–

Liberty Lines SpA, v zastúpení: A. Abbamonte, F. Di Gianni, C. Morace, G. Pregno a A. Scalini, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Berti Suman, procuratore dello Stato, a F. Sclafani, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Gattinara, P. Ondrůšek, G. von Rintelen a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu práva Únie v oblasti zadávania zákaziek na služby vo verejnom záujme, ktorých predmetom sú služby rýchlej osobnej námornej dopravy vo verejnom záujme.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Liberty Lines SpA a Ministero delle Infrastrutture e dei Trasporti (Ministerstvo infraštruktúry a dopravy, Taliansko) (ďalej len „MIT“) vo veci priameho zadania služby rýchlej námornej osobnej dopravy medzi prístavmi Messina (Taliansko) a Reggio Calabria (Taliansko) v Messinskej úžine v prospech spoločnosti Blueferries Srl bez vyhlásenia osobitného verejného obstarávania.

3

Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia Rady EHS č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž) (Ú. v. ES L 364, 1992, s. 7; Mim. vyd. 06/002, s. 10):

„Od 1. januára 1993 budú slobodu poskytovania námorných dopravných služieb v členskom štáte (námorná kabotáž) uplatňovať majitelia lodí spoločenstva, ktorí majú svoje plavidlá registrované v členskom štáte a plávajúce pod vlajkou členského štátu za predpokladu, že tieto plavidlá spĺňajú všetky podmienky pre vykonávanie kabotáže v tomto členskom štáte…“

4

Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

5

Článok 4 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Členský štát môže uzavrieť zmluvu o výkone vo verejnom záujme alebo uložiť záväzky vo verejnom záujme ako podmienku opatrenia kabotážnych služieb lodným spoločnostiam, participujúcim na pravidelných službách do, z a medzi ostrovmi.

Kedykoľvek členský štát uzatvorí zmluvu o výkone vo verejnom záujme alebo uloží záväzok vo verejnom záujme, bude to na nediskriminačnom základe všetkých majiteľov lodí spoločenstva.

2.   Pri ukladaní záväzkov vo verejnom záujme, budú členské štáty limitované požiadavkami príslušných prístavov, ktoré majú byť obsluhované, pravidelnosťou, plynulosťou, frekvenciou, kapacitou pre výkon služby, účtovaných sadzieb a posádkou plavidiel.

Ak sa poskytuje náhrada za záväzky vo verejnom záujme, vzťahuje sa na všetkých majiteľov lodí spoločenstva.

…“

6

Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23. októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 (Ú. v. EÚ L 315, 2007, s. 1), nazvaný „Účel a rozsah pôsobnosti“, v odseku 2 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje na vnútroštátne aj medzinárodné poskytovanie služieb vo verejnom záujme v železničnej osobnej doprave, inej osobnej koľajovej a cestnej osobnej doprave s výnimkou služieb, ktoré sa poskytujú hlavne pre ich historický význam alebo turistickú hodnotu. Členské štáty môžu uplatňovať toto nariadenie na verejnú osobnú dopravu vnútrozemskými vodnými cestami a vnútroštátnymi morskými vodami bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie Rady (EHS) č. 3577/92…“

7

Článok 2 písm. h) tohto nariadenia definuje „priame zadanie“ ako „zadanie zmluvy o službách vo verejnom záujme určitému poskytovateľovi služieb vo verejnom záujme bez predchádzajúcej verejnej súťaže“.

8

Článok 5 ods. 6 tohto nariadenia stanovuje:

„Pokiaľ to nezakazuje vnútroštátne právo, príslušné orgány sa môžu rozhodnúť zadať zmluvy o službách vo verejnom záujme priamo, ak sa týkajú železničnej dopravy s výnimkou iných druhov koľajovej dopravy, akými sú metro alebo električky. …“

9

Decreto del Ministero dei Trasporti e della Navigazione, n. 138 T, recante rilascio a Ferrovie dello Stato – Società Trasporti e Servizi per Azioni la concessione ai fini della gestione dell’infrastruttura ferroviaria nazionale (dekrét ministerstva dopravy a plavby č. 138 T, ktorým sa udeľuje Ferrovie dello Stato – Società Trasporti e Servizi per Azioni koncesia na správu národnej železničnej infraštruktúry), z 31. októbra 2000 v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „dekrét č. 138 T/2000“) v článku 2 ods. 1 písm. e) stanovuje, že predmet dotknutej koncesie zahŕňa železničné spojenie zabezpečované morskými vodami medzi Apeninským polostrovom a Sicíliou, ako aj Apeninským polostrovom a Sardíniou.

10

Článok 47 decreto‑legge n. 50 – Disposizioni urgenti in materia finanziaria, iniziative a favore degli enti territoriali, ulteriori interventi per le zone colpite da eventi sismici e misure per lo sviluppo (zákonný dekrét č. 50 o naliehavých opatreniach vo finančnej oblasti, iniciatívach v prospech územnosprávnych subjektov, ďalších opatreniach v prospech oblastí zasiahnutých zemetraseniami a rozvojových opatreniach) z 24. apríla 2017 (GURI č. 95 z 24. apríla 2017 – riadny dodatok č. 20), zmenený na zákon po úpravách prostredníctvom legge n. 96 (zákon č. 96), z 26. júna 2017 (GURI č. 144 z 23. júna 2017), v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „zákonný dekrét č. 50/2017“) s názvom „Opatrenia v oblasti železničnej dopravy“ v odseku 11a stanovuje:

„S cieľom zvýšiť flexibilitu osobných železničných spojení medzi Sicíliou a Apeninským polostrovom možno službu železničnej dopravy zabezpečovanú morskými vodami podľa článku 2 ods. 1 písm. e) [dekrétu č. 138 T/2000] poskytovať aj prostredníctvom rýchlej prímestskej dopravy, ktorej prevádzkový model je spojený so službou železničnej dopravy s miestami odchodu a príchodu na Sicílii, najmä obojsmerne na tratiach ‚Messina – Villa San Giovanni‘ a ‚Messina – Reggio Calabria‘, ktorá sa má uviesť do prevádzky v rámci zdrojov stanovených platnou právnou úpravou určených pre programovú zmluvu ‚časť služby‘, uzatvorenú medzi štátom a spoločnosťou Rete Ferroviaria italiana SpA, bez toho, aby tým boli dotknuté služby, ktoré sú v nej uvedené.“

11

Decreto legislativo n. 50 – (Codice dei contratti pubblici) (legislatívny dekrét č. 50 – Zákonník verejného obstarávania) z 18. apríla 2016 (GURI č. 91 z 19. apríla 2016 – riadny dodatok č. 10) v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej v článku 17 ods. 1 písm. i) uvádza služby osobnej železničnej dopravy vo verejnom záujme a služby dopravy metrom vo verejnom záujme medzi osobitnými výnimkami z verejného obstarávania a koncesií na služby.

12

Oznámením uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie31. januára 2015 začalo MIT verejné obstarávanie na zadanie zákazky, ktorej predmetom bola služba rýchlej osobnej námornej dopravy v Messinskej úžine medzi prístavmi Messina a Reggio Calabria na obdobie troch rokov. Odhadovaná hodnota tejto zákazky bola 21025000 eur. Uvedená zákazka bola na základe kritéria ekonomicky najvýhodnejšej ponuky zadaná spoločnosti Ustica Lines SpA, neskôr Liberty Lines.

13

Príslušná zmluva bola uzavretá 24. júna 2015 a poskytovanie dotknutej služby sa začalo 1. októbra 2015. Táto zmluva tiež stanovovala možnosť MIT predĺžiť jej uplatňovanie o ďalších dvanásť mesiacov za predpokladu, že budú k dispozícii potrebné finančné zdroje a príslušný verejný obstarávateľ bude mať záujem na pokračovaní v poskytovaní tejto služby.

14

Liberty Lines 14. septembra 2018 informovala MIT, že čoskoro uplynie doba účinnosti uvedenej zmluvy, a spresnila, že ak nedôjde k jej predĺženiu, od 1. októbra 2018 už nebude zabezpečovať poskytovanie dotknutej služby. MIT na toto oznámenie neodpovedalo.

15

MIT sa však rozhodlo zveriť od tohto posledného uvedeného dátumu poskytovanie dotknutej služby spoločnosti Bluferries, ktorá je v úplnom vlastníctve spoločnosti Rete Ferroviaria Italiana (ďalej len „RFI“) a ktorá už bola koncesionárom tejto služby na trase „Messina – Villa San Giovanni“, rovnako v Mesinskej úžine, a to bez akéhokoľvek verejného obstarávania. Liberty Lines napadla zadanie príslušnej zákazky na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko).

16

Počas konania pred týmto súdom sa na jednej strane ukázalo, že o tomto zadaní rozhodlo MIT, ktorého záznam z 26. septembra 2018, podpísaný príslušným ministrom, uvádzal vzhľadom na uplynutie zmluvy uzavretej so spoločnosťou Liberty Lines 1. októbra 2018 nevyhnutnosť zabezpečiť kontinuitu dotknutej námornej dopravnej služby, a že v tejto súvislosti „flexibilita železničných spojení medzi Sicíliou a Apeninským polostrovom“ mohla byť zabezpečená „zahrnutím“ dotknutého spojenia do programovej zmluvy uzavretej medzi Talianskou republikou a RFI. Na druhej strane RFI 8. októbra 2018 odpovedala MIT tak, že ho požiadala prerokovať „podstatné náležitosti zadania služby… na účel jej pokračovania“, ako aj nevyhnutnosť pristúpiť k „úprave“ tejto programovej zmluvy.

17

Uvedený súd zamietol žalobu podanú spoločnosťou Liberty Lines, pričom v podstate rozhodol, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/25/EÚ z 26. februára 2014 o obstarávaní vykonávanom subjektmi pôsobiacimi v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a o zrušení smernice 2004/17/ES (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 243) a nariadenie č. 1370/2007 umožňujú priame zadanie zmlúv o službách vo verejnom záujme na železničnú dopravu zabezpečovanú morskými vodami, o akú ide vo veci samej. Dotknutú službu totiž podľa neho treba kvalifikovať ako železničnú dopravnú službu, ktorej zadanie nepodliehalo povinnosti uskutočniť akékoľvek verejné obstarávanie. Možnosť kvalifikovať dotknutú službu námornej dopravy ako službu železničnej dopravy podľa neho vyplýva práve z článku 47 ods. 11a zákonného dekrétu č. 50/2017.

18

Liberty Lines podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), pričom sa odvolávala najmä na chýbajúcu naliehavosť, ktorá by v prjednávanej veci odôvodňovala použitie priameho zadania, keďže práve MIT vytvorilo situáciu, o ktorú ide vo veci samej, tým, že nepredĺžilo predmetnú zmluvu ani nevyhlásilo nové verejné obstarávanie, ako aj na skutočnosť, že dotknuté služby námornej dopravy nemožno považovať za rovnocenné službám železničnej dopravy, pretože Bluferries využívala krídlové lode, t. j. plavidlá bez zariadení potrebných na prepravu železničných vozňov.

19

Vnútroštátny súd sa pýta, či je ustanovenie, akým je článok 47 ods. 11a zákonného dekrétu č. 50/2017, zlučiteľné s právom Únie. Podľa neho toto ustanovenie vylučuje zadanie služby rýchlej osobnej námornej dopravy, o ktorú ide vo veci samej, z pôsobnosti pravidiel upravujúcich verejné obstarávanie neodôvodnene a bez dostatočného odôvodnenia, pokiaľ ide najmä o overenie existencie „zlyhania trhu“, čím porušuje nariadenie č. 3577/92. Okrem toho sa mu zdá, že toto ustanovenie udeľuje RFI ako spoločnosti spravujúcej vnútroštátnu železničnú infraštruktúru osobitné alebo výlučné právo na prevádzkovanie tejto dopravnej služby. To by mohlo viesť k opatreniu, ktoré predstavuje štátnu pomoc v prospech RFI, ktorá narúša alebo ohrozuje hospodársku súťaž.

20

Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni právo Únie, najmä zásady slobodného poskytovania služieb a maximálnej otvorenosti verejného obstarávania služieb v prospech hospodárskej súťaže vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 47 ods. 11a [zákonného dekrétu č. 50/2017], podľa ktorého:

21

Najskôr treba na jednej strane konštatovať, že druhá časť prejudiciálnej otázky sa v podstate týka účinkov priameho zadania, o ktoré ide vo veci samej, na hospodársku súťaž v rozsahu, v akom „sa vytvára alebo sa podľa všetkého môže vytvoriť výhradné právo“ spoločnosti RFI na poskytovanie služby námorného spojenia medzi Sicíliou a Apeninským polostrovom. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vnútroštátny súd spresňuje, že vnútroštátne ustanovenie dotknuté vo veci samej by mohlo predstavovať „opatrenie štátnej pomoci, ktoré narúša hospodársku súťaž alebo je spôsobilé narušiť hospodársku súťaž“ v prospech tejto spoločnosti.

22

Vnútroštátny súd však neuviedol nič o zmluve uzavretej v rámci priameho zadania služby, o ktorú ide vo veci samej, pokiaľ ide najmä o odmenu, ktorú by talianske orgány prípadne poskytli v rámci plnenia tejto zmluvy, hoci takéto skutočnosti sú nevyhnutné na to, aby mohol Súdny dvor poskytnúť užitočnú odpoveď na túto druhú časť otázky.

23

Za týchto podmienok je potrebné zastaviť konanie o druhej časti prejudiciálnej otázky.

24

Pokiaľ ide na druhej strane o prvú časť položenej otázky, treba uviesť, že bez ohľadu na skutočnosť, že vnútroštátny súd v prejudiciálnej otázke neoznačuje ustanovenia práva Únie, o ktorých sa domnieva, že by mohli brániť vnútroštátnemu ustanoveniu uvedenému v tejto otázke, z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tento súd sa domnieva, že služby rýchlej osobnej námornej dopravy, o ktoré ide vo veci samej, patria do pôsobnosti nariadenia č. 3577/92, a že sa pýta, či je toto vnútroštátne ustanovenie, ktoré vyníma tento druh služieb z pôsobnosti pravidiel verejného obstarávania, v rozpore s právom Únie.

25

Podľa talianskej vlády však služby námornej dopravy, o aké ide vo veci samej, rovnako patria do pôsobnosti nariadenia č. 1370/2007, takže v súlade s článkom 5 ods. 6 tohto nariadenia je prípustné, aby príslušné orgány priamo zadali zmluvy o službách vo verejnom záujme pre tento druh dopravy.

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1370/2007 sa toto nariadenie uplatňuje na vnútroštátne a medzinárodné poskytovanie služieb vo verejnom záujme v osobnej železničnej doprave, ako aj v rámci iných druhov železničnej a cestnej dopravy. Okrem toho podľa článku 1 ods. 2 druhej vety tohto nariadenia členské štáty môžu uplatniť toto nariadenie aj na osobnú dopravu „vnútroštátnymi morskými vodami“.

27

V zásade je teda možné, aby sa nariadenie č. 1370/2007 uplatňovalo na námornú dopravu prostredníctvom rýchlych lodí za okolností, o aké ide vo veci samej, za ktorých článok 47 ods. 11a zákonného dekrétu č. 50/2017 za určitých podmienok považuje námornú prepravu rýchlymi loďami za rovnocennú železničnej doprave.

28

Zo znenia článku 1 ods. 2 druhej vety nariadenia č. 1370/2007 však tiež vyplýva, že uplatňovanie tohto nariadenia na vnútroštátnu osobnú námornú dopravu sa uskutočňuje „bez toho, aby bolo dotknuté“ nariadenie č. 3577/92, v dôsledku čoho majú v prípade rozporu prednosť ustanovenia tohto posledného uvedeného nariadenia.

29

Preto treba usudzovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate snaží zistiť, či sa má nariadenie č. 3577/92, a najmä jeho článok 1 ods. 1 a článok 4 ods. 1 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, podľa ktorého sa služby námornej dopravy považujú za rovnocenné službám železničnej dopravy, ak je dôsledkom tejto rovnocennosti vyňatie dotknutej služby z uplatnenia právnej úpravy v oblasti verejného obstarávania, ktorá by sa na ňu inak uplatňovala.

30

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že článok 1 nariadenia č. 3577/92 jasne zakotvuje zásadu slobodného poskytovania služieb námornej kabotáže v Európskej únii (rozsudky z 20. februára 2001, Analir a i., C‑205/99, EU:C:2001:107, bod 20, a z 9. marca 2006, Španielsko/Komisia, C‑323/03, EU:C:2006:159, bod 43).

31

V súlade s článkom 4 ods. 1 prvým pododsekom tohto nariadenia môže členský štát uzavrieť zmluvy vo verejnom záujme s námornými spoločnosťami, ktoré sa podieľajú najmä na pravidelnom obojsmernom spojení s ostrovmi, alebo im uložiť povinnosť poskytovať služby vo verejnom záujme ako podmienku poskytovania kabotážnych služieb. Druhý pododsek tohto ustanovenia vyžaduje, aby v prípade, že členský štát uzatvára zmluvy o službách vo verejnom záujme alebo ukladá povinnosť poskytovať služby vo verejnom záujme, tak urobil na nediskriminačnom základe vo vzťahu ku všetkým vlastníkom lodí v Únii.

32

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že hoci služba rýchlej osobnej námornej dopravy v Messinskej úžine medzi prístavmi Messina a Reggio Calabria bola zadaná na obdobie od 1. októbra 2015 do 30. septembra 2018 po uskutočnení otvoreného verejného obstarávania a na základe kritéria ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, zmluva na poskytnutie dotknutej služby od 1. októbra 2018 nebola predmetom súťaže.

33

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa toho, či ide na jednej strane o služby verejnej osobnej dopravy vnútroštátnou morskou cestou, alebo na druhej strane o služby verejnej osobnej železničnej dopravy, pravidlá verejného obstarávania nie sú rovnaké.

34

Článok 5 ods. 6 nariadenia č. 1370/2007 totiž za určitých podmienok povoľuje priame zadanie zákazky, teda, ako je spresnené v článku 2 písm. h) tohto nariadenia, bez predchádzajúcej verejnej súťaže, iba v prípade zmlúv o službách vo verejnom záujme v železničnej doprave s výnimkou iných typov koľajovej dopravy, ako je metro alebo električka.

35

Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, článok 4 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 3577/92 stanovuje, že ak členský štát uzatvára zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme alebo ukladá povinnosť poskytovať služby vo verejnom záujme, urobí tak na nediskriminačnom základe voči všetkým vlastníkom lodí v Únii, a na rozdiel od nariadenia č. 1370/2007 neupravuje možnosť priameho zadania zákazky.

36

Vzhľadom na to, že členské štáty môžu uplatniť nariadenie č. 1370/2007 na verejnú osobnú vodnú dopravu len bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie č. 3577/92, zmluvy o verejnej osobnej doprave morskou cestou nemožno uzavrieť bez predchádzajúcej verejnej súťaže v súlade s tým, čo stanovuje toto posledné uvedené nariadenie.

37

Z toho vyplýva, že nemožno pripustiť, aby vnútroštátne opatrenie zmenilo kvalifikáciu určitých služieb spôsobom, ktorý nezohľadňuje ich skutočnú povahu a ktorý vedie k ich vyňatiu z uplatňovania pravidiel, ktoré sa na ne vzťahujú.

38

Takýto záver má osobitný význam najmä vtedy, ak takáto zmena kvalifikácie má za následok umožnenie priameho zadania týchto služieb bez vyhlásenia verejnej súťaže, ktoré by sa inak vyžadovalo.

39

Vzhľadom na všetko, čo už bolo uvedené, treba na položenú otázku odpovedať tak, že nariadenie č. 3577/92, a najmä jeho článok 1 ods. 1 a článok 4 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa služby námornej dopravy považujú za rovnocenné službám železničnej dopravy, ak je dôsledkom tejto rovnocennosti vyňatie dotknutej služby z uplatnenia právnej úpravy v oblasti verejného obstarávania, ktorá by sa na ňu inak uplatňovala.

40

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Nariadenie Rady EHS č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž), a najmä jeho článok 1 ods. 1 a článok 4 ods. 1.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa služby námornej dopravy považujú za rovnocenné službám železničnej dopravy, ak je dôsledkom tejto rovnocennosti vyňatie dotknutej služby z uplatnenia právnej úpravy v oblasti verejného obstarávania, ktorá by sa na ňu inak uplatňovala.