1

Spoločnosti Soudal NV a Esko‑Graphics BVBA sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. decembra 2021, ktorým im Všeobecný súd odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV a založiť do spisu v tejto veci písomné pripomienky, ktoré tieto spoločnosti predložili k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), na riešenie sporu v uvedenej veci (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Článok 1 ods. 3 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že na účely uplatnenia tohto rokovacieho poriadku pojmy „účastník konania“ a „účastníci konania“ používané bez ďalšieho spresnenia označujú každého účastníka konania vrátane vedľajších účastníkov konania.

3

Článok 60 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že k procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.

4

Článok 79 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje:

„O každej žalobe sa v Úradnom vestníku Európskej únie uverejní oznámenie, ktoré obsahuje dátum podania žaloby, meno hlavných účastníkov konania, návrhy na rozhodnutie, ako aj označenie dôvodov a hlavných tvrdení, na ktorých je žaloba založená.“

5

Články 142 až 145 toho istého rokovacieho poriadku stanovujú pravidlá, ktorými sa riadi vedľajšie účastníctvo pred Všeobecným súdom.

6

Článok 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že „návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť podaný v lehote šiestich týždňov od uverejnenia oznámenia podľa článku 79“.

7

Podľa článku 215 tohto rokovacieho poriadku:

„Ak Súdny dvor zruší rozsudok alebo uznesenie Všeobecného súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, uvedené konanie sa na Všeobecnom súde začína na základe rozhodnutia, ktorým sa vec vrátila na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

8

Článok 217 uvedeného rokovacieho poriadku znie:

„1.   Ak bolo rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrušil, vydané po tom, ako Všeobecný súd rozhodol o skončení písomnej časti konania vo veci samej, účastníci konania pred Všeobecným súdom môžu v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Súdneho dvora predložiť písomné pripomienky k záverom, ktoré treba z rozhodnutia Súdneho dvora vyvodiť pre riešenie sporu. Túto lehotu nemožno predĺžiť.

…

3.   Ak to okolnosti odôvodňujú, predseda môže povoliť, aby boli podané doplňujúce písomné vyjadrenia.“

9

Článok 219 toho istého rokovacieho poriadku stanovuje:

„Všeobecný súd rozhodne o trovách konania na Všeobecnom súde a o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore.“

10

Rozhodnutím (EÚ) 2016/1699 z 11. januára 2016 o schéme štátnej pomoci týkajúcej sa zdaňovania nadmerného zisku SA.37667 (2015/C) (ex 2015/NN) vykonávanej Belgickom (Ú. v. EÚ L 260, 2016, s. 61, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Európska komisia konštatovala, že niektoré oslobodenia poskytnuté Belgickým kráľovstvom predstavujú schému pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom a bola vykonaná v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Komisia nariadila vymáhanie takto poskytnutej pomoci od príjemcov, ktorých konečný zoznam mal byť neskôr vypracovaný Belgickým kráľovstvom.

11

Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 22. marca a 25. mája 2016 Belgické kráľovstvo a spoločnosť Magnetrol International NV podali žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré boli zapísané pod číslami T‑131/16 a T‑263/16.

12

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. mája 2016 podala spoločnosť Soudal žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, ktorá bola zapísaná pod číslom T‑201/16. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. júna 2016 podala spoločnosť Esko‑Graphics žalobu o neplatnosť uvedeného rozhodnutia, ktorá bola zapísaná pod číslom T‑335/16.

13

Následne tajomník Všeobecného súdu informoval účastníkov konania vo veciach T‑201/16 a T‑335/16, že predseda komory Všeobecného súdu rozhodol prerušiť konanie v týchto veciach až do vyriešenia sporu vo veciach T‑131/16 a T‑263/16.

14

Uznesením zo 17. mája 2018 predseda rozšírenej siedmej komory Všeobecného súdu rozhodol o spojení vecí T‑131/16 a T‑263/16 na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí.

15

Rozsudkom zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, EU:T:2019:91), Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie.

16

Komisia podala 24. apríla 2019 odvolanie proti tomuto rozsudku. Toto odvolanie bolo zapísané pod číslom C‑337/19 P.

17

Uzneseniami z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu na vstup spoločností Anheuser‑Busch InBev SA/NV, Ampar BVBA, Atlas Copco Airpower NV a Atlas Copco AB (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:909), ako aj spoločností Soudal a Esko‑Graphics (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915) do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov spoločnosti Magnetrol International.

18

Rozsudkom zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), Súdny dvor:

19

Dňa 16. novembra 2021 predložili spoločnosti Soudal a Esko‑Graphics Všeobecnému súdu na základe článku 217 jeho rokovacieho poriadku pripomienky k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), na riešenie sporu vo veci T‑263/16 RENV (ďalej len „predmetné pripomienky“).

20

Listom zo 6. decembra 2021, ktorý bol spoločnostiam Soudal a Esko‑Graphics doručený 17. decembra 2021, im tajomník Všeobecného súdu oznámil, že vzhľadom na to, že tieto pripomienky nepredstavujú dokument upravený Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu, predseda komory Všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o veci, rozhodol o ich nezaložení do spisu v tejto veci.

21

Listom z 29. decembra 2021, určeným predsedovi Všeobecného súdu a jeho členom, spoločnosti Soudal a Esko‑Graphics na základe najmä uznesenia predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915), a na základe judikatúry Všeobecného súdu požiadali jednak o opravu „pochybenia“, ktorého sa Všeobecný súd dopustil, a jednak o potvrdenie ich postavenia ako vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom, pričom požiadali o odpoveď v lehote piatich dní.

22

Listom z 11. januára 2022 tajomník Všeobecného súdu potvrdil prijatie listu odvolateliek z 29. decembra 2021. Upozornil ich tiež na „skutočnosť“, že predloženie vyjadrení vo veci T‑263/16 RENV vedľajšími účastníkmi konania, ktorým bola povolená účasť na konaní pred Súdnym dvorom vo veci C‑337/19 P, nebolo upravené Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu, a na článok 70 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku, podľa ktorého môže predseda Všeobecného súdu rozhodnúť o obnovení prerušeného konania pred uplynutím lehoty na prerušenie.

23

Soudal a Esko‑Graphics navrhujú, aby Súdny dvor:

24

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

25

Komisia tvrdí, že odvolanie je neprípustné z dôvodu povahy napadnutého rozhodnutia, ako aj z dôvodu oneskorenia jeho podania.

26

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd napadnutým rozhodnutím len odmietol založiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV. Toto rozhodnutie o zamietnutí však nepatrí do kategórie rozhodnutí, proti ktorým možno podať odvolanie podľa článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

27

Okrem toho, hoci článok 57 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie umožňuje podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým sa zamieta návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník, odvolateľky v tejto veci nepodali na Všeobecný súd nijaký návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník. V dôsledku toho Všeobecný súd takýto návrh nezamietol, a tak toto ustanovenie sa v tomto prípade neuplatňuje.

28

Podľa spoločností Soudal a Esko‑Graphics rozhodnutie Všeobecného súdu nezaložiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV predstavuje implicitné odmietnutie priznať im postavenie vedľajších účastníkov konania v tejto veci.

29

Dôvody uvedené predsedom Súdneho dvora v uznesení z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915), ktorým pripustil vstup spoločností Soudal a Esko‑Graphics ako vedľajších účastníkov do konania o odvolaní, sú však relevantné aj vo veci T‑263/16 RENV.

30

Na účely preskúmania prípustnosti odvolania je potrebné na úvod určiť rozsah rozhodnutia obsiahnutého v liste tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021.

31

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a rozhodne o vrátení veci Všeobecnému súdu na rozhodnutie po skončení písomnej časti konania vo veci samej, účastníci konania pred Všeobecným súdom môžu v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Súdneho dvora predložiť písomné pripomienky k záverom, ktoré treba z rozhodnutia Súdneho dvora vyvodiť na riešenie sporu.

32

Je nepochybné, že po prvé prejednávaná vec zodpovedá situácii uvedenej v tomto ustanovení, a po druhé, že predmetné pripomienky boli podané v lehote stanovenej v tomto ustanovení predĺženej o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 60 rokovacieho poriadku, a tak odmietnutie týchto pripomienok sa nezakladá na skutočnosti, že boli podané oneskorene.

33

Z toho vyplýva, že napriek jeho stručnej povahe treba list tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, v ktorom uvádza, že Všeobecný súd odmietol založiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV z dôvodu, že predstavujú dokument, ktorý nie je upravený v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu, vykladať tak, že vyjadruje rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým odmietol priznať odvolateľkám postavenie vedľajších účastníkov konania v tejto veci, ktoré podľa svojho názoru nadobudli automaticky tým, že im bol povolený vstup do odvolacieho konania ako vedľajším účastníkom vo veci C‑337/19 P.

34

Toto posúdenie potvrdzuje list tajomníka Všeobecného súdu z 11. januára 2022, v ktorom boli odvolateľky upozornené na „skutočnosť“, že predloženie pripomienok vo veci T‑263/16 RENV vedľajšími účastníkmi konania, ktorí boli pripustení do konania pred Súdnym dvorom vo veci C‑337/19 P, nie je upravené v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu.

35

V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenie Komisie, že napadnuté rozhodnutie sa obmedzuje len na odmietnutie založenia predmetných pripomienok do spisu vo veci T‑263/16 RENV.

36

Pokiaľ ide o právo podať odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu, treba uviesť, že Súdny dvor 8. marca 2022 rozhodol, že toto odvolanie, ktoré bolo podané podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, treba kvalifikovať ako odvolanie podľa článku 57 prvého odseku tohto štatútu, pričom na túto kvalifikáciu boli účastníci konania následne upozornení pri doručovaní odvolania listom kancelárie Súdneho dvora zo 14. marca 2022.

37

Článok 57 prvý odsek tohto štatútu stanovuje, že proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa zamieta návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník, môže podať odvolanie na Súdny dvor každá osoba, ktorej návrh bol zamietnutý

38

V prejednávanej veci je nepochybné, že Všeobecný súd napadnutým rozhodnutím nezamietol návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, keďže odvolateľky takýto návrh na Všeobecný súd nepodali.

39

Je však tiež dôležité poznamenať, že rozsah rozhodnutia obsiahnutého v liste tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 o odmietnutí priznať odvolateľkám postavenie vedľajších účastníkov konania vo veci T‑263/16 RENV je podobný rozsahu, ktorý by malo rozhodnutie Všeobecného súdu o zamietnutí návrhu na vstup do konania, ktorý by podali odvolateľky, totiž že obe tieto rozhodnutia zbavujú účastníka konania, ktorý tvrdí, že má podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie osobitné procesné postavenie z dôvodu svojho záujmu na rozhodnutí veci, všetkých práv, ktoré sú s týmto postavením spojené.

40

Okrem toho, ak Súdny dvor uznal odvolanie za dôvodné, zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu a vrátil mu vec na rozhodnutie, nemožno od vedľajšieho účastníka v tomto odvolacom konaní, ktorý sa domnieva, že má automaticky postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom, rozumne očakávať, že podá formálny návrh na vstup do konania pred Všeobecným súdom výlučne s cieľom podať odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí tohto návrhu podľa článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

41

Takýto návrh by Všeobecný súd mohol v každom prípade zamietnuť len ako oneskorený, keďže článok 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v spojení s článkom 79 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť podaný v lehote šiestich týždňov od uverejnenia oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ktorým sa pôvodne oznámilo podanie návrhu na začatie konania v danej veci.

42

V tejto súvislosti by záver, že vedľajší účastník v odvolacom konaní, ktorý sa domáha priznania postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom automaticky po tom, čo bola táto vec vrátená tomuto súdu, nemôže podať odvolanie podľa článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým mu bolo toto postavenie zamietnuté len z toho dôvodu, že Všeobecný súd formálne nezamietol návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, by dotknutého účastníka konania zbavil akejkoľvek súdnej ochrany, ktorá by mu umožnila brániť jeho procesné práva pred Všeobecným súdom, ktoré podľa jeho názoru vyplývajú z článku 40 tohto štatútu, hoci účelom článku 57 prvého odseku štatútu je práve zaručiť takúto ochranu.

43

V prípade, že by sa tento vedľajší účastník v odvolacom konaní oprávnene dovolával svojho postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom vo veci, ktorú mu Súdny dvor vrátil, čo je otázka, ktorá sa má prejednávať v štádiu preskúmavania veci samej tohto odvolania, a preto nemôže byť vyriešená v štádiu posudzovania jeho prípustnosti, nemal by k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok na uplatnenie svojich procesných práv podľa článku 40 toho istého štatútu.

44

V prvom rade teda vedľajší účastník konania nemôže podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým mu tento súd odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci, ktorú mu Súdny dvor vrátil na rozhodnutie.

45

Toto ustanovenie stanovuje, že odvolanie možno podať proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa rozhoduje vo veci samej, ako aj proti jeho rozhodnutiam, ktorými sa rozhoduje čiastočne o veci samej alebo ktorými sa rozhoduje o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti.

46

V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie neukončuje konanie vo veci T‑263/16 RENV pred Všeobecným súdom a že ani čiastočne nerieši vecný spor v tejto veci.

47

Okrem toho, hoci toto rozhodnutie skutočne ukončuje prekážku konania týkajúcu sa postavenia odvolateliek ako vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom, táto prekážka sa netýka námietky nedostatku právomoci alebo neprípustnosti.

48

Súdny dvor rozhodol, že odvolania podané na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa ukončuje prekážka konania inej povahy ako prekážky, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť zamietnuté ako neprípustné (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. októbra 1999, Komisia/ADT Projekt, C‑349/99 P, EU:C:1999:475, body 10 a 11, ako aj rozsudok z 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia, C‑248/99 P, EU:C:2002:1, bod 46).

49

Okrem toho je dôležité pripomenúť, že pri rozhodovaní o prekážke konania týkajúcej sa námietky nedostatku právomoci alebo neprípustnosti Všeobecný súd rozhoduje o návrhu účastníka konania smerujúceho k tomu, aby sa konanie ukončilo bez prejednania veci samej, a preto musí byť možné takéto rozhodnutie predložiť Súdnemu dvoru bez toho, aby sa čakalo na rozhodnutie vo veci samej. To však nie je prípad rozhodnutia, ktorým sa ukončuje prekážka konania týkajúca sa vstupu vedľajšieho účastníka do konania.

50

Súdny dvor tak rozhodol, že proti rozhodnutiu, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, nemožno podať odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Bayerische Motoren Werke a Freistaat Sachsen/Komisia, C‑654/17 P, EU:C:2019:634, body 29, ako aj 30).

51

Vzhľadom na už vyššie uvedené skutočnosti sa toto riešenie musí uplatniť aj na odvolanie podané proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým odmietol priznať vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci, ktorú mu vrátil Súdny dvor.

52

V druhom rade podanie odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti rozhodnutiu, ktorým sa končí konanie, v ktorom dotknutá osoba tvrdí, že má postavenie vedľajšieho účastníka konania, jej nemôže poskytnúť dostatočnú súdnu ochranu, keďže tento opravný prostriedok je k dispozícii len účastníkom konania pred Všeobecným súdom a jeho uplatnenie by v každom prípade neumožnilo zachovať účelnosť prípadného vedľajšieho účastníctva pred Všeobecným súdom tým, že by sa zabezpečilo jeho povolenie v štádiu konania, v ktorom toto vedľajšie účastníctvo môže účinne prispieť ku konaniu pred týmto súdom.

53

Vzhľadom na už vyššie uvedené môže byť rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd odmietol založiť do spisu vo veci, ktorá mu bola po zrušení jeho rozhodnutia vrátená Súdnym dvorom, pripomienky vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní z dôvodu, že tieto pripomienky predstavujú dokument neupravený v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu, čím implicitne odoprel tomuto vedľajšiemu účastníkovi konania postavenie vedľajšieho účastníka konania v tejto veci, predmetom odvolania na základe článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora.

54

Z toho vyplýva, že námietka neprípustnosti Komisie založená na povahe napadnutého rozhodnutia musí byť zamietnutá.

55

[Opravené uznesením z 18. apríla 2023] Komisia pripomína, že článok 57 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým sa zamieta návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, sa musí podať v lehote dvoch týždňov od doručenia rozhodnutia o zamietnutí. Ak by sa toto odvolanie malo považovať za odvolanie, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, lehota na jeho podanie uplynula 10. januára 2022, keďže odvolateľkám bolo napadnuté rozhodnutie oznámené 17. decembra 2021. Vzhľadom na to, že toto odvolanie bolo podané 28. januára 2022, malo by sa odmietnuť ako neprípustné.

56

Prísne uplatnenie pravidiel týkajúcich sa procesných lehôt je nevyhnutné na zabezpečenie právnej istoty a zabránenie akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu.

57

V prejednávanej veci sa Komisia domnieva, že odvolateľky sa nemôžu dovolávať existencie výnimočných okolností na odôvodnenie nedodržania lehoty na podanie odvolania. Tvrdí najmä, že pojem „ospravedlniteľný omyl“ sa má vykladať reštriktívne. Odvolateľky však nemôžu tvrdiť, že pred doručením listu tajomníka Všeobecného súdu z 11. januára 2022 nevedeli, že Všeobecný súd prijal konečné rozhodnutie. Vo svojich písomných podaniach naopak uznávajú, že tento list sa obmedzuje na potvrdenie predchádzajúceho stanoviska Všeobecného súdu. Nemožno sa teda domnievať, že konanie Všeobecného súdu mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu.

58

Soudal a Esko‑Graphics tvrdia, že omyl pri voľbe právneho základu ich odvolania je ospravedlniteľný.

59

V tejto súvislosti uvádzajú, že z formálneho hľadiska nepodali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Okrem toho im rozhodnutie Všeobecného súdu nebolo doručené uznesením. Rovnako z listov tajomníka Všeobecného súdu nevyplýva, že tento tajomník mal v úmysle zamietnuť návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Konanie Všeobecného súdu mohlo preto vyvolať akceptovateľný omyl v povedomí odvolateliek, pokiaľ ide o typ odvolania, ktoré treba podať proti napadnutému rozhodnutiu. Tieto odvolateľky navyše konali v dobrej viere a so všetkou starostlivosťou vyžadovanou od bežne informovaného subjektu, ako to potvrdzuje ich list z 29. decembra 2021.

60

Okrem toho sa Soudal a Esko‑Graphics domnievajú, že lehota na podanie odvolania začala v prejednávanej veci plynúť od doručenia listu tajomníka Všeobecného súdu z 11. januára 2022. Až po doručení tohto listu totiž odvolateľky mohli nadobudnúť istotu, že odmietnutie založiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV nebolo dôsledkom jednoduchého nesprávneho posúdenia Všeobecného súdu, ale dôsledkom stanoviska, ktoré Všeobecný súd vedome prijal. Subsidiárne odvolateľky tvrdia, že omeškanie pri podaní ich odvolania treba považovať za ospravedlniteľné vzhľadom na nejednoznačný postup, ktorého sa dopustil Všeobecný súd.

61

Článok 57 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa zamieta návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, môže podať každá osoba, ktorej žiadosť bola zamietnutá, do dvoch týždňov od doručenia rozhodnutia o zamietnutí.

62

Táto dvojtýždňová lehota sa podľa článku 51 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí predĺžiť o 10‑dňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť.

63

V prejednávanej veci po doručení predmetných pripomienok do kancelárie Všeobecného súdu boli odvolateľkám doručené dva listy tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 a z 11. januára 2022.

64

Z bodov 31 až 34 a 53 tohto uznesenia vyplýva, že list tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 treba chápať tak, že obsahuje rozhodnutie Všeobecného súdu o odmietnutí priznať odvolateľkám postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV, ktoré môže byť predmetom odvolania podľa článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

65

Z toho vyplýva, že lehota na podanie takéhoto odvolania začala plynúť 18. decembra 2021, teda odo dňa doručenia tohto listu.

66

Skutočnosť, že tajomník Všeobecného súdu v odpovedi na list odvolateliek z 29. decembra 2021 im zaslal nový list z 11. januára 2022, nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by znamenala začiatok plynutia novej lehoty na podanie odvolania.

67

Na jednej strane tento druhý list len „potvrdzuje prijatie“ listu odvolateliek z 29. decembra 2021. Na druhej strane, aj keby sa list tajomníka Všeobecného súdu z 11. januára 2022 mal chápať ako zamietnutie návrhov odvolateliek vyjadrených v ich liste z 29. decembra 2021, tento list tajomníka Všeobecného súdu by vzhľadom na povahu týchto návrhov len potvrdil rozhodnutie už vyjadrené v liste tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021.

68

V dôsledku toho sa zdá, že toto odvolanie bolo podané po lehote.

69

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že od uplatnenia právnej úpravy Únie týkajúcej sa procesných lehôt sa možno odchýliť, len pokiaľ ide o výnimočné prípady náhody alebo vyššej moci v súlade s článkom 45 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže striktné uplatnenie týchto predpisov slúži požiadavkám právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/ABE, C‑577/15 P, EU:C:2016:947, bod 56, ako aj uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 5. júla 2018, Müller a i./QH, C‑187/18 P(I), neuverejnené, EU:C:2018:543, body 20 a 21].

70

Okrem toho, hoci sa od týchto pravidiel EÚ možno odchýliť aj v prípade ospravedlniteľného omylu účastníka konania, tento pojem, ktorý treba vykladať striktne, sa vzťahuje len na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušná inštitúcia konala tak, že toto konanie samo osobe alebo v rozhodujúcej miere mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/ABE, C‑577/15 P, EU:C:2016:947, bod 59, ako aj uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 5. júla 2018, Müller a i./QH, C‑187/18 P(I), neuverejnené, EU:C:2018:543, bod 42].

71

Ospravedlniteľnú povahu omylu účastníka konania preto nemožno uznať, ak je prekročenie procesnej lehoty spôsobené nesprávnym fungovaním vlastných útvarov účastníka konania alebo nerešpektovaním jeho vlastných interných usmernení, alebo ak ide o uplatnenie ustanovenia, ktoré nespôsobuje osobitné výkladové ťažkosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 1994, Bayer/Komisia, C‑195/91 P, EU:C:1994:412, bod 28; uznesenie zo 14. januára 2010, SGAE/Komisia, C‑112/09 P, EU:C:2010:16, bod 24, ako aj uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 5. júla 2018, Müller a i./QH, C‑187/18 P(I), neuverejnené, EU:C:2018:543, bod 43].

72

Na druhej strane možno túto ospravedlniteľnú povahu uznať vo výnimočnej situácii, keď dotknutý účastník konania bol v dôsledku konania inštitúcie a vzhľadom na znenie uplatniteľných pravidiel vystavený skutočnej neistote, najmä pokiaľ ide o totožnosť napadnutého aktu alebo o lehoty, v ktorých bolo potrebné podať odvolanie proti tomuto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 1977, Schertzer/Parlament, 25/68, EU:C:1977:158, bod 19, a z 5. apríla 1979, Orlandi/Komisia, 117/78, EU:C:1979:109, bod 11).

73

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že ospravedlniteľnú povahu omylu možno uznať, ak takáto výnimočná situácia vyplýva z postupu súdu Únie [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. januára 2010, SGAE/Komisia, C‑112/09 P, EU:C:2010:16, bod 29, a uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 5. júla 2018, Müller a i./QH, C‑187/18 P(I), neuverejnené, EU:C:2018:543, bod 43].

74

V prejednávanej veci treba najprv uviesť, že odmietnutie Všeobecného súdu priznať spoločnostiam Soudal a Esko‑Graphics postavenie vedľajších účastníkov konania vo veci T‑263/16 RENV, hoci mali postavenie vedľajšieho účastníka konania v odvolacom konaní vo veci C‑337/19 P, predstavuje, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bode 79 svojich návrhov, porušenie dlhodobej praxe Všeobecného súdu a formálne potvrdenej v jeho judikatúre.

75

Konkrétne v bode 24 rozsudku Všeobecného súdu z 23. marca 1993, Gill/Komisia (T‑43/89, EU:T:1993:24), Všeobecný súd rozhodol, že keďže Súdny dvor nerozhodol o trovách konania vedľajšieho účastníka, ale vrátil vec Všeobecnému súdu v celom rozsahu, tento vedľajší účastník v odvolacom konaní si po vrátení veci zachoval postavenie vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom.

76

Je pravda, že Všeobecný súd sa od tohto riešenia odchýlil, a to v bodoch 23 až 26 uznesenia Všeobecného súdu zo 16. júna 2020, Uniwersytet Wrocławski/REA (T‑137/16 RENV, neuverejnené, EU:T:2020:275).

77

Následne však potvrdil platnosť tohto riešenia v bode 65 rozsudku Všeobecného súdu z 23. septembra 2020, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434), pričom uviedol, že toto riešenie je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a je v súlade s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu.

78

Skutočnosť, že Komisia podala odvolanie proti poslednému uvedenému rozsudku, je v tomto prípade irelevantná, keďže výklad vlastného rokovacieho poriadku, ktorý Všeobecný súd prijal v tomto rozsudku, sa v každom prípade mohol ku dňu doručenia listu tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 odvolateľkám oprávnene považovať za výklad, ktorý odzrkadľuje prax uplatňovanú v rámci tohto súdu.

79

Treba ďalej zdôrazniť, že tento list má stručnú povahu, keďže výslovne nespresňoval, že Všeobecný súd odoprel odvolateľkám postavenie vedľajšieho účastníka konania a že okrem všeobecnej zmienky o jeho rokovacom poriadku neobsahuje žiadny odkaz na základ prijatého rozhodnutia, ani a fortiori na spôsob, akým má Všeobecný súd v úmysle vykladať svoje vlastné procesné pravidlá.

80

Stručnú povahu tohto listu treba vzhľadom na kontext opísaný v bodoch 74 až 78 tohto uznesenia považovať za takej povahy, že mohol u jednotlivca konajúceho v dobrej viere vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku o rozsahu tohto listu a o vhodnosti bezodkladného podania odvolania proti rozhodnutiu v ňom obsiahnutému.

81

V tomto kontexte rozhodnutie odvolateľov, ktorí sa snažili vyriešiť túto nejasnosť tým, že sa listom z 29. decembra 2021 bezodkladne obrátili na Všeobecný súd, aby predložili argumenty týkajúce sa ich konkrétnej procesnej situácie a požiadali o objasnenie, aké stanovisko má v úmysle prijať vo vzťahu k tejto situácii, nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by bežne obozretná a starostlivá osoba neurobila.

82

Napokon z bodov 36 až 53 tohto uznesenia vyplýva, že ku dňu podania odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým odmietol priznať vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, nemožno ani zo znenia článkov 56 a 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie alebo z judikatúry Súdneho dvora vyvodiť právny základ, na ktorom je založené odvolanie.

83

Problém spojený k tomuto dňu s určením režimu uplatniteľného na odvolanie, ktoré možno podať proti napadnutému rozhodnutiu, má v tomto prípade rozhodujúci význam vzhľadom na to, že odvolanie podľa článku 56 tohto štatútu musí byť podané v lehote dvoch mesiacov od rozhodnutia Všeobecného súdu, zatiaľ čo na základe článku 57 uvedeného štatútu musí byť podané v lehote dvoch týždňov.

84

Zo súhrnu všetkých skutočností uvedených v bodoch 74 až 83 tohto uznesenia vyplýva, že omyl, ktorého sa dopustili odvolateľky, pokiaľ ide o lehotu, v ktorej malo byť podané toto odvolanie, treba považovať za ospravedlniteľný.

85

Námietka neprípustnosti Komisie založená na oneskorení podania odvolania sa preto musí zamietnuť.

86

Odvolanie preto treba považovať za prípustné.

87

Soudal a Esko‑Graphics vo svojom jedinom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení, z ktorých prvé sa týka odmietnutia založiť do spisu vo veci T‑263/16 RENV pripomienky, ktoré chcú predložiť k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), a druhé týkajúce sa odmietnutia priznať im postavenie vedľajšieho účastníka konania v tejto veci.

88

Po prvé z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že článok 217 ods. 1 rokovacieho poriadku tohto súdu nedefinuje pojem „účastníci konania pred Všeobecným súdom“ a že toto ustanovenie teda nevylučuje, aby v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu takéto postavenie bolo možné priznať vedľajším účastníkom konania pred Súdnym dvorom. Podľa tejto judikatúry mali mať Soudal a Esko‑Graphics možnosť predložiť písomné pripomienky v zmysle tohto článku 217 ods. 1, čo urobili v lehotách stanovených v tomto článku.

89

Po druhé, ako Všeobecný súd konštantne zdôraznil, bolo by v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a kontinuity sporov, aby si účastník konania, ktorému sa povolil vstup do odvolacieho konania, zachoval postavenie vedľajšieho účastníka konania v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu po zrušení jeho rozhodnutia. Odvolateľky sa preto mali považovať za vedľajších účastníkov konania vo veci T‑263/16 RENV bez toho, aby museli podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom.

90

Toto riešenie je tiež odôvodnené, ako to uvádza judikatúra Všeobecného súdu, s cieľom umožniť mu rozhodnúť o trovách konania, ak Súdny dvor pred vrátením veci Všeobecnému súdu rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. To je práve prípad prejednávanej veci.

91

Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd oprávnene odmietol priznať odvolateľkám postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV.

92

Článok 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu umožňuje predložiť písomné pripomienky po vrátení veci Súdnym dvorom Všeobecnému súdu nie „účastníkom konania pred Súdnym dvorom“ alebo „účastníkom odvolacieho konania“, ale len „účastníkom konania pred Všeobecným súdom“. Článok 1 ods. 2 písm. c) tohto rokovacieho poriadku spresňuje rozsah pôsobnosti článku 217 ods. 1 vymedzením pojmov „účastníci konania“ a „účastník konania“ ako „každý účastník konania vrátane vedľajších účastníkov konania“.

93

Keďže sa odvolateľky nemohli dovolávať postavenia „účastníkov konania pred Všeobecným súdom“, vyhovenie tomuto odvolaniu by znamenalo vytvorenie kategórie vedľajších účastníkov sui generis, na ktorých by sa nevzťahovala ani lehota stanovená v článku 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ani podmienky stanovené v článku 143 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku. Ak by sa týmto účastníkom konania umožnilo vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci, Komisia by nemala možnosť reagovať na nimi predložené pripomienky. Okrem toho by takéto riešenie v praxi viedlo k obchádzaniu opatrení spočívajúcich v prerušení niektorých konaní, ktoré boli prijaté s cieľom umožniť určenie a prednostné riešenie „pilotných“ prípadov.

94

Okrem toho judikatúra Všeobecného súdu, na ktorú sa odvolateľky odvolávajú, sa obmedzuje na dve rozhodnutia, z ktorých posledné je predmetom odvolania, v ktorom Komisia spochybňuje postavenie vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní ako vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným údom. Situácia odvolateliek je navyše odlišná od situácie účastníkov konania vo veciach, ktoré viedli k vydaniu týchto dvoch rozhodnutí Všeobecného súdu.

95

Článok 1 ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že pojmy „účastník konania“ a „účastníci konania“ používané bez ďalšieho označenia znamenajú na účely tohto rokovacieho poriadku každého účastníka konania vrátane vedľajších účastníkov konania.

96

Toto všeobecné ustanovenie však nespresňuje prípady, v ktorých musí Všeobecný súd priznať osobe postavenie vedľajšieho účastníka v konaní, ktoré je pred ním vedené.

97

V tejto súvislosti treba uviesť, že články 142 až 145 rokovacieho poriadku síce upravujú pravidlá týkajúce sa vedľajšieho účastníctva pred Všeobecným súdom, pričom stanovujú pravidlá podávania a preskúmania návrhov na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ale nezaoberajú sa tým, aké postavenie má byť priznané osobám, ktorým Súdny dvor povolil vstup do konania ako vedľajším účastníkom vo fáze odvolacieho konania, ak Súdny dvor uznal odvolanie za dôvodné, zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu a vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

98

Rovnako články 217 a 218 toho istého rokovacieho poriadku, ktoré upravujú priebeh konania a pravidlá, ktoré sa na ne uplatnia v konaniach vedených po tom, čo bolo rozhodnutie Všeobecného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na rozhodnutie, neobsahujú žiadne pravidlo, ktoré by v takomto konaní spresňovalo postavenie vedľajších účastníkov v odvolacom konaní.

99

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že, ako uvádzajú odvolateľky, preskúmanie veci Všeobecným súdom po rozhodnutí Súdneho dvora, ktorým sa zrušuje rozhodnutie Všeobecného súdu a vec sa mu vracia na rozhodnutie, je pokračovaním odvolacieho konania pred Súdnym dvorom.

100

Táto kontinuita sa výslovne odráža v rokovacom poriadku Všeobecného súdu. Predovšetkým z článku 215 rokovacieho poriadku vyplýva, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, uvedené konanie sa na Všeobecnom súde začína priamo na základe rozhodnutia o vrátení veci. Ďalej podľa článku 217 uvedeného rokovacieho poriadku lehota stanovená na predloženie pripomienok k záverom, ktoré treba vyvodiť na riešenie sporu z tohto rozhodnutia Súdneho dvora, začína plynúť doručením uvedeného rozhodnutia. Napokon článok 219 toho istého rokovacieho poriadku stanovuje, že Všeobecný súd rozhodne o trovách konania, ktoré sa týkajú nielen konaní na Všeobecnom súde, ale aj odvolacieho konania na Súdnom dvore.

101

Okrem toho v súlade s článkom 61 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu a vrátenia veci Súdnym dvorom je Všeobecný súd v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora.

102

V dôsledku toho prináleží Všeobecnému súdu, aby pri novom preskúmaní žaloby v prvostupňovom konaní po vrátení veci tomuto súdu určil, aké dôsledky má rozsudok Súdneho dvora o odvolaní na výsledok sporu medzi účastníkmi konania.

103

Predloženie pripomienok účastníkmi konania v takomto rámci, ktoré povoľuje článok 217 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, má práve za cieľ umožniť účastníkom konania vyjadriť svoje stanovisko k týmto dôsledkom na výsledok tohto sporu a doplniť v tejto súvislosti informáciu Všeobecného súdu.

104

Cieľom tohto ustanovenia je teda zabezpečiť kontinuitu sporového konania pri rozhodovaní o tej istej veci na súdoch Únie, rovnako ako v prípade článku 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý oprávňuje každého účastníka konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na tom, aby sa vyhovelo odvolaniu alebo sa zamietlo, predložiť svoje vyjadrenie k odvolaniu pred Súdnym dvorom.

105

Po prvé priznanie osobe postavenia vedľajšieho účastníka konania Súdnym dvorom predpokladá podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, že táto osoba bola schopná preukázať záujem na rozhodnutí veci predloženej Súdnemu dvoru.

106

Preto skutočnosť, že sa vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní odoprelo postavenie vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom po tom, čo bola vec vrátená Všeobecnému súdu Súdnym dvorom, má za následok, že uvedená osoba je zbavená akejkoľvek možnosti predložiť Všeobecnému súdu pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora, aj keď sa však dotýkalo jej záujmov, keďže táto osoba už nie je schopná podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom z dôvodu uvedeného v bode 41 tohto uznesenia.

107

Článok 40 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie okrem toho stanovuje, že osoby, ktoré preukážu oprávnený záujem, môžu vstúpiť do „konania“ ako vedľajší účastníci. Ako vyplýva z článkov 55 a 56 tohto štatútu, prinajmenšom z jeho francúzskeho jazykového znenia, pojem „spor“ v rozsahu, v akom sa týka sporu medzi účastníkmi konania, sa odlišuje od pojmu „vec“, ktorý sa týka konania prebiehajúceho pred súdom, ktorý spor prejednáva.

108

Samozrejme nemožno úplne vylúčiť, že v určitých prípadoch, najmä ak Súdny dvor s konečnou platnosťou rozhodol o niektorých aspektoch veci pred jej vrátením Všeobecnému súdu, vedľajší účastník konania v odvolacom konaní už nemá záujem na rozhodnutí veci pred Všeobecným súdom. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť dôvodom, aby sa vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní nepriznalo postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, keďže prináleží súdom Únie, aby v priebehu konania preverili, či záujem odôvodňujúci vedľajšie účastníctvo pretrváva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, EU:C:1999:358, body 52 až 55).

109

V prejednávanej veci, ako uvádzajú odvolateľky, bolo ich návrhu na vstup do konania pred Súdnym dvorom vyhovené z dôvodu, že mali záujem na právoplatnom zrušení ex tunc et erga omnes napadnutého rozhodnutia Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915, bod 17), pričom toto zrušenie je práve predmetom konania vo veci T‑263/16 RENV, v ktorom sa odvolateľky dovolávajú vedľajšieho účastníctva.

110

Po druhé je potrebné uviesť, že riešenie, ktoré prijal Všeobecný súd v napadnutom rozhodnutí, znamená, že kontinuita súdneho konania vo veci a rozsah účinkov povolenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania pred Súdnym dvorom závisí od rozhodnutia Súdneho dvora podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, či sám vydá konečné rozhodnutie v spore, alebo naopak vráti vec Všeobecnému súdu.

111

Ako uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, ak Súdny dvor rozhodne o spore s konečnou platnosťou namiesto toho, aby vec vrátil Všeobecnému súdu, môže vedľajší účastník v odvolacom konaní predložiť svoje argumenty pred súdom Únie, ktorý má rozhodnúť o žalobe v prvom stupni, zatiaľ čo v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu je tejto možnosti zbavený.

112

Po tretie sa zdá, že riešenie prijaté Všeobecným súdom môže o to viac ovplyvniť kontinuitu súdneho konania pred súdmi Únie, keďže vedľajší účastník v odvolacom konaní by mal mať možnosť, pri dodržaní podmienok stanovených v článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a príslušných ustanoveniach Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, opätovne sa zúčastniť konania pred Súdnym dvorom v prípade, že bude podané odvolanie proti novému rozhodnutiu Všeobecného súdu po tom, ako mu Súdny dvor vec vrátil na ďalšie konanie, čo by viedlo k tomu, že by sa v rámci toho istého sporu zúčastnil len niektorých častí konania pred súdmi Únie.

113

Po štvrté je potrebné zdôrazniť, že článok 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že ak je odvolanie nedôvodné alebo ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám vydá konečné rozhodnutie vo veci, rozhodne o trovách konania.

114

Z tohto ustanovenia a contrario vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, ale Súdny dvor vráti vec Všeobecnému súdu, Súdny dvor nerozhodne o trovách konania.

115

V takomto prípade je nevyhnutné, aby Všeobecný súd rozhodol o trovách odvolacieho konania, ako to výslovne stanovuje článok 219 jeho rokovacieho poriadku.

116

Pokiaľ by sa teda odoprelo vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenie vedľajšieho účastníka vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, znamenalo by to, že ak by boli Súdnemu dvoru predložené návrhy na uloženie náhrady trov konania tohto vedľajšieho účastníka inému účastníkovi konania alebo na uloženie náhrady trov konania iného účastníka konania tomuto vedľajšiemu účastníkovi, potom by buď tieto návrhy nepreskúmaval súd Únie, alebo by Všeobecný súd musel rozhodnúť o návrhoch týkajúcich sa osoby, ktorá nie je účastníkom konania pred ním a ktorá sa teda nemohla v tomto konaní brániť.

117

Presne tak je to aj v tomto prípade.

118

V prejednávanej veci Komisia navrhla, aby bola povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania vo veci C‑337/19 P uložená odvolateľkám.

119

Keďže Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, Všeobecný súd je preto povinný, ako to uvádzajú odvolateľky, rozhodnúť v rámci prejednávania veci T‑263/16 RENV o prípadnom uložení povinnosti nahradiť trovy konania o odvolaní vo veci C‑337/19 P odvolateľkám.

120

Po piate argumenty Komisie proti priznaniu vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenia vedľajšieho účastníka vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, nemôžu byť úspešné.

121

V prvom rade, hoci priznanie postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom vedľajšiemu účastníkovi konania v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom nie je upravené pravidlami stanovenými v článku 143 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, nemožno sa domnievať, že takýto vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom je povolený bez akejkoľvek obsahovej alebo formálnej požiadavky. Súdny dvor musí umožniť dotknutej osobe vstúpiť do konania ako vedľajší účastník pred ním v súlade s podmienkami stanovenými v článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a príslušných ustanoveniach Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

122

Ďalej skutočnosť, že toto riešenie umožňuje účastníkovi konania predložiť pripomienky, na ktoré ostatní účastníci konania pred Všeobecným súdom nemohli odpovedať, je irelevantná, keďže jednak Rokovací poriadok Všeobecného súdu vo všeobecnosti nepriznáva právo na odpoveď na pripomienky predložené podľa článku 217 tohto rokovacieho poriadku a jednak článok 217 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku napriek tomu umožňuje predložiť dodatočné písomné pripomienky, ak to odôvodňujú okolnosti.

123

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že priznanie postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní, ktorý je zároveň navrhovateľom vo veci, ktorej konanie bolo týmto súdom prerušené v rámci označenia „pilotnej“ veci, by viedlo k obchádzaniu tohto rozhodnutia o prerušení, je potrebné zdôrazniť, že takéto rozhodnutie o prerušení nemôže brániť vstupu tohto navrhovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka pred súdom Únie, pokiaľ tento vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť povolený podľa článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915, body 14 a 18, ako aj citovanú judikatúru).

124

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že článok 40, dodržiavanie procesných práv zaručených vedľajším účastníkom konania Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu a zásada riadneho výkonu spravodlivosti vyžadujú, aby v rámci riadneho vzťahu medzi konaniami pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom mal vedľajší účastník v odvolacom konaní automaticky postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom, ak je vec vrátená tomuto súdu v dôsledku zrušenia rozhodnutia Súdnym dvorom.

125

V prejednávanej veci je nesporné, že uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915), bol spoločnostiam Soudal a Esko‑Graphics povolený vstup do konania pred Súdnym dvorom vo veci C‑337/19 P a že rozsudkom zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu zo14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, EU:T:2019:91), a vrátil veci T‑131/16 a T‑263/16 Všeobecnému súdu na rozhodnutie o niektorých žalobných dôvodoch uvedených v týchto veciach.

126

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odvolateľkám odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka v konaní vo veci T‑263/16 RENV.

127

Z tohto dôvodu je potrebné vyhovieť jedinému žalobnému dôvodu predloženému odvolateľkami a napadnuté rozhodnutie zrušiť.

128

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, ak to stav konania umožňuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

129

V prejednávanej veci z bodov 124 až 126 tohto uznesenia vyplýva, že Soudal a Esko‑Graphics majú v tejto veci právom postavenie vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom, a teda majú všetky práva, ktoré sú s týmto postavením spojené, najmä právo predložiť pripomienky podľa článku 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

130

Je preto úlohou Všeobecného súdu, aby prijal procesné opatrenia vyplývajúce z tohto postavenia.

131

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie opodstatnené a Súdny dvor sám vydá konečné rozhodnutie, rozhodne o trovách konania.

132

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

133

Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch a Soudal a Esko‑Graphics nepodali návrh na náhradu trov konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy tohto odvolacieho konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) nariadil: