–

Zennaro Giuseppe Legnami Sas di Zennaro Mauro & C., v zastúpení: A. Santoro a A. Cevese, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. M. De Socio a M. F. Severi, avvocati dello Stato,

–

grécka vláda, v zastúpení: K. Boskovits a V. Karra, splnomocnení zástupcovia,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: V. Soņeca a K. Pommere, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Tomat a G. Braga da Cruz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 a 6 nariadenia Komisie (EÚ) č. 1407/2013 z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc de minimis (Ú. v. EÚ L 352, 2013, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Istituto nazionale per l’assicurazione contro gli infortuni sul lavoro (Národný inštitút poistenia proti pracovným úrazom, Taliansko) (ďalej len „INAIL“) a spoločnosťou Zennaro Giuseppe Legnami Sas di Zennaro Mauro & C. (ďalej len „spoločnosť Zennaro“), ktorého predmetom je odmietnutie uvedeným inštitútom vyplatiť príspevok priznaný spoločnosti Zennaro z dôvodu, že toto vyplatenie by viedlo k prekročeniu stropu 200000 eur v priebehu obdobia troch fiškálnych rokov, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1407/2013 (ďalej len „strop de minimis“).

3

V odôvodneniach 3, 10, 21 a 22 nariadenia č. 1407/2013 sa uvádza:

4

Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Pomoc de minimis“, stanovuje:

„1.   Opatrenia pomoci sa považujú za opatrenia, ktoré nespĺňajú všetky kritériá stanovené v článku 107 ods. 1 zmluvy, a preto sú oslobodené od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 zmluvy v prípade, že spĺňajú podmienky stanovené v tomto nariadení.

2.   Celková výška pomoci de minimis, ktorú členský štát poskytol jedinému podniku, nepresiahne 200000 EUR v priebehu obdobia troch fiškálnych rokov.

…

4.   Pomoc de minimis sa považuje za poskytnutú v okamihu, keď podnik nadobudne na základe platného vnútroštátneho právneho režimu právny nárok na poskytnutie pomoci, a to bez ohľadu na dátum vyplatenia pomoci de minimis podniku.

5.   Stropy stanovené v odseku 2 sa uplatňujú bez ohľadu na formu pomoci de minimis alebo sledovaný cieľ…. Obdobie troch fiškálnych rokov sa určí podľa fiškálnych rokov, ktoré daný podnik používa v príslušnom členskom štáte.

6.   Na účely stropov stanovených v odseku 2 sa pomoc vyjadruje ako hotovostný grant. Všetky číselné údaje sú uvedené v hrubom vyjadrení, čiže pred odrátaním dane alebo ďalších poplatkov. Ak sa pomoc poskytuje inou formou než formou grantu, výška pomoci sa rovná ekvivalentu hrubého grantu pomoci.

Pomoc splatná v niekoľkých splátkach je diskontovaná na jej hodnotu v čase jej poskytnutia. Ako úroková sadzba na diskontné účely sa použije diskontná sadzba uplatniteľná v čase poskytnutia pomoci.

7.   Ak by sa poskytnutím novej pomoci de minimis presiahol príslušný strop stanovený v odseku 2, na nijakú časť takejto novej pomoci sa nevzťahujú výhody spojené s týmto nariadením.

…“

5

Článok 6 uvedeného nariadenia, nazvaný „Dohľad“, stanovuje:

„1.   Ak má členský štát v úmysle poskytnúť určitému podniku pomoc de minimis podľa tohto nariadenia, písomne informuje uvedený podnik o predpokladanej výške pomoci vyjadrenej ako ekvivalent hrubého grantu a o tom, že ide o pomoc de minimis… Pred poskytnutím pomoci by členský štát mal získať v písomnej alebo elektronickej forme vyhlásenie od príslušného podniku o akejkoľvek inej pomoci de minimis prijatej na základe tohto nariadenia alebo na základe iných predpisov o pomoci de minimis počas predchádzajúcich dvoch fiškálnych rokov a počas prebiehajúceho fiškálneho roka.

2.   V prípadoch, keď členský štát zriadil centrálny register pomoci de minimis s úplnými informáciami o každej pomoci de mimimis, ktorú poskytol akýkoľvek orgán v danom členskom štáte, odsek 1 sa prestane uplatňovať od okamihu, keď register bude zachytávať obdobie troch fiškálnych rokov.

3.   Členský štát poskytne novú pomoc de minimis v súlade s týmto nariadením až po tom, ako si overí, že táto nezvýši celkový objem pomoci de minimis poskytnutej príslušnému podniku nad úroveň príslušného stropu stanoveného v článku 3 ods. 2 a že sú splnené všetky podmienky stanovené v tomto nariadení.

4.   Členské štáty zaznamenávajú a zhromažďujú všetky informácie, ktoré sa týkajú uplatňovania tohto nariadenia. Tieto záznamy obsahujú všetky informácie potrebné na preukázanie splnenia podmienok tohto nariadenia. Záznamy týkajúce sa individuálnej pomoci de minimis sa uchovajú po dobu 10 fiškálnych rokov od dátumu jej poskytnutia. Záznamy týkajúce sa schémy pomoci de minimis sa uchovajú po dobu 10 fiškálnych rokov od dátumu, kedy sa poskytla posledná individuálna pomoc v rámci takejto schémy.

5.   Na písomnú žiadosť predloží príslušný členský štát Komisii… všetky informácie, ktoré Komisia považuje za potrebné na posúdenie, či boli dodržané podmienky tohto nariadenia, najmä celková výška pomoci de minimis…, ktorú akýkoľvek podnik dostal.“

6

Spoločnosť Zennaro vykonáva činnosť v odvetví drevárstva a výrobkov s ním spojených. Dňa 16. júna 2014 podala táto spoločnosť na INAIL žiadosť o príspevok vo forme poskytnutia grantu upraveného v rámcovom verejnom oznámení INAIL z roku 2013, ktorého predmetom boli „stimuly pre podniky na vykonávanie činností v oblasti zdravia a bezpečnosti pri práci“ (ďalej len „verejné oznámenie“).

7

Postup týkajúci sa výzvy na predkladanie projektov upravený v tomto verejnom oznámení stanovoval štyri fázy, a to po prvé telematické odoslanie žiadostí, po druhé zaslanie dokumentácie doplňujúcej žiadosť, po tretie overenie zaslaných údajov zo strany INAIL a vyhovenie žiadosti a napokon po štvrté vypracovanie správy umožňujúcej skutočné vyplatenie grantu. V priebehu uvedenej poslednej fázy mal podnik predložiť vyhlásenie de minimis preukazujúce jeho oprávnenie na získanie grantu v požadovanej výške. V prípade, ak by takéto oprávnenie chýbalo, pomoc, ktorá mu bola priznaná, by musela byť zrušená.

8

Rozhodnutím z 30. októbra 2014 INAIL oznámil spoločnosti Zennaro schválenie projektu vo výške 130000 eur s možnosťou získania preddavku vo výške 65000 eur, o ktorý bolo skutočne požiadané, s výhradou predchádzajúceho zriadenia bankovej záruky.

9

V priebehu konania však vyšlo najavo, že v prospech spoločnosti Zennaro, združenej s ďalšími podnikmi v dočasnom združení, bol 1. augusta 2014 zo strany Regione Veneto (Región Benátsko, Taliansko) schválený ďalší grant v celkovej výške 64483,91 eura, ktorý jej bol vyplatený. Okrem toho táto spoločnosť získala aj ďalší verejný príspevok vo výške 18985,26 eura. Vnútroštátny súd uvádza, že pripočítaním týchto dvoch súm k sume 130000 eur, ktorú schválil INAIL, by sa dospelo k sume 213469,17 eura, čo by znamenalo prekročenie stropu de minimis.

10

Listom z 12. júna 2015 Zennaro položila INAIL otázku, či s cieľom zabrániť takémuto prekročeniu je potrebné buď znížiť výšku grantu vo fáze vypracovania správy, alebo predložiť zmenený projekt, ktorým sa zníži hodnota plánovaného projektu a v dôsledku toho aj grant.

11

Keďže Zennaro neobdŕžala odpoveď na tento list, prostredníctvom e‑mailu z 12. augusta 2015 si zvolila druhé riešenie, pričom predložila INAIL zmenený projekt, ktorým sa znížili celkové náklady na 171386,40 eura, v dôsledku čoho sa grant znížil na 111401,16 eura.

12

Rozhodnutiami z 5. októbra a 18. novembra 2015 INAIL, hoci z technického hľadiska považoval zmenený projektu za prípustný, dospel k záveru, že nemôže spoločnosti Zennaro schváliť tento príspevok, pričom vylúčil možnosť schváliť ho čiastočne okrem prípadu, že by sa táto spoločnosť úplne vzdala skorších príspevkov. V druhom rozhodnutí INAIL v tomto smere uviedol, že „grant môže byť vyplatený len pod podmienkou, že sa táto spoločnosť vzdá skoršieho grantu, ktorý poskytol iný subjekt“.

13

Zennaro sa preto obrátila na Tribunale amministrativo regionale per il Veneto (Regionálny správny súd pre región Benátsko, Taliansko) so žalobou o neplatnosť rozhodnutia z 18. novembra 2015.

14

E‑mailom z 27. apríla 2016 Zennaro zaslala INAIL dokumentáciu potvrdzujúcu, že sa vzdala grantu, ktorý mu vyplatil Región Benátsko vo výške 15000 eura a ktorý bol následne prerozdelený ostatným členom dočasného združenia, čím teda preukázala, že prijatá štátna pomoc neprekročila maximálny strop de minimis.

15

Rozhodnutím zo 6. júna 2016 INAIL potvrdil, že vzhľadom na výšku žiadaného grantu nemôže vykonať jeho vyplatenie, keďže súčet troch verejných príspevkov by tak presiahol strop de minimis a keďže čiastočné vyplatenie grantu by bolo v rozpore s článkom 3 ods. 7 nariadenia č. 1407/2013. INAIL zohľadnil skutočnosti preukazujúce vzdanie sa skoršieho regionálneho grantu a jeho prerozdelenie ostatným členom dočasného združenia, pričom spochybnil jej relevantnosť, keď uviedol, že „sa nezdá, že by sa tento podnik vzdal a vrátil skôr získaný grant subjektu, ktorý ho vyplatil, a [že] jeho prerozdelenie medzi členov dočasného združenia je irelevantné“. Z týchto dôvodov INAIL požiadal o vrátenie už vyplateného preddavku vo výške 65000 eur pod hrozbou výkonu bankovej záruky.

16

Dňa 26. júna 2016 Zennaro v rámci dodatočných žalobných dôvodov navrhla takisto zrušiť rozhodnutie INAIL zo 6. júna 2016.

17

Rozsudkom zo 7. septembra 2016 Tribunale amministrativo regionale per il Veneto (Regionálny správny súd pre región Benátsko) vyhovel žalobe spoločnosti Zennaro, pričom sa opieral o názor generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre hospodársku súťaž (DG COMP) vyjadrený v jeho odpovedi na otázku, ktorú mu položila Zennaro v súvislosti s výkladom článku 3 ods. 7 nariadenia č. 1407/2013. DG COMP vo svojej odpovedi uviedlo, že verejný subjekt poverený vyplácaním grantu ho môže pomerne znížiť, aby bol dodržaný strop de minimis, a že prináleží vnútroštátnym orgánom, aby si zvolili výhodnejšiu možnosť, pričom obidve riešenia – a to pomerné zníženie, ako aj úplné zamietnutie grantu – sú teoreticky v súlade s týmto nariadením.

18

Podľa uvedeného súdu „výklad článku 3 ods. 7 nariadenia č. 1407/2013 zo strany [INAIL], ktorý sa týka neprípustnosti zníženia platieb vo výške časti grantu presahujúcej strop stanovený uvedeným nariadením na 200000 eur, hoci je teoreticky zlučiteľný s právnou úpravou Únie v oblasti pomoci de minimis, musel by byť na to, aby mohol byť v predmetnom prípade riadne uplatnený, výslovne upravený vo [verejnom oznámení]“, najmä s cieľom ochrany legitímnej dôvery účastníkov. Tento súd sa tiež domnieval, že obmedzenia, ktoré uvádza INAIL, sú naopak nepredvídateľné vzhľadom na kritériá stanovené vo verejnom oznámení a môžu „byť odmietnuté vzhľadom na výklad právnej úpravy Únie, ktorý je z formálneho hľadiska menej reštriktívny a viac koherentný s cieľom [verejného oznámenia] ‚stimulovať podniky, aby realizovali projekty smerujúce k zlepšeniu úrovne zdravia a bezpečnosti pri práci‘“.

19

INAIL podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).

20

INAIL tvrdí, opierajúc sa najmä o znenie ustanovení článku 3 ods. 2, 4 a 7 nariadenia č. 1407/2013, že pomoc de minimis sa považuje za poskytnutú v okamihu, keď podnik nadobudne právny nárok na poskytnutie pomoci, a to bez ohľadu na jej skutočné vyplatenie. Tieto ustanovenia obsahujú kogentné požiadavky priamo uplatniteľné vo vnútroštátnom právnom poriadku. V dôsledku toho by sa dodržanie stropu de minimis malo overovať v okamihu poskytnutia grantu, teda v predmetnej veci vo fáze schválenia žiadosti. Prípadné opravy zo strany žiadateľa by teda mali byť vykonané v tejto fáze.

21

Zennaro spochybňuje výklad, ktorý presadzuje INAIL. V prvom rade sa domnieva, že ustanovenia o verejnom oznámení sú jediné uplatniteľné ustanovenia, keďže z článku 3 ods. 4 nariadenia č. 1407/2013 vyplýva, že je vecou „platného vnútroštátneho právneho režimu“ určiť okamih, „keď podnik nadobudne… právny nárok na poskytnutie pomoci“. V druhom rade uvádza, že článok 6 ods. 5 tohto nariadenia, ktorý sa týka povinnosti členského štátu oznámiť Komisii všetky informácie, ktoré Komisia považuje za potrebné, sa vzťahuje na každú pomoc, ktorú podnik skutočne získal, a nielen na pomoc poskytnutú na základe prvého aktu o poskytnutí pomoci. Napokon v treťom rade sa uvedená spoločnosť domnieva, že právna úprava v oblasti pomoci de minimis nebola prijatá s cieľom sankcionovať podniky, ale s cieľom znížiť administratívnu záťaž v prípade pomoci obmedzenej výšky, a že reštriktívny výklad navrhovaný INAIL by viedol k sankčnému uplatňovaniu, ktoré by bolo v rozpore so zmyslom tejto právnej úpravy.

22

Vnútroštátny súd zastáva názor, že s obidvoma výkladmi navrhovanými účastníkmi konania vo veci samej sa možno stotožniť. Na jednej strane výklad, ktorý uvádza INAIL, by bol priaznivejší pre plynulý priebeh konania, keďže podmienky prístupu ku grantu by sa skúmali len v okamihu schválenia žiadosti. Na druhej strane výklad uvádzaný spoločnosťou Zennaro by umožňoval široké otvorenie podmienok prístupu ku grantu, a to aj pre konkurentov, ktorí vzhľadom na to, že ešte nemajú istotu o tom, že bude schválený, nevedia upraviť svoju žiadosť tak, aby neprekročili strop. Spracovanie prípadných zmien žiadosti o príspevok by podľa vnútroštátneho súdu bolo v skutočnosti ťažšie uskutočniť, ak by sa uskutočnilo vo fáze vypracovania správy, pretože by tým bolo dotknuté dovtedy stanovené poradie.

23

Pokiaľ ide o relevantné ustanovenia nariadenia č. 1407/2013, vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že článok 3 ods. 4 tohto nariadenia, podľa ktorého sa pomoc považuje za „poskytnutú v okamihu, keď podnik nadobudne… právny nárok na poskytnutie pomoci, a to bez ohľadu na dátum vyplatenia pomoci“, sa na jednej strane nezdá byť nezlučiteľný s procedurálnou schémou, v rámci ktorej po prvej fáze schválenia nasleduje obšírnejšie vypracovanie správy, na konci ktorého možno nárok na grant napokon považovať za „nadobudnutý“. Na druhej strane to isté ustanovenie spresňuje, že k „poskytnutiu“ pomoci dochádza „na základe platného vnútroštátneho právneho režimu“, na základe čoho sa možno domnievať, že tento režim môže zodpovedať rozdielnym procedurálnym schémam, ktoré nie sú vopred určené. Ďalej vnútroštátny súd uvádza, že podľa článku 6 ods. 3 uvedeného nariadenia k vyplateniu pomoci dôjde po overení dodržania stropu, čo môže tiež viesť k záveru, že nárok na poskytnutie grantu je definitívne „nadobudnutý“ až po takomto overení. Napokon zo znenia článku 6 ods. 1 poslednej vety toho istého nariadenia, najmä z odkazu na „inú pomoc de minimis prijatú…“, vyplýva, že vyhlásenie musí obsahovať každú získanú pomoc. Je dôležité určiť, či rozhodnutie o vzdaní sa skoršieho grantu musí byť nevyhnutne prijaté predtým, ako bol tento príspevok fyzicky vyplatený.

24

Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 3 a 6 nariadenia č. 1407/2013 majú vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorému členský štát sídla zamýšľa priznať pomoc de minimis, ktorá by z dôvodu existencie skoršej pomoci zvýšila celkovú sumu pomoci poskytnutej tomuto podniku tak, že by presahovala strop de minimis, sa môže až do poskytnutia tejto pomoci rozhodnúť pre zníženie žiadaného príspevku alebo pre úplné alebo čiastočné vzdanie sa už skôr získanej pomoci s cieľom neprekročiť uvedený strop.

26

Na jednej strane je potrebné zdôrazniť, že články 3 a 6 nariadenia č. 1407/2013 treba postaviť do celkového kontextu tohto nariadenia, ktorého cieľom je umožniť odchýliť sa pri štátnej pomoci s obmedzenou výškou od pravidla, podľa ktorého musí byť každá pomoc pred jej poskytnutím oznámená Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2018, ZTP, C‑518/16, EU:C:2018:126, body 50 a 51).

27

Z toho vyplýva, že tak článok 3 tohto nariadenia, ktorý definuje pomoc de minimis odchyľujúcu sa od zásady zákazu pomoci stanovenej Zmluvou, ako aj článok 6 uvedeného nariadenia, ktorý sa týka dohľadu členských štátov nad poskytovaním takejto pomoci, sa majú vykladať doslovne.

28

Na druhej strane výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého je zasadené, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2019, BGL BNP Paribas, C‑548/18, EU:C:2019:848, bod 25 a citovanú judikatúru).

29

Po prvé, pokiaľ ide o znenie predmetných ustanovení nariadenia č. 1407/2013, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že na jednej strane článok 3 ods. 7 tohto nariadenia uvádza, že „ak by sa poskytnutím novej pomoci de minimis presiahol príslušný strop [minimis], na nijakú časť takejto novej pomoci sa nevzťahujú výhody spojené s [nariadením č. 1407/2013]“. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že okamihom, ku ktorému treba posúdiť, či kumulácia s inou pomocou de minimis prekračuje strop de minimis, je okamih „poskytnutia“ pomoci.

30

Na druhej strane zo znenia článku 3 ods. 4 nariadenia č. 1407/2013 tiež vyplýva, že pomoc de minimis sa považuje za „poskytnutú v okamihu, keď podnik nadobudne na základe platného vnútroštátneho právneho režimu právny nárok na poskytnutie pomoci, a to bez ohľadu na dátum vyplatenia pomoci de minimis podniku“.

31

V tejto súvislosti v súlade s ustálenou judikatúrou vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby na základe uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy určil okamih, kedy sa uvedená pomoc musí považovať za poskytnutú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, body 40 a 41, ako aj zo 6. júla 2017, Nerea, C‑245/16, EU:C:2017:521, body 32 a 33).

32

V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky podmienky stanovené vnútroštátnym právom na získanie pomoci, o ktorú ide (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, bod 41).

33

V dôsledku toho v prejednávanej veci prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby určil okamih poskytnutia pomoci, o ktorú ide vo veci samej, na základe ustanovení o verejnom oznámení a prípadne na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa naň uplatňuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, bod 40, ako aj zo 6. júla 2017, Nerea, C‑245/16, EU:C:2017:521, bod 32).

34

V tejto súvislosti treba spresniť, že hoci určenie okamihu poskytnutia pomoci sa môže líšiť v závislosti od povahy predmetnej pomoci, keďže pomoc nie je priznávaná na základe viacročného režimu, nemožno ju v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považovať za poskytnutú ku dňu jej vyplatenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C‑81/10 P, EU:C:2011:811, bod 82).

35

V druhom rade, pokiaľ ide o ustanovenia článku 6 nariadenia č. 1407/2013 týkajúce sa dohľadu, ktorý vykonávajú členské štáty nad dodržiavaním pravidiel v oblasti kumulácie, treba na jednej strane uviesť, že článok 6 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že v prípadoch, keď členský štát zriadil centrálny register pomoci de minimis s úplnými informáciami o každej pomoci de mimimis, ktorú poskytol akýkoľvek orgán v danom členskom štáte, článok 6 ods. 1 uvedeného nariadenia sa prestane uplatňovať, sa v prejednávanej veci neuplatní. Centrálny register pomoci de minimis totiž Talianska republika zaviedla až od 12. augusta 2017, a teda v čase po podaní predmetnej žiadosti o pomoc.

36

Na druhej strane, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1407/2013, tieto ustanovenia stanovujú, že „pred poskytnutím pomoci by členský štát mal získať v písomnej alebo elektronickej forme vyhlásenie… o akejkoľvek inej pomoci de minimis prijatej… počas predchádzajúcich dvoch fiškálnych rokov a počas prebiehajúceho fiškálneho roka“ a že – vo všetkých jazykových verziách s výnimkou talianskej – „členský štát poskytne novú pomoc de minimis… až po tom, ako si overí, že táto nezvýši celkový objem pomoci de minimis poskytnutej príslušnému podniku nad úroveň príslušného stropu [de minimis]“. Z týchto ustanovení tak jasne vyplýva, že dohľad vykonávaný členskými štátmi nad dodržiavaním pravidiel v oblasti kumulácie sa musí uskutočniť „pred poskytnutím pomoci“.

37

Tento výklad nie je vyvrátený ani skutočnosťou, že v jedinej talianskej jazykovej verzii odseku 3 tohto článku sa uvádza, že členský štát „nevyplatí“ („eroga“) novú pomoc, zatiaľ čo všetky ostatné verzie používajú sloveso, ktoré v talianskom jazyku zodpovedá slovesu „poskytnúť“ („concedere“). Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu právnej normy Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať najmä podľa všeobecnej systematiky právnej úpravy, ktorej je súčasťou [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 88 a citovaná judikatúra]. Odôvodnenia 21 a 22 uvedeného nariadenia – ktoré v podstate odkazujú na odseky 1 a 3 tohto článku 6 – však v talianskom znení používajú výrazy „aiuti concessi“ („poskytnutá pomoc“) a „prima di concedere“ („pred poskytnutím“). V dôsledku toho nesúlad medzi jazykovými verziami článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1407/2013 je iba dôsledkom chybného prekladu talianskej verzie tohto ustanovenia.

38

Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého boli zasadené články 3 a 6 nariadenia č. 1407/2013, je potrebné konštatovať, že toto nariadenie neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by žiadajúce podniky prípadne mohli zmeniť svoju žiadosť o pomoc tým, že by znížili jej výšku alebo sa vzdali skoršej pomoci s cieľom dodržať strop de minimis.

39

Preto vzhľadom na to, že podľa článku 3 ods. 4 tohto nariadenia sa poskytnutie pomoci riadi uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou, členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o stanovenie postupu poskytnutia takejto pomoci.

40

V tejto súvislosti treba konštatovať, že odôvodnenie 21 uvedeného nariadenia stanovuje, že v súlade so zásadou spolupráce stanovenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ by mali členské štáty uľahčiť dodržiavanie pravidiel štátnej pomoci „prostredníctvom vytvorenia potrebných nástrojov, ktoré by zabezpečili, aby celková suma pomoci de minimis poskytnutá jedinému podniku v rámci pravidla de minimis nepresiahla celkový povolený strop“.

41

Po tretie, pokiaľ ide o ciele nariadenia č. 1407/2013, treba povedať, že cieľom právnej úpravy de minimis je znížiť administratívnu záťaž podnikov, Komisie a členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, EU:C:2002:143, bod 94), vychádzajúc zo zásady spomenutej v odôvodnení 3 tohto nariadenia, že pomoc vo výške, ktorá nepresahuje strop de minimis, nijako neovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a nenarúša hospodársku súťaž.

42

Vzhľadom na tieto ciele oprávnenie členských štátov priznať žiadajúcim podnikom právo zmeniť svoju žiadosť o pomoc až do poskytnutia tejto pomoci znížením sumy požadovaného príspevku alebo vzdaním sa už skôr poskytnutej pomoci neporušuje postup preskúmania ich žiadosti, keďže k overeniu podmienok na získanie pomoci týkajúcej sa dodržania stropu de minimis dochádza výlučne v okamihu poskytnutia pomoci. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdia Zennaro a talianska a grécka vláda, nemožnosť týchto podnikov zmeniť svoju žiadosť o pomoc po poskytnutí novej pomoci nemôže sama osebe predstavovať „penalizáciu“ príslušných podnikov.

43

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že články 3 a 6 nariadenia č. 1407/2013 sa majú vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorému členský štát sídla zamýšľa priznať pomoc de minimis, ktorá by z dôvodu existencie skoršej pomoci zvýšila celkovú sumu pomoci poskytnutej tomuto podniku tak, že by presahovala strop de minimis, sa môže až do poskytnutia tejto pomoci rozhodnúť pre zníženie žiadaného príspevku alebo pre úplné alebo čiastočné vzdanie sa už skôr získanej pomoci s cieľom neprekročiť uvedený strop.

44

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 3 a 6 nariadenia č. 1407/2013 majú vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorý žiada o pomoc, môže zmeniť svoju žiadosť o pomoc tým, že zníži žiadaný príspevok alebo sa vzdá už skôr poskytnutej pomoci s cieľom neprekročiť strop de minimis, a to napriek tomu, že právna úprava členského štátu, v ktorom má podnik svoje sídlo, takúto možnosť neupravuje.

45

Táto otázka si vyžaduje odpoveď, ktorá je neoddeliteľne spojená s odpoveďou na prvú otázku. Na jednej strane, ako bolo konštatované v bode 38 vyššie, nariadenie č. 1407/2013 neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by žiadajúce podniky prípadne mohli zmeniť svoju žiadosť o pomoc tým, že by znížili jej výšku alebo sa vzdali skoršej pomoci s cieľom dodržať strop de minimis, a preto neukladá členským štátom žiadnu povinnosť v tomto smere. Na druhej strane z bodov 42 a 43 tohto rozsudku vyplýva, že členské štáty môžu priznať žiadajúcim podnikom právo zmeniť svoju žiadosť o pomoc, aby sa zabránilo tomu, že poskytnutie novej pomoci de minimis povedie k zvýšeniu celkovej sumy priznanej pomoci presahujúcej strop de minimis, pokiaľ sa takéto zmeny uskutočnia pred poskytnutím pomoci de minimis.

46

V dôsledku toho je potrebné na druhú otázku odpovedať tak, že články 3 a 6 nariadenia č. 1407/2013 sa majú vykladať v tom zmysle, že členské štáty nie sú povinné umožniť žiadajúcim podnikom zmeniť ich žiadosť o pomoc pred jej poskytnutím s cieľom neprekročiť strop de minimis. Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť právne dôsledky neexistencie oprávnenia podnikov vykonať takéto zmeny, pričom je potrebné spresniť, že tieto zmeny môžu byť vykonané iba pred dátumom poskytnutia pomoci de minimis.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: