ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA z 21. septembra 1989 ([1]*) "Zaloba o neplatnost - Právo hospodárskej sútaze - Nariadenie c. 17 - Setrenie - Základné právo na nedotknutelnost obydlia - Odôvodnenie - Pravidelné penále - Procesné vady" V spojených veciach 46/87 a 227/88, Hoechst AG, spolocnost zalozená podla nemeckého práva, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, v zastúpení: Hans Hellmann, advokát komory v Kolíne nad Rýnom, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, advokátska kancelária Marca Loescha, 8, rue Zithe, zalobca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: Norbert Koch, právny poradca Komisie, splnomocnený zástupca, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, Georgios Kremlis, clen právneho servisu Komisie, Centre Wagner, zalovanej, ktorých predmetom je zrusenie nasledujúcich rozhodnutí Komisie vydaných vo veciach IV/31.865 - PVC a IV/31.866 - polyetylén: - z 15. januára 1987 [K(87)19/5] o setrení v zmysle clánku 14 ods. 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), - z 3. februára 1987 [K(87)248] o ulození pravidelného penále podla clánku 16 nariadenia c. 17, - z 26. mája 1988 [K(88)928] o urcení konecnej výsky pravidelného penále podla clánku 16 nariadenia c. 17, SÚDNY DVOR, v zlození: predseda O. Due, predsedovia komôr T. Koopmans, R. Joliet, T. F. O`Higgins a F. Grévisse, sudcovia Sir Gordon Slynn, G. F. Mancini, C. N. Kakouris, F. A. Schockweiler, J. C. Moitinho de Almeida, G. C. Rodríguez Iglesias, M. Diez de Velasco a M. Zuleeg, generálny advokát: J. Mischo, tajomník: B. Pastor, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 8. decembra 1988, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 21. februára 1989, vyhlásil tento Rozsudok 1 Spolocnost Hoechst AG návrhmi podanými do kancelárie Súdneho dvora 16. februára 1987 a 5. augusta 1988 podala podla clánku 173 ods. 2 Zmluvy EHS dve zaloby o neplatnost troch rozhodnutí Komisie vydaných vo veciach IV/31.865 - PVC a IV/31.866 - polyetylén na základe nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 [Prvé nariadenie implementujúce clánky 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3)]. Prvá zaloba sa týka rozhodnutia z 15. januára 1987 [K(87)19/5] o setrení v zmysle clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 a rozhodnutia z 3. februára 1987 [K(87)248] o ulození pravidelného penále podla clánku 16 nariadenia c. 17. Druhá zaloba sa týka rozhodnutia z 26. mája 1988 [K(88)928] o urcení konecnej výsky pravidelného penále podla clánku 16 nariadenia c. 17. 2 Kedze Komisia mala informácie, ktoré jej umoznovali predpokladat existenciu dohôd alebo zosúladených postupov týkajúcich sa urcenia cien a kvót dodávok PVC a polyetylénu medzi niektorými výrobcami a dodávatelmi týchto látok v Spolocenstve, rozhodla sa uskutocnit setrenie vo viacerých podnikoch, medzi nimi aj u zalobcu, a vydala vo vztahu k nemu uz citované sporné rozhodnutie z 15. januára 1987 (dalej len "rozhodnutie o setrení"). 3 V dnoch 20., 22. a 23. januára 1987 sa Komisia pokúsila uskutocnit predmetné setrenie, ale zalobca sa mu odmietol podrobit z dôvodu, ze ide o nezákonnú prehliadku. Zalobca zastával toto stanovisko aj vo svojej odpovedi na telex, ktorým ho Komisia vyzvala na to, aby sa zaviazal podrobit sa setreniu pod sankciou pravidelného penále 1 000 ecu za den omeskania. Komisia teda vydala uz citované sporné rozhodnutie z 3. februára 1987, ktorým mu ulozila pravidelné penále spomínané vyssie (dalej len "rozhodnutie o ulození pravidelného penále"). 4 Rozhodnutím z 12. februára 1987 Amtsgericht Frankfurt am Main zamietol návrh Bundeskartellamt (nemeckého orgánu príslusného pre oblast hospodárskej sútaze), ktorý bol poziadaný o pomoc podla nariadenia c. 17, na vydanie príkazu na prehliadku z dôvodu, ze mu nebola predlozená nijaká skutková okolnost, ktorá by mohla podporit domnienku o existencii dohôd alebo zosúladených postupov. 5 Uznesením z 26. marca 1987 predseda Súdneho dvora zamietol návrh zalobcu na odklad výkonu rozhodnutia o setrení a rozhodnutia o ulození pravidelného penále. 6 Dna 31. marca 1987 Bundeskartellamt dostal od Amtsgericht Frankfurt am Main príkaz na prehliadku vystavený v prospech Komisie. Táto uskutocnila setrenie 2. a 3. apríla 1987. 7 Po tom, ako Komisia umoznila zalobcovi vyjadrit svoje stanovisko, a po vypocutí poradného výboru pre kartely a dominantné postavenia urcila konecnú výsku pravidelného penále na 55 000 ecu, teda 1 000 ecu denne od 6. februára do 1. apríla 1987, v uz citovanom spornom rozhodnutí z 26. mája 1988 (dalej len "rozhodnutie o urcení pravidelného penále"). 8 Pre sirsí výklad okolností predchádzajúcich sporu, priebehu konania, ako aj zalobných dôvodov a tvrdení úcastníkov konania odkazujeme na správu pre pojednávanie. Tieto casti spisu sú v dalsom texte uvádzané len v miere nevyhnutnej pre úsudok Súdneho dvora. O rozhodnutí o setrení 9 Zalobca uvádza proti rozhodnutiu o setrení tri zalobné dôvody zalozené na prekrocení medzí vysetrovacích právomocí Komisie, chýbajúcom odôvodnení a vadách uplatneného postupu. a) Pokial ide o vysetrovacie právomoci Komisie 10 Zalobca sa domnieva, ze sporné rozhodnutie je nezákonné tým, ze oprávnuje zástupcov Komisie uskutocnit opatrenia, ktoré zalobca kvalifikuje ako prehliadku, ktoré nie sú ustanovené clánkom 14 nariadenia c. 17 a poskodzujú základné práva priznané právom Spolocenstva. Dodáva, ze pokial by sa toto ustanovenie malo vykladat v tom zmysle, ze udeluje Komisii právomoc vykonávat prehliadku, bolo by nezákonné z dôvodu jeho nezlucitelnosti so základnými právami, ktorých ochrana si vyzaduje, aby k prehliadke mohlo dôjst len na základe predchádzajúceho súdneho príkazu. 11 Komisia tvrdí, ze právomoci, ktoré má podla clánku 14 nariadenia c. 17, zahrnajú opatrenia, ktoré podla práva niektorých clenských státov spadajú pod pojem prehliadka. Domnieva sa vsak, ze poziadavky súdnej ochrany vyplývajúce zo základných práv, ktoré v zásade nepopiera, sú uspokojené, pokial osoby, ktorým sú rozhodnutia o setrení urcené, majú moznost na jednej strane tieto rozhodnutia napadnút na Súdnom dvore a na strane druhej navrhnút odklad ich výkonu prostredníctvom nariadenia predbezného opatrenia, co umoznuje súdu rýchlo preverit nesvojvolný charakter nariadeného setrenia. Takáto kontrola by bola rovnocenná s predchádzajúcim súdnym príkazom. 12 V súvislosti s touto rozpravou treba zdôraznit, skôr nez sa zacne skúmat povaha a dosah vysetrovacích právomocí, ktoré Komisia má podla clánku 14 nariadenia c. 17, ze tento clánok nemozno vykladat tak, ze sa dospeje k záverom nezlucitelným so vseobecnými zásadami práva Spolocenstva, a najmä so základnými právami. 13 Podla ustálenej judikatúry sú totiz základné práva nedelitelnou súcastou vseobecných zásad práva, ktorých dodrziavanie zabezpecuje Súdny dvor v súlade s ústavnými tradíciami spolocnými pre clenské státy, ako aj s medzinárodnými zmluvami, na ktorých clenské státy spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili (pozri najmä rozsudok zo 14. mája 1974, Nold, 4/73, Zb. s. 491). Európsky dohovor o ochrane ludských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950 (dalej len "Európsky dohovor o ludských právach") má v tomto ohlade osobitný význam (pozri najmä rozsudok z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651). 14 Pre výklad clánku 14 nariadenia c. 17 je potrebné brat do úvahy najmä poziadavky vyplývajúce z dodrziavania práva na obhajobu, zásady, ktorej základný charakter bol judikatúrou Súdneho dvora pri mnohých prílezitostiach zdôraznený (pozri najmä rozsudok z 9. novembra 1983, Michelin, 322/81, Zb. s. 3461, bod 7). 15 Ziada sa spresnit, ze aj ked je pravda, ze v tomto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, ze právo na obhajobu musí byt dodrziavané v správnych konaniach, ktoré môzu vyústit do sankcií, dôlezité je tiez predchádzat tomu, aby tieto práva nemohli byt nenapravitelne poskodené v rámci konaní predbezného vysetrovania, teda najmä v rámci setrení, ktoré môzu mat rozhodujúci charakter pre zaobstaranie dôkazov o nezákonnom charaktere správania podnikov, ktoré umozní brat ich na zodpovednost. 16 Preto, hoci sa niektoré práva na obhajobu týkajú len sporových konaní, ktoré nasledujú po oznámení výhrad, dalsie práva, napríklad právo na právnu pomoc alebo právo na zachovanie dôvernosti korespondencie medzi advokátom a klientom (uznané Súdnym dvorom v rozsudku z 18. mája 1982, AM & S, 155/79, Zb. s. 1575), musia byt dodrziavané uz od stádia predbezného vysetrovania. 17 Kedze sa zalobca dovoláva takisto poziadaviek vyplývajúcich zo základného práva na nedotknutelnost obydlia, je potrebné poznamenat, ze hoci uznanie takého práva, pokial ide o súkromné obydlie fyzických osôb, sa presadzuje v právnom poriadku Spolocenstva ako zásada spolocná pre právo clenských státov, nie je tomu tak, pokial ide o podniky, pretoze právne systémy clenských státov sa vyznacujú nie zanedbatelnými rozdielmi, pokial ide o povahu a stupen ochrany obchodných priestorov proti zásahom orgánov verejnej moci. 18 Z clánku 8 Európskeho dohovoru o ludských právach, ktorého odsek 1 stanovuje, ze "kazdý má právo na respektovanie svojho súkromného a rodinného zivota, obydlia a korespondencie", nemozno vyvodit odlisný záver. Predmet ochrany tohto clánku sa týka oblasti rozvoja osobnej slobody cloveka, a teda ho nemozno rozsírit na obchodné priestory. Okrem toho je namieste konstatovat, ze v tomto smere chýba judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva. 19 Skutocnostou zostáva, ze vo vsetkých právnych systémoch clenských státov musia mat zásahy verejnej moci do sféry súkromnej cinnosti kazdej osoby ci uz fyzickej, alebo právnickej, právny základ a musia byt podlozené dôvodmi ustanovenými zákonom a ze tieto systémy preto ustanovujú, aj ked za rozlicných podmienok, ochranu voci zásahom, ktoré by boli svojvolné alebo neprimerané. Potreba takej ochrany teda musí byt uznaná ako vseobecná zásada práva Spolocenstva. V tomto smere je vhodné pripomenút, ze Súdny dvor potvrdil svoju kontrolnú právomoc vo vztahu k prípadnému prehnanému charakteru setrení uskutocnených Komisiou v rámci Zmluvy ESUO (rozsudok zo 14. decembra 1962, San Michele a i., 5 az 11 a 13 az 15/62, Zb. s. 859). 20 Vo svetle vyssie pripomenutých vseobecných zásad je potrebné preskúmat povahu a dosah vysetrovacích právomocí udelených Komisii podla clánku 14 nariadenia c. 17. 21 Odsek 1 tohto clánku Komisiu oprávnuje, aby vykonala vsetky nevyhnutné setrenia v podnikoch a zdruzeniach podnikov, a spresnuje, ze "k tomu úcelu sú Komisiou poverení pracovníci oprávnení: a) preskúmat vsetky úctovné knihy a iné obchodné záznamy; b) zhotovit kópie výtahov [alebo výpisy - neoficiálny preklad] z úctovných kníh a obchodných záznamov; c) ziadat ihned ústne vysvetlenie; d) vstúpit do akýchkolvek budov, pozemkov a dopravných prostriedkov podniku." 22 Odseky 2 a 3 toho istého clánku stanovujú, ze setrenia sa môzu uskutocnovat po predlození písomného poverenia alebo na základe rozhodnutia zaväzujúceho podniky, aby sa im podrobili. Ako uz Súdny dvor rozhodol, Komisia má na výber medzi týmito dvomi moznostami podla osobitostí kazdej veci (rozsudok z 26. júna 1980, National Panasonic, 136/79, Zb. s. 2033). Tak písomné poverenia, ako aj rozhodnutia musia uvádzat predmet a ciel setrenia. Bez ohladu na zvolený postup je Komisia povinná vopred informovat príslusný orgán clenského státu, na ktorého území sa má uskutocnit setrenie, co je orgán, ktorý musí byt podla odseku 4 clánku 14 vypocutý pred vydaním rozhodnutia o nariadení setrenia. 23 Podla odseku 5 toho istého clánku môzu zástupcom Komisie pomáhat v plnení ich úloh zástupcovia príslusného orgánu clenského státu, na ktorého území sa má uskutocnit setrenie. Takáto pomoc môze byt poskytnutá bud na ziadost tohto orgánu, alebo Komisie. 24 Napokon podla odseku 6 je pomoc vnútrostátnych orgánov na vykonanie setrenia nevyhnutná, pokial mu podnik kladie odpor. 25 Ako Súdny dvor vyzdvihol v uz citovanom rozsudku z 26. júna 1980 (bod 20), zo siedmeho a ôsmeho odôvodnenia nariadenia c. 17 vyplýva, ze právomoci udelené Komisii clánkom 14 tohto nariadenia majú za ciel umoznit jej plnit poslanie, ktoré jej zveruje Zmluva EHS, dohliadat na dodrziavanie pravidiel hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. Úlohou týchto pravidiel, ako to vyplýva z odseku 4 preambuly Zmluvy, z clánku 3 písm. f) a z clánkov 85 a 86, je predchádzat tomu, aby hospodárska sútaz nebola skreslovaná na úkor vseobecného záujmu, jednotlivých podnikov a spotrebitelov. Výkon právomocí udelených Komisii nariadením c. 17 takto prispieva k udrzaniu rezimu hospodárskej sútaze pozadovaného Zmluvou, ktorý musia podniky nevyhnutne dodrziavat. Uz citované ôsme odôvodnenie spresnuje, ze Komisia musí mat na tieto úcely v rámci celého spolocného trhu právomoc vyzadovat informácie a uskutocnovat setrenia "nevyhnutné" na odhalenie porusení uz citovaných clánkov 85 a 86. 26 Tak úcel nariadenia c. 17, ako aj vymenovanie právomocí, ktoré majú zástupcovia Komisie, v jeho clánku 14 ukazujú, ze setrenia môzu mat velmi siroký dosah. V tomto ohlade je právo na vstup do vsetkých priestorov, pozemkov a dopravných prostriedkov podnikov osobitne dôlezité, kedze má umoznit Komisii získat dôkazy o poruseniach pravidiel hospodárskej sútaze na miestach, kde sa zvycajne nachádzajú, teda v obchodných priestoroch podnikov. 27 Toto právo na vstup by bolo zbavené uzitocnosti, ak by sa zástupcovia Komisie museli obmedzit na ziadost o predlozenie dokumentov alebo spisov, ktoré by boli schopní vopred presne identifikovat. Také právo naopak v sebe zahrna oprávnenie hladat rozlicné informácie, ktoré este nie sú známe alebo plne identifikované. Bez takéhoto oprávnenia by Komisia nedokázala získat informácie nevyhnutné na setrenie v prípade, ak by narazila na odmietnutie spolupráce, ci dokonca na obstrukcný postoj zo strany dotknutých podnikov. 28 Aj ked clánok 14 nariadenia c. 17 teda udeluje Komisii siroké vysetrovacie právomoci, výkon týchto právomocí je podriadený podmienkam, ktoré sú schopné zabezpecit dodrzanie práv dotknutých podnikov. 29 V tomto ohlade je potrebné predovsetkým poukázat na povinnost ulozenú Komisii uviest predmet a ciel setrenia. Táto povinnost predstavuje základnú poziadavku s cielom nielen preukázat odôvodnený charakter plánovaného zásahu vnútri dotknutých podnikov, ale aj umoznit im pochopit dosah ich povinnosti spolupracovat a pritom im zároven zachovat ich právo na obhajobu. 30 Dalej je namieste uviest, ze podmienky na výkon vysetrovacích právomocí Komisie sa menia v závislosti od zvoleného postupu Komisie, od postoja dotknutých podnikov, ako aj od zásahu vnútrostátnych orgánov. 31 Clánok 14 nariadenia c. 17 sa v prvom rade týka setrení uskutocnovaných v spolupráci s dotknutými podnikmi, a to bud dobrovolne v prípade písomného poverenia na setrenie, alebo v zmysle povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia o setrení. V tomto druhom prípade, o ktorý ide v tejto veci, majú zástupcovia Komisie okrem iného oprávnenie dat si predlozit dokumenty, o ktoré poziadajú, vstupovat do priestorov, ktoré urcia, a dat si ukázat obsah hnutelných vecí, ktoré oznacia. Naopak, nemôzu vstupovat do priestorov alebo do hnutelných vecí silou, ci donútit zamestnancov podniku, aby im poskytli takýto prístup, ani sa pustit do prehliadky bez povolenia zodpovedných zamestnancov podniku. 32 Situácia je úplne odlisná, pokial Komisia narazí na odpor dotknutých podnikov. V tomto prípade zástupcovia Komisie môzu na základe clánku 14 ods. 6 hladat bez spolupráce podnikov vsetky informácie nevyhnutné na setrenie za prispenia vnútrostátnych orgánov, ktoré sú povinné poskytnút im nevyhnutnú pomoc na splnenie ich poslania. Hoci sa takáto pomoc vyzaduje len v prípade, ak podnik prejaví svoj odpor, treba dodat, ze o pomoc mozno poziadat aj preventívne s cielom prekonat prípadný odpor podniku. 33 Z clánku 14 ods. 6 vyplýva, ze kazdému clenskému státu prinálezí upravit podmienky, za ktorých vnútrostátne orgány poskytnú zástupcom Komisie pomoc. V tomto ohlade sú clenské státy povinné zabezpecit úcinnost pôsobenia Komisie a pritom dodrziavat uz spomínané vseobecné zásady. Z toho vyplýva, ze v rámci týchto medzí vnútrostátne právo definuje vhodnú procesnú úpravu na zabezpecenie dodrziavania práv podnikov. 34 Preto, pokial Komisia zamýsla uskutocnit za prispenia vnútrostátnych orgánov vysetrovacie opatrenia nezalozené na spolupráci dotknutých podnikov, je povinná dodrziavat procesné záruky ustanovené na tento úcel vnútrostátnym právom. 35 Komisia musí dohliadat na to, aby orgán príslusný podla vnútrostátneho práva mal vsetky údaje nevyhnutné na to, aby mohol vykonávat kontrolu, na ktorú je oprávnený. Je dôlezité zdôraznit, ze tento orgán - ci uz ide o súd, alebo nie - nemôze pri tejto prílezitosti svojím vlastným posúdením nevyhnutnosti nariadených setrení nahradit posúdenie Komisie, ktorej hodnotenia skutkového aj právneho stavu podliehajú len preskúmaniu zákonnosti Súdnym dvorom. Naopak, do právomocí vnútrostátneho orgánu spadá preskúmat, po zistení pravosti rozhodnutia o setrení, ci plánované donucovacie opatrenia nie sú svojvolné alebo prehnané vo vztahu k predmetu setrenia, a dohliadat na dodrziavanie svojho vnútrostátneho práva pri uplatnovaní týchto opatrení. 36 Vo svetle uvedeného treba konstatovat, ze opatrenia, na ktorých uskutocnenie sporné rozhodnutie o setrení oprávnovalo zástupcov Komisie, nepresahovali právomoci, ktoré majú podla clánku 14 nariadenia c. 17. Clánok 1 predmetného rozhodnutia sa totiz obmedzoval na to, ze zalobcovi ukladal povinnost "umoznit zástupcom povereným Komisiou vstup do svojich priestorov v bezných prevádzkových hodinách, predlozit na úcely inspekcie sluzobné dokumenty týkajúce sa predmetu setrenia a umoznit vyhotovenie kópií z týchto dokumentov, ktoré budú uvedení zástupcovia vyzadovat, a okamzite poskytnút vsetky vysvetlenia, o ktoré by títo mohli poziadat". 37 Je pravda, ze v priebehu konania pred Súdnym dvorom Komisia tvrdila, ze jej zástupcovia boli oprávnení uskutocnovat v rámci setrení prehliadky bez prispenia vnútrostátnych orgánov a bez dodrziavania procesných záruk ustanovených vnútrostátnym právom. Chybný charakter takého výkladu clánku 14 nariadenia c. 17 vsak nemôze viest k nezákonnosti rozhodnutí vydaných na základe tohto ustanovenia. 38 Zalobný dôvod zalozený na prekrocení medzí vysetrovacích právomocí Komisie musí byt teda zamietnutý. b) Pokial ide o odôvodnenie 39 Podla zalobcu rozhodnutie o setrení porusuje clánok 190 Zmluvy, ako aj clánok 14 ods. 3 nariadenia c. 17 z toho dôvodu, ze je neurcité, najmä pokial ide o predmet a ciel setrenia. 40 Je vhodné pripomenút, ako o tom uz rozhodol Súdny dvor v uz citovanom rozsudku z 26. júna 1980 (National Panasonic, bod 25), ze samotný clánok 14 ods. 3 nariadenia c. 17 definuje podstatné nálezitosti odôvodnenia rozhodnutia o nariadení setrenia, ked stanovuje, ze rozhodnutie "bude specifikovat predmet a ciel setrenia, stanoví dátum zacatia setrenia a oznací pokuty podla clánku 15 (1) c) a clánku 16 (1) d) a právo na revíziu [preskúmanie - neoficiálny preklad] rozhodnutia Súdnym dvorom". 41 Ako bolo uvedené vyssie, poziadavka, aby Komisia uviedla predmet a ciel setrenia, predstavuje základnú záruku práva dotknutých podnikov na obhajobu. Z toho vyplýva, ze rozsah povinnosti odôvodnit rozhodnutia o setrení sa nemôze obmedzit v závislosti od úvah týkajúcich sa úcinnosti vysetrovania. V tomto ohlade je vhodné spresnit, ze aj ked je pravda, ze Komisia nie je povinná oznámit osobe, ktorej je rozhodnutie o setrení urcené, vsetky informácie, ktoré v súvislosti s predpokladanými poruseniami má, ani vykonat presnú právnu kvalifikáciu týchto porusení, musí naopak jasne uviest domnienky, ktoré chce presetrit. 42 Je potrebné konstatovat, ze aj ked je odôvodnenie sporného rozhodnutia o setrení napísané vo velmi vseobecných výrazoch, ktoré by si zaslúzili byt spresnené, a v tomto ohlade ho teda mozno kritizovat, jednako len obsahuje podstatné nálezitosti pozadované clánkom 14 ods. 3 nariadenia c. 17. Predmetné rozhodnutie sa totiz zmienuje najmä o informáciách naznacujúcich existenciu a uplatnovanie dohôd alebo zosúladených postupov medzi niektorými výrobcami a dodávatelmi PVC a polyetylénu (vrátane, ale nielen LdPE) v EHS týkajúcich sa cien, mnozstiev alebo cielov predaja týchto výrobkov. Uvádza, ze tieto dohody a postupy by mohli predstavovat vázne porusenie clánku 85 ods. 1 Zmluvy. Podla clánku 1 predmetného rozhodnutia zalobca "je povinný sa podrobit setreniu týkajúcemu sa jeho prípadnej úcasti" na týchto dohodách alebo zosúladených postupoch, a teda umoznit zástupcom Komisie prístup do svojich priestorov, predlozit im na úcely inspekcie sluzobné dokumenty "týkajúce sa predmetu vysetrovania" alebo im umoznit vyhotovenie kópií. 43 Za týchto okolností musí byt zalobný dôvod zalozený na nedostatocnom odôvodnení zamietnutý. c) Pokial ide o postup vydania 44 Je nesporné, ze napadnuté rozhodnutie o setrení bolo vydané podla postupu nazývaného delegovanie ustanoveného rozhodnutím Komisie z 5. novembra 1980, ktorým deleguje svojho clena povereného otázkami hospodárskej sútaze, aby vydal v mene a na zodpovednost Komisie rozhodnutie podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17, ktorým sa podnikom nariaduje, aby sa podrobili setreniam. V rozsudku z 23. septembra 1986 (AKZO Chemie/Komisia, 5/85, Zb. s. 2585) uz Súdny dvor rozhodol, ze toto rozhodnutie o delegovaní neporusuje zásadu kolektívnosti uvedenú v clánku 17 Zmluvy o zlúcení. 45 Zalobca vsak pokladá za nevyhnutné, aby Súdny dvor opätovne preskúmal legálnost tohto postupu delegovania, ktorý pokladá za nezlucitelný so zásadou nulla poena sine lege. Tvrdí totiz, ze Komisia pozmenila obycajným interným administratívnym opatrením prvky skutkovej podstaty porusenia, ktoré môze mat za následok pokutu podla clánku 15 nariadenia c. 17, pretoze od vyssie spomenutého rozhodnutia z 5. novembra 1980 je také porusenie tvorené odmietnutím podrobit sa setreniu, ktoré nariadil jediný clen Komisie, a nie ako predtým Komisia ako kolektívny orgán. 46 V tomto ohlade treba uviest, ze hoci platí, ze podmienky, za ktorých mozno ulozit pokutu podla clánku 15 nariadenia c. 17, nemôzu byt zmenené rozhodnutím Komisie, uz citované rozhodnutie o delegovaní nemalo ani za ciel, ani za následok zavedenie takej zmeny. Pokial totiz systém delegovania pre rozhodnutia o setrení neporusuje zásadu kolektívnosti, vydané rozhodnutia o delegovaní treba povazovat za rozhodnutia Komisie v zmysle clánku 15 nariadenia c. 17. 47 Zalobný dôvod zalozený na vade postupu teda musí byt zamietnutý. 48 Kedze ani jeden zo zalobných dôvodov uvedených proti rozhodnutiu o setrení nebolo mozné prijat, návrh na zrusenie tohto rozhodnutia musí byt zamietnutý. O rozhodnutí o ulození pravidelného penále 49 Podla zalobcu boli vydaním rozhodnutia o ulození pravidelného penále porusené podstatné procesné poziadavky, pretoze Komisia toto rozhodnutie vydala bez toho, aby vopred uskutocnila vypocutie dotknutého podniku a poradila sa s poradným výborom pre kartely a dominantné postavenia. 50 Komisia naopak usudzuje, ze k poruseniu podstatných procesných poziadaviek nedoslo vzhladom na to, ze vyssie spomenuté vypocutie a konzultácia prebehli pred konecným urcením pravidelného penále. 51 Treba uviest, ze vypocutie zainteresovaných "v súvislosti so zálezitostami, voci ktorým mala Komisia námietky", vyzaduje clánok 19 ods. 1 nariadenia c. 17 pred vydaním rôznych rozhodnutí vrátane rozhodnutí podla clánku 16 týkajúcich sa pravidelného penále. 52 Také vypocutie predstavuje podstatnú zlozku práva na obhajobu. Je totiz nevyhnutné na to, aby sa "podnikom a zdruzeniam podnikov zabezpecilo právo na predlozenie pripomienok po setreniach voci vsetkým výhradám, ktoré Komisia navrhuje proti nim vzniest vo svojich rozhodnutiach" [neoficiálny preklad] [tretie odôvodnenie nariadenia Komisie c. 99/63 z 25. júla 1963 o vypocutiach ustanovených v clánku 19 ods. 1 a 2 nariadenia Rady c. 17 (Ú. v. ES 127, s. 2268)]. 53 Pokial ide o poradný výbor pre kartely a dominantné postavenia, uz citovaný clánok 16 vo svojom odseku 3 ustanovuje, ze "bude uplatnený clánok 10 (3) az (6)". Tieto ustanovenia upravujú právomoci, zlozenie a konanie o konzultovaní predmetného výboru. 54 Podla clánku 1 uz citovaného nariadenia c. 99/63 "skôr nez sa Komisia poradí s poradným výborom pre kartely a dominantné postavenia, vykoná vypocutie podla clánku 19 ods. 1 nariadenia c. 17" [neoficiálny preklad]. Toto ustanovenie potvrdzuje, ze vypocutie dotknutých podnikov a poradenie sa s výborom sú nevyhnutné v tých istých situáciách. 55 Na urcenie toho, ci Komisia bola povinná vypocut zalobcu a poradit sa s vyssie spomenutým výborom pred vydaním rozhodnutia o ulození pravidelného penále, je vhodné pripomenút, ze urcenie pravidelného penále podla clánku 16 nariadenia c. 17 sa nevyhnutne skladá z dvoch fáz. Prvým rozhodnutím podla odseku 1 uvedeného clánku totiz Komisia ukladá pravidelné penále v rozpätí urcitého poctu úctovných jednotiek za den omeskania odo dna, ktorý stanoví. Kedze toto rozhodnutie neurcuje celkovú výsku pravidelného penále, nemôze byt ani vykonané. Táto výska môze byt konecne urcená iba novým rozhodnutím. 56 Povinnost vypocut zainteresovaného a poradit sa s poradným výborom pre kartely a dominantné postavenia je preto splnená vtedy, ak k vypocutiu a konzultácii doslo pred konecným urcením pravidelného penále, aby tak dotknutý podnik, ako aj poradný výbor boli schopní uzitocne vyjadrit svoje stanovisko vo vztahu ku vsetkým okolnostiam, ktoré Komisia zohladnila pri ulození pravidelného penále a pri urcení jeho konecnej výsky. 57 Okrem toho, poziadavka uskutocnit uvedené vypocutie a konzultáciu pred vydaním rozhodnutia o ulození pravidelného penále podniku, ktorý sa odmietol podrobit setreniu, by viedla k posunutiu dátumu vydania tohto rozhodnutia, a teda by spochybnovala úcinnost rozhodnutia o setrení. 58 Z uvedeného vyplýva, ze vydaním rozhodnutia o ulození pravidelného penále neboli porusené podstatné procesné poziadavky. Návrh na zrusenie tohto rozhodnutia teda musí byt zamietnutý. O rozhodnutí o urcení konecnej výsky pravidelného penále 59 Podla zalobcu musí byt konecná výska pravidelného penále urcená sporným rozhodnutím z 26. mája 1988 znízená z dvoch dôvodov. 60 V prvom rade tvrdí, ze Komisia mala zo svojho výpoctu vylúcit dobu konania o nariadení predbezného opatrenia pred Súdnym dvorom, v ktorom zalobca navrhoval odklad výkonu rozhodnutia o setrení. Komisia sa dostala do rozporu so svojím vlastným stanoviskom, kedze vyhlásila, ze je pripravená odlozit výkon tohto rozhodnutia, az kým sa Súdny dvor nevysloví. 61 V tomto ohlade stací uviest, ze vyhlásenie, ktoré Komisia v tomto zmysle urobila pocas konania, sa týkalo len postoja, ktorý by si prípadne neskôr osvojila, ak by v súlade s tézou, ktorú zastávala, bolo konanie o nariadení predbezného opatrenia pred Súdnym dvorom uznané ako nálezitý prostriedok predbezného súdneho preskúmania setrení nariadených Komisiou. Také vyhlásenie teda nemohlo mat v tejto veci akékolvek dôsledky na urcenie konecnej výsky pravidelného penále. 62 V druhom rade sa zalobca domnieva, ze konecná výska je neprimeraná, pretoze konal výlucne so zretelom na vyssie záujmy zodpovedajúce záruke vysetrovacieho konania v súlade so zákonmi a s ústavným poriadkom. 63 V tomto ohlade treba konstatovat, ze zalobca sa neobmedzil na to, aby kládol odpor voci konkrétnym opatreniam, ktoré podla neho prekracovali právomoci zástupcov Komisie, ale odmietol akýkolvek druh spolupráce pri výkone rozhodnutia o setrení, ktoré mu bolo urcené. 64 Také správanie, ktoré je nezlucitelné s povinnostou vsetkých subjektov práva Spolocenstva uznávat plnú úcinnost aktov institúcií, pokial ich Súdny dvor nevyhlásil za neplatné, a respektovat ich vykonatelnost, pokial Súdny dvor nerozhodol o odklade ich výkonu (pozri najmä rozsudok z 13. februára 1979, Granaria, 101/78, Zb. s. 623, bod 5), nemozno zdôvodnit vyssími právnymi záujmami. 65 Zo vsetkých okolností, ktoré Súdny dvor zohladnil, vyplýva, ze nie je dôvod na znízenie výsky pravidelného penále. Návrh teda musí byt zamietnutý. 66 Zo vsetkého uvedeného vyplýva, ze zaloby musia byt zamietnuté. O trovách 67 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobca nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloby sa zamietajú. 2. Zalobca je povinný nahradit trovy konania. Due Koopmans Joliet O`Higgins Grévisse Slynn Mancini Kakouris Schockweiler Moitinho de Almeida Rodríguez Iglesias Diez de Velasco Zuleeg Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. septembra 1989. Tajomník Predseda J.-G. Giraud O. Due __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXX2VLjkN/L108579-6564TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXX2VLjkN/L108579-6564TMP.html#Footref*