–

Mercedes Benz Trucks España SL, pôvodne v zastúpení: C. von Köckritz a H. Weiß, Rechtsanwälte, ako aj P. Hitchings a M. Pérez Carrillo, abogados, neskôr C. von Köckritz a H. Weiß, Rechtsanwälte, A. Ward, abogado, ako aj M. López Ridruejo, abogada,

–

španielska vláda, v zastúpení: S. Centeno Huerta a L. Aguilera Ruiz, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Baches Opi, F. Jimeno Fernández a C. Urraca Caviedes, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 101 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Sumal SL a spoločnosťou Mercedes Benz Trucks España SL vo veci zodpovednosti tejto poslednej uvedenej spoločnosti za účasť jej materskej spoločnosti Daimler AG na porušení článku 101 ZFEÚ.

3

Článok 16 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), nazvaný „Jednotné uplatňovanie súťažného práva [Únie]“, stanovuje:

„1.   Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia [Európskej k]omisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný postup. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku 234 Zmluvy.

2.   Keď orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.“

4

Článok 23 tohto nariadenia, nazvaný „Pokuty“, v odseku 2 písm. a) stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

5

Článok 27 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vypočutia strán, sťažovateľov a ostatných“, v odseku 1 stanovuje:

„Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. Sťažovatelia sú úzko zapojení do postupov.“

6

Článok 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1) stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

…“

7

V rámci hlavy nazvanej „O náhrade škody spôsobenej postupmi obmedzujúcimi hospodársku súťaž“ článok 71 Ley 15/2007 de Defensa de la competencia (zákon č. 15/2007 o ochrane hospodárskej súťaže) z 3. júla 2007 (BOE č. 159 zo 4. júla 2007, s. 28848) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon na ochranu hospodárskej súťaže“) stanovuje:

„1.   Osoby, ktoré sa dopustili porušenia práva hospodárskej súťaže, sú zodpovedné za spôsobené škody.

2.   Na účely tejto hlavy:

8

Mercedes Benz Trucks España je dcérska spoločnosť skupiny Daimler, ktorej materskou spoločnosťou je Daimler. V rokoch 1997 až 1999 Sumal kúpila dve nákladné vozidlá od spoločnosti Mercedes Benz Trucks España prostredníctvom spoločnosti Stern Motor SL, ktorá je koncesionárom skupiny Daimler.

9

Dňa 19. júla 2016 Komisia prijala rozhodnutie C(2016) 4673 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39824) – Nákladné vozidlá), ktorých zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie zo 6. apríla 2017 (Ú. v. EÚ C 108, 2017, s. 6) (ďalej len „rozhodnutie z 19. júla 2016“).

10

Podľa tohto rozhodnutia sa pätnásť európskych výrobcov nákladných vozidiel, medzi nimi Daimler AG, zúčastnilo na karteli vo forme jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3), spočívajúceho v kolúznych dojednaniach o stanovovaní cien a zvyšovaní brutto cien nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (EHP), ako aj o načasovaní a prenose nákladov na zavedenie emisných technológií vyžadovaných platnými normami pre tieto nákladné vozidlá. V prípade troch zúčastnených spoločností sa toto porušenie uskutočnilo v období od 17. januára 1997 do 20. septembra 2010 a v prípade ďalších dvanástich zúčastnených spoločností, vrátane spoločnosti Daimler, od 17. januára 1997 do 18. januára 2011.

11

V nadväznosti na uvedené rozhodnutie Sumal podala na Juzgado de lo Mercantil no 07 de Barcelona (Obchodný súd č. 7 Barcelona, Španielsko) žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhala, aby Mercedes Benz Trucks España zaplatila sumu 22204,35 eura zodpovedajúcu prirážke obstarávacích nákladov, ktorú musela zaplatiť z dôvodu kartelu, na ktorom sa zúčastnila Daimler, materská spoločnosť spoločnosti Mercedes Benz Trucks España.

12

Rozsudkom z 23. januára 2019 tento súd zamietol túto žalobu z dôvodu, že Mercedes Benz Trucks España nemožno žalovať v rámci uvedenej žaloby, keďže spoločnosť Daimler, ktorá je ako jediná uvedená v rozhodnutí Komisie, sa musí považovať za jedinú zodpovednú za dotknuté porušenie.

13

Sumal podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý sa pýta, či žaloby o náhradu škody podané v nadväznosti na rozhodnutia orgánov hospodárskej súťaže konštatujúce protisúťažné postupy môžu smerovať proti dcérskym spoločnostiam, na ktoré sa tieto rozhodnutia nevzťahujú, ale ktorých 100 % vlastníkom sú spoločnosti, ktorých sa uvedené rozhodnutia priamo týkajú.

14

V tejto súvislosti poukazuje na rozdiely, pokiaľ ide o stanoviská prijaté španielskymi súdmi. Zatiaľ čo niektoré z nich pripúšťajú, že takéto žaloby môžu smerovať proti dcérskym spoločnostiam, odvolávajúc sa na „teóriu hospodárskej jednotky“, iné ho vylučujú z dôvodu, že táto teória umožňuje pripísať občianskoprávnu zodpovednosť za správanie dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti, ale neumožňuje stíhať dcérsku spoločnosť z dôvodu správania jej materskej spoločnosti.

15

Za týchto podmienok Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 28. apríla 2021 Mercedes Benz Trucks España navrhla Súdnemu dvoru nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania na základe článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

17

Na podporu svojho návrhu uviedla, že odôvodnenie, ktoré predniesol generálny advokát vo svojich návrhoch prednesených 15. apríla 2021 v tejto veci, sa zakladá na nových skutkových okolnostiach alebo predpokladoch, ktoré neuviedol vnútroštátny súd a ku ktorým sa účastníci konania vo veci samej alebo dotknuté osoby nevyjadrili v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

18

Mercedes Benz Trucks España tak po prvé spochybňuje tvrdenie uvedené v poznámke pod čiarou 10 návrhov generálneho advokáta, podľa ktorého sa zdá, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania bola výška škody, ktorú Sumal údajne utrpela, už posúdená vnútroštátnym súdom.

19

Po druhé Mercedes Benz Trucks España tvrdila, že generálny advokát v bode 75 a v poznámke pod čiarou 86 svojich návrhov nesprávne uviedol, že Komisia v rozhodnutí z 19. júla 2016 konštatovala, že kolúzne kontakty, ku ktorým pôvodne došlo na úrovni zamestnancov materských spoločností zúčastnených na karteli, boli neskôr konštatované aj na úrovni dcérskych spoločností týchto spoločností, presnejšie na úrovni nemeckých dcérskych spoločností spoločnosti Daimler.

20

Je pravda, že Súdny dvor podľa článku 83 svojho rokovacieho poriadku môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií alebo ak účastník konania uvedie po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

21

V tejto súvislosti však treba hneď na úvod uviesť, že obsah návrhov generálneho advokáta nemôže sám osebe predstavovať novú skutočnosť, lebo inak by účastníci konania mali možnosť na uvedené návrhy odpovedať prostredníctvom uplatnenia takej skutočnosti. Účastníci konania však nemôžu diskutovať o návrhoch generálneho advokáta. Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že v súlade s článkom 252 ZFEÚ úlohou generálneho advokáta je verejne, nestranne a nezávisle predkladať odôvodnené návrhy vo veciach, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť s cieľom pomôcť Súdnemu dvoru pri plnení jeho úlohy, ktorou je zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Menovanie sudcov Najvyššieho súdu – Prostriedky nápravy), C‑824/18, EU:C:2021:153, body 63 a 64]. Podľa článku 20 štvrtého odseku tohto štatútu a článku 82 ods. 2 rokovacieho poriadku sa prednesením návrhov generálneho advokáta končí ústna časť konania. Vzhľadom na to, že návrhy nespadajú do rámca diskusie medzi účastníkmi konania, otvára fázu porady sudcov Súdneho dvora. Nejde teda o stanovisko určené sudcom alebo účastníkom konania, ktoré by pochádzali od orgánu mimo Súdneho dvora, ale o individuálny, odôvodnený a verejne vyjadrený názor člena samotnej inštitúcie (uznesenie zo 4. februára 2000, Emesa Sugar, C‑17/98, EU:C:2000:69, body 13 a 14).

22

V prejednávanej veci Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta konštatuje, že okolnosti uvedené spoločnosťou Mercedes Benz Trucks España neodhaľujú žiadnu novú skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie, ktoré má prijať v prejednávanej veci, a že v tejto veci nie je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania alebo dotknuté osoby nevyjadrili. Nakoniec Súdny dvor má na konci písomnej a ústnej časti konania k dispozícii všetky potrebné informácie, a teda má dostatok informácií, aby mohol rozhodnúť. Súdny dvor preto dospel k záveru, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

23

Mercedes Benz Trucks España má pochybnosti o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dvoch dôvodov.

24

V prvom rade tento návrh nespĺňa požiadavky uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku, keďže neuvádza relevantné a preukázané skutočnosti, na základe ktorých boli položené prejudiciálne otázky, alebo ešte aj obsah článku 71 ods. 2 zákona na ochranu hospodárskej súťaže. Okrem toho uvedený návrh poskytuje nepresné, zaujaté a nesprávne vykreslenie relevantnej vnútroštátnej judikatúry.

25

V prejednávanej veci zo znenia celého návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd dostatočne definoval skutkový a právny rámec, do ktorého patrí jeho žiadosť o výklad práva Únie, aby umožnil dotknutým osobám predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj umožnil Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú odpoveď na uvedený návrh.

26

V druhom rade Mercedes Benz Trucks España tvrdí, že štyri položené otázky sú čisto hypotetické. Prvé tri otázky tak nijako nesúvisia so skutkovými okolnosťami konania vo veci samej, keďže Sumal neuviedla ani nepreukázala okolnosti, ktoré by odôvodňovali rozšírenie zodpovednosti za porušenia, ktorých sa dopustila Daimler, na spoločnosť Mercedes Benz Trucks España, ale založila svoju žalobu výlučne na rozhodnutí z 19. júla 2016. Takisto vzhľadom na to, že článok 71 ods. 2 zákona na ochranu hospodárskej súťaže nie je uplatniteľný v rámci sporu vo veci samej, toto ustanovenie nie je vôbec relevantné na účely vyriešenia tohto sporu.

27

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 9. júla 2020, Santen, C‑673/18, EU:C:2020:531, bod 26 a citovaná judikatúra).

28

Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 9. júla 2020, Santen, C‑673/18, EU:C:2020:531, bod 27 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci však nejde o taký prípad. Odpoveď, ktorú Súdny dvor poskytne na štyri položené otázky, podmieňuje výsledok sporu, keďže umožní vnútroštátnemu súdu jednak určiť, či môže vzniknúť zodpovednosť spoločnosti Mercedes Benz Trucks España, a jednak rozhodnúť o zlučiteľnosti článku 71 ods. 2 zákona na ochranu hospodárskej súťaže s právom Únie.

30

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

31

Svojou prvou až treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že osoba poškodená protisúťažným postupom podniku môže podať žalobu o náhradu škody bez rozdielu proti materskej spoločnosti, ktorá bola sankcionovaná Komisiou na základe tohto postupu v rozhodnutí alebo proti dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti, na ktorú sa toto rozhodnutie nevzťahuje, pokiaľ spolu tvoria jednu hospodársku jednotku.

32

Na úvod treba pripomenúť, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ vyvoláva priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a zakladá dotknutým osobám práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné ochraňovať (rozsudky z 30. januára 1974, BRT a Société belge des auteurs, compositeurs et éditeurs, 127/73, EU:C:1974:6, bod 16, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 24 a citovanú judikatúru).

33

Úplná účinnosť článku 101 ZFEÚ, a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1 by boli spochybnené, ak by sa akákoľvek osoba nemohla domáhať náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž (rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, EU:C:2001:465, bod 26, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 25).

34

Každá osoba má teda právo domáhať sa náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi uvedenou škodou a kartelovou dohodou alebo postupom zakázaným článkom 101 ZFEÚ (rozsudky z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, EU:C:2006:461, bod 61, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 26 a citovaná judikatúra), keďže otázku určenia subjektu povinného nahradiť škodu spôsobenú porušením článku 101 ZFEÚ priamo upravuje právo Únie (rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 28).

35

Toto právo každej osoby domáhať sa náhrady takejto škody posilňuje operatívnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže a svojou povahou odrádza od často utajených dohôd alebo postupov, ktoré môžu obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, čím prispieva k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, EU:C:2001:465, bod 27, ako aj zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 44 a citovanú judikatúru).

36

Okrem samotnej náhrady údajnej ujmy totiž vznik takéhoto práva prispieva k cieľu odradenia, ktorý je jadrom konania Komisie, ktorá má povinnosť sledovať všeobecnú politiku usilujúcu sa uplatňovať v oblasti hospodárskej súťaže zásady stanovené Zmluvou o FEÚ a usmerňovať v tomto zmysle správanie podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, EU:C:1983:158, bod 105). Tento vznik práva tak môže nielen napraviť priamu škodu, ktorú údajne utrpela dotknutá osoba, ale aj nepriame škody spôsobené voči štruktúre a fungovaniu trhu, ktoré nemohli mať úplnú hospodársku účinnosť, najmä v prospech dotknutých spotrebiteľov.

37

Z vyššie uvedeného vyplýva, že z rovnakého dôvodu ako vykonávanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže verejnými orgánmi (public enforcement) sú žaloby o náhradu škody za porušenie týchto pravidiel (private enforcement) neoddeliteľnou súčasťou systému vykonávania uvedených pravidiel, ktorého cieľom je potláčať protisúťažné správanie podnikov a odradiť ich od takéhoto správania (rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 45).

38

Preto pojem „podnik“ v zmysle článku 101 ZFEÚ, ktorý je autonómnym pojmom práva Únie, nemôže mať iný význam v kontexte ukladania pokút zo strany Komisie podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v kontexte žalôb o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 47).

39

Zo znenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ pritom vyplýva, že autori Zmlúv sa rozhodli použiť tento pojem „podnik“ na označenie autora porušenia podľa práva hospodárskej súťaže, ktoré možno sankcionovať podľa tohto ustanovenia, a nie iné pojmy, ako sú pojmy „spoločnosť“ alebo „právnická osoba“. Normotvorca Únie takisto použil pojem „podnik“ v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 na definovanie subjektu, ktorému Komisia môže uložiť pokutu ako sankciu za porušenie pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudky z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, body 123 a 124, ako aj z 25. novembra 2020, Komisia/GEA Group, C‑823/18 P, EU:C:2020:955, body 62 a 63).

40

Rovnako zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1) a najmä jej článku 2 bodu 2 vyplýva, že ten istý normotvorca definoval „porušiteľa“, ktorému podľa tej istej smernice prináleží nahradiť škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže pripísateľným tomuto porušiteľovi, ako „podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dopustili porušenia práva hospodárskej súťaže“.

41

Takto právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže tým, že sa zameriava na činnosti podnikov, stanovuje ako rozhodujúce kritérium existenciu jednotnosti správania na trhu bez toho, aby formálne oddelenie rôznych spoločností vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity mohlo brániť takejto jednotnosti na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, EU:C:1972:70, bod 140, ako aj zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C‑217/05, EU:C:2006:784, bod 41). Pojem „podnik“ teda zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania a označuje tak hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, EU:C:2009:536, body 54 a 55, ako aj z 27. apríla 2017, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑516/15 P, EU:C:2017:314, body 47 a 48). Táto hospodárska jednotka pozostáva z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ a môžu prispieť k spáchaniu porušenia uvedeného v článku 101 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, EU:C:2010:389, body 84 a 86).

42

Ak takáto hospodárska jednotka porušuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušenie zodpovedá. V tejto súvislosti na vyvodenie zodpovednosti akéhokoľvek právneho subjektu patriaceho do hospodárskej jednotky je potrebné, aby bol predložený dôkaz o tom, že aspoň jeden právny subjekt, ktorý je súčasťou tejto hospodárskej jednotky, porušil článok 101 ods. 1 ZFEÚ, takže podnik tvorený uvedenou hospodárskou jednotkou bude považovaný za podnik, ktorý sa dopustil konania porušujúceho toto ustanovenie, a aby táto okolnosť bola konštatovaná v rozhodnutí Komisie, ktoré nadobudlo právoplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑516/15 P, EU:C:2017:314, body 49 a 60), alebo bola samostatne preukázaná pred dotknutým vnútroštátnym súdom, pokiaľ Komisia neprijala nijaké rozhodnutie týkajúce sa existencie porušenia.

43

Z judikatúry tak vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje v čase spáchania porušenia samostatne svoje správanie na trhu, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi, takže v takejto situácii tvoria tieto subjekty rovnakú hospodársku jednotku, a preto predstavujú jeden a ten istý podnik, ktorý je autorom porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, EU:C:2009:536, body 58 a 59, ako aj z 27. apríla 2017, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑516/15 P, EU:C:2017:314, body 52 a 53, ako aj citovanú judikatúru). Ak sa preukáže, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť sú súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ, rozhodujúca je samotná existencia tejto hospodárskej jednotky, ktorá sa dopustila porušenia a ktorá rozhodujúcim spôsobom určuje zodpovednosť jednej alebo druhej spoločnosti tvoriacej podnik, za protisúťažné správanie tohto podniku.

44

Z tohto dôvodu pojem „podnik“ a prostredníctvom neho pojem „hospodárska jednotka“ automaticky zakladá spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť subjektov, ktoré tvoria hospodársku jednotku v čase, keď došlo k porušeniu (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť v oblasti pokút, rozsudky z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 150, ako aj z 25. novembra 2020, Komisia/GEA Group, C‑823/18 P, EU:C:2020:955, bod 61 a citovanú judikatúru).

45

Ďalej treba tiež uviesť, že organizácia skupín spoločností, ktoré môžu vytvoriť hospodársku jednotku, môže byť v jednotlivých skupinách veľmi odlišná. Existujú najmä skupiny spoločností typu „konglomerát“, ktoré pôsobia vo viacerých hospodárskych oblastiach, ktoré medzi sebou nemajú väzby.

46

Preto možnosť priznať osobe poškodenej protisúťažným postupom dovolávať sa skôr zodpovednosti voči dcérskej spoločnosti než voči materskej spoločnosti v rámci žaloby o náhradu škody nemôže automaticky existovať proti akejkoľvek dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti uvedenej v rozhodnutí Komisie, ktorým sa sankcionuje protiprávne správanie. Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, pojem „podnik“ použitý v článku 101 ZFEÚ je funkčným pojmom, pričom hospodárska jednota, ktorá ho predstavuje, musí byť identifikovaná z hľadiska predmetu dotknutej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, EU:C:1984:271, bod 11, a z 26. septembra 2013, The Dow Chemical Company/Komisia, C‑179/12 P, EU:C:2013:605, bod 57).

47

Preto tá istá materská spoločnosť môže byť súčasťou viacerých hospodárskych jednotiek v závislosti od predmetnej hospodárskej činnosti, zložených z nej samej a rôznych kombinácií jej dcérskych spoločností, ktoré všetky patria do tej istej skupiny spoločností. Ak by to tak nebolo, dcérska spoločnosť patriaca do takejto skupiny by mohla byť považovaná za zodpovednú za porušenia spáchané v rámci hospodárskych činností, ktoré nijako nesúvisia s jej vlastnou činnosťou a na ktorých sa nijako nepodieľala, a to ani nepriamo.

48

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že v rámci žaloby o náhradu škody, ktorá sa zakladá na existencii porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ konštatovaného Komisiou v rozhodnutí, môže byť právny subjekt, ktorý nie je označený v tomto rozhodnutí ako subjekt, ktorý sa dopustil porušenia práva hospodárskej súťaže, napriek tomu na tomto základe zodpovedný z dôvodu protiprávneho konania iného právneho subjektu, pokiaľ sú obe tieto osoby súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky, a teda tvoria podnik, ktorý je autorom porušenia v zmysle uvedeného článku 101 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. apríla 2014, Komisia/Siemens Österreich a i. a Siemens Transmission & Distribution a i./Komisia, C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, bod 45, ako aj z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑625/13 P, EU:C:2017:52, bod 145).

49

Súdny dvor už totiž rozhodol, že vzťah spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti, ktorý spája členov jednej hospodárskej jednotky, odôvodňuje najmä zohľadnenie priťažujúcej okolnosti opakovaného porušovania vo vzťahu k materskej spoločnosti, hoci táto materská spoločnosť nebola predmetom predchádzajúceho vyšetrovania, ktoré viedlo k oznámeniu o výhradách a rozhodnutiu. V takejto situácii sa javí rozhodujúce predchádzajúce konštatovanie prvého porušenia vyplývajúceho zo správania dcérskej spoločnosti, s ktorou materská spoločnosť zapojená do druhého porušenia tvorila už v okamihu prvého porušenia jeden podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ (rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 91).

50

Nič preto v zásade nebráni tomu, aby osoba poškodená protisúťažným postupom podala žalobu o náhradu škody proti jednému z právnych subjektov, ktoré tvoria hospodársku jednotku, a teda podniku, ktorý tým, že sa dopustil porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, spôsobil škodu, ktorá bola spôsobená tejto poškodenej osobe.

51

Preto za okolností, keď bola existencia porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ preukázaná materskej spoločnosti, sa môže osoba poškodená týmto porušením v súlade s judikatúrou citovanou v bode 42 tohto rozsudku skôr usilovať vyvodiť občianskoprávnu zodpovednosť dcérskej spoločnosti tejto materskej spoločnosti než samotnej materskej spoločnosti. Zodpovednosť tejto dcérskej spoločnosti však môže vzniknúť len vtedy, ak poškodená osoba buď na základe rozhodnutia, ktoré predtým prijala Komisia na základe článku 101 ZFEÚ, alebo akýmkoľvek iným spôsobom, najmä ak Komisia v tomto ohľade v uvedenom rozhodnutí neuviedla nič alebo ešte neprijala rozhodnutie, preukáže, že jednak vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby uvedené v bodoch 43 a 47 tohto rozsudku a jednak vzhľadom na existenciu konkrétnej väzby medzi hospodárskou činnosťou tejto dcérskej spoločnosti a predmetom porušenia, za ktoré je považovaná za zodpovednú materská spoločnosť, uvedená dcérska spoločnosť predstavovala spolu so svojou materskou spoločnosťou hospodársku jednotku.

52

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že takáto žaloba o náhradu škody podaná proti dcérskej spoločnosti predpokladá, že žalobkyňa na účely konštatovania existencie hospodárskej jednoty medzi materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou v zmysle bodov 41 a 46 tohto rozsudku preukáže väzby spájajúce tieto spoločnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, ako aj konkrétnu väzbu uvedenú v tom istom bode medzi hospodárskou činnosťou tejto dcérskej spoločnosti a predmetom porušenia, za ktoré je materská spoločnosť považovaná za zodpovednú. Za takých okolností, o aké ide vo veci samej, musí teda poškodená osoba v zásade preukázať, že protisúťažná dohoda uzavretá materskou spoločnosťou, za ktorú bola táto spoločnosť odsúdená, sa týka tých istých výrobkov, aké uvádza na trh dcérska spoločnosť. Poškodená osoba tým preukáže, že práve hospodárska jednotka, do ktorej patrí dcérska spoločnosť spolu s jej materskou spoločnosťou, predstavuje podnik, ktorý sa skutočne dopustil porušenia, ktoré predtým konštatovala Komisia na základe článku 101 ods. 1 ZFEÚ, v súlade s funkčným poňatím pojmu „podnik“ uvedeným v bode 46 tohto rozsudku.

53

Treba dodať, že požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie musia byť žalovanej priznané v rámci žaloby o náhradu škody, ktorá môže viesť k tomu, že tento účastník konania bude zaviazaný poskytnúť náhradu škody osobe poškodenej protisúťažným postupom. Je tiež nevyhnutné, aby dotknutá dcérska spoločnosť mohla brániť svoje práva v súlade so zásadou dodržiavania práva na obhajobu, ktorá je základnou zásadou práva Únie (pozri analogicky rozsudky z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 94, ako aj z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i., C‑504/19, EU:C:2021:335, bod 57). Preto musí mať táto dcérska spoločnosť k dispozícii pred dotknutým vnútroštátnym súdom všetky prostriedky potrebné na účinný výkon jej práv na obhajobu, najmä na to, aby mohla spochybniť svoju príslušnosť k tomu istému podniku ako jej materská spoločnosť.

54

V tejto súvislosti musí mať táto dcérska spoločnosť možnosť vyvrátiť svoju zodpovednosť za údajnú škodu, najmä uvedením akéhokoľvek dôvodu, ktorý by mohla uviesť, ak by bola zapojená do konania začatého Komisiou proti jej materskej spoločnosti, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia Komisie konštatujúceho existenciu protiprávneho správania v rozpore s článkom 101 ZFEÚ (public enforcement).

55

Pokiaľ však ide o situáciu, v ktorej sa žaloba o náhradu škody opiera o konštatovanie Komisie, týkajúce sa porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ v rozhodnutí adresovanom materskej spoločnosti dcérskej spoločnosti, táto dcérska spoločnosť nemôže spochybniť pred vnútroštátnym súdom existenciu porušenia takto konštatovaného Komisiou. Článok 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 totiž okrem iného stanovuje, že keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 101 ZFEÚ, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že je pravda, že článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 nepochybne stanovuje, že pred prijatím rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a ukladá pokuta, Komisia poskytne osobám, voči ktorým smeruje konanie, možnosť vyjadriť sa k výhradám, ktoré voči nim vzniesla, a svoje rozhodnutia založí len na výhradách, ku ktorým sa dotknuté strany mohli vyjadriť. V tomto kontexte je cieľom oznámenia o výhradách umožniť výkon práva na obhajobu každou právnickou osobou, ktorej sa týka správne konanie v oblasti hospodárskej súťaže. Naopak, ak Komisia nemá úmysel konštatovať voči určitej spoločnosti porušenie, právo na obhajobu neukladá zaslať tejto spoločnosti oznámenie o výhradách. Zaslanie oznámenia o výhradách určitej spoločnosti má totiž za cieľ zabezpečiť dodržiavanie práv na obhajobu tejto spoločnosti, a nie tretej osoby, aj keby táto tretia osoba bola dotknutá tým istým správnym konaním (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2017, LG Electronics a Koninklijke Philips Electronics/Komisia, C‑588/15 a C‑622/15, EU:C:2017:679, body 44 až 46).

57

Uvedené zásady sú však vlastné konaniam týkajúcim sa porušení, vedeným Komisiou, ktoré sa vyznačujú tou osobitosťou, že môžu viesť k uloženiu pokuty právnym subjektom, ktorých sa tieto konania konkrétne týkajú.

58

Naopak zásada osobnej zodpovednosti za okolností opísaných v bode 56 tohto rozsudku nebráni konečnej povahe konštatovania takéhoto porušenia vo vzťahu k dcérskej spoločnosti, pretože ako bolo pripomenuté v bode 42 tohto rozsudku, za toto porušenie zodpovedá hospodárska jednotka, ktorá tvorí podnik, ktorý sa dopustil porušenia.

59

Ako totiž vyplýva z judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 49 tohto rozsudku, Súdny dvor už rozhodol, pokiaľ ide o zohľadnenie porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť materskej spoločnosti, na účely uplatnenia priťažujúcej okolnosti, ktorú predstavuje opakované porušovanie vo vzťahu k materskej spoločnosti, že sa nevyžaduje, aby táto materská spoločnosť bola predmetom predchádzajúceho šetrenia, ktoré viedlo k oznámeniu o výhradách a k rozhodnutiu, pod podmienkou, že dcérska spoločnosť, ktorej správanie viedlo k porušeniu, tvorila s predmetnou materskou spoločnosťou už v čase prvého porušenia jeden podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ. Pokiaľ teda rozhodnutie konštatujúce existenciu porušenia, ktorého sa dopustil podnik, bolo určené jednej zo spoločností, ktoré už tvorili tento podnik v čase, keď došlo k porušeniu, takže táto spoločnosť a prostredníctvom nej uvedený podnik mali príležitosť spochybniť existenciu tohto porušenia, práva na obhajobu ostatných spoločností, ktoré tvoria ten istý podnik, nemožno porušiť z dôvodu zohľadnenia existencie tohto porušenia v rámci neskoršieho konania o náhradu škody, začatého osobou, ktorej vznikla škoda z dôvodu predmetného protiprávneho správania, pričom táto žaloba nemôže najmä viesť k uloženiu sankcie, akou je pokuta, voči týmto iným spoločnostiam.

60

Na druhej strane v prípade, že Komisia v rozhodnutí vydanom na základe článku 101 ZFEÚ nekonštatovala protiprávne správanie, dcérska spoločnosť materskej spoločnosti, ktorej sa porušenie vytýka, má prirodzene právo spochybniť nielen jej príslušnosť k tomu istému podniku ako materská spoločnosť, ale aj existenciu údajného porušenia.

61

V nadväznosti na to, čo bolo zdôraznené v bode 51 tohto rozsudku, treba tiež spresniť, že ako uviedla Komisia v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom a ako uviedol generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, možnosť dotknutého vnútroštátneho súdu konštatovať prípadnú zodpovednosť dcérskej spoločnosti za spôsobenú ujmu nie je vylúčená len preto, že Komisia prípadne neprijala žiadne rozhodnutie alebo, že rozhodnutím, ktorým konštatovala porušenie, správnu sankciu tejto spoločnosti neuložila.

62

Ako totiž Súdny dvor rozhodol v bode 51 rozsudku z 27. apríla 2017, Akzo Nobel a i./Komisia (C‑516/15 P, EU:C:2017:314), ani článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003, ani judikatúra neurčujú právnickú alebo fyzickú osobu, ktorú musí Komisia považovať za zodpovednú za porušenie a sankcionovať ju uložením pokuty.

63

V súlade s judikatúrou citovanou v bode 42 tohto rozsudku tak Komisia môže slobodne považovať za zodpovedný za porušenie a sankcionovať uložením pokuty akýkoľvek právny subjekt podniku, ktorý sa podieľal na porušení článku 101 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že z toho, že Komisia označila materskú spoločnosť za právnickú osobu, ktorú možno považovať za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustil podnik, nemožno vyvodiť záver, že jedna alebo druhá z jej dcérskych spoločností nepatrí pod ten istý podnik, ktorý musí zodpovedať za to isté porušenie.

64

Pre úplnosť treba dodať, že za okolností sporu vo veci samej v zásade nič nebránilo tomu, aby žalobkyňa vo veci samej, ktorá je údajne osobou poškodenou predmetným porušením, podala svoju žalobu o náhradu škody na španielske súdy proti materskej spoločnosti Daimler AG, či dokonca proti nej a spoločnosti Mercedes Benz Trucks España spoločne, keďže prípadná zodpovednosť tejto poslednej uvedenej spoločnosti za porušenie podlieha podmienkam uvedeným v bode 52 tohto rozsudku.

65

Treba totiž pripomenúť, že žaloba smerujúca k získaniu náhrady škody spôsobenej údajnými porušeniami práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, akou je žaloba vo veci samej, patrí medzi „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 a v dôsledku toho patrí do pôsobnosti tohto nariadenia. Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 7 bodu 2 uvedeného nariadenia vyplýva, že pojem „miesto, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, uvedený v tomto ustanovení, sa vzťahuje tak na miesto, kde vznikla škoda, ako aj na miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla ku vzniku tejto škody, takže žalovanú možno žalovať podľa výberu žalobkyne pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest (rozsudok z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18, EU:C:2019:635, body 24 a 25, ako aj citovaná judikatúra).

66

Súdny dvor tiež spresnil, že škoda spočívajúca v prirážke, ktorú výrobca nákladných vozidiel kamiónov stanovil koncesionárom a ktorú títo preniesli na konečných užívateľov, predstavuje priamu škodu umožňujúcu v zásade založiť právomoc súdov členského štátu, na území ktorého sa prejavila, keďže prirážka zaplatená z dôvodu umelo zvýšených cien sa javí ako bezprostredný dôsledok porušenia, ku ktorému došlo na základe článku 101 ZFEÚ. Keď sa trh dotknutý protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území uvádzaná ujma údajne vznikla, treba usudzovať, že miesto, kde vznikla škoda na účely uplatnenia článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, sa nachádza v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18, EU:C:2019:635, body 30, 31 a 33).

67

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že osoba poškodená protisúťažným postupom podniku môže podať žalobu o náhradu škody bez rozdielu proti materskej spoločnosti, ktorá bola sankcionovaná Komisiou na základe tohto postupu v rozhodnutí alebo proti dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti, ktorá nie je uvedená v tomto rozhodnutí, keď spolu tvoria jednu hospodársku jednotku. Dotknutá dcérska spoločnosť musí mať možnosť účinne uplatniť svoje právo na obhajobu s cieľom preukázať, že k uvedenému podniku nepatrí, a ak Komisia neprijala žiadne rozhodnutie podľa článku 101 ZFEÚ, má tiež právo spochybniť samotnú existenciu údajného protiprávneho správania.

68

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje možnosť pripísať zodpovednosť za správanie jednej spoločnosti inej spoločnosti len v prípade, ak druhá uvedená spoločnosť ovláda prvú spoločnosť.

69

Keďže z odpovede na prvú až tretiu prejudiciálnu otázku vyplýva, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že osoba poškodená protisúťažným postupom podniku môže podať žalobu o náhradu škody proti dcérskej spoločnosti z dôvodu účasti materskej spoločnosti na tomto postupe, keď tvoria hospodársku jednotku, a teda tvoria spoločne uvedený podnik, treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie v dôsledku toho bráni právnej úprave, ktorá v takom prípade stanovuje možnosť pripísať zodpovednosť za správanie spoločnosti inej spoločnosti výlučne v prípade, keď táto druhá spoločnosť ovláda tú prvú.

70

Treba však pripomenúť, že s cieľom zaručiť účinnosť všetkých ustanovení práva Únie zásada prednosti práva Únie najmä ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť vykladať svoje vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere v súlade s právom Únie (rozsudky z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, bod 57, a zo 4. marca 2020, Bank BGŻ BNP Paribas, C‑183/18, EU:C:2020:153, bod 60).

71

Tieto súdy sú teda pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo s čo najväčším možným ohľadom na znenie a účel predmetného ustanovenia primárneho práva, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť tohto ustanovenia a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 73 a 77, ako aj zo 4. marca 2020, Bank BGŻ BNP Paribas, C‑183/18, EU:C:2020:153, bod 66).

72

Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia a najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 110, ako aj zo 4. marca 2020, Bank BGŻ BNP Paribas, C‑183/18, EU:C:2020:153, bod 67).

73

Za týchto podmienok ak sa vnútroštátny súd domnieva, že nemôže urobiť výklad článku 71 ods. 2 zákona na ochranu hospodárskej súťaže tak, aby bol v súlade s výkladom článku 101 ods. 1 ZFEÚ uvedeným v bode 67 tohto rozsudku, prináleží mu, aby neuplatnil toto vnútroštátne ustanovenie a priamo uplatnil článok 101 ods. 1 ZFEÚ na spor vo veci samej.

74

V tejto súvislosti sa na prvý pohľad nezdá vylúčené domnievať sa, ako to uviedla španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach, že v rámci žaloby o náhradu škody môže byť zodpovednosť dcérskej spoločnosti založená na článku 71 ods. 2 písm. a) zákona na ochranu hospodárskej súťaže. Podľa tohto ustanovenia sa totiž porušenie práva hospodárskej súťaže chápe ako akékoľvek porušenie článkov 101 alebo 102 ZFEÚ alebo článkov 1 alebo 2 tohto zákona. Táto vláda tvrdí, že skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, možno pripísať dcérskej spoločnosti podľa článku 71 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

75

Za týchto podmienok treba na štvrtú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje možnosť pripísať zodpovednosť za správanie jednej spoločnosti inej spoločnosti iba v prípade, ak druhá spoločnosť ovláda prvú spoločnosť.

76

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: