ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA zo 6. júla 1982 ([1]*) "Verejnoprávne podniky - Transparentnost financných vztahov s clenským státom" V spojených veciach 188/80, 189/80 a 190/80, ktorých predmetom je neplatnost smernice Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti financných vztahov medzi clenskými státmi a státnymi podnikmi (Ú. v. ES L 195, s. 35; Mim. vyd. 08/001, s. 20) na základe clánku 173 Zmluvy EHS, vec 188/80, Francúzska republika, v zastúpení: G. Guillaume, splnomocnený zástupca, a P. Moreau Defarges, náhradný splnomocnený zástupca francúzskej vlády, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, Francúzske velvyslanectvo, zalobkyna, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: B. van der Esch, právny poradca Komisie a splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Marenco, clen právneho servisu Komisie, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, O. Montalto, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg, zalovanej, ktorú v konaní podporujú: Holandské královstvo, v zastúpení: A. Bos, splnomocnený zástupca, a Spolková republika Nemecko, v zastúpení: M. Seidel, Ministerialrat na spolkovom ministerstve hospodárstva, a A. Deringer, advokát Oberlandesgericht v Kolíne, splnomocnení zástupcovia, vec 189/80, Talianska republika, v zastúpení: A. Squillante, vedúci oddelenia diplomatických sporov, zmlúv a legislatívnych zálezitostí, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci I. M. Braguglia, avvocato dello Stato, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, Talianske velvyslanectvo, zalobkyna, ktorú v konaní podporuje: Francúzska republika, v zastúpení: G. Guillaume, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Carnelutti, náhradný splnomocnený zástupca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: B. van der Esch, právny poradca Komisie a splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Fabbro, clen právneho servisu Komisie, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, O. Montalto, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg, zalovanej, ktorú v konaní podporujú: Holandské královstvo a Spolková republika Nemecko, vec 190/80, Spojené královstvo Velkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: W. H. Godwin, Treasury Solicitor, splnomocnený zástupca, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, Britské velvyslanectvo, zalobca, ktoré v konaní podporuje: Francúzska republika, v zastúpení: G. Guillaume, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Carnelutti, náhradný splnomocnený zástupca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: B. van der Esch, právny poradca Komisie a splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. J. Kuyper, clen právneho servisu Komisie, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, M. Cervino, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg, zalovanej, ktorú v konaní podporujú: Holandské královstvo a Spolková republika Nemecko, SÚDNY DVOR, v zlození: predseda J. Mertens de Wilmars, predsedovia komôr A. Touffait a O. Due, sudcovia P. Pescatore, Mackenzie Stuart, A. O'Keeffe, T. Koopmans, A. Chloros a F. Grévisse, generálny advokát: G. Reischl, tajomník: P. Heim, vyhlásil tento Rozsudok 1 Francúzska republika, Talianska republika a Spojené královstvo podali do kancelárie Súdneho dvora 16., 18. a 19. septembra 1980 tri zaloby na základe clánku 173 prvého odseku Zmluvy EHS, ktorými navrhujú, aby Súdny dvor vyhlásil za neplatnú smernicu Komisie 80/723 z 25. júna 1980 o transparentnosti financných vztahov medzi clenskými státmi a státnymi podnikmi [a verejnoprávnymi podnikmi - neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 195, s. 35; Mim. vyd. 08/001, s. 20). Spolková republika Nemecko a Holandské královstvo vstúpili do týchto konaní ako vedlajsí úcastníci konania na podporu návrhov Komisie. 2 Smernica prijatá na základe clánku 90 ods. 3 Zmluvy ukladá clenským státom povinnost uchovávat a mat k dispozícii pocas piatich rokov údaje týkajúce sa poskytnutia verejných prostriedkov orgánmi verejnej správy verejnoprávnym podnikom, ako aj údaje týkajúce sa skutocného pouzitia týchto prostriedkov uvedenými podnikmi. Z odôvodnení smernice vyplýva, ze jej podstatným cielom je podporovat to, aby sa ustanovenia clánkov 92 a 93 Zmluvy týkajúce sa státnej pomoci úcinne uplatnovali na verejnoprávne podniky. Okrem toho sa v odôvodneniach zdôraznuje zásada rovnosti zaobchádzania s verejnoprávnymi a súkromnými podnikmi, ako aj potreba transparentnosti financných vztahov medzi verejnoprávnymi podnikmi a státmi z dôvodu zlozitosti týchto vztahov. 3 Zalobné dôvody uvedené zalobcami, aj ked sa v istých bodoch lísia, môzu byt v podstate zhrnuté takto: - nedostatok právomoci Komisie, - neexistencia nevyhnutnosti a porusenie zásady proporcionality, - diskriminácia poskodzujúca záujmy verejnoprávnych podnikov, - porusenie clánkov 90, 92 a 93 tým, ze smernica definuje pojmy verejnoprávny podnik a státna pomoc, - porusenie pravidiel, ktoré vymedzujú pôsobnost Zmluvy EHS, Zmluvy ESUO a Zmluvy ESAE, - neexistencia odôvodnenia a porusenie zásady rovnosti, pokial ide o výnimky stanovené smernicou. O prvom zalobnom dôvode (nedostatok právomoci Komisie) 4 Komisia podla vlády Spojeného královstva tým, ze prijala spornú smernicu, porusila zásady, ktorými sa riadi rozdelenie právomocí a zodpovednosti medzi institúciami Spolocenstva. Z ustanovení Zmluvy, ktoré sa týkajú institúcií, podla vlády Spojeného královstva vyplýva, ze pôvodná legislatívna právomoc prinálezí v celom rozsahu Rade, pricom Komisia má len kontrolné a výkonné právomoci. Toto rozdelenie právomocí je potvrdené osobitnými splnomocnujúcimi pravidlami v Zmluve, z ktorých takmer vsetky vyhradzujú prijímanie nariadení a smerníc Rade. Pokial ide o pravidlá hospodárskej sútaze, aj tu existuje rovnaké rozdelenie právomocí. Tieto ustanovenia samy osebe zverujú Komisii kontrolné funkcie, zatial co právne predpisy môze prijímat len v rozsahu osobitného a výslovného splnomocnenia obsiahnutého v akte Rady. 5 Podla vlády Spojeného královstva dalej ustanovenia Zmluvy, ktoré ako výnimku zverujú Komisii právomoc prijímat smernice, sa musia byt vykladat v zmysle vyssie uvedených tvrdení. Nejde o smernice rovnakej povahy ako smernice prijímané Radou. Zatial co smernice prijímané Radou môzu obsahovat vseobecné ustanovenia normatívnej povahy, ukladajúce prípadne nové povinnosti clenským státom, cielom smerníc prijímaných Komisiou je len napravit specifickú situáciu v jednom alebo viacerých týchto clenských státoch. V prípade clánku 90 ods. 3 takýto obmedzený ciel vyplýva zo samotného znenia ustanovenia, podla ktorého Komisia "adresuje" vhodné smernice alebo rozhodnutia clenským státom. 6 Ustanovenia Zmluvy týkajúce sa institúcií vsak neopodstatnujú túto teóriu. Podla clánku 4 sa Komisia zúcastnuje na realizácii úloh Spolocenstva rovnako ako ostatné institúcie, pricom kazdá koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvou. Na opísanie rovnakej funkcie Rady clánok 155 upravuje v takmer zhodnom znení ako znenie pouzité v clánku 145, ze Komisia disponuje vlastnou rozhodovacou právomocou za podmienok stanovených v Zmluve. Okrem toho ustanovenia kapitoly upravujúce vseobecným spôsobom úcinky a obsah aktov prijatých institúciami, a najmä ustanovenia clánku 189, nerozlisujú na rozdiel od vlády Spojeného královstva smernice vseobecného dosahu a ostatné smernice, ktoré stanovujú len osobitné opatrenia. Podla prvého odseku tohto clánku má Komisia rovnako ako Rada právomoc prijímat smernice za podmienok stanovených v Zmluve. Z toho vyplýva, ze rozsah právomoci udelenej Komisii osobitným ustanovením Zmluvy nemôze byt vyvodený zo vseobecnej zásady, ale z výkladu znenia predmetného ustanovenia, v tomto prípade clánku 90, skúmaného v zmysle jeho úcelu a miesta v struktúre Zmluvy. 7 V tejto súvislosti nemozno vyvodit závery zo skutocnosti, ze väcsina ostatných osobitných ustanovení Zmluvy, ktoré stanovujú právomoc s cielom prijímat akty vseobecného charakteru, zveruje túto právomoc Rade, ktorá koná na návrh Komisie. Takisto nemozno rozlisovat medzi ustanoveniami upravujúcimi prijatie smerníc podla toho, ci pouzívajú pojem "prijat" alebo "adresovat". Podla clánku 189 sú smernice a takisto rozhodnutia Rady a aj Komisie urcené adresátom, ktorými, pokial ide o smernice, sú nevyhnutne clenské státy. V prípade ustanovenia urcujúceho prijatie zároven smerníc a rozhodnutí, ktoré sú urcené clenským státom, slovo "adresovat" predstavuje jednoducho najvhodnejsí vseobecný výraz. 8 Na podporu dôvodu zalozeného na nedostatku právomoci Komisie zalobcovia uvádzajú, ze pravidlá uvedené v spornej smernici mohli byt prijaté Radou. Kedze úcelom smernice je umoznit Komisii kontrolovanie dodrziavania povinnosti clenských státov oznamovat jej v súlade s clánkom 93 ods. 3 akékolvek poskytnutie alebo zmenu státnej pomoci a kedze clánok 94 zveruje Rade právomoc stanovovat najmä podmienky uplatnenia uvedeného odseku, predmetné pravidlá by mali patrit do právomoci tejto institúcie v zmysle tohto clánku. V kazdom prípade vydávanie takýchto pravidiel patrí do právomocí Rady podla clánku 213 alebo, podporne, podla clánku 235. Kedze teda ide o oblast, ktorá patrí do právomoci Rady, nemozno podla zalobcov uznat, ze Komisia má podla dalsích ustanovení Zmluvy súbeznú právomoc. 9 Komisia, ktorú podporuje vláda Spolkovej republiky Nemecko, trvá na tom, ze smernica sa týka opatrení, ktoré sa uplatnujú "pred" konaním uvedeným v clánku 93, a ze z tohto dôvodu nemozno uplatnit clánok 94. Takisto uvádza, ze clánok 213 sa netýka informácií, ktoré majú clenské státy k dispozícii a ktoré musia poskytnút Komisii na základe jej ziadosti v zmysle svojej vseobecnej povinnosti spolupráce, upravenej v clánku 5. Takisto nemozno pouzit clánok 235, pretoze je zalozený na predpoklade, ze akákolvek iná právomoc konat chýba. Holandská vláda zasa zdôraznuje najmä osobitnú povahu a dôlezitost clánku 90. 10 Tvrdenia zalobcov zalozené na clánkoch 213 a 235 treba zamietnut. Clánok 213 nachádzajúci sa v casti Zmluvy, ktorá upravuje vseobecné a záverecné ustanovenia, v skutocnosti nebráni právomociam, ktoré osobitné ustanovenia Zmluvy priznávajú Komisii. Clánok 235 nemozno povazovat za uplatnitelný v tejto veci z dôvodu uvedeného Komisiou. 11 Naopak, na to, aby bolo mozné posúdit tvrdenie zalozené na clánku 94, je potrebné porovnat ustanovenia tohto clánku s ustanoveniami clánku 90, berúc do úvahy ciel a úcel týchto dvoch clánkov. 12 V tejto súvislosti treba konstatovat, ze obe ustanovenia majú odlisné ciele. Clánok 94 je súcastou súboru ustanovení, ktoré upravujú oblast pomoci poskytovanej clenskými státmi bez ohladu na formu a adresátov tejto pomoci. Naopak, clánok 90 sa týka len podnikov, za ktorých konanie musia státy niest osobitnú zodpovednost z dôvodu vplyvu, ktorý majú na toto konanie. Tento clánok zdôraznuje, ze na uvedené podniky, s výhradou spresnení uvedených v odseku 2 tohto clánku, sa vztahuje súbor pravidiel Zmluvy; zaväzuje clenské státy, aby respektovali tieto pravidlá vo vztahoch s týmito podnikmi, a ukladá Komisii v tejto súvislosti povinnost dohladu, ktorý v prípade potreby môze byt vykonaný prijatím smerníc a rozhodnutí adresovaných clenským státom. 13 K tomuto rozdielu v cieloch sa pripája rozdiel, pokial ide o podmienky stanovené pre výkon jednotlivých právomocí, ktoré tieto dve ustanovenia zverujú Rade a Komisii. Clánok 94 umoznuje Rade prijat akékolvek nariadenia potrebné na uplatnenie clánkov 92 a 93. Naopak, právomoc zverená Komisii clánkom 90 ods. 3 sa obmedzuje na smernice a rozhodnutia, ktoré sú nevyhnutné pre úcinný spôsob výkonu povinnosti kontrol, ktorú jej ukladá ten istý odsek. 14 Na rozdiel od právomoci Rady podla clánku 94 sa teda právomoc zverená Komisii clánkom 90 ods. 3 vykonáva v rámci osobitnej pôsobnosti a za podmienok definovaných v závislosti od ciela tohto clánku. Z toho vyplýva, ze právomoc Komisie prijat spornú smernicu závisí od potrieb, ktoré vznikajú v rámci jej povinnosti kontroly uvedenej v clánku 90, a ze prípadná právna úprava vydaná Radou, ked uplatní svoju vseobecnú právomoc podla clánku 94, ktorá môze obsahovat ustanovenia, ktoré sa týkajú osobitnej oblasti pomoci poskytnutej verejnoprávnym podnikom, nepredstavuje prekázku výkonu tejto právomoci zo strany Komisie. 15 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze prvý zalobný dôvod uvádzaný zalobcami musí byt zamietnutý. O druhom zalobnom dôvode (neexistencia nevyhnutnosti) 16 Francúzska a talianska vláda odmietajú, ze by pravidlá smernice boli nevyhnutné na to, aby umoznili Komisii vykonávat úcinne úlohu kontroly, ktorú jej zveruje clánok 90. Domnievajú sa, ze z financného hladiska sú stát a verejnoprávny podnik úplne právne oddelené. Financné prostriedky poskytnuté týmto podnikom orgánmi verejnej správy sú uvedené v legislatívnych aktoch týkajúcich sa rozpoctu, ako aj v súvahách a výrocných správach týchto podnikov. V demokratickej spolocnosti existujú, pokial ide o vztahy státu s verejnoprávnymi podnikmi, aspon také úplné zdroje informácií, ako sú zdroje informácií týkajúce sa vztahov so súkromnými podnikmi, a sú omnoho presnejsie ako zdroje informácií týkajúce sa vztahov medzi súkromnými podnikmi samotnými. 17 Komisia sa odvoláva na stvrté a piate odôvodnenie smernice, ktoré potvrdzujú, ze zlozitost financných vztahov vnútrostátnych orgánov verejnej správy so státnymi podnikmi je taká, ze môze bránit plneniu kontrolnej úlohy Komisie a ze k úcinnému a spravodlivému uplatnovaniu pravidiel Zmluvy týkajúcich sa státnej pomoci na verejnoprávne a súkromné podniky dôjde len vtedy, ak sa tieto financné vztahy stanú prehladnejsími. Pocas konania pred Súdnym dvorom Komisia, ako aj vláda Spolkovej republiky Nemecko uvádzali príklady s cielom ukázat, ze tieto vztahy neboli dostatocne transparentné, aby umoznili Komisii zistit, ci bola alebo nebola poskytnutá státna pomoc verejnoprávnym podnikom. 18 Vzhladom na rôzne typy verejnoprávnych podnikov v jednotlivých clenských státoch a na oblasti ich cinností je nevyhnutné, ze ich financné vztahy s orgánmi verejnej správy sú tiez velmi rozmanité, casto zlozité a v tom prípade tazko kontrolovatelné aj za pomoci zverejnených zdrojov informácií, na ktoré sa zalobcovia odvolávajú. Za týchto podmienok nemozno odopriet potrebu Komisie usilovat sa o získanie doplnkových informácií o týchto vztahoch, a to vypracovaním spolocných kritérií pre vsetky clenské státy a pre vsetky predmetné podniky. Pokial ide o presné vymedzenie týchto kritérií, zalobcovia nedokázali, ze Komisia prekrocila hranice právomoci pouzit volnú úvahu, ktorú jej vyhradzuje clánok 90 ods. 3. 19 Z toho vyplýva, ze zalobný dôvod týkajúci sa neexistencie nevyhnutnosti musí byt zamietnutý. Rovnako sa to týka aj výhrady voci Komisii, najmä zo strany talianskej vlády, týkajúcej sa nedostatocnej proporcionality. O tretom zalobnom dôvode (existencia diskriminácie voci verejnoprávnym podnikom v porovnaní so súkromnými podnikmi) 20 Francúzska a talianska vláda zdôraznujú, ze tak z clánku 222, ako aj z clánku 90 vyplýva, ze s verejnoprávnymi podnikmi a súkromnými podnikmi treba zaobchádzat rovnakým spôsobom. Smernica vsak údajne spôsobila, ze verejnoprávne podniky sú v menej priaznivom postavení ako súkromné, predovsetkým tým, ze verejnoprávnym podnikom ukladá okrem iného osobitné úctovné povinnosti, ktoré sa nevyzadujú od súkromných podnikov. 21 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze zásada rovnosti, na ktorú sa zalobcovia odvolávajú, pokial ide o vztahy medzi verejnoprávnymi podnikmi a súkromnými podnikmi vo vseobecnosti, predpokladá, ze obe skupiny sa nachádzajú v porovnatelnom postavení. Súkromné podniky vsak v rámci rozsahu stanoveného uplatnitelnou právnou úpravou urcujú svoju priemyselnú a obchodnú stratégiu, pricom berú do úvahy najmä poziadavky rentability. Naopak, rozhodnutia verejnoprávnych podnikov môzu byt ovplyvnené faktormi odlisného druhu v rámci toho, ze orgány verejnej správy, ktoré môzu ovplyvnovat tieto rozhodnutia, sledujú ciele vseobecného záujmu. Ekonomické a financné dôsledky takéhoto vplyvu vedú k vytvoreniu financných vztahov osobitného typu medzi týmito podnikmi a orgánmi verejnej správy, odlisných od vztahov, ktoré existujú medzi orgánmi verejnej správy a súkromnými podnikmi. Kedze smernica sa týka práve týchto osobitných financných vztahov, nemozno uznat zalobný dôvod zalozený na existencii diskriminácie. O stvrtom dôvode (porusenie clánkov 90, 92 a 93 tým, ze smernica definuje pojmy verejnoprávny podnik a státna pomoc) 22 Francúzska a talianska vláda uvádzajú, ze clánky 2 a 3 smernice doplnajú bez akéhokolvek právneho základu ustanovenia clánkov 90, 92 a 93 Zmluvy tým, ze definujú pojem verejnoprávny podnik, a urcujú, ktoré financné vztahy podla názoru Komisie môzu predstavovat státnu pomoc. 23 Tieto výhrady nie sú oprávnené. Pokial ide o to, ze v clánku 3 sú vymedzené financné vztahy, ktoré podliehajú pravidlám smernice, postací skonstatovat, ze nejde o pokus Komisie definovat pojem státnej pomoci, ktorý je uvedený v clánkoch 92 a 93 Zmluvy, ale iba o spresnenie financných transakcií, v súvislosti s ktorými sa Komisia domnieva, ze má byt o nich informovaná s cielom kontrolovat, ci clenský stát bez dodrzania svojej oznamovacej povinnosti v súlade s clánkom 93 ods. 3 poskytol pomoc predmetným podnikom. Tak ako sa uvádza vyssie v druhom dôvode, nepreukázalo sa, ze týmto Komisia prekrocila hranice právomoci pouzit volnú úvahu, ktorú jej vyhradil clánok 90 ods. 3. 24 Pokial ide o ustanovenia clánku 2, ktorý vymedzuje pojem verejnoprávneho podniku "v zmysle tejto smernice", je potrebné zdôraznit, ze cielom týchto ustanovení nie je definovat tento pojem tak, ako je uvedený v clánku 90 Zmluvy, ale urcit kritériá nevyhnutné na vymedzenie skupiny podnikov, ktorých financné vztahy s orgánmi verejnej správy podliehajú informacnej povinnosti uvedenej v smernici. Na zhodnotenie tohto vymedzenia, ktoré je okrem iného nevyhnutné na to, aby clenské státy poznali rozsah svojich povinností podla smernice, treba teda porovnat urcené kritériá so skutocnostami, ktoré sú základom kontrolnej povinnosti ulozenej Komisii clánkom 90. 25 Podla clánku 2 smernice znamená verejnoprávny podnik akýkolvek podnik, na ktorý môzu mat priamo ci nepriamo dominantný vplyv orgány verejnej správy. Podla druhého odseku za dominantný sa povazuje vplyv, ak orgány verejnej správy majú väcsinový obchodný podiel, disponujú väcsinou hlasov alebo môzu vymenovat viac ako polovicu clenov správneho, riadiaceho alebo dozorného orgánu predmetného podniku. 26 Ako uz Súdny dvor uviedol vyssie, dôvodom, pre ktorý boli ustanovenia clánku 90 zaclenené do Zmluvy, je práve vplyv, ktorý môzu mat orgány verejnej správy na obchodné rozhodnutia verejnoprávnych podnikov. K takémuto vplyvu môze dochádzat bud na základe financnej úcasti, alebo pravidiel upravujúcich riadenie podniku. Volbou samotných kritérií na urcenie financných vztahov, o ktorých Komisia má získat informácie s cielom plnit si svoju kontrolnú povinnost v zmysle clánku 90 ods. 3, Komisia neprekrocila rozsah právomoci na pouzitie volnej úvahy, ktorú jej zveruje toto ustanovenie. 27 Z toho vyplýva, ze je potrebné zamietnut aj stvrtý zalobný dôvod. O piatom zalobnom dôvode (porusenie pravidiel, ktoré vymedzujú pôsobnost Zmluvy EHS, Zmluvy ESUO a Zmluvy ESAE) 28 Francúzska vláda zdôraznuje, ze definícia verejnoprávneho podniku uvedená v clánku 2 smernice má úplne vseobecný charakter a ze výnimka pre sektor energetiky vrátane jadrovej energetiky, výroby uránu, jeho obohacovania a opätovného spracovania vyhoreného paliva, ako aj prípravy materiálov, z ktorých sa dá vyrobit plutónium, stanovená v clánku 4, naznacuje, ze smernica sa vztahuje s touto výhradou na verejnoprávne podniky podliehajúce Zmluve ESUO a Zmluve ESAE. Kedze odvodená právna norma prijatá v rámci Zmluvy EHS by nemohla upravovat oblast, na ktorú sa vztahujú existujúce pravidlá ostatných Zmlúv, francúzska vláda navrhuje, podporne, aby smernica v rozsahu, v akom uvádza podniky podliehajúce Zmluve ESUO a ESAE, bola vyhlásená za neplatnú. 29 Komisia pripústa, ze podla clánku 232 ods. 1 Zmluvy EHS a z dôvodu pravidiel upravených v Zmluve ESUO týkajúcich sa pomoci poskytnutej podnikom podliehajúcim tejto Zmluve sa smernica nemôze vztahovat na takéto podniky. Pokial ide o podniky jadrového sektora, uvádza, ze Zmluva ESAE neobsahuje ustanovenia o státnej pomoci. Clánky 92 a 93 Zmluvy EHS, a teda aj smernica, sa vztahujú na podniky tohto sektora s výhradou výnimiek výslovne stanovených v clánku 4 smernice. 30 Podla clánku 232 ods. 1 Zmluvy EHS ustanovenia tejto Zmluvy nemenia ustanovenia Zmluvy ESUO, najmä pokial ide o práva a povinnosti clenských státov, právomoci institúcií tohto Spolocenstva a pravidlá urcené touto Zmluvou na fungovanie spolocného trhu uhlia a ocele. 31 Kedze clánok 90 ods. 3 sa týka práve právomocí institúcií a kedze sporná smernica ukladá povinnosti clenským státom v oblasti státnej pomoci, pricom samotná Zmluva ESUO tiez obsahuje pravidlá v oblasti státnej pomoci urcené clenským státom a podnikom pôsobiacich na trhu uhlia a ocele, priamo z clánku 232 Zmluvy EHS vyplýva, ze sporná smernica sa nemôze vztahovat na vztahy s takýmito podnikmi. Z tohto dôvodu nie je smernica v tejto súvislosti protiprávna, aj ked by bolo nesporne ziaducejsie v záujme jasnosti právnych situácií, aby to, ze sa táto smernica nevztahuje na tieto podniky, vyplynulo zo samotného znenia smernice. 32 Naopak, pokial ide o vztahy so Zmluvou ESAE, clánok 232 ods. 2 Zmluvy EHS sa obmedzuje iba na spresnenie toho, ze ustanovenia Zmluvy EHS nezrusujú ustanovenia Zmluvy ESAE. Francúzska vláda nedokázala, ze ustanovenia smernice zrusujú ustanovenia Zmluvy ESAE. Z toho vyplýva, ze tento zalobný dôvod je potrebné tiez zamietnut. O siestom zalobnom dôvode (neexistencia odôvodnenia a porusenie zásady rovnosti, pokial ide o výnimky stanovené smernicou) 33 Okrem toho, ze sa podla clánku 4 smernice táto smernica nevztahuje na sektor energetiky, podla toho istého clánku sa nevztahuje ani na verejnoprávne podniky, ktorých celková výska obratu bez dane nedosiahla 40 miliónov európskych zúctovacích jednotiek pocas dvoch predchádzajúcich úctovných rokov, ako aj podniky poskytujúce sluzby, ktoré nemôzu podstatne ovplyvnit obchod v rámci Spolocenstva, ani na podniky zo sektorov vodárenstva, dopravy, pôst a telekomunikácií a ani na úverové institúcie. 34 Podla talianskej vlády tieto výnimky predstavujú neodôvodnenú diskrimináciu. Tvrdí, ze výnimky pre jednotlivé sektory mozno povolit, len ked neexistuje hospodárska sútaz v rámci Spolocenstva v danom sektore. 35 Okrem skutocnosti, ze tento zalobný dôvod smeruje skôr k rozsíreniu pôsobnosti smernice, nie je ani odôvodnený. Dvanáste odôvodnenie smernice totiz uvádza, ze je potrebné vylúcit sektory, ktoré nepatria do oblasti hospodárskej sútaze alebo ktoré uz sú predmetom osobitných ustanovení Spolocenstva zarucujúcich primeranú transparentnost, niektoré sektory, ktorých osobitný charakter odôvodnuje, aby boli predmetom specifických ustanovení, ako aj podniky, ktorých obmedzený hospodársky význam neodôvodnuje výsku administratívnych výdavkov, ktoré by mohli vyplynút z opatrení, ktoré by bolo potrebné prijat. Tieto tvrdenia, z ktorých aspon jedno sa vztahuje na kazdý zo sektorov, ktoré sú predmetom výnimiek uvedených v clánku 4 smernice, zahrnajú vsetky dostatocne objektívne kritériá na odôvodnenie takýchto výnimiek z pôsobnosti smernice. 36 Je teda nevyhnutné dospiet k záveru, ze v zalobách podaných troma vládami neboli uvedené ziadne prvky, ktoré by mohli odôvodnit neplatnost, hoci aj ciastocnú, napadnutej smernice. Je preto potrebné zamietnut tieto zaloby. O trovách 37 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. 38 Kedze zalobcovia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania. Kedze francúzska vláda ako vedlajsí úcastník konania vo veciach 189/80 - 190/80 nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat aj ju na náhradu trov konania. 39 Pokial ide o vlády, ktoré vstúpili do konania ako vedlajsí úcastníci konania na podporu návrhov Komisie, z nich len holandská vláda navrhla zaviazat zalobcov na náhradu trov konania. Je preto potrebné rozhodnút tak, ze Francúzska republika, Talianska republika a Spojené královstvo okrem toho, ze kazdá z nich znása svoje vlastné trovy konania, sú povinné nahradit trovy konania Komisie a Holandského královstva. Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloby sa zamietajú. 2. Francúzska republika, Talianska republika a Spojené královstvo okrem toho, ze znásajú svoje vlastné trovy konania, sú povinné nahradit trovy konania Komisie a Holandského královstva. Mertens de Wilmars Touffait Due Pescatore Mackenzie Stuart O'Keeffe Koopmans Chloros Grévisse Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. júla 1982. Tajomník Predseda P. Heim J. Mertens de Wilmars __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXVMchSL/L110528-9475TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXVMchSL/L110528-9475TMP.html#Footref*