1.

V Taliansku od roku 1992 do roku 2011 platitelia obecnej dane z nehnuteľností (imposta comunale sugli immobili, ďalej len „ICI“) uhrádzali túto daň koncesionárom povereným jej výberom (ďalej len „koncesionári“), ktorými boli do októbra 2006 súkromné subjekty. ( 2 )

2.

Platba sa musela uskutočniť buď v hotovosti, alebo vkladom na poštový bežný účet, ktorý si koncesionári povinne museli zriadiť v niektorej z pobočiek spoločnosti Poste Italiane SpA. ( 3 ) Táto inštitúcia vyberala od majiteľov účtu poplatok za každý vklad.

3.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd, Taliansko) sa pýta, či režim „zákonného monopolu“ zavedený v prospech spoločnosti Poste Italiane na poskytovanie služby poštového bežného účtu, na ktorý sa uhrádzala ICI, predstavuje štátnu pomoc, ktorá je v rozpore s článkami 106 a 107 ZFEÚ. Tiež chce vedieť, či je uvedený režim zlučiteľný s článkom 102 ZFEÚ.

4.

V článku 14 ZFEÚ sa uvádza:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 Zmluvy o Európskej únii a články 93, 106 a 107 tejto zmluvy, a berúc do úvahy miesto, ktoré patrí službám všeobecného hospodárskeho záujmu v spoločných hodnotách Únie, ako aj ich význam pri podpore sociálnej a územnej súdržnosti, Únia a členské štáty dbajú v rámci svojich právomocí a rámci pôsobnosti zmlúv o to, aby takéto služby fungovali na základe zásad a podmienok, najmä hospodárskych a finančných, ktoré im umožňujú plniť ich poslanie. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom nariadení ustanovia tieto zásady a podmienky bez toho, aby boli dotknuté právomoci členských štátov v súlade so zmluvami poskytovať, objednávať a financovať takéto služby.“

5.

Článok 102 ZFEÚ stanovuje:

„Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä:

6.

V článku 106 ods. 1 a 2 ZFEÚ sa uvádza:

„1.   V prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, tieto štáty neustanovia ani neponechajú v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami zmlúv, najmä s pravidlami uvedeným v článkoch 18 a 101 až 109.

2.   Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, podliehajú pravidlám zmlúv, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie.“

7.

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ znie:

„Ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“

8.

Článok 108 ods. 3 ZFEÚ stanovuje:

„Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný s vnútorným trhom podľa článku 107, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.“

9.

Podľa článku 2 tohto zákona:

„18.   … Od 1. januára 1997 môže… Poste Italiane stanovovať poplatky, ktoré musia uhrádzať majitelia poštových účtov. …

19.   Poštové a platobné služby, pre ktoré platné právne predpisy výslovne nestanovujú režim zákonného monopolu, zabezpečuje podnik Poste Italiane a ostatné hospodárske subjekty v režime voľnej hospodárskej súťaže. … Poste Italiane je povinná viesť samostatné účtovníctvo, pričom musí osobitne rozlišovať medzi nákladmi a výdavkami spojenými s poskytovaním služieb uskutočňovaných v rámci režimu zákonného monopolu a nákladmi a výdavkami týkajúcimi sa služieb uskutočňovaných v režime voľnej hospodárskej súťaže.

20.   Od 1. apríla 1997 ceny služieb, ktoré sú uvedené v odseku 19, tiež prostredníctvom zmluvy stanovuje Poste Italiane s prihliadnutím na potreby zákazníkov a charakteristiky dopytu, ako aj požiadavku zachovať a zvýšiť obrat…“

10.

V súlade s článkom 3 ods. 1 tohto dekrétu „pokiaľ v tomto dekréte nie je stanovený opak, vzťahy so zákazníkmi a poštový bežný účet sa riadia zmluvami v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a osobitných zákonov“.

11.

Uvedeným rozhodnutím sa rozhodlo, že sa bude účtovať poplatok za každú operáciu týkajúcu sa vedenia poštového bežného účtu koncesionárov poverených výberom daní. Jeho výška bola stanovená od 1. apríla 1997 do 31. mája 2001 na 0,05 eura a od 1. júna 2001 do 31. decembra 2003 na 0,23 eura.

12.

Podľa článku 10 ods. 3:

„Daň splatná na základe odseku 2 sa musí zaplatiť priamou platbou koncesionárovi poverenému výberom dane, do územného obvodu ktorého patrí obec uvedená v článku 4, alebo vkladom na príslušný poštový bežný účet uvedeného koncesionára… Poplatok, na ktorý má koncesionár nárok, uhradí obec vyrubujúca daň a jeho výška je stanovená na 1 % vybratých súm, a to najmenej [1,75 eura] a najviac [50 eur] za každú platbu uskutočnenú platiteľom dane.“

13.

Články 5 až 7 dovoľujú majiteľom daňového účtu zaplatiť priamo v priestoroch koncesionára alebo v úverovej inštitúcii prostredníctvom neodvolateľného príkazu na úhradu koncesionárovi sumy týkajúce sa dane z príjmu fyzických osôb, dane z príjmov právnických osôb – aj v postavení zástupcu –, miestnej dane z príjmu a daní, ktoré nahrádzajú uvedené dane a DPH.

14.

Článok 59 ods. 1 vyhradzuje obciam právo prijímať právne predpisy týkajúce sa výberu miestnych daní s cieľom racionalizovať spôsoby uskutočňovania platieb a okrem platby koncesionárovi stanoviť platbu na poštový bežný účet daňového orgánu obce, priamu platbu tomuto orgánu alebo platbu prostredníctvom bankového systému.

15.

Podľa článku 7 ods. 2 písm. gg‑f) tohto zákonného dekrétu: ( 10 )

„V prípade, ak sa výber príjmov zverí [koncesionárom], bude sa uskutočňovať zriadením jedeného alebo viacerých poštových alebo bankových príjmových bežných účtov koncesionára, ktoré sú určené na výber príjmov orgánu, ktorý ho poveril týmto výberom, na ktoré sa musia uhrádzať všetky prijaté sumy.“

16.

Činnosti spoločnosti Poste Italiane sa vymedzovali postupne v priebehu jej privatizácie. Vnútroštátna právna úprava konkrétne vyhradzovala tejto spoločnosti poskytovanie určitých služieb s povinnosťou viesť samostatné účtovníctvo.

17.

Článkom 10 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 504/1992 boli zavedené tieto spôsoby úhrady ICI: buď „priamou platbou koncesionárovi poverenému výberom dane, do územného obvodu ktorého patrí obec[, v ktorej sa nachádza zdaňovaná nehnuteľnosť]“, alebo platbou „na príslušný poštový bežný účet uvedeného koncesionára“. Koncesionár bol teda povinný zriadiť si poštový bežný účet na plnenie svojho záväzku voči orgánu miestnej samosprávy vyrubujúcemu daň.

18.

Podľa vnútroštátneho súdu do roku 2011 táto povinnosť nebola ovplyvnená neskoršími zmenami, ktorými sa rozšírili spôsoby platby miestnych daní (neodvolateľný príkaz na úhradu z bankového účtu, platba v priestoroch obecného úradu alebo platba na účty obecnej pokladnice). Až v uvedenom roku bola koncesionárom povereným výberom miestnych daní priznaná možnosť jednoducho si zriadiť jediný bankový bežný účet namiesto poštového účtu.

19.

Kritériá na určovanie poplatkov za poštové a platobné služby sa menili aj počas privatizácie Amministrazione delle Poste. ( 11 ) Konkrétne:

20.

Účastníkmi konaní, v ktorých boli podané prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania, sú jednak Poste Italiane a jednak dvaja koncesionári, ( 12 ) od ktorých uvedená inštitúcia požaduje zaplatenie poplatkov za každú platbu ICI na jej poštové bežné účty od roku 1997 do roku 2011:

21.

Po podaní opravných prostriedkov na Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd) tento súd podal dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania, v ktorých položil totožné otázky v tomto znení:

22.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli doručené do kancelárie Súdneho dvora 5. júna 2019.

23.

Písomné pripomienky predložili Poste Italiane, Agenzia a Komisia, ktoré písomne odpovedali na otázky, ktoré im Súdny dvor položil namiesto pojednávania nariadeného na 22. apríla 2020, ktoré bolo neskôr zrušené.

24.

Súdny dvor sa musí pri rozhodovaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania pridŕžať skutkového stavu a opisu vnútroštátneho práva, ktorý mu poskytne vnútroštátny súd. ( 13 )

25.

V tejto veci treba v uvedenom opise zdôrazniť to, čo vnútroštátny súd označuje ako „zákonný monopol“ spoločnosti Poste Italiane pri poskytovaní služby bežného účtu na výber ICI. Uvedený monopol však nebráni tomu, aby platitelia dane mohli zaplatiť daň priamo koncesionárom, bez účasti spoločnosti Poste Italiane, ako sa uznáva v rozhodnutiach vnútroštátneho súdu.

26.

Poste Italiane tak vo svojich písomných pripomienkach (body 12 až 15), ako aj v odpovedi na konkrétnu otázku Súdneho dvora uviedla, že navyše existovali ďalšie alternatívne formy úhrady ICI, ktoré sa nespomínajú v rozhodnutiach vnútroštátneho súdu.

27.

Konkrétne tvrdí, že uvedená úhrada sa mohla uskutočniť prostredníctvom „úverových inštitúcií [iných než Poste Italiane], s ktorými mal koncesionár uzavretú zmluvu“, ( 14 ) a od nadobudnutia účinnosti legislatívneho dekrétu č. 446/1997 priamo v priestoroch orgánu miestnej samosprávy vyrubujúceho ICI alebo v niektorých z finančných inštitúcií určených týmto orgánom. ( 15 )

28.

Prináleží Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd), aby rozhodol o týchto okolnostiach, ktorých potvrdenie by v istom zmysle mohlo oslabiť predpoklad, na ktorom sú založené návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

29.

Vnútroštátny súd sa prvou zo svojich otázok pýta, či vyhradenie činnosti spočívajúcej v prevádzkovaní služby poštového bežného účtu pri výbere ICI v prospech spoločnosti Poste Italiane spĺňa znaky služby všeobecného hospodárskeho záujmu.

30.

Poste Italiane tvrdí, že prvá otázka je neprípustná tak preto, lebo odkazuje na článok 14 ZFEÚ, ako aj preto, lebo vnútroštátnemu súdu prináleží priamo uplatniť článok 106 ods. 2 ZFEÚ.

31.

Subsidiárne uvádza, že právna úprava týkajúca sa spoločnosti Poste Italiane jej nepriznáva výlučné právo týkajúce sa služby výberu ICI, lebo koncesionári môžu využiť aj iné prostriedky, Tvrdí, že v každom prípade nie sú splnené podmienky na to, aby sa vedenie poštových bežných účtov považovalo za službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

32.

Agenzia tvrdí, že vzťah medzi koncesionármi a spoločnosťou Poste Italiane má povahu monopolu. Koncesionári si nevyhnutne musia zriadiť poštový bežný účet v uvedenej inštitúcii, ktorá môže jednostranne meniť zmluvné podmienky.

33.

Agenzia zastáva názor, že službu poštového účtu, ktorú Poste Italiane poskytuje za uvedených podmienok, financovanú prostredníctvom povinného poplatku, nemôžu poskytovať iné – tuzemské alebo európske – subjekty, čo zvýhodňuje jediný podnik. Okrem toho uvádza, že poplatky sa nestanovovali objektívne a transparentne, pričom koncesionári nemôžu dojednať priaznivejšie podmienky.

34.

Podľa Komisie sa nezdá, že Poste Italiane je podľa určitého aktu povinná (v zmysle judikatúry Súdneho dvora) poskytovať služby na základe záväzku služby vo verejnom záujme.

35.

Podľa môjho názoru odkaz na článok 14 ZFEÚ v rozhodnutiach vnútroštátneho súdu nespôsobuje neprípustnosť prvej otázky. Hoci – ako tvrdí Poste Italiane – nie je ľahké určiť, aké výkladové pochybnosti vyvoláva uvedené ustanovenie v tomto prípade, je nesporné, že prvá otázka sa v podstate týka článku 106 ZFEÚ: odkaz na článok 14 ZFEÚ je uvedený preto, lebo v oboch týchto článkoch sú spomenuté „služby všeobecného hospodárskeho záujmu“.

36.

Článok 14 ZFEÚ sa týka služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, pričom stanovuje, že Únia a členské štáty musia dbať o to, „aby takéto služby fungovali na základe zásad a podmienok…, ktoré im umožňujú plniť ich poslanie“. Článok 106 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že uplatnenie pravidiel Zmlúv na také služby – najmä pravidiel hospodárskej súťaže – nesmie znemožňovať podnikom povereným ich poskytovaním „plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené“.

37.

Obe ustanovenia teda vyjadrujú rovnaký cieľ: zaručiť, aby služby všeobecného hospodárskeho záujmu podliehali Zmluvám, a zároveň zabezpečiť, aby neboli ohrozené ich osobitné úlohy.

38.

Ako tvrdí Poste Italiane, prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť zlučiteľnosť postupov podnikov poverených poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu s článkom 106 ZFEÚ. Vnútroštátne súdy musia „overiť, či také postupy v prípade, ak sú v rozpore s týmto ustanovením, môžu byť odôvodnené potrebami vyplývajúcimi z osobitných úloh, ktoré boli týmto podnikom zverené“. ( 16 )

39.

V rámci článku 267 ZFEÚ je však vnútroštátny súd oprávnený požiadať Súdny dvor o spoluprácu, ak to považuje za vhodné, aby posúdil jeho pochybnosti týkajúce sa výkladu článku 106 ZFEÚ. ( 17 ) Uvedené pochybnosti sa môžu oprávnene týkať posúdenia určitej činnosti ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu.

40.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd) kladie v konečnom dôsledku otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, na ktorú je Súdny dvor v zásade povinný odpovedať. ( 18 ) Nemusel by na ňu odpovedať iba vtedy, ak by bolo zjavné, že požadovaný výklad nijako nesúvisí so sporom vo veci samej, ak by išlo o hypotetickú otázku alebo ak by nedisponoval skutkovými alebo právnymi podkladmi nevyhnutnými na jej zodpovedanie. ( 19 ) V prípade prvej otázky nejde o žiadnu z uvedených situácií.

41.

Ako som pripomenul vyššie, vnútroštátny súd musí určiť, či bola Poste Italiane skutočne poverená plnením jasne definovaných záväzkov služby vo verejnom záujme.

42.

Bez toho, aby bolo dotknuté definitívne posúdenie zo strany uvedeného súdu, súhlasím so spoločnosťou Poste Italiane a s Komisiou v tom, že z rozboru spornej právnej úpravy nevyplýva, že finančné služby, ktoré Poste Italiane poskytovala koncesionárom povereným výberom ICI, možno považovať za služby „všeobecného hospodárskeho záujmu“.

43.

Právomoc priznaná členským štátom, pokiaľ ide o vymedzenie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, nie je neobmedzená, ale vzťahuje sa na ňu súbor podmienok. Prvou z nich je, aby dotknutý podnik skutočne bol poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a aby také záväzky boli jasne definované vo vnútroštátnom práve. ( 20 )

44.

Uvedená podmienka „sleduje cieľ transparentnosti a právnej istoty, ktorý si vyžaduje splnenie minimálnych kritérií spočívajúcich v existencii jedného alebo viacerých aktov verejnej moci, ktoré dostatočne jasne vymedzujú aspoň povahu, trvanie a rozsah záväzkov služby vo verejnom záujme, ktoré prislúchajú podnikom povereným plnením týchto záväzkov“. ( 21 ) To znamená, že „pri absencii jasnej definície takýchto objektívnych kritérií by nebolo možné kontrolovať, či konkrétna činnosť môže patriť pod pojem SVHZ“. ( 22 )

45.

Pokiaľ pritom ide o jej bankovú činnosť, nie je preukázané, že Poste Italiane je formálne povinná poskytovať určité služby na základe záväzku služby vo verejnom záujme za podmienok, ktoré dostatočne jasne určujú ich povahu a ich rozsah, v dôsledku čoho nie je splnený vyššie uvedený cieľ transparentnosti a právnej istoty. Táto skutočnosť by sama osebe stačila na odmietnutie tvrdenia, že ide o službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

46.

Inou otázkou je, že Poste Italiane v postavení subjektu povereného poskytovaním univerzálnej poštovej služby v Taliansku poskytuje v uvedenej špecifickej oblasti službu všeobecného hospodárskeho záujmu, čo nie je sporné. Ako však už Súdny dvor rozhodol, medzi poštové služby upravené smernicou 97/67/ES ( 23 ) nepatria finančné služby poskytované poštovými podnikmi „vrátane finančných služieb poskytovaných ako doplnkové služby poskytovateľmi poštových služieb“. ( 24 )

47.

Aby som to zhrnul, finančné služby, ktoré Poste Italiane poskytuje svojim klientom s využitím toho, čo vnútroštátny súd označuje ako kapilarizácia jej siete pobočiek na území Talianska, podľa všetkého nie sú koncipované ako služba všeobecného záujmu v zmysle judikatúry Súdneho dvora. ( 25 ) K uvedeným službám patrí služba spočívajúca v umožnení tretím osobám (vrátane koncesionárov poverených výberom ICI), aby si zriadili poštové alebo iné bežné účty, a služba spočívajúca vo vedení týchto účtov.

48.

Corte di Cassazione (Najvyšší súd) kladie svoju druhú otázku pre prípad, že sa konštatuje, že „zriadenie zákonného monopolu [spoločnosti Poste Italiane] spĺňa znaky SVHZ“.

49.

Tak Poste Italiane, ako aj Komisia – v súlade so svojimi pripomienkami k prvej otázke – uvádzajú, že na druhú otázku netreba odpovedať: ak nie je možné konštatovať existenciu služby všeobecného hospodárskeho záujmu, je zbytočné odpovedať na otázku, ktorá predpokladá existenciu takej služby.

50.

Komisia však subsidiárne skúma, či sú v tejto veci splnené takzvané „podmienky Altmark“. ( 26 ) Domnieva, že ak to tak nie je, sporné poplatky treba považovať za štátnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná s článkom 107 ZFEÚ.

51.

Podľa môjho názoru sa vzhľadom na odpoveď na prvú otázku, ktorú navrhujem, netreba zaoberať druhou otázkou, ktorej predpokladom je práve hypotéza, ktorú v uvedenej odpovedi odmietam.

52.

V každom prípade – tak ako Komisia – subsidiárne preskúmam druhú otázku. Považujem za vhodné zdôrazniť, že vnútroštátny súd v uvedenej otázke poukazuje na právomoc jednostranne určovať výšku poplatku, ktorý sa účtoval koncesionárom, priznanú spoločnosti Poste Italiane. Uvedená skutočnosť je z jeho pohľadu rozhodujúca pre posúdenie zlučiteľnosti sporných ustanovení s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ a článkom 107 ods. 1 ZFEÚ.

53.

Na to, aby sa štátne opatrenie mohlo považovať za „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, musia byť kumulatívne splnené požiadavky, ktoré rozoberiem nižšie. ( 27 )

54.

Legislatívnym dekrétom č. 504/1992 bola koncesionárom uložená povinnosť zriadiť si poštové bežné účty na výber ICI, ktorú uhrádzali platitelia dane. Poste Italiane mala zodpovedajúce právo (ktoré jej priznával zákon č. 662/1996) vyberať poplatok za vedenie uvedených účtov, ktorého výška bola stanovená rozhodnutím č. 57/1996.

55.

Poplatky za výber, ktoré koncesionári platili spoločnosti Poste Italiane, by v zásade mohli spĺňať prvú podmienku Altmark, ak by sa prostriedky, ktoré ich tvoria, mohli považovať za „štátne“ (teda verejné) prostriedky.

56.

Z informácií, ktoré sa nachádzajú v spise, však jednoznačne nevyplýva, kto skutočne a v konečnom dôsledku hradí uvedené poplatky. Tak Poste Italiane, ako aj Agenzia vo svojich odpovediach na otázky Súdneho dvora uviedli, že ich hradia v zásade koncesionári.

57.

Existujú však indície, ktoré umožňujú predpokladať, že koncesionári môžu na uvedenú platbu použiť časť súm, ktoré im orgány miestnej samosprávy platia za výber ICI. ( 28 ) Obec, ktorá ich poverí výberom dane, ich logicky musí odmeniť za túto činnosť. Ak podniky, ktoré sú koncesionármi, použijú časť uvedenej odmeny, ktorá nepochybne pochádza z verejných prostriedkov, na zaplatenie poplatku spoločnosti Poste Italiane, mohlo by ísť o štátne prostriedky.

58.

Tak by to bolo aj v prípade, ak by obce vyrubujúce daň preplácali poplatok, ktorý sa musí platiť spoločnosti Poste Italiane, ak by samotní koncesionári boli verejnoprávnymi podnikmi (ako Komisia zdôrazňuje vo svojej odpovedi na otázky Súdneho dvora) alebo napokon ak by Poste Italiane musela spravovať vybraté poplatky za podmienok stanovených orgánmi verejnej moci.

59.

Prináleží vnútroštátnemu súdu objasniť tieto otázky a v dôsledku toho overiť, či je splnená prvá z podmienok Altmark.

60.

Keďže Poste Italiane pri poskytovaní služby poštového bežného účtu pôsobí v sektore, v ktorom sa uplatňuje hospodárska súťaž (v bankovom sektore), vnútroštátnemu súdu tiež prináleží objasniť, či by výber sporných poplatkov mohol ovplyvniť obchod s inými členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž. ( 29 )

61.

S výhradou toho, čo bolo uvedené vyššie, ( 30 ) ak by sa potvrdilo, že od roku 1997 sa na výber ICI nevzťahovala vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňovala uhrádzať miestne dane prostredníctvom bankového bežného účtu namiesto poštového účtu, vnútroštátny súd bude musieť posúdiť vplyv uvedeného vylúčenia na činnosť iných bankových inštitúcií. Len tak bude možné zhodnotiť, či sporné opatrenie mohlo narušiť hospodársku súťaž v odvetví správy uvedených daní.

62.

Vnútroštátny súd bude musieť tiež posúdiť, či výhody, ktoré predstavuje rozšírenie územnej siete spoločnosti Poste Italiane, boli dostatočným dôvodom na to, aby sa jej priamo a výlučne zverilo vedenie poštových účtov koncesionárov, ktorí vyberali ICI. A priori sa nedá vylúčiť, že by sa mohlo zorganizovať verejné obstarávanie, na ktorom by sa mohli zúčastniť hospodárske subjekty z iných členských štátov. ( 31 )

63.

Poskytnutie verejných zdrojov musí mať za následok ekonomickú výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nedosiahol. ( 32 )

64.

Štátna pomoc, ktorú upravuje článok 107 ZFEÚ, je preto zvýhodňujúca, a nie striktne kompenzačná pomoc. Na to, aby táto pomoc nepredstavovala „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, musí ísť o pomoc, ktorá je kompenzáciou za plnenie záväzkov služby vo verejnom záujme. ( 33 )

65.

Len v uvedenom prípade sa konštatuje, že prijímajúci podnik „v skutočnosti nem[á] finančnú výhodu a uvedená intervencia nemá teda za účinok privodenie výhodnejš[ieho] súťažného postavenia vo vzťahu ku konkurenčným podnikom“. ( 34 )

66.

Na tento účel musia byť splnené štyri osobitné podmienky, ktoré sú tiež uvedené v rozsudku Altmark. ( 35 ) V tomto rozsudku sú preto stanovené dve skupiny podmienok:

67.

Skutočnosť, že v oboch prípadoch ide o štyri podmienky, môže byť mätúca, keď sa hovorí len o „podmienkach Altmark“. Aby som sa vyhol nejasnostiam, ďalej budem prvú skupinu podmienok označovať ako „všeobecné podmienky Altmark“ a druhú ako „osobitné podmienky Altmark“.

68.

Osobitnými podmienkami Altmark sú tieto podmienky:

69.

Otázku, či sa určitá pomoc považuje za „štátnu“ pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ, treba preskúmať pred overením, či je uvedená pomoc potrebná na realizáciu služby všeobecného hospodárskeho záujmu, a preto sa uplatní výnimka stanovená v článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

70.

Súdny dvor však uznal, že prvá z osobitných podmienok Altmark – teda existencia skutočného a jasného poverenia na plnenie záväzku služby vo verejnom záujme – „sa uplatní tiež v prípadoch, keď sa uplatnila výnimka podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ“. ( 41 )

71.

V tomto bode sa preto prvé dve otázky vnútroštátneho súdu zbiehajú.

72.

Vychádzajúc z týchto predpokladov, na určenie, či poplatok vyberaný spoločnosťou Poste Italiane predstavuje zvýhodňujúcu pomoc (teda či je splnená tretia všeobecná podmienka Altmark), bude potrebné preskúmať jej prípadný kompenzačný charakter.

73.

Konkrétne vzhľadom na to, že v rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa uvádza článok 106 ods. 2 ZFEÚ, bude potrebné overiť, či vnútroštátne orgány uložili spoločnosti Poste Italiane záväzok poskytovať službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

74.

Na túto otázku som už odpovedal záporne. V každom prípade záväzok, ktorý prijala Poste Italiane, pokiaľ ide o jej bankovú činnosť, sa týkal len zriaďovania a vedenia poštových bežných účtov pre koncesionárov. Konkrétne nie je preukázané, že pre uvedené účty platili osobitné podmienky v porovnaní s účtami ostatných klientov spoločnosti Poste Italiane. To bolo potvrdené v reakcii na otázku Súdneho dvora, ktorá bola položená v tejto súvislosti.

75.

Ak teda vylúčime existenciu skutočnej služby všeobecného hospodárskeho záujmu, sporné poplatky nemožno považovať za pomoc kompenzujúcu náklady spojené s poskytovaním tejto služby.

76.

Inak bude musieť vnútroštátny súd overiť, či sú splnené ďalšie tri osobitné podmienky Altmark, čo je otázka, o ktorej Súdny dvor ťažko môže rozhodnúť (okrem pripomenutia všeobecných znakov každej z uvedených podmienok) tak preto, lebo preskúmanie skutkových okolností sporu patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, ako aj preto, lebo z listín, ktoré sú súčasťou spisu v prejednávaných veciach, nemožno vyvodiť informácie, ktoré sú relevantné na uvedený účel.

77.

Okolnosť, ktorej – ako som zdôraznil vyššie – vnútroštátny súd podľa všetkého pripisuje najväčší význam (jednostranné určovanie podmienok platenia poplatkov za poštový bežný účet spoločnosťou Poste Italiane), sama osebe nič nemení na tom, čo bolo uvedené vyššie.

78.

V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa nenachádzajú informácie, ktoré by umožnili zistiť, či poplatky, ktoré boli skutočne schválené rozhodnutím č. 57/1996, primerane odzrkadľujú prevádzkové výdavky potrebné na poskytovanie služby poštového bežného účtu.

79.

Podľa odpovedí na otázky Súdneho dvora sú uvedené poplatky rovnaké ako poplatky, ktoré Poste Italiane bez rozdielu uplatňovala na ostatných svojich klientov v režime verejnosti a transparentnosti služby bežného účtu. ( 42 ) Ak by to bolo tak, pravdepodobne by sa podstatne neodlišovali od poplatkov, ktoré Poste Italiane alebo iné bankové inštitúcie vyberali na základe iných platieb dane. Navyše nie je preukázané, že uvedený režim zahŕňal zmluvné podmienky, ktoré boli pre klientov neodôvodnene zaťažujúce.

80.

Zdôrazňujem, že uvedené okolnosti bude musieť v každom prípade posúdiť vnútroštátny súd, ktorý má vzhľadom na to, že podrobne pozná skutkový stav, najlepšie predpoklady na to, aby ho posúdil so všetkými jeho špecifikami.

81.

Cieľom tretej otázky je v podstate určiť, či právna úprava týkajúca sa spoločnosti Poste Italiane priznávala tejto spoločnosti dominantné postavenie, ktorého zneužívanie porušovalo článok 102 ZFEÚ.

82.

Poste Italiane sa domnieva, že tretia otázka je neprípustná, lebo vnútroštátny súd nevysvetlil, prečo je uplatňovaná právna úprava nezlučiteľná s článkom 102 ZFEÚ. Okrem toho, že táto otázka je neprípustná, neuvádza sa v nej, že Poste Italiane je nositeľom výlučného alebo osobitného práva v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ, ani z nej nemožno vyvodiť, ako by Poste Italiane mohla byť nútená zneužívať svoje dominantné postavenie.

83.

Poste Italiane viackrát zopakovala, že koncesionári mohli využiť iné úverové inštitúcie na poskytovanie služieb týkajúcich sa platby ICI. ( 43 )

84.

Agenzia sa domnieva, že Poste Italiane má dominantné postavenie na segmente trhu, ktorý predstavuje služba týkajúca sa platby ICI, a zneužívala toto postavenie tým, že účtovala poplatky, ktorých výšku určovala jednostranne a bez objektívneho základu.

85.

Komisia sa domnieva, že relevantným trhom (s výrobkom) je trh s odplatným poskytovaním služieb vedenia účtov používaných koncesionármi na výber ICI. Jeho veľkosť je obmedzená, lebo platitelia dane sa môžu rozhodnúť pre priamu platbu koncesionárovi.

86.

Podľa Komisie prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať dotknutý trh a určiť, či Poste Italiane na ňom mala dominantné postavenie. Uvedené preskúmanie vyžaduje objasniť, či iné bankové inštitúcie mohli poskytovať rovnakú službu ako Poste Italiane.

87.

Komisia poznamenáva, že schopnosť jednostranne určovať sporný poplatok by mohla spôsobiť nebezpečenstvo, že Poste Italiane bude zneužívať svoje (údajné) dominantné postavenie. Keďže sa však platitelia dane mohli rozhodnúť, že budú platiť ICI priamo koncesionárom, koncesionári boli schopní realizovať motivačné postupy s cieľom dosiahnuť, aby bola táto druhá možnosť atraktívnejšia. Mohli to konkrétne urobiť v reakcii na politiku spoločnosti Poste Italiane, ktorá by stanovovala nadmerné poplatky za používanie poštového bežného účtu.

88.

Podľa názoru Komisie sa teda nezdá preukázané, že trhové sily by neboli schopné poskytovať sporné služby rovnako efektívne ako Poste Italiane.

89.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nezávisle od otázky, či boli podniku priznané osobitné alebo výlučné práva, vnútroštátny súd musí uviesť, na akom trhu a akým spôsobom má uvedený podnik dominantné postavenie. ( 44 )

90.

Súdny dvor konkrétne zdôraznil, že na účely článku 102 ZFEÚ „predmetný trh s výrobkom alebo službou zahŕňa výrobky alebo služby, ktoré sa môžu vzájomne nahradiť alebo dostačujúco zameniť nielen so zreteľom na ich objektívne vlastnosti, na základe ktorých sú zvlášť spôsobilé uspokojiť trvalé potreby spotrebiteľov, ale aj so zreteľom na podmienky hospodárskej súťaže, ako aj na štruktúru dopytu a ponuky na predmetnom trhu“. ( 45 )

91.

Rozhodnutia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom neposkytujú dostatok informácií o tejto otázke, a preto Súdny dvor nemôže poskytnúť užitočnú odpoveď na túto otázku. Tento nedostatok informácií sa nepodarilo odstrániť napriek pripomienkam účastníkov prejudiciálneho konania, od ktorých si Súdny dvor vyžiadal určité informácie s cieľom určiť trh so službami, relevantný geografický trh a existenciu náhradných služieb. ( 46 )

92.

Vnútroštátny súd mal poskytnúť Súdnemu dvoru presné informácie o znakoch relevantného trhu, o jeho geografickom rozsahu alebo o prípadnej existencii rovnocenných (vzájomne nahraditeľných) služieb. Keďže to neurobil, tretia prejudiciálna otázka je neprípustná.

93.

K tomu istému výsledku dospejeme z iného hľadiska, keď zistíme, že obsah uvedených rozhodnutí – pokiaľ ide o tretiu prejudiciálnu otázku – neumožňuje jednoznačne určiť jej význam.

94.

Obsah týchto rozhodnutí na prvý pohľad vzbudzuje dojem, že podľa vnútroštátneho súdu samotné zavedenie „zákonného monopolu“ v prospech spoločnosti Poste Italiane nevyhnutne viedlo k tomu, že tento podnik zneužíval dominantné postavenie. Poste Italiane údajne zneužíva dominantné postavenie, lebo má sporný zákonný monopol. ( 47 )

95.

Ak by to bol správny výklad spomenutých rozhodnutí, bolo by potrebné konštatovať, že tieto rozhodnutia sú založené na nesprávnom predpoklade, ktorý nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 48 ), keďže sa zdá, že sa v nich dominantné postavenie stotožňuje so zneužívaním dominantného postavenia. Podľa článku 102 ZFEÚ je nezákonné len toto posledné uvedené správanie. ( 49 )

96.

Iný výklad tejto časti rozhodnutí vnútroštátneho súdu by umožnil vyvodiť, že vnútroštátny súd považuje za preukázanú nielen existenciu dominantného postavenia, ale aj jeho zneužívanie spoločnosťou Poste Italiane, lebo táto spoločnosť určovala poplatky za výber, ktoré mali platiť koncesionári, v sumách, ktoré uvádza tento súd. Ak by to bolo tak, otázka položená Súdnemu dvoru by bola – pokiaľ ide o jej doslovné znenie – nadbytočná, lebo by sa pýtala na to, o čom vnútroštátny súd už rozhodol.

97.

Zmysluplnejším výkladom tejto (stručnej) časti rozhodnutí vnútroštátneho súdu je napokon výklad, ktorý kladie dôraz na to, že právomoc jednostranne určovať poplatok za výber môže predstavovať hypotézu „nevyhnutného privedenia k zneužívaniu“, ktorú článok 102 ZFEÚ zakazuje. ( 50 )

98.

Išlo by preto o potvrdenie, či je uvedená hypotéza skutočne prijateľná; inak povedané, či sú splnené podmienky na to, aby sporná právna úprava nevyhnutne viedla k tomu, že Poste Italiane bude zneužívať dominantné postavenie.

99.

Ak predpokladáme, že tento výklad otázky vnútroštátneho súdu by bol najsprávnejší, je nesporné, že stále chýbajú kľúčové údaje na to, aby Súdny dvor o nej rozhodol aspoň s určitou presnosťou. Tento nedostatok badať predovšetkým, pokiaľ ide o objasnenie, či toto zneužívanie bolo nevyhnutné: i) v kontexte relevantného trhu, ktorý nebol presne špecifikovaný, ii) vzhľadom na podmienky hospodárskej súťaže medzi bankovými inštitúciami a iii) pri existencii služieb, ktoré by prípadne mohli nahradiť služby poskytované spoločnosťou Poste Italiane.

100.

Za uvedených okolností sa domnievam, že tretia prejudiciálna otázka je neprípustná. Pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s týmto názorom, však stručne vyjadrím svoj názor na túto otázku.

101.

Komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že vzhľadom na uplatniteľnú právnu úpravu sa koncesionári mohli vyhnúť prípadnému zneužívajúcemu správaniu spoločnosti Poste Italiane a v dôsledku toho nebola potvrdená hypotéza nevyhnutného privedenia k zneužívaniu.

102.

K tejto konkrétnej okolnosti sa Poste Italiane a Agenzia vyjadrili na základe výzvy Súdneho dvora, pričom Poste Italiane sa stotožnila so stanoviskom Komisie a Agenzia označila prístup Komisie za „nerealistický“.

103.

K zneužívaniu dominantného postavenia by mohlo dôjsť – v rozsahu relevantnom v prejednávanej veci –, ak by Poste Italiane uložila koncesionárom neprimerané ceny, ktoré by koncesionári museli platiť bez toho, aby mohli využiť iné spôsoby výberu ICI. Poste Italiane by takto získala neoprávnenú výhodu pred svojimi konkurentmi.

104.

Podľa Komisie by k uvedenému zneužívaniu (prípadného) dominantného postavenia nedošlo, ak by platitelia dane mohli platiť ICI priamo koncesionárom. Koncesionári by im mohli ponúknuť dostatočne lákavé podmienky ( 51 ) na to, aby uprednostnili uvedenú možnosť pred možnosťou spočívajúcou v uskutočnení platby na poštový bežný účet.

105.

Opäť prináleží vnútroštátnemu súdu, aby rozhodol o týchto protichodných stanoviskách, ktoré by Súdny dvor ťažko mohol posúdiť, keďže nemá k dispozícii informácie, ktoré som už spomenul.

106.

Pri posudzovaní, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, by v každom prípade mohlo byť relevantné zhodnotiť, či by sa ekonomické náklady na ponuky koncesionárov, na ktoré poukazuje Komisia, v skutočnosti rovnali – na inom základe a v inej forme – ekonomickým nákladom, ktoré by museli vynaložiť na úhradu poplatku jednostranne určeného spoločnosťou Poste Italiane.

107.

Vnútroštátny súd by musel navyše posúdiť, či postavenie spoločnosti Poste Italiane na trhu bankových činností mohlo byť zvýhodnené v porovnaní s jej konkurentmi od okamihu, keď od roku 1997 bolo možné platiť všetky miestne dane okrem ICI prostredníctvom bežných účtov.

108.

Konkrétne by musel určiť, či Poste Italiane z dôvodu, že mala dominantné postavenie v oblasti úhrady ICI, nevyhnutne musela rozšíriť účinky tohto postavenia osobitne na trhu platieb ostatných miestnych daní a všeobecne na celý trh bankových činností.

109.

Pri uvedenom posudzovaní bude potrebné mať na zreteli, že – ako samotná Agenzia uznala v odpovedi na jednu z otázok Súdneho dvora ( 52 ) – odhliadnuc od objemu výberov (desiatky tisícov), zmluvné podmienky týkajúce sa poštových bežných účtov – vrátane ekonomických podmienok –, ktoré sa uplatňovali na koncesionárov poverených výberom ICI, boli rovnaké ako podmienky, ktoré všeobecne platili pre každého majiteľa bežného účtu, ktorý bol právnickou osobou.

110.

Ak sa táto okolnosť potvrdí, mohla by byť indíciou v neprospech nevyhnutnosti zneužívania dominantného postavenia. Na trhu s liberalizovanými bankovými službami by Poste Italiane nebola motivovaná všeobecne ukladať majiteľom bežných účtov, ktoré viedla (vrátane koncesionárov, pre ktorých platili rovnaké pravidlá ako pre ostatných), poplatky za výber, ktoré by boli podstatne vyššie než tie, ktoré stanovili iné úverové inštitúcie.

111.

Rozhodnutie o zneužívaní dominantného postavenia môže napokon závisieť od toho, či iné bankové inštitúcie ponúkali koncesionárom služby, ktoré boli podobné (vzájomne nahraditeľné) tým, ktoré koncesionári mohli využiť na to, aby platitelia dane zaplatili sumy ICI, pričom túto okolnosť musí overiť vnútroštátny súd.

112.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd, Taliansko), takto: