1.

V odvolaní, ktoré je predmetom týchto návrhov, navrhuje spoločnosť NeXovation, Inc. (ďalej len „odvolateľka“), aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 19. júna 2019, NeXovation/Komisia (T‑353/15, EU:T:2019:434; ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateľky na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/151 z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci Nemecka SA.31550 (2012/C) (ex 2012/NN) v prospech Nürburgringu (ďalej len „konečné rozhodnutie“) ( 2 ).

2.

Prejednávaná vec nastoľuje zaujímavé otázky týkajúce sa rozsahu povinnosti odôvodnenia rozsudkov Všeobecného súdu, ako aj rozsahu procesných práv dotknutých osôb, ktoré podávajú na Komisiu sťažnosť v oblasti štátnej pomoci.

3.

Skutkový stav predmetného sporu sa uvádza v bodoch 1 až 15 napadnutého rozsudku, pričom na účely tohto konania ho možno zhrnúť nižšie uvedeným spôsobom.

4.

Komplex Nürburgring (ďalej len „Nürburgring“), ktorý sa nachádza v Nemecku v spolkovej krajine Porýnie‑Falcko, pozostáva z automobilového pretekárskeho okruhu, zo zábavného parku, z hotelov a reštaurácií.

5.

V rokoch 2002 až 2012 boli vlastníci Nürburgringu (ďalej len „predávajúci“) príjemcami – predovšetkým zo strany spolkovej krajiny Porýnie‑Falcko – opatrení pomoci na účely výstavby zábavného parku, hotelov a reštaurácií a na účely organizácie pretekov Formuly 1.

6.

V dôsledku podanej sťažnosti začala Komisia v roku 2012 konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúce sa uvedených opatrení pomoci.

7.

V rovnakom roku Amtsgericht Bad Neuenahr‑Ahrweiler (Okresný súd Bad Neuenahr‑Ahrweiler, Nemecko) dospel k záveru o platobnej neschopnosti predávajúcich a rozhodol o predaji ich majetku (ďalej len „majetok Nürburgringu“). Začala sa verejná súťaž (ďalej len „verejná súťaž“), ktorá sa skončila predajom uvedeného majetku spoločnosti Capricorn Nürburgring Besitzgesellschaft GmbH (ďalej len „Capricorn“).

8.

Dňa 10. apríla 2014 predložila žalobkyňa Komisii sťažnosť, v ktorej uviedla, že verejná súťaž nebola otvorená, transparentná, nediskriminačná a nepodmienená a neviedla k predaju majetku Nürburgringu za trhovú cenu, keďže tento majetok bol prevedený na uchádzača – Capricorn – ktorého ponuka bola nižšia než ponuka žalobkyne a ktorý bol v rámci verejnej súťaže zvýhodnený. Podľa predmetnej sťažnosti tak bola spoločnosti Capricorn poskytnutá pomoc zodpovedajúca rozdielu medzi cenou, ktorú zaplatila za nadobudnutie majetku Nürburgringu, a trhovou cenou tohto majetku, pričom uvedená spoločnosť zabezpečovala kontinuitu hospodárskych činností predávajúcich. Príkaz na vrátenie pomoci poskytnutej predávajúcim sa mal preto rozšíriť aj na uvedenú spoločnosť.

9.

Dňa 1. októbra 2014 prijala Komisia konečné rozhodnutie. V tomto rozhodnutí Komisia predovšetkým jednak konštatovala nezákonnosť a nezlučiteľnosť niektorých opatrením, ktoré Nemecko poskytlo v prospech predajcov, s vnútorným trhom, jednak vyhlásila, že Capricorn ani jej dcérske spoločnosti nezodpovedajú za vrátenie takejto pomoci ( 3 ) (ďalej len „prvé sporné rozhodnutie“).

10.

Ďalej Komisia v konečnom rozhodnutí uviedla, že predaj majetku Nürburgringu spoločnosti Capricorn nepredstavoval štátnu pomoc. ( 4 ) Komisia usúdila, že predmetný predaj sa realizoval prostredníctvom otvorenej, transparentnej a nediskriminačnej verejnej súťaže, s tým, že tento postup viedol k predaju predmetného majetku za trhovú cenu (ďalej len „druhé sporné rozhodnutie“).

11.

Odvolateľka návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júna 2015 podala žalobu o neplatnosť prvého aj druhého sporného rozhodnutia.

12.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku predovšetkým vyhlásil neprípustnosť žaloby v časti, v ktorej odvolateľka navrhla zrušiť prvé sporné rozhodnutie. Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolateľka nepreukázala, že je osobne dotknutá prvým napadnutým rozhodnutím v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. ( 5 )

13.

Pokiaľ ide o návrh na zrušenie druhého sporného rozhodnutia, Všeobecný súd najskôr konštatoval, že odvolateľka ako dotknutá osoba má aktívnu legitimáciu konať v súvislosti so zachovaním procesných práv, ktoré jej zaručuje článok 108 ods. 2 ZFEÚ ( 6 ), ako aj záujem na konaní. Následne Všeobecný súd vecne preskúmal príslušné žalobné dôvody, pričom ich všetky zamietol a z tohto dôvodu žalobu zamietol v celom rozsahu. ( 7 )

14.

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor zrušil body 3 a 4 výroku napadnutého rozsudku a tiež zrušil prvé a druhé sporné rozhodnutie, alebo, subsidiárne, aby vrátil vec na Všeobecný súd a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

15.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

16.

Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania šesť odvolacích dôvodov.

17.

Prvý odvolací dôvod sa týka časti napadnutého rozsudku súvisiacej s prvým sporným rozhodnutím. Odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého nebola uvedeným rozhodnutím osobne dotknutá.

18.

Ďalších päť odvolacích dôvodov sa naopak týka časti napadnutého rozsudku súvisiacej s druhým sporným rozhodnutím. Konkrétne druhý odvolací dôvod sa týka nesprávneho uplatnenia pojmu štátna pomoc, tretí odvolací dôvod sa týka nesprávneho uplatnenia pojmu „vážne ťažkosti“, štvrtý odvolací dôvod sa týka nesprávneho uplatnenia článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 ( 8 ), piaty odvolací dôvod sa týka nesprávneho posúdenia nestrannosti preskúmania sťažnosti odvolateľky, prostredníctvom šiesteho odvolacieho dôvodu napokon odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie dostatočnosti odôvodnenia druhého sporného rozhodnutia.

19.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa pri svojej analýze zameriam na druhý až šiesty odvolací dôvod, ktoré sa týkajú návrhu na zrušenie druhého sporného rozhodnutia.

20.

V tomto ohľade je potrebné na úvod poznamenať, že niet sporu o tom, že druhé sporné rozhodnutie je rozhodnutím prijatým po fáze predbežného preskúmania, ( 9 ) na základe ktorého Komisia konštatovala, že predmetné opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a z tohto dôvodu rozhodla, že nezačne konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. ( 10 )

21.

V tejto súvislosti tiež pripomínam, že ako sa uvádza v bodoch 77 až 82 napadnutého rozsudku, z judikatúry vyplýva, že ak sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia prijatého po fáze predbežného preskúmania, ktorým sa vyhlasuje, že dotknuté opatrenie nie je štátnou pomocou, alebo rozhodnutia o nevznesení námietok, v podstate spochybňuje skutočnosť, že Komisia nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania, čím porušila procesné práva, ktoré žalobcovi v danom konaní patria. S cieľom, aby sa vyhovelo jeho návrhu na zrušenie, môže žalobca uvádzať akékoľvek žalobné dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a dôkazov, ktoré má Komisia k dispozícii alebo mohla mať k dispozícii, malo vyvolať pochybnosti o kvalifikácii tohto opatrenia ako štátnej pomoc alebo o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom. ( 11 )

22.

Druhý odvolací dôvod sa skladá zo štyroch častí.

23.

V prvej časti odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd dospel v bodoch 122 až 128 napadnutého rozsudku k nesprávnemu záveru, podľa ktorého Komisia nemala mať pochybnosti o záväznosti listu Deutsche Bank z 10. marca 2014, ktorý Capricorn predložila ako finančnú záruku na podporu svojej ponuky. Odvolateľka poukazuje na to, že z viacerých skutočností, najmä z výslovnej zmienky o nezáväznej povahe, uvedenej v prílohe tohto listu, vyplýva, že nešlo o viac než o predbežný návrh. Vo svojej replike odvolateľka uvádza, že otázka určenia prípadnej záväznosti predmetného listu je právnou otázkou, ktorú môže preskúmať Súdny dvor v rámci konania o odvolaní, pričom subsidiárne namieta, že Všeobecný súd obsah tohto listu v každom prípade skreslil.

24.

Cieľom druhej časti je spochybniť záver Všeobecného súdu, podľa ktorého odvolateľka nepreukázala, že Komisia mala mať pochybnosti o transparentnosti verejnej súťaže v súvislosti s lehotami na predloženie ponúk.

25.

Odvolateľka predovšetkým uvádza, že Všeobecný súd prehliadol skutočnosť, že predajcovia ju uviedli do omylu, pokiaľ ide o uvedené lehoty, keďže jej oznámili ich predĺženie až do 31. marca 2014. Všeobecný súd rovnako neprihliadol na fakt, že takáto zmena podmienok verejnej súťaže sa mala vzťahovať na všetkých uchádzačov.

26.

Ďalej Všeobecný súd neprihliadol ani na skutočnosť, že ako tvrdí odvolateľka, verejná súťaž tohto druhu sa vzdialila od prístupu, ktorý by zvolil bežný súkromný investor. Uvedené potvrdzuje bod 93 oznámenia Komisie o pojme štátna pomoc ( 12 ), z ktorého vyplýva, že nedodržanie pravidiel Únie v oblasti obstarávania by malo viesť k pochybnostiam o zlučiteľnosti s ustanoveniami v oblasti štátnej pomoci. V prejednávanej veci nastal rozpor s týmito ustanoveniami, keďže právo Únie podľa odvolateľky neumožňuje voľné rokovania po uplynutí lehoty. Všeobecný súd tieto otázky nezohľadnil.

27.

V treťom rade Všeobecný súd ignoroval aj fakt, že ako uvádza odvolateľka, konečné rozhodnutie obsahuje v odôvodnení 272 a odôvodnení 275 písm. c) protichodné vyhlásenia, pokiaľ ide o otázku, či predajcovia predĺžili alebo nepredĺžili lehotu na predkladanie ponúk.

28.

V tretej časti odvolateľka namieta, že Všeobecný súd prehliadol tri tvrdenia, ktoré uviedla v súvislosti s troma zmenami, ku ktorým došlo počas verejnej súťaže, o ktorých však neboli informovaní všetci potenciálni uchádzači.

29.

Predovšetkým, kým odvolateľka dostala pôvodne ponuku na nadobudnutie majetku Nürburgringu na základe „čistej súvahy“ (clean balance sheet), t. j. bez povinnosti prevziať súčasné a minulé dlhy a záväzky zaťažujúce tento majetok, neskôr vyšlo najavo, že všetky základné dohody týkajúce sa správy Nürburgringu uzavreli predajcovia s treťou stranou na základe zmluvy o nájme podniku (business lease), ktorú by bola odvolateľka v prípade nadobudnutia Nürburgringu povinná prevziať v nezmenenej podobe. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku toto tvrdenie nijakým spôsobom nezohľadnil.

30.

Ďalej Všeobecný súd neprihliadol na tvrdenie odvolateľky týkajúce sa zmluvy o nájme podniku (business lease) uzavretej v prospech spoločnosti Capricorn a pôvodne zamýšľanej ako „náhradná možnosť“ v prípade neúspechu verejnej súťaže alebo napadnutia príslušného rozhodnutia Komisie. Hoci takáto náhradná možnosť bola jednoznačne relevantná na účely určenia konečnej ceny, nebola oznámená ostatným uchádzačom. Z tohto dôvodu sa počas verejnej súťaže neposkytli úplné informácie, v dôsledku čoho nebola táto súťaž v súlade s požiadavkou transparentnosti podľa právnych predpisov v oblasti štátnej pomoci.

31.

V treťom rade Všeobecný súd sa nezaoberal tvrdením, prostredníctvom ktorého odvolateľka namietala, že predajcovia zaviedli v priebehu verejnej súťaže environmentálne výberové kritérium, pričom o tom neupovedomili všetkých uchádzačov.

32.

Vo štvrtej časti odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd neprihliadol na viaceré jej tvrdenia týkajúce sa jednak transparentnosti verejnej súťaže, jednak nediskriminačnej povahy tejto súťaže.

33.

Komisia zastáva názor, že druhý žalobný dôvod treba v celom rozsahu zamietnuť. Prvá časť a tvrdenia uvedené v druhej časti sú podľa Komisie neprípustné, keďže čiastočne sa zameriavajú na spochybnenie skutkových zistení Všeobecného súdu a čiastočne sa v nich nešpecifikujú sporné časti napadnutého rozsudku. V súvislosti s treťou časťou Komisia usudzuje, že prvé dve tvrdenia vychádzajú z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o tretie tvrdenie, Všeobecný súd naň nebol podľa Komisie povinný odpovedať, keďže svoje zistenie o nedôveryhodnosti a nezáväznosti ponuky odvolateľky založil na iných skutočnostiach. Pokiaľ ide o tvrdenia uvedené odvolateľkou vo štvrtej časti, podľa Komisie sú neprípustné alebo irelevantné.

34.

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu sa zameriava na spochybnenie analýzy Všeobecného súdu uvedenej v bodoch 124 až 127 napadnutého rozsudku, ktorá Všeobecný súd viedla v bode 128 predmetného rozsudku k záveru, podľa ktorého Komisia nemala mať pochybnosti, pokiaľ ide o záväznú povahu listu Deutsche Bank z 10. marca 2014 týkajúceho sa financovania ponuky spoločnosti Capricorn.

35.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry len Všeobecný súd má právomoc konštatovať a zisťovať skutkový stav a v zásade skúmať dôkazy, ktoré uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha len Všeobecnému súdu, aby posúdil hodnotu, ktorú treba pripísať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie, s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov, teda nepredstavuje právnu otázku, ktorá sama osebe podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom rámci konania o odvolaní. ( 13 )

36.

Tvrdenia uvedené odvolateľkou v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu sú v prejednávanej veci zamerané na spochybnenie spôsobu, akým Všeobecný súd vyhodnotil záväznú povahu listu Deutsche Bank z 10. marca 2014. Odvolateľka preto Súdnemu dvoru v podstate navrhuje, aby v rámci konania o odvolaní prehodnotil dôkaz predložený Všeobecnému súdu, čo nie je na základe judikatúry uvedenej v bode vyššie prípustné.

37.

Rovnako je potrebné poznamenať, že odvolateľka vo svojom odvolaní vôbec nenamietala skreslenie uvedeného dôkazu Všeobecným súdom. Až v replike a navyše iba subsidiárne odvolateľka uviedla, že Všeobecný súd predmetný list skreslil. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že z článku 127 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na odvolacie konanie vyplýva, že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania ( 14 ), čo nie je prípad prejednávanej veci.

38.

Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu je potrebné vyhlásiť za neprípustnú.

39.

V rámci druhej, tretej a štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka z rôznych hľadísk namieta, že Všeobecný súd ignoroval a nezohľadnil viaceré tvrdenia, ktoré uviedla v prvom stupni konania. Pred analýzou uvedených častí považujem za vhodné pripomenúť zásady vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora týkajúce sa rozsahu povinnosti odôvodnenia rozsudkov Všeobecného súdu.

40.

Z ustálenej judikatúry je zrejmé, že povinnosť odôvodnenia, ktorá Všeobecnému súdu vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa na Všeobecný súd vzťahuje na základe článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu a článku 117 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ukladá, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku musia byť jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie. ( 15 )

41.

Z judikatúru tiež vyplýva, že dôvod založený na neodpovedaní Všeobecného súdu na tvrdenia predložené v prvostupňovom konaní predstavuje v podstate tvrdenie, že došlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia, ( 16 ) pričom otázka, či odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu je rozporuplné alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorej zodpovedania sa možno v rámci odvolania dovolávať. ( 17 )

42.

V rámci odvolania sa preskúmanie Súdnym dvorom zameriava najmä na overenie toho, či Všeobecný súd z právneho hľadiska odpovedal dostatočne na všetky tvrdenia, ktoré uviedol žalobca. ( 18 )

43.

Napriek uvedenému z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že z povinnosti odôvodnenia Všeobecnému súdu nevyplýva povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, v dôsledku čoho môže byť odôvodnenie implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie. ( 19 ) Všeobecný súd však nemusí zaujať postoj k zjavne nepodstatným skutočnostiam alebo predvídať možné námietky. ( 20 )

44.

Z vyššie uvedených zásad vyplýva, že hoci Všeobecný súd môže za vyššie uvedených podmienok v súlade s judikatúrou splniť svoju povinnosť týkajúcu sa odôvodnenia rozsudkov prostredníctvom implicitného odôvodnenia, v každom prípade nemôže jednoducho neodpovedať, výslovne či implicitne, na zjavne nie nerelevantné tvrdenia, ktoré pred ním účastníci konania uviedli, ani skresliť ich obsah. Takéto opomenutie totiž predstavuje nedostatok odôvodnenia odporujúci povinnosti Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj porušenie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. ( 21 )

45.

Tvrdenia odvolateľky uvedené v rámci druhej, tretej a štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu je preto potrebné analyzovať s ohľadom na tieto zásady.

46.

V rámci druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta, že Všeobecný súd prehliadol alebo ignoroval viaceré jej tvrdenia týkajúce sa stanovenia lehoty na predkladanie ponúk počas verejnej súťaže, t. j. tvrdenia uvedené s cieľom preukázať netransparentnú povahu tejto súťaže.

47.

V tejto súvislosti je potrebné najskôr poznamenať, že Všeobecný súd sa zaoberal analýzou transparentnosti predmetnej verejnej súťaže v bodoch 119 až 121 napadnutého rozsudku. Presnejšie v bode 119 tohto rozsudku Všeobecný súd konkrétne konštatoval, že z listu KPMG zo 17. decembra 2013 vyplynulo, že koniec lehoty na predkladanie potvrdzujúcich ponúk bol definitívne stanovený na 17. februára 2014. Všeobecný súd však rovnako poznamenal, že v uvedenom liste bolo spresnené, že ponuky predložené po uplynutí lehoty budú takisto zohľadnené, predávajúci však budú môcť prijať rozhodnutie o výbere ponuky krátko po uplynutí lehoty na predkladanie ponúk. Všeobecný súd tak v bode 120 napadnutého rozsudku dospel ku skutkovému zisteniu, že možnosť predložiť ponuku po 17. februári 2014 bola známa všetkým uchádzačom.

48.

Odvolateľka predovšetkým namieta, že Všeobecný súd prehliadol skutočnosť, že predajcovia ju v súvislosti s uvedenými lehotami uviedli do omylu, keďže jej oznámili predĺženie týchto lehôt až do 31. marca 2014, pričom Všeobecný súd nezohľadnil ani fakt, že zmena podmienok takejto verejnej súťaže sa mala uplatniť na všetkých uchádzačov.

49.

Tieto dve tvrdenia sú podľa môjho názoru neprípustné, keďže v podstate smerujú k spochybneniu skutkových zistení, ku ktorým dospel Všeobecný súd v bodoch 119 až 120 napadnutého rozsudku, uvedených v bode 47 vyššie, a to pokiaľ ide o deň uplynutia konečnej lehoty na predkladanie ponúk a o vedomosť všetkých uchádzačov o tejto lehote. V tejto súvislosti treba poznamenať, že odvolateľka vo svojom odvolaní nenamietala skreslenie skutkového stavu, ale tento odvolací dôvod uviedla až v replike čiže, ako vyplýva z bodu 37 vyššie, uplatnila ho neskoro.

50.

Ďalej odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd neprihliadol na tvrdenia, prostredníctvom ktorých z právneho hľadiska namietala, že prístup zvolený v rámci verejnej súťaže v súvislosti s lehotami, tak, ako sa uvádza v konečnom rozhodnutí ( 22 ), nezodpovedal požiadavkám transparentnosti, s tým, že nijaký súkromný investor by takto nepostupoval.

51.

Zo spisu týkajúceho sa prvostupňového konania totiž vyplýva, že odvolateľka vo svojej žalobe spochybnila zlučiteľnosť s požiadavkami typickými pre transparentnú verejnú súťaž, v rámci ktorej nebola stanovená skutočná lehota, t. j. reálny konečný bod celého procesu, predajcovia však boli v tejto súťaži oprávnení vybrať kvalifikovaných uchádzačov ihneď po uplynutí dátumu označeného ako koniec lehoty, pričom kvalifikovaným uchádzačom sa nebránilo v zmene ich ponúk alebo v poskytnutí dôkazu o financovaní aj po uplynutí uvedeného dátumu.

52.

V tejto súvislosti poznamenávam, že z obsahu napadnutého rozsudku, najmä z bodov 119 až 121, v ktorých Všeobecný súd rozhodol o námietke týkajúcej sa netransparentnej povahy verejnej súťaže, sa nezdá, že Všeobecný súd odpovedal na predmetné právne tvrdenie, ktorým odvolateľka v žalobe vecne napadla zlučiteľnosť prijatého postupu verejnej súťaže, pokiaľ ide o stanovenie konečnej lehoty na predloženie ponúk, s právom Únie. Odpoveď na uvedené tvrdenie nevyplýva ani implicitne z odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bodoch 119 až 121 napadnutého rozsudku. Na účely odpovede na právne tvrdenie, podľa ktorého nestanovenie skutočnej lehoty v rámci verejnej súťaže nie je v súlade so zásadou transparentnosti, nestačí podľa môjho názoru dospieť ku skutkovému záveru, že všetkým uchádzačom bola známa možnosť predložiť ponuku aj po uplynutí predĺženej lehoty.

53.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že napadnutý rozsudok je v uvedenom ohľade postihnutý vadou spočívajúcou v nedostatku odôvodnenia.

54.

V treťom rade odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd neprihliadol na jej tvrdenie, prostredníctvom ktorého namietala, že konečné rozhodnutie obsahuje v odôvodnení 272 a odôvodnení 275 písm. c) protichodné tvrdenia, pokiaľ ide o otázku predĺženia lehoty na predkladanie ponúk predajcami.

55.

V tomto ohľade poznamenávam, že hoci napadnutý rozsudok skutočne neobsahuje výslovnú odpoveď na uvedené tvrdenie, z bodu 119 napadnutého rozsudku možno odvodiť, že Všeobecný súd dospel ku skutkovému zisteniu, že spôsobom a za podmienok uvedených v danom bode došlo ku skutočnému predĺženiu tejto lehoty, čo podľa môjho názoru stačí ako odpoveď na námietku týkajúcu sa nedostatku odôvodnenie napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o predĺženie predmetnej lehoty. Naproti tomu, pokiaľ odvolateľka zamýšľa týmto tvrdením poukázať na nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu z dôvodu, že nekonštatoval rozpor v odôvodnení druhého sporného rozhodnutia, takéto tvrdenie patrí do rámca šiesteho odvolacieho dôvodu, ktorý je predmetom bodu 118 a nasledujúcich týchto návrhov.

56.

Prostredníctvom tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta, že Všeobecný súd neprihliadol na tri tvrdenia, ktoré uviedla v rámci svojej námietky vznesenej s cieľom poukázať na netransparentnú povahu dotknutej verejnej súťaže. Predmetné tri tvrdenia sa týkali rovnakého počtu zmien, ku ktorým došlo počas verejnej súťaže a o ktorých neboli podľa odvolateľky upovedomení všetci potenciálni uchádzači, a to v rozpore s požiadavkou transparentnosti.

57.

Pokiaľ ide o prvé z týchto tvrdení, z prvostupňového spisu vyplýva, že odvolateľka v konaní pred Všeobecným súdom uviedla, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď v odôvodnení 275 písm. a) konečného rozhodnutia konštatovala, že v priebehu verejnej súťaže nedošlo k zmene koncepcie predaja. Odvolateľka totiž zastáva názor, že kým pôvodne sa predmetný predaj konštruoval ako transakcia na základe „čistej súvahy“ (clean balance sheet), neskôr sa štruktúra tejto transakcie zmenila bez upovedomenia uchádzačov, čím došlo k rozporu s požiadavkami transparentnosti.

58.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, z prvostupňového spisu vyplýva, že odvolateľka v konaní pred Všeobecným súdom namietala, že informácie poskytnuté počas verejnej súťaže neboli úplné, v dôsledku čoho táto súťaž nezodpovedala požiadavkám transparentnosti v zmysle právnych predpisov v oblasti štátnej pomoci. Odvolateľka uviedla, že nie všetci uchádzači dostali informáciu o zmluve o nájme podniku (business lease) uzavretej v prospech spoločnosti Capricorn, ktorá sa pôvodne zamýšľala ako „náhradná možnosť“ v prípade neúspechu verejnej súťaže alebo napadnutia príslušného rozhodnutia Komisie. Odvolateľka uviedla, že Komisia podľa jej názoru nesprávne nezohľadnila skutočnosť, že uvedené informácie neboli počas verejnej súťaže poskytnuté ostatným uchádzačom, hoci išlo o významné informácie na účely stanovenia ceny ponuky.

59.

Pokiaľ ide o tretie tvrdenie, z prvostupňového spisu vyplýva, že odvolateľka v konaní pred Všeobecným súdom namietala nesprávnosť posúdenia Komisie v súvislosti s environmentálnymi aspektmi, uvedeného v odôvodnení 275 písm. i) konečného rozhodnutia, a to z dôvodu, že predajcovia zaviedli v priebehu verejnej súťaže environmentálne výberové kritérium, pričom o tom neupovedomili všetkých uchádzačov, čo viedlo k rozporu s požiadavkami transparentnosti.

60.

Z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by Všeobecný súd výslovne odpovedal na niektoré z uvedených tvrdení zameraných na spochybnenie zlučiteľnosti dotknutého postupu s požiadavkou transparentnosti verejnej súťaže. Okrem toho sa domnievam, že odôvodnenie tohto rozsudku neumožňuje ani implicitne poznať dôvody, pre ktoré si Všeobecný súd uvedené tvrdenia neosvojil. Implicitná odpoveď na predmetné tvrdenia, najmä na prvé a druhé tvrdenie, totiž vôbec nevyplýva z bodov 119 až 121 napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd vyjadril k námietke týkajúcej sa netransparentnej povahy dotknutej verejnej súťaže. Takáto odpoveď nevyplýva ani z bodov 146 až 150 napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd zaoberal, pravdupovediac pomerne stroho, tvrdeniami týkajúcimi sa zmluvy o nájme podniku.

61.

Na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, odpoveď na prvé z uvedených tvrdení nevyplýva, a to ani implicitne, z informácie v bode 9 štvrtej zarážke napadnutého rozsudku, podľa ktorej mohli uchádzači predložiť ponuky na celý majetok, na konkrétne súbory majetku alebo na jednotlivý majetok. Táto informácia, uvedená v opisnej časti verejnej súťaže, nepredstavuje nijakým spôsobom, ani implicitne, odpoveď na námietku, ktorú odvolateľka uviedla v súvislosti s netransparentnou povahou dotknutej verejnej súťaže.

62.

Z vyššie uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd nezohľadnil výslovne ani implicitne viaceré tvrdenia, ktoré odvolateľka uviedla na podporu výhrady týkajúcej sa údajne netransparentnej povahy dotknutej verejnej súťaže, odôvodnenie napadnutého rozsudku neumožňuje dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd predmetnej námietke nevyhovel, ani neposkytuje Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie. Z tohto dôvodu sa domnievam, že napadnutý rozsudok je v uvedenom ohľade postihnutý vadou spočívajúcou v nedostatku odôvodnenia.

63.

V rámci štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta, že Všeobecný súd nezohľadnil dve skupiny tvrdení, pričom jedna skupina sa týka, rovnako ako tvrdenia uvedené v tretej časti, námietky vychádzajúcej z údajne netransparentnej povahy dotknutej verejnej súťaže a druhá skupina súvisí s námietkou vychádzajúcou z údajne diskriminačnej povahy tejto súťaže.

64.

Predovšetkým, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa námietky o netransparentnej povahe verejnej súťaže, z obsahu prvostupňového spisu vyplýva, že odvolateľka v konaní pred Všeobecným súdom uviedla v prvom rade, že verejná súťaž nebola vyhlásená mimo Európskej únie, v druhom rade, že viacero významných dokumentov na účely predaja nebolo zverejnených alebo sa zverejnili príliš neskoro a zavádzajúcim spôsobom, v treťom rade, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že podanie navýšenia hodnoty kúpnej zmluvy na predmetný majetok bolo striktnou súčasťou obchodných rokovaní, a preto bolo z hľadiska štátnej pomoci irelevantné, vo štvrtom rade, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že neskoré zverejnenie informácií počas verejnej súťaže nemalo vplyv na predloženie konečnej ponuky uchádzačov alebo na ukončenie hospodárskych výpočtov nevyhnutných na tieto účely, po piate Komisia sa dopustila pochybenia, keď dospela k záveru, že KPMG poskytla všetkým uchádzačom všetky potrebné informácie, aby im umožnila primerane oceniť majetok Nürburgringu.

65.

Rovnako ako v prípade tvrdení uvedených v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by Všeobecný súd výslovne odpovedal na niektoré z tvrdení uvedených v predchádzajúcom bode, pričom ani odôvodnenie tohto rozsudku neumožňuje implicitne poznať dôvody, pre ktoré si Všeobecný súd uvedené tvrdenia neosvojil. Konkrétne implicitná odpoveď na tieto tvrdenia vôbec nevyplýva z bodov 119 až 121 napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd vyjadril k námietke týkajúcej sa netransparentnej povahy dotknutej verejnej súťaže, pričom svoju analýzu obmedzil na otázku stanovenej lehoty na predloženie ponúk.

66.

Ďalej pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa námietky vychádzajúcej z diskriminačnej povahy verejnej súťaže, z obsahu prvostupňového spisu vyplýva, že odvolateľka v konaní pred Všeobecným súdom uviedla, že Komisia nevykonala vyšetrovanie vo veci: po prvé skutočnosti, že s odvolateľkou sa zaobchádzalo diskriminačne, keďže jej nebola poskytnutá kópia úplnej dokumentácie týkajúcej sa verejnej súťaže v anglickom jazyku, po druhé skutočnosti, že Capricorn mala v porovnaní s ostatnými uchádzačmi prednostný prístup k informáciám, po tretie skutočnosti, že ten istý partner významnej americkej advokátskej kancelárie zastupoval najskôr predajcov a následne Capricorn, po štvrté skutočnosti, že spoločnosti Capricorn sa poskytla prednostná podpora jednak po 17. februári 2014, jednak v súvislosti so získaním financovania od Deutsche Bank.

67.

Aj pokiaľ ide o tieto tvrdenia, podotýkam, že z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by Všeobecný súd výslovne reagoval na nejaké z uvedených tvrdení, pričom ani odôvodnenie tohto rozsudku neumožňuje implicitne poznať dôvody, pre ktoré si Všeobecný súd tieto tvrdenia neosvojil. Konkrétne sa domnievam, že implicitná odpoveď na uvedené tvrdenia nevyplýva z časti napadnutého rozsudku, t. j. z bodov 122 až 134, v ktorých Všeobecný súd analyzoval námietku týkajúcu sa diskriminačnej povahy dotknutej verejnej súťaže, pričom túto analýzu obmedzil na otázku existencie záväzného prísľubu financovania. Z tohto dôvodu zastávam názor, že aj v tomto ohľade je napadnutý rozsudok postihnutý vadou spočívajúcou v nedostatku odôvodnenia.

68.

Z vyššie uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že napadnutý rozsudok je vo viacerých ohľadoch postihnutý vadou spočívajúcou v nedostatku odôvodnenia, v dôsledku čoho je potrebné vyhovieť druhej, tretej a štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu.

69.

Tretí odvolací dôvod sa skladá z troch častí.

70.

V prvej časti odvolateľka uvádza, že hoci Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku konštatoval, že fáza predbežného preskúmania trvala menej ako šesť mesiacov (od podania sťažnosti v apríli 2014 do prijatia konečného rozhodnutia v októbri 2014), s tým, že to podľa Všeobecného súdu nepreukazuje existenciu vážnych ťažkostí, ktoré by mohli odôvodňovať začatie konania vo veci formálneho zisťovania, neodpovedal na niektoré tvrdenia, ktoré odvolateľka uviedla v žalobe s cieľom preukázať existenciu takýchto vážnych ťažkostí. Odvolateľka totiž uviedla, že vážne ťažkosti vyplývali okrem iného jednak zo skutočnosti, že prijatie konečného rozhodnutia bolo potrebné niekoľkokrát odložiť, a zo skutočnosti, že Komisia 13. apríla 2015 uverejnila korigendum k tomuto rozhodnutiu, jednak z okolnosti, že Komisia začala skúmať proces predaja majetku Nürburgringu už na jeseň v roku 2012, pričom od roku 2013 bola v úzkom kontakte s predajcami. Vzhľadom na tieto okolnosti odvolateľka uviedla, že ďalšie šesťmesačné oneskorenie pri rozhodovaní o uskutočnení verejnej súťaže bolo neprimerané, pričom Všeobecný súd toto tvrdenie nezohľadnil.

71.

V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bode 98 napadnutého rozsudku, týkajúce sa listu Deutsche Bank z 10. marca 2014. Odvolateľka uvádza, že vyhlásenia uvedené v tomto bode napadnutého rozsudku je potrebné opraviť z viacerých hľadísk. Komisia podľa odvolateľky nesprávne posúdila podmienky existencie otvorenej, transparentnej a nepodmienenej verejnej súťaže a v skutočnosti narazila na vážne ťažkosti. Konkrétne Komisia potrebovala zmenené a doplnené znenie uvedeného listu z júla 2014; pripustila, že nevie, či bol tento predbežný návrh podpísaný alebo vzatý späť, a priznala, že analyzovala iba štruktúru verejnej súťaže; okrem toho nemecký prokurátor namietal proti záväznej povahe tohto listu.

72.

V tretej časti odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd neprihliadol na jej tvrdenie týkajúce sa ďalšieho priebehu procesu predaja majetku Nürburgringu, počas ktorého sa však ukázala existencia vážnych ťažkostí vo fáze predbežného vyšetrovania. Všeobecný súd v bodoch 102 až 104 napadnutého rozsudku iba poznamenal, že tento predaj sa uskutočnil 28. októbra 2014 na základe zmluvy o zverení správy z 5. októbra 2014, čiže po prijatí konečného rozhodnutia. Všeobecný súd v každom prípade ignoroval skutočnosť, že odvolateľka poskytla príslušné informácie Komisii už 22. septembra 2014, pričom túto informáciu obsahoval aj novinový článok z 30. septembra 2014, čiže článok publikovaný pred prijatím konečného rozhodnutia. Komisia navyše následne prisľúbila, že zohľadní ďalší vývoj v tejto veci.

73.

Komisia zastáva názor, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť sčasti ako neprípustný a sčasti ako nedôvodný.

74.

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza, rovnako ako v druhej, tretej a štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu, že Všeobecný súd nezohľadnil niektoré tvrdenia, ktoré uviedla v prvostupňovom konaní. V uvedenom kontexte ide o tvrdenia súvisiace s dĺžkou trvania fázy predbežného preskúmania, ktoré podľa nej poukázali na existenciu vážnych ťažkostí.

75.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že na rozdiel od tvrdení, ktoré boli predmetom vyššie uvedených častí druhého odvolacieho dôvodu, na ktoré sa v napadnutom rozsudku vôbec neodkazuje, v bode 88 tohto rozsudku Všeobecný súd naopak uviedol, že odvolateľka v prvostupňovom konaní poukázala jednak na to, že prijatie rozhodnutia sa opakovane odkladalo, jednak na skutočnosť, že korigendum konečného rozhodnutia bolo prijaté viac ako rok po podaní sťažnosti.

76.

V rámci odpovede na námietku týkajúcu sa trvania predbežnej fázy, vznesenú v rámci odvolacieho dôvodu založeného na existencii vážnych ťažkostí pri hodnotení predaja majetku Nürburgringu, však Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku na predmetné tvrdenia výslovne neodpovedal, ale obmedzil sa na konštatovanie, podľa ktorého vzhľadom na to, že konečné rozhodnutie bolo prijaté 1. októbra 2014, t. j. menej ako šesť mesiacov po sťažnosti odvolateľky, takáto dĺžka fázy predbežného preskúmania nemohla byť dôkazom o existencii vážnych ťažkostí pri posudzovaní, ktoré by odôvodňovali začatie konania vo veci formálneho zisťovania.

77.

Za týchto okolností možno napadnutý rozsudok podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že hoci Všeobecný súd výslovne neodmietol dve tvrdenia uvedené v bode 75 vyššie, s ohľadom na skutočnosť, že fáza predbežného vyšetrovania trvala kratšie ako šesť mesiacov, z hľadiska stanovenia existencie vážnych ťažkostí pri posudzovaní považoval za nepodstatné obe skutočnosti uvedené odvolateľkou, t. j. jednak to, že v priebehu uvedeného obdobia sa prijatie konečného rozhodnutia viackrát odkladalo, jednak skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo predmetom korigenda vydaného o rok neskôr.

78.

Táto analýza, implicitne odvodená z napadnutého rozsudku, je podľa môjho názoru správna. Na jednej strane k odkladu vydania rozhodnutia môže viesť viacero dôvodov a takýto odklad nepredstavuje sám osebe dôkaz o existencii vážnych ťažkostí pri posudzovaní, ktoré by odôvodňovali začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Platí to najmä s ohľadom na tak krátke trvanie predbežnej fázy, aké viedlo k prijatiu konečného rozhodnutia.

79.

Na druhej strane korigendum rozhodnutia je aktom zameraným na opravu faktických omylov alebo chýb, ako sú napríklad typografické chyby, a nie na zmenu obsahu rozhodnutia; z tohto dôvodu korigendum v žiadnom prípade nevedie k predĺženiu konania. V každom prípade poznamenávam, že odvolateľka neposkytla nijaký dôkaz na podporu tohto svojho tvrdenia.

80.

Napokon pokiaľ ide o skutočnosť uvedenú odvolateľkou, podľa ktorej Komisia začala skúmať proces predaja majetku Nürburgringu už v roku 2012, toto tvrdenie nie je zlučiteľné so skutkovým zistením Všeobecného súdu, že fáza predbežného preskúmania trvala menej ako šesť mesiacov, t. j. zistením, ktoré odvolateľka ako také nespochybnila.

81.

Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

82.

Pokiaľ ide o druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu, poznamenávam, že v bode 98 napadnutého rozsudku, ktorý odvolateľka spochybňuje, Všeobecný súd konštatoval, že Komisia preukázala, že od apríla 2014 disponovala listom spoločnosti Deutsche Bank z 10. marca 2014, a preto neexistuje dôvod na spochybnenie tvrdenia Komisie, podľa ktorého vykonala svoju vlastnú analýzu uvedeného listu, pričom dospela k záveru, že tento list predstavuje záruku financovania, ktorej záväznú povahu potvrdili nemecké orgány.

83.

Ide o skutkové zistenia vo veci záväznej povahy vyššie uvedeného listu Deutsche Bank, ktoré, ako sa uviedlo v bodoch 34 až 37 vyššie, nemožno v rámci odvolania spochybniť, pokiaľ sa nenamieta skreslenie skutkového stavu, t. j. odvolací dôvod, ktorý odvolateľka vzniesla oneskorene až vo svojej replike a navyše bez bližšieho určenia, v čom by malo prípadné skreslenie spočívať. Túto časť treba preto podľa môjho názoru vyhlásiť za neprípustnú.

84.

Cieľom tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu je naopak spochybniť záver, ku ktorému Všeobecný súd dospel v bode 104 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisii nemožno vytýkať, že sa vo svojom konečnom rozhodnutí nevyjadrila k pokračovaniu procesu predaja prostredníctvom prevodu podielu spoločnosti Capricorn v nástroji určenom na nadobudnutie majetku Nürburgringu na ďalšieho kupujúceho, keďže takýto prevod sa uskutočnil až po prijatí konečného rozhodnutia.

85.

V tejto súvislosti predovšetkým poznamenávam, že Všeobecný súd neprehliadol tvrdenie odvolateľky týkajúce sa pokračovania procesu predaja majetku Nürburgringu, ale konštatoval skutočnosť, že k tomuto predaju došlo po prijatí konečného rozhodnutia, na základe čoho v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 102 predmetného rozsudku usúdil, že Komisii nebolo možné vytýkať, že sa k tejto skutočnosti, ktorá nasledovala po prijatí konečného rozhodnutia, nevyjadrila.

86.

Ďalej odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd ignoroval skutočnosť, že odvolateľka upozornila Komisiu na pokračovanie procesu predaja predmetného majetku na ďalšieho kupujúceho niekoľko dní pred prijatím konečného rozhodnutia, pričom tento predaj bol známy z novinového článku, ktorý tiež vyšiel niekoľko dní pred prijatím tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že Všeobecný súd odpovedal na uvedené tvrdenie v bode 165 napadnutého rozsudku, pričom uviedol, že odvolateľka nepreukázala, že by Komisia disponovala alebo mohla disponovať týmito informáciami v čase, keď prijala konečné rozhodnutie. Aj v tomto prípade ide o skutkové posúdenie, ktoré odvolateľka nemôže v rámci odvolania spochybniť, s výnimkou prípadu skreslenia. ( 23 ) Odvolateľka poukázala na skreslenie skutkového stavu až vo svojej replike a navyše bez bližšieho určenia, ktoré skutočnosti mali byť skreslené a v čom by malo ich skreslenie spočívať. Tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba preto podľa môjho názoru zamietnuť, a to sčasti ako nedôvodnú a sčasti ako neprípustnú.

87.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba podľa môjho názoru zamietnuť v celom rozsahu.

88.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľka spochybňuje časť napadnutého rozsudku, v ktorej Všeobecný súd zamietol jej žalobný dôvod, prostredníctvom ktorého namietala porušenie článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 z dôvodu, že Komisia ju neinformovala o svojom zámere zamietnuť jej sťažnosť, ani ju nevyzvala, aby v danej súvislosti predložila svoje pripomienky. ( 24 )

89.

Odvolateľka zastáva na jednej strane názor, že Všeobecný súd uplatnil článok 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 nesprávne, keďže z uvedeného ustanovenia podľa nej jednoznačne vyplýva povinnosť Komisie informovať dotknutú osobu o svojom zámere zamietnuť sťažnosť a vyzvať ju na predloženie príslušných pripomienok. V prejednávanej veci Komisia neinformovala odvolateľku o svojom predbežnom posúdení, čím ju pripravila o možnosť ovplyvniť prijatie predmetného rozhodnutia a v prípade potreby podporiť vyšetrovanie Komisie uvedením ďalších skutočností. Cieľom práva predložiť pripomienky podľa predmetného ustanovenia je podľa odvolateľky poskytnúť v priebehu konania čo najskoršiu ochranu zúčastneným stranám a popretie uvedeného práva by preto predstavovalo závažné porušenie v neprospech odvolateľky.

90.

Na druhej strane odkaz na rozsudok z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia (C‑322/09 P, EU:C:2010:701), uvedený v bode 188 napadnutého rozsudku, je podľa odvolateľky nesprávny a zavádzajúci. Podľa názoru odvolateľky sa totiž Súdny dvor v danej veci nezaoberal otázkou týkajúcou sa potreby umožniť predloženie ďalších pripomienok pred prijatím rozhodnutia. Okrem toho z rozsudku zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia (C‑521/06 P, EU:C:2008:422), podľa odvolateľky vyplýva, že dotknuté osoby majú právo byť zapojené do konania primeraným spôsobom s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu.

91.

Komisia spochybňuje tvrdenia odvolateľky a zastáva názor, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť.

92.

V rámci štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu pri uplatnení článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999.

93.

V tejto súvislosti je potrebné najskôr pripomenúť, že v zmenenom znení podľa nariadenia (EÚ) č. 734/2013 ( 25 ), ktoré sa vzťahuje na prejednávanú vec, sa v článku 20 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 659/1999 ( 26 ) stanovovalo, že „každá zainteresovaná strana [dotknutá osoba – neoficiálny preklad] môže predložiť sťažnosť a informovať tak Komisiu o údajnej protiprávnej pomoci alebo údajnom zneužití pomoci. Na tento účel zainteresovaná strana [dotknutá osoba – neoficiálny preklad] riadne vyplní formulár, ktorý sa vymedzuje… a poskytne všetky povinné informácie, ktoré sa na základe tohto formulára vyžadujú“, pričom v druhom pododseku sa uvádzalo, že „ak sa Komisia domnieva, že zainteresovaná strana [dotknutá osoba – neoficiálny preklad] nerešpektovala povinný formulár sťažnosti alebo že faktické a právne skutočnosti, ktoré predložila zainteresovaná strana [dotknutá osoba – neoficiálny preklad], nie sú dostatočné na to, aby na základe preskúmania prima facie poukazovali na existenciu protiprávnej pomoci alebo zneužitia pomoci, informuje o tejto skutočnosti zainteresovanú stranu [dotknutú osobu – neoficiálny preklad] a zároveň ju vyzve, aby predložila svoje pripomienky v stanovenej lehote, ktorá spravidla nepresiahne jeden mesiac. V prípade, že zainteresovaná strana [dotknutá osoba – neoficiálny preklad] sa v stanovenej lehote nevyjadrí, sťažnosť sa považuje za stiahnutú. Ak sa sťažnosť považuje za stiahnutú, Komisia o tom informuje príslušný členský štát“. Podľa článku 20 ods. 2 tretieho pododseku „Komisia zašle sťažovateľovi kópiu rozhodnutia vo veci týkajúcej sa predmetu sťažností“.

94.

Odvolateľka uvádza, že článok 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, najmä druhý pododsek, jej priznáva procesné právo, aby ju Komisia pred prijatím rozhodnutia informovala o zámere zamietnuť odvolateľkou podanú sťažnosť, s tým, že ju vyzve na predloženie príslušných pripomienok. Vzhľadom na to, že Komisia pred prijatím rozhodnutia, ktorým sťažnosť odvolateľky zamietla, neinformovala odvolateľku a neumožnila jej predložiť pripomienky, porušila predmetné ustanovenie s tým, že Všeobecný súd, ktorý toto porušenie nekonštatoval, vychádzal z tohto dôvodu z nesprávneho právneho posúdenia.

95.

Nesúhlasím s výkladom článku 20 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 659/1999, ktorý navrhla odvolateľka.

96.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou. História vzniku ustanovenia práva Únie môže tiež poskytnúť informácie relevantné na jeho výklad. ( 27 )

97.

Gramatický, systematický a teleologický výklad, s ohľadom na historický vývoj zmeneného ustanovenia článku 20 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 659/1999, ma vedie k záveru, že jeho cieľom nie je, ako uvádza odvolateľka, priznať všeobecné procesné právo sťažovateľa, aby ho Komisia pred prijatím zamietavého rozhodnutia vo veci jeho sťažnosti informovala o zámere prijať takéto rozhodnutie a aby mohol v danej veci predložiť svoje pripomienky. Domnievam sa, že predmetné ustanovenie sa naopak vzťahuje na úplný úvod konania, pričom jeho cieľom je umožniť Komisii, aby z dôvodu administratívnej efektívnosti rýchlo spracovala sťažnosti, ktoré zjavne (prima facie) nespĺňajú minimálne formálne alebo hmotnoprávne požiadavky na začatie správneho konania v oblasti štátnej pomoci, čiže ani na začatie predbežného preskúmania prípadne napadnutých opatrení.

98.

Zo znenia ustanovenia článku 20 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 659/1999 v skutočnosti vyplýva, že toto ustanovenie sa týka dvoch situácií: jednak prípadu nedodržania formálnych požiadaviek na podanie sťažnosti, čiže otázky, či sťažovateľ rešpektoval „povinný formulár sťažnosti“, jednak prípadu, keď sťažovateľ síce rešpektoval formálne požiadavky, sťažnosť však nespĺňa minimálne hmotnoprávne požiadavky, keďže „faktické a právne skutočnosti, ktoré predložila zainteresovaná strana [dotknutá osoba – neoficiálny preklad], nie sú dostatočné na to, aby na základe preskúmania prima facie poukazovali na existenciu protiprávnej pomoci alebo zneužitia pomoci“.

99.

Podľa predmetného ustanovenia sa na obe uvedené situácie (nesplnenie minimálnych formálnych alebo hmotnoprávnych požiadaviek) uplatňuje rovnaký procesný postup a rovnaké právne následky. Na jednej strane sa v oboch prípadoch z procesného hľadiska postupuje rovnako, t. j. sťažovateľovi sa poskytne možnosť predložiť pripomienky a odstrániť tak formálny alebo hmotnoprávny nedostatok poskytnutím významných informácií, ktoré umožnia začať analýzu v oblasti štátnej pomoci. Na druhej strane v dôsledku nečinnosti sťažovateľa alebo neodstránenia rozporu s minimálnymi formálnymi alebo hmotnoprávnymi požiadavkami na podanie sťažnosti môže Komisia považovať sťažnosť za stiahnutú.

100.

Takýto výklad predmetného ustanovenia potvrdzuje aj jeho teleologická analýza vykonaná s ohľadom na historický vývoj zmeny dotknutého ustanovenia, realizovanej prostredníctvom nariadenia č. 734/2013. Z návrhu nariadenia Rady predloženého Komisiou, ktorý viedol k prijatiu vyššie uvedeného nariadenia ( 28 ), totiž vyplýva, že cieľom vykonanej zmeny bolo jednak zaviesť formálne požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla Komisia prijať sťažnosť týkajúcu sa štátnej pomoci, jednak umožniť Komisii rýchlo a účinne spracovať „mnohé prípady“ sťažností, ktoré sú tejto inštitúcii doručené v oblasti štátnej pomoci a pri ktorých „nie sú dôvodom ich predloženia skutočné obavy o narušenie hospodárskej súťaže alebo tieto sťažnosti nie sú dostatočne podložené“ ( 29 ). Z tohto hľadiska predmetné ustanovenie Komisii umožňuje, aby nezohľadňovala ako skutočnú sťažnosť také oznámenia, ktoré sú v rozpore s minimálnymi formálnymi a hmotnoprávnymi požiadavkami, s tým, že najskôr poskytne osobe, ktorá ich podala, možnosť „napraviť“ nedostatok podaného oznámenia spočívajúci v nedodržaní minimálnych formálnych alebo hmotnoprávnych požiadaviek. Pokiaľ ide o takéto oznámenia, Komisia teda nie je povinná prijať formálne rozhodnutie: tieto oznámenia sa považujú za stiahnuté sťažnosti s tým, že sa prípadne zaregistrujú ako informácie z trhu, ktoré by mohla Komisia využiť v neskoršej fáze na účely zisťovania z úradnej povinnosti. ( 30 )

101.

Vyššie uvedený výklad predmetného ustanovenia potvrdzuje aj znenie bodu 48 písm. b) kódexu najlepšej praxe na uskutočňovanie konaní vo veci kontroly štátnej pomoci v znení z roku 2009 ( 31 ), ktorý Všeobecný súd podľa môjho názoru správne cituje v bode 187 napadnutého rozsudku a na ktorý sa odkazuje aj v návrhu nariadenia uvedeného v predchádzajúcom bode. ( 32 )

102.

Pokiaľ ide o rozsudky Athinaïki Techniki/Komisia a NDSHT/Komisia, na ktoré odkazuje odvolateľka, stačí poznamenať, že tieto rozhodnutia sa týkajú znenia dotknutého ustanovenia, ktoré platilo pred zmenou zavedenou nariadením č. 734/2013, a z tohto dôvodu ich podľa môjho názoru nemožno použiť na spochybnenie navrhnutého výkladu predmetného ustanovenia ani záveru uvedeného v predchádzajúcom bode.

103.

Z vyššie uvedených úvah preto vyplýva, že je potrebné odmietnuť výklad, podľa ktorého článok 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, najmä druhý pododsek, priznáva dotknutým osobám procesné právo na to, aby ich Komisia pred prijatím rozhodnutia informovala o svojom zámere zamietnuť sťažnosť podanú takouto dotknutou osobou s tým, že by ich Komisia mala vyzvať na predloženie príslušných pripomienok.

104.

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že dotknuté osoby nemajú v konaniach v oblasti štátnej pomoci skutočné právo na obranu ani právo na kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, pričom ich úlohou je iba poskytovať všetky informácie potrebné na usmernenie Komisie. ( 33 )

105.

Z judikatúry vyplýva, že dotknuté osoby, iné než dotknutý členský štát, majú v rámci konania týkajúceho sa kontroly štátnej pomoci obmedzené procesné práva, ktoré nezahŕňajú priamu kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, aká sa stanovuje v prospech dotknutého členského štátu, ale iba právo na primeranú účasť na správnom konaní pred Komisiou, s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. ( 34 )

106.

Ako sa uviedlo v bode 20 vyššie, v prejednávanej veci niet sporu o tom, že druhé sporné rozhodnutie je rozhodnutím prijatým po fáze predbežného preskúmania, pričom zhoda je aj na tom, ako okrem iného vyplýva z odôvodnenia 13 konečného rozhodnutia, že odvolateľka sa na tomto konaní aktívne zúčastnila, pričom konanie sa skončilo rozhodnutím, ktorým sa v podstate zamietla jej sťažnosť, ktorá sa vôbec nepovažovala za stiahnutú. Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že ustanovenie článku 20 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 659/1999 sa nevzťahuje na prípad odvolateľky v prejednávanej veci, v dôsledku čoho odvolateľka nemôže namietať porušenie tohto ustanovenia Komisiou a následne ani pochybenie Všeobecného súdu v tomto ohľade.

107.

Na základe uvedeného je zrejmé, že Všeobecný súd sa podľa môjho názoru vôbec nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatňovaní článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 a štvrtý odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

108.

Piatym odvolacím dôvodom odvolateľka namieta skutočnosť, že Všeobecný súd v bodoch 209 až 212 napadnutého rozsudku zamietol jej žalobný dôvod vychádzajúci z údajnej neexistencie nestranného preskúmania jej sťažnosti. Všeobecný súd podľa odvolateľky nesprávne a bezdôvodne konštatoval, že na konania v oblasti štátnej pomoci možno analogicky uplatniť judikatúru týkajúcu sa hospodárskej súťaže.

109.

V každom prípade, ak by takúto judikatúru aj bolo možné uplatniť, odvolateľka zdôrazňuje, že sa dovolávala indícií preukazujúcich, že Komisia nemala v úmysle pokračovať v skúmaní prípadu, ani získať presnejšie alebo dodatočné informácie.

110.

Komisia zastáva názor, že piaty odvolací dôvod sa má zamietnuť.

111.

V bodoch 207 až 213 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol tvrdenie odvolateľky, že vykonanie nestranného preskúmania jej sťažnosti Komisiou bolo znemožnené vyhlásením hovorcu člena Komisie zodpovedného za hospodársku súťaž, podľa ktorého sa nemecké orgány riadili usmerneniami, ktoré vydal uvedený člen Komisie zodpovedný za hospodársku súťaž na účely predaja majetku Nürburgringu, a že tento majetok bol predaný uchádzačovi s najvyššou ponukou po uskutočnení zákonnej verejnej súťaže a za trhovú cenu.

112.

Všeobecný súd zamietol uvedený žalobný dôvod v podstate na základe analogického uplatnenia judikatúry, podľa ktorej takáto vada môže viesť, pokiaľ ide o porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, k zrušeniu rozhodnutia napadnutého pred súdom Únie v konaní pred takýmto súdom, iba ak sa preukáže, že bez predmetnej vady by bol obsah dotknutého rozhodnutia odlišný. Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľka nepredložila nijaký dôkaz ani nijakú indíciu o tom, že v prípade, ak by nebolo vydané sporné vyhlásenie, mohlo by mať konečné rozhodnutie iný obsah.

113.

Odvolateľka predovšetkým spochybňuje možnosť analogického uplatnenia uvedenej judikatúry, pochádzajúcej z oblasti hospodárskej súťaže, na odvetvie štátnej pomoci. V tejto súvislosti však poznamenávam, že predmetná judikatúra, týkajúca sa právnych dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z nesprávneho zverejnenia informácií, hoci aj podstatných, z rozhodnutí, ktoré Komisia v budúcnosti prijme, má všeobecnú pôsobnosť, a preto neexistujú dôvody na obmedzenie jej uplatňovania iba na oblasť hospodárskej súťaže. ( 35 )

114.

Táto judikatúra napokon predstavuje konkrétne uplatnenie judikatúry všeobecnej povahy, podľa ktorej vada konania v zásade spôsobuje neplatnosť rozhodnutia alebo jeho časti len v prípade, ak sa preukáže, že pri neexistencii tejto vady by napadnuté rozhodnutie mohlo mať iný obsah; ide o judikatúru, ktorá sa nepochybne uplatňuje aj v oblasti štátnej pomoci. ( 36 )

115.

Ďalej, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré odvolateľka podľa svojho tvrdenia uviedla pred Všeobecným súdom ako indície, ktoré by mohli preukázať, že v prípade neexistencie údajnej vady by bol obsah druhého sporného rozhodnutia iný, tieto skutočnosti nie sú vôbec spôsobilé preukázať údajný nedostatok nestrannosti v rámci skúmania Komisie. Ide totiž o výmenu elektronickej komunikácie medzi právnymi zástupcami odvolateľky a útvarmi Komisie, o údajnú nečinnosť týchto útvarov v súvislosti s oznámeniami odvolateľky predloženými v rokoch 2014 a 2015, čiže po prijatí konečného rozhodnutia, a o údajnú nemožnosť dodatočne sa vyjadriť v zmysle článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999, ktorého domnelá nezákonnosť sa už vylúčila v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu. ( 37 )

116.

Takéto indície podľa môjho názoru vôbec nesúvisia s údajným nedostatkom nestrannosti Komisie a nie sú spôsobilé preukázať, že v prípade neexistencie vyhlásenia člena Komisie zodpovedného za hospodársku súťaž, na ktoré odvolateľka odkázala, by druhé sporné rozhodnutie malo iný obsah. Konkrétne, pokiaľ ide o posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa vyššie uvedenej výmeny elektronickej komunikácie, toto hodnotenie nemožno v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 35 vyššie spochybniť v rámci odvolania, pokiaľ sa nenamieta skreslenie dôkazov.

117.

Z týchto skutočností podľa môjho názoru vyplýva, že piaty odvolací dôvod treba zamietnuť.

118.

V rámci šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje časť napadnutého rozsudku ( 38 ), v ktorom Všeobecný súd zamietol jej žalobný dôvod, prostredníctvom ktorého poukázala v prvostupňovom konaní na to, že druhé sporné rozhodnutie je postihnuté nedostatkom odôvodnenia. Odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu pri uplatnení článku 296 ods. 2 ZFEÚ. Odvolateľka poznamenáva, že v prvostupňovom konaní uviedla príklady preukazujúce štyri druhy opomenutia zo strany Komisie: neposkytnutie odpovede na niektoré jej základné výhrady, neposkytnutie jasného a jednoznačného odôvodnenia, neposkytnutie podrobnejšieho odôvodnenia, pokiaľ ide o odchýlenie sa od rozhodovacej praxe, a napokon nezohľadnenie relevantného skutkového a právneho kontextu.

119.

Pokiaľ ide o prvú z týchto výhrad uvedených v prvostupňovom konaní, odvolateľka konkrétne namieta odôvodnenie Všeobecného súdu v bode 179 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia mala k dispozícii obmedzený čas vzhľadom na krátke lehoty v rámci fázy predbežného preskúmania. Komisia totiž podľa odvolateľky začala s analýzou dotknutého procesu predaja už v roku 2012, čiže omnoho skôr, než došlo k podaniu sťažností. Okrem toho Všeobecný súd podľa odvolateľky neprihliadol na jej podstatnú výhradu, t. j. že Komisia nevyvodila vlastné závery a odvolala sa výlučne na vyhlásenia iných subjektov.

120.

Pokiaľ ide o ostatné výhrady a tvrdenia uvedené v žalobe, Všeobecný súd ich podľa odvolateľky v plnom rozsahu ignoroval.

121.

Komisia uvádza, že šiesty odvolací dôvod treba zamietnuť.

122.

Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie aktov inštitúcií Únie vyžadované v článku 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi jeho prijatia a príslušný súd ho mohol preskúmať. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto objasnení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať s ohľadom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť. ( 39 )

123.

Pokiaľ ide konkrétne o rozhodnutie Komisie, ktorá vyvodzuje záver o neexistencii štátnej pomoci uvádzanej sťažovateľom, z judikatúry vyplýva, že Komisia je v každom prípade povinná vysvetliť sťažovateľovi dostatočným spôsobom dôvody, pre ktoré v sťažnosti uvádzané skutkové a právne údaje nepostačovali na preukázanie existencie štátnej pomoci. Komisia však nie je povinná zaujať stanovisko k údajom, ktoré sú zjavne irelevantné, ktoré nemajú význam alebo sú zjavne druhoradé. ( 40 )

124.

Nevyhnutný vzájomný vzťah medzi dôvodmi, na ktoré sa odvolával sťažovateľ, a odôvodnením rozhodnutia Komisie, nemôže znamenať, že Komisia má povinnosť odmietnuť každý argument, ktorý sa uvádza na podporu týchto dôvodov. Stačí, pokiaľ táto inštitúcia uvedie skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú podstatnú dôležitosť pre štruktúru rozhodnutia. ( 41 )

125.

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodniť rozhodnutia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí s legálnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž výslovným vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté chybami, je nimi postihnutá legálnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody, takže Všeobecnému súdu môže byť umožnené vykonať svoje súdne preskúmanie. ( 42 )

126.

V rámci tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka predovšetkým spochybňuje odkaz Všeobecného súdu na skutočnosť, že Komisia musela prijať rozhodnutie po skončení fázy predbežného preskúmania v „krátkej lehote“, keďže podľa názoru odvolateľky Komisia začala s analýzou predmetného procesu predaja omnoho skôr, než došlo k podaniu sťažností. ( 43 ) V tejto súvislosti však súhlasím so stanoviskom Komisie, že uvedené tvrdenie je v každom prípade irelevantné, keďže sa ním napáda bod rozsudku, ktorý Všeobecný súd uviedol ako nadbytočný. Týmto tvrdením ako takým naopak nemožno spochybniť záver Všeobecného súdu vyplývajúci z bodov 176 a 178 napadnutého rozsudku, podľa ktorého vysvetlenie uvedené v odôvodneniach 266 až 281 konečného rozhodnutia je dostatočné na to, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia, a podľa ktorého Komisia neporušila svoju povinnosť odôvodnenia, keď neodpovedala na niektoré výhrady, keďže dospela k záveru, že nemajú podstatný význam v štruktúre rozhodnutia.

127.

Ďalej odvolateľka namieta, že Všeobecný súd ignoroval jej základnú výhradu, t. j. že Komisia nevyvodila vlastné závery a odvolala sa výlučne na vyhlásenia iných subjektov. Popri skutočnosti, že toto tvrdenie sa pred Súdnym dvorom uvádza veľmi všeobecne a abstraktne, čo znemožňuje presnú identifikáciu pochybenia vytýkaného Všeobecnému súdu, v tejto súvislosti v každom prípade poznamenávam, že privlastnenie si cudzích vyhlásení na účely odôvodnenia základu rozhodnutia samo osebe vo všeobecnosti neznamená, že takéto odôvodnenie je nedostatočné alebo chybné. Aj toto tvrdenie je preto irelevantné, okrem toho, že pravdepodobne je tiež neprípustné.

128.

Po tretie odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že neodpovedal na niektoré výhrady, ktoré uviedla v prvostupňovom konaní.

129.

Pokiaľ má odvolateľka v tejto súvislosti v úmysle poukázať uvedeným tvrdením na nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, treba ho podľa môjho názoru zamietnuť. Z bodov 175 až 180 napadnutého rozsudku totiž jasne a jednoznačne vyplýva úvaha, ktorou sa Všeobecný súd riadil pri zamietnutí dotknutého žalobného dôvodu odvolateľky, t. j. záver Všeobecného súdu, podľa ktorého bolo vysvetlenie uvedené v odôvodneniach 266 až 281 konečného rozhodnutia dostatočné na oboznámenie sa s dôvodmi prijatého opatrenia, s tým, že Komisia uviedla skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre druhého sporného rozhodnutia zásadný význam.

130.

Naopak, pokiaľ bolo zámerom odvolateľky uvedeným tvrdením namietať, že Všeobecný súd sa dopustil porušenia článku 296 ods. 2 ZFEÚ, keď nezohľadnil fakt, že konečné rozhodnutie bolo chybné vzhľadom na nedostatok odôvodnenia, a to z dôvodu, že samotná Komisia neprihliadla na informácie uvedené v prvostupňovom konaní v rámci druhej, tretej a štvrtej výhrady, takéto tvrdenie by bolo možné prijať iba v prípade, že predmetné informácie by sa mali považovať za skutočnosti alebo právne úvahy, ktoré by mali v štruktúre predmetného rozhodnutia zásadný význam. V uvedenom prípade by bola Komisia v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 123 a 124 vyššie povinná ich zohľadniť.

131.

Odvolateľka však na jednej strane vôbec nevysvetľuje, prečo by sa mali informácie uvedené v rámci druhej, tretej a štvrtej výhrady v rámci jej žaloby považovať za skutočnosti alebo právne úvahy, ktoré by mali v štruktúre predmetného rozhodnutia zásadný význam a na ktoré mala Komisia nutne prihliadnuť. Na druhej strane tvrdenia uvedené v týchto výhradách smerujú v podstate k spochybneniu dôvodnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o legálnosť dotknutého rozhodnutia z meritórneho hľadiska, a nie odôvodnenia samotného rozhodnutia. Pokiaľ však Všeobecný súd môže za určitých podmienok prekvalifikovať argumentáciu účastníka konania ako argumentáciu na podporu iného žalobného dôvodu, ( 44 ) nie som presvedčený, že v prípade odvolateľa uvádzajúceho tvrdenia na podporu svojho odvolacieho dôvodu týkajúceho sa porušenia povinnosti odôvodnenia možno Všeobecnému súdu vytýkať nesprávne právne posúdenie z dôvodu, že predmetnú argumentáciu neprekvalifikoval ako argumentáciu týkajúcu sa dôvodnosti odôvodnenia, ktorá ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 125 vyššie, predstavuje samostatnú otázku.

132.

Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že zamietnuť treba aj tretie tvrdenie uvedené v rámci šiesteho odvolacieho dôvodu, čiže tento odvolací dôvod sa má zamietnuť v plnom rozsahu.

133.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor: