1

Spoločnosť Groupe Canal + SA svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 12. decembra 2018, Groupe Canal +/Komisia (T‑873/16, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2018:904), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskej komisie z 26. júla 2016 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.40023 – Cezhraničný prístup k platenej televízii), na základe ktorého záväzky, ktoré ponúkli spoločnosti Paramount Pictures International Ltd a Viacom Inc. v súvislosti s licenčnými zmluvami o audiovizuálnych obsahoch, ktoré uzatvorili so spoločnosťami Sky UK Ltd a Sky plc (ďalej len „sporné rozhodnutie“), sa stali právne záväznými.

2

Odôvodnenie 13 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) uvádza:

„Ak v priebehu konaní, z ktorých by vyplynulo rozhodnutie o zákaze dohody alebo postupu, prijmú podniky voči [ponúknu podniky – neoficiálny preklad] Komisii záväzky, ktoré by uspokojili jej záujmy [ktoré by mohli reagovať na jej obavy – neoficiálny preklad], Komisia by mohla [Komisia by mala mať možnosť – neoficiálny preklad] prijať rozhodnutie, ktorými sa tieto záväzky stanú pre príslušné podniky záväznými. V takomto rozhodnutí by malo byť stanovené, bez toho aby bolo odpovedané na otázku, či také porušenie existovalo, alebo ešte stále existuje, že už naďalej nie sú dôvody na zásah Komisie. Takéto rozhodnutia nemajú vplyv na právomoci orgánov hospodárskej súťaže a súdov členských štátov týkajúce sa zisťovania porušovania a rozhodovania v jednotlivých prípadoch. Rozhodnutia týkajúce sa záväzkov nie sú vhodné v prípade, keď Komisia zamýšľa uložiť sankcie.“

3

Článok 9 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie vyžadujúce ukončiť porušovanie a príslušný podnik sa zaviaže, že splní požiadavky vyjadrené Komisiou v jej predbežnom posúdení, môže Komisia rozhodnutím urobiť takýto záväzok záväzným pre podniky. Také rozhodnutie sa môže prijať na vymedzené obdobie a môže byť v ňom uvedené [musí byť v ňom uvedené – neoficiálny preklad], že nie sú naďalej dôvody na zásah Komisie.

2.   Komisia môže na žiadosť alebo na vlastný podnet obnoviť konanie:

4

Článok 16 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo článku [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala [s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýšľa prijať v konaní, ktoré začala – neoficiálny preklad]. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný postup [prerušiť príslušné konanie – neoficiálny preklad]. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku [267 ZFEÚ].“

5

Skutkové okolnosti boli Všeobecným súdom zhrnuté v bodoch 1 až 12 napadnutého rozsudku takto:

6

Návrhom zaslaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. decembra 2016 podala Groupe Canal + na základe článku 263 ZFEÚ žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

7

Uznesením predsedu piatej komory Všeobecného súdu z 13. júla 2017, Groupe Canal +/Komisia (T‑873/16, neuverejnené, EU:T:2017:556), bolo na jednej strane povolené vstúpiť do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov Komisie Bureau européen des unions de consommateurs (Európska organizácia spotrebiteľov, ďalej len „BEUC“) a na druhej strane sa povolil vstup Union des producteurs de cinéma (UPC), European Film Agency Directors – EFADs a C More Entertainment AB do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov spoločnosti Groupe Canal +. Okrem toho rozhodnutím predsedu piatej komory Všeobecného súdu z toho istého dňa sa vyhovelo návrhu na vstup Francúzskej republiky do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov spoločnosti Groupe Canal +.

8

Groupe Canal + na podporu svojej žaloby uvádzala štyri žalobné dôvody, pričom prvý dôvod bol založený na zjavne nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o zlučiteľnosť príslušných doložiek s článkom 101 ZFEÚ a účinky uložených záväzkov, druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 9 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o vyjadrenie obáv, na základe ktorých boli prijaté záväzky, tretí žalobný dôvod bol založený na porušení zásady proporcionality a štvrtý žalobný dôvod sa zakladal na zneužití právomoci.

9

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu spoločnosti Groupe Canal + zamietol.

10

Groupe Canal + vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

11

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil spoločnosti Groupe Canal + povinnosť nahradiť trovy konania.

12

Francúzska republika navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vyvodil z neho všetky dôsledky, pokiaľ ide o sporné rozhodnutie.

13

UPC navrhuje, aby Súdny dvor:

14

EFADs navrhuje, aby Súdny dvor:

15

BEUC navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v celom rozsahu a uložil spoločnosti Groupe Canal + povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

16

Na podporu svojho odvolania Groupe Canal + uvádza štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého údajne Všeobecný súd vychádzal, keď sa domnieval, že Komisia sa v spornom rozhodnutí nedopustila zneužitia právomoci. Druhý odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti. Tretí odvolací dôvod je založený na nedostatku odôvodnenia a neúplnom preskúmaní skutkových okolností. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého Všeobecný súd údajne vychádzal pri výklade článku 9 nariadenia č. 1/2003 a bodu 128 oznámenia Komisie o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 2011, 308, s. 6, ďalej len „osvedčené postupy“), ako aj na porušení zásady proporcionality a rešpektovania práv tretích osôb.

17

BEUC tvrdí, že prvý, tretí a štvrtý odvolací dôvod sú zjavne neprípustné, keďže Groupe Canal + len opakuje tvrdenia, ktoré predložila na prvom stupni.

18

Z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku alebo uznesenia, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora odvolanie, ktoré sa obmedzuje na zopakovanie žalobných dôvodov a tvrdení už uvedených pred Všeobecným súdom, nezodpovedá tejto požiadavke. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti predstavuje len návrh na preskúmanie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 35, ako aj uznesenie z 3. septembra 2019, ND a OE/Komisia, C‑317/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:688, bod 27, ako aj citovanú judikatúru).

19

Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, stratilo by odvolacie konanie čiastočne svoj zmysel (rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia,C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 25 a citovaná judikatúra).

20

Hoci je v prejednávanej veci pravda, že viaceré tvrdenia posudzované samostatne, ktoré Groupe Canal + uviedla v rámci svojho odvolania, sú podobné tvrdeniam uvedeným pred Všeobecným súdom, nič to nemení na tom, že v odvolacích dôvodoch Groupe Canal + namieta nesprávne právne posúdenie, z ktorého vychádzal Všeobecný súd vo svojich posúdeniach, a presne identifikuje sporné body napadnutého rozsudku.

21

Za týchto podmienok nemožno prvý, tretí a štvrtý odvolací dôvod, posudzované ako celok, považovať za neprípustné. Bude však treba preskúmať prípustnosť konkrétnych výhrad predložených na podporu odvolacích dôvodov pri posúdení každého z nich.

22

Groupe Canal +, ktorú podporujú EFADs a UPC, v podstate uvádza, že Všeobecný súd tým, že zamietol jej tvrdenia, podľa ktorých prijatie sporného rozhodnutia predstavuje zneužitie právomoci, keďže umožnilo Komisii dosiahnuť, pod zámienkou snahy ukončiť protisúťažné praktiky, to, čo jej Európsky parlament odmietol priznať, a to konkrétne skončenie výhradných práv vo filmovom odvetví pre celý EHP, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia a porušil povinnosť odôvodnenia.

23

Po prvé Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 129 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia sa nedopustila nijakého zneužitia právomoci, keďže záväzky spoločnosti Paramount boli v súlade s obavami z narušenia hospodárskej súťaže, ktoré táto inštitúcia vyjadrila vo svojom predbežnom posúdení. Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, keďže toto posúdenie sa týkalo len územia Spojeného kráľovstva a Írska, a Komisia ani nepreskúmala konkurenčné podmienky týkajúce sa Francúzska, hoci záväzky spoločnosti Paramount sa uplatňovali na celý EHP.

24

Po druhé Všeobecný súd v bode 130 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že Komisia mohla platne prijať sporné rozhodnutie, keďže legislatívny proces týkajúci sa otázky geografického blokovania ešte neviedol k prijatiu legislatívneho textu. Všeobecný súd totiž vo svojej analýze buď nezohľadnil, alebo sa vo svojom odôvodnení nevyjadril k tomu, že Komisia nemohla nezohľadniť tú okolnosť, že Parlament prijal 19. januára 2016, t. j. približne šesť mesiacov pred prijatím uvedeného rozhodnutia, uznesenie s názvom „Smerom k aktu o jednotnom digitálnom trhu“ (ďalej len „uznesenie“), v ktorom táto inštitúcia zdôraznila potrebu, aby sa politika Komisie týkajúca sa napádania dojednaní o geografickom blokovaní nerozširovala na filmové odvetvie. Všeobecný súd tak neprihliadol na skutočnosť, že Komisia sa rozhodla na základe úplnej znalosti veci presadiť vo filmovom odvetví, napriek nesúhlasu Parlamentu, svoj zámer ukončiť geoblokáciu v oblasti audiovizuálnych služieb tým, že prijala rozhodnutie, ktoré by jej umožnilo dosiahnuť širší cieľ ako ukončenie protisúťažných praktík a ktoré by malo účinok erga omnes.

25

Aj za predpokladu, že by Komisia mohla nezohľadniť uznesenie, Všeobecný súd mal zvážiť, keďže vedel, že Parlament mal v úmysle prijať legislatívny text priznávajúci v audiovizuálnom odvetví možnosť zachovať ustanovenia o geoblokácii, ktorým sa stalo napokon nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/302 z 28. februára 2018 o riešení neodôvodneného geografického blokovania a iných foriem diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, miesta bydliska alebo sídla zákazníkov na vnútornom trhu, ktorým sa menia nariadenia (ES) č. 2006/2004 a (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES (Ú. v. EÚ L 60 I, 2018, s. 1), že Komisia bola povinná minimálne uviesť v spornom rozhodnutí ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné preskúmať v prípade vývoja právneho rámca záväzky spoločnosti Paramount. Tak z odôvodnenia 8 tohto nariadenia, ako aj z článku 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1128 zo 14. júna 2017 o cezhraničnej prenosnosti online obsahových služieb na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 168, 2017, s. 1), z odôvodnenia 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/789 zo 17. apríla 2019, ktorou sa stanovujú pravidlá výkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom uplatniteľné na niektoré online vysielania vysielateľov a retransmisie televíznych a rozhlasových programov a ktorou sa mení smernica Rady 93/83/EHS (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 82), a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 92), totiž vyplýva, že normotvorca Únie pripustil, z časového hľadiska až po prijatí sporného rozhodnutia, že audiovizuálny obsah môže podliehať najmä systémom geografických reštrikcií.

26

Komisia a BEUC spochybňujú dôvodnosť argumentácie spoločnosti Groupe Canal +. Komisia okrem toho tvrdí, že tvrdenia spoločnosti Groupe Canal +, podľa ktorých Komisia nemohla nezohľadniť uznesenie a mala do sporného rozhodnutia zahrnúť ustanovenie o možnosti jeho revízie v prípade vývoja právneho rámca, sú neprípustné z dôvodu, že boli po prvýkrát predložené pred Súdnym dvorom.

27

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, je potrebné dospieť k záveru, že tvrdenia spoločnosti Groupe Canal + založené na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého údajne Všeobecný súd vychádzal jednak tým, že vo svojej analýze nezohľadnil alebo že sa vo svojom odôvodnení nevyjadril ku skutočnosti, že Komisia nemohla neprihliadnuť na uznesenie, a jednak tým, že nerozhodol, že Komisia mala vzhľadom na legislatívny proces týkajúci sa otázky geografického blokovania uviesť v spornom rozhodnutí doložku umožňujúcu preskúmanie záväzkov spoločnosti Paramount v prípade vývoja právneho rámca, sú prípustné.

28

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak by sa totiž účastníkovi konania umožnilo v konaní pred Súdnym dvorom po prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom, umožnilo by sa mu tým predložiť Súdnemu dvoru spor v širšom rozsahu, ako bol ten, v ktorom rozhodoval Všeobecný súd. V rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné dôvody, ktoré boli pred ním prejednané. Tvrdenie, ktoré nebolo uvádzané na prvom stupni, však nepredstavuje nový neprípustný dôvod v štádiu odvolania, ak je považované iba za rozšírenie argumentácie, ktorá už bola v žalobe na Všeobecnom súde uvedená v rámci predloženého žalobného dôvodu (rozsudok z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia, C‑14/18 P, EU:C:2019:159, bod 38 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci sú tvrdenia uvedené v bode 27 tohto rozsudku úzko spojené so štvrtým žalobným dôvodom uvedeným v žalobe, ktorý sa zakladal na zneužití právomoci, a keďže ich cieľom je preukázať, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že Komisia prijatím sporného rozhodnutia neobišla legislatívny proces týkajúci sa otázky geografického blokovania, tieto tvrdenia predstavujú rozšírenie tohto dôvodu, a nie nový dôvod, ktorý by bol prvýkrát uvedený v rámci odvolania. Okrem toho z bodu 252 žaloby v prvostupňovom konaní vyplýva, že Groupe Canal + sa pred Všeobecným súdom na uznesenie odvolávala.

30

Tieto tvrdenia však nemožno prijať.

31

Treba totiž pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukáže, že bol prijatý výlučne alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci (rozsudok z 31. januára 2019, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada, C‑225/17 P, EU:C:2019:82, bod 115, ako aj citovaná judikatúra).

32

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 130 napadnutého rozsudku správne uviedol, že pokiaľ legislatívny proces týkajúci sa otázky geografického blokovania nevyústil do prijatia legislatívneho textu, tento proces nemá vplyv na právomoci Komisie, ktoré má podľa článku 101 ZFEÚ a nariadenia č. 1/2003.

33

Okrem toho Groupe Canal + pred Všeobecným súdom ani netvrdila, ani nepreukázala, že Komisia nebola oprávnená začať vyšetrovanie uvedené v bode 1 napadnutého rozsudku, ako je citované v bode 5 tohto rozsudku, a prijať v rámci tohto vyšetrovania prípadne rozhodnutie na základe článku 7 alebo článku 9 nariadenia č. 1/2003, alebo že akýkoľvek akt bránil alebo zakazoval prijatiu rozhodnutia na základe uvedeného článku 9 o prijatí záväzkov ponúknutých podnikom s cieľom odstrániť obavy Komisie týkajúce sa zlučiteľnosti s článkom 101 ZFEÚ zmluvných doložiek, ktoré obmedzujú možnosť, aby významní prevádzkovatelia televízneho vysielania plateného obsahu v Únii vykonávali cezhraničný pasívny predaj televíznych distribučných služieb.

34

Pokiaľ ide o akty sekundárneho práva, na ktoré sa odvolávajú Groupe Canal +, EFADs a UPC, tieto akty nemôžu spochybniť analýzu Všeobecného súdu, keďže boli prijaté z časového hľadiska až po prijatí sporného rozhodnutia.

35

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 130 napadnutého rozsudku v podstate dospel k záveru, že keď Komisia začala vyšetrovanie, ako bolo uvedené v bode 1 napadnutého rozsudku a v bode 5 tohto rozsudku, a prijala sporné rozhodnutie, konala v rámci svojich právomocí a že Groupe Canal + nepreukázala, že sa táto inštitúcia dopustila zneužitia právomoci.

36

Pokiaľ ide o výhradu spoločnosti Groupe Canal + založenú na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého údajne Všeobecný súd vychádzal, keď v bode 129 napadnutého rozsudku zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého sa Komisia dopustila zneužitia právomoci tým, že záväzky ponúknuté spoločnosťou Paramount nereagovali na obavy z narušenia hospodárskej súťaže vyjadrené Komisiou v jej predbežnom posúdení, treba uviesť, že aj keby sa preukázalo, že tieto záväzky nereagovali na uvedené obavy, takáto okolnosť nemôže sama osebe preukázať zneužitie právomoci.

37

V dôsledku toho treba zamietnuť túto výhradu, ako aj prvý odvolací dôvod v celom rozsahu.

38

Tretí odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí, z ktorých prvá je založená na porušení povinnosti odôvodnenia tým, že Všeobecný súd údajne neodpovedal na žalobný dôvod predložený spoločnosťou Groupe Canal +, podľa ktorého Komisia nezohľadnila hospodársky a právny kontext, do ktorého patria príslušné doložky, a druhá na neúplnom preskúmaní skutkových okolností, tým, že sa Všeobecný súd domnieval, že prípadný pokles príjmov spoločnosti Groupe Canal + od zákazníkov vo Francúzsku sa mohol kompenzovať otvorením možnosti pre Groupe Canal + obracať sa na zákazníkov v celom EHP.

39

Groupe Canal +, ktorú podporujú EFADs, UPC a Francúzska republika, tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 39 napadnutého rozsudku rozhodol, že preskúmanie zákonnosti sporného rozhodnutia sa môže zamerať jedine na otázku, či okolnosti uvedené v tomto rozhodnutí dokazujú obavy z narušenia hospodárskej súťaže, ďalej v prípade kladnej odpovede, či záväzky spoločnosti Paramount, ktoré sa stali záväznými, zodpovedajú uvedeným obavám, a napokon či Paramount neponúkla menej obmedzujúce záväzky, ktoré by na obavy reagovali rovnako vhodným spôsobom. Všeobecný súd tiež údajne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 62 až 66 napadnutého rozsudku konštatoval, že otázka, či konanie, ktoré vyvolalo predmetné obavy, spĺňa kumulatívne podmienky na uplatnenie článku 101 ods. 3 ZFEÚ, nemá nič spoločné so samotnou povahou rozhodnutia, akým je sporné rozhodnutie, a že v dôsledku toho mu neprináležalo vyjadriť sa k tvrdeniam spoločnosti Groupe Canal +, ktoré sú založené na tom, že príslušné doložky podporujú filmovú produkciu a kultúrnu rozmanitosť.

40

Všeobecný súd neodpovedal na žalobný dôvod založený na tom, že Komisia nezohľadnila hospodársky a právny kontext vo Francúzsku, do ktorého patria príslušné doložky, a porušila tak svoju povinnosť odôvodnenia. Neumožnil Groupe Canal + oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd nevyhovel jej tvrdeniam. Všeobecný súd totiž pri svojom posúdení opomenul vziať do úvahy, že existuje povinnosť zohľadniť hospodársky a právny kontext, do ktorého tieto doložky patrili. Porušil tak judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej na jednej strane na účely posúdenia, či určitá dohoda medzi podnikmi má dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby ju bolo možné považovať za obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ v zmysle článku 101 ZFEÚ, je potrebné sústrediť sa najmä na hospodársky a právny kontext, do ktorého patrí, s prihliadnutím na povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry relevantného trhu alebo relevantných trhov, a na druhej strane prináleží Všeobecnému súdu, aby preskúmal, či predložené dôkazy predstavujú relevantné údaje, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní zložitej situácie, a či svojou povahou môžu odôvodniť konštatovania, ku ktorým sa týmto posúdením dospelo.

41

Všeobecný súd údajne nevykonal dôkladné preskúmanie hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria príslušné doložky, ale uspokojil sa s tým, že v bodoch 40 až 42 napadnutého rozsudku „kategoricky“ pripomenul, že vzhľadom na ich obsah, ciele, ako aj hospodársky a právny kontext je cieľom uvedených doložiek, ktoré vedú k absolútnej územnej výlučnosti, vylúčiť akúkoľvek cezhraničnú hospodársku súťaž, čo bolo podľa Všeobecného súdu dostatočné na odôvodnenie obáv Komisie.

42

Podľa Francúzskej republiky Všeobecný súd jasne nedefinoval, v čom spočívajú obavy z narušenia hospodárskej súťaže, ktoré mohli predstavovať dôvod na prijatie rozhodnutia v zmysle článku 9 nariadenia č. 1/2003, a ani nepreskúmal, či príslušné doložky mali dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby ich bolo možné na prvý pohľad považovať za obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa. Okrem toho cieľ podporovať kultúrnu rozmanitosť nie je podľa Francúzskej republiky možné oddeliť od hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého príslušné doložky patria, a nemožno ho teda vylúčiť z ich preskúmania vzhľadom na článok 101 ods. 3 ZFEÚ.

43

Groupe Canal + okrem toho tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že v bodoch 43 až 50 napadnutého rozsudku vychádzal z rozsudku zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631), keď dospel k záveru, že príslušné doložky mohli podľa Komisie vyvolať obavy z dôvodu ich protisúťažného cieľa, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keďže daný rozsudok sa netýkal filmového odvetvia. Všeobecný súd tak nezohľadnil osobitný hospodársky a právny kontext filmového odvetvia, a to napriek tomu, že Súdny dvor v rozsudku zo 6. októbra 1982, Coditel a i. (262/81, EU:C:1982:334, body 15 a 16), rozhodol, že prvky, ktorými sa vyznačuje filmové odvetvie v Únii, – najmä prvky týkajúce sa dabingu a titulkovania pre divákov s odlišnými kultúrnymi prejavmi, možností televízneho vysielania a systému financovania filmovej produkcie v Európe – preukazujú, že licencia na výlučné zastúpenie nemôže sama osebe vylučovať, obmedzovať alebo skresľovať hospodársku súťaž.

44

Komisia a BEUC spochybňujú dôvodnosť tejto argumentácie.

45

Pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenie spoločnosti Groupe Canal + založené na tom, že Všeobecný súd neodôvodnil zamietnutie jej argumentácie týkajúcej sa zohľadnenia hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria príslušné doložky, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodniť rozsudky, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 36 a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (rozsudok zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia, C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 41).

46

V tejto súvislosti treba uviesť, že v bode 40 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate identifikoval obavy Komisie, pokiaľ ide o príslušné doložky, keď konštatoval, že Komisia v odôvodneniach 37 až 44 sporného rozhodnutia uviedla, že dohody, ktoré smerujú k absolútnej územnej výlučnosti, by spôsobili rozdelenie vnútroštátnych trhov a boli by v rozpore s cieľom Zmluvy vytvoriť jednotný trh, a preto by sa takéto doložky považovali za také, ktoré majú za cieľ obmedziť hospodársku súťaž, ibaže by iné okolnosti patriace do ich hospodárskeho a právneho kontextu neumožňovali konštatovať, že k takémuto výsledku viesť nemôžu.

47

V bode 41 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zhrnul odôvodnenia 46 až 49 sporného rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že Komisia sa domnievala, že vzhľadom na obsah, ciele a hospodársky a právny kontext príslušných doložiek je ich cieľom vylúčiť akúkoľvek cezhraničnú hospodársku súťaž a poskytnúť absolútnu územnú ochranu tým prevádzkovateľom televízneho vysielania, ktorí sú zmluvnými partnermi spoločnosti Paramount.

48

Hoci je pravda, že Všeobecný súd ihneď za bodom 41 napadnutého rozsudku uviedol, že tieto úvahy Komisie boli opodstatnené, nič to nemení na tom, že z pozorného prečítania celého odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Groupe Canal +, Všeobecný súd neformuloval záver „kategorický“ bez toho, aby podrobne preskúmal tvrdenia, ale výsledok svojho preskúmania uviedol predtým, ako v bodoch 43 až 73 daného rozsudku formuloval dôvody, ktoré ho k tomuto výsledku viedli, vrátane dôvodov, pre ktoré mohli podľa neho príslušné doložky vyvolať obavy Komisie vzhľadom na článok 101 ods. 1 ZFEÚ.

49

Okrem toho z bodov 51 až 58 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd výslovne preskúmal tvrdenia, ktoré uviedli Groupe Canal +, Francúzska republika, EFADs, UPC a C More Entertainment, založené na prípustnosti príslušných doložiek vzhľadom na článok 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patria, pričom nezabudol na tvrdenia týchto účastníkov konania vychádzajúce z toho, že tieto doložky podporujú kultúrnu rozmanitosť bez toho, aby to poškodilo hospodársku súťaž, čo Všeobecný súd preskúmal vo bodoch 59 až 72 toho istého rozsudku.

50

V dôsledku toho treba konštatovať, že odôvodnenie nachádzajúce sa v bodoch 40 až 73 napadnutého rozsudku umožňuje dotknutým osobám, a osobitne spoločnosti Groupe Canal +, oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytuje dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci tohto odvolania. Všeobecný súd teda neporušil svoju povinnosť odôvodnenia, keď zamietol argumentáciu spoločnosti Groupe Canal + týkajúcu sa hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého príslušné doložky patria.

51

Ďalej v rozsahu, v akom Groupe Canal + Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 43 až 50 uvedeného rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoje rozhodnutie založil na rozsudku zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631), aby dospel k záveru, že príslušné doložky mohli podľa Komisie vyvolať obavy z ich protisúťažného cieľa, treba uviesť, že hoci sa vec, ktorá bola predmetom daného rozsudku zjavne netýkala filmového odvetvia, nič to nemení na tom, že z bodov 134, 141 a 142 uvedeného rozsudku vyplýva, že daná vec sa z obchodného a konkurenčného hľadiska podobala tej, o ktorú ide v prejednávanej veci, v ktorej výhradné licenčné zmluvy uzavreté medzi nositeľmi práv duševného vlastníctva a vysielacími organizáciami obsahujú ďalšie povinnosti zamerané na zabezpečenie dodržiavania územných obmedzení na využívanie licencií, najmä povinnosť stanovenú týmto organizáciám prijať opatrenia zamedzujúce prístup k predmetom ochrany z územia, ktoré nie je pokryté dotknutou licenčnou zmluvou.

52

Okrem toho neexistuje totiž rozpor medzi týmto rozsudkom a rozsudkom zo 6. októbra 1982, Coditel a i. (262/81, EU:C:1982:334), ktorý sa týka filmového odvetvia. Body 15 a 16 rozsudku zo 6. októbra 1982, Coditel a i. (262/81, EU:C:1982:334), na ktoré odkazuje Groupe Canal +, ani zďaleka nepodporujú tvrdenie spoločnosti Groupe Canal +, podľa ktorého také doložky, akými sú príslušné doložky, možno považovať za úplne platné, keďže predstavujú základný kameň systému financovania kinematografie, ale svedčia len o tom, že licencia na výlučnú projekciu, ktorú udelil nositeľ autorského práva k filmu, nemá sama osebe za cieľ vylučovať, obmedzovať alebo skresľovať hospodársku súťaž. Navyše Súdny dvor v bode 17 daného rozsudku výslovne uviedol, že výkon autorského práva k filmu a práva na projekciu filmu, ktoré vyplýva z autorského práva, môže narušiť hospodársku súťaž na filmovom trhu.

53

Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa vec vedúca k vyhláseniu rozsudku zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631), týkala práve dodatočných povinností, ktorých cieľom bolo zabezpečiť dodržiavanie územných obmedzení využívania licencií, ktoré udelil nositeľ práva duševného vlastníctva.

54

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 46 až 50 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, pričom odkazoval na rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631), že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ustanovenia licenčných dohôd stanovujúce vzájomné povinnosti sledujúce cieľ zamedziť cezhraničnému poskytovaniu služieb vysielania audiovizuálneho obsahu, ktoré sú predmetom týchto dohôd, a priznávajúce teda absolútnu územnú ochranu každému prevádzkovateľovi vysielania, sa môžu tak vzhľadom na ciele, ktoré sledujú, ako aj hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, považovať za dohody, ktorých cieľom je obmedzovať hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, a že v rozsahu, v akom príslušné doložky obsahujú tieto povinnosti, mohli, pokiaľ neexistovalo nijaké prípadné rozhodnutie, ktorým sa s konečnou platnosťou po úplnom preskúmaní konštatuje existencia alebo neexistencia porušenia ustanovenia uvedeného článku, v danom prípade vyvolať obavy Komisie z narušenia hospodárskej súťaže.

55

Napokon treba zamietnuť aj tvrdenie spoločnosti Groupe Canal + založené na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého údajne Všeobecný súd vychádzal, keď sa v podstate v bodoch 39 a 62 až 66 napadnutého rozsudku domnieval, že otázka, či správanie, ktoré vyvolalo podľa Komisie obavy z narušenia hospodárskej súťaže, spĺňa podmienky uplatnenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ, nemá nič spoločné so samotnou povahou rozhodnutia prijatého na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003, a že v dôsledku toho mu neprináležalo, aby sa v rámci preskúmania takéhoto rozhodnutia vyjadril k tvrdeniam založeným na uplatnení tohto ustanovenia Zmluvy o FEÚ.

56

Ako totiž správne uviedol Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku, článok 101 ods. 3 ZFEÚ sa uplatní len vtedy, ak sa predtým už konštatovalo porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. februára 2013, Slovenská sporiteľňa, C‑68/12, EU:C:2013:71, bod 30).

57

Keďže Komisia nemá povinnosť kvalifikovať a konštatovať porušenie pri prijímaní rozhodnutia podľa článku 9 nariadenia č. 1/2003 (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P, EU:C:2010:377, bod 40), nemôže byť v rámci takéhoto rozhodnutia povinná s konečnou platnosťou posúdiť, či dohoda, rozhodnutie alebo zosúladený postup spĺňajú podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

58

Okrem toho, ako Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku správne uviedol, uplatnenie článku 101 ods. 3 ZFEÚ spočíva v posúdení účinkov podporujúcich hospodársku súťaž, ktoré spôsobuje dohoda porušujúca článok 101 ods. 1 ZFEÚ, a v overení, či tieto účinky podporujúce hospodársku súťaž prevážia nad protisúťažnými účinkami.

59

Z článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 však vyplýva, že rozhodnutia, ktoré Komisia prijíma na základe tohto ustanovenia, sú založené na predbežnom posúdení protisúťažnej povahy predmetného správania. Keďže takéto rozhodnutie neobsahuje dôkladné a úplné posúdenie všetkých protisúťažných účinkov tohto správania, Komisia by nemohla v tejto situácii porovnať tieto účinky a účinky podporujúce hospodársku súťaž, ktoré sa pred ňou uvádzali, aj keby boli preukázané.

60

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 62 napadnutého rozsudku rozhodol, že otázka, či správanie, ktoré vyvolalo podľa Komisie obavy z narušenia hospodárskej súťaže, spĺňa podmienky uplatnenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ, nemá nič spoločné so samotnou povahou rozhodnutia prijatého na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003.

61

Pokiaľ ide o okolnosť, že Komisia sa v odôvodneniach 50 až 52 sporného rozhodnutia predbežne vyjadrila k otázke uplatnenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ v prejednávanej veci, treba uviesť, že tieto úvahy boli súčasťou opisu predbežného posúdenia vykonaného Komisiou v súvislosti s príslušnými doložkami a neobsahovali žiadne konečné posúdenie tejto otázky, ale ich cieľom bolo len poukázať na to, že Komisia v tomto posúdení zohľadnila tvrdenia, ktoré Paramount už uviedla v súvislosti s touto otázkou pred oznámením o výhradách.

62

Za týchto okolností je potrebné zamietnuť prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.

63

Skupina Canal +, ktorú podporujú EFADs, UPC a Francúzska republika, tvrdí, že Všeobecný súd pri konštatovaní v bodoch 57 a 69 napadnutého rozsudku uviedol, že prípadný pokles príjmov spoločnosti Groupe Canal + pochádzajúcich od zákazníkov na území Francúzska sa mohol kompenzovať otvorením možnosti pre túto spoločnosť samej sa voľne obracať na zákazníkov v celom EHP, a nielen vo Francúzsku, nezohľadnil osobitosti filmového odvetvia a nepreskúmal všetky relevantné skutočnosti, ktoré mu boli predložené. Všeobecný súd totiž zjavne nezohľadnil štúdiu s názvom „The impact of cross‑border to audiovisual content on EU consumers“ vypracovanú konzultačnými spoločnosťami Oxera a O & O v máji 2016 a predloženú zo strany spoločnosti Groupe Canal +, z ktorej vyplýva, že územná výlučnosť je potrebná na financovanie európskej kinematografie, a to z dôvodu rôznej úrovne vnímania kultúry v Únii, že hodnota európskych filmov sa líši v závislosti od konkrétneho členského štátu alebo jazykovej oblasti a že výrobu na európskej úrovni zabezpečujú v konečnom dôsledku najmä prevádzkovatelia televízneho vysielania na základe systému absolútnej územnej ochrany. Pokles príjmov nemožno kompenzovať, keďže Groupe Canal + už nemôže zdôrazňovať výhradné právo na vysielanie určitého obsahu a spotrebitelia so sídlom vo Francúzsku sa v zásade rozhodnú najmä pre predplatné u subjektov šíriacich atraktívny obsah, ktorým je najčastejšie obsah v anglickom jazyku. Náklady na licenciu vzťahujúcu sa na viac území sú oveľa vyššie ako náklady na vnútroštátnu licenciu, čo pre prevádzkovateľov vysielania spôsobuje nedostupnosť licencie na viac území. Náklady na získanie nových predplatiteľov nachádzajúcich sa mimo tradičného územia prevádzkovateľa vysielania vedú k obrovskému zmenšeniu rozhodovacieho priestoru týkajúceho sa jeho produkčných možností. V každom prípade geografické obmedzenia vyplývajúce z licencií, ktoré Groupe Canal + uzatvorila, jej neumožňujú voľne oslovovať zákazníkov nachádzajúcich sa v celej Únii.

64

Komisia a BEUC spochybňujú dôvodnosť tejto argumentácie.

65

Na úvod treba uviesť, že v rozsahu, v akom tvrdenia uvedené v rámci druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu smerujú proti úvahám uvedeným v bode 69 napadnutého rozsudku, treba tieto tvrdenia zamietnuť ako neúčinné.

66

Z použitia výrazu v bode 67 napadnutého rozsudku „v každom prípade“ a v bode 72 tohto rozsudku výrazu „aj keby sa usúdilo, že Komisia má povinnosť preskúmať uplatniteľnosť článku 101 ods. 3 ZFEÚ“, totiž vyplýva, že posúdenie vykonané Všeobecným súdom v bodoch 67 až 72 uvedeného rozsudku bolo uvedené len pre úplnosť pre prípad, že by bolo potrebné sa domnievať, že Komisia mala povinnosť preskúmať uplatniteľnosť článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

67

Keďže, ako vyplýva z preskúmania prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd správne rozhodol, že v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, Komisia nebola povinná posúdiť, či boli splnené podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ, výhrady smerujúce proti bodu 69 napadnutého rozsudku, aj keby boli dôvodné, nemôžu v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

68

V rozsahu, v akom sa tvrdenia uvedené v rámci druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu týkajú úvah uvedených v bode 57 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je teda ako jediný príslušný zisťovať skutkový stav a posúdiť ho. Len v prípade, že vecná nesprávnosť skutkových zistení zo strany Všeobecného súdu vyplýva z písomností v spise, ktoré mu boli predložené, alebo v prípade skreslenia dôkazov predložených na podporu skutkového stavu, predstavuje toto zistenie a posúdenie uvedených dôkazov právne otázky podliehajúce preskúmaniu Súdneho dvora v rámci odvolania (uznesenie z 19. decembra 2019, OPS Újpest/Komisia, C‑741/18 P, neuverejnené, EU:C:2019:1104, bod 19 a citovaná judikatúra).

69

Tieto tvrdenia spoločnosti Groupe Canal + sa však obmedzujú na spochybnenie skutkového stavu, ako bol posúdený Všeobecným súdom, podľa ktorého prípadný pokles príjmov spoločnosti Groupe Canal + pochádzajúcich od zákazníkov vo Francúzsku sa môže kompenzovať tým, že prostredníctvom plnenia záväzkov, ktoré sa na základe sporného rozhodnutia stali záväznými, má Groupe Canal + už možnosť sama sa obracať na zákazníkov v celom EHP a nielen vo Francúzsku bez toho, aby bolo napadnuté to, že dosah týchto záväzkov bol skreslený.

70

Dané tvrdenia, ktoré uviedla Groupe Canal +, sú preto neprípustné.

71

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako čiastočne neúčinnú a čiastočne neprípustnú.

72

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

73

Podľa spoločnosti Groupe Canal + Všeobecný súd na to, aby v bode 72 napadnutého rozsudku mohol dospieť k záveru, že predbežné posúdenie vykonané Komisiou, ktorým dospela k záveru, že podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ neboli splnené, neobsahuje chyby, dospel v bode 67 tohto rozsudku k záveru, že príslušné doložky ukladajú obmedzenia, ktoré idú nad rámec toho, čo je potrebné na výrobu a distribúciu audiovizuálnych diel vyžadujúcich ochranu práv duševného vlastníctva, a v bode 70 uvedeného rozsudku uviedol, že tieto doložky vylučovali akúkoľvek hospodársku súťaž vo vzťahu k americkým filmom. Účastníci konania sa však žiadnou z týchto úvah nezaoberali v rámci konania pred Všeobecným súdom. Všeobecný súd teda porušil zásadu kontradiktórnosti.

74

Komisia spochybňuje dôvodnosť argumentácie spoločnosti Groupe Canal +. Komisia a BEUC tvrdia, že druhý odvolací dôvod je v každom prípade neúčinný z dôvodu, že smeruje proti odôvodneniu uvedenému v napadnutom rozsudku len pre úplnosť. BEUC sa domnieva, že tento odvolací dôvod je neprípustný z dôvodu, že je zjavne nepresný.

75

Druhý odvolací dôvod smeruje proti bodom 67, 70 a 72 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú otázky uplatnenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ v prejednávanej veci.

76

V tejto súvislosti bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či tento odvolací dôvod treba vyhlásiť za neprípustný, ako tvrdí BEUC, z dôvodov uvedených v bodoch 66 a 67 tohto rozsudku, treba konštatovať, že uvedený odvolací dôvod je neúčinný.

77

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

78

Štvrtý odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí, z ktorých prvá je založená na porušeniach zásady proporcionality a zásady dodržiavania práv tretích osôb, ktoré údajne porušil Všeobecný súd, keď dospel k záveru, že Komisia nebola povinná analyzovať dotknuté vnútroštátne trhy po jednom, a druhá na porušeniach bodu 128 osvedčených postupov, ako aj zmluvných práv tretích osôb, ktorých sa Všeobecný súd údajne dopustil, keď dospel k záveru, že sporné rozhodnutie nemá vplyv na možnosť spoločnosti Groupe Canal + obrátiť sa na vnútroštátny súd s cieľom zabezpečiť dodržiavanie svojich zmluvných práv.

79

Groupe Canal +, ktorú podporuje UPC a Francúzska republika, v podstate tvrdí, že Komisia tým, že prijala záväzky spoločnosti Paramount, ktoré sa týkajú všetkých zmlúv uzavretých s prevádzkovateľmi televízneho vysielania v EHP, zatiaľ čo predbežné posúdenie vykonané Komisiou a obavy z narušenia hospodárskej súťaže vyjadrené touto inštitúciou sa týkali iba výlučných práv priznaných spoločnosti Sky pre územie Spojeného kráľovstva a Írska, použila pri svojom uvažovaní „zovšeobecnenie“, pričom sa oslobodila od povinnosti preskúmať iné vnútroštátne trhy, a teda nezohľadnila osobitosti iných trhov, najmä francúzskeho trhu, ktorý sa vyznačuje tým, že financovanie audiovizuálnej tvorby je zabezpečované prevádzkovateľmi vysielania, akým je Groupe Canal +. Tým, že Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku potvrdil prístup Komisie, porušil zásadu proporcionality a zasiahol do práv tretích osôb v rozpore s rozsudkom z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa (C‑441/07 P, EU:C:2010:377, bod 41).

80

Komisia, ktorú v konaní podporuje BEUC, spochybňuje dôvodnosť tejto argumentácie.

81

V prejednávanej veci je nesporné, že predbežné posúdenie vykonané Komisiou sa týkalo len určitých doložiek obsiahnutých v licenčných zmluvách, ktoré Paramount uzatvorila so spoločnosťou Sky a ktorými Paramount priznala spoločnosti Sky výlučné licencie pre územie Spojeného kráľovstva a Írska. Z bodu 3 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Komisia sústredila svoje vyšetrovanie na dve navzájom súvisiace doložky týchto zmlúv. Cieľom prvej doložky bolo zakázať spoločnosti Sky, resp. obmedziť jej možnosť kladne reagovať na nevyžiadané požiadavky spotrebiteľov, ktorí majú bydlisko v EHP, ale mimo Spojeného kráľovstva a Írska, na nákup služieb distribúcie televíznych programov. Druhou doložkou bola spoločnosti Paramount uložená prostredníctvom zmlúv, ktoré uzatvorila s prevádzkovateľmi vysielania usadenými v EHP, ale mimo Spojeného kráľovstva a Írska, povinnosť zakázať týmto prevádzkovateľom vysielania, resp. obmedziť ich možnosť kladne reagovať na nevyžiadané požiadavky spotrebiteľov s bydliskom v Spojenom kráľovstve alebo Írsku na nákup služieb distribúcie televízneho vysielania.

82

Okrem toho najmä z bodov 8 až 10 napadnutého rozsudku vyplýva, že záväzky spoločnosti Paramount, ktoré sa sporným rozhodnutím stali záväznými, sa týkali aj podobných ustanovení obsiahnutých v licenčných zmluvách, ktoré Paramount uzavrela alebo mohla uzavrieť s ostatnými prevádzkovateľmi televízneho vysielania usadeným v EHP.

83

Všeobecný súd v bodoch 40 a 41 napadnutého rozsudku konštatoval, že obavy Komisie, pokiaľ ide o príslušné doložky, sa týkali skutočnosti, že tieto doložky smerovali k absolútnej územnej výlučnosti, čím by spôsobili rozdelenie vnútroštátnych trhov a boli by v rozpore s cieľom Zmluvy vytvoriť jednotný trh.

84

Ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 46 napadnutého rozsudku, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dohoda, ktorá smeruje k rozdeleniu národných trhov, môže byť totiž v rozpore s cieľom Zmluvy, ktorým je dosiahnutie integrácie týchto trhov zriadením jednotného trhu. Preto zmluvy smerujúce k rozdeleniu trhov podľa vnútroštátnych hraníc alebo zmluvy, ktorých predmetom je sťažiť prepojenosť vnútroštátnych trhov, možno tak vzhľadom na ciele, ktoré sledujú, ako aj hospodársky a právny kontext, do ktorého spadajú, považovať za dohody, ktorých cieľom je obmedzovať hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ

85

Takéto dohody totiž môžu ohroziť riadne fungovanie jednotného trhu, čím by nezávisle od situácie existujúcej na vnútroštátnych trhoch bránili jednému z hlavných cieľov Únie.

86

Všeobecný súd preto v bode 118 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že príslušné doložky v rozsahu, v akom mali za cieľ rozdeliť vnútroštátne trhy celého EHP, pričom ich hospodársky a právny kontext neumožňoval zistiť, či môžu narušiť hospodársku súťaž, mohli v kontexte uplatnenia článku 9 nariadenia č. 1/2003 platne vyvolať obavy Komisie z narušenia hospodárskej súťaže týkajúce sa celého tohto geografického priestoru, aj keď Komisia neanalyzovala dotknuté vnútroštátne trhy po jednom.

87

Z toho vyplýva, že prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

88

Groupe Canal + tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 104 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že sporné rozhodnutie nepredstavuje zásah do zmluvnej slobody tejto spoločnosti, keďže sa môže obrátiť na vnútroštátny súd so žalobou na určenie zlučiteľnosti príslušných doložiek s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ a na vyvodenie dôsledkov stanovených vo vnútroštátnom práve voči spoločnosti Paramount, porušil zásadu vyplývajúcu z článku 9 nariadenia č. 1/2003, bodu 128 osvedčených postupov a poznámky pod čiarou 76 týchto osvedčených postupov, podľa ktorej rozhodnutie prijaté na základe uvedeného článku 9 nemôže mať za cieľ alebo účinok vyhlásenie záväzku za záväzný pre hospodárske subjekty, ktoré ho neponúkli a neprijali.

89

Okrem toho Všeobecný súd tým, že v bode 103 napadnutého rozsudku uviedol, že prípadné rozhodnutie vnútroštátneho súdu tak, že uloží spoločnosti Paramount konať v rozpore s jej záväzkami, by viedlo Komisiu k povinnosti obnoviť vyšetrovanie, výslovne uznal, že plnenie týchto záväzkov závisí od vôle spoločnosti Groupe Canal +, avšak nevyvodil z tohto záveru všetky právne dôsledky.

90

Groupe Canal +, ktorú podporuje Francúzska republika, poukazuje v podstate na to, že Všeobecný súd závažným spôsobom porušil práva tretích strán, konkrétne spoločnosti Groupe Canal +, keď v bode 100 napadnutého rozsudku uviedol, že sporné rozhodnutie by mohlo nanajvýš ovplyvniť posúdenie vnútroštátneho súdu, pokiaľ obsahuje predbežné posúdenie. Toto rozhodnutie totiž zbavuje Groupe Canal + jej zmluvnej slobody, keďže v skutočnosti nie je možné dosiahnuť, aby vnútroštátny súd odporoval Komisii a pripustil platnosť príslušných doložiek. V tejto súvislosti z rozsudku z 23. novembra 2017, Gasorba a i. (C‑547/16, EU:C:2017:891, body 28 a 29), podľa nej vyplýva, že vnútroštátne súdy nemôžu ignorovať rozhodnutia prijaté na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, pričom sú povinné zohľadniť predbežné posúdenie Komisie a považovať ho za znak, či dokonca počiatočný dôkaz o protisúťažnom charaktere predmetnej dohody. Možnosť týchto súdov slobodne rozhodovať je zachovaná len v prípade, že sa rozhodnú pokračovať vo svojom vyšetrovaní o súlade dotknutých dohôd s právom hospodárskej súťaže.

91

Francúzska republika dodáva, že dopad rozhodnutia prijatého na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 na posúdenie vykonávané vnútroštátnym súdom sa posilňuje prostredníctvom záväzkov dohodnutých v predmetnom odvetví s inými podnikmi, čím každé ďalšie záväzky môžu vytvárať normu, od ktorej je vnútroštátnemu súdu čoraz zložitejšie sa odchýliť. Navyše skutočnosť, že v prípade, ak by vnútroštátny súd rozhodol o zlučiteľnosti predmetnej dohody s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, by Komisia nevyhnutne obnovila vyšetrovanie podľa článku 9 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003, môže vnútroštátny súd odradiť od toho, aby spochybnil predbežné posúdenie, ktoré vykonala Komisia.

92

Komisia, ktorú podporuje BEUC, v podstate tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 83 až 108 napadnutého rozsudku správne uviedol, že splnenie záväzkov spoločnosti Paramount nezávisí od vôle tretích strán, akou je Groupe Canal +. Ponúknutím týchto záväzkov totiž Paramount využila svoju zmluvnú slobodu neplniť už niektoré zmluvné doložky alebo už nimi nebyť viazaná, pričom takéto rozhodnutie nezávisí od vôle tretích strán. Okrem toho prijatie uvedených záväzkov Komisiou neoberá Groupe Canal + o možnosť podať na vnútroštátny súd návrh na ochranu svojich práv v rámci zmluvných vzťahov so spoločnosťou Paramount. Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že príslušné doložky nie sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, alebo že spĺňajú podmienky uvedené v odseku 3 tohto článku, prináleží mu tiež posúdiť, či rozhodnutie v konaní, ktoré pred ním prebieha, môže viesť Paramount ku konaniu v rozpore so záväzkami, ktoré sa sporným rozhodnutím stali záväznými. S cieľom predísť tomu, aby výsledok takéhoto konania mohol viesť Paramount ku konaniu v rozpore s predmetnými záväzkami, môže vnútroštátny súd odmietnuť nariadiť vykonanie príslušných doložiek a v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi predpismi uložiť spoločnosti Paramount, aby ich vykonala v alternatívne formou peňažnej náhrady škody. Tvrdí, že Všeobecný súd takéto riešenie zvážil v bode 103 napadnutého rozsudku.

93

Okrem toho sa Všeobecný súd v bode 102 napadnutého rozsudku správne domnieval, že Groupe Canal + mohla pred vnútroštátnym súdom dosiahnuť, aby odporoval Komisii a pripustil platnosť príslušných doložiek. Z bodu 29 rozsudku z 23. novembra 2017, Gasorba a i. (C‑547/16, EU:C:2017:891), vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný iba zobrať do úvahy predbežné posúdenie vykonané Komisiou, ktoré je uvedené v spornom rozhodnutí, a považovať ho za znak, či dokonca počiatočný dôkaz o protisúťažnom charaktere sporných doložiek.

94

V rámci preskúmania druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu už uvedeného v prvostupňovom konaní, ktorá bola založená na porušení v rozpore so zásadou proporcionality zmluvných práv tretích osôb, akou je Groupe Canal +, Všeobecný súd v podstate v bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku usúdil, že rozhodnutie prijaté na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 je záväzné len pre podniky, ktoré ponúkli „záväzok“ v zmysle tohto ustanovenia, a nemôže mať za cieľ alebo účinok vyhlásenie záväzku za záväzný pre hospodárske subjekty, ktoré ho neponúkli a neprijali.

95

V bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd najmä domnieval, že keď záväzok spočíva v neuplatňovaní zmluvnej doložky, ktorou sa udeľujú práva určitej tretej osobe, v takom prípade priznať Komisii právomoc prijať rozhodnutie o záväznosti záväzku vo vzťahu k tretej osobe, ako je Groupe Canal +, ktorá ho neponúkla a nebola predmetom konania Komisie, by predstavovalo zásah do zmluvnej slobody daného subjektu, ktorý by išiel nad rámec ustanovení článku 9 nariadenia č. 1/2003.

96

Všeobecný súd v nadväznosti na to preskúmal, či je cieľom alebo účinkom sporného rozhodnutia vzhľadom na jeho znenie, ako ja právny kontext, v ktorom bolo prijaté, to, že záväzok, ktorý ponúkla Paramount, sa v rozpore s uvedeným článkom 9 považuje za záväzok, ktorý ponúkla Groupe Canal +. V tejto súvislosti v bode 94 napadnutého rozsudku uviedol, že z tohto rozhodnutia nie je zjavné, že by ukladalo zmluvným partnerom spoločnosti Paramount, akým je Groupe Canal +, nejakú povinnosť.

97

Všeobecný súd ďalej v bode 95 napadnutého rozsudku jednak konštatoval, že skutočnosť, že sa Paramount všeobecne zaväzuje nedomáhať sa súdnou cestou dodržiavania povinnosti prevádzkovateľov televízneho vysielania neuskutočňovať pasívny predaj mimo ich výlučného územia stanoveného v bode 2.2 písm. a) prílohy sporného rozhodnutia, automaticky znamená, že Paramount nedodrží svoju povinnosť zakázať takýto predaj, ako sa stanovuje v bode 2.2 písm. b) tej istej prílohy, a jednak, že tento záväzok zasa automaticky vedie k spochybneniu zmluvného práva prevádzkovateľov televízneho vysielania – zmluvných partnerov spoločnosti Paramount – voči tejto spoločnosti, podľa ktorého táto zaručuje každému z nich absolútnu územnú výlučnosť, pokiaľ ide o predmet každej licenčnej zmluvy na produkciu platenej televízie.

98

Všeobecný súd v bode 96 napadnutého rozsudku uviedol, že v takomto kontexte je otázne, či tento výsledok vzišiel zo samotného sporného rozhodnutia, pričom v takom prípade by išlo o nenapraviteľný účinok vo vzťahu k tretej strane, ktorá ani neponúkla záväzok, ktorý sa stal záväzným, ani naň nepristúpila, alebo, či vyhlásenie spoločnosti Paramount, že už nebude dodržiavať príslušné doložky, je v podstate aktom, ktorý vykonáva na svoje vlastné riziko a ktorý sa nijako nedotýka možnosti pre zmluvných partnerov obrátiť sa na vnútroštátny súd s cieľom domáhať sa dodržiavania uvedených doložiek.

99

Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 100 a 102 napadnutého rozsudku najmä uviedol, že v rámci žaloby podanej podnikom, ktorou sa domáha dodržiavania svojich zmluvných práv porušených záväzkami, ktoré sa rozhodnutím Komisie prijatým na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stali záväznými, vnútroštátny súd môže dospieť k záveru, ktorý je čiastočne alebo celkom odchylný od predbežného posúdenia vykonaného Komisiou s ohľadom na právo hospodárskej súťaže, a nachádzal sa v jej rozhodnutí, pričom môže rozhodnúť, že ustanovenia, ktoré sú predmetom záväzkov, nie sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ.

100

Okrem toho v bode 103 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate konštatoval, že vnútroštátne súdy by tak mohli prijať rozhodnutie, ktoré by mohlo viesť k tomu, že Paramount by musela konať v rozpore so záväzkami, ktoré sa na základe sporného rozhodnutia stali záväznými.

101

Všeobecný súd v bode 104 tohto rozsudku z daných úvah vyvodil, že sporné rozhodnutie neovplyvňuje možnosť spoločnosti Groupe Canal + obrátiť sa na vnútroštátny súd so žalobou na určenie zlučiteľnosti príslušných doložiek s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ a na vyvodenie dôsledkov stanovených vo vnútroštátnom práve voči spoločnosti Paramount.

102

V bode 106 daného rozsudku teda dospel k záveru, že keď teda Komisia prijala sporné rozhodnutie, konala v rozsahu svojich právomocí, ktoré má na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003, a zachovala cieľ tohto nariadenia, ktoré je motivované snahou o hospodárnosť konania a účinnosť, bez toho, aby porušila zmluvné alebo procesné práva spoločnosti Groupe Canal + spôsobom, ktorý by išiel nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.

103

Groupe Canal + Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že porušil zásadu proporcionality tým, že minimalizoval vážnosť, akú majú účinky predmetných záväzkov prijatých spoločnosťou Paramount, ktoré sa sporným rozhodnutím stali záväznými, na zmluvné práva spoločnosti Groupe Canal +, pričom tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, pokiaľ ide o účinnosť žaloby podanej za týchto súvislostí pred vnútroštátnym súdom založenej na takýchto právach.

104

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada proporcionality podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na zabezpečenie dosiahnutia legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov (rozsudok z 11. decembra 2018, Weiss a i., C‑493/17, EU:C:2018:1000, bod 72, ako aj citovaná judikatúra).

105

Rozsah, v akom Komisia v kontexte článku 9 nariadenia č. 1/2003 uplatňuje zásadu proporcionality, sa obmedzuje na overenie, či dotknuté záväzky reagujú na obavy, o ktorých informovala príslušné podniky, a či tieto podniky neponúkli menej obmedzujúce záväzky reagujúce na jej obavy rovnako vhodným spôsobom. Pri vykonávaní tohto overenia však Komisia musí zohľadňovať záujmy tretích strán (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P, EU:C:2010:377, bod 41).

106

Ako uviedol generálny advokát v bode 123 svojich návrhov, keď Komisia overuje záväzky nie z hľadiska ich spôsobilosti reagovať na jej obavy z narušenia hospodárskej súťaže, ale so zreteľom na ich vplyv na záujmy tretích strán, potom si zásada proporcionality vyžaduje, aby práva, ktoré tretím osobám patria, neboli zbavené svojho obsahu.

107

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku v podstate správne rozhodol, že skutočnosť, že Komisia stanovila záväznosť záväzku hospodárskeho subjektu spočívajúceho v neuplatňovaní určitých zmluvných doložiek voči jeho zmluvnému partnerovi, akým je Groupe Canal +, ktorá ho neponúkla a nebola predmetom konania, a napriek tomu, že nebol predložený nijaký dôkaz o jej súhlase so záväzkom v súlade s bodom 128 osvedčených postupov, predstavuje tento záväzok zásah do zmluvnej slobody tohto zmluvného partnera, ktorý ide nad rámec ustanovení článku 9 nariadenia č. 1/2003. Všeobecný súd po tom, ako v bode 94 napadnutého rozsudku uviedol, že zo sporného rozhodnutia prijatého na základe uvedeného článku 9 nevyplýva, že by spoločnosti Groupe Canal + sa ním priamo ukladala nejaká povinnosť, v bode 95 tohto rozsudku tiež správne konštatoval, že zo záväzkov spoločnosti Paramount, ktoré sa týmto rozhodnutím stali záväznými, automaticky vyplýva, že Paramount nedodrží niektoré svoje zmluvné povinnosti voči spoločnosti Groupe Canal + vyplývajúce z ich licenčnej zmluvy, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2014.

108

Ako vyplýva z odôvodnenia 13 nariadenia č. 1/2003, rozhodnutia, ktoré Komisia prijíma na základe článku 9 tohto nariadenia, nemajú vplyv na možnosť súdov členských štátov konštatovať porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ a rozhodnúť o danej veci. Rozhodnutie o záväzkoch prijaté Komisiou podľa článku 9 ods. 1 tohto nariadenia vo vzťahu k určitým dohodám medzi podnikmi tiež nebráni vnútroštátnym súdom, aby preskúmali súlad uvedených dohôd s pravidlami hospodárskej súťaže, a prípadne ich podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ vyhlásili za neplatné (rozsudok z 23. novembra 2017, Gasorba a i., C‑547/16, EU:C:2017:891, bod 30).

109

Podľa prvej vety článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, keď však vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 101 alebo článku 102 ZFEÚ, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.

110

Rozhodnutie vnútroštátneho súdu ukladajúce podniku, ktorý prijal záväzky, ktoré sa rozhodnutím prijatým na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stali záväznými, aby konal v rozpore so svojimi záväzkami, by pritom bolo zjavne v rozpore s týmto rozhodnutím.

111

Z toho vyplýva, že keď Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že vnútroštátne súdy, na ktoré by bola podaná žaloba, ktorou by sa Groupe Canal + domáhala dodržiavania svojich zmluvných práv, by mohli prípadne rozhodnúť, že Paramount musí konať v rozpore so svojimi záväzkami, ktoré sa sporným rozhodnutím stali záväznými, neprihliadol na prvú vetu článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

112

Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudok zo 14. decembra 2000, Masterfoods a HB, C‑344/98, EU:C:2000:689, bod 51, ako aj citovaná judikatúra), ktorá je teraz kodifikovaná v druhej vete článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, koherentné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže a všeobecná zásada právnej istoty vyžadujú, aby sa vnútroštátne súdy, keď rozhodujú o dohodách alebo praktikách, o ktorých ešte môže rozhodovať aj Komisia, vyhli prijatiu takých rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s plánovaným rozhodnutím Komisie prijatým na uplatňovanie článku 101 ods. 1 a článku 102 ZFEÚ, ako aj článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

113

Keďže rozhodnutia založené na článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sú – ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia – prijaté, „ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie vyžadujúce ukončenie porušovania“, z judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku vyplýva, že v prípade rozhodnutia založeného na uvedenom ustanovení nemôžu vnútroštátne súdy prijať v súvislosti s dotknutým konaním „záporné“ rozhodnutia, v ktorých sa konštatuje neexistencia porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, v prípadoch, v ktorých môže Komisia stále na základe článku 9 ods. 2 uvedeného nariadenia obnoviť konanie, a prípadne prijať rozhodnutie obsahujúce formálne konštatovanie porušenia.

114

Všeobecný súd teda tiež vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 100, 102 a 104 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že vnútroštátny súd by prípadne mohol vyhlásiť, že doložky, akými sú príslušné doložky, nie sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, a vyhovieť žalobe podanej podnikom, ktorou sa domáha dodržiavania svojich zmluvných práv porušených záväzkami, ktoré sa rozhodnutím Komisie stali záväznými, alebo ktorou tento podnik žiada o náhradu škody.

115

Z toho vyplýva, že konanie vnútroštátneho súdu nemôže primeraným a účinným spôsobom napraviť, že primeranosť opatrenia z hľadiska ochrany zmluvných práv tretích osôb nebola overená v štádiu prijatia rozhodnutia prijatého na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003.

116

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa v bodoch 96 až 106 napadnutého rozsudku v podstate nesprávne domnieval, že možnosť zmluvných partnerov spoločnosti Paramount, vrátane spoločnosti Groupe Canal +, obrátiť sa na vnútroštátny súd môže napraviť účinky, aké majú záväzky spoločnosti Paramount, ktoré sa sporným rozhodnutím stali záväznými, na zmluvné práva uvedených zmluvných partnerov konštatované v bode 95 uvedeného rozsudku.

117

Je pravda, ako pripomína Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa (C‑441/07 P, EU:C:2010:377, bod 49), v kontexte vyšetrovania týkajúceho sa dvoch podnikov, ktoré uzavreli dohodu, ktorej nadobudnutie platnosti bolo podmienené získaním negatívneho atestu alebo výnimky zo strany Komisie, poznamenal, že skutočnosť, že individuálne záväzky ponúknuté podnikom sa rozhodnutím Komisie stali záväznými, neznamená, že iné podniky nemajú možnosť chrániť svoje prípadné práva v rámci svojich vzťahov s týmto podnikom. Vzhľadom na obmedzenia dotýkajúce sa právomoci vnútroštátnych súdov uvedené v bodoch 109, 110, 112 a 113 tohto rozsudku, je však potrebné konštatovať, že zmluvné práva tretej osoby, akou je Groupe Canal +, nemôžu byť primerane chránené v rámci žaloby podanej na takýto súd za okolností, keď rozhodnutím Komisie sa záväzok stal záväzným, na základe ktorého zmluvný partner tretej osoby musí ponechať neuplatnené niektoré zo svojich povinností voči tejto tretej osobe, ktoré na seba slobodne prevzal v súlade s bezpodmienečnou dohodou, ktorá je už platná, a to napriek tomu, že táto tretia nebola predmetom konania, ktoré začala Komisia.

118

Z toho vyplýva, že treba vyhovieť druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu.

119

Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia Všeobecným súdom, pokiaľ ide o posúdenie primeranosti sporného rozhodnutia s ohľadom na zásah do záujmov tretích osôb.

120

So zreteľom na predchádzajúce úvahy je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok.

121

Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

122

V tomto prípade to tak je.

123

V druhej časti tretieho žalobného dôvodu Groupe Canal + v podstate tvrdí, že Komisia tým, že sporným rozhodnutím sa stali záväzky spoločnosti Paramount záväznými, neprimerane zasiahla do zmluvných práv tretích osôb, ako je Groupe Canal +, a porušila tak zásadu proporcionality.

124

V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodu 107 tohto rozsudku, ak záväzok spočíva v tom, že sa ponechá neuplatnená zmluvná doložka priznávajúca práva tretej osobe, priznanie právomoci Komisii, aby sa na základe jej rozhodnutia stal záväzok záväzným vo vzťahu k tretej osobe, ktorá ho neponúkla a nebola predmetom konania začatého Komisiou, by v takom prípade bolo zásahom do zmluvnej slobody predmetného subjektu, ktorý ide nad rámec ustanovení článku 9 nariadenia č. 1/2003.

125

Hoci v prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že sporné rozhodnutie neukladá povinnosti prevádzkovateľom televízneho vysielania, ktorí sú zmluvnými partnermi spoločnosti Paramount, nič to nemení na tom, ako Súdny dvor v podstate konštatoval v bode 107 tohto rozsudku, že záväzky tejto spoločnosti, ktoré sa sporným rozhodnutím stali záväznými, automaticky vedú k spochybneniu zmluvného práva prevádzkovateľov televízneho vysielania, vrátane spoločnosti Groupe Canal +, voči spoločnosti Paramount, podľa ktorého táto spoločnosť uvedená ako posledná zaručuje každému z nich absolútnu územnú výlučnosť, pokiaľ ide o predmet každej licenčnej zmluvy na produkciu platenej televízie. Podľa tohto rozhodnutia je totiž Paramount najmä povinná nedodržiavať určité povinnosti, ktoré majú zabezpečiť túto výlučnosť, vyplývajúce z jej zmlúv s uvedenými prevádzkovateľmi televízneho vysielania, a najmä tie, ktoré sú stanovené v článkoch 3 a 12 jej licenčnej zmluvy so spoločnosťou Groupe Canal +, ktorá nadobudla platnosť 1. januára 2014.

126

Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bode 125 svojich návrhov, takéto povinnosti môžu predstavovať základné prvky hospodárskej rovnováhy, ktorú pri výkone vzájomnej zmluvnej slobody títo prevádzkovatelia televízneho vysielania a Paramount stanovili.

127

Za týchto podmienok, ako vyplýva z preskúmania druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu, a presnejšie z bodov 108 až 117 tohto rozsudku, možnosť zmluvných partnerov spoločnosti Paramount, vrátane spoločnosti Groupe Canal +, obrátiť sa na vnútroštátny súd, nemôže primeraným spôsobom napraviť tieto účinky, aké má sporné rozhodnutie na zmluvné práva uvedených zmluvných partnerov. Z toho vyplýva, že Komisia tým, že uvedeným rozhodnutím sa záväzky spoločnosti Paramount stali záväznými, porušila požiadavku uvedenú v bode 106 tohto rozsudku, zbavila svojho obsahu zmluvné práva tretích osôb, vrátane práv spoločnosti Groupe Canal + voči spoločnosti Paramount, a tým porušila zásadu proporcionality.

128

V dôsledku toho treba vyhovieť druhej časti tretieho žalobného dôvodu, a teda zrušiť sporné rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia a žalobné dôvody uvedené v prvostupňovom konaní.

129

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

130

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

131

Keďže Groupe Canal +, EFADs, UPC a C More Entertainment navrhli uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Groupe Canal +, EFADs a UPC v rámci tohto odvolacieho konania a prvostupňového konania, ako aj trovy konania, ktoré vynaložila C More Entertainment v prvostupňovom konaní.

132

Keďže Francúzska republika nenavrhla uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené rozhodnúť, že bude znášať svoje vlastné trovy konania.

133

V súlade s článkom 140 ods. 3 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní, BEUC ako vedľajší účastník konania pred Všeobecným súdom znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: