I. Právny rámec

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

IV. Konanie na Súdnom dvore Európskej únie a návrhy účastníkov konania

V. Analýza

A. O prvom odvolacom dôvode založenom na tvrdení, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ vo vzťahu k dôkaznému bremenu, ktoré nesie Komisia, ktorá má preukázať, že opatrenie pomoci možno pripísať štátu a že sa poskytuje zo štátnych prostriedkov

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) O prípustnosti

b) O veci samej

1) Úvodné poznámky

2) O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

i) O námietke týkajúcej sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu

– Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nestanovil väčšie dôkazné požiadavky pre prípad opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom a nie verejným podnikom

– Ak by Súdny dvor usúdil, že v napadnutom rozsudku Všeobecný súd stanovil vyššiu mieru dokazovania v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom, musel by konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia

– Aj v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu je opodstatnená, musel by túto námietku zamietnuť ako irelevantnú

ii) O námietke týkajúcej sa dôkazu, že opatrenie pomoci je poskytované zo štátnych prostriedkov

3) O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

B. O druhom odvolacom dôvode založenom na údajnom skreslení vnútroštátneho práva a skutkového stavu

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) O prípustnosti

b) O veci samej

VI. O trovách

VII. Návrh

1.

Týmto odvolaním Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok zo 19. marca 2019, Talianska republika a i./Komisia (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 2 ), ktorým Všeobecný súd vyhlásil za neplatné rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci, ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). ( 3 )

2.

V napadnutom rozhodnutí sa Komisia domnievala, že opatrenia prijaté súkromnoprávnym medzibankovým konzorciom, Fondo interbancario di tutela dei depositi (medzibankový fond ochrany vkladov) (ďalej len „fond FITD“) v prospech Banca Tercas (Cassa di risparmio della Provincia di Teramo SpA) (ďalej len „banka Tercas“), povolené centrálnou bankou Talianskej republiky, Banca d’Italia (ďalej len „Banca d’Italia“) 7. júla 2014, predstavovali nezákonnú a nezlučiteľnú štátnu pomoc, ktorá musí byť Talianskou republikou od príjemcu získaná späť.

3.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhovel žalobám o určenie neplatnosti napadnutého rozhodnutia podaným Talianskou republikou, Banca Popolare di Bari SCpA (ďalej len „spoločnosť BPB“) a fondom FITD z dôvodu, že sporné zásahy nepredstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Podľa Všeobecného súdu prvá podmienka, ktorú musí opatrenie pomoci spĺňať, aby mohlo byť kvalifikované ako štátna pomoc, nebola splnená, lebo opatrenia prijaté fondom FITD v prospech banky Tercas neboli pripísateľné štátu, ani poskytnuté zo štátnych prostriedkov.

4.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetnú pomoc neposkytol štátny orgán ani verejný podnik, ale súkromnoprávny subjekt, a to fond FITD, vznikla otázka, či možno pripísateľnosť opatrení prijatých týmto subjektom štátu a ich financovanie zo štátnych prostriedkov posudzovať rovnakým spôsobom, akým sa vykonáva posudzovanie týchto aspektov vo vzťahu k opatreniu pomoci prijatému najmä verejným podnikom, alebo či musí Komisia niesť väčšie dôkazné bremeno. Táto otázka je podstatou tohto odvolania.

5.

V zmysle článku 96b talianskeho zákona o bankách: ( 4 )

„1.   Banca d’Italia so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému:

…

…“

6.

Banka Tercas je banka so súkromným kapitálom, ktorá vykonáva činnosť prevažne v regióne Abruzzo v Taliansku.

7.

Dňa 30. apríla 2012 rozhodlo talianske ministerstvo hospodárstva a financií na návrh banky Banca d’Italia, ktorá v banke Tercas zistila nezrovnalosti, o zavedení nútenej správy nad bankou Tercas. Banca d’Italia vymenovala správcu na výkon nútenej správy povereného riadením banky Tercas počas nútenej správy (ďalej len „správca na výkon nútenej správy“).

8.

V októbri 2013 začal správca na výkon nútenej správy rokovania so spoločnosťou BPB, holdingovou spoločnosťou bankovej skupiny so súkromným kapitálom pôsobiacou hlavne na juhu Talianska, ktorá vyjadrila svoj záujem o upísanie vkladu na zvýšenie kapitálu banky Tercas pod podmienkou, že sa vykoná hĺbkový audit banky Tercas a že fond FITD v plnom rozsahu pokryje kapitálový deficit tejto banky.

9.

Ako je uvedené v bode 2 vyššie, FITD je súkromnoprávne medzibankové konzorcium, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu vkladov jeho členov. V roku 1996 došlo z dôvodu prebratia smernice 94/19/ES ( 5 ) do talianskeho práva k uznaniu fondu FITD bankou Banca d’Italia ako jedného zo systémov ochrany vkladov, ktoré majú povolenie pôsobiť v Taliansku v súlade s pravidlami uvedenými v tejto smernici.

10.

Podľa článku 27 stanov fondu FITD v znení, ktoré sa uplatňovalo na skutkový stav tejto veci (ďalej len „stanovy fondu FITD“), fond FITD v prípade správneho konania o nútenej likvidácii jedného z jeho členov zasiahne poskytnutím náhrad za vklady, ktoré do tohto člena vkladatelia vložili, najviac do výšky 100000 eur na vkladateľa.

11.

Fond FITD má však možnosť zasiahnuť v prospech jeho členov nielen na základe ochrany vkladov vkladateľov uvedenej v predchádzajúcom bode (povinný zásah), ale aj dobrovoľne, pokiaľ tento zásah umožní znížiť náklady, ktoré by jeho členovia mohli znášať ako dôsledok ochrany vkladov (dobrovoľný zásah).

12.

Podľa článku 28 stanov fondu FITD môže toto konzorcium namiesto toho, aby pristúpilo k poskytnutiu náhrad podľa ustanovenia o ochrane vkladov vkladateľov v prípade správneho konania o nútenej likvidácii člena konzorcia, zasiahnuť do operácií odpredaja aktív a pasív tohto člena (alternatívny dobrovoľný zásah). Podobne podľa článku 29 stanov fondu FITD konzorcium môže bez ohľadu na formálne začatie správneho konania o nútenej likvidácii takisto rozhodnúť, že zasiahne prostredníctvom financovania, záruk, nadobudnutia majetkovej účasti alebo prostredníctvom iných nástrojov, aby podporil jedného zo svojich členov, voči ktorému bol zavedený režim nútenej správy, ak existujú vyhliadky na ozdravenie a ak sa pri tom predpokladajú nižšie náklady ako tie, ktoré by vznikli v prípade zásahu fondu FITD v rámci správneho konania o nútenej likvidácii tohto člena (dobrovoľný zásah na podporu alebo preventívny zásah ako pri banke Tercas).

13.

Riadiaci výbor fondu FITD 28. októbra 2013 v nadväznosti na žiadosť správcu na výkon nútenej správy banky Tercas, ktorá bola podaná na základe článku 29 stanov fondu FITD, rozhodol o poskytnutí pomoci pre banku Tercas v maximálnej výške 280 miliónov eur. Toto rozhodnutie bolo potvrdené radou fondu FITD 29. októbra 2013. Dňa 4. novembra 2013 Banca d’Italia tento podporný zásah schválila v súlade s článkom 96b prvým odsekom písm. d) talianskeho zákona o bankách.

14.

Fond FITD sa napriek tomu, že mu Banca d’Italia udelila schválenie, rozhodol plánovaný zásah odložiť vzhľadom na neistoty súvisiace s hospodárskou a kapitálovou situáciou banky Tercas a so spôsobom zdanenia tohto zásahu. V skutočnosti došlo 18. marca 2014 po audite aktív banky Tercas, ktorý požadovala spoločnosť BPB, k sporu medzi odborníkmi fondu FITD a odborníkmi spoločnosti BPB. Tento spor bol následne vyriešený v rozhodcovskom konaní. Fond FITD a spoločnosť BPB sa okrem toho dohodli, že si medzi sebou rozdelia prípadné náklady vyplývajúce zo zdanenia zásahu v prípade, že by predpokladané oslobodenie od dane nebolo priznané.

15.

Fond FITD v nadväznosti na odloženie zásahu z 18. marca 2014 a aby sa uistil, že zásah v prospech banky Tercas bude ekonomicky výhodnejší než poskytnutie náhrad vkladateľom tejto banky, ustanovil audítorskú a poradenskú spoločnosť. So zreteľom na závery predložené touto spoločnosťou v správe z 26. mája 2014 a berúc do úvahy náklady na zásah v porovnaní s nákladmi na náhradu na základe systému ochrany vkladov v prípade likvidácie sa riadiaci výbor a rada fondu FITD 30. mája 2014 rozhodli zasiahnuť v prospech banky Tercas.

16.

Dňa 1. júla 2014 predložil fond FITD banke Banca d’Italia novú žiadosť o schválenie. Dňa 7. júla 2014 Banca d’Italia schválila zásah fondu FITD v prospech banky Tercas, a to po prvé príspevok vo výške 265 miliónov eur na pokrytie kapitálového deficitu banky Tercas, po druhé záruku vo výške 35 miliónov eur určenú na pokrytie úverového rizika spojeného s určitými expozíciami banky Tercas a po tretie záruku vo výške 30 miliónov eur určenú na pokrytie nákladov vyplývajúcich zo zdanenia prvého zásahu (ďalej len „sporné zásahy“).

17.

Dňa 27. júla 2014 valné zhromaždenie akcionárov banky Tercas rozhodlo na jednej strane o čiastočnom pokrytí strát, a to znížením vlastného kapitálu na nulu a zrušením všetkých kmeňových akcií v obehu, a na druhej strane o zvýšení kapitálu na 230 miliónov eur prostredníctvom vydania nových kmeňových akcií ponúknutých spoločnosti BPB. Toto zvýšenie kapitálu sa uskutočnilo 27. júla 2014.

18.

Komisia 8. augusta a 10. októbra 2014 požiadala talianske orgány o informácie o zásahu fondu FITD v prospech banky Tercas. Tie na jej žiadosti o informácie odpovedali 16. septembra a 14. novembra 2014.

19.

Listom z 27. februára 2015 Komisia informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí začať vo veci tohto opatrenia konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

20.

Dňa 23. decembra 2015 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie. Ako je uvedené v bode 2 vyššie, v tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že sporné zásahy predstavovali neoprávnenú a nezlučiteľnú pomoc a nariadila túto pomoc vrátiť. ( 6 )

21.

Ako bolo uvedené v bode 3 vyššie, prostredníctvom napadnutého rozsudku vyhlásil Všeobecný súd napadnuté rozhodnutie za neplatné z dôvodu, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že sporné zásahy predstavovali štátnu pomoc. Podľa názoru Všeobecného súdu tieto opatrenia nespĺňali prvú podmienku, ktorú musí vnútroštátne opatrenie spĺňať, aby mohlo byť kvalifikované ako štátna pomoc, a to, že musí byť poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a musí byť pripísateľné štátu. ( 7 )

22.

Po prvé Všeobecný súd uviedol úvodnú poznámku k pojmu „pomoc poskytovaná… členským štátom“. Všeobecný súd konštatoval, že podľa ustálenej judikatúry sú výhody poskytované organizáciami odlišnými od štátu zahrnuté do rozsahu pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože ak by to tak nebolo, pravidlá vzťahujúce sa na štátnu pomoc by bolo možné obísť vytvorením autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci. Táto judikatúra podľa Všeobecného súdu síce má pôsobiť proti riziku nedostatočného zahrnutia výhod poskytovaných prostredníctvom organizácií odlišných od štátu, ale zároveň vedie k riziku nadmerného zahrnutia. Ak teda organizácia odlišná od štátu poskytujúca pomoc nie je verejným podnikom, ale súkromnoprávnym subjektom, musí Komisia preukázať nielen to, že štát dokáže tento subjekt ovládať, ale aj to, že ho mohol ovládať za okolností konkrétneho prípadu.

23.

Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že Komisia z právneho hľadiska dostatočným spôsobom nepreukázala, že dané opatrenia boli pripísateľné štátu.

24.

Podľa názoru Všeobecného súdu, ak je opatrenie pomoci prijaté súkromnoprávnym subjektom, ako je fond FITD, a nie verejným podnikom, nestačí, že Komisia preukáže, že absencia skutočného vplyvu a kontroly zo strany orgánov verejnej moci nad týmto subjektom je nepravdepodobná. Musí preukázať, že uvedené opatrenie bolo prijaté pod vplyvom alebo účinnou kontrolou orgánov verejnej moci. V prejednávanej veci Komisia tento dôkaz nepredložila. V prvom rade uvedenými opatreniami sa podľa Všeobecného súdu nevykonával žiadny verejný mandát zverený fondu FITD talianskou právnou úpravou: po prvé zásahy uskutočnené týmto konzorciom na podporu členskej banky, ako sú sporné zásahy, boli zamerané hlavne na podporu súkromných záujmov jeho členských bánk (lebo sa snažili zabrániť nákladnejším hospodárskym dôsledkom poskytnutia náhrad za vklady v prípade správneho konania o nútenej likvidácii) a po druhé verejný mandát zverený fondu FITD talianskym zákonom spočíval výlučne v tom, že sa z neho mali poskytnúť vkladateľom náhrady, a nie prijímať takého rozhodnutia o zásahoch. V druhom rade, pokiaľ ide o autonómiu fondu FITD pri prijímaní takýchto rozhodnutí o zásahoch, Všeobecný súd konštatoval, že pripísateľnosť týchto zásahov štátu nebolo možné odvodiť z nasledujúcich dôkazov: po prvé z povinného schválenia týchto zásahov zo strany banky Banca d’Italia (pretože takéto schválenie bolo udelené za predpokladu dodržania prudenciálnych pravidiel v bankovom sektore a nepodliehalo overeniu vhodnosti zásahu zo strany banky Banca d’Italia), po druhé z prítomnosti zástupcov banky Banca d’Italia na stretnutiach riadiacich orgánov fondu FITD (keďže títo zástupcovia boli iba pozorovateľmi a nemali žiadne hlasovacie práva), po tretie skutočnosti, že Banca d’Italia bola informovaná o postupe rokovaní medzi fondom FITD na jednej strane a spoločnosťou BPB a správcom na výkon nútenej správy na strane druhej (vzhľadom na to, že neexistujú dôkazy o tom, že by Banca d’Italia využila tieto kontakty na ovplyvnenie obsahu sporných zásahov), alebo po štvrté z oprávnenia správcu na výkon nútenej správy začať konanie, ktoré by mohlo viesť k prijatiu zásahov, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej (vzhľadom na to, že žiadosť zo strany správcu na výkon nútenej správy o zásah fondu FITD nezakladala fondu FITD povinnosť tak urobiť).

25.

Po tretie Všeobecný súd konštatoval, že Komisia dostatočne nepreukázala, že sporné zásahy boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov.

26.

Na podporu tohto zistenia Všeobecný súd v prvom rade poznamenal, že verejný mandát udelený fondu FITD nevyžaduje, aby toto konzorcium zasiahlo skôr, ako zlyhal jeden z jeho členov, a to požadovaním potrebných prostriedkov od týchto členov. Po druhé Všeobecný súd dospel k názoru, že orgány verejnej moci nemali kontrolu nad prostriedkami použitými na financovanie sporných zásahov, lebo tieto zásahy boli po prvé urobené nie z podnetu správcu na výkon nútenej správy, ale na základe súkromného podnetu spoločnosti BPB, a po druhé schválenie sporných zásahov zo strany banky Banca d’Italia nebolo založené na ničom inom ako na formálnej kontrole ich zákonnosti. Po tretie Všeobecný súd najprv zdôraznil, že povinná povaha príspevku použitého na financovanie sporných zásahov nevyplývala z regulačného ustanovenia, ale zo stanov fondu FITD, a následne konštatoval, že tieto zásahy boli v záujme členov fondu FITD a boli jednomyseľne prijaté riadiacimi orgánmi fondu FITD.

27.

Vzhľadom na to, že prvá podmienka týkajúca sa kvalifikácie vnútroštátneho zásahu ako štátnej pomoci nebola splnená, Všeobecný súd vyhlásil sporné rozhodnutie za neplatné bez toho, aby preskúmal ďalšie dôvody a tvrdenia talianskej vlády, spoločnosti BPB, fondu FITD alebo banky Banca d’Italia.

28.

Týmto odvolaním Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a zamietol žaloby podané v prvom stupni o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom napádajú i) pripísateľnosť sporných zásahov štátu a ii) štátny pôvod prostriedkov, a aby vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o ďalších žalobných dôvodoch, ktoré mu boli predložené, a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

29.

Talianska vláda, spoločnosť BPB a Banca d’Italia navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. Fond FITD navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako neprípustné, neúčinné a nedôvodné, potvrdil napadnutý rozsudok a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

30.

Komisia uvádza dva odvolacie dôvody. Svojím prvým odvolacím dôvodom uvádza, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ z dvoch dôvodov, ktoré sa oba týkajú dôkazného bremena, ktoré nesie Komisia, ktorá má preukázať že opatrenie pomoci možno pripísať štátu a že sa poskytuje zo štátnych prostriedkov. Prostredníctvom svojho druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav a nesprávne vyložil príslušné ustanovenia talianskeho práva, pričom tieto závažné vecné nepresnosti jasne vyplývajú zo spisu.

31.

Prvý odvolací dôvod je rozdelený do dvoch častí, z ktorých každá vytýka z rôznych dôvodov porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

32.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že v bodoch 69, 89, 90, 91, 114, 116, 117, 127, 128 a 131 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia v súvislosti s dôkazným bremenom, ktoré musí niesť Komisia na účely určenia toho, že sporné zásahy boli pripísateľné štátu a že boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov; stanovil, že Komisia musí preukázať nielen existenciu dominantného vplyvu štátu na subjekt, ktorý poskytuje pomoc, ale aj to, že štát bol v postavení túto kontrolu nad ním v konkrétnom prípade presadiť len preto, že tento subjekt je súkromnoprávnym subjektom. Podľa názoru Komisie nie je dôvod rozlišovať medzi verejnoprávnou a súkromnoprávnou povahou subjektu poskytujúceho pomoc, takže ani v prípade, že pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt, sa od nej nevyžaduje, aby preukázala, že v konkrétnom prípade orgány verejnej moci podnecovali alebo dávali pokyny tomuto subjektu, aby prijal príslušné opatrenie pomoci. Judikatúra toto rozlíšenie nepodporuje. Komisia ďalej tvrdí, že fond FITD sa v každom prípade nesmie považovať za súkromnoprávny subjekt, ale za subjekt štátu, z dôvodu, že mu boli zverené konkrétne úlohy podľa smernice 94/19. Ak by teda Súdny dvor dospel k záveru, že Komisia nesie väčšie dôkazné bremeno v prípade, že pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt, potom by v prejednávanej veci takéto väčšie dôkazné bremeno neniesla. Na záver Komisia zdôrazňuje, že ak by Súdny dvor usúdil, že v prípade, že pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt, nesie väčšie dôkazné bremeno, bolo by pre ňu takmer nemožné preukázať, že také zásahy prijaté systémami ochrany vkladov tvorenými verejnými a súkromnými bankami, ako sú sporné zásahy, predstavujú štátnu pomoc. V dôsledku toho by tieto systémy mohli využiť svoje dostupné finančné prostriedky na „alternatívne opatrenia s cieľom predchádzať zlyhaniu úverovej inštitúcie“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice 2014/49/EÚ ( 8 ) bez toho, aby bola táto inštitúcia postavená do pozície inštitúcie, ktorá je v krízovej situácii v zmysle článku 32 smernice 2014/59/EÚ. ( 9 )

33.

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ktoré má Komisia niesť, pokiaľ ide o preukázanie toho, že sporné zásahy možno pripísať štátu a že boli poskytnuté prostredníctvom štátnych prostriedkov, keď jednotlivé dôkazy predložené Komisiou v napadnutom rozhodnutí preskúmal a posúdil izolovane, a nie v celku a s prihliadnutím na ich širší kontext. Komisia preto spochybňuje body 96, 100 až 106, 114, 115, 116 a 125 napadnutého rozsudku, ako aj posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa čiastkovej podmienky, že opatrenie pomoci musí byť poskytnuté zo štátnych prostriedkov.

34.

Talianska vláda tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

35.

Talianska vláda v každom prípade namieta neprípustnosť prvého odvolacieho dôvodu (alebo aspoň jeho prvej časti), pretože nastoľuje skutkovú otázku, a druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, lebo nastoľuje skutkovú otázku a z odvolania nevyplýva, že spochybňuje body 125 až 132 napadnutého rozsudku.

36.

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je podľa názoru talianskej vlády nedôvodná, lebo Komisia, ktorá je podľa judikatúry povinná na účely preukázania pripísateľnosti určitého orgánom verejnej moci prijatého opatrenia štátnej pomoci doložiť konkrétne zapojenie orgánov verejnej moci do uskutočňovania tohto opatrenia, je tým skôr povinná predložiť tento dôkaz v prípade opatrenia podpory prijatého súkromnoprávnym subjektom, ktorý je v rozhodovaní úplne samostatný. Dôkazná hodnota dôkazov, z ktorých v druhom prípade možno vyvodiť, že opatrenie pomoci možno pripísať štátu, musí byť o to väčšia, že sa nemožno spoliehať na akékoľvek organické väzby medzi súkromnoprávnym subjektom a štátom. Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je podľa talianskej vlády rovnako nedôvodná, lebo Všeobecný súd pri posudzovaní rôznych dôkazov zohľadnil „kontext“ uvedený v bode 125 napadnutého rozsudku a okolnosť, že sporné zásahy predstavovali alternatívu k poskytnutiu náhrad vkladateľom v prípade likvidácie banky Tercas, ktorá spadala do rozsahu verejného mandátu udeleného fondu FITD.

37.

Spoločnosť BPB tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný (prvá a druhá časť tohto odvolacieho dôvodu) a irelevantný (prvá časť tohto dôvodu).

38.

Spoločnosť BPB namieta tak neprípustnosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu (pretože nastoľuje skutkovú otázku), ako aj tvrdenie Komisie, podľa ktorého treba fond FITD považovať za subjekt štátu (lebo toto tvrdenie nastoľuje skutkovú otázku, ktorá nebola nastolená na prvom stupni), a tiež druhej časti prvého odvolacieho dôvodu (pretože nastoľuje skutkovú otázku).

39.

V každom prípade je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu podľa spoločnosti BPB nedôvodná, lebo namiesto toho, aby bolo uložené Komisii niesť väčšie dôkazné bremeno na preukázanie pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu, keď je pomoc poskytnutá zo strany súkromnoprávneho subjektu, Všeobecný súd v bodoch 67, 69 a 87 až 91 napadnutého rozsudku uplatnil len judikatúru, ktorá vyplýva z rozsudku Súdneho dvora zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), keď prihliadol na súkromnoprávnu povahu fondu FITD. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je navyše v každom prípade irelevantná v rozsahu, v akom spochybňuje body 69, 89 a 90 napadnutého rozsudku, vzhľadom na to, že body 94 až 132 uvedeného rozsudku poskytujú dostatočný právny základ pre zistenie Všeobecného súdu, že sporné zásahy nebolo možné pripísať štátu. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je takisto nedôvodná a v každom prípade irelevantná v rozsahu, v akom spochybňuje väčšie dôkazné bremeno, ktoré sa údajne ukladá Komisii na preukázanie toho, že sporné zásahy boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov. Nakoniec, podľa spoločnosti BPB druhá časť prvého odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.

40.

Fond FITD tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný (prvá a druhá časť tohto odvolacieho dôvodu) a irelevantný (prvá časť tohto odvolacieho dôvodu).

41.

Fond FITD vznáša rovnaké námietky neprípustnosti ako spoločnosť BPB.

42.

V každom prípade je podľa fondu FITD prvá časť prvého odvolacieho dôvodu irelevantná, lebo po prvé Súdny dvor by nemal právomoc vykonať nové posúdenie skutkového stavu z hľadiska nižších dôkazných nárokov a po druhé odvolanie nespochybňuje záver Všeobecného súdu, že sporné zásahy neboli poskytnuté zo štátnych prostriedkov, takže vzhľadom na to, že tieto podmienky sú kumulatívne, by pochybenie Všeobecného súdu s ohľadom na dôkazné požiadavky týkajúce sa dokázania pripísateľnosti týchto opatrení štátu nemalo žiadny vplyv na výrok napadnutého rozsudku. Fond FITD ďalej tvrdí, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu nie je dôvodná, pretože jednak úroveň dôkazných požiadaviek stanovená Všeobecným súdom pre určenie pripísateľnosti opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom štátu nie je vyššia ako úroveň štandardných dôkazných požiadaviek stanovených v rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), a po druhé Komisia neuvádza nijakú konkrétnu výhradu, pokiaľ ide o úroveň štandardných dôkazných požiadaviek stanovenú Všeobecným súdom na preukázanie toho, že opatrenie pomoci prijaté súkromnoprávnym subjektom sa poskytuje zo štátnych prostriedkov (a v každom prípade kritérium opísané v bode 134 napadnutého rozsudku nie je prísnejšie ako to, ktoré je stanovené v judikatúre). Napokon druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je podľa fondu FITD nedôvodná, lebo z bodov 105, 106, 114, 120, 125, 132, 144, 147, 149, 157 a 161 napadnutého rozsudku je zrejmé, že Všeobecný súd posúdil dôkazy ako celok a zohľadnil kontext sporných zásahov.

43.

Banca d’Italia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je čiastočne neprípustný (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom spochybňuje záver Všeobecného súdu, že sporné zásahy nemožno pripísať štátu), čiastočne nedôvodný (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu, že sporné zásahy nemožno pripísať štátu, a druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), a čiastočne irelevantný (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu).

44.

Banca d’Italia namieta neprípustnosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a tvrdenia Komisie, že fond FITD sa musí považovať za subjekt štátu, lebo tieto odvolacie dôvody vyvolávajú skutkové otázky.

45.

Podľa banky Banca d’Italia je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu nedôvodná v rozsahu, v akom spochybňuje záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sporné zásahy nemožno pripísať štátu, keďže pri absencii ukazovateľov s vysokou dôkaznou hodnotou, ako je existencia organických väzieb medzi subjektom poskytujúcim pomoc a štátom, nestačí, že Komisia poskytne „negatívny“ alebo „nepriamy“ dôkaz, a musí predložiť „pozitívny“ dôkaz o zapojení štátu do prijatia opatrenia pomoci. V každom prípade je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu irelevantná v rozsahu, v akom spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého sporné zásahy nemožno pripísať štátu, lebo Všeobecný súd posúdil každé tvrdenie, ktoré Komisia uviedla, a rozhodol tak, že tieto tvrdenia nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. Rovnako je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu irelevantná v rozsahu, v akom spochybňuje záver Všeobecného súdu, že sporné zásahy neboli poskytnuté zo štátnych prostriedkov, lebo Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nestanovil v tomto ohľade vyššie dôkazné požiadavky. Nakoniec je nedôvodná aj druhá časť prvého odvolacieho dôvodu, lebo Všeobecný súd jednak konštatoval, že všetky dôkazy, ak sú posudzované jednotlivo, nemajú dôkaznú hodnotu, a jednak zohľadnil kontext, do ktorého sporné zásahy spadajú.

46.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia v súvislosti s dôkazným bremenom, ktoré musí niesť Komisia na účely určenia toho, či sú splnené podmienky pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu a toto sa poskytuje zo štátnych prostriedkov, a tým porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ. V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď požadoval, aby preukázala existenciu dominantného vplyvu orgánov verejnej moci vo všetkých fázach postupu, ktorý viedol k prijatiu dotknutých zásahov, na subjekt, ktorý poskytuje pomoc, len z toho dôvodu, že tento subjekt je súkromnoprávnym subjektom. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že skúmal a hodnotil dôkazy uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí roztrieštene, bez toho, aby ich posudzoval ako celok a prihliadol k širším súvislostiam, do ktorých zapadajú.

47.

Po prvé talianska vláda, spoločnosť BPB, fond FITD a Banca d’Italia spochybňujú prípustnosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu preto, lebo nastoľuje skutkovú otázku. Podľa ich názoru na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku po Komisii nepožadoval, aby niesla väčšie dôkazné bremeno v prípade, ak subjekt poskytujúci pomoc nie je verejným podnikom, ale súkromnoprávnym subjektom. Všeobecný súd sa skôr obmedzil na uplatnenie na sporné zásahy – ktoré prijal súkromnoprávny subjekt, konkrétne fond FITD, a ktoré boli financované z prostriedkov spravovaných týmto subjektom – judikatúry, ktorá sa uplatňuje v prípade, že pomoc poskytuje verejný podnik. Podľa talianskej vlády, spoločnosti BPB, fondu FITD a banky Banca d’Italia z toho vyplýva, že prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu sa Komisia nedovoláva nesprávneho právneho posúdenia zo strany Všeobecného súdu. Spochybňuje posúdenie skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom. Vzhľadom na to, že takéto posúdenie zo strany Súdneho dvora nemožno preskúmať, je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu podľa názoru talianskej vlády, spoločnosti BPB, fondu FITD a banky Banca d’Italia neprípustná.

48.

Podľa môjho názoru nemôže táto námietka neprípustnosti obstáť.

49.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia spochybňuje väčšie dôkazné bremeno, ktoré podľa nej Všeobecný súd vyžaduje, aby splnila, ak pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt. Podľa ustálenej judikatúry sa právomoc Súdneho dvora na preskúmanie skutkových zistení Všeobecným súdom rozširuje najmä na otázku, či boli dodržané pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov. Najmä otázka, či Všeobecný súd vychádzal zo správnych právnych kritérií ako základu pre posúdenie skutočností a dôkazov, predstavuje právnu otázku, ktorú je možné preskúmať Súdnym dvorom v rámci odvolania. ( 10 ) Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu teda nastoľuje právnu otázku.

50.

Zdôraznil by som, že otázka, či Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vyžaduje alebo nevyžaduje, aby Komisia niesla väčšie dôkazné bremeno v prípade, že pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt, je otázkou výkladu napadnutého rozsudku, a teda merita veci. Táto otázka podľa môjho názoru na prípustnosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu nemôže mať vplyv.

51.

Po druhé spoločnosť BPB, fond FITD a Banca d’Italia spochybňujú prípustnosť tvrdenia Komisie, podľa ktorého by v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že Komisia musí znášať väčšie dôkazné bremeno, ak je subjektom poskytujúcim pomoc súkromnoprávny subjekt, potom by sa takého dôkazné bremeno na túto vec nevzťahovalo, lebo fond FITD nie je typickým súkromnoprávnym subjektom, ale subjektom štátu. ( 11 ) Podľa názoru spoločnosti BPB, fondu FITD a banky Banca d’Italia ide o skutkovú otázku.

52.

S touto námietkou neprípustnosti nesúhlasím. Podľa môjho názoru sa otázka, či treba fond FITD považovať za subjekt štátu, lebo mu bola verejnoprávnym subjektom uložená povinnosť vykonávať úlohu vo verejnom záujme, a na tento účel mu boli udelené osobitné právomoci nad rámec tých, ktoré vyplývajú z bežných pravidiel platných pre vzťahy medzi jednotlivcami, ( 12 ) týka právnej kvalifikácie skutkového stavu, ktorá podľa judikatúry podlieha preskúmaniu zo strany Súdneho dvora. ( 13 ) Okrem toho je právnou otázkou aj otázka, či v prípade, že by sa fond FITD mal považovať za subjekt štátu, by ho táto okolnosť odlišovala od iných súkromnoprávnych subjektov, a či by sa z tohto dôvodu nemalo na pomoc poskytnutú zo strany fondu FITD vzťahovať väčšie dôkazné bremeno uložené Všeobecným súdom v prípade, keď podporu poskytuje súkromnoprávny subjekt.

53.

Po tretie fond FITD a spoločnosť BPB tvrdia, že tvrdenie Komisie zhrnuté v bode 51 vyššie je neprípustné z dôvodu, že nebolo vznesené v konaní na prvom stupni.

54.

S touto námietkou neprípustnosti nesúhlasím. Podľa judikatúry tvrdenie, ktoré nebolo predložené na prvom stupni, nepredstavuje nový dôvod neprípustný v štádiu odvolania, ak je považované za rozšírenie argumentácie, ktorá už bola v žalobe na Všeobecnom súde uvedená v rámci predloženého žalobného dôvodu. ( 14 ) Tvrdením, že fond FITD musí byť považovaný za subjekt štátu, sa Komisia snaží preukázať, že z tohto dôvodu sa väčšie dôkazné bremeno uložené Všeobecným súdom v prípade, že pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt, nevzťahuje na pomoc, ktorú poskytoval fond FITD. Tvrdenie Komisie, že fond FITD je subjektom štátu, preto nie je žalobným dôvodom, ale iba tvrdením na podporu žalobného dôvodu uvádzaného Komisiou v konaní na prvom stupni, podľa ktorého sú sporné zásahy pripísateľné štátu a sú poskytované zo štátnych prostriedkov. Z toho vyplýva, že táto námietka je prípustná.

55.

Po štvrté talianska vláda tvrdí, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd vyhodnotil dôkazy bez zohľadnenia kontextu rokovaní medzi fondom FITD na jednej strane a spoločnosťou BPB a správcom na výkon nútenej správy na strane druhej, je neprípustné z dôvodu, že v odvolaní sa neuvádza, že spochybňuje body 125 až 132 napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd touto otázkou zaoberal.

56.

Táto námietka neprípustnosti nemôže obstáť z dôvodu, že odvolanie spresňuje, že spochybňuje bod 126 napadnutého rozsudku.

57.

Po piate talianska vláda, spoločnosť BPB a fond FITD tvrdia, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná z dôvodu, že Komisia tým spochybňuje posúdenie skutkových okolností a dôkazov zo strany Všeobecného súdu.

58.

Túto námietku neprípustnosti treba takisto zamietnuť. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd neposúdil dôkazy ako celok a nezohľadnil širší kontext, v ktorom boli sporné zásahy prijaté. Je pravda, že podľa judikatúry prináleží iba Všeobecnému súdu, aby posúdil význam, ktorý by sa mal pripísať dôkazom, ktoré mu boli predložené. ( 15 ) Komisia však nespochybňuje význam, ktorý Všeobecný súd pripisuje jednotlivým dôkazom, ktoré mu boli predložené. Vytýka Všeobecnému súdu, že neposúdil tieto dôkazy ako celok a v ich širšom kontexte, zatiaľ čo podľa ustálenej judikatúry možno pripísateľnosť odvodiť zo súboru ukazovateľov vyplývajúcich z okolností veci a kontextu, v ktorom bolo opatrenie prijaté. ( 16 ) Ide teda o právnu otázku.

59.

Z toho vyvodzujem, že prvý odvolací dôvod je v celom rozsahu prípustný.

60.

Podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia zásahu ako štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá, aby boli splnené všetky podmienky, ktoré sú v tomto ustanovení uvedené. Po prvé musí existovať zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí priznávať selektívnu výhodu svojmu príjemcovi. Napokon po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže. ( 17 )

61.

Ako bolo uvedené v bode 21 vyššie, Všeobecný súd napadnutým rozsudkom vyhlásil napadnuté rozhodnutie za neplatné z dôvodu, že prvá podmienka uvedená v predchádzajúcom bode nebola splnená.

62.

Pokiaľ ide o túto podmienku, je potrebné pripomenúť, že aby bolo možné kvalifikovať zvýhodnenia ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a musia byť pripísateľné štátu. ( 18 ) Tieto dve čiastkové podmienky sú kumulatívne. ( 19 )

63.

Po prvé na účely posúdenia pripísateľnosti opatrenia štátu je potrebné preskúmať, či sa orgány verejnej moci podieľali na prijímaní tohto opatrenia. ( 20 )

64.

Ak je opatrenie pomoci ustanovené zákonom alebo správnym opatrením, je nepochybné, že toto opatrenie možno pripísať štátu. ( 21 ) Otázka pripísateľnosti vzniká, ak je opatrenie prijaté orgánom, ktorý je odlišný od štátu, napríklad verejným podnikom. ( 22 )

65.

V takom prípade z rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294) (ďalej len „rozsudok vo veci Stardust“) a z nasledujúcej judikatúry vyplýva, že pripísateľnosť opatrenia pomoci, ktoré bolo prijaté verejným podnikom, štátu nemožno vyvodiť iba zo skutočnosti, že tento podnik je pod kontrolou štátu, pretože verejný podnik môže konať s väčšou či menšou mierou nezávislosti podľa stupňa autonómie, ktorú mu štát umožní, a nie je teda možné automaticky predpokladať, že túto kontrolu v konkrétnom prípade štát skutočne vykonáva. Nemožno však požadovať, aby bolo preukázané, že orgány verejnej moci v konkrétnom prípade špecificky podnietili verejný podnik na prijatie príslušných opatrení pomoci alebo že boli tieto opatrenia skutočne prijaté na príkaz orgánov verejnej moci, keďže z dôvodu úzkych vzťahov medzi štátom a verejnými podnikmi bude predloženie takéhoto dôkazu pre Komisiu veľmi ťažké. Podľa rozsudku vo veci Stardust je tak možné pripísateľnosť opatrenia pomoci, prijatého verejným podnikom, štátu vyvodiť zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností danej veci a kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. Medzi tieto indície patria najmä: skutočnosť, že dotknutý subjekt bol povinný zohľadniť požiadavky alebo usmernenia orgánov verejnej moci; začlenenie tohto subjektu do štruktúr verejnej správy; povaha jeho aktivít a ich výkon na trhu v rámci bežných podmienok hospodárskej súťaže so súkromnoprávnymi subjektmi; právne postavenie podniku (teda či podlieha verejnému právu, alebo všeobecnému právu obchodných spoločností) a intenzita dohľadu vykonávaného orgánmi verejnej moci nad vedením podniku. Ďalej podľa rozsudku Stardust platí, že tieto indície musia v danom konkrétnom prípade svedčiť o tom, že sa orgány verejnej moci podieľali na prijatí opatrenia, alebo o nepravdepodobnosti toho, že sa na jeho prijatí nepodieľali. ( 23 )

66.

V prejednávanej veci neboli sporné zásahy prijaté verejným podnikom ako v prípade rozsudku vo veci Stardust, ale súkromnoprávnym subjektom, a síce fondom FITD, súkromnoprávnym medzibankovým konzorciom, ktorého riadiace orgány – riadiaci výbor a správna rada – boli zriadené valnými zhromaždeniami fondu FITD a pozostávali iba zo zástupcov členských bánk konzorcia. ( 24 )

67.

V bode 69 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že povinnosť Komisie preukázať, na základe súhrnu indícií, skutočný výkon kontroly zo strany štátu v danom konkrétnom prípade, ktorá sa podľa rozsudku vo veci Stardust uplatní v prípade opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom, je „o to potrebnejšia“ v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom, lebo na rozdiel od verejného podniku nemá súkromnoprávny subjekt „kapitálové prepojenia“ na štát, a nie je teda možné sa domnievať, že štát môže tento subjekt kontrolovať. V bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku teda Všeobecný súd konštatoval, že „na rozdiel od situácie, keď sa opatrenie prijaté verejným podnikom pripisuje štátu, v prípade opatrenia prijatého súkromnoprávnym subjektom nie je postačujúce, ak Komisia,… preukáže len to, že neexistencia vplyvu a účinnej kontroly orgánov verejnej moci nad týmto súkromnoprávnym subjektom bola nepravdepodobná“. V takom prípade je naopak potrebné preukázať, že „uvedené opatrenie bolo prijaté pod vplyvom alebo účinnou kontrolou orgánov verejnej moci“.

68.

Všeobecný súd následne preskúmal dôkazy predložené Komisiou a ako bolo uvedené v bodoch 23 a 24 vyššie, dospel v bode 132 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala pripísateľnosť týchto opatrení štátu.

69.

Po druhé je nepochybné, že výhoda je poskytnutá zo štátnych prostriedkov vtedy, ak prostriedky použité na financovanie tejto výhody pochádzajú zo štátneho rozpočtu (alebo ak sa štát poskytnutím tejto výhody vzdá príjmov). ( 25 )

70.

Otázka, či sú používané štátne prostriedky, vzniká, ak sa predmetné prostriedky neposkytujú zo štátneho rozpočtu, ale pochádzajú od súkromnoprávnych subjektov, teda ak majú svoj pôvod v poplatku alebo príspevku platenom týmito subjektmi. Na to, aby tieto prostriedky v takom prípade predstavovali štátne prostriedky, musia byť neustále pod verejnou kontrolou, a teda musia byť k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, aj keď sú spravované subjektom, ktorý je od štátu oddelený. Inými slovami, štát musí mať právomoc disponovať s týmito prostriedkami a byť schopný určovať spôsob ich využitia na účely financovania danej výhody. ( 26 ) Okrem toho musí existovať dostatočne priama väzba medzi danou výhodou a znížením štátneho rozpočtu alebo dostatočne konkrétnym hospodárskym rizikom zaťaženia tohto rozpočtu. ( 27 )

71.

V prejednávanej veci nepochádzali prostriedky použité na financovanie sporných zásahov zo štátneho rozpočtu, ale z príspevkov členských bánk fondu FITD. Pochádzali teda zo súkromných zdrojov. ( 28 ) Navyše boli tieto prostriedky zaplatené súkromnoprávnemu subjektu odlišnému od štátu, a síce fondu FITD, ktorý ich tiež spravoval a vykonával sporné zásahy v nadväznosti na ich schválenie zo strany banky Banca d’Italia.

72.

V bodoch 135 a 136 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poznamenal, že v situácii týkajúcej sa verejných podnikov ( 29 ) bolo rozhodnuté, že prostriedky týchto podnikov predstavujú štátne prostriedky, pretože štát môže prostredníctvom výkonu svojho dominantného vplyvu na také podniky rozhodnúť o použití ich prostriedkov, a skutočnosť, že dotknuté prostriedky spravujú podniky odlišné od štátu, alebo že sú to subjekty súkromnoprávne, je v tomto ohľade irelevantná. Všeobecný súd potom preskúmal dôkazy, z ktorých vychádzala Komisia, keď dospela k záveru, že finančné prostriedky použité na financovanie sporných zásahov boli štátnymi prostriedkami, a ako bolo uvedené v bodoch 25 a 26 vyššie, dospel v bode 161 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia nepreukázala, že boli použité štátne prostriedky.

73.

V dôsledku toho Všeobecný súd vyhlásil napadnuté rozhodnutie za neplatné z dôvodu, že Komisia nepreukázala, že sporné zásahy možno pripísať štátu, alebo že boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov.

74.

Prvým odvolacím dôvodom Komisia v podstate tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ po prvé, keď dospel k záveru, že ak pomoc poskytuje súkromnoprávny subjekt, ako je fond FITD, a nie verejný podnik, Komisia musí niesť väčšie dôkazné bremeno na preukázanie toho, že opatrenie pomoci je pripísateľné štátu a poskytuje sa zo štátnych prostriedkov (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu), a po druhé roztriešteným hodnotením predložených dôkazov v tomto ohľade bez toho, aby ich posúdil ako celok a zohľadnil ich širší kontext (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu).

75.

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je rozdelená do dvoch námietok. V rámci prvej námietky Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia vo vzťahu k preukázaniu toho, že opatrenie pomoci je pripísateľné štátu, ak je toto opatrenie prijaté súkromnoprávnym subjektom, a nie verejným podnikom („námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu“). Druhou námietkou Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia v súvislosti s preukázaním, že opatrenie pomoci sa poskytuje zo štátnych prostriedkov, keď prostriedky použité na financovanie tohto opatrenia spravuje súkromnoprávny subjekt, a nie verejný podnik („námietka týkajúca sa dôkazu, že opatrenie pomoci je poskytované zo štátnych prostriedkov“). Každú námietku preskúmam osobitne.

76.

Na podporu tejto námietky Komisia tvrdí, že v bodoch 69, 89, 90, 91, 114, 116, 117, 127, 128 a 131 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom musí Komisia predložiť pozitívny dôkaz o tom, že orgány verejnej moci mali dominantný vplyv alebo kontrolu nad prijatím opatrenia pomoci. Podľa Komisie Všeobecný súd najmä konštatoval, že Komisia musí preukázať, že tieto orgány vykonávali svoj vplyv vo všetkých etapách konania, ktoré viedlo k prijatiu tohto opatrenia, že dávali tomuto subjektu záväzné pokyny a že zapojenie orgánov verejnej moci malo na predmetné opatrenie pomoci dopad. Podľa Komisie sú závery Všeobecného súdu v tomto ohľade v rozpore s judikatúrou, ktorá Komisii ukladá povinnosť preukázať nie to, že sa orgány verejnej moci podieľali na prijímaní daného opatrenia pomoci, ale iba to, že sa na prijatí tohto opatrenia pravdepodobne podieľali alebo že je nepravdepodobné, že sa na jeho prijatí nepodieľali. Aj keď sa táto judikatúra vyvinula vo vzťahu k opatreniam pomoci, ktoré prijali verejné podniky, nie je podľa tvrdenia Komisie žiadny dôvod rozlišovať medzi verejnými podnikmi a súkromnoprávnymi subjektmi a uplatňovať vyššie uvedenú judikatúru iba v prípade opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom a zároveň zavádzať nové a prísnejšie kritérium v prípade opatrenia prijatého súkromnoprávnym subjektom.

77.

Talianska vláda, spoločnosť BPB, fond FITD a Banca d’Italia tvrdia, že námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu musí byť zamietnutá.

78.

Podľa môjho názoru táto námietka nemôže obstáť, a to z nasledujúcich dôvodov. Po prvé na rozdiel od argumentácie Komisie a v súlade s tvrdením talianskej vlády, spoločnosti BPB a fondu FITD Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neuložil Komisii väčšie dôkazné bremeno pre prípad opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom, a nie verejným podnikom. Po druhé aj keby sa Súdny dvor domnieval, že Všeobecný súd uplatnil v napadnutom rozsudku predmetné väčšie dôkazné bremeno, musela by byť námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu zamietnutá, lebo by bola síce opodstatnená, ale irelevantná.

79.

Predtým, ako preskúmam tieto dôvody, chcel by som uviesť dve úvodné poznámky.

80.

Najskôr by som chcel pre objasnenie uviesť, že podľa bodu 67 napadnutého rozsudku „súkromnoprávny subjekt“ znamená subjekt, ktorý sa „vyznačuje súkromnoprávnym postavením alebo nezávislosťou, aj pokiaľ ide o riadenie jeho zdrojov, vo vzťahu k zásahom orgánov verejnej moci a verejných financií“. „Súkromnoprávny subjekt“ nie je verejným podnikom, ktorý definuje článok 2 písm. b) smernica Komisie 2006/111/ES ( 30 ) ako pojem, pod ktorý spadajú „všetky podniky, na ktoré môžu mať orgány verejnej moci, a to priamo alebo nepriamo, dominantný vplyv prostredníctvom ich vlastnenia, finančnej účasti alebo predpisov, ktorými sa riadia“, ako to pripomenul Všeobecný súd v bode 88 napadnutého rozsudku. Inými slovami, súkromnoprávny subjekt je subjekt, ktorý nie je pod štátnou kontrolou.

81.

Po druhé je potrebné pripomenúť, že otázka, či na preukázanie pripísateľnosti opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom štátu musí Komisia predložiť pozitívny dôkaz o tom, že orgány verejnej moci mali dominantný vplyv na prijatie tohto opatrenia alebo kontrolu nad ním, alebo či stačí, aby preukázala, že absencia vplyvu a skutočnej kontroly zo strany orgánov verejnej moci je nepravdepodobná, ( 31 ) súvisí – napriek tvrdeniu Komisie, že Všeobecný sa dopustil nesprávneho posúdenia vo vzťahu k dôkaznému bremenu ( 32 ) – skôr s dôkaznými požiadavkami (ktoré určujú mieru spoľahlivosti alebo presvedčenia potrebnú na preukázanie niektorých skutkových okolností), a nie s dôkazným bremenom (ktoré určuje, ktorý účastník musí dané skutkové okolnosti preukázať a nesie riziko spočívajúce v tom, že tieto skutkové okolnosti preukázané nebudú. ( 33 )

82.

Ako je uvedené v bode 67 vyššie, z bodov 69, 89 a 90 napadnutého rozsudku vyplýva, že v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom vyžaduje Všeobecný súd dôkaz vplyvu alebo účinnej kontroly zo strany orgánov verejnej moci – podľa vyjadrenia Komisie teda „pozitívny dôkaz“ –, zatiaľ čo v prípade opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom postačuje, aby Komisia preukázala pravdepodobnosť vplyvu a účinnej kontroly zo strany orgánov verejnej moci (resp. nepravdepodobnosť neexistencie ich vplyvu alebo účinnej kontroly).

83.

Prikláňam sa však skôr k názoru, že na rozdiel od toho, ako sa rozhodnutie Všeobecného súdu na prvý pohľad javí, Všeobecný súd pre preukázanie toho, že je určité opatrenie pomoci pripísateľné štátu, pokiaľ je toto opatrenie prijaté súkromnoprávnym subjektom a nie verejným podnikom, väčšiu mieru dôkazného bremena nestanovil.

84.

Nižšie sa budem venovať každému z troch argumentov prednesených Komisiou na podporu jej názoru, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku stanovil väčšiu mieru dôkazného bremena. Podľa Komisie jej Všeobecný súd v tomto rozsudku uložil, aby preukázala po prvé, že sporné zásahy boli prijaté na príkaz orgánov verejnej moci, ktoré donútili fond FITD na ich prijatie, po druhé, že zapojenie týchto orgánov malo vplyv na obsah uvedených zásahov, a po tretie, že orgány verejnej moci mali vplyv v každej fáze konania, ktoré viedlo k prijatiu týchto zásahov. Žiadny z týchto argumentov nie je podľa môjho názoru presvedčivý.

85.

Predovšetkým by som poznamenal, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nekonštatoval, že na preukázanie pripísateľnosti určitého opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom štátu musí Komisia dokázať, že toto opatrenie bolo prijaté na základe záväzného pokynu orgánov verejnej moci, ktoré tento subjekt k prijatiu týchto zásahov donútili.

86.

Ak by bol Všeobecný súd takýto dôkaz vyžadoval, potom by bol skutočne stanovil väčšiu mieru dôkazného bremena ako v prípade, keď je dané opatrenie pomoci prijaté verejným podnikom. Pripomínam, že z bodu 54 rozsudku vo veci Stardust, ktorý sa týkal opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom, vyplýva, že Komisia nie je povinná preukázať, že toto opatrenie bolo prijaté na príkaz orgánov verejnej moci. ( 34 ) Všeobecný súd však v napadnutom rozsudku nevyžadoval, aby Komisia predložila dôkaz opísaný v bode 85 vyššie.

87.

V napadnutom rozsudku totiž Všeobecný súd pripúšťa, že v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom môže byť dôkaz o tom, že opatrenie bolo prijaté pod vplyvom alebo účinnou kontrolou orgánov verejnej moci predložený „v podobe nepriamych dôkazov“, ( 35 ) ako je to v prípade, keď je subjekt poskytujúci pomoc verejný podnik. ( 36 ) To znamená, že Komisia je oprávnená vyvodzovať pripísateľnosť opatrenia pomoci štátu z okolností veci a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté, a nemusí predkladať priame dôkazy o tom, že bolo dané opatrenie prijaté pod vplyvom alebo kontrolou orgánov verejnej moci, a teda nemusí dokazovať, že uvedené opatrenie bolo prijaté na príkaz orgánov verejnej moci.

88.

To platí aj z toho dôvodu, že z bodov 117, 127, 128 a 131 napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje Komisia, nevyplýva, že je povinná predložiť dôkaz opísaný v bode 85 vyššie.

89.

Je pravda, že v bodoch 117 a 130 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že po prvé Banca d’Italia nemala prostredníctvom schvaľovacieho konania, ktorému sporné zásahy podliehajú, právomoc „uložiť fondu FITD povinnosť zasiahnuť na podporu určitej banky v ťažkostiach“, ( 37 ) a že po druhé podanie žiadosti správcu na výkon nútenej správy banky Tercas o zásah fondu FITD „fond FITD nijako nezaväzuje, aby jej vyhovel“. ( 38 )

90.

Poznamenávam však, že na to, aby Všeobecný súd dospel k záveru, že sporné zásahy nemožno pripísať štátu, sa tento súd neopieral iba o skutočnosť, že ani Banca d’Italia, ani správca na výkon nútenej správy nenútili fond FITD, aby zasiahol v prospech banky Tercas a ani nevydali záväzné pokyny pre toto konzorcium.

91.

Všeobecný súd totiž v bodoch 122 až 124 napadnutého rozsudku vychádzal aj zo skutočností, ktoré svedčia o „výlučne pasívnej úlohe“, ktorú mali zástupcovia Banca d’Italia na stretnutiach riadiacich orgánov fondu FITD. Ak by títo zástupcovia mali na týchto stretnutiach aktívnejšiu úlohu (napríklad „vyjadr[ením] svoj[ich] pochybnost[í]“ o plánovanom zásahu), považoval by to Všeobecný súd za skutočnosť podporujúcu pripísateľnosť sporného zásahu štátu. ( 39 ) Všeobecný súd navyše v bode 126 napadnutého rozsudku vychádzal zo skutočnosti, že neformálne stretnutia medzi na jednej strane Banca d’Italia a na druhej strane spoločnosťou BPB, fondom FITD a správcu na výkon nútenej správy (ďalej len „neformálne stretnutia“) „umožňoval banke Banca d’Italia mať prehľad“ o rokovaniach medzi fondom FITD na jednej strane a spoločnosťou BPB a správcom na výkon nútenej správy na strane druhej. Ak by teda Banca d’Italia využila neformálne stretnutia „na to, aby rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila obsah… sporných opatrení“, toto by Všeobecný súd považoval za ukazovateľ, že tieto opatrenia možno pripísať štátu.

92.

Pokiaľ ide o zistenie Všeobecného súdu v bode 127 napadnutého rozsudku týkajúce sa toho, že „vyzva[nie]“ zo strany banky Banca d’Italia, „aby dospel k ‚vyváženej dohode‘ so spoločnosťou BPB, pokiaľ ide o krytie kapitálového deficitu banky Tercas“, „fond F[I]TD nijako nezaväzuje“, uvádzam, že konštatovanie, že táto výzva nepredstavovala indíciu o vplyve banky Banca d’Italia na prijatie sporných zásahov, urobil Všeobecný súd nielen na základe nezáväzného charakteru tejto výzvy, ale tiež na základe skutočnosti, že rozhodnutie fondu FITD tieto zásahy prijať nebolo motivované touto výzvou, ale ekonomickými úvahami (t. j. závermi správy predloženej audítorskou a poradenskou spoločnosťou, podľa ktorých by boli náklady na sporné zásahy nižšie ako náklady na odškodnenie zo systému ochrany vkladov v prípade likvidácie banky Tercas).

93.

Pokiaľ ide o skutočnosť uvedenú v bode 89 vyššie, že žiadosť správcu na výkon nútenej správy o zásah nebola pre fond FITD záväzná, uvádzam, že zistenie, že konanie vedúce k prijatiu sporných zásahov nebolo začaté orgánom verejnej moci, urobil Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku tiež na základe skutočnosti, že „iniciatíva osloviť fond FITD bola dôsledkom požiadaviek stanovených spoločnosťou BPB, ktorá svoje upísanie vkladu zvyšujúceho kapitál banky Tercas podmienila pokrytím kapitálového deficitu tejto banky fondom FITD“.

94.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, teda Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nevyžadoval, aby v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom Komisia preukázala, že toto opatrenie bolo prijaté na základe záväzného pokynu orgánov verejnej moci, ktorý tento súkromnoprávny subjekt k jeho prijatiu donútil.

95.

Ďalej uvádzam, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nerozhodol, že na preukázanie toho, že určité opatrenie pomoci prijaté súkromnoprávnym subjektom je pripísateľné štátu, musí Komisia preukázať, že zapojenie orgánov verejnej moci malo vplyv na obsah tohto opatrenia.

96.

Keby Všeobecný súd takýto dôkaz vyžadoval, stanovil by skutočne väčšiu mieru dôkazného bremena, ako je to v prípade, keď je opatrenie pomoci prijaté verejným podnikom. V zmysle bodu 48 rozsudku z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia (T‑305/13, EU:T:2015:435), týkajúceho sa opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom, Komisia nemusí „preskúmať vplyv tejto účasti [orgánov verejnej moci] na obsah opatrenia“, aby preukázala, že toto opatrenie je pripísateľné štátu. Všeobecný súd však v napadnutom rozsudku nepožadoval, aby Komisia dôkaz opísaný v predchádzajúcom bode predložila.

97.

V bode 116 napadnutého rozsudku Všeobecný súd neposudzoval, či mal zásah banky Banca d’Italia v praxi nejaký vplyv na obsah sporných zásahov. Naopak, dospel k záveru, že talianske právne predpisy nezverujú banke Banca d’Italia v rámci schvaľovania sporných zásahov právomoc obsah týchto zásahov meniť (a že teda Banca d’Italia nemohla mať v tomto kontexte na tento obsah akýkoľvek vplyv). Podobne, záver vyjadrený v bode 126 napadnutého rozsudku, že Banca d’Italia nevyužila neformálne stretnutia „na to, aby rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila obsah… sporných opatrení“, neurobil Všeobecný súd na základe posúdenia toho, či účasť banky Banca d’Italia na neformálnych stretnutiach mala v praxi vplyv na obsah sporných zásahov. Naopak, Všeobecný súd v uvedenom bode podľa všetkého iba konštatoval, že účasť banky Banca d’Italia bola čisto pasívna, lebo bola obmedzená iba na získavanie informácií. To isté platí pre bod 127 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd uviedol, že Banca d’Italia vyzvala fond FITD na dosiahnutie vyváženej dohody so spoločnosťou BPB, čo sa týka pokrytia kapitálového deficitu banky Tercas, pričom táto výzva nemala „najmenší vplyv“ na rozhodnutie fondu FITD prijať sporné zásahy, lebo podnetom na prijatie tohto rozhodnutia nebola uvedená výzva, ale podmienky, ktoré stanovila spoločnosť BPB.

98.

Nakoniec treba konštatovať, že tvrdenie Komisie o tom, že Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozsudku požadoval dôkaz, že orgány verejnej moci boli schopné ovplyvniť „každú etapu“ konania, ktoré viedlo k prijatiu sporných zásahov, je nepodložené. Podľa môjho názoru je dôvodom postupného skúmania každej jednotlivej etapy konania zo strany Všeobecného súdu v bodoch 115 až 131 napadnutého rozsudku ( 40 ) skutočnosť, že Všeobecný súd nenašiel žiadny dôkaz možnej existencie vplyvu alebo účinnej kontroly orgánov verejnej moci v priebehu prvej etapy, a tak Všeobecný súd zisťoval, či mali tieto orgány taký vplyv počas druhej etapy atď. Nič nenasvedčuje tomu, že ak by bol Všeobecný súd napríklad dospel k záveru, že Banca d’Italia mala vplyv na prijatie sporných zásahov v rámci ich schvaľovania, bol by považoval za potrebné posudzovať, či mala Banca d’Italia podobný vplyv aj v ostatných etapách konania.

99.

Dospel som tak k záveru, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vyššiu mieru dokazovania pre prípad opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom nestanovil a že námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu musí byť zamietnutá.

100.

Avšak pre prípad, že by sa Súdny dvor domnieval, a to najmä na základe úvah uvedených v bode 89 vyššie, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku takúto vyššiu mieru dokazovania stanovil, posúdim, či sa takýmto postupom Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

101.

Ako je uvedené v bode 78 vyššie, domnievam sa, že Všeobecný súd by sa bol v prípade stanovenia vyššej miery dokazovania dopustil nesprávneho právneho posúdenia (avšak námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu by sa aj v takom prípade mala zamietnuť ako irelevantná).

102.

Hoci súhlasím s tým, že na preukázanie toho, že určité opatrenie pomoci prijaté súkromnoprávnym subjektom je pripísateľné štátu, musí Komisia preukázať, že dané opatrenie bolo prijaté pod vplyvom alebo účinnou kontrolou orgánov verejnej moci, je podľa môjho názoru otázne, či v prípade opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom postačuje, aby Komisia preukázala, že absencia vplyvu a účinnej kontroly orgánov verejnej moci na tento podnik je nepravdepodobná, ako v podstate rozhodol Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku.

103.

Podotýkam, že vo väčšine rozsudkov, ktoré sa týkajú opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom, nie je požadovaná miera dokazovania stanovená. ( 41 ) Určité požiadavky boli stanovené v rozsudkoch z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia (T‑305/13, EU:T:2015:435); z 28. januára 2016, Slovinsko/Komisia (T‑507/12, neuverejnený, EU:T:2016:35), a z 13. decembra 2018, Comune di Milano/Komisia (T‑167/13, EU:T:2018:940), ktoré sa týkali opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom. V týchto rozsudkoch Všeobecný súd konštatoval, že „neexistencia účasti orgánov verejnej moci na prijímaní sporných opatrení je nepravdepodobná“ ( 42 ) a že „na to, aby Komisia takúto účasť verejných orgánov na poskytnutí pomoci preukázala, netreba predložiť pozitívny dôkaz, ale stačí preukázať nepravdepodobnosť absencie účasti na prijímaní opatrenia“. ( 43 ) Preto sa zdá, že v prípade opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom postačuje preukázať pravdepodobnosť účasti orgánov verejnej moci (alebo nepravdepodobnosť ich neúčasti) skôr ako ich skutočnú účasť. ( 44 )

104.

Naopak, v rozsudku z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑53/16, EU:T:2018:943, bod 132), ktorý sa týkal opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom, ( 45 ) sa javí, že uplatnená miera dokazovania ide nad rámec iba pravdepodobnej účasti orgánov verejnej moci, lebo podľa vyjadrenia Všeobecného súdu Komisia dokázala, že „[tri ukazovatele preskúmavané v napadnutom rozhodnutí] mali dostatočne rozhodujúci vplyv na správanie [subjektu poskytujúceho pomoc] voči [príjemcovi] na to, aby sa dotknuté zmluvy mohli považovať za pripísateľné štátu“.

105.

Po tomto spresnení zdôrazňujem, že podľa môjho názoru nie je kľúčovou otázkou týkajúcou sa dôkazu pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu to, či musí Komisia preukázať skutočný výkon vplyvu alebo účinnej kontroly zo strany orgánov verejnej moci, alebo či postačí, aby preukázala pravdepodobnosť takéhoto vplyvu alebo takejto kontroly (alebo nepravdepodobnosť neexistencie vplyvu a účinnej kontroly zo strany orgánov verejnej moci). Kľúčovou otázkou je skôr otázka nepriamych dôkazov, z ktorých je možné pripísateľnosť určitého opatrenia pomoci štátu vyvodiť, a najmä otázka toho, či sa tieto nepriame dôkazy musia týkať prijatia predmetného opatrenia pomoci, alebo či stačí, aby sa týkali subjektu, ktorý dotknutú pomoc poskytol. Inými slovami, podľa môjho názoru je kľúčovou otázkou to, či musí Komisia preukázať skutočný vplyv orgánov verejnej moci na tento subjekt alebo účinnú kontrolu nad ním z ich strany, alebo či stačí, aby preukázala, že dané opatrenie pomoci bolo prijaté pod skutočným vplyvom či účinnou kontrolou týchto orgánov.

106.

V tejto súvislosti pripomínam, že vo všetkých rozsudkoch citovaných v bodoch 103 a 104 vyššie, v ktorých je miera dokazovania stanovená, sa skutočný vplyv alebo účinná kontrola zo strany orgánov verejnej moci alebo nepravdepodobnosť neexistencie takéhoto vplyvu a kontroly musia týkať prijatia daného opatrenia pomoci, a nie iba subjektu, ktorý predmetnú pomoc poskytol, a to bez ohľadu na to, či je subjekt verejným orgánom ( 46 ) alebo súkromnoprávnym subjektom. ( 47 ) Než však pristúpim k vyvodeniu akýchkoľvek záverov, je potrebné zohľadniť aj ďalšie rozsudky uvedené v bode 103 vyššie, pri ktorých môže byť otázka, či sa musí skutočný vplyv alebo účinná kontrola zo strany orgánov verejnej moci týkať prijatia daného opatrenia pomoci, alebo iba subjektu, ktorý danú podporu poskytol, zodpovedaná posúdením nepriamych dôkazov, z ktorých bola pripísateľnosť opatrenia pomoci štátu vyvodená. ( 48 ) V tomto ohľade sa javí, že hoci je v určitých prípadoch zistenie pripísateľnosti dotknutého opatrenia pomoci štátu vyvodené iba z nepriamych dôkazov týkajúcich sa verejného podniku, ktorý opatrenie pomoci prijal, vo väčšine prípadov sa vyvodzuje aj z nepriamych dôkazov, ktoré sa týkajú prijatia tohto opatrenia.

107.

Napríklad v rozsudku zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland (C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 35 až 39), pripísateľnosť záruk poskytnutých podnikom prevádzkujúcim prístav, ktorý v celom rozsahu patrí mestu Rotterdam, štátu, vyplývala „v zásade“ (čo podliehalo overeniu vnútroštátnym súdom) z „úzkych väzieb“ medzi podnikom prevádzkujúcim prístav a mestom. ( 49 ) Okolnosti, že jediný konateľ podniku prevádzkujúceho prístav poskytnutie záruk utajoval a že bolo „opodstatnené predpokladať“, že mesto by nesúhlasilo s ich poskytnutím, ak by o nich bolo informované, „nie sú samy osebe spôsobilé vylúčiť… takúto pripísateľnosť“. V uvedenej veci sa nepriame dôkazy, z ktorých bola pripísateľnosť opatrenia pomoci štátu vyvodená, vzťahovali iba k subjektu, ktorý danú podporu poskytol, zatiaľ čo nepriamym dôkazom, ktoré sa týkali prijatia daného opatrenia pomoci a hovorili v neprospech zistenia pripísateľnosti, bola venovaná len malá pozornosť. V tomto rozsudku sa tak Súdny dvor ocitol veľmi blízko stanovenia (vyvrátiteľnej) domnienky, ktorá je podľa môjho názoru len ťažko v súlade s bodom 52 rozsudku Stardust, podľa ktorého „samotná skutočnosť, že je verejný podnik kontrolovaný štátom, nestačí na to, aby opatrenia prijaté týmto podnikom… boli pripísateľné štátu“.

108.

Podobne v rozsudku z 27. februára 2013, Nitrogénművek Vegyipari/Komisia (T‑387/11, neuverejnený, EU:T:2013:98, body 63 až 66), je zistenie, že úvery poskytnuté úverovou inštitúciou vo výlučnom vlastníctve štátu, Magyar Fejlesztési Bank Zrt. (ďalej len „MFB“), boli pripísateľné štátu, bolo vyvodené len z nepriamych dôkazov vzťahujúcich sa na MFB, teda zo skutočnosti, že aktivity MFB boli činnosťami verejnej rozvojovej banky, že MFB mala odlišné právne postavenie od postavenia obchodnej banky a že podliehala intenzívnemu dohľadu zo strany orgánov verejnej moci (najmä keď príslušný minister vykonával v MFB vlastnícke práva štátu a menoval a odvolával členov jej riadiacich orgánov). Podotýkam, že tento dohľad bol vykonávaný nad fungovaním MFB, a nie nad rozhodnutím o poskytnutí predmetných úverov.

109.

V rozsudku z 13. decembra 2018, Comune di Milano/Komisia (T‑167/13, EU:T:2018:940, body 75 až 96), bol však záver o tom, že vklady uskutočnené verejným podnikom SEA SpA, ktorý spravoval letisko v Miláne, do imania jeho dcérskej spoločnosti Sea Handling SpA boli pripísateľné talianskemu štátu, vyvodený nielen z organických väzieb medzi SEA a mestom Miláno (ktoré bolo vlastníkom väčšiny akcií a hlasovacích práv v SEA a menovalo členov riadiacich orgánov tejto spoločnosti), ale aj z nepriameho dôkazu súvisiaceho s prijatím opatrenia pomoci. Tento nepriamy dôkaz spočíval v dohode s odbormi uzatvorenej medzi mestom Miláno, spoločnosťou SEA a rôznymi odborovými zväzmi, v ktorej sa spoločnosť SEA zaviazala uhradiť straty spoločnosti Sea Handling, pričom táto podpora bola následne poskytnutá v podobe predmetných vkladov do imania, teda daných opatrení pomoci. Ako Všeobecný súd uviedol v bode 81 tohto rozsudku, mesto Miláno sa aktívne zúčastnilo na vyjednávaní tejto dohody s odbormi a podpisom tejto dohody udelilo svoj súhlas, ako väčšinový akcionár spoločnosti SEA, so vznikom záväzku tejto spoločnosti uhradiť straty jej dcérskej spoločnosti, ako aj s následným dodržiavaním tohto záväzku spoločnosťou SEA.

110.

Podobne v rozsudku z 13. mája 2020, easyJet Airline/Komisia (T‑8/18, EU:T:2020:182, body 117 až 140), bola pripísateľnosť platieb uskutočnených zo strany prevádzkovateľov sardínskych letísk v prospech leteckých spoločností autonómnemu regiónu Sardínia (Taliansko) (ďalej len „autonómny región“) výmenou za prevádzkovanie priamych leteckých spojení medzi Sardíniou a vybranými európskymi letiskami týmito leteckými spoločnosťami vyvodená z nepriamych dôkazov týkajúcich sa prijatia daného opatrenia pomoci. Tieto nepriame dôkazy boli nasledujúce: po prvé skutočnosť, že prostriedky používané prevádzkovateľmi letísk na odmeňovanie leteckých spoločností boli poskytnuté autonómnym regiónom po tom, čo tento autonómny región schválil podrobné plány činností týchto prevádzkovateľov, ktoré museli byť vypracované v súlade s pokynmi vydanými výkonným orgánom tohto autonómneho regiónu, a po druhé skutočnosť, že mechanizmus náhrady nákladov, ktoré znášajú prevádzkovatelia letísk, umožnil autonómnemu regiónu kontrolovať plnenie plánu činností prevádzkovateľov letísk (pretože náklady vyplývajúce zo zmlúv medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami mohli byť nahradené len vtedy, ak obsah a rozsah týchto zmlúv bol v súlade s vyššie uvedenými pokynmi). Poznamenávam, že autonómny región vplýval na obsah a realizáciu plánov činností prevádzkovateľov letísk a ich kontrolu a že táto realizácia spočívala práve v predmetnom opatrení pomoci (konkrétne v odmene vyplatenej prevádzkovateľmi letísk leteckým spoločnostiam).

111.

Ako je teda uvedené v bodoch 102 a 106 vyššie, ak je subjekt, ktorý dotknutú pomoc poskytuje, verejným podnikom, potom nie je vo všetkých prípadoch postačujúce, aby Komisia preukázala skutočný vplyv alebo účinnú kontrolu zo strany orgánov verejnej moci (alebo nepravdepodobnosť neexistencie takéhoto vplyvu a kontroly) na tento podnik. Komisia musí preukázať skutočný vplyv alebo účinnú kontrolu (alebo nepravdepodobnosť ich neexistencie) na prijatie daného opatrenia pomoci. Dôvod, prečo sa miera dokazovania líši, je možné vyvodiť z okolností, že ako Súdny dvor konštatoval v bode 52 rozsudku vo veci Stardust, „verejný podnik môže konať s väčšou či menšou nezávislosťou podľa stupňa autonómie, ktorú mu štát umožní“.

112.

Z toho vyplýva, že miera dokazovania uplatnená v prípade opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom je v určitých prípadoch blízka, ak nie rovnaká, vzhľadom na požiadavky, ktoré sa uplatnia v prípade, keď je dané opatrenie pomoci prijaté súkromnoprávnym subjektom.

113.

V rozsudku z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑53/16, EU:T:2018:943, body 125 až 141), bola pripísateľnosť zmluvy o letiskových službách medzi spoločnosťou Ryanair a súkromným prevádzkovateľom pre letisko v Nîmes (Francúzsko), teda spoločnosťou Veolia Transport Aéroport de Nîmes (ďalej len „VTAN“), štátnemu orgánu, a síce Syndicat mixte pour l'aménagement et le développement de l'aéroport de Nîmes (ďalej len „združenie SMAN“), vyvodená z nepriamych dôkazov súvisiacich so schválením tejto zmluvy. Týmito nepriamymi dôkazmi boli po prvé, skutočnosť, že dohoda o delegovaní verejnej služby uzavretá medzi združením SMAN a spoločnosťou VTAN nebola obmedzená na to, aby poslednej uvedenej spoločnosti zverila obchodné prevádzkovanie letiska v Nîmes, ale poverila ju tiež rozvojom leteckej dopravy, čo mohlo byť nezlučiteľné s cieľom súkromného prevádzkovateľa letiska maximalizovať svoju ziskovosť; po druhé rôzne vyhlásenia spoločnosti VTAN urobené pred uzavretím predmetnej zmluvy o letiskových službách potvrdili, že si bola vedomá skutočnosti, že obchodný vzťah so spoločnosťou Ryanair mohol poškodiť ziskovosť prevádzkovania letiska v Nîmes, a že bola pripravená obchodný vzťah s touto leteckou spoločnosťou nadviazať iba z dôvodu paušálneho príspevku ponúknutého združením SMAN, a po tretie skutočnosť, že ziskovosť koncesie spoločnosti VTAN bola založená na tomto paušálnom príspevku, ktorého výška bola vypočítaná na základe nákladov a príjmov spojených s uvedenou zmluvou so spoločnosťou Ryanair.

114.

Považujem tiež za potrebné uviesť, že v rozsudku z 13. mája 2020, easyJet Airline/Komisia (T‑8/18, EU:T:2020:182, body 2 a 79), spomenutom v bode 110 vyššie, Všeobecný súd po tom, čo konštatoval, že určitý prevádzkovateľ letiska je súkromným prevádzkovateľom, súkromnoprávny charakter tohto orgánu pri posudzovaní pripísateľnosti ani nezmienil, nieto aby robil rozdiel medzi opatreniami prijatými týmto subjektom a opatreniami prijatými ostatnými, verejnými prevádzkovateľmi letísk.

115.

Hoci teda z judikatúry vyplýva, že v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom musí Komisia preukázať, že dané opatrenie bolo prijaté pod skutočným vplyvom či účinnou kontrolou orgánov verejnej moci, boli tieto požiadavky súdmi Únie uplatnené aj v prípadoch, keď bolo dané opatrenie pomoci prijaté verejným podnikom.

116.

Považujem tiež za potrebné uviesť, že v rozsudku z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑53/16, EU:T:2018:943, bod 135), uvedenom v bode 113 vyššie, Všeobecný súd nevyžadoval dôkaz, že bolo predmetné opatrenie pomoci prijaté daným súkromnoprávnym subjektom na príkaz orgánov verejnej moci. To vyplýva zo skutočnosti, že argumentácia spoločnosti Ryanair, podľa ktorej sa združenie SMAN systematicky zdržiavalo uplatňovania svojej právomoci ovplyvňovať spoločnosť VTAN v rokovaniach so spoločnosťou Ryanair, bola považovaná za irelevantnú z dôvodu, že združenie SMAN sa mohlo slobodne rozhodnúť s ohľadom na zásah do rokovaní medzi spoločnosťami VTAN a Ryanair a že „mohlo zasiahnuť, ak by sa VTAN snažila vnútiť spoločnosti Ryanair podmienky, ktoré by mohli podnietiť túto poslednú uvedenú spoločnosť, aby znížila objem svojej dopravy na letisku v Nîmes“. ( 50 )

117.

Z toho vyvodzujem, že z judikatúry nevyplýva, že sa v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom, a nie verejným podnikom, uplatňuje vyššia miera dokazovania.

118.

Uvádzam tiež, že jeden nepriamy dôkaz uvedený v bode 56 rozsudku vo veci Stardust, a to existencia organických väzieb so štátom (resp. podľa vyjadrenia Súdneho dvora „začlenenie [subjektu, ktorý danú pomoc poskytuje,] do štruktúr verejnej správy“), síce zjavne nemôže umožniť, aby bolo opatrenie prijaté súkromnoprávnym subjektom možné pripísať štátu, avšak na účely preukázania tejto pripísateľnosti sa možno odvolávať na ostatné nepriame dôkazy uvedené v tomto rozsudku, čo sa napokon aj deje. ( 51 ) Skutočnosť, že v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom jeden nepriamy dôkaz chýba, znamená, že ostatné nepriame dôkazy musia byť o to presvedčivejšie. To však neznamená, že je v takomto prípade miera dokazovania vyššia. Znamená to len to, že rovnaká miera dokazovania musí byť naplnená s odkazom na iné nepriame dôkazy, ako je existencia organických väzieb so štátom.

119.

Dospel som k záveru, že ak by si Súdny dvor osvojil názor, že Všeobecný súd uplatnil v napadnutom rozsudku vyššiu mieru dokazovania iba z dôvodu súkromnoprávnej povahy subjektu, ktorý danú podporu poskytol, a najmä že požadoval dôkaz, že bolo dané opatrenie pomoci prijaté na príkaz orgánov verejnej moci, musel by konštatovať, že sa takýmto postupom Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia.

120.

Predtým ako vysvetlím, prečo sa domnievam, že by sa, ako je uvedené v bode 78 vyššie, námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu musela aj tak zamietnuť ako irelevantná, rád by som zdôraznil, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, platí, že po prvé zamietnutie tohto odvolania by neohrozilo predpoklad, z ktorého vychádzajú smernice 2014/49 a 2014/59, a že po druhé je irelevantné, či možno fond FITD považovať za „subjekt štátu“ v zmysle rozsudku z 12. júla 1990, Foster a i. (C‑188/89, EU:C:1990:313).

121.

V prvom rade nesúhlasím s argumentáciou Komisie, podľa ktorej by v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že sporné zásahy nie sú pripísateľné štátu, a teda nepredstavujú štátnu pomoc, by už žiadne opatrenie prijaté v súvislosti so systémom ochrany vkladov nikdy nepredstavovalo štátnu pomoc, takže by tieto systémy mohli svoje dostupné finančné prostriedky využiť na financovanie opatrení na zabránenie zlyhania úverovej inštitúcie bez toho aby boli vo vzťahu k tejto inštitúcii prijaté opatrenia na riešenie krízovej situácie. Podľa názoru Komisie by to ohrozilo predpoklad, z ktorého vychádzajú smernice 2014/49 a 2014/59, a síce že všetky opatrenia prijaté systémom ochrany vkladov predstavujú štátnu pomoc.

122.

Na tomto mieste považujem za potrebné vysvetliť, že systémy ochrany vkladov, ( 52 ) ktorých základnou funkciou je ochrana vkladateľov pred dôsledkami platobnej neschopnosti úverovej inštitúcie, môžu však rámec tejto funkcie prekročiť ( 53 ) a použiť dostupné finančné prostriedky na „alternatívne opatrenia s cieľom predchádzať zlyhaniu úverovej inštitúcie“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice 2014/49. Takéto použitie dostupných finančných prostriedkov systému ochrany vkladov je však podmienené tým, že voči dotknutej úverovej inštitúcii nebolo prijaté žiadne opatrenia na riešenie krízovej situácie. V zmysle článku 32 ods. 4 písm. d) smernice 2014/59 opatrenia na riešenie krízových situácií môžu byť prijaté, ak je potrebná „mimoriadna verejná finančná podpora“, ktorá je definovaná v článku 2 ods. 1 a ods. 28 predmetnej smernice ako „štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ…, ktorá sa poskytuje s cieľom zachovať alebo obnoviť životaschopnosť, likviditu alebo platobnú schopnosť [úverovej] inštitúcie“.

123.

Ak by teda mali byť sporné zásahy v tejto veci považované za štátnu pomoc, bolo by možné prijať opatrenia na riešenie krízy vo vzťahu k ich príjemcovi (banka Tercas), čo by fondu FITD, ako uznanému systému ochrany vkladov, ( 54 ) bránilo použiť svoje disponibilné finančné prostriedky na takéto „alternatívne opatrenia“ určené na zabránenie zlyhaniu banky Tercas v zmysle článku 11 ods. 3 smernice 2014/49, ako sú sporné opatrenia. ( 55 ) Naopak, ak by sa Súdny dvor domnieval, že sporné opatrenia nie sú štátnou pomocou, nemohlo by byť prijaté žiadne opatrenie na riešenie krízy banky Tercas a fond FITD by teda mohol použiť disponibilné prostriedky na prijatie takých opatrení, ako sú sporné opatrenia bez toho, aby porušil článok 11 ods. 3 smernice 2014/49.

124.

Z nasledujúcich dôvodov sa nestotožňujem s argumentáciou Komisie, ako je zhrnutá v bode 121 vyššie.

125.

Po prvé, ak by Súdny dvor zastával názor, že sporné zásahy nie sú pripísateľné štátu a nepredstavujú štátnu pomoc, nevyplývalo by z toho, že by štátnu pomoc nemohlo predstavovať žiadne opatrenie prijaté systémom ochrany vkladov. To by záviselo od charakteristických aspektov daného systému a daného konkrétneho opatrenia. V tejto súvislosti uvádzam, že aj opatrenia prijaté systémom ochrany vkladov boli v niekoľkých prípadoch kvalifikované ako štátna pomoc. ( 56 )

126.

Po druhé pripomínam, že článok 11 ods. 3 smernice 2014/49 výslovne umožňuje systémom ochrany vkladov použiť dostupné finančné prostriedky na to, aby zabránili zlyhaniu úverovej inštitúcie, pod podmienkou, že voči tejto inštitúcii nebolo prijaté žiadne opatrenie na riešenie krízovej situácie. Ak, ako tvrdí Komisia, by malo byť akékoľvek opatrenie prijaté systémom ochrany vkladov považované za štátnu pomoc, mohlo by to v praxi brániť systémom ochrany vkladov v prijímaní alternatívnych opatrení podľa tohto ustanovenia, keďže by jedna podmienka splnená nebola. Toto ustanovenie by sa tak mohlo stať bezpredmetným.

127.

V druhom rade sa nestotožňujem s argumentáciou prezentovanou Komisiou v tom zmysle, že fond FITD nie je typickým súkromnoprávnym subjektom, ale že predstavuje „subjekt štátu“ v zmysle rozsudku z 12. júla 1990, Foster a i. (C‑188/89, EU:C:1990:313, bod 18), a teda ak by Súdny dvor rozhodol, že sa v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom uplatní vyššia miera dokazovania, táto vyššia miera dokazovania by sa na opatrenia prijaté fondom FITD neuplatnila.

128.

Podotýkam, že pojem „subjekt štátu“ sa vyvinul v súvislosti s doktrínou priameho účinku smerníc vo „vertikálnych“ sporoch medzi jednotlivcom a štátom. Podľa ustálenej judikatúry sa jednotlivci môžu dovolávať bezpodmienečných a dostatočne presných ustanovení smernice voči subjektom alebo orgánom podliehajúcim právomoci alebo dohľadu štátu, alebo ktoré disponujú na tento účel výnimočnými právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami. Za štát možno považovať tiež také subjekty či orgány, ktoré boli verejným orgánom poverené plnením úlohy vo verejnom záujme, a boli im na tento účel udelené výnimočné právomoci. ( 57 )

129.

Nie je mi jasné, akým spôsobom súvisí otázka, či možno určitý subjekt alebo orgán považovať za subjekt štátu a či môžu byť ako také postavené na úroveň štátu s ohľadom na „vertikálny“ účinok smerníc, s kvalifikáciou opatrení prijatých týmto orgánom alebo subjektom ako štátna pomoc. Pojem subjekt štátu nebol vytvorený na tento účel a nevidím žiadny dôvod na to, aby bol tento pojem používaný k určovaniu miery dokazovania uplatniteľnej na preukázanie toho, že je určité opatrenie pomoci pripísateľné štátu.

130.

V každom prípade podľa môjho názoru fond FITD by sa za subjekt štátu v zmysle judikatúry citovanej v bode 128 vyššie považovať nemal. Na rozdiel od spoločnosti Motor Insurers Bureau of Ireland, ktorá bola považovaná za subjekt štátu v rozsudku z 10. októbra 2017, Farrell (C‑413/15, EU:C:2017:745, body 38 a 40), na ktorý sa Komisia odvoláva, fond FITD nekoná na základe verejného mandátu, keď ako v tejto veci zasahuje v prípade, keď nedochádza k nútenej likvidácii jedného z jeho členov a nedisponuje mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z bežných pravidiel použiteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami, pretože nemá právomoc požadovať od svojich členov poskytnutie príspevku.

131.

Z toho vyvodzujem, že ak by Súdny dvor zastával názor, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku uplatnil vyššiu mieru dokazovania v prípade opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom, musel by konštatovať, že sa takýmto postupom Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia. Napriek tomu by však musel námietku týkajúcu sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu zamietnuť, pretože, ako bude vysvetlené nižšie, táto námietka je irelevantná.

132.

Nepriame dôkazy uvedené v bodoch 96 až 132 napadnutého rozsudku totiž neumožňujú pripísať sporné opatrenia štátu, hoci sa konštatuje, že rovnaká miera dokazovania sa vzťahuje na prípady, keď je subjektom, ktorý danú pomoc poskytuje, súkromnoprávny subjekt alebo verejný podnik (a že v dôsledku toho Komisia nie je na preukázanie pripísateľnosti opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom štátu povinná preukázať, že na prijatie tohto opatrenia prinútili tento subjekt orgány verejnej moci, že ich účasť mala vplyv na obsah tohto opatrenia a že tieto orgány ovplyvňovali každú etapu daného konania).

133.

Po prvé súhlasím so Všeobecným súdom, že verejný mandát udelený fondu FITD ustanovením článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách nepredstavuje nepriamy dôkaz umožňujúci pripísať sporné zásahy štátu vzhľadom na to, že, ako konštatoval Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku, toto oprávnenie spočíva iba v odškodnení vkladateľov, preto ak fond FITD uskutoční zásah na podporu členskej banky, tak ako to bolo v prejednávanej veci, nekoná na základe verejného mandátu.

134.

Po druhé pripísateľnosť sporných zásahov talianskemu štátu nemôže byť vyvodzovaná zo skutočnosti, že tieto zásahy podliehajú schváleniu zo strany Banca d’Italia. Z bodov 116 a 118 napadnutého rozsudku je zjavné, že Banca d’Italia nemohla mať v rámci schvaľovacieho konania žiadny vplyv na prijatie sporných zásahov, ani na ich obsah, lebo jediným účelom tohto konania bolo overenie toho, či sú tieto zásahy v súlade s prudenciálnymi pravidlami upravujúcimi bankový sektor.

135.

Po tretie z bodov 123 a 126 napadnutého rozsudku vyplýva, že neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že Banca d’Italia vykonávala akýkoľvek vplyv alebo kontrolu neformálne. Jej rola na stretnutiach riadiacich orgánov fondu FITD bola „čisto pasívna“, lebo jej zástupcovia sa buď obmedzili na vyjadrenie svojej spokojnosti so spôsobom, akým bola krízová situácia banky Tercas riešená, alebo nehovorili vôbec. Navyše účasť zástupcov banky Banca d’Italia na neformálnych stretnutiach jej iba umožnila byť informovanou o postupe vyjednávania medzi fondom FITD na jednej strane a spoločnosťou BPB a správcom na výkon nútenej správy na strane druhej. Jediným relevantným dôkazom je výzva od banky Banca d’Italia na dosiahnutie vyváženej dohody, čo sa týka pokrytia kapitálového deficitu banky Tercas, opísaná v bode 127 napadnutého rozsudku. Tento dôkaz však má podľa môjho názoru len malú dôkaznú hodnotu, lebo na prijatie sporných zásahov prinútila fond FITD ochrana záujmov jeho členov, ( 58 ) a nie výzva od banky Banca d’Italia.

136.

Po štvrté je irelevantné, že správca na výkon nútenej správy žiadal fond FITD o prijatie sporných opatrení, lebo ako uviedol Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku, podnet k výzve danej fondu FITD nevzišiel v skutočnosti od správcu na výkon nútenej správy, ale od spoločnosti BPB (keď spoločnosť BPB podmienila svoj súhlas s navýšením imania banky Tercas pokrytím majetkového deficitu danej banky zásahom zo strany fondu FITD).

137.

Z toho vyvodzujem, že ak by sa Súdny dvor domnieval, že možnosť pripísať opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom štátu musí byť posudzovaná podľa rovnakých požiadaviek ako pripísateľnosť opatrenia pomoci prijatého verejným podnikom, potom sa nemožno domnievať, že Komisia preukázala, že sú sporné opatrenia štátu pripísateľné.

138.

V dôsledku toho musí byť námietka týkajúca sa preukázania pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu zamietnutá, a to buď z dôvodu uvedeného v bode 99 vyššie, alebo v každom prípade (ak by sa Súdny dvor domnieval, že Všeobecný súd stanovil v napadnutom rozsudku vyššiu mieru dokazovania pre prípad opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom) z dôvodu uvedeného v bode 137 vyššie.

139.

Domnievam sa, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neuložil Komisii povinnosť vyššej miery dokazovania, resp. že nepožadoval, aby Komisia splnila vyššiu mieru dokazovania vo vzťahu k preukázaniu, že je určité opatrenie pomoci poskytnuté zo štátnych prostriedkov, ak sú prostriedky použité na financovanie tohto opatrenia spravované súkromnoprávnym subjektom, tak ako v prejednávanej veci, a nie verejným podnikom.

140.

V napadnutom rozsudku totiž nie je vyjadrený žiadny zásadný postoj v tom zmysle, že Komisia je povinná splniť vyššiu mieru dokazovania, ak sú prostriedky použité na financovanie daného opatrenia pomoci spravované uvedeným súkromnoprávnym subjektom, a nie verejným podnikom. Napadnutý rozsudok teda nestanovuje predmetnú údajne vyššiu mieru dokazovania, ktorú by Komisia mala v takom prípade splniť. Zo znenia bodov 88 až 90 tohto rozsudku, ako aj zo skutočnosti, že sú súčasťou oddielu nazvaného „O pripísateľnosti sporných opatrení Taliansku“, jasne vyplýva, že sa tieto body týkajú len pripísateľnosti opatrenia pomoci štátu. Žiadny zásadný postoj navyše nie je vyjadrený ani v bodoch 133 až 161 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú otázky, či boli sporné opatrenia financované zo štátnych prostriedkov, podobne ako je to v prípade postoja vyjadreného v bodoch 88 až 90 tohto rozsudku. Naopak, v bodoch 133 až 161 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odkazuje na judikatúru týkajúcu sa pojmu zásah zo štátnych prostriedkov bez toho, aby sa pokúšal rozlišovať medzi prostriedkami spravovanými verejným podnikom a prostriedkami spravovanými súkromnoprávnym subjektom, čo je o to prekvapivejšie, že v bodoch 135 a 136 napadnutého rozsudku cituje Všeobecný súd rozsudok z 9. novembra 2017, Komisia/TV2/Danmark (C‑656/15 P, EU:C:2017:836), a uvádza, že sa týka verejných podnikov. ( 59 )

141.

Okrem toho sa nedomnievam, že sa Všeobecný súd v bodoch 139 až 161 napadnutého rozsudku opieral o aspekty, ktoré nie sú spomenuté v rozsudkoch z 13. septembra 2017, ENEA (C‑329/15, EU:C:2017:671); z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), a z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407), ktoré sa týkali opatrení pomoci financovaných z prostriedkov spravovaných verejnými podnikmi. Najmä tie skutočnosti, že Banca d’Italia nemala právomoc ovplyvniť použitie prostriedkov fondu FITD (vzhľadom na to, že schvaľovacie konanie neumožnilo banke Banca d’Italia vykonať posúdenie sporných opatrení, ktoré by prekračovalo rámec formálneho preskúmania ich zákonnosti), a že príspevok, ktorý fond FITD použil na financovanie sporných opatrení, bol síce povinný, avšak táto povinná povaha nevychádzala z právneho predpisu, ale zo stanov fondu FITD, sú s týmito rozsudkami zrejme v súlade. ( 60 )

142.

Takisto podotýkam, že Komisia nevysvetľuje, v čom spočíva ono prísnejšie kritérium, ktoré Všeobecný súd údajne uplatnil v prípade prostriedkov spravovaných súkromnoprávnym subjektom, ani neoznačuje body napadnutého rozsudku, v ktorých je toto prísnejšie kritérium použité. ( 61 )

143.

Zastávam preto názor, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nevyžadoval, aby Komisia uplatnila vyššiu mieru dokazovania na preukázanie, že určité opatrenie pomoci je poskytnuté zo štátnych prostriedkov, ak sú prostriedky použité na financovanie tohto opatrenia spravované súkromnoprávnym subjektom, a nie verejným podnikom.

144.

Pre úplnosť stručne načrtnem dôvody, prečo by v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku stanovil vyššiu mieru dokazovania, pokiaľ ide o prostriedky spravované súkromnoprávnym subjektom, mala byť námietka týkajúca sa preukázania toho, že opatrenie pomoci je poskytnuté zo štátnych prostriedkov, aj napriek tomu zamietnutá, lebo hoci by bola opodstatnená, je irelevantná.

145.

V situácii uvedenej v predchádzajúcom bode by bola táto námietka dôvodná vzhľadom na to, pokiaľ mi je známe, v judikatúre neexistuje žiadny náznak toho, že sa v prípade, keď subjekt spravujúci prostriedky použité na financovanie určitého opatrenia pomoci, nie je verejným podnikom, ale súkromnoprávnym subjektom, uplatní vyššia miera dokazovania. V prípadoch, keď boli dané prostriedky spravované súkromnoprávnym subjektom, Súdny dvor uplatnil judikatúru spomínanú v bode 70 vyššie, ktorú vytvoril vo vzťahu k prostriedkom spravovaným verejným podnikom; ( 62 ) inými slovami, overil, či boli prostriedky získané z povinných poplatkov, ktorých platenie bolo uložené právnymi predpismi určitého členského štátu, a či mal štát právomoc nakladať s prostriedkami spravovanými týmto podnikom.

146.

V tomto ohľade sa nestotožňujem s argumentáciou predloženou Komisiou v jej odpovedi v tom zmysle, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, že miera dokazovania, ktorá musí byť uplatnená vo vzťahu k preukázaniu pripísateľnosti opatrenia pomoci prijatého súkromnoprávnym subjektom štátu, je nižšia ako požiadavky uplatnené v napadnutom rozsudku, mala by byť nižšia miera dokazovania uplatnená aj na preukázanie toho, že toto opatrenie bolo financované zo štátnych prostriedkov. Podľa názoru Komisie to vyplýva zo skutočnosti, že miera kontroly vykonávanej orgánmi verejnej moci nad subjektom, ktorý danú pomoc poskytuje, je kľúčová nielen pre preukázanie toho, že je toto opatrenie pripísateľné štátu, ale aj pre určenie toho, že je toto opatrenie financované zo štátnych prostriedkov. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že z judikatúry citovanej v bode 70 vyššie vyplýva, že ak prostriedky použité na financovanie určitého opatrenia pomoci pochádzajú zo súkromných zdrojov, musí Komisia preukázať aj to, že tieto prostriedky boli získané z povinných poplatkov, ktorých platenie bolo uložené právnymi predpismi členského štátu.

147.

Ako sa však uvádza v bode 144 vyššie, aj keby Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku požadoval, aby Komisia v prípade prostriedkov spravovaných súkromnoprávnym subjektom splnila vyššiu mieru dokazovania, a že sa týmto postupom dopustil nesprávneho posúdenia, musel by námietku týkajúcu sa preukázania toho, že opatrenie pomoci je poskytnuté zo štátnych prostriedkov, zamietnuť ako irelevantnú.

148.

Dôvodom je skutočnosť, že orgány verejnej moci podľa všetkého nevykonávali žiadnu kontrolu nad použitím prostriedkov získaných z príspevku, ktorého platenie bolo uložené členom fondu FITD vzhľadom na to, že z bodov 145 a 147 napadnutého rozsudku vyplýva, že po prvé v rámci schvaľovania sporných opatrení nemala Banca d’Italia právomoc použitie prostriedkov fondu FITD ovplyvniť a po druhé, že zásah fondu FITD v prospech banky Tercas nebol v skutočnosti iniciovaný orgánmi verejnej moci, ale súkromnoprávnym subjektom, a síce spoločnosťou BPB. To platí aj preto, že ako Všeobecný súd rozhodol v bode 159 napadnutého rozsudku, je nepochybné, že povinná povaha príspevku členov fondu FITD nevychádza z právneho predpisu, ale z jednomyseľného rozhodnutia týchto členov, a že teda tento nemôže byť postavený na úroveň parafiškálneho poplatku. V tomto ohľade uvádzam, že v rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 70 a 71), trval Súdny dvor na tom, že povinná povaha príspevku použitého na financovanie opatrenia pomoci vychádza z právneho predpisu a že okolnosť, že „v praxi“ boli dodatočné sumy platené dodávateľmi elektriny prenášané na konečných zákazníkov, bola považovaná za irelevantnú.

149.

Dospel som teda k záveru, že námietka týkajúca sa preukázania toho, že opatrenie pomoci je poskytnuté zo štátnych prostriedkov, musí byť zamietnutá, a to buď z dôvodu uvedeného v bode 143 vyššie, alebo v každom prípade (ak by sa Súdny dvor domnieval, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku požadoval, aby Komisia uplatnila vyššiu mieru dokazovania, pokiaľ ide o prostriedky spravované súkromnoprávnym subjektom) z dôvodu uvedeného v bode 148 vyššie.

150.

V dôsledku toho by mala byť prvá časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnutá.

151.

V rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bodoch 96, 100 až 106, 114, 115, 116 a 125 napadnutého rozsudku hodnotil predložené dôkazy roztrieštene bez toho, aby ich posudzoval ako celok a prihliadol k širším súvislostiam, do ktorých zapadajú, ako aj čo sa týka dôkazu, že sporné opatrenia boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že podľa judikatúry možno pripísateľnosť určitého opatrenia pomoci štátu vyvodiť zo súboru nepriamych dôkazov vyplývajúcich z okolností daného prípadu a kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. Niektoré dôkazy síce môžu mať samy osebe relatívne nízku dôkaznú hodnotu, ale vo svojom súhrne môžu umožniť, aby bolo dané opatrenie štátu pripísané.

152.

Talianska vláda, spoločnosť BPB, fond FITD a Banca d’Italia navrhujú zamietnuť druhú časť prvého odvolacieho dôvodu.

153.

Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť podľa môjho názoru zamietnutá.

154.

Súhlasím s Komisiou, že predložené dôkazy musia byť posudzované ako celok. To vyplýva už zo samotnej skutočnosti, že dôkaz pripísateľnosti určitého opatrenia pomoci štátu možno vyvodiť z nepriamych dôkazov, ktoré – ako vyplýva z demonštratívneho výpočtu nepriamych dôkazov v bodoch 55 až 57 rozsudku vo veci Stardust – môžu byť rôzne a môžu sa týkať samotného opatrenia, jeho kontextu alebo subjektu, ktorý ich prijal, a vyznačujú sa teda odlišnou mierou dôkaznej hodnoty.

155.

No na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neposúdil dôkazy roztrieštene.

156.

Po prvé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd síce v bodoch 96 a 100 až 106 napadnutého rozsudku konštatoval, že i) verejný mandát zverený fondu FITD spočíval výlučne v tom, že sa z neho poskytovali vkladateľom náhrady, a že ii) prijatím alternatívnych opatrení na podporu členskej banky v prípade, keď nedošlo k nútenej likvidácii tejto banky, konal fond FITD mimo rámca udeleného mandátu, Všeobecný súd však nezohľadnil skutočnosť, že cieľom týchto alternatívnych opatrení bolo práve vyhnúť sa povinnosti poskytnúť vkladateľom náhrady v prípade likvidácie. Dovoľujem si uviesť, že je pravda, že podľa článku 29 ods. 1 stanov FITD je skutočne jednou z podmienok prijatia takých opatrení, ako sú sporné opatrenia, to, aby očakávané náklady boli nižšie ako v prípade nútenej likvidácie dotknutej banky, ktorá by viedla k vzniku povinnosti fondu FITD poskytnúť vkladateľom náhrady. To však nič nemení na skutočnosti, že fond FITD tým, že prijal také opatrenia, ako boli sporné opatrenia, nekonal vo verejnom záujme (teda v záujme vkladateľov), ale v záujme svojich členských bánk, a že rozhodnutie prijať uvedené opatrenia nevychádzalo zo zákonnej povinnosti, ale z autonómneho rozhodnutia jeho členských bánk, takže verejnoprávny mandát udelený fondu FITD nepredstavoval nepriamy dôkaz umožňujúci pripísať sporné opatrenia štátu.

157.

Po druhé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 114 napadnutého rozsudku požadoval dôkaz o skutočnom vplyve alebo účinnej kontrole zo strany orgánov verejnej moci vo všetkých fázach konania, ktoré viedlo k prijatiu sporných opatrení, opomenul posúdiť, či sa pri zohľadnení všetkých fáz spoločne možno domnievať, že orgány verejnej moci boli do prijatia sporných opatrení dostatočne zapojené, tak aby tieto opatrenia mohli byť pripísané štátu. S tým, ako Komisia napadnutý rozsudok vykladá, opäť nesúhlasím. Ako je vysvetlené v bode 98 vyššie, Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozsudku nepožadoval preukázanie skutočného vplyvu alebo účinnej kontroly zo strany orgánov verejnej moci v každej fáze daného konania.

158.

Po tretie Komisia v podstate tvrdí, že, ako je spomenuté v bodoch 115 a 116 napadnutého rozsudku, prijatie sporných opatrení podliehalo schváleniu zo strany banky Banca d’Italia a ako Všeobecný súd konštatoval v bode 126 tohto rozsudku, Banca d’Italia bola informovaná o postupe rokovaní medzi fondom FITD na jednej strane a spoločnosťou BPB a správcom na výkon nútenej správy na strane druhej, pričom tieto skutočnosti, ak by boli posúdené spoločne, by boli viedli Všeobecný súd ku konštatovaniu, že tieto opatrenia boli prijaté pod skutočným vplyvom a účinnou kontrolou banky Banca d’Italia. Podľa môjho názoru je však to, či sú tieto skutočnosti hodnotené spoločne, alebo nie, irelevantné, pretože Banca d’Italia nemala žiadny skutočný vplyv či účinnú kontrolu ani pri schvaľovaní sporných opatrení (keďže overovala iba to, či sú tieto opatrenia v súlade s prudenciálnymi pravidlami), ani pri účasti na neformálnych stretnutiach (lebo jej tieto stretnutia neumožňovali ovplyvňovať obsah uvedených opatrení).

159.

Po štvrté Komisia v podstate tvrdí, že podľa článku 96 ods. 1 talianskeho zákona o bankách sú talianske banky (s výnimkou družstevných úverových bánk) povinné stať sa členmi fondu FITD ( 63 ) a že rovnaké ustanovenie stanov fondu FITD upravuje príspevok použitý na financovanie sporných opatrení aj príspevok používaný na poskytovanie náhrad vkladateľom v prípade nútenej likvidácie niektorej z členských bánk, ( 64 ) pričom tieto skutočnosti, ak sú posudzované spoločne, mali viesť Všeobecný súd ku konštatovaniu, že sporné opatrenia boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov. Tak tomu podľa môjho názoru nie je. Ako bude ukázané v bode 177 nižšie, príspevok použitý na financovanie sporných opatrení a príspevok používaný na poskytovanie náhrad vkladateľom sa neriadi tým istým ustanovením stanov fondu FITD. V každom prípade platí, že členstvo vo fonde FITD je síce pre talianske banky, ktoré nepatria do skupiny družstevných úverových bánk, povinné, avšak nič to nemení na tom, že fond FITD nie je povinný prijímať alternatívne opatrenia v prospech niektorej členskej banky, ak nedošlo k jej nútenej likvidácii, a že teda povinná povaha členstva vo fonde FITD nestačí na preukázanie toho, že sporné opatrenia boli poskytnuté zo štátnych prostriedkov.

160.

Dospel som teda k záveru, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá.

161.

V rámci druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia vnútroštátneho práva a skutkového stavu. Po prvé Všeobecný súd sa dopustil skreslenia článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách, keď v bode 116 napadnutého rozsudku konštatoval, že ku schváleniu podporných opatrení, ako sú sporné opatrenia v prejednávanej veci, dochádza po jednoduchom preskúmaní súladu týchto opatrení s regulačným rámcom. Podľa Komisie táto kontrola vykonávaná zo strany Banca d’Italia ďaleko prekračuje rámec kontroly zákonnosti sporných opatrení, pretože pri posudzovaní týchto opatrení musí Banca d’Italia postupovať „so zreteľom na ochranu sporiteľov a stabilitu bankového systému“. Po druhé Všeobecný súd sa dopustil skreslenia skutkového stavu, keď v bodoch 153 a 154 napadnutého rozsudku konštatoval, že takéto zásahy na podporu banky, ako sú sporné opatrenia, sú financované odlišným spôsobom ako poskytnutie náhrad vkladateľom. Podľa názoru Komisie sa článok 21 stanov fondu FITD, na ktorý Všeobecný súd odkazuje v bode 153 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o financovanie sporných opatrení, uplatňuje na sporné opatrenia rovnako ako na opatrenia prijaté na poskytnutie náhrad vkladateľom.

162.

Talianska vláda tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, pretože údajný nesprávny výklad nie je zjavný. Ďalej tvrdí, že druhý odvolací dôvod nie je dôvodný, lebo po prvé článok 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré upravuje iba preskúmanie zákonnosti, hoci toto preskúmanie môže byť v niektorých prípadoch pomerne zložité, a po druhé v relevantnom čase bolo financovanie takýchto zásahov na podporu banky, ako boli sporné opatrenia, poskytované na individuálnej báze na žiadosť fondu FITD.

163.

Spoločnosť BPB tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, lebo výklad vnútroštátneho práva je skutkovou otázkou a skreslenie tvrdené Komisiou zo spisu nevyplýva. V každom prípade je druhý odvolací dôvod podľa názoru spoločnosti BPB neopodstatnený. Je takisto irelevantný v rozsahu, v akom je založený na skreslení článku 21 stanov fondu FITD.

164.

Fond FITD tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, pretože z dokumentov v spise Súdneho dvora žiadne skreslenie nevyplýva. V každom prípade je tento odvolací dôvod podľa názoru fondu FITD irelevantný a nedôvodný.

165.

Banca d’Italia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný v rozsahu, v akom je založený na údajnom skreslení článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách, pretože takéto skreslenie nie je zjavné a z dokumentov v spise Súdneho dvora nevyplýva. Dodáva, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný a v každom prípade irelevantný.

166.

Talianska vláda, spoločnosť BPB, fond FITD a Banca d’Italia spochybňujú prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že údajné skreslenie talianskeho práva a skutkového stavu ( 65 ) nie je zjavné a zo spisu nevyplýva, takže tento dôvod kladie skutkovú otázku.

167.

Podľa môjho názoru nemôže takáto námietka neprípustnosti obstáť.

168.

Ako je uvedené v bode 49 vyššie, podľa judikatúry platí, že ak boli dôkazy riadne získané a boli dodržané všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, je len na samotnom Všeobecnom súde, aby posúdil váhu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Takéto posúdenie teda okrem prípadu skreslenia týchto dôkazov nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha kontrole Súdneho dvora. O takéto skreslenie ide, ak sa posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne bez toho, aby boli uplatnené nové dôkazy. Toto skreslenie však musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. ( 66 )

169.

Po prvé uvádzam, že Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku vyložil pojem „schválenie“ zásahov prijatých systémom ochrany vkladov zo strany banky Banca d’Italia podľa článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách tak, že tomuto orgánu umožňuje posudzovať iba zákonnosť takýchto opatrení (t. j. ich súlad s prudenciálnymi pravidlami pre úverové inštitúcie). Ak by však povinnosť konať „so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému“, ktorá je Banca d’Italia uložená tým istým ustanovením, vyžadovala nielen posúdenie zákonnosti, ale aj primeranosti týchto opatrení, potom by bol výklad uskutočnený Všeobecným súdom v bode 116 napadnutého rozsudku zjavne nesprávny. Predstavoval by tak skreslenie dôkazov v zmysle judikatúry citovanej v bode 168 vyššie. ( 67 )

170.

Po druhé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bode 153 napadnutého rozsudku konštatoval, že článok 21 stanov fondu FITD stanovuje, že takéto zásahy na podporu bánk, ako sú sporné opatrenia, sú financované iným spôsobom ako poskytovanie náhrad vkladateľom, zatiaľ čo podľa názoru Komisie toto ustanovenie medzi financovaním týchto dvoch druhov opatrení žiadny rozdiel nerobí. Ak by, ako tvrdí Komisia, bol výklad článku 21 stanov fondu FITD vykonaný Všeobecným súdom v rozpore s jeho obsahom, predstavovalo by to skreslenie uvedeného ustanovenia.

171.

Dospel som k záveru, že druhý odvolací dôvod je v celom rozsahu prípustný.

172.

V rámci druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 116, 153 a 154 napadnutého rozsudku dopustil skreslenia tak článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách, ako aj článku 21 stanov fondu FITD.

173.

Podľa môjho názoru by mal byť druhý odvolací dôvod zamietnutý.

174.

Po prvé Komisia nepreukázala, že článok 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách sa má vykladať v tom zmysle, že Banca d’Italia je oprávnená overovať primeranosť opatrení uskutočnených systémom ochrany vkladov, a nie ako konštatoval Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku, overovať iba súlad týchto opatrení s prudenciálnymi pravidlami pre úverové inštitúcie.

175.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, zo skutočnosti, že podľa článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách musí Banca d’Italia konať „so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému“, nevyplýva, že je táto banka oprávnená prekročiť rámec overenia súladu daných opatrení s prudenciálnymi pravidlami pre úverové inštitúcie, keď – ako tvrdí talianska vláda, spoločnosť BPB, fond FITD a Banca d’Italia – ochrana vkladateľov a stabilita bankového systému sú cieľmi, ktoré musí Banca d’Italia sledovať pri plnení svojich povinností orgánu vykonávajúceho prudenciálny dohľad. Ako uviedla talianska vláda, bod 7 odôvodnenia nariadenia (EÚ) č. 575/2013 ( 68 ) stanovuje, že prudenciálne požiadavky pre úverové inštitúcie stanovené v tomto nariadení „majú zabezpečiť finančnú stabilitu subjektov na týchto trhoch [s bankovými a finančnými službami], [a] vysokú úroveň ochrany investorov a vkladateľov“.

176.

Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, zo skutočnosti, že cieľom schválenia opatrení navrhovaných systémom ochrany vkladov na podporu členskej banky na základe článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách zo strany banky Banca d’Italia je zabezpečiť ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému skôr ako „riadne a obozretné riadenie [dotknutých] úverových inštitúcií“ – čo je cieľ preskúmania zákonnosti vykonávaného zo strany banky Banca d’Italia na účely schválenia akvizície vo finančnom sektore podľa článku 19 talianskeho zákona o bankách –, nevyplýva, že je Banca d’Italia pri postupe podľa článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách oprávnená prekročiť rámec kontroly zákonnosti. Ako totiž tvrdí talianska vláda, fond FITD a Banca d’Italia, riadne a obozretné riadenie úverových inštitúcií je tiež cieľom prudenciálneho dohľadu, spoločne s ochranou vkladateľov a stabilitou bankového systému. V tomto ohľade uvádzam, že článok 5 ods. 1 talianskeho zákona o bankách, ktorý Všeobecný súd cituje v bode 116 napadnutého rozsudku, vymenováva ako ciele prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami nielen „celkovú stabilitu“ bankového systému, ale tiež „riadne a obozretné riadenie [úverových] inštitúcií“.

177.

Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd v bode 153 napadnutého rozsudku nekonštatoval, že článok 21 stanov fondu FITD stanovuje, že opatrenia prijaté systémom ochrany vkladov na podporu členskej banky, ako sú sporné opatrenia, sú financované iným spôsobom ako poskytnutím náhrad vkladateľom. Komisia vykladá bod 153 napadnutého rozsudku nesprávne. V tomto bode totiž, ako tvrdí spoločnosť BPB a fond FITD, Všeobecný súd konštatoval, že sporné opatrenia sú financované iným spôsobom ako prevádzkové náklady fondu FITD (slovami Všeobecného súdu „prostriedky nevyhnutné na fungovanie konzorcia“), ( 69 ) a nie iným spôsobom ako poskytnutím náhrad vkladateľom. Rozdiel spočíva v skutočnosti, že prostriedky použité na pokrytie prevádzkových nákladov fondu FITD, ktoré nie sú upravené článkom 21 stanov fondu FITD, slúžia na zostavenie rozpočtu tohto konzorcia; naproti tomu prostriedky použité na opatrenia na podporu členskej banky (ako aj, podľa spoločnosti BPB a fondu FITD, prostriedky použité na financovanie náhrad vkladateľom), ktoré sú upravené článkom 21 stanov fondu FITD, sú „preddavky“ zaplatené členmi fondu FITD, ktorý ich spravuje v ich mene ako splnomocnený zástupca, a sú členskými bankami fondu FITD poskytované na požiadanie tohto konzorcia v závislosti od konkrétneho prípadu.

178.

Preto je podľa môjho názoru potrebné druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

179.

Pre úplnosť uvádzam, že tento odvolací dôvod je v každom prípade irelevantný.

180.

Po prvé druhý odvolací dôvod je irelevantný v rozsahu, v akom je založený na údajnom skreslení článku 96b ods. 1 talianskeho zákona o bankách v bode 116 napadnutého rozsudku, a to vzhľadom na to, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého nie sú sporné opatrenia pripísateľné štátu, vyplýva aj zo zistení uvedených v bodoch 96 až 106 a 117 až 131 napadnutého rozsudku, a to najmä zo skutočnosti, že Banca d’Italia sa na stretnutí riadiacich orgánov fondu FITD alebo neformálnych stretnutí nijako aktívne nezúčastnila a že podnet na prijatie sporných opatrení vyšiel od spoločnosti BPB, teda súkromnoprávneho subjektu.

181.

Po druhé druhý odvolací dôvod je irelevantný v rozsahu, v akom je založený na údajnom skreslení článku 21 stanov fondu FITD, keďže záver Všeobecného súdu, podľa ktorého nie sú sporné opatrenia poskytnuté zo štátnych prostriedkov, vyplýva aj zo skutočnosti, ako je uvedené v bode 154 toho istého rozsudku, že záväzná povaha tohto príspevku nevychádza z právneho predpisu, ako aj zo zistení obsiahnutých v bodoch 139 až 149 a 155 až 161 uvedeného rozsudku.

182.

V dôsledku vyššie uvedeného by sa mal druhý odvolací dôvod zamietnuť.

183.

Z toho vyvodzujem, že odvolanie by malo byť zamietnuté.

184.

V zmysle článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

185.

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na odvolacie konanie na základe článku 184 ods. 1, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhľadom na to, že Komisia vo veci nemala úspech, a talianska vláda, spoločnosť BPB a fond FITD požadovali náhradu trov konania, je opodstatnené zaviazať Komisiu na znášanie svojich vlastných trov konania a náhradu trov konania Talianskej republiky, spoločnosti BPB a fondu FITD.

186.

V zmysle článku 184 ods. 4 rokovacieho poriadku, ak sa na konaní zúčastnil vedľajší účastník prvostupňového konania, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať vlastné trovy konania. Vzhľadom na to, že Banca d’Italia sa na odvolacom konaní zúčastnila, mala by znášať vlastné trovy konania.

187.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor: