1.

Návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktoré je predmetom týchto návrhov, kladie Ondernemingsrechtbank Antwerp (Obchodný súd Antverpy, Belgicko) Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 102 ZFEÚ. Uvedená otázka vznikla v rámci dvoch konaní – prvé z týchto konaní prebieha medzi Belgische Vereniging van Auteurs, Componisten en Uitgevers CVBA (Belgické združenie autorov, skladateľov a vydavateľov, ďalej len „SABAM“) a spoločnosťou Weareone.World BVBA (ďalej len „W.W“), druhé medzi SABAM a spoločnosťou Wecandance NV (ďalej len „WCD“) – týkajúcich sa poplatkov, ktoré SABAM vyberá za používanie hudobných diel patriacich do repertoáru tohto združenia počas festivalov, ktoré usporadúvajú W.W a WCD.

2.

Podľa článku 102 prvého odseku ZFEÚ „akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“. V súlade s druhým odsekom písm. a) rovnakého článku takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä „priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok“.

3.

Cieľom smernice 2014/26 ( 2 ), ktorej právnym základom sú článok 50 ods. 1, článok 53 ods. 1 a článok 62 ZFEÚ a ktorá nadobudla účinnosť 9. apríla 2014, je zlepšiť možnosti členov organizácií kolektívnej správy vykonávať kontrolu činností týchto organizácií, zaručiť dostatočnú transparentnosť organizácií kolektívnej správy a zlepšiť poskytovanie multiteritoriálnych licencií na autorské práva na hudobné diela na online využívanie. ( 3 ) Na uvedené účely sa v tejto smernici stanovujú požiadavky potrebné na zabezpečenie riadneho fungovania správy autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom organizáciami kolektívnej správy. ( 4 ) V článku 16 predmetnej smernice, ktorý má názov „Poskytovanie licencií“ a ktorý je súčasťou kapitoly 4 vzťahujúcej sa na „Vzťahy s používateľmi“, sa v odseku 2 stanovuje:

„Podmienky poskytovania licencií sú založené na objektívnych a nediskriminačných kritériách. …

Nositelia práv majú právo na primeranú odmenu za využívanie ich práv. Sadzby za výhradné práva a práva na odmenu sú primerané okrem iného vo vzťahu k ekonomickej hodnote používania týchto práv v obchode, pričom sa zohľadňuje povaha a rozsah používania diel a iných predmetov ochrany, ako aj vo vzťahu k ekonomickej hodnote služieb, ktoré poskytuje organizácia správy práv. Organizácie správy práv informujú dotknutých používateľov o kritériách použitých na stanovenie týchto sadzieb.“

4.

§ IV.2 Wetboek van economisch recht (Hospodársky zákonník) má rovnaký obsah ako článok 102 ZFEÚ.

5.

Smernica 2014/26 sa prebrala do belgického práva prostredníctvom Wet van 8 juni 2017 tot omzetting in Belgisch recht van de richtlijn 2014/26 (zákon z 8. júna 2017, ktorým sa do belgického práva preberá smernica 2014/26) ( 5 ), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2018. Na základe § 63 tohto zákona sa zmenil a doplnil § XI.262 Hospodárskeho zákonníka, v ktorého odseku 1 sa stanovuje, že „podmienky poskytovania licencií spočívajú na objektívnych a nediskriminačných kritériách. … Nositelia práv poberajú za využívanie práv primeranú odmenu. Sadzby za výhradné práva a práva na odmenu sú primerané okrem iného vo vzťahu k ekonomickej hodnote používania týchto práv v obchode, pričom sa zohľadňuje povaha a rozsah používania diel a poskytnutia služieb, ako aj vo vzťahu k ekonomickej hodnote služieb, ktoré poskytuje organizácia kolektívnej správy. Správcovské spoločnosti informujú dotknutých používateľov o kritériách použitých na stanovenie týchto sadzieb“.

6.

Podľa § XI.248 Hospodárskeho zákonníka v znení vzťahujúcom sa na skutkový stav v konaniach vo veci samej „správcovské spoločnosti spravujú práva v záujme nositeľov práv. Táto správa práv sa musí vykonávať spravodlivo, dôsledne, účinne a nediskriminačne. …“

7.

V súlade s § XI.279 Hospodárskeho zákonníka odbor kontroly spoločností spravujúcich autorské práva a príbuzné práva, ktorý je súčasťou generálneho riaditeľstva pre hospodársku inšpekciu Federálneho verejného úradu pre hospodárstvo (FOD Economie), vykonáva dohľad, najmä pokiaľ ide o pravidlá vyberania, stanovovania a rozdeľovania poplatkov používané predmetnými spoločnosťami.

8.

SABAM, žalobca v konaniach vo veci samej, je organizáciou správy autorských práv podľa belgických právnych predpisov. Žalované spoločnosti W.W a WCD usporadúvajú hudobné festivaly Tomorrowland a Wecandance.

9.

Odmena za používanie repertoáru SABAM na hudobných festivaloch ( 6 ) sa určuje na základe takzvanej „tarify 211“, ktorá v čase rozhodnom z hľadiska skutkového stavu, ktorého sa týkajú konania vo veci samej, zahŕňala dve odlišné kritériá na stanovenie výšky poplatku. Podľa prvého kritéria sa uplatňovala minimálna sadzba vypočítaná na základe ozvučenej plochy a počtu miest na sedenie. Druhé kritérium, uplatňované v prípadoch, v ktorých jeho použitie viedlo k vyšším výnosom, pozostávalo z odstupňovanej degresívnej sadzby vypočítanej z vyššej sumy medzi rozpočtom pre umelcov ( 7 ) a hrubým príjmom z predaja vstupeniek, vrátane vstupeniek pre sponzorov. Zo spisu vyplýva, že používané sadzby sa pohybovali medzi 6 % a 2,50 % (3,25 % v roku 2017), a uplatňovali sa na 8 (od roku 2017 na 9) pásiem obratu vo výške od 0,01 eura po vyše 3200000 eur. V závislosti od rôznych verzií tarify 211 sa zo základnej sumy odpočítavali niektoré výdavky, najmä rezervačné poplatky, DPH a miestne poplatky. ( 8 ) Z takejto sadzby sa poskytovali zľavy na základe pravidla 1/3‑2/3, podľa ktorého: (i) ak menej ako tretina predvedených skladieb patrila do repertoáru SABAM, toto združenie účtovalo tretinovú sadzbu; (ii) ak do tohto repertoáru patrila viac ako tretina, no menej ako dve tretiny predvedených diel, SABAM uplatnilo dve tretiny sadzby; (iii) v ostatných prípadoch sa uplatňovala plná sadzba. Podmienkou na získanie uvedených zliav bolo predloženie zoznamu predvedených hudobných diel usporiadateľom podujatia. Tento zoznam bolo potrebné predložiť najneskôr 10 dní pred podujatím alebo od roku 2017, pokiaľ išlo o diela predvedené naživo diskdžokejom, do 30 dní po podujatí, za predpokladu, že usporiadateľ sa obrátil na združením SABAM schválenú kontrolnú spoločnosť.

10.

Viacerými žalobami ( 9 ) sa SABAM domáha od žalovaných spoločností zaplatenia poplatkov za použitie hudobného repertoáru tohto správcovského združenia počas ročníkov 2014, 2015 a 2016 festivalu Tomorrowland ( 10 ) a ročníkov 2013 až 2016 festivalu Wecandance ( 11 ).

11.

Spoločnosti W.W a WCD spochybnili v konaní na vnútroštátnom súde platnosť tarify 211, ktorú považujú za neprimeranú, keďže nezodpovedá ekonomickej hodnote plnení poskytovaných SABAM. Na jednej strane poukazujú na to, že pravidlo 1/3‑2/3, na základe ktorého sa poskytujú zľavy, nie je dostatočne presné, pričom existujú technológie umožňujúce presnejšiu identifikáciu diel z repertoáru SABAM predvedených počas festivalu, ako aj ich dĺžku. ( 12 ) Na druhej strane namietajú proti výpočtu sadzby na základe rozpočtu pre umelcov alebo hrubého výnosu, bez predchádzajúceho odpočítania výdavkov, ktoré priamo nesúvisia s hudobnou produkciou. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospeli uvedené spoločnosti k záveru, že systém stanovovania výšky poplatku používaný združením SABAM v súvislosti s podujatiami, ako sú festivaly usporadúvané žalovanými v konaniach vo veci samej, predstavuje zneužívanie dominantného postavenia, ktoré sa podľa článku 102 ZFEÚ zakazuje.

12.

Je nesporné, že SABAM má v Belgicku faktický monopol na trhu týkajúcom sa výberu a rozdeľovania autorských poplatkov za verejné rozmnožovanie a prenos hudobných diel.

13.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že je nemožné presne vypočítať ekonomickú hodnotu autorských práv súvisiacich s predvedením hudobných diel v rámci podujatí, ako sú festivaly, ktorých sa týkajú konania vo veci samej, pretože pri takomto výpočte by bolo potrebné zohľadniť komerčný potenciál a popularitu každej predvádzanej skladby. Určenie odmeny pre organizácie správy autorských práv je preto nevyhnutne výsledkom približného vyjadrenia. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, aký je požadovaný stupeň presnosti na to, aby sa uvedená odmena nepovažovala za neprimeranú, a či je systém stanovovania výšky poplatkov, ktorý používa SABAM, so zreteľom na skutočnosti napadnuté žalovanými zlučiteľný s článkom 102 ZFEÚ.

14.

Za týchto okolností Ondernemingsrechtbank Antwerp (Obchodný súd Antverpy) prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 102 ZFEÚ, prípadne v spojení s článkom 16 smernice [2014/26], vykladať v tom zmysle, že k zneužívaniu dominantného postavenia dochádza, ak organizácia kolektívnej správy autorských práv, ktorá má v členskom štáte faktické monopolné postavenie, uplatňuje voči usporiadateľom hudobných podujatí za právo na verejný prenos hudobných diel schému výberu poplatku, ktorá je okrem iného založená na výške obratu, a

1. vychádza z odstupňovanej paušálnej sadzby namiesto sadzby, ktorá (s pomocou moderných technických zariadení) zohľadňuje presný podiel repertoáru spravovaného organizáciou správy práv na hudbe, ktorá bola predvedená počas podujatia?

2. podľa ktorej závisí výška odmien za licencie aj od vonkajších faktorov, ako napríklad od ceny vstupného, ceny jedla a nápojov, rozpočtu pre účinkujúcich umelcov a od rozpočtu na iné položky, ako napríklad na výzdobu?“

15.

Písomné pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora predložili SABAM, W.W, WCD, belgická a francúzska vláda a Európska komisia. Uvedení účastníci konania, okrem francúzskej vlády, sa vyjadrili aj ústne na pojednávaní 27. mája 2020.

16.

Otázka kritérií určovania odmeny za používanie hudobných diel patriacich do repertoáru SABAM počas hudobných festivalov je už dlhšiu dobu ústredným predmetom sporov medzi správcovskými spoločnosťami a usporiadateľmi takýchto podujatí. Jednu z najnovších epizód tejto dlhodobej polemiky predstavuje rozhodnutie z 12. apríla 2018, ktorým Voorzitter van de Nederlandstalige rechtbank van koophandel te Brussel (predseda flámskeho Obchodného súdu v Bruseli, Belgicko) na návrh viacerých spoločností venujúcich sa organizácii festivalov (medzi ktorými nie sú žalované v konaniach vo veci samej) a zväzu, ktorý ich zastupuje, konštatoval, že SABAM sa dopustilo porušenia článku 102 ZFEÚ, okrem iného s odkazom na súčasti sadzby uplatňovanej na festivaly, ktoré W.W a WCD napadli v konaniach vo veci samej. ( 13 ) Ako uviedol vnútroštátny súd, SABAM v nadväznosti na uvedené rozhodnutie zmenilo, podľa všetkého iba dočasne, systém pohyblivých zliav v závislosti od počtu diel zo svojho repertoáru predvedených počas festivalu, pričom pravidlo 1/3‑2/3 nahradilo rozdelením na pásma po 10 %. Stanovila sa aj možnosť odpočítať z hrubej tržby výdavky na služby profesionálnej bezpečnosti a verejnej pomoci, a to až do 50 % ich celkovej výšky. Zo spisu ďalej vyplýva, že SABAM podalo proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie na Hof van beroep te Brussel (Odvolací súd Brusel, Belgicko), ktorý v danej veci rozhodol rozsudkom z 10. apríla 2019, pričom si vyžiadal stanovisko Komisie týkajúce sa uplatnenia článku 102 ZFEÚ na zloženie dotknutého poplatku SABAM a ďalších správcovských spoločností, ktoré sledujú obdobné ciele a v iných členských štátoch Únie majú monopolné postavenie. Uvedený odvolací súd navyše Komisiu požiadal o informácie týkajúce sa vecí prejednávaných v iných členských štátoch, ktoré sú podobné predmetu konania na uvedenom odvolacom súde, alebo existencie akéhokoľvek opatrenia, ktoré sa prípadne skúma na úrovni Únie. Komisia predložila svoje stanovisko 8. mája 2020. Toto stanovisko získal Súdny dvor do konania v prejednávanej veci prostredníctvom opatrenia vydaného podľa článku 62 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

17.

Vzhľadom na to, že predmetom prejudiciálnej otázky položenej vnútroštátnym súdom je, či uplatňovanie konkrétneho spôsobu výpočtu určitej ceny – v prejednávanej veci ide o odmenu pre organizáciu kolektívnej správy autorských práv za verejný prenos hudobných diel patriacich do repertoáru dotknutej organizácie – predstavuje zneužívanie, treba predovšetkým zohľadniť článok 102 druhý odsek písm. a) ZFEÚ, ktorý, ako sa uviedlo, zakazuje podnikateľom v dominantnom postavení vynucovanie „neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok“.

18.

Tieto návrhy začnem analýzou judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa neprimeraných cien, a to v osobitnej súvislosti so sadzami spoločností spravujúcich autorské práva. Následne preskúmam, samostatne a s ohľadom na príslušné zásady, prvky, z ktorých sa dotknutý poplatok SABAM skladá, uvedené v prejudiciálnej otázke, v súvislosti s ktorými vnútroštátny súd požaduje vysvetlenie od Súdneho dvora. Najprv sa budem zaoberať spôsobom stanovenia základnej sumy, na ktorú sa uplatňuje sadzba určujúca odmenu pre SABAM, t. j. prvkom uvedeným v druhej časti prejudiciálnej otázky. Ďalej preskúmam systém paušálnych zliav, na ktorý vnútroštátny súd odkazuje v prvej časti prejudiciálnej otázky.

19.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach otvorila aj otázku prípadného diskriminačného charakteru zloženia dotknutého poplatku SABAM, a to v zmysle článku 102 druhého odseku písm. c) ZFEÚ. Niektoré z tvrdení, ktoré v priebehu pojednávania uviedla W.W tiež nepriamo odkazovali na možnosť diskriminačných cien. Touto problematikou sa však zaoberať nebudem, pretože z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že zámerom Ondernemingsrechtbank Antwerp (Obchodný súd Antverpy) bolo položiť Súdnemu dvoru otázku aj v tomto zmysle.

20.

Napokon, ak sa prejudiciálna otázka týka aj článku 16 smernice 2014/26, Ondernemingsrechtbank Antwerp (Obchodný súd Antverpy) žiada od Súdneho dvora vysvetlenie iba vo veci výkladu pojmu zneužívanie dominantného postavenia, čiže pojmu, ktorý sa v smernici 2014/26, aspoň výslovne, nevyskytuje. V rámci mojej analýzy sa preto obmedzím iba na preskúmanie článku 102 ZFEÚ, najmä pokiaľ ide o situácie uvedené v druhom odseku písm. a) tohto článku.

21.

Na rozdiel od iných právnych systémov, akým je napríklad právo Spojených štátov, právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže zahŕňa medzi nezákonné protisúťažné konania, ako sa uviedlo vyššie, prípad zneužívania dominantného postavenia, ktorého podstatou je „priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok“. Tento druh nezákonného protisúťažného konania sa v praxi Komisie a vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže po dlhú dobu stíhal iba zriedkavo. V ostatných rokoch sa však koncept „neprimeraných cien“ začal opätovne využívať, čo preukazuje rastúci počet prípadov prejednávaných vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže a Komisiou, ako aj nápad vecí na Súdny dvor. Tieto konania sa týkali najmä cien liekov a sadzieb uplatňovaných organizáciami kolektívnej správy autorských práv. ( 14 )

22.

Na vysvetlenie uvedenej situácie (pôvodné obmedzené používanie predmetného inštitútu a jeho následné rozšírenie, ale iba v súvislosti s konkrétnymi hospodárskymi oblasťami) treba na úvod poznamenať, že označenie určitej ceny ako nespravodlivej, a teda v rozpore s právom hospodárskej súťaže, je značne náročný úkon, ktorý v sebe zahŕňa riziko falošne pozitívneho výsledku (ku ktorému dochádza, keď sa cena neprávne považuje za vyššiu než konkurenčné ceny), alebo, čo je horší prípad, prekrútenie práva hospodárskej súťaže do určitej podoby riadenej ekonomiky, v ktorej sa trhová dynamika nahrádza takým usporiadaním hospodárstva, ktoré zodpovedá subjektívnym predstavám regulátora. Okrem toho zníženie zisku môže mať odradzujúci účinok, pokiaľ ide o zlepšenie kvality výrobku alebo služby, inováciu alebo vstup nových konkurentov. Konečným dôsledkom je preto ujma na spokojnosti spotrebiteľa, čiže na hlavnom (podľa niektorých jedinom) cieli práva hospodárskej súťaže.

23.

Vysoké ceny sa za obvyklých okolností na konkurenčnom trhu korigujú tým, že práve ich vysoká úroveň priťahuje nové hospodárke subjekty, čiže vedie k zvýšeniu ponuky a následnému zníženiu cien. Týmto spôsobom sa trh napráva sám. Uvedenú teóriu zastávajú všetky prúdy ekonómie zdôrazňujúce samoregulačnú schopnosť trhu, pričom ju podporovala chicagská škola, ktorá mala významný vplyv na protimonopolné postupy severoamerických orgánov.

24.

Samoregulácia trhu však nie je vždy možná. Takáto nemožnosť sa týka predovšetkým všetkých tých prípadov, v ktorých existujú právne prekážky vstupu iných hospodárskych subjektov, k čomu dochádza pri existencii zákonného monopolu. Existuje aj prípad faktického monopolu, a to na trhu, kde viacero faktorov – napríklad spotrebiteľské návyky, nenahraditeľnosť tovaru alebo služby monopolistu obdobným výrobkom alebo službou, viazanosť na jeden systém, „sieťové účinky“ na viacstranných trhoch, úspory z rozsahu, z ktorých ťaží monopolista – môže vstup nových konkurentov výrazne komplikovať.

25.

V prípade niektorých výrobkov neplatí ani to, že existuje cenová hranica, po prekročení ktorej nie je spotrebiteľ ochotný platiť, s tým dôsledkom, že v týchto prípadoch neexistujú prekážky zavedenia neprimeraných cien. Napríklad v prípade lieku zachraňujúceho život je jediným obmedzujúcim faktorom jeho kúpy finančná spôsobilosť kupujúceho (či už by išlo o jednotlivého pacienta alebo národné zdravotnícke služby). Ale aj keď ide o menej základné hodnoty než ľudský život, môžu existovať kultúrne faktory alebo faktory správania, ktoré tlačia cenu, ktorú je spotrebiteľ ochotný platiť, veľmi vysoko. Pokiaľ ide o možnosť zúčastniť sa koncertu svetovo známej rockovej hviezdy, ktorá je idolom miliónov mladých ľudí, jediným limitom výšky ceny môžu byť finančné zdroje, ktoré majú jednotliví fanúšikovia k dispozícií.

26.

V prípadoch, aké predstavujú situácie uvedené v dvoch bodoch vyššie, vedie chýbajúca regulácia v rámci práva hospodárskej súťaže k falošne negatívnym výsledkom, pretože, na základe myšlienky samoregulácie trhu, by sa cena nesprávne nepovažovala za vyššiu, než je konkurenčná cena. V takýchto prípadoch nejde iba o narušenie hospodárskej súťaže, ale o niečo viac. Môže ísť totiž o útok na niektoré zo základných hodnôt našich spoločností, ako je rovnosť občanov, v rámci ktorej rozdiely vo využívaní určitých statkov, ktoré sa považujú za základné, nemôžu, za istou hranicou, závisieť od majetkových pomerov, bez narušenia spoločenskej súdržnosti. Ochrana zdravia, čiže dostupnosť liekov považovaných za nevyhnutné, alebo prístup k určitej kultúrnej spotrebe predstavujú v našich spoločnostiach základné prvky príslušnosti k spoločenstvu občanov. V týchto oblastiach sa preto otázka „nespravodlivej ceny“ prejavuje s väčšou intenzitou. Dochádza k tomu predovšetkým počas hospodárskej krízy alebo v obdobiach, kedy je spoločnosť citlivejšia na nerovnosti. Právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa vyznačuje konceptom nadmerných cien práve z dôvodu, že táto oblasť práva je súčasťou právneho systému a vychádza z hospodárskej kultúry, ktoré odkazujú na „sociálne trhové hospodárstvo“ (článok 3 odsek 3 ZEÚ).

27.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia, vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže a súdy sa pri uplatňovaní pojmu nadmerná cena pohybujú po akomsi Prokrustovom lôžku. Na jednej strane čelia riziku nadmerného vymáhania protimonopolných pravidiel založeného na falošne pozitívnych prípadoch, ktoré v konečnom dôsledku ohrozujú efektívnosť a samotnú spokojnosť spotrebiteľa, na druhej strane riziku nedostatočného presadzovania týchto pravidiel, a to v dôsledku falošne negatívnych prípadov, ktoré, ako už bolo uvedené v prechádzajúcom bode, môžu okrem ohrozovania spokojnosti spotrebiteľa viesť k rozsiahlejším negatívnym dôsledkom.

28.

S cieľom manévrovať v takomto zložitom priestore Súdny dvor identifikoval metódy, ktoré neskôr špecifikoval v rámci ďalšieho vývoja judikatúry. S ohľadom na predmetnú judikatúru možno vymedziť pomerne presný rámec metód a kritérií, ktoré je potrebné použiť na účely označenia určitej ceny ako neprimeranej a odporujúcej článku 102 druhému odseku písm. a) ZFEÚ. Podrobne sa nimi zaoberal generálny advokát Wahl v návrhoch, ktoré predložil vo veci Autortiesību un komunicēšanās konsultāciju aģentūra – Latvijas Autoru apvienība ( 15 ), s ktorými súhlasím a odkazujem na ne, pričom ich dopĺňam o niektoré úvahy, ktoré bližšie súvisia s charakteristickými rysmi veci, ktorá je predmetom týchto návrhov.

29.

Hlavný prípad Súdneho dvora v oblasti neprimeraných cien predstavuje známy rozsudok zo 14. februára 1978, United Brands a United Brands Continentaal/Komisia ( 16 ) (ďalej len „rozsudok United Brands“) ( 17 ), v ktorom Súdny dvor, rovnako ako už predtým v rozsudku z 13. novembra 1975, General Motors Continental/Komisia ( 18 ), vymedzil ako „nadmernú“ cenu „bez primeraného pomeru k ekonomickej hodnote poskytnutého plnenia“ ( 19 ). Nie každá vysoká cena účtovaná podnikom v dominantnom postavení je preto nadmerná a v rozpore s článkom 102 ZFEÚ, ale nadmernými sú iba tie ceny, ktoré sú „neprimerané“ alebo „premrštené“.

30.

Akým spôsobom sa má určiť, či je cena bez primeraného pomeru k ekonomickej hodnote poskytnutého plnenia? Súdny dvor na tieto účely navrhol v rozsudku United Brands dvojfázový test, pričom prvá fáza spočíva v stanovení, či existuje významný rozdiel, t. j. nepomer medzi skutočne účtovanou cenou na relevantnom trhu dominantného podniku a cenou, ktorú by daný podnik teoreticky účtoval v prípade reálnej konkurencie na dotknutom trhu (referenčná cena). Súdny dvor uvádza, že takýto nepomer možno objektívne hodnotiť tak, že sa zohľadní rozsah ziskového rozpätia dominantného podniku daný pomerom medzi výrobnými nákladmi tohto podniku a cenou, ktorú požaduje. V prípade kladnej odpovede je cieľom druhej fázy testu „preskúmať, či bola uložená neprimeraná cena, a to buď sama osebe, alebo v porovnaní s konkurenčnými výrobkami“ ( 20 ) (ďalej len „test United Brands“).

31.

Samotné zistenie nepomeru medzi cenou a výrobnými nákladmi a nadmerného ziskového rozpätia, vyplývajúce z uvedeného testu, preto automaticky neznamená, že predmetná cena je neprimeraná, čiže bez primeraného pomeru k ekonomickej hodnote poskytnutého plnenia. Aby sa dospelo k takémuto záveru, je nevyhnutné vykonať druhú fázu analýzy, ktorá vyžaduje posúdenie, či zistený rozdiel medzi cenou a výrobnými nákladmi sám osebe poukazuje na neprimeranú cenu, alebo či predmetný nepomer vyplýva z porovnania s cenami účtovanými konkurenčnými podnikmi. ( 21 ) Kým hodnotenie vykonávané v rámci prvej fázy testu a posúdenie neprimeranosti ceny ako takej, ktoré sa vykonáva v rámci druhej fázy, sa v podstate zameriavajú na ziskové rozpätie dominantného podniku, porovnaním s cenami konkurenčného tovaru sa zavádza hodnotenie, ktorého základom je určitý bod porovnania.

32.

Analýza ceny – výrobné náklady podľa testu United Brands vyžaduje vo väčšine prípadov, rovnako ako alternatívne metódy stanovenia ziskového rozpätia, zložité šetrenia, pričom často prináša iba približné výsledky.

33.

Z tohto dôvodu judikatúra a administratívna prax Komisie uznali samostatný význam aj iných analytických metód ( 22 ) založených, v súlade s druhou fázou testu United Brands, na porovnaní medzi cenou považovanou za neprimeranú a rôznymi referenčnými ukazovateľmi, z ktorých niektoré pochádzajú z rovnakého referenčného trhu, iné sa získavajú mimo neho. Takýmito ukazovateľmi sú: (i) ceny, ktoré dominantný podnik účtoval za rovnaký tovar na rovnakom relevantnom trhu v minulosti; ( 23 ) (ii) ceny, ktoré dominantný podnik účtoval za odlišný ( 24 ) alebo súvisiaci, ( 25 ) alebo podobný ( 26 ) tovar, alebo vo vzťahu k odlišným druhom zákazníkov; ( 27 ) (iii) ceny, ktoré dominantný podnik účtoval za rovnaký tovar v rôznych regiónoch toho istého relevantného trhu ( 28 ) alebo na iných geografických trhoch; ( 29 ) (iv) ceny, ktoré konkurenčné podniky v nedominantnom postavení účtujú na rovnakom relevantnom trhu; ( 30 ) (v) ceny účtované ostatnými podnikmi za rovnaký alebo podobný tovar na iných trhoch. ( 31 ) Oprávnenosť použitia alternatívnych metód vo vzťahu k porovnaniu medzi cenou a výrobnými nákladmi, ktoré sú založené najmä na konfrontácii medzi cenami uplatňovanými v rámci dotknutého členského štátu, a cenami uplatňovanými v iných členských štátoch, nedávno potvrdil Súdny dvor v rozsudku AKKA/LAA, a to práve v súvislosti s poplatkami organizácií správy autorských práv. ( 32 )

34.

Pri výbere najvhodnejšej analytickej metódy rovnako ako všeobecnejšie pri posudzovaní existencie neprimeraných cien ( 33 ) treba podľa Súdneho dvora zohľadniť všetky skutočnosti, ktorými sa vyznačuje prejednávaná vec. ( 34 ) Takýto výber závisí najmä od predmetného výrobku alebo poskytnutia predmetnej služby, od vlastností trhu, od dostupnosti relevantných údajov, od kategórie zmluvných protistrán dominantného podniku. V rozsudku United Brands tak Súdny dvor napríklad poznamenal, že analýza ceny – výrobné náklady bola v danom prípade, vzhľadom na predmetný tovar a prístupnosť údajov týkajúcich sa štruktúry nákladov UBS, spoľahlivejším kritériom v porovnaní s tým, ktoré použila Komisia a ktorého základom bolo porovnanie medzi cenami účtovanými zo strany UBS na skúmaných vnútroštátnych trhoch a na vnútroštátnom referenčnom trhu, pričom podľa Súdneho dvora uvedené kritérium zvolila Komisia na základe nesprávnych hodnotení. ( 35 ) Naopak, v iných prípadoch, ako napríklad pri nehmotných veciach, by sa analýza založená na porovnaní ceny – výrobné náklady mohla ukázať ako zložitá a nedostatočná na vyobrazenie príslušnej hospodárskej reality.

35.

Inými slovami, ako výslovne uznal Súdny dvor v rozsudku AKKA/LAA, neexistuje jednoznačná primeraná metóda na vykonanie porovnania medzi cenou považovanou za neprimeranú a referenčnou cenou ani metóda na vymedzenie rámca takéhoto porovnania. ( 36 ) Zdá sa, že Súdny dvor skôr uprednostňuje prístup založený na spoločnom použití viacerých porovnávacích kritérií, z ktorých môže každé poskytnúť náznaky o existencii neprimeranej ceny alebo potvrdiť či vyvrátiť údaje vyplývajúce z uplatnenia jedného alebo viacerých ďalších kritérií. ( 37 )

36.

S týmto prístupom, ktorý podporil generálny advokát Wahl v návrhoch, ktoré predniesol vo veci AKKA/LAA, treba podľa môjho názoru súhlasiť. Všetky vyššie opísané analytické metódy majú totiž im vlastné limity, pričom s cieľom zabrániť falošne pozitívnym alebo falošne negatívnym výsledkom vyžadujú overenie alebo opravu pomocou využitia iných kritérií, ktoré sa na základe okolností každého jednotlivého prípadu ukážu ako vhodné. ( 38 )

37.

Rovnako ako neexistuje jediná metóda na porovnanie medzi cenou považovanou za neprimeranú a referenčnou cenou, neexistuje jednoznačná odpoveď na základnú otázku, aká je prahová hodnota nepomeru medzi uvedenými cenami, ktorej prekročenie môže viesť k zneužívaniu dominantného postavenia na trhu a vyžadovať zásah protimonopolných orgánov. Odpoveď na uvedenú otázku totiž zahŕňa určenie ekonomickej hodnoty tovaru alebo poskytnutej služby a stanovenie primeraného ziskového rozpätia dominantného podniku, čo je úkon, ktorý logicky nemožno vykonať v abstraktnej rovine. Súdny dvor v tejto súvislosti v rozsudku AKKA/LAA uviedol, s odkazom na porovnanie poplatkov uplatňovaných dominantným podnikom v jednom členskom štáte s poplatkami uplatňovanými v iných členských štátoch, že neexistuje „minimálny rozdiel, od ktorého možno sadzbu považovať za ‚podstatne vyššiu‘, keďže v tejto súvislosti sú určujúce okolnosti každého jednotlivého prípadu“, pričom z tohto dôvodu možno rozdiel medzi poplatkami kvalifikovať ako „podstatný“, ak je významný a trvalý, čiže nie dočasný a príležitostný. ( 39 )

38.

V prípade, že indície zhromaždené pomocou rôznych vyššie uvedených metód spoločne naznačujú existenciu neprimeraných cien, dominantný podnik má možnosť odôvodniť svoju cenovú štruktúru a rozdiel medzi výškou svojich cien a referenčnou cenou tak, že základom tohto odôvodnenia bude okrem iného rozdiel medzi situáciou na trhu, na ktorom dotknutý podnik pôsobí, a situáciou na referenčných geografických trhoch, ( 40 ) štruktúra vlastných výrobných nákladov alebo aj potreba zaplatiť kapitál, ( 41 ) alebo nahradiť dodatočné náklady ako napríklad výdavky na výskum a vývoj, ( 42 ) alebo výdavky vyplývajúce z uplatňovania vnútroštátnych predpisov. ( 43 ) Súdny dvor v každom prípade vylúčil, že by prípadná nedostatočná efektívnosť dominantného podniku mohla odôvodniť vynucovanie neprimeraných cien. ( 44 )

39.

Tradičný monopol ( 45 ) organizácií kolektívnej správy autorských práv viedol k mnohým zásahom orgánov hospodárskej súťaže tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj na úrovni Únie, ktoré sa okrem iného týkali cenovej politiky týchto organizácií.

40.

V rozsudku z 9. apríla 1987, Basset ( 46 ) (ďalej len „rozsudok Basset“), ktorého predmetom bol výber doplnkového poplatku francúzskou organizáciou správy autorských práv SACEM za mechanické rozmnožovanie, ktorý sa platil spolu s poplatkom za verejné predvedenie záznamov hudobných diel na diskotékach, Súdny dvor v podstate konštatoval, že poplatky vyberané ako odmena za autorské práva za takéto predvedenie diel, ktorých výška sa vypočíta podľa obratu diskotéky, sa majú považovať za obvyklé využívanie autorského práva s tým, že ich vyberanie nepredstavuje samo osebe zneužívanie dominantného postavenia. ( 47 ) Súdny dvor však spresnil, že výška odmeny alebo kumulatívnej odmeny stanovená organizáciou kolektívnej správy, ktorá má na trhu dominantné postavenie, môže predstavovať zneužívajúce konanie v rozsahu, v akom vedie k vynucovaniu neprimeraných podmienok. ( 48 )

41.

Konania, ktoré viedli k vyhláseniu rozsudkov z 13. júla 1989, Tournier ( 49 ) (ďalej len „rozsudok Tournier“) a Lucazeau a i. ( 50 ). (ďalej len „rozsudok Lucazeau“), sa týkali výšky odmien, ktoré vyberala SACEM od diskoték, pričom sa namietalo, že ich výška bola podstatne vyššia než v iných členských štátoch, a tiež sa poukazovalo na neexistenciu akéhokoľvek pomeru k poplatkom účtovaným ostatným významným používateľom záznamov hudobných diel, ako sú televízia a rádio. ( 51 ) Súdny dvor uviedol, že ak podnik v dominantnom postavení ukladá za služby, ktoré poskytuje, podstatne vyššie poplatky, než sa účtujú v iných členských štátoch, a pokiaľ sa porovnanie takýchto cenových úrovní vykonalo na jednotnom základe, uvedený rozdiel je potrebné považovať za indíciu zneužitia dominantného postavenia. V takom prípade prináleží predmetnému podniku, aby uvedený rozdiel odôvodnil na základe objektívnych odlišností medzi situáciou dotknutého členského štátu a situáciou prevládajúcou vo všetkých ostatných členských štátoch. Súdny dvor ďalej uviedol, že platným dôvodom nie je skutočnosť, že percentuálny podiel výnosov z odmien, určený na výdavky za výber, správu a rozdelenie, a to namiesto odmeny pre nositeľov autorských práv, je výrazne vyšší než v prípade správcovských spoločností usadených v iných členských štátoch, keďže nie je vylúčené, že takýto rozdiel je dôsledkom neefektívnosti vyplývajúcej z neexistujúcej hospodárskej súťaže na trhu. ( 52 ) Napokon v rozsudku Tournier Súdny dvor spresnil, že súhrnnú alebo paušálnu povahu prijatých odmien možno spochybniť s ohľadom na zákaz praktík spočívajúcich vo vynucovaní neprimeranej ceny „len vtedy, ak by sa ten istý legitímny cieľ, ktorým je ochrana záujmov hudobných autorov, skladateľov a vydavateľov, dal dosiahnuť inými spôsobmi bez toho, aby to viedlo k zvýšeniu výdavkov vyplývajúcich zo správy zmlúv a z dohľadu nad použitím chránených hudobných diel“ ( 53 ).

42.

Vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku z 11. decembra 2008, Kanal 5 a TV 4 ( 54 ) (ďalej len „rozsudok Kanal 5“) a v rámci ktorej sa namietala neprimeranosť licenčných poplatkov za televízne vysielanie hudobných diel chránených autorským právom, ktoré účtovala švédska správcovská organizácia STIM, Súdny dvor preberá zásadu, ktorú už formuloval v rozsudku Tournier, pričom spresňuje, že sadzobník poplatkov vypočítaný v závislosti od príjmov televíznych vysielacích spoločností a od objemu televízne vysielanej hudby, ( 55 ) sám osebe legitímny, však môže mať povahu zneužitia, ak „existuje metóda umožňujúca presnejšie identifikovať a kvantifikovať použitie týchto diel, ako aj množstvo divákov, a ak sa ňou dá dosiahnuť ten istý legitímny cieľ spočívajúci v ochrane záujmov hudobných autorov, skladateľov a vydavateľov bez toho, aby to viedlo k neprimeranému zvýšeniu výdavkov vyplývajúcich zo správy zmlúv a z dohľadu nad použitím hudobných diel chránených autorskými právami“ ( 56 ).

43.

V rozsudku z 27. februára 2014, OSA ( 57 ) (ďalej len „rozsudok OSA“) Súdny dvor preberá a súčasne uplatňuje oba prístupy, ktoré si osvojil v rozsudkoch Tournier a Kanal 5. Na jednej strane tak Súdny dvor konštatuje, že skutočnosť, že organizácia kolektívnej správy autorských práv požaduje za svoje služby poplatky, ktoré sú podstatne vyššie ako poplatky uplatňované v iných členských štátoch, predstavuje, pokiaľ sa porovnanie výšky sadzieb uskutočnilo na jednotnom základe, indíciu o zneužití dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ, a na druhej strane uvádza, že takéto zneužitie by mohlo spočívať v uplatňovaní príliš vysokých cien bez primeraného pomeru k ekonomickej hodnote poskytnutého plnenia. ( 58 )

44.

Napokon v nedávnom rozsudku AKKA/LAA, na ktorý sa už viackrát odkázalo v bodoch vyššie, Súdny dvor potvrdil, že metóda identifikácie prípadných nadmerných poplatkov správcovskej organizácie, ktorá sa použila v rozsudkoch Tournier a Lucazeau a ktorej základom bolo porovnanie s poplatkami uplatňovanými v iných členských štátoch, v danom prípade v niektorých susedných štátoch vybraných podľa objektívnych, primeraných a overiteľných kritérií, predstavuje, pokiaľ sa uvedené porovnanie uskutočnilo na jednotnom základe a, v prípade potreby, pri zohľadnení indexu parity kúpnej sily (PKS), legitímnu alternatívu k testu United Brands. ( 59 )

45.

Vzhľadom na obsah rozsudku AKKA/LAA si možno položiť otázku, či bolo konečným zámerom Súdneho dvora zvoliť porovnanie s poplatkami uplatňovanými v referenčných členských štátoch za výlučnú analytickú metódu vzťahujúcu sa na všetky prípady, v ktorých je potrebné vyhodnotiť nadmernú výšku poplatkov organizácie kolektívnej správy autorských práv za použitie hudobných diel. Ak by znenie výroku uvedeného rozsudku a skutočnosť, že Súdny dvor sa zdržal citovania rozsudku Kanal 5, podľa všetkého vyznievali v uvedenom zmysle, takýto záver naopak nepotvrdzuje odôvodnenie predmetného rozsudku, z ktorého vyplýva, že zameranie Súdneho dvora na túto konkrétnu metódu analýzy je skôr dôsledkom okolností konania vo veci samej a znenia daných prejudiciálnych otázok než úmyselným rozhodnutím v prospech uvedenej metódy.

46.

Nedomnievam sa ani, že takéto rozhodnutie by bolo vhodné. V prvom rade som už totiž mal príležitosť poznamenať, že každá analytická metóda má svoje nedostatky. Konkrétne, ako už konštatoval generálny advokát Jacobs v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Tournier ( 60 ), náročnosť porovnania s poplatkami stanovenými v iných členských štátoch spočíva v tom, že je potrebné identifikovať objektívnu porovnávaciu metódu, čo nie je jednoduché so zreteľom na rozdiely medzi vnútroštátnymi predpismi a medzi metódami výpočtu a výberu odmien, ktoré používajú rôzne spoločnosti spravujúce autorské práva. Všeobecnejšie, ako upozornil generálny advokát Wahl v návrhoch, ktoré predniesol vo veci AKKA/LAA, „pokiaľ ide o zemepisné porovnanie, prvky, akými sú napríklad vnútroštátne dane, špecifické charakteristiky vnútroštátneho trhu práce a preferencie miestnych spotrebiteľov, môžu významne ovplyvniť konečné ceny príslušného výrobku alebo služby“. V druhom rade zostáva vysvetliť, ako postupovať v situácii, ak nie je možné vykonať porovnanie na jednotnom základe, napríklad ak v referenčných členských štátoch neexistuje obdobná metóda výpočtu poplatkov, alebo aj v prípade, v ktorom z predmetného porovnania vyplýva, že správcovská organizácia účtuje nižšie poplatky, než sa uplatňujú v referenčných členských štátoch, čo je podľa všetkého, vzhľadom na údaje poskytnuté belgickou vládou v písomných pripomienkach, aj prípad v prejednávanej veci. Napokon nie je vylúčené, že ak by sa porovnaniu medzi sadzbami uplatňovanými v rôznych členských štátoch priznával výlučný alebo rozhodujúci význam z hľadiska hodnotenia prípadnej nadmernej výšky poplatkov správcovských organizácií, mohlo by to viesť k zosúladenému konaniu medzi takýmito organizáciami zameranému na koordináciu cien.

47.

Z uvedených dôvodov je podľa môjho názoru vhodnejšie, aby sa prípadný neprimeraný charakter poplatkov organizácií kolektívnej správy autorských práv za použitie hudobných diel skúmal tak, že prípad od prípadu sa zvolí metóda alebo metódy, ktoré sa na základe okolností každého jednotlivého prípadu identifikujú ako najviac relevantné.

48.

Prejudiciálnu otázku v oboch jej častiach treba podrobiť analýze so zreteľom na vyššie vysvetlené zásady a uvedené úvahy.

49.

Druhou časťou prejudiciálnej otázky, ktorú je vhodné preskúmať najskôr, vnútroštátny súd v podstate žiada, aby Súdny dvor rozhodol, či je zneužívaním dominantného postavenia skutočnosť, že organizácia kolektívnej správy autorských práv, ktorá má v určitom členskom štáte faktický monopol, uplatňuje vo vzťahu k usporiadateľom hudobných podujatí v súvislosti s právom verejne šíriť hudobné diela schému odmeňovania založenú na výške obratu a „podľa ktorej závisí výška odmien za licencie aj od vonkajších faktorov, ako napríklad od ceny vstupného, ceny jedla a nápojov, rozpočtu pre účinkujúcich umelcov a od rozpočtu na iné položky, ako napríklad na výzdobu“.

50.

Na úvod je potrebné objasniť tri aspekty.

51.

V prvom rade, ak vnútroštátny súd v texte prejudiciálnej otázky odkazuje na zloženie poplatku „založené na výške obratu“, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z príslušného spisu vyplýva, pričom sa to potvrdilo na pojednávaní, že degresívna sadzba stanovená tarifou 211 pre prípad, v ktorom sa nepoužije základná sadzba, sa alternatívne uplatní na rozpočet pre umelcov, t. j. na výdavkovú položku zodpovedajúcu sume poskytnutej umelcom, alebo na časť výnosov, ktorá sa nerovná celej výške obratu daného podujatia, ale iba čiastke zodpovedajúcej tržbe z predaja vstupeniek (vrátane vstupeniek ponúknutých sponzorom ( 61 )).

52.

V druhom rade, hoci znenie druhej časti prejudiciálnej otázky nie je v tomto ohľade jasné, z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že súčasťou poplatku SABAM, vo veci ktorého sa požaduje vysvetlenie, je použitý základ výpočtu spočívajúci v časti výnosov rovnajúcej sa hrubej tržbe za predaj vstupeniek, pričom sa nezohľadňuje tá časť predmetnej tržby, ktorá nezávisí od služby poskytovanej správcovskou organizáciou, a nie je možné odpočítať výdavky, ktoré konkrétne nesúvisia s hudobnou produkciou.

53.

V treťom rade vnútroštátny súd nekladie otázku, či je uvedený aspekt metódy výpočtu, ktorú používa SABAM, zneužívaním v rozsahu, v akom vedie k vynucovaniu nadmerných odmien, ale v rozsahu, v akom nezakladá dostatočné prepojenie medzi plnením poskytovaným združením SABAM a odmenou, ktorú toto združenie požaduje. V prejednávanej veci sa preto nespochybňuje, aspoň nie priamo, výška vyberaných odmien, ale všeobecnejšie metóda výpočtu týchto odmien, t. j. samotné zloženie tarify 211 a vzťah, ktorý toto zloženie umožňuje vytvoriť s plnením, ktoré SABAM skutočne poskytuje.

54.

V tejto súvislosti treba už na tomto mieste spresniť, že podnik, hoci aj v dominantnom postavení, musí byť schopný presadzovať svoje záujmy, pričom na tieto účely si môže v zásade slobodne zvoliť metódu výpočtu, ktorú považuje za najvhodnejšiu na určenie požadovanej odmeny za výrobky alebo služby, ktoré ponúka. Úlohou Súdneho dvora, vnútroštátnych súdov alebo orgánov hospodárskej súťaže preto nie je určiť, ktorá metóda výpočtu by sa mala uplatniť, ale iba preskúmať, či metóda uplatnená v konkrétnom prípade nie je v rozpore s článkom 102 ZFEÚ, najmä či nevedie k vynucovaniu neprimeraných cien.

55.

W.W poukazuje na to, že tarifa 211 bola pôvodne určená pre tradičné hudobné festivaly, ktorých ponuka a atraktivita spočíva v živej hudbe. Podujatia ako Tomorrowland ponúkajú naopak návštevníkom „jedinečný a komplexný“ zážitok, najmä prostredníctvom pozornosti venovanej výzdobe, ktorá premieňa nielen javisko, ale celý areál festivalu na „imaginárny svet“, kostýmy, ktoré nosí personál, vizuálne prvky, ako sú svetelné efekty, optické efekty alebo ohňostroje, gastronómia a celý rad služieb ponúkaných počas, pred a po návšteve podujatia. WCD rovnako zdôrazňuje osobitnú povahu podujatia, ktoré usporadúva, pričom tak ako W.W tiež uvádza, že k hrubej tržbe z predaja vstupeniek prispievajú hlavne faktory, ktoré nesúvisia s použitým hudobným repertoárom. Z uvedeného podľa spoločnosti W.W vyplýva, že voľba výšky tržby ako základu pre výpočet odmeny organizácie kolektívnej správy pri podujatiach tohto druhu predstavuje sama osebe zneužívanie dominantného postavenia. Podľa názoru spoločnosti WCD je naopak zneužívaním skutočnosť, že z hrubej tržby nemožno odpočítať výdavky nesúvisiace s hudobnou produkciou, z ktorých niektoré, napríklad náklady týkajúce sa dodržiavania environmentálnych alebo bezpečnostných predpisov, podľa tejto spoločnosti neustále rastú. Podľa názoru spoločností W.W a WCD nie je vhodným základom pre výpočet ani rozpočet pre vystupujúcich umelcov.

56.

Podľa vyššie uvedenej judikatúry ( 62 ) nemožno cenu považovať za neprimeranú v zmysle článku 102 druhého odseku písm. a) ZFEÚ, pokiaľ je v primeranom pomere k ekonomickej hodnote plnenia poskytnutého podnikom v dominantnom postavení. V prejednávanej veci toto plnenie spočíva v sprístupnení hudobných diel chránených autorským právom používateľom na účely ich verejného prenosu počas festivalov.

57.

Ako už bolo uvedené vyššie, test United Brands odporúča, a to minimálne implicitne, určiť hodnotu tovaru alebo služby poskytovaného/poskytovanej dominantnou spoločnosťou podľa jej výrobných nákladov. Ak je možné vyčísliť náklady spojené s kolektívnou správou, je mimoriadne zložité, ak nie nemožné, určiť náklady na vytvorenie diela duševnej tvorivej činnosti, napríklad hudobného diela. Kritérium uvedené v teste United Brands je preto nevhodné na určenie celkovej ekonomickej hodnoty plnenia, ktoré používateľom poskytuje organizácia kolektívnej správy.

58.

Ekonomickú hodnotu takéhoto plnenia, v prejednávanej veci ide o službu, ktorú SABAM poskytuje usporiadateľom festivalov, treba preto hodnotiť s prihliadnutím jednak na charakteristické rysy kolektívnej správy, jednak na autorské právo. ( 63 )

59.

Pokiaľ ide o prvé hľadisko, významná časť takejto hodnoty spočíva v skutočnosti, že usporiadatelia festivalov nie sú nútení individuálne kontaktovať nositeľov autorských práv k dielam, ktoré majú v úmysle predviesť, aby s každým z nich dojednali licenciu na verejný prenos diela, ale ich jediným partnerom je v tomto smere správcovská organizácia. Recipročné zmluvy, ktoré SABAM uzatvorilo s ostatnými správcovskými organizáciami, navyše umožňujú získať prostredníctvom jedinej licencie prístup aj k repertoáru zahraničných organizácií. Existencia systému kolektívnej správy nepredstavuje len zjavnú úsporu času a zdrojov, ale je nevyhnutnou podmienkou samotnej uskutočniteľnosti podujatí, akými sú festivaly usporadúvané spoločnosťami ako W.W a WCD.

60.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, ekonomická hodnota hudobných diel sprístupnených usporiadateľom festivalu závisí od zisku, ktorý umožňujú (alebo sa očakáva, že umožnia) dosiahnuť. Ako zdôraznila generálna advokátka Trstenjak v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Kanal 5 ( 64 ), je úplne bežné, že udelenie licencie, pokiaľ ide o autorské práva, je podmienené zaplatením poplatku predstavujúceho časť obratu dosiahnutého s výrobkom, na ktorého zhotovenie sa autorské právo uplatnilo. Uvedené vychádza z myšlienky, že autor musí mať možnosť získať primeraný podiel z obratu dosiahnutého používaním jeho diela.

61.

Túto myšlienku možno nájsť vo vyššie uvedenej ustálenej judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej poberanie odmeny organizáciou správy autorských práv v súvislosti s predvedením chránených hudobných diel, ktorej výška sa vypočíta na základe výšky obratu používateľa, treba považovať za obvyklé využívanie autorského práva. ( 65 ) Poplatky vypočítané podľa výšky obratu používateľa sú preto v zásade v primeranom pomere k ekonomickej hodnote poskytnutého plnenia. ( 66 )

62.

Výška obratu podujatia, akým je hudobný festival, ( 67 ) samozrejme viac či menej závisí od iných faktorov, než je verejný prenos diel chránených autorským právom, ako sú najmä kvalita a reputácia účinkujúcich, miesto konania, výzdoba, svetlá, služby ponúkané v súvislosti s podujatím alebo obľúbenosť samotného podujatia, čiže od faktorov, ktoré všetky do značnej miery (aj keď nie výlučne) závisia od úsilia usporiadateľov, pričom vedú k výdavkom, ktoré sú nezávislé od nákladov súvisiacich s odmenou pre organizácie kolektívnej správy a viac či menej zrejmým spôsobom nie sú v priamom vzťahu s plnením, ktoré poskytuje správcovská organizácia.

63.

Bez znižovania významu uvedených faktorov sa mi však predovšetkým zdá nepopierateľné, hoci nakoniec prináleží vnútroštátnemu súdu, aby o tejto veci rozhodol s konečnou platnosťou, že hudba predstavuje hlavný prvok „produktu“ ponúkaného žalovanými vo veci samej, ako aj prvotný združujúci faktor pre publikum, ktoré dané podujatie oslovuje. Ďalej poznamenávam, že systém odmeňovania založený na výške obratu je v oblasti autorských práv a všeobecnejšie v oblasti práv duševného vlastníctva bežný, aj keď právo, ktorého sa licencia týka, nepredstavuje hlavný predmet konečného produktu, ktorý dotknuté právo umožňuje realizovať. ( 68 ) Po tretie, ako už bolo uvedené, v rozsudku Kanal 5 Súdny dvor schválil uvedený systém odmeňovania aj vo vzťahu k používateľom, ako sú televízni vysielatelia, ktorých obrat môže, a to aj do značnej miery, závisieť od skutočností nesúvisiacich s používaním chránených hudobných diel. ( 69 ) Po štvrté sa domnievam, že tvrdenia žalovaných v konaniach vo veci samej sa môžu vo všeobecnosti týkať rôznych typov používateľov hudby, vrátane intenzívnych používateľov, ako sú diskotéky, ktorých úspech do značnej miery závisí aj od faktorov, ktoré by bolo možné považovať za nesúvisiace s hudobnou produkciou, ako sú napríklad výzdoba, svetlá, umiestnenie, kvalita nápojov, typ klientely, popularita diskdžokejov atď. Nakoniec a predovšetkým, ako správne poznamenalo SABAM, jednoduchá skutočnosť, že na rozhodnutie o zakúpení vstupenky na podujatia, ako sú festivaly usporadúvané spoločnosťami W.W a WCD, majú vplyv aj iné faktory okrem hudby, sama osebe neznamená, že zloženie poplatku, ktorého výška sa vypočíta na základe výnosov za predaj vstupeniek, je bez akéhokoľvek primeraného pomeru k ekonomickej hodnote sprístupnenia hudobných diel chránených autorským právom.

64.

Ďalej poznamenávam, že rôzne prvky tarify 211 – ktorú, ako správne uvádza SABAM, treba hodnotiť ako celok – majú vplyv na zmiernenie účinkov použitia výšky obratu ako základu na výpočet poplatkov a určitým spôsobom umožňujú zohľadniť skutočnosť, že objem výnosov nezávisí výlučne, alebo v každom prípade nie nutne priamoúmerne, od hodnoty hudobnej produkcie.

65.

Predovšetkým, ako už bolo naznačené vyššie, tržba z predaja vstupeniek predstavuje iba časť a nie 100 % obratu podujatí organizovaných žalovanými v konaniach vo veci samej. V tejto súvislosti poukazujem na to, že SABAM na pojednávaní uviedlo, bez námietok zo strany žalovaných, že časť obratu, ktorá sa zohľadnila na účely výpočtu poplatkov pre toto združenie, zodpovedala približne 35 % celkového obratu podujatia Tomorrowland a približne 50 % celkového obratu podujatia Wecandance. Základné sumy zodpovedajúce výnosom z predaja vstupeniek alebo rozpočtu pre vystupujúcich umelcov sa rozdelili na 8 (alebo 9) pásiem, na ktoré sa uplatňuje klesajúca sadzba od 6 do 2,5 %. Zlomok základnej sumy zodpovedajúci poplatkom pre SABAM týmto spôsobom klesá so zvyšovaním tejto čiastky. Po tretie sa stanovuje systém zliav uplatňovaných na takto vypočítané odmeny, ktorý umožňuje, hoci len paušálne, zohľadniť objem repertoáru SABAM, ktorý sa na podujatí skutočne predviedol. Napokon SABAM na pojednávaní uviedlo, aj v tomto prípade bez námietok žalovaných v konaniach vo veci samej, že práve na účely zohľadnenia osobitnej povahy festivalov sa horná hranica degresívnej sadzby vzťahujúcej sa na takéto podujatia začína na nižšej hodnote (6 %) než v prípade podobných podujatí, ako sú koncerty (8 %). ( 70 )

66.

Domnievam sa, že rovnako ako poplatky vypočítané na základe výšky obratu dotknutého podujatia, aj poplatky vypočítané v závislosti od rozpočtu pre vystupujúcich umelcov v zásade sú, na rozdiel od tvrdení žalovaných vo veci samej, v primeranom pomere k ekonomickej hodnote plnenia poskytovaného SABAM, a to v rozsahu, v akom táto výdavková položka umožňuje priamo poukázať na význam, aký má v rámci organizácie podujatia zložka súvisiaca s prenosom chránených hudobných diel.

67.

S ohľadom na vyššie uvedené, samotná skutočnosť, že v rámci systému sadzieb uplatňovaného združením SABAM sa ako základ na výpočet poplatkov za verejný prenos hudobných diel patriacich do repertoáru tohto združenia berie zlomok obratu, ale časti obratu podujatia, v priebehu ktorého k predmetnému prenosu došlo, alebo ako alternatíva rozpočet pre vystupujúcich umelcov, sama osebe nepredstavuje indíciu o existencii neprimeraných cien, a tým skôr ani zistenie existencie príslušného zneužívania, na rozdiel od toho, čo podľa všetkého uvádzajú žalované v konaniach vo veci samej.

68.

To isté podľa môjho názoru v zásade platí, pokiaľ ide o nemožnosť odpočítania výdavkov „priamo nesúvisiacich s hudobnou produkciou“ zo základných súm vypočítaných podľa časti obratu z predaja vstupeniek alebo podľa rozpočtu pre umelcov. Bez ohľadu na skutočnosť, že je mimoriadne zložité posúdiť, ktoré výdavky možno vzhľadom na povahu predmetných podujatí považovať za priamo nesúvisiace s hudobnou produkciou (sú to napríklad výdavky zabezpečujúce kvalitu zvuku a nie výdavky na svetlá?), dopad predmetných výdavkov na časť obratu slúžiacu ako základ výpočtu (v tomto prípade výnosy z predaja vstupeniek) závisí od rozdelenia, o ktorom rozhodli usporiadatelia podujatia, čiže od prvkov, ktoré sú úplne mimo sféry kontroly SABAM. Navyše poukazujem na to, že v rozsudkoch Basset a Tournier Súdny dvor rozhodol v tom zmysle, že systémy odmeňovania založené na hrubom obrate sú oprávnené. Rovnako vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Kanal 5, organizácia STIM počítala výšku svojich odmien na základe príjmov z vysielania určeného širokej verejnosti alebo subsidiárne z reklamy a/alebo predplatného, a to pri odpočítaní iba niektorých výdavkov. ( 71 )

69.

Vnútroštátnemu súdu v každom prípade prináleží, aby vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti posúdil, či uplatnenie tarify 211 v prípade, že ako základ na výpočet poplatkov sa použije tržba z predaja vstupeniek alebo alternatívne rozpočet pre vystupujúcich umelcov, a v ktorom je možné z týchto súm odpočítať iba určité náklady, môže viesť k vynucovaniu neprimeraných cien.

70.

Aby však vnútroštátny súd mohol dospieť k záveru o existencii nadmerných cien, je povinný, ako vyplýva z obsahu bodov 29 až 38 vyššie, porovnať výšku poplatkov vyberaných združením SABAM prostredníctvom uplatnenia tarify 211 s referenčnou cenou, ktorá sa stanoví na základe jemu dostupných analytických metód, ktoré sa s ohľadom na všetky skutočnosti, ktorými sa súdom prejednávaná vec vyznačuje, javia ako najviac relevantné. Nadmerná výška predmetných poplatkov by sa potvrdila, ak by z uvedeného porovnania vyplynulo, že medzi dotknutými poplatkami a zohľadnenou referenčnou cenou existuje významný a trvalý rozdiel, ktorý nemožno objektívne odôvodniť.

71.

Vynechať túto fázu analýzy by v podstate znamenalo uznať, že konkrétna metóda výpočtu odmeny požadovanej dominantným podnikom za ním ponúkané výrobky alebo služby vedie sama osebe k vynucovaniu nadmerných cien, a to nezávisle od skutočnej výšky týchto cien. Takýto postup je podľa môjho názoru, s výnimkou niektorých výnimočných prípadov, metodologicky nesprávny, pričom reálne môže viesť k paradoxnému výsledku, že podniku sa uprie sloboda výberu konkrétnej metódy výpočtu aj v prípade, že uplatnenie takejto metódy by viedlo k cenám, ktorých výška by neprekračovala úroveň cien konkurentov.

72.

Medzi analytické metódy, ktoré by vnútroštátny súd mohol vziať do úvahy, s tým, že z vyššie uvedených dôvodov treba vylúčiť analýzu ceny – výrobné náklady podľa testu United Brands, a vzhľadom na postavenie faktického monopolu, v ktorom sa SABAM nachádza, tiež porovnanie s cenami účtovanými konkurenciou, patrí predovšetkým geografické porovnanie, ktoré sa má vykonať podľa kritérií stanovených Súdnym dvorom v rozsudku AKKA. Okrem toho, hoci na pojednávaní vyplynulo, že SABAM podstatným spôsobom nezmenilo výšku poplatkov požadovaných za sprístupnenie hudobných diel z jeho repertoáru usporiadateľom festivalov, ( 72 ) mohlo by byť relevantné pristúpiť k historickej analýze umožňujúcej získať dynamický pohľad na vývoj výšky odmien, ktoré konkrétne platili žalované vo veci samej. Z tohto hľadiska nevylučujem, že nezohľadnenie zvýšenia, pokiaľ sa preukázalo, určitých výdavkov – najmä výdavkov vyplývajúcich z uplatnenia zákonných požiadaviek, ako sú napríklad náklady týkajúce sa prijatia bezpečnostných alebo environmentálnych opatrení – a vplyvu takýchto výdavkov, pokiaľ sa zistil, na sumy slúžiace ako základ na výpočet poplatkov správcovskej organizácie môže predstavovať indíciu o existencii neprimeraných cien, a to do tej miery, v akej sa premieta do výrazného zvýšenia výšky poplatkov bez zodpovedajúceho protiplnenia pre používateľov a pri neexistencii dôvodu na zvýšenie výdavkov združenia SABAM. Okrem toho by mohlo byť vhodné aj porovnanie s odmenami, ktoré SABAM poberá za podobné plnenia, ktoré sa podľa možnosti určia na základe objektívnych kritérií v rámci posúdenia, ktoré je príslušný vykonať vnútroštátny súd.

73.

V prvej časti položenej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada, aby Súdny dvor rozhodol, či predstavuje zneužívanie dominantného postavenia skutočnosť, že organizácia kolektívnej správy autorských práv, ktorá má v určitom členskom štáte faktický monopol, uplatňuje vo vzťahu k usporiadateľom hudobných podujatí v súvislosti s právom verejne šíriť hudobné diela schému výpočtu, ktorá vychádza z odstupňovanej paušálnej sadzby namiesto sadzby, ktorá by zohľadňovala presný podiel repertoáru spravovaného predmetnou organizáciou a predvedeného počas dotknutého podujatia.

74.

Aj v tomto prípade sa v konaniach vo veci samej nespochybňuje priamo výška poplatkov, ale uplatnenie konkrétnej metódy výpočtu, ktorá má byť sama osebe zneužívajúca, pretože primeraným spôsobom nesúvisí s plnením poskytnutým správcovskou organizáciou.

75.

Podľa názoru spoločností W.W a WCD z rozsudkov Kanal 5 a OSA vyplýva, že pri určovaní výšky odmeny správcovských organizácií je potrebné zohľadniť skutočné použitie diel patriacich do repertoáru týchto organizácií. Žalované spoločnosti predovšetkým uvádzajú, že existuje viacero techník umožňujúcich presnú a bezchybnú identifikáciu reálne predvedených hudobných diel, čiže aj skutočne použitého podielu repertoáru dotknutej správcovskej organizácie. Odvolávajú sa najmä na program vyvinutý holandskou spoločnosťou DJ Monitor. Použitie týchto techník by z pohľadu SABAM neviedlo k dodatočným nákladom, alebo aspoň nie k nadmerným nákladom, vzhľadom na to, že toto združenie je v každom prípade povinné analyzovať zoznam predvedených diel na účely rozdelenia odmien medzi nositeľov práv. SABAM nesúhlasí so všeobecným významom, ktorý spoločnosti W.W a WCD priznávajú rozsudku Kanal 5. Tento rozsudok sa podľa názoru SABAM týka výlučne televíznych vysielateľov, t. j. prevádzkovateľov pôsobiacich v sektore vyznačujúcom sa nestálou intenzitou používania hudobných diel, a nie subjektov, ako sú spoločnosti W.W a WCD, ktorých podujatia sú založené na hudobnej produkcii. Ak je podľa SABAM vhodné, aby sa výška poplatkov platených televíznymi vysielateľmi vypočítala prostredníctvom uplatnenia pohyblivého podielu v závislosti od predvedených hudobných diel, v prípade hudobných podujatí, ako sú festivaly, ktoré sú predmetom veci samej, by sa odmena mohla zakaždým vyjadriť pevným percentom z obratu alebo pohyblivou paušálnou sadzbou.

76.

So zreteľom na pripomienky účastníkov konaní vo veci samej je predovšetkým potrebné objasniť význam rozsudku Kanal 5, ktorý si títo účastníci konania vykladajú inak. Pripomínam, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor spresnil, že poplatky vypočítané v závislosti od príjmov televíznych vysielacích spoločností a od objemu televízne vysielanej hudby môžu mať povahu zneužitia, ak „existuje metóda umožňujúca presnejšie identifikovať a kvantifikovať použitie týchto diel, ako aj množstvo divákov, a ak sa ňou dá dosiahnuť ten istý legitímny cieľ spočívajúci v ochrane záujmov hudobných autorov, skladateľov a vydavateľov bez toho, aby to viedlo k neprimeranému zvýšeniu výdavkov vyplývajúcich zo správy zmlúv a z dohľadu nad použitím hudobných diel chránených autorskými právami“ ( 73 ).

77.

V bodoch vyššie som už poznamenal, že Súdny dvor opakovane potvrdil legitímny charakter systému odmeňovania za sprístupnenie chránených hudobných diel, v rámci ktorého sa výška poplatkov vypočíta na základe obratu používateľa, a to jednak v prípade používateľov, ktorých činnosť závisí od využívania hudobných diel, ako sú diskotéky v rozsudkoch Basset a Tournier, jednak v prípade používateľov, u ktorých sa intenzita tohto využívania líši podľa iných faktorov, ako sú televízni vysielatelia v rozsudku Kanal 5.

78.

Na základe uvedeného poukazujem na to, že Súdny dvor už v rozsudku Tournier, práve s odkazom na intenzívnych používateľov hudobnej produkcie, ako sú diskotéky, a v kontexte týkajúcom sa oprávnenosti takzvaných všeobecných licencií spočívajúcich v stanovení pevnej odmeny za prístup k celému repertoáru správcovskej organizácie, bez ohľadu na reálne použitie chránených hudobných diel, spresnil, že ak súhrnná alebo paušálna povaha vyberaného poplatku sama osebe neznamená porušenie zákazu neprimeraných cien, k zneužívajúcemu postupu môže napriek tomu dôjsť v prípade existencie alternatívnych metód, ktoré bez dodatočných nákladov poskytujú rovnakú ochranu záujmov nositeľov autorských práv. ( 74 ) Súdny dvor navyše opakovane uviedol, že v prípade chránených diel sprístupňovaných verejnosti majú nositeľ autorského práva a jeho právni nástupcovia legitímny záujem na výpočte príslušných poplatkov v závislosti od skutočného alebo pravdepodobného počtu sprístupnení. ( 75 ) Napokon poznamenávam, že hoci generálna advokátka Trstenjak jednoznačne odlíšila situáciu televíznych vysielateľov od situácie intenzívnych používateľov hudobnej produkcie, pričom sa vyjadrila v zmysle nezákonnosti metódy výpočtu poplatku založenej na pevnom percentuálnom podiele iba v prípade televíznych vysielacích spoločností, Súdny dvor v rozsudku Kanal 5 neodôvodnil potrebu vypočítať výšku poplatku na základe objemu skutočne použitej hudby povahou televíznych vysielateľov, ale všeobecnejšie potrebou zabezpečiť nutnú súvislosť medzi odmenou a hodnotou príslušného plnenia a chrániť záujmy nositeľov práv. ( 76 )

79.

Na základe vyššie uvedených úvah sa preto rovnako ako Komisia domnievam, že súčasťou judikatúry Súdneho dvora sa už stala zásada, podľa ktorej, ak je organizácia kolektívnej správy autorských práv, ktorá má v členskom štáte dominantné postavenie, oprávnená vypočítať výšku poplatkov, ktoré jej náležia za predvedenie hudobných diel na základe obratu používateľa, a určiť, že uvedené poplatky zodpovedajú percentuálnemu podielu tohto obratu, ktorý sa líši v závislosti od objemu použitej hudby, vypočítava sa však na paušálnom základe, takáto metóda výpočtu môže v každom prípade predstavovať zneužívanie dominantného postavenia, pokiaľ existujú alternatívne metódy umožňujúce presný výpočet použitých hudobných diel, ako aj množstvo poslucháčov. Tieto alternatívne metódy musia zabezpečovať rovnakú úroveň ochrany záujmov hudobných autorov, skladateľov a vydavateľov, pričom nemôžu viesť k nadmernému zvýšeniu výdavkov organizácie kolektívnej správy. Vyššie uvedená zásada sa vzťahuje jednak na používateľov, ktorých činnosť úplne alebo do značnej miery závisí od využívania hudobnej produkcie, jednak na používateľov, pre ktorých je rozsah takéhoto využívania menej významný a pohyblivý.

80.

Je nesporné, že tarifa 211, a to v podobe vzťahujúcej sa na konania vo veci samej, ktorej základom bolo pravidlo 1/3‑2/3, ako aj v zmenenej podobe z roku 2018, ktorej základom boli 10 % pásma, smeruje s väčšou či menšou mierou presnosti k paušálnemu určeniu pomernej časti repertoáru SABAM, ktorá sa počas podujatí, na ktoré sa uplatňuje, skutočne predviedla. Na základe verzie tarify uvedenej ako prvej bolo možné uplatniť zľavu z plnej výšky poplatku za predpokladu, že aspoň tretina diel uvedených v zozname poskytnutom usporiadateľmi podujatia nepatrila do repertoáru SABAM. Nijaká zľava sa naopak neuplatňovala, ak sa tento tretinový podiel nedosiahol. Vzhľadom na to, že poplatok sa neodvádzal iba v prípade, ak zoznam predvedených hudobných diel neobsahoval nijaké dielo z repertoáru SABAM, predvedenie čo i len jedného z diel chránených združením SABAM mohlo v zásade viesť k uplatneniu tretiny z plnej výšky poplatku. Okrem toho, ak hudobné diela z repertoáru SABAM zodpovedali presne jednej tretine alebo dvom tretinám diel, ktoré usporiadatelia podujatia plánovali predviesť, SABAM účtovalo dve tretiny poplatku alebo plnú výšku poplatku. Podľa verzie tarify uvedenej ako druhej sa tri pásma po 33 % nahradili desiatimi pásmami po 10 %, čím sa znížili rozdiely voči reálne predvedenému podielu hudobných diel z repertoáru SABAM, hoci sa tento podiel ďalej určuje na paušálnom základe.

81.

Na základe vyššie citovanej judikatúry Tournier a Kanal 5 prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na základe všetkých okolností prejednávanej veci posúdil: (i) či existujú metódy umožňujúce presnejšiu identifikáciu hudobných diel chránených združením SABAM, ktoré sa predviedli v rámci dotknutého podujatia (keďže poplatky pre SABAM sa vyberajú v závislosti od tržby z predaja vstupeniek, nevzniká otázka týkajúca sa určenia množstva poslucháčov); ii) či tieto metódy zaručujú rovnakú ochranu záujmov nositeľov autorských práv k predmetným dielam, a (iii) či uplatnenie uvedených metód nepovedie k nadmernému zvýšeniu výdavkov SABAM, najmä pokiaľ ide o správu zmlúv a dohľad nad používaním chránených hudobných diel.

82.

Medzi relevantné skutočnosti, ktoré bude vnútroštátny súd povinný zohľadniť pri posudzovaní prvého z vyššie uvedených bodov podľa môjho názoru patria: (i) dostupnosť údajov týkajúcich sa skutočne použitých hudobných diel a použitých technológií; ( 77 ) (ii) spoľahlivosť týchto údajov a technológií, ( 78 ) a (iii) načasovanie získavania údajov. ( 79 ) Pokiaľ ide o spoľahlivosť digitálnych technológií, na ktoré odkázali spoločnosti W.W a WCD, poukazujem, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, na to, že SABAM vo svojich písomných pripomienkach uviedlo, že program použitý počas ročníkov 2015 a 2016 nerozpoznal približne 8 % predvedených skladieb, že uvedené technológie iba s ťažkosťami rozpoznávajú zmiešané diela a že v každom prípade ich nemožno použiť na živú hudobnú produkciu.

83.

Pri skúmaní druhého z bodov uvedených v bode 81 vyššie bude vnútroštátny súd povinný posúdiť výhody a nevýhody metódy výpočtu výšky poplatkov, ktorú používa SABAM, a to pri zohľadnení kontextu, v rámci ktorého sa tieto poplatky účtujú. V tomto zmysle sa mi zdajú byť relevantné najmä nasledujúce tri faktory. Predovšetkým bude potrebné zvážiť, aký je podiel hudobných diel patriacich do repertoáru SABAM, ktoré sa bežne vykonávajú v rámci podujatí, ktoré sú predmetom konaní vo veci samej, v porovnaní s celkovou použitou hudobnou produkciou. Nie je totiž vylúčené, že použitie paušálnej metódy je s prihliadnutím na dotknuté protichodné záujmy v každom prípade výhodnejšie v prípade, ak takmer všetky diela predvádzané počas tohto druhu podujatí patria do repertoáru správcovskej organizácie. V tomto ohľade poznamenávam, opäť s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že SABAM vo svojich písomných pripomienkach uviedlo, pričom spoločnosti W.W a WCD toto tvrdenie nenamietali, že približne 80 % až 90 % hudobnej produkcie uvádzanej na festivaloch usporadúvaných týmito spoločnosťami patrí do jeho repertoáru. V druhom rade bude potrebné posúdiť vplyv použitia alternatívnych metód na rýchlosť vyberania poplatkov. Ako uvádza SABAM, je totiž možné, že z dôvodu chýb pri rozpoznávaní predvedených diel vzniknú spory medzi správcovskou organizáciou a usporiadateľom podujatia, ktoré môžu viesť k prieťahom pri vyberaní odmien, a to na úkor nositeľov predmetných práv. ( 80 ) V treťom rade bude potrebné posúdiť možný vplyv upustenia od metódy založenej na paušálnych pásmach (v jej dvoch podobách), ktorú používa SABAM, na záujmy nositeľov práv, a to so zreteľom na týmto združením uplatňovaný systém rozdeľovania poplatkov a štruktúru nákladov SABAM.

84.

Pokiaľ ide o posledný z bodov uvedených v bode 81 vyššie, ktorý sa týka nákladov, poukazujem na to, že na rozdiel od formulácie použitej v rozsudku Tournier, ktorá podľa všetkého vylučovala akékoľvek zvýšenie výdavkov na správu alebo dohľad nad organizáciou, v rozsudku Kanal 5 sa spresnilo, že použitie metódy výpočtu umožňujúcej presnú identifikáciu predvedených hudobných diel nesmie viesť k „neprimeranému“ zvýšeniu predmetných výdavkov. ( 81 ) Ak teda prechod na takýto systém môže spôsobiť zvýšenie výdavkov SABAM, musí ísť o mierne zvýšenie, pričom musí existovať možnosť vyvážiť ho výhodami, ktoré prináša usporiadateľom hudobných podujatí. Nadmerný nárast sa totiž môže negatívne odraziť na výške odmien vyplácanej autorom a ich právnym nástupcom. V konaniach vo veci samej W.W a WCD uvádzajú, že náklady spojené s používaním digitálnych techník na rozpoznávanie hudobných diel, ktoré sú podľa názoru SABAM značné, by znášali žalované spoločnosti, čiže by neviedli k dodatočným nákladom pre SABAM. Ak by sa táto skutočnosť potvrdila, ( 82 ) bolo by ďalej potrebné preskúmať rozsah nákladov spôsobených prípadnými chybami alebo spormi týkajúcimi sa identifikácie repertoáru SABAM, na ktoré toto združenie odkázalo vo svojich písomných pripomienkach. Tvrdenie SABAM, podľa ktorého iba niektorí usporiadatelia hudobných podujatí by boli schopní znášať náklady spojené s používaním nových digitálnych techník, pričom v prípade ostatných by tieto náklady znášalo samotné združenie, sa mi naopak nezdá byť presvedčivé, pretože nič nebráni tomu, aby SABAM používalo rôzne metódy výpočtu pre rôzne kategórie klientov, pokiaľ by takéto rozdielne zaobchádzanie bolo odôvodnené a nediskriminačné.

85.

Ak by preskúmanie podľa bodu 81 vyššie skončilo vo všetkých prípadoch s pozitívnym výsledkom, zloženie poplatku SABAM môže viesť k porušeniu zákazu vynucovania neprimeraných cien a podmienok podľa článku 102 druhého odseku písm. a) ZFEÚ. Zloženie poplatku, ktorého základom sú paušálne stanovené pásma nezohľadňujúce skutočné použitie chránených hudobných diel totiž znamená, v prípade, že existuje možnosť presne (alebo presnejšie) určiť objem takejto hudobnej produkcie (a množstvo poslucháčov), že viac či menej významná časť poplatkov vyberaných správcovskou spoločnosťou nezodpovedá reálne poskytnutému plneniu. ( 83 )

86.

Nedomnievam sa však, že zámerom Súdneho dvora v rozsudkoch Tournier a Kanal 5 bolo vytvoriť automatický mechanizmus, na základe ktorého uplatnenie takéhoto zloženia poplatku nutne povedie, za okolností uvedených v týchto rozsudkoch a pri neuvedení príslušných dôvodov správcovskou organizáciou, ku konštatovaniu existencie neprimeraných cien.

87.

Ako som už uviedol v bodoch 70 a 71 vyššie, použitie konkrétnej metódy výpočtu odmeny za výrobky alebo služby ponúkané podnikom v dominantnom postavení samo osebe neumožňuje predpokladať existenciu nadmerných cien, ale musí sa podoprieť porovnávacou analýzou výšky predmetných cien s referenčnou cenou.

88.

Táto porovnávacia analýza nie je nutná len v prípade, ak sa preukáže, že uplatnenie predmetnej metódy výpočtu konkrétne povedie k vylúčeniu akéhokoľvek primeraného pomeru medzi cenou a ekonomickou hodnotou poskytovaného plnenia.

89.

Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby takéto preskúmanie vykonal. Pokiaľ ide o porovnávacie metódy, ktoré môže vnútroštátny súd použiť za okolností, aké nastali v konaniach vo veci samej, odkazujem na bod 72 vyššie.

90.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku položenú Ondernemingsrechtbank Antwerp (Obchodný súd Antverpy, Belgicko), takto:

Článok 102 druhý odsek písm. a) ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že organizácia kolektívnej správy autorských práv, ktorá má v členskom štáte faktický monopol, nezneužíva svoje dominantné postavenie vynucovaním neprimeraných cien iba z toho dôvodu, že uplatňuje zloženie poplatku, na základe ktorého sa výška odmien, ktoré vyberá za sprístupnenie chránených hudobných diel patriacich do jej repertoáru na účely ich verejného prenosu počas festivalu, vypočíta pomocou použitia degresívnej sadzby uplatnenej na výnos z predaja vstupeniek alebo na rozpočet pre vystupujúcich umelcov, a to bez možnosti odpočítania výdavkov, ktoré priamo nesúvisia s plnením poskytovaným predmetnou organizáciou a pri zavedení systému zliav založeného na použití paušálnych pásiem s cieľom zohľadniť podiel skutočne predvedených hudobných diel v rámci festivalu. Nie je však vylúčené, že uplatňovanie uvedeného zloženia poplatku by mohlo viesť k vynucovaniu neprimeraných odmien najmä v prípade, ak by existovala iná metóda umožňujúca presnejšiu identifikáciu a kvantifikáciu reálne predvedených hudobných diel, a pokiaľ by takáto metóda bola vhodná na dosiahnutie rovnakého legitímneho cieľa, ktorým je ochrana záujmov hudobných autorov, skladateľov a vydavateľov, bez toho, aby to viedlo k neprimeranému zvýšeniu výdavkov vyplývajúcich zo správy zmlúv a z dohľadu nad používaním hudobných diel chránených autorským právom. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s ohľadom na všetky skutočnosti, ktorými sa vyznačuje ním prejednávaná vec, posúdil, či sú uvedené podmienky splnené, a v prípade pozitívneho výsledku tohto posúdenia, či vynucovanie neprimeraných poplatkov potvrdzujú ďalšie indície vyplývajúce najmä z porovnania so sadzbami platnými v iných členských štátoch a upravenými na základe indexu parity kúpnej sily, z porovnania s poplatkami, ktoré v minulosti uplatňovala rovnaká správcovská organizácia, alebo z porovnania s poplatkami, ktoré táto organizácia stanovila za podobné plnenia.