1

Spoločnosti Atlas Copco Airpower NV a Atlas Copco AB sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. decembra 2021, ktorým im Všeobecný súd odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV a založiť do spisu v tejto veci písomné pripomienky, ktoré tieto spoločnosti predložili k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), na riešenie sporu v uvedenej veci (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Článok 1 ods. 3 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že na účely uplatnenia tohto rokovacieho poriadku pojmy „účastník konania“ a „účastníci konania“ používané bez ďalšieho spresnenia označujú každého účastníka konania vrátane vedľajších účastníkov konania.

3

Článok 60 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že k procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.

4

Článok 79 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje:

„O každej žalobe sa v Úradnom vestníku Európskej únie uverejní oznámenie, ktoré obsahuje dátum podania žaloby, meno hlavných účastníkov konania, návrhy na rozhodnutie, ako aj označenie dôvodov a hlavných tvrdení, na ktorých je žaloba založená.“

5

Články 142 až 145 toho istého rokovacieho poriadku stanovujú pravidlá, ktorými sa riadi vedľajšie účastníctvo pred Všeobecným súdom.

6

Článok 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že „návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť podaný v lehote šiestich týždňov od uverejnenia oznámenia podľa článku 79“.

7

Podľa článku 215 tohto rokovacieho poriadku:

„Ak Súdny dvor zruší rozsudok alebo uznesenie Všeobecného súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, uvedené konanie sa na Všeobecnom súde začína na základe rozhodnutia, ktorým sa vec vrátila na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

8

Článok 217 uvedeného rokovacieho poriadku znie:

„1.   Ak bolo rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrušil, vydané po tom, ako Všeobecný súd rozhodol o skončení písomnej časti konania vo veci samej, účastníci konania pred Všeobecným súdom môžu v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Súdneho dvora predložiť písomné pripomienky k záverom, ktoré treba z rozhodnutia Súdneho dvora vyvodiť pre riešenie sporu. Túto lehotu nemožno predĺžiť.

…

3.   Ak to okolnosti odôvodňujú, predseda môže povoliť, aby boli podané doplňujúce písomné vyjadrenia.“

9

Článok 219 toho istého rokovacieho poriadku stanovuje:

„Všeobecný súd rozhodne o trovách konania na Všeobecnom súde a o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore.“

10

Rozhodnutím (EÚ) 2016/1699 z 11. januára 2016 o schéme štátnej pomoci týkajúcej sa zdaňovania nadmerného zisku SA.37667 (2015/C) (ex 2015/NN) vykonávanej Belgickom (Ú. v. EÚ L 260, 2016, s. 61, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Európska komisia konštatovala, že niektoré oslobodenia poskytnuté Belgickým kráľovstvom predstavujú schému pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom a bola vykonaná v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Komisia nariadila vymáhanie takto poskytnutej pomoci od príjemcov, ktorých konečný zoznam mal byť neskôr vypracovaný Belgickým kráľovstvom.

11

Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 22. marca a 25. mája 2016 Belgické kráľovstvo a spoločnosť Magnetrol International NV podali žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré boli zapísané pod číslami T‑131/16 a T‑263/16.

12

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 31. mája 2016 podali spoločnosti Atlas Copco Airpower a Atlas Copco žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, ktorá bola zapísaná pod číslom T‑278/16.

13

Listom z 20. februára 2018 tajomník Všeobecného súdu tieto spoločnosti informoval, že predseda komory Všeobecného súdu rozhodol prerušiť konanie vo veci T‑278/16 až do vyriešenia sporu vo veciach T‑131/16 a T‑263/16.

14

Uznesením zo 17. mája 2018 predseda rozšírenej siedmej komory Všeobecného súdu rozhodol o spojení vecí T‑131/16 a T‑263/16 na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí.

15

Rozsudkom zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, EU:T:2019:91), Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie.

16

Komisia podala 24. apríla 2019 odvolanie proti tomuto rozsudku. Toto odvolanie bolo zapísané pod číslom C‑337/19 P.

17

Uzneseniami z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu na vstup spoločností Anheuser‑Busch InBev SA/NV, Ampar BVBA, Atlas Copco Airpower a Atlas Copco (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:909), ako aj spoločností Soudal NV a Esko‑Graphics BVBA (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915) do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov spoločnosti Magnetrol International.

18

Rozsudkom zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), Súdny dvor:

19

Dňa 25. novembra 2021 predložili Atlas Copco Airpower a Atlas Copco Všeobecnému súdu na základe článku 217 jeho rokovacieho poriadku pripomienky k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), na účely vyriešenia sporu vo veci T‑263/16 RENV (ďalej len „predmetné pripomienky“).

20

Listom zo 6. decembra 2021, ktorý bol spoločnostiam Atlas Copco Airpower a Atlas Copco doručený 17. decembra 2021, im tajomník Všeobecného súdu oznámil, že vzhľadom na to, že tieto pripomienky nepredstavujú dokument upravený Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu, predseda komory Všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o veci, rozhodol o ich nezaložení do spisu v tejto veci.

21

Listom z 29. decembra 2021, určeným predsedovi Všeobecného súdu a jeho členom, Atlas Copco Airpower a Atlas Copco na základe okrem iného uznesenia predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:909), a na základe judikatúry Všeobecného súdu požiadali jednak o opravu „pochybenia“, ktorého sa Všeobecný súd dopustil, a jednak o potvrdenie ich postavenia ako vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom, pričom požiadali o odpoveď v lehote piatich dní.

22

Atlas Copco Airpower a Atlas Copco navrhujú, aby Súdny dvor:

23

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

24

Bez toho, aby Magnetrol International formálne predložila návrhy, domnieva sa, že Súdny dvor musí potvrdiť spoločnostiam Atlas Copco Airpower a Atlas Copco postavenie vedľajších účastníkov konania vo veci T‑263/16 RENV.

25

Komisia tvrdí, že odvolanie je neprípustné.

26

Uvádza, že hoci článok 57 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že každá osoba, ktorej návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník bol zamietnutý, môže podať na Súdny dvor odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu o zamietnutí žiadosti, odvolateľky v prejednávanej veci nepodali na Všeobecný súd žiadny návrh na vstup vedľajších účastníkov do konania.

27

Všeobecný súd prijal len jedno rozhodnutie, a to rozhodnutie o nezaložení predmetných pripomienok do spisu vo veci T‑263/16 RENV. Odvolanie nesmeruje proti tomuto rozhodnutiu. Okrem toho takéto rozhodnutie nepatrí medzi rozhodnutia uvedené v článkoch 56 a 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, a preto nemôže byť predmetom odvolania.

28

Cieľom tohto odvolania je v skutočnosti obísť rozhodnutie predsedu komory Všeobecného súdu, ktorá o veci rozhodovala, o prerušení konania vo veci T‑278/16 až do vyriešenia sporu vo veciach T‑131/16 a T‑263/16, hoci ani proti tomuto rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie. Riziko takéhoto obchádzania už bolo uvedené v bode 19 uznesenia predsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2019, Rada/K. Chrysostomides & Co. a i. (C‑597/18 P, neuverejnené, EU:C:2019:743), pri posudzovaní návrhu na vstup žalobcu do konania ako vedľajšieho účastníka vo veci, ktorá bola prerušená po označení niektorých vecí za „pilotné“.

29

Podľa spoločností Atlas Copco Airpower a Atlas Copco rozhodnutie Všeobecného súdu nezaložiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV predstavuje odmietnutie pripustiť ich ako vedľajších účastníkov konania v tejto veci, proti čomu možno podať odvolanie podľa článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

30

Na účely preskúmania prípustnosti odvolania je potrebné na úvod určiť rozsah rozhodnutia obsiahnutého v liste tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021.

31

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a rozhodne o vrátení veci Všeobecnému súdu na rozhodnutie po skončení písomnej časti konania vo veci samej, účastníci konania pred Všeobecným súdom môžu v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Súdneho dvora predložiť písomné pripomienky k záverom, ktoré treba z rozhodnutia Súdneho dvora vyvodiť na riešenie sporu.

32

Je nepochybné, že po prvé prejednávaná vec zodpovedá situácii uvedenej v tomto ustanovení, a po druhé, že predmetné pripomienky boli podané v lehote stanovenej v tomto ustanovení predĺženej o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 60 rokovacieho poriadku, a tak odmietnutie týchto pripomienok sa nezakladá na skutočnosti, že boli podané oneskorene.

33

Z toho vyplýva, že napriek jeho stručnej povahe treba list tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, v ktorom uvádza, že Všeobecný súd odmietol založiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV z dôvodu, že predstavujú dokument, ktorý nie je upravený v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu, vykladať tak, že vyjadruje rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým odmietol priznať odvolateľkám postavenie vedľajších účastníkov konania v tejto veci, ktoré podľa svojho názoru nadobudli automaticky tým, že im bol povolený vstup do odvolacieho konania ako vedľajším účastníkom vo veci C‑337/19 P.

34

V tomto kontexte treba toto odvolanie považovať vzhľadom na to, že kritizuje tento list v celom rozsahu a vytýka najmä neoprávnenosť odmietnutia Všeobecného súdu založiť predmetné pripomienky do spisu vo veci T‑263/16 RENV, za návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia nielen v rozsahu, v akom odmieta priznať odvolateľkám postavenie vedľajších účastníkov konania v tejto veci, ale aj v rozsahu, v akom odmieta založiť tieto pripomienky do spisu v uvedenej veci.

35

Je preto treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého toto odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré Všeobecný súd neprijal.

36

Pokiaľ ide o právo podať odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu, článok 57 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa zamieta návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník, môže podať odvolanie na Súdny dvor každá osoba, ktorej návrh bol zamietnutý.

37

V prejednávanej veci je nepochybné, že Všeobecný súd napadnutým rozhodnutím nezamietol návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, keďže odvolateľky takýto návrh na Všeobecný súd nepodali.

38

Je však tiež dôležité poznamenať, že rozsah rozhodnutia obsiahnutého v liste tajomníka Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 o odmietnutí priznať odvolateľkám postavenie vedľajších účastníkov konania vo veci T‑263/16 RENV je podobný rozsahu, ktorý by malo rozhodnutie Všeobecného súdu o zamietnutí návrhu na vstup do konania, ktorý by podali odvolateľky, a to, že obe tieto rozhodnutia zbavujú účastníka konania, ktorý tvrdí, že má podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie osobitné procesné postavenie z dôvodu svojho záujmu na rozhodnutí veci, všetkých práv, ktoré sú s týmto postavením spojené.

39

Okrem toho, ak Súdny dvor uznal odvolanie za dôvodné, zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu a vrátil mu vec na rozhodnutie, nemožno od vedľajšieho účastníka v tomto odvolacom konaní, ktorý sa domnieva, že má automaticky postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom, rozumne očakávať, že podá formálny návrh na vstup do konania pred Všeobecným súdom výlučne s cieľom podať odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí tohto návrhu podľa článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

40

Takýto návrh by Všeobecný súd mohol v každom prípade zamietnuť len ako oneskorený, keďže článok 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v spojení s článkom 79 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť podaný v lehote šiestich týždňov od uverejnenia oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ktorým sa pôvodne oznámilo podanie návrhu na začatie konania v danej veci.

41

V tejto súvislosti by záver, že vedľajší účastník v odvolacom konaní, ktorý sa domáha priznania postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom automaticky po tom, čo bola táto vec vrátená tomuto súdu, nemôže podať odvolanie podľa článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým mu bolo toto postavenie zamietnuté, len z toho dôvodu, že Všeobecný súd formálne nezamietol návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, by dotknutého účastníka konania zbavil akejkoľvek súdnej ochrany, ktorá by mu umožnila brániť jeho procesné práva pred Všeobecným súdom, ktoré podľa jeho názoru vyplývajú z článku 40 tohto štatútu, hoci účelom článku 57 prvého odseku štatútu je práve zaručiť takúto ochranu.

42

V prípade, že by sa tento vedľajší účastník v odvolacom konaní oprávnene dovolával svojho postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom vo veci, ktorú mu Súdny dvor vrátil, čo je otázka, ktorá sa má prejednávať v štádiu preskúmavania veci samej tohto odvolania, a preto nemôže byť vyriešená v štádiu posudzovania jeho prípustnosti, nemal by k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok na uplatnenie svojich procesných práv podľa článku 40 toho istého štatútu.

43

V prvom rade teda vedľajší účastník konania nemôže podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým mu tento súd odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka vo veci, ktorú mu Súdny dvor vrátil na rozhodnutie.

44

Toto ustanovenie stanovuje, že odvolanie možno podať proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa rozhoduje vo veci samej, ako aj proti jeho rozhodnutiam, ktorými sa rozhoduje čiastočne o veci samej alebo ktorými sa rozhoduje o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti.

45

V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie neukončuje konanie vo veci T‑263/16 RENV pred Všeobecným súdom a že ani čiastočne nerieši vecný spor v tejto veci.

46

Okrem toho, hoci toto rozhodnutie skutočne ukončuje prekážku konania týkajúcu sa postavenia odvolateliek ako vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom, táto prekážka sa netýka námietky nedostatku právomoci alebo neprípustnosti.

47

Súdny dvor rozhodol, že odvolania podané na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými sa ukončuje prekážka konania inej povahy ako prekážky, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť zamietnuté ako neprípustné (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. októbra 1999, Komisia/ADT Projekt, C‑349/99 P, EU:C:1999:475, body 10 a 11, ako aj rozsudok z 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia, C‑248/99 P, EU:C:2002:1, bod 46).

48

Okrem toho je dôležité pripomenúť, že pri rozhodovaní o prekážke konania týkajúcej sa námietky nedostatku právomoci alebo neprípustnosti Všeobecný súd rozhoduje o návrhu účastníka konania smerujúceho k tomu, aby sa konanie ukončilo bez prejednania veci samej, a preto musí byť možné takéto rozhodnutie predložiť Súdnemu dvoru bez toho, aby sa čakalo na rozhodnutie vo veci samej. To však nie je prípad rozhodnutia, ktorým sa ukončuje prekážka konania týkajúca sa vstupu vedľajšieho účastníka do konania.

49

Súdny dvor tak rozhodol, že proti rozhodnutiu, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, nemožno podať odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Bayerische Motoren Werke a Freistaat Sachsen/Komisia, C‑654/17 P, EU:C:2019:634, body 29 a 30).

50

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa toto riešenie musí uplatniť aj na odvolanie podané proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým odmietol priznať vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenie vedľajšieho účastníka vo veci, ktorú mu vrátil Súdny dvor.

51

V druhom rade podanie odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie proti rozhodnutiu, ktorým sa končí konanie, v ktorom dotknutá osoba tvrdí, že má postavenie vedľajšieho účastníka konania, jej nemôže poskytnúť dostatočnú súdnu ochranu, keďže tento opravný prostriedok je k dispozícii len účastníkom konania pred Všeobecným súdom a jeho uplatnenie by v každom prípade neumožnilo zachovať účelnosť prípadného vedľajšieho účastníctva pred Všeobecným súdom tým, že by sa zabezpečilo jeho povolenie v štádiu konania, v ktorom toto vedľajšie účastníctvo môže účinne prispieť ku konaniu pred týmto súdom.

52

Vzhľadom na už vyššie uvedené môže byť rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd odmietol založiť do spisu vo veci, ktorá mu bola po zrušení jeho rozhodnutia vrátená Súdnym dvorom, pripomienky vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní z dôvodu, že tieto pripomienky predstavujú dokument neupravený v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu, čím implicitne odoprel tomuto vedľajšiemu účastníkovi konania postavenie vedľajšieho účastníka konania v tejto veci, predmetom odvolania na základe článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora.

53

Skutočnosť, že táto osoba podala žalobu o neplatnosť, ktorej preskúmanie bolo prerušené Všeobecným súdom až do rozhodnutia, ktoré má byť vydané v konaní, v ktorom sa uvedená osoba domáha postavenia vedľajšieho účastníka konania, nemôže na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, brániť podaniu takéhoto odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktorým jej bolo toto postavenie odopreté.

54

Je pravda, že zásada riadneho výkonu spravodlivosti by bola porušená, ak by bolo odvolateľkám vo veciach pozastavených v nadväznosti na označenie určitých vecí za „pilotné“ veci povolené vstúpiť do týchto konaní ako vedľajší účastník len z dôvodu tejto jedinej okolnosti (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2019, Rada/K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:743, bod 19).

55

Táto úvaha sa však na jednej strane týka dôvodnosti rozhodnutia o odmietnutí priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania osobe, ktorá sa ho domáha, a teda nie je relevantná na posúdenie prípustnosti odvolania podaného proti tomuto rozhodnutiu.

56

Na druhej strane, hoci Komisia v podstate tvrdí, že prípustnosť takéhoto odvolania by v praxi umožnila napadnúť na Súdnom dvore rozhodnutie Všeobecného súdu o prerušení konania vo veci, hoci toto rozhodnutie nemôže byť predmetom odvolania, treba uviesť, že v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu, ktorým sa žalobcovi v predmetnej veci odoprelo postavenie vedľajšieho účastníka konania v inej veci pred Všeobecným súdom, by takéto rozhodnutie o prerušení naďalej zachovalo všetky svoje účinky.

57

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti musí byť námietka neprípustnosti vznesená Komisiou zamietnutá.

58

Atlas Copco Airpower a Atlas Copco v jedinom odvolacom dôvode uvádzajú, že Všeobecný súd sa dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení, a to prvého tým, že im odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka vo veci T‑263/16 RENV, a druhého tým, že odmietol založiť do spisu v tejto veci pripomienky, ktoré chceli predložiť k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741).

59

Po prvé, ako Všeobecný súd konštantne zdôrazňuje, bolo by v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a kontinuity sporov, aby si účastník konania, ktorému sa povolil vstup do odvolacieho konania, zachoval postavenie vedľajšieho účastníka konania v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu po zrušení jeho rozhodnutia. Odvolateľky sa preto mali považovať za vedľajších účastníkov konania vo veci T‑263/16 RENV bez toho, aby museli podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom.

60

Toto riešenie je tiež odôvodnené, ako to uvádza judikatúra Všeobecného súdu, s cieľom umožniť mu rozhodnúť o trovách konania, ak Súdny dvor pred vrátením veci Všeobecnému súdu rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. To je práve prípad prejednávanej veci.

61

Po druhé sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol nezaložiť predmetné pripomienky do spisu. Článok 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý nedefinuje pojem „účastníci konania pred Všeobecným súdom“, nevylučuje, že vedľajší účastníci odvolacieho konania môžu získať postavenie „účastníkov konania pred Všeobecným súdom“ počas odvolacieho konania.

62

Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd oprávnene odmietol priznať odvolateľkám postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV.

63

Článok 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu umožňuje predložiť písomné pripomienky po vrátení veci Súdnym dvorom Všeobecnému súdu nie „účastníkom konania pred Súdnym dvorom“ alebo „účastníkom odvolacieho konania“, ale len „účastníkom konania pred Všeobecným súdom“. Článok 1 ods. 2 písm. c) tohto rokovacieho poriadku spresňuje rozsah pôsobnosti článku 217 ods. 1 vymedzením pojmov „účastníci konania“ a „účastník konania“ ako „každý účastník konania vrátane vedľajších účastníkov konania“.

64

Keďže sa odvolateľky nemohli dovolávať postavenia „účastníkov konania pred Všeobecným súdom“, vyhovenie tomuto odvolaniu by znamenalo vytvorenie kategórie vedľajších účastníkov sui generis, na ktorých by sa nevzťahovala ani lehota stanovená v článku 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ani podmienky stanovené v článku 143 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku. Ak by sa týmto účastníkom konania umožnilo vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci, Komisia by nemala možnosť reagovať na nimi predložené pripomienky. Okrem toho by takéto riešenie v praxi viedlo k obchádzaniu opatrení spočívajúcich v prerušení niektorých konaní, ktoré boli prijaté s cieľom umožniť určenie a prednostné riešenie „pilotných“ prípadov.

65

Okrem toho judikatúra Všeobecného súdu, na ktorú sa odvolateľky odvolávajú, sa obmedzuje na dve rozhodnutia, z ktorých posledné je predmetom odvolania, v ktorom Komisia spochybňuje postavenie vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní ako vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným údom. Situácia odvolateliek je navyše odlišná od situácie účastníkov konania vo veciach, ktoré viedli k vydaniu týchto dvoch rozhodnutí Všeobecného súdu.

66

Okrem toho riešenie, ktoré prijal Všeobecný súd, neporušuje základné procesné práva účastníkov konania, keďže títo mohli vstúpiť do konania pred Všeobecným súdom postupom stanoveným v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu pod podmienkou, že dodržali lehoty uplatniteľné na toto konanie.

67

Článok 1 ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že pojmy „účastník konania“ a „účastníci konania“ používané bez ďalšieho označenia znamenajú na účely tohto rokovacieho poriadku každého účastníka konania vrátane vedľajších účastníkov konania.

68

Toto všeobecné ustanovenie však nespresňuje prípady, v ktorých musí Všeobecný súd priznať osobe postavenie vedľajšieho účastníka v konaní, ktoré je pred ním vedené.

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že články 142 až 145 rokovacieho poriadku síce upravujú pravidlá týkajúce sa vedľajšieho účastníctva pred Všeobecným súdom, pričom stanovujú pravidlá podávania a preskúmania návrhov na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ale nezaoberajú sa tým, aké postavenie má byť priznané osobám, ktorým Súdny dvor povolil vstup do konania ako vedľajším účastníkom vo fáze odvolacieho konania, ak Súdny dvor uznal odvolanie za dôvodné, zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu a vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

70

Rovnako články 217 a 218 toho istého rokovacieho poriadku, ktoré upravujú priebeh konania a pravidlá, ktoré sa na ne uplatnia v konaniach vedených po tom, čo bolo rozhodnutie Všeobecného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na rozhodnutie, neobsahujú žiadne pravidlo, ktoré by v takomto konaní spresňovalo postavenie vedľajších účastníkov v odvolacom konaní.

71

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že, ako uvádzajú odvolateľky, preskúmanie veci Všeobecným súdom po rozhodnutí Súdneho dvora, ktorým sa zrušuje rozhodnutie Všeobecného súdu a vec sa mu vracia na rozhodnutie, je pokračovaním odvolacieho konania pred Súdnym dvorom.

72

Táto kontinuita sa výslovne odráža v rokovacom poriadku Všeobecného súdu. Predovšetkým z článku 215 rokovacieho poriadku vyplýva, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, uvedené konanie sa na Všeobecnom súde začína priamo na základe rozhodnutia o vrátení veci. Ďalej podľa článku 217 uvedeného rokovacieho poriadku lehota stanovená na predloženie pripomienok k záverom, ktoré treba vyvodiť na vyriešenie sporu z tohto rozhodnutia Súdneho dvora, začína plynúť doručením uvedeného rozhodnutia. Napokon článok 219 toho istého rokovacieho poriadku stanovuje, že Všeobecný súd rozhodne o trovách konania, ktoré sa týkajú nielen konaní na Všeobecnom súde, ale aj odvolacieho konania na Súdnom dvore.

73

Okrem toho v súlade s článkom 61 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu a vrátenia veci Súdnym dvorom je Všeobecný súd v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora.

74

V dôsledku toho prináleží Všeobecnému súdu, aby pri novom preskúmaní žaloby v prvostupňovom konaní po vrátení veci tomuto súdu určil, aké dôsledky má rozsudok Súdneho dvora o odvolaní na výsledok sporu medzi účastníkmi konania.

75

Predloženie pripomienok účastníkmi konania v takomto rámci, ktoré povoľuje článok 217 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, má práve za cieľ umožniť účastníkom konania vyjadriť svoje stanovisko k týmto dôsledkom na výsledok tohto sporu a doplniť v tejto súvislosti informáciu Všeobecného súdu.

76

Cieľom tohto ustanovenia je teda zabezpečiť kontinuitu sporového konania pri rozhodovaní o tej istej veci na súdoch Únie, rovnako ako v prípade článku 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý oprávňuje každého účastníka konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na tom, aby sa vyhovelo odvolaniu alebo sa zamietlo, predložiť svoje vyjadrenie k odvolaniu pred Súdnym dvorom.

77

Po prvé priznanie osobe postavenia vedľajšieho účastníka konania Súdnym dvorom predpokladá podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, že táto osoba bola schopná preukázať záujem na rozhodnutí veci predloženej Súdnemu dvoru.

78

Preto skutočnosť, že sa vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní odoprelo postavenie vedľajšieho účastníka v konaní pred Všeobecným súdom po tom, čo bola vec vrátená Všeobecnému súdu Súdnym dvorom, má za následok, že uvedená osoba je zbavená akejkoľvek možnosti predložiť Všeobecnému súdu pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora, aj keď sa však dotýkalo jej záujmov, keďže táto osoba už nie je schopná podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom z dôvodu uvedeného v bode 40 tohto uznesenia.

79

Článok 40 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie okrem toho stanovuje, že osoby, ktoré preukážu oprávnený záujem, môžu vstúpiť do „konania“ ako vedľajší účastníci. Ako vyplýva z článkov 55 a 56 tohto štatútu, prinajmenšom z jeho francúzskeho jazykového znenia, pojem „spor“ v rozsahu, v akom sa týka sporu medzi účastníkmi konania, sa odlišuje od pojmu „vec“, ktorý sa týka konania prebiehajúceho pred súdom, ktorý spor prejednáva.

80

Nemožno samozrejme úplne vylúčiť, že v určitých prípadoch, najmä ak Súdny dvor s konečnou platnosťou rozhodol o niektorých aspektoch veci pred jej vrátením Všeobecnému súdu, vedľajší účastník konania v odvolacom konaní už nemá záujem na rozhodnutí veci pred Všeobecným súdom. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť dôvodom, aby sa vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní nepriznalo postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, keďže prináleží súdom Únie, aby v priebehu konania preverili, či záujem odôvodňujúci vedľajšie účastníctvo pretrváva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, EU:C:1999:358, body 52 až 55).

81

V prejednávanej veci, ako uvádzajú odvolateľky, bolo ich návrhu na vstup do konania pred Súdnym dvorom vyhovené z dôvodu, že mali záujem na právoplatnom zrušení ex tunc a erga omnes napadnutého rozhodnutia Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:909, bod 17), pričom toto zrušenie je práve predmetom konania vo veci T‑263/16 RENV, v ktorom sa odvolateľky dovolávajú vedľajšieho účastníctva.

82

Po druhé je potrebné uviesť, že riešenie, ktoré prijal Všeobecný súd v napadnutom rozhodnutí, znamená, že kontinuita súdneho konania vo veci a rozsah účinkov povolenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania pred Súdnym dvorom závisí na rozhodnutí Súdneho dvora podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie o tom, či sám vydá konečné rozhodnutie v spore, alebo naopak vráti vec Všeobecnému súdu.

83

Ako uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, ak Súdny dvor rozhodne o spore s konečnou platnosťou namiesto toho, aby vec vrátil Všeobecnému súdu, môže vedľajší účastník v odvolacom konaní predložiť svoje argumenty pred súdom Únie, ktorý má rozhodnúť o žalobe v prvom stupni, zatiaľ čo v prípade vrátenia veci Všeobecnému súdu je tejto možnosti zbavený.

84

Po tretie sa zdá, že riešenie prijaté Všeobecným súdom môže o to viac ovplyvniť kontinuitu súdneho konania pred súdmi Únie, keďže vedľajší účastník v odvolacom konaní by mal mať možnosť, pri dodržaní podmienok stanovených v článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v príslušných ustanoveniach Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, opätovne sa zúčastniť konania pred Súdnym dvorom v prípade, že bude podané odvolanie proti novému rozhodnutiu Všeobecného súdu po tom, ako mu Súdny dvor vec vrátil na ďalšie konanie, čo by viedlo k tomu, že by sa v rámci toho istého sporu zúčastnil len niektorých častí konania pred súdmi Únie.

85

Po štvrté je potrebné zdôrazniť, že článok 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že ak je odvolanie nedôvodné alebo ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám vydá konečné rozhodnutie vo veci, rozhodne o trovách konania.

86

Z tohto ustanovenia a contrario vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, ale Súdny dvor vráti vec Všeobecnému súdu, Súdny dvor nerozhodne o trovách konania.

87

V takomto prípade je nevyhnutné, aby Všeobecný súd rozhodol o trovách odvolacieho konania, ako to výslovne stanovuje článok 219 jeho rokovacieho poriadku.

88

Pokiaľ by sa teda odoprelo vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenie vedľajšieho účastníka vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, znamenalo by to, že ak by boli Súdnemu dvoru predložené návrhy na uloženie náhrady trov konania tohto vedľajšieho účastníka inému účastníkovi konania alebo na uloženie náhrady trov konania iného účastníka konania tomuto vedľajšiemu účastníkovi, potom by buď tieto návrhy nepreskúmaval súd Únie, alebo by Všeobecný súd musel rozhodnúť o návrhoch týkajúcich sa osoby, ktorá nie je účastníkom konania pred ním a ktorá sa teda nemohla v tomto konaní brániť.

89

Presne tak je to aj v tomto prípade.

90

V prejednávanej veci vzájomne odvolateľky a Komisia navrhli, aby bola povinnosť náhrady trov odvolacieho konania vo veci C‑337/19 P uložená druhému účastníkovi konania.

91

Keďže Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, Všeobecný súd je preto povinný, ako to uvádzajú odvolateľky, rozhodnúť v rámci prejednávania veci T‑263/16 RENV o rozdelení náhrady trov konania o odvolaní vo veci C‑337/19 P medzi odvolateľky a ostatných účastníkov tohto konania o odvolaní.

92

Po piate argumenty Komisie proti priznaniu vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní postavenia vedľajšieho účastníka vo veci, ktorú Súdny dvor vrátil Všeobecnému súdu, nemôžu byť úspešné.

93

V prvom rade, hoci priznanie postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom vedľajšiemu účastníkovi konania v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom nie je upravené pravidlami stanovenými v článku 143 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, nemožno sa domnievať, že takýto vstup vedľajšieho účastníka do konania pred Všeobecným súdom je povolený bez akejkoľvek obsahovej alebo formálnej požiadavky. Súdny dvor musí umožniť dotknutej osobe vstúpiť do konania ako vedľajší účastník pred ním v súlade s podmienkami stanovenými v článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a príslušných ustanoveniach Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

94

Ďalej skutočnosť, že toto riešenie umožňuje účastníkovi konania predložiť pripomienky, na ktoré ostatní účastníci konania pred Všeobecným súdom nemohli odpovedať, je irelevantná, keďže jednak Rokovací poriadok Všeobecného súdu vo všeobecnosti nepriznáva právo na odpoveď na pripomienky predložené podľa článku 217 tohto rokovacieho poriadku a jednak článok 217 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku napriek tomu umožňuje predložiť dodatočné písomné pripomienky, ak to odôvodňujú okolnosti.

95

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že priznanie postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní, ktorý je zároveň navrhovateľom vo veci, ktorej konanie bolo týmto súdom prerušené v rámci označenia „pilotnej“ veci, by viedlo k obchádzaniu tohto rozhodnutia o prerušení, je potrebné zdôrazniť, že takéto rozhodnutie o prerušení nemôže brániť vstupu tohto navrhovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka pred súdom Únie, pokiaľ tento vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť povolený podľa článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:909, body 14 a 18, ako aj citovanú judikatúru).

96

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že článok 40, dodržiavanie procesných práv zaručených vedľajším účastníkom konania Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu a zásada riadneho výkonu spravodlivosti vyžadujú, aby v rámci riadneho vzťahu medzi konaniami pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom mal vedľajší účastník v odvolacom konaní automaticky postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom, ak je vec vrátená tomuto súdu v dôsledku zrušenia rozhodnutia Súdnym dvorom.

97

V prejednávanej veci je nesporné, že uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:909), bol spoločnostiam Atlas Copco a Airpower Atlas Copco povolený vstup do konania pred Súdnym dvorom vo veci C‑337/19 P a že rozsudkom zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu zo 14. februára 2019 v spojených veciach Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, EU:T:2019:91), a vrátil veci T‑131/16 a T‑263/16 Všeobecnému súdu na rozhodnutie o niektorých žalobných dôvodoch uvedených v týchto veciach.

98

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odvolateľkám odmietol priznať postavenie vedľajšieho účastníka v konaní vo veci T‑263/16 RENV.

99

Z tohto dôvodu je potrebné vyhovieť jedinému žalobnému dôvodu predloženému odvolateľkami a zrušiť napadnuté rozhodnutie.

100

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, ak to stav konania umožňuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

101

V prejednávanej veci z bodov 96 až 98 tohto uznesenia vyplýva, že Atlas Copco Airpower a Atlas Copco majú v tejto veci právom postavenie vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom, a teda majú všetky práva, ktoré sú s týmto postavením spojené, najmä právo predložiť pripomienky podľa článku 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

102

Je preto úlohou Všeobecného súdu, aby prijal procesné opatrenia vyplývajúce z tohto postavenia.

103

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie opodstatnené a Súdny dvor sám vydá konečné rozhodnutie, rozhodne o trovách konania.

104

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

105

Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch a Atlas Copco Airpower, Atlas Copco a Magnetrol International nepodali návrh na náhradu trov konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy tohto odvolacieho konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) nariadil: