1

Svojím odvolaním spoločnosť Quanta Storage Inc. (ďalej len „odvolateľka“) navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 12. júla 2019, Quanta Storage/Komisia (T‑772/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:519), ktorým tento súd zamietol jej žalobu, ktorou požadovala jednak čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie C(2015) 7135 final z 21. októbra 2015 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39639 – Optické diskové mechaniky) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne znížiť pokutu, ktorá jej bola uložená.

2

Podľa znenia článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205):

„2.   [Európska k]omisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

Keď sa porušenie združenia podnikov vzťahuje k aktivitám jeho členov, pokuta nepresiahne 10 % sumy celkového obratu každého člena pôsobiaceho na trhu dotknutom porušením združenia.

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“

3

Článok 27 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť. Sťažovatelia sú úzko zapojení do postupov.

2.   Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej súťaže členských štátov. Právo na prístup sa nevzťahuje najmä na korešpondenciu medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov alebo na vzájomnú korešpondenciu medzi týmito orgánmi, vrátane dokumentov zhotovených podľa článkov 11 a 14. Nič v tomto odseku nebráni Komisii v tom, aby zverejnila a využívala informácie potrebné na dokázanie porušovania.“

4

Článok 31 uvedeného nariadenia znie takto:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“

5

Pokiaľ ide o výpočet pokút, body 6 a 13 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) stanovujú:

„6.   … Kombinácia hodnoty predaja v súvislosti s porušením a trvaním sa považuje za vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu každého podniku na porušení. Referencia na tieto ukazovatele je vhodnou informáciou o rádovej výške pokuty a nemala by slúžiť ako základ na automatický alebo aritmetický výpočet.

…

13.   Pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci [Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)]. …“

6

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 32 napadnutého rozsudku a pre potreby prejednávanej veci ich možno zhrnúť takto.

7

Quanta Storage pôsobí v odvetví informačných zariadení na skladovanie dát a venuje sa činnosti výskumu a vývoja, koncepcie, výroby a poskytovania optických diskových mechaník (ďalej len „ODM“). Táto spoločnosť bola založená vo februári 1999. Ide o akciovú spoločnosť kótovanú na burze cenných papierov v Taipei na Taiwane (Čínska republika).

8

Dotknuté porušenie sa týka ODM používaných v osobných počítačoch (stolových a prenosných počítačoch) vyrábaných spoločnosťami Dell Inc. a Hewlett Packard (ďalej len „HP“).

9

Dell a HP sú dvaja hlavní výrobcovia originálnych výrobkov na svetovom trhu s osobnými počítačmi. Tieto dve spoločnosti využívajú štandardný postup verejnej súťaže na celosvetovej úrovni, ktorý zahŕňa najmä štvrťročné rokovania o cenách na svetovej úrovni a objemoch celkových nákupov s malým počtom vopred vybratých dodávateľov ODM.

10

Postupy verejnej súťaže zahŕňajú žiadosti o cenové ponuky, žiadosti o elektronické cenové ponuky, online rokovania, elektronické aukcie a dvojstranné rokovania (offline). Po skončení verejnej súťaže zákazníci prideľujú jednotlivým zúčastneným dodávateľom ODM objemy podľa cien, ktoré ponúkajú.

11

Dňa 14. januára 2009 Komisia prijala žiadosť o oslobodenie od pokút v zmysle jej oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17), ktorú podala spoločnosť Koninklijke Philips NV (ďalej len „Philips“). Dňa 29. januára a 2. marca 2009 bola táto žiadosť doplnená s cieľom zahrnúť do nej popri tejto spoločnosti spoločnosť Lite‑On IT Corporation a ich spoločný podnik Philips & Lite‑On Digital Solutions Corporation (ďalej len „PLDS“).

12

Dňa 30. júna 2009 Komisia priznala podmienečné oslobodenie od pokút spoločnostiam Philips, Lite‑On IT a PLDS.

13

Dňa 18. júla 2012 Komisia zaslala oznámenie o výhradách trinástim dodávateľom ODM, vrátane odvolateľky (ďalej len „oznámenie o výhradách“), v ktorom uviedla, že tieto spoločnosti porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“) tým, že sa zúčastnili na karteli týkajúcom sa ODM v období od 5. februára 2004 do 29. júna 2009, ktorý spočíval v koordinovaní ich správania v súvislosti s verejnými súťažami, ktoré vyhlásili dvaja výrobcovia počítačov, a to spoločnosti Dell a HP.

14

Dňa 26. októbra 2012 v odpovedi na oznámenie o výhradách odvolateľka predložila svoje písomné pripomienky. Ústne vypočutie sa konalo 29. a 30. novembra 2012 a zúčastnili sa na ňom všetci adresáti oznámenia o výhradách.

15

Dňa 21. októbra 2015 prijala Komisia sporné rozhodnutie.

16

Komisia sa v tomto rozhodnutí domnievala, že účastníci kartelu koordinovali svoje súťažné správanie prinajmenšom od 23. júna 2004 do 25. novembra 2008. Spresnila, že táto koordinácia sa uskutočňovala prostredníctvom siete paralelných dvojstranných kontaktov. Uviedla, že účastníci kartelu sa usilovali prispôsobiť svoje objemy na trh a zabezpečiť, že ceny zostanú na vyšších úrovniach, ako by boli v prípade neexistencie týchto dvojstranných kontaktov.

17

Komisia v spornom rozhodnutí spresnila, že koordinácia medzi účastníkmi kartelu sa týkala zákazníckych účtov spoločností Dell a HP. Podľa Komisie okrem dvojstranných rokovaní so svojimi dodávateľmi ODM, Dell a HP uplatňovali štandardizované postupy verejnej súťaže, ktoré sa konali minimálne každý štvrťrok. Zdôraznila, že členovia kartelu používali sieť dvojstranných kontaktov na manipuláciu týchto verejných súťaží, čím obchádzali snahu ich zákazníkov stimulovať cenovú hospodársku súťaž.

18

Podľa Komisie pravidelná výmena informácií okrem iného umožnila členom kartelu nadobudnúť veľmi podrobné znalosti o zámeroch ich konkurentov ešte predtým, než sa zapojili do verejnej súťaže, čo im umožnilo predvídať ich súťažnú stratégiu.

19

Komisia ďalej uviedla, že členovia kartelu si v pravidelných intervaloch vymieňali informácie o cenách týkajúce sa konkrétnych zákazníckych účtov, ako aj informácie nesúvisiace s cenou, ako je súčasná výrobná kapacita a kapacita dodávok, stav zásob, situácia s ohľadom na kvalifikáciu, okamih uvedenia nových výrobkov alebo zlepšení. Navyše uviedla, že dodávatelia ODM monitorovali konečné výsledky skončených verejných súťaží, konkrétne poradie, dosiahnutú cenu a objem.

20

Komisia tiež uviedla, že dodávatelia s vedomím, že musia svoje kontakty udržiavať v tajnosti pred svojimi zákazníkmi, používali pre vzájomný kontakt také prostriedky, ktoré považovali za dostatočne vhodné na dosiahnutie želaných výsledkov. Ďalej spresnila, že pokus uskutočniť stretnutie na účely organizácie pravidelných viacstranných stretnutí medzi týmito dodávateľmi v roku 2003 nebol úspešný po tom, čo sa o ňom dozvedel jeden zo zákazníkov. Podľa Komisie namiesto týchto stretnutí dochádzalo k dvojstranným kontaktom, najmä vo forme telefonických hovorov a niekedy aj elektronických správ, aj na súkromné adresy elektronickej pošty a prostredníctvom služieb okamžitých správ alebo na stretnutiach predovšetkým na úrovni manažérov zákazníckych účtov na svetovej úrovni.

21

Komisia konštatovala, že účastníci kartelu pravidelne udržovali kontakt a že ku kontaktom, najmä telefonickým, dochádzalo častejšie v čase konania verejných súťaží, v priebehu ktorých dochádzalo k viacerým hovorom denne medzi niektorými dvojicami účastníkov kartelu. Spresnila, že vo všeobecnosti kontakty medzi niektorými dvojicami účastníkov kartelu boli výrazne vyššie než medzi inými.

22

Pokiaľ ide o výpočet sumy pokuty uloženej odvolateľke, Komisia vychádzala z usmernení k výpočtu pokút s uplatnením článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003.

23

Na účely stanovenia základnej sumy pokuty sa Komisia najskôr domnievala, že vzhľadom na výrazné rozdiely v dĺžke trvania účasti dodávateľov ODM na karteli a s cieľom lepšie odzrkadliť skutočný vplyv kartelu bolo vhodné použiť ročný priemer vypočítaný na základe skutočnej hodnoty predajov dosiahnutých dotknutými podnikmi za celé kalendárne mesiace ich jednotlivej účasti na porušení.

24

Komisia takto vysvetlila, že hodnota predaja sa vypočítala na základe predaja ODM určených pre prenosné a stolové počítače a vyfakturovaných spoločnostiam HP a Dell nachádzajúcim sa v EHP.

25

Komisia spresnila, že pokiaľ ide o odvolateľku, zohľadnený ročný predaj zahŕňal aj predaje ODM spoločnosti Sony Optiarc Inc., určené pre prenosné a stolové počítače spoločností HP a Dell.

26

Komisia sa okrem toho domnievala, že vzhľadom na to, že protisúťažné správanie voči spoločnosti HP začalo neskôr, a s cieľom zohľadniť vývoj kartelu, by sa relevantná hodnota predaja mala vypočítať samostatne pre HP a Dell a mali by sa uplatniť dva násobné koeficienty v závislosti od dĺžky trvania kartelu.

27

Komisia ďalej rozhodla, že vzhľadom na to, že dohody o cenovej koordinácii patria už na základe svojej povahy medzi najzávažnejšie porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP a že šlo o kartel s pôsobnosťou minimálne na území EHP, percentuálny podiel uplatnený z dôvodu závažnosti v tomto prípade predstavoval 16 % pre všetkých adresátov sporného rozhodnutia.

28

Napokon Komisia uviedla, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci sa rozhodla pripočítať dodatočnú sumu pokuty na účely odstrašenia vo výške 16 %.

29

Výrok sporného rozhodnutia v časti, v ktorej sa týka odvolateľky, znie takto:

„Článok 1

Tieto podniky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnili v uvedených obdobiach na jedinom a pokračujúcom porušovaní, zloženom z viacerých samostatných porušení v odvetví optických diskových mechaník s pôsobnosťou na celom území EHP, ktoré spočívalo v dohodách o koordinácii cien:

…

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

…

30

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. decembra 2015 podala odvolateľka žalobu v prvom rade na zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne na zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená.

31

Na podporu svojej žaloby odvolateľka uvádzala päť žalobných dôvodov. Z týchto žalobných dôvodov prvý bol založený na porušení práva na obhajobu, povinnosti odôvodnenia a práva na riadnu správu vecí verejných, druhý na zjavne nesprávnom právnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia vzhľadom na nesúlad medzi výrokom sporného rozhodnutia a odôvodnením Komisie, pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia týkajúceho sa spoločnosti HP, tretí na neexistencii dôkazov a nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o účasť odvolateľky na jedinom a pokračujúcom porušení, štvrtý na nedostatku právomoci Komisie na uplatnenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP a piaty bol založený na nesprávnom vecnom a právnom posúdení pri výpočte výšky pokuty a na porušení povinnosti odôvodnenia.

32

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol tieto žalobné dôvody a v dôsledku toho zamietol žalobu v celom jej rozsahu.

33

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

34

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

35

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza päť odvolacích dôvodov, ktoré sa v podstate týkajú po prvé posúdenia Všeobecného súdu vo vzťahu ku konštatovaniu Komisie, podľa ktorého jediné a pokračujúce porušenie, ktoré jej Komisia vytýka, pozostávalo z viacerých samostatných porušení, po druhé určitých dôkazov, ktoré boli skreslené, po tretie trvania jej účasti na tomto jedinom a pokračujúcom porušení, po štvrté údajnej vedomosti o uvedenom porušení a po piate výšky pokuty, ktorá jej bola uložená.

36

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 58 až 72 napadnutého rozsudku neuplatnil relevantné právne kritérium a skreslil dôkazy, keď zamietol jej dôvod na zrušenie založený na porušení jej práva na obhajobu, ktoré podľa nej Komisia porušila tým, že v spornom rozhodnutí konštatovala okrem jediného a pokračujúceho porušenia aj viacero samostatných porušení, ktoré v oznámení o výhradách ako také nekvalifikovala.

37

Odvolateľka pripomína základnú povahu zásady dodržiavania práva na obhajobu, ktorá sa uplatňuje v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále. V oblasti hospodárskej súťaže táto zásada najmä vyžaduje, aby oznámenie o výhradách adresované Komisiou podniku, ktorému zamýšľa táto uložiť sankciu, obsahovalo niekoľko podstatných prvkov, akými sú vytýkané skutočnosti, ich právna kvalifikácia a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby tento podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania začatého proti nemu.

38

Judikatúru citovanú Všeobecným súdom v bodoch 62 a 63 napadnutého rozsudku nemožno zosúladiť ani s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ani s článkom 41 ods. 1 a 2, ako aj s článkom 48 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie. Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že právo odvolateľky na obhajobu bolo dodržané, hoci Komisia v oznámení o výhradách nekvalifikovala ako samostatné porušenia skutočnosti, ktoré kvalifikovala ako také vo výroku sporného rozhodnutia. Rôzne kombinácie protisúťažných kontaktov uvádzaných v tomto oznámení o výhradách mohli totiž viesť k veľkému počtu porušení.

39

Tak by to bolo aj v prípade, ak by Komisia založila sporné rozhodnutie len na piatich kontaktoch. Pokiaľ ide napríklad o kontakt č. 5, odvolateľka tvrdí, že tento kontakt sám osebe nemôže predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ. Naopak, môže byť kvalifikovaný ako taký v spojení s inými kontaktmi. To isté platí aj pre všetky kombinácie protisúťažných kontaktov zahŕňajúcich tento kontakt.

40

Hoci skutočnosti a dôkazy boli uvedené v oznámení o výhradách, kvalifikácia týchto dôkazov nebola uvedená. Neexistencia takejto kvalifikácie v oznámení o výhradách viedla k porušeniu práva odvolateľky na obhajobu, čo Všeobecný súd neuznal.

41

Všeobecný súd sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď svoje preskúmanie obmedzil len na kontakty, ktoré boli uvedené v spornom rozhodnutí. Podľa odvolateľky aj za predpokladu, že by oznámenie o výhradách uviedlo, že každá kombinácia kontaktov predstavovala porušenie, nemohla sa zaoberať každou z týchto kombinácií bez toho, aby poznala presnú kvalifikáciu Komisie. Okrem toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že oznámenie o výhradách odvolateľke adresovalo informáciu, že Komisia považovala každú kombináciu dvojstranných kontaktov za samostatné porušenia.

42

Pokiaľ ide o skreslenie skutkových okolností, odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa domnieval, že odôvodnenia 301, 308, 353 a 354 oznámenia o výhradách odkazovali na sieť dohôd a zosúladených postupov a že odvolateľka teda bola informovaná o úmysle Komisie konštatovať samostatné porušenia. Všeobecný súd však nezohľadnil prvú vetu odôvodnenia 353 oznámenia o výhradách, ktorá jasne spresňuje, že Komisia sa domnievala, že išlo len o jedno jediné a pokračujúce porušenie.

43

Komisia sa na úvod domnieva, že tento odvolací dôvod je neúčinný. Zdôrazňuje, že Všeobecný súd potvrdil jej konštatovanie, podľa ktorého sa odvolateľka zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení od 14. februára 2008 do 28. októbra 2008. Tvrdenia odvolateľky týkajúce sa incidenčného konštatovania Komisie, podľa ktorého sa toto jediné a pokračujúce porušenie skladá z viacerých samostatných porušení, sú preto neúčinné, keďže nemôžu mať vplyv na výrok napadnutého rozsudku.

44

V každom prípade Komisia tvrdí, že tieto tvrdenia sú nedôvodné.

45

Po prvé odvolateľka skresľuje napadnutý rozsudok, keď tvrdí, že Všeobecný súd v ňom konštatoval, že z judikatúry vyplýva, že procesné práva účastníka konania sa neuplatnia, ak sa tento účastník vyjadril k tomu, čo mu bolo predložené. Naopak Všeobecný súd v bodoch 60 až 63 tohto rozsudku správne zhrnul zásady uplatniteľné na právo byť vypočutý.

46

Po druhé tvrdenie odvolateľky založené na zjavnom skreslení oznámenia o výhradách v bode 65 napadnutého rozsudku treba zamietnuť. Odvolateľka totiž v priebehu správneho konania správne pochopila tvrdenie, podľa ktorého jej správanie predstavovalo nielen jedno jediné a pokračujúce porušenie, ale aj sériu samostatných porušení. Na jednej strane Všeobecný súd v bodoch 66 a 67 tohto rozsudku správne konštatoval, že protisúťažné kontakty môžu súčasne predstavovať samostatné porušenia a zároveň môžu byť v súhrne kvalifikované ako jediné a pokračujúce porušenie. Tento záver je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, oznámenie o výhradách skutočne odkazovalo na sieť porušení pri viacerých príležitostiach.

47

Po tretie na rozdiel od tvrdení odvolateľky Všeobecný súd v bodoch 68 až 70 napadnutého rozsudku odpovedal na jej tvrdenie, podľa ktorého rôzne kombinácie kontaktov uvádzaných v oznámení o výhradách mali za následok vysoký počet možných porušení. Na jednej strane konštatoval, že počet kontaktov, do ktorých bola zapojená odvolateľka, bol obmedzený. Toto konštatovanie skutkovej povahy nemožno spochybniť v štádiu odvolania. Na druhej strane Všeobecný súd tiež konštatoval, že odvolateľka sa v každom prípade mohla brániť, pokiaľ ide o všetky uvádzané dvojstranné kontakty, a že túto možnosť využila, takže nemôže tvrdiť, že jej právo na obhajobu bolo porušené.

48

Po štvrté odvolateľka skreslila sporné rozhodnutie, keď tvrdila, že protisúťažná povaha kontaktu č. 5 závisela len od kontaktu č. 1. Okrem toho, že tento výklad nezohľadňuje podstatu odôvodnení 257 až 259 tohto rozhodnutia, Všeobecný súd v bodoch 68 až 70 napadnutého rozsudku správne dospel k záveru, že odvolateľka mala príležitosť spochybniť protisúťažnú povahu tak kontaktu č. 1, ako aj kontaktu č. 5.

49

Po piate odvolateľka nesprávne vykladá body 70 a 71 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd v ňom netvrdil, že právo na obhajobu sa uplatní len vtedy, ak by sa podnik zúčastnil na obmedzenom počte dvojstranných kontaktov. V bode 71 tohto rozsudku sa len pre úplnosť obmedzil na to, že poznamenal, že Komisia nemôže byť zodpovedná za prípadný vysoký počet dvojstranných kontaktov, ktorých autorom bola odvolateľka.

50

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 58 až 72 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia a skreslil dôkazy, keď rozhodol, že Komisia neporušila jej právo na obhajobu tým, že v spornom rozhodnutí okrem jediného a pokračujúceho porušenia konštatoval viaceré samostatné porušenia, ktoré ako také nekvalifikovala v oznámení o výhradách.

51

V tejto súvislosti treba uviesť, že v článku 1 písm. h) sporného rozhodnutia Komisia v podstate konštatovala jednak existenciu jediného a pokračujúceho porušenia a jednak existenciu „viacerých samostatných porušení“ tvoriacich toto porušenie.

52

V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že prvý odvolací dôvod smeruje len k spochybneniu posúdenia tohto druhého konštatovania, ktoré sa týka existencie viacerých samostatných porušení, zo strany Všeobecného súdu. Tento odvolací dôvod sa naopak netýka jeho posúdenia záveru uvedeného v tomto ustanovení, podľa ktorého sa odvolateľka zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení.

53

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, keďže v prejednávanej veci Komisia založila sporné rozhodnutie na dvoch odlišných konštatovaniach porušenia, uvedený odvolací dôvod nemožno bez ďalšieho zamietnuť ako neúčinný.

54

S cieľom preskúmať tento odvolací dôvod treba na úvod pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho konania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho konania by mohli samy osebe a posudzované samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Ak sú teda jednotlivé konania súčasťou „celkového plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa narúšajúceho hospodársku súťaž na vnútornom trhu, je Komisia oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto konania v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 41 a citovanú judikatúru).

55

Podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a pokračujúcom porušení vlastným správaním, ktoré patrí pod pojmy „dohoda“ alebo „zosúladený postup“ s protisúťažným cieľom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom bolo prispieť k porušeniu v celom rozsahu, môže byť zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci tohto porušenia počas celej doby svojej účasti na uvedenom porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 42 a citovanú judikatúru).

56

Ako uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, účasť podniku na jedinom a pokračujúcom porušení nevyžaduje jeho priamu účasť na všetkých protisúťažných úkonoch, z ktorých pozostáva toto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2020, Silver Plastics a Johannes Reifenhäuser/Komisia, C‑702/19 P, EU:C:2020:857, bod 82, ako aj citovanú judikatúru).

57

Prvý odvolací dôvod je potrebné preskúmať so zreteľom na tieto skutočnosti.

58

Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 58 až 72 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého Komisia porušila jej právo na obhajobu tým, že jej vytýkala po prvýkrát v spornom rozhodnutí okrem jej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení aj účasť na viacerých samostatných porušeniach tvoriacich toto jediné a pokračujúce porušenie.

59

Treba pripomenúť, že pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ predpokladá súbor konaní, ktoré môžu tiež samy osebe predstavovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Hoci súbor konaní možno za podmienok uvedených v bodoch 54 a 55 tohto rozsudku kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie, nemožno z toho vyvodiť, že každé z týchto konaní treba samo osebe a izolovane vzaté nevyhnutne kvalifikovať ako samostatné porušenie tohto ustanovenia. Na tento účel musí totiž Komisia ešte identifikovať a ako také kvalifikovať každé z uvedených konaní a následne predložiť dôkaz o zapojení dotknutého podniku, ktorému sú pripísané.

60

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že takéto rozdelenie rozhodnutia Komisie, ktoré kvalifikuje celkový kartel ako jediné a pokračujúce porušenie, je však vhodné iba vtedy, ak na jednej strane uvedenému podniku bolo v správnom konaní umožnené oboznámiť sa s tým, že mu je rovnako vytýkané každé zo správaní tvoriacich porušenie, a teda brániť sa v tomto smere, a ak na druhej strane je toto rozhodnutie v tejto súvislosti dostatočne jasné (pozri analogicky rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 46).

61

Podľa ustálenej judikatúry dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, je základnou zásadou práva Únie, ktorá musí byť Komisiou plne zachovaná aj v prípade, keď ide o konanie správnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i., C‑93/13 P a C‑123/13 P, EU:C:2015:150, bod 94, ako aj citovanú judikatúru).

62

V tejto súvislosti, ako správne pripomenul Všeobecný súd v bode 60 napadnutého rozsudku, nariadenie č. 1/2003 stanovuje zaslanie oznámenia o výhradách účastníkom konania, ktoré musí jasne uvádzať všetky základné údaje, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Takéto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcie. Táto zásada najmä vyžaduje, aby oznámenie o výhradách zaslané Komisiou podniku, ktorému Komisia zvažuje uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti svedčiace proti tomuto podniku, akými sú vytýkané skutočnosti, ich kvalifikácia a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby uvedený podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré voči nemu bolo začaté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, EU:C:2009:500, body 35 a 36, ako aj citovanú judikatúru).

63

Je pravda, ako pripomenul generálny advokát v bode 88 svojich návrhov, že Komisia môže vo svojom konečnom rozhodnutí spresniť právnu kvalifikáciu skutkových okolností, ktoré predbežne zohľadnila v oznámení o výhradách, s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania, buď aby upustila od výhrad alebo námietok, ktoré sa preukázali ako nedôvodné, alebo aby zo skutkového aj právneho hľadiska vystavala a doplnila svoje tvrdenia na podporu výhrad, ktoré uvádza (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013,SNIA/Komisia, C‑448/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:801, body 42 až 44). To však znamená, že Komisia musí v oznámení o výhradách uviesť akúkoľvek právnu kvalifikáciu skutočností, ktoré zamýšľa uviesť vo svojom konečnom rozhodnutí.

64

Z toho vyplýva, že právo dotknutého podniku na obhajobu je z dôvodu nesúladu medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím porušené len pod podmienkou, že výhrada uvedená v konečnom rozhodnutí nebola uvedená v oznámení o výhradách alebo že v ňom nebola uvedená takým spôsobom, ktorý by adresátom oznámenia o výhradách umožnil účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci konania začatého voči nim.

65

V nadväznosti na to, pokiaľ má Komisia v úmysle vytýkať adresátom oznámenia o výhradách nielen jediné a pokračujúce porušenie, ale aj každé zo správaní tvoriacich toto porušenie oddelene ako samostatné porušenia, rešpektovanie práva týchto adresátov na obhajobu vyžaduje, aby Komisia v tomto oznámení uviedla skutočnosti potrebné na to, aby im umožnila pochopiť, že ich Komisia stíha za uvedené jediné a pokračujúce porušenie, ako aj za každé z týchto samostatných porušení.

66

V bodoch 60 až 63 napadnutého rozsudku Všeobecný súd správne pripomenul zásady týkajúce sa dodržiavania práva na obhajobu v rámci konania, ktorého cieľom je konštatovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. V bode 62 tohto rozsudku tiež správne spresnil, že porušenie práva na obhajobu sa musí konštatovať len vtedy, ak konečné rozhodnutie pripisuje dotknutým podnikom iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, alebo ak uvádza odlišné skutkové okolnosti.

67

Naproti tomu odvolateľka nemôže zakladať svoje tvrdenie na skutočnosti, že Všeobecný súd sa v bode 63 napadnutého rozsudku s odkazom na rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582), domnieval, že nie je potrebné konštatovať porušenie práva na obhajobu, ak sa údajné rozdiely medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím netýkajú iného správania, než ktoré dotknuté podniky už vysvetlili, a ktoré teda nesúvisí so žiadnou novou výhradou.

68

Takáto úvaha totiž spočíva na predpoklade, že Komisia na jednej strane jasne uviedla svoj úmysel kvalifikovať každé z predmetných konaní alebo kombináciu konaní ako samostatné porušenie, posudzované oddelene, a na druhej strane uviedla, ktorému podniku ich pripísala.

69

Je pravda, že v bode 65 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že viaceré skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách naznačovali, že Komisia sa domnievala, že kartel tvoril rôzne dohody. Všeobecný súd však z týchto všeobecných úvah ani z dvojstranných kontaktov identifikovaných v tomto oznámení o výhradách a uvedených v bode 69 tohto rozsudku nemohol vyvodiť, že Komisia v ňom jasne uviedla skutočnosti potrebné na to, aby odvolateľka mohla pochopiť, že Komisia mala okrem jediného a pokračujúceho porušenia tiež zámer vytýkať jej ako samostatné porušenia každé zo správaní alebo kombinácií správaní, na ktorých sa odvolateľka priamo zúčastnila, posudzovaných oddelene.

70

Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Implicitným zamieňaním pojmu „správanie“ a pojmu „porušenie“ odvolateľka nemohla vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek jasnej informácie v oznámení o výhradách pochopiť, že Komisia ju zamýšľala stíhať nielen za jediné a pokračujúce porušenie vytýkané jej v tomto oznámení, ale aj za viacero samostatných porušení spočívajúcich v rôznych dvojstranných kontaktoch uvedených v oznámení o výhradách.

71

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nemohol bez toho, aby sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozhodnúť, že Komisia neporušila právo odvolateľky na obhajobu, hoci oznámenie o výhradách neobsahovalo podstatné skutočnosti, ktoré sa voči nej uvádzali v súvislosti s týmito samostatnými porušeniami, najmä zamýšľanú kvalifikáciu správaní alebo kombinácií správaní, ktoré sa jej vytýkali.

72

Je preto potrebné vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu.

73

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 104 až 107 a 113 až 115 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy, ktoré predložila v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu svojej žaloby o neplatnosť, ktoré sa týkali dodržania práva na obhajobu a práva na riadnu správu vecí verejných. Odvolateľka konkrétne vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil jasný význam bodu 13 jej odpovede na oznámenie o výhradách, ktorý sa týkal len kontaktov medzi odvolateľkou a spoločnosťou Philips, ako aj spoločnosťou Sony Optiarc, ktorých bola odvolateľka dodávateľom, keď dospel k záveru, že tieto kontakty preukazujú priamy kontakt odvolateľky s jej konkurentmi.

74

Po prvé Všeobecný súd tým, že v bodoch 104 až 107 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia neporušila právo odvolateľky na obhajobu, preniesol dôkazné bremeno.

75

V druhom rade, pokiaľ ide o porušenie práva na riadnu správu vecí verejných, Všeobecný súd sa neoprávnene domnieval, že Komisia tým, že odmietla požiadať spoločnosti HP a Dell o poskytnutie informácií o transparentnosti trhu, neporušila toto právo.

76

V tejto súvislosti z bodov 113 a 114 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd nesprávne vyložil vyhlásenia odvolateľky ako priznanie protiprávnych kontaktov s konkurentmi, hoci išlo len o kontakty medzi dodávateľom a jeho zákazníkmi. Skreslenie jasného zmyslu týchto vyhlásení viedlo Všeobecný súd k nesprávnemu záveru, že nebolo potrebné, aby Komisia požiadala spoločnosti HP a Dell o predloženie určitých dokumentov.

77

Komisia sa domnieva, že druhý odvolací dôvod je neúčinný a nedôvodný.

78

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor ihneď zamieta výhrady smerujúce proti nadbytočnému odôvodneniu rozsudku Všeobecného súdu, keďže nemôžu viesť k jeho zrušeniu (rozsudok z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, EU:C:2007:52, bod 106, ako aj citovaná judikatúra).

79

Treba však uviesť, že skreslenie dôkazov uvedené odvolateľkou sa týka len bodov, na ktorých sa priamo nezakladajú závery uvedené v bodoch 107 a 115 napadnutého rozsudku.

80

Na jednej strane totiž dôkazy uvedené v bodoch 104 až 106 tohto rozsudku dopĺňajú tri ďalšie dôkazy uvedené v bodoch 96, 100 a 103 uvedeného rozsudku, ktoré postačujú na odôvodnenie konštatovania uvedeného v bode 107 toho istého rozsudku. Na druhej strane sporná časť bodu 113 napadnutého rozsudku tiež nie je potrebná na podporu záverov uvedených v bodoch 114 a 115 tohto rozsudku. Tento bod 113 začína skutkovým zistením, ktoré nie je spochybňované a ktoré samo osebe postačuje na podporu týchto záverov. Toto konštatovanie sa týka skutočnosti, že odvolateľka sa podieľala na priamych kontaktoch, počas ktorých si účastníci kartelu vymieňali informácie o cenách. To stačí na odôvodnenie toho, že Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia nemusela žiadať od spoločností Dell a HP, aby predložili dokumenty, ktorými informovali dodávateľov ODM o cenách ich konkurentov. Prípadné skreslenie dôkazu v druhej časti uvedeného bodu 113 nemá vplyv na predmetné závery uvedené v bodoch 114 a 115 uvedeného rozsudku.

81

Druhý odvolací dôvod odvolateľky sa teda musí zamietnuť ako neúčinný.

82

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil svoju povinnosť odôvodnenia alebo neuplatnil správne právne kritérium, keď zamietol druhý dôvod jej žaloby o neplatnosť založený na rozpore medzi odôvodnením sporného rozhodnutia a jeho výrokom.

83

Podľa odvolateľky odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 118 až 121 napadnutého rozsudku nie je dostatočnou odpoveďou na tento druhý žalobný dôvod. Podľa nej existuje rozpor medzi odôvodnením 553 sporného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že odvolateľka sa, pokiaľ ide o HP, zúčastnila na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení len od 10. apríla do 28. októbra 2008, a výrokom tohto rozhodnutia, ktorý uvádza účasť odvolateľky na tomto porušení, tak pokiaľ ide o Dell, ako aj o HP od 14. februára 2008 do 28. októbra 2008.

84

Takýto rozpor však mal Všeobecný súd viesť k tomu, aby vyhovel druhému dôvodu žaloby o neplatnosť podanej odvolateľkou.

85

Komisia uvádza, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

86

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil svoju povinnosť odôvodnenia alebo že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol druhý dôvod jej žaloby o neplatnosť založený na rozpore medzi odôvodnením a výrokom sporného rozhodnutia.

87

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku uviedol, že článok 1 sporného rozhodnutia uvádza, že Komisia poukázala na existenciu jediného a pokračujúceho porušenia, čo však neznamená, že všetci adresáti tohto rozhodnutia majú byť potrestaní za celé toto porušenie. V bode 119 tohto rozsudku totiž Všeobecný súd zdôraznil, že tento článok 1 spresňuje, že uvedené porušenie pozostáva z „viacerých samostatných porušení“.

88

V bode 120 uvedeného rozsudku Všeobecný súd z toho vyvodil, že Komisia bez toho, aby si protirečila, v článku 1 sporného rozhodnutia uviedla, že odvolateľka sa zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení vo vzťahu k spoločnostiam Dell a HP od 14. februára 2008 do 28. októbra 2008, a v odôvodnení 553 tohto rozhodnutia týkajúcom sa výpočtu výšky pokuty zohľadnila neskorší dátum prvých kontaktov odvolateľky v súvislosti so spoločnosťou HP.

89

Táto úvaha nie je ani nedostatočne odôvodnená, ani neobsahuje nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o uplatniteľné právne kritérium.

90

Podľa ustálenej judikatúry platí, že skutočnosť, že sa podnik nezúčastňoval na všetkých prvkoch zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, totiž nie je relevantná na účely konštatovania existencie porušenia z jeho strany, keďže tieto prvky sa majú zohľadňovať iba pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení výšky pokuty (pozri rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, bod 54 a citovanú judikatúru).

91

V prejednávanej veci sa Komisia riadila úvahami, ktoré sú v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z tejto judikatúry. Po tom, čo v odôvodnení 517 sporného rozhodnutia konštatovala, že odvolateľka sa zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení od 14. februára do 28. októbra 2008, v ôsmej časti tohto rozhodnutia preskúmala nápravné opatrenia, ktoré sa mali prijať voči podnikom, ktoré sa zúčastnili na tomto porušení. Práve v rámci tohto posúdenia Komisia na účely výpočtu pokuty podrobne opísala dĺžku trvania účasti dotknutých podnikov na každom z prvkov tvoriacich uvedené porušenie, a to na časti porušenia týkajúcej sa predajov uskutočnených v prospech spoločnosti Dell (ďalej len „časť porušenia týkajúca sa spoločnosti Dell“) a na časti porušenia týkajúcej sa predajov uskutočnených v prospech spoločnosti HP (ďalej len „časť porušenia týkajúca sa spoločnosti HP“). Tabuľka uvedená v odôvodnení 553 tohto rozhodnutia teda poskytuje len usmernenia nie na účely konštatovania jediného a pokračujúceho sporného porušenia, ale na účely výpočtu pokuty. Neexistuje teda žiadny rozpor medzi týmto odôvodnením 553 a článkom 1 písm. h) sporného rozhodnutia, ktorý sa netýka výpočtu pokuty, ale konštatovania tohto porušenia.

92

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 87 a 88 tohto rozsudku teda Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že nesprávne odôvodnil napadnutý rozsudok alebo že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol druhý dôvod uvedený v žalobe o neplatnosť podanej odvolateľkou.

93

Preto treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

94

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, pokiaľ ide o hodnotenie jej zodpovednosti vo vzťahu k časti porušenia týkajúcej sa spoločnosti Dell, zo strany Všeobecného súdu. Tento odvolací dôvod sa delí na dve časti.

95

Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa v podstate týka toho, že odvolateľka údajne vedela o predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení. Odvolateľka tvrdí, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sa Komisia správne domnievala, že odvolateľka poznala alebo mala poznať časť porušenia týkajúcu sa spoločnosti Dell, sa zakladá na skreslení dôkazu.

96

V tejto súvislosti Komisia založila svoje dokazovanie na dvoch interných e‑mailoch spoločnosti Sony Optiarc zo 14. februára a 28. októbra 2008, ktorých kópiu získala odvolateľka. Komisia z toho vyvodila, že odvolateľka pochopila alebo mala pochopiť, že informácie obsiahnuté v týchto e‑mailoch pochádzali od konkurenta a potvrdzovali protiprávnu výmenu informácií medzi konkurentmi.

97

Odvolateľka pred Všeobecným súdom tvrdila, že tieto e‑maily nepredstavujú dostatočné dôkazy na preukázanie jej vedomosti o predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení, keďže pochopila, že informácie obsiahnuté v nich pochádzajú od spoločnosti Dell.

98

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd nesprávne zamietol toto tvrdenie.

99

Pokiaľ ide o e‑mail zo 14. februára 2008, Všeobecný súd v bodoch 157 až 160 napadnutého rozsudku analyzoval štyri samostatné nepriame dôkazy, ktoré podľa neho predstavovali súbor nepriamych dôkazov, dostatočný na preukázanie, že odvolateľka mala pochopiť, že informácie obsiahnuté v tomto e‑maile nepochádzajú od spoločnosti Dell, ale od konkurenta. To teda znamená, že ak by odôvodnenie Všeobecného súdu bolo v prípade jedného z týchto nepriamych dôkazov chybné, jeho záver by bol nesprávny v celom rozsahu.

100

Všeobecný súd však skreslil jeden z dôkazov uvedených v rámci štvrtého nepriameho dôkazu, ktorý sa uvádza v bode 160 napadnutého rozsudku. Tieto dôkazy boli dva e‑maily spoločnosti Sony Optiarc, jeden z 30. októbra 2007, druhý z 13. decembra 2007. Je však zrejmé, že na rozdiel od toho, čo tvrdil Všeobecný súd, e‑mail z 30. októbra 2007 si vymenili dvaja zamestnanci spoločnosti Sony Optiarc a nie spoločnosť Sony Optiarc a odvolateľka. Všeobecný súd teda skreslil tento dôkaz, čo spochybňuje jeho dokazovanie týkajúce sa e‑mailu zo 14. februára 2008.

101

Pokiaľ ide o e‑mail z 28. októbra 2008, Všeobecný súd v bodoch 202 až 205 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že tento e‑mail bolo možné považovať za dôkaz o protisúťažnom kontakte týkajúcom sa cien. Všeobecný súd založil tento záver na určitom počte nepriamych dôkazov.

102

Všeobecný súd však skreslil dôkazy použité ako nepriame dôkazy. Z e‑mailu zo 14. februára 2008 nielenže nemožno vyvodiť nič na preukázanie povahy protisúťažného kontaktu z 28. októbra 2008, ale z dôkazov súvisiacich s časťou porušenia týkajúcou sa spoločnosti HP nemožno vyvodiť akýkoľvek záver, pokiaľ ide o túto časť. V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že dôkazy boli dostatočné na preukázanie protisúťažnej povahy tohto kontaktu.

103

Komisia tvrdí, že prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako neúčinnú a nedôvodnú.

104

Prvou časťou svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka skreslenie dôkazov týkajúcich sa vedomosti spoločnosti Dell o porušení a nedostatok odôvodnenia.

105

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že o skreslenie ide vtedy, ak sa posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne bez toho, aby sa uplatnili na nové dôkazy. Odvolateľke prislúcha, aby presne uviedla, ktoré dôkazy boli skreslené, a preukázala nesprávne posúdenia, ku ktorým došlo (rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, bod 103 a citovaná judikatúra).

106

V prejednávanej veci, pokiaľ ide po prvé o interný e‑mail spoločnosti Sony Optiarc zo 14. februára 2008, v kópii ktorého bola odvolateľka uvedená, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd založil svoj záver, podľa ktorého tento e‑mail postačoval na preukázanie, že odvolateľka mala pochopiť, že došlo k porušeniu, na štyroch nepriamych dôkazoch uvedených v bodoch 157 až 160 napadnutého rozsudku. Odvolateľka tvrdí, že tieto nepriame dôkazy majú kumulatívnu povahu, takže ak niektorá z nich nie je splnená, tento záver nemožno prijať.

107

Bez ohľadu na otázku, či Všeobecný súd skutočne skreslil jeden z týchto dôkazov, treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, z napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že uvedené nepriame dôkazy nemožno chápať ako kumulatívne podmienky, ktorých splnením je podmienený uvedený záver Všeobecného súdu, ale ako samostatné no zhodné dôkazy, ktoré mali preukázať, že odvolateľka mala pochopiť, že e‑mail zo 14. februára 2008 preukazoval výmenu informácií medzi konkurentmi.

108

Všeobecný súd totiž najprv v bodoch 157 a 158 napadnutého rozsudku analyzoval obsah tohto e‑mailu. Na základe toho dospel na jednej strane k záveru, že samotné pojmy použité v tomto liste naznačujú, že Sony Optiarc mala priame rozhovory so spoločnosťami Toshiba Samsung Storage Technology (TSST) a PLDS, a na druhej strane, že obsah informácií pridelených týmto spoločnostiam v uvedenom e‑maile bol taký, že odvolateľka mala pochopiť, že tieto spoločnosti ich mohli poskytnúť len inému konkurentovi, a nie spoločnosti Dell.

109

Ďalej v bode 159 napadnutého rozsudku Všeobecný súd z konštatovania, že vo všeobecnosti, keď informácie pochádzali od spoločnosti Dell, spoločnosť Sony Optiarc ich chcela spresniť, vyvodil záver, podľa ktorého neexistencia takého spresnenia bola v tomto prípade významná.

110

Napokon v bode 160 napadnutého rozsudku Všeobecný súd spomenul ďalšie dva e‑maily spoločnosti Sony Optiarc, jeden z 30. októbra 2007 a druhý z 13. decembra 2007, pričom z toho tiež vyvodil, že odvolateľka musela vedieť, že interný e‑mail spoločnosti Sony Optiarc zo 14. februára 2008 odkazoval na kontakty s konkurenciou.

111

Z tejto analýzy Všeobecného súdu vyplýva, že Všeobecný súd jasne uviedol tieto štyri nepriame dôkazy nie ako štyri kumulatívne prvky nevyhnutné na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že odvolateľka mala pochopiť, že došlo k porušeniu, ale len ako nezávislé nepriame dôkazy, ktoré všetky prispeli k rovnakému záveru.

112

Z toho vyplýva, že výhrada skreslenia týkajúca sa e‑mailov z 30. októbra 2007 a 13. decembra 2007 nemôže sama osebe spochybniť záver Všeobecného súdu uvedený v bode 161 napadnutého rozsudku, takže túto výhradu treba zamietnuť ako neúčinnú.

113

Pokiaľ ide po druhé o interný e‑mail z 28. októbra 2008, odvolateľka pred Všeobecným súdom tvrdila, že tento e‑mail bolo možné chápať tak, že uvádza informácie pochádzajúce od spoločnosti Dell a nie konkurentov. Všeobecný súd toto tvrdenie zamietol.

114

Odvolateľka spochybňuje toto zamietnutie a v prvom rade napáda dôkaznú povahu e‑mailu z 28. októbra 2008 s tými istými tvrdeniami uvedenými v súvislosti s e‑mailom zo 14. februára 2008.

115

Z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 106 až 111 tohto rozsudku, však toto tvrdenie nemôže uspieť.

116

Odvolateľka ďalej Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 204 napadnutého rozsudku nevysvetlil dôvod, pre ktorý vedomosť o časti jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa spoločnosti HP, alebo účasť na ňom, bola relevantnou skutočnosťou, ktorá mala preukazovať, že odvolateľka mala pochopiť, že e‑mail z 28. októbra 2008 odhaľoval informácie poskytnuté konkurenciou.

117

Treba však uviesť, že odvolateľka sa v skutočnosti týmto tvrdením usiluje o nové posúdenie dôkaznej hodnoty týchto dôkazov, ktoré podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nepatrí, s výnimkou skreslenia tohto dôkazu, do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia, C‑411/15 P, EU:C:2017:11, bod 153, ako aj citovaná judikatúra), čo odvolateľka nepreukázala. Za týchto podmienok sa treba domnievať, že uvedené tvrdenie je neprípustné.

118

Prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako čiastočne neúčinnú a čiastočne neprípustnú.

119

Druhou časťou svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 148 až 207 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia preukázala, že odvolateľka chcela svojím vlastným správaním prispieť k spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi predmetného porušenia. Všeobecný súd neodpovedal na tvrdenia, ktoré pred ním v tejto súvislosti uviedla.

120

Odvolateľka sa domnieva, že z judikatúry vyplýva, že Komisia mala preukázať jej účasť na predmetnom jedinom a pokračujúcom porušení tým, že mala preukázať, že svojím vlastným správaním chcela prispieť k cieľom sledovaným všetkými účastníkmi tohto porušenia. Komisia mohla preukázať pasívnu účasť, ak by sa odvolateľka zúčastnila na diskusiách narúšajúcich hospodársku súťaž, a verejne by sa od nich nedištancovala.

121

V odôvodnení 219 sporného rozhodnutia Komisia tvrdila, že prispenie odvolateľky k takýmto cieľom jej vlastným správaním bolo preukázané skutočnosťou, že nenamietala proti tomu, aby sa uvádzala v kópii v e‑mailoch spoločnosti Sony Optiarc. Komisia sa tým uspokojila s konštatovaním, že odvolateľka sa verejne nedištancovala, keď dostala niektoré interné e‑maily od spoločnosti Sony Optiarc, aby tak dospela k záveru, že odvolateľka sa zúčastnila na údajnom porušení. Pokiaľ však ide o časť porušenia týkajúcu sa spoločnosti Dell, odvolateľka sa nezúčastnila na žiadnej priamej diskusii a iba získala nepriame informácie od svojho zákazníka, spoločnosti Sony Optiarc, ktorý ju oboznámil o svojich výmenách informácií so svojimi konkurentmi. Odvolateľka teda nebola schopná vzniesť námietky proti týmto výmenám informácií. Nemohla im ani zabrániť, ani nemohla u konkurentov vyvolať dojem, že súhlasí s ich dohodou alebo zosúladeným postupom. Z toho vyplýva, že Komisia nepreukázala, že odvolateľka sa začala zúčastňovať na údajnom porušení, či už mlčky alebo nie, 14. februára 2008 alebo 28. októbra 2008.

122

Komisia zastáva názor, že druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.

123

Druhou časťou svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že rozhodol, že Komisia sa v spornom rozhodnutí správne domnievala, že účasť odvolateľky na predmetnom porušení jej vlastným správaním bola preukázaná tým, že sa verejne nedištancovala od protiprávneho konania, zatiaľ čo jej účasť spočívala len v tom, že figurovala v kópiách interných e‑mailov spoločnosti Sony Optiarc, ktoré informovali o výmene protiprávnych informácií medzi konkurentmi.

124

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že na preukázanie účasti podniku na jedinom a pokračujúcom porušení musí Komisia preukázať, že tento podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k spoločným zámerom sledovaným všetkými účastníkmi a že mal vedomosť o protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2020, Prysmiana a Prysmian Cavi e Sistemi/Komisia, C‑601/18 P, EU:C:2020:751, bod 130, ako aj citovanú judikatúru).

125

Z tohto hľadiska konkludentné schválenie nezákonnej činnosti bez verejného dištancovania sa od jej obsahu alebo bez jej oznámenia správnym orgánom má za následok povzbudenie v pokračovaní porušovania a sťažuje jeho odhalenie. Takéto spoluzavinenie predstavuje pasívnu formu účasti na porušení, ktorá môže založiť zodpovednosť dotknutého podniku (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 73).

126

Navyše treba pripomenúť, že skutočnosť, že sa podnik nezúčastňoval na všetkých prvkoch zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, totiž nie je relevantná na účely konštatovania existencie porušenia z jeho strany, keďže tieto prvky sa majú zohľadňovať iba pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení výšky pokuty (rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 86, ako aj z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, bod 54).

127

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 217 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka vedome dostala informácie týkajúce sa účastníkov kartelu, konkrétne spoločností TSST, PLDS, ako aj Hitachi‑LG Data Storage Inc., a Hitachi‑LG Data Storage Korea Inc., a že udržiavala dvojstranné kontakty s konkurentom vo veci verejnej súťaže organizovanej spoločnosťou HP. Ďalej sa v bodoch 218 a 219 tohto rozsudku domnieval, že najmä na základe týchto dôkazov posudzovaných v súhrne mohla Komisia jednak oprávnene konštatovať, že odvolateľka zdieľala informácie týkajúce sa stratégie v oblasti cien alebo zaradenia na účely budúcich verejných súťaží s ostatnými dodávateľmi ODM, a jednak správne dospieť k záveru, že odvolateľka úmyselne prispela k jedinému hospodárskemu a protisúťažnému cieľu predmetného porušenia.

128

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 124 a 125 tohto rozsudku teda Všeobecný súd správne rozhodol, že Komisia mohla založiť svoje tvrdenie na e‑mailoch, ktoré odvolateľka získala v kópii, aby charakterizovala jej účasť na tomto porušení, keďže charakterizovanie pasívnej účasti odvolateľky na uvedenom porušení nepodlieha podmienke, že sa zúčastnila na priamych diskusiách so svojimi konkurentmi.

129

V každom prípade treba uviesť, že výhrada odvolateľky sa zakladá na umelom rozlišovaní medzi časťou porušenia týkajúcou sa spoločnosti Dell a časťou porušenia týkajúcou sa spoločnosti HP.

130

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v predchádzajúcich bodoch však Všeobecný súd nemusel overiť, či Komisia preukázala, že odvolateľka vedela alebo mala vedieť o existencii porušenia a že k nemu prispela alebo mala v úmysle prispieť k nemu tak pre časť porušenia týkajúcu sa spoločnosti Dell, ako aj pre časť porušenia týkajúcu sa spoločnosti HP. Všeobecný súd teda v bode 219 napadnutého rozsudku správne rozhodol jednak, že odvolateľka úmyselne prispela k jedinému hospodárskemu a protisúťažnému cieľu spočívajúcemu v skreslení riadnej hospodárskej súťaže pri verejných súťažiach týkajúcich sa ODM organizovaných spoločnosťami Dell a HP, a jednak, že odvolateľka vedela o účasti ostatných účastníkov kartelu týkajúceho sa ODM počas celého obdobia svojej účasti.

131

Z toho vyplýva, že druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je nedôvodná. Preto sa tento odvolací dôvod musí zamietnuť v celom jeho rozsahu ako čiastočne neprípustný, čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.

132

Svojím piatym odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého výška pokuty, ktorá jej bola uložená, bola zjavne neprimeraná.

133

Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd v rozpore s pravidlami týkajúcimi sa výkonu jeho neobmedzenej právomoci dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď rozhodol, že Komisia sa nedopustila žiadneho nesprávneho právneho posúdenia pri výpočte tejto sumy.

134

Odvolateľka tak Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 236 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že jej protisúťažné kontakty mohli ovplyvniť jej cenovú politiku. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd podľa odvolateľky nesprávne domnieval, že na jednej strane sa aktívne zúčastňovala na diskusiách s inými konkurenčnými dodávateľmi, a na druhej strane, že výmeny informácií o cenách a objemoch, o zaradení dodávateľov alebo o zásobovacích obmedzeniach mali vplyv na jej cenovú politiku.

135

Odvolateľka sa domnieva, že tieto úvahy Všeobecného súdu sú nesprávne.

136

Po prvé totiž Všeobecný súd mal pri preskúmaní výpočtu výšky pokuty zohľadniť okolnosť, že ako vyplýva z dôkazov predložených Súdnemu dvoru v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu, nebolo možné dospieť k záveru, že odvolateľka sa zúčastnila na časti porušenia týkajúceho sa spoločnosti Dell.

137

Po druhé Všeobecný súd nepreukázal, že výmeny informácií uvedené v bode 134 tohto rozsudku mali akýkoľvek vplyv na ceny odvolateľky. V tejto súvislosti sa v bode 236 napadnutého rozsudku uspokojil s jednoduchým nepodloženým tvrdením.

138

Komisia sa domnieva, že piaty odvolací dôvod je čiastočne neprípustný a čiastočne neúčinný alebo nedôvodný.

139

Svojím piatym odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď zamietol piaty dôvod jej žaloby o neplatnosť.

140

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky založené na tom, že Všeobecný súd porušil pravidlá týkajúce sa výkonu jeho neobmedzenej súdnej právomoci, ktoré treba preskúmať ako prvé, stačí uviesť, že Všeobecný súd zamietol tento piaty žalobný dôvod v celom jeho rozsahu bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o subsidiárnom návrhu odvolateľky na výkon tejto právomoci. Navyše keďže toto tvrdenie nie je odôvodnené, nespĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a preto musí byť zamietnuté ako neprípustné.

141

Pokiaľ ide v druhom rade o údajný nedostatok odôvodnenia, ktorý sa odráža v bode 236 napadnutého rozsudku, treba na jednej strane uviesť, že samotná skutočnosť, že odvolateľka priznala, že sa v prípade spoločnosti HP zúčastnila na priamych výmenách informácií s konkurentmi, potvrdzuje tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa aktívne zúčastnila na rokovaniach s inými konkurenčnými dodávateľmi bez toho, aby bolo potrebné preukázať, že sa zúčastnila na všetkých predmetných výmenách informácií.

142

Na druhej strane Všeobecnému súdu nemožno vytýkať akýkoľvek nedostatok odôvodnenia z dôvodu, že sa domnieval, že informácie o cenách a objemoch, zaradeniach dodávateľov alebo obmedzeniach dodávok mali vplyv na cenovú politiku odvolateľky. Súdny dvor už totiž rozhodol, že existuje domnienka príčinnej súvislosti medzi zosúladeným postupom a správaním na trhu podnikov, ktoré sa na ňom zúčastňujú, podľa ktorej uvedené podniky, ak sú na tomto trhu činné, zohľadňujú informácie vymenené so svojimi konkurentmi na účely určenia svojho správania na tomto trhu (rozsudok z 21. januára 2016, Eturas a i., C‑74/14, EU:C:2016:42, bod 33, ako aj citovaná judikatúra). Odôvodnenie Všeobecného súdu je teda v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.

143

Z toho vyplýva, že piaty odvolací dôvod je čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

144

Ako vyplýva z analýzy prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky v bodoch 50 až 72 tohto rozsudku, Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

145

Za týchto podmienok treba napadnutý rozsudok zrušiť.

146

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

147

V prejednávanej veci je namieste, aby sa vydal konečný rozsudok, keďže to stav konania dovoľuje.

148

Ako bolo uvedené v bode 31 tohto rozsudku, na podporu svojej žaloby pred Všeobecným súdom odvolateľka uviedla päť žalobných dôvodov.

149

V prvej časti prvého žalobného dôvodu tejto žaloby odvolateľka najmä tvrdí, že Komisia tým, že v spornom rozhodnutí po prvýkrát uviedla, že sa zúčastnila na viacerých samostatných porušeniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, ktoré jej bolo pripísané, bez toho, aby to tvrdila v priebehu správneho konania, porušila jej právo na obhajobu.

150

Vzhľadom na body 54 až 72 tohto rozsudku treba konštatovať, že Komisia porušila právo odvolateľky na obhajobu tým, že jej v spornom rozhodnutí vytýkala, že sa zúčastnila na viacerých samostatných porušeniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, ktoré jej bolo pripísané, bez toho, aby to jasne uviedla v oznámení o výhradách.

151

V tejto súvislosti treba spresniť, že vada konania má za následok zrušenie rozhodnutia alebo jeho časti len v prípade, ak sa preukáže, že pri neexistencii tejto vady by sporné rozhodnutie mohlo mať iný obsah (pozri rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 80).

152

V prejednávanej veci porušenie práva odvolateľky na obhajobu viedlo Komisiu k tomu, že jej pripísala porušenia, vo vzťahu ku ktorým sa nemohla brániť. Ak by totiž Komisia v priebehu správneho konania výslovne spresnila pre každé zo správaní, ktoré chcela odvolateľke vytýkať, aká bola kvalifikácia, ktorú zamýšľala uplatniť, odvolateľka mohla prípadne predložiť dôkazy, ktoré by mohli spochybniť tieto kvalifikácie. Z toho vyplýva, že v prípade neexistencie tohto porušenia by sporné rozhodnutie mohlo mať iný obsah.

153

Prvému žalobnému dôvodu, ktorý odvolateľka uviedla na podporu svojej žaloby, preto treba vyhovieť v rozsahu, v akom Komisii vytýka, že porušila jej právo na obhajobu, pokiaľ ide o účasť odvolateľky na samostatných porušeniach.

154

Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na to, čo bolo spresnené v bodoch 51 až 53 tohto rozsudku, treba článok 1 písm. h) sporného rozhodnutia zrušiť v rozsahu, v akom konštatuje, že odvolateľka porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnila na viacerých samostatných porušeniach.

155

Druhým žalobným dôvodom svojej žaloby pred Všeobecným súdom odvolateľka tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho právneho posúdenia a porušila svoju povinnosť odôvodnenia z dôvodu rozporu medzi odôvodnením a výrokom sporného rozhodnutia.

156

V prejednávanej veci treba konštatovať, že z dôvodov uvedených v bodoch 86 až 93 tohto rozsudku neexistuje nijaký rozpor medzi tabuľkou nachádzajúcou sa v odôvodnení 553 sporného rozhodnutia a článkom 1 písm. h) tohto rozhodnutia. Komisii teda nemožno vytýkať, že sa v tejto súvislosti dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo že porušila svoju povinnosť odôvodnenia.

157

Druhý žalobný dôvod odvolateľky pred Všeobecným súdom musí byť preto zamietnutý.

158

Tretím žalobným dôvodom svojej žaloby pred Všeobecným súdom odvolateľka tvrdí, že Komisia nepredložila dôkaz o jej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení.

159

V prejednávanej veci sa Súdny dvor stotožnil s odôvodnením, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 128 až 147, 150 až 162, 166 až 174, 177 až 187, 190 až 199, 202 až 207 a 210 až 222 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa teda tento tretí žalobný dôvod musí zamietnuť.

160

Štvrtým žalobným dôvodom svojej žaloby pred Všeobecným súdom odvolateľka tvrdí, že Komisia nemá právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP.

161

V prejednávanej veci sa Súdny dvor stotožnil s odôvodnením, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 43 až 56 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch sa teda štvrtý žalobný dôvod musí zamietnuť.

162

Piatym žalobným dôvodom svojej žaloby pred Všeobecným súdom odvolateľka na jednej strane tvrdí, že Komisia sa dopustila skutkových omylov a nesprávnych právnych posúdení pri výpočte výšky pokuty, a na druhej strane, že porušila svoju povinnosť odôvodnenia.

163

V prejednávanej veci sa s prihliadnutím na body 139 až 143 tohto rozsudku Súdny dvor stotožnil s odôvodnením Všeobecného súdu uvedeným v bodoch 226 až 239, 243 až 251, 255 až 258, 262 až 267 napadnutého rozsudku. Z dôvodov uvedených v týchto bodoch napadnutého rozsudku treba teda piaty žalobný dôvod odvolateľky pred Všeobecným súdom zamietnuť.

164

Na základe neobmedzenej právomoci priznanej Súdnemu dvoru článkom 261 ZFEÚ a článkom 31 nariadenia č. 1/2003 treba preto rozhodnúť o sume pokuty, ktorá sa musí uložiť odvolateľke (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 87, ako aj citovaná judikatúra).

165

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor, ktorý sám s konečnou platnosťou rozhoduje o veci na základe článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, môže v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci nahradiť posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo penále (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 88, ako aj citovaná judikatúra).

166

Na účely určenia výšky pokuty mu prináleží, aby sám posudzoval okolnosti prejednávanej veci a dotknutý druh porušenia (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 89, ako aj citovaná judikatúra).

167

Tento výkon podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 predpokladá, že pre každý sankcionovaný podnik bude zohľadnená závažnosť predmetného porušenia, ako aj jeho dĺžka trvania, pričom je potrebné dodržať najmä zásady odôvodnenia, proporcionality, individualizácie sankcií a rovnosti zaobchádzania, a Súdny dvor nie je viazaný indikatívnym pravidlami, ktoré Komisia stanovila vo svojich usmerneniach, hoci tieto pravidlá môžu usmerniť súdy Únie pri výkone ich neobmedzenej súdnej právomoci (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 90, ako aj citovaná judikatúra).

168

V prejednávanej veci sa Súdny dvor domnieva, že žiadna zo skutočností, na ktoré sa odvolateľka odvoláva v rámci prejednávanej veci, ani nijaký dôvod verejného poriadku neodôvodňujú, aby Súdny dvor využil túto právomoc na zníženie pokuty uvedenej v článku 2 písm. h) sporného rozhodnutia.

169

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zrušiť článok 1 písm. h) sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom konštatuje, že odvolateľka porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnila na viacerých samostatných porušeniach, a v zostávajúcej časti žalobu zamietnuť.

170

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

171

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Článok 138 ods. 3 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje, že ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

172

V prejednávanej veci odvolateľka navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch v rámci tohto odvolania, ako aj čiastočne v prvostupňovom konaní. Odvolateľka nemala úspech v časti svojich návrhov v prvostupňovom konaní. Vzhľadom na to sa Súdny dvor s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci domnieva, že je opodstatnené uložiť Komisii povinnosť znášať okrem svojich vlastných trov konania týkajúcich sa tak prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania, všetky trovy konania, ktoré odvolateľka vynaložila v rámci tohto odvolania, ako aj polovicu trov konania, ktoré jej vznikli v prvostupňovom konaní. Odvolateľka znáša polovicu svojich vlastných trov konania, ktoré jej vznikli v prvostupňovom konaní.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: