1

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 18. júna 2019, European Food a i./Komisia (T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:423), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie (EÚ) 2015/1470 z 30. marca 2015 o štátnej pomoci SA.38517 (2014/C) (ex 2014/NN), ktorú poskytlo Rumunsko – Rozhodcovský rozsudok z 11. decembra 2013, Micula/Rumunsko (Ú. v. EÚ L 232, 2015, s. 43) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Španielske kráľovstvo sa svojím vzájomným odvolaním tiež domáha zrušenia napadnutého rozsudku.

3

Dohovor o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov, uzatvorený vo Washingtone 18. marca 1965 (ďalej len „dohovor ICSID“), ktorý nadobudol platnosť vo vzťahu k Rumunsku 12. októbra 1975, v článku 53 ods. 1 stanovuje:

„Rozhodcovský nález bude pre strany záväzný a nebude predmetom odvolania alebo akéhokoľvek iného opravného prostriedku, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v tomto Dohovore. Každá strana bude dodržiavať a plniť podmienky rozhodcovského nálezu…“

4

Článok 54 ods. 1 dohovoru ICSID stanovuje:

„Každý zmluvný štát uzná rozhodcovský nález vydaný podľa tohto Dohovoru ako záväzný a bude na svojom území vymáhať plnenie peňažných záväzkov uložených v rozhodcovskom náleze, akoby to bolo konečné rozhodnutie súdu v tomto štáte. …“

5

Európska dohoda o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Rumunskom na strane druhej, uzavretá a schválená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 94/907/ESUO/ES, Euratom z 19. decembra 1994 (Ú. v. ES L 357, 1994, s. 2; Mim. vyd. 11/021, s. 528, ďalej len „Európska dohoda“), ktorá nadobudla účinnosť 1. februára 1995, v článku 64 ods. 1 a 2 stanovovala:

„1.   Nezlučiteľné so správnym fungovaním tejto dohody, pokiaľ môžu ovplyvniť obchod medzi Spoločenstvom a Rumunskom, sú tieto prípady:

…

2.   Akékoľvek postupy, ktoré sú v rozpore s týmto článkom, sa posudzujú na základe kritérií vyplývajúcich z uplatňovania pravidiel článkov [101, 102 a 107 ZFEÚ]“.

6

Články 69 a 71 Európskej dohody ukladali Rumunsku povinnosť postupne zosúladiť svoju vnútroštátnu právnu úpravu s acquis communautaire.

7

Bilaterálna investičná zmluva uzavretá 29. mája 2002 medzi vládou Švédskeho kráľovstva a rumunskou vládou o podpore a vzájomnej ochrane investícií (ďalej len „BIZ“), ktorá nadobudla platnosť 1. júla 2003, v článku 2 ods. 3 stanovuje:

„Každá zmluvná strana zabezpečí investíciám investorov druhej zmluvnej strany nestranné a spravodlivé zaobchádzanie a nebude neprimeranými alebo diskriminačnými opatreniami poškodzovať správu, riadenie, udržiavanie, používanie, využitie alebo dispozíciu s investíciami týchto investorov“.

8

Článok 7 BIZ stanovuje, že spory medzi investormi a signatárskymi krajinami sa riešia najmä rozhodcovským súdom, ktorý uplatňuje dohovor ICSID (ďalej len „rozhodcovská doložka“).

9

Podľa Zmluvy o pristúpení Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 11), podpísanej 25. apríla 2005, Rumunsko pristúpilo k Európskej únii od 1. januára 2007.

10

Článok 2 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 203, ďalej len „akt o pristúpení“), stanovuje:

„Odo dňa pristúpenia sú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých inštitúciami… záväzné pre… Rumunsko a uplatňujú sa v [tomto štáte] za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.“

11

Príloha V aktu o pristúpení obsahuje hlavu 2, nazvanú „Politika hospodárskej súťaže“, ktorá vo svojich bodoch 1 a 5 obsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa schém pomoci a individuálnej pomoci, ktoré boli zavedené v Rumunsku predo dňom pristúpenia k Únii a ktoré sa naďalej uplatňujú aj po tomto dni.

12

Článok 6 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 734/2013 z 22. júla 2013 (Ú. v. EÚ L 204, 2013, s. 15) (ďalej len „nariadenie č. 659/1999“), nazvaný „Konanie vo veci formálneho zisťovania“, v odseku 1 stanovoval:

„Rozhodnutie začať konať [o začatí konania – neoficiálny preklad] vo veci formálneho zisťovania zhrnie príslušné záležitosti faktov a práva [relevantné skutkové a právne okolnosti – neoficiálny preklad], bude zahrnovať predbežné zhodnotenie Komisie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia, a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti [s vnútorným] trhom. Rozhodnutím sa vyzve daný členský štát a iné zainteresované strany [dotknuté osoby – neoficiálny preklad], aby predložili pripomienky v rámci predpísaného obdobia, ktoré by za normálnej situácie nemalo presahovať jeden mesiac [v stanovenej lehote, ktorá obvykle nie je dlhšia ako jeden mesiac – neoficiálny preklad]. …“

13

Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z bodov 1 až 42 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

14

Rumunské orgány prijali 2. októbra 1998 mimoriadny výnos vlády č. 24/1998 (ďalej len „EGO 24“), ktorý poskytol určitým investorom v znevýhodnených regiónoch, ktorí získali certifikát stáleho investora, rad investičných stimulov, medzi ktoré patria najmä také výhody, akými sú oslobodenie od platenia ciel a dane z pridanej hodnoty na stroje, vrátenie ciel zo surovín alebo aj oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, a ktoré boli uplatniteľné dovtedy, kým bola investičná oblasť kvalifikovaná ako „znevýhodnený región“.

15

Rozhodnutím z 25. marca 1999, uplatniteľným od 1. apríla 1999, rumunská vláda kvalifikovala banskú oblasť Ştei‑Nucett v okrese Bihor (Rumunsko) ako „znevýhodnený región“ na obdobie desiatich rokov.

16

S cieľom splniť záväzok postupnej aproximácie rumunských právnych predpisov s právnou úpravou Únie, ako je stanovený v Európskej dohode, Rumunsko prijalo v roku 1999 zákon č. 143/1999 o štátnej pomoci, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2000. Tento zákon definoval štátnu pomoc rovnakým spôsobom ako článok 64 Európskej dohody a článok 107 ods. 1 ZFEÚ. Tento zákon označil Consiliul Concurenţei (Rada pre hospodársku súťaž, Rumunsko) a Oficiul Concurenței (Úrad pre hospodársku súťaž, Rumunsko), ktoré sú vnútroštátnymi orgánmi poverenými dohľadom nad štátnou pomocou, tiež ako príslušné na posudzovanie zlučiteľnosti štátnej pomoci, ktorú Rumunsko poskytlo podnikom.

17

Rozhodnutím č. 244/2000 z 15. mája 2000 Rada pre hospodársku súťaž dospela k záveru, že viaceré daňové stimuly poskytnuté podľa EGO 24 predstavovali štátnu pomoc, a preto mali byť zrušené.

18

Dňa 1. júla 2000 bol mimoriadnym výnosom vlády č. 75/2000 (ďalej len „EGO 75“) zmenený EGO 24, pričom predmetné daňové stimuly (ďalej spoločne len „predmetná schéma daňových stimulov“) boli zachované.

19

Rada pre hospodársku súťaž podala na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) žalobu, na podporu ktorej uviedla, že napriek prijatiu EGO 75 nebolo jej rozhodnutie č. 244/2000 vykonané. Táto žaloba bola 26. januára 2001 zamietnutá z dôvodu, že EGO 75 sa malo považovať za legislatívne opatrenie, a preto Rada pre hospodársku súťaž nemohla napadnúť jeho zákonnosť podľa zákona č. 143/1999. Rozsudkom z 19. februára 2002 Înalta Curte de Casație şi Justiție (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko) toto rozhodnutie potvrdil.

20

Páni Ioan a Viorel Miculovci, švédski štátni príslušníci s bydliskom v Rumunsku, sú väčšinovými akcionármi spoločnosti European Food and Drinks Group, ktorej činnosť sa týka výroby potravín a nápojov v oblasti Ștei‑Nucet v okrese Bihor. European Food and Drinks Group vlastní spoločnosti European Food SA, Starmill SRL, Multipack SRL, Scandic Distilleries SA, European Drinks SA, Rieni Drinks SA, Transilvania General Import‑Export SRL a West Leasing International SRL.

21

Na základe certifikátov stálych investorov, ktoré získala European Food 1. júna 2000 a Starmill a Multipack 17. mája 2002, tieto tri spoločnosti investovali do banskej oblasti Ștei‑Nucet.

22

Vo februári 2000 sa začali rokovania o pristúpení Rumunska k Únii. V tejto súvislosti Únia v spoločnej pozícii z 21. novembra 2001 uviedla, že v Rumunsku existuje „niekoľko existujúcich schém pomoci, ako aj nových nezlučiteľných schém pomoci, ktoré neboli zosúladené s acquis“, vrátane „výhod poskytnutých v rámci [predmetnej schémy daňových stimulov]“.

23

Dňa 26. augusta 2004 Rumunsko zrušilo všetky opatrenia priznané na základe predmetnej schémy daňových stimulov okrem oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb, pričom spresnilo, že „s cieľom splniť kritériá v pravidlách Spoločenstva o štátnej pomoci a tiež s cieľom dokončiť rokovania v kapitole č. 6 (Politika hospodárskej súťaže) [bolo] potrebné, aby sa vo vnútroštátnych predpisoch eliminovali všetky formy štátnej pomoci, ktoré [neboli] zlučiteľné s acquis communautaire v tejto oblasti“. Toto zrušenie nadobudlo účinnosť 22. februára 2005.

24

Dňa 28. júla 2005 páni Ioan a Viorel Miculovci, ako aj spoločnosti European Food, Starmill a Multipack (ďalej len „žalobcovia v rozhodcovskom konaní“) požiadali o zriadenie rozhodcovského súdu v súlade s článkom 7 BIZ s cieľom získať náhradu škody spôsobenej zrušením predmetnej schémy daňových stimulov.

25

Dňa 1. januára 2007 Rumunsko pristúpilo k Únii.

26

Rozhodcovský súd rozhodnutím z 24. septembra 2008 vyhlásil návrh na začatie rozhodcovského konania za prípustný.

27

Rozhodcovský súd vo svojom rozhodcovskom rozsudku z 11. decembra 2013 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) dospel k záveru, že zrušením predmetnej schémy daňových stimulov pred 1. aprílom 2009 Rumunsko porušilo legitímnu dôveru žalobcov v rozhodcovskom konaní, ktorí sa domnievali, že tieto stimuly boli dostupné v podstate v rovnakej forme do 31. marca 2009 vrátane, nekonalo transparentným spôsobom, keďže včas neupozornilo týchto žalobcov, a nezabezpečilo nestranné a spravodlivé zaobchádzanie s investíciami, ktoré uskutočnili uvedení žalobcovia, v zmysle článku 2 ods. 3 BIZ. Rozhodcovský súd preto uložil Rumunsku povinnosť zaplatiť žalobcom v rozhodcovskom konaní sumu 791882452 rumunských lei (RON) (približne 178 miliónov eur) ako náhradu škody, pričom táto suma bola stanovená predovšetkým s prihliadnutím na ujmu, ktorá bola týmto žalobcom údajne spôsobená v období od 22. februára 2005 do 31. marca 2009.

28

Dňa 31. januára 2014 útvary Komisie informovali rumunské orgány, že akékoľvek vykonanie alebo výkon rozhodcovského rozsudku by sa považovalo za novú pomoc a muselo by byť predmetom oznámenia Komisii.

29

Dňa 20. februára 2014 rumunské orgány informovali útvary Komisie o zaplatení časti sumy, ktorú rozhodcovský súd priznal žalobcom v rozhodcovskom konaní ako náhradu škody, a to započítaním na úhradu daní a poplatkov, ktoré European Food dlhovala rumunským orgánom.

30

Dňa 26. mája 2014 Komisia prijala rozhodnutie C(2014) 3192 final, ktorým sa Rumunsku ukladá povinnosť okamžite pozastaviť akékoľvek opatrenie, ktoré by mohlo viesť k vykonaniu alebo výkonu rozhodcovského rozsudku, z dôvodu, že takéto opatrenie by pravdepodobne predstavovalo neoprávnenú štátnu pomoc, a to dovtedy, kým Komisia neprijme konečné rozhodnutie o zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom.

31

Dňa 1. októbra 2014 Komisia informovala Rumunsko o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti s čiastočným vykonaním rozhodcovského rozsudku Rumunskom, ku ktorému došlo začiatkom roka 2014, ako aj v súvislosti s akýmkoľvek ďalším vykonaním alebo výkonom rozhodcovského rozsudku.

32

Dňa 29. mája 2015 rumunské orgány previedli zostatok sumy dlžnej na základe rozhodcovského rozsudku, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že uvedený rozsudok vykonali v celom rozsahu.

33

Komisia prijala 30. marca 2015 sporné rozhodnutie. Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje, že zaplatenie náhrady škody, ktorá bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, jednej hospodárskej jednotke, ktorú tvoria páni Ioan a Viorel Miculovci, ako aj spoločnosti European Food, Starmill, Multipack, European Drinks, Rieni Drinks, Scandic Distilleries, Transilvania General Import‑Export a West Leasing International, predstavuje „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá je nezlučiteľná z vnútorným trhom. Podľa článku 2 tohto rozhodnutia je Rumunsko povinné nevyplatiť žiadnu nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 1 uvedeného rozhodnutia a vymôcť pomoc, ktorá už bola vyplatená subjektom, ktoré tvoria túto hospodársku jednotku, ako aj každú pomoc vyplatenú týmto subjektom, ktorá nebola Komisii oznámená na základe článku 108 ods. 3 ZFEÚ, alebo každú pomoc, ktorá bola vyplatená po dátume prijatia toho istého rozhodnutia.

34

Návrhmi doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 6., 30. a 28. novembra 2015 European Food, Starmill, Multipack a Scandic Distilleries vo veci T‑624/15, Ioan Micula vo veci T‑694/15 a Viorel Micula, European Drinks, Rieni Drinks, Transilvania General Import‑Export, ako aj West Leasing International vo veci T‑704/15 podali žalobu podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie sporného rozhodnutia. Všeobecný súd vyhovel návrhu Španielskeho kráľovstva a Maďarska na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Podľa článku 68 svojho rokovacieho poriadku Všeobecný súd tieto tri veci spojil na účely konečného rozhodnutia.

35

Všeobecný súd usúdil, že títo žalobcovia na podporu svojej žaloby uviedli sedem žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod bol založený na nedostatku právomoci Komisie prijať sporné rozhodnutie a na zneužití právomoci, ako aj na porušení článku 351 ZFEÚ a všeobecných právnych zásad. Druhý žalobný dôvod sa týkal porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Tretí žalobný dôvod sa týkal porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery. Štvrtý žalobný dôvod bol založený na nesprávnom posúdení zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom. Piaty žalobný dôvod vychádzal z nesprávneho určenia príjemcov pomoci a z nedostatočného odôvodnenia. Šiesty žalobný dôvod sa týkal nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o vymáhanie pomoci. Napokon siedmy žalobný dôvod bol založený na porušení práva byť vypočutý, článku 108 ods. 3 ZFEÚ a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

36

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhovel prvej časti prvého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15 a prvej časti druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15, ktoré sa zakladali jednak na neexistencii právomoci Komisie prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ a jednak na neexistencii výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá bola poskytnutá vyplatením náhrady škody, a to najmä z toho dôvodu, že údajná výhoda bola poskytnutá pred pristúpením Rumunska k Únii. V bodoch 59 až 93 tohto rozsudku v podstate rozhodol, že Komisia tým, že prijala sporné rozhodnutie, retroaktívne uplatnila právomoci, ktoré mala na základe článku 108 ZFEÚ a nariadenia č. 659/1999, na skutkové okolnosti, ktoré predchádzali tomuto pristúpeniu, a že v dôsledku toho Komisia nemohla kvalifikovať predmetné opatrenie, konkrétne podľa tohto rozhodnutia zaplatenie náhrady škody priznanej rozhodcovským súdom ako nápravu ujmy, ktorú žalobcovia v rozhodcovskom konaní údajne utrpeli z dôvodu zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov týmto štátom, ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

37

Okrem toho Všeobecný súd vyhovel druhej časti druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 a prvej časti druhého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15, ktoré sa v podstate týkali nesprávnej právnej kvalifikácie rozhodcovského rozsudku z hľadiska pojmov „výhoda“ a „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 98 až 111 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že vzhľadom na to, že právo Únie nebolo uplatniteľné ratione temporis a Komisia nemala právomoc podľa článku 108 ZFEÚ a nariadenia č. 659/1999, sporné rozhodnutie bolo nezákonné v rozsahu, v akom kvalifikovalo poskytnutie tejto náhrady škody, a to prinajmenšom za obdobie pred nadobudnutím účinnosti práva Únie v Rumunsku, ako „výhodu“ a „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

38

V dôsledku toho Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu bez toho, aby preskúmal ďalšie časti týchto žalobných dôvodov alebo ďalšie žalobné dôvody.

39

Komisia vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

40

European Food, Starmill, Multipack a Scandic Distilleries, ako aj Ioan Micula (ďalej spoločne len „European Food a i.“) navrhujú, aby Súdny dvor:

41

Viorel Micula, European Drinks, Rieni Drinks, Transilvania General Import‑Export a West Leasing (ďalej spoločne len „Viorel Micula a i.“) navrhujú, aby Súdny dvor:

42

Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:

43

Španielske kráľovstvo vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

44

Komisia navrhuje, aby sa vzájomnému odvolaniu vyhovelo.

45

European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. navrhujú, aby bolo vzájomné odvolanie zamietnuté a rozhodlo sa, že jednak Španielske kráľovstvo, Komisia a vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania súvisiace so vzájomným odvolaním a jednak Španielske kráľovstvo je povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli European Food a i. a Viorelovi Miculovi a i. v rámci tohto odvolania.

46

Poľská republika listom z 25. novembra 2019 a Lotyšská republika listom z 5. decembra 2019 požiadali o vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu Komisie podľa článku 40 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

47

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora zo 6. a z 9. januára 2020 sa Poľskej republike a Lotyšskej republike povolil vstup do konania ako vedľajším účastníkom konania, pričom poslednému uvedenému členskému štátu bolo v súlade s článkom 129 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora povolené vstúpiť do konania len na účely predloženia jeho pripomienok na pojednávaní, ak by sa malo uskutočniť, keďže jeho návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania bol podaný po uplynutí lehoty stanovenej v článku 190 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku.

48

Listami zo 17. marca 2020 European Food a i. a Viorel Micula a i. požiadali Súdny dvor, aby Španielske kráľovstvo vylúčil ako účastníka tohto konania, a v dôsledku toho zamietol vyjadrenie k hlavnému odvolaniu predložené týmto členským štátom. Na podporu tohto návrhu títo účastníci konania uvádzajú, že Španielske kráľovstvo ako členský štát nepochybne nebolo povinné preukázať záujem na tom, aby mohlo vstúpiť do konania pred Všeobecným súdom na základe článku 40 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. V súlade s článkom 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora však každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, vrátane členského štátu, musí preukázať záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí, aby mal postavenie účastníka odvolacieho konania. Táto podmienka, ktorá bola zavedená pri prepracovaní uvedeného rokovacieho poriadku v roku 2012, by sa mala uplatňovať aj na členské štáty.

49

Listami z 29. marca 2020 kancelária Súdneho dvora v nadväznosti na rozhodnutie predsedu Súdneho dvora po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta informovala týchto účastníkov konania o zamietnutí ich návrhu z dôvodu, že Španielske kráľovstvo, keďže mu bolo ako členskému štátu povolené vstúpiť do prvostupňového konania ako vedľajšiemu účastníkovi podľa článku 40 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, je plnoprávnym účastníkom odvolacieho konania.

50

Listom zo 16. decembra 2020 Spolková republika Nemecko podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu Komisie na základe článku 40 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

51

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 12. januára 2021 sa tomuto členskému štátu povolil vstup do konania v súlade s článkom 129 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora na účely predloženia jeho pripomienok na pojednávaní, ak by sa malo uskutočniť, keďže jeho návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania bol podaný po uplynutí lehoty stanovenej v článku 190 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku.

52

Podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 12. a 14. júla 2021 European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. požiadali o opätovné začatie ústnej časti konania. Na podporu svojho návrhu v podstate uvádzajú, že nesúhlasia s návrhmi generálneho advokáta v dvoch bodoch.

53

V prvom rade generálny advokát v bode 138 svojich návrhov nesprávne posúdil dôsledky nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa podľa jeho názoru dopustil Všeobecný súd, keď rozhodol, že údajná štátna pomoc bola poskytnutá ku dňu zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov v rozpore s BIZ, na odpoveď, ktorá sa mala poskytnúť na prvú časť druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15. Je pravda, že toto nesprávne právne posúdenie odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku, keďže právo na získanie tejto pomoci nevyplývalo zo zrušenia danej schémy, ale z rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný po pristúpení Rumunska k Únii. Na rozdiel od toho, čo navrhuje generálny advokát, sa však malo prvej časti tohto druhého žalobného dôvodu vyhovieť, keďže v tejto časti sa Komisii vytýka, že v spornom rozhodnutí dospela k záveru, že predmetná štátna pomoc nevyplýva z rozhodcovského rozsudku, ale zo samotného zaplatenia náhrady škody priznanej týmto rozsudkom, hoci zaplatenie sumy priznanej z tohto titulu neposkytuje žiadnu dodatočnú výhodu v porovnaní s uvedeným rozsudkom. Presná identifikácia predmetného opatrenia štátnej pomoci je tiež rozhodujúcou otázkou skúmanou v rámci druhého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15, takže ak by sa Súdny dvor riadil úvahami, ktoré uviedol generálny advokát vo svojich návrhoch, musel by vrátiť preskúmanie tejto otázky Všeobecnému súdu.

54

V druhom rade sa generálny advokát v bode 135 svojich návrhov nesprávne domnieval, že akékoľvek opatrenie prijaté po vyhlásení rozhodcovského rozsudku v čase jeho vykonania Rumunskom môže predstavovať štátnu pomoc. Iba tento rozhodcovský rozsudok by totiž mohol viesť k poskytnutiu takejto pomoci, keďže v súlade s článkom 53 dohovoru ICSID povinnosť Rumunska zaplatiť náhradu škody vyplýva z uvedeného rozsudku bez toho, aby bolo potrebné, aby rumunské orgány podnikli dodatočné správne alebo súdne kroky. Konkrétne konanie o uznaní rozhodcovského rozsudku predstavuje jednoduchú administratívnu formalitu iba v prípade, že tento štát nerešpektuje daný rozsudok.

55

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že na jednej strane ani podľa Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ani podľa Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastníci konania nemajú možnosť podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 41 a citovaná judikatúra].

56

Na druhej strane podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát predkladá verejne, nestranne a nezávisle odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k nim generálny advokát dospeje. V dôsledku toho nesúhlas účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta bez ohľadu na otázky, ktoré v nich skúmal, nemôže byť sám osebe dôvodom na opätovné začatie ústnej časti konania [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 42 a citovaná judikatúra].

57

Súdny dvor však môže po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uvedie po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora.

58

V prejednávanej veci však Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta zastáva názor, že po skončení písomnej časti konania a po uskutočnenom pojednávaní má dostatok informácií potrebných na rozhodnutie v prejednávanej veci. Okrem toho uvádza, že z návrhov na opätovné začatie ústnej časti konania podaných European Food a i., ako aj Viorelom Miculom a i. nevyplýva žiadna nová skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na rozhodnutie, ktoré má prijať v uvedenej veci.

59

Za týchto okolností nie je opodstatnené nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

60

Na podporu svojho odvolania Komisia podporovaná Španielskym kráľovstvom a vedľajšími účastníkmi konania uvádza tri odvolacie dôvody.

61

V prvom odvolacom dôvode, ktorý sa skladá z dvoch častí, tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia nemala právomoc prijať sporné rozhodnutie. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu, uvedená ako hlavná, sa týka porušenia článku 108 ZFEÚ Všeobecným súdom, zatiaľ čo druhá časť uvedeného odvolacieho dôvodu, uvedená subsidiárne, sa týka porušenia prílohy V kapitoly 2 aktu o pristúpení.

62

V druhom odvolacom dôvode, ktorý sa skladá z dvoch častí, tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že právo Únie sa neuplatňuje na náhradu škody priznanú rozhodcovským rozsudkom. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu, uvedená ako hlavná, sa týka porušenia článku 2 aktu o pristúpení a pravidiel uplatňovania práva Únie ratione temporis Všeobecným súdom, zatiaľ čo druhá časť uvedeného odvolacieho dôvodu, uvedená subsidiárne, sa týka porušenia Európskej dohody.

63

V treťom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil pojem výhoda a nepreskúmal všetky dôvody sporného rozhodnutia, keď konštatoval, že predmetná náhrada škody nepredstavuje takúto výhodu.

64

Najskôr treba preskúmať spoločne prvú časť prvého odvolacieho dôvodu a druhý odvolací dôvod.

65

European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. tvrdia, že argumentácia uvedená najmä na podporu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a oboch častí druhého odvolacieho dôvodu je neprípustná, ba dokonca neúčinná z viacerých dôvodov.

66

V prvom rade určenie dátumu poskytnutia dotknutej štátnej pomoci, ktoré je v podstate predmetom prvých častí prvého a druhého odvolacieho dôvodu, vychádza zo skutkového zistenia. Preto nemôže byť predmetom odvolania. Všeobecný súd totiž sám konštatoval, že cieľom rozhodcovského rozsudku bolo odškodniť žalobcov v rozhodcovskom konaní z dôvodu udalosti, ku ktorej došlo pred pristúpením Rumunska k Únii, konkrétne v dôsledku zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov týmto štátom v rozpore s BIZ, a že tento rozsudok nevyvolával po tomto pristúpení žiadne účinky. Keďže Všeobecný súd v skutočnosti konštatoval, že zaplatenie náhrady škody predstavuje len vykonanie skoršieho práva, toto zaplatenie nemôže predstavovať výhodu, na ktorú sa vzťahuje článok 107 ods. 1 ZFEÚ, čo stačí na odôvodnenie zrušenia sporného rozhodnutia.

67

Navyše podľa European Food a i. argumentácia Komisie týkajúca sa dátumu, ku ktorému bola predmetná štátna pomoc poskytnutá, nie je dostatočne presná. Konkrétne v odvolaní nie sú spresnené dôvody napadnutého rozsudku, ktoré by obsahovali nesprávne právne posúdenie. Nie je v ňom vysvetlené ani to, v akom rozsahu tento rozsudok nesprávne vykladá alebo uplatňuje judikatúru Súdneho dvora, a neuvádzajú sa v ňom ani skutočnosti, ktoré boli údajne nesprávne kvalifikované.

68

V druhom rade, keďže štátnu pomoc identifikovanú v spornom rozhodnutí nepredstavuje právo na predmetnú náhradu škody, ani rozhodcovský rozsudok, ale vyplatenie tejto náhrady po pristúpení Rumunska k Únii, tvrdenia, ktorými Komisia najmä na podporu druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu uvádza, že má právomoc preskúmať opatrenie, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc poskytnutú pred týmto pristúpením, treba zamietnuť ako neúčinné. To isté platí pre argumentáciu, ktorou Komisia na podporu prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdí, že predmetná štátna pomoc vyplýva zo zmeny tohto rozsudku na exekučný titul alebo z vyhlásenia uvedeného rozsudku. Ak by sa týmto tvrdeniam vyhovelo, znamenalo by to, že Komisia v tomto rozhodnutí nesprávne konštatovala, že táto pomoc bola poskytnutá zaplatením náhrady škody. Akákoľvek snaha Komisie zmeniť alebo doplniť odôvodnenie uvedeného rozhodnutia ex post je však neprípustná.

69

V treťom rade argumentáciu, ktorou Komisia na podporu druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu poukazuje na porušenie Európskej dohody, treba zamietnuť ako neprípustnú alebo neúčinnú. Na jednej strane Komisia prostredníctvom tejto argumentácie totiž nevyhnutne pripúšťa, že Všeobecný súd správne usúdil, že k akémukoľvek prípadnému poskytnutiu štátnej pomoci v prejednávanej veci došlo pred pristúpením Rumunska k Únii, čo by bolo v rozpore so znením sporného rozhodnutia. Na druhej strane, keďže toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článkov 107 a 108 ZFEÚ, Komisia sa v štádiu prejednávaného odvolania nemôže opierať o Európsku dohodu. Súd Únie totiž nemôže nahradiť právny základ uplatnený v uvedenom rozhodnutí iným právnym základom.

70

Komisia sa domnieva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu a obe časti druhého odvolacieho dôvodu sú prípustné.

71

V prvom rade treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje len na právne otázky a že len Všeobecný súd má preto právomoc zistiť a posúdiť relevantné skutočnosti, ako aj dôkazy. S výnimkou prípadu ich skreslenia preto posúdenie skutkových okolností a dôkazov nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i., C‑425/19 P, EU:C:2021:154, bod 52, ako aj citovaná judikatúra).

72

Naproti tomu, ak Všeobecný súd konštatoval alebo posudzoval skutkový stav, Súdny dvor má právomoc vykonať svoje preskúmanie v rozsahu, v akom Všeobecný súd kvalifikoval právnu povahu tohto stavu a vyvodil z nej právne dôsledky. Právomoc preskúmania Súdneho dvora sa vzťahuje najmä na otázku, či Všeobecný súd uplatnil správne právne kritériá pri svojom posúdení skutkového stavu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i., C‑425/19 P, EU:C:2021:154, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).

73

V prejednávanej veci treba konštatovať, že prvé časti prvého a druhého odvolacieho dôvodu nastoľujú otázku, či za predpokladu, že – tak ako v prejednávanej veci – rozhodcovským rozsudkom bola priznaná náhrada škody, ktorá bola údajne spôsobená z dôvodu zrušenia schémy daňových stimulov v rozpore s BIZ, bola v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ „poskytnutá“ štátna pomoc ku dňu skutočného zaplatenia tejto náhrady v rámci výkonu tohto rozsudku, ako tvrdí Komisia, a to z dôvodu, že právo na náhradu škody s konečnou platnosťou vzniklo ku dňu, keď sa uvedený rozsudok stal vykonateľným podľa vnútroštátneho práva, alebo ku dňu zrušenia danej schémy, ako tvrdia European Food a i., ako aj Viorel Micula a i., a to z dôvodu, že ako rozhodol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, právo na náhradu škody vzniklo v tento posledný uvedený deň.

74

Takáto otázka však zjavne predstavuje právnu otázku, keďže zahŕňa určenie dátumu, ku ktorému bola pomoc „poskytnutá“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a overenie toho, či Všeobecný súd správne vyložil a uplatnil článok 107 ods. 1 ZFEÚ, a zároveň poskytol správnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu na účely určenia dátumu, ku ktorému bola pomoc „poskytnutá“ v zmysle tohto ustanovenia.

75

Navyše, pokiaľ ide o tvrdenie založené na nepresnosti argumentácie, ktorú v tejto súvislosti uplatnila Komisia, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, inak je odvolanie neprípustné alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustný (rozsudok z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i., C‑425/19 P, EU:C:2021:154, bod 55, ako aj citovaná judikatúra).

76

V prejednávanej veci však stačí v tejto súvislosti uviesť, že Komisia vo svojom odvolaní spresnila, že svojím prvým a druhým odvolacím dôvodom spochybňuje body 66 až 80 a 83 až 88 napadnutého rozsudku a na tento účel rozvinula jasnú a podrobnú argumentáciu uvádzajúcu dôvody, pre ktoré boli podľa nej tieto body poznačené nesprávnym právnym posúdením.

77

V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej sa Komisia svojím odvolaním pokúša zmeniť alebo doplniť sporné rozhodnutie v súvislosti s povahou štátnej pomoci, ktorej sa toto rozhodnutie týka, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora citovanou v bode 75 tohto rozsudku sa odvolací dôvod musí pod hrozbou neprípustnosti zamerať nie na zrušenie rozhodnutia napadnutého v prvostupňovom konaní, ale rozsudku Všeobecného súdu, ktorého zrušenie sa navrhuje, pričom musí obsahovať argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je poznačený rozsudok. Odvolateľ má tak právo podať odvolanie, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 47 a citovaná judikatúra).

78

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodu 73 tohto rozsudku, Komisia chce svojím odvolaním, najmä prvými časťami svojho prvého a druhého odvolacieho dôvodu, spochybniť dôvody, na základe ktorých Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že štátna pomoc, ktorej sa týka sporné rozhodnutie, bola poskytnutá v čase, keď Rumunsko údajne v rozpore s BIZ zrušilo predmetnú schému daňových stimulov pred pristúpením tohto štátu k Únii, takže táto inštitúcia nemala právomoc prijať toto rozhodnutie podľa článku 108 ZFEÚ.

79

Takáto argumentácia, ktorá sa týka odôvodnenia tohto rozsudku, je v štádiu odvolania prípustná bez ohľadu na odôvodnenie sporného rozhodnutia a konkrétne presné charakteristiky opatrenia, ktoré Komisia v tomto rozhodnutí považovala za „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

80

Naproti tomu treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že keďže právomoc Súdneho dvora je v rámci odvolania obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov prejednávaných na prvom stupni (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 47 a citovaná judikatúra), Súdny dvor nemôže v rámci prejednávaného odvolania rozhodovať o dôvodoch a tvrdeniach, ktoré Všeobecný súd nepreskúmal, najmä tie, ktoré sa týkajú otázky, či predmetné opatrenie predstavuje z hmotnoprávneho hľadiska „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

81

Napokon v treťom rade, pokiaľ ide o argumentáciu založenú na porušení Európskej dohody, ktorá je predmetom druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, treba ju v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 77 tohto rozsudku považovať za prípustnú. Komisia totiž v rámci tejto argumentácie tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 87 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v rozpore s článkami 267 a 344 ZFEÚ odmietol relevantnosť rozsudku zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158), z dôvodu, že rozhodcovský súd nebol povinný uplatniť právo Únie na skutkové okolnosti, ku ktorým došlo pred pristúpením Rumunska k Únii a ktoré prejednával. V tejto súvislosti je irelevantné, že táto argumentácia prípadne nesúvisí s konštatovaniami Komisie uvedenými v spornom rozhodnutí, keďže toto rozhodnutie nie je, ako bolo pripomenuté v bode 77 tohto rozsudku, predmetom odvolania.

82

V dôsledku toho sú prvá časť prvého odvolacieho dôvodu a obe časti druhého odvolacieho dôvodu prípustné.

83

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 68 až 80 a 86 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že žalobcom v rozhodcovskom konaní bolo priznané právo na náhradu škody na základe rozhodcovského rozsudku 22. februára 2005, t. j. pred pristúpením Rumunska k Únii, keď tento štát zrušil dotknutú schému daňových stimulov, a že v dôsledku toho zrušenie tejto schémy predstavuje predmetné opatrenie štátnej pomoci, hoci táto pomoc spočíva v zaplatení tejto náhrady po tomto pristúpení.

84

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré spočíva v nesprávnom výklade a uplatnení judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa dátumu, ku ktorému je štátna pomoc poskytnutá na účely výkonu právomoci, ktorú má na základe článku 108 ZFEÚ. Z tohto nesprávneho posúdenia vyplýva ďalšie nesprávne právne posúdenie spočívajúce v nesprávnej právnej kvalifikácii skutkových okolností týkajúcich sa opatrenia, ktorým Rumunsko poskytlo údajnú predmetnú štátnu pomoc.

85

Otázka, či Komisia mala právomoc prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ, závisí od dátumu, ku ktorému Rumunsko prijalo opatrenie, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudku z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke (C‑129/12, EU:C:2013:200, body 40 a 41), vyplýva, že existencia právneho titulu, na základe ktorého možno žiadať okamžité vyplatenie pomoci, predstavuje právne kritérium kvalifikácie štátnej pomoci.

86

V prejednávanej veci však žalobcovia v rozhodcovskom konaní získali právo na predmetnú náhradu škody až vtedy, keď sa rozhodcovský rozsudok stal vykonateľným podľa vnútroštátneho práva. Bezpodmienečné právo na zaplatenie náhrady škody priznanej z dôvodu zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov totiž vyplýva z uvedeného rozsudku v spojení s vnútroštátnym právom, ktoré ukladá Rumunsku povinnosť vykonať tento rozsudok. V dôsledku toho bolo správne, že zaplatenie tejto náhrady zo strany Rumunska, či už dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu, bolo v spornom rozhodnutí kvalifikované ako štátna pomoc. Vzhľadom na to, že táto štátna pomoc bola poskytnutá po pristúpení Rumunska k Únii, Komisia mala právomoc prijať toto rozhodnutie.

87

V každom prípade treba zohľadniť potrebu zabezpečiť, aby zákaz štátnej pomoci stanovený v článku 64 ods. 1 bode iii) Európskej dohody a článku 107 ods. 1 ZFEÚ nebol obchádzaný prostredníctvom rozhodcovskej doložky obsiahnutej v BIZ, ktorá je pre členské štáty záväzná. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku k tomuto kontextu neprihliadol.

88

European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. sa domnievajú, že Všeobecný súd správne uplatnil zásady týkajúce sa dátumu, ku ktorému je štátna pomoc poskytnutá, tak ako vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.

89

Z rozsudku z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke (C‑129/12, EU:C:2013:200, body 40 a 41), totiž vyplýva, že štátnu pomoc treba považovať za poskytnutú k dátumu, ku ktorému sa príjemcovi priznáva právo na jej získanie na základe uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy. Pokiaľ ide o náhradu škody, treba prijať záver, že právo na náhradu škody vzniká v čase, keď nastala udalosť, ktorá viedla k vzniku tejto škody, pričom každá neskoršia udalosť je vedľajšia a nemení povahu alebo hodnotu práv stanovených v čase, keď nastala udalosť, ktorá viedla k vzniku škody.

90

Všeobecný súd teda v bode 75 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že právo na náhradu škody potvrdené rozhodcovským rozsudkom vzniklo 22. februára 2005, keď Rumunsko v rozpore s BIZ zrušilo dotknutú schému daňových stimulov, a preto Komisia nemala právomoc prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ. Všeobecný súd preto správne usúdil, že Komisia dospela nesprávne k záveru, že údajná štátna pomoc bola poskytnutá zaplatením náhrady škody priznanej týmto rozhodcovským rozsudkom.

91

Konkrétne dátum, ku ktorému bol rozhodcovský rozsudok začlenený do vnútroštátneho právneho poriadku, nie je relevantný. Týmto rozsudkom totiž nevznikli práva, ktoré neexistovali pred pristúpením Rumunska k Únii, keďže rozhodnutie, či už súdne alebo rozhodcovské, priznávajúce náhradu škody spôsobenej protiprávnym aktom nemá konštitutívnu, ale deklaratórnu povahu vo vzťahu k právam a povinnostiam, ktoré vznikli v čase, keď došlo k tomuto protiprávnemu aktu. Okrem toho podľa článku 54 dohovoru ICSID je Rumunsko povinné uznať a vykonať rozhodcovský rozsudok nezávisle od postavenia tohto rozsudku v rumunskom procesnom práve.

92

Všeobecný súd preto správne usúdil, že vykonanie rozhodcovského rozsudku predstavuje len výkon práva, ktoré vzniklo 22. februára 2005, keďže ani tento rozsudok, ani jeho registrácia v Rumunsku a ani jeho následný výkon vo vzťahu k Rumunsku nepriznáva žalobcom v rozhodcovskom konaní žiadnu dodatočnú výhodu v porovnaní s právami, ktoré už mali k tomuto dňu.

93

Okrem toho nie zrušením predmetnej schémy daňových stimulov, ale porušením BIZ Rumunskom vzniklo žalobcom v rozhodcovskom konaní právo na náhradu škody, ktorej zaplatenie bolo sporným rozhodnutím kvalifikované ako štátna pomoc. Rozhodcovský súd tak mohol právoplatne konštatovať zodpovednosť Rumunska z dôvodu tohto porušenia pred pristúpením tohto štátu k Únii. Ani rozhodcovský rozsudok, ani výpočet presnej výšky priznanej náhrady škody teda nie sú relevantné na účely určenia dátumu, ku ktorému je príjemcom štátnej pomoci priznané právo na jej získanie.

94

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 66, 67 a 80 až 88 napadnutého rozsudku rozhodol, že právo Únie nebolo uplatniteľné ratione temporis na náhradu škody priznanú rozhodcovským rozsudkom z dôvodu, že všetky udalosti, ktoré viedli k tejto náhrade škody, nastali pred pristúpením Rumunska k Únii, porušil článok 2 aktu o pristúpení vykladaný vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, tak ako vyplýva najmä z rozsudku z 12. septembra 2013, Kuso (C‑614/11, EU:C:2013:544, bod 25), podľa ktorej sa právo Únie uplatňuje na budúce účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla. Konkrétne odo dňa pristúpenia nového členského štátu sa právo Únie uplatňuje na všetky existujúce situácie.

95

Keďže v prejednávanej veci nebolo rozhodcovské konanie ku dňu pristúpenia Rumunska k Únii ešte skončené, proces prijímania rozhodnutia rozhodcovského súdu predstavoval situáciu, ktorá k danému dňu trvala. Okrem toho podľa zistení tohto súdu žalobcom v rozhodcovskom konaní bola postupne v období rokov 2005 až 2011 spôsobená škoda, ktorej náhradu žiadajú.

96

Z toho vyplýva, že vyhlásenie rozhodcovského rozsudku viedlo k uplatneniu práva Únie, keďže v dôsledku tohto rozsudku vznikli práva, ktoré neexistovali pred pristúpením Rumunska k Únii, a prostredníctvom komplexného ekonomického hodnotenia sa určila výška náhrady škody. Účinky tohto rozsudku sú teda budúcimi účinkami situácie, ktorá vznikla pred týmto pristúpením. Uvedený rozsudok teda nemožno považovať za uznanie práva, ktoré vzniklo v čase, keď Rumunsko zrušilo predmetnú schému daňových stimulov.

97

Práve naopak, zrušenie tejto schémy a rozhodcovský rozsudok predstavujú dva samostatné právne akty, pričom prvý z nich zaručuje dodržanie článku 64 ods. 1 bodu iii) Európskej dohody a druhý zaručuje náhradu škody z dôvodu zrušenia schémy štátnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s týmto ustanovením. Táto situácia je porovnateľná so situáciou skúmanou vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 29. júna 2004, Komisia/Rada (C‑110/02, EU:C:2004:395), ktorým Súdny dvor rozhodol, že právo Únie zakazuje obchádzať rozhodnutie Komisie, ktorým sa vyhlasuje štátna pomoc za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, prostredníctvom druhého právneho aktu, ktorým sa priznáva náhrada určená na kompenzáciu súm, ktoré musia vrátiť príjemcovia tejto štátnej pomoci na základe tohto rozhodnutia.

98

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v každom prípade tým, že rozhodol, že právo Únie nie je uplatniteľné ratione temporis na náhradu škody priznanú rozhodcovským rozsudkom, porušil Európsku dohodu, keďže táto dohoda, ktorá je súčasťou práva Únie, je uplatniteľná na všetky udalosti predchádzajúce pristúpeniu, ktoré viedli k tejto náhrade škody. Článok 64 ods. 1 bod iii) tejto dohody Rumunsku zakazuje poskytovať nepovolenú štátnu pomoc počas obdobia pred jeho pristúpením k Únii.

99

Toto nesprávne posúdenie viedlo Všeobecný súd v bode 87 napadnutého rozsudku k inému nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže rozhodol, že situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci, bola z tohto dôvodu odlišná od situácie, v súvislosti s ktorou bol vydaný rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158). Rozhodcovský súd totiž sám uznal, že Európska dohoda spadá do práva, ktoré musel uplatniť na spor, ktorý mu bol predložený. Prejednávaná vec teda predstavuje prípad súkromnej arbitráže, ktorá nahrádza súdny systém Únie na účely riešenia sporov v oblasti práva Únie. V dôsledku toho Všeobecný súd porušil články 267 a 344 ZFEÚ.

100

European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. tvrdia, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu sa v celom rozsahu zakladá na nesprávnom tvrdení, že právo na náhradu škody, ktoré vzniklo v dôsledku porušenia BIZ, vyvoláva budúce účinky po pristúpení Rumunska k Únii.

101

Z judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudkov z 15. júna 1999, Andersson a Wåkerås‑Andersson (C‑321/97, EU:C:1999:307, bod 31), ako aj z 10. januára 2006, Ynos (C‑302/04, EU:C:2006:9, bod 36), vyplýva, že právo Únie, najmä články 107 a 108 ZFEÚ, sa neuplatňuje na opatrenia pomoci poskytnuté pred pristúpením Rumunska k Únii. Obmedzené okolnosti, za ktorých Komisia môže preskúmať takéto opatrenia pomoci, totiž vyplývajú z príslušných ustanovení aktov o pristúpení a nie zo všeobecnej zásady práva Únie.

102

V prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok pritom nevytvoril práva, ktoré neexistovali pred pristúpením Rumunska k Únii, ale mal by sa chápať ako vyhlásenie, že boli porušené práva, ktoré existovali pred týmto pristúpením. Ani zaplatenie náhrady škody nevyvolávalo budúce účinky, ale predstavovalo len výkon práva na náhradu škody, ktoré bolo potvrdené a vyčíslené rozhodcovským rozsudkom.

103

Právo na predmetnú náhradu škody totiž vzniklo v dôsledku porušenia BIZ Rumunskom z dôvodu spôsobu, akým Rumunsko pred svojím pristúpením k Únii zrušilo predmetnú schému daňových stimulov. Všetky udalosti potrebné na založenie zodpovednosti Rumunska tak nastali pred pristúpením. V tejto súvislosti je irelevantné, že výpočet výšky náhrady škody si vyžadoval komplexnú ekonomickú analýzu.

104

Porušenie BIZ a priznanie náhrady škody teda nepredstavujú dva samostatné právne akty. V dôsledku toho nemožno vykonať žiadnu analógiu s vecou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 29. júna 2004, Komisia/Rada (C‑110/02, EU:C:2004:395), v ktorom dotknutý členský štát jednak stanovil schému pomoci, ktorá bola zrušená v nadväznosti na rozhodnutie Komisie, ktorým sa vyhlasuje táto schéma za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a ukladá tomuto členskému štátu povinnosť vymáhať individuálnu pomoc poskytnutú na základe uvedenej schémy, a jednak príjemcom tejto schémy pomoci poskytol novú pomoc v rovnocennej výške, ktorá mala vyrovnať dôsledky vrátenia pomoci uloženého týmto príjemcom. Naproti tomu cieľom náhrady škody priznanej rozhodcovským rozsudkom je napraviť škodu, ktorá vznikla z dôvodu porušenia BIZ. Okrem toho tento rozsudok, keďže bol prijatý nezávislým rozhodcovským súdom, nie je aktom, ktorý možno pripísať Rumunsku.

105

V každom prípade Komisia nemá právomoc požadovať vrátenie náhrady škody priznanej rozhodcovským rozsudkom, keďže jeho cieľom je nahradiť škodu, ktorá vznikla pred pristúpením Rumunska k Únii. Ak by totiž predmetná schéma daňových stimulov nebola zrušená, pomoc poskytnutá na základe tejto schémy počas tohto obdobia by unikla kontrolnej právomoci, ktorú má Komisia na základe článku 108 ZFEÚ.

106

Pokiaľ ide o druhú časť druhého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho výkladu alebo uplatnenia Európskej dohody. Je pravda, že táto dohoda, keďže predstavuje medzinárodnú dohodu uzatvorenú Úniou, jej členskými štátmi a Rumunskom, je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie. Pred pristúpením Rumunska k Únii však takáto dohoda nebola v prípade tohto štátu súčasťou práva Únie. Patrí do práva Únie len vo vzťahu k samotnej Únii a členským štátom.

107

Okrem toho Všeobecný súd neporušil články 267 a 344 ZFEÚ, keď v bode 87 napadnutého rozsudku usúdil, že konštatovania, ktoré vykonal Súdny dvor v rozsudku zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158), sa v prejednávanej veci neuplatňujú. Tento rozsudok sa totiž týkal situácie, keď členský štát súhlasí s tým, že zo súdneho systému Únie budú vylúčené spory týkajúce sa výkladu a uplatňovania práva Únie. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde, keďže na jednej strane Rumunsko nemalo postavenie členského štátu, keď bola podaná žaloba na rozhodcovský súd, a na druhej strane Európska dohoda nebola v prípade Rumunska súčasťou práva Únie.

108

V prvých častiach svojho prvého a druhého odvolacieho dôvodu Komisia v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že nemala právomoc prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ. Komisia sa v tomto rozhodnutí domnievala, že zaplatenie náhrady škody priznanej rozhodcovským súdom na základe jeho rozsudku vydaného po pristúpení Rumunska k Únii v rámci nápravy ujmy, ktorá žalobcom v rozhodcovskom konaní údajne vznikla z dôvodu, že tento štát pred týmto pristúpením zrušil predmetnú schému daňových stimulov údajne v rozpore s BIZ, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá je protiprávna a nezlučiteľná s vnútorným trhom.

109

Treba pripomenúť, že článok 108 ZFEÚ zavádza konanie o preskúmaní opatrení, ktoré môžu predstavovať „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Konkrétne článok 108 ods. 3 ZFEÚ stanovuje preventívnu kontrolu zámerov poskytnutia novej pomoci. Takto koncipovaná prevencia sa zameriava na to, aby bola poskytnutá len štátna pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Tesco‑Global Áruházak, C‑323/18, EU:C:2020:140, bod 31 a citovanú judikatúru).

110

Oznamovacia povinnosť je jedným zo základných aspektov tohto postupu preskúmania. V rámci tohto postupu majú členské štáty povinnosť jednak oznámiť Komisii akékoľvek opatrenie smerujúce k zavedeniu alebo zmene „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a jednak nevykonať takéto opatrenie v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, pokiaľ táto inštitúcia nerozhodla o uvedenom opatrení s konečnou platnosťou (rozsudok z 24. novembra 2020, Viasat Broadcasting UK, C‑445/19, EU:C:2020:952, bod 19 a citovaná judikatúra).

111

Táto posledná uvedená povinnosť má priamy účinok, ktorý sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, body 88 a 90).

112

Ako Všeobecný súd správne pripomenul v bodoch 66, 67 a 79 napadnutého rozsudku, právo Únie – a najmä článok 108 ZFEÚ – sa v Rumunsku v súlade s článkom 2 aktu o pristúpení začalo uplatňovať od 1. januára 2007, teda odo dňa pristúpenia tohto štátu k Únii, a to za podmienok stanovených týmto aktom (pozri analogicky rozsudok z 29. novembra 2012, Kremikovtzi, C‑262/11, EU:C:2012:760, bod 50).

113

Z toho vyplýva, ako tiež uviedol Všeobecný súd v bodoch 67 a 79 napadnutého rozsudku, že od tohto dátumu Komisia nadobudla právomoc preskúmať na základe článku 108 ZFEÚ opatrenia prijaté týmto členským štátom, ktoré môžu predstavovať „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

114

Všeobecný súd z toho v bode 68 uvedeného rozsudku v podstate správne vyvodil, že na účely určenia, či Komisia mala právomoc prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ, bolo potrebné určiť dátum prijatia opatrenia, z ktorého podľa tohto rozhodnutia vyplynula „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

115

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, na ktorú odkazuje Všeobecný súd v bode 69 toho istého rozsudku, štátnu pomoc treba považovať za „poskytnutú“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ k dátumu, ku ktorému sa príjemcovi priznáva právo na jej získanie na základe uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, bod 40; zo 6. júla 2017, Nerea, C‑245/16, EU:C:2017:521, bod 32, ako aj z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i., C‑385/18, EU:C:2019:1121, bod 36).

116

V prejednávanej veci, ako vyplýva z napadnutého rozsudku, najmä z jeho bodov 74 až 78 a 80, Všeobecný súd dospel k záveru, že právo na získanie náhrady škody priznanej rozhodcovským rozsudkom, ktorej zaplatenie podľa sporného rozhodnutia viedlo k poskytnutiu štátnej pomoci, vzniklo a začalo mať účinky, keď Rumunsko údajne v rozpore s BIZ zrušilo predmetnú schému daňových stimulov. Podľa Všeobecného súdu je tento rozsudok len vedľajším prvkom tejto náhrady škody, keďže vzhľadom na to, že sa obmedzuje na určenie presnej škody, ktorú žalobcovia v rozhodcovskom konaní utrpeli z dôvodu tohto zrušenia, predstavuje len uznanie práva, ktoré vzniklo v čase tohto zrušenia, zatiaľ čo platby uskutočnené neskôr predstavujú len výkon uvedeného práva.

117

V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda – ako konštatoval Všeobecný súd v bodoch 72 a 73 napadnutého rozsudku –, že náhrada škody priznaná rozhodcovským rozsudkom, keďže jej cieľom je napraviť ujmu, ktorá bola údajne spôsobená žalobcom v rozhodcovskom konaní z dôvodu zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov Rumunskom údajne v rozpore s BIZ, má svoj pôvod v tomto zrušení, ktoré predstavuje skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, v prípade ktorej bola priznaná táto náhrada.

118

Je pravda, že nemožno tiež vylúčiť, že podľa zásad vyplývajúcich z vnútroštátnych právnych poriadkov v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti by takéto právo na náhradu vzniklo ku dňu zrušenia tejto schémy, ako to Všeobecný súd konštatoval v bodoch 74 a 75 napadnutého rozsudku.

119

Treba však pripomenúť, že cieľom pravidiel zavedených Zmluvou o FEÚ v oblasti štátnej pomoci je ochrana hospodárskej súťaže na vnútornom trhu (rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 43 a citovaná judikatúra).

120

Na tento účel Zmluva o FEÚ, najmä článok 108 ZFEÚ, zverila Komisii, ako bolo pripomenuté v bodoch 109 a 110 tohto rozsudku, právomoc určiť, či opatrenie predstavuje „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a preto jej zverila právomoc zabezpečiť, aby opatrenia spĺňajúce podmienky stanovené v tomto ustanovení členské štáty nevykonávali alebo ich vykonávali až po tom, čo boli vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom.

121

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že kvalifikácia opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá, aby boli splnené štyri podmienky, a to že existuje zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, že tento zásah je schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením. Navyše táto výhoda musí byť pripísateľná štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2021, Poste Italiane a Agenzia delle entrate – Riscossione, C‑434/19 a C‑435/19, EU:C:2021:162, body 37 a 39, ako aj citovanú judikatúru).

122

Treba tiež pripomenúť, že pojem „výhoda“, ktorý je vlastný kvalifikácii opatrenia ako štátnej pomoci, má objektívnu povahu nezávisle od zámeru autorov predmetného opatrenia. Povaha cieľov, ktoré sledujú štátne opatrenia, a ich odôvodnenie nemajú teda nijaký vplyv na ich kvalifikáciu ako štátnej pomoci. Článok 107 ods. 1 ZFEÚ totiž nerozlišuje medzi štátnymi zásahmi podľa ich príčin alebo cieľov, ale definuje ich podľa ich účinkov (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 61 a citovaná judikatúra).

123

Vzhľadom na tieto úvahy sa zdá, ako uviedol generálny advokát v bode 125 svojich návrhov, že rozhodujúci aspekt na účely stanovenia dátumu, ku ktorému bolo právo na získanie štátnej pomoci priznané jej príjemcom prostredníctvom určitého opatrenia, spočíva v tom, že títo príjemcovia nadobudli určité právo na získanie tejto pomoci, a v súvisiacom záväzku štátu poskytnúť uvedenú pomoc. Práve k tomuto dátumu totiž takéto opatrenie môže spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže, ktoré môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

124

V prejednávanej veci však treba konštatovať, že právo na náhradu škody priznanú ako nápravu ujmy, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní údajne spôsobená z dôvodu zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov v rozpore s BIZ, bolo priznané len rozhodcovským rozsudkom. Žalobcovia v rozhodcovskom konaní, ktoré na tento účel začali na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v článku 7 BIZ, totiž mohli dosiahnuť skutočné zaplatenie tejto náhrady až po skončení rozhodcovského konania.

125

Z toho vyplýva, že – ako opakovane uviedol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku – hoci zrušenie predmetnej schémy daňových stimulov, údajne v rozpore s BIZ, predstavuje skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, predmetné právo na náhradu škody bolo priznané iba rozhodcovským rozsudkom, v ktorom sa, keďže bolo vyhovené návrhu podanému žalobcami v rozhodcovskom konaní, nielenže konštatovala existencia tohto práva, ale bola tiež vyčíslená jeho výška.

126

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 75 a 78 napadnutého rozsudku rozhodol, že štátna pomoc, ktorej sa týka sporné rozhodnutie, bola poskytnutá ku dňu zrušenia predmetnej schémy daňových stimulov.

127

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia aj tým, že v bodoch 79 a 92 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nemala právomoc prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ.

128

Žiadne z tvrdení uvádzaných European Food a i., ako aj Viorelom Miculom a i. nemôže spochybniť toto posúdenie.

129

V prvom rade tvrdenie, podľa ktorého rozhodcovský súd, ktorý začal konať pred pristúpením Rumunska k Únii, mohol rozhodnúť pred týmto pristúpením, je čisto špekulatívne, a preto ho treba zamietnuť.

130

V druhom rade tvrdenie, podľa ktorého cieľom rozhodcovského rozsudku nie je, na rozdiel od situácie, o ktorú išlo v rozsudku z 29. júna 2004, Komisia/Rada (C‑110/02, EU:C:2004:395), obnoviť schému štátnej pomoci, ktorá bola predtým vyhlásená Komisiou za nezlučiteľnú s vnútorným trhom na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ale priznať náhradu škody spôsobenej z dôvodu údajného porušenia BIZ, pričom tento rozhodcovský rozsudok nebol navyše pripísateľný štátu, takže nespadal do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, treba zamietnuť ako irelevantné na účely posúdenia tohto odvolania.

131

Ako totiž vyplýva z bodu 80 tohto rozsudku, otázka, či náhrada priznaná uvedeným rozsudkom môže predstavovať „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, najmä s prihliadnutím na judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, EU:C:1988:457, body 23 a 24), podľa ktorej takáto pomoc má v podstate odlišnú právnu povahu od náhrady škody, ktorú by prípadne museli vnútroštátne orgány vyplatiť jednotlivcom ako nápravu ujmy, ktorú im spôsobili, nie je predmetom tohto odvolania, v dôsledku čoho nepatrí do právomoci Súdneho dvora, pokiaľ ide o toto odvolanie.

132

Navyše právomoc, ktorú má Komisia na základe článku 108 ZFEÚ, nemôže v žiadnom prípade závisieť od výsledku preskúmania otázky, či predmetná náhrada môže predstavovať „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže cieľom preventívnej kontroly vykonávanej Komisiou na základe článku 108 ZFEÚ je – ako vyplýva z bodov 109 a 120 tohto rozsudku – najmä určiť, či ide o takýto prípad.

133

V treťom rade tvrdenie založené na tom, že cieľom náhrady škody priznanej rozhodcovským rozsudkom je, ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku, čiastočne nahradiť škodu, ktorá bola žalobcom v rozhodcovskom konaní údajne spôsobená v období pred pristúpením Rumunska k Únii, treba tiež zamietnuť ako irelevantné.

134

Na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 91 tohto rozsudku, takáto okolnosť totiž nemôže spochybniť právomoc Komisie prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ, keďže ako vyplýva z bodov 124 až 127 tohto rozsudku, právo na túto náhradu bolo skutočne priznané až po tomto pristúpení tým, že bol vydaný rozhodcovský rozsudok.

135

V tejto súvislosti je irelevantné, že Komisia pred pristúpením Rumunska k Únii podľa tohto ustanovenia nemala právomoc preskúmať predmetnú schému daňových stimulov, ak by ju tento štát nezrušil. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že Komisia sporným rozhodnutím preskúmala vzhľadom na pravidlá Zmluvy o FEÚ v oblasti štátnej pomoci nie túto schému daňových stimulov, ktorá keďže bola zrušená pred týmto pristúpením, už nebola platná, ako to sami uvádzajú European Food a i., ako aj Viorel Micula a i., ale zaplatenie náhrady škody uskutočnené v rámci výkonu rozhodcovského rozsudku vyhláseného po uvedenom pristúpení.

136

Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide jednak o určenie dátumu, ku ktorému bola štátna pomoc, ktorej sa týka sporné rozhodnutie, poskytnutá, a jednak o určenie právomoci Komisie prijať toto rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ.

137

Navyše Všeobecný súd sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158), je v prejednávanej veci irelevantný.

138

Treba pripomenúť, že v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že články 267 a 344 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje ustanovenie obsiahnuté v medzinárodnej dohode uzavretej medzi dvomi členskými štátmi, na základe ktorého investor jedného z týchto členských štátov môže v prípade sporu týkajúceho sa investícií v druhom členskom štáte začať konanie proti tomuto druhému členskému štátu na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc sa tento členský štát zaviazal akceptovať (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 60).

139

Uzavretím takejto dohody totiž členské štáty, ktoré sú jej stranami, súhlasia s tým, že z právomoci vlastných súdov, a teda zo systému súdnych opravných prostriedkov, ktoré majú podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, budú vyňaté spory, ktoré by sa mohli týkať uplatňovania alebo výkladu tohto práva. Takáto dohoda teda môže viesť k situácii, v ktorej by sa tieto spory neriešili spôsobom zabezpečujúcim plnú účinnosť uvedeného práva (rozsudok z 26. októbra 2021, PL Holdings, C‑109/20, EU:C:2021:875, bod 45 a citovaná judikatúra).

140

V prejednávanej veci sa právo Únie, najmä články 107 a 108 ZFEÚ, uplatňuje na Rumunsko odo dňa jeho pristúpenia k Únii. Ako vyplýva zo skutočností uvedených v spise pripomenutých v bode 27 tohto rozsudku, je nesporné, že náhrada škody požadovaná žalobcami v rozhodcovskom konaní sa netýkala výlučne škôd, ktoré im boli údajne spôsobené pred týmto dňom pristúpenia, takže spor predložený rozhodcovskému súdu nemožno považovať za spor, ktorý sa vo všetkých jeho aspektoch obmedzuje na obdobie, počas ktorého Rumunsko, ktoré ešte nepristúpilo k Únii, nebolo zatiaľ viazané pravidlami a zásadami pripomenutými v bodoch 138 a 139 tohto rozsudku.

141

Je však nesporné, že rozhodcovský súd, ktorému bol predložený tento spor, nepatrí do súdneho systému Únie, ktorý musia podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ členské štáty zriadiť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, a ktorý odo dňa pristúpenia Rumunska k Únii nahradil mechanizmus riešenia sporov, ktoré sa môžu týkať výkladu alebo uplatňovania práva Únie.

142

Na jednej strane totiž tento rozhodcovský súd nepredstavuje „súdny orgán členských štátov“ v zmysle článku 267 ZFEÚ a na druhej strane rozhodcovský rozsudok vydaný týmto súdom nepodlieha podľa článkov 53 a 54 dohovoru ICSID žiadnemu preskúmaniu súdom členského štátu, pokiaľ ide o jeho súlad s právom Únie.

143

Na rozdiel od toho, čo European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. tvrdili na pojednávaní, toto posúdenie nemožno spochybniť skutočnosťou, že Rumunsko súhlasilo s možnosťou, že bude proti nemu v rámci rozhodcovského konania upraveného BIZ začatý spor.

144

Takýto súhlas totiž nemá na rozdiel od súhlasu, ktorý by bol poskytnutý v rámci obchodného rozhodcovského konania, svoj pôvod v osobitnej dohode, ktorá odráža autonómiu vôle dotknutých strán, ale vyplýva zo zmluvy uzavretej medzi dvoma štátmi, v rámci ktorej tieto štáty vo všeobecnosti a vopred súhlasili s tým, že z právomoci ich vlastných súdov budú vyňaté spory, ktoré by sa mohli týkať výkladu alebo uplatňovania práva Únie, v prospech rozhodcovského konania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, body 55 a 56, ako aj z 2. septembra 2021, Moldavská republika, C‑741/19, EU:C:2021:655, body 59 a 60).

145

Za týchto podmienok, keďže od pristúpenia Rumunska k Únii systém súdnych opravných prostriedkov stanovený v Zmluvách o EÚ a FEÚ nahradil toto rozhodcovské konanie, súhlas poskytnutý na tento účel týmto štátom je od toho okamihu bezpredmetný.

146

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a obom častiam druhého odvolacieho dôvodu vyhovieť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných tvrdeniach uvedených v tomto rámci alebo o druhej časti prvého odvolacieho dôvodu.

147

Vzhľadom na to, že Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zrušil sporné rozhodnutie, ako vyplýva z bodov 36 až 38 tohto rozsudku, v podstate len z toho dôvodu, že Komisia nemala právomoc prijať toto rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ, keďže právo Únie nebolo uplatniteľné ratione temporis na náhradu škody priznanú rozhodcovským rozsudkom, samotné nesprávne právne posúdenia, ktoré sú uvedené v bodoch 126, 127 a 136 tohto rozsudku a ktoré sú v týchto úvahách obsiahnuté, odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu.

148

Za týchto podmienok treba zrušiť napadnutý rozsudok bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tretí dôvod hlavného odvolania alebo vzájomné odvolanie, pričom toto vzájomné odvolanie, ktorým Španielske kráľovstvo poukazuje jednak na porušenie článku 19 ZEÚ a článkov 267 a 344 ZFEÚ a jednak na neprípustnosť žaloby v prvostupňovom konaní, je bezpredmetné (pozri analogicky rozsudok z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter, C‑408/04 P, EU:C:2008:236, bod 17).

149

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

150

Tak je to v prejednávanej veci v prípade prvej časti prvého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15, založenej na neexistencii právomoci Komisie prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ, ako aj prvej časti druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15, založenej na neexistencii výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá bola poskytnutá zaplatením náhrady škody, keďže táto časť smeruje čiastočne k spochybneniu tejto právomoci z dôvodu, že údajná výhoda bola poskytnutá pred pristúpením Rumunska k Únii.

151

Z dôvodov uvedených v bodoch 123 až 127 tohto rozsudku má totiž Komisia právomoc prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ, keďže právo na štátnu pomoc, ktorej sa týka toto rozhodnutie, bolo priznané rozhodcovským rozsudkom po pristúpení Rumunska k Únii.

152

V tejto súvislosti je irelevantné, že článok 1 sporného rozhodnutia, ako zdôraznili European Food a i. a Viorel Micula a i., kvalifikuje ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nie právo na náhradu škody vyplývajúce z vyhlásenia rozhodcovského rozsudku, ako by to podľa nich mohli naznačovať odôvodnenia 137 a 144 tohto rozhodnutia, ale zaplatenie tejto náhrady. Tieto dôvody totiž nemajú vplyv na dátum vyhlásenia tohto rozsudku, a preto nemôžu spochybniť právomoc Komisie prijať uvedené rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ.

153

Prvú časť prvého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15, ako aj prvú časť druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 treba preto zamietnuť v rozsahu, v akom sa týkajú spochybnenia právomoci Komisie prijať sporné rozhodnutie na základe článku 108 ZFEÚ.

154

Naopak Všeobecný súd nepreskúmal ostatné tvrdenia, časti a žalobné dôvody, ktoré uviedli European Food a i., ako aj Viorel Micula a i. na podporu svojich žalôb a ktoré sa týkajú dôvodnosti sporného rozhodnutia, a najmä otázku, či opatrenie, ktorého sa toto rozhodnutie týka, spĺňa z hmotnoprávneho hľadiska podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Preskúmanie tejto časti žaloby však predpokladá vykonanie komplexných posúdení skutkového stavu, v prípade ktorých Súdny dvor nedisponuje všetkými potrebnými skutkovými okolnosťami (pozri analogicky rozsudok zo 16. septembra 2021, Komisia/Belgicko a Magnetrol International, C‑337/19 P, EU:C:2021:741, bod 170).

155

V dôsledku toho Súdny dvor konštatuje, že pokiaľ ide o tieto ostatné tvrdenia, časti a žalobné dôvody, stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, a preto je potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby o nich rozhodol.

156

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: