1

Spoločnosti Toshiba Samsung Storage Technology Corp. (ďalej len „TSST Japonsko“) a Toshiba Samsung Storage Technology Korea Corp. (ďalej len „TSST KR“) (ďalej spoločne len „odvolateľky“) sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 12. júla 2019, Toshiba Samsung Storage Technology a Toshiba Samsung Storage Technology Korea/Komisia (T‑8/16, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2019:522), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu v prvom rade na úplné alebo čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie C(2015) 7135 final z 21. októbra 2015 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39639 – Optické diskové mechaniky) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa ich týka, a subsidiárne na zníženie pokuty, ktorá im bola uložená.

2

Podľa znenia článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205):

„2.   [Európska k]omisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

Pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov [, ktoré sa podieľali na porušení, – neoficiálny preklad] nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

Keď sa porušenie združenia podnikov vzťahuje k aktivitám jeho členov, pokuta nepresiahne 10 % sumy celkového obratu každého člena pôsobiaceho na trhu dotknutom porušením združenia.

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“

3

Článok 27 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. Sťažovatelia sú úzko zapojení do postupov.

2.   Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej súťaže členských štátov. Právo na prístup sa nevzťahuje najmä na korešpondenciu medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov alebo na vzájomnú korešpondenciu medzi týmito orgánmi, vrátane dokumentov zhotovených podľa článkov 11 a 14. Nič v tomto odseku nebráni Komisii v tom, aby zverejnila a využívala informácie potrebné na dokázanie porušovania.“

4

Článok 31 uvedeného nariadenia znie takto:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo uložené pravidelné penále.“

5

Pokiaľ ide o výpočet pokút, body 6 a 13 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) uvádzajú:

„6.   … Kombinácia hodnoty predaja v súvislosti s porušením a trvaním sa považuje za vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení. Referencia na tieto ukazovatele je vhodnou informáciou o rádovej výške pokuty a nemala by slúžiť ako základ na automatický alebo aritmetický výpočet.

…

13.   Pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci [Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)]. …“

6

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 37 napadnutého rozsudku a pre potreby prejednávanej veci ich možno zhrnúť takto.

7

Odvolateľky TSST Japonsko a TSST KR sú výrobcovia a dodávatelia optických diskových mechaník (ďalej len „ODM“). TSST Japonsko je konkrétne spoločným podnikom, ktorého vlastníkom je Toshiba Corporation so sídlom v Japonsku a Samsung Electronics Co., Ltd, so sídlom v Južnej Kórei. Počas obdobia porušenia bola TSST Japonsko materskou spoločnosťou spoločnosti TSST KR.

8

TSST Japonsko a TSST KR začali svoju činnosť 1. apríla 2004 ako dve samostatné prevádzkové jednotky. V decembri 2005 TSST Japonsko opustila trh, pričom ešte uskutočňovala obmedzený predaj v rámci prechodného obdobia až do začiatku roka 2008. TSST KR postupne prevzala predajné činnosti TSST Japonsko a bola priamo zapojená do vývoja, uvádzania na trh, predaja a záručného a pozáručného servisu ODM.

9

Dotknuté porušenie sa týka ODM používaných najmä v osobných počítačoch (stolových a prenosných počítačoch) vyrábaných spoločnosťami Dell Inc. a Hewlett Packard (ďalej len „HP“).

10

Dell a HP sú dvaja hlavní výrobcovia originálnych výrobkov na svetovom trhu s osobnými počítačmi. Tieto dve spoločnosti využívajú štandardný postup verejnej súťaže na celosvetovej úrovni, ktorý zahŕňa najmä štvrťročné rokovania o cenách na svetovej úrovni a objemoch celkových nákupov s malým počtom vopred vybratých dodávateľov ODM.

11

Postupy verejnej súťaže zahŕňajú žiadosti o cenové ponuky, žiadosti o elektronické cenové ponuky, online rokovania, elektronické aukcie a dvojstranné rokovania (offline). Po skončení verejnej súťaže zákazníci prideľujú jednotlivým zúčastneným dodávateľom ODM objemy podľa cien, ktoré ponúkajú.

12

Dňa 14. januára 2009 Komisia prijala žiadosť o oslobodenie od pokút v zmysle svojho oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 298, 2006, s. 17; Mim. vyd. 08/002, s. 155), ktorú podala spoločnosť Koninklijke Philips NV. V dňoch 29. januára a 2. marca 2009 bola táto žiadosť doplnená s cieľom zahrnúť do nej popri tejto spoločnosti spoločnosť Lite‑On IT Corporation a ich spoločný podnik Philips & Lite‑On Digital Solutions Corporation.

13

Dňa 30. júna 2009 Komisia priznala podmienečné oslobodenie od pokút spoločnostiam Koninklijke Philips, Lite‑On IT a Philips & Lite‑On Digital Solutions.

14

V dňoch 4. a 6. augusta 2009 predložili spoločnosti Hitachi‑LG Data Storage, Inc. a Hitachi‑LG Data Storage Korea, Inc. Komisii žiadosť o zníženie výšky pokuty v súlade s oznámením uvedeným v bode 12 tohto rozsudku.

15

Dňa 18. júla 2012 Komisia zaslala oznámenie o výhradách trinástim dodávateľom ODM, vrátane odvolateliek (ďalej len „oznámenie o výhradách“), v ktorom uviedla, že tieto spoločnosti porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“) tým, že sa zúčastnili na karteli týkajúcom sa ODM v období od 5. februára 2004 do 29. júna 2009, ktorý spočíval v koordinovaní ich správania v súvislosti s verejnými súťažami, ktoré vyhlásili dvaja výrobcovia počítačov, a to spoločnosti Dell a HP.

16

Dňa 29. októbra 2012 odvolateľky zaslali Komisii svoje pripomienky k oznámeniu o výhradách. Ústne vypočutie sa konalo 29. a 30. novembra 2012 a zúčastnili sa na ňom všetci adresáti oznámenia o výhradách.

17

Dňa 18. februára 2014 Komisia prijala dve doplňujúce oznámenia o výhradách na účely, podľa jej názoru, doplnenia, zmeny a vysvetlenia výhrad zaslaných niektorým adresátom oznámenia o výhradách v súvislosti s ich zodpovednosťou za údajné porušenie. Dňa 1. júna 2015 Komisia prijala ďalšie dodatočné oznámenie o výhradách. Cieľom tohto nového oznámenia bolo doplniť predchádzajúce dve oznámenia o výhradách zaslaním výhrad vznesených v týchto oznámeniach ďalším právnym subjektom patriacim do skupín podnikov (materským spoločnostiam alebo zlučovaným subjektom), ktoré už boli adresátmi prvého oznámenia o výhradách. Adresáti oznámení o výhradách z 18. februára 2014 a z 1. júna 2015 písomne oznámili svoje stanoviská Komisii, avšak nepožiadali o uskutočnenie vypočutia.

18

Dňa 21. októbra 2015 prijala Komisia sporné rozhodnutie.

19

Komisia sa v tomto rozhodnutí domnievala, že účastníci kartelu koordinovali svoje súťažné správanie prinajmenšom od 23. júna 2004 do 25. novembra 2008. Spresnila, že táto koordinácia sa uskutočňovala prostredníctvom siete paralelných dvojstranných kontaktov. Uviedla, že účastníci kartelu sa usilovali prispôsobiť svoje objemy na trhu a zabezpečiť, že ceny zostanú na vyšších úrovniach, ako by boli v prípade neexistencie týchto dvojstranných kontaktov.

20

Komisia v spornom rozhodnutí spresnila, že koordinácia medzi účastníkmi kartelu sa týkala zákazníckych účtov spoločností Dell a HP. Podľa Komisie okrem dvojstranných rokovaní so svojimi dodávateľmi ODM Dell a HP uplatňovali štandardizované postupy verejnej súťaže, ktoré sa konali minimálne každý štvrťrok. Zdôraznila, že členovia kartelu používali sieť dvojstranných kontaktov na manipuláciu týchto verejných súťaží, čím obchádzali snahu ich zákazníkov stimulovať cenovú hospodársku súťaž.

21

Podľa Komisie pravidelné výmeny informácií okrem iného umožnili členom kartelu nadobudnúť veľmi podrobné znalosti o zámeroch ich konkurentov ešte predtým, než sa zapojili do verejnej súťaže, čo im umožnilo predvídať ich súťažnú stratégiu.

22

Komisia ďalej uviedla, že členovia kartelu si v pravidelných intervaloch vymieňali informácie o cenách týkajúce sa konkrétnych zákazníckych účtov, ako aj informácie nesúvisiace s cenou, ako je súčasná výrobná kapacita a kapacita dodávok, stav zásob, situácia s ohľadom na kvalifikáciu, okamih uvedenia nových výrobkov alebo zlepšení. Navyše uviedla, že dodávatelia ODM monitorovali konečné výsledky skončených verejných súťaží, konkrétne poradie, dosiahnutú cenu a objem.

23

Komisia tiež uviedla, že dodávatelia ODM s vedomím, že musia svoje kontakty udržiavať v tajnosti pred svojimi zákazníkmi, používali pre vzájomný kontakt také prostriedky, ktoré považovali za dostatočne vhodné na dosiahnutie želaných výsledkov. Ďalej spresnila, že snaha uskutočniť stretnutie na účely organizácie pravidelných viacstranných stretnutí medzi týmito dodávateľmi v roku 2003 nebola úspešná po tom, čo bol o nej informovaný jeden zo zákazníkov. Podľa Komisie namiesto týchto stretnutí dochádzalo k dvojstranným kontaktom, najmä vo forme telefonických hovorov a niekedy aj elektronických správ, aj na súkromné adresy elektronickej pošty a prostredníctvom služieb okamžitých správ alebo na stretnutiach predovšetkým na úrovni manažérov zákazníckych účtov na svetovej úrovni.

24

Komisia konštatovala, že účastníci kartelu pravidelne udržovali kontakt a že ku kontaktom, najmä telefonickým, dochádzalo častejšie v čase konania verejných súťaží, v priebehu ktorých dochádzalo k viacerým hovorom denne medzi niektorými dvojicami účastníkov kartelu. Spresnila, že vo všeobecnosti kontakty medzi niektorými dvojicami účastníkov kartelu boli výrazne vyššie než medzi inými.

25

Zodpovednosť odvolateliek bola konštatovaná jednak z dôvodu priamej účasti spoločnosti TSST KR na karteli od 23. júna 2004 do 17. novembra 2008, najmä pokiaľ ide o koordináciu s inými konkurentmi vo vzťahu k spoločnostiam Dell a HP, a jednak z dôvodu uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou TSST Japonsko na jej dcérsku spoločnosť počas celého obdobia porušenia, ako to tvrdí Komisia.

26

Pokiaľ ide o výpočet sumy pokuty uloženej odvolateľkám, Komisia vychádzala z usmernení k metóde stanovenia pokút podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003.

27

Na účely stanovenia základnej sumy pokuty sa Komisia najskôr domnievala, že vzhľadom na výrazné rozdiely v dĺžke trvania účasti dodávateľov ODM na karteli a s cieľom lepšie odzrkadliť skutočný vplyv kartelu bolo vhodné použiť ročný priemer vypočítaný na základe skutočnej hodnoty predajov dosiahnutých dotknutými podnikmi za celé kalendárne mesiace ich jednotlivej účasti na porušení.

28

Komisia takto vysvetlila, že hodnota predaja sa vypočítala na základe predaja ODM určených pre prenosné a stolové počítače a vyfakturovaných spoločnostiam HP a Dell nachádzajúcim sa v EHP.

29

Komisia sa okrem toho domnievala, že vzhľadom na to, že protisúťažné správanie voči spoločnosti HP začalo neskôr, a s cieľom zohľadniť vývoj kartelu by sa relevantná hodnota predaja mala vypočítať samostatne pre HP a Dell a mali by sa uplatniť dva koeficienty násobenia v závislosti od dĺžky trvania.

30

Komisia ďalej rozhodla, že vzhľadom na to, že dohody o cenovej koordinácii patria už na základe svojej povahy medzi najzávažnejšie porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP a že išlo o kartel s pôsobnosťou minimálne na území EHP, percentuálny podiel uplatnený z dôvodu závažnosti v tomto prípade predstavoval 16 % pre všetkých adresátov sporného rozhodnutia. Okrem toho Komisia uviedla, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci sa rozhodla pripočítať na účely odstrašenia sumu vo výške 16 %.

31

Napokon keďže upravená základná suma pokuty uloženej odvolateľkám dosiahla strop stanovený na 10 % ich obratu, Komisia musela pristúpiť k novej úprave na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

32

Výrok sporného rozhodnutia v časti, v ktorej sa týka odvolateliek, znie takto:

„Článok 1

Tieto podniky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnili v uvedených obdobiach na jedinom a pokračujúcom porušovaní, zloženom z viacerých samostatných porušení v odvetví optických diskových mechaník s pôsobnosťou na celom území EHP, ktoré spočívalo dohodách o koordinácii cien:

…

…

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

…

e) [odvolateľky], zodpovedné spoločne a nerozdielne: 41304000 eur;

…“

33

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. januára 2016 podali odvolateľky žalobu v prvom rade na úplné alebo čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia, a subsidiárne na zníženie výšky pokuty, ktorá im bola uložená.

34

Na podporu svojej žaloby odvolateľky uviedli deväť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení podstatných formálnych náležitostí a práva na obhajobu, druhý na nedostatku právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, tretí na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení pri stanovení geografického rozsahu porušenia, štvrtý na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení pri konštatovaní jediného a pokračujúceho porušenia, piaty na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení, pokiaľ ide o ich údajnú vedomosť o celom porušení, šiesty na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení v súvislosti s dátumom začiatku ich účasti na karteli, siedmy na nedostatku dôkazov, pokiaľ ide o ich účasť na zosúladených postupoch alebo protisúťažných dohodách, ôsmy na porušení práva na riadnu správu vecí verejných vzhľadom na neprimeranú dĺžku trvania vyšetrovania a deviaty, predložený subsidiárne, na nesprávnych posúdeniach, ktorých sa Komisia dopustila pri výpočte výšky pokuty.

35

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol tieto žalobné dôvody a v dôsledku toho zamietol žalobu v celom jej rozsahu.

36

Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:

37

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

38

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú štyri odvolacie dôvody, ktoré sa v podstate týkajú toho, ako Všeobecný súd posúdil po prvé konštatovanie Komisie, že jediné a pokračujúce porušenie, ktoré im vytýkala, pozostávalo z viacerých samostatných porušení, po druhé existenciu jediného a pokračujúceho porušenia, po tretie právo na obhajobu a po štvrté právomoc Komisie.

39

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení pri preskúmaní prvých troch častí prvého žalobného dôvodu na zrušenie spočívajúceho v porušení podstatných formálnych náležitostí a práva na obhajobu tým, že potvrdil, že predmetné jediné a pokračujúce porušenie pozostáva z viacerých samostatných porušení, pričom táto „duálna“ kvalifikácia sa v oznámení o výhradách neuvádza.

40

Tento odvolací dôvod pozostáva z dvoch častí.

41

Komisia na úvod tvrdí, že Všeobecný súd potvrdil záver uvedený v spornom rozhodnutí, že odvolateľky sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení. V dôsledku toho sa domnieva, že tvrdenia uvádzané odvolateľkami v súvislosti so záverom, ktorý je formulovaný incidenčne a podľa ktorého toto porušenie pozostáva z viacerých samostatných porušení, sú neúčinné.

42

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorá obsahuje tri výhrady, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení pri analýze prvej časti prvého žalobného dôvodu, ktorý uplatnili v prvostupňovom konaní a ktorý sa týka porušenia práva na obhajobu.

43

Komisia vo všeobecnosti po prvé tvrdí, že je nesprávne tvrdiť, že úvahy týkajúce sa samostatných porušení uviedla až vo fáze sporného rozhodnutia. Všeobecný súd v bode 60 napadnutého rozsudku správne uviedol, že Komisia v odôvodneniach 308, 353 a 354 oznámenia o výhradách odkázala na súbor porušení, dohôd alebo zosúladených postupov. Všeobecný súd tiež v bodoch 61 až 63 tohto rozsudku z odpovede odvolateliek na oznámenie o výhradách oprávnene vyvodil, že odvolateľky pochopili, čo sa im vytýka, a že sa mohli brániť, pokiaľ ide o všetky dvojstranné kontakty uplatnené v ich neprospech. Všeobecný súd okrem toho v bodoch 56 a 57 tohto rozsudku správne vyhlásil, že pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá súbor správaní zúčastnených subjektov, ktoré sledujú ten istý protisúťažný hospodársky cieľ, a že zo samotného pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“ vyplýva, že takéto porušenie predpokladá súbor správaní alebo porušení. Odvolateľky boli teda vypočuté tak v súvislosti s dotknutým súborom porušení, ako aj v súvislosti s dodatočnými kritériami, ktoré je potrebné splniť, aby sa mohla konštatovať existencia jediného a pokračujúceho porušenia.

44

Po druhé, na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, Komisia na Všeobecnom súde tvrdila, že vypočula adresátov sporného rozhodnutia v súvislosti s predmetnými samostatnými porušeniami. Po tretie judikatúra vyplývajúca z rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778), a z rozsudku Všeobecného súdu z 10. októbra 2014, Soliver/Komisia (T‑68/09, EU:T:2014:867), je irelevantná, keďže odvolateľky boli počas správneho konania schopné pochopiť, že im bolo vytýkané každé zo správaní tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie. Po štvrté z rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778), konkrétne vyplýva, že adresáti rozhodnutia musia byť vypočutí v súvislosti s jediným a pokračujúcim porušením a v súvislosti so správaniami, ktoré ho tvoria. V prejednávanej veci ide o takýto prípad. Okrem toho z tohto posledného uvedeného rozsudku tiež vyplýva, že hoci v oznámení o výhradách neboli vytýkané správania jasne kvalifikované ako obmedzenejšie porušenia v rozpore s ich právom na obhajobu, nie je to v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá takúto kvalifikáciu nevyžaduje, pokiaľ účastníci konania boli vypočutí v súvislosti s predmetnými správaniami.

45

Podľa odvolateliek mal Všeobecný súd potom, ako v bodoch 55 a 56 napadnutého rozsudku správne uviedol judikatúru týkajúcu sa pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“, keď pripomenul, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho konania a ďalej, že jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto správania by mohli samy osebe tiež predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ, v bodoch 57 a 58 tohto rozsudku konštatovať, že tento pojem nevyhnutne nepredpokladá existenciu porušení menšieho rozsahu.

46

Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neuznal, že Komisia mala jasne analyzovať a kvalifikovať každé samostatné porušenie menšieho rozsahu. Každá dodatočná právna kvalifikácia aktu alebo skupiny aktov v spornom rozhodnutí musí byť počas správneho konania jasne stanovená, aby mohli byť účastníci konania vypočutí a mohli riadne uplatniť svoje právo na obhajobu. Samotná skutočnosť, že sporné rozhodnutie obsahuje dodatočné zistenie, ktoré nie je uvedené v oznámení o výhradách, mala viesť Všeobecný súd k tomu, aby konštatoval porušenie práv odvolateliek na obhajobu, čo však neurobil, a konal tak v rozpore s rozsudkom zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778), a rozsudkom Všeobecného súdu z 10. októbra 2014, Soliver/Komisia (T‑68/09, EU:T:2014:867).

47

Komisia tvrdí, že odvolateľky skresľujú napadnutý rozsudok tým, že naznačujú, že vychádzajú z predpokladu, že pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ nevyhnutne predpokladá existenciu samostatných obmedzenejších porušení. Všeobecný súd však v bodoch 55 až 57 tohto rozsudku nezmienil nevyhnutnosť, ale možnosť. Rovnako tak odvolateľky z rozsudku z 10. októbra 2014, Soliver/Komisia (T‑68/09, EU:T:2014:867), nesprávne vyvodzujú, že Všeobecný súd by nezrušil dotknuté sporné rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný tento posledný uvedený rozsudok, ak by tvrdenie o jedinom a pokračujúcom porušení predpokladalo aj tvrdenie o samostatných porušeniach menšieho rozsahu. V každom prípade bola účasť odvolateliek na jedinom a pokračujúcom porušení potvrdená a odvolateľky boli vypočuté v súvislosti so správaniami tvoriacimi toto porušenie. Všeobecný súd teda oprávnene dospel v bode 58 napadnutého rozsudku k záveru, že medzi oznámením o výhradách a sporným rozhodnutím neexistuje nijaký nesúlad a že právo na obhajobu bolo dodržané.

48

Odvolateľky tvrdia, že rozhodnutie síce môže doplniť a zmeniť analýzu obsiahnutú v oznámení o výhradách, aby sa zohľadnili odpovede účastníkov konania, nemôže však uviesť ďalšie zistenia týkajúce sa samostatných porušení.

49

Všeobecný súd sa však v bode 59 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zastával opačný názor. Všeobecný súd namiesto toho, aby uplatnil judikatúru správne uvedenú v bode 51 tohto rozsudku, jednoducho konštatoval, že konečné závery rozhodnutia nemusia nevyhnutne vo všetkých bodoch zodpovedať predbežnej kvalifikácii v oznámení o výhradách, a odkázal na judikatúru citovanú v bode 53 uvedeného rozsudku. Všeobecný súd pritom opomenul, že voľnosť Komisie je odôvodnená len na účely zohľadnenia pripomienok účastníkov konania a nie na účely uvedenia ďalších zistení.

50

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd správne uplatnil judikatúru týkajúcu sa práva byť vypočutý. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, Všeobecný súd nebol povinný uplatniť v bode 59 napadnutého rozsudku judikatúru citovanú v bode 51 tohto rozsudku. Po prvé ich argumentácia je neúčinná, pretože tento bod 59 obsahuje dôvod, ktorý nie je nevyhnutný na podporu záveru uvedeného v bodoch 64 až 66 uvedeného rozsudku. Po druhé úvahy odvolateliek spočívajú na údajnom významnom rozdiele medzi oznámením o výhradách a sporným rozhodnutím, ktorý neexistuje. Po tretie body 51 a 53 napadnutého rozsudku neodkazujú na odlišnú judikatúru. Po štvrté keďže odvolateľky v odpovedi na oznámenie o výhradách popreli, že by sa zúčastnili na akomkoľvek protiprávnom kontakte, a tvrdili, že kritériá potrebné na konštatovanie jediného a pokračujúceho porušenia neboli splnené, Komisia bola oprávnená zohľadniť tieto tvrdenia a vložiť odôvodnenie 352 do sporného rozhodnutia.

51

Odvolateľky tvrdia, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 60 až 64 napadnutého rozsudku, Komisia v oznámení o výhradách nekonštatovala iné porušenia ako jediné a pokračujúce porušenie. Nijaký iný akt, skupina aktov ani nijaký druh správania nie je v tomto oznámení predmetom dodatočnej právnej kvalifikácie, ktorá by sa odlišovala od právnej kvalifikácie jediného a pokračujúceho porušenia.

52

Všeobecný súd dospel v bodoch 60 až 63 napadnutého rozsudku k nesprávnemu záveru, že oznámenie o výhradách umožnilo odvolateľkám vyjadriť sa k iným porušeniam než k predmetnému jedinému a pokračujúcemu porušeniu. Jediné dva odkazy na samostatné porušenia uvedené v oznámení o výhradách nemajú stupeň jasnosti požadovaný judikatúrou citovanou v bode 52 tohto rozsudku a toto oznámenie neobsahuje nijakú kvalifikáciu ani jasný opis porušení odlišných od jediného a pokračujúceho porušenia. Samotné vecné opisy nemôžu byť v tomto ohľade postačujúce.

53

Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd, odpoveď odvolateliek na oznámenie o výhradách nepodporuje tvrdenie, že odvolateľky mali možnosť účinne odpovedať na samostatné porušenia. Táto odpoveď sa vzťahuje len na dôkazy týkajúce sa jediného a pokračujúceho porušenia a netýka sa nijakého samostatného porušenia.

54

Komisia tvrdí, že oznámenie o výhradách obsahuje tvrdenie o samostatných porušeniach, čo Všeobecný súd správne uznal. Po prvé tvrdenie, že oznámenie o výhradách neobsahuje inú právnu kvalifikáciu ako kvalifikáciu jediného a pokračujúceho porušenia, je neúčinné, lebo napadnutý rozsudok vychádza z predpokladu, že jedinou právnou kvalifikáciou predmetného porušenia je právna kvalifikácia jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré samo osebe predpokladá súbor správaní alebo porušení. Po druhé Všeobecný súd oprávnene dospel k záveru, že z oznámenia o výhradách vyplýva, že toto porušenie pozostáva z viacerých samostatných porušení. Toto oznámenie vymedzilo dosah a povahu správania odvolateliek, konkrétne sériu dvojstranných dohôd o koordinácii cien, ktoré Komisia považovala za porušenie článku 101 ZFEÚ. Všeobecný súd teda v bodoch 61 až 63 napadnutého rozsudku správne tvrdil, že odvolateľky boli schopné pochopiť tvrdenia Komisie. Po tretie na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, odkaz na „právnu kvalifikáciu“ vykonaný v bode 61 tohto rozsudku nemôže znamenať právnu kvalifikáciu, ktorá presahuje rámec záveru týkajúceho sa jediného a pokračujúceho porušenia. Po štvrté odvolateľky umelo rozlišujú medzi jediným a pokračujúcim porušením a samostatnými porušeniami, ktoré ho tvoria. Judikatúra Súdneho dvora navyše oprávňuje Komisiu kvalifikovať určité skutkové okolnosti až vo fáze jej rozhodnutia, pokiaľ mali účastníci konania príležitosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam Komisie, a v rozsahu, v akom boli v oznámení o výhradách uvedené relevantné právne zásady a skutkové okolnosti.

55

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorý obsahuje tri výhrady, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku tým, že zamietol druhú a tretiu časť prvého žalobného dôvodu, ktorý uplatnili v prvostupňovom konaní.

56

Odvolateľky na Všeobecnom súde tvrdili, že odôvodnenie sporného rozhodnutia týkajúce sa právnej kvalifikácie údajných samostatných porušení je nedostatočné alebo rozporuplné, keďže táto kvalifikácia nebola uvedená ani odôvodnená. Toto odôvodnenie preto neumožnilo odvolateľkám pochopiť povahu a rozsah porušenia, ktoré im bolo vytýkané, neobsahovalo relevantné úvahy a vykazovalo vnútorné rozpory.

57

Odvolateľky po prvé tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdená tým, že v bodoch 76 až 78, ako aj 81 a 82 napadnutého rozsudku predpokladal, že jediné a pokračujúce porušenie pozostáva z individuálnych porušení.

58

Po druhé Všeobecný súd tým, že v bodoch 78, 80 a 82 tohto rozsudku konštatoval, že jednotlivé individuálne kontakty predstavujú samostatné porušenia, sám vykonal kvalifikáciu skutkových okolností, čo zasahuje do právomocí, ktoré Komisii priznáva článok 101 ZFEÚ. Komisia pritom v spornom rozhodnutí len raz odkázala – v odôvodnení 352 sporného rozhodnutia – na iné porušenia, než je jediné a pokračujúce porušenie, bez toho, aby uviedla individuálne a dvojstranné kontakty.

59

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd správne dospel k záveru, že odôvodnenia sú v súlade s výrokom sporného rozhodnutia. Tvrdenia odvolateliek vychádzajú z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. Po prvé Všeobecný súd nedospel v bode 78 tohto rozsudku k záveru, že každý dvojstranný kontakt predstavuje samostatné porušenie. Všeobecný súd v bode 80 rozsudku iba pripomenul, že príloha I sporného rozhodnutia obsahuje zoznam kontaktov, ktoré môžu predstavovať porušenia. Všeobecný súd však v bodoch 70 až 87 toho istého rozsudku nezaujal stanovisko ani k návrhom Komisie, ani k otázke, či dvojstranné kontakty skutočne predstavovali samostatné porušenia. Po druhé Komisia subsidiárne tvrdí, že nijaký zo záverov uvedených v bodoch 80 až 84 napadnutého rozsudku nevychádza z predpokladu, že zistené jednotlivé individuálne kontakty predstavujú samostatné porušenia. Tvrdenia odvolateliek sú teda neúčinné.

60

Podľa odvolateliek sa Všeobecný súd dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení aj v bodoch 76 až 79 napadnutého rozsudku. Po prvé neodpovedal na tvrdenie odvolateliek, že odôvodnenie 352 sporného rozhodnutia nepostačuje na odôvodnenie článku 1 tohto rozhodnutia. Všeobecný súd v bode 76 tohto rozsudku len konštatuje, že medzi týmto odôvodnením a týmto článkom 1 neexistuje nijaký nesúlad. Po druhé bod 77 uvedeného rozsudku predpokladá, že jediné a pokračujúce porušenie nevyhnutne zahŕňa samostatné porušenia. Po tretie rovnaká domnienka sa vzťahuje na bod 78 toho istého rozsudku. Bolo by totiž nesprávne tvrdiť, že Komisia v odôvodneniach 303 a 346 sporného rozhodnutia konštatovala, že individuálne kontakty porušujú aj článok 101 ZFEÚ. Po štvrté Všeobecný súd opomenul vlastnú judikatúru týkajúcu sa veľmi podobných tvrdení.

61

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd oprávnene dospel k záveru, že sporné rozhodnutie neobsahuje nijaký rozpor. Odpovedal na tvrdenia, na ktorých sú založené výhrady odvolateliek, a nebol teda povinný odpovedať na tvrdenia o nesúlade po tom, čo konštatoval neexistenciu akéhokoľvek nesúladu.

62

Na účely odmietnutia tvrdenia uvedeného v prvostupňovom konaní, ktoré je založené na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia, sa Všeobecný súd dopustil v bodoch 80 až 82 a 85 napadnutého rozsudku viacerých nesprávnych právnych posúdení.

63

V bode 80 tohto rozsudku Všeobecný súd neodpovedal na výhrady odvolateliek. Sporné rozhodnutie ani jeho príloha I totiž neobsahujú závery o samostatných porušeniach uvedených v článku 1 tohto rozhodnutia. Skutočnosť, že Všeobecný súd tvrdí, že „Komisia opisuje jasne a jednoznačne fungovanie kartelu, uplatnenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ na uvádzané správania a osoby zodpovedné za kartel“, je irelevantné, keďže toto tvrdenie sa netýka týchto samostatných porušení, ale jediného a pokračujúceho porušenia. Všeobecný súd tak neodpovedá na tvrdenie, že odôvodnenie 352 a článok 1 uvedeného rozhodnutia, aj keby sa vykladali spoločne, nie sú jasné, pokiaľ ide o rozsah uvedených samostatných porušení.

64

Navyše tvrdenie uvedené v bode 81 napadnutého rozsudku, podľa ktorého skutočnosť, že tie isté samostatné porušenia nezahŕňajú dodatočnú právnu kvalifikáciu, ktorá môže byť podrobne vysvetlená, nepredstavuje nedostatočné odôvodnenie uvedeného rozhodnutia odporujúce judikatúre, vychádza z nesprávneho predpokladu, že kvalifikácia jediného a pokračujúceho porušenia sama osebe predpokladá súbor správaní alebo porušení.

65

V bode 82 tohto rozsudku sa Všeobecný súd dopustil ďalšieho pochybenia, keď tvrdil, že samostatné porušenia zodpovedajú v spornom rozhodnutí jednotlivým údajným dvojstranným kontaktom, hoci toto rozhodnutie tieto kontakty nekvalifikuje.

66

V bode 85 uvedeného rozsudku Všeobecný súd nesprávne pochopil žalobu, ktorú vykladal v tom zmysle, že uvádza podrobné tvrdenia týkajúce sa jednotlivých kontaktov, čo potvrdzuje, že sporné rozhodnutie obsahuje dostatočné odôvodnenie a že odvolateľkám bolo umožnené sa účinne brániť.

67

Komisia zastáva názor, že Všeobecný súd oprávnene dospel k záveru, že splnila povinnosť odôvodnenia. Po prvé Komisia nie je povinná vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sú zjavne irelevantné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé. Všeobecný súd dospel v bodoch 80 až 84 napadnutého rozsudku správne k záveru, že sporné rozhodnutie dostatočne podrobne opisuje relevantné skutočnosti a jasne uvádza povahu a rozsah správania vytýkaného odvolateľkám, spôsob, akým sa na toto správanie uplatňuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, a podporné dôkazy. Po druhé medzi zistením jednoduchých porušení a zistením jediného a pokračujúceho porušenia existuje rozdiel len v miere. Komisia tak nebola povinná poskytnúť podrobnejšie odôvodnenie, keďže zistenie samostatných porušení je len vedľajším záverom, ktorý má druhoradý význam vo vzťahu k hlavnému zisteniu jediného a pokračujúceho porušenia. Po tretie odvolateľky umelo rozlišujú medzi jediným a pokračujúcim porušením a samostatnými porušeniami, ktoré ho tvoria. Keďže tieto porušenia sa týkajú úplne tých istých skutkových okolností a dôkazov, argumentácia odvolateliek týkajúca sa jednotlivých individuálnych kontaktov slúži na spochybnenie zistenia jediného a pokračujúceho porušenia, ako aj zistenia samostatných porušení.

68

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keď potvrdil, že jediné a pokračujúce porušenie pozostáva z viacerých samostatných porušení a že táto duálna kvalifikácia použitá v spornom rozhodnutí bola skutočne uvedená v oznámení o výhradách a bola v tomto rozhodnutí skutočne odôvodnená.

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že v článku 1 písm. e) sporného rozhodnutia Komisia v podstate konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia a existenciu „viacerých samostatných porušení“ tvoriacich toto jediné a pokračujúce porušenie.

70

V tomto kontexte treba tiež uviesť, že cieľom prvého odvolacieho dôvodu je spochybniť len spôsob, akým Všeobecný súd posúdil toto posledné uvedené konštatovanie, ktoré sa týka existencie viacerých samostatných porušení. Tento odvolací dôvod sa naopak netýka toho, ako Všeobecný súd posúdil záver uvedený v tomto ustanovení, podľa ktorého sa odvolateľky zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení.

71

Z toho vyplýva – na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia – že keďže Komisia v prejednávanej veci založila sporné rozhodnutie na dvoch samostatných konštatovaniach porušenia, uvedený odvolací dôvod nemožno bez ďalšieho zamietnuť ako neúčinný.

72

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho konania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho konania by mohli samy osebe a posudzované samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak sú teda jednotlivé konania súčasťou „celkového plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž na vnútornom trhu, je Komisia oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto konania v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens,C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 41 a citovanú judikatúru).

73

Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a pokračujúcom porušení vlastným správaním, ktoré patrí pod pojmy „dohoda“ alebo „zosúladený postup“ s protisúťažným cieľom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom bolo prispieť k porušeniu v celom rozsahu, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci tohto porušenia počas celej doby svojej účasti na uvedenom porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens,C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 42 a citovanú judikatúru).

74

Ako uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, účasť podniku na jedinom a pokračujúcom porušení nevyžaduje jeho priamu účasť na všetkých protisúťažných úkonoch, z ktorých pozostáva toto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2020, Silver Plastics a Johannes Reifenhäuser/Komisia, C‑702/19 P, EU:C:2020:857, bod 82 ako aj citovanú judikatúru).

75

Prvý odvolací dôvod je potrebné preskúmať so zreteľom na tieto skutočnosti.

76

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že Komisia neporušila ich právo na obhajobu. Po prvé Všeobecný súd v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá existenciu samostatných porušení menšieho významu. Po druhé Všeobecný súd v bode 59 napadnutého rozsudku konštatoval, že konečné závery rozhodnutia nemusia nevyhnutne vo všetkých bodoch zodpovedať predbežnej kvalifikácii v oznámení o výhradách, a opomenul spresniť, že táto voľnosť kvalifikácie Komisie je odôvodnená len na účely zohľadnenia pripomienok účastníkov konania, a nie na účely predloženia dodatočných zistení. Po tretie Všeobecný súd v bodoch 60 až 64 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že Komisia v oznámení o výhradách konštatovala aj iné porušenia než jediné a pokračujúce porušenie.

77

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá súbor konaní, ktoré môžu tiež samy osebe predstavovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Hoci súbor konaní možno za podmienok uvedených v bodoch 72 a 73 tohto rozsudku kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie, nemožno z toho vyvodiť, že každé z týchto konaní treba samo osebe a izolovane vzaté nevyhnutne kvalifikovať ako samostatné porušenie tohto ustanovenia. Na tento účel musí totiž Komisia ešte identifikovať a ako také kvalifikovať každé z uvedených konaní a následne predložiť dôkaz o zapojení dotknutého podniku, ktorému sú pripísané.

78

V tomto zmysle Súdny dvor však už rozhodol, že takéto rozdelenie rozhodnutia Komisie, ktoré kvalifikuje celkový kartel ako jediné a pokračujúce porušenie, je vhodné iba vtedy, ak na jednej strane uvedenému podniku bolo v správnom konaní umožnené oboznámiť sa s tým, že mu je rovnako vytýkané každé zo správaní tvoriacich porušenie, a teda brániť sa v tomto smere, a ak na druhej strane je toto rozhodnutie v tejto súvislosti dostatočne jasné (pozri analogicky rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens,C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 46).

79

Po druhé, pokiaľ ide o právo na obhajobu, podľa ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržanie tohto práva v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, je základnou zásadou práva Únie, ktorá musí byť Komisiou plne zachovaná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 94, ako aj citovanú judikatúru).

80

Nariadenie č. 1/2003 stanovuje, že účastníkom konania ja zaslané oznámenie o výhradách, ktoré musí jasne uvádzať všetky základné údaje, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Takéto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcie. Táto zásada najmä vyžaduje, aby oznámenie o výhradách zaslané Komisiou podniku, ktorému Komisia zvažuje uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti svedčiace proti tomuto podniku, akými sú vytýkané skutočnosti, ich kvalifikácia a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby uvedený podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré voči nemu bolo začaté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, EU:C:2009:500, body 35 a 36, ako aj citovanú judikatúru).

81

Je pravda, ako pripomenul generálny advokát v bode 88 svojich návrhov, že Komisia môže vo svojom konečnom rozhodnutí spresniť právnu kvalifikáciu skutkových okolností, ktoré predbežne zohľadnila v oznámení o výhradách, s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania, buď aby upustila od výhrad alebo námietok, ktoré sa preukázali ako nedôvodné, alebo aby zo skutkového aj právneho hľadiska vystavala a doplnila svoje tvrdenia na podporu výhrad, ktoré uvádza (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, SNIA/Komisia, C‑448/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:801, body 42 až 44). To však znamená, že Komisia musí v oznámení o výhradách uviesť akúkoľvek právnu kvalifikáciu skutočností, ktoré zamýšľa uviesť vo svojom konečnom rozhodnutí.

82

Z toho vyplýva, že právo dotknutého podniku na obhajobu je z dôvodu nesúladu medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím porušené len pod podmienkou, že výhrada uvedená v konečnom rozhodnutí nebola uvedená v oznámení o výhradách alebo že v ňom nebola uvedená takým spôsobom, ktorý by adresátom oznámenia o výhradách umožnil účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci konania začatého voči nim.

83

V nadväznosti na to, pokiaľ má Komisia v úmysle vytýkať adresátom oznámenia o výhradách nielen jediné a pokračujúce porušenie, ale aj každé zo správaní tvoriacich toto porušenie oddelene ako samostatné porušenia, rešpektovanie práva týchto adresátov na obhajobu vyžaduje, aby Komisia v tomto oznámení uviedla skutočnosti potrebné na to, aby im umožnila pochopiť, že ich Komisia stíha za uvedené jediné a pokračujúce porušenie, ako aj za každé z týchto samostatných porušení.

84

Všeobecný súd v bodoch 50 až 53 napadnutého rozsudku oprávnene pripomenul zásady týkajúce sa dodržiavania práva na obhajobu v rámci konania, ktorého cieľom je konštatovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Ďalej v bodoch 55 a 56 tohto rozsudku pripomenul niektoré aspekty pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“, a najmä to, že tento pojem predpokladá súbor správaní rôznych zúčastnených subjektov, ktoré sledujú ten istý protisúťažný hospodársky cieľ.

85

Vzhľadom však na to, čo bolo uvedené v bode 83 tohto rozsudku, Všeobecný súd nemohol z bodu 57 napadnutého rozsudku vyvodiť, že samotný pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá „súbor správaní alebo porušení“ a že odvolateľky nemôžu tvrdiť, že Komisia zahrnula dodatočnú právnu kvalifikáciu do článku 1 sporného rozhodnutia, keď okrem jediného a pokračujúceho porušenia uviedla, že toto jediné a pokračujúce porušenie pozostáva z viacerých „samostatných porušení“. Takýto záver totiž vychádza z nesprávneho predpokladu, že každé zo správaní spadajúcich pod jediné a pokračujúce porušenie predstavuje samostatné porušenie, čo tak nevyhnutne nemusí byť.

86

Rovnako treba uviesť, že hoci Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku správne pripomenul zásady týkajúce sa dodržiavania práva na obhajobu v rámci konania, ktorého cieľom je konštatovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ako to v podstate urobil aj v bode 59 tohto rozsudku, nemohol z toho vyvodiť, že samotná zmienka v oznámení o výhradách o možnosti kvalifikovať uvedené správania ako „samostatné porušenia“ je postačujúca z hľadiska požiadaviek pripomenutých v bodoch 77 až 83 tohto rozsudku.

87

Konkrétne samotná zmienka v oznámení o výhradách o možnosti takejto klasifikácie „samostatných porušení“ v rámci analýzy týkajúcej sa jediného a pokračujúceho porušenia nemôže postačovať na to, aby dotknutý podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré bolo voči nemu začaté v súvislosti s týmito samostatnými porušeniami.

88

Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Odvolateľky totiž nemohli vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek jasnej informácie v oznámení o výhradách pochopiť, že Komisia ich zamýšľala stíhať nielen za jediné a pokračujúce porušenie vytýkané im v tomto oznámení, ale aj za viacero samostatných porušení spočívajúcich v rôznych dvojstranných kontaktoch uvedených v oznámení o výhradách.

89

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nemohol bez toho, aby sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozhodnúť, že Komisia neporušila právo odvolateliek na obhajobu, hoci oznámenie o výhradách neobsahovalo podstatné skutočnosti, ktoré sa voči nim uvádzali v súvislosti s týmito samostatnými porušeniami, najmä zamýšľanú kvalifikáciu správaní, ktoré sa im vytýkali.

90

Prvej časti prvého odvolacieho dôvodu je preto potrebné vyhovieť.

91

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že Komisia v spornom rozhodnutí neuviedla rozporuplné a nedostatočné odôvodnenie. Všeobecný súd v bodoch 76 až 85 napadnutého rozsudku po prvé vychádzal z toho, že jediné a pokračujúce porušenie nevyhnutne pozostáva z individuálnych porušení. Po druhé tiež nahradil odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením, keď konštatoval, že jednotlivé individuálne kontakty, o ktoré ide v tejto veci, predstavujú samostatné porušenia. Po tretie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie odmietnuť tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého odôvodnenie 352 a článok 1 napadnutého rozhodnutia nie sú jasné, pokiaľ ide o rozsah týchto samostatných porušení.

92

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá dotknutý akt prijala tak, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatého opatrenia a aby súd Európskej únie mohol vykonať svoje preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky stanovené v článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudok z 10. júla 2019, Komisia/Icap a i., C‑39/18 P, EU:C:2019:584, bod 23, ako aj citovaná judikatúra).

93

Po druhé treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že povinnosť odôvodnenia neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého rozhodnutia, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie jeho súdneho preskúmania (pozri najmä rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Austria/Komisia, C‑626/13 P, EU:C:2017:54, bod 42, ako aj citovanú judikatúru).

94

Po tretie, ako bolo pripomenuté v rámci preskúmania prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, zo skutočnosti, že Komisia kvalifikuje všetky správania ako jediné a pokračujúce porušenie, nemožno vyvodiť záver, že každé z týchto správaní samo osebe a samostatne treba nevyhnutne kvalifikovať ako samostatné porušenie. Ak sa totiž Komisia rozhodne kvalifikovať dotknuté správania ako také a pripísať ich odvolateľkám, musí ich ešte individuálne preskúmať a preukázať ich protiprávnu povahu, ako aj účasť odvolateliek na každom z uvedených správaní.

95

Z toho vyplýva, že ak má Komisia v úmysle vytknúť odvolateľkám nielen účasť na „jedinom a pokračujúcom porušení“, ale aj na viacerých samostatných porušeniach zodpovedajúcich správaniam tvoriacim toto porušenie, musí spresniť a odôvodniť právnu kvalifikáciu každého z týchto správaní ako samostatného porušenia.

96

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 76 až 78, 81 a 82 napadnutého rozsudku implicitne rozhodol, že jediné a pokračujúce porušenie nevyhnutne pozostáva z individuálnych porušení. Všeobecný súd totiž v bode 76 tohto rozsudku tvrdil, že samotný pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá súbor správaní alebo porušení a bez ďalšieho objasnenia z toho teda vyvodil, že samostatné porušenia uvedené v článku 1 sporného rozhodnutia nepredstavujú dodatočnú právnu kvalifikáciu. K tejto zámene medzi pojmami „porušenie“ a „správanie“ došlo aj v bodoch 78, 81 a 82 uvedeného rozsudku.

97

Uvedená zámena viedla Všeobecný súd k tomu, že v bodoch 82 až 84 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia dostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie, hoci zo sporného rozhodnutia nevyplýva, že Komisia kvalifikovala každý z predmetných dvojstranných kontaktov ako samostatné porušenia.

98

Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, totiž odôvodnenie záveru týkajúceho sa viacerých samostatných porušení, ktorých sa mali odvolateľky dopustiť, ako je uvedené v odôvodnení 352 tohto rozhodnutia, nie je dostatočné. Z tohto odôvodnenia teda vyplýva, že na základe skutočností opísaných v oddiele 4 a prílohe I uvedeného rozhodnutia, každý prejav prijatého správania alebo celého súboru (či viacerých súborov) dvojstranných kontaktov mal za cieľ obmedziť hospodársku súťaž, a teda predstavuje porušenie článku 101 ZFEÚ avšak bez toho, aby Komisia uviedla dôvody, pre ktoré bolo podľa nej potrebné pripísať odvolateľkám každé správanie, ktoré sa im vytýkalo, nielen ako „jediné a pokračujúce porušenie“, ale aj ako niekoľko samostatných porušení článku 101 ZFEÚ.

99

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia splnila svoju povinnosť odôvodniť sporné rozhodnutie tým, že konštatovala, že odvolateľky sa okrem účasti na jedinom a pokračujúcom porušení zúčastnili aj na viacerých samostatných porušeniach.

100

Druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho aj celému tomuto odvolaciemu dôvodu sa teda musí vyhovieť.

101

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil viacerých nesprávnych posúdení, keď určil právne kritérium uplatniteľné na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia. Tento odvolací dôvod pozostáva z dvoch častí.

102

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že v bodoch 123, 205 a 206 napadnutého rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu týkajúcemu sa právneho kritéria uplatniteľného na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia.

103

Všeobecný súd v týchto bodoch nesprávne tvrdí, že na účely kvalifikácie údajných porušení ako jediného a pokračujúceho porušenia nie je potrebné overiť, či medzi týmito správaniami existuje vzťah komplementárnosti. Takéto tvrdenie je pritom v rozpore s judikatúrou Všeobecného súdu, podľa ktorej je vzťah komplementárnosti nevyhnutnou podmienkou na preukázanie existencie takéhoto porušenia vždy, keď neexistuje priamy dôkaz o formálnom pláne spájajúcom rôzne zložky porušenia. Rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia (C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866), o ktorý sa Všeobecný súd opiera, sa týka iných skutkových okolností, než sú tie, o ktoré ide v prejednávanej veci, keďže účastníci kartelu, o ktorý ide vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, vopred písomne podpísali formálny plán. Rovnako rozsudky z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Belgium/Komisia (C‑642/13 P, EU:C:2017:58), a z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia (C‑644/13 P, EU:C:2017:59), spadajú do iného skutkového rámca ako prejednávaná vec.

104

Podľa judikatúry, na ktorú poukazujú odvolateľky, samotné podobnosti medzi rôznymi súbormi konaní nie sú postačujúce na preukázanie jediného a pokračujúceho porušenia. Treba ešte preukázať ich komplementárnosť a vzájomnú interakciu.

105

Komisia sa domnieva, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

106

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že rozhodol, že samotné podobnosti medzi rôznymi súbormi konaní sú postačujúce na preukázanie jediného a pokračujúceho porušenia bez toho, aby bolo potrebné preukázať ich komplementárnosť a vzájomnú interakciu.

107

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na účely kvalifikácie rôznych konaní ako jediného a pokračujúceho porušenia nie je potrebné overiť, či sa tieto konania vzájomne dopĺňajú v tom zmysle, že každé z nich sa má vysporiadať s jedným alebo viacerými dôsledkami riadnej hospodárskej súťaže a že všetky na základe vzájomnej interakcie prispievajú k dosiahnutiu súhrnu protisúťažných účinkov zamýšľaných zúčastnenými subjektmi v rámci celkového plánu sledujúceho jednotný cieľ. Naopak podmienka týkajúca sa pojmu „jednotného cieľa“ predpokladá, že musí byť overené, či neexistujú znaky charakterizujúce rôzne správania, ktoré sú súčasťou porušenia, ktoré by mohli naznačovať, že faktické správania ostatných zúčastnených podnikov nemajú ten istý protisúťažný cieľ alebo následok, a teda nespadajú do „celkového plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž na vnútornom trhu (rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia, C‑644/13 P, EU:C:2017:59, bod 50, ako aj citovaná judikatúra).

108

Z tejto judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že sa uplatňuje len na situácie, keď existuje priamy dôkaz o formálnom pláne spájajúcom jednotlivé zložky porušenia, a že v prípade neexistencie takýchto dôkazov by bol takýto vzťah komplementárnosti nevyhnutnou podmienkou na preukázanie existencie takéhoto porušenia. V rozsudkoch uvedených v bode 103 tohto rozsudku totiž Súdny dvor naopak poskytol spresnenia všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na všetky jediné a pokračujúce porušenia, a to bez ohľadu na faktické podmienky ich vykonania.

109

Tvrdenie odvolateliek sa teda zakladá na nesprávnom výklade judikatúry Súdneho dvora.

110

Všeobecný súd v bodoch 205 a 206 napadnutého rozsudku oprávnene rozhodol, že rozhodujúcim kritériom pre existenciu jediného a pokračujúceho porušenia je kritérium, podľa ktorého jednotlivé správania, ktoré sú súčasťou porušenia, spadajú do „celkového plánu“, ktorý sleduje jednotný cieľ. V tejto súvislosti spresnil, že na účely kvalifikácie uvedených správaní ako jediného a pokračujúceho porušenia nie je nevyhnutné overiť, či medzi nimi existuje vzťah komplementárnosti. Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať, že sa neriadil judikatúrou Súdneho dvora.

111

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

112

V druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú nesprávne právne posúdenia týkajúce sa existencie celkového plánu alebo jediného a pokračujúceho porušenia. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nesprávne uplatnil relevantné právne kritérium stanovené v rozsudkoch z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia (C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:866); z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Belgium/Komisia (C‑642/13 P, EU:C:2017:58), a z 26. januára 2017, Villeroy & Boch/Komisia (C‑644/13 P, EU:C:2017:59).

113

Všeobecný súd sa v bodoch 209 až 213 napadnutého rozsudku neoprávnene domnieval, že podobnosti medzi údajnými konaniami predstavujú relevantné a dostatočné kritériá pre určenie jediného a pokračujúceho porušenia a že existencia vzťahu komplementárnosti nie je v tomto ohľade nevyhnutnou podmienkou. Odvolateľky pritom tvrdia, že podobnosť konaní je síce relevantným kritériom, nie je však postačujúca, a že pri neexistencii priameho dôkazu o interakcii alebo vopred stanovenom formálnom pláne môže len existencia takéhoto vzťahu preukázať existenciu takéhoto porušenia.

114

Komisia zastáva názor, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

115

V druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že v bodoch 209 až 213 napadnutého rozsudku rozhodol, že podobnosti medzi konaniami sú relevantnými a dostatočnými kritériami pre určenie jediného a pokračujúceho porušenia a že existencia vzťahu komplementárnosti medzi týmito konaniami nie je v tomto ohľade nevyhnutnou podmienkou.

116

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na preukázanie existencie cieľa spoločného pre rôzne správania, ktoré možno spoločne kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie, môže Komisia zohľadniť rôzne objektívne prvky, ako je podobnosť zavedenia tajných dohôd a materiálne, geografické a časové prekrývanie sa medzi predmetnými praktikami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Belgium/Komisia, C‑642/13 P, EU:C:2017:58, bod 62).

117

Všeobecný súd však v bode 209 napadnutého rozsudku v podstate uviedol, že Komisia zdôraznila, že rôzne tajné kontakty sa týkali toho istého výrobku, mali podobný obsah, týkali sa do značnej miery tých istých účastníkov, mali rovnaký geografický rozsah a sledovali rovnaký cieľ, a že z toho vyvodila záver, že tieto rôzne objektívne prvky predstavujú relevantné indície na preukázanie existencie celkového plánu.

118

Všeobecný súd následne v bode 212 napadnutého rozsudku pripomenul, že podobnosti medzi vytýkanými správaniami sú relevantnými kritériami na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia. Spresnil, že relevantné sú aj ďalšie kritériá, ako napríklad zhodnosť zapojených fyzických osôb alebo zhodnosť geografického rozsahu pôsobnosti predmetných praktík.

119

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, Všeobecný súd tak nerozhodol, že podobnosti medzi predmetnými správaniami postačujú na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia, ale rozhodol, že tieto podobnosti predstavujú len jedno z viacerých kritérií na preukázanie existencie celkového plánu, ktorý je jednou z podmienok na určenie takéhoto porušenia.

120

Všeobecný súd preto v bode 213 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že podobnosti uvádzané odvolateľkami predstavujú relevantné kritériá na účely určenia, či sú rôzne správania, z ktorých pozostáva jediné a pokračujúce porušenie, súčasťou celkového plánu sledujúceho jednotný cieľ bez toho, aby bolo potrebné preukázať akúkoľvek „súčinnosť medzi vytýkanými konaniami“.

121

Druhú časť druhého odvolacieho dôvodu je teda potrebné zamietnuť ako nedôvodnú a v dôsledku toho treba tento odvolací dôvod v celom rozsahu zamietnuť ako tiež nedôvodný.

122

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že v bodoch 120 až 130 napadnutého rozsudku zamietol ich tvrdenie, že Komisia porušila ich právo na obhajobu tým, že na účely preukázania existencie jediného a pokračujúceho porušenia zaviedla v spornom rozhodnutí nové základné kritérium, a to kritérium vzťahu komplementárnosti medzi vytýkanými správaniami, hoci toto kritérium nebolo uvedené v oznámení o výhradách a nemali možnosť sa k nemu pred prijatím tohto rozhodnutia vyjadriť.

123

Všeobecný súd však v bodoch 120 až 125 tohto rozsudku po prvé konštatoval, že takýto vzťah nepredstavuje základné kritérium na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia, a po druhé v bodoch 126 až 130 tohto rozsudku konštatoval, že zavedenie tohto nového prvku do sporného rozhodnutia neporušuje právo odvolateliek na obhajobu, keďže konečné rozhodnutie Komisie nemusí byť nevyhnutne presnou kópiou oznámenia o výhradách.

124

Pokiaľ ide o túto poslednú úvahu, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil relevantné právne kritérium na posúdenie existencie porušenia práva na obhajobu. Podľa ich názoru sa totiž rozdiely medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím Komisie môžu týkať len tvrdení, ktoré počas správneho konania uviedli adresáti tohto oznámenia. Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď rozhodol, že rozhodujúca analýza a zásadná zmena prístupu použitého v oznámení o výhradách mohli byť legitímne začlenené do sporného rozhodnutia na účely preukázania existencie jediného a pokračujúceho porušenia.

125

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod sa musí zamietnuť buď ako neúčinný alebo ako nedôvodný.

126

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa v bodoch 120 až 130 napadnutého rozhodnutia dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol ich výhradu, že Komisia porušila ich práva na obhajobu tým, že vo fáze sporného rozhodnutia po prvýkrát použila kritérium vzťahu komplementárnosti medzi údajnými správaniami.

127

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že účastníkom konania sa zasiela oznámenie o výhradách. Podľa ustálenej judikatúry toto oznámenie musí jasne uvádzať všetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Toto oznámenie však môže byť stručné a následne prijaté rozhodnutie Komisie nemusí byť nevyhnutne kópiou oznámenia o výhradách, pretože toto oznámenie predstavuje prípravný dokument, ktorého skutkové a právne posúdenia majú iba čisto predbežnú povahu (rozsudok z 25. marca 2021, Slovak Telekom/Komisia, C‑165/19 P, EU:C:2021:239, bod 82 a citovaná judikatúra).

128

Z toho vyplýva, že keďže právna kvalifikácia skutkového stavu uvedená v oznámení o výhradách môže byť už zo svojej podstaty len predbežná, neskoršie rozhodnutie Komisie nemôže byť zrušené len z dôvodu, že konečné závery vyvodené z tohto skutkového stavu presne nezodpovedajú tejto predbežnej kvalifikácii. Komisia totiž musí vypočuť osoby, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, a prípadne zohľadniť ich pripomienky, ktorými odpovedajú na uvádzané výhrady, tak, že svoju analýzu zmení, a to práve preto, aby sa dodržalo ich právo na obhajobu. Komisii sa tak musí umožniť, aby túto kvalifikáciu spresnila vo svojom konečnom rozhodnutí, pričom zohľadní okolnosti vyplývajúce zo správneho konania, a to buď tak, že upustí od výhrad, ktoré sa ukázali ako nedôvodné, alebo tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke upraví či doplní svoju argumentáciu na podporu uplatnených výhrad, ale iba pod podmienkou, že vezme do úvahy iba tie skutkové okolnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť, a že v priebehu správneho konania poskytla informácie potrebné na obhajobu ich záujmov (rozsudok z 25. marca 2021, Slovak Telekom/Komisia, C‑165/19 P, EU:C:2021:239, bod 83 a citovaná judikatúra).

129

Všeobecný súd v bodoch 120 až 130 napadnutého rozsudku zamietol výhradu odvolateliek, že Komisia porušila ich právo na obhajobu tým, že existenciu jediného a pokračujúceho porušenia preukázala na základe nového základného kritéria, a to kritéria vzťahu komplementárnosti medzi údajnými správaniami, bez toho, aby toto kritérium uviedla v oznámení o výhradách.

130

Všeobecný súd dospel k tomuto záveru tak, že pripomenul judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 107 tohto rozsudku, podľa ktorej na to, aby bolo možné predmetné správania kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie, nie je potrebné overiť, či medzi nimi existuje vzťah komplementárnosti. V bodoch 124 a 125 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že takýto vzťah komplementárnosti nepredstavuje podstatnú okolnosť v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 127 tohto rozsudku, a že teda Komisia nebola povinná analyzovať tento vzťah v oznámení o výhradách.

131

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tak postupoval v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a že mu nemožno vytýkať, že sa dopustil údajného nesprávneho právneho posúdenia.

132

Tretí odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako nedôvodný.

133

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú porušenie podstatných procesných náležitostí, nedostatok odôvodnenia, pokiaľ ide o zamietnutie druhého žalobného dôvodu, ktorý uplatnili v prvostupňovom konaní, založeného na nedostatku právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, ako aj nesprávne posúdenie podmienok prípustnosti dôkazov.

134

V tomto druhom žalobnom dôvode odvolateľky v podstate tvrdili, že Komisia nepreukázala svoju „vnútornú právomoc“ z dôvodu, že v spornom rozhodnutí nepreukázala, že ich správanie ovplyvnilo obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, takže nemala právomoc uložiť im pokutu na základe tohto ustanovenia a článku 53 Dohody o EHP. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, najmä v jeho bodoch 169, 173 a 177, zamietol uvedený žalobný dôvod a konštatoval, že Komisia preukázala svoju „vonkajšiu právomoc“ na základe kritéria „vykonávania“ z dôvodu, že ODM sa predávali v EHP.

135

Štvrtý odvolací dôvod pozostáva z troch častí.

136

Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je založená na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, ktorý odvolateľky uplatnili v prvostupňovom konaní, týkajúci sa nedostatku právomoci Komisie uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP. Pokiaľ ide o prvú časť tohto druhého žalobného dôvodu, ktorá sa týka tvrdenia o absencii dôkazu o vplyve kartelu na obchod medzi členskými štátmi, Všeobecný súd neodpovedal na tvrdenia odvolateliek a na účely ich zamietnutia sa zameral na nesprávne kritérium právomoci, t. j. na kritérium vykonávania.

137

Kritérium vonkajšej právomoci a kritérium vnútornej právomoci sa pritom navzájom nevylučujú. Kritérium vonkajšej právomoci je nevyhnutným predpokladom na uplatnenie článku 101 ZFEÚ, ak k zavrhnutiahodnému správaniu dochádza mimo Únie alebo EHP. Aj keby však bolo toto kritérium splnené, prislúchalo by Komisii, aby určila, či predmetné správanie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

138

Odvolateľky v prvostupňovom konaní tvrdili, že vzhľadom na nedostatočné dôkazy o obchode s ODM medzi členskými štátmi Komisia nepreukázala, že obchod medzi členskými štátmi bol ovplyvnený v zmysle článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Všeobecný súd na tieto tvrdenia neodpovedal a uspokojil sa s nelogickými alebo nepodloženými dôvodmi, keď nezohľadnil absenciu dôkazu poskytnutého Komisiou a v bode 174 napadnutého rozsudku zamenil existenciu predaja spoločnostiam Dell a HP v EHP s prípadnými predajmi ODM v rámci EHP.

139

Komisia zastáva názor, že prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

140

V prvej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že v odpovedi na žalobný dôvod, ktorý uplatnili v prvostupňovom konaní, založený na nedostatku právomoci Komisie, neposkytol dostatočné odôvodnenie. Všeobecný súd neodpovedal na ich tvrdenia a na účely ich odmietnutia sa zameral na nesprávne kritérium právomoci.

141

Ako bolo teda pripomenuté v bode 93 tohto rozsudku, povinnosť odôvodnenia Všeobecnému súdu neukladá povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie jeho súdneho preskúmania.

142

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na splnenie podmienky, podľa ktorej musí byť dohoda v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, je nevyhnutné, aby táto dohoda na základe objektívnych právnych alebo skutkových okolností umožnila s dostatočnou pravdepodobnosťou predpokladať, že by mohla mať priamy či nepriamy, súčasný či potenciálny vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a to takým spôsobom, že by bolo možné obávať sa, že bude brániť vytvoreniu spoločného trhu medzi členskými štátmi. Okrem iného je však potrebné, aby tento vplyv nebol bezvýznamný (rozsudok zo 16. júla 2015, ING Pensii, C‑172/14, EU:C:2015:484, bod 48 a citovaná judikatúra).

143

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bodoch 170 až 172 napadnutého rozsudku okrem iného konštatoval, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že adresáti sporného rozhodnutia dodávali ODM svojim zákazníkom spoločnostiam Dell a HP, ktorí boli usadení vo viacerých členských štátoch. Aj keď tieto skutočnosti boli uplatnené v rámci posúdenia tzv. kritéria „vykonávania“, odvolateľky boli úplne schopné pochopiť, že tieto skutočnosti postačujú ako dôkaz o tom, že Komisia preukázala, že obchod medzi členskými štátmi mohol byť ovplyvnený, a to tým skôr, že Všeobecný súd následne v bodoch 179 až 191 tohto rozsudku analyzoval výhradu odvolateliek založenú na tom, že nebol posúdený citeľný vplyv predmetného kartelu na obchod medzi členskými štátmi. Všeobecný súd pri zamietnutí tejto výhrady v bode 187 napadnutého rozsudku výslovne rozhodol, že Komisia splnila kritérium, podľa ktorého musí byť možné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ktoré je uvedené v bode 53 Usmernení k pojmu ovplyvnenie obchodu podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 81).

144

Z toho vyplýva, že odôvodnenie Všeobecného súdu, hoci implicitné, umožnilo odvolateľkám oboznámiť sa dôvodmi, pre ktoré nevyhovel prvej časti druhého žalobného dôvodu uplatneného v prvostupňovom konaní.

145

Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

146

V druhej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že dôkazy týkajúce sa podmienky, podľa ktorej musí byť možné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ktoré Komisia po prvýkrát uviedla v prvostupňovom konaní v rámci svojho vyjadrenia k žalobe, sú prípustné okrem iného z dôvodu, že tieto dôkazy boli uvedené v oznámení o výhradách.

147

Všeobecný súd sa v bode 176 napadnutého rozsudku domnieval, že dôkazy, ktoré Komisia po prvýkrát uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe v rámci prvostupňového konania na podporu svojich návrhov týkajúcich sa uvedenej podmienky, sú prípustné. Tieto dôkazy boli podľa Všeobecného súdu uvedené v oznámení o výhradách.

148

Po prvé toto oznámenie o výhradách neobsahuje nijaký záver o otázke ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi. Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd, niektoré dokumenty, na ktoré sa Komisia odvolávala v prvostupňovom konaní, nie sú citované v oznámení o výhradách na podporu jej záveru o jej právomoci. Niektoré z nich sa neuvádzajú. Iné sú uvedené v oznámení o výhradách, ale nie v spornom rozhodnutí, čo znamená, že ich Komisia už nepovažovala za relevantné. Ďalšie sú uvedené v oznámení o výhradách a v spornom rozhodnutí, ale v úvahách nesúvisiacich s posúdením podmienky, podľa ktorej musí byť možné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

149

Súdny dvor pritom rozhodol, že ani dokumenty, s ktorými je stíhaný podnik oboznámený, nemôžu byť platne uvedené v rozhodnutí, ak neboli predtým uvedené a preskúmané v oznámení o výhradách.

150

Komisia tvrdí, že druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je nedôvodná a v každom prípade neúčinná.

151

V druhej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že v bode 176 napadnutého rozsudku rozhodol, že dôkazy, ktoré Komisia v prvostupňovom konaní uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe na podporu svojich návrhov týkajúcich sa podmienky, podľa ktorej musí byť možné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, sú prípustné, hoci tieto dôkazy boli uvedené Komisiou po prvýkrát.

152

V tejto súvislosti treba poznamenať, že z bodu 170 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd na základe odôvodnení 53, 270 a 464 až 468 sporného rozhodnutia potvrdil posúdenie Komisie týkajúce sa tejto podmienky. Keďže dôkazy uvedené Komisiou a odvolateľkami, sú tie, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 171 a 172 tohto rozsudku, treba konštatovať, že sú nadbytočné vo vzťahu k odôvodneniu uvedenému v bode 170, a že teda druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa musí považovať za neúčinnú.

153

V tretej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že „dôkazy“, ktoré Komisia uviedla v prvostupňovom konaní, sú neprípustné, irelevantné a nepostačujúce. Táto tretia časť sa týka tvrdení uvedených Komisiou a je účinná len za predpokladu, že by Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok.

154

Po prvé dôkazy týkajúce sa spoločnosti Dell sú irelevantné z dôvodov uvedených v bode 46 repliky predloženej Všeobecnému súdu. Po druhé skutočnosť, že HP mala predajné kancelárie v Spojenom kráľovstve, je irelevantná z dôvodov uvedených v bode 47 tejto repliky. Po tretie dôkazy citované v poznámkach pod čiarou 74 a 75 vyjadrenia k žalobe na Všeobecnom súde len potvrdzujú nespornú skutočnosť, a to, že dotknuté podniky dodávali v EHP spoločnostiam Dell a HP optické diskové mechaniky pochádzajúce z územia mimo EHP. Po štvrté v poznámke pod čiarou 25 dupliky predloženej Všeobecnému súdu Komisia cituje inú časť dokumentu ID 1412/4, ktorý je citovaný v poznámke pod čiarou 74 vyjadrenia k žalobe. Tento dokument sa uvádza v duplike na účely preukázania záveru, ktorý nie je obsiahnutý v oznámení o výhradách ani v spornom rozhodnutí. Tento nový záver na podporu zákonnosti sporného rozhodnutia je teda vo fáze žaloby neprípustný, a preto treba uvedený dokument považovať tiež za neprípustný. Po piate dôkazy citované v poznámke pod čiarou 76 vyjadrenia k žalobe sú úplne irelevantné. Týkajú sa predajov v inom segmente trhu týkajúcom sa iných zákazníkov, ako sú Dell a HP, ktorí nespadajú do rozsahu predmetného správania.

155

Pokiaľ ide o dôkazy citované po prvýkrát v poznámke pod čiarou 26 dupliky, Komisia vyňala zo spisu dokument, v ktorom sa podľa nej uvádza, že niektorí dodávatelia ODM zásobujúci HP boli usadení v EHP, čo preukazuje existenciu obchodu v rámci EHP. Tento dokument nie je prípustný najmä preto, že nie je uvedený ani preskúmaný v oznámení o výhradách alebo v spornom rozhodnutí na účely preukázania vplyvu na obchod v rámci EHP.

156

Komisia sa domnieva, že tretia časť štvrtého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

157

V tretej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že „dôkazy“, ktoré Komisia uviedla v prvostupňovom konaní, sú neprípustné, irelevantné a nepostačujúce. Táto tretia časť sa týka tvrdení uvedených Komisiou a je účinná len za predpokladu, že by Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok.

158

Stačí však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry treba dôvod predložený po prvýkrát v rámci odvolania na Súdnom dvore zamietnuť ako neprípustný. V rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora obmedzená na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné dôvody, ktoré boli pred ním prejednané. Ak by totiž účastníkovi konania bolo umožnené predložiť po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý nebol predložený v konaní pred Všeobecným súdom, bolo by mu umožnené predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, širšiu vec, ako bola tá, ktorou sa zaoberal Všeobecný súd (rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 99, ako aj citovaná judikatúra).

159

Tretia časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako neprípustná. Tento odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť v celom rozsahu sčasti ako neprípustný, sčasti ako neúčinný a sčasti ako nedôvodný.

160

Z bodov 76 až 100 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil neprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že Komisia neporušila právo odvolateliek na obhajobu a splnila svoju povinnosť odôvodniť sporné rozhodnutie, keď konštatovala, že odvolateľky sa zúčastnili nielen na jedinom a pokračujúcom porušení, ale aj na viacerých samostatných porušeniach.

161

Za týchto podmienok treba napadnutý rozsudok zrušiť.

162

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

163

V prejednávanej veci je namieste, aby sa vydal konečný rozsudok, keďže to stav konania dovoľuje.

164

Ako vyplýva z bodu 34 tohto rozsudku, odvolateľky uplatnili na Všeobecnom súde deväť žalobných dôvodov.

165

V prvom žalobnom dôvode ich žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky tvrdia, že Komisia tým, že v spornom rozhodnutí po prvýkrát uviedla, že sa zúčastnili na viacerých samostatných porušeniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, ktoré im bolo pripísané, bez toho, aby to tvrdila v priebehu správneho konania, porušila ich právo na obhajobu. Toto rozhodnutie má vadu spočívajúcu v nedostatku odôvodnenia, lebo Komisia v ňom neuviedla dôvody, pre ktoré sa domnieva, že sa odvolateľky zúčastnili na týchto samostatných porušeniach.

166

Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa porušenia povinnosti odôvodnenia, z dôvodov uvedených v bodoch 91 až 99 tohto rozsudku treba konštatovať, že Komisia neodôvodnila svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o účasť odvolateliek na uvedených samostatných porušeniach.

167

Prvému žalobnému dôvodu, ktorý odvolateľky uviedli na podporu svojej žaloby, preto treba vyhovieť v rozsahu, v akom vytýka Komisii nedostatočné odôvodnenie sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o účasť odvolateliek na tých istých samostatných porušeniach.

168

Vzhľadom na vyššie uvedené a na to, čo bolo spresnené v bodoch 68 až 71 tohto rozsudku, a to bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia uvedené v rámci tohto prvého žalobného dôvodu, treba článok 1 písm. e) tohto rozhodnutia zrušiť v rozsahu, v akom konštatuje, že odvolateľky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnili na viacerých samostatných porušeniach.

169

V druhom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky tvrdia, že Komisia nemá právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP. V podstate tvrdia, že Komisia v spornom rozhodnutí nepreukazuje, že obchod medzi členskými štátmi bol ovplyvnený správaním, ktoré sa im vytýka, a že v dôsledku toho nemá právomoc uložiť im pokutu na základe článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 165 až 177 a 181 až 190 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento druhý žalobný dôvod musí zamietnuť.

170

V treťom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky spochybňujú, že by sa údajné porušenie týkalo celého územia EHP, na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v článku 1 sporného rozhodnutia. Tvrdia, že účastníci kartelu predávali ODM len spoločnostiam Dell a HP, z ktorých prvá je usadená v Holandsku a druhá v Nemecku. Uvádzajú, že miesto, kde zákazníci dotknuté výrobky nakupujú, je rozhodujúce na overenie toho, či došlo k porušeniu. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 194 až 199 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento tretí dôvod musí zamietnuť.

171

Vo štvrtom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky spochybňujú závery Komisie, pokiaľ ide o existenciu jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. V rámci prvej časti tvrdia, že preukázanie vzťahu komplementárnosti medzi rôznymi individuálnymi protisúťažnými správaniami je zásadným kritériom na preukázanie takéhoto porušenia a že Komisia v spornom rozhodnutí tento vzťah z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala. V rámci druhej časti odvolateľky spochybňujú záver Komisie, že správanie súvisiace so spoločnosťami Dell a HP viedlo k jedinému porušeniu. Po prvé tvrdia, že správania súvisiace so spoločnosťami Dell a HP nesledovali jediný protisúťažný cieľ, keďže posledné uvedené spoločnosti sú dvoma odlišnými zákazníkmi. Po druhé uvádzajú, že správanie súvisiace so spoločnosťou Dell nebolo komplementárne k správaniu súvisiacemu so spoločnosťou HP, keďže medzi týmito dvomi spoločnosťami nedošlo ku vzájomnej interakcii. Po tretie sa domnievajú, že podobnosti vymenované v tomto rozhodnutí a týkajúce sa výrobkov, spôsobov fungovania, obsahu a geografického rozsahu pôsobnosti nepostačujú na preukázanie existencie takéhoto vzťahu. Po štvrté tvrdia, že správania súvisiace so spoločnosťami Dell a HP a týkajúce sa doby, účastníkov, zákazníkov, zúčastnených fyzických osôb a zemepisných oblastí boli na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v danom rozhodnutí, podstatne odlišné. Po piate odvolateľky tvrdia, že dôkazy uplatnené v tom istom rozhodnutí sú nedostatočné a nie sú relevantné na účely preukázania komplementárnosti dotknutých správaní.

172

Pokiaľ ide o prvú časť štvrtého žalobného dôvodu, Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 204 až 216 napadnutého rozsudku vykladaným v spojení s bodmi 107 až 110 a 116 až 120 tohto rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak prvá časť tohto žalobného dôvodu musí zamietnuť. Pokiaľ ide druhú časť tohto žalobného dôvodu, Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 220 až 240 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto posledných uvedených bodoch sa tak druhá časť tohto žalobného dôvodu musí zamietnuť. Štvrtý žalobný dôvod je teda potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

173

V piatom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že vedeli alebo mali vedieť o celom jedinom a pokračujúcom porušení konštatovanom v spornom rozhodnutí, ako aj o zapojení všetkých ostatných účastníkov. Podľa odvolateliek im preto Komisia nemôže pripísať účasť na tomto porušení a toto rozhodnutie musí byť v rozsahu, v akom sa ich týka, v celom rozsahu zrušené. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením v bodoch 246 až 277, 280 až 345 a 349 až 358 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento piaty žalobný dôvod musí zamietnuť.

174

V šiestom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že vedeli o všetkých prvkoch zakladajúcich údajný kartel alebo o správaní ostatných účastníkov tohto kartelu od 23. júna 2004. V tejto súvislosti uvádzajú, že o jednotnom cieli uvedeného kartelu mohli vedieť až od 20. júna 2006, čo je dátum, od ktorého im bola pripísaná zodpovednosť za kontakty súvisiace so spoločnosťou HP, a že v dôsledku toho sa musí sporné rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 362 až 373 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento šiesty žalobný dôvod musí zamietnuť.

175

V siedmom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky najprv tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že dvojstranné kontakty, prostredníctvom ktorých sa údajne zapojili do zisteného jediného a pokračujúceho porušenia, predstavovali protiprávne dohody v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Následne uvádzajú, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu akejkoľvek zhody protisúťažných úmyslov, pokiaľ ide o každý z ôsmych údajných dvojstranných kontaktov. Okrem toho spochybňujú skutočnosť, že Komisia vychádzala z vyhlásení podnikov žiadajúcich o zhovievavosť, a spochybňujú dôkaznú hodnotu týchto vyhlásení a dôkazy z obdobia, kedy došlo k predmetným skutkovým okolnostiam, najmä záznamy telefónnych hovorov. Napokon sa domnievajú, že tieto kontakty zahŕňajú len výmeny informácií a že pokuta, ktorá im bola uložená, sa im musí v dôsledku toho znížiť. Táto zmena kvalifikácie ich správania by podľa ich názoru mohla viesť k následnej žalobe o náhradu škody. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 377 až 463 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento siedmy žalobný dôvod musí zamietnuť.

176

V ôsmom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky tvrdia, že dĺžka vyšetrovania bola neprimeraná vzhľadom na rozsah spisu, počet zúčastnených strán, účasť len dvoch zákazníkov, relatívne krátke trvanie jediného a pokračujúceho porušenia uvádzaného Komisiou a na absenciu akýchkoľvek výnimočných okolností, ktoré by mohli odôvodniť dlhé vyšetrovanie. Odvolateľky sa domnievajú, že konštatovanie tohto neprimeraného trvania musí viesť k zníženiu výšky uloženej pokuty, a to aspoň o 5 %. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 467 až 472 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento ôsmy žalobný dôvod musí zamietnuť.

177

V deviatom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvolateľky tvrdia, že Komisia nesprávne určila výšku pokuty, ktorá im bola uložená. Tento žalobný dôvod sa delí na tri časti, z ktorých prvá je založená na tom, že Komisia nezohľadnila skutočnosť, že odvolateľky sú podniky vyrábajúce jeden výrobok, druhá je založená na tom, že Komisia nezohľadnila ostatné okolnosti, ktoré obmedzujú závažnosť individuálneho správania spoločnosti TSST KR, a tretia na tom, že Komisia správne neposúdila osobitné okolnosti dotknutého porušenia na účely určenia koeficientu všeobecnej závažnosti. Súdny dvor sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v bodoch 477 až 485, 489 až 497 a 501 až 507 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa tak tento deviaty žalobný dôvod musí zamietnuť.

178

Pokiaľ ide o výšku pokuty uvedenej v článku 2 písm. e) sporného rozhodnutia, Súdny dvor sa domnieva, že žiadna zo skutočností, na ktoré sa odvolateľky odvolávajú v rámci prejednávanej veci, ani nijaký dôvod verejného poriadku ho neodôvodňujú, aby podľa článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003 využil svoju neobmedzenú právomoc na zníženie výšky tejto pokuty.

179

Za týchto podmienok treba zrušiť článok 1 písm. e) sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom konštatuje, že odvolateľky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnili na viacerých samostatných porušeniach, a v zostávajúcej časti žalobu zamietnuť.

180

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

181

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Článok 138 ods. 3 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje, že ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

182

V prejednávanej veci odvolateľky navrhli uložiť Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania v prvostupňovom aj odvolacom konaní a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch v rámci tohto odvolania, ako aj čiastočne v prvostupňovom konaní. Odvolateľky nemali úspech v časti svojich dôvodov v prvostupňovom konaní. Vzhľadom na to sa Súdny dvor s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci domnieva, že je opodstatnené uložiť Komisii povinnosť znášať okrem svojich vlastných trov konania týkajúcich sa tak prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania, všetky trovy konania, ktoré odvolateľky vynaložili v rámci tohto odvolania, ako aj polovicu trov konania, ktoré im vznikli v prvostupňovom konaní. Odvolateľky znášajú polovicu svojich vlastných trov konania, ktoré im vznikli v prvostupňovom konaní.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: