1

Žalobkyne, spoločnosti Tempus Energy Germany GmbH a T Energy Sweden AB (ďalej len spoločne „Tempus“), predávajú technológiu riadenia spotreby elektriny, inými slovami „riadenie v oblasti dopytu“, jednotlivcom a podnikateľom, najmä na trhoch s elektrickou energiou Spolkovej republiky Nemecko a Švédskeho kráľovstva.

2

Cieľom ponuky spoločnosti Tempus adresovanej jej zákazníkom je priniesť zníženie nákladov v dodávateľskom reťazci v oblasti elektriny prostredníctvom kombinácie technológie riadenia v oblasti dopytu so službami ponúkanými dodávateľom elektrickej energie. Tempus predáva elektrinu a pomáha svojim zákazníkom presunúť ich spotrebu elektriny, na ktorú sa nevzťahujú žiadne požiadavky z hľadiska času, na dobu, počas ktorej sú veľkoobchodné ceny nízke, a to buď z dôvodu, že dopyt je nízky, alebo preto, že elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov je dostatok, a teda je lacnejšia.

3

Svojou žalobou Tempus navrhuje zrušenie rozhodnutia Európskej komisie C(2018) 601 final zo 7. februára 2018 o nevznesení námietok voči schéme pomoci týkajúcej sa kapacitného mechanizmu v Poľsku (ďalej len „schéma pomoci“), ktorá pre poskytovateľov kapacity stanovuje ročnú platbu vo výške štyroch miliárd poľských zlotých (PLN) rozloženú na obdobie desiatich rokov, z dôvodu, že uvedená schéma je zlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ [štátna pomoc SA.46100 (2017/N)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

[omissis]

10

Schéma pomoci zavádza mechanizmus alebo trh s kapacitou, ktorý je určený na pokrytie očakávaného rozdielu medzi dopytom a kapacitou, a teda na zabezpečenie trvalo udržateľného zásobovania na trhu s elektrickou energiou v Poľsku, vzhľadom na odhad poľských orgánov, podľa ktorého tento trh môže dosiahnuť kritickú úroveň primeranosti zdrojov alebo výrobných kapacít v roku 2020. Podľa týchto orgánov sa z dôvodu rozsiahleho programu postupného odstavovania a používania ako rezerv bývalých výrobných jednotiek do roku 2020 očakáva nedostatok kapacity, ktorý samotné trhové sily nemôžu vyplniť, čo je opísané ako „problém nedostatku príjmov“ (body 6 až 8 napadnutého rozhodnutia). Na preukázanie tohto zlyhania trhu sa poľské orgány opierali najmä o údaje a strednodobé prognózy PSE týkajúce sa primeranosti kapacít (ďalej len „hodnotenie primeranosti kapacít PSE“), ktoré pre roky 2020, 2025 a 2030 v podstate predpokladali výpadok zaťaženia vyšší ako štandard spoľahlivosti vo výške troch hodín výpadku zaťaženia za rok (ďalej len „predmetný štandard spoľahlivosti“), ktorá má zabezpečiť úroveň bezpečnosti systému na 99,97 % (bod 31 napadnutého rozhodnutia). Údaje z tohto hodnotenia boli postúpené Európskej sieti prevádzkovateľov prenosových sústav pre elektrinu (ďalej len „ENTSO pre elektrinu“) na účely vypracovania jej správy z roku 2017 s názvom „Mid‑term Adequacy Forecast (MAF) 2017“ (ďalej len „správa MAF 2017“) a prognózy PSE boli predmetom nezávislého auditu vykonaného poradenskou spoločnosťou (body 9 až 13 napadnutého rozhodnutia). Ako vyplýva z bodov 15 a 16 napadnutého rozhodnutia, poľské orgány sa zaviazali zlepšiť cenové signály počas období nedostatku prostredníctvom série opatrení, vrátane ubezpečenia, že od 1. januára 2021 budú prevádzkovatelia v oblasti riadenia dopytu oprávnení zúčastňovať sa na veľkoobchodných trhoch s elektrickou energiou a na vyrovnávacom trhu rovnocenným spôsobom ako ostatní účastníci trhu [bod 16 písm. f) napadnutého rozhodnutia].

11

Riadenie trhu s kapacitou vykonáva PSE, ktorej jednou z hlavných úloh je organizovanie centralizovaných aukcií na poskytovanie požadovanej kapacity. Tieto aukcie sú v zásade prístupné výrobcom, prevádzkovateľom v oblasti riadenia dopytu a existujúcim a novým prevádzkovateľom v oblasti uskladnenia so sídlom v Poľsku alebo v zóne kontroly susedných európskych PPS (bod 4 napadnutého rozhodnutia). Vybraní dodávatelia dostanú pevnú platbu počas platnosti dohody o pridelení kapacity (ďalej len „platby za kapacitu“) za záväzok dodávať na žiadosť PSE kapacitu, ak je sieť vystavená napätiu (ďalej len „záväzok dodávať kapacitu“). Ak sa nedodá objem energie zodpovedajúci ich záväzkom dodávať kapacitu, vystavia sa dotknutí dodávatelia finančnej penalizácii. Platby za kapacitu sú financované z poplatku za dodávky elektriny (ďalej len „poplatok za kapacitu“) vyberaným od konečného spotrebiteľa na základe ročnej spotreby elektrickej energie alebo počas „vybratých hodín dňa“.

[omissis]

13

Poľský kapacitný mechanizmus zaviedol Ustawa o rynku mocy (poľský zákon o trhu s kapacitou z 8. decembra 2017, ďalej len „zákon“) (Dz. U. z roku 2018, položka 9), ktorý nadobudol účinnosť 18. januára 2018. Na základe článku 34 tohto zákona prijal poľský minister sieťových odvetví vykonávacie nariadenia, ktoré spresňujú ustanovenia upravujúce fungovanie trhu s kapacitou. Dňa 30. marca 2018 predseda Urzęd Regulacji Energetyki (poľský úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Poľsko) schválil tieto vykonávacie nariadenia. Dňa 24. augusta 2018 prijal poľský minister sieťových odvetví vykonávací dekrét týkajúci sa parametrov aukcií na obdobie dodávok medzi 2021 a 2023.

14

Zákon má za cieľ zaručiť spotrebiteľom bezpečnosť zásobovania elektrickou energiou v strednodobom a dlhodobom horizonte, za čo najmenšie náklady a nediskriminačným a trvalým spôsobom (článok 1 ods. 2). Cieľom poľského trhu s kapacitou je vytvoriť a dojednávať povinnosti týkajúce sa kapacity, teda povinnosť prevádzkovateľa zabezpečiť poskytovanie kapacity počas období dodávok, ako aj ich skutočné poskytnutie počas období naliehavosti. Tieto kapacity sa môžu dať k dispozícii buď pri výrobe a dodávaní elektrickej energie, alebo v prípade riadenia dopytu pri znížení odberu v období namáhania siete. Aukciám, pri ktorých sa ukladajú povinnosti týkajúce sa kapacity, predchádza konanie o registrácii a certifikácii (články 11 až 28 zákona; body 20 až 26 napadnutého rozhodnutia) s osobitosťami týkajúcimi sa certifikácie subjektov riadenia v oblasti dopytu (body 27 a 28 napadnutého rozhodnutia). Poskytovatelia kapacity sa zúčastňujú na poľských aukciách a trhu s kapacitou vo forme jednotiek na trhu s kapacitou (ďalej len „CMU“), ktoré môžu byť najmä CMU v oblasti výroby alebo riadenia dopytu a môžu pozostávať z jednej alebo viacerých fyzických jednotiek združených v tej istej skupine, aby reagovali na výzvu na predkladanie ponúk (článok 16 zákona; bod 17 napadnutého rozhodnutia). Na to, aby mohli byť ako CMU oprávnené, fyzické výrobné jednotky alebo riadiace jednotky odberu vrátane zahraničných musia dosiahnuť minimálny limit kapacity (čistý) vo výške 2 megawattov (MW) [článok 16 ods. 1 body 1, 2, 5 a 6 zákona]. Pre skupiny fyzických výrobných alebo riadiacich jednotiek odberu, vrátane zahraničných, maximálna kapacita je 50 MW a každá z fyzických jednotiek nesmie prekročiť maximálnu kapacitu (čistú) vo výške 10 MW [článok 16 ods. 1 body 3, 4, 7 a 8 zákona].

[omissis]

35

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 40 štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom podľa článku 53 tohto štatútu návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania môže obsahovať iba návrhy podporujúce jedného z účastníkov konania vo veci samej. Okrem toho podľa článku 142 ods. 3 rokovacieho poriadku vedľajší účastník konania musí prijať spor v stave, v akom sa nachádza v čase jeho vstupu do konania. Hoci tieto ustanovenia nebránia tomu, aby vedľajší účastník konania predložil nové tvrdenia alebo tvrdenia odlišné od tvrdení hlavného účastníka konania, ktorého podporuje, tieto tvrdenia nemôžu meniť rámec sporu (pozri rozsudok z 20. marca 2013, Andersen/Komisia, T‑92/11, neuverejnený, EU:T:2013:143, bod 31 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 20. júna 2019, a&o hostel and hotel Berlin/Komisia, T‑578/17, neuverejnený, EU:T:2019:437, bod 36 a citovanú judikatúru).

36

Je pravda, že Súdny dvor ešte nerozhodol o otázke, či vedľajší účastník konania môže namietať neprípustnosť žaloby, ak hlavný účastník konania tak neurobil a či takáto námietka presahuje rámec sporu stanovený návrhmi hlavného účastníka konania alebo nie (rozsudky z 10. novembra 2016, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia, C‑449/14 P, EU:C:2016:848, bod 121, a zo 4. júna 2020, Maďarsko/Komisia, C‑456/18, EU:C:2020:C:421, body 22 až 24). Vzhľadom však na to, že neprípustnosť je súčasťou prekážok konania z dôvodu verejného záujmu, Všeobecný súd je v každom prípade povinný ju preskúmať ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2016, Magic Mountain Kletterhallen a i./Komisia, T‑162/13, neuverejnený, EU:T:2016:341, bod 38 a citovanú judikatúru, a z 20. júna 2019, a&o hostel and hotel Berlin/Komisia, T‑578/17, neuverejnený, EU:T:2019:437, bod 36 a citovanú judikatúru).

37

Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia Poľská republika, PGE a Enspirion, Tempus predstavuje „príslušnú stranu“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ alebo „zainteresovanú stranu“ v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia 2015/1589. Žaloba, vrátane všetkých žalobných dôvodov a výhrad uvedených na jej podporu s cieľom preukázať, že Komisia mala mať vážne pochybnosti alebo ťažkosti, ktoré by ju zaväzovali začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ, je teda prípustná v rozsahu, v akom je jej predmetom ochrana procesných práv, ktoré má Tempus na základe tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, EU:C:2011:341, body 59 a 63 až 65 a citovanú judikatúru; z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:T:2020:637, bod 81, a z 20. júna 2019, a&o hostel and hotel Berlin/Komisia, T‑578/17, neuverejnený, EU:T:2019:437, body 45, 46 a 49).

38

Článok 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 totiž vymedzuje pojem „zainteresovaná strana“, ktorý je synonymom pojmu „príslušná strana“ podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, najmä ako „akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia“. Použitie výrazu „najmä“ naznačuje, že toto ustanovenie obsahuje len demonštratívny výpočet osôb, ktoré možno kvalifikovať ako zainteresované strany, takže tento pojem odkazuje na neurčitý okruh adresátov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, EU:C:1984:345, bod 16; z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, EU:C:2011:341, bod 63, a z 13. júna 2019, Copebi, C‑505/18, EU:C:2019:500, bod 34).

39

Vzhľadom na toto vymedzenie súd Únie vyložil pojem zainteresovaná strana široko. Z judikatúry tak vyplýva, že článok 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 nevylučuje, aby bol podnik, ktorý nie je priamym konkurentom príjemcu pomoci, kvalifikovaný ako zainteresovaná strana, pokiaľ uvedie, že jeho záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci, a že na tento účel stačí, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázal, že pomoc môže mať konkrétny dopad na jeho situáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, EU:C:2011:341, body 63 až 65 a citovanú judikatúru). Rovnako odborový zväz možno kvalifikovať ako „príslušnú stranu“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ak preukáže, že on sám alebo jeho členovia budú prípadne dotknutí poskytnutím pomoci vo svojich záujmoch pod podmienkou, že tento odborový zväz z právneho hľadiska dostatočne preukáže, že pomoc môže mať konkrétny vplyv na jeho situáciu alebo na situáciu členov, ktorých zastupuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2009, 3F/Komisia, C‑319/07 P, EU:C:2009:435, bod 33).

40

Preto tvrdenie spoločnosti PGE a Poľskej republiky, podľa ktorého Tempus nepreukázala postavenie zainteresovanej strany z dôvodu, že nepredstavuje „priameho konkurenta“ prítomného na poľskom trhu s kapacitou alebo nepreukázala dostatočne konkrétne projekty na vstup na uvedený trh, nemôže uspieť. Tempus z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že jej záujmy môžu byť dotknuté schémou pomoci a že udelenie tak dohôd o kapacite, ako aj platieb za kapacity môže mať konkrétny dopad na jej situáciu. Presvedčivo vysvetlila, že je prinajmenšom potenciálnym konkurentom na poľskom trhu s kapacitou, keďže má pevný zámer, ako aj vlastné prostriedky, vstúpiť na trh v blízkej budúcnosti a že schéma pomoci vytvára prekážky, ktoré tento vstup sťažujú [pokiaľ ide o pojem „potenciálna konkurencia“, pozri rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i., C‑307/18, EU:C:2020:52, body 36 až 58]. Postavenie spoločnosti Tempus ako zainteresovanej strany je navyše potvrdené jej postavením subjektu pôsobiaceho na prepojených nemeckých a švédskych trhoch s elektrickou energiou, ktoré jej prostredníctvom prepojovacích vedení, či v prípade švédskeho trhu dokonca prostredníctvom prepojenia trhu (pozri bod 9 vyššie), umožňuje účasť na poľskom trhu s kapacitou. Toto posúdenie nie je spochybnené skutočnosťou, že Tempus sa nezúčastnila ani vnútroštátnych konzultácií, ani konaní o predbežnom oznámení a predbežnom preskúmaní pred Komisiou, v rámci ktorých, ako to správne zdôraznila Komisia, nemá vlastné procesné práva, ktoré by jej umožnili predložiť pripomienky.

41

V každom prípade samotná skutočnosť, že konštitutívny akt spoločnosti Tempus Energy Germany pochádza z 26. júla 2018, teda viac ako päť mesiacov po prijatí napadnutého rozhodnutia, takže sa nevyhnutne nemohla zúčastniť na konaní vo veci formálneho zisťovania v nadväznosti na rozhodnutie o začatí konania prijaté v ten istý deň, nemá vplyv na prípustnosť jej žaloby. Vzhľadom na to, že T Energy Sweden, s ktorou spoločne podala túto žalobu, má postavenie zainteresovanej strany a aktívnu legitimáciu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 39 vyššie, nie je potrebné samostatne skúmať aktívnu legitimáciu spoločnosti Tempus Energy Germany (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2016, Magic Mountain Kletterhallen a i./Komisia, T‑162/13, neuverejnený, EU:T:2016:341, body 40 a 41 a citovanú judikatúru, a z 20. septembra 2019, Le Port de Bruxelles a Région de Bruxelles‑Capitale/Komisia, T‑674/17, neuverejnený, EU:T:2019:651, bod 36).

42

V dôsledku toho musí byť žaloba vyhlásená za prípustnú.

43

Na podporu svojej žaloby Tempus uvádza dva dôvody neplatnosti.

44

Prvý žalobný dôvod je založený na nesplnení povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania, a teda na porušení procesných práv, ktoré má Tempus ako zainteresovaná strana na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ a článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589. Tento žalobný dôvod sa delí na dve hlavné časti, pričom druhá časť sa skladá z viacerých častí, podčastí a výhrad, ktorých cieľom je preukázať existenciu závažných ťažkostí v zmysle judikatúry alebo pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589, ktoré mala mať Komisia pri predbežnom preskúmaní.

45

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 druhom odseku ZFEÚ.

46

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod a rozsah preskúmania zákonnosti, ktoré má Všeobecný súd v tejto súvislosti vykonať, treba pripomenúť, že článok 108 ods. 3 ZFEÚ a článok 4 nariadenia 2015/1589 upravujú fázu predbežného preskúmania oznámených opatrení pomoci. Na záver tejto fázy Komisia konštatuje, že toto opatrenie buď nepredstavuje pomoc, alebo patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tomto poslednom prípade opatrenie buď nevyvolá pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom, alebo ich naopak bude vyvolávať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, EU:C:2011:341, bod 43).

47

Pokiaľ Komisia, ako je to v prejednávanej veci, na konci fázy predbežného preskúmania prijme rozhodnutie, v ktorom konštatuje, že štátne opatrenie nepredstavuje pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, implicitne odmieta začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Táto zásada sa uplatňuje tak v prípade, ak sa rozhodnutie prijme z dôvodu, že Komisia považuje pomoc za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 4 ods. 3 nariadenia 2015/1589, takzvané „rozhodnutie o nevznesení námietok“, ako aj v prípade, ak sa domnieva, že opatrenie nepatrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a preto nepredstavuje štátnu pomoc podľa článku 4 ods. 2 toho istého nariadenia (pozri rozsudok z 19. júna 2019, Ja zum Nürburgring/Komisia, T‑373/15, EU:T:2019:432, bod 111 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 16. marca 2021, Komisia/Poľsko, C‑562/19 P, EU:C:2021:201, bod 50 a citovanú judikatúru).

48

Naopak, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak Komisia nemôže po úvodnom preskúmaní v rámci konania podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ dospieť k presvedčeniu, že opatrenie o štátnej pomoci buď nie je „pomocou“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, alebo ak aj je kvalifikované ako pomoc, je zlučiteľné so Zmluvou o FEÚ, alebo ak jej toto konanie neumožnilo prekonať vážne ťažkosti, ktoré vznikli pri posúdení zlučiteľnosti skúmaného opatrenia, je táto inštitúcia povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, pričom v tomto ohľade nedisponuje voľnou úvahou. Táto povinnosť zodpovedá povinnosti stanovenej v článku 4 ods. 4 nariadenia 2015/1589, podľa ktorého je Komisia povinná začať konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ak predmetné opatrenie vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júna 2019, a&o hostel and hotel Berlin/Komisia, T‑578/17, neuverejnený, EU:T:2019:437, bod 57 a citovanú judikatúru).

49

Pojem závažné ťažkosti sa zhoduje s pojmom pochybnosti (pozri rozsudok z 9. septembra 2020, Kerkosand/Komisia, T‑745/17, EU:T:2020:400, bod 106 a citovanú judikatúru) a má objektívnu povahu. Existenciu takýchto ťažkostí treba posudzovať nielen na základe okolností prijatia rozhodnutia Komisie vydaného po skončení predbežného preskúmania, ale aj úvah, o ktoré sa opierala. Z toho vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia o nevznesení námietok založeného na článku 4 ods. 3 nariadenia 2015/1589 závisí od otázky, či posúdenie informácií a skutočností, ktorými Komisia disponovala alebo mohla disponovať v priebehu predbežného posudzovania oznámeného opatrenia, mohlo objektívne vyvolať pochybnosti v súvislosti s jeho zlučiteľnosťou s vnútorným trhom, pretože v prípade takýchto pochybností treba začať konanie vo veci formálneho zisťovania, na ktorom sa môžu zúčastniť zainteresované strany v zmysle článku 1 písm. h) toho istého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, body 79 a 80 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 20. júna 2019, a&o hostel and hotel Berlin/Komisia, T‑578/17, neuverejnený, EU:T:2019:437, bod 58 a citovanú judikatúru).

50

Judikatúra totiž v tejto súvislosti ešte spresnila, že zákonnosť takéhoto rozhodnutia sa musí posudzovať v závislosti od informácií, ktoré Komisia mohla mať k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala, pričom informácie, ktoré „mohla mať k dispozícii“, sú informácie, ktoré sa javia ako relevantné pre posúdenie, ktoré sa má vykonať a ktorých predloženie mohla na základe svojej žiadosti dosiahnuť počas fázy predbežného preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 70 a 71).

51

Dôkaz o existencii závažných ťažkostí alebo pochybností prináleží žalobcovi. Ten môže taký dôkaz predložiť na základe súboru súhlasných nepriamych dôkazov, najmä tým, že tvrdí a preukáže nedostatočnosť alebo neúplnosť preskúmania uskutočneného Komisiou v rámci konania vo veci predbežného zisťovania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 82 a citovanú judikatúru, a z 20. júna 2019, a&o hostel and hotel Berlin/Komisia, T‑578/17, neuverejnený, EU:T:2019:437, body 59 a 60 a citovanú judikatúru).

52

Práve z hľadiska týchto zásad vyplývajúcich z judikatúry treba preskúmať dôvodnosť prvého žalobného dôvodu.

63

Na úvod treba uviesť, že argumentácia, ktorú Tempus rozvíja v rámci tejto prvej časti prvého žalobného dôvodu, je do veľkej miery inšpirovaná úvahami uvedenými v bodoch 78 až 115 rozsudku z 15. novembra 2018, Tempus Energy a Tempus Energy Technology/Komisia (T‑793/14, EU:T:2018:790). Je pravda, že v bodoch 90 a 91 uvedeného rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že prednotifikačná fáza nemala za cieľ posúdiť zlučiteľnosť značného, komplexného a nového opatrenia s vnútorným trhom a že Komisia nemôže zamieňať fázu prípravy oznámenia, ktorá môže byť predbežná, s fázou jeho preskúmania, ktorá je najprv predbežná a následne prípadne aj formálna, ak sa preukáže, že je potrebné, aby sa jej umožnilo zhromaždiť všetky informácie, ktoré potrebuje na zhodnotenie zlučiteľnosti pomoci, a na tento účel zhromaždiť pripomienky zainteresovaných strán.

64

Z predchádzajúcich úvah však nevyplýva, že Komisia je vo všeobecnosti povinná zdržať sa akéhokoľvek, hoci len predbežného posúdenia zlučiteľnosti návrhu pomoci v rámci prednotifikačnej fázy. Toto konštatovanie zodpovedá obsahu odsekov 11, 12 a 16 kódexu najlepšej praxe, vytvorením a uverejnením ktorého sa Komisia sama obmedzila pri výkone svojej voľnej úvahy, pokiaľ ide o organizáciu svojich konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 100 a citovanú judikatúru), podľa ktorých prednotifikačná fáza má v podstate umožniť útvarom Komisie a dotknutému členskému štátu, vrátane nových alebo zvlášť zložitých prípadov, vyriešiť veľké problémy hospodárskej súťaže, uskutočniť ekonomickú analýzu a v prípade potreby použiť externé odborné posudky potrebné na preukázanie „súladu plánovaných projektov s vnútorným trhom“. V tejto súvislosti Poľská republika a Enel X správne tvrdia, že počas tejto fázy musí mať Komisia nevyhnutne možnosť posúdiť tieto informácie, aby mohla určiť, či po formálnom oznámení postačujú na to, aby mohla vykonať úplné preskúmanie zlučiteľnosti návrhu pomoci s vnútorným trhom. Platí to o to viac, že inak by Komisia v rozpore s odsekom 16 uvedeného kódexu na konci prednotifikačnej fázy nebola ani schopná poskytnúť vnútroštátnym orgánom neformálne a nezáväzné predbežné posúdenie uvedeného projektu na tento účel.

65

Tempus uznáva, že Komisii nevytýka, že vykonala príliš dlhé preskúmanie schémy pomoci oznámenej v rámci konania o predbežnom preskúmaní začatého v nadväznosti na jej úplné oznámenie poľskými orgánmi, ktoré trvalo len dva mesiace, ako je stanovené v článku 4 ods. 5 nariadenia 2015/1589, ale domnieva sa, že údajne neprimeraná dĺžka prednotifikačnej fázy je nepriamym dôkazom o existencii pochybností alebo závažných ťažkostí. Treba konštatovať, že hoci Komisia nemôže zneužiť prednotifikačnú fázu, aby sa vyhla najmä časovým obmedzeniam konania o predbežnom preskúmaní, alebo ich obísť (pozri judikatúru citovanú v bode 63 vyššie týkajúcu sa prípadu, v ktorom už bol návrh rozhodnutia pripravený v čase oznámenia), vo výnimočných prípadoch môžu prednotifikačné kontakty trvať niekoľko mesiacov (pozri odsek 14 kódexu najlepšej praxe).

66

Všeobecný súd sa domnieva, že v prejednávanej veci sa nemožno domnievať, že dĺžka prednotifikačnej fázy v dĺžke približne jedného roka naznačuje existenciu takéhoto zneužitia alebo obchádzania, ani že táto dĺžka trvania je nepriamym dôkazom o pochybnostiach, hoci ide o zložitý prípad. Tempus sa paradoxne domnieva, že schéma pomoci bola natoľko komplexná, že vyžadovala dôkladné preskúmanie v rámci konania vo veci formálneho zisťovania. Podľa odseku 14 kódexu najlepšej praxe však Komisia mohla v takom komplexnom prípade legitímne prekročiť orientačnú lehotu dvoch mesiacov a pokračovať v prednotifikačnej fáze ešte „viacero mesiacov“, aby sa zabezpečilo, že členský štát predloží úplné oznámenie, aby mohla uskutočniť predbežné preskúmanie s úplnou znalosťou veci. V prejednávanej veci totiž, ako uvádza Komisia, pri predbežnom oznámení nebol návrh zákona ešte konečný a musel ešte prejsť viacerými etapami legislatívneho procesu v Poľsku, vrátane verejnej konzultácie, aby ho napokon prijal poľský parlament 8. decembra 2017, t. j. len dva dni po jeho formálnom oznámení. Na účely dosiahnutia súladu s pravidlami v oblasti štátnej pomoci a v súlade s odporúčaniami uvedenými v odsekoch 10 až 18 kódexu najlepšej praxe tak poľské orgány začali prednotifikačné kontakty s Komisiou v skorom štádiu vnútorného rozhodovacieho procesu, aby mohli zohľadniť dočasné stanoviská tejto inštitúcie počas celého tohto procesu a zabezpečiť, aby v konečnom dôsledku oznámený projekt bol spôsobilý spĺňať kritériá zlučiteľnosti podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ a usmernenia o štátnej pomoci v oblasti ochrany životného prostredia a energetiky na roky 2014 – 2020 (Ú. v. EÚ C 200, 2014, s. 1, ďalej len „usmernenie“). Preto pri neexistencii iných skutočností nasvedčujúcich zneužívaniu, ktoré v prejednávanej veci nie sú prítomné (pozri body 67 a 68 nižšie), takýto prístup poľských orgánov a Komisie, ktorý je inšpirovaný zásadou lojálnej spolupráce na základe článku 4 ods. 3 ZEÚ, nemožno sám osebe považovať za zakladajúci pochybnosti alebo závažné ťažkosti.

67

Okrem toho Komisia a vedľajší účastníci konania správne tvrdia, že na rozdiel od konania týkajúceho sa trhu s kapacitou Spojeného kráľovstva, ktoré bolo predmetom rozsudku z 15. novembra 2018, Tempus Energy a Tempus Energy Technology/Komisia (T‑793/14, EU:T:2018:790, body 101 až 105), v prejednávanej veci neexistuje nijaká indícia o tom, že by počas konaní tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj pred Komisiou, konkrétne počas verejnej konzultácie návrhu zákona začatej poľskými orgánmi po jeho prednotifikácii, bola zamýšľaná schéma pomoci spochybnená zainteresovanými stranami a, najmä, subjektmi v oblasti riadenia dopytu. Samotná Tempus netvrdí, že sa zúčastnila na tejto konzultácii alebo že predložila Komisii pripomienky alebo sťažnosti, na rozdiel od postupu žalobkýň v tejto inej veci týkajúcej sa trhu s kapacitou Spojeného kráľovstva ako členov UK Demand Response Association (UKDRA, Združenie pre riadenie dopytu v Spojenom kráľovstve).

68

V tejto súvislosti Tempus nie je oprávnená odvolávať sa na neexistenciu procesných záruk zainteresovaných strán počas prednotifikačnej fázy a fázy predbežného preskúmania, keďže pozorný a starostlivý subjekt, ktorý chce vstúpiť na vnútroštátny trh s elektrickou energiou, ktorý je predmetom významnej reformy, má podniknúť, podobne ako žalobkyne vo veci týkajúcej sa trhu s kapacitou Spojeného kráľovstva, všetky kroky potrebné na obranu svojich obchodných záujmov pred príslušnými orgánmi. Komisia tak mohla v rámci svojho predbežného preskúmania vychádzať nielen z výsledkov svojho sektorového vyšetrovania týkajúceho sa trhov s kapacitou jedenástich členských štátov, ktoré už zahŕňali Poľsko, ale v prípade neexistencie podrobnej námietky sa tiež spoliehala na výsledky z verejnej konzultácie, ktorá viedla k mnohým pripomienkam zo strany zainteresovaných strán, vrátane poľských subjektov v oblasti riadenia dopytu, akými sú vedľajší účastníci Enel X a Enspirion. K tomu sa pridali aj jej skúsenosti v hodnotení trhu s kapacitou Spojeného kráľovstva, ktorého súčasná konfigurácia, podľa vlastných slov spoločnosti Tempus, vykazuje určité podobnosti s poľským trhom s kapacitou.

[omissis]

71

Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdí Tempus, rozsah alebo objem pomoci, ktorá sa má poskytnúť na základe schémy pomoci, nemožno sám osebe kvalifikovať ako nepriamy dôkaz o pochybnostiach alebo závažných ťažkostiach. V tejto súvislosti Komisia správne uvádza, že ako vyplýva aj z odsekov 10 až 18 kódexu najlepšej praxe, aj s návrhmi pomoci určitého rozsahu, komplexnosti alebo novosti sa z procesného hľadiska musí zaobchádzať rovnako ako s inými menej významnými projektmi, pričom ustanovenia Zmluvy o FEÚ, nariadenia 2015/1589 a uvedeného kódexu v tejto súvislosti tento rozdiel nerobia.

72

V dôsledku toho treba prvú časť prvého žalobného dôvodu založenú na existencii pochybností o priebehu a dĺžke trvania konania zamietnuť ako nedôvodnú.

[omissis]

75

V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu Tempus v podstate tvrdí, že ako bolo preukázané porovnaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s informáciami dostupnými na poľskom trhu s kapacitou, Komisia mala mať pochybnosti alebo závažné ťažkosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť schémy pomoci s vnútorným trhom vzhľadom na článok 107 ods. 3 ZFEÚ v spojení s relevantnými ustanoveniami, najmä s oddielom 3.9 usmernenia. Riadne a nestranne nepreskúmala, ani nepožiadala o všetky relevantné informácie, aby rozptýlila tieto pochybnosti. Posúdenie Komisie je podľa nej nedostatočné a neúplné, pokiaľ ide po prvé o cieľ spoločného záujmu a nevyhnutnosť zásahu štátu (prvá časť), po druhé o vhodnosť schémy pomoci (druhá časť), po tretie o stimulačný účinok (tretia časť), po štvrté o proporcionalitu pomoci (štvrtá časť) a po piate o predchádzanie nežiaducim negatívnym účinkom na hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi (piata časť).

76

Pokiaľ ide o právnu povahu usmernenia a rozsah preskúmania zákonnosti, ktoré má vykonať súd Únie so zreteľom na ich ustanovenia, treba pripomenúť, že Komisia sa prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámila, že ich uplatní na prípady nimi dotknuté, sama obmedzuje vo výkone uvedenej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, body 100 a citovanú judikatúru).

77

Práve vzhľadom na tieto zásady vyplývajúce z judikatúry je potrebné preskúmať jednotlivé časti druhej časti prvého žalobného dôvodu.

78

Tempus tvrdí, že viaceré skutočnosti mali v Komisii vyvolať pochybnosti z hľadiska bodu 220 usmernenia. Spresňuje, že nespochybňuje cieľ spoločného záujmu sledovaný poľským kapacitným mechanizmom, a to cieľ zabezpečiť dostatočné dodávky elektrickej energie konečným spotrebiteľom v Poľsku. Všeobecným cieľom usmernenia je však „zabezpečiť konkurencieschopný, udržateľný a bezpečný energetický systém na dobre fungujúcom trhu s energiou v Únii“ (bod 30) a uznáva, že „pomoc na primeranosť výroby môže byť v rozpore s cieľom postupne zrušiť environmentálne škodlivé dotácie, a to vrátane dotácií pre fosílne palivá“ (bod 220). Z toho vyplýva požiadavka, aby členské štáty nepovažovali primeranosť výroby za izolovaný cieľ spoločného záujmu, ale za súčasť všeobecnejšieho cieľa „na podporu prechodu na nízkouhlíkové konkurencieschopné hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje“ (bod 30). Tento výklad platí aj z hľadiska článku 194 ods. 1 ZFEÚ, ktorý uvádza fungovanie trhu v oblasti energetiky, energetickú efektívnosť, vývoj nových a obnoviteľných zdrojov energie a podporu prepojenia ako cieľov sledovaných Úniou v spojení s bezpečnosťou dodávok.

88

Tempus zakladá svoje spochybnenie na hlavnom predpoklade, podľa ktorého cieľ spoločného záujmu primeranosti výroby, ako je uvedený v bode 220 usmernenia, nepredstavuje izolovaný cieľ, ale je súčasťou všeobecnejšieho cieľa podpory „prechodu na nízkouhlíkové konkurencieschopné hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje“, ktorý je stanovený v bode 30 usmernenia, ktorý zodpovedá cieľom Únie uvedeným v článku 194 ods. 1 ZFEÚ, a to cieľ zabezpečovať fungovanie trhu v oblasti energetiky, presadzovať energetickú efektívnosť, úsporu a vývoj nových a obnoviteľných zdrojov energie a podporovať prepojenie energetických sietí, súčasne s bezpečnosťou dodávok energie.

89

V tejto súvislosti Tempus nepochybne správne uvádza, že ciele spoločného záujmu, ktoré má sledovať pomoc na ochranu životného prostredia, vyplývajú zo znenia bodu 30 v spojení s bodom 220 usmernenia.

90

V rámci „všeobecných ustanovení o zlučiteľnosti“ pod názvom „Všeobecné podmienky“ v časti „Príspevok k cieľu spoločného záujmu“ bod 30 usmernenia uznáva „všeobecný cieľ“ pomoci na ochranu životného prostredia, vrátane energetického sektora, ktorý spočíva vo „zvýšení úrovne ochrany životného prostredia v porovnaní s úrovňou, ktorá by sa dosiahla bez tejto pomoci“. V tejto súvislosti sa odkazuje na „stratégiu Európa 2020“, ktorá stanovuje najmä vyčíslené „ciele udržateľného rastu na podporu prechodu na nízkouhlíkové konkurencieschopné hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje“. Hlavným cieľom pomoci v odvetví energetiky je „zabezpečiť konkurencieschopný, udržateľný a bezpečný energetický systém na dobre fungujúcom trhu s energiou v Únii“. Podľa bodu 31 usmernenia členské štáty, ktoré chcú poskytovať pomoc v oblasti životného prostredia alebo energetiky, sú povinné „presne definovať sledovaný cieľ a vysvetliť, aký je očakávaný príspevok opatrenia k tomuto cieľu“. Táto povinnosť spresniť ciele je pripomenutá v bode 221 usmernenia, pokiaľ ide o pomoc na primeranosť výroby.

91

Vzhľadom na vyššie uvedené všeobecnejšie definície body 219 a 220 usmernenia spresňujú obsah cieľa spoločného záujmu, ktorý má sledovať pomoc na primeranosť výroby, ako je pomoc v prejednávanej veci. Bod 219 pripúšťa, že takáto pomoc „môže sledovať rôzne ciele“, medzi ktoré patrí vyriešenie „krátkodobých obáv vyvolaných nedostatkom pružnej výrobnej kapacity na uspokojenie náhlych výkyvov variabilnej veternej a solárnej výroby alebo sa nimi môže stanoviť cieľová hodnota pre primeranosť výroby, ktorú členské štáty môžu chcieť zabezpečiť bez ohľadu na krátkodobé záujmy“. To samo osebe naznačuje, že členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri definovaní týchto čiastkových cieľov, ktoré sa považujú za rovnocenné cieľu spoločného záujmu.

92

Táto voľná úvaha členských štátov pri definovaní týchto čiastkových cieľov a pri ich vzájomnom zvážení potvrdzuje bod 220 usmernenia, ktorý uznáva, že pomoc na primeranosť výroby „môže byť v rozpore s cieľom postupne zrušiť environmentálne škodlivé dotácie, a to vrátane dotácií pre fosílne palivá“, a teda odchýliť sa od cieľa všeobecného spoločného záujmu uvedeného v bode 30 usmernenia „zvýšiť úroveň ochrany životného prostredia“. Jej vykonávanie je však obmedzené odporúčaním, ktoré je tiež uvedené v bode 220 usmernenia, podľa ktorého „členské štáty by preto mali zvážiť predovšetkým alternatívne spôsoby dosiahnutia primeranosti výroby, ktoré nebudú mať negatívny vplyv na cieľ postupného zrušenia environmentálne alebo ekonomicky škodlivých dotácií, ako je napríklad uľahčenie riadenia strany dopytu a posilnenie prepojovacej kapacity“.

93

Z toho totiž vyplýva, že členské štáty sú povinné zvážiť potenciálne rozporuplné ciele bezpečnosti dodávok energie a ochrany životného prostredia pri dodržaní zásady proporcionality v užšom zmysle s cieľom znížiť environmentálny dopad pomoci na striktné a prijateľné minimum. Okrem toho táto požiadavka vyvážiť tieto ciele je úplne zlučiteľná na jednej strane s cieľmi, ktoré sú tiež potenciálne odlišné, uvedenými v článku 194 ods. 1 ZFEÚ, ktoré smerujú tak k zabezpečeniu fungovania trhu s energiou a bezpečnosti dodávok energie v Únii, ako aj k podpore energetickej účinnosti, úspory energie, rozvoja nových a obnoviteľných energií, ako aj vzájomného prepojenia energetických sietí a na druhej strane požiadavky zásady proporcionality, ako je stanovená v článku 5 ods. 4 ZEÚ. Táto požiadavka je teda pod názvom „vhodnosť pomoci“ pripomenutá v bodoch 42 a 43 usmernenia, podľa ktorých najmä „opatrenie, ktorým sa rieši problém primeranosti výroby, je potrebné vyvážiť s environmentálnym cieľom postupného zrušenia dotácií škodlivých pre životné prostredie alebo hospodárstvo, vrátane dotácií pre fosílne palivá“.

94

Z toho vyplýva, že Tempus z hľadiska zásad správne uvádza, že podľa bodu 220 usmernenia ak členský štát zavádza kapacitný mechanizmus, má zohľadniť cieľ spoločného záujmu ochrany životného prostredia zdržaním sa ohrozovania tohto cieľa jednostranným zvýhodnením výrobných kapacít na báze fosílnych palív, ale ho podporovať najmä „uľahčením riadenia strany dopytu“.

95

Treba však konštatovať, že vzhľadom na voľnú úvahu členského štátu pripomenutú v bodoch 91 a 92 vyššie, vrátane jeho voľby medzi rôznymi energetickými zdrojmi a týkajúcej sa všeobecnej štruktúry jeho zásobovania energiou na účely zabezpečenia jeho bezpečnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2020, Rakúsko/Komisia, C‑594/18 P, EU:C:2020:742, bod 48 a citovanú judikatúru), z toho ani pre tento členský štát (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 44) ani pre Komisiu nevyplýva jasná a presná povinnosť, pokiaľ ide o spôsoby, ktorými treba posúdiť potenciál riadenia dopytu alebo ho podporiť. Rovnako, ako to uvádzajú Komisia a vedľajší účastníci konania, toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že zakazuje opatrenia pomoci v prospech konvenčných výrobných zariadení, vrátane elektrární na báze fosílnych palív, pokiaľ sa tieto elektrárne ukážu ako nevyhnutné na zabezpečenie primeranosti výroby, a teda bezpečnosti dodávok energie, ani tak, že im ukladá povinnosť priznať absolútnu prednosť alternatívnym technikám, akými sú riadenie dopytu alebo prepojovacia kapacita.

96

Tempus pritom netvrdí, že v prejednávanej veci poľský zákonodarca tým, že stanovil zákon, nevykonal túto voľnú úvahu alebo nezvážil potenciálne odlišné ciele pripomenuté v bodoch 93 a 94 vyššie, ale obmedzuje sa na tvrdenie, že posúdenie uvedené v bodoch 138 a 163 napadnutého rozhodnutia je založené na „nesprávnom kritériu“, keďže nehodnotí skutočný potenciál riadenia dopytu na „čistom“ poľskom trhu s elektrickou energiou, ako to údajne vyžaduje bod 220 usmernenia, teda v prípade absencie trhu s kapacitou.

97

Takúto požiadavku kontradiktórneho preskúmania potenciálu riadenia dopytu však nemožno vyvodiť ani z tohto bodu, ani z iného relevantného ustanovenia usmernenia. Hoci bod 30 stanovuje, že pomoc na ochranu životného prostredia má „zvýšiť úroveň ochrany životného prostredia v porovnaní s úrovňou, ktorá by sa dosiahla bez tejto pomoci“, nevyplýva z toho požiadavka presného vyčíslenia takéhoto zvýšenia úrovne ochrany najmä riadením dopytu ako techniky hospodárskeho a efektívneho využitia energie, a teda ochrany životného prostredia. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Tempus, ani zo znenia druhej vety bodu 220 usmernenia, ktorá stanovuje, že „členské štáty by preto mali zvážiť predovšetkým alternatívne spôsoby dosiahnutia primeranosti výroby, ktoré nebudú mať negatívny vplyv na cieľ postupného zrušenia environmentálne alebo ekonomicky škodlivých dotácií“, nevyplýva taká požiadavka. Táto veta obsahuje len požiadavku uloženú členským štátom vyvážiť potenciálne odlišné ciele, pripomenutú v bodoch 93 a 94 vyššie, v rámci ktorej sa odporúča, aby takéto dotácie už nepodporovali a využili skôr podporné opatrenia určené najmä na uľahčenie riadenia dopytu a posilnenie prepojovacej kapacity. Iba v rámci preskúmania proporcionality pomoci ako takej totiž body 69 a 70 usmernenia stanovujú kontrafaktuálny scenár, ako je ten, na ktorý sa odvoláva Tempus.

98

V prejednávanej veci preto postačovalo, aby Komisia posúdila otázku, či schéma pomoci mohla uľahčiť riadenie dopytu na základe informácií, ktorými disponovala v štádiu prijatia napadnutého rozhodnutia a ktoré sa týkali skutkovej a právnej situácie prevádzkovateľov v oblasti riadenia dopytu, ich vývojového potenciálu a ich budúceho vývoja na poľskom trhu s elektrickou energiou alebo kapacitou. Práve na tomto základe mohla Komisia platne zohľadniť potenciál riadenia dopytu na účely posúdenia pravdepodobných perspektív rastu a na zabezpečenie toho, aby sa s ňou nezaobchádzalo diskriminačne v porovnaní s inými poskytovateľmi tradičných kapacít (pozri preskúmanie druhej výhrady nižšie) bez toho, aby mala v tejto súvislosti pochybnosti.

99

V dôsledku toho treba prvú výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.

[omissis]

132

Treba uviesť, že body 222 až 224 usmernenia pod názvom „potreba štátneho zásahu“ nestanovujú pre členské štáty žiadnu osobitnú požiadavku podporovať výrobu energie z obnoviteľných zdrojov, ale vyžadujú len preukázanie nevyhnutnosti zavedenia schémy pomoci v prospech primeranosti výroby najmä vzhľadom na vplyv určitých technológií, ako je napríklad riadenie dopytu a skutočná alebo potenciálna existencia prepojovacích vedení [bod 224 písm. b) a c) usmernenia]. Táto údajná požiadavka nevyplýva ani z „cieľa spoločného záujmu“, ako je opísaný v bodoch 219 a 220 usmernenia, v súvislosti s ktorými Tempus opäť spochybňuje body 134 až 143 napadnutého rozhodnutia (pozri tiež prvú výhradu). Tieto ustanovenia síce stanovujú cieľ postupného odstránenia subvencií škodlivých pre životné prostredie, najmä na fosílne palivá, ale neobsahujú žiadny presný cieľ, pokiaľ ide o objem kapacity, podporovať ako protihodnotu obnoviteľné zdroje energie, ako je cieľ stanovený v smernici 2009/28. To isté platí pre vágne a málo podrobné tvrdenie, ktoré Tempus vyvodzuje z propagácie technológie spaľovania aj pevnej biomasy v poľských uhoľných elektrárňach. To však nemá vplyv na otázku, či tieto skutočnosti môžu mať dopad na iné kritériá usmernenia, akým je vhodnosť pomoci v zmysle bodu 225 usmernenia (pozri bod 235 a nasl. nižšie).

[omissis]

161

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry uplatniteľnej v oblasti štátnej pomoci všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania ako všeobecná zásada práva Únie ukladá, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, EU:C:2008:224, bod 66). Porovnateľná povaha rozdielnych situácií sa posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktoré tieto situácie charakterizujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (rozsudky z 12. decembra 2014, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português/Komisia, T‑487/11, EU:T:2014:1077, bod 139).

162

Okrem toho treba uviesť, že bez ohľadu na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím o nevznesení námietok, ktoré podlieha preskúmaniu zákonnosti s cieľom posúdiť existenciu pochybností alebo závažných ťažkostí (pozri body 48 až 51 vyššie), dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania Komisiou je právnou otázkou, ktorá z jej strany nezahŕňa žiadnu mieru voľnej úvahy, a teda je predmetom úplného preskúmania zo strany súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2007, Lindorfer/Rada, C‑227/04 P, EU:C:2007:490, bod 63, a zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, EU:C:2009:556, body 100 až 103 a citovanú judikatúru). Práve vzhľadom na tento predpoklad treba preskúmať, či Komisia mala mať pochybnosti, pokiaľ ide najmä o dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania, ktorú bola povinná dodržiavať aj pri uplatňovaní článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, EU:C:1993:239, bod 41), ako aj pravidiel usmernenia určených na vykonanie tohto ustanovenia.

163

V prejednávanej veci sa teda dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí posudzovať s ohľadom na ciele uznané usmernením (pozri oddiel 3.9.1 s názvom „Cieľ spoločného záujmu“), ktorý je určený najmä na vykonávanie článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ v spojení s článkom 194 ods. 1 ZFEÚ (pozri body 88 a 93 vyššie).

164

Medzi tieto ciele patrí najmä cieľ primeranosti výroby definovaný členským štátom bez ohľadu na krátkodobé záujmy (bod 219 usmernenia). V tejto súvislosti členské štáty síce môžu byť oprávnené poskytnúť pomoc, ktorá môže „byť v rozpore s cieľom postupne zrušiť environmentálne škodlivé dotácie, a to vrátane dotácií pre fosílne palivá“, ale by mali „zvážiť predovšetkým alternatívne spôsoby dosiahnutia primeranosti výroby, ktoré nebudú mať negatívny vplyv na [tento] cieľ…, ako je napríklad uľahčenie riadenia strany dopytu a posilnenie prepojovacej kapacity“ (bod 220 usmernenia). Okrem toho vzhľadom na tieto ciele v spojení s cieľom poskytovať pomoc „len na služby samotnej dostupnosti poskytované výrobcom,…“ a nie za predaj elektrickej energie (pozri oddiel 3.9.3 pod názvom „Vhodnosť pomoci“), také opatrenia pomoci „by mali byť otvorené a mali by sa nimi zabezpečiť vhodné stimuly pre existujúcich aj budúcich výrobcov a prevádzkovateľov používajúcich nahraditeľné technológie, akými sú napríklad riešenia týkajúce sa prispôsobenia sa dopytu alebo skladovania (body 225 a 226 usmernenia).

165

Treba konštatovať, že CMU v oblasti riadenia dopytu a CMU v oblasti výroby, najmä nové a tie, ktoré sa majú modernizovať, sa vzhľadom na ciele sledované poľským trhom s kapacitou nachádzajú v odlišných skutkových a právnych situáciách, pokiaľ ide o uplatnenie kritérií CAPEX určujúcich dĺžku dohôd o kapacite, čo ako také Tempus nespochybňuje.

[omissis]

180

V rozsahu, v akom Tempus odkazuje na bod 43 usmernenia, treba pripomenúť, že toto ustanovenie zohľadňuje prípadnú potrebu vyvážiť „opatrenie, ktorým sa rieši problém primeranosti výroby,… s environmentálnym cieľom postupného zrušenia dotácií škodlivých pre životné prostredie alebo hospodárstvo, vrátane dotácií pre fosílne palivá“. Z toho teda nevyplýva absolútna prednosť cieľa ochrany životného prostredia ako takého, ktorý je vlastný ekologickému bonusu v tom zmysle, že tento bonus musí byť vo všeobecnosti dostupný pre všetky subjekty využívajúce technológie produkujúce málo CO2, ako sú technológie riadenia dopytu. Rovnako bod 221 usmernenia len stanovuje požiadavku, aby dotknutý členský štát jasne definoval presný cieľ, ktorý opatrenia pomoci vo vzťahu k primeranosti výroby sledujú, čo je prípad prejednávanej veci, pokiaľ ide o cieľ spoločného záujmu (pozri bod 89 a nasl. vyššie) a ekologický bonus (pozri bod 171 vyššie). Napokon požiadavka priznať prostredníctvom týchto opatrení prednosť výrobcom, ktorí s rovnocennými technickými a ekonomickými parametrami [bod 233 písm. e) usmernenia] produkujú málo uhlíka, sa nemá chápať ako absolútna, ale tiež podlieha vyššie uvedenej požiadavke vyvažovania.

[omissis]

196

Z bodu 226 usmernenia najmä vyplýva, že „opatrenia by mali byť otvorené a mali by sa nimi zabezpečiť vhodné stimuly pre existujúcich aj budúcich výrobcov a prevádzkovateľov používajúcich nahraditeľné technológie, akými sú napríklad riešenia týkajúce sa prispôsobenia sa dopytu alebo skladovania“, a že „pomoc by sa preto mala poskytovať prostredníctvom mechanizmu, ktorý umožňuje potenciálne rôzne časy na odpoveď, ktoré budú zodpovedať času potrebnému na realizáciu nových investícií novými výrobcami, ktorí používajú iné technológie“. Rovnako pod názvom „Zabránenie nežiaducim negatívnym účinkom na hospodársku súťaž a obchod“ v bode 232 písm. a) usmernenia sa uvádza, že toto opatrenie „by malo byť navrhnuté tak, aby sa do opatrenia mohla zapojiť akákoľvek kapacita, ktorá môže účinne prispieť k zmierneniu problému primeranosti výroby, pričom sa zohľadn[í]… účasť výrobcov využívajúcich rôzne technológie a prevádzkovateľov poskytujúcich opatrenia s rovnakou technickou výkonnosťou, napríklad riadenie na strane dopytu, prepojovacie vedenia a uskladnenie“.

197

Ako uvádza Komisia a vedľajší účastníci konania, tieto ustanovenia sú vyjadrením zásady technologickej neutrality, ktorá vyžaduje, aby kapacitný mechanizmus jednostranne nezvýhodňoval konkrétnu technológiu dodávky alebo výrobu energie, vrátane technológie fosílnych palív alebo obnoviteľných zdrojov energie (pozri bod 90 a nasl. vyššie a bod 205 nižšie). Práve v tomto duchu technologickej neutrality si tieto ustanovenia na vyriešenie problému primeranosti kapacít vyžadujú vytvorenie vhodných stimulov na väčšie využívanie technológií, ktoré sú zameniteľné s rovnakou technickou výkonnosťou, ako je riadenie na strane dopytu, prepojovacie vedenia a uskladnenie.

[omissis]

219

Spravodlivý a nediskriminačný prístup zahraničných kapacít, vrátane riadenia zo strany dopytu, k vnútroštátnemu trhu s kapacitou je upravený osobitným spôsobom v oddiele 3.9.6 pod názvom „Zabránenie nežiaducim negatívnym účinkom na hospodársku súťaž a obchod“, a najmä v bode 232 písm. b) usmernenia, podľa ktorého „opatrenie by malo byť navrhnuté tak, aby sa do opatrenia mohla zapojiť akákoľvek kapacita, ktorá môže účinne prispieť k zmierneniu problému primeranosti výroby, pričom sa zohľadní najmä… účasť prevádzkovateľov z iných členských štátov, keď je takáto účasť fyzicky možná, najmä v regionálnom kontexte, t. j. keď kapacitu možno fyzicky poskytovať členskému štátu, ktorý vykonáva opatrenie, a keď možno vymáhať plnenie povinností stanovených v opatrení“. Z toho vyplýva, že členský štát, ktorý zavedie trh s kapacitou, nemá okamžite otvoriť tento trh zahraničným kapacitám a zaobchádzať s nimi rovnako ako s vnútroštátnymi kapacitami, ale je povinný umožniť ich prístup len v rozsahu, v akom je to nevyhnutné na vyriešenie problému primeranosti kapacity a „keď je takáto účasť prakticky možná“, najmä v rozsahu, v akom „keď možno vymáhať plnenie povinností stanovených v [schéme pomoci]“. Bod 233 písm. a) usmernenia nestanovuje ani požiadavku úplného rovnakého zaobchádzania s vnútroštátnymi a zahraničnými kapacitami, ale len negatívne požaduje, aby schéma pomoci neznižovala „stimuly pre investície do prepojovacej kapacity“.

220

Práve vzhľadom na tieto požiadavky postupného otvorenia vnútroštátneho trhu s kapacitou treba preskúmať, či námietky spoločnosti Tempus, pokiaľ ide o zavedenie prechodných a cieľových riešení Poľskou republikou (pozri článok 6 zákona), ktorých cieľom je vykonať tieto požiadavky, mali vyvolať pochybnosti zo strany Komisie.

[omissis]

226

Druhou časťou štvrtej podčasti Tempus vytýka Komisii, že predbežne prijala prechodné riešenie, hoci bolo nevhodné a protiprávne. Po prvé susedné PPS ako „strážcovia“ CMU, ktoré sa zúčastňujú na aukciách poľského trhu s elektrickou energiou, sú konfrontované so závažným konfliktom záujmov, keďže sú predovšetkým motivované chrániť primeranosť zdrojov na svojej sieti alebo domácom trhu a nie rýchlo dospieť k dohode s PSE, v dôsledku ktorej strácajú túto úlohu strážcu. Po druhé by PPS neuprednostnil CMU v oblasti riadenia na strane dopytu, lebo by znížila obmedzenie voči sieti, a teda aj rentabilitu rozšírenia prenosu kapacity. Po tretie Komisia uznala porušenie pravidiel Únie upravujúcich oddelenie PPS, keďže takýto oddelený PPS nemôže, aj keď ide o prechodné obdobie, súčasne plniť úlohu výrobcu a prevádzkovateľa v oblasti riadenia dopytu, ktorý sa aktívne podieľa na aukciách poľského kapacitného mechanizmu.

[omissis]

228

Pokiaľ ide o údajnú úlohu PPS ako „strážcu“ CMU, stačí uviesť, že prvé tvrdenie spoločnosti Tempus založené na údajnom konflikte záujmov PPS nie je ani pravdepodobné, ani podložené vzhľadom na podrobné opačné vysvetlenia poskytnuté Komisiou a vedľajšími účastníkmi konania, a to aj v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu. Zdá sa teda nelogické, či dokonca rozporuplné domnievať sa, že cieľom zahraničného PPS ako poskytovateľa prepojenia, ktorý podlieha povinnostiam stanoveným v článku 12 smernice 2009/72 a uchádzačom zúčastňujúcim sa na aukciách poľského kapacitného mechanizmu, nie je uľahčiť účasť zahraničných kapacít na poľskom trhu s kapacitou. Naopak, objem kapacity získanej týmto PPS v rámci aukcií je určený práve na to, aby bol vyhradený uvedeným kapacitám, ktorých nediskriminačný prístup k tomuto objemu musí byť zabezpečený [článok 12 písm. d) a f) v spojení s článkom 2 bodom 18 uvedenej smernice]. Navyše príjmy z takejto účasti môžu posilniť postavenie týchto zahraničných kapacít na trhu v záujme tak bezpečnosti dodávok na prepojených trhoch, ako aj bezpečného, spoľahlivého a efektívneho riadenia tokov elektriny v sústave s prihliadnutím na výmeny s inými prepojenými sústavami v súlade s cieľom uvedeným v článku 12 písm. d) smernice 2009/72. Rovnako zvýšením cezhraničných výmen, ktoré môžu mať pozitívny vplyv na primeranosť kapacít v prepojených sústavách, je účasť zahraničných kapacít prostredníctvom zahraničného PPS skôr prínosom pre prepojenie trhov podľa bodu 232 písm. d) usmernenia a liberalizáciu vnútorného trhu s elektrickou energiou, a nie naopak. V každom prípade Tempus nebola schopná preukázať, že takáto účasť by mohla zabrániť prínosu zahraničných kapacít k bezpečnosti dodávok v ich vlastných sústavách alebo na ich domácich trhoch, alebo ho znížiť.

229

Prvé tvrdenie preto nemožno prijať.

230

Treba konštatovať, že druhé tvrdenie spoločnosti Tempus, vágne a stručné, podľa ktorého PPS neuprednostňuje CMU v oblasti riadenia zo strany dopytu z dôvodu, že PPS znižuje obmedzenia sústavy, a teda aj rentabilitu rozšírenia prenosu kapacity, nie je presvedčivé a nemôže uspieť. Po prvé tvrdenie založené na úspore kapacity v sústave, ktorá je k dispozícii na vývoz v pohraničných oblastiach, odporuje prvému tvrdeniu spoločnosti Tempus, ktoré bolo odmietnuté v bodoch 228 a 229 vyššie, podľa ktorého sú hlavne PPS podnietené chrániť primeranosť zdrojov v ich domácej sieti alebo na ich domácom trhu. Po druhé diskriminácia medzi výrobnými kapacitami a prevádzkovateľmi v oblasti riadenia dopytu, pokiaľ ide o prístup k objemu kapacity získanému zahraničným PPS pri aukciách poľského kapacitného mechanizmu, je výslovne zakázaná článkom 12 písm. f) v spojení s článkom 2 bodom 18 smernice 2009/72. Po tretie Poľská republika a PGE vierohodne uviedli, že riadenie zo strany dopytu neovplyvňuje potrebu rozvoja sieťovej infraštruktúry, keďže znižuje potrebu energie v sústave len počas období nedostatočnej kapacity, ktoré majú súčasne za následok zvýšenie cien na trhu s elektrickou energiou, a že počas tohto obdobia prevádzkovatelia v oblasti riadenia dopytu riadia svojich odberateľov normálne, čo teda vyžaduje primeranú dostupnosť sieťovej infraštruktúry. Tempus totiž netvrdí, že riadenie v oblasti dopytu prispieva k znižovaniu potrieb sieťovej infraštruktúry v prípade stabilného a nepretržitého používania svojich metód odberateľmi nezávisle od cenových signálov na trhu s elektrickou energiou. Takéto zníženie potrieb infraštruktúry sa nejaví byť predmetom ich súčasného obchodného modelu, čo sčasti môže vysvetliť ich obmedzený potenciál na poľskom trhu s kapacitou (pozri bod 103 a nasl. vyššie). Napokon, ako správne pripomínajú títo vedľajší účastníci konania, nie je možné úplne oddeliť výrobcov elektrickej energie a prevádzkovateľov v oblasti riadenia dopytu od činnosti PPS, najmä v rámci cezhraničného obchodu (pozri bod 228 vyššie).

231

Preto treba aj druhé tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné.

232

Pokiaľ ide o tretie tvrdenie spoločnosti Tempus založené na porušení pravidiel Únie upravujúcich oddelenie PPS od údajného zákazu súčasne plniť úlohu výrobcu a prevádzkovateľa v oblasti riadenia dopytu zúčastňujúceho sa na aukciách poľského kapacitného mechanizmu, z podrobných pripomienok Komisie, spoločností Enel X, PGE a Poľskej republiky v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, ktoré Tempus spochybnila len veľmi neurčito a stručne, vyplýva, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom predpoklade.

233

Povinnosť oddelenia stanovená v článku 9 ods. 1 smernice 2009/72, podľa ktorej sú členské štáty povinné na svojich vnútroštátnych energetických trhoch oddeliť prenosové sústavy a riadenie výrobných a dodávateľských činností, totiž nemá vplyv na úlohy PPS ako poskytovateľa prepojenia podľa článku 12 tej istej smernice, ktoré zodpovedajú úlohám uloženým PSE a zahraničným PPS v rámci prechodného riešenia (pozri bod 228 vyššie). Okrem toho Komisia a vedľajší účastníci konania presvedčivo vysvetlili, že v tomto postavení sa PPS obmedzujú na sprostredkovateľskú a podpornú činnosť, ktorá zahraničným kapacitám umožňuje nediskriminačný prístup k objemu kapacity získanej zahraničným PPS pri aukciách poľského kapacitného mechanizmu. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Tempus, pokiaľ ide o PPS, neexistuje zámena medzi jeho postavením prevádzkovateľa sústavy a poskytovateľa prepojenia na jednej strane s činnosťami výroby alebo dodávky elektrickej energie výrobnej kapacity a riadenia v oblasti dopytu na druhej strane.

234

V dôsledku toho treba zamietnuť aj tretie tvrdenie druhej časti štvrtej podčasti ako nedôvodné, ako aj túto podčasť v celom rozsahu.

[omissis]

245

Na úvod treba pripomenúť, že pokiaľ ide o stimulačný účinok pomoci, treba zohľadniť ustanovenia oddielu 3.2.4 (najmä body 49 až 52) usmernenia. V súlade s bodom 49 usmernenia možno schému pomoci považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom len vtedy, ak má stimulačný účinok. To predpokladá, „že pomoc podnieti príjemcu, aby zmenil svoje správanie tak, aby sa zvýšila úroveň ochrany životného prostredia alebo aby sa zlepšilo fungovanie trhu s bezpečnou, cenovo prijateľnou a udržateľnou energiou, čo je zmena správania, ku ktorej by sa neodhodlal bez uvedenej pomoci“. Okrem toho „nesmie slúžiť ako dotácia na náklady na činnosť, ktoré by podniku vznikli v každom prípade, a nesmie slúžiť na kompenzáciu bežného obchodného rizika spojeného s hospodárskou činnosťou“. Podľa bodu 50 usmernenia sa pomoc v podstate považuje za pomoc, ktorá nemá stimulačný účinok pre jej príjemcu, a teda za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, ak príjemca zaslal svoju žiadosť o pomoc vnútroštátnym orgánom po začatí prác súvisiacich s projektom.

246

Pokiaľ ide o bod 49 usmernenia, z časti „aby sa zvýšila úroveň ochrany životného prostredia alebo aby sa zlepšilo fungovanie trhu s bezpečnou, cenovo prijateľnou a udržateľnou energiou“, vyplýva, že stimulačný účinok pomoci na primeranosť kapacít môže byť spojený s jedným alebo druhým z týchto cieľov v závislosti od vyváženia, ktoré má členský štát vykonať na základe kritérií a všeobecných cieľov stanovených v bodoch 30, 219 a 220 usmernenia (pozri bod 89 a nasl. vyššie). Potvrdzuje to bod 69 usmernenia, podľa ktorého „pomoc v oblasti životného prostredia a energetiky sa považuje za primeranú, ak sa výška pomoci na jedného príjemcu obmedzuje na minimum potrebné na dosiahnutie požadovanej ochrany životného prostredia alebo cieľa v oblasti energetiky“. Ak teda, ako v prejednávanej veci, členský štát sleduje prostredníctvom kapacitného mechanizmu predovšetkým cieľ spočívajúci v zaručení bezpečnosti dodávok, a teda „zlepšiť fungovanie trhu s bezpečnou, cenovo prijateľnou a udržateľnou energiou“, tento stimulačný účinok je spojený predovšetkým s motiváciou hospodárskych subjektov sprístupniť výrobné kapacity, ktoré sú nevyhnutné na tento účel, a len sekundárne, s cieľom ochrany životného prostredia. Ako bolo uvedené v bode 117 a nasl. vyššie, v rámci poľského kapacitného mechanizmu sú tieto stimuly založené na kritériách CAPEX umožňujúce prevádzkovateľom získať viacročnú dohodu o kapacite, čo im dáva potrebnú stabilitu príjmov, a to aj na financovanie alebo amortizáciu ich investícií do vytvorenia alebo modernizácie výrobných kapacít.

[omissis]

252

Po prvé táto argumentácia nezohľadňuje skutočnosť, že predmetná pomoc, teda platby za kapacitu, mohla byť poskytnutá až po schválení schémy pomoci Komisiou, ku ktorému došlo 7. februára 2018, nadobudnutí účinnosti zákona a uzatvorení prvej aukcie stanovenej na rok 2018, ktorá obsahovala prvé dohody o kapacite pre prvý rok dodávok v roku 2021. Dátum poskytnutia pomoci teda nemôže predchádzať dátumu skončenia prvej aukcie, ktorej výsledok priznáva vybranému uchádzačovi podľa zákona zákonné právo získať platby za kapacitu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, body 40 a 41; zo 6. júla 2017, Nerea, C‑245/16, EU:C:2017:521, body 32 a 33, a z 28. októbra 2020, INAIL, C‑608/19, EU:C:2020:865, body 30 až 34). Okrem toho aj za predpokladu, že by Tempus chcela tvrdiť, že stimulačný účinok musí súvisieť s nadobudnutím účinnosti schémy pomoci, teda v decembri 2017, takáto argumentácia by bola v rozpore s jej vlastným konštatovaním, podľa ktorého zohľadnenie predchádzajúcich investičných výdavkov počas obdobia piatich rokov bolo prípustné a malo takýto stimulačný účinok.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol takto: