1

Vo svojom odvolaní Axa Mediterranean Holding SA navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. novembra 2018, Axa Mediterranean/Komisia (T‑405/11, neuverejnený, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2018:780), ktorým tento súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia článku 1 ods. 1 a subsidiárne článku 4 rozhodnutia Komisie 2011/282/EÚ z 12. januára 2011 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch C 45/07 (ex NN 51/07, ex CP 9/07) vykonávanom Španielskom (Ú. v. EÚ L 135, 2011, s. 1, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Okolnosti predchádzajúce sporu boli Všeobecným súdom opísané v bodoch 1 až 12 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

3

Dňa 10. októbra 2007 v nadväznosti na viaceré písomné otázky, ktoré Európskej komisii položili v rokoch 2005 a 2006 poslanci Európskeho parlamentu, ako aj na sťažnosť, ktorú dostala od súkromného subjektu v roku 2007, rozhodla táto inštitúcia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti s mechanizmom upraveným v článku 12 ods. 5, ktorý do Ley del Impuesto sobre Sociedades (zákon o dani z príjmu právnických osôb) zaviedol Ley 24/2001, de Medidas Fiscales, Administrativas y del Orden Social (zákon č. 24/2001, ktorým sa prijímajú daňové a správne opatrenia a opatrenia sociálnej povahy) z 27. decembra 2001 (BOE č. 313 z 31. decembra 2001, s. 50493), a prevzal Real Decreto Legislativo 4/2004 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Impuesto sobre Sociedades (kráľovský legislatívny dekrét č. 4/2004, ktorým sa schvaľuje revidované znenie zákona o dani z príjmu právnických osôb) z 5. marca 2004 (BOE č. 61 z 11. marca 2004, s. 10951, ďalej len „sporné opatrenie“).

4

Sporné opatrenie stanovuje, že v prípade, ak podnik zdaňovaný v Španielsku nadobudne podiel v „zahraničnej spoločnosti“ a tento podiel dosahuje najmenej 5 % nepretržite počas najmenej jedného roka, finančný goodwill vzniknutý týmto nadobudnutím podielu možno odpočítať vo forme odpisov od základu dane z príjmov právnických osôb, ktorej podnik podlieha. Toto opatrenie spresňuje, že na to, aby sa spoločnosť považovala za „zahraničnú spoločnosť“, musí podliehať rovnakej dani, aká je uplatniteľná v Španielsku, a jej príjmy musia pochádzať najmä z podnikateľských činností vykonávaných v zahraničí.

5

Komisia ukončila konanie, pokiaľ ide o nadobudnutia podielov uskutočnené v rámci Európskej únie, rozhodnutím 2011/5/ES z 28. októbra 2009 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch C 45/07 (ex NN 51/07, ex CP 9/07) vykonávanom Španielskom (Ú. v. EÚ L 7, 2011, s. 48, ďalej len „rozhodnutie z 28. októbra 2009“).

6

Týmto rozhodnutím Komisia vyhlásila sporné opatrenie, ktoré tvorí daňová výhoda umožňujúca španielskym spoločnostiam odpisovať goodwill, ktorý vznikne z nadobudnutia podielov v spoločnostiach nerezidentoch, ak sa uplatňuje na nadobudnutia podielov v spoločnostiach usadených v Únii, za nezlučiteľné s vnútorným trhom.

7

Komisia napriek tomu ponechala konanie otvorené, pokiaľ ide o nadobudnutia podielov uskutočňované mimo Únie, keďže španielske orgány sa zaviazali poskytnúť doplňujúce informácie o prekážkach týkajúcich sa cezhraničných fúzií, ktoré existujú mimo Únie a na ktoré poukazovali.

8

Dňa 12. januára 2011 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Týmto rozhodnutím, ktoré bolo predmetom opráv 3. marca a 26. novembra 2011, Komisia najmä vyhlásila sporné opatrenie za nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa uplatňuje na nadobudnutia podielov v podnikoch usadených mimo Únie (článok 1 ods. 1) a nariadila vymáhanie pomoci poskytnutej Španielskemu kráľovstvu (článok 4).

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. júla 2011 podala odvolateľka žalobu o neplatnosť článku 1 ods. 1 a subsidiárne článku 4 sporného rozhodnutia.

10

Konanie bolo prerušené od 13. marca do 7. novembra 2014, keď Všeobecný súd rozhodol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Banco Santander a Santusa/Komisia (T‑399/11, EU:T:2014:938), a zrušil sporné rozhodnutie. Konanie bolo opäť prerušené od 9. marca 2015 do 21. decembra 2016, keď Súdny dvor rozhodol vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok Komisia/World Duty Free Group a i. (C‑20/15 P a C‑21/15 P, ďalej len „rozsudok WDFG, EU:C:2016:981).

11

Rozsudkom WDFG Súdny dvor zrušil rozsudky zo 7. novembra 2014, Autogrill España/Komisia (T‑219/10, EU:T:2014:939), ako aj zo 7. novembra 2014, Banco Santander a Santusa/Komisia (T‑399/11, EU:T:2014:938), vrátil veci Všeobecnému súdu s tým, že o trovách konania v príslušnom rozsahu sa rozhodne neskôr, a rozhodol, že Spolková republika Nemecko, Írsko a Španielske kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

12

Rozhodnutím predsedu rozšírenej deviatej komory Všeobecného súdu z 8. decembra 2017 po vypočutí účastníkov konania boli vec T‑405/11, Axa Mediterranean/Komisia, vec T‑227/10, Banco Santander/Komisia, a vec T‑406/11, Prosegur Compañía de Seguridad/Komisia, spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania podľa článku 68 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

13

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorú podala odvolateľka.

14

Všeobecný súd, ktorý zamietol tri žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na neexistencii selektívnosti sporného opatrenia (body 31 až 227 napadnutého rozsudku), druhý na nesprávnom posúdení pri identifikácii príjemcu sporného opatrenia (body 228 až 249 napadnutého rozsudku) a tretí na porušení zásady legitímnej dôvery (body 250 až 344 napadnutého rozsudku), rozhodol, že je potrebné zamietnuť žalobu v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o jej prípustnosti, ktorú však spochybňovala Komisia (body 29 až 346 napadnutého rozsudku).

15

Pokiaľ ide konkrétnejšie o prvý žalobný dôvod, Všeobecný súd v prvom rade pripomenul, že ako vyplýva z rozsudku WDFG, daňové opatrenie priznávajúce výhodu, ktorej poskytnutie je podmienené uskutočnením hospodárskej transakcie, môže byť selektívne, a to aj vtedy, ak sa vzhľadom na vlastnosti predmetnej transakcie môže každý podnik slobodne rozhodnúť uskutočniť túto transakciu (body 73 až 85 napadnutého rozsudku).

16

V druhom rade Všeobecný súd preskúmal sporné opatrenie z hľadiska troch fáz metódy analýzy selektívnosti vnútroštátneho daňového opatrenia, ktorá bola predstavená v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku, a to v prvom rade identifikáciu spoločného alebo „obvyklého“ daňového systému uplatniteľného v dotknutom členskom štáte, ďalej posúdenie otázky, či sa predmetné daňové opatrenie odchyľuje od uvedeného spoločného režimu v rozsahu, v akom zavádza rozlišovanie medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto spoločným systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, a napokon posúdenie otázky, či je takéto odchýlenie odôvodnené povahou a štruktúrou tohto systému.

17

Pokiaľ ide o prvú fázu, Všeobecný súd uviedol, že referenčný rámec definovaný v spornom rozhodnutí, a to „zdaňovanie goodwillu“ (bod 88 napadnutého rozsudku), predstavuje v prejednávanej veci relevantný referenčný systém najmä vzhľadom na to, že podniky, ktoré nadobúdajú podiely v spoločnostiach nerezidentoch, sa vzhľadom na cieľ sledovaný zdaňovaním goodwillu nachádzajú v právnej a skutkovej situácii porovnateľnej so situáciou podnikov, ktoré nadobúdajú podiely v spoločnostiach rezidentoch. Podľa tohto súdu je cieľom tohto systému zabezpečiť určitú paralelnosť medzi účtovaním a zdaňovaním goodwillu, ktoré vyplývajú pre podnik z nadobudnutia podielov v spoločnosti (body 112 až 118 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd tak odmietol myšlienku, že sporné opatrenie predstavuje autonómny referenčný rámec (body 122 až 136 napadnutého rozsudku), takže zamietol výhradu založenú na existencii prekážok cezhraničných kombinácií (body 117, 134 a 137 napadnutého rozsudku).

18

Pokiaľ ide o druhú fázu, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa v spornom rozhodnutí správne domnievala, že sporné opatrenie zaviedlo výnimku z obvyklého režimu. Zamietol tak výhradu, podľa ktorej si Komisia nesplnila svoju povinnosť preukázať, že nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch a nadobudnutia podielov v spoločnostiach nerezidentoch boli porovnateľné vzhľadom na cieľ daňovej neutrality sledovaný sporným opatrením (body 138 až 160 napadnutého rozsudku).

19

Pokiaľ ide o tretiu fázu, Všeobecný súd zdôraznil, že žiadne z tvrdení konkrétne uvedených v prejednávanej veci neumožňuje odôvodniť výnimku stanovenú týmto opatrením, a teda zistené rozdielne zaobchádzanie (body 161 až 226 napadnutého rozsudku).

20

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

21

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

22

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa selektívnosti. Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení pri uplatnení metódy analýzy týkajúcej sa selektívnosti daňových opatrení v troch fázach, tak ako bola zakotvená v ustálenej judikatúre Súdneho dvora.

23

Na úvod je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak sa má vnútroštátne opatrenie kvalifikovať ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo o zásah zo štátnych prostriedkov. Po druhé musí byť toto opatrenie spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí dané opatrenie svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudok WDFG, bod 53 a citovaná judikatúra, ako aj rozsudok zo 16. marca 2021, Komisia/Poľsko,C‑562/19 P, EU:C:2021:201, bod 27).

24

Je preukázané, že pokiaľ ide o vnútroštátne opatrenia, ktoré poskytujú daňovú výhodu, ktorá síce nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov, ale stavia príjemcov do situácie, ktorá je výhodnejšia ako situácia iných daňovníkov, môžu príjemcom zabezpečovať selektívnu výhodu a predstavujú tak štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok WDFG, bod 56, a rozsudok z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, bod 21).

25

Pokiaľ ide o podmienku selektívnosti výhody, ktorá je podstatou kvalifikácie opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá je ako jediná predmetom argumentácie uvádzanej v rámci tohto odvolania, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto podmienka predpokladá zistenie, či v rámci danej právnej úpravy je dotknuté vnútroštátne opatrenie také, že zvýhodňuje „určité podniky alebo výrobu určitých druhov tovaru“ pred inými, ktorí sa vzhľadom na cieľ sledovaný uvedenou úpravou nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii a sú tak vystavení odlišnému zaobchádzaniu, ktoré v podstate možno kvalifikovať ako diskriminačné (rozsudok zo 16. marca 2021, Komisia/Poľsko, C‑562/19 P, EU:C:2021:201, bod 28 a citovaná judikatúra).

26

Preskúmanie otázky, či má takéto opatrenie selektívnu povahu, sa tak v podstate prekrýva s otázkou, či sa toto opatrenie uplatňuje nediskriminačným spôsobom na všetky hospodárske subjekty (rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 53).

27

Ak je predmetné opatrenie koncipované ako schéma pomoci, a nie ako individuálna pomoc, úlohou Komisie je preukázať, že hoci toto opatrenie poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, majú z neho prospech iba určité podniky alebo určité odvetvia činností (rozsudok WDFG, bod 55 a citovaná judikatúra).

28

Na účely kvalifikácie vnútroštátneho daňového opatrenia ako „selektívneho“ musí Komisia v prvom rade identifikovať referenčný systém, teda „obvyklý“ daňový systém uplatniteľný v dotknutom členskom štáte, a v druhom rade preukázať, že predmetné daňové opatrenie sa odchyľuje od tohto referenčného systému, pretože zavádza rozdiely medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný spoločným daňovým systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, bod 36 a citovanú judikatúru).

29

Pojem „štátna pomoc“ však nezahŕňa opatrenia zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi, ktoré sú vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutým právnym režimom v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, a preto sú a priori selektívne, ak sa danému členskému štátu podarí v treťom rade preukázať, že toto rozlišovanie je odôvodnené, keďže vyplýva z povahy alebo štruktúry systému, ktorého sú uvedené opatrenia súčasťou (rozsudok z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, bod 44 a citovaná judikatúra).

30

Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné preskúmať jednotlivé časti jediného odvolacieho dôvodu.

31

Jediný odvolací dôvod, ktorý uvádza odvolateľka, sa delí na šesť častí, ktoré sa v podstate týkajú po prvé definície referenčného systému, po druhé určenia cieľa tohto systému, na základe ktorého je potrebné pristúpiť k porovnaniu v druhej fáze analýzy selektívnosti, po tretie uloženia dôkazného bremena, po štvrté dodržiavania zásady proporcionality, po piate existencie príčinnej súvislosti medzi nemožnosťou vykonávať fúzie v zahraničí a nadobudnutím podielov v zahraničí a po šieste preskúmania oddeliteľnosti sporného opatrenia v závislosti od kontrolného podielu.

32

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých pochybení pri určení referenčného systému.

33

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd použil referenčný systém odlišný od systému definovaného sporným rozhodnutím, pretože referenčný systém tohto rozhodnutia opísal ako „zdaňovanie goodwillu“, a tento rámec neobmedzil „len na zdaňovanie finančného goodwillu“ (body 88 a 136 napadnutého rozsudku). Podľa odvolateľky sa tieto dva „výrazy“ vzťahujú na vecne odlišné prístupy. Odvolateľka sa domnieva, že Všeobecný súd sa tým, že odôvodnenie sporného rozhodnutia nahradil svojím vlastným odôvodnením, a tým, že týmto vlastným odôvodnením vyplnil medzeru v odôvodnení sporného rozhodnutia, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré môže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

34

Ďalej Všeobecný súd podľa analýzy uvedenej v bodoch 122 až 136 napadnutého rozsudku neoprávnene vylúčil myšlienku, že sporné opatrenie môže predstavovať autonómny referenčný systém. V tejto súvislosti Všeobecný súd nielenže nahradil odôvodnenie obsiahnuté v spornom rozhodnutí svojím vlastným odôvodnením, keďže odôvodnenie uvedené v spornom rozhodnutí sa zakladalo len na neexistencii prekážok pre cezhraničné fúzie, ale okrem toho vykonal z právneho hľadiska nesprávne posúdenie. Odôvodnenie Všeobecného súdu totiž robí najmä definovanie referenčného rámca závislé od použitej legislatívnej techniky.

35

Napokon referenčný rámec použitý Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku bol v každom prípade definovaný svojvoľne a vyplýval zo zámeny medzi výnimkou a všeobecným pravidlom. Predovšetkým nič neumožňuje pochopiť, z akých dôvodov Všeobecný súd rozhodol, že sledovaným cieľom bolo len „zaručiť určitú koherentnosť medzi zdaňovaním goodwillu a jeho účtovaním“ (bod 117 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd nevysvetlil ani to, prečo uviedol, že neexistencia pravidla, ktoré by bránilo odpisovaniu finančného goodwillu v prípade vnútroštátneho nadobudnutia podielu, neznamená nič iné ako to, že existuje „všeobecné pravidlo“ širokého referenčného systému, ktorý definoval (bod 131 napadnutého rozsudku). Odvolateľka sa s odkazom najmä na prístup prijatý vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia (C‑203/16 P, EU:C:2018:505), ktorým Súdny dvor rozhodol, že predmetné opatrenie v tejto veci sa nemôže považovať za výnimku zo všeobecného pravidla, domnieva, že referenčný rámec bol v prejednávanej veci definovaný zužujúcim spôsobom, takže napadnutý rozsudok by mal byť zrušený.

36

Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne. V prvom rade sa domnieva, že predložené tvrdenia sú v podstate neprípustné, keďže žaloba pred Všeobecným súdom neobsahovala žiadnu výhradu založenú na existencii pochybení ovplyvňujúcich určenie referenčného systému. Ak by teda odvolateľka mohla v rámci odvolania uvádzať nové tvrdenia, znamenalo by to, že by jej bolo umožnené predložiť Súdnemu dvoru spor v širšom rozsahu, ako bol ten, o ktorom rozhodoval Všeobecný súd. Komisia subsidiárne tvrdí, že argumentácia odvolateľky je nedôvodná. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, totiž Všeobecný súd po prvé odkázal na ten istý referenčný systém ako ten, ktorý bol identifikovaný v spornom rozhodnutí, po druhé sporné opatrenie nemožno považovať za autonómny referenčný systém a po tretie napadnutý rozsudok je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnený.

37

Pokiaľ ide o prípustnosť tvrdení a dôkazov predložených na podporu skúmaných častí, ktorú Komisia spochybňuje z dôvodu údajnej novej povahy tvrdení, týkajúcich sa určenia referenčného rámca predložených na podporu tvrdení odvolateľky, treba pripomenúť, že podľa článku 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom.

38

V zmysle ustálenej judikatúry je právomoc Súdneho dvora v rámci odvolania obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednávaných pred prvostupňovým súdom. Účastník konania teda nemôže pred Súdnym dvorom po prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom, pretože tým by sa mu umožnilo predložiť Súdnemu dvoru, ktorého právomoc v oblasti odvolacieho konania je obmedzená, spor v širšom rozsahu, ako bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd (rozsudok z 29. júla 2019, Bayerische Motoren Werke a Freistaat Sachsen/Komisia, C‑654/17 P, EU:C:2019:634, bod 69 a citovaná judikatúru).

39

Vzhľadom na to má odvolateľ právo podať odvolanie na Súdny dvor, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody a tvrdenia vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:730, bod 17, ako aj zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 47).

40

V prejednávanej veci z bodov 88 až 137 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd skúmal, či Komisia správne identifikovala referenčný daňový režim v rámci prvej fázy analýzy selektívnosti. Za týchto okolností je odvolateľka oprávnená spochybniť v štádiu odvolania odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa tejto prvej fázy bez ohľadu na to, že v prvostupňovom konaní neuviedla argumentáciu smerujúcu konkrétne k spochybneniu sporného rozhodnutia v tejto súvislosti.

41

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 35 svojich návrhov prednesených v spojených veciach World Duty Free Group a Španielsko/Komisia (C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:51), treba konštatovať, že tvrdenia predložené odvolateľkou obsahujú presnú a podrobnú kritiku odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom sú vo veľkej miere zamerané na spochybnenie dodržiavania obmedzení a podmienok výkonu súdneho preskúmania Všeobecným súdom, ktoré v žiadnom prípade nemohli byť uplatnené pred Všeobecným súdom.

42

Vzhľadom na tieto úvahy je prvá časť jediného odvolacieho dôvodu prípustná.

43

Určenie referenčného rámca je o to dôležitejšie v prípade daňových opatrení, pretože existenciu hospodárskej výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno preukázať len vo vzťahu k takzvanému „obvyklému“ zdaneniu. Určenie skupiny podnikov, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, závisí od predchádzajúceho vymedzenia právneho režimu, pričom vzhľadom na cieľ tohto právneho režimu treba prípadne preskúmať príslušnú skutkovú a právnu situáciu podnikov, ktoré boli dotknutým opatrením zvýhodnené, a podnikov, ktoré neboli zvýhodnené [rozsudky z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, body 55 a 60, ako aj z 28. júna 2018Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, body 88 a 89].

44

Na účely posúdenia selektívnosti daňového opatrenia so všeobecnou pôsobnosťou je teda potrebné, aby bol spoločný daňový režim alebo referenčný systém uplatniteľný v dotknutom členskom štáte správne identifikovaný v rozhodnutí Komisie a preskúmaný súdom, ktorý prejednáva námietku týkajúcu sa tejto identifikácie. Keďže určenie referenčného systému predstavuje východiskový bod porovnávacieho preskúmania, ktoré sa musí uskutočniť v kontexte posúdenia selektívnosti schémy pomoci, chyba, ku ktorej došlo pri tomto určení, nevyhnutne spôsobuje vadu celej analýzy podmienky týkajúcej sa selektívnosti [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, bod 107, a zo 16. marca 2021, Komisia/Poľsko, C‑562/19 P, EU:C:2021:201, bod 46].

45

V tejto súvislosti treba na úvod spresniť, že určenie referenčného rámca, ktoré sa musí vykonať po kontradiktórnom prejednaní s dotknutým členským štátom, musí vyplývať z objektívneho preskúmania obsahu, vzťahu a konkrétnych účinkov noriem uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva tohto štátu. V tejto súvislosti selektívnosť daňového opatrenia nemožno posudzovať so zreteľom na referenčný rámec pozostávajúci z niekoľkých ustanovení, ktoré boli umelo vyčlenené zo širšieho legislatívneho rámca [rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, bod 103].

46

V dôsledku toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov prednesených v spojených veciach World Duty Free Group a Španielsko/Komisia (C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:51), ak je predmetné daňové opatrenie neoddeliteľné od všeobecného daňového systému daného členského štátu, na tento systém je potrebné hľadieť ako na referenčný. Naopak, ak sa zdá, že takéto opatrenie možno jasne oddeliť od uvedeného všeobecného systému, nemožno vylúčiť, že referenčný rámec, ktorý treba zohľadniť, je užší ako tento všeobecný systém, alebo že sa môže identifikovať ako samotné opatrenie, pokiaľ sa ukazuje ako samostatné pravidlo s právnou logickou štruktúrou a mimo neho nie je možné identifikovať koherentný súbor predpisov.

47

Ďalej, keďže okrem oblastí, v ktorých je daňové právo Únie predmetom harmonizácie, je to práve dotknutý členský štát, ktorý prostredníctvom výkonu svojich výlučných právomocí v oblasti priamych daní definuje charakteristiky, ktoré tvoria daň, určenie referenčného systému alebo „obvyklého“ daňového režimu, z hľadiska ktorého treba analyzovať podmienku týkajúcu sa selektívnosti, musí uvedené charakteristiky zohľadňovať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2021, Komisia/Poľsko, C‑562/19 P, EU:C:2021:201, body 38 a 39).

48

Okrem toho treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že určenie referenčného rámca musí vychádzať z objektívneho preskúmania obsahu a vzťahu pravidiel uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva, nie je potrebné v rámci tejto prvej fázy skúmania selektívnosti zohľadniť ciele sledované normotvorcom pri prijímaní skúmaného opatrenia. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že cieľ sledovaný štátnymi zásahmi nestačí na to, aby tieto zásahy neboli kvalifikované ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, keďže toto ustanovenie nerozlišuje štátne zásahy podľa príčin alebo cieľov, ale definuje ich podľa ich účinkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, body 84 a 85, ako aj z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 48).

49

Napokon je nevyhnutné, aby sa identifikácia pravidiel, ktoré musia tvoriť referenčný systém, uskutočnila podľa objektívnych kritérií, najmä aby sa umožnilo súdne preskúmanie posúdení, na ktorých je táto operácia založená. Komisii prináleží, aby zohľadnila skutočnosti, ktoré prípadne uviedol dotknutý členský štát, a všeobecnejšie, aby vykonala svoje preskúmanie prísnym a dostatočne odôvodneným spôsobom, aby sa umožnilo úplné súdne preskúmanie.

50

Vo svetle týchto úvah treba posúdiť dôvodnosť argumentácie odvolateľky, ktorá sa týka určenia referenčného systému ako prvej fázy a nevyhnutného predpokladu analýzy selektívnosti. Ako vyplýva z bodov 32 až 35 tohto rozsudku, odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia po prvé tým, že nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o vymedzenie použitého referenčného systému, po druhé tým, že vylúčil, že by sa sporné opatrenie mohlo samo osebe považovať za autonómny referenčný systém a nahradil odôvodnenie v tejto súvislosti, a po tretie tým, že tento systém definoval svojvoľne.

51

Tieto tri výhrady treba preskúmať postupne.

52

Odvolateľka v prvej výhrade prvej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri určení referenčného systému tým, že nahradil referenčný systém stanovený Komisiou v spornom rozhodnutí svojím vlastným systémom. Zatiaľ čo Komisia označila pravidlá týkajúce sa zdaňovania finančného goodwillu ako tvoriace referenčný systém, Všeobecný súd tým, že vychádzal z vecne odlišnej analýzy, zahrnul do tohto systému okrem toho aj zdaňovanie „nefinančného“ goodwillu. Odvolateľka poukazuje konkrétne na body 88 a 136 napadnutého rozsudku.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci preskúmania zákonnosti upraveného v článku 263 ZFEÚ majú Súdny dvor a Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o žalobách podaných z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných formálnych náležitostí, porušenia Zmluvy alebo akejkoľvek právnej normy týkajúcej sa jej uplatňovania, alebo zneužitia právomocí. Článok 264 ZFEÚ stanovuje, že ak je žaloba opodstatnená, vyhlási sa napadnutý akt za neplatný. Súdny dvor a Všeobecný súd teda v žiadnom prípade nemôžu nahradiť svojím vlastným odôvodnením odôvodnenie autora napadnutého aktu (rozsudky z 27. januára 2000, DIR International Film a i./Komisia, C‑164/98 P, EU:C:2000:48, bod 38, ako aj zo 4. júna 2020, Maďarsko/Komisia, C‑456/18 P, EU:C:2020:421, bod 70 a citovaná judikatúra).

54

Naproti tomu, okrem prípadu, keď to neodôvodňuje žiadna vecná okolnosť, môže byť Všeobecný súd v rámci žaloby o neplatnosť vedený k výkladu odôvodnenia napadnutého aktu iným spôsobom ako jeho autor, alebo dokonca v niektorých prípadoch k zamietnutiu formálneho odôvodnenia prijatého týmto orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 2000, DIR International Film a i./Komisia, C‑164/98 P, EU:C:2000:48, bod 42, ako aj z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 142).

55

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 66, 88, 119 a 136 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd konštatoval, že Komisia na účely svojho posúdenia selektívnosti sporného opatrenia zohľadnila ako referenčný systém zdaňovanie „goodwillu“. Všeobecný súd predovšetkým v bode 88 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia „tento rámec neobmedzila len na zdaňovanie finančného goodwillu“. Ako však správne poznamenala odvolateľka, Komisia v odôvodnení 118 sporného rozhodnutia uviedla, že vhodný rámec na posúdenie sporného opatrenia tvoria pravidlá týkajúce sa zdaňovania „finančného goodwillu“.

56

Hoci je pravda, že terminológia použitá v napadnutom rozsudku sa líši od terminológie použitej v spornom rozhodnutí, nemožno dospieť k záveru, že Všeobecný súd tým identifikoval vecne odlišný referenčný systém od toho, ktorý identifikovala Komisia, alebo že vychádzal z iného odôvodnenia, než je odôvodnenie, ktoré použila Komisia v spornom rozhodnutí, aby dospel k záveru, že zdaňovanie goodwillu predstavuje v prejednávanej veci relevantný referenčný systém.

57

Ako totiž tvrdí Komisia, za okolností prejednávanej veci je zdaňovanie goodwillu plne porovnateľné so zdaňovaním finančného goodwillu.

58

V tejto súvislosti, ako pripomenul Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku, Komisia v spornom rozhodnutí výslovne vylúčila v odpovedi najmä na tvrdenia uvedené španielskymi orgánmi v súvislosti s identifikáciou referenčného systému, že uvedený systém by mohol byť obmedzený na zdaňovanie goodwillu vyplývajúceho z nadobudnutia podielu v spoločnosti so sídlom v inej krajine než v Španielsku. Všeobecný súd tak zdôraznil, že, ako jasne vyplýva z odôvodnenia 118 sporného rozhodnutia, Komisia usúdila, že relevantným referenčným rámcom alebo systémom bol všeobecný španielsky systém dane z príjmov právnických osôb, a presnejšie pravidlá zdaňovania finančného goodwillu definované v tomto daňovom systéme, a že týmto potvrdila referenčný systém uvedený v rozhodnutí z 28. októbra 2009. Ako teda jasne vyplýva z odôvodnenia 89 tohto posledného uvedeného rozhodnutia, Komisia uviedla, že sporné opatrenie sa musí posúdiť s prihliadnutím na všeobecné ustanovenia režimu dane z príjmov právnických osôb uplatniteľné na situácie, v ktorých vznik goodwillu vedie k daňovej výhode. V tomto rozhodnutí spresnila, že jej stanovisko možno vysvetliť konštatovaním, že situácie, v ktorých možno finančný goodwill odpisovať, nezahŕňajú celú kategóriu daňovníkov, ktorí sa nachádzajú v podobnej skutkovej alebo právnej situácii.

59

V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z bodu 64 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd na účely identifikácie referenčného systému vychádzal najmä zo zistení Komisie uvedených v odôvodneniach 28, 29, 123 a 124 sporného rozhodnutia, podľa ktorých referenčný systém stanovoval odpisovanie goodwillu len v prípade podnikovej kombinácie, takže sporné rozhodnutie tým, že umožňovalo, aby goodwill, ktorý by sa zaúčtoval, ak by došlo k podnikovej kombinácii, vznikol aj bez podnikovej kombinácie, predstavuje výnimku z tohto referenčného systému.

60

Okrem toho Všeobecný súd s odkazom aj na odôvodnenie 124 sporného rozhodnutia vychádzal z úvah Komisie, podľa ktorých, keďže odpisovanie goodwillu vyplývajúceho zo samotného nadobudnutia podielu bolo povolené iba v prípade cezhraničných nadobudnutí podielov, a nie v prípade vnútroštátnych nadobudnutí podielov, sporné opatrenie tak zavádzalo rozdielne zaobchádzanie s vnútroštátnymi transakciami a cezhraničnými transakciami, takže ho nemožno považovať za nové plnohodnotné všeobecné pravidlo.

61

Z týchto častí sporného rozhodnutia, ktorých sa týka napadnutý rozsudok, jednoznačne vyplýva, ako to uvádza Všeobecný súd, že keď Komisia označila za referenčný systém „pravidlá týkajúce sa zdaňovania finančného goodwillu“, mala v úmysle odkázať nielen na pravidlá špecificky uplatniteľné na odpisovanie goodwillu v prípade nadobudnutia podielov, ale aj na pravidlá všeobecného španielskeho režimu dane z príjmov právnických osôb, ktoré upravujú odpisovanie goodwillu vo všeobecnosti, pričom tieto posledné uvedené pravidlá v skutočnosti predstavujú relevantný rámec pre prvé uvedené pravidlá.

62

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v bodoch 66, 88, 119 a 136 napadnutého rozsudku obmedzil na výklad sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o definíciu referenčného systému v súlade s údajmi obsiahnutými v tomto rozhodnutí, a teda nepristúpil k nahradeniu odôvodnenia uvedeného rozhodnutia v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 53 tohto rozsudku. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri určovaní referenčného systému.

63

Prvú výhradu prvej časti jediného odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

64

Odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia svojím vlastným odôvodnením tým, že vylúčil, že sporné opatrenie môže predstavovať plnohodnotný referenčný systém. Hoci totiž Komisia v tomto rozhodnutí v podstate zamietla hypotézu autonómneho referenčného systému tvoreného sporným opatrením, pričom vychádzala výlučne z údajnej neexistencie právnych prekážok cezhraničných fúzií, Všeobecný súd v bodoch 123 až 136 napadnutého rozsudku vychádzal z odlišnej argumentácie.

65

V tejto súvislosti, ako bolo uvedené v bode 58 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že Všeobecný súd uviedol, že z pohľadu Komisie sa referenčný systém nemôže obmedzovať na zdaňovanie finančného goodwillu zavedeného sporným opatrením, pretože toto opatrenie sa vzťahuje len na podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach nerezidentoch, a že na účely posúdenia existencie diskriminácie vo vzťahu k podnikom vykonávajúcim rovnaký typ akvizícií, ale v spoločnostiach rezidentoch, bolo potrebné zohľadniť všeobecné ustanovenia režimu dane z príjmov právnických osôb uplatniteľné na situácie, v ktorých vznik goodwillu vedie k daňovej výhode.

66

Nemožno preto dospieť k záveru, že Všeobecný súd pristúpil k nahradeniu odôvodnenia sporného rozhodnutia tým, že odmietol skutočnosť, že Komisia sa v skutočnosti opierala o neexistenciu prekážok cezhraničných kombinácií s cieľom vylúčiť, že sporné opatrenie by mohlo predstavovať referenčný daňový systém.

67

Ak, ako tvrdí odvolateľka, Komisia v odôvodneniach 93 až 96 a 117 rozhodnutia z 28. októbra 2009 skutočne odkázala na údajnú neexistenciu právnych prekážok cezhraničných fúzií, obmedzila sa týmito odkazmi na zaujatie stanoviska k pripomienkam predloženým španielskymi orgánmi najmä s cieľom spochybniť nielen referenčný systém, ktorý bol predbežne identifikovaný v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania z 10. októbra 2007, ale aj k prvkom porovnania a odôvodnenia vyskytujúcim sa v druhej a tretej fáze preskúmania selektívnosti.

68

Preto ako uviedol generálny advokát v bode 65 svojich návrhov prednesených v spojených veciach World Duty Free Group a Španielsko/Komisia (C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:51), na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Komisia vylúčila, že sporné opatrenie by mohlo predstavovať relevantný referenčný systém, ktorý sa mal zohľadniť na účely analýzy selektívnosti, nie z dôvodu neuznania prekážok cezhraničných kombinácií, ale z dôvodu, že sa domnievala, že toto opatrenie by sa malo posudzovať s ohľadom na širší súbor právnych predpisov zahŕňajúci jednak pravidlá vzťahujúce sa na odpisovanie finančného goodwillu v prípade nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch, ako aj zásady uplatniteľné na odpisovanie goodwillu vo všeobecnosti, ktorým sa uvedené pravidlá podľa názoru Komisie prispôsobovali, keď stanovili možnosť odpočítania goodwillu iba v prípade, že po nadobudnutí podielov nasledovala podniková kombinácia.

69

Z toho vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd v bodoch 123 až 136 napadnutého rozsudku vykonal nahradenie odôvodnenia, je nedôvodné.

70

Odvolateľka subsidiárne tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu pri vylúčení toho, aby sporné opatrenie mohlo predstavovať autonómny referenčný systém, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Na jednej strane poznamenáva, že cieľom tohto opatrenia je zabezpečiť daňovú neutralitu, pokiaľ ide o nadobudnutie podielov v Španielsku a v zahraničí, a že v dôsledku toho jeho predmet nemožno obmedziť na vyriešenie konkrétneho problému, ako to nesprávne uviedol Všeobecný súd v bode 135 napadnutého rozsudku. Na druhej strane tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu vedie k posúdeniu selektívnosti opatrenia odlišne podľa toho, či sa vnútroštátny zákonodarca rozhodol vytvoriť odlišnú daň alebo zmeniť všeobecnú daň, a teda podľa použitej legislatívnej techniky.

71

V prejednávanej veci treba uviesť, že odôvodnenie Všeobecného súdu v bodoch 91 až 137 napadnutého rozsudku malo za cieľ odpovedať na argumentáciu, podľa ktorej Komisia mala sporné opatrenie identifikovať ako referenčný systém z dôvodu prekážok cezhraničných kombinácií.

72

Hoci odvolateľka nevyslovuje žiadnu kritiku voči metodike uplatniteľnej na určenie referenčného systému v rámci prvej fázy preskúmania selektívnosti uvedenej v bodoch 91 až 104 napadnutého rozsudku, kritizuje ďalšie preskúmanie uskutočnené Všeobecným súdom, ako je formulované v bodoch 105 až 137 tohto rozsudku.

73

Pokiaľ ide v prvom rade o odôvodnenie uvedené v bodoch 105 až 121 napadnutého rozsudku, týka sa toho, či sa vzhľadom na cieľ obvyklého režimu identifikovaného Komisiou podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach rezidentoch a podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach nerezidentoch nachádzajú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii.

74

Toto preskúmanie porovnateľnosti však nemá priamu súvislosť s vymedzením referenčného rámca, ktoré sa musí vykonať v rámci prvej fázy skúmania selektívnosti, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v bode 121 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval „existenciu väzby medzi týmito dvoma fázami, ba niekedy, ako v prejednávanej veci, spoločného odôvodnenia“. Argumentácia rozvinutá odvolateľkou s cieľom spochybniť definíciu cieľa referenčného systému bude tiež posúdená neskôr v rámci preskúmania druhej časti jediného odvolacieho dôvodu, ktorý je založený na nesprávnom určení cieľa, s ohľadom na ktorý sa vykonáva preskúmanie porovnateľnosti.

75

V druhom rade, pokiaľ ide o body 122 a 137 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v nich skúmal, či sporné opatrenie mohlo vzhľadom na svoje vlastné charakteristické vlastnosti, a teda nezávisle od akejkoľvek porovnávacej analýzy, predstavovať samo osebe autonómny referenčný rámec.

76

V tejto súvislosti po prvé odvolateľka nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal hlavne z legislatívnej techniky, ktorú si zvolil španielsky zákonodarca, aby dospel k záveru o selektivite sporného opatrenia. Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Všeobecný súd vychádzal z predmetu a účinkov tohto opatrenia, a nie iba z úvah formálneho charakteru. Všeobecný súd konkrétne v bode 131 tohto rozsudku poznamenal, že uvedené opatrenie predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého iba podnikové kombinácie môžu viesť k odpisovaniu goodwillu.

77

Je pravda, ako správne uviedla odvolateľka, že z judikatúry vyplýva, že použitie určitej legislatívnej techniky nemôže vnútroštátnym daňovým pravidlám umožňovať uniknúť kontrole stanovenej v oblasti štátnej pomoci Zmluvou o FEÚ, ani stačiť na stanovenie príslušného referenčného rámca na účely posúdenia podmienky týkajúcej sa selektívnosti, pretože v opačnom prípade by sa rozhodujúcim spôsobom uprednostnila forma štátnych zásahov pred ich účinkami. Použitá legislatívna technika preto nemôže byť na účely určenia referenčného rámca rozhodujúca [pozri v tomto zmysle rozsudok WDFG, bod 76, a rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, bod 92].

78

Z tej istej judikatúry vyplýva, že aj keď na účely konštatovania selektívnosti daňového opatrenia nie je rozhodujúca použitá legislatívna technika v tom zmysle, že nie je vždy nevyhnutné, aby toto opatrenie predstavovalo odchýlku od všeobecného daňového systému, okolnosť, že je takouto odchýlkou pri použití danej legislatívnej techniky, je na tieto účely relevantná, ak z toho vyplýva, že sa rozlišujú dve kategórie hospodárskych subjektov, ktoré sú a priori predmetom odlišného zaobchádzania, teda subjekty, na ktoré sa vzťahuje odchylné opatrenie, a subjekty, ktoré naďalej spadajú pod spoločný daňový systém, a to napriek tomu, že uvedené dve kategórie sú z hľadiska cieľa sledovaného uvedeným systémom v porovnateľnej situácii [rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, bod 93 a citovaná judikatúra].

79

Z toho vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že okrem iných úvah uznal odchylnú povahu sporného opatrenia na účely preskúmania jeho selektívnej povahy.

80

Po druhé, pokiaľ ide o kritiku formulovanú odvolateľkou, pokiaľ ide o odkaz na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner vo veci Taliansko/Komisia (173/73, ďalej len návrhy generálneho advokáta Warnera, EU:C:1974:52, s. 728), Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku správne uviedol, že sporné opatrenie nezavádza, ako to uvádza Komisia v odôvodnení 124 sporného rozhodnutia, nové plnohodnotné všeobecné pravidlo týkajúce sa odpisovania goodwillu, ale „výnimku zo všeobecného pravidla“, podľa ktorej iba podnikové kombinácie môžu viesť k odpisovaniu goodwillu, pričom táto výnimka by mala podľa Španielskeho kráľovstva zamedziť nepriaznivým účinkom, ktoré by pri nadobudnutiach podielov v spoločnostiach nerezidentoch spôsobovalo uplatnenie všeobecného pravidla.

81

V dôsledku toho z napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa na podporu svojho záveru, podľa ktorého sa referenčný systém nemohol obmedziť len na sporné opatrenie, neopieral len o okolnosť, že toto opatrenie smeruje podobne ako opatrenie, o ktoré išlo vo veci, v ktorej boli prednesené návrhy generálneho advokáta Warnera, k sledovaniu zamýšľaného cieľa, a teda k vyriešeniu konkrétneho problému. Z toho vyplýva, že tvrdenia odvolateľky smerujúce jednak k spochybneniu podobnosti prejednávanej veci s vecou, v ktorej boli prednesené návrhy generálneho advokáta Warnera, a jednak k preukázaniu toho, že cieľom sporného opatrenia bolo zachovanie zásady daňovej neutrality, a nie vyriešenie konkrétneho problému, nemôžu vyvrátiť odôvodnenie Všeobecného súdu, a preto sú neúčinné.

82

V každom prípade treba pripomenúť, že samotná okolnosť, že sporné opatrenie má všeobecnú povahu, keďže ho a priori môžu využívať všetky podniky podliehajúce dani z príjmov právnických osôb, nevylučuje, že toto opatrenie môže mať selektívnu povahu. Ako totiž Súdny dvor už rozhodol, v prípade vnútroštátneho opatrenia poskytujúceho daňovú výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, akým je sporné opatrenie, je podmienka týkajúca sa selektívnosti splnená, ak sa Komisii podarí preukázať, že toto opatrenie je odchýlkou od spoločného alebo „obvyklého“ daňového systému uplatniteľného v dotknutom členskom štáte a zavádza tak svojimi konkrétnymi účinkami odlišné zaobchádzanie medzi hospodárskymi subjektmi, hoci subjekty, ktoré majú z daňovej výhody prospech, a subjekty, na ktoré sa nevzťahuje, sa z hľadiska cieľa sledovaného uvedeným daňovým systémom tohto členského štátu nachádzajú v rovnakej skutkovej a právnej situácii (rozsudok WDFR, bod 67).

83

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba druhú výhradu prvej časti jediného odvolacieho dôvodu zamietnuť ako neúčinnú a v každom prípade nedôvodnú.

84

V rámci tretej výhrady prvej časti jediného odvolacieho dôvodu odvolateľka v prvom rade tvrdí, že referenčný systém použitý Všeobecným súdom bol vymedzený svojvoľne, pretože bolo ťažké identifikovať kritérium presne použité na určenie koherentného rámca, do ktorého patrí sporné opatrenie. V druhom rade tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne a neodôvodnene identifikoval v referenčnom systéme, ktorý vymedzil, čo predstavuje pravidlo a čo predstavuje výnimku. Podľa odvolateľky Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že pravidlom bola nemožnosť odpisovať goodwill a že sporné opatrenie zavádza výnimku z tohto pravidla. Rovnako ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia (C‑203/16 P, EU:C:2018:505), si Všeobecný súd zamenil pravidlo s výnimkou.

85

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd svojvoľne definoval predmetný referenčný systém, treba ho zamietnuť v rozsahu, v akom, ako vyplýva z bodov 58 až 61 tohto rozsudku, Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne odôvodnil odôvodnenie, ktoré ho viedlo k tomu, že sa za okolností prejednávanej veci odvolal na pravidlá uplatniteľné podľa španielskeho práva na zdaňovanie goodwillu na účely určenia dane z príjmov právnických osôb, a tak potvrdil posúdenie uvedené v tejto veci v spornom rozhodnutí. Treba totiž pripomenúť, že predpoklad, z ktorého vychádzala Komisia, spočíva na konštatovaní, ktoré potvrdil Všeobecný súd a podľa ktorého v španielskom práve je odpisovanie goodwillu zvyčajne podmienené existenciou podnikovej kombinácie.

86

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd nesprávne a neodôvodnene identifikoval pravidlo a výnimku, treba ho tiež zamietnuť. V súlade s výkladom španielskej daňovej právnej úpravy, ktorý podal Všeobecný súd, totiž iba kombinácia podnikov zvyčajne umožňuje odpisovať goodwill, a to aj v prípade finančného goodwillu vyplývajúceho z nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch, v súlade s článkom 89 ods. 3 zákona o dani z príjmov právnických osôb, ktorý bol schválený kráľovským legislatívnym dekrétom č. 4/2004. Vzhľadom na to teda všeobecným pravidlom, od ktorého sa sporné opatrenie odchyľuje, nie je neodpísanie finančného goodwillu, ale zásada, podľa ktorej je odpisovanie zvyčajne možné len v prípade podnikovej kombinácie, čo je zásada, ktorú Všeobecný súd vyvodil z ustanovení týkajúcich sa zdaňovania goodwillu na účely dane z príjmov právnických osôb, či už ide o ustanovenia týkajúce sa odpisovania goodwillu v prípade nadobudnutia podniku alebo o ustanovenia týkajúce sa odpisovania finančného goodwillu vyplývajúceho z nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch, po ktorom nasleduje fúzia.

87

Vzhľadom na tieto úvahy musí byť tretia výhrada prvej časti jediného odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho prvá časť tohto odvolacieho dôvodu v celom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná.

88

Odvolateľka v rámci druhej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu spochybňuje odôvodnenie napadnutého rozsudku uvedené v jeho bodoch 139 až 160, v ktorých Všeobecný súd identifikoval cieľ referenčného systému a so zreteľom na tento cieľ porovnal situáciu podnikov využívajúcich výhodu, ktorú zavádza sporné opatrenie, a podnikov, ktoré sú z tejto výhody vylúčené.

89

Odvolateľka v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri určení cieľa, na základe ktorého bolo potrebné vykonať porovnanie v rámci druhej fázy preskúmania selektívnosti sporného opatrenia. Všeobecný súd, ktorý sa aj v tomto prípade odchýlil od toho, čo je uvedené v spornom rozhodnutí, nesprávne vyložil judikatúru týkajúcu sa určenia cieľa uplatniteľného na opatrenie daňovej povahy. Na rozdiel od toho, čo naznačuje Všeobecný súd, v judikatúre Súdneho dvora neexistuje rozpor v otázke, či sa má situácia podnikov, ktoré využívajú „predmetné opatrenia“, a situácia podnikov, ktoré sú z neho vylúčené, porovnávať s ohľadom na cieľ tohto opatrenia alebo s ohľadom na „systém, ktorého je súčasťou“. Podľa odvolateľky sa tieto ciele musia zhodovať, a ak to tak nie je, je to preto, že vnútroštátny zákonodarca zaviedol do systému dane opatrenie, ktoré nezodpovedá jeho logike. V prejednávanej veci je skutočným cieľom režimu, s ohľadom na ktorý sa má vykonať porovnanie, ako to samotná Komisia uznala v spornom rozhodnutí, daňová neutralita. Ide o oveľa všeobecnejší a logickejší cieľ, než je paralelnosť, na ktorú odkázal Všeobecný súd, medzi účtovaním a zdaňovaním goodwillu, ktoré vyplývajú pre podnik z nadobudnutia podielov v spoločnosti, pretože v zásade sa akákoľvek daň z príjmov právnických osôb odlišuje z hľadiska svojej definície od účtovného výsledku.

90

V druhom rade sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd v bode 117 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že cieľom daňových predpisov v oblasti goodwillu je zaručiť určitú koherentnosť medzi zdaňovaním goodwillu a jeho účtovaním. Toto tvrdenie nielenže je svojvoľné, ale je úplne neopodstatnené, pretože všetky dane z príjmov právnických osôb sa odlišujú z hľadiska svojej definície od účtovného výsledku. Pokiaľ ide konkrétnejšie o ustanovenia týkajúce sa odpisovania goodwillu, rôzne predpoklady stanovené zákonom o dani z príjmov právnických osôb, tak ako bol schválený kráľovským legislatívnym dekrétom č. 4/2004, nemajú spoločné ciele spočívajúce v zabezpečení koherentnosti medzi zdaňovaním a účtovaním goodwillu, ale ich cieľom je vyhnúť sa dvojitému zdaneniu a zaručiť daňovú neutralitu.

91

Komisia navrhuje, aby bola táto argumentácia zamietnutá, keďže ju považuje za neprípustnú a v každom prípade za nedôvodnú.

92

Komisia namieta neprípustnosť druhej časti jediného odvolacieho dôvodu. Tvrdí, že predložené tvrdenia neboli uvedené v konaní pred Všeobecným súdom alebo sa týkajú skutkových otázok, medzi ktoré patrí aj výklad obsahu a rozsahu vnútroštátneho práva.

93

Pokiaľ ide o prvú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, treba ju zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 39 až 41 tohto rozsudku. Účastník konania má totiž právo uviesť dôvody a tvrdenia vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť. Odvolateľka je teda oprávnená spochybniť zistenia Všeobecného súdu bez ohľadu na to, že v prvostupňovom konaní neuviedla argumentáciu smerujúcu konkrétne k spochybneniu sporného rozhodnutia v tejto súvislosti.

94

Pokiaľ ide o druhú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, vychádzajúcu z toho, že odvolateľka mala v úmysle spochybniť skutkové zistenia, ktoré v zásade nepodliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry posúdenie týchto skutočností a dôkazných prostriedkov nepredstavuje, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. Ak však Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené (rozsudok z 25. júla 2018, Komisia/Španielsko a i., C‑128/16 P, EU:C:2018:591, bod 31 a citovaná judikatúra).

95

Pokiaľ teda ide v rámci odvolania o preskúmanie posúdenia Všeobecného súdu týkajúceho sa vnútroštátneho práva, ktoré v oblasti štátnej pomoci predstavuje posúdenie skutkového stavu, Súdny dvor je príslušný len overiť, či nedošlo k skresleniu tohto práva. Naopak, preskúmanie právnej kvalifikácie tohto vnútroštátneho práva v rámci odvolania zo strany Všeobecného súdu vzhľadom na ustanovenie práva Únie, čo predstavuje právnu otázku, patrí do právomoci Súdneho dvora [rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, bod 78 a citovaná judikatúra].

96

Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 53 tohto rozsudku, Všeobecný súd v žiadnom prípade nemôže nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením, takže Súdny dvor má v rámci odvolania právomoc overiť, či Všeobecný súd pristúpil k takémuto nahradeniu a dopustil sa tak nesprávneho právneho posúdenia.

97

Keďže odvolateľka svojou argumentáciou zhrnutou v bodoch 88 až 90 tohto rozsudku Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že odôvodnenie obsiahnuté v spornom rozhodnutí nahradil svojím vlastným odôvodnením, pokiaľ ide o „cieľ“, s ohľadom na ktorý treba vykonať preskúmanie porovnateľnosti situácií podnikov, ktoré využívajú výhodu vyplývajúcu z uplatňovania sporného opatrenia, a podnikov, ktoré sú z tej výhody vylúčené, je táto argumentácia prípustná.

98

V prvom rade, pokiaľ ide o argumentáciu smerujúcu proti záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého je judikatúra nekoherentná, pokiaľ ide o otázku, či sa porovnanie musí uskutočniť s ohľadom na cieľ skúmaného opatrenia alebo systém, do ktorého toto opatrenie patrí, treba ju zamietnuť ako neúčinnú.

99

Odvolateľka sa totiž obmedzuje na tvrdenie, že voľba medzi jedným alebo druhým cieľom je irelevantná, pretože tieto ciele sa musia v zásade zhodovať. Preto aj za predpokladu, že posúdenia Všeobecného súdu týkajúce sa dosahu judikatúry Súdneho dvora sú nepresné, treba konštatovať, že odvolateľka nespochybňuje záver Všeobecného súdu uvedený v bode 152 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa preskúmanie porovnateľnosti musí uskutočniť v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti s ohľadom na cieľ referenčného systému, ktorého súčasťou je skúmané opatrenie, a nie cieľ tohto opatrenia.

100

V druhom rade odvolateľka uvádza výhradu založenú na nahradení odôvodnenia sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie cieľa referenčného systému. Tvrdí, že cieľ „zaručiť určitú koherentnosť medzi zdaňovaním goodwillu a jeho účtovaním“, uvedený v bode 117 napadnutého rozsudku, sa neodráža ani v spornom rozhodnutí, ani v pripomienkach, ktoré Španielske kráľovstvo predložilo počas správneho konania. Odvolateľka okrem toho uvádza, že tvrdenie, podľa ktorého daňové ustanovenia v oblasti goodwillu sledujú takýto cieľ, je v každom prípade svojvoľné a nedôvodné.

101

V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia nikde v spornom rozhodnutí neuviedla ako cieľ referenčného systému, ktorý identifikovala, zaručenie určitej koherentnosti medzi zdaňovaním goodwillu a jeho účtovaním.

102

Je pravda, že Všeobecný súd v bodoch 113 až 115 napadnutého rozsudku odkázal na niektoré konštatovania uvedené v tomto rozhodnutí, keď uviedol, že zdaňovanie goodwillu sa uskutočňuje na základe kritéria založeného na existencii alebo neexistencii podnikovej kombinácie, a s odkazom na odôvodnenia 28 a 123 uvedeného rozhodnutia vysvetlil, že táto okolnosť je spôsobená tým, že v dôsledku nadobudnutia alebo vkladu aktív tvoriacich nezávislé podniky alebo fúzie či rozdelenia spoločností sa „goodwill… uvedie v účtovníctve podniku ako samostatný nehmotný majetok, ktorý vznikol podnikovou kombináciou“ (bod 113 napadnutého rozsudku). Rovnako tvrdenie, podľa ktorého zdaňovanie goodwillu „[súvisí] s účtovnou logikou“ (bod 112 napadnutého rozsudku), nadväzuje na niektoré úvahy Komisie uvedené v spornom rozhodnutí, najmä v jeho odôvodneniach 121 až 124.

103

Všeobecný súd však nezávisle od tohto rozhodnutia a na základe svojho vlastného výkladu daňových a účtovných pravidiel uplatniteľných podľa španielskeho práva dospel k záveru, že cieľom pravidiel týkajúcich sa odpisovania finančného goodwillu nachádzajúcich sa v zákone o dani z príjmov právnických osôb, tak ako bol schválený kráľovským legislatívnym dekrétom č. 4/2004, bolo zabezpečiť koherentnosť zdaňovania a účtovania goodwillu, a že vzhľadom na tento cieľ je situácia podnikov, ktoré investujú do španielskych spoločností, porovnateľná so situáciou podnikov, ktoré investujú do spoločností nerezidentov.

104

Všeobecný súd sa teda tým, že odôvodnenie sporného rozhodnutia nahradil svojím vlastným odôvodnením, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

105

Treba však preskúmať, či napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, mala byť druhá výhrada prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedla odvolateľka na podporu svojej žaloby podanej na tento súd, keďže Komisii vytýkala, že nepreukázala, že nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch a nadobudnutia podielov v spoločnostiach nerezidentoch boli porovnateľné vzhľadom na cieľ daňovej neutrality sledovaný sporným opatrením, v každom prípade zamietnutá.

106

Podľa ustálenej judikatúry ak totiž odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje znaky porušenia práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, toto porušenie nevedie k zrušeniu rozsudku (rozsudky z 30. septembra 2003, Biret International/Rada, C‑93/02 P, EU:C:2003:517, bod 60 a citovaná judikatúra, ako aj zo 14. októbra 2014, Buono a i./Komisia, C‑12/13 P a C‑13/13 P, EU:C:2014:2284, bod 62 a citovaná judikatúra).

107

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 28 tohto rozsudku, na ktorú Všeobecný súd správne odkázal v bode 141 napadnutého rozsudku, preskúmanie porovnateľnosti, ktoré sa má vykonať v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti, sa musí uskutočniť s ohľadom na cieľ referenčného systému, a nie so zreteľom na cieľ sporného opatrenia.

108

V prejednávanej veci odvolateľka tvrdí, že cieľom referenčného systému, ktorý splýva s cieľom sporného opatrenia, je zachovanie daňovej neutrality. Zdôrazňuje, že vzhľadom na tento cieľ sa podniky, ktoré nadobúdajú podiely vo vnútroštátnych spoločnostiach, a podniky, ktoré nadobúdajú podiely v cezhraničných spoločnostiach, nachádzajú v rozdielnych situáciách z dôvodu prekážok cezhraničných kombinácií podnikov.

109

Ako Súdny dvor už rozhodol, opatrenie, ako je sporné opatrenie, ktoré má za cieľ uprednostniť vývoz, možno považovať za selektívne, ak z neho vyplýva prospech pre podniky uskutočňujúce cezhraničné transakcie, najmä investície, na úkor iných podnikov nachádzajúcich sa v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, ktoré s ohľadom na cieľ sledovaný dotknutým daňovým systémom uskutočňujú transakcie rovnakej povahy na vnútroštátnom území (rozsudok WDFG, bod 119).

110

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že vzhľadom na cieľ sledovaný zdaňovaním goodwillu sa podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach nerezidentoch nachádzajú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii ako podniky, ktoré nadobúdajú podiely v spoločnostiach rezidentoch. Keďže podniky, ktoré nadobúdajú menšinové cezhraničné podiely, môžu byť príjemcami sporného opatrenia, aj keď nie sú dotknuté údajnými prekážkami kombinácií podnikov, na ktoré odkazuje odvolateľka, nemožno tvrdiť, že z dôvodu týchto prekážok sa príjemcovia predmetného opatrenia nachádzajú v právnej a skutkovej situácii odlišnej od situácie podnikov, na ktoré sa vzťahuje obvyklý daňový režim.

111

Vzhľadom na tieto úvahy treba dospieť k záveru, že bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd dopustil tým, že odôvodnenie uvedené v spornom rozhodnutí nahradil svojím vlastným odôvodnením v rámci preskúmania určenia cieľa referenčného systému, druhú časť jediného odvolacieho dôvodu spoločnosti treba zamietnuť ako nedôvodnú.

112

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že počas prvej a druhej fázy analýzy selektívnosti nepreskúmal, ktoré podniky sa nachádzali v porovnateľnej situácii vzhľadom na cieľ referenčného systému, ktorým je daňová neutralita, a tým, že toto preskúmanie presunul do tretej fázy, preniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že v prvej a druhej fáze preskúmania selektívnosti opatrenia nesie dôkazné bremeno porovnateľnosti situácií z hľadiska sledovaného cieľa Komisia.

113

Komisia sa domnieva, že argumentácia odvolateľky je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

114

Pokiaľ ide o prvú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou voči argumentácii odvolateľky, treba ju zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 39 až 41 tohto rozsudku. Účastník konania má totiž právo uviesť dôvody a tvrdenia vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť. Odvolateľka je teda oprávnená spochybniť zistenia Všeobecného súdu bez ohľadu na to, že v prvostupňovom konaní neuviedla argumentáciu smerujúcu konkrétne k spochybneniu sporného rozhodnutia v tejto súvislosti.

115

Pokiaľ ide o dôvodnosť tretej časti jediného odvolacieho dôvodu, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu práve to, že zohľadnil skutočnosť, že toto opatrenie sledovalo cieľ daňovej neutrality len v tretej fáze analýzy selektívnosti sporného opatrenia, a nie počas prvej a druhej fázy tejto analýzy.

116

Argumentácia odvolateľov spočíva na predpoklade, že Všeobecný súd sa pri určovaní cieľa referenčného systému dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že tento systém spočíva v koherentnosti medzi zdaňovaním goodwillu a jeho účtovaním, a nie v zásade daňovej neutrality.

117

V tejto súvislosti stačí uviesť, ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 98 až 111 tohto rozsudku, že hoci Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že cieľ referenčného systému spočíva v koherentnosti medzi zdaňovaním goodwillu a jeho účtovaním, nebolo preukázané, že cieľ daňovej neutrality mohol vylúčiť selektívnosť pomoci v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti.

118

Tretia časť jediného odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako neúčinná.

119

Odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že preskúmal proporcionalitu sporného opatrenia bez toho, aby predtým posúdil, či sú predmetné situácie porovnateľné vzhľadom na cieľ správne identifikovaného referenčného systému, a to cieľ daňovej neutrality. Uvádza, že preskúmanie sporného opatrenia z hľadiska dodržania zásady proporcionality v rámci tretej fázy analýzy selektívnosti nemá v prejednávanej veci žiadny zmysel ani odôvodnenie. Až po preskúmaní otázky, či opatrenie zavádza diskrimináciu medzi porovnateľnými situáciami z hľadiska cieľa opatrenia, treba preskúmať, či je odôvodnené skutočnosťou, že je vlastné základným zásadám systému, ktorého je súčasťou, a či je v súlade so zásadami koherentnosti a proporcionality.

120

Komisia tvrdí, že štvrtá časť jediného odvolacieho dôvodu je neúčinná a v každom prípade nedôvodná.

121

Treba konštatovať, že argumentácia odvolateľky spočíva na predpoklade, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že presunul analýzu proporcionality sporného opatrenia do tretej fázy preskúmania selektívnosti.

122

Túto argumentáciu však nemožno prijať, keďže ako vyplýva z judikatúry, otázka, či je selektívna výhoda v súlade so zásadou proporcionality, vzniká v štádiu tretej fázy skúmania selektívnosti, v rámci ktorej sa skúma otázka, či uvedená výhoda môže byť odôvodnená povahou alebo všeobecnou štruktúrou daňového systému dotknutého členského štátu. V tejto fáze je členský štát vyzvaný, aby preukázal, že rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z cieľa opatrenia je primerané vo vzťahu k zásade proporcionality tak, že nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, a že tento cieľ nemožno dosiahnuť menej obmedzujúcimi opatreniami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2011, Paint Graphos a i., C‑78/08 až C‑80/08, EU:C:2011:550, bod 75).

123

V dôsledku toho treba zamietnuť aj štvrtú časť jediného odvolacieho dôvodu.

124

Odvolateľka v podstate tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa tretej etapy analýzy selektívnosti uvedené v bodoch 176 až 185 napadnutého rozsudku obsahuje nesprávne právne posúdenie, keďže Všeobecný súd od Španielskeho kráľovstva vyžadoval, aby preukázalo existenciu „príčinnej súvislosti medzi nemožnosťou fúzií v zahraničí a nadobudnutím podielov v zahraničí“. Odvolateľka na jednej strane tvrdí, že tieto dôvody obsahujú analytický prvok, ktorý sa nenachádza v spornom rozhodnutí a ktorý je dokonca v rozpore s jej ratio decidendi, a na druhej strane, že nie je možné poskytnúť dôkaz vyžadovaný Všeobecným súdom.

125

Komisia navrhuje túto časť zamietnuť.

126

Treba uviesť, že v bodoch 176 až 185 napadnutého rozsudku, ktorých sa týka len piata časť jediného odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd uviedol dôvody, pre ktoré Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že sporné opatrenie neutralizovalo údajné penalizačné účinky obvyklého režimu.

127

Ďalej však pokračoval vo svojej analýze na základe predpokladu, že takéto preukázanie sa uskutočnilo (body 186 až 194 napadnutého rozsudku). Body odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorých sa týka piata časť jediného odvolacieho dôvodu, teda nie sú jedinými bodmi odôvodnenia, na ktorých je založený záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že Španielske kráľovstvo neodôvodnilo rozlišovanie zavedené sporným opatrením.

128

V súlade s judikatúrou je však v rámci odvolania dôvod smerujúci proti bodom odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorého výrok je z právneho hľadiska dostatočne založený na iných bodoch odôvodnenia, neúčinný, a preto musí byť zamietnutý. V prejednávanej veci aj za predpokladu, že by bola piata časť dôvodná, nemá takú povahu, aby mala za následok neplatnosť napadnutého rozsudku, a musí byť zamietnutá ako neúčinná, pretože uvedený záver sa naďalej zakladá na iných dôvodoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2011, Anheuser‑Busch/Budějovický Budvar, C‑96/09 P, EU:C:2011:189, bod 211 a citovanú judikatúru).

129

Z toho vyplýva, že piata časť jediného odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako neúčinná.

130

Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol jej žalobný dôvod založený na tom, že v analýze Komisie sa nerozlišovalo medzi nadobudnutím menšinových a väčšinových podielov. Odvolateľka na jednej strane zdôrazňuje, že všetky operácie, ktoré uskutočnila v rámci sporného opatrenia, viedli k nadobudnutiu kontroly nadobudnutej spoločnosti, a na druhej strane, že Španielske kráľovstvo požiadalo Komisiu, aby vykonala samostatnú analýzu oboch situácií. Podľa odvolateľky z judikatúry vyplýva, že ak o to dotknutý členský štát požiada, Komisia je povinná vykonať samostatnú analýzu skúmaného opatrenia. Pokiaľ ide o oddeliteľnosť sporného opatrenia, táto vyplýva z procesného prístupu Komisie k analýze tohto opatrenia, ktoré viedlo k trom odlišným rozhodnutiam.

131

Šiesta časť jediného odvolacieho dôvodu kritizuje body 202 až 211 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd skúmal, či Komisia bola povinná rozlišovať medzi rôznymi transakciami, na ktoré sa vzťahuje sporné opatrenie.

132

V prejednávanej veci treba konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku uvedené v týchto bodoch, ktoré cieľom bolo odpovedať na argumentáciu odvolateľky, podľa ktorej Komisii prináleží, aby rozlišovala medzi nadobudnutiami podielov v spoločnostiach nerezidentoch, ktoré viedli k prevzatiu kontroly, a ostatnými nadobudnutiami podielov na účely vyhlásenia, že uplatnenie sporného opatrenia na prvú skupinu nadobudnutí nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc, je uvedené len na doplnenie.

133

Tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého bola Komisia povinná vykonať takéto rozlišovanie, bolo zamietnuté v prvom rade v bode 201 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd v podstate konštatoval, že nekoherentnosť, ktorú zaviedlo sporné opatrenie pri zdaňovaní goodwillu, by existovala aj vtedy, ak by z neho plynula výhoda len pre nadobudnutia väčšinových podielov v spoločnostiach nerezidentoch.

134

Ako teda bolo pripomenuté v bode 128 tohto rozsudku, v rámci odvolania je dôvod smerujúci proti doplňujúcim bodom odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorého výrok je z právneho hľadiska dostatočne založený na iných bodoch odôvodnenia, neúčinný, a preto musí byť zamietnutý.

135

V každom prípade argumentácia odvolateľky rozvinutá v rámci šiestej časti jej jediného odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

136

V tejto súvislosti je pravda, že v rozhodnutí, ktoré Komisia prijíma na záver svojho preskúmania, má Komisia možnosť pri výkone svojej voľnej úvahy rozlišovať medzi príjemcami oznámenej schémy pomoci vzhľadom na určité charakteristiky, ktoré majú, alebo na podmienky, ktorým zodpovedajú. Naproti tomu, ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 202 napadnutého rozsudku, Komisii neprináleží, aby v rámci sporného rozhodnutia stanovovala podmienky uplatňovania sporného opatrenia, ktoré by jej za určitých predpokladov umožnili nekvalifikovať ho ako štátnu pomoc. Táto otázka totiž patrí do dialógu medzi španielskymi orgánmi a Komisiou v rámci oznamovania dotknutého režimu, ku ktorému však malo dôjsť pred jeho zavedením.

137

V prejednávanej veci odvolateľka v rámci svojej žaloby v prvostupňovom konaní Komisii vytýkala, že nerozlišovala medzi nadobudnutiami podielov v spoločnostiach nerezidentoch, ktoré viedli k prevzatiu kontroly, a ostatnými nadobudnutiami podielov na účely vyhlásenia, že uplatnenie sporného opatrenia na prvú skupinu nadobudnutí nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 209 napadnutého rozsudku pripomenul, že pokiaľ ide o odôvodnenie rozlišovania uskutočňovaného sporným opatrením, dotknutému členskému štátu prináleží povinnosť takéhoto odôvodnenia, ako aj prispôsobenie obsahu alebo podmienok uplatňovania tohto opatrenia, ak sa ukáže, že je odôvodniteľné len čiastočne. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 211 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že aj za predpokladu, že by v rámci konania vo veci formálneho zisťovania bolo preskúmanie Komisie týkajúce sa nadobudnutí väčšinových podielov predmetom špecifických diskusií medzi Komisiou a Španielskym kráľovstvom na základe ním predložených zdokumentovaných žiadostí, výhrada odvolateľky musí byť za okolností prejednávanej veci v každom prípade zamietnutá.

138

Šiesta časť jediného odvolacieho dôvodu sa preto musí zamietnuť ako neúčinná a v každom prípade nedôvodná.

139

Keďže sa nevyhovelo žiadnej časti jediného odvolacieho dôvodu, treba ich zamietnuť v celom rozsahu.

140

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatní na odvolacie konanie, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

141

Keďže v prejednávanej veci Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace s týmto odvolaním a s konaním na Všeobecnom súde.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: