Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 14. júla 2022(1)
Veci C‑31/22 P(I), C‑32/22 P(I) a C‑74/22 P(I)
Atlas Copco Airpower,
Atlas Copco AB [C‑31/22 P(I)]
Anheuser‑Busch Inbev,
Ampar [C‑32/22 P(I)]
Soudal NV,
Esko‑Graphics BVBA [C‑74/22 P(I)]
proti
Magnetrol International
a Európskej komisii
„Odvolanie – Vedľajšie účastníctvo – Odvolanie týkajúce sa vedľajšieho účastníctva – Povolenie vstupu vedľajších účastníkov do konania o odvolaní proti rozsudku Všeobecného súdu – Zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci Všeobecnému súdu na ďalšie konanie – Implicitné vylúčenie, zo strany Všeobecného súdu, vedľajších účastníkov odvolacieho konania ako účastníkov konania vo veci vrátenej na ďalšie konanie“
I. Úvod
1. Prejednávané veci po prvýkrát explicitne nastoľujú otázku pretrvávania postavenia vedľajšieho účastníka konania, ktoré priznal Súdny dvor v štádiu odvolacieho konania, aj v štádiu vrátenia veci na rozhodnutie Všeobecnému súdu. Táto otázka poskytuje Súdnemu dvoru takisto príležitosť vyjadriť sa k pravidlám upravujúcim prípustnosť odvolaní proti rozhodnutiam o zamietnutí návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
II. Právny rámec
A. Štatút Súdneho dvora Európskej únie
2. Článok 39 prvý odsek protokolu (č. 3) o Štatúte Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút Súdneho dvora Európskej únie“) stanovuje:
„Predseda Súdneho dvora môže skráteným konaním, ktoré sa môže v nevyhnutnej miere odchýliť od pravidiel uvedených v tomto štatúte a je upravené v rokovacom poriadku, rozhodovať o návrhoch na odklad výkonu napadnutého aktu, ktorý je ustanovený v článku 278 [ZFEÚ] a článku 157 Zmluvy o Euratom alebo o vydaní predbežného opatrenia podľa článku 279 [ZFEÚ], alebo zastaviť výkon rozhodnutia v súlade so štvrtým odsekom článku 299 [ZFEÚ] alebo článkom 164 tretím odsekom Zmluvy o Euratom.“
3. Článok 40 prvý, druhý a štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje:
„Členské štáty a orgány Únie môžu vo veciach prejednávaných pred Súdnym dvorom vstúpiť do konania ako vedľajší účastník.
Rovnaké právo majú orgány, úrady a agentúry Únie a akákoľvek iná osoba, ktoré preukážu oprávnený záujem na rozhodnutí veci prejednávanej Súdnym dvorom. Fyzické alebo právnické osoby nemôžu vstupovať do konaní ako vedľajší účastníci medzi členskými štátmi, medzi inštitúciami Únie navzájom alebo medzi členskými štátmi na jednej strane a inštitúciami Únie na strane druhej.
…
Návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník môže obsahovať iba návrhy podporujúce jedného z účastníkov konania.“
4. Článok 56 prvý a tretí odsek tohto štatútu stanovuje:
„Proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu [Európskej únie] a proti rozhodnutiam Všeobecného súdu [Európskej únie], ktorými rozhodol len o časti prejednávanej veci alebo ktorými rozhodol o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti, možno do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia podať odvolanie na Súdny dvor.
…
S výnimkou prípadov týkajúcich sa sporov medzi Úniou a jej zamestnancami môžu odvolanie podať aj členské štáty a orgány Únie, ktoré nevstúpili do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajší účastníci. Takéto členské štáty a orgány majú rovnaké postavenie ako členské štáty alebo orgány, ktoré vstúpili do konania na prvom stupni.“
5. Článok 57 uvedeného štatútu znie:
„Každá osoba, ktorej návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník Všeobecný súd zamietol, sa môže odvolať na Súdny dvor do dvoch týždňov od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti.
Účastníci konania sa môžu u Súdneho dvora odvolať proti každému rozhodnutiu Všeobecného súdu prijatému podľa článku 278 alebo 279 alebo článku 299 štvrtého pododseku [ZFEÚ] alebo článku 157 alebo článku 164 tretieho pododseku Zmluvy o Euratom do dvoch mesiacov od ich doručenia.
Odvolanie uvedené v prvých dvoch pododsekoch tohto článku sa prejedná a rozhodne sa o ňom podľa postupu uvedeného v článku 39.“
6. Článok 61 prvý a druhý odsek toho istého štatútu stanovuje:
„Ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.
Ak je vec vrátená späť Všeobecnému súdu, tento súd je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora.“
B. Rokovací poriadok Súdneho dvora
7. Článok 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora s názvom „Účastník konania oprávnený podať vyjadrenie k odvolaniu“ stanovuje:
„Každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí, môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia. Lehotu na podanie vyjadrenia nemožno predĺžiť.“
C. Rokovací poriadok Všeobecného súdu
8. Článok 1 ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:
„2 Na účely uplatňovania tohto poriadku:
…
c) pojmy ‚účastník konania‘ a ‚účastníci konania‘ použité bez ďalšieho spresnenia označujú každého účastníka konania vrátane vedľajších účastníkov konania;
…“
9. Článok 142 tohto rokovacieho poriadku, nazvaný „Predmet a účinky vedľajšieho účastníctva“, stanovuje:
„1. Predmetom vedľajšieho účastníctva môže byť len úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z hlavných účastníkov konania. Vedľajší účastník konania nemá rovnaké procesné práva ako hlavný účastník konania, nemá najmä právo domáhať sa nariadenia pojednávania.
2. Vedľajšie účastníctvo má vo vzťahu k hlavnému konaniu vedľajšiu povahu. Ak je vec vymazaná z registra Všeobecného súdu v nadväznosti na späťvzatie žaloby alebo dohodu medzi hlavnými účastníkmi konania, alebo ak je žaloba vyhlásená za neprípustnú, stane sa bezpredmetným.
3. Vedľajší účastník konania musí prijať spor v stave, v akom sa nachádza v čase jeho vstupu do konania.“
10. Článok 143 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, nazvaný „Návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania“, stanovuje:
„1. Návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania musí byť podaný v lehote šiestich týždňov od uverejnenia oznámenia podľa článku 79.“
11. Článok 217 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku stanovuje:
„Ak bolo rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrušil, vydané po tom, ako Všeobecný súd rozhodol o skončení písomnej časti konania vo veci samej, účastníci konania pred Všeobecným súdom môžu v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Súdneho dvora predložiť písomné pripomienky k záverom, ktoré treba z rozhodnutia Súdneho dvora vyvodiť na riešenie sporu. Túto lehotu nemožno predĺžiť.“
12. Článok 219 toho istého poriadku s názvom „Trovy konania“ stanovuje:
„Všeobecný súd rozhodne o trovách konania na Všeobecnom súde a o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporom
13. Rozhodnutím Komisie (EÚ) 2016/1699 z 11. januára 2016 o schéme štátnej pomoci týkajúcej sa zdaňovania nadmerného zisku SA.37667 (2015/C) (ex 2015/NN), vykonávanej Belgickom (Ú. v. EÚ L 260, 2016, s. 61, ďalej len „sporné rozhodnutie“), Európska komisia konštatovala, že výnimky udelené Belgickým kráľovstvom predstavovali schému pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá bola nezlučiteľná s vnútorným trhom a ktorá bola vykonaná v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Komisia nariadila vymáhanie takto priznanej pomoci od príjemcov, ktorých konečný zoznam mal byť následne vypracovaný Belgickým kráľovstvom.
IV. Konanie na Všeobecnom súde a Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
14. Návrhmi doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 22. marca a 25. mája 2016 Belgické kráľovstvo a spoločnosť Magnetrol International NV podali žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia.
15. Všeobecný súd rozhodol o spojení vecí T‑131/16, Belgicko/Komisia, a T‑263/16, Magnetrol International/Komisia, na účely ústnej časti konania a vyhlásenia konečného rozhodnutia.
16. Rozsudkom zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, EU:T:2019:91), Všeobecný súd Európskej únie zrušil sporné rozhodnutie.
17. Dňa 24. apríla 2019 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku.
18. Uzneseniami predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019 bolo spoločnostiam Soudal NV, Esko‑Graphics BVBA, Flir Systems Trading Belgium BVBA, Anheuser‑Busch InBev SA/NV, Ampar BVBA, Atlas Copco Airpower SAS, Atlas Copco AB, Wabco Europe BVBA a Celio International NV povolené vstúpiť do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov spoločnosti Magnetrol International.
19. Súdny dvor rozsudkom zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741):
– zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. februára 2019, Belgicko a Magnetrol International/Komisia (T‑131/16 a T‑263/16, EU:T:2019:91),
– zamietol prvý a druhý žalobný dôvod vo veci T‑131/16, ako aj prvý žalobný dôvod a prvú časť tretieho žalobného dôvodu vo veci T‑263/16,
– vrátil vec späť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o treťom až piatom žalobnom dôvode vo veci T‑131/16, ako aj o druhom žalobnom dôvode, druhej a tretej časti tretieho žalobného dôvodu a štvrtom žalobnom dôvode vo veci T‑263/16, a
– rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
20. Saudal a Esko-Graphics, ako aj Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, Anheuser‑Busch Inbev a Ampar zaslali Všeobecnému súdu pripomienky k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, EU:C:2021:741), na rozhodnutie veci listami zo 16. a z 25. novembra 2021.
21. Dňa 17. decembra 2021 bol spoločnostiam Atlas Copco Airpower, Atlas Copco, Anheuser‑Busch Inbev, Ampar Soudal a Esko‑Graphics doručený list kancelárie Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, ktorým boli informované o tom, že keďže tieto pripomienky nepredstavujú dokument stanovený Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu, predseda komory Všeobecného súdu, ktorá vec prejednáva, rozhodol nezaradiť ich do spisu.
22. Listom z 29. decembra 2021 adresovaným predsedovi Všeobecného súdu a jeho členom týchto šesť spoločností s odkazom na odôvodnenie uznesenia predsedu Súdneho dvora z 15. októbra 2019, Komisia/Belgicko a Magnetrol International (C‑337/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:915), a na judikatúru Všeobecného súdu, žiadali po prvé napraviť „omyl“ (oversight), ktorého sa dopustil Všeobecný súd, keď odmietol založiť ich pripomienky do spisu, a po druhé potvrdiť ich postavenie vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom.
23. V uvedenom liste požiadalo týchto šesť spoločností o poskytnutie odpovede v lehote piatich dní, keďže boli nútené podať v stanovených lehotách odvolania proti prípadnému implicitnému odmietnutiu priznať im postavenie vedľajšieho účastníka konania v prejednávanej veci.
24. Dňa 10. januára 2022 Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, ako aj Anheuser‑Busch Inbev a Ampar podali odvolania vo veciach C‑31/22 P a C‑32/22 P.
25. Tajomník Všeobecného súdu listom z 11. januára 2022 potvrdil prijatie listu od spoločností Soudal a Esko‑Graphics z 29. decembra 2021, ktoré upozornil na skutočnosť, že predloženie pripomienok vo veci T‑263/16 RENV vedľajšími účastníkmi konania, ktorým bolo povolené zúčastniť sa na konaní pred Súdnym dvorom vo veci C‑337/19 P, nebolo v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu ustanovené.
26. Dňa 28. januára 2022 Soudal a Esko‑Graphics podali odvolanie vo veci C‑74/22 P.
27. Atlas Copco Airpower a Atlas Copco navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil rozhodnutie obsiahnuté v liste Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, ktorý im bol adresovaný, a
– rozhodol, že Atlas Copco Airpower a Atlas Copco si zachovávajú postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV aj po tom, čo Súdny dvor vrátil túto vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
28. Anheuser‑Busch Inbev a Ampar navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil rozhodnutie obsiahnuté v liste Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, ktorý im bol adresovaný, a
– rozhodol, že Anheuser‑Busch Inbev a Ampar si zachovávajú postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV aj po tom, čo Súdny dvor vrátil túto vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
29. Soudal a Esko‑Graphics navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil rozhodnutie obsiahnuté v liste Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, ktorý im bol adresovaný,
– nariadil, aby ich písomné pripomienky boli založené do spisu, a
– rozhodol, že Soudal a Esko‑Graphics si zachovávajú postavenie vedľajšieho účastníka konania vo veci T‑263/16 RENV aj po tom, čo Súdny dvor vrátil túto vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
30. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhlásil odvolania za neprípustné,
– v opačnom prípade zamietol odvolania ako nedôvodné,
– uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
31. Pojednávanie sa nekonalo.
V. Analýza
A. O prípustnosti
1. O prípustnosti odvolaní vo veciach C‑31/22 P a C‑32/22 P
32. Komisia tvrdí, že odvolania vo veciach C‑31/22 P a C‑32/22 P sú neprípustné v rozsahu, v akom sú založené na článku 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Tento článok umožňuje podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu o zamietnutí návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania. V týchto dvoch veciach však Všeobecný súd takéto rozhodnutie neprijal. Všeobecný súd iba rozhodol nezaradiť do spisu vo veci T‑263/16 RENV písomné pripomienky predložené spoločnosťami Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, ako aj spoločnosťami Anheuser‑Busch Inbev a Ampar.
33. Hneď na úvod musím rovnako ako Komisia poznamenať, že cieľom listu Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 bolo informovať Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, ako aj Anheuser‑Busch Inbev a Ampar o tom, že pripomienky, ktoré predložili, neboli zaradené do spisu, lebo nepredstavovali dokumenty stanovené v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu. Okrem toho je pravda, že Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, ako aj Anheuser‑Busch Inbev a Ampar formálne nepodali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Z formálneho hľadiska teda rozhodnutie obsiahnuté v napadnutom liste nie je zamietnutím návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania a na prvý pohľad sa zdá, že nemôže byť predmetom odvolania podľa článku 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
34. Formalistický výklad tohto článku však nepovažujem za uspokojivý. Vzhľadom na veľmi osobitý kontext týchto vecí vyznačujúci sa najmä tým, že dotknuté spoločnosti sa mohli oprávnene domnievať, že si zachovávajú postavenie vedľajších účastníkov konania aj v štádiu vrátenia veci, samotná skutočnosť, že rozhodnutím Všeobecného súdu sa výslovne nezamieta postavenie vedľajšieho účastníka konania, podľa môjho názoru nemôže sama osebe vylúčiť, že to tak skutočne implicitne bolo.
35. Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, ako aj Anheuser‑Busch Inbev a Ampar totiž predložili Všeobecnému súdu pripomienky „podľa článku 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu“, ktorý sa týka účastníkov konania pred Všeobecným súdom. V tomto zmysle sa odvolávajú na toto postavenie ako vedľajší účastníci konania.
36. Za týchto podmienok rozhodnutie Všeobecného súdu nezaradiť tieto pripomienky do spisu, v sebe zahŕňa, síce implicitne, ale nevyhnutne, rozhodnutie nepriznať spoločnostiam Atlas Copco Airpower a Atlas Copco, ako aj spoločnostiam Anheuser‑Busch Inbev a Ampar postavenie vedľajšieho účastníka konania.
37. Takéto implicitné rozhodnutie, ktoré má podľa môjho názoru rovnaké účinky ako rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania alebo ako rozhodnutie o ukončení vedľajšieho účastníctva, môže byť z rovnakého dôvodu ako toto posledné uvedené rozhodnutie predmetom odvolania podľa článku 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
38. Platí to o to viac, že výklad tohto článku, ktorý navrhujem, je v skutočnosti jediným výkladom, ktorý môže zabezpečiť súdnu ochranu osôb, ktoré podali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania a ktorým bolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Súdnym dvorom, a v konečnom dôsledku zabezpečiť účinnosť práva na vstup vedľajšieho účastníka do konania zakotveného v článku 40 tohto štatútu, keďže tieto osoby nemajú k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok.
39. Po prvé sa domnievam, že od účastníka konania, ktorý má postavenie vedľajšieho účastníka konania pred Súdnym dvorom, nemožno požadovať, aby podal na Všeobecný súd formálny návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania s jediným cieľom, a to, aby mohol následne podať odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí tohto návrhu, ku ktorému bude systematicky dochádzať. Návrh by bol vždy predmetom preklúzie v tom zmysle, že zjavne nebol podaný do šiestich týždňov od uverejnenia dotknutého návrhu na začatie konania, ako to stanovuje článok 143 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
40. Na druhej strane ani možný opravný prostriedok nepredstavuje žalobu podanú proti konečnému rozhodnutiu Všeobecného súdu, keďže takúto žalobu môžu podať iba účastníci konania pred Všeobecným súdom, a teda účastníci konania, ktorým už bolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka konania pred týmto súdom.
41. Za týchto podmienok zastávam názor, že odvolania vo veciach C‑31/22 P a C‑32/22 P by sa mali považovať za prípustné.
2. O prípustnosti odvolania vo veci C‑74/22 P
42. Komisia tvrdí, že odvolanie vo veci C‑74/22 P je neprípustné. Na jednej strane uvádza, že rozhodnutie, proti ktorému smeruje odvolanie, nepatrí do žiadnej z kategórií uvedených v článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, a teda Soudal a Esko‑Graphics nemôžu založiť svoje odvolanie na tomto článku.
43. Na druhej strane Komisia tvrdí, že aj za predpokladu, že by sa odvolanie mohlo prekvalifikovať na „odvolanie podané podľa článku 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie“, o čom sama pochybuje, muselo by sa takisto zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené vo veciach C‑31/22 P a C‑32/22 P. Podľa Komisie je takéto odvolanie v každom prípade podané po uplynutí lehoty.
44. Zastávam názor, že odvolanie treba v rozsahu, v akom je založené na článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, považovať za neprípustné, keďže napadnuté rozhodnutie nie je ani konečným rozhodnutím a ani sa ním nerozhodlo o prekážke konania súvisiacej s námietkou nepríslušnosti alebo neprípustnosti.
45. Po prvé treba konštatovať, že preskúmanie veci T‑263/16 RENV pokračuje pred Všeobecným súdom po prijatí napadnutého rozhodnutia, ktoré nerieši žiadny aspekt sporu vo veci samej.
46. Po druhé nezhody týkajúce sa návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania síce skutočne predstavujú prekážku konania, avšak netýkajú sa námietky neprípustnosti alebo nedostatku právomoci, čo sú jediné prekážky konania uvedené v článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Námietky neprípustnosti alebo nedostatku právomoci podliehajú totiž tak pred Všeobecným súdom, ako aj pred Súdnym dvorom osobitným pravidlám(2) a ich cieľom je, aby konajúci súd ukončil spor pred prejednaním veci samej. Skutočnosť, že môžu mať za následok ukončenie konania okrem iného odôvodňuje voľbu podriadiť odvolania podané proti týmto rozhodnutiam rovnakému režimu, ako je režim, ktorému podliehajú odvolania podané proti konečným rozhodnutiam vydaným v konaní po tom, ako súd prejednal vec samu.
47. Naproti tomu nedostatky podmienok konania týkajúce sa vedľajšieho účastníctva majú odlišnú povahu. Ako sa zdôrazňuje v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu, vedľajšie účastníctvo má vo vzťahu k hlavnému konaniu vedľajšiu povahu(3) a rozhodnutia, ktoré sa ho týkajú, nie sú v žiadnom prípade spôsobilé toto konanie ukončiť.
48. Za týchto podmienok zastávam názor, že napadnuté rozhodnutie nemôže byť predmetom odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, takže odvolanie vo veci C‑74/22 P by sa v tomto ohľade malo považovať za neprípustné.
49. Z judikatúry Súdneho dvora však takisto vyplýva, že súd môže na účely zabezpečenia potrebného účinku žaloby na základe jej posúdenia ako celku vyložiť žalobu nad rámec výslovného označenia, ktoré uviedol žalobca.(4) Rovnako tak Súdny dvor už preskúmal aj dva alternatívne dôvody odvolania, pričom sa neobmedzil len na dôvod uvádzaný odvolateľom v odvolacom konaní.(5)
50. Zastávam preto názor, že Súdny dvor môže na zabezpečenie potrebného účinku odvolania kvalifikovať predmetné odvolanie ako „odvolanie podané podľa článku 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie“, keďže z návrhov účastníkov konania jasne vyplýva, že týmto odvolaním napádajú rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým sa im nepriznalo postavenie vedľajších účastníkov konania.
51. Táto zmena kvalifikácie však podľa mňa neumožňuje uznať prípustnosť odvolania vo veci C‑74/22 P. Rovnako ako Komisia zastávam názor, že toto odvolanie je v každom prípade podané po uplynutie lehoty.
52. V súlade s článkom 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie mali Soudal a Esko‑Graphics podať odvolanie v lehote dvoch týždňov od rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vstup do konania ako vedľajší účastník konania alebo o ukončenie vedľajšieho účastníctva, ku ktorému sa pripočíta 10‑dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.
53. Dotknuté rozhodnutie o zamietnutí je však obsiahnuté v liste Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021, ktorý bol účastníkom konania doručený 17. decembra 2021. Týmto listom Všeobecný súd, síce implicitne, ale nevyhnutne, nepriznal spoločnostiam Soudal a Esko‑Graphics postavenie vedľajších účastníkmi konania, takže odvolanie malo byť podané najneskôr 10. januára 2022.
54. Odvolanie je teda podľa môjho názoru neprípustné z dôvodu jeho podania po uplynutí lehoty.
55. Tento záver nie je spochybnený žiadnym z tvrdení účastníkov konania, podľa ktorých jednak začiatkom plynutia lehoty na podanie odvolania nie je list zo 6. decembra 2021, ale list z 11. januára 2022, a jednak Soudal a Esko‑Graphics sa dopustili ospravedlniteľného pochybenia.
56. Pokiaľ ide po prvé o začiatok plynutia lehoty na podanie odvolania, poukazujem na to, že druhý list Všeobecného súdu z 11. januára 2022 má len potvrdzujúci charakter. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie je iba potvrdzujúcim aktom, ktorým sa len potvrdzuje skoršie rozhodnutie, ak neobsahuje žiadny nový prvok v porovnaní so skorším aktom, a ktorému nepredchádzalo opätovné preskúmanie situácie osoby, ktorej bol tento skorší akt určený.(6)
57. List z 11. januára 2022 je odpoveďou na žiadosť spoločností Soudal a Esko‑Graphics o potvrdenie, že sa naďalej zúčastňujú na konaní ako vedľajší účastníci konania, v ktorom Všeobecný súd len zopakoval závery obsiahnuté v liste zo 6. decembra 2021. Ďalej poznamenávam, že Soudal a Esko‑Graphics v odpovedi na otázky Súdneho dvora zdôrazňujú, že „druhý list potvrdil obsah prvého listu“.
58. List z 11. januára 2022 teda predstavuje len rozhodnutie potvrdzujúce list zo 6. decembra 2021, a preto ho nemožno považovať za začiatok lehoty na podanie odvolania.
59. Pokiaľ ide po druhé o existenciu ospravedlniteľného omylu v súvislosti s lehotou na podanie odvolania podľa článku 57 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci pravidiel týkajúcich sa lehôt na podanie žalôb sa pojem „ospravedlniteľný omyl“, ktorý umožňuje odchýliť sa od týchto pravidiel, vzťahuje len na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušná inštitúcia konala pre seba samotnú alebo v rozhodujúcej miere takým spôsobom, že toto konanie mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu.(7)
60. Takéto okolnosti podľa môjho názoru nenastali. Je pravda, že rozhodnutie Všeobecného súdu obsiahnuté v liste zo 6. decembra 2021 je nejednoznačné v tom zmysle, že spoločnostiam Soudal a Esko‑Graphics výslovne nezamieta postavenie vedľajších účastníkov konania. Táto nejednoznačnosť však nemôže postačovať na vyvolanie akceptovateľného omylu v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu.
61. Predovšetkým zdôrazňujem, že Soudal a Esko‑Graphics v odpovedi na list Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 adresovali tomuto súdu žiadosť, aby napravil opomenutie, ktoré viedlo k tomu, že ich pripomienky neboli uznané, a potvrdil ich postavenie vedľajšieho účastníka konania.
62. Zdôrazňujem ďalej, že ešte dôležitejšie je to, že Soudal a Esko‑Graphics listom zaslaným Všeobecnému súdu 29. decembra 2021 požiadali Všeobecný súd, aby v lehote piatich dní odpovedal na ich žiadosť o potvrdenie ich postavenia strany zúčastnenej na konaní vzhľadom na to, že v prípade zamietnutia tejto žiadosti Všeobecným súdom budú „nútené podať v stanovenej lehote odvolanie proti implicitnému rozhodnutiu, ktorým sa im nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka konania“.
63. Z uvedených skutočností je teda potrebné vyvodiť to, že Soudal a Esko‑Graphics si nielenže správne vyložili list Všeobecného súdu zo 6. decembra 2021 v tom zmysle, že im síce implicitne, ale nevyhnutne nepriznáva postavenie strany zúčastnenej na konaní, ale predovšetkým to, že si boli plne vedomé lehôt na podanie odvolania proti takémuto rozhodnutiu, lebo ich prvotným zámerom bolo podať odvolanie v stanovenej lehote.
64. Skutočnosť, že toto odvolanie bolo podané po uplynutí týchto lehôt, teda nevyplýva z ospravedlniteľného omylu spôsobeného nejednoznačnosťou rozhodnutia Všeobecného súdu obsiahnutého v liste zo 6. decembra 2021, ale len z konania spoločností Soudal a Esko‑Graphics.
65. Za týchto okolností zastávam názor, že odvolanie vo veci C‑74/22 P treba zamietnuť ako neprípustné z dôvodu uplynutia lehoty na jeho podanie.
B. O veci samej
66. Na úvod by som chcel zdôrazniť, že úvahy týkajúce sa veci samej, ktoré idem rozvinúť, sa týkajú len vecí C‑31/22 P a C‑32/22 P, keďže sa domnievam, že odvolanie podané vo veci C‑74/22 P by malo byť vyhlásené za neprípustné. Spresňujem však, že ak by sa aj Súdny dvor s mojou analýzou nestotožnil, nasledujúce úvahy sa dajú preniesť na prejednávanú vec.
67. Na podporu svojich odvolaní uplatňujú Atlas Copco Airpower, Atlas Copco, Anheuser‑Busch Inbev a Ampar (ďalej len „odvolateľky“) jediný odvolací dôvod, ktorý má dve časti. V rámci prvej časti jediného odvolacieho dôvodu poukazujú na to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnil svoju vlastnú judikatúru, podľa ktorej si účastníci konania, ktorým sa povolil vstup do odvolacieho konania ako vedľajším účastníkom konania, zachovávajú svoje postavenie vedľajšieho účastníka aj v konaní vo veci vrátenej Všeobecnému súdu na ďalšie konanie. V rámci druhej časti jediného odvolacieho dôvodu odvolateľky ďalej uvádzajú, že Všeobecný súd porušil článok 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa ich názoru z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že slovné spojenie „účastníci konania pred Všeobecným súdom“, ktorý sa týka účastníkov konania oprávnených predložiť svoje pripomienky po vrátení veci Súdnym dvorom späť na ďalšie konanie, zahŕňa aj tých účastníkov konania, ktorým sa povolil vstup do odvolacieho konania.
68. Keďže obe časti jediného odvolacieho dôvodu vyvolávajú otázku kontinuity postavenia vedľajšieho účastníka konania, budem ich skúmať spoločne.
69. Na začiatku mojej analýzy musím zdôrazniť, že hoci predpisy uplatniteľné na vedľajšie účastníctvo nie sú jednoznačné, pokiaľ ide o otázku kontinuity postavenia vedľajšieho účastníka konania (oddiel 1), no jednako judikatúra týkajúca sa vedľajšieho účastníctva poskytuje užitočné východiská v prospech pretrvávania postavenia vedľajšieho účastníka konania v štádiu vrátenia veci na ďalšie konanie (časť 2). Vysvetlím, že podľa môjho názoru toto pretrvávanie vyplýva aj z funkčnej kontinuity odvolacích konaní a konaní vo veciach vrátených na ďalšie konanie (oddiel 3). Nakoniec doplním určité úvahy týkajúce sa vzťahu medzi riešením, ktoré navrhujem, a praxou v oblasti takzvaných „pilotných“ vecí (oddiel 4).
1. O nejednoznačnosti predpisov týkajúcich sa vedľajšieho účastníctva
70. Otázka kontinuity postavenia vedľajšieho účastníka konania pred Súdnym dvorom v štádiu konania o veci vrátenej na nové konanie je priamo spojená s výkladom článku 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý upravuje konanie o vrátení veci na ďalšie konanie po zrušení jeho rozsudku v tejto veci.
71. Toto ustanovenie oprávňuje „účastníkov konania pred Všeobecným súdom“ na predloženie písomných pripomienok k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora o vrátení veci na ďalšie konanie(8) v prípade, že bola písomná časť konania vo veci samej ukončená pred odvolacím konaním. Hoci slovné spojenie „účastníci konania pred Všeobecným súdom“ označuje aj vedľajších účastníkov konania pred Všeobecným súdom,(9) je otázne, či označuje vedľajších účastníkov konania, ktorým Súdny dvor povolil vstup do odvolacieho konania.
72. Predpisy, ktoré upravujú vedľajšie účastníctvo, však neprinášajú jasnú odpoveď na túto otázku a vzhľadom na neexistenciu výslovného ustanovenia, ktoré by stanovovalo kontinuitu vedľajšieho účastníctva povoleného v štádiu odvolania, je otázne, či jej nestanovenie v predpisoch nemožno vykladať ako implicitné potvrdenie zániku vedľajšieho účastníctva po skončení konania pred Súdnym dvorom.
73. Tento výklad by mohla podporiť skutočnosť, že relevantné ustanovenia výslovne potvrdzujú kontinuitu vedľajšieho účastníctva v obdobných prípadoch. Po prvé podľa článku 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nie sú pochybnosti o tom, že účastníci konania, ktorým sa povolil vstup do konania pred Všeobecným súdom ako vedľajším účastníkom konania vo veci samej, sú oprávnení vstúpiť do konania vo veci vrátenej na ďalšie konanie. Po druhé článok 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že účastníci konania vo veci samej pred Všeobecným súdom môžu vstúpiť do odvolacieho konania, ak na tom majú oprávnený záujem. Neexistencia rovnocenného ustanovenia vzťahujúceho sa na opačnú situáciu, ktoré by jednoznačne potvrdzovalo kontinuitu vedľajšieho účastníctva povoleného Súdnym dvorom v štádiu odvolacieho konania, by sa mohla vykladať a contrario tak, že potvrdzuje jeho zánik.
74. Podľa môjho názoru je však takýto výklad sporný. Po prvé z článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie jasne vyplýva, že právo na vstup vedľajšieho účastníka do konania je podmienené existenciou oprávneného záujmu vedľajšieho účastníka na rozhodnutí veci. Ak však takýto záujem existuje v štádiu odvolacieho konania, čo článok 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora výslovne predpokladá, neexistujú žiadne známky toho, že by v okamihu vrátenia veci na ďalšie konanie zanikol, hoci výsledok sporu zostáva vo svojej podstate stále neurčitý.(10)
75. Hoci je pravda, že podľa ustanovení článku 40 v spojení s článkom 56 tretím odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môžu do odvolacieho konania(11) vždy vstúpiť „privilegovaní“ vedľajší účastníci konania, ktorými sú členské štáty a orgány Únie, nemožno z tohto ustanovenia a contrario vyvodiť, že neprivilegovaní účastníci konania nikdy nemôžu vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania, ale len to, že toto vedľajšie účastníctvo je podmienené existenciou oprávneného záujmu na rozhodnutí veci.
76. Nakoniec vzhľadom na preukázaný záujem vedľajšieho účastníka konania na rozhodnutí veci, potvrdený Súdnym dvorom v štádiu odvolacieho konania, nemožnosť účinne podať nový návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania vo veci vrátenej na ďalšie konanie pod hrozbou preklúzie(12) možno vykladať ako implicitné potvrdenie kontinuity vedľajšieho účastníctva.
77. Za týchto okolností sa domnievam, že predpisy samy osebe neumožňujú zodpovedať otázku kontinuity postavenia vedľajšieho účastníka konania v štádiu konania vo veci vrátenej na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu budem skúmať problematiku týkajúcu sa dĺžky trvania vedľajšieho účastníctva z hľadiska judikatúry, ktorá podľa môjho názoru obsahuje prvky užitočné na vyriešenie otázky položenej Súdnemu dvoru.
2. O judikatúre týkajúcej sa dĺžky trvania vedľajšieho účastníctva
78. Na prvý pohľad sa môže zdať, že riešenia prijaté judikatúrou sú protichodné. Z hľadiska oprávneného záujmu na rozhodnutí veci, ktorý je základom práva na vstup vedľajšieho účastníka do konania, sú však formulované koherentne.
79. Prvé z týchto riešení vyplýva z judikatúry Všeobecného súdu, na ktorú sa odvolávajú odvolateľky a podľa ktorej si účastníci konania, ktorým sa povolil vstup do odvolacieho konania, zachovávajú svoje postavenie aj v konaní vo veci vrátenej na ďalšie konanie, čo im predovšetkým umožňuje predložiť pripomienky k záverom, ktoré je potrebné vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora. Na rozdiel od toho, čo vo svojich písomných pripomienkach tvrdí Komisia, toto riešenie nie je založené len na dvoch samostatných rozsudkoch, ktoré ho výslovne zakotvili a potvrdili,(13) ale možno ho tiež vyvodiť zo zaobchádzania s vedľajšími účastníkmi konania vo viacerých veciach, ktoré boli vrátené na rozhodnutie Všeobecného súdu.(14) V súlade s dôvodmi, ktoré uviedol Všeobecný súd vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Španielsko a i./Komisia(15), je toto riešenie založené na úvahách o riadnom výkone spravodlivosti v tom zmysle, že podporuje kontinuitu súdneho konania po vrátení veci Súdnym dvorom na ďalšie konanie.
80. Druhé z týchto súdnych riešení umožňuje účastníkom konania namietať neprípustnosť vedľajšieho účastníctva povoleného v skoršom štádiu konania. Predchádzajúce povolenie na vstup vedľajšieho účastníka do konania teda nebráni novému preskúmaniu prípustnosti jeho vedľajšieho účastníctva, a to ani v rámci konania vo veci samej,(16) ani v rámci odvolacieho konania.(17) Z toho vyplýva, že právo na vstup do konania ako vedľajší účastník konania nie je nikdy nadobudnuté s konečnou platnosťou, a v prípade zmeny okolností vedúcej k strate záujmu na rozhodnutí veci môže byť spochybnené.(18)
81. Zdôrazňujem, že tieto riešenia v judikatúre výslovne nevyplývajú z predpisov upravujúcich konanie pred súdmi Únie. Opierajú sa však o logiku, z ktorej vychádza právo na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorého uznanie je založené na existencii priameho a skutočného záujmu na rozhodnutí veci.(19) V skutočnosti je to tak, že ak Všeobecný súd môže v konaní vo veci vrátenej na ďalšie konanie vyhovieť vedľajším účastníkom konania, ktorým bol povolený vstup do konania, je to preto, lebo tento záujem v zásade pretrváva až do konečného rozhodnutia veci. Práve z dôvodu možnej straty tohto záujmu v priebehu konania, spôsobenej prípadnou zmenou okolností, môžu účastníci konania kedykoľvek v priebehu konania napadnúť prípustnosť predtým povoleného vedľajšieho účastníctva.
82. Z predpisov a judikatúry týkajúcich sa vedľajšieho účastníctva teda vyplýva, že postavenie vedľajšieho účastníka konania priznáva dotknutej osobe procesné právo a s ním spojené procesné záruky, ktoré odrážajú jej oprávnený záujem na rozhodnutí veci, a že toto postavenie môže byť spochybnené v prípade, že jej následná zmena okolností spôsobí stratu predmetného záujmu.
83. V prípade čiastočného zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu, po ktorom nasleduje vrátenie veci na ďalšie konanie, z toho podľa môjho názoru vyplýva, že účastník konania, ktorému sa povolil vstup do odvolacieho konania, si v zásade zachová svoju aktívnu legitimáciu vedľajšieho účastníka konania, pokiaľ záujem, ktorý má na výsledku odvolania, zostane nevyhnutne skutočný až do konečného rozhodnutia vo veci.
3. O funkčnej kontinuite konania pri vrátení veci na ďalšie konanie
84. Toto pretrvávanie záujmu na rozhodnutí veci vyplýva okrem iného z funkčnej kontinuity medzi odvolacím konaním a konaním vo veci vrátenej na ďalšie konanie, pričom toto druhé konanie slúži na vyvodenie dôsledkov z prvého konania.
85. Po prvé článok 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu túto kontinuitu naznačuje, pretože Všeobecnému súdu vyhradzuje rozhodnutie o trovách konania, ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi konania v odvolacom konaní, keďže opodstatnenosť vedľajšieho účastníctva možno v plnom rozsahu posúdiť až v čase konečného rozhodnutia veci.
86. Po druhé sa domnievam, že takáto kontinuita vyplýva aj z toho, že Súdny dvor má možnosť rozhodnúť vo veci samej po podaní odvolania, keďže k vráteniu veci Všeobecnému súdu na ďalšie konanie dôjde len v prípade, že stav konania nedovoľuje vo veci rozhodnúť. Takéto vrátenie veci je teda úplne závislé od výsledku konania pred Všeobecným súdom a podľa môjho názoru sa nemožno domnievať, že vec vrátená na ďalšie konanie sa líši od veci, ktorá bola predmetom odvolania, na základe ktorého bolo nariadené jej vrátenie na ďalšie konanie, keďže konanie, pokiaľ je vedené Súdnym dvorom, sa nevyhnutne považuje za jediné.
87. V tejto súvislosti poukazujem na to, že ak by sa pretrvávanie postavenia vedľajšieho účastníka konania v štádiu vrátenia veci zamietlo, nevyhnutne by to malo za následok nesúlad v zaobchádzaní s účastníkmi konania, ktorým bolo povolené vstúpiť do konania pred Súdnym dvorom ako vedľajším účastníkom konania, v závislosti od stavu, v ktorom sa vec nachádza po ukončení odvolacieho konania. V prípade, že Súdny dvor rozhodne vo veci samej v rámci odvolacieho konania, účastníci konania, ktorým bol povolený vstup do odvolacieho konania ako vedľajším účastníkom konania, si zachovajú postavenie vedľajšieho účastníka konania až do konečného rozhodnutia veci. V opačnom prípade stratia toto svoje postavenie v konaní vo veci postúpenej na ďalšie konanie. Podľa môjho názoru nie je takéto rozlišovanie práv priznaných vedľajším účastníkom konania odôvodnené. Okrem toho v prípade druhého odvolania podaného po vrátení veci na ďalšie konanie by toto riešenie mohlo viesť k dvom po sebe idúcim vedľajším účastníctvam v konaní pred Súdnym dvorom s tým, že zainteresovaná strana by bola vylúčená z pojednávania, ktoré by sa medzičasom konalo pred Všeobecným súdom. Výsledná roztrieštenosť sporného postavenia sa zdá byť len ťažko odôvodniteľná vzhľadom na všeobecnú systematiku práva vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania, ktorá je založená na zohľadnení záujmu vedľajšieho účastníka konania na rozhodnutí veci a funkčnej kontinuite medzi odvolacím konaním a následným konaním vo veci vrátenej na ďalšie konanie.
88. Za týchto podmienok systémové úvahy založené na koherencii riešení prijatých judikatúrou a kontinuite zabezpečenej medzi odvolacím konaním a následným konaním vo veci vrátenej na ďalšie konanie svedčia podľa môjho názoru v prospech zachovania vedľajšieho účastníctva po vrátení veci Súdnym dvorom na ďalšie konanie, s výhradou prípadnej straty oprávneného záujmu vedľajšieho účastníka konania na vedľajšom účastníctve v dôsledku následnej zmeny okolností.
4. Dodatočné úvahy týkajúce sa praxe „pilotných právnych vecí“
89. Pripomínam, že prax pri takzvaných pilotných právnych veciach spočíva v zabezpečení prednostného prejednania príslušnej veci, zatiaľ čo konania prebiehajúce v podobných veciach sú prerušené dovtedy, kým sa v uvedenej veci nerozhodne. Uprednostnením koncentrácie konania má táto prax zabezpečiť rovnorodé a účinné prejednanie celého radu podobných vecí a pritom ušetriť zdroje vyčlenené Všeobecným súdom.
90. Zaobchádzanie poskytnuté odvolateľkám v prejednávanej veci je teda možné vysvetliť snahou Všeobecného súdu zabrániť prípadným prieťahom vyplývajúcim z povolenia vstupu do konania ako vedľajší účastník konania v štádiu vrátenia veci na ďalšie konanie. Riešenie, ktoré navrhujem, však podľa môjho názoru nemôže ovplyvniť prednostné postavenie, ktoré bolo v prejednávanej veci priznané veci Magnetrol International/Komisia (T‑263/16), ktorá bola Všeobecným súdom označená za pilotnú vec a je predmetom konania, do ktorého sa odvolateľky snažia vstúpiť ako vedľajší účastníci konania.
91. Predovšetkým sa domnievam, že len ťažko možno súhlasiť s argumentáciou Komisie, že povolenie vedľajších účastníctiev v pilotnej veci vrátenej na ďalšie konanie by znamenalo „obídenie“ prerušenia konania vo veciach T‑278/16 a T‑370/16, ktoré boli začaté žalobami podanými odvolateľkami. Prípustnosť vedľajšieho účastníctva sa posudzuje nezávisle od toho, ako dopadne zainteresovaná osoba ako hlavný účastník konania v inom spore, ibaže by výsledok tohto sporu ovplyvnil jej oprávnený záujem na vedľajšom účastníctve. Z ustálenej judikatúry predovšetkým vyplýva, že preklúzia žalobcu, ktorá mu bráni napadnúť rozhodnutie, ktoré mu je určené, prostredníctvom priamej žaloby, nebráni vstúpiť do konania začatého inou osobou, ktorej je určené to isté rozhodnutie.(20) Ak návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorému sa za týchto okolností vyhovelo, nie je považovaný za pokus o obídenie lehoty na podanie návrhu na začatie súdneho konania, je to tak preto, lebo prípustnosť vedľajšieho účastníctva sa posudzuje výlučne so zreteľom na oprávnený záujem navrhovateľa na rozhodnutí veci.
92. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa mi nepozdáva, že by snaha zabezpečiť účinné prejednanie pilotnej veci(21) mohla byť dôvodom na to, aby bola dotknutá osoba zbavená postavenia vedľajšieho účastníka konania, ktorého priznanie poskytuje dotknutej osobe právo zúčastniť sa konania a záruky, ktoré sú s tým spojené.
93. V takej situácii, o akú ide v prejednávanej veci, keď vedľajší účastníci konania patria medzi osoby, ktorým je určené rozhodnutie napadnuté v pilotnej veci, sa okrem toho zdá vhodné skoncentrovať sporové konanie tak, že sa povolí vedľajšie účastníctvo tým účastníkom konania, ktorí sa dovolávajú priameho záujmu na rozhodnutí veci, lebo tento ich záujem je rozhodujúci pre pokračovanie pozastavených konaní.
VI. Návrh
94. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie vo veci C‑74/22 P ako neprípustné,
– zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu Európskej únie obsiahnuté v liste zo 6. decembra 2021 vo veciach C‑31/22 P a C‑32/22 P.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Článok 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a článok 151 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
3 Článok 142 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
4 Uznesenie z 28. júna 2011, Verein Deutsche Sprache/Rada (C‑93/11 P, neuverejnené, EU:C:2011:429, body 20 a 21).
5 Rozsudok z 29. júla 2019, Bayerische Motoren Werke a Freistaat Sachsen/Komisia (C‑654/17 P, EU:C:2019:634, body 27 a 28).
6 Rozsudky zo 14. apríla 1970, Nebe/Komisia (24/69, EU:C:1970:22, bod 145), a z 10. decembra 1980, Grasselli/Komisia (23/80, EU:C:1980:284), ako aj uznesenie zo 7. decembra 2004, Internationaler Hilfsfonds/Komisia (C‑521/03 P, neuverejnené, EU:C:2004:778, bod 41).
7 Rozsudok z 15. decembra 1994, Bayer/Komisia (C‑195/91 P, EU:C:1994:412, bod 26), a uznesenie zo 14. januára 2010, SGAE/Komisia (C‑112/09 P, EU:C:2010:16, bod 20).
8 Podobné ustanovenie sa uplatní v prípade vrátenia veci po jej preskúmaní (článok 222 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu).
9 Článok 1 ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
10 V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa vec vráti Všeobecnému súdu po ukončení odvolacieho konania, ak Súdny dvor sám nevydá konečný rozsudok vo veci samej z dôvodu, že mu to stav konania nedovoľuje.
11 Pozri MUguet‑Poullenec, G., Domenicucci, D. P.: L’intervention devant le Tribunal après l’entrée en vigueur du nouveau règlement de procédure: entre droit d’ingérence et urgence judiciaire. In: Revue Lamy de la concurrence, č. 45, č. 2015.
12 Článok 143 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Pozri tiež bod 39 vyššie.
13 Pozri rozsudky z 23. marca 1993, Gill/Komisia (T‑43/89 RV, EU:T:1993:24), a z 23. septembra 2020, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434).
14 Pozri najmä rozsudky z 24. septembra 2019, Xinyi PV Products (Anhui) Holdings/Komisia (T‑586/14 RENV, EU:T:2019:668); zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada (T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966); z 21. novembra 2018, Stichting Greenpeace Nederland a PAN Europe/Komisia (T‑545/11 RENV, EU:T:2018:817); z 25. januára 2017, Rusal Armenal/Rada (T‑512/09 RENV, EU:T:2017:26); z 15. decembra 2016, DEI/Komisia, T‑169/08 RENV, EU:T:2016:733); z 2. júla 2015, Francúzsko a Orange/Komisia (T‑425/04 RENV a T‑444/04 RENV, EU:T:2015:450), ako aj zo 14. apríla 2015, Ayadi/Komisia (T‑527/09 RENV, neuverejnený, EU:T:2015:205).
15 Rozsudok z 23. septembra 2020 (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434, bod 65).
16 Pozri rozsudky zo 16. decembra 1999, Acciaierie di Bolzano/Komisia (T‑158/96, EU:T:1999:335, bod 33); z 10. februára 2000, Nederlandse Antillen/Komisia (T‑32/98 a T‑41/98, EU:T:2000:36; bod 30); z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i./Komisia (T‑30/01 až T‑32/01 a T‑86/02 až T‑88/02, EU:T:2009:314, bod 95), ako aj z 12. apríla 2019, Deutsche Lufthansa/Komisia (T‑492/15, EU:T:2019:252, bod 98).
17 Pozri najmä rozsudok z 8. júla 1999, Hüls/Komisia (C‑199/92 P, EU:C:1999:358, bod 52), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas v tejto veci (EU:C:1997:358, body 10 až 17).
18 Napríklad materská spoločnosť, ktorá vstúpila do konania týkajúceho sa štátnej pomoci poskytnutej jednej z jej dcérskych spoločností ako vedľajší účastník konania, by mohla prísť o svoju aktívnu legitimáciu vedľajšieho účastníka konania po prevode podniku, ktorý bol príjemcom spornej pomoci.
19 Pozri najmä rozsudok z 13. septembra 2010, Grécko a i./Komisia (T‑415/05, T‑416/05 a T‑423/05, EU:T:2010:386, body 64 a 65).
20 Pozri napríklad uznesenie zo 17. februára 2010, Fresh Del Monte Produce/Komisia (T‑587/08, EU:T:2010:42), body 30 až 32.
21 V uznesení predsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2019, Rada/K. Chrysostomides & Co. a i. (C‑597/18 P, neuverejnené, EU:C:2019:743), sa v tomto kontexte pripomína riziko, ktoré predstavujú vedľajšie účastníctva pre prejednanie pilotných vecí. Pripomienky uvedené v tejto súvislosti v bode 19 tohto uznesenia sa mi však nejavia ako rozhodujúce. Predmetné uznesenie bolo vydané v skutkovom kontexte, ktorý sa podstatne líši od skutkového kontextu prípadov skúmaných v prejednávanej veci, a to v rámci konania o náhradu škody, lebo zamietnutie návrhov na vstup vedľajšieho účastníka do konania bolo diktované neexistenciou priameho záujmu na rozhodnutí veci na strane žalobcov (pozri body 14 až 17 uvedeného uznesenia). Súdny dvor skúmal prípadný vplyv vedľajších účastníctiev na rozhodnutie pilotnej veci len okrajovo.