–

Burgo Group SpA, v zastúpení: R. Montanaro, L. G. Ferrua Magliani a E. Assuntini, avvocati,

–

Gestore dei Servizi Energetici SpA ‐ GSE, v zastúpení: A. Police, A. Pugliese a P. R. Molea, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Palatiello, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Gattinara, D. Recchia, K. Talabér‑Ritz a Y. G. Marinova, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/8/ES z 11. februára 2004 o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS (Ú. v. EÚ L 52, 2004, s. 50; Mim. vyd. 12/003, s. 3), článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako aj zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporov medzi spoločnosťou Burgo Group SpA a Gestore dei Servizi Energetici SpA – GSE (spoločnosť spravujúca energetické služby, Taliansko) týkajúcich sa odmietnutia poslednej uvedenej spoločnosti umožniť spoločnosti Burgo Group využívať podporný program stanovujúci najmä oslobodenie od povinnosti kúpiť „zelené certifikáty“.

3

Smernica 2004/8 bola prijatá na základe politiky Európskej únie v oblasti životného prostredia na základe článku 175 ods. 1 ES.

4

Odôvodnenia 1, 2, 11, 15, 16, 24, 26 a 32 tejto smernice uvádzajú:

…

…

…

…

…

5

Podľa znenia článku 1 uvedenej smernice je jej účelom „zvýšiť energetickú účinnosť a zlepšiť bezpečnosť dodávky vytvorením rámca na podporu a rozvoj vysoko účinnej kombinovanej výroby tepla a elektriny založenej na dopyte po využiteľnom teple a úsporách primárnej energie na vnútornom trhu s energiou pri zohľadnení osobitných národných okolností týkajúcich sa najmä klimatických a hospodárskych podmienok“.

6

Článok 2 smernice 2004/8 stanovuje, že táto smernica „sa vzťahuje na kogeneráciu definovanú v článku 3 a kogeneračné technológie uvedené v prílohe I“.

7

Podľa znenia článku 3 tejto smernice, nazvaného „Definície“:

„Na účel tejto smernice platia nasledujúce definície:

…“

8

Článok 7 uvedenej smernice, nazvaný „Podporné programy“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby bola podpora kogenerácii – existujúcim a budúcim jednotkám – založená na dopyte po využiteľnom teple a na úsporách primárnej energie vzhľadom na existujúce príležitosti na znižovanie dopytu po energii prostredníctvom ekonomicky realizovateľných alebo environmentálne výhodných opatrení, ako sú iné opatrenia zamerané na energetickú účinnosť.“

9

Článok 12 smernice 2004/8, nazvaný „Alternatívne výpočty“, vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Členské štáty môžu do konca roku 2010 definovať pomocou alternatívnej metodiky kogeneráciu ako vysokoúčinnú kogeneráciu bez toho, aby overili, či táto kogeneračná výroba spĺňa kritériá uvedené v bode a) prílohy III, ak sa na národnej úrovni preukáže, že táto kogeneračná výroba identifikovaná touto metodikou alternatívneho výpočtu v priemere spĺňa kritériá uvedené v bode a) prílohy III. …“

10

Príloha III tejto smernice, nazvaná „Metodika určovania účinnosti procesu kogenerácie“, v jej bode a) spresňuje, že na účel tejto smernice musí vysoko účinná kogenerácia spĺňať rôzne kritériá, najmä kritérium, podľa ktorého „výroba kogeneráciou v kogeneračných jednotkách prináša úspory primárnej energie vypočítané podľa bodu b) vo výške najmenej 10 % v porovnaní s odkazmi na samostatnú výrobu tepla a elektriny“.

11

Decreto legislativo n. 79 – Attuazione della direttiva 96/92/CE recante norme comuni per il mercato interno dell’energia elettrica (legislatívny dekrét č. 79 zo 16. marca 1999, ktorým sa vykonáva smernica 96/92/ES o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou), zo 16. marca 1999 (GURI č. 75 z 31. marca 1999), vo svojom znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 79/1999“), vo svojom článku 2 ods. 8 stanovuje:

„Kogenerácia je kombinovaná výroba elektrickej energie a tepla za podmienok definovaných [Autorità per l’Energia elettrica e il Gas (Úrad pre elektrickú energiu a plyn, Taliansko) (ďalej len ‚AEEG‘)], ktorá zabezpečuje významné úspory energie v porovnaní s ich samostatnou výrobou.“

12

Podľa článku 3 ods. 3 tohto legislatívneho dekrétu:

„[AEEG] stanovuje podmienky, ktoré zaručia všetkým užívateľom siete slobodu prístupu za rovnakých podmienok, nestrannosť a neutralitu prenosových služieb a služieb dispečingu. Pri výkone tejto právomoci úrad sleduje cieľ čo najefektívnejšieho využitia elektrickej energie vyrobenej alebo v každom prípade vpustenej do vnútroštátnej elektrickej siete v súlade s technickými obmedzeniami tejto siete. Úrad okrem toho stanovuje povinnosť prednostne využívať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a elektrickú energiu vyrobenú kogeneráciou.“

13

Článok 11 uvedeného legislatívneho dekrétu stanovuje:

„1.   S cieľom podporiť využívanie obnoviteľných energií, úspory energie, znižovanie emisií oxidu uhličitého a využívanie národných energetických zdrojov majú od roku 2001 dovozcovia a subjekty zodpovedné za zariadenia, ktoré každý rok dovážajú alebo vyrábajú elektrickú energiu z neobnoviteľných zdrojov energie, povinnosť vpustiť v priebehu nasledujúceho roka do vnútroštátnej siete kvótu zelenej elektrickej energie pochádzajúcej zo zariadení, ktoré vstúpili do prevádzky alebo ktoré zvýšili svoju výrobu, v rámci dodatočných kapacít na výrobu, po nadobudnutí účinnosti tohto dekrétu.

2.   Povinnosť stanovená v odseku 1 sa uplatňuje na dovoz a výrobu elektrickej energie, bez započítania kogenerácie, vlastnej spotreby elektrárne a vývozu viac ako 100 GWh; kvóta uvedená v odseku 1 sa pôvodne stanoví na dve percentá tejto energie presahujúcej 100 GWh.

3.   Tie isté subjekty si túto povinnosť môžu tiež splniť tým, že nadobudnú v celom rozsahu alebo čiastočne ekvivalentnú kvótu alebo príslušné práva od iných výrobcov pod podmienkou, že do vnútroštátnej elektrickej siete alebo prostredníctvom prevádzkovateľa vnútroštátnej prenosovej sústavy vpustia energiu z obnoviteľných zdrojov energie. …

4.   Prevádzkovateľ vnútroštátnej prenosovej sústavy zabezpečí prioritu elektrickej energie vyrábanej zariadeniami, ktoré v uvedenom poradí využívajú obnoviteľné zdroje energie, kogeneračné systémy na základe špecifických kritérií stanovených [AEEG] a národné zdroje primárnej palivovej energie, pričom tieto zdroje v maximálnej ročnej kvóte nepresahujúcej pätnásť percent celkovej primárnej energie potrebnej na výrobu spotrebovanej elektrickej energie.

…“

14

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že mechanizmus podpory stanovený v článku 11 ods. 1 až 4 legislatívneho dekrétu č. 79/1999 bol zrušený pre iné než vysoko účinné kogeneračné zariadenia, a to od 1. januára 2016 prostredníctvom článku 25 decreto legislativo n. 28 – Attuazione della direttiva 2009/28/CE sulla promozione dell’uso dell’energia da fonti rinnovabili, recante modifica e successiva abrogazione delle direttive 2001/77/CE e 2003/30/CE (legislatívny dekrét č. 28, ktorým sa vykonáva smernica 2009/28/ES o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES), z 3. marca 2011 (riadny doplnok GURI č. 71 z 28. marca 2011).

15

Okrem toho vnútroštátny súd spresňuje, že decreto legislativo n. 102 – Attuazione della direttiva 2012/27/UE sull’efficienza energetica, che modifica le direttive 2009/125/CE e 2010/30/UE e abroga le direttive 2004/8/CE e 2006/32/CE (legislatívny dekrét č. 102, ktorým sa vykonáva smernica 2012/27/EÚ o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES), zo 4. júla 2014 (GURI č. 165 z 18. júla 2014), posunul dátum zrušenia tohto mechanizmu podpory na 19. júl 2014.

16

Podľa článku 2 ods. 8 legislatívneho dekrétu č. 79/1999 AEEG svojím rozhodnutím č. 42/02 z 19. marca 2002 stanovil minimálne podmienky potrebné na to, aby sa zariadenie na výrobu elektrickej energie mohlo kvalifikovať ako „kogeneračné“ zariadenie.

17

Decreto legislativo n. 20 – Attuazione della direttiva 2004/8/CE sulla promozione della cogenerazione basata su una domanda di calore utile nel mercato interno dell’energia, nonché modifica alla direttiva 92/42/CEE (legislatívny dekrét č. 20, ktorým sa vykonáva smernica 2004/8), z 8. februára 2007 (GURI č. 54 zo 6. marca 2007), v znení uplatniteľnom v čase vzniku skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 20/2007“), vo svojom článku 3 ods. 1 stanovuje:

„Do 31. decembra 2010 a bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, sa za vysoko účinnú kogeneráciu považuje kogenerácia, ktorá zodpovedá definícii uvedenej v článku 2 ods. 8 legislatívneho dekrétu [č. 79/1999].“

18

Článok 6 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 20/2007 stanovuje:

„Aby sa zabezpečilo, že podpora kogenerácie bude založená na dopyte po využiteľnom teple a súčasne na úsporách primárnej energie, vysoko účinná kogenerácia podlieha ustanoveniam článku 3 ods. 3, článku 4 ods. 2 a článku 11 ods. 2 a 4 legislatívneho dekrétu [č. 79/1999]. Vysokoúčinná kogenerácia požíva výhody vyplývajúce z uplatňovania opatrení na vykonanie článku 9 ods. 1 legislatívneho dekrétu [č. 79/1999] a článku 16 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 164 z 23. mája 2000.“

19

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že príloha III legislatívneho dekrétu č. 20/2007 prebrala do talianskeho právneho poriadku prílohu III smernice 2004/8.

20

Burgo Group vlastní v Taliansku množstvo kogeneračných zariadení, ktoré súčasne vyrábajú elektrickú energiu a využiteľné teplo. Táto spoločnosť požiadala GSE o oslobodenie od povinnosti kúpiť zelené certifikáty stanovenej vnútroštátnym právom na roky 2011 až 2013 pre svoje kogeneračné zariadenia.

21

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na uvedené zariadenia sa takéto oslobodenie vzťahovalo až do 31. decembra 2010 na základe rozhodnutia č. 42/02 prijatého AEEG.

22

Každá zo žiadostí o oslobodenie od povinnosti kúpiť zelené certifikáty, ktoré podala Burgo Group na GSE za roky 2011 až 2013, bola zo strany spoločnosti GSE zamietnutá z dôvodu, že platná vnútroštátna právna úprava, a to legislatívny dekrét č. 20/2007, ktorým sa prebrala smernica 2004/8 do vnútroštátneho práva, stanovuje, že od 1. januára 2011 môžu výhody stanovené vo vnútroštátnom práve, medzi ktorými figuruje oslobodenie od povinnosti kúpiť zelené certifikáty, využívať len kogeneračné zariadenia, ktoré spĺňajú kritériá stanovené v prílohe III tohto dekrétu, ktorou sa preberá príloha III tejto smernice. Kogeneračné zariadenia patriace spoločnosti Burgo Group však nespĺňajú tieto kritériá z dôvodu, že nemajú vlastnosti zariadení s vysokým účinkom.

23

Burgo Group podala proti týmto zamietavým rozhodnutiam viacero žalôb o zrušenie na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko), ktoré boli všetky zamietnuté rozsudkami vydanými v priebehu roka 2015.

24

Vnútroštátny súd spresňuje, že týmito rozsudkami Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio) v podstate po prvé konštatoval, že podľa článku 12 ods. 3 smernice 2004/8 a v súlade s vnútroštátnym opatrením preberajúcim toto ustanovenie od 1. januára 2011 iba zariadenia vysoko účinnej kogenerácie, ktoré spĺňajú kritériá energetickej účinnosti uvedené v prílohe III tejto smernice, môžu využívať výhody stanovené vo vnútroštátnom práve, a najmä oslobodenie od povinnosti kúpiť zelené certifikáty. Po druhé uvádza, že prvostupňový súd sa domnieval, že z tohto článku 12 ods. 3, ako aj z vnútroštátneho opatrenia, ktoré ho preberá, vyplýva, že až do 31. decembra 2010 mali členské štáty možnosť stanoviť inú metódu definície vysoko účinnej kogenerácie pod podmienkou, že sa preukázalo, že táto metóda v priemere spĺňa kritériá uvedené v tejto prílohe III.

25

Rozhodnutie AEEG č. 42/02 tak stanovuje takúto alternatívnu metódu definície vysoko účinnej kogenerácie, ktorá by sa v súlade s článkom 12 ods. 3 smernice 2004/8, ako aj s vnútroštátnym právom preberajúcim tento článok mohla uplatňovať až do 31. decembra 2010. Okrem toho akýkoľvek opačný výklad by po prvé zbavil termín uvedený v tomto ustanovení, a to 31. december 2010, akéhokoľvek významu, po druhé zúžil by rozsah kritérií stanovených v prílohe III tejto smernice a po tretie spravil by zbytočným technologické a ekonomické úsilie osôb, ktoré investovali, aby prispôsobili kogeneračné zariadenia tak, aby boli v súlade s kritériami energetickej účinnosti uvedenými v tejto prílohe.

26

Keďže sa Burgo Group domnievala, že Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio) sa dopustil nesprávneho posúdenia pri výklade a uplatnení smernice 2004/8, podala proti týmto rozsudkom odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).

27

Pred vnútroštátnym súdom Burgo Group najmä tvrdí, že Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio) nezohľadnil rozsudok Súdneho dvora z 26. septembra 2013, IBV & Cie (C‑195/12, EU:C:2013:598), v ktorom Súdny dvor uplatnil vnútroštátny podporný program dotknutý vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, nielen na zariadenia vysoko účinnej kogenerácie, ale aj na všetky kogeneračné zariadenia. Okrem toho podľa tejto spoločnosti vnútroštátne právo umožňuje uplatnenie výhod, a najmä oslobodenia od povinnosti kúpiť zelené certifikáty na spoločnosti prevádzkujúce kogeneračné zariadenia, ktoré nie sú vysoko účinné, a to aj po decembri 2010. článok 11 legislatívneho dekrétu č. 79/1999, ktorý konkrétne stanovuje oslobodenie od nákupu zelených certifikátov pre kogeneračné zariadenia, bol zrušený až od 19. júla 2014.

28

Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 3 smernice 2004/8 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kogeneračným zariadeniam, ktoré nemajú vlastnosti, ktoré by z nich robili vysoko účinné zariadenia v zmysle tejto smernice, naďalej aj po 31. decembri 2010 využívať podporný program na kogeneráciu, podľa ktorého by boli oslobodené najmä od povinnosti kúpiť zelené certifikáty.

30

Treba uviesť, že podporné programy na kogeneráciu, ktoré môžu byť stanovené na vnútroštátnej úrovni, nie sú upravené článkom 12 ods. 3 smernice 2004/8, ale jej článkom 7.

31

Súdny dvor vykladal článok 7 smernice 2004/8 v tom zmysle, že jeho pôsobnosť sa neobmedzuje len na tie kogeneračné zariadenia, ktoré majú v zmysle tejto smernice vlastnosti zariadení vysoko účinnej kogenerácie. Spresnil, že normotvorca Únie nemal v úmysle obmedziť uvedenú pôsobnosť len na vysoko účinnú kogeneráciu v zmysle článku 3 písm. i) uvedenej smernice a uviedol, že článok 2 tej istej smernice, ktorého cieľom je, ako to naznačuje jeho názov, vymedziť „Rozsah pôsobnosti“ tejto smernice, zdôrazňuje, že táto smernica sa uplatňuje na „kogeneráciu definovanú v článku 3“ a že normotvorca Únie definoval pojmy „kogenerácia“ a „vysoko účinná kogenerácia“ na účely smernice 2004/8 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, body 36 a 37).

32

Keďže pôsobnosť článku 7 smernice 2004/8, ktorý sa týka podporných programov na vnútroštátnej úrovni, sa neobmedzuje len na „vysoko účinnú“ kogeneráciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, bod 38), členské štáty môžu, za podmienok uvedených v tomto článku, zaviesť podporné programy pre kogenerečné zariadenia, ktoré nie sú vysoko účinné.

33

Článok 12 ods. 3 tejto smernice, ktorý priznáva členským štátom „do konca roku 2010“ možnosť určiť na základe ich vlastných kritérií, „či… kogenerácia je vysoko účinnou kogeneráciou“, nemá vplyv na výklad uvedeného článku 7.

34

Hoci totiž článok 12 ods. 3 smernice 2004/8 stanovuje možnosť členských štátov až do 31. decembra 2010 určiť za určitých podmienok, že kogenerácia je vysoko účinnou kogeneráciou na základe inej metódy výpočtu než tej, ktorá je uvedená v prílohe III písm. a) uvedenej smernice, toto ustanovenie nemá vplyv na možnosť členských štátov stanoviť podporné programy pre kogeneráciu, ktorá nie je vysoko účinná, alebo podporné programy spoločné pre tieto dve formy kogenerácie.

35

Uvedený odsek preto nebráni tomu, aby členské štáty zaviedli aj po 31. decembri 2010 také mechanizmy podpory kogenerácie, ako je oslobodenie od povinnosti kúpiť zelené certifikáty v prospech kogenerácie, ktorá nie je vysoko účinná.

36

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 3 smernice 2004/8 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kogeneračným zariadeniam, ktoré nemajú vlastnosti, ktoré by z nich robili vysoko účinné zariadenia v zmysle tejto smernice, naďalej aj po 31. decembri 2010 využívať podporný program na kogeneráciu, podľa ktorého by boli oslobodené najmä od povinnosti kúpiť zelené certifikáty.

37

Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 107 ZFEÚ a zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kogeneračným zariadeniam, ktoré nemajú vlastnosti, ktoré by z nich robili vysoko účinné zariadenia v zmysle tejto smernice, naďalej aj po 31. decembri 2010 využívať podporný program na kogeneráciu, podľa ktorého by boli oslobodené najmä od povinnosti kúpiť zelené certifikáty.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby Súdny dvor mohol podať výklad práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, z článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí obsahovať uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej.

39

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na účel vyhlásenia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 26, ako aj citovaná judikatúra).

40

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 27, ako aj citovaná judikatúra).

41

Pokiaľ však ide o druhú a tretiu otázku, návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa požiadavky prípustnosti uvedené v bodoch 38 až 40 tohto rozsudku.

42

Po prvé toto rozhodnutie totiž neumožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť právnej úpravy dotknutej vo veci samej s článkom 107 ZFEÚ. Je pravda, že takéto podporné programy môžu za určitých podmienok predstavovať štátnu pomoc v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia. Na jednej strane však návrh na začatie prejudiciálneho konania nespresňuje podmienky uplatnenia týchto programov, a najmä skutočnosti, ktoré by ich umožnili kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ. Na druhej strane vnútroštátny súd nespresňuje dôvody, pre ktoré je výklad článku 107 ZFEÚ Súdnym dvorom potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva.

43

Po druhé uvedené rozhodnutie neumožňuje pochopiť ani dôvody, pre ktoré by zásady rovnosti a zákazu diskriminácie vyplývajúce z práva Únie bránili vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje pokračovať v uplatňovaní podporných programov na kogeneráciu, ktorá nie je vysoko účinná, až do 31. decembra 2015. Vnútroštátny súd totiž neuvádza dôvody, ktoré ho mohli viesť k otázke o zlučiteľnosti predmetnej právnej úpravy s týmito zásadami, ale obmedzuje sa na uvedenie návrhov účastníkov konania vo veci samej v tejto súvislosti.

44

Vzhľadom na to, že Súdny dvor nemá k dispozícii informácie potrebné na užitočnú odpoveď na druhú a tretiu položenú otázku, treba ich vyhlásiť za neprípustné.

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 12 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/8/ES z 11. februára 2004 o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kogeneračným zariadeniam, ktoré nemajú vlastnosti, ktoré by z nich robili vysoko účinné zariadenia v zmysle tejto smernice, naďalej aj po 31. decembri 2010 využívať podporný program na kogeneráciu, podľa ktorého by boli oslobodené najmä od povinnosti kúpiť zelené certifikáty.