1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi lotyšskou spoločnosťou SIA Sātiņi‑S a Dabas aizsardzības pārvalde (Úrad na ochranu životného prostredia, Lotyšsko).

2.

Tento návrh sa týka výkladu článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článkov 107 a 108 ZFEÚ, ako aj článku 3 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 717/2014 ( 2 ) a zaoberá sa otázkami, či platby za škody spôsobené na akvakultúre voľne žijúcim vtáctvom chráneným na území sústavy Natura 2000 podľa smernice 2009/147/ES ( 3 ) jednak môžu byť nižšie ako vzniknuté straty a jednak predstavujú štátnu pomoc, a ak áno, či patria do pôsobnosti nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu.

3.

Článok 17 Charty, nazvaný „Vlastnícke právo“, v odseku 1 stanovuje:

„1. Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

4.

Článok 51 Charty, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

2.   Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.“

5.

Článok 6 ods. 2 smernice 92/43/EHS ( 4 ) stanovuje:

„Členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.“

6.

Článok 4 ods. 4 smernice o vtáctve stanovuje:

„Čo sa týka ochrany oblastí uvedených vyššie v odsekoch 1 a 2, členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabránili znečisteniu alebo poškodzovaniu biotopov alebo akýmkoľvek rušivým vplyvom pôsobiacim na vtáctvo, pokiaľ by boli vážne vzhľadom na ciele tohto článku. Členské štáty sa takisto budú snažiť zabrániť znečisteniu alebo poškodzovaniu biotopov mimo týchto chránených území.“

7.

Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 7 a 9, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na vytvorenie všeobecného systému ochrany všetkých druhov vtáctva uvedených v článku 1, zakazujúce najmä:

8.

Článok 9 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení článkov 5 až 8, ak neexistuje iné uspokojivé riešenie, z nasledujúcich dôvodov:

9.

Odôvodnenie 15 nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu uvádza:

„Na účely transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a účinného monitorovania by sa toto nariadenie malo uplatňovať len na pomoc de minimis, pri ktorej je možné vopred presne vypočítať ekvivalent hrubého grantu bez akejkoľvek potreby vykonať posúdenie rizika (‚transparentná pomoc‘). Takýto presný výpočet sa môže urobiť napríklad v prípade grantov, bonifikácie úrokových sadzieb a obmedzených oslobodení od dane či iných nástrojov so stanovenou hornou hranicou, ktorá zaručuje, že nebude prekročený príslušný strop. Stanovenie hornej hranice znamená, že pokiaľ nie je známa alebo ešte nie je známa presná výška pomoci, členský štát musí vychádzať z predpokladu, že výška pomoci sa rovná hornej hranici, aby sa zabezpečilo, že viacero opatrení pomoci spolu nepresiahne strop stanovený v tomto nariadení, a aby sa dodržali pravidlá kumulácie.“

10.

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje na pomoc poskytnutú podnikom v sektore rybolovu a akvakultúry s výnimkou:

2.   Ak podnik pôsobí v sektore rybolovu a akvakultúry a zároveň pôsobí v jednom alebo vo viacerých zo sektorov alebo vykonáva iné činnosti, na ktoré sa vzťahuje nariadenie (EÚ) č. 1407/2013[ ( 6 )], potom sa uvedené nariadenie vzťahuje na pomoc poskytnutú v súvislosti so sektormi alebo činnosťami podliehajúcimi uvedenému nariadeniu za predpokladu, že príslušný členský štát vhodnými prostriedkami, napríklad oddelením činností alebo rozlíšením nákladov, zaručí, že na činnosti v sektore rybolovu a akvakultúry sa neposkytuje pomoc de minimis udelená v súlade s uvedeným nariadením.

3.   Ak podnik pôsobí v sektore rybolovu a akvakultúry a zároveň v prvovýrobe poľnohospodárskych výrobkov, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Komisie (EÚ) č. 1407/2013 [nariadenie Komisie (EÚ) č. 1408/2013 – neoficiálny preklad ( 7 )], potom sa toto nariadenie vzťahuje na pomoc poskytnutú v súvislosti so sektorom rybolovu a akvakultúry za predpokladu, že príslušný členský štát vhodnými prostriedkami, napríklad oddelením činností alebo rozlíšením nákladov, zaručí, že na prvovýrobu poľnohospodárskych výrobkov sa neposkytuje pomoc de minimis udelená v súlade s týmto nariadením.“

11.

Článok 3 nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu, nazvaný „Pomoc de minimis“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.   Opatrenia pomoci sa považujú za opatrenia, ktoré nespĺňajú všetky kritériá stanovené v článku 107 ods. 1 [ZFEÚ], a preto sú oslobodené od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 [ZFEÚ] v prípade, že spĺňajú podmienky stanovené v tomto nariadení.

2.   Celková výška pomoci de minimis, ktorú členský štát poskytuje jedinému podniku v sektore rybolovu a akvakultúry, nesmie presiahnuť 30000 [eur] v priebehu obdobia troch fiškálnych rokov.

3.   Kumulatívna výška pomoci de minimis, ktorú členský štát poskytuje podnikom v sektore rybolovu a akvakultúry v období troch fiškálnych rokov, nesmie presiahnuť vnútroštátnu hornú hranicu stanovenú v prílohe.“

12.

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Výpočet ekvivalentu hrubého grantu“, stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje iba na pomoc, pri ktorej je možné vopred presne vypočítať ekvivalent hrubého grantu pomoci bez akejkoľvek potreby vykonať posúdenie rizika (‚transparentná pomoc‘).

2.   Pomoc vo forme grantov alebo bonifikácie úrokových sadzieb sa považuje za transparentnú pomoc de minimis.

…

7.   Pomoc vo forme iných nástrojov sa pokladá za transparentnú pomoc de minimis, ak nástroj stanovuje hornú hranicu, ktorá zabezpečuje, že nebude prekročený príslušný strop.“

13.

§ 4 sugu un biotopu aizsardzības likums (zákon o ochrane druhov a biotopov) zo 16. marca 2000 ( 8 ), nazvaný „Právomoci vlády“, v bode 6 stanovuje:

„Vláda stanoví:

…

14.

§ 10 tohto zákona, nazvaný „Právo vlastníkov alebo užívateľov pôdy na kompenzáciu“, stanovuje:

„1.   Vlastníci alebo užívatelia pôdy majú nárok na kompenzáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu stanovených na tento účel za vážne škody spôsobené sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov, pokiaľ prijali potrebné ochranné opatrenia a na základe svojich vedomostí, schopností a praktických zručností zaviedli ekologické metódy na zabránenie alebo zníženie škôd. Vlastníci alebo užívatelia pôdy nemajú nárok na kompenzáciu, ak so zlým úmyslom prispeli ku vzniku škody alebo k zvýšeniu jej výšky s cieľom získať kompenzáciu.

…

3.   Kompenzácia za vážne škody spôsobené sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov sa nevyplatí, ak vlastník alebo užívateľ pôdy získal iné platby od štátu, miestnej samosprávy alebo Európskej únie, ktoré boli poskytnuté priamo alebo nepriamo za rovnaké obmedzenia hospodárskej činnosti alebo za rovnaké škody spôsobené sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov a v súvislosti s ktorými je kompenzácia stanovená v právnych ustanoveniach, alebo ak žiadateľ získa pomoc podľa [nariadenia č. 508/2014].“

15.

§ 5 lauksaimniecības un lauku attīstības likums (zákon o poľnohospodárstve a rozvoji vidieka) zo 7. apríla 2004 ( 9 ), nazvaný „Štátna pomoc a pomoc Európskej únie“, v odseku 7 stanovuje:

„Vláda stanoví pravidlá riadenia a kontroly štátnej pomoci a pomoci Európskej únie pre poľnohospodárstvo, ako aj štátnej pomoci a pomoci Európskej únie pre rozvoj vidieka a rybolov.“

16.

Ministru kabineta noteikumi Nr. 558 „De minimis atbalsta uzskaites un piešķiršanas kārtība zvejniecības un akvakultūras nozarē“ (nariadenie vlády č. 558 o pravidlách účtovania a poskytovania pomoci de minimis v sektore rybolovu a akvakultúry) z 29. septembra 2015 ( 10 ) znie takto:

„1. Toto nariadenie stanovuje pravidlá účtovania a poskytovania pomoci de minimis v sektore rybolovu a akvakultúry v súlade s nariadením [o pomoci de minimis v sektore rybolovu].

2. Na účely získania pomoci de minimis v súlade s podmienkami stanovenými v článkoch 3, 4 a 5 nariadenia [o pomoci de minimis v sektore rybolovu] musí žiadateľ o pomoc predložiť poskytovateľovi pomoci žiadosť o pomoc de minimis (príloha 1) (ďalej len ‚žiadosť‘). V žiadosti sa uvedie pomoc de minimis, ktorú žiadateľ získal v príslušnom roku a v dvoch predchádzajúcich fiškálnych rokoch, ako aj navrhovaná pomoc de minimis, bez ohľadu na spôsob, akým sa pomoc poskytuje a kto ju poskytuje. V prípade kumulácie pomoci de minimis žiadateľ o pomoc poskytne tiež informácie o inej pomoci získanej pre daný projekt na základe rovnakých oprávnených nákladov. Pri poskytovaní informácií o pomoci de minimis a inej plánovanej štátnej pomoci musí žiadateľ o pomoc uviesť tie pomoci, o ktoré požiadal, ale o ktorých poskytovateľ pomoci ešte nerozhodol. Ak žiadateľ o pomoc de minimis nikdy predtým nezískal takýto druh pomoci, uvedie vo svojej žiadosti relevantné informácie.

…“

17.

Ministru kabineta noteikumi Nr. 353 „Kārtība, kādā zemes īpašniekiem vai lietotājiem nosakāmi to zaudējumu apmēri, kas saistīti ar īpaši aizsargājamo nemedījamo sugu un migrējošo sugu dzīvnieku nodarītajiem būtiskiem postījumiem, un minimālās aizsardzības pasākumu prasības postījumu novēršanai“ (nariadenie vlády č. 353 o postupe na určenie výšky strát, ktoré vznikli vlastníkom alebo užívateľom pôdy v dôsledku vážnych škôd spôsobených sťahovavými druhmi živočíchov a osobitne chránenými nelovnými druhmi živočíchov, a o minimálnych požiadavkách, ktoré musia spĺňať ochranné opatrenia na predchádzanie škodám) zo 7. júna 2016 ( 11 ) stanovuje:

„1. Toto nariadenie stanovuje:

…

39. Správny orgán musí pri prijímaní rozhodnutia o poskytnutí kompenzácie splniť nasledujúce požiadavky:

40. Do dvoch mesiacov od stanovenia výšky strát [príslušný] úradník prijme buď rozhodnutie o poskytnutí kompenzácie, v ktorom sa stanoví výška kompenzácie, alebo rozhodnutie o zamietnutí.“

18.

V roku 2002 Sātiņi‑S kúpila 600,7 hektárov rybníkov v prírodnej rezervácii sústavy Natura 2000 v Lotyšsku.

19.

V roku 2017 Sātiņi‑S podala na Dabas aizsardzības pārvalde (Úrad na ochranu životného prostredia) žiadosť o vyplatenie kompenzácie za škody spôsobené na akvakultúre vtáctvom a inými chránenými živočíchmi. Tento úrad zamietol uvedenú žiadosť z dôvodu, že spoločnosti Sātiņi‑S už bola poskytnutá pomoc de minimis vo výške 30000 eur za obdobie troch fiškálnych rokov.

20.

Sātiņi‑S podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na príslušný súd, pričom tvrdila, že kompenzácia za škody spôsobené na akvakultúre chránenými živočíchmi svojou kompenzačnou povahou nepredstavuje štátnu pomoc. Keďže táto žaloba bola zamietnutá tak v prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom konaní, Sātiņi‑S podala kasačný opravný prostriedok na Augstākā tiesa (Najvyšší súd, Lotyšsko), ktorý rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

Písomné pripomienky predložili Sātiņi‑S, lotyšská a írska vláda, ako aj Európska komisia.

22.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. júna 2021, predniesli svoje ústne pripomienky lotyšská, írska a holandská vláda, ako aj Komisia.

23.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby kompenzácia poskytnutá členským štátom za straty spôsobené na akvakultúre na území sústavy Natura 2000 vtáctvom chráneným podľa smernice o vtáctve (ďalej len „sporná kompenzácia“) bola nižšia ako straty skutočne vzniknuté dotknutému podniku.

24.

Tento súd uvádza, že kompenzácia za obmedzenie vlastníckeho práva v súlade s článkom 17 ods. 1 Charty musí byť skutočná a účinná, zatiaľ čo v prejednávanej veci sa výška spornej kompenzácie vypočítava najmä s ohľadom na plochu rybníkov a nezohľadňuje počet rýb zožratých chráneným vtáctvom, takže nepokrýva všetky skutočne vzniknuté straty. Dodáva, že smernica o vtáctve umožňuje členským štátom odchýliť sa od ustanovení tejto smernice, aby zabránili závažným škodám na chove rýb.

25.

Sātiņi‑S tvrdí, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy je nútená znášať 88 % svojich strát, čo znižuje jej konkurencieschopnosť, a že malé akvakultúrne podniky nachádzajúce sa mimo sústavy Natura 2000 majú 100 % krytie vzniknutých strát, čím vzniká nekalá súťaž.

26.

Lotyšská a írska vláda tvrdia, že členský štát nemá nijakú povinnosť kompenzovať všetky škody spôsobené chráneným vtáctvom na akvakultúre na území sústavy Natura 2000. Záväzky vyplývajúce zo smernice o vtáctve a smernice o biotopoch nepredstavujú zbavenie vlastníckeho práva, ale skôr kontrolu jeho užívania. Obmedzenie vlastníckeho práva v prejednávanej veci vyplýva zo smernice o vtáctve a sleduje cieľ všeobecného záujmu, konkrétne záujmu na ochrane životného prostredia. Okrem toho táto smernica nestanovuje nijakú kompenzáciu. Lotyšská vláda okrem toho spresňuje, že výška kompenzovaných strát sa vypočítava podľa vzorca, ktorý nepokrýva nevyhnutne všetky vzniknuté straty, a poznamenáva, že lotyšský zákonodarca pristúpi v tomto zmysle k revízii postupu výpočtu spornej kompenzácie a nové kompenzačné opatrenie bude oznámené Komisii ako štátna pomoc.

27.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor neodpovedal na prvú prejudiciálnu otázku z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora podľa článku 51 ods. 1 Charty. Vyplatenie spornej kompenzácie totiž nepredstavuje vykonanie práva Únie v zmysle tohto ustanovenia, keďže ani smernica o vtáctve, ani smernica o biotopoch nestanovujú kompenzáciu za škody spôsobené pri ich vykonávaní na súkromnom majetku, najmä na rybníkoch akvakultúry. Právo Únie stanovuje len možnosť poskytnúť štátnu pomoc v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) ( 13 ), Európskeho námorného a rybárskeho fond (ENRF) ( 14 ) alebo usmernení Európskej únie o štátnej pomoci v odvetviach poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a vo vidieckych oblastiach na roky 2014 až 2020 ( 15 ) a usmernení k preskúmaniu štátnej pomoci pre odvetvie rybolovu a akvakultúry ( 16 ).

28.

Hneď na úvod uvádzam, že podľa článku 51 ods. 1 Charty, ktorý upravuje jej pôsobnosť, sú ustanovenia Charty určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku EÚ majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nemožno ich uplatniť mimo týchto situácií. Pokiaľ právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť. ( 17 )

29.

Smernica o vtáctve a smernica o biotopoch pritom neobsahujú nijaké ustanovenie, ktorého cieľom je zaviesť mechanizmus kompenzácie za škody spôsobené jednotlivcom opatreniami na vykonanie týchto smerníc. Okrem toho sa domnievam, že článok 9 smernice o vtáctve, na ktorý poukázal vnútroštátny súd a ktorý stanovuje, že členské štáty môžu udeliť výnimku z požiadaviek tejto smernice okrem iného preto, aby sa zabránilo závažným škodám na chove rýb, nemôže založiť právo na kompenzáciu. Súdny dvor už v tomto zmysle rozhodol, že aj keď sa normotvorca Únie môže v niektorých oblastiach, v ktorých disponuje širokou mierou voľnej úvahy, akou je poľnohospodárska politika, domnievať, že je potrebné poskytnúť kompenzáciu, z tohto konštatovania nemožno vyvodiť, že by v práve Únie existovala všeobecná zásada, ktorá by stanovovala poskytnutie kompenzácie za každých okolností. ( 18 )

30.

Z toho vyplýva, že keďže povinnosť náhrady škody nemôže byť založená na práve Únie, vnútroštátne opatrenie stanovujúce, že dotknutý členský štát vyplatí čo i len čiastočnú kompenzáciu za škody spôsobené na akvakultúre na území sústavy Natura 2000 vtáctvom chráneným podľa smernice o vtáctve, nepatrí do pôsobnosti práva Únie, ale výlučne do rámca voľby vnútroštátneho zákonodarcu. V rámci prejudiciálneho konania upraveného v článku 267 ZFEÚ pritom Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať výklad ustanovení vnútroštátneho práva ani rozhodnúť, či je výklad tohto práva zo strany vnútroštátneho súdu správny. ( 19 )

31.

V dôsledku toho sa domnievam, že za okolností prejednávanej veci vyplatenie spornej kompenzácie za obmedzenie vlastníckeho práva zaručeného článkom 17 Charty nepredstavuje vykonanie práva Únie v zmysle jej článku 51 ods. 1 Charty.

32.

Preto navrhujem odpovedať vnútroštátnemu súdu tak, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku.

33.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sporná kompenzácia predstavuje štátnu pomoc.

34.

Tento súd má pochybnosti o tom, že vyplácanie kompenzácií poskytovaných z dôvodu plnenia verejnoprávnych záväzkov, ktoré vyplývajú zo smernice o vtáctve, predstavuje štátnu pomoc. Domnieva sa, že tieto platby predstavujú skôr náhradu za vzniknuté straty v zmysle článku 17 ods. 1 Charty.

35.

Lotyšská vláda a Komisia tvrdia, že sporná kompenzácia predstavuje štátnu pomoc. Osobitne poznamenávajú, že obmedzenia vyplývajúce z právnej úpravy Únie a najmä zákonná povinnosť chrániť voľne žijúce živočíchy a strpieť škody, ktoré môžu spôsobiť, predstavujú obvyklé podnikateľské riziko pre podnikateľa v oblasti akvakultúry a že prostredníctvom spornej kompenzácie členský štát znižuje zaťaženie obvykle zaťažujúce niektoré hospodárske subjekty. Okrem toho sporná kompenzácia nezodpovedá žiadnej zo situácií, na ktoré poukázala Komisia, v ktorých judikatúra Súdneho dvora vylúčila existenciu výhody, ale naopak zodpovedá typológii pomoci poskytovanej v súlade s usmerneniami v odvetviach poľnohospodárstva a lesného hospodárstva alebo s usmerneniami pre odvetvie rybolovu a akvakultúry.

36.

Írska vláda naopak tvrdí, že sporná kompenzácia predstavuje kompenzáciu za vzniknutú škodu alebo kompenzáciu za službu vo verejnom záujme vykonávanú vlastníkom chránenej lokality, ktorému je zverená dodatočná environmentálna zodpovednosť, a teda neposkytuje výhodu v zmysle článku 107 ZFEÚ, ktorá by mohla predstavovať štátnu pomoc. Okrem toho táto kompenzácia nie je ani selektívna, keďže príjemcovia sa nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou osôb, ktorých lokality neboli označené za chránené lokality. Holandská vláda, ktorá sa zúčastnila pojednávania, tiež tvrdila, že vo veci samej nejde o štátnu pomoc, keďže členský štát je na základe článku 17 ods. 1 Charty povinný vyplatiť kompenzáciu za škody spôsobené dodržiavaním určitých verejnoprávnych záväzkov podľa smerníc o vtáctve a o biotopoch, ktoré vedú k neprimeranému a nadmernému zaťaženiu pre vlastníka.

37.

Na úvod uvádzam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora kvalifikácia vnútroštátneho opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo o zásah zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže. ( 20 ) Okrem toho pojem „štátna pomoc“ je objektívnym právnym pojmom. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ nerozlišuje štátne zásahy podľa príčin alebo cieľov, ale vymedzuje ich na základe ich účinkov. ( 21 )

38.

Otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka najmä toho, či sporná kompenzácia poskytuje vzhľadom na svoju údajne kompenzačnú povahu svojmu príjemcovi výhodu.

39.

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že za štátnu pomoc sa považujú zásahy, ktoré akoukoľvek formou môžu priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky, alebo ktoré je nutné považovať za opatrenia predstavujúce hospodársku výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za obvyklých trhových podmienok nezískal. ( 22 ) Za štátnu pomoc sa tak predovšetkým považujú zásahy, ktoré znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré, hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú z toho dôvodu rovnakú povahu a rovnaké účinky. ( 23 ) V tejto súvislosti pojem zaťaženie, ktoré za bežných okolností znáša rozpočet podniku, zahŕňa najmä dodatočné náklady, ktoré musia podniky znášať z dôvodu povinností, ktoré sú zákonného, regulačného alebo zmluvného pôvodu, ktoré sa uplatňujú na hospodársku činnosť. ( 24 )

40.

Z toho vyplýva, že existencia výhody nie je spochybnená údajnou „kompenzačnou“ povahou opatrenia, ktorého cieľom je napraviť straty vzniknuté hospodárskemu subjektu v dôsledku uplatnenia povinnosti vyplývajúcej z právnej úpravy Únie alebo kompenzovať škody spôsobené prírodnými javmi súvisiacimi s bežnými podmienkami výkonu predmetnej hospodárskej činnosti.

41.

Na jednej strane totiž náklady spojené s dodržiavaním záväzných pravidiel určených na ochranu životného prostredia predstavujú bežné prevádzkové náklady podniku pôsobiaceho v sektore akvakultúry. ( 25 ) V dôsledku toho opatrenia na kompenzáciu týchto nákladov predstavujú zásahy, ktoré znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a musia sa považovať za hospodársku výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za obvyklých trhových podmienok nezískal.

42.

Na druhej strane zo samotného znenia článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ vyplýva, že pomoc určená na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo mimoriadnymi udalosťami je zlučiteľná s vnútorným trhom. Z toho vyplýva, že podľa Zmluvy o FEÚ sa tieto druhy opatrení, hoci majú „kompenzačný“ cieľ, považujú za štátnu pomoc v zmysle odseku 1 tohto článku. Platí to o to viac v prípade škôd spôsobených úplne bežnými a predvídateľnými prírodnými javmi, ako je prelet voľne žijúceho vtáctva. Navyše, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, opatrenia určené na kompenzáciu škôd spôsobených chránenými živočíchmi, ktoré sú v odvetví poľnohospodárstva, rybolovu a akvakultúry veľmi časté, sa pravidelne kvalifikujú ako „štátna pomoc“ a podliehajú preskúmaniu zlučiteľnosti v zmysle usmernení v odvetviach poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ( 26 ) alebo usmernení pre odvetvie rybolovu a akvakultúry.

43.

Okrem toho sporná kompenzácia nepatrí medzi prípady, v ktorých Súdny dvor rozhodol, že štátne príspevky majú právnu povahu podstatne odlišnú od povahy pomoci, a teda vylúčil, že predstavujú výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá by mohla byť štátnou pomocou.

44.

V prvom rade totiž skutočnosť, ktorú zdôraznil vnútroštátny súd, že sporná kompenzácia bola poskytnutá na základe smerníc o vtáctve a o biotopoch, ani za predpokladu jej preukázania nedokazuje, že táto kompenzácia spĺňa podmienky stanovené judikatúrou „Altmark“ ( 27 ), podľa ktorých opatrenie v prospech podniku povereného záväzkami služby vo verejnom záujme nepredstavuje „výhodu“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá by mohla byť štátnou pomocou.

45.

V tejto súvislosti po prvé samotná skutočnosť, že záväzky štátu týkajúce sa územia sústavy Natura 2000 sú uložené podľa práva Únie, konkrétne smernice o vtáctve, sama osebe nestačí na preukázanie, že Sātiņi‑S bola poverená plnením záväzkov služby vo verejnom záujme jasne definovaných v zmysle prvej zo štyroch kumulatívnych podmienok stanovených touto judikatúrou. ( 28 ) Naopak, lotyšské orgány v priebehu správneho konania a lotyšská vláda v konaní pred Súdnym dvorom vôbec nekvalifikovali spornú kompenzáciu ako kompenzáciu nákladov verejnej služby, ale kvalifikovali ju ako pomoc (de minimis).

46.

Po druhé zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že sú splnené ostatné podmienky stanovené touto judikatúrou. Naopak, aj keď overenie ich splnenia v prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, prima facie sa domnievam, že uvedené podmienky nie sú splnené. ( 29 )

47.

Ďalej je pravda, že v rozsudku Asteris a i./Grécko a EHS ( 30 ) Súdny dvor konštatoval, že náhrada škody, ktorú budú vnútroštátne orgány povinné zaplatiť podnikom ako kompenzáciu za škodu, ktorú im spôsobili, nepredstavuje „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Spresnil, že verejná pomoc, ktorá je opatrením verejného orgánu zvýhodňujúcim niektoré podniky alebo výrobky, má úplne inú právnu povahu ako náhrada škody, ktorú sú vnútroštátne orgány povinné prípadne zaplatiť jednotlivcom ako náhradu za ujmu, ktorú im spôsobili, pričom uvedená náhrada škody nepredstavuje pomoc v zmysle článkov 107 a 108 ZFEÚ.

48.

Ja sa však domnievam, že výklad podaný v rozsudku z 27. septembra 1988, Asteris a i./Grécko a EHS (106/87 až 120/87, EU:C:1988:457), nie je vo veci samej relevantný, keďže prejednávaná vec sa netýka súm dlžných alebo zaplatených na základe mimozmluvnej zodpovednosti dotknutého členského štátu, ale kompenzácie nákladov – vyplývajúcich z regulačných povinností alebo prírodných javov – ktoré znášajú najmä dotknuté podniky v rámci svojej hospodárskej činnosti. ( 31 )

49.

Napokon, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, je zrejmé, že sporná kompenzácia nie je prípadom vrátenia neoprávnene vybratých poplatkov ( 32 ) ani prípadom vyplatenia náhrady za vyvlastnenie. ( 33 ) V týchto dvoch prípadoch bol členský štát povinný vrátiť neoprávnene vybraté poplatky alebo vyplatiť protihodnotu za nehnuteľnosť, ktorá bola vlastníkovi vyvlastnená. Na rozdiel od spornej kompenzácie sa platby týkali nákladov, ktoré nemožno kvalifikovať ako náklady, ktoré za obvyklých trhových podmienok zaťažujú rozpočet podniku v zmysle judikatúry citovanej v bode 39 vyššie.

50.

Preto, hoci v zásade nemožno vylúčiť, že v iných osobitných situáciách by sa kompenzácia za výnimočné zaťaženie v porovnaní s obvyklými trhovými podmienkami mohla nepovažovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ( 34 ) v prejednávanej veci to tak nie je.

51.

Navrhujem teda odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že sporná kompenzácia predstavuje „výhodu“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá môže byť štátnou pomocou, pokiaľ sú splnené ostatné stanovené podmienky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. ( 35 )

52.

Svojou treťou a poslednou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má v prípade, ak sporná kompenzácia predstavuje štátnu pomoc, uplatniť horná hranica pomoci de minimis stanovená v článku 3 ods. 2 nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu.

53.

Podľa tohto súdu z článku 1 tohto nariadenia v spojení s jeho odôvodnením 15 vyplýva, že uvedené nariadenie sa prima facie neuplatňuje na túto kompenzáciu.

54.

Lotyšská vláda a Komisia sa domnievajú, že sporná kompenzácia patrí do pôsobnosti nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu vzhľadom na skutočnosť, že Lotyšská republika sa rozhodla uplatňovať toto nariadenie.

55.

Na účely poskytnutia odpovede na položenú otázku považujem za užitočné rozlišovať medzi uplatniteľnosťou nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu na situáciu, o akú ide v prejednávanej veci, na jednej strane a konkrétnym uplatňovaním tohto nariadenia lotyšskými orgánmi na druhej strane.

56.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, domnievam sa, že v prípade, ak sporná kompenzácia predstavuje „štátnu pomoc“, nariadenie o pomoci de minimis v sektore rybolovu je uplatniteľné, keďže v prejednávanej veci sa neuplatňuje žiadna z výnimiek z pôsobnosti tohto nariadenia uvedených v jeho článku 1.

57.

Okrem toho odôvodnenie 15 nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu, na ktoré poukázal vnútroštátny súd, a článok 4 tohto nariadenia predovšetkým spresňujú, že uvedené nariadenie sa vzťahuje iba na pomoc, pri ktorej je možné vopred presne vypočítať ekvivalent hrubého grantu pomoci bez akejkoľvek potreby vykonať posúdenie rizika („transparentná pomoc“), akou sú napríklad granty. Vzhľadom na to, že sporná kompenzácia spočíva v kompenzácii ex post, v podstate zodpovedá grantu, keďže umožňuje vopred presne vypočítať ekvivalent hrubého grantu. Podľa môjho názoru teda predstavuje „transparentnú pomoc“ v zmysle tohto istého nariadenia.

58.

Pokiaľ ide o druhý aspekt, zdôrazňujem, že keď je nariadenie o pomoci de minimis v sektore rybolovu uplatniteľné, členský štát môže buď oznámiť spornú kompenzáciu Komisii na účely jej schválenia ako pomoci zlučiteľnej s vnútorným trhom, alebo ju len kvalifikovať ako pomoc de minimis. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci mohli lotyšské orgány legitímne kvalifikovať túto kompenzáciu ako pomoc de minimis.

59.

Preto navrhujem odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že členský štát môže uplatniť hornú hranicu pomoci de minimis uvedenú v článku 3 ods. 2 nariadenia o pomoci de minimis v sektore rybolovu na platby za škody spôsobené na akvakultúre na území sústavy Natura 2000 voľne žijúcim vtáctvom chráneným podľa smernice o vtáctve.

60.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Augstākā tiesa (Najvyšší súd, Lotyšsko), takto: