–

„Sātiņi‑S“ SIA, v zastúpení: A. Grigorjevs,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: pôvodne K. Pommere, V. Soņeca a V. Kalniņa, neskôr K. Pommere, splnomocnené zástupkyne,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, J. Quaney, M. Lane a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Kingston, SC, a G. Gilmore, BL,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. de Ree, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne V. Bottka, C. Hermes a I. Naglis, neskôr V. Bottka a C. Hermes, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článkov 107 a 108 ZFEÚ, ako aj článku 3 ods. 2 nariadenia Komisie (EÚ) č. 717/2014 z 27. júna 2014 o uplatňovaní článkov 107 a 108 [ZFEÚ] na pomoc de minimis v sektore rybolovu a akvakultúry (Ú. v. EÚ L 190, 2014, s. 45).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Sātiņi‑S“ SIA a Dabas aizsardzības pārvalde (Úrad na ochranu životného prostredia, Lotyšsko) vo veci zamietnutia zo strany tohto úradu priznať tejto spoločnosti kompenzáciu škody spôsobenej na jej prevádzke akvakultúry na území sústavy Natura 2000 voľne žijúcim vtáctvom z dôvodu, že už získala maximálnu výšku súm, ktoré jej mohli byť poskytnuté vzhľadom na pravidlo de minimis v oblasti štátnej pomoci.

3

Článok 6 ods. 2 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, 1992, s. 7; Mim. vyd. 15/002, s. 102, ďalej len „smernica o biotopoch“) stanovuje:

„Členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.“

4

Článok 4 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (Ú. v. EÚ L 20, 2010, s. 7; ďalej len „smernica o vtáctve“) znie:

„Čo sa týka ochrany oblastí uvedených vyššie v odsekoch 1 a 2, členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabránili znečisteniu alebo poškodzovaniu biotopov alebo akýmkoľvek rušivým vplyvom pôsobiacim na vtáctvo, pokiaľ by boli vážne vzhľadom na ciele tohto článku. Členské štáty sa takisto budú snažiť zabrániť znečisteniu alebo poškodzovaniu biotopov mimo týchto chránených území.“

5

Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 7 a 9, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na vytvorenie všeobecného systému ochrany všetkých druhov vtáctva uvedených v článku 1, zakazujúce najmä:

6

Odôvodnenie 15 nariadenia č. 717/2014 uvádza:

„Na účely transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a účinného monitorovania by sa toto nariadenie malo uplatňovať len na pomoc de minimis, pri ktorej je možné vopred presne vypočítať ekvivalent hrubého grantu bez akejkoľvek potreby vykonať posúdenie rizika (‚transparentná pomoc‘). Takýto presný výpočet sa môže urobiť napríklad v prípade grantov, bonifikácie úrokových sadzieb a obmedzených oslobodení od dane či iných nástrojov so stanovenou hornou hranicou, ktorá zaručuje, že nebude prekročený príslušný strop. Stanovenie hornej hranice znamená, že pokiaľ nie je známa alebo ešte nie je známa presná výška pomoci, členský štát musí vychádzať z predpokladu, že výška pomoci sa rovná hornej hranici, aby sa zabezpečilo, že viacero opatrení pomoci spolu nepresiahne strop stanovený v tomto nariadení, a aby sa dodržali pravidlá kumulácie.“

7

Článok 1 tohto nariadenia s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje na pomoc poskytnutú podnikom v sektore rybolovu a akvakultúry s výnimkou:

2.   Ak podnik pôsobí v sektore rybolovu a akvakultúry a zároveň pôsobí v jednom alebo vo viacerých zo sektorov alebo vykonáva iné činnosti, na ktoré sa vzťahuje nariadenie [Komisie] (EÚ) č. 1407/2013 [z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 [ZFEÚ] na pomoc de minimis (Ú. v. EÚ L 352, 2013, s. 1)], potom sa uvedené nariadenie vzťahuje na pomoc poskytnutú v súvislosti so sektormi alebo činnosťami podliehajúcimi uvedenému nariadeniu za predpokladu, že príslušný členský štát vhodnými prostriedkami, napríklad oddelením činností alebo rozlíšením nákladov, zaručí, že na činnosti v sektore rybolovu a akvakultúry sa neposkytuje pomoc de minimis udelená v súlade s uvedeným nariadením.

3.   Ak podnik pôsobí v sektore rybolovu a akvakultúry a zároveň v prvovýrobe poľnohospodárskych výrobkov, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Komisie (EÚ) č. 1408/2013 z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 [ZFEÚ] na pomoc de minimis v sektore poľnohospodárstva (Ú. v. EÚ L 352, 2013, s. 9)], potom sa toto nariadenie vzťahuje na pomoc poskytnutú v súvislosti so sektorom rybolovu a akvakultúry za predpokladu, že príslušný členský štát vhodnými prostriedkami, napríklad oddelením činností alebo rozlíšením nákladov, zaručí, že na prvovýrobu poľnohospodárskych výrobkov sa neposkytuje pomoc de minimis udelená v súlade s týmto nariadením.“

8

Článok 3 uvedeného nariadenia, nazvaný „Pomoc de minimis“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.   Opatrenia pomoci sa považujú za opatrenia, ktoré nespĺňajú všetky kritériá stanovené v článku 107 ods. 1 [ZFEÚ], a preto sú oslobodené od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 [ZFEÚ] v prípade, že spĺňajú podmienky stanovené v tomto nariadení.

2.   Celková výška pomoci de minimis, ktorú členský štát poskytuje jedinému podniku v sektore rybolovu a akvakultúry, nesmie presiahnuť 30000 [eur] v priebehu obdobia troch fiškálnych rokov.

3.   Kumulatívna výška pomoci de minimis, ktorú členský štát poskytuje podnikom v sektore rybolovu a akvakultúry v období troch fiškálnych rokov, nesmie presiahnuť vnútroštátnu hornú hranicu stanovenú v prílohe.“

9

Článok 4 toho istého nariadenia, nazvaný „Výpočet ekvivalentu hrubého grantu“, stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje iba na pomoc, pri ktorej je možné vopred presne vypočítať ekvivalent hrubého grantu pomoci bez akejkoľvek potreby vykonať posúdenie rizika (‚transparentná pomoc‘).

2.   Pomoc vo forme grantov alebo bonifikácie úrokových sadzieb sa považuje za transparentnú pomoc de minimis.

…

7.   Pomoc vo forme iných nástrojov sa pokladá za transparentnú pomoc de minimis, ak nástroj stanovuje hornú hranicu, ktorá zabezpečuje, že nebude prekročený príslušný strop.“

10

§ 4 Sugu un biotopu aizsardzības likums (zákon o ochrane druhov a biotopov) zo 16. marca 2000 (Latvijas Vēstnesis, 2000, č. 121/122), nazvaný „Právomoci vlády“, v bode 6 stanovuje:

„Vláda stanoví:

…

6) postupy na určenie výšky strát, ktoré vznikli užívateľom pôdy v dôsledku vážnych škôd spôsobených sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov, a minimálne požiadavky, ktoré musia spĺňať potrebné ochranné opatrenia na predchádzanie škodám.

…“

11

§ 10 tohto zákona, nazvaný „Právo vlastníkov alebo užívateľov pôdy na kompenzáciu“, stanovuje:

„1.   Vlastníci alebo užívatelia pôdy majú nárok na kompenzáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu stanovených na tento účel za vážne škody spôsobené sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov, pokiaľ prijali potrebné ochranné opatrenia a na základe svojich vedomostí, schopností a praktických zručností zaviedli ekologické metódy na zabránenie alebo zníženie škôd. Vlastníci alebo užívatelia pôdy nemajú nárok na kompenzáciu, ak so zlým úmyslom prispeli ku vzniku škody alebo k zvýšeniu jej výšky s cieľom získať kompenzáciu.

…

3.   Kompenzácia za vážne škody spôsobené sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov sa nevyplatí, ak vlastník alebo užívateľ pôdy získal iné platby od štátu, miestnej samosprávy alebo Európskej únie, ktoré boli poskytnuté priamo alebo nepriamo za rovnaké obmedzenia hospodárskej činnosti alebo za rovnaké škody spôsobené sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov a v súvislosti s ktorými je kompenzácia stanovená v právnych ustanoveniach, alebo ak žiadateľ získa pomoc podľa [nariadenia č. 508/2014].“

12

§ 5 Lauksaimniecības un lauku attīstības likums (zákon o poľnohospodárstve a rozvoji vidieka) zo 7. apríla 2004 (Latvijas Vēstnesis, 2004, č. 64), nazvaný „Štátna pomoc a pomoc Európskej únie“, v odseku 7 stanovuje:

„Vláda stanoví pravidlá riadenia a kontroly štátnej pomoci a pomoci Európskej únie pre poľnohospodárstvo, ako aj štátnej pomoci a pomoci Európskej únie pre rozvoj vidieka a rybolov.“

13

Ministru kabineta noteikumi Nr. 558 „De minimis atbalsta uzskaites un piešķiršanas kārtība zvejniecības un akvakultūras nozarē“ (nariadenie vlády č. 558 o pravidlách účtovania a poskytovania pomoci de minimis v sektore rybolovu a akvakultúry) z 29. septembra 2015 (Latvijas Vēstnesis, 2015, č. 199) bolo v jeho znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej formulované takto:

„Bod 1: toto nariadenie stanovuje pravidlá účtovania a poskytovania pomoci de minimis v sektore rybolovu a akvakultúry v súlade s [nariadením č. 717/2014].

Bod 2: na účely získania pomoci de minimis v súlade s podmienkami stanovenými v článkoch 3, 4 a 5 nariadenia č. 717/2014, musí žiadateľ o pomoc predložiť poskytovateľovi pomoci žiadosť o pomoc de minimis (príloha 1) (ďalej len ‚žiadosť‘). V žiadosti sa uvedie pomoc de minimis, ktorú žiadateľ získal v príslušnom roku a v dvoch predchádzajúcich fiškálnych rokoch, ako aj navrhovaná pomoc de minimis, bez ohľadu na spôsob, akým sa pomoc poskytuje a kto ju poskytuje. V prípade kumulácie pomoci de minimis žiadateľ o pomoc poskytne tiež informácie o inej pomoci získanej pre daný projekt na základe rovnakých oprávnených nákladov. Pri poskytovaní informácií o pomoci de minimis a inej plánovanej štátnej pomoci musí žiadateľ o pomoc uviesť tie pomoci, o ktoré požiadal, ale o ktorých poskytovateľ pomoci ešte nerozhodol. Ak žiadateľ o pomoc de minimis nikdy predtým nezískal takýto druh pomoci, uvedie vo svojej žiadosti relevantné informácie.“

14

Ministru kabineta noteikumi Nr. 353 „Kārtība, kādā zemes īpašniekiem vai lietotājiem nosakāmi to zaudējumu apmēri, kas saistīti ar īpaši aizsargājamo nemedījamo sugu un migrējošo sugu dzīvnieku nodarītajiem būtiskiem postījumiem, un minimālās aizsardzības pasākumu prasības postījumu novēršanai“ (nariadenie vlády č. 353 o postupe na určenie výšky strát, ktoré vznikli vlastníkom alebo užívateľom pôdy v dôsledku vážnych škôd spôsobených sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov, a o minimálnych požiadavkách, ktoré musia spĺňať ochranné opatrenia na predchádzanie škodám) zo 7. júna 2016 (Latvijas Vēstnesis, 2016, č. 111) v jeho znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej, stanovuje:

„Bod 1: toto nariadenie stanovuje:

1.1. postup na určenie výšky strát, ktoré vznikli vlastníkom alebo užívateľom pôdy v dôsledku vážnych škôd spôsobených sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov (ďalej len ‚straty‘);

…

Bod 39: správny orgán musí pri prijímaní rozhodnutia o poskytnutí kompenzácie splniť nasledujúce požiadavky:

39.1. Poskytnúť kompenzáciu s prihliadnutím na obmedzenia sektora a činnosti uvedené v článku 1 ods. 1 [nariadenia č. 1408/2013] alebo v článku 1 ods. 1 [nariadenia č. 717/2014];

39.2. Overiť, či výška kompenzácie nezvyšuje celkovú výšku pomoci de minimis prijatej počas príslušného fiškálneho roka a počas dvoch predchádzajúcich fiškálnych rokov na úroveň, ktorá presahuje hornú hranicu pomoci de minimis stanovenú v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1408/2013 (hospodárske subjekty pôsobiace v prvovýrobe poľnohospodárskych výrobkov) alebo v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 717/2014 (hospodárske subjekty pôsobiace v sektore rybolovu a akvakultúry…). Pri posudzovaní výšky kompenzácie sa prijatá pomoc de minimis posudzuje vo vzťahu k jedinému podniku. ‚Jediný podnik‘ je podnik, ktorý spĺňa kritériá stanovené v článku 2 ods. 2 nariadenia č. 1408/2013 a v článku 2 ods. 2 nariadenia č. 717/2014.

Bod 40: do dvoch mesiacov od stanovenia výšky strát [príslušný] úradník prijme buď rozhodnutie o poskytnutí kompenzácie, v ktorom sa stanoví výška kompenzácie, alebo rozhodnutie o zamietnutí.“

15

V roku 2002 spoločnosť Sātiņi‑S kúpila dve nehnuteľnosti s celkovou rozlohou 687 ha, z toho 600,70 ha rybníkov v chránenej prírodnej rezervácii, ktorá bola následne v roku 2005 v Lotyšsku zahrnutá do sústavy Natura 2000.

16

V roku 2017 Sātiņi‑S podala na Úrad na ochranu životného prostredia žiadosť o vyplatenie kompenzácie za škody spôsobené na akvakultúre vtáctvom a inými chránenými živočíchmi. Tento orgán túto žiadosť zamietol z dôvodu, že spoločnosti Sātiņi‑S už bola priznaná celková suma zodpovedajúca pravidlu de minimis vo výške 30000 eur za obdobie troch fiškálnych rokov stanovené v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 717/2014.

17

Sātiņi‑S podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu, pričom tvrdila, že kompenzácia za škody spôsobené na akvakultúre chránenými živočíchmi vzhľadom na svoju kompenzačnú povahu nepredstavuje štátnu pomoc. Keďže jej návrh bol zamietnutý na prvom a druhom stupni, Sātiņi‑S podala kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorým je Augstākā tiesa (Senāts) (Najvyšší súd, Lotyšsko).

18

Tento súd sa predovšetkým pýta, či vlastnícke právo zaručené článkom 17 Charty nebráni tomu, aby kompenzácia za straty spôsobené na akvakultúre na území sústavy Natura 2000 vtáctvom chráneným podľa smernice o vtáctve bola podstatne nižšia než straty, ktoré žiadateľ skutočne utrpel. V nadväznosti na to vzniká otázka, či kompenzácia požadovaná spoločnosťou Sātiņi‑S predstavuje „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Ak by to tak malo byť, uvedený súd sa pýta, či sa uplatní strop pomoci de minimis vo výške 30000 eur stanovený v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 717/2014.

19

Za týchto okolností Augstākā tiesa (Senāts) (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

20

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby kompenzácia poskytnutá členským štátom za straty, ktoré utrpel hospodársky subjekt v dôsledku ochranných opatrení uplatniteľných na území sústavy Natura 2000 podľa smernice o vtáctve bola podstatne nižšia ako škody, ktoré tomuto hospodárskemu subjektu skutočne vznikli.

21

Európska komisia namieta nedostatok právomoci Súdneho dvora pre rozhodovanie o prvej otázke. Uvádza, že vyplatenie kompenzácie spornej vo veci samej totiž nepredstavuje vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, keďže ani smernica o vtáctve, ani smernica o biotopoch nestanovujú kompenzáciu za škody spôsobené pri ich vykonávaní na súkromnom majetku, najmä na rybníkoch akvakultúry. Komisia sa domnieva, že riešenie podobné riešeniu, ktoré prijal Súdny dvor v rozsudku z 22. mája 2014, Érsekcsanádi Mezőgazdasági (C‑56/13, EU:C:2014:352), by malo v prejednávanej veci prevážiť, keďže Súdny dvor v tomto rozsudku v podstate rozhodol, že vzhľadom na to, že povinnosť náhrady škody dotknutá vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, nebola založená na práve Únie, ale na vnútroštátnej právnej úprave, Súdny dvor nemal právomoc na posúdenie takejto vnútroštátnej právnej úpravy vzhľadom na právo na účinný prostriedok nápravy, ako aj slobodu podnikania zaručenú Chartou.

22

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pôsobnosť Charty je v súvislosti s konaním členských štátov vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie (rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

23

Členské štáty však vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, ak v súlade s požiadavkami smernice o vtáctve a biotopoch prijmú vhodné opatrenia na zabránenie zhoršeniu prirodzených biotopov na osobitne chránených územiach a opatrenia potrebné na vytvorenie všeobecného systému ochrany druhov vtáctva uvedených v prvej smernici.

24

Článok 5 smernice o vtáctve totiž na jednej strane ukladá členským štátom prijať opatrenia nevyhnutné na vytvorenie všeobecného systému ochrany všetkých druhov vtáctva uvedených v článku 1 tejto smernice.

25

Na druhej strane článok 6 ods. 2 smernice o biotopoch stanovuje, že členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.

26

Okrem toho prebratie a vykonanie týchto opatrení na ochranu vtáctva a ich biotopov zo strany členských štátov má nevyhnutne dopad na vlastnícke právo osôb, ktorým patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa na dotknutých územiach, keďže prinajmenšom podliehajú obmedzeniam používania týchto nehnuteľností.

27

Členské štáty vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty tiež, keď zavádzajú režimy, ktoré poskytujú platby podľa smernice o vtáctve a smernice o biotopoch.

28

V tejto súvislosti samotnú skutočnosť, že tieto smernice samy osebe nestanovujú režim kompenzácie, alebo že nezaväzujú členské štáty stanoviť takýto režim, nemožno vykladať v tom zmysle, že článok 17 Charty sa neuplatní (pozri analogicky rozsudok z 9. júna 2016, Pesce a i., C‑78/16 a C‑79/16, EU:C:2016:428, bod 86).

29

Za týchto podmienok má Súdny dvor právomoc rozhodnúť o prvej otázke.

30

Na úvod treba uviesť, že zo znenia článku 17 Charty vyplýva, že tento článok výslovne priznáva právo na kompenzáciu len v prípade odňatia vlastníckeho práva, akým je vyvlastnenie, čo zjavne nie je prípad v prejednávanej veci.

31

V tejto súvislosti treba najmä odlíšiť konanie vo veci samej od vecí, v ktorých bol vydaný rozsudok z 9. júna 2016, Pesce a i. (C‑78/16 a C‑79/16, EU:C:2016:428), keďže tieto posledné uvedené veci sa týkali systémového výrubu stromov, a to olivovníkov, a teda zbavenia vlastníctva k nim ako takého. V prejednávanej veci však povinnosti vyplývajúce z predpisov, ktoré bránia slobode vlastníkov majetku, ktorý patrí do sústavy Natura 2000, pokiaľ ide o výber a vykonanie opatrení na ochranu akvakultúry v súvislosti s chráneným voľne žijúcim vtáctvom, nepredstavujú odňatie vlastníckeho práva k tomuto majetku, ale obmedzenie jeho využívania, ktoré môže byť upravené zákonom v rozsahu potrebnom pre všeobecný záujem v súlade s tým, čo stanovuje článok 17 ods. 1 tretia veta Charty.

32

Pokiaľ ide o obmedzenia, ktoré možno uložiť na využívanie vlastníckeho práva, je potrebné pripomenúť, že právo vlastniť majetok zaručené článkom 17 Charty nie je absolútnou požiadavkou a že jeho výkon môže byť predmetom obmedzení odôvodnených cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou (pozri rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 69 a citovanú judikatúru).

33

Z článku 52 ods. 1 Charty tak vyplýva, že využívanie vlastníckeho práva môže byť obmedzené pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú sledovaným cieľom všeobecného záujmu a nepredstavujú vo vzťahu k sledovanému účelu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata takto zaručeného práva (pozri rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 70 a citovanú judikatúru).

34

Na jednej strane z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ochrana životného prostredia je jedným z cieľov všeobecného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2010, ERG a i., C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 81 ako aj citovanú judikatúru). Ochrana životného prostredia teda môže odôvodniť obmedzenie využívania vlastníckeho práva (rozsudok z 15. januára 2013, Križan a i., C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 114, ako aj citovaná judikatúra).

35

Na druhej strane sa nezdá, s výhradou prípadného overenia, ktoré v tejto súvislosti prislúcha vnútroštátnemu súdu, že by také opatrenia, o aké ide vo veci samej, prijaté na účely ochrany prírody a životného prostredia na základe smernice o vtáctve a smernice o biotopoch, ktoré nebránia vykonávaniu akvakultúry na dotknutých pozemkoch, ale len upravujú podmienky výkonu uvedenej činnosti s cieľom zabrániť zásahu do takto chránených environmentálnych záujmov, predstavovali v prípade neexistencie kompenzácie v prospech dotknutých vlastníkov neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata vlastníckeho práva (pozri analogicky rozsudok z 10. júla 2003, Booker Aquaculture a Hydro Seafood, C‑20/00 a C‑64/00, EU:C:2003:397, bod 70).

36

Hoci je pravda, že členské štáty sa môžu prípadne domnievať, pokiaľ tak konajú v súlade s právom Únie, že je potrebné čiastočne alebo úplne odškodniť vlastníkov pozemkov dotknutých ochrannými opatreniami prijatými podľa smernice o vtáctve a smernice o biotopoch, z tohto konštatovania nemožno vyvodiť existenciu povinnosti poskytnúť takúto kompenzáciu v práve Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2003, Booker Aquaculture a Hydro Seafood, C‑20/00 a C‑64/00, EU:C:2003:397, bod 85).

37

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 17 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby kompenzácia poskytnutá členským štátom za straty, ktoré utrpel hospodársky subjekt v dôsledku ochranných opatrení uplatniteľných na území sústavy Natura 2000 podľa smernice o vtáctve, bola podstatne nižšia ako škody, ktoré tomuto hospodárskemu subjektu skutočne vznikli.

38

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 107 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že kompenzácia poskytnutá štátom za straty, ktoré utrpel hospodársky subjekt v dôsledku ochranných opatrení uplatniteľných na území sústavy Natura 2000 podľa smernice o vtáctve, predstavuje „štátnu pomoc“ v zmysle uvedeného ustanovenia.

39

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na kvalifikáciu opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ je nutné, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16, EU:C:2018:159, bod 43, ako aj citovanú judikatúru). Okrem toho článok 107 ods. 1 ZFEÚ nerozlišuje štátne zásahy podľa príčin alebo cieľov, ale definuje tieto zásahy na základe ich účinkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, bod 77 a citovanú judikatúru).

40

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta, či sa má náhrada škody, ktorú požaduje žalobkyňa vo veci samej, vzhľadom na jej kompenzačnú povahu kvalifikovať ako štátna pomoc, keďže ide o kompenzáciu škôd spôsobených na akvakultúre chránenými živočíchmi. Cieľom druhej otázky je teda v podstate určiť, či náhrada škody poskytnutá zo štátnych prostriedkov, o akú ide vo veci samej, poskytuje svojmu príjemcovi výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vzhľadom na jej údajne kompenzačnú povahu.

41

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že za štátnu pomoc sa považujú zásahy, ktoré akoukoľvek formou môžu priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky, alebo ktoré je nutné považovať za opatrenia predstavujúce hospodársku výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za obvyklých trhových podmienok nezískal (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 58 a citovaná judikatúra).

42

Okrem toho udelené výhody môžu byť nielen pozitívne plnenia, ako sú dotácie, pôžičky alebo podiely na kapitáli podnikov, ale aj rôzne formy zásahov, ktoré znižujú náklady, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku a ktoré teda bez toho, aby boli dotáciami v užšom zmysle slova, majú rovnakú povahu a totožné účinky (pozri rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 123 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti pojem „zaťaženie, ktoré za bežných okolností znáša rozpočet podniku“, zahŕňa najmä dodatočné náklady, ktoré musia podniky znášať z dôvodu povinností, ktoré sú zákonného, regulačného alebo zmluvného pôvodu, ktoré sa uplatňujú na hospodársku činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, Belgicko/Komisia, C‑270/15 P, EU:C:2016:489, body 35 a 36).

43

Ako uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, z toho vyplýva, že existencia výhody poskytnutej prostredníctvom štátneho opatrenia nie je spochybnená kompenzačnou povahou takéhoto opatrenia z dôvodu, že má za cieľ napraviť straty vzniknuté hospodárskemu subjektu v dôsledku uplatnenia povinnosti vyplývajúcej z právnej úpravy Únie, alebo, ako je to vo veci samej, nahradiť takémuto hospodárskemu subjektu škody spôsobené jeho podniku prírodnými javmi, ku ktorým došlo v rámci bežného výkonu jeho hospodárskej činnosti.

44

Náklady spojené s dodržiavaním povinností vyplývajúcich z predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia, najmä divokej fauny, a so znášaním škôd, ktoré môže táto fauna spôsobiť podniku v odvetví akvakultúry, ako je podnik vo veci samej, totiž patria medzi bežné prevádzkové náklady takéhoto podniku. Poskytnutie kompenzácie za škody spôsobené jeho podniku chránenými živočíchmi teda predstavuje ekonomickú výhodu, využívania ktorej sa dotknutý podnik v zásade nemôže za normálnych trhových podmienok domáhať.

45

Vnútroštátny súd sa však pýta aj na to, či by kvalifikácia štátnej pomoci nemala byť vylúčená, pokiaľ ide o náhrady škody, o aké ide vo veci samej, z dôvodu, že tieto náhrady majú za cieľ kompenzovať škodu, ktorú dotknuté hospodárske subjekty utrpeli z dôvodu, že tieto subjekty musia prebrať povinnosti verejného záujmu, stanovené členským štátom v ktorom sa nachádzajú, v rámci vykonania právnych predpisov Únie v oblasti ochrany životného prostredia, v danom prípade smernicou o vtáctve.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby sa vylúčilo, že výhoda podniku povereného záväzkami služby vo verejnom záujme môže predstavovať „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, treba overiť, či za daných okolností sú splnené všetky štyri podmienky, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).

47

Po prvé podnik prijímateľ musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byť jasne definované. Po druhé kritériá, na základe ktorých sa vypočíta kompenzácia alebo odškodnenie, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené. Po tretie kompenzácia alebo odškodnenie by nemali presiahnuť sumu nevyhnutnú na krytie všetkých výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom záujme, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk súvisiaci s realizáciou týchto záväzkov. Nakoniec po štvrté, ak sa výber podniku povereného realizáciou záväzkov služieb vo verejnom záujme neuskutočnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže, výška nevyhnutnej kompenzácie alebo odškodnenia sa musí určiť na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený a primerane vybavený na umožnenie splnenia požiadaviek služby vo verejnom záujme vynaložil pri realizácii týchto záväzkov, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk súvisiaci s realizáciou týchto záväzkov.

48

Samotná skutočnosť, že hospodársky subjekt, akým je Sātiņi‑S, je povinný splniť si vnútroštátne povinnosti stanovené právnymi predpismi, vyplývajúce z vykonania práva Únie a konkrétnejšie z povinností stanovených v rámci sústavy Natura 2000, nemôže preukázať, že takýto prevádzkovateľ bol poverený realizáciou jasne definovaných záväzkov služby vo verejnom záujme, v zmysle prvej zo štyroch kumulatívnych podmienok uvedených v predchádzajúcom bode.

49

Okrem toho Írsko tvrdí, odvolávajúc sa na rozsudok z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, EU:C:1988:457), že takú kompenzáciu, o akú žiada Sātiņi‑S, nemožno považovať za kompenzáciu, ktorá by jej priznávala výhodu.

50

V tejto súvislosti však treba uviesť, že spor vo veci samej treba odlíšiť od veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, keďže sa netýka súm dlžných alebo zaplatených na základe mimozmluvnej zodpovednosti dotknutého členského štátu, ale kompenzácie nákladov – vyplývajúcich z povinností stanovených právnymi predpismi alebo z prírodných udalostí – obvykle znášaných dotknutými podnikmi v rámci ich hospodárskej činnosti. V prejednávanej veci teda vôbec nejde o kompenzáciu určenú na náhradu škôd spôsobených vnútroštátnymi orgánmi.

51

Napokon, ako správne poznamenala Komisia, také odškodnenie, aké požaduje Sātiņi‑S v rámci konania vo veci samej, nemožno považovať za vrátenie protiprávne vybratých daní, ako to bolo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana (61/79, EU:C:1980:100), a z 10. júla 1980, Ariete (811/79, EU:C:1980:195), ani za vyplatenie náhrady za vyvlastnenie, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 1. júla 2010, Nuova Terni Industrie Chimiche/Komisia (T‑64/08, neuverejnený, EU:T:2010:270). V oboch týchto prípadoch, keď sa dospelo k záveru, že dotknutý členský štát neposkytol „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, bol tento členský štát povinný vrátiť sumy, ktoré neoprávnene prijal, alebo zaplatiť protihodnotu za majetok, ktorý bol vlastníkovi vyvlastnený.

52

V dôsledku toho kompenzácia poskytnutá členským štátom z dôvodu strát, ktoré utrpel hospodársky subjekt v dôsledku ochranných opatrení uplatniteľných na území sústavy Natura 2000 podľa smernice o vtáctve, priznáva dotknutej osobe „výhodu“, ktorá môže predstavovať„štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ sú splnené ostatné podmienky týkajúce sa takejto kvalifikácie pripomenuté v bode 39 tohto rozsudku, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

53

Preto treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že kompenzácia poskytnutá členským štátom za straty, ktoré utrpel hospodársky subjekt v dôsledku ochranných opatrení uplatniteľných na území sústavy Natura 2000 podľa smernice o vtáctve, priznáva výhodu, ktorá môže predstavovať „štátnu pomoc“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ sú splnené ostatné podmienky týkajúce sa takejto kvalifikácie.

54

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 nariadenia č. 717/2014 vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že kompenzácia, akou je kompenzácia opísaná v druhej otázke, spĺňa podmienky článku 107 ods. 1 ZFEÚ, uplatní sa na ňu horná hranica pomoci de minimis vo výške 30000 eur stanovená v tomto ustanovení.

55

Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 717/2014 vymenúva prípady vylúčenia pomoci poskytnutej podnikom v odvetví rybolovu a akvakultúry z pôsobnosti tohto nariadenia.

56

Ako uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, na takú kompenzáciu, o akú ide vo veci samej, sa neuplatňuje žiadna z týchto výnimiek.

57

Okrem toho z článku 4 nariadenia č. 717/2014 v spojení s odôvodnením 15 tohto nariadenia, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, vyplýva, že uvedené nariadenie sa uplatňuje len na tzv. „transparentnú“ pomoc, teda na pomoc, pri ktorej je možné presne a vopred vypočítať ekvivalent hrubého grantu pomoci bez akejkoľvek potreby vykonať posúdenie rizika. Vzhľadom na to, že odškodnenie, aké požaduje Sātiņi‑S v rámci konania vo veci samej, spočíva v kompenzácii ex post a s hornou hranicou, táto kompenzácia sa musí považovať za transparentnú, keďže umožňuje presne a vopred vypočítať ekvivalent hrubého grantu pomoci.

58

V rozsahu, v akom sa uplatňuje nariadenie č. 717/2014, dotknutý členský štát môže, ak sa rozhodne tak ako v prejednávanej veci stanoviť hornú hranicu predmetnej pomoci na 30000 eur, kvalifikovať ju ako „pomoc de minimis“ a v dôsledku toho neoznámiť túto pomoc Komisii.

59

Preto treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 nariadenia č. 717/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že kompenzácia, akou je kompenzácia opísaná v druhej otázke, spĺňa podmienky článku 107 ods. 1 ZFEÚ, uplatní sa na ňu horná hranica pomoci de minimis vo výške 30000 eur stanovená v uvedenom článku 3 ods. 2.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: