýchto okolností sa konania vo veci samej netýkajú uplatnovania ustanovení o státnej príslusnosti a Súdny dvor by nemal odpovedat na otázky polozené v tejto súvislosti. Francúzska vláda sa pripojila k tomuto záveru pod podmienkou, ze sa preverí dosah rozsudku, ktorý vydal Cour de cassation. 59 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze v rámci spolupráce Súdneho dvora s vnútrostátnymi súdmi ustanovenej v clánku 177 Zmluvy prislúcha iba vnútrostátnemu sudcovi, ktorý koná vo veci a ktorý musí niest zodpovednost za prijímané súdne rozhodnutie, posúdit z hladiska osobitostí prípadu jednak to, ci je na vydanie rozsudku potrebné rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, a jednak to, ci sú otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru, právne relevantné. Z toho vyplýva, ze ak sa polozené otázky týkajú výkladu práva Spolocenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnút (pozri najmä rozsudok z 5. októbra 1995, Aprile, C-125/94, Zb. s. I-2919, body 16 a 17). 60 Súdny dvor vsak s cielom zistit svoju právomoc povazoval za svoju povinnost preskúmat okolnosti, za akých sa na neho obrátil vnútrostátny súd. Duch spolupráce, v ktorom sa nesie prejudiciálne konanie, predpokladá, ze vnútrostátny súd bude zo svojho pohladu brat ohlad na úlohu zverenú Súdnemu dvoru, ktorou je prispievat k výkonu spravodlivosti v clenských státoch a nie vyslovovat názory na vseobecné alebo hypotetické otázky (pozri najmä rozsudok zo 16. júla 1992, Meilicke, C-83/91, Zb. s. I-4871, bod 25). 61 S ohladom na toto poslanie Súdny dvor dospel k záveru, ze nemôze rozhodnút o prejudiciálnej otázke polozenej vnútrostátnym súdom, ak je celkom zrejmé, ze výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Spolocenstva, vyziadané vnútrostátnym súdom, nemajú ziadny vztah k skutocnostiam alebo k predmetu konania vo veci samej (pozri najmä rozsudok z 26. októbra 1995, Furlanis costruzioni generali, C-143/94, Zb. s. I-3653, bod 12), alebo v tom prípade, ak ide o hypotetický problém a Súdny dvor nemá k dispozícii podstatné skutkové alebo právne okolnosti potrebné na poskytnutie uzitocných odpovedí na otázky, ktoré mu boli polozené (pozri najmä rozsudok Meilicke, uz citovaný, bod 32). 62 V tomto prípade treba najprv poukázat na to, ze konania vo veci samej posudzované ako celok nemajú hypotetický charakter a ze vnútrostátny súd poskytol Súdnemu dvoru presný skutkový a právny rámec a uviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru, ze rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. 63 Dalej, hoci podla tvrdenia URBSFA a UEFA nebol predpis UEFA uplatnený pri neúspesnom prestupe pána Bosmana do klubu Dunkerque, faktom zostáva, ze sa spomína v preventívnych zalobách pána Bosmana proti URBSFA a UEFA (pozri bod 40 vyssie) a ze výklad poskytnutý Súdnym dvorom, pokial ide o súlad prestupového systému stanoveného predpisom UEFA s právom Spolocenstva, by mohol byt uzitocný pre vnútrostátny súd. 64 Pokial ide o otázky týkajúce sa ustanovení o státnej príslusnosti, ukazuje sa, ze zaloby podané v tejto súvislosti v rámci konaní vo veci samej boli posúdené ako prípustné na základe vnútrostátneho procesného ustanovenia, ktoré umoznuje podat aj urcovaciu zalobu s cielom zabránit poruseniu vázne ohrozeného práva. Ako vyplýva z rozsudku vnútrostátneho súdu, tento súd dospel k záveru, ze uplatnenie ustanovení o státnej príslusnosti môze skutocne tvorit prekázku v kariére pána Bosmana tým, ze mu to znízi sance zamestnat sa alebo byt nominovaný do sútaze klubom iného clenského státu. Vnútrostátny súd na základe toho vyvodil záver, ze návrhy podané pánom Bosmanom, aby ustanovenia o státnej príslusnosti boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatnitelné, splnili podmienky stanovené uvedeným ustanovením. 65 V tomto konaní neprislúcha Súdnemu dvoru znovu sa zaoberat týmto posúdením. Hoci majú zaloby v konaniach vo veci samej urcovací charakter a tým, ze ich cielom je zabránit poruseniu ohrozeného práva, musia nevyhnutne vychádzat z predpokladov, ktoré sú svojou povahou neisté, sú prípustné aj podla vnútrostátneho práva, tak ako ho vykladal vnútrostátny súd. Za takýchto okolností sú otázky polozené týmto súdom objektívne potrebné na vyriesenie sporov, o ktorých rozhoduje. 66 Z rozsudku, ktorý vydal Cour de cassation 30. marca 1995, nakoniec nevyplýva, ze ustanovenia o státnej príslusnosti nesúvisia s konaniami vo veci samej. Cour de cassation iba rozhodol, ze odvolanie podané URBSFA proti rozsudku súdu, ktorý podal návrh na zacatie prejudiciálneho konania, vychádzalo z nesprávneho výkladu rozsudku. URBSFA totiz vo svojom odvolaní tvrdila, ze uvedený súd uznal za prípustnú jednu zalobu pána Bosmana, ktorou sa domáhal toho, aby ustanovenia o státnej príslusnosti obsiahnuté v jej predpisoch boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatnitelné. Z rozsudku, ktorý vydal Cour de cassation, totiz vyplýva, ze podla Cour d'appel bolo cielom zaloby pána Bosmana odstránenie prekázok v jeho kariére, ktoré by mohli vyplynút z uplatnenia nie ustanovení o státnej príslusnosti uvedených v predpise URBSFA, ktoré sa vztahujú na hrácov inej státnej príslusnosti ako belgickej, ale z obdobných ustanovení uvedených v predpisoch UEFA a iných národných zväzov, ktoré sú jej clenmi, ktoré sa nanho mohli vztahovat ako na sportovca, ktorý je belgickým státnym príslusníkom. 67 Z uvedeného vyplýva, ze Súdny dvor má právomoc odpovedat na otázky, ktoré mu polozil Cour d'appel de Ličge. O výklade clánku 48 Zmluvy z hladiska prestupových pravidiel 68 Prvou otázkou sa vnútrostátny súd v podstate pýta, ci clánku 48 Zmluvy odporuje uplatnenie pravidiel stanovených sportovými zväzmi, podla ktorých profesionálny futbalový hrác, ktorý je státnym príslusníkom niektorého clenského státu, nemôze byt po skoncení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, angazovaný klubom z iného clenského státu, pokial tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odskodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast. O uplatnovaní clánku 48 na pravidlá vydávané sportovými zväzmi 69 V tejto súvislosti treba najprv preskúmat niektoré tvrdenia, ktoré boli uvedené v súvislosti s uplatnením uvedeného ustanovenia na pravidlá vydávané sportovými zväzmi. 70 URBSFA tvrdila, ze iba velké európske kluby mozno povazovat za podniky, zatial co kluby ako RCL vykonávajú iba zanedbatelnú hospodársku cinnost. Otázka polozená vnútrostátnym súdom v súvislosti s prestupovými pravidlami sa navyse netýka pracovnoprávnych vztahov medzi hrácmi a klubmi, ale hospodárskych vztahov medzi klubmi, ako aj dôsledkov slobody byt pridruzený k sportovému zväzu. Clánok 48 Zmluvy teda nemozno uplatnit na prípad, o aký ide v konaní vo veci samej. 71 UEFA medziiným tvrdila, ze orgány Spolocenstva vzdy respektovali autonómnost sportového hnutia, ze je velmi tazké rozlisovat hospodárske a sportové aspekty futbalu a ze rozhodnutie Súdneho dvora o situácii profesionálnych sportovcov by mohlo spochybnit organizáciu futbalu ako takého. Hoci by sa clánok 48 Zmluvy mal uplatnovat na profesionálnych hrácov, vzhladom na osobitost tohto sportu by mala existovat istá pruznost. 72 Nemecká vláda najprv zdôraznila, ze vo väcsine prípadov nemá sport, akým je futbal, charakter hospodárskej cinnosti. Dalej tvrdila, ze sport má vo vseobecnosti niektoré prvky podobné kultúre, a pripomenula, ze v zmysle clánku 128 ods. 1 Zmluvy ES musí Spolocenstvo respektovat národnú a regionálnu kultúrnu rozmanitost clenských státov. Nakoniec poukázala na slobodu zdruzovania a autonómnost, ktorú majú podla vnútrostátneho práva sportové zväzy, a uviedla, ze v zmysle zásady subsidiarity povazovanej za vseobecnú zásadu sa zásahy verejných orgánov a najmä orgánov Spolocenstva v tejto oblasti musia obmedzit len na najnevyhnutnejsiu mieru. 73 V odpovedi na tieto tvrdenia treba pripomenút, ze vzhladom na ciele Spolocenstva spadá sportová cinnost pod právo Spolocenstva vtedy, ak je hospodárskou cinnostou v zmysle clánku 2 Zmluvy (pozri rozsudok z 12. decembra 1974, Walrave, 36/74, Zb. s. 1405, bod 4). Takým prípadom je aj cinnost profesionálnych alebo poloprofesionálnych futbalistov, ked vykonávajú túto cinnost za mzdu alebo poskytujú sluzby za odplatu (pozri rozsudok zo 14. júla 1976, Donŕ, 13/76, Zb. s. 1333, bod 12). 74 Zároven treba poukázat na to, ze v kazdom prípade na úcely uplatnenia ustanovení Spolocenstva o volnom pohybe pracovníkov nie je potrebné, aby bol zamestnávatel podnikom, jedinou poziadavkou je existencia pracovnoprávneho vztahu alebo vôla vytvorit takýto vztah. 75 Skutocnost, ze prestupové pravidlá upravujú skôr hospodárske vztahy medzi klubmi ako pracovnoprávne vztahy medzi klubmi a hrácmi, nevylucuje uplatnenie clánku 48 Zmluvy. Okolnost, ze zamestnávatelské kluby sú povinné zaplatit pri angazovaní hráca z iného klubu odskodnenie, sa dotýka mozností hrácov nájst si zamestnanie, ako aj podmienok, za akých je im toto zamestnanie ponúknuté. 76 Pokial ide o tazkosti pri oddelení ekonomických a sportových aspektov futbalu, Súdny dvor uznal v bodoch 14 a 15 uz citovaného rozsudku Donŕ ze ustanoveniam Spolocenstva o volnom pohybe osôb a sluzieb neodporuje právna úprava alebo prax zalozená na dôvodoch, ktoré nemajú hospodársky charakter, a týkajú sa specifického charakteru a specifických podmienok niektorých sportových stretnutí. Zdôraznil vsak, ze obmedzenie pôsobnosti predmetných ustanovení sa musí obmedzovat len na svoj vlastný úcel. Nemozno sa ho teda dovolávat s cielom vylúcit niektorú sportovú cinnost z pôsobnosti Zmluvy. 77 So zretelom na prípadné dôsledky tohto rozsudku na organizáciu futbalu ako takého podla ustálenej judikatúry platí, ze hoci musia byt praktické dôsledky kazdého súdneho rozhodnutia starostlivo zvazované, nemalo by sa íst az tak daleko, aby sa ovplyvnila objektivita práva a ohrozilo jeho uplatnenie kvôli úcinkom, ktoré môze mat súdne rozhodnutie. Okrem toho by sa také úcinky mali v prípade potreby vziat do úvahy pri rozhodovaní, ci vo výnimocných prípadoch treba obmedzit casové úcinky rozsudku (pozri najmä rozsudok zo 16. júla 1992, Legros a i., C-163/90, Zb. s. I-4625, bod 30). 78 Argument zalozený na údajnej podobnosti sportu a kultúry nemozno prijat, pretoze otázka polozená vnútrostátnym súdom sa netýka podmienok výkonu obmedzených právomocí Spolocenstva, akými sú tie, ktoré sú uvedené v clánku 128 ods. 1, ale rozsahu volného pohybu pracovníkov zaruceného clánkom 48, ktorý je základnou slobodou v systéme Spolocenstiev (pozri najmä rozsudok z 31. marca 1993, Kraus, C-19/92, Zb. s. I-1663, bod 16). 79 Pokial ide o argumenty zalozené na zásade slobody zdruzovania, treba uznat, ze táto zásada zakotvená v clánku 11 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, ktorá vyplýva zo spolocných ústavných tradícií clenských státov, patrí k základným právam, ktoré sú podla ustálenej judikatúry Súdneho dvora potvrdenej preambulou Jednotného európskeho aktu a clánkom F ods. 2 Zmluvy o Európskej únii chránené v právnom poriadku Spolocenstva. 80 Pravidlá vydávané sportovými zväzmi, na ktoré sa vnútrostátny súd odvoláva, vsak nemozno povazovat za nevyhnutné na zabezpecenie výkonu tejto slobody týmito zväzmi, klubmi alebo ich hrácmi, ani za jej nevyhnutný dôsledok. 81 Nakoniec zásada subsidiarity, tak ako ho vykladá nemecká vláda, teda ze zásahy verejných orgánov a najmä orgánov Spolocenstva sa v tejto oblasti musia obmedzit len na najnevyhnutnejsiu mieru, nemôze mat za následok to, ze autonómnost, ktorú majú súkromné zväzy pri prijímaní sportových predpisov, obmedzuje výkon práv priznaných Zmluvou jednotlivcom. 82 Po zamietnutí námietok týkajúcich sa uplatnenia clánku 48 Zmluvy na sportové cinnosti, akými sú cinnosti profesionálnych futbalistov, treba pripomenút, ze tak ako rozhodol Súdny dvor v bode 7 uz citovanom rozsudku Walrave, tento clánok sa neuplatnuje iba na cinnost verejných orgánov, ale vztahuje sa aj na predpisy inej povahy zamerané na spolocnú úpravu práce vykonávanej za mzdu. 83 Súdny dvor totiz usúdil, ze zrusenie prekázok volného pohybu osôb medzi clenskými státmi by bolo ohrozené, ak by odstránenie státnych bariér mohlo byt zmarené prekázkami vyplývajúcimi z výkonu právnej autonómnosti zväzov a organizácií, na ktoré sa nevztahuje verejné právo (pozri rozsudok Walrave, uz citovaný, bod 18). 84 Súdny dvor dalej zistil, ze pracovné podmienky sú v jednotlivých clenských státoch upravené jednak zákonmi alebo inými právnymi predpismi a jednak zmluvami a inými aktmi uzavretými alebo prijatými súkromnými osobami. Keby bola teda pôsobnost clánku 48 Zmluvy obmedzená na akty verejných orgánov, mohol by vzniknút nesúlad pri jeho uplatnení (pozri rozsudok Walrave, uz citovaný, bod 19). Toto riziko je obzvlást zrejmé v prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, pretoze ako bolo zdôraznené v bode 24 tohto rozsudku, prestupové pravidlá boli vydané v kazdom státe rôznymi subjektmi alebo rôznymi postupmi. 85 UEFA namieta, ze takýto výklad vedie k tomu, ze clánok 48 Zmluvy má viac obmedzujúci charakter pre jednotlivcov ako pre clenské státy, ktoré môzu ako jediné vyuzit obmedzenia odôvodnené verejným poriadkom, verejnou bezpecnostou a ochranou verejného zdravia. 86 Táto argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu. Nic totiz nebráni tomu, aby sa jednotlivci odvolávali na dôvody verejného poriadku, verejnej bezpecnosti a ochrany verejného zdravia. Verejný alebo súkromný charakter predmetných predpisov nemá ziaden vplyv na dosah alebo obsah uvedených dôvodov. 87 Clánok 48 Zmluvy sa preto uplatnuje na pravidlá vydávané sportovými zväzmi ako URBSFA, FIFA alebo UEFA, ktoré urcujú podmienky výkonu zárobkovej cinnosti profesionálnych sportovcov. O otázke, ci má situácia, ktorou sa zaoberá vnútrostátny súd, cisto vnútrostátny charakter 88 UEFA tvrdí, ze konania vedené na vnútrostátnom súde sa týkajú výlucne vnútornej situácie belgického státu, na ktorú sa nevztahuje clánok 48 Zmluvy. Tieto spory sa totiz týkajú belgického hráca, ktorého prestup nebol úspesný z dôvodu postupu belgického klubu a belgického zväzu. 89 Z ustálenej judikatúry samozrejme vyplýva (pozri najmä rozsudky z 28. marca 1979, Saunders, 175/78, Zb. s. 1129, bod 11; z 28. júna 1984, Moser, 180/83, Zb. s. 2539, bod 15; z 28. januára 1992, Steen, C-332/90, Zb. s. I-341, bod 9, a Kraus, uz citovaný, bod 15), ze ustanovenia Zmluvy o volnom pohybe pracovníkov a najmä jej clánok 48 nemozno uplatnovat na cisto vnútrostátne situácie daného clenského státu, tzn. ak chýba akýkolvek faktor, ktorý by potvrdil akúkolvek súvislost so situáciami predpokladanými právom Spolocenstva. 90 Zo skutkových zistení vnútrostátneho súdu vsak vyplýva, ze pán Bosman uzavrel pracovnú zmluvu s klubom iného clenského státu s cielom výkonu zárobkovej cinnosti na území tohto státu. Tak ako pán Bosman správne uviedol, prijal tým skutocne ponúknuté pracovné miesto v zmysle clánku 48 ods. 3 písm. a). 91 Kedze predmetnú situáciu v konaniach vo veci samej nebolo mozné kvalifikovat ako cisto vnútrostátnu, argument UEFA treba zamietnut. O existencii prekázok volného pohybu pracovníkov 92 Treba preskúmat, ci prestupové pravidlá tvoria prekázku volného pohybu pracovníkov, ktorú clánok 48 Zmluvy zakazuje. 93 Tak ako Súdny dvor uz niekolkokrát konstatoval, volný pohyb pracovníkov je jednou zo základných zásad Spolocenstva a ustanovenia Zmluvy, ktoré túto slobodu zarucujú, majú priamy úcinok od skoncenia prechodného obdobia. 94 Súdny dvor zároven dospel k názoru, ze vsetky ustanovenia Zmluvy o volnom pohybe pracovníkov majú státnym príslusníkom Spolocenstva ulahcit výkon vsetkých povolaní na území Spolocenstva a vylucujú opatrenia, ktoré by mohli znevýhodnit príslusníkov Spolocenstva pri výkone hospodárskej cinnosti na území iného clenského státu (pozri rozsudky zo 7. júla 1988, Stanton, 143/87, Zb. s. 3877, bod 13, a zo 7. júla 1992, Singh, C-370/90, Zb. s. I-4265, bod 16). 95 V týchto súvislostiach majú príslusníci clenských státov najmä právo, ktoré im priamo vyplýva zo Zmluvy, odíst z krajiny pôvodu na územie iného clenského státu a zdrziavat sa tam s cielom výkonu hospodárskej cinnosti (pozri najmä rozsudky z 5. februára 1991, Roux, C-363/89, Zb. s. I-273, bod 9, a Singh, uz citovaný, bod 17). 96 Ustanovenia, ktoré bránia príslusníkovi clenského státu odíst zo svojej krajiny pôvodu s cielom výkonu práva volného pohybu alebo ho od odchodu odrádzajú, sú preto prekázkami tejto slobody, aj ked sa uplatnujú nezávisle na státnej príslusnosti dotknutých pracovníkov (pozri tiez rozsudok zo 7. marca 1991, Masgio, C-10/90, Zb. s. I-1119, body 18 a 19). 97 Súdny dvor uviedol v rozsudku z 27. septembra 1988 Daily Mail and General Trust (81/87, Zb. s. 5483, bod 16), ze hoci majú ustanovenia Zmluvy o slobode usadit sa za ciel zabezpecit najmä prospech z vnútrostátneho zaobchádzania v hostitelskom clenskom státe, zakazujú tiez clenskému státu pôvodu bránit svojmu státnemu príslusníkovi alebo spolocnosti zalozenej podla jeho zákonov a zodpovedajúcej definícii z clánku 58 usadit sa v inom clenskom státe. Práva zarucené clánkami 52 a nasl. Zmluvy by boli zbavené svojej podstaty, keby clenský stát pôvodu mohol zakázat podnikom odíst z jeho územia s cielom usadit sa v inom clenskom státe. Rovnaké úvahy vznikajú, pokial ide o clánok 48, v súvislosti s predpismi obmedzujúcimi volný pohyb státnych príslusníkov clenského státu, ktorí chcú vykonávat zárobkovú cinnost v inom clenskom státe. 98 Je pravda, ze prestupové pravidlá, ktoré sú predmetom konaní vo veci samej, platia aj pre prestupy hrácov medzi klubmi, ktoré sú clenmi rôznych národných zväzov v rámci toho istého clenského státu, a ze prestupy medzi klubmi, ktoré sú clenmi toho istého národného zväzu, sú upravené obdobnými pravidlami. 99 Ako vsak upozornil pán Bosman, dánska vláda a generálny advokát v bodoch 209 a 210 svojich návrhov, tieto pravidlá môzu obmedzit volný pohyb hrácov, ktorí chcú vykonávat svoju cinnost v inom clenskom státe, tým, ze im bránia alebo ich odrádzajú od toho, aby odisli z klubov, ktorých sú clenmi, a to aj po uplynutí platnosti pracovných zmlúv, ktorými sú s klubmi viazaní. 100 Kedze tieto pravidlá ustanovujú, ze profesionálny futbalista nemôze vykonávat svoju cinnost v novom klube so sídlom v inom clenskom státe, pokial tento klub nezaplatil bývalému klubu odskodnenie za prestup, ktorého výska bola dojednaná medzi obidvoma klubmi alebo bola urcená podla predpisov sportových zväzov, tvoria prekázku volného pohybu pracovníkov. 101 Tak ako správne zdôraznil vnútrostátny súd, toto urcenie neovplyvnila okolnost, ze v prestupových pravidlách, ktoré prijala v roku 1990 UEFA, je ustanovené, ze hospodárske vztahy medzi dvoma klubmi nemajú vplyv na cinnost hráca, ktorý môze slobodne hrat za svoj nový klub. Nový klub je totiz stále povinný zaplatit odskodnenie, inak mu hrozia sankcie, ktoré môzu vyústit az do vylúcenia klubu kvôli dlhom, co mu úcinne bráni v angazovaní hráca z klubu iného clenského státu bez úhrady príslusnej sumy odskodnenia. 102 Tento záver nebol vyvrátený ani judikatúrou Súdneho dvora, na ktorú sa odvolávali URBSFA a UEFA, ktorá vylucuje uplatnenie clánku 30 Zmluvy na opatrenia, ktoré obmedzujú alebo zakazujú niektoré spôsoby predaja, pokial sa vztahujú na vsetky zúcastnené subjekty vykonávajúce svoju cinnost na vnútrostátnom území a pokial sa z právneho i skutkového hladiska dotýkajú uvádzania na trh domácich výrobkov a rovnako aj výrobkov pochádzajúcich z iných clenských státov (pozri rozsudok z 24. novembra 1993 Keck a Mithouard, C-267/91 a C-268/91, Zb. s. I-6097, bod 16). 103 Stací totiz uviest, ze hoci predmetné pravidlá v konaniach vo veci samej platia aj pre prestupy medzi klubmi, ktoré sú clenmi rôznych národných zväzov v jednom clenskom státe a zodpovedajú pravidlám, ktorými sa riadia prestupy medzi klubmi, ktoré sú clenmi toho istého zväzu, nic to nemení na tom, ze priamo ovplyvnujú prístup hrácov k trhu práce v iných clenských státoch, a tak môzu predstavovat prekázku volnému pohybu pracovníkov. Nemozno ich teda postavit na roven predpisom o spôsoboch predaja tovarov, v prípade ktorých rozsudok Keck a Mithouard rozhodol, ze nespadajú do pôsobnosti clánku 30 Zmluvy (pozri tiez rozsudok týkajúci sa slobodného poskytovania sluzieb z 10. mája 1995, Alpine Investments, C-384/93, Zb. s. I-1141, body 36 az 38). 104 Z toho dôvodu predstavujú prestupové pravidlá prekázky volného pohybu pracovníkov, ktoré clánok 48 Zmluvy v zásade zakazuje. Inak by tomu bolo iba vtedy, keby uvedené predpisy sledovali legitímny ciel zlucitelný so Zmluvou a boli by odôvodnené naliehavými dôvodmi vseobecného záujmu. V tomto prípade by navyse uplatnenie týchto pravidiel muselo zabezpecit uskutocnenie uvedeného ciela a nesmelo by prekrocit hranicu nevyhnutnú na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudky Kraus, uz citovaný, bod 32, a z 30. novembra 1995, Gebhard, C-55/94, Zb. s. I-4165, bod 37). O existencii oprávnených dôvodov 105 URBSFA, UEFA, ako aj francúzska a talianska vláda najprv tvrdili, ze prestupové pravidlá sú odôvodnené snahou udrzat financnú a sportovú rovnováhu medzi klubmi a podporit vyhladávanie talentov a výchovu mladých hrácov. 106 Vzhladom na znacný spolocenský význam sportovej cinnosti a najmä futbalu v Spolocenstve treba uznat, ze ciele spocívajúce v zabezpecení rovnováhy medzi klubmi ochranou istej rovnosti prílezitostí a neistoty výsledkov, ako aj v podporovaní angazovania a výchovy mladých hrácov, sú legitímne. 107 Pokial ide o prvý z uvedených cielov, pán Bosman správne poukázal na to, ze uplatnenie prestupových pravidiel nie je primeraným prostriedkom na zachovanie financnej a sportovej rovnováhy vo svete futbalu. Pravidlá nebránia najbohatsím klubom zaistit si sluzby najlepsích hrácov a ani tomu, aby disponibilné financné prostriedky boli rozhodujúcim prvkom sportovej sútaze, cím sa výrazne narusuje rovnováha medzi klubmi. 108 Pokial ide o druhý ciel, treba pripustit, ze perspektíva vyberania odskodnení za prestupy, profesionálny rast alebo výcvik hrácov je skutocne spôsobilá podporovat futbalové kluby v tom, aby vyhladávali talenty a vychovávali mladých hrácov. 109 Kedze vsak nie je mozné s istotou predpovedat sportovú budúcnost mladých hrácov a len obmedzený pocet týchto hrácov bude hrat profesionálny futbal, majú tieto odskodnenia náhodný a neistý charakter a v kazdom prípade nezávisia od skutocných nákladov vynakladaných klubmi na výchovu tak budúcich profesionálnych hrácov, ako aj tých hrácov, ktorí sa profesionálnymi hrácmi nikdy nestanú. Za takýchto okolností nemôze byt perspektíva vyberania odskodnení za prestupy rozhodujúcim faktorom podpory angazovania a výchovy mladých sportovcov a ani primeraným prostriedkom financovania týchto cinností, najmä v prípade malých klubov. 110 Ako totiz uviedol generálny advokát v bodoch 226 a nasl. svojich návrhov, rovnaké ciele mozno dosiahnut spôsobom, ktorý je prinajmensom rovnako úcinný, inými prostriedkami, ktoré netvoria prekázku volného pohybu pracovníkov. 111 Takisto sa tvrdilo, ze prestupové pravidlá sú nevyhnutné na zachovanie svetovej organizácie futbalu. 112 V tejto súvislosti treba uviest, ze toto konanie sa týka uplatnenia uvedených pravidiel v Spolocenstve a nie vztahov medzi národnými zväzmi clenských státov a zväzmi tretích krajín. Uplatnenie rozdielnych pravidiel na prestupy medzi klubmi z národných zväzov Spolocenstva a na prestupy medzi týmito klubmi a klubmi zdruzenými v národných zväzoch tretích krajín nie je totiz takej povahy, ze by spôsobovalo osobitné problémy. Ako vyplýva z horeuvedených bodov 22 a 23, pravidlá, ktoré doteraz upravovali prestupy v rámci národných zväzov niektorých clenských státov, sa odlisujú od tých, ktoré platia na medzinárodnej úrovni. 113 Napokon tvrdenie, podla ktorého sú uvedené pravidlá potrebné na kompenzáciu nákladov, ktoré museli kluby vynalozit na zaplatenie odskodnení pri angazovaní svojich hrácov, nemozno prijat, pretoze smeruje k ospravedlneniu zachovania prekázok volného pohybu pracovníkov len na základe skutocnosti, ze tieto prekázky mohli v minulosti existovat. 114 Na prvú otázku teda treba odpovedat tak, ze clánku 48 Zmluvy odporuje uplatnovanie pravidiel vydávaných sportovými zväzmi, podla ktorých profesionálny futbalista, ktorý je státnym príslusníkom niektorého clenského státu, nemôze byt po skoncení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného clenského státu, pokial tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odskodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast. O výklade clánku 48 Zmluvy z hladiska ustanovení o státnej príslusnosti 115 Vnútrostátny sudca sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, ci clánok 48 Zmluvy vylucuje uplatnenie predpisov vydaných sportovými zväzmi, podla ktorých môzu futbalové kluby nominovat na zápasy v rámci sútazí, ktoré organizujú futbalové zväzy, iba obmedzený pocet profesionálnych hrácov z iných clenských státov. O existencii prekázky volného pohybu pracovníkov 116 Ako uz uviedol Súdny dvor v bode 87, clánok 48 Zmluvy sa uplatnuje na pravidlá vydávané sportovými zväzmi, ktoré urcujú podmienky výkonu zárobkovej cinnosti profesionálnych hrácov. Treba teda preskúmat, ci ustanovenia o státnej príslusnosti tvoria prekázku volného pohybu pracovníkov zakázanú clánkom 48. 117 Clánok 48 ods. 2 výslovne stanovuje, ze volný pohyb pracovníkov zahrna zrusenie akejkolvek diskriminácie pracovníkov clenských státov na základe státnej príslusnosti, pokial ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. 118 Toto ustanovenie bolo vykonané najmä clánkom 4 nariadenia Rady (EHS) c. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spolocenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), v zmysle ktorého sa ustanovenia zákona, iného právneho predpisu alebo správneho opatrenia clenských státov, ktoré císelne alebo percentuálne obmedzujú zamestnávanie cudzincov v ktoromkolvek podniku, odvetví alebo regióne, prípadne na celostátnej úrovni, nepouzijú na státnych príslusníkov ostatných clenských státov. 119 Rovnakej zásade odporuje to, aby ustanovenia uvedené v predpisoch sportových zväzov obmedzovali právo profesionálnych hrácov, ktorí sú státnymi príslusníkmi iných clenských státov, zúcastnit sa na futbalových stretnutiach (pozri rozsudok Donŕ, uz citovaný, bod 19). 120 Z tohto hladiska skutocnost, ze sa tieto ustanovenia netýkajú zamestnávania týchto hrácov, ktoré nie je obmedzené, ale moznosti pre ich kluby nominovat ich na oficiálny zápas, nie je relevantná. Pokial je úcast na týchto sportových stretnutiach hlavným predmetom cinnosti profesionálneho hráca, je zrejmé, ze pravidlo, ktoré ju obmedzuje, obmedzuje zároven aj moznosti zamestnania tohto hráca. O existencii oprávnených dôvodov 121 Po potvrdení existencie prekázky treba preskúmat, ci môze byt odôvodnená z hladiska clánku 48 Zmluvy. 122 URBSFA, UEFA, ako aj nemecká, francúzska a talianska vláda tvrdia, ze ustanovenia o státnej príslusnosti sú odôvodnené dôvodmi, ktoré nemajú hospodársky charakter a týkajú sa výlucne sportu ako takého. 123 Po prvé, slúzia na zachovanie tradicného zväzku medzi kazdým klubom a jeho krajinou, ktorý má velký význam v tom, ze verejnosti umoznuje stotoznit sa s oblúbeným klubom a zabezpecuje úcinné reprezentovanie krajiny klubmi zúcastnujúcimi sa medzinárodných sútazí. 124 Po druhé, sú tieto ustanovenia potrebné na vytvorenie dostatocnej rezervy domácich hrácov, aby národné muzstvá mohli nasadit najlepsích hrácov do vsetkých postavení v muzstve. 125 Po tretie, prispievajú k zachovaniu sportovej rovnováhy medzi klubmi tým, ze najbohatsím klubom bránia vo vyuzívaní sluzieb najlepsích hrácov. 126 UEFA nakoniec zdôraznuje, ze pravidlo "3 + 2" bolo vypracované v spolupráci s Komisiou a ze musí byt pravidelne revidované s ohladom na vývoj politiky Spolocenstva. 127 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze v bodoch 14 a 15 uz citovaného rozsudku Donŕ Súdny dvor uznal, ze ustanovenia Zmluvy o volnom pohybe osôb nebránia prijatiu predpisov alebo praxe vylucujúcich zahranicných hrácov z niektorých stretnutí, akými sú napríklad zápasy medzi národnými muzstvami rôznych krajín, z dôvodov, ktoré nemajú hospodársky charakter a týkajú sa specifického charakteru a specifických podmienok týchto stretnutí, a teda iba sportu ako takého. Súdny dvor vsak zdôraznil, ze toto obmedzenie pôsobnosti predmetných ustanovení sa musí obmedzovat na svoj vlastný úcel. 128 V danom prípade sa ustanovenia o státnej príslusnosti netýkajú specifických sportových stretnutí medzi reprezentacnými muzstvami krajín, ale vsetkých oficiálnych stretnutí medzi klubmi a na základe toho podstaty cinnosti vykonávanej profesionálnymi hrácmi. 129 Za týchto okolností nemozno ustanovenia o státnej príslusnosti povazovat za zlucitelné s clánkom 48 Zmluvy, inak by toto ustanovenie stratilo svoj potrebný úcinok a poprelo by základné právo slobodného prístupu k zamestnaniu, ktoré Zmluva priznáva ako individuálne právo kazdému pracovníkovi Spolocenstva (pozri k tomuto bodu rozsudok z 15. októbra 1987, Heylens, 222/86, Zb. s. 4097, bod 14). 130 Ziaden z argumentov predlozených sportovými zväzmi a vládami, ktoré predlozili pripomienky, nie je takej povahy, aby mohol tento záver spochybnit. 131 Po prvé, treba zdôraznit, ze zväzok medzi futbalovým klubom a clenským státom, v ktorom je klub usadený, nemozno povazovat za nevyhnutne spojený so sportovou cinnostou, práve tak ako ho nemozno povazovat za zväzok spájajúci tento klub s jeho stvrtou, mestom alebo regiónom, alebo v prípade Spojeného královstva s územím pokrytým kazdým zo styroch zväzov. Hoci sa národné sampionáty hrajú medzi klubmi z rôznych regiónov, miest alebo stvrtí, ziadne pravidlo neobmedzuje právo klubov nominovat na tieto futbalové zápasy hrácov z iných regiónov, miest alebo stvrtí. 132 Úcast na medzinárodných sútaziach je vyhradená klubom, ktoré dosiahli najlepsie sportové výsledky vo svojich krajinách, pricom státna príslusnost ich hrácov nemá nijaký osobitný význam. 133 Po druhé, treba poukázat na to, ze hoci národné muzstvá musia byt zlozené z hrácov so státnou príslusnostou danej krajiny, títo hráci nemusia mat nevyhnutne registrované právo hrat pre kluby tejto krajiny. V zmysle predpisov sportových zväzov totiz platí, ze kluby, ktoré zamestnávajú zahranicných hrácov, sú povinné umoznit týmto hrácom zúcastnit sa niektorých stretnutí za národné reprezentacné muzstvo ich krajiny. 134 Okrem toho, hoci má volný pohyb pracovníkov otvorením trhu práce jedného clenského státu pre státnych príslusníkov iných clenských státov za následok obmedzenie mozností pre domácich pracovníkov nájst si zamestnanie na území svojho státu, na druhej strane tým istým pracovníkom zároven otvára nové perspektívy zamestnania v iných clenských státoch. To sa týka samozrejme aj profesionálnych futbalistov. 135 Po tretie, pokial ide o ciel zachovat sportovú rovnováhu, treba uviest, ze ustanovenia o státnej príslusnosti, ktoré bránia najbohatsím klubom najímat najlepsích zahranicných hrácov, nemôzu tento ciel dosiahnut, pokial ziadne pravidlo neobmedzí moznost týchto klubov angazovat najlepsích domácich hrácov, ktorá túto rovnováhu ohrozuje rovnakým spôsobom. 136 Nakoniec, pokial ide o argument týkajúci sa úcasti Komisie na vypracovaní pravidla "3 + 2", treba uviest, ze Komisia nie je oprávnená dávat záruky týkajúce sa súladu urcitého správania so Zmluvou okrem prípadov, ked jej takéto právomoci boli výslovne priznané (pozri tiez rozsudok z 27. mája 1981, Essevi a Salengo, 142/80 a 143/80, Zb. s. 1413, bod 16). V ziadnom prípade nie je oprávnená schválit správanie, ktoré by bolo v rozpore so Zmluvou. 137 Z uvedeného vyplýva, ze clánku 48 Zmluvy odporuje uplatnovanie pravidiel vydávaných sportovými zväzmi, podla ktorých môzu futbalové kluby nominovat na futbalové zápasy v rámci sútazí organizovaných sportovými zväzmi iba obmedzený pocet profesionálnych hrácov, ktorí sú státnymi príslusníkmi iných clenských státov. O výklade clánkov 85 a 86 Zmluvy 138 Kedze obidva druhy pravidiel, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, sú v rozpore s clánkom 48, k výkladu clánku 85 a 86 Zmluvy sa netreba vyjadrovat. O casovej úcinnosti tohto rozsudku 139 UEFA a URBSFA upozornili Súdny dvor vo svojich písomných a ústnych pripomienkach na vázne dôsledky, ktoré by z jeho rozsudku mohli vyplynút pre organizáciu futbalu ako takého, ak by dospel k názoru, ze prestupové pravidlá a ustanovenia o státnej príslusnosti sú nezlucitelné so Zmluvou. 140 Pán Bosman navrhol Súdnemu dvoru moznost casovo obmedzit úcinky rozsudku, pokial ide o prestupové pravidlá, zároven vsak naznacil, ze také riesenie nie je nevyhnutné. 141 Podla ustálenej judikatúry platí, ze výklad pravidla práva Spolocenstva podaný Súdnym dvorom v rámci právomoci, ktorú mu priznáva clánok 177 Zmluvy, vysvetluje a v prípade potreby definuje význam a pôsobnost tohto pravidla, tak ako má alebo malo byt chápané alebo uplatnované od okamihu nadobudnutia jeho úcinnosti. Z toho vyplýva, ze takto vylozené pravidlo môze a musí byt uplatnené samotným súdom aj na právne vztahy vzniknuté a vytvorené pred vydaním rozsudku vo veci ziadosti o výklad, ak sú inak splnené podmienky umoznujúce podat na príslusné súdy návrh na zacatie konania týkajúceho sa uplatnenia tohto pravidla (pozri najmä rozsudok z 2. februára 1988, Blaizot, 24/86, Zb. s. 379, bod 27). 142 Iba výnimocne môze Súdny dvor pri uplatnení vseobecnej zásady právnej istoty vyplývajúcej z právneho poriadku Spolocenstva obmedzit moznost vsetkých dotknutých osôb dovolávat sa ustanovenia, ku ktorému poskytol výklad, s cielom spochybnenia právnych vztahov zalozených v dobrej viere. Podobné obmedzenie môze povolit iba Súdny dvor v samotnom rozsudku, ktorým rozhoduje o pozadovanom výklade (pozri najmä rozsudky Blaizot, uz citovaný, bod 28, a Legros a i., uz citovaný, bod 30). 143 V tomto konaní mohli osobitosti pravidiel vydaných sportovými zväzmi o prestupoch hrácov medzi klubmi rôznych clenských státov a takisto skutocnost, ze rovnaké alebo obdobné pravidlá sa uplatnovali na prestupy medzi klubmi z toho istého národného zväzu, ako aj na prestupy medzi klubmi z rôznych národných zväzov toho istého clenského státu, vytvorit stav neistoty, pokial ide o zlucitelnost týchto pravidiel s právom Spolocenstva. 144 Za týchto okolností naliehavé poziadavky právnej istoty bránia spochybnovaniu právnych situácií, ktoré uz v minulosti stratili svoje úcinky. Treba vsak ustanovit výnimku v prospech osôb, ktoré vo vhodnom case podnikli kroky na obhajobu svojich práv. Nakoniec treba upresnit, ze obmedzenie úcinkov uvedeného výkladu mozno povolit iba v súvislosti s odskodneniami za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré sú ku dnu vydania tohto rozsudku uz zaplatené alebo sú splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom. 145 Preto treba rozhodnút, ze priameho úcinku clánku 48 Zmluvy sa nemozno dovolávat na podporu nárokov týkajúcich sa odskodnenia za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré bolo ku dnu vyhlásenia tohto rozsudku zaplatené alebo je splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom, s výnimkou osôb, ktoré pred týmto dátumom podali na súd zalobu alebo vzniesli obdobný návrh podla uplatnitelného vnútrostátneho práva. 146 Naproti tomu nemozno pripustit obmedzenie casových úcinkov tohto rozsudku v prípade ustanovení o státnej príslusnosti. Na základe uz citovaných rozsudkov Walrave a Donŕ nemohli totiz dotknuté osoby povazovat diskrimináciu vyplývajúcu z týchto ustanovení za zlucitelnú s clánkom 48 Zmluvy. O trovách 147 Trovy konania, ktoré vznikli dánskej, nemeckej, francúzskej a talianskej vláde a Komisii Európskych spolocenstiev v súvislosti s predlozením pripomienok Súdnemu dvoru, nemôzu byt nahradené. Vzhladom na to, ze konanie pred Súdnym dvorom má vo vztahu k úcastníkom konania vo veci samej incidencný charakter a bolo zacaté v súvislosti s prekázkou postupu v konaní pred vnútrostátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútrostátny súd. Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach polozených rozsudkom Cour d'appel de Ličge z 1. októbra 1993 takto: 1. Clánku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatnovanie pravidiel vydávaných sportovými zväzmi, podla ktorých profesionálny futbalista, ktorý je státnym príslusníkom niektorého clenského státu, nemôze byt po skoncení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného clenského státu, pokial tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odskodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast. 2. Clánku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatnovanie pravidiel vydávaných sportovými zväzmi, podla ktorých môzu futbalové kluby nominovat na futbalové zápasy v rámci sútazí organizovaných sportovými zväzmi iba obmedzený pocet profesionálnych hrácov, ktorí sú státnymi príslusníkmi iných clenských státov. 3. Priameho úcinku clánku 48 Zmluvy EHS sa nemozno dovolávat na podporu nárokov týkajúcich sa odskodnenia za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré bolo ku dna vydania tohto rozsudku zaplatené alebo je splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom, s výnimkou osôb, ktoré pred týmto dátumom podali na súd zalobu alebo vzniesli obdobný návrh podla uplatnitelného vnútrostátneho práva. Rodríguez Iglesias Kakouris Edward Hirsch Mancini Moitinho de Almeida Kapteyn Gulmann Murray Jann Ragnemalm Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. decembra 1995. Tajomník Predseda R. Grass G. C. Rodríguez Iglesias __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXGbF09d/L104344-3767TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXGbF09d/L104344-3767TMP.html#Footref*