1.

Prejednávaná vec sa týka kolízie medzi na jednej strane záverom línie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 9. novembra 2017, CTL Logistics (C‑489/15, ďalej len rozsudok CTL Logistics, EU:C:2017:834), potvrdenej rozsudkom z 8. júla 2021, Koleje Mazowieckie (C‑120/20, ďalej len rozsudok Koleje Mazowieckie, EU:C:2021:553), ktorý zakotvuje povinnosť podať pred akýmkoľvek súdnym konaním sťažnosti týkajúce sa železničných poplatkov na regulačný orgán zriadený článkom 30 smernice 2001/14/ES ( 2 ), a na druhej strane právnou náukou o priamom účinku článku 102 ZFEÚ ( 3 ), podľa ktorej sú vnútroštátne súdy v zmysle tohto ustanovenia príslušné priamo preskúmať prípadné zneužívajúce správanie manažéra infraštruktúry pri stanovení týchto poplatkov.

2.

Konkrétnejšie Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko) sa v podstate pýta, či a prípadne za akých podmienok môžu občianskoprávne súdy preskúmať výšku poplatkov za prístup k železničnej infraštruktúre vzhľadom na článok 102 ZFEÚ.

3.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi ODEG Ostdeutsche Eisenbahn GmbH (ďalej len „ODEG“), nemeckou železničnou spoločnosťou, a spoločnosťou DB Station & Service AG, prevádzkujúcou približne 5400 železničných staníc v Nemecku, týkajúceho sa vrátenia poplatkov zaplatených prvou spoločnosťou za používanie dopravných staníc ( 4 ) prevádzkovaných druhou spoločnosťou za obdobie od novembra 2006 do decembra 2010.

4.

DB Station & Service, dcérska spoločnosť Deutsche Bahn AG (historický prevádzkovateľ v odvetví železničnej dopravy v Nemecku), prevádzkuje železničné stanice v tomto členskom štáte. Podmienky používania týchto zariadení sú stanovené v rámcových zmluvách, ktoré táto spoločnosť uzatvára s podnikmi železničnej dopravy. Každé konkrétne použitie týchto zariadení je následne upravené v osobitnej zmluve. Výška poplatkov je stanovená podľa sadzobníka staníc, ktorý zaviedla DB Station & Service podľa kategórie a jednotlivej spolkovej krajiny.

5.

ODEG je podnikom železničnej dopravy, ktorý využíva infraštruktúru spoločnosti DB Station & Service v rámci svojej činnosti železničnej prepravy cestujúcich na krátku vzdialenosť. ( 5 ) Tieto dve spoločnosti uzatvorili na tento účel rámcovú dohodu.

6.

DB Station & Service zaviedla 1. januára 2005 nový sadzobník cien, označený skratkou „SPS 05“. V prípade spoločnosti ODEG tento sadzobník viedol k zvýšeniu poplatkov za infraštruktúru, ktoré platila s výhradou, keďže nesúhlasila s týmto zvýšením.

7.

Rozhodnutím z 10. decembra 2009 Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre siete, Nemecko) ako príslušný regulačný orgán vyhlásila SPS 05 za neplatný so zachovaním jeho účinnosti až do 1. mája 2010,s cieľom umožniť uplatňovanie novej tarify od tohto dátumu. Táto agentúra v tomto rozhodnutí vyzvala sťažovateľov, aby sa obrátili na občianskoprávne súdy na účely vrátenia už zaplatených zvýšených súm. ( 6 )

8.

DB Station & Service napadla toto rozhodnutie. Dňa 23. marca 2010 Oberverwaltungsgericht Nordrhein‑Westfalen (Vyšší správny súd spolkovej krajiny Severné Porýnie – Vestfálsko, Nemecko) priznal tejto žalobe odkladný účinok. V čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci uvedený súd ešte nerozhodol vo veci samej.

9.

Viacerými žalobami podanými na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko) sa ODEG domáhala vrátenia sumy poplatkov zaplatených v období od novembra 2006 do decembra 2010 v rozsahu, v akom prevyšovali sumu, ktorá mala byť zaplatená podľa predchádzajúceho platného sadzobníka, teda podľa SPS 99. Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) vyhovel týmto žalobám z dôvodov spravodlivého zaobchádzania podľa § 315 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) ( 7 ), ktorý umožňuje sudcovi obnoviť zmluvnú rovnováhu. DB Station & Service podala odvolanie na Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín), ktorý spojil viacero vecí uznesením z 30. novembra 2015.

10.

Medzitým v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania a v rámci podobného sporu pred občianskoprávnymi súdmi Súdny dvor v rozsudku CTL Logistics rozhodol, že preskúmanie primeranosti poplatkov za vlakové trasy všeobecnými súdmi nemôže byť vykonávané nezávisle od dohľadu vykonávaného príslušným regulačným orgánom, keďže kontrola spôsobu výpočtu a výšky poplatkov vzhľadom na smernicu 2001/14 patrí do výlučnej právomoci regulačného orgánu pre železničné odvetvie, zriadeného článkom 30 tejto smernice. ( 8 )

11.

V nadväznosti na tento rozsudok boli na Spolkovú agentúru pre siete znovu podané návrhy na vrátenie súm. Rozhodnutím z 11. októbra 2019 táto agentúra zamietla ako neprípustné návrhy viacerých podnikov železničnej dopravy, ktorými žiadali a posteriori preskúmanie zákonnosti SPS 05 na účely vrátenia prevyšujúcej sumy poplatkov z dôvodu, že tieto návrhy už boli premlčané. ( 9 ) Toto rozhodnutie bolo napadnuté žalobou, o ktorej Verwaltungsgericht Köln (Správny súd Kolín, Nemecko) v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci ešte stále nerozhodol.

12.

Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín) sa domnieva, že rozhodnutie v spore, ktorý mu bol predložený, závisí od výkladu smernice 2001/14, ktorá je časovo a vecne uplatniteľná.

13.

Tento súd sa predovšetkým pýta, či sa závery rozsudku CTL Logistics majú uplatniť mutatis mutandis na preskúmanie týchto poplatkov vzhľadom na článok 102 ZFEÚ a vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, zakazujúce zneužívanie dominantného postavenia. V nadväznosti na rozsudok v uvedenej veci je to totiž tento právny základ, o ktorý sa teraz spor vo veci samej opiera v odvolacom konaní.

14.

Tento súd uvádza, že viaceré nemecké občianskoprávne súdy odpovedali na túto otázku kladne. Domnievali sa totiž, že zásady vyvodené v rozsudku CTL Logistics bránia tomu, aby rozhodovali o žalobách o vrátenie platieb predtým, než príslušný regulačný orgán prijme v tejto súvislosti právoplatné rozhodnutie. Naproti tomu v rozsudku z 29. októbra 2019 nazvanom „Trassenentgelte“ (poplatky za vlakové trasy) ( 10 ) Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) konštatoval, že uplatnenie článku 102 ZFEÚ občianskoprávnymi súdmi je možné bez toho, aby sa vyžadovalo právoplatné rozhodnutie regulačného orgánu.

15.

Podľa vnútroštátneho súdu existujú pádne dôvody odchýliť sa od stanoviska obhajovaného najvyšším nemeckým občianskoprávnym súdom.

16.

Predovšetkým ak sa rozsudok CTL Logistics týkal nezlučiteľnosti kontroly primeranosti poplatkov stanovenej nemeckým občianskym právom so smernicou 2001/14, jeho odôvodnenie môže byť prenesené na uplatňovanie práva hospodárskej súťaže občianskoprávnymi súdmi. Zásah týchto súdov nezávisle od regulačného orgánu by totiž mohol viesť k nerovnosti, umožňujúc niektorým železničným podnikom platiť nižšie poplatky za infraštruktúru. Toto zvýhodnenie by odporovalo hlavnému cieľu smernice 2001/14, ktorým je zabezpečiť nediskriminačný prístup k železničnej infraštruktúre a umožniť tým spravodlivú hospodársku súťaž. Preskúmanie občianskoprávnymi súdmi by okrem toho predstavovalo zásah do výlučnej právomoci regulačného úradu.

17.

Okrem toho hoci sú vnútroštátne súdy v súlade s judikatúrou Súdneho dvora povinné uplatňovať článok 102 ZFEÚ priamo, Súdny dvor ešte nerozhodol o otázke, či sa táto povinnosť uplatňuje tiež v prípadoch, keď je regulačný orgán, ktorého rozhodnutia podliehajú súdnemu preskúmaniu, poverený dohľadom nad poplatkami.

18.

Napokon Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) svojím rozsudkom z 1. septembra 2020, nazývaným „Stationspreissystem II“ ( 11 ), rozhodol, že článok 30 ods. 3 smernice 2001/14 nepriznáva regulačnému orgánu právomoc rozhodovať už o zaplatených poplatkoch a už vôbec nie nariadiť ich vrátenie. Tento súd z toho vyvodzuje, že kontrola zneužívania podľa článku 102 ZFEÚ nezasahuje do právomocí regulačného orgánu, keďže táto kontrola je obmedzená na priznanie náhrady škody za správanie podnikov v minulosti.

19.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že táto analýza práva Únie je nesprávna. Na jednej strane žiadny prvok smernice 2001/14 nie je schopný podporiť výklad, podľa ktorého regulačný orgán rozhoduje iba pro futuro. Na druhej strane článok 102 ZFEÚ umožňuje prijať rozhodnutia konštatujúce neplatnosť aktov alebo nariaďujúce zdržať sa konania. Napokon aj vrátenie poplatkov získaných v minulosti by mohlo viesť k narušeniu hospodárskej súťaže a byť v rozpore s cieľmi smernice 2001/14. Podľa vnútroštátneho súdu tieto úvahy preukazujú, že Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) mal položiť Súdnemu dvoru v tomto smere prejudiciálne otázky.

20.

Za týchto okolností Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

Písomné pripomienky predložili DB Station & Service, ODEG a Európska komisia.

22.

Vnútroštátny súd sa svojimi dvoma otázkami, ktoré budem analyzovať spoločne, v podstate pýta, či sa smernica 2001/14 má vykladať v tom zmysle, že nezávisle od dohľadu vykonávaného regulačným orgánom majú občianskoprávne súdy právomoc rozhodovať vzhľadom na článok 102 ZFEÚ o návrhoch podaných železničným podnikom a týkajúcich sa vrátenia neoprávnene zaplatených zvýšených súm poplatkov.

23.

Hlavný dôvod, pre ktorý vnútroštátny súd pochybuje o svojej právomoci vo veci samej, sa zakladá na výklade, ktorý podal Súdny dvor vo veci CTL Logistics a ktorý bol potvrdený vo veci Koleje Mazowieckie (ďalej len „línia judikatúry“), podľa ktorého smernica 2001/14 priznáva regulačnému orgánu výlučnú právomoc kontroly poplatkov stanovených manažérom železničnej siete, brániac tak vnútroštátnym občianskoprávnym súdom rozhodovať o zákonnosti týchto poplatkov.

24.

Existuje viacero spôsobov, ako odpovedať na otázku položenú v prejednávanej veci. Prvá možnosť spočíva v uplatnení línie judikatúry na otázku o právomoci vnútroštátnych súdov rozhodovať o návrhoch podaných na základe článku 102 ZFEÚ. Toto uplatnenie by viedlo k záveru, že tieto vnútroštátne súdy nemôžu rozhodovať o platnosti železničných poplatkov, pretože by to predstavovalo zásah do výlučnej právomoci regulačného orgánu. Ako vysvetlím (časť A), nemyslím si, že toto riešenie je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa právomoci súdov vyplývajúcej z priameho účinku článku 102 ZFEÚ.

25.

Druhá možnosť spočíva v domnienke, že vnútroštátne súdy rozhodujúce na základe článku 102 ZFEÚ disponujú nezávislou právomocou rozhodovať o poplatkoch. Aby sa dospelo k tomuto záveru, bude potrebné odlíšiť situáciu v prejednávanej veci od tých, o ktoré išlo vo veciach CTL Logistics a Koleje Mazowiecke. Ako vysvetlím, domnievam sa, že toto odlíšenie z pochopiteľných dôvodov nie je možné (časť B). Navrhnem teda Súdnemu dvoru, aby prehodnotil túto líniu judikatúry (časť C). Napokon sa zameriam na druhú časť otázok vnútroštátneho súdu (časť D).

26.

V predmetnej línii judikatúry sa Súdny dvor domnieval, že regulačný orgán zriadený podľa článku 30 smernice 2001/14 má výlučnú právomoc rozhodovať o poplatkoch stanovených manažérom infraštruktúry. Na základe toho dospel k záveru, že priame uplatnenie ustanovení právnej úpravy v oblasti železničnej dopravy týkajúcich sa poplatkov vnútroštátnym súdom by viedlo k zásahu do výlučnej právomoci tohto regulačného orgánu. ( 12 )

27.

Prebratie výkladu vyplývajúceho z tejto línie judikatúry v prípade odkazu na článok 102 ZFEÚ vedie k záveru, že občianskoprávny súd rozhodujúci na základe tohto článku nemôže rozhodovať ani o platnosti poplatkov stanovených manažérom infraštruktúry. DB Station & Service zdá sa súhlasí s týmto riešením.

28.

Otázka, či bol poplatok skutočne stanovený manažérom siete v rozpore s pravidlami upravujúcimi tieto poplatky, uvedenými v kapitole II smernice 2001/14, je nevyhnutnou etapou na účely rozhodnutia o náhrade (údajne) neoprávnene zaplatených poplatkov. Vyžadovať od vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na náhradu škody, aby požiadal iný orgán o vyriešenie časti svojho rozhodovacieho sylogizmu, sa zdá byť v rozpore s ustálenou judikatúrou týkajúcou sa priameho účinku článku 102 ZFEÚ. ( 13 ) Podľa tejto judikatúry prebranej normotvorcom v článku 6 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 14 ) majú vnútroštátne súdy právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 ES (teraz články 101 a 102 ZFEÚ) nezávisle a paralelne s Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže.

29.

Bolo by možné uvažovať o systéme, v ktorom by bol nezávislý regulačný orgán oprávnený rozhodovať o sporoch medzi manažérom siete a železničnými prevádzkovateľmi týkajúcich sa poplatkov a poskytovať účinné prostriedky nápravy. ( 15 ) V takom prípade by uloženie procesnej povinnosti pokúsiť sa vyriešiť spor pred týmto kontrolným orgánom, pred predložením veci súdu, nebolo podľa mňa nevyhnutne v rozpore s priamym účinkom článku 102 ZFEÚ. Takéto riešenia existujú v mnohých oblastiach právnych systémov členských štátov, ako aj v právnom systéme Únie. ( 16 )

30.

Vo väčšine týchto prípadov je však orgán, na ktorý sa navrhovateľ musí obrátiť predtým, než vec predloží súdu, oprávnený priznať tomuto navrhovateľovi právo, ktorého sa domáha.

31.

Nezdá sa mi, že je to prípad prejednávanej veci.

32.

Regulačný orgán vykonáva obmedzenú kontrolu, ktorá sa nerozširuje na všeobecnú právomoc urovnávania sporov. ( 17 ) V každom prípade sa zdá, že tento orgán nemôže rozhodovať o finančných nárokoch, ako sú tie, ktorých predmetom je získanie náhrady škody. ( 18 )

33.

To je prvý dôvod, pre ktorý si nemyslím, že prebratie línie judikatúry je v súlade s priamym účinkom článku 102 ZFEÚ.

34.

Druhý dôvod, pre ktorý nie je vhodné podriadiť súdne preskúmanie podľa článku 102 ZFEÚ predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu regulačného orgánu (čo zahŕňa aj súdne preskúmania tohto rozhodnutia) je ten, že za okolností prejednávanej veci by to mohlo viesť k porušeniu práva na účinnú súdnu ochranu.

35.

Je síce pravda, že článok 30 ods. 5 smernice 2001/14 stanovuje, že „regulačný orgán musí rozhodnúť o každej sťažnosti a musí prijať nápravné opatrenia najneskôr do dvoch mesiacov od obdržania všetkých informácií“ ( 19 ). Treba však konštatovať, že táto lehota bola vo veľkom rozsahu prekročená a že nápravné opatrenia začaté pred viac ako desiatimi rokmi stále neviedli k výsledku.

36.

Rozumiem potrebe zachovať potrebný účinok regulujúcej úlohy regulačného orgánu. Požiadavky vyplývajúce z účinnej súdnej ochrany v primeranej lehote ( 20 ) sú však rovnako naliehavé a svedčia v prospech paralelného uznania ( 21 ) právomoci vnútroštátnych súdov za takých okolností, o aké ide vo veci samej.

37.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že výklad smernice 2001/14 vyplývajúci z rozsudkov CTL Logistics a Koleje Mazowieckie nemá byť prenesený na okolnosti, o ktoré ide vo veci samej, a že nie je vhodné rozšíriť ho.

38.

Podľa druhého riešenia má byť smernica 2001/14 vykladaná v tom zmysle, že nebráni rozhodnutiu vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje na základe článku 102 ZFEÚ o platnosti alebo neplatnosti železničných poplatkov.

39.

ODEG a Komisia zdá sa súhlasia s týmto stanoviskom.

40.

Toto riešenie však vyžaduje odlíšiť prejednávanú vec od okolností, ktoré boli základom vecí CTL Logistics a Koleje Mazowieckie.

41.

Ak sa totiž nová vec zdá byť v podstate podobná, pokiaľ ide o právne relevantné skutočnosti, s vecou, v ktorej bolo vytvorené isté pravidlo, je v zásade nevyhnutné uplatniť toto pravidlo na túto novú vec. Ak sa však chceme vyhnúť uplatneniu tohto pravidla, je potrebné nájsť rozdielny prvok, ktorý odôvodní odlíšenie prvej veci od druhej. ( 22 )

42.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, prevádzkovateľ železníc (ODEG) sa v rámci súdneho konania domáha náhrady škody za poplatky, ktoré zaplatil prevádzkovateľovi siete, ale ktoré považoval za neoprávnené, keďže tieto poplatky boli stanovené pri porušení uplatniteľného práva. ODEG v konaní na prvom stupni žiadala o vrátenie rozdielu medzi pôvodnou a novou tarifou, ktorú považovala za neplatnú. ( 23 ) Základ tejto žaloby – § 315 BGB – bol nahradený článkom 102 ZFEÚ v odvolacom konaní (v nadväznosti na rozsudok CTL Logistics a zmeny nemeckej právnej úpravy) ( 24 ) a jej predmetom je teraz návrh na náhradu škody (namiesto návrhu na vrátenie platieb). Všetky ostatné prvky sú rovnaké, podstata návrhu podaného žalobcom vo veci samej sa medzi konaním na prvom stupni a odvolaním nezmenila, a síce vrátenie tejto prevyšujúcej sumy. Len ustanovenie uvádzané na podporu tohto návrhu sa zmenilo, keďže článok 102 ZFEÚ medzitým nahradil § 315 BGB.

43.

Návrh, ktorý podal žalobca vo veci CTL Logistics, sa tiež zakladal na § 315 BGB a týkal sa vrátenia rozdielu medzi pôvodným poplatkom a novým poplatkom (z roku 2005), keďže tento nový poplatok bol považovaný za neplatný. Návrh podaný vo veci Koleje Mazowieckie bol rovnakej povahy. Žalobca sa domáhal náhrady škody tak od štátu, ako aj od manažéra siete z dôvodu, že povolil stanovenie ceny, ktorá bola údajne v rozpore so zásadami smernice 2001/14. Základom tohto návrhu bola zodpovednosť štátu za škodu vyplývajúcu z porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú podľa práva Únie od rozsudkov vo veciach Francovich a i. ( 25 ), ako aj Brasserie du pêcheur a Factortame ( 26 ). Poľská právna úprava uplatniteľná vo veci Koleje Mazowieckie okrem toho stanovovala prísnejšiu zodpovednosť než zodpovedajúci európsky koncept.

44.

V týchto troch prípadoch, nezávisle od právneho základu žaloby, boli na vnútroštátne súdy podané návrhy na vrátenie platieb alebo na náhradu škody, v rámci ktorých bolo potrebné, aby tieto súdy rozhodli o platnosti poplatkov stanovených v zmluve o využívaní železničnej siete.

45.

Navyše, či už sa zohľadní úroveň poplatkov alebo všeobecnejšie nediskriminačný prístup k sieti, týka sa to vždy uplatňovania právnej úpravy z oblasti hospodárskej súťaže v odvetví železničnej dopravy.

46.

Z tohto dôvodu sa podľa môjho názoru prejednávaná vec neodlišuje na základe okolností, ktoré boli relevantné na účely výkladu smernice 2001/14 v línii judikatúry. Či sa totiž pozrieme na problém z jednej alebo druhej strany, v konečnom dôsledku sa tieto tri veci týkajú návrhu na peňažnú náhradu s odkazom na neoprávnene zaplatenú vyššiu sumu poplatkov. Okrem toho dôvodnosť tohto návrhu závisela v každom z týchto prípadov od otázky, či bol poplatok uložený v súlade so smernicou 2001/14 alebo nie.

47.

Vzhľadom na podobnosť relevantných okolností, aké iné faktory by mohli odôvodniť odlíšenie prejednávanej veci s cieľom zachovať predchádzajúcu líniu judikatúry?

48.

Rozsudok CTL Logistics by mohol byť odôvodnený dôvodmi špecifickými pre túto vec. Vnútroštátny súd mal na základe § 315 BGB právomoc rozhodnúť ex æquo et bono a sám stanoviť primeranú výšku poplatku.

49.

Súdny dvor v tomto rozsudku vysvetlil, že toto vnútroštátne ustanovenie tým, že stojí výlučne na ekonomickej racionálnosti individuálnej zmluvy, nerešpektovalo skutočnosť, že len stanovenie poplatkov na jednotných kritériách môže zaručiť politiku v oblasti poplatkov stanovenú smernicou 2001/14. ( 27 ) Mohlo by sa teda tvrdiť, že toto osobitné konanie stanovené vnútroštátnym právom ohrozovalo potrebný účinok tejto smernice tým, že vnútroštátnym súdom bola zverená právomoc rozhodnúť, aké budú primerané výšky poplatkov v jednotlivých prípadoch. Takáto právomoc by mohla byť považovaná za nezlučiteľnú ( 28 ) so systémom určenia poplatkov za využívanie železničnej siete stanoveným v tejto smernici a podliehajúcim kontrole regulačného orgánu.

50.

Táto prípadná neprimeranosť právomocí vnútroštátnych súdov podľa § 315 BGB v porovnaní s tými, ktoré má regulačný orgán podľa smernice 2001/14, však bolo odstránené nemeckým zákonodarcom, ktorý vylúčil uplatňovanie § 315 BGB na zmluvy medzi správcom siete a prevádzkovateľmi v odvetví železničnej dopravy. ( 29 )

51.

Ak sa na základe toho vec CTL Logistics obmedzovala na osobitnú situáciu súdov, ktoré rozhodujú ex æquo et bono a majú právomoc stanoviť primeraný poplatok v jednotlivých prípadoch, mohlo by to umožniť odlíšiť okolnosti veci CTL Logistics od okolností prejednávanej veci.

52.

Nielenže dôvody rozsudku CTL Logistics môžu naznačovať všeobecnejšie uplatňovanie, ale aj obmedzenie línie judikatúry po vyhlásení rozsudku Koleje Mazowieckie je podľa mňa ťažko predstaviteľné. Toto rozhodnutie potvrdilo stanovisko načrtnuté v rozsudku CTL Logistics, podľa ktorého môže len regulačný orgán vyhlásiť poplatky za neplatné, a rozšírilo ho na prípad súdneho konania spochybňujúceho zodpovednosť štátu za nesprávne prebratie smernice 2001/14.

53.

Vo veci Koleje Mazowieckie bol vnútroštátny súd konfrontovaný s potrebou rozhodnúť o tom, či prebratie smernice 2001/14 do vnútroštátneho práva, ktoré umožnilo stanovenie poplatku, ktoré žalobca považoval za nezákonné, bolo v súlade s touto smernicou. ( 30 ) Napriek odlišnému kontextu rozsudku CTL Logistics sa Súdny dvor domnieval, že táto judikatúra bola v plnom rozsahu uplatniteľná na dotknutú vec. ( 31 ) Bolo to z dôvodu, že prvé hlavné odôvodnenie uvedené na popretie právomoci vnútroštátneho súdu rozhodovať o platnosti poplatkov bolo rovnaké, a síce možný rozdiel v rozhodnutiach vnútroštátnych súdov. ( 32 )

54.

Táto možnosť rozdielov v rozhodnutiach o súlade poplatkov so smernicou 2001/14 však existuje aj vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na základe článku 102 ZFEÚ.

55.

Druhé hlavné odôvodnenie v predchádzajúcej línii judikatúry bolo, že vnútroštátne súdy rozhodujú v jednotlivých prípadoch, čo by teda mohlo rovnako viesť k situácii, v ktorej by prevádzkovateľ, ktorý mal v konaní úspech, získal nevyhnutne výhodu voči svojim konkurentom, ktorí takúto žalobu nepodali ( 33 ).

56.

Aj tu táto výhrada platí rovnako pre spory, v ktorých vnútroštátne súdy rozhodujú na základe článku 102 ZFEÚ.

57.

Nemyslím teda, že je možné považovať prejednávanú vec za odlišnú od vecí z predchádzajúcej línie judikatúry na základe úvahy, že hlavné odôvodnenia uvádzané v týchto veciach nie sú uplatniteľné na prejednávanú vec.

58.

Napokon, rozsudok Koleje Mazowieckie obmedzil možnosť odlišovať rozsudok CTL Logistics na základe logiky o hierarchii noriem. Hoci by sa dalo tvrdiť, že prejednávaná vec sa odlišuje na základe nadradenosti článku 102 ZFEÚ, ktorý je právnym základom, na ktorom má vnútroštátny súd rozhodovať o platnosti poplatkov, zodpovednosť členského štátu, o ktorú šlo vo veci Koleje Mazowieckie, vyplýva tiež z primárneho práva, a síce z priameho účinku práva Únie a z povinnosti lojálnej spolupráce.

59.

Zdá sa mi teda zložité odlíšiť prejednávanú vec od predchádzajúcej línie judikatúry na základe okolností, za ktorých sa stali jednotlivé veci, a práv, ktoré si účastníci konania snažili uplatniť. Je tiež zložité odlíšiť túto vec na základe neuplatniteľnosti rovnakých odôvodnení pre výklad smernice 2001/14 v tom zmysle, že priznáva regulačnému orgánu výlučnú právomoc rozhodnúť o platnosti poplatkov. Napokon, rozlíšenie sa nemôže zakladať ani na hierarchii noriem, ktoré vnútroštátnym súdom priznávajú právomoc rozhodovať o platnosti poplatkov.

60.

To ma privádza k tretiemu riešeniu.

61.

Línia judikatúry vyplývajúca z rozsudkov CTL Logistics a Koleje Mazowieckie nemá byť prenesená na okolnosti prejednávanej veci a nie je ani možné odlíšiť túto líniu od okolností prejednávanej veci.

62.

Po dôkladnom zvážení považujem teda za potrebné navrhnúť Súdnemu dvoru tretie riešenie pozostávajúce z prehodnotenia tejto línie judikatúry, nielen v prípade, keď sa odvoláva na článok 102 ZFEÚ, ale tiež v záujme jednoty a v súlade s článkom 30 ods. 2 smernice 2001/14, bez ohľadu na to, čo slúži ako právny základ návrhu „žiadateľa“ v zmysle tohto ustanovenia.

63.

Podľa mňa neexistuje žiaden dôvod vykladať smernicu 2001/14 v tom zmysle, že priznáva regulačnému orgánu výlučnú právomoc na posudzovanie platnosti poplatkov. Je to z dôvodu, že právo Únie obsahuje mechanizmy zamerané na predchádzanie rizika rozdielov (časť 1), a preto, lebo táto výlučnosť právomoci zdá sa nevyplýva zo systému zavedeného smernicou 2001/14 (časť 2).

64.

Hlavným odôvodnením navrhovaným Súdnym dvorom vo veci CTL Logistics a zopakovaným vo veci Koleje Mazowieckie bolo riziko rozdielov vo výklade železničných poplatkov, ktoré mohli vyplynúť z rôznych rozhodnutí vnútroštátnych občianskoprávnych súdov. Možný rozdiel bol považovaný za odporujúci cieľu smernice 2001/14 a dôvodom zriadenia regulačného orgánu.

65.

Niektoré vnútroštátne rozhodnutia, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, prevzali toto tvrdenie, ktoré uvádza aj tento súd a ktoré uviedla aj DB Station & Service vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru. Všetci súhlasili s touto argumentáciou a preniesli ju na situácie, v ktorých musia byť rozhodnutia prijaté na základe článku 102 ZFEÚ.

66.

Je toto riziko rozdielov skutočne tak významné a je odlišné v situácii, keď sa právomoc súdu zakladá na § 315 BGB, na zodpovednosti členského štátu alebo na článku 102 ZFEÚ?

67.

Bez toho, aby bolo možné úplne vylúčiť vznik týchto rozdielov vo výklade konkrétnych ustanovení a ich uplatňovaní na každú skutočnosť prejednávanej veci, je potrebné mať na mysli, že prípadný vznik rozdielov je súčasťou regionálnej integrácie, akou je integrácia Európskej únie.

68.

Nejde teda o to vedieť, či rozdiely môžu vzniknúť, ale či existujú spôsoby kontroly alebo koordinácie umožňujúce zabrániť tomu, aby tieto prípadné rozdiely pretrvávali a pribúdali.

69.

V tejto súvislosti je povinnosť vnútroštátnych súdov uplatňovať právo Únie, v spojení s návrhom na začatie prejudiciálneho konania zavedeným článkom 267 ZFEÚ, stanovená Zmluvami na účely zachovania potrebnej jednoty práva Únie. Prejednávaná vec a pred ňou rozsudky CTL Logistics a Koleje Mazowieckie predstavujú výborné zobrazenie účinnosti mechanizmu článku 267 ZFEÚ, keďže v týchto veciach boli podané návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

70.

Riziko, že zásah občianskoprávnych súdov bude zdrojom možných rozdielov, sa mi preto zdá byť prehnané. Tieto súdy sú totiž povinné uplatňovať všetky ustanovenia práva Únie, vrátane smernice 2001/14.

71.

Okrem toho pri uplatňovaní vnútroštátnych ustanovení, aj tých, ktoré vychádzajú z takých odvetví práva, akým je občianske právo, nie sú tieto právne normy nikdy samostatné. Vnútroštátne súdy, aj občianskoprávne, tak musia prijať výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý je v súlade s požiadavkami práva Únie.

72.

Či už ide o rozhodnutie o primeranosti poplatkov ( 34 ) alebo nesprávnom prebratí smernice 2001/14, ktoré umožnilo zmluvne stanoviť poplatok na úrovni odporujúcej ustanoveniam tejto smernice, alebo či ide o zneužitie dominantného postavenia, ktoré sa prejavilo uložením nadmerne vysokých poplatkov, tieto súdy sa nemôžu vyhnúť uplatňovaniu uvedenej smernice. Zásady určujúce stanovenie poplatku uvedené v kapitole II tejto smernice nemožno obísť v žiadnom z konaní, v ktorom majú vnútroštátne súdy (občianskoprávne alebo iné) rozhodnúť o platnosti týchto poplatkov. ( 35 ) V prípade pochybnosti o výklade týchto zásad sa príslušné súdy môžu, alebo, ak rozhodujú v poslednom stupni, musia obrátiť na Súdny dvor.

73.

V dôsledku toho právo Únie ponúka mechanizmy na zabránenie rozdielom vo výklade relevantnej právnej úpravy, aj keď je uplatňovaná paralelne vnútroštátnymi súdmi a regulačným orgánom, ktorý táto právna úprava zavádza.

74.

Pokiaľ ide o uplatňovanie všeobecnej a odvetvovej právnej úpravy v oblasti hospodárskej súťaže, treba pripomenúť, že článok 10 ods. 7 smernice 91/440/EHS ( 36 ) v konsolidovanom znení vyplývajúcom zo smernice 2001/12/ES ( 37 ) stanovuje, že „bez toho, aby boli dotknuté právne predpisy spoločenstva a vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa politiky hospodárskej súťaže a inštitúcií zodpovedných v tejto oblasti, regulačný orgán zriadený podľa článku 30 [smernice 2001/14], alebo akýkoľvek iný subjekt s rovnakým stupňom nezávislosti, monitoruje hospodársku súťaž na železničných dopravných trhoch“ ( 38 ).

75.

Analogické rozdelenie právomocí sa nachádza v článku 56 ods. 2 smernice 2012/34/EÚ ( 39 ), ktorý spresňuje, že „bez toho, aby boli dotknuté právomoci vnútroštátnych orgánov pre hospodársku súťaž týkajúce sa zabezpečenia hospodárskej súťaže na trhoch so železničnými dopravnými službami, regulačný orgán má právomoc monitorovať situáciu týkajúcu sa hospodárskej súťaže na trhoch so železničnými dopravnými službami“.

76.

Právomoc pri uplatňovaní pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže v určitom odvetví tak prislúcha nielen tomuto regulačnému orgánu, ale tiež všetkým „inštitúciám zodpovedným v tejto oblasti“, akými sú vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže, ako aj vnútroštátne súdy. Táto právomoc týchto orgánov nezasahuje do právomoci Komisie v zmysle článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, stanovujúceho možné zastavenie konania pred týmito orgánmi v prospech Komisie.

77.

Toto rozdelenie právomocí pri uplatňovaní odvetvových pravidiel a všeobecnejších pravidiel týkajúcich sa hospodárskej súťaže bolo opakovane pripomenuté v rámci odvetvia telekomunikácií ( 40 ) alebo odvetvia leteckej dopravy ( 41 ) a zdá sa, že bolo prijaté aj pre odvetvie poštových služieb. ( 42 )

78.

Na základe toho regulačný orgán v zmysle článku 30 ods. 2 smernice 2001/14 má podľa mňa paralelné právomoci, ( 43 ) a nie výlučné právomoci na uplatňovanie pravidiel z odvetvia železničnej dopravy alebo všeobecných pravidiel týkajúcich sa hospodárskej súťaže, vrátane pravidiel o stanovení poplatkov.

79.

Je teda nesprávne, ako je uvedené v bode 84 rozsudku CTL Logistics, že občianskoprávne súdy rozhodujúce o návrhoch na vrátenie poplatkov nemôžu uplatňovať právnu úpravu v oblasti železničnej dopravy alebo iné ustanovenia bez toho, aby došlo k zásahu do právomocí regulačného orgánu z odvetvia železničnej dopravy. ( 44 )

80.

V oblasti hospodárskej súťaže je paralelná a doplňujúca právomoc regulačného orgánu a súdov členských štátov podporená článkom 6 nariadenia č. 1/2003 výslovne stanovujúcim, že vnútroštátne súdy majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy, teraz články 101 a 102 ZFEÚ. V rovnakom zmysle, prijatie smernice 2014/104/EÚ ( 45 ) vychádza z podobnej logiky účinného a decentralizovaného uplatňovania európskeho práva hospodárskej súťaže, ktoré prechádza aj vnútroštátnymi súdmi.

81.

V neposlednom rade samotné znenie smernice 2001/14 nenaznačuje žiaden úmysel európskeho normotvorcu priznať regulačnému orgánu pre železničné odvetvie výlučnú právomoc týkajúcu sa rozhodnutí o platnosti poplatkov.

82.

Článok 30 ods. 2 smernice 2001/14 stanovuje, že „žiadateľ má právo odvolať sa na regulačný orgán, ak sa domnieva, že sa s ním zaobchádzalo nespravodlivo, že bol diskriminovaný alebo iným spôsobom poškodený“ ( 46 ). Toto ustanovenie teda uvádza iba možnosť obrátiť sa na regulačný orgán. ( 47 )

83.

V porovnaní s ostatnými odvetviami treba tiež uviesť, že v odvetví komunikácií odôvodnenie 69 smernice 2018/1972 spresňuje, že v prípade sporu existuje „možnosť“ obrátiť sa na regulačný orgán.

84.

Z tohto preskúmania vyplýva, že regulačný orgán pre železničné odvetvie, tak ako je zavedený v smernici 2001/14 a neskôr v smernici 2012/34, nemá výlučné právomoci na rozhodovanie o platnosti železničných poplatkov.

85.

Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či v prípade, že existuje právomoc vnútroštátnych súdov rozhodovať o spore na základe článku 102 ZFEÚ nezávisle od regulačného orgánu, je tento súd aj tak povinný počkať na právoplatné rozhodnutie regulačného orgánu.

86.

Napriek prvkom odpovede, ktoré som uviedla vyššie a bez toho, aby som im odporovala, prerušenie konania o návrhu podanom na vnútroštátne súdy je možné, pokiaľ sa tieto súdy dozvedeli o paralelnom konaní pred regulačným orgánom, a to na účely zachovania užitočnosti tohto druhého konania. ( 48 )

87.

Za okolností, o aké ide vo veci samej, je však nesporné, že konanie pred regulačným orgánom trvalo už niekoľko rokov. ( 49 ) Je okrem toho pravdepodobné, ako, zdá sa, uvádza vnútroštátny súd, že toto konanie alebo uplatnenie prostriedkov nápravy proti prípadnému rozhodnutiu, ktoré by z neho vyplynulo, neskončia v blízkej budúcnosti.

88.

Za týchto okolností sa preto vnútroštátny súd, na ktorý bola priamo podaná žaloba smerujúca k uznaniu zneužívajúceho správania, musí pýtať, či prerušenie konania nebráni v zabezpečení práva navrhovateľa na rozhodnutie v jeho spore, ako aj jeho práva na náhradu škody, v primeranej lehote. ( 50 )

89.

V tomto prípade vždy a s cieľom zabrániť prekročeniu primeranej lehoty na prijatie rozhodnutia môže právo na účinnú súdnu ochranu vylúčiť, aby bolo súdne konanie prerušené, kým nadobudne právoplatnosť prípadné rozhodnutie regulačného orgánu a uplatnia sa dostupné opravné prostriedky.

90.

Na základe toho sa domnievam, že právo Únie neukladá žiadnu povinnosť vnútroštátnym súdom, na ktoré bol podaný návrh podľa článku 102 ZFEÚ, počkať na rozhodnutie regulačného orgánu. Domnievam sa tiež, že tieto súdy môžu rozhodnúť prerušiť konanie s cieľom počkať na toto rozhodnutie, pokiaľ to neohrozí práva účastníkov konania na účinnú súdnu ochranu.

91.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), takto: