1

Spoločnosti Volotea, SA, a easyJet Airline Co. Ltd (ďalej len „easyJet“) sa svojimi odvolaniami domáhajú zrušenia rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie z 13. mája 2020, Volotea/Komisia (T‑607/17, ďalej len „rozsudok T‑607/17“, EU:T:2020:180), a z 13. mája 2020, easyJet Airline/Komisia (T‑8/18, ďalej len „rozsudok T‑8/18“, EU:T:2020:182) (ďalej spolu len „napadnuté rozsudky“), ktorými tento súd zamietol jednak žalobu spoločnosti Volotea a jednak žalobu spoločnosti easyJet a ktorými sa tieto spoločnosti domáhali zrušenia rozhodnutia Európskej komisie (EÚ) 2017/1861 z 29. júla 2016 o štátnej pomoci SA.33983 (2013/C) (ex 2012/NN) (ex 2011/N) – Taliansko – Kompenzácia letiskám na Sardínii za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme (SVHZ) (Ú. v. EÚ L 268, 2017, s. 1, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Okolnosti predchádzajúce sporom, ako sú opísané v napadnutých rozsudkoch, ako aj v spornom rozhodnutí, možno na účely tohto rozsudku zhrnúť takto.

3

Na ostrove Sardínia (Taliansko) sa v roku 2010 nachádzalo päť letísk, medzi ktoré patrili aj letiská Cagliari‑Elmas (Taliansko) a Olbia (Taliansko).

4

Letisko Cagliari‑Elmas je prevádzkované spoločnosťou So.G.Aer SpA (ďalej len „Sogaer“), ktorej takmer 90 % základného imania vlastnila v období rokov 2010 až 2013 (ďalej len „obdobie 2010/2013“) obchodná komora v Cagliari, ktorá je verejnoprávnym subjektom nepodliehajúcim kontrole Regione autonoma della Sardegna (autonómny región Sardínia, Taliansko) (ďalej len „autonómny región“). Letisko Olbia bolo v tom istom období prevádzkované spoločnosťou Geasar SpA, ktorej takmer 80 % základného imania vlastnila súkromná spoločnosť Meridiana SpA.

5

Dňa 13. apríla 2010 prijal autonómny región legge regionale n. 10 – Misure per lo sviluppo del trasporto aereo (regionálny zákon č. 10 – opatrenia na rozvoj leteckej dopravy) (Bollettino ufficiale della Regione autonoma della Sardegna č. 12 zo 16. apríla 2010, ďalej len „zákon č. 10/2010“), ktorého článok 3 stanovuje:

„1.   Výdavky vo výške 19700000 [eur] na rok 2010 a 24500000 [eur] na jednotlivé roky 2011 až 2013 sa povolia na financovanie letísk na ostrove s cieľom posilnenia a rozvoja leteckej dopravy ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu, a to aj znížením sezónnosti leteckých spojení ostrova v súlade s oznámením Komisie 2005/C 312/01 [z 9. decembra 2005] o usmerneniach Spoločenstva týkajúcich sa financovania letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk [(Ú. v. EÚ C 312, 2005, s. 1)].

2.   Kritériá, povaha a trvanie ponuky dopravy, ako aj pokyny týkajúce sa vypracovania plánov činností zo strany spoločností prevádzkujúcich letiská… sú vymedzené v uznesení výkonného výboru regiónu…

3.   Uznesenie uvedené v odseku 2 a plány činností, vrátane tých, ktoré už boli vymedzené spoločnosťami, ktoré prevádzkujú letiská, ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, spolu s príslušnými aktmi a zmluvami, sa financujú, ak sú vypracované v súlade s kritériami, povahou, trvaním ponuky dopravy a pokynmi uvedenými v odseku 2 a sú vopred predložené na záväzné stanovisko príslušnému výboru.“

6

Výkonný orgán autonómneho regiónu prijal viacero aktov na vykonanie opatrení stanovených v článku 3 zákona č. 10/2010, najmä deliberazione della Giunta regionale n. 29/36 (rozhodnutie regionálnej rady č. 29/36) z 29. júla 2010, deliberazione della Giunta regionale n. 43/37 (rozhodnutie regionálnej rady č. 43/37) zo 6. decembra 2010 (ďalej len „sporné rozhodnutie č. 43/37“) a deliberazione della Giunta regionale n. 52/117 (rozhodnutie regionálnej rady č. 52/117) z 23. decembra 2011 (ďalej len „sporné rozhodnutie č. 52/117“) (ďalej spolu s článkom 3 zákona č. 10/2010 len „sporné opatrenia“).

7

Tieto vykonávacie akty definovali tri druhy činností, za ktoré mohli prevádzkovatelia letísk získať financovanie od autonómneho regiónu na roky 2010/2013, a to:

8

Okrem toho rozhodnutie regionálnej rady č. 29/36 uvedené v bode 6 tohto rozsudku najmä spresnilo, že všeobecnými cieľmi opatrení stanovených v článku 3 zákona č. 10/2010 bolo posilnenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti ostrova Sardínia, ako aj rozvoj miestnej ekonomiky, cestovného ruchu a kultúry na tomto ostrove. Tieto všeobecné ciele mali byť v praxi dosiahnuté a konkretizované dočasnými cieľmi spočívajúcimi v rozvoji a posilnení leteckej dopravy s miestom odletu a príletu na rôznych letiskách ostrova, najmä zvýšením frekvencie a kapacity letov počas medzisezóny a zimnej sezóny, ako aj otvorením nových leteckých spojení.

9

Napokon toto rozhodnutie definovalo kritériá, povahu a trvanie dopravných služieb, na ktoré sa mohlo poskytnúť financovanie na obdobie rokov 2010/2013, ako aj usmernenia týkajúce sa plánov činností, ktorých vypracovanie verejnoprávnymi alebo súkromnými subjektmi prevádzkujúcimi rôzne letiská ostrova (ďalej len „prevádzkovatelia letísk“) a následne schválenie autonómnym regiónom bolo podmienkou poskytnutia takéhoto financovania. Tieto plány činností mali byť samy osebe vykonané prostredníctvom zmlúv uzavretých medzi týmito prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami.

10

Z uvedeného rozhodnutia najmä vyplýva, že pokiaľ ide o zvyšovanie leteckej prevádzky leteckými spoločnosťami (činnosť 1), uvedené plány činností mali identifikovať národné alebo medzinárodné spojenia strategického záujmu a definovať ročné ciele, ktoré sa z pohľadu každého dotknutého prevádzkovateľa letiska zdajú uskutočniteľné z hľadiska frekvencie letov, ktoré sa majú uskutočniť, počtu cestujúcich, ktorí majú byť prepravení, a nových leteckých spojení, ktoré majú byť zavedené. Okrem toho, pokiaľ ide o propagáciu ostrova Sardínia ako turistickej destinácie leteckými spoločnosťami (činnosť 2), tie isté plány činnosti mali definovať konkrétne marketingové a reklamné služby, ktoré sa mali poskytovať s cieľom zvýšiť počet prepravovaných cestujúcich a podporiť spádovú oblasť dotknutého letiska. V oboch prípadoch mali byť predmetné plány činností podložené ekonomickými a finančnými prognózami týkajúcimi sa vyhliadok na rentabilitu služieb, ktoré sa mali poskytovať.

11

Okrem toho z rozhodnutí č. 43/37 a 52/117 vyplýva, že po schválení predmetných plánov činností mal autonómny región rozdeliť verejné finančné prostriedky uvedené v článku 3 zákona č. 10/2010 tak, že určí výšku finančných prostriedkov, ktoré sa majú poskytnúť z jeho rozpočtu každému prevádzkovateľovi letiska, ktorý požiadal o ich poskytnutie.

12

V tejto súvislosti tieto rozhodnutia najmä stanovovali, že financovanie, ktoré sa má poskytnúť každému dotknutému prevádzkovateľovi letiska, pokrýva rozdiel medzi na jednej strane nákladmi, ktoré musia rôzne letecké spoločnosti, ktoré tento prevádzkovateľ letiska vybral na realizáciu svojho plánu činností, vynaložiť na splnenie svojich povinností, ktoré sú stanovené v zmluve medzi zmluvnými stranami, voči prevádzkovateľovi letiska, a na druhej strane výnosom z predaja leteniek každou z týchto leteckých spoločností jej príslušným cestujúcim. Okrem toho malo byť toto financovanie poskytnuté v troch splátkach, prvá ako záloha, druhá ako priebežná platba a tretia ako zostatok, ktorý sa mohol vyplatiť až po kontrole poskytnutých služieb, dosiahnutých výsledkov a vynaložených nákladov. Napokon bolo stanovené, že autonómny región a prevádzkovatelia letísk zabezpečia v rámci svojich príslušných právomocí tak kontrolu nad týmito službami, ako aj dohľad nad výkonmi leteckých spoločností, ktoré tieto služby poskytujú. Táto kontrola a tento dohľad by mohli viesť najmä k prijatiu sankcií v prípade nedodržania rôznych ročných cieľov, ktoré majú dosiahnuť letecké spoločnosti, ktoré uzavreli zmluvy o poskytovaní služieb leteckej dopravy, marketingových služieb alebo reklamných služieb s prevádzkovateľmi letísk, ako aj k vráteniu akejkoľvek nadmernej kompenzácie, ktorá mohla byť týmto leteckým spoločnostiam vyplatená vzhľadom na náklady, ktoré im skutočne vznikli.

13

Prevádzkovatelia letísk, ktorí požiadali o uplatnenie mechanizmu zavedeného spornými opatreniami, vrátane spoločnosti Sogaer, pokiaľ ide o letisko Cagliari‑Elmas, a spoločnosti Geasar, pokiaľ ide o letisko Olbia, vykonali tento mechanizmus tak, že uzavreli viaceré zmluvy so širokou škálou leteckých spoločností, ktoré zahŕňali jednak takzvané „klasické“ spoločnosti, ako aj takzvané „nízkonákladové“ a „charterové“ spoločnosti, medzi ktoré patria najmä spoločnosti Volotea a easyJet.

14

Volotea je letecká spoločnosť so sídlom v Španielsku, ktorá prevádzkuje sieť spojení na krátke vzdialenosti s odletom a príletom na určitom súbore letísk nachádzajúcich sa v Európskej únii, vrátane letísk Cagliari‑Elmas a Olbia.

15

V odpovedi na výzvu na vyjadrenie záujmu, ktorú uverejnila Geasar ako prevádzkovateľ letiska Olbia, predložila Volotea plán prevádzkovania a rozvoja leteckých spojení s odletom a príletom na toto letisko, ako aj program poskytovania marketingových a reklamných služieb.

16

Po preskúmaní tohto prevádzkového plánu a tohto programu Geasar predložila autonómnemu regiónu plány činností na rok 2010 a na obdobie 2011/2013 spolu s príslušnými žiadosťami o financovanie. Rozhodnutiami č. 43/37 a 52/117 autonómny región schválil tieto plány činností a stanovil sumy pridelené spoločnosti Geasar na rok 2010, ako aj na uvedené obdobie.

17

Dňa 4. apríla 2012 a 31. marca 2013 uzavreli Geasar a Volotea dve zmluvy o prevádzkovaní leteckých spojení spoločnosťou Volotea s príletom do Bordeaux (Francúzsko), Janova (Taliansko), Nantes (Francúzsko), Palerma (Taliansko) a Benátok (Taliansko), ako aj o poskytovaní marketingových a reklamných služieb v súvislosti s vytvorením nových leteckých spojení a so zvýšením kapacít prijímania a prepravy cestujúcich.

18

Okrem toho Volotea v odpovedi na oznámenie, ktoré uverejnila Sogaer ako prevádzkovateľ letiska Cagliari‑Elmas, predložila prevádzkový plán a plán rozvoja leteckých spojení s odletom a príletom na toto letisko, ako aj program poskytovania marketingových a reklamných služieb.

19

Po preskúmaní tohto prevádzkového plánu a tohto programu Sogaer predložila autonómnemu regiónu plány činností na rok 2010 a na obdobie 2011/2013 spolu s príslušnými žiadosťami o financovanie. Rozhodnutiami č. 43/37 a 52/117 autonómny región schválil tieto plány činností a stanovil výšku finančných prostriedkov pridelených spoločnosti Sogaer na rok 2010, ako aj na uvedené obdobie.

20

Dňa 26. februára 2012 Sogaer a Volotea uzavreli zmluvu o poskytovaní marketingových služieb týkajúcich sa zriadenia nových leteckých spojení a zvýšenia kapacít prijímania a prepravy cestujúcich.

21

easyJet je leteckou spoločnosťou so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorá prevádzkuje sieť leteckých spojení na krátke vzdialenosti s odletom a príletom na letiskách Únie, vrátane letísk Cagliari‑Elmas a Olbia.

22

V odpovedi na výzvu na vyjadrenie záujmu, ktorú uverejnila Geasar ako prevádzkovateľ letiska Olbia, predložila easyJet prevádzkový plán a plán rozvoja leteckých spojení s odletom a príletom na toto letisko, ako aj program poskytovania marketingových a reklamných služieb.

23

Po preskúmaní tohto prevádzkového plánu a tohto programu, po následnom predložení plánov činností uvedených v bode 16 tohto rozsudku spoločnosťou Geasar, a napokon po ich schválení autonómnym regiónom, uzavreli Geasar a easyJet tri zmluvy, v ktorých sa easyJet zaviazala k tomu, že jednak zachová alebo zabezpečí priame spojenia medzi Olbiou a letiskami Bazilej (Švajčiarsko), Berlín‑Schönefeld (Nemecko), Bristol (Spojené kráľovstvo), Ženeva (Švajčiarsko), Londýn Gatwick (Spojené kráľovstvo), Lyon (Francúzsko), Madrid‑Barajas (Španielsko), Miláno Malpensa (Taliansko) a Paríž‑Orly (Francúzsko) a dosiahne ciele v oblasti prepravy cestujúcich a jednak zrealizuje program marketingových a reklamných služieb. Prvá z týchto zmlúv bola podpísaná 17. marca 2011 a vzťahovala sa na obdobie od 28. marca 2010 do 27. marca 2011. Druhá z týchto zmlúv bola podpísaná 25. januára 2012 a vzťahovala sa na obdobie od 27. marca 2011 do 30. marca 2013. Tretia z týchto zmlúv bola podpísaná 1. marca 2013 a vzťahovala sa na obdobie od 27. marca 2013 do 30. marca 2014.

24

Okrem toho easyJet v odpovedi na oznámenie, ktoré uverejnila Sogaer ako prevádzkovateľ letiska Cagliari‑Elmas, predložila prevádzkový plán a plán rozvoja leteckých spojení s odletom a príletom na toto letisko, ako aj program poskytovania marketingových a reklamných služieb.

25

Po preskúmaní tohto prevádzkového plánu a tohto programu, po následnom predložení plánov činností uvedených v bode 19 tohto rozsudku spoločnosťou Sogaer, a napokon po ich schválení autonómnym regiónom, uzavreli Sogaer a easyJet zmluvu vzťahujúcu sa na obdobie od 29. marca 2010 do 28. marca 2013, ktorou sa easyJet zaviazala k tomu, že jednak zachová alebo zabezpečí priame lety medzi Cagliari‑Elmas a Bazilejom, Berlínom‑Schönefeldom, Ženevou a Londýnom‑Stanstedom (Spojené kráľovstvo) a dosiahne ciele v oblasti prepravy cestujúcich a jednak poskytne marketingové a reklamné služby.

26

Dňa 30. novembra 2011 Talianska republika oznámila Európskej komisii zákon č. 10/2010 v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

27

Listom z 23. januára 2013 Komisia informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúce sa schémy zavedenej zákonom č. 10/2010. Dňa 30. mája 2013 bolo toto rozhodnutie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 152, 2013, s. 30) a Komisia vyzvala dotknuté strany, aby jej predložili svoje prípadné pripomienky k uvedenej schéme. V odpovedi na túto výzvu rôzne dotknuté strany, vrátane Volotea a easyJet, viackrát predložili Komisii písomné pripomienky.

28

Dňa 29. júla 2016 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktorého výrok obsahuje článok 1 znejúci takto:

„1.   Schéma, ktorú Taliansko zaviedlo zákonom [č. 10/2010] nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ] v prospech… spoločností… [Sogaer]… a… [Geasar]…

2.   Schéma, ktorú Taliansko zaviedlo zákonom č. 10/2010, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ] v prospech [pätnástich leteckých spoločností, vrátane spoločností Volotea et easyJet] v rozsahu, v akom sa týka prevádzky týchto leteckých dopravcov na letisku Cagliari‑Elmas a letisku Olbia.

3.   Štátnu pomoc uvedenú v odseku 2 Taliansko poskytlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ].

4.   Štátna pomoc uvedená v odseku 2 je nezlučiteľná s vnútorným trhom.“

29

Články 2 až 4 tohto rozhodnutia najmä ukladajú Talianskej republike povinnosť pristúpiť k okamžitému a účinnému vymáhaniu pomoci uvedenej v článku 1 uvedeného rozhodnutia od jej príjemcov, ako aj oznámiť Komisii všetky informácie týkajúce sa tohto vymáhania.

30

Z odôvodnení 394 až 406 sporného rozhodnutia vyplýva, že táto inštitúcia sa v podstate domnievala, že sporné opatrenia nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc poskytnutú dotknutým prevádzkovateľom letísk z dvoch dôvodov. Na jednej strane títo prevádzkovatelia nemohli byť považovaní za „priamych príjemcov“ výhody poskytnutej na základe schémy štátnej pomoci zavedenej týmito opatreniami, keďže konali de iure a de facto ako „sprostredkovatelia“ v mene autonómneho regiónu a previedli všetky verejné prostriedky, ktoré tento región na základe tejto schémy uvoľnil na letecké spoločnosti, s ktorými boli zmluvne prepojení. Na druhej strane nemožno na ne hľadieť ani tak, že na základe uvedenej schémy získali „nepriamu výhodu“, keďže mali prospech len z „čisto sekundárnych hospodárskych účinkov“ vyvolaných touto schémou, ktoré boli „podobné“ účinkom, z ktorých mali prospech podniky pôsobiace v iných hospodárskych odvetviach spojených s cestovným ruchom.

31

Komisia naopak kvalifikovala sporné opatrenia ako štátnu pomoc, z ktorej mali prospech letecké spoločnosti uvedené v článku 1 sporného rozhodnutia.

32

V tejto súvislosti Komisia na jednej strane najmä konštatovala, že tieto opatrenia vychádzali zo zákona, ktorý upravoval poskytnutie verejných prostriedkov prevádzkovateľom niektorých letísk na ostrove Sardínia, a následné použitie týchto verejných prostriedkov na financovanie zmlúv uzavretých týmito prevádzkovateľmi letísk s leteckými spoločnosťami v rámci mechanizmu, ktorého hlavné prvky boli stanovené v tomto zákone a podliehali kontrole autonómneho regiónu, teda prvky, na základe ktorých táto inštitúcia dospela k záveru o existencii štátnych prostriedkov (odôvodnenia 355 až 361).

33

Na druhej strane sa Komisia v podstate domnievala, že uvedené opatrenia priznávajú leteckým spoločnostiam dotáciu predstavujúcu výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorú nie je potrebné skúmať z hľadiska zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve (odôvodnenia 362 až 388).

34

Okrem toho sa Komisia v spornom rozhodnutí domnievala, že štátna pomoc takto poskytnutá leteckým spoločnostiam bola protiprávna (odôvodnenia 407 až 409) a nezlučiteľná s vnútorným trhom (odôvodnenia 410 až 421).

35

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2017 podala Volotea žalobu, ktorou sa domáhala čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkalo štátnej pomoci, ktorá jej údajne bola poskytnutá na základe schémy zavedenej zákonom č. 10/2010.

36

Volotea na podporu svojich návrhov uviedla päť žalobných dôvodov, ktoré sa v podstate zakladajú, prvý, na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, druhý, na porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ, tretí, na protiprávnej povahe nariadenia vymáhania adresovaného Talianskej republike, štvrtý, na nesplnení povinnosti náležitej starostlivosti, ktorú mala Komisia v rámci vedenia konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého rozhodnutia, a piaty, na nedostatku odôvodnenia a na rozpornosti odôvodnenia.

37

V rozsudku T‑607/17 Všeobecný súd konštatoval, že žiadny z týchto žalobných dôvodov nie je dôvodný, a v dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu.

38

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2018 podala easyJet žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia v celom rozsahu alebo subsidiárne v rozsahu, v akom sa týkalo štátnej pomoci, ktorá jej údajne bola poskytnutá na základe schémy zavedenej zákonom č. 10/2010.

39

Na podporu svojich návrhov easyJet uviedla šesť žalobných dôvodov, z ktorých sa v podstate, prvý až tretí, zakladajú na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, štvrtý, na porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ, piaty, na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, a šiesty, na nedostatočnom odôvodnení a na rozpornosti odôvodnenia.

40

V rozsudku T‑8/18 Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že uvedená žaloba je prípustná, len pokiaľ ide o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti easyJet. V druhom rade sa tento súd domnieval, že žiadny zo žalobných dôvodov, ktoré táto spoločnosť uviedla, nie je dôvodný. V dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu.

41

Svojím odvolaním vo veci C‑331/20 P Volotea navrhuje, aby Súdny dvor:

42

Svojím odvolaním vo veci C‑343/20 P easyJet navrhuje, aby Súdny dvor:

43

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor tieto dve odvolania zamietol a uložil spoločnostiam Volotea a easyJet povinnosť nahradiť trovy konania.

44

Listami z 12. februára 2021 boli účastníci týchto vecí vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k prípadnému spojeniu týchto vecí, pričom tejto výzve účastníci konania vyhoveli v stanovených lehotách.

45

Rozhodnutím z 22. februára 2021 boli uvedené veci po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta spojené na účely ústnej časti konania a rozhodnutia Súdneho dvora.

46

Dňa 10. júna 2021 boli účastníci prejednávaných vecí vyzvaní, aby písomne odpovedali na niektoré otázky položené Súdnym dvorom, čo účastníci konania urobili v stanovených lehotách.

47

Volotea na podporu svojho odvolania uvádza päť odvolacích dôvodov, ktoré sa v podstate zakladajú, prvý, na nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ v prejednávanej veci, druhý, na nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení článku 107 ods. 3 ZFEÚ, tretí, na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení zásady ochrany legitímnej dôvery, štvrtý, na nesprávnom právnom posúdení pri posúdení dodržania povinnosti odôvodnenia, ktorá je uvedená v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, a piaty, na porušení práva na účinný prostriedok nápravy zakotvený v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

48

Prvý z týchto piatich odvolacích dôvodov sa delí na štyri samostatné výhrady týkajúce sa výkladu a uplatnenia podmienok existencie výhody v prejednávanej veci, selektívnej povahy tejto výhody, existencie štátnych prostriedkov a narušenia hospodárskej súťaže, od ktorých závisí charakteristika existencie štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

49

easyJet uvádza štyri odvolacie dôvody, ktoré sú všetky založené v podstate na nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení podmienky týkajúcej sa existencie výhody uvedenej v článku 107 ods. 1 ZFEÚ v prejednávanej veci.

50

Vzhľadom na ich predmet a obsah, ktoré sa vo veľkej miere prekrývajú, prvá výhrada prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑331/20 P a štyri odvolacie dôvody vo veci C‑343/20 P budú preskúmané spoločne.

51

V prvom rade Volotea v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil pochybení pri výklade podmienky týkajúcej sa existencie výhody uvedenej v článku 107 ods. 1 ZFEÚ a pri právnej kvalifikácii skutkových okolností prejednávanej veci z hľadiska tejto podmienky, keď v bodoch 102 až 110 rozsudku T‑607/17 dospel k záveru, že prevádzkovatelia letísk, s ktorými táto spoločnosť uzavrela zmluvy o poskytovaní služieb leteckej dopravy, marketingových a reklamných služieb, sa nemôžu považovať za subjekty, ktoré získali výhodu poskytnutú autonómnym regiónom, keďže konali len ako sprostredkovatelia na jeho účet. Ako totiž vyplýva zo skutkových zistení, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 92 a 169 tohto rozsudku, títo prevádzkovatelia letísk mali v rámci vykonávania schémy zavedenej spornými opatreniami voľnú úvahu pri výbere leteckých spoločností, s ktorými mali v úmysle uzavrieť zmluvy o poskytovaní služieb, a pri úprave odmeny, ktorá sa má týmto leteckým spoločnostiam za poskytovanie týchto služieb vyplatiť, pričom v tomto ohľade nepodliehali kontrole autonómneho regiónu. Okrem toho na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bodoch 103, 104, 115, 116 a 120 uvedeného rozsudku, uzatvorenie týchto zmlúv pre uvedených prevádzkovateľov letísk predstavovalo hospodársky a obchodný záujem, ktorý spočíval vo zvýšení činnosti a atraktivity letísk Cagliari‑Elmas a Olbia a ich financovanie bolo aspoň sčasti zabezpečené vlastnými zdrojmi dotknutého prevádzkovateľa, a to spoločností Sogaer a Geasar.

52

V druhom rade sa Všeobecný súd dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keď v bodoch 116 až 121 a 124 až 151 rozsudku T‑607/17 konštatoval, že otázku, či Volotea získala výhodu poskytnutú autonómnym regiónom, treba posúdiť na základe uplatnenia kritéria súkromného nadobúdateľa tovarov alebo služieb, a nie na základe zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve.

53

Predovšetkým totiž zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve predstavuje všeobecné kritérium, ktoré sa musí uplatniť pri posúdení, či dané verejné správanie zvýhodňuje jeden alebo viacero podnikov, vrátane prípadu, keď toto správanie spočíva, ako v prejednávanej veci, v nadobudnutí tovarov alebo služieb. V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bodoch 116 až 121 a 124 až 131 rozsudku T‑607/17, sa táto zásada mohla, či dokonca mala uplatniť v prejednávanej veci, aj keď autonómny región sledoval ciele verejnej politiky a aj keď na tento účel konal prostredníctvom prevádzkovateľov letísk, ktorí sami nie sú všetci nevyhnutne verejnoprávnymi subjektmi. Konkrétne sa autonómny región na základe sporných opatrení snažil získať prostredníctvom právne príslušných verejnoprávnych alebo súkromnoprávnych subjektov letecké služby s odletom alebo príletom na ostrov Sardínia, ako aj marketingové a reklamné služby, ktorých cieľom, ako aj účinkom je podpora tejto destinácie, teda správanie, ktoré má hospodársky rozmer.

54

Kritérium súkromného nadobúdateľa tovarov alebo služieb, ktoré Všeobecný súd použil v bodoch 131 až 136 rozsudku T‑607/17, keď rozhodol, že zahŕňa overenie splnenia dvoch podmienok týkajúcich sa po prvé existencie skutočnej potreby tovarov alebo služieb u osoby, ktorá ich nadobúda, a po druhé vykonania otvoreného, transparentného a nediskriminačného postupu verejného obstarávania, je samo osebe diskutabilné. Výklad, ktorý podal tento súd, je totiž v rozpore s článkom 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorý najmä nestanovuje žiadnu automatickú súvislosť medzi neuskutočnením postupu verejného obstarávania a existenciou výhody v zmysle tohto ustanovenia.

55

Okrem toho aj za predpokladu, že by sa uvedené kritérium uplatňovalo a bolo správne vykladané, bolo v prejednávanej veci uplatnené nesprávne, a to v bodoch 137 až 151 rozsudku T‑607/17. Napriek stručným, povrchným a nepodloženým tvrdeniam Všeobecného súdu v tejto súvislosti totiž autonómny región mal skutočnú potrebu služieb leteckej dopravy a marketingových a reklamných služieb. V každom prípade, keďže Komisia nepreukázala neexistenciu skutočnej potreby tovarov alebo služieb u verejnoprávneho subjektu konajúceho ako súkromný nadobúdateľ tovarov alebo služieb, existencia takejto potreby by mala byť uznaná. Okrem toho na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, z podnetu prevádzkovateľov letísk sa uskutočnila výzva na vyjadrenie záujmu, ktorá je rovnako účinná ako postupy verejného obstarávania.

56

Napokon Všeobecný súd v bodoch 105, 120, 143 a 144 rozsudku T‑607/17 uložil spoločnosti Volotea neodôvodnené dôkazné požiadavky tým, že jej opakovane a kategoricky vytýkal, že nepredložila dôkazy na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa neexistencie výhody získanej od autonómneho regiónu, hoci v prvom rade prináleží Komisii, aby v tejto súvislosti predložila dôkazy potrebné a dostatočné na preukázanie existencie takejto výhody, čo však táto inštitúcia v spornom rozhodnutí neurobila.

57

V treťom a poslednom rade Volotea tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa existencie výhody, ako je uvedené v bodoch 122 až 145 rozsudku T‑607/17, predstavuje prekročenie právomoci. Tento súd totiž prekročil hranice, ktoré mu vyplývajú z jeho právomoci ako súdu posudzujúceho zákonnosť rozhodnutí Komisie tým, že nahradil svojím vlastným kritériom právnej analýzy a vlastným posúdením skutkového stavu, najmä pokiaľ ide o existenciu skutočnej potreby služieb zo strany autonómneho regiónu, právne kritérium použité v spornom rozhodnutí a skutkové posúdenia vykonané na jeho základe.

58

Komisia sa v prvom rade v podstate domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď posúdil a kvalifikoval situáciu prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia vzhľadom na sporné opatrenia. Tento súd totiž v bodoch 102 až 110, 115 a 117 až 121 rozsudku T‑607/17 správne dospel k záveru, že výhoda poskytnutá autonómnym regiónom prostredníctvom týchto opatrení sa má považovať za výhodu, z ktorej majú prospech nie títo dvaja prevádzkovatelia letísk, hoci títo prevádzkovatelia boli formálne a pôvodne príjemcami verejných finančných prostriedkov vyplatených týmto regiónom, ale letecké spoločnosti, ktorým uvedení prevádzkovatelia konajúci ako sprostredkovatelia v mene uvedeného regiónu v konečnom dôsledku previedli tieto verejné finančné prostriedky.

59

V druhom rade sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že autonómny región poskytol spoločnosti Volotea výhodu prostredníctvom dvoch dotknutých prevádzkovateľov letísk. Ako totiž vyplýva z bodov 118, 119, 122 až 133, 135 až 139 a 144 až 151 rozsudku T‑607/17, Všeobecný súd po tom, čo preskúmal, či sa správanie autonómneho regiónu malo posudzovať podľa zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, konštatoval, že tento subjekt konal s cieľom dosiahnuť ciele verejnej politiky, čo je situácia, ktorá vylučovala uplatniteľnosť tejto zásady, a súčasne dospel k záveru, že autonómny región tak tým, že tak urobil, poskytol výhodu spoločnosti Volotea, keď od nej získal prostredníctvom dotknutých prevádzkovateľov letísk služby, ktoré nezodpovedali skutočnej potrebe. Ako ďalej vyplýva z bodov 134, 135, 137, 140 až 143 a 146 tohto rozsudku, autonómny región neprijal také procesné opatrenia, ako je uskutočnenie postupu verejného obstarávania, ktoré by mu umožnili získať tieto služby za čo najvýhodnejších podmienok.

60

Okrem toho Všeobecný súd nestanovil neodôvodnené dôkazné požiadavky pre Volotea, ale obmedzil sa na konštatovanie, že tvrdenia tejto spoločnosti týkajúce sa existencie skutočnej potreby služieb leteckej dopravy, marketingu a reklamy pre autonómny región, ako aj uskutočnenia tak účinného postupu, akým je verejné obstarávanie, nie sú ničím podložené.

61

V treťom a poslednom rade Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že prekročil svoju právomoc tým, že vykonal iné právne analýzy a posúdenia skutkových okolností, ako sú tie, ktoré sú uvedené v spornom rozhodnutí. Tento súd totiž analyzoval otázku existencie skutočnej potreby služieb pre autonómny región konajúci ako súkromný nadobúdateľ tovarov alebo služieb len s cieľom odpovedať na tvrdenia predložené v tejto súvislosti samotnou spoločnosťou Volotea na účel spochybnenia dôvodnosti odôvodnení 386 a 387 sporného rozhodnutia, ako to vyplýva z bodu 131 rozsudku T‑607/17.

62

Vo svojom prvom odvolacom dôvode easyJet tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 107 rozsudku T‑8/18 dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zmiešal preskúmanie odlišných a kumulatívnych podmienok týkajúcich sa existencie výhody a štátnych prostriedkov uvedených v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako aj tým, že na základe tohto preskúmania dospel k záveru, že jej bola poskytnutá výhoda.

63

Na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v tomto bode, totiž otázka, či prostriedky, ktoré verejnoprávny subjekt alebo súkromný subjekt konajúci na účet verejnoprávneho subjektu poskytuje podniku, sa poskytujú na základe zmluvy, ktorá odráža obvyklé trhové podmienky, je dôležitá na určenie, či tento podnik získal výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Okrem toho kvalifikácia ako „výhody“ by sa mala v prípade takých zmlúv, o aké ide v prejednávanej veci, vylúčiť, ak tieto zmluvy možno ex ante považovať za zmluvy zodpovedajúce ekonomickej a obchodnej logike pre prevádzkovateľov letísk, ktorí ich uzatvorili. Napokon, keďže Všeobecný súd v bode 176 rozsudku T‑8/18 pripustil, že to bol prípad zmlúv medzi spoločnosťou easyJet a prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, mal konštatovať, že spoločnosti easyJet nebola poskytnutá nijaká výhoda.

64

Vo svojom druhom odvolacom dôvode easyJet Všeobecnému súdu vytýka, že na jednej strane konštatoval, že zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve je v prejednávanej veci neuplatniteľná, a na druhej strane dospel k záveru, že výhodu jej poskytol autonómny región konajúci prostredníctvom prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia v rámci zmlúv o poskytovaní služieb leteckej dopravy, marketingu a reklamy, ktoré s nimi uzatvorila.

65

V tejto súvislosti po prvé odmietnutie Všeobecného súdu uplatniť zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve predstavuje nesprávne právne posúdenie, keďže sa opiera, ako vyplýva najmä z bodov 175 až 178 a 190 až 193 rozsudku T‑8/18, o okolnosť, že prevádzkovatelia letísk, prostredníctvom ktorých prešli verejné finančné prostriedky, na ktoré sa vzťahujú sporné opatrenia, nie sú verejnoprávnymi subjektmi.

66

Toto formalistické odôvodnenie totiž v prvom rade porušuje článok 345 ZFEÚ, ktorý vyžaduje neutralitu práva Únie vo vzťahu k úprave vlastníckych vzťahov, ako aj všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania. Uvedené odôvodnenie je rozporuplné, keďže priznáva rozhodujúci význam tomu, že prevádzkovatelia letísk, o ktorých ide v prejednávanej veci, sú svojou povahou súkromnými podnikmi, v rámci posúdenia podmienky týkajúcej sa existencie výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pričom ale Všeobecný súd v rámci svojho preskúmania podmienky týkajúcej sa existencie štátnych prostriedkov, ktorá je stanovená v tomto ustanovení, rozhodol, že rozhodujúci dohľad nad týmito prevádzkovateľmi vykonávaný autonómnym regiónom na účel vykonania sporných rozhodnutí umožňoval pripísať Talianskej republike platby finančných prostriedkov, ktoré títo prevádzkovatelia vyplatili leteckým spoločnostiam, a považovať tieto prostriedky za štátne prostriedky napriek tomu, že títo prevádzkovatelia letísk sú svojou povahou súkromnými podnikmi. Okrem toho takéto odôvodnenie porušuje právo na obhajobu tým, že pripisuje leteckým spoločnostiam, akou je easyJet, domnienku, ktorú v praxi nemožno vyvrátiť, podľa ktorej verejné zdroje, ktoré uvedení prevádzkovatelia použili na odmenenie služieb poskytovaných týmito spoločnosťami, predstavujú výhodu poskytnutú týmto spoločnostiam štátom, hoci tieto služby a zmluvy, ktoré ich stanovujú, sú racionálne a rentabilné z ekonomického, obchodného a finančného hľadiska. Napokon to vedie k tomu, že kvalifikácia, či ide o „štátnu pomoc“ závisí od formy, ktorú môžu štátne opatrenia mať, alebo od prostriedkov, ktoré môžu byť použité na ich vykonanie, a nie od ich účinkov. Rovnaká kritika platí aj, čo sa týka zdôraznenia, ktoré Všeobecný súd vykonal v bodoch 189 a 190 rozsudku T‑8/18, pokiaľ ide o ciele verejnej politiky sledované spornými opatreniami.

67

Po druhé odmietnutie Všeobecného súdu uplatniť zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve možno kritizovať v tom, že predstavuje všeobecné kritérium, ktoré sa musí uplatniť, a to aj v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, s cieľom určiť, či bola určitým podnikom poskytnutá výhoda priamo alebo nepriamo, a že toto neuplatnenie viedlo tento súd k tomu, že v bodoch 216 až 218 rozsudku T‑8/18 dospel neoprávnene k záveru o existencii výhody poskytnutej spoločnosti easyJet, zatiaľ čo zmluvy, ktoré easyJet uzavrela s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, mali byť kvalifikované ako konanie za obvyklých trhových podmienok. Títo prevádzkovatelia, ktorí nemali ani právnu povinnosť uzavrieť akékoľvek zmluvy s leteckými spoločnosťami, ani povinnosť pred uzatvorením týchto zmlúv vykonať verejné obstarávanie, si totiž dobrovoľne zvolili uzavretie takýchto zmlúv. Okrem toho zmluvy, ktoré boli uzatvorené so spoločnosťou easyJet, stanovovali, že za rôzne služby leteckej dopravy, marketingu a reklamy, ktoré sa easyJet zaviazala poskytovať spoločnostiam Geasar a Sogaer, bude vyplatená spravodlivá odmena.

68

easyJet vo svojej replike dodáva, že aj v prípade pochybností týkajúcich sa uplatniteľnosti zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, ktoré súvisia s výkonom výsad verejnej moci, si členský štát, ktorý je autorom konania alebo opatrenia, na ktoré sa môže vzťahovať zákaz štátnej pomoci uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, zachováva, rovnako ako podniky, ktoré majú z tejto pomoci prospech, možnosť preukázať prostredníctvom objektívnych a overiteľných dôkazov, že toto správanie alebo toto opatrenie zodpovedá správaniu alebo opatreniu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve. Z toho vyplýva, že Komisia v spornom rozhodnutí a neskôr Všeobecný súd v rozsudku T‑8/18 nemali ignorovať tieto skutočnosti, ktoré existovali v prejednávanej veci.

69

Okrem toho Všeobecný súd v bode 217 tohto rozsudku preniesol dôkazné bremeno tým, že spoločnosti easyJet vytýkal, že nepredložila dostatok dôkazov na spochybnenie posúdení Komisie týkajúcich sa neobvyklej povahy odmeny, ktorá jej bola vyplatená, hoci tejto inštitúcii prináleží najskôr preukázať, že takáto odmena nepredstavovala normálnu trhovú cenu, čo v spornom rozhodnutí neurobila.

70

Po tretie a v každom prípade sa Všeobecný súd v bodoch 178 a 218 uvedeného rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že výhoda získaná spoločnosťou easyJet zodpovedala celej tejto odmene. Za „výhodu“ totiž možno kvalifikovať len rozdiel medzi odmenou, ktorú by si easyJet mohla za normálnych trhových podmienok nárokovať, a odmenou, ktorú jej skutočne vyplatili prevádzkovatelia letísk.

71

V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu easyJet v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia sa mali považovať za prevádzkovateľov, ktorí konali ako sprostredkovatelia autonómneho regiónu, hoci ich sporné opatrenia výslovne označili za príjemcov mechanizmu, ktorý zaviedli. Kvalifikácia za „sprostredkovateľa“ totiž predpokladá, že dotknuté osoby nemajú nijakú mieru voľnej úvahy pri použití prostriedkov, ktoré dostanú na základe takejto schémy, aká bola zavedená týmito opatreniami. Hoci v prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 126 a 127 rozsudku T‑8/18 konštatoval, že uvedené opatrenia priznávajú prevádzkovateľom letísk voľnú úvahu týkajúcu sa určitých podstatných aspektov ich vykonávania, ako je výber činností, ktoré majú byť financované z finančných prostriedkov pridelených autonómnym regiónom, alebo výber podnikov poverených vykonávaním týchto činností, nevyvodil právne dôsledky z týchto konštatovaní v rámci svojho preskúmania otázky, či títo prevádzkovatelia v prejednávanej veci získali výhodu.

72

Tento súd nezohľadnil ďalšie objektívne a overiteľné skutočnosti preukazujúce existenciu a význam predmetnej voľnej úvahy, počnúc okolnosťou uvedenou v bode 209 rozsudku T‑8/18, že letecké spoločnosti boli vybraté prostredníctvom výzvy na vyjadrenie záujmu, ktorá umožnila prevádzkovateľom letísk vybrať si pre nich najatraktívnejšie ponuky. Rovnako títo prevádzkovatelia mali možnosť rozhodnúť o dobe platnosti a iných ustanoveniach zmlúv, ktoré zamýšľali uzavrieť s týmito spoločnosťami.

73

Napokon Všeobecný súd porušil svoju vlastnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v prípade takej schémy, akou je schéma zavedená spornými opatreniami, je potrebné určiť, či sa voľná úvaha priznaná subjektom povereným vykonávaním tejto schémy týka vymedzenia podstatných prvkov tejto schémy, pričom v takom prípade tieto subjekty nemožno považovať za sprostredkovateľov, alebo či sa táto voľná úvaha obmedzuje na technické uplatnenie uvedenej schémy, pričom v takom prípade je takáto kvalifikácia možná.

74

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode easyJet kritizuje v prvom rade body 225 a 226 rozsudku T‑8/18, v ktorých Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že easyJet bola konečným príjemcom výhody poskytnutej autonómnym regiónom, rovnako ako iné letecké spoločnosti, a na druhej strane, že prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, prostredníctvom ktorých boli prevedené finančné prostriedky predstavujúce takúto výhodu, nemali sami prospech zo žiadnej výhody, keďže previedli všetky tieto prostriedky na uvedené spoločnosti. Toto odôvodnenie je totiž v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že bolo potrebné, aby Všeobecný súd určil, či prevádzkovatelia letísk, ktorí predstavovali priamych príjemcov sporných opatrení, získali výhodu prostredníctvom týchto opatrení bez toho, aby mohla byť existencia tejto výhody spochybnená neskorším prevodom časti zodpovedajúcich finančných prostriedkov leteckým spoločnostiam, akou je easyJet.

75

V druhom rade Všeobecný súd v bodoch 97, 120, 134, 179, 192, 216, 218, 225 a 226 tohto rozsudku v podstate nesprávne usúdil, že sporné opatrenia priznávajú výhodu leteckým spoločnostiam, akou je easyJet, zatiaľ čo prevádzkovateľom letísk bola poskytnutá výhoda len vo forme jednoduchých sekundárnych ekonomických účinkov. Správna právna kvalifikácia skutkových okolností v prejednávanej veci by ho totiž mala viesť k opačnému záveru, keďže prevádzkovatelia letísk použili verejné finančné prostriedky na financovanie získania služieb, ktoré mali sami financovať za obvyklých trhových podmienok, zatiaľ čo letecké spoločnosti boli za obvyklých trhových podmienok odmeňované za služby, ktoré poskytli.

76

Komisia sa v prvom rade domnieva, že prvý odvolací dôvod je neprípustný v rozsahu, v akom presne alebo dostatočne presne neidentifikuje všetky body rozsudku T‑8/18 týkajúce sa existencie výhody, ktorej sa týka, a subsidiárne, že tento odvolací dôvod je neúčinný alebo nedôvodný. Bod 107 tohto rozsudku, ktorý ako jediný presne identifikovala easyJet, sa totiž týkal otázky, či sporné opatrenia predstavovali štátne prostriedky, a nie otázky existencie výhody. Okrem toho body 141 a 169 až 238 uvedeného rozsudku týkajúce sa otázky existencie výhody neodkazujú na tento bod 107.

77

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, Komisia v prvom rade tvrdí, že hoci je dostatočne presný na to, aby ho bolo možné považovať za prípustný, nie je dôvodný, keďže easyJet Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 189 až 193 rozsudku T‑8/18 dospel k záveru, že sporné rozhodnutie správne vylúčilo, že zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve možno uplatniť na správanie autonómneho regiónu. Keďže totiž prevádzkovatelia letísk neboli vo vlastníctve tohto subjektu, nebolo odôvodnené preskúmať, či sa tento subjekt tým, že im poskytol verejné finančné prostriedky podľa podmienok stanovených spornými opatreniami, správal ako súkromný subjekt v trhovom hospodárstve, ktorý sa snažil uskutočniť investície, ktoré mu mohli priniesť ekonomický, obchodný a finančný prospech. Navyše, ako Komisia zdôraznila v spornom rozhodnutí, prijatie sporných opatrení bolo jasne odôvodnené cieľmi verejnej politiky a presnejšie regionálneho rozvoja, a nie úvahami hospodárskej, obchodnej a finančnej povahy.

78

V druhom rade easyJet nemôže Všeobecnému súdu dôvodne vytýkať ani to, že v bodoch 171 až 182 rozsudku T‑8/18 dospel k záveru, že sporné rozhodnutie správne vylúčilo, že by sa zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve mohla uplatniť na účely posúdenia zmlúv uzavretých prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia s leteckými spoločnosťami obsluhujúcimi tieto letiská z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

79

Na jednej strane totiž títo prevádzkovatelia letísk nie sú verejnoprávnymi subjektmi, ako konštatoval Všeobecný súd.

80

Na druhej strane sa tento súd nedopustil žiadneho pochybenia pri výklade alebo uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keď dospel k záveru, že uvedení prevádzkovatelia sa v konečnom dôsledku obmedzili, keď uzavreli predmetné zmluvy, na vykonanie schémy štátnej pomoci zavedenej spornými opatreniami a na použitie verejných finančných prostriedkov, ktoré im boli poskytnuté na tento účel, v súlade s pokynmi autonómneho regiónu, a následne z toho vyvodil, že takáto situácia odôvodňuje ich kvalifikáciu ako sprostredkovateľov, a vylučuje možnosť, že by sa správali ako súkromné subjekty v trhovom hospodárstve. Zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve sa totiž podľa judikatúry Súdneho dvora uplatňuje len v prípade, ak štát priamo alebo nepriamo prizná výhodu ako hospodársky subjekt a nie ako orgán verejnej moci, čo nezodpovedá prejednávanej veci. Okrem toho easyJet nemôže dôvodne tvrdiť ani to, že Všeobecný súd pripustil, že tieto zmluvy mohli byť alebo sa mohli zdať ako rentabilné v čase ich uzavretia, ani to, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že príspevok prevádzkovateľov letísk na ich financovanie bol obmedzený.

81

V treťom a poslednom rade tvrdenia spoločnosti easyJet týkajúce sa bodov 189 až 218 rozsudku T‑8/18, v ktorých Všeobecný súd posúdil správanie autonómneho regiónu ako súkromného nadobúdateľa tovarov alebo služieb, nemôžu uspieť ani za predpokladu, že by boli účinné. easyJet totiž nespochybňuje konkrétne body tohto rozsudku, v ktorých Všeobecný súd dospel k záveru o neexistencii skutočnej potreby služieb pre autonómny región. Okrem toho nespochybňuje posúdenie tohto súdu, podľa ktorého by prevádzkovatelia letísk neboli náchylní uzavrieť zmluvy s leteckými spoločnosťami, prinajmenšom v takom veľkom počte a takým odmeňovaním, ak by nedošlo k financovaniu z verejných finančných prostriedkov. Napokon vzhľadom na neexistenciu skutočnej potreby služieb pre autonómny región sú úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa neuskutočnenia postupu verejného obstarávania nadbytočné, a teda nemôžu byť účinne kritizované spoločnosťou easyJet. V každom prípade výzvy na vyjadrenie záujmu, ktoré predchádzali uzavretiu dotknutých zmlúv, nenahrádzajú postup verejného obstarávania.

82

Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod, je neúčinný, keďže odôvodnenie rozsudku T‑8/18, ktoré s ním súvisí, sa týka otázky, či platby uskutočnené prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia v prospech leteckých spoločností, akou je easyJet, boli pripísateľné autonómnemu regiónu a predstavovali štátne prostriedky, a nie samostatnej otázky, či týmto leteckým spoločnostiam bola z tohto dôvodu poskytnutá výhoda. V každom prípade je tento odvolací dôvod nedôvodný. V bodoch, ktoré easyJet napadla v rámci uvedeného odvolacieho dôvodu, totiž Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na znenie a štruktúru sporných opatrení, ako aj spôsoby ich vykonania, treba prevádzkovateľov letísk považovať za subjekty, ktoré sú ex ante regulované a kontrolované autonómnym regiónom, pokiaľ ide o všetky zásadné záležitosti, pričom disponovali určitou voľnou úvahou, pokiaľ ide o vedľajšie aspekty, a toto posúdenie, ktoré nemožno spochybniť v rámci odvolania, neobsahuje žiadnu nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkových okolností alebo vnútorný rozpor. Okrem toho judikatúra Všeobecného súdu, na ktorú sa odvoláva easyJet, sa týka odlišnej otázky týkajúcej sa prvkov tvoriacich pojem „schéma štátnej pomoci“.

83

Štvrtý odvolací dôvod je prinajmenšom sčasti neúčinný v rozsahu, v akom sa týka posúdení, na základe ktorých Všeobecný súd pre úplnosť zamietol tvrdenia spoločnosti easyJet, o ktorých predtým rozhodol, že sú neprípustné, čo easyJet vo svojom odvolaní nespochybňuje. V každom prípade je tento odvolací dôvod nedôvodný. Prevádzkovatelia letísk totiž boli Komisiou v spornom rozhodnutí a potom Všeobecným súdom v rozsudku T‑8/18 považovaní za sprostredkovateľov nie z dôvodu, že previedli finančné prostriedky, ktoré autonómny región poskytol leteckým spoločnostiam, ale že sporné opatrenia ich nezbavili žiadnych nákladov alebo bremena, ktoré by im pripadli za normálnych trhových podmienok.

84

Komisia spochybňuje prípustnosť prvého a druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑343/20 P.

85

Pokiaľ ide o prvý z týchto odvolacích dôvodov, táto inštitúcia v prvom rade tvrdí, že presne neidentifikuje odôvodnenie rozsudku T‑8/18, na ktoré sa vzťahuje.

86

V tejto súvislosti z článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že dôvody uvedené v odvolaní musia presne označovať časti odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré odvolateľka napáda.

87

Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nedodržanie tejto požiadavky má za následok neprípustnosť odvolacieho dôvodu, ktorý ju nespĺňa (rozsudky z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, bod 150, ako aj z 28. apríla 2022, Changmao Biochemical Engineering/Komisia,C‑666/19 P, EU:C:2022:323, bod 186).

88

V prejednávanej veci však treba konštatovať, že prvý odvolací dôvod uvedený na podporu odvolania vo veci C‑343/20 P označuje konkrétny bod odôvodnenia rozsudku T‑8/18, proti ktorému easyJet namieta, a to jeho bod 107. Okrem toho tento odvolací dôvod presne identifikuje nesprávne právne posúdenie, ku ktorému údajne v tomto bode došlo a ktoré spočíva v podstate v tom, že Všeobecný súd neprávom zmiešal preskúmanie dvoch odlišných a kumulatívnych podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné na to, aby bolo možné dospieť k záveru o existencii štátnej pomoci, teda podmienky týkajúcej sa poskytnutia výhody štátom na jednej strane a podmienky, podľa ktorej táto výhoda musí byť poskytnutá zo štátnych prostriedkov, na druhej strane.

89

Pokiaľ ide o to, že Komisia subsidiárne tvrdí, že uvedený odvolací dôvod je v každom prípade nedostatočne presný, či dokonca neúčinný, keďže bod, ktorý identifikuje, tvorí súčasť odôvodnenia rozsudku T‑8/18, ktoré sa týka časti sporného rozhodnutia venovanej existencii štátnych prostriedkov, a nie súčasť inej časti odôvodnenia, ktorá sa týka otázky existencie výhody, na ktorú sa sústreďujú právne tvrdenia uvádzané spoločnosťou easyJet, treba dodať, že je to presné, ale táto pripomienka týkajúca sa štruktúry odôvodnenia Všeobecného súdu neimplikuje, že dotknutý dôvod by bol neúčinný.

90

Na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, totiž Všeobecný súd pri skúmaní otázky existencie výhody pristúpil k celkovému odkazu na odôvodnenie, ktoré predtým venoval otázke existencie štátnych prostriedkov, ako vyplýva z bodu 174 rozsudku T‑8/18, podľa ktorého „pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve z hľadiska nezávislosti prevádzkovateľov letísk pri používaní finančných prostriedkov poskytnutých autonómnym regiónom a pri vymedzení ich zmluvných vzťahov s leteckými spoločnosťami, treba ju zamietnuť z dôvodov, ktoré už boli vyššie uvedené v rámci posudzovania druhej časti prvého žalobného dôvodu“.

91

Navyše bod 107 tohto rozsudku, ktorý kritizuje easyJet, je jedným z kľúčových bodov odôvodnenia, na ktoré Všeobecný súd takto odkázal. Tento súd totiž po prvýkrát uviedol svoje posúdenie, podľa ktorého „treba konštatovať, že pokiaľ možno preukázať, ako v prejednávanej veci, že bezprostredný príjemca previedol výhodu vyplývajúcu zo štátnych prostriedkov na konečného príjemcu, nie je pritom relevantné, že príjemca tento prevod uskutočnil podľa obchodnej logiky, alebo naopak, že tento prevod zodpovedal cieľu všeobecného záujmu“. Okrem toho toto posúdenie je neskôr pri rôznych príležitostiach prevzaté a spresnené uvedeným súdom na účely preskúmania zákonnosti zistení a posúdení, ktoré vykonala Komisia v spornom rozhodnutí vo veci existencie výhody, najmä v bodoch uvedeného rozsudku, ktorých sa týkajú ostatné odvolacie dôvody spoločnosti easyJet, medzi ktoré patria body 176 až 178, 189 až 191, 225 a 226.

92

Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno spoločnosti easyJet vytýkať, že neidentifikovala presnejšie, ako to urobila, zdroj nesprávneho právneho posúdenia, ktoré pripisuje Všeobecnému súdu.

93

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, ktorý uvádza easyJet, Komisia veľmi všeobecne tvrdí, že tento dôvod je príliš nepresný na to, aby bol prípustný.

94

V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, že v súlade s požiadavkou stanovenou v článku 169 ods. 2 rokovacieho poriadku a pripomenutou v bode 86 tohto rozsudku tento odvolací dôvod identifikuje presný celok častí odôvodnenia rozsudku T‑8/18, v prípade ktorých sa easyJet domnieva, že sú postihnuté nesprávnym právnym posúdením, a to body 175 až 178, 189 až 193 a 216 až 218 tohto rozsudku.

95

V druhom rade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že okrem tejto požiadavky je každý účastník konania, ktorý podal odvolanie, povinný vzhľadom na článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ, článok 58 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 168 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku presne uviesť právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú každý z rôznych uvádzaných odvolacích dôvodov, pričom v opačnom prípade budú odvolací dôvod alebo odvolacie dôvody, ktoré nespĺňajú túto požiadavku, neprípustné (rozsudky z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 53, ako aj z 15. júla 2021, Deutsche Lufthansa/Komisia, C‑453/19 P, EU:C:2021:608, bod 95).

96

V prejednávanej veci easyJet dodržala takisto túto požiadavku, ako vyplýva z bodov 64 až 70 tohto rozsudku.

97

Prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑343/20 P sú preto prípustné.

98

Na úvod treba konštatovať, že hoci právne tvrdenia, ktoré uvádza Volotea na podporu prvej výhrady v jej prvom odvolacom dôvode vo veci C‑331/20 P, a právne tvrdenia, ktoré uvádza easyJet na podporu svojich štyroch odvolacích dôvodov vo veci C‑343/20 P, nie sú na jednej strane štruktúrované rovnakým spôsobom, ale na druhej strane, hoci sa ich obsah v niektorých bodoch líši, sa tieto dve série právnych tvrdení vo veľkej miere prekrývajú. Konkrétne tak Volotea, ako aj easyJet spochybňujú prostredníctvom tvrdení, ktoré sú vo svojej podstate z veľkej časti podobné a dopĺňajú sa, tri podstatné a rozhodujúce aspekty odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré sú v napadnutých rozsudkoch niekedy totožné a niekedy podobné.

99

Ako totiž vyplýva z bodov 52 až 55, 64 až 69, 72 a 75 tohto rozsudku, jedna aj druhá odvolateľka kritizujú v prvom rade posúdenia, na základe ktorých Všeobecný súd v podstate konštatoval, že otázka, či mali prospech z výhody poskytnutej autonómnym regiónom konajúcim prostredníctvom prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, nemala byť preskúmaná z hľadiska zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve z dôvodu, že táto zásada nebola v tomto prípade uplatniteľná vzhľadom na ciele verejnej politiky sledované spornými opatreniami, na skutočnosť, že uvedení prevádzkovatelia letísk neboli verejnoprávnymi subjektmi, a na skutočnosť, že prevádzkovatelia letísk v súvislosti s vykonávaním týchto opatrení nemali vo vzťahu k autonómnemu regiónu významnú autonómiu (body 116 až 119 a 124 až 127 rozsudku T‑607/17, ako aj body 174 až 177 a 190 až 193 rozsudku T‑8/18).

100

Volotea a easyJet ďalej spochybňujú posúdenia, na základe ktorých Všeobecný súd dospel k záveru, že otázku, či mali prospech z výhody poskytnutej autonómnym regiónom konajúcim prostredníctvom prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, treba analyzovať na základe kritéria spočívajúceho v určení, či sa tento región správal ako súkromný nadobúdateľ tovarov alebo služieb konajúci za obvyklých trhových podmienok (body 128 až 136 rozsudku T‑607/17 a body 194 až 203 rozsudku T‑8/18). V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodov 54, 55, 66 až 69, 72 a 75 tohto rozsudku, Volotea zamerala svoju kritiku na skutočnosti, o ktorých Všeobecný súd rozhodol, že budú predmetom preskúmania na základe tohto kritéria, teda na existenciu skutočnej potreby služieb pre uvedený región na jednej strane a na uskutočnenie postupu verejného obstarávania na druhej strane, kým easyJet, hoci sa odvoláva na druhý z týchto prvkov, zameriava svoju kritiku na skutočnosť, že preskúmanie týchto prvkov v podstate viedlo Všeobecný súd k tomu, že sa vyhol alebo prinajmenšom sa riadne nezaoberal otázkou, či zmluvy zaväzujúce letecké spoločnosti s prevádzkovateľmi letísk boli uzavreté za obvyklých trhových podmienok.

101

Napokon tak Volotea, ako aj easyJet Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že nesprávne právne kvalifikoval skutkové okolnosti a že vážnym spôsobom nepreskúmal dôkazy, ktoré predložili na spochybnenie posúdení a konštatovaní Komisie, podľa ktorých zmluvy, ktoré uzavreli s prevádzkovateľmi letísk, predstavovali výhodu, ktorú by za obvyklých trhových podmienok nezískali (body 139, 143 a 144 rozsudku T‑607/17, ako aj body 189 až 193 a 216 až 218 rozsudku T‑8/18).

102

V prvom rade treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora po prvé vyplýva, že kvalifikácia opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C‑142/87, EU:C:1990:125, bod 25, ako aj z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, bod 103).

103

Medzi ne patrí najmä podmienka, podľa ktorej štátne opatrenie, o ktoré ide v danom prípade, musí poskytovať selektívnu výhodu podniku alebo podnikom, ktoré ho využívajú (rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 75, ako aj z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, bod 103).

104

Po druhé pojem „výhoda“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa nielen pozitívne plnenia, ako sú subvencie, ale aj zásahy, ktoré rôznymi formami znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku alebo podnikov, ktoré sú ich príjemcami, a ktoré teda majú rovnakú povahu ako subvencie a majú rovnaké účinky (rozsudky z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, EU:C:1994:100, bod 13, a zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, point 59).

105

Na preukázanie existencie výhody treba teda v podstate zohľadniť účinky štátneho opatrenia, o ktoré ide v danom prípade, na podnik alebo podniky, ktoré sú jeho príjemcami, a to bez ohľadu na to, či toto opatrenie poskytne priamo štát alebo verejnoprávny či súkromný subjekt, ktorý štát zriadil na tento účel (rozsudky z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, EU:C:1977:52, bod 21, ako aj z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 50).

106

Naopak, keďže článok 107 ods. 1 ZFEÚ nerozlišuje medzi dôvodmi alebo cieľmi štátnych opatrení (rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, EU:C:1974:71, bod 27, a z 13. februára 2003, Španielsko/Komisia, C‑409/00, EU:C:2003:92, bod 46), povaha cieľov sledovaných členským štátom, ktorý je autorom týchto opatrení alebo ktorému tieto opatrenia možno pripísať, nemá nijaký vplyv na otázku, či tieto opatrenia poskytujú výhodu jednému alebo viacerým podnikom, a v širšom zmysle na ich kvalifikáciu ako štátnej pomoci (rozsudky z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C‑81/10 P, EU:C:2011:811, bod 17, ako aj z 25. januára 2022, Komisia/European Food a i., C‑638/19 P, EU:C:2022:50, bod 122).

107

V dôsledku toho treba považovať za spĺňajúce podmienku uvedenú v bode 103 tohto rozsudku každé štátne opatrenie, ktoré bez ohľadu na jeho formu a ciele môže priamo alebo nepriamo zvýhodniť jeden alebo viacero podnikov alebo im poskytuje výhodu, ktorú by za normálnych trhových podmienok nemohli získať (rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 84, ako aj zo 17. septembra 2020, Compagnie des pêches de Saint‑Malo, C‑212/19, EU:C:2020:726, bod 39).

108

Napokon charakterizácia existencie takej výhody sa v zásade uskutočňuje uplatnením zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve (rozsudky zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P, EU:C:2018:159, bod 45, ako aj z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, bod 105), iba žeby nebolo vôbec možné porovnať konanie štátu, o ktoré ide v danom prípade, s konaním súkromného subjektu, pretože toto konanie je neoddeliteľne spojené s existenciou infraštruktúry, ktorú by žiadny súkromný subjekt nikdy nemohol vytvoriť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2003, Chronopost a i./Ufex a i., C‑83/01 P, C‑93/01 P a C‑94/01 P, EU:C:2003:388, body 31 až 38), alebo že štát koná ako v postavení orgánu verejnej moci. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že samotné uplatňovanie výsad verejnej moci, ako je využívanie prostriedkov legislatívnej alebo daňovej povahy, samo osebe nespôsobuje neuplatniteľnosť tejto zásady (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 81 a 92; z 3. apríla 2014, Komisia/Holandsko a ING Groep, C‑224/12 P, EU:C:2014:213, bod 30, ako aj zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P, EU:C:2018:159, bod 48). Práve hospodárska povaha predmetného štátneho zásahu, a nie prostriedky použité na tento účel, totiž spôsobuje uplatniteľnosť uvedenej zásady (rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 27).

109

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 63, 71 a 74 svojich návrhov, uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve samo osebe znamená, že by sa v každom jednotlivom prípade mali uplatniť rôzne konkrétne kritériá, z ktorých každé má za cieľ čo najprimeranejšie a najvhodnejšie porovnanie štátneho opatrenia, o ktoré ide v danom prípade, najmä vzhľadom na jeho povahu, s opatrením, ktoré by mohol prijať súkromný subjekt nachádzajúci sa v čo najpodobnejšej situácii a konajúci za obvyklých trhových podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P, EU:C:2018:159, body 52 a 55).

110

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, medzi tieto kritériá patrí najmä kritérium súkromného investora, ktorý sa uplatní v prípade štátnych opatrení, akými sú kapitálové vklady (rozsudky z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑305/89, EU:C:1991:142, body 18 a 19, ako aj z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 105). Tieto kritériá zahŕňajú aj kritérium súkromného veriteľa, ktoré sa má uplatniť v prípade takých opatrení, akými sú úľavy pri splácaní dlhu (rozsudky z 29. apríla 1999, Španielsko/Komisia, C‑342/96, EU:C:1999:210, bod 46, ako aj z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 22 a 28), kritérium súkromného dlžníka (rozsudok z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, body 123 a 156), alebo ešte kritérium súkromného predávajúceho, ktoré sa uplatňuje v prípade opatrení týkajúcich sa dodávok tovaru alebo poskytovania služieb priamo alebo prostredníctvom verejnoprávnych subjektov alebo súkromných podnikov pod kontrolou alebo vplyvom štátu a stanovenia podmienok ich predaja, ako je cena (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, EU:C:1988:38, bod 28; z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, EU:C:1996:285, bod 59, ako aj z 8. novembra 2001, Adria‑Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C‑143/99, EU:C:2001:598, body 39 a 40).

111

Po tretie treba pripomenúť, že v prípade, ak Komisia začne konanie týkajúce sa štátneho opatrenia a na jeho konci prijme rozhodnutie, v ktorom toto opatrenie kvalifikuje ako „štátnu pomoc“, prináleží tejto inštitúcii, aby vo svojom rozhodnutí preukázala existenciu takejto pomoci, a teda najmä to, že uvedené opatrenie priznáva výhodu podniku alebo podnikom, ktoré z neho majú prospech, vychádzajúc, v rámci prešetrovania, ktoré malo byť vykonané svedomito a nestranne, z čo najúplnejších a najspoľahlivejších dôkazov na tento účel (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 62 a citovaná judikatúra).

112

Dodržanie tejto povinnosti sa však musí posúdiť v závislosti od informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase, keď prijala svoje rozhodnutie (rozsudky z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, EU:C:1986:302, bod 16, a z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 70), pokiaľ táto inštitúcia využila právomoci, ktoré jej umožňujú získať informácie, ktoré považuje za potrebné alebo užitočné, najmä právomoc adresovať príkaz členskému štátu, ktorý je autorom dotknutého štátneho opatrenia a ktorý má tieto informácie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, EU:C:1990:67, body 19 až 22, a z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 71).

113

Pokiaľ ide konkrétne o uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve v danom prípade, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto zásada znamená, že Komisia na základe celkového posúdenia zohľadňujúceho všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci preukáže, že podnik alebo podniky, ktoré sú príjemcami predmetného štátneho opatrenia, by zjavne nezískali porovnateľnú výhodu zo strany primerane pozorného a starostlivého súkromného subjektu nachádzajúceho sa v čo najpodobnejšej situácii, konajúceho za normálnych trhových podmienok. V rámci tohto celkového posúdenia musí Komisia zohľadniť všetky možnosti, ktoré takýto hospodársky subjekt rozumne predvída, všetky dostupné informácie, ktoré môžu mať významný vplyv na jej rozhodnutie, ako aj predvídateľný vývoj v čase prijatia rozhodnutia o poskytnutí výhody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, body 28 až 31 a 65, ako aj z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, body 108 až 113).

114

Komisia musí najmä posúdiť, či k tomuto dátumu transakcia, na základe ktorej bola poskytnutá výhoda, mohla byť považovaná za transakciu, ktorá má hospodársku, obchodnú a finančnú racionálnosť vzhľadom na jej perspektívu rentability v krátkodobom alebo dlhodobom horizonte, ako aj iné obchodné alebo hospodárske záujmy, ktoré obsahovala (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, EU:C:1986:302, body 14 a 15; z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑303/88, EU:C:1991:136, body 21 a 22; z 3. apríla 2014, Komisia/Holandsko a ING Groep, C‑224/12 P, EU:C:2014:213, bod 36, ako aj z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 107).

115

V prejednávanej veci Všeobecný súd porušil niektoré požiadavky vyplývajúce z tejto judikatúry.

116

Je pravda, že sa implicitne v rozsudku T‑607/17 a výslovne v bode 185 rozsudku T‑8/18 zdržal oprávnene opierania sa o konštatovanie Komisie, podľa ktorého sa Talianska republika neodvolala na zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, a to vzhľadom na irelevantnosť takéhoto konštatovania vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora (rozsudky z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 103 a 104, ako aj z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, bod 107).

117

Napriek tomu však dospel k záveru, že túto zásadu treba považovať za neuplatniteľnú v prejednávanej veci, a to z troch dôvodov, ktoré sa v podstate týkajú po prvé okolnosti, že prevádzkovatelia letísk, ktorých sa týka sporné rozhodnutie, neboli subjektmi vo vlastníctve štátu (body 117 až 119, 124 a 125 rozsudku T‑607/17, ako aj body 175 až 177, 190 a 191 rozsudku T‑8/18), po druhé okolnosti, že schéma pomoci, ktorou sa zavádzajú sporné opatrenia, sleduje ciele verejného poriadku (body 124 až 127 a 130 rozsudku T‑607/17, ako aj body 190 až 193 rozsudku T‑8/18), a po tretie skutočnosti, že títo prevádzkovatelia letísk sa obmedzili na vykonávanie tejto schémy a týchto opatrení bez toho, aby mali v tejto súvislosti významnú autonómiu vo vzťahu k autonómnemu regiónu (body 116, 118 a 119 rozsudku T‑607/17, ako aj body 174, 176 a 177 rozsudku T‑8/18).

118

Žiadny z týchto dôvodov však nemohol vylúčiť uplatniteľnosť zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve.

119

Ani prvý, ani tretí z uvedených dôvodov teda neumožňujú dospieť k záveru o tomto vylúčení, keďže táto zásada sa môže uplatniť aj vtedy, keď je výhoda poskytnutá jednému alebo viacerým podnikom priamo štátom alebo prostredníctvom súkromných podnikov, ktoré sú pod jeho kontrolou alebo pod jeho vplyvom, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 105 a 110 tohto rozsudku a ako to pripomenula generálna advokátka v bode 94 svojich návrhov.

120

Rovnako druhý dôvod, ktorý uviedol Všeobecný súd, vôbec nevylučuje uplatniteľnosť zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 106 tohto rozsudku a ako to pripomenula generálna advokátka v bodoch 80, 82 a 95 svojich návrhov. Sledovanie cieľov verejnej politiky je totiž súčasťou väčšiny štátnych opatrení, ktoré možno kvalifikovať ako „štátna pomoc“ a na tento účel preskúmať z hľadiska tejto zásady (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑305/89, EU:C:1991:142, bod 20, a zo14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑42/93, EU:C:1994:326, bod 14). Uplatnenie uvedenej zásady má však za následok, že tieto opatrenia sa musia preskúmať bez ohľadu na takéto ciele (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, EU:C:1986:302, bod 14) a výhody spojené s postavením štátu ako orgánu verejnej moci, ktoré môžu z realizácie týchto cieľov vyplývať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, bod 79, ako aj zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P, EU:C:2018:159, body 55, 57 a 58).

121

Treba ďalej konštatovať, že hoci Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru o neuplatniteľnosti zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, napriek tomu usúdil, ako uvádzajú Volotea a easyJet, že letecké spoločnosti, ktoré uzavreli zmluvy o poskytovaní služieb leteckej dopravy, marketingu a reklame s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, sa mali považovať za osoby, ktoré využili „výhodu, ktorú by inak za obvyklých trhových podmienok nezískal[i]“ z dôvodu, že odmena, ktorá im bola vyplatená na základe týchto zmlúv nepredstavovala protihodnotu za služby, ktoré by uspokojovali skutočné potreby autonómneho regiónu, a že uvedené zmluvy boli navyše uzatvorené dotknutými prevádzkovateľmi letísk bez predchádzajúceho uskutočnenia verejného obstarávania alebo rovnocenného postupu (body 128 až 149 rozsudku T‑607/17, ako aj body 174 a 194 až 217 rozsudku T‑8/18).

122

Vzhľadom na tieto úvahy Všeobecný súd v bode 150 rozsudku T‑607/17 a v bode 218 rozsudku T‑8/18 rozhodol, že Komisia mohla oprávnene dospieť k záveru, že financovanie, ktoré autonómny región konajúci prostredníctvom uvedených prevádzkovateľov letísk poskytol spoločnostiam Volotea a easyJet ako protihodnotu za nimi poskytované dopravné, marketingové a reklamné služby, im poskytlo výhodu, ktorú by za obvyklých trhových podmienok nezískali.

123

Ako však vyplýva z judikatúry pripomenutej v bodoch 109 a 110 tohto rozsudku a ako uviedla generálna advokátka v bode 99 svojich návrhov, kritérium súkromného nadobúdateľa predstavuje, tak ako kritérium súkromného predávajúceho, ktorého je náprotivkom, jedno z rôznych kritérií konkretizujúcich zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve. Za týchto podmienok nesprávne právne posúdenia uvedené v bodoch 117 až 120 tohto rozsudku môžu viesť k zrušeniu napadnutých rozsudkov len vtedy, ak sa ukáže, že tieto dodatočné dôvody Všeobecného súdu sú tiež z právneho hľadiska nesprávne a ako také nemôžu odôvodniť výrok týchto rozsudkov.

124

V druhom rade treba v tejto súvislosti najskôr uviesť, že uvedené dôvody sú v podstate formulované v súvislosti s konštatovaniami a posúdeniami, ktoré Komisia predtým urobila v spornom rozhodnutí. Volotea preto neoprávnene vytýka Všeobecnému súdu, že prekročil hranice, ktoré mu vyplývajú z jeho úlohy súdu posudzujúceho zákonnosť rozhodnutí Komisie, tým, že uviedol tie isté dôvody.

125

Je potrebné zdôrazniť, že kritérium súkromného nadobúdateľa treba v rozsahu, v akom predstavuje jeden z rôznych možných výkladov zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, vykladať a uplatňovať v súlade s touto zásadou, ako aj s dôkaznými požiadavkami, ktoré upravujú jej uplatnenie.

126

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora nepochybne vyplýva, že v prípade, ak sa štát alebo iný verejnoprávny subjekt rozhodne predať alebo, symetricky, nadobudnúť tovary alebo služby priamo od jedného alebo viacerých súkromných podnikov, uplatnenie postupu verejného obstarávania organizovaného podľa podmienok zaručujúcich jeho otvorenú, nestrannú a nediskriminačnú povahu, umožňuje za určitých podmienok predpokladať, že zmluvy alebo iné akty, ktoré sa na tento účel na konci tohto postupu uzatvárajú, a odmena, ktorú stanovujú, odrážajú obvyklé trhové podmienky, a najmä obvyklú cenu alebo obvyklú trhovú hodnotu, ktorá vylučuje existenciu „výhody“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, BVVG, C‑39/14, EU:C:2015:470, body 29 a 32, ako aj citovanú judikatúru).

127

Z tejto judikatúry však tiež vyplýva, že uskutočnenie takéhoto postupu nie je vždy povinné na účely takéhoto predaja alebo nákupu, a navyše, že existujú iné prostriedky na vylúčenie existencie takejto výhody. Je totiž možné použiť iné prostriedky, ako je napríklad vypracovanie nezávislého znaleckého posudku (rozsudok zo 16. júla 2015, BVVG, C‑39/14, EU:C:2015:470, bod 31 a citovaná judikatúra), alebo spoľahlivé, prísne a úplné vyhodnotenie relevantných nákladov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, EU:C:2010:480, body 70 až 75), aby sa zabezpečilo, že takto vykonaná transakcia predstavuje obvyklú trhovú transakciu, ktorej výsledkom je stanovenie obvyklej ceny alebo obvyklej trhovej hodnoty.

128

O to viac uplatnenie postupu verejného obstarávania nemôže byť jediným prostriedkom na vylúčenie existencie „výhody“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v prípade, že štát uskutoční predaj alebo nadobudnutie tovarov alebo služieb od súkromných podnikov nie priamo, ale prostredníctvom iných súkromných podnikov, ktoré nie sú povinné využiť takýto postup. Bez ohľadu na použitý prostriedok teda otázka, či existencia takejto výhody musí byť vylúčená, alebo naopak potvrdená, vyžaduje, aby sa v každom prípade posúdilo, či zmluvy alebo iné úkony, ktoré upravujú tento predaj alebo nadobudnutie, reflektujú, alebo nie, obvyklé trhové podmienky spôsobom pripomenutým v bodoch 113 a 114 tohto rozsudku.

129

Okrem toho, ako vyplýva z týchto istých bodov, práve Komisii prináleží vykonať toto posúdenie a preukázať existenciu výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ za podmienok pripomenutých v bodoch 111 a 112 tohto rozsudku, pričom táto výhoda môže v prejednávanej veci, keby sa preukázala, zodpovedať iba rozdielu medzi odmenou, ktorú by si dotknutí príjemcovia mohli nárokovať za obvyklých trhových podmienok, a odmenou, ktorú im skutočne vyplatili prevádzkovatelia letísk.

130

V prejednávanej veci však Všeobecný súd porušil tieto rôzne hmotnoprávne a dôkazné požiadavky.

131

Na jednej strane totiž Všeobecný súd tak v rámci svojej analýzy požiadaviek vyplývajúcich z článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako aj z právnej kvalifikácie skutkových okolností vo vzťahu k týmto požiadavkám v podstate len uviedol, že zmluvy, o ktoré ide v prejednávanej veci, neboli uzavreté súkromnými subjektmi, ktoré sú zmluvnými stranami ako výsledok postupu vereného obstarávania, ako vyplýva z bodov 136, 137 a 141 rozsudku T‑607/17, ako aj z bodov 203, 204 a 208 rozsudku T‑8/18, potom rozhodol vo všeobecnosti, že uplatnenie tohto postupu „mohl[o] preukázať existenciu trhových podmienok, a teda neexistenciu výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“ a že v predmetnom prípade Volotea a easyJet „nepreukázal[i]“, že prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia použili „rovnocenný“ postup, ako to vyplýva z bodov 140, 142 a 143 rozsudku T‑607/17, ako aj bodov 207, 209 a 210 rozsudku T‑8/18.

132

Uvedený súd tým priznal neodôvodnený význam tomu, či súkromné podniky, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť zorganizovať verejné obstarávanie a ktoré zamýšľajú uzavrieť takéto zmluvy, uplatnili vopred takýto postup alebo rovnocenný postup, s tým, že ak sa takýto postup neuskutočnil, budú čeliť tomu, že tieto zmluvy sa automaticky budú považovať za „výhodu“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v prípade, ak niektorý z týchto súkromných podnikov financuje svoje zmluvné záväzky z verejných finančných prostriedkov. Ani potreba využitia takéhoto postupu verejného obstarávania alebo rovnocenného postupu, ani automatický dôsledok, ktorý by z jeho nevyužitia vyplýval, nevyplývajú z tohto ustanovenia alebo z judikatúry Súdneho dvora, ktoré naopak vyžadujú celkové a konkrétne posúdenie každého prípadu, ako bolo pripomenuté v bodoch 113, 114 a 128 tohto rozsudku, a okrem toho vyžadujú, aby Komisia preukázala existenciu výhody, a nie aby dotknuté podniky preukázali jej neexistenciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 111).

133

Na druhej strane sa Všeobecný súd v bode 139 rozsudku T‑607/17, ako aj v bode 206 rozsudku T‑8/18 obmedzil na „spochybnenie“ toho, či marketingové služby, ktoré sú predmetom zmlúv uzavretých medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami, zodpovedali „skutočným potrebám“ autonómneho regiónu. Toto posúdenie mu však neumožňovalo dospieť k záveru o existencii výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako to oprávnene tvrdí Volotea.

134

Zároveň sa Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch nesnažil preskúmať, či Komisia v spornom rozhodnutí splnila povinnosť, ktorá jej prináleží, určiť, či zmluvy uzavreté medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami predstavovali obvyklé trhové transakcie. Naopak, poprel akúkoľvek relevantnosť tejto otázky, pričom v tejto súvislosti uviedol pomerne nejasné všeobecné posúdenia, ako to vyplýva z bodov 118, 125 a 143 rozsudku T‑607/17, ako aj z bodov 176, 191 a 210 rozsudku T‑8/18. Preskúmanie uvedenej otázky však bolo potrebné vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 113, 114 a 128 tohto rozsudku, ako to správne tvrdí easyJet.

135

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že letecké spoločnosti, ktoré uzavreli zmluvy o poskytovaní služieb leteckej dopravy, marketingu a reklamy s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, treba považovať za spoločnosti, ktoré získali „výhodu“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že odmena, ktorá im bola vyplatená na základe týchto zmlúv, nepredstavovala protihodnotu za služby spĺňajúce skutočné potreby autonómneho regiónu a že uvedené zmluvy boli navyše uzavreté dotknutými prevádzkovateľmi letísk bez predchádzajúceho uskutočnenia postupu verejného obstarávania alebo rovnocenného postupu.

136

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia aj tým, že v bode 150 rozsudku T‑607/17 a v bode 218 rozsudku T‑8/18 rozhodol, že Komisia mohla oprávnene dospieť k záveru, že financovanie, ktoré autonómny región konajúci prostredníctvom uvedených prevádzkovateľov letísk poskytol spoločnostiam Volotea a easyJet ako protihodnotu za nimi poskytované dopravné, marketingové a reklamné služby, im poskytlo výhodu, ktorú by za obvyklých trhových podmienok nezískali.

137

Z toho vyplýva, že prvá výhrada prvého odvolacieho dôvodu uvedeného vo veci C‑331/20 P je dôvodná, ako aj štyri odvolacie dôvody uvedené vo veci C‑343/20 P v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu, uplatniteľnosti a uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve v prejednávanej veci.

138

Keďže kvalifikácia určitého opatrenia ako „štátnej pomoci“ si vyžaduje okrem iných kumulatívnych podmienok preukázanie toho, že toto opatrenie poskytlo jednému alebo viacerým podnikom výhodu, ako bolo pripomenuté v bodoch 102 a 103 tohto rozsudku, a odvolacím dôvodom uvedeným v predchádzajúcom bode treba vyhovieť, je potrebné zrušiť rozsudok T‑607/17, a to bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné výhrady a dôvody uvedené spoločnosťou Volotea na podporu jej odvolania vo veci C‑331/20 P, ako aj rozsudok vo veci T‑8/18 v rozsahu, v akom zamietol žalobu spoločnosti easyJet ako nedôvodnú.

139

Ak to stav konania dovoľuje, Súdny dvor môže podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sám vydať konečný rozsudok.

140

V prejednávanej veci Súdny dospel k záveru, že je potrebné vydať konečný rozsudok v oboch prejednávaných sporoch, v ktorých stav konania dovoľuje rozhodnúť, keďže boli predmetom kontradiktórnej diskusie pred Všeobecným súdom a nevyžadujú si prijatie akéhokoľvek ďalšieho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo dokazovania v spise vzhľadom na otázky, ktoré je potrebné vyriešiť s cieľom ukončiť konanie.

141

Ako bolo uvedené v bodoch 35 až 40 tohto rozsudku, Volotea uviedla päť žalobných dôvodov na podporu svojej žaloby na Všeobecnom súde. easyJet uviedla šesť žalobných dôvodov na podporu svojej žaloby.

142

V prvom rade treba spoločne preskúmať prvý a piaty žalobný dôvod uvádzaný spoločnosťou Volotea, ktoré sú založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a na nedostatku odôvodnenia, ako aj na rozpornosti odôvodnenia, a druhý žalobný dôvod uvádzaný spoločnosťou easyJet, ktorý je založený na porušení toho istého ustanovenia.

143

Keďže tieto rôzne žalobné dôvody sa týkajú tej časti sporného rozhodnutia, v ktorej Komisia dospela k záveru o existencii výhody, treba na úvod konštatovať, že pokiaľ ide o túto výhodu, Komisia v tomto rozhodnutí uviedla odôvodnenie, ktoré možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

144

V prvom rade sa Komisia v odôvodneniach 364 až 377 uvedeného rozhodnutia domnievala, že sporné opatrenia treba kvalifikovať ako „subvencie“, keďže stanovujú „poskytnutie“„finančných prostriedkov“ alebo „platieb“ autonómnym regiónom konajúcim „prostredníctvom“ prevádzkovateľov letísk, leteckým spoločnostiam „výmenou za marketingové služby“ a „zvýšenia leteckej prevádzky“ vo forme otvorenia nových leteckých spojení, ako aj posilnenia existujúcich spojení, a tým, že sa tak stalo, došlo k odľahčeniu týchto leteckých spoločností od časti nákladov, ktoré by tieto spoločnosti museli obvykle znášať na rozvoj a reklamu ich činnosti. V tejto súvislosti Komisia najmä poznamenala, že bolo stanovené, že dotknutí prevádzkovatelia letísk uzatvárajú s uvedenými leteckými spoločnosťami „dohody“, ktoré „výmenou“ za „finančné kompenzácie“ stanovia „ciele v oblasti prepravy“ a „rozširovanie leteckej dopravy“ spolu so „sankciami“.

145

V druhom rade sa Komisia v odôvodneniach 378 a 380 až 388 sporného rozhodnutia zaoberala otázkou, či sú sporné opatrenia „v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve“.

146

V tejto súvislosti sa táto inštitúcia po prvé v odôvodneniach 380 až 386 sporného rozhodnutia domnievala, že autonómny región „sa vo vzťahu k leteckým dopravcom nesprával ako súkromný subjekt v trhovom hospodárstve“. V tomto kontexte Komisia po tom, čo uviedla, že Talianska republika počas správneho konania nevychádzala z tvrdenia založeného na zásade súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, najprv uviedla, že vzhľadom na ciele verejnej politiky sledované autonómnym regiónom, keďže tento región kontroloval len jedného z rôznych dotknutých prevádzkovateľov letísk, a na okolnosť, že sporné opatrenia vyplývali skôr zo schémy stanovenej verejným orgánom než z individuálnej dohody spájajúcej prevádzkovateľa letiska a leteckú spoločnosť, táto zásada sa neuplatní. Komisia ďalej v podstate poznamenala, že ak by sa uvedená zásada uplatnila, znamenalo by to na základe analýzy rentability alebo porovnávacieho hodnotenia určiť, či sa autonómny región správal ako súkromný subjekt riadený vyhliadkou rentability, ako by to bolo v prípade zmlúv uzavretých prevádzkovateľom letiska, a potom dodala, že takáto analýza alebo hodnotenie „nie [sú] v tejto veci relevantné“. Napokon dospela k záveru, že Talianska republika v každom prípade nepredložila nijaký prevádzkový plán, ani žiadnu analýzu rentability, ani žiadnu inú skutočnosť, ktorá by „jasne preukazovala“ existenciu správania súkromného subjektu v trhovom hospodárstve.

147

Po druhé Komisia v odôvodnení 386 sporného rozhodnutia uviedla, že nebol zorganizovaný žiadny postup verejného obstarávania na účely výberu leteckých spoločností, keďže prevádzkovatelia letísk iba „uverejnili oznámenia“ a „vybrali najlepšiu ponuku“, a potom dodala, že využitie takéhoto postupu „nemo[hlo] vylúčiť existenciu výhody“ v prejednávanej veci, keďže sporné opatrenia boli vytvorené s cieľom „vyplatiť verejné prostriedky leteckým dopravcom“ bez toho, aby tieto prostriedky zodpovedali „odmene za produkty alebo služby, ktoré by uspokojovali skutočné potreby“ autonómneho regiónu.

148

Po tretie Komisia v odôvodnení 387 sporného rozhodnutia konštatovala, že „za týchto okolností nie je k dispozícii ani žiadny priestor na posúdenie individuálneho finančného vzťahu medzi letiskami a leteckými dopravcami“ s cieľom určiť, či tento vzťah bol v súlade so zásadou súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, a že bolo „jasné, že prevádzkovatelia letísk pri uzatváraní jednotlivých zmlúv s leteckými dopravcami nekonali ako súkromné subjekty v trhovom hospodárstve“, ale „vykonávali schému pomoci, ktorú [autonómny] región koncipoval s cieľom zvýšiť objem leteckej dopravy“.

149

V rámci svojho druhého žalobného dôvodu easyJet najmä tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia po prvé tým, že konštatovala existenciu „subvencií“ ešte predtým, ako na základe zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve preskúmala sporné opatrenia, ako aj zmluvy, ktoré prevádzkovatelia letísk uzavreli s leteckými spoločnosťami na účely ich vykonania. Po druhé Komisia nesprávne odmietla vykonať toto preskúmanie z hľadiska tejto zásady, pričom sa odvolávala na „ciele verejnej politiky“, ktoré sledoval autonómny región, na okolnosť, že sporné opatrenia a zmluvy, ktorými sa tieto opatrenia vykonávajú, údajne vyplývali zo „schémy“, ktorá nevyžaduje dodatočné vykonávacie opatrenia a všeobecne a abstraktne definuje jeho príjemcov, na „súkromnú“ povahu časti dotknutých prevádzkovateľov letísk, ako aj na ich „sprostredkovateľskú“ úlohu. Po tretie sa táto inštitúcia dopustila nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia tým, že správne a odôvodneným spôsobom neanalyzovala rentabilitu sporných opatrení vzhľadom na rôzne mechanizmy zavedené týmito opatreniami, prisúdila neodôvodnený význam neuskutočneniu postupu verejného obstarávania a spochybnila existenciu skutočnej potreby služieb leteckej dopravy pre autonómny región. Po štvrté sa nesprávne rozhodla neurčiť, či zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami možno považovať za správanie hospodárskych subjektov, ktoré konajú za obvyklých trhových podmienok vzhľadom na obchodný a hospodársky záujem plnení poskytovaných na základe týchto zmlúv, na cenu zaplatenú za tieto služby, ako aj na iné právne a praktické podmienky uzatvárania a vykonávania uvedených zmlúv. V tejto súvislosti easyJet okrem iného odkazuje na plány činností, ktoré museli vypracovať prevádzkovatelia letísk, na požiadavky rentability, ktorými sa mali riadiť tak tieto plány činnosti, ako aj zmluvy uzavreté s leteckými spoločnosťami, ako aj na spôsob, akým Geasar a Sogaer v praxi realizovali tieto požiadavky.

150

Volotea v rámci svojho prvého a piateho žalobného dôvodu najmä tvrdí, že Komisia nesprávne vyložila a uplatnila zásadu súkromného hospodárskeho subjektu v trhovom hospodárstve, že táto inštitúcia neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináležalo, tým, že nepreukázala existenciu výhody z hľadiska tejto zásady a že v spornom rozhodnutí tieto otázky nedostatočne odôvodnila. V tomto rámci Volotea predovšetkým tvrdí, že keď Geasar a Sogaer uzavreli zmluvy s leteckými spoločnosťami, medzi ktoré patrí aj ona sama, po tom, čo zverejnili výzvy na vyjadrenie záujmu a vybrali najatraktívnejšie ponuky, správali sa ako súkromné subjekty v trhovom hospodárstve, a to najprv tým, že sa snažili získať služby, ktoré by mohli viesť k zvýšeniu dopravy a atraktívnosti svojich letísk, následne sa ubezpečili vopred o perspektíve rentability týchto služieb, a napokon ako protihodnotu poskytli zmluvným stranám odmenu formou spravodlivej ceny. Volotea tiež uvádza, že namiesto dôkladného preskúmania tejto situácie z hľadiska zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve sa Komisia v podstate obmedzila na porovnanie radu zmiešaných právnych a skutkových tvrdení, ktoré neboli relevantné, alebo boli nepodložené, a ktoré neboli takej povahy, že by jej umožnili dospieť k záveru o existencii výhody.

151

V prvom rade z judikatúry citovanej v bodoch 107 až 110 tohto rozsudku vyplýva, že na určenie, či sporné opatrenia a zmluvy, ktorými tieto opatrenia realizovali spoločnosti Geasar a Sogaer vo vzťahu k spoločnostiam easyJet a Volotea, predstavovali pre tieto spoločnosti výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, prináležalo Komisii, aby preskúmala tieto opatrenia, ako aj tieto zmluvy vzhľadom na zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve. Okrem toho z judikatúry citovanej v bodoch 105, 106, 117 a 118 tohto rozsudku vyplýva, že ciele verejnej politiky sledované autonómnym regiónom a súkromná povaha dotknutých prevádzkovateľov letísk nebránili uplatniteľnosti tejto zásady.

152

Uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve v prejednávanej veci ukladalo Komisii povinnosť preskúmať podľa podmienok pripomenutých v bodoch 111 až 114 a 125 až 129 tohto rozsudku otázku, či autonómny región ako verejnoprávny subjekt, ktorý zaviedol sporné opatrenia, a prevádzkovatelia letísk, ktorých Komisia označila za „sprostredkovateľov“ a sú zmluvnými stranami zmlúv uzavretých s leteckými spoločnosťami, mohli byť považovaní za subjekty, ktoré konali ako súkromní nadobúdatelia tovaru alebo služieb, nachádzajúci sa v porovnateľnej situácii pri plánovaní uzavretia zmlúv o poskytovaní služieb leteckej dopravy a pri uzatváraní takýchto zmlúv.

153

Napokon, ako vyplýva z tých istých bodov tohto rozsudku, toto preskúmanie implikovalo všeobecné a konkrétne posúdenie, či sa tieto subjekty snažili, každý sám za seba, získať dotknuté služby za obvyklých trhových podmienok, a to najmä vzhľadom na racionálnosť takejto transakcie, jej predpokladané vyhliadky rentability, obchodný a ekonomický záujem služieb stanovených na tento účel, cenu, ktorá sa má zaplatiť ako protihodnota za tieto služby, ako aj právne a praktické podmienky, za ktorých boli uzatvorené zmluvy stanovujúce poskytovanie uvedených plnení a zaplatenie uvedenej ceny.

154

Ako však vyplýva z odôvodnení sporného rozhodnutia, ktoré sú zhrnuté v bodoch 145 až 148 tohto rozsudku, Komisia na jednej strane jasne vylúčila z dôvodov, ktoré boli nesprávne založené na cieľoch verejnej politiky sledovaných autonómnym regiónom, na súkromnoprávnej povahe prevádzkovateľov letísk, prostredníctvom ktorých tento región vykonal sporné opatrenia, a na forme týchto opatrení, tak „uplatniteľnosť“ zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, ako aj „relevantnosť“ a „možnosť“ uplatnenia tejto zásady na „vzťahy“ medzi autonómnym regiónom a leteckými spoločnosťami, ako aj na „individuálne finančné vzťahy“ medzi týmito spoločnosťami a prevádzkovateľmi letísk, najmä s cieľom posúdiť racionálnosť a predvídateľnú rentabilitu zmlúv uzavretých na účely vykonania uvedených opatrení.

155

Na druhej strane, hoci je pravda, že napriek tomuto jasnému a opakovanému stanovisku Komisia v odôvodneniach 382 a 384 sporného rozhodnutia uviedla niekoľko posúdení, ktoré možno chápať ako náznak uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, treba po prvé konštatovať, že tieto posúdenia sa týkajú len správania samotného autonómneho regiónu, pričom správanie prevádzkovateľov letísk sa naopak nikdy meritórne neskúmalo. Po druhé uvedené posúdenia sa zjavne sústreďujú na otázku, či sa autonómny región správal ako súkromný investor usilujúci sa získať „dividendy“, „kapitálový zisk“ alebo iné „finančné výnosy“, a nie na otázku, či konal tak, ako by konal súkromný nadobúdateľ tovarov v porovnateľnej situácii. Po tretie Komisia, na ktorej za podmienok pripomenutých v bodoch 111 a 112 tohto rozsudku spočíva dôkazné bremeno v súvislosti s existenciou výhody, sa v tých istých úvahách obmedzila v podstate na kategorickú formuláciu, že autonómny región „nemohol očakávať žiadnu návratnosť“ alebo iný prospech, ktorý by mohol byť zohľadnený v rámci analýzy na základe zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, a potom vytkla Talianskej republike, že „neidentifikoval[a] žiadny prvok ziskovosti“ alebo „v každom prípade“ neposkytla informácie, ktoré by „jasne preukazovali“, že autonómny región sa správal ako súkromný subjekt v trhovom hospodárstve. Po štvrté táto inštitúcia nikdy dôkladne nepreskúmala informácie, ktoré mala skutočne k dispozícii, ako to správne tvrdia aj easyJet a Volotea.

156

Z ustanovení zákonov a iných právnych predpisov, o ktoré ide v prejednávanej veci, ako aj z ich spôsobov vykonania, tak ako boli uvedené v spornom rozhodnutí (odôvodnenia 44 až 46, 71 až 75 a 79 až 84), a zhrnutých v bodoch 5 až 25 tohto rozsudku, pritom zjavne vyplýva, že zmluvy, ktoré boli uzavreté medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami, predstavujú dvojstrannú realizáciu plánov činnosti podliehajúcich predchádzajúcemu schváleniu a následnej kontrole zo strany autonómneho regiónu, ktoré mali obsahovať – a naozaj podľa Komisie obsahovali – údaje týkajúce sa „iniciatív [ktoré] prevádzkovatelia letísk považujú za realizovateľné“, ako aj „hospodársky[ch] a finančný[ch] prognó[z potvrdzujúcich] vyhliadky na ziskovosť“ služieb, ktoré sa majú poskytnúť, na základe ktorých prináležalo tejto inštitúcii rozhodnúť.

157

Okrem toho zo sporného rozhodnutia nevyplýva, že by Komisia využila právomoci, ktoré jej umožňujú získať dodatočné informácie, ktoré sa jej zdali byť potrebné alebo užitočné, najmä jej právomoc adresovať Talianskej republike príkaz, aby jej ich poskytla na základe článku 12 ods. 3 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9), čo je okolnosť, ktorú treba zohľadniť v súlade s judikatúrou citovanou v bode 112 tohto rozsudku.

158

Komisia preto porušila článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že v prejednávanej veci neuplatnila zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, a tým, že konštatovala existenciu výhody na základe právnych a skutkových úvah, ktoré nemôžu byť základom pre takéto posúdenie.

159

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú prvý a piaty žalobný dôvod spoločnosti Volotea a druhý odvolací dôvod spoločnosti easyJet dôvodné.

160

Keďže preukázanie existencie výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predstavuje jednu z kumulatívnych podmienok nevyhnutných na účely kvalifikácie daného opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle toho istého ustanovenia, ako bolo pripomenuté v bodoch 102, 103 a 138 tohto rozsudku, a žalobným dôvodom uvedeným v predchádzajúcom bode tohto rozsudku treba vyhovieť, je potrebné vyhovieť žalobám podaným spoločnosťami Volotea a easyJet, a v dôsledku toho zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka týchto dvoch leteckých spoločností, v súlade s návrhmi predloženými v prvostupňovom konaní každou z nich, tak ako sú uvedené v bodoch 35 a 38 uvedeného rozsudku, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody uvedené na podporu týchto žalôb.

161

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

162

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

163

Keďže v prejednávanej veci Komisia nemala úspech v spojených veciach C‑331/20 P a C‑343/20 P, ako aj vo veciach T‑607/17 a T‑8/18, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v týchto štyroch veciach v súlade s návrhmi spoločností Volotea a easyJet.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: