1.

Môže vnútroštátny súd upustiť od uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy vykladanej v tom zmysle, že posledným aktom, ktorým sa prerušuje plynutie premlčacej lehoty, pokiaľ ide o konanie vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže v rámci presadzovania práva, je formálny úkon, ktorým sa začína vyšetrovanie protisúťažného konania, pričom ďalšie úkony realizované na účely daného vyšetrovania nepatria medzi akty prerušujúce premlčanie a pričom dôvodom takéhoto neuplatnenia je rozpor so zásadami lojálnej spolupráce a efektivity konania orgánu na ochranu hospodárskej súťaže?

2.

Odpoveď na uvedenú otázku si vyžaduje analýzu judikatúry Súdneho dvora týkajúcu sa mnohých zásad práva Únie, v súvislosti s ktorými je potrebné hľadať spravodlivú rovnováhu: zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a Úniou, zásady efektivity konania orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, zásady procesnej autonómie členských štátov a vzhľadom na to, že ide o právnu úpravu, ktorá má v širšom zmysle sankčnú povahu, aj zásady zákazu retroaktivity hmotnoprávnych ustanovení.

3.

V článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „ZEÚ“) sa stanovuje:

„Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“

4.

V článku 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sa stanovuje, že:

„1.   Nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom: všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré:

2.   Všetky dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa tohto článku sú automaticky neplatné.

3.   Ustanovenia odseku 1 sa však neuplatnia na:

ktoré prispievajú k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo hospodárskeho pokroku, pričom umožňujú spotrebiteľom primeraný podiel na výhodách z toho vyplývajúcich, a ktoré:

5.

V článku 25 nariadenia č. 1/2003 ( 2 ), nazvanom „Premlčacie lehoty na ukladanie pokút“, sa stanovuje:

„1.   Právomoci zverené Komisii článkami 23 a 24 podliehajú týmto premlčacím lehotám:

2.   Čas začína plynúť dňom začiatku porušovania. Avšak v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania začína čas plynúť dňom ukončenia porušovania.

3.   Každá akcia Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu vykonaná s cieľom vyšetrovania alebo konania vzhľadom na porušovaniu preruší premlčaciu lehotu týkajúcu sa ukladania pokút alebo pravidelných penále. Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou od dátumu, v ktorom bola akcia oznámená aspoň jednému podniku alebo združeniu podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní. Akcie, ktoré prerušujú plynutie lehoty, sú najmä tieto:

4.   Prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky alebo združenia podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní.

5.   Po každom prerušení sa obnoví plynutie premlčacej lehoty [začína plynúť premlčacia lehota odznova – neoficiálny preklad]. Premlčacia lehota však uplynie najneskôr posledným dňom, v ktorom bola premlčacia lehota rovná dvojnásobku premlčacej lehoty [K premlčaniu však dôjde najneskôr v deň, keď uplynula doba rovnajúca sa dvojnásobku stanovenej premlčacej lehoty – neoficiálny preklad], ktorá uplynula bez toho, aby Komisia uložila pokutu alebo pravidelné penále. Uvedená lehota sa predĺži o čas, počas ktorého bolo plynutie premlčania pozastavené podľa odseku 6.

6.   Plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa ukladania pokút alebo pravidelných penále sa pozastaví, pokiaľ sú s rozhodnutím Komisie spojené [pokým je rozhodnutie Komisie predmetom – neoficiálny preklad] konania pred Súdnym dvorom.“

6.

V článku 5 ods. 1 a v článkoch 61 a 62 Legea concurenței n. 21/1996 (zákon č. 21/1996 o hospodárskej súťaži), v znení uplatňujúcom sa na konanie vo veci samej, ktoré bolo účinné ku dňu prijatia rozhodnutia Consiliul Concurenței („Protimonopolný úrad, Rumunsko“, ďalej len „Protimonopolný úrad“) č. 13 zo 14. apríla 2015, sa stanovuje:

„Článok 5 – 1. Zakazujú sa všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže na rumunskom trhu alebo jeho časti, najmä tie, ktoré:

…

Článok 61 – 1. Právomoc Protimonopolného úradu ukladať správne sankcie za porušenie ustanovení tohto zákona podlieha týmto premlčacím lehotám:

2 Premlčacia lehota, pokiaľ ide o právo podať podnet na Protimonopolný úrad, začína plynúť odo dňa, keď došlo k porušeniu. V prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušenia začína premlčacia lehota plynúť odo dňa, keď sa ukončil posledný protisúťažný úkon alebo došlo k ukončeniu predmetného protisúťažného konania.

Článok 62 – (1) Každým opatrením Protimonopolného úradu prijatým na účely predbežného preskúmania alebo začatia vyšetrovania v súvislosti s akýmkoľvek porušením zákona sa prerušuje plynutie premlčacích lehôt stanovených v článku 61. Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou odo dňa oznámenia opatrenia prijatého Protimonopolným úradom aspoň jednému hospodárskemu subjektu alebo združeniu hospodárskych subjektov, ktorí sa podieľali na porušovaní.

2. Protimonopolný úrad môže prijať predovšetkým nasledujúce opatrenia, ktorými sa prerušuje plynutie premlčacej lehoty:

3. Prerušenie premlčacej lehoty sa vzťahuje na všetky hospodárske subjekty alebo združenia hospodárskych subjektov, ktoré sa podieľali na porušovaní.

4. V prípade prerušenia plynutia premlčacej lehoty začína nová premlčacia lehota s obdobnou dĺžkou plynúť odo dňa, v ktorom Protimonopolný úrad prijal jedno z opatrení podľa odseku 2. Táto lehota uplynie najneskôr v posledný deň lehoty rovnajúcej sa dvojnásobku premlčacej lehoty uplatniteľnej na dotknuté porušenie, pokiaľ Protimonopolný úrad neuložil jednu zo sankcií stanovených týmto zákonom.“

7.

Ustanovenia článkov 61 a 62 zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži, uvedené v predchádzajúcom bode, sa zmenili 30. júna 2015 na základe mimoriadneho nariadenia vlády č. 31/2015 o zmene a doplnení zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži a o doplnení mimoriadneho nariadenia vlády č. 83/2014 týkajúceho sa odmeňovania zamestnancov z verejných prostriedkov v roku 2015 a iných opatrení v rámci verejných výdavkov, sa po novom uverejnení zákona stali článkami 63 a 64, pričom ich súčasné znenie je nasledujúce:

„Článok 63 [pôvodne článok 61] – 1. Právomoc Protimonopolného úradu ukladať správne sankcie za porušenie ustanovení tohto zákona podlieha týmto premlčacím lehotám:

2. Premlčacia lehota, pokiaľ ide o právomoc Protimonopolného úradu ukladať sankcie, začína plynúť odo dňa, keď došlo k porušeniu. V prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušenia začína premlčacia lehota plynúť odo dňa, keď sa ukončil posledný protisúťažný úkon alebo došlo k ukončeniu predmetného protisúťažného konania.

Článok 64 [pôvodne článok 62] – 1. Každým opatrením Protimonopolného úradu prijatým na účely predbežného preskúmania alebo stíhania porušenia zákona sa prerušuje plynutie premlčacích lehôt stanovených v článku 63. Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou odo dňa oznámenia opatrenia prijatého Protimonopolným úradom aspoň jednému hospodárskemu subjektu alebo združeniu hospodárskych subjektov, ktorí sa podieľali na porušovaní.

2. Protimonopolný úrad môže prijať predovšetkým nasledujúce opatrenia, ktorými sa prerušuje plynutie premlčacej lehoty:

3. Prerušenie premlčacej lehoty sa vzťahuje na všetky hospodárske subjekty alebo združenia hospodárskych subjektov, ktoré sa podieľali na porušovaní.

4. V prípade prerušenia plynutia premlčacej lehoty začína nová premlčacia lehota s obdobnou dĺžkou plynúť odo dňa, v ktorom Protimonopolný úrad prijal jedno z opatrení podľa odseku 2. Táto lehota uplynie najneskôr v posledný deň lehoty rovnajúcej sa dvojnásobku premlčacej lehoty uplatniteľnej na predmetné porušenie, pokiaľ Protimonopolný úrad neuložil jednu zo sankcií stanovených týmto zákonom.

5. Plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa ukladania sankcií sa pozastaví na celý čas, počas ktorého je rozhodnutie Protimonopolného úradu predmetom súdneho konania.“

8.

Dňa 7. septembra 2009 začal Protimonopolný úrad z úradnej povinnosti niekoľko vyšetrovaní zameraných voči viacerým podnikom venujúcim sa maloobchodnému predaju potravín vrátane spoločnosti Metro Cash & Carry România SRL (ďalej len „Metro“) a ich dodávateľom vrátane odporkyne v konaní vo veci samej, ktorou je spoločnosť Whiteland Import Export SRL (ďalej len „Whiteland“), a to s cieľom preskúmať možné prípady porušenia práva hospodárskej súťaže.

9.

Dňa 12. augusta 2014 doručil Protimonopolný úrad spoločnosti Whiteland správu o vyšetrovaní a 23. októbra 2014 sa uskutočnilo vypočutie na plenárnom zasadnutí tohto úradu.

10.

Protimonopolný úrad sa v danej veci uzniesol 9. decembra 2014, t. j. v deň vyhotovenia zápisnice týkajúcej sa rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže spoločnosťou Metro a trinástimi jej dodávateľmi vrátane spoločnosti Whiteland.

11.

Rozhodnutím č. 13 zo 14. apríla 2015 Protimonopolný úrad konštatoval, že spoločnosť Metro a jej dodávatelia vrátane spoločnosti Whiteland porušili článok 5 ods. 1 zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži a článok 101 ods. 1 ZFEÚ tým, že uzatvorili dohody obmedzujúce súťaž s cieľom skresliť a mariť hospodársku súťaž na dotknutom trhu, pričom určili predajnú a maloobchodnú cenu výrobkov dodávateľov, pričom uložil spoločnosti Whiteland pokutu.

12.

Podrobnejšie, pokiaľ ide o vzťah medzi spoločnosťami Metro a Whiteland, Protimonopolný úrad konštatoval existenciu súboru vertikálnych dohôd zameraných na obmedzenie hospodárskej súťaže na maloobchodnom trhu s potravinami. Tieto dohody obmedzujú slobodu jednak kupujúceho (maloobchodníka), jednak dodávateľa, pokiaľ ide o určovanie ich cenovej politiky. K obmedzeniu predajných a maloobchodných cien došlo v rokoch 2006 až 2009 v dôsledku viacerých zmluvných dokumentov, ktoré medzi sebou uzatvorili spoločnosť Whiteland ako dodávateľ a predajca Metro, ako aj prostredníctvom propagačných zmlúv a ponúk.

13.

Na základe článku 53 ods. 1 písm. a) zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži uložil Protimonopolný úrad spoločnosti Whiteland za porušenie článku 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži a článku 101 ods. 1 ZFEÚ pokutu vo výške 2324484 lei (RON), zodpovedajúcej 0,55 % obratu tejto spoločnosti za rok 2013.

14.

Správnou žalobou podanou na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko, ďalej len „odvolací súd“) spoločnosť Whiteland navrhla zrušiť rozhodnutie č. 13 zo 14. apríla 2015 v časti, ktorá sa jej týka, ako aj oslobodiť ju od uloženej sankcie, pričom sa v tejto súvislosti odvolala na premlčanie, pokiaľ ide o právomoc Protimonopolného úradu uložiť akúkoľvek správnu sankciu za porušenie predpisov týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže, a to z dôvodu uplynutia päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži.

15.

Rozsudkom č. 92 z 19. januára 2016 ôsmy senát pre správne a daňové spory príslušného odvolacieho súdu vyhovel žalobe spoločnosti Whiteland, v dôsledku čoho zrušil rozhodnutie č. 13 zo 14. apríla 2015 v časti týkajúcej sa žalobkyne, a to z dôvodu premlčania právomoci Protimonopolného úradu uložiť žalobkyni správnu sankciu.

16.

Odvolací súd totiž konštatoval, že posledným aktom Protimonopolného úradu, na základe ktorého mohlo dôjsť k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty, bolo v súlade s režimom premlčania právomoci Protimonopolného úradu ukladať sankcie v správnom konaní, ktorý sa riadi článkami 61 a 62 zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži, rozhodnutie prijaté uvedeným úradom o začatí vyšetrovania.

17.

Odvolací súd dospel k záveru, že protisúťažné správanie malo v prejednávanej veci pokračovaciu povahu, pričom k poslednému protisúťažnému úkonu vytýkanému spoločnosti Whiteland došlo 15. júla 2009, čiže v tento deň začala plynúť päťročná premlčacia lehota podľa článku 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži. Protimonopolný úrad následne 7. septembra 2009 prijal rozhodnutie o začatí vyšetrovania, t. j. rozhodnutie, ktorým sa prerušila premlčacia lehota, v dôsledku čoho od uvedeného dňa začala plynúť nová päťročná premlčacia lehota.

18.

Vzhľadom na to, že odvolací súd na základe prijatia reštriktívneho výkladu zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži usúdil, že rozhodnutie o začatí vyšetrovania bolo posledným úkonom Protimonopolného úradu, ktorý mohol viesť k prerušeniu premlčacej lehoty, dospel k záveru, že takáto lehota uplynula 7. septembra 2014, čiže jednak skôr, než Protimonopolný úrad prijal ďalšie uznesenia v danej veci (k čomu došlo 9. decembra 2014), a jednak pred tým, než prijal rozhodnutie č. 13 zo 14. apríla 2015.

19.

Protimonopolný úrad podal proti rozsudku odvolacieho súdu č. 92 z 19. januára 2016 kasačnú sťažnosť, ktorá je predmetom konania vo veci samej prebiehajúceho na Înalta Curte de Casație și Justiție – Secția de contencios administrativ și fiscal (Najvyšší kasačný súd – senát pre správne a daňové spory, Rumunsko, ďalej len „Najvyšší súd“).

20.

Protimonopolný úrad predovšetkým uvádza, že podľa správneho výkladu účinných ustanovení možno premlčaciu lehotu prerušiť akýmkoľvek procesným úkonom realizovaným s cieľom potlačiť porušovanie, a to na rozdiel od reštriktívneho výkladu zastávaného odvolacím súdom, podľa ktorého rozhodnutie o začatí vyšetrovania predstavuje posledný úkon, ktorý môže viesť k prerušeniu premlčacej lehoty.

21.

Protimonopolný úrad ďalej vyjadril názor, že výklad, podľa ktorého je rozhodnutie o začatí vyšetrovania posledným úkonom prerušujúcim premlčaciu lehotu, vedie k nejednotnému uplatňovaniu príslušných vnútroštátnych predpisov a predpisov práva Únie.

22.

Ak by totiž Protimonopolný úrad nezačal v prejednávanej veci vyšetrovanie aj vo vzťahu k možnému porušeniu článku 101 ZFEÚ a túto otázku by naopak vyšetrovala samotná Komisia, úkony prerušujúce premlčaciu lehotu by sa určili v súlade s článkom 25 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého sa premlčacia lehota prerušuje v dôsledku akýchkoľvek úkonov vykonaných na účely konania vzhľadom na porušovanie.

23.

V konaní prebiehajúcom na Najvyššom súde Protimonopolný úrad požiadal o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania s cieľom preskúmať, či ustanovenia práva Únie (t. j. článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 101 ZFEÚ v spojení s článkom 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003) bránia výkladu vnútroštátnych právnych predpisov v tom zmysle, že formálny úkon, ktorým sa začína vyšetrovanie určitého protisúťažného postupu, je posledným aktom, ktorý môže viesť k prerušeniu premlčacej lehoty, v dôsledku čoho ďalšie opatrenia prijaté Protimonopolným úradom na účely vyšetrovania nepatria do kategórie úkonov prerušujúcich premlčaciu lehotu, a to aj v prípade, ak by išlo o predpisy, ktoré by Protimonopolnému úradu znemožňovali účinné uplatňovanie článku 101 ZFEÚ.

24.

Vnútroštátny súd si totiž kladie otázku, či reštriktívny výklad vnútroštátneho zákona č. 21/1996 o hospodárskej súťaži, z ktorého v prejednávanej veci vychádzal odvolací súd, nevedie k nejednotnému uplatňovaniu príslušných ustanovení práva hospodárskej súťaže.

25.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že podľa časti vnútroštátnej judikatúry sa článok 25 nariadenia č. 1/2003 týka jedine právomoci Komisie ukladať sankcie za údajné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže práva Únie, toto ustanovenie sa však nevzťahuje na rumunský Protimonopolný úrad. Najvyšší súd však poukazuje na existenciu ďalšieho prúdu v rámci judikatúry, podľa ktorého je potrebné, aby existoval súlad medzi článkom 25 nariadenia č. 1/2003 a ustanoveniami vnútroštátneho práva vo veci premlčania, keďže je nutné zabezpečiť zhodu medzi pravidlami práva Únie a ustanoveniami vnútroštátneho práva, najmä ak je cieľom týchto ustanovení prebrať obsah práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

26.

Za týchto okolností Najvyšší súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 101 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že súdom členských štátov ukladajú povinnosť vykladať vnútroštátne predpisy upravujúce premlčanie práva Protimonopolného úradu ukladať správne sankcie v súlade s ustanoveniami článku 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a bránia výkladu ustanovení vnútroštátneho práva, podľa ktorého je aktom, na základe ktorého sa preruší plynutie premlčacej lehoty, iba formálny úkon, ktorým sa začína vyšetrovanie protisúťažného konania, pričom ďalšie úkony realizované na účely daného vyšetrovania nepatria medzi akty prerušujúce premlčanie?“

27.

Na účely prehľadnosti výkladu je aj v rámci právnej analýzy potrebné odkázať na niektoré skutkové okolnosti, aby bolo možné dôkladne porozumieť právnej problematike, ktorá je základom prejudiciálnej otázky položenej vnútroštátnym súdom.

28.

Vnútroštátna právna úprava účinná v čase relevantnom z hľadiska konania vo veci samej (článok 62 rumunského zákona o hospodárskej súťaži) vzhľadom na znenie, podľa ktorého „každým úkonom Protimonopolného úradu vykonaným na účely predbežného preskúmania alebo začatia vyšetrovania ( 3 ) v súvislosti s akýmkoľvek porušením zákona sa prerušuje plynutie premlčacích lehôt“, stanovuje, že úkony, ktorými možno prerušiť plynutie premlčacích lehôt, sú „predovšetkým“: a) písomné žiadosti o informácie; b) rozhodnutie predsedu Protimonopolného úradu o začatí vyšetrovania; c) návrh na začatie súdneho konania. ( 4 )

29.

Odvolací súd poskytol výklad uvedeného ustanovenia (neskôr napadnutý na vnútroštátnom súde) v tom zmysle, že v prejednávanej veci bolo posledným úkonom, ktorý mohol viesť k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty, rozhodnutie predsedu Protimonopolného úradu o začatí vyšetrovania, v dôsledku čoho ku dňu prijatia konečného rozhodnutia premlčacia lehota už uplynula, čo malo za následok neplatnosť sankcie uloženej Protimonopolným úradom.

30.

Vnútroštátny súd (rumunský Najvyšší súd), na ktorý podal Protimonopolný úrad kasačnú sťažnosť, má pochybnosti o správnosti výkladu predmetného vnútroštátneho ustanovenia, ktorý poskytol odvolací súd, pričom Súdnemu dvoru kladie v podstate tieto otázky: (1) či článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 101 ZFEÚ zaväzujú vnútroštátne súdy, aby vykladali vnútroštátne právne predpisy stanovujúce pravidlá premlčania, pokiaľ ide o právomoc ukladať správne sankcie, v súlade s článkom 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003; (2) či reštriktívny výklad ustanovenia, akým je citovaný článok 62, podľa ktorého je posledným aktom, ktorým možno prerušiť premlčaciu lehotu, formálne začatie vyšetrovania predsedom Protimonopolného úradu, môže mať za následok ohrozenie účinného uplatňovania článku 101 ZFEÚ, a to v rozpore so zásadou efektivity ako obmedzením procesnej autonómie členských štátov, a zásadou lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ.

31.

Právna otázka, ktorú treba vyriešiť, preto spočíva v určení limitov pre členské štáty, pokiaľ ide o právnu úpravu premlčania aktov prijímaných vnútroštátnymi orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže, a to najmä v súvislosti s druhmi úkonov prerušujúcich plynutie premlčacej lehoty.

32.

Odkaz na článok 25 nariadenia č. 1/2003 uvedený v prejudiciálnej otázke, pokiaľ sa vykladá (tak, ako ho podľa všetkého vykladajú niektorí účastníci konania) v zmysle priameho uplatnenia na prejednávanú vec, je z hľadiska riešenia predmetnej právnej otázky zavádzajúci.

33.

V článku 25 uvedeného nariadenia sa totiž stanovuje, že právomoc zverená Komisii článkami 23 a 24 tohto nariadenia podlieha konkrétnym premlčacím lehotám a konkrétnym pravidlám upravujúcim koniec ich plynutia, ako je podmienka stanovená v odseku 3, podľa ktorej premlčaciu lehotu týkajúcu sa ukladania pokút alebo pravidelných penále preruší „každá akcia Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu vykonaná s cieľom vyšetrovania alebo konania vzhľadom na porušovaniu“.

34.

Zo znenia článku 25 jednoznačne vyplýva, že sa vzťahuje iba na výkon právomocí zverených Komisii nariadením č. 1/2003, a nie na výkon právomocí zverených vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže.

35.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že skutočnosť, na ktorú sa odvolávajú niektorí účastníci konania, že rumunský zákonodarca sa v čase nadobudnutia účinnosti zákona o hospodárskej súťaži pri úprave dotknutého ustanovenia inšpiroval vyššie citovaným článkom 25 nariadenia č. 1/2003, je úplne irelevantná.

36.

Ako poznamenala aj Komisia ( 5 ), znenie článku 62 zákona o hospodárskej súťaži sa líši od znenia článku 25 nariadenia č. 1/2003. Nemožno preto tvrdiť, že rumunský zákonodarca doslovne prevzal obsah vyššie uvedeného článku 25 ani že by tento článok bolo možné priamo uplatniť na akty prijímané rumunským Protimonopolným úradom.

37.

Z uvedeného vyplýva, že riešenie otázky položenej vnútroštátnym súdom nemôže závisieť od uplatnenia vyššie citovaného článku 25, ale závisí od výkladu uvedeného článku 62 zákona o hospodárskej súťaži, a to s ohľadom na zosúladenie viacerých zásad práva Únie ( 6 ): zásady procesnej autonómie členských štátov pri neexistencii harmonizovanej právnej úpravy, zásady efektivity konania orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a Úniou a zásady zákazu retroaktivity hmotnoprávnych ustanovení, ktoré majú sankčnú povahu.

38.

Predtým, než pristúpim k analýze vyššie uvedených zásad, je potrebné na úvod pripomenúť, že otázka, ktorá bola v prejednávanej veci položená Súdnemu dvoru, stratila v rumunskom vnútroštátnom práve praktický význam z hľadiska budúceho využitia.

39.

Vnútroštátny zákonodarca totiž zmenil a doplnil vyššie citovaný článok 62, pričom ho zosúladil s ustanoveniami článku 25 nariadenia č. 1/2003 ( 7 ), čiže vo vzťahu k začatiu vyšetrovania stanovil ďalšie a následné príčiny prerušenia premlčacej lehoty ( 8 ).

40.

Predchádzajúca právna úprava sa však z hľadiska časovej pôsobnosti ďalej uplatňuje na vec, ktorú začal príslušný rumunský súd prejednávať na základe správnej žaloby spoločnosti Whiteland, pričom Súdny dvor musí z tohto dôvodu poskytnúť vnútroštátnemu súdu kritériá na účely rozhodnutia danej veci s ohľadom na správny výklad práva Únie.

41.

Vykonané zmeny a doplnenia nemajú podľa môjho názoru nijaký vplyv na riešenie prejednávanej veci: Súdnemu dvoru totiž prináleží iba posúdiť zlučiteľnosť výkladu (ako je výklad navrhnutý vnútroštátnym súdom a prijatý odvolacím súdom) vnútroštátneho ustanovenia účinného v čase skutkového stavu s právom Únie.

42.

Napokon treba poznamenať, že smernica 2019/1 ( 9 ) obsahuje v článku 29 niektoré pravidlá týkajúce sa premlčacích lehôt na uloženie pokút vnútroštátnymi orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré sa však netýkajú otázok, ktoré sú predmetom prejednávanej veci. ( 10 )

43.

Táto skutočnosť preto podľa všetkého potvrdzuje vôľu normotvorcu Únie priamo neupravovať otázku týkajúcu sa trvania premlčacích lehôt a druhu aktov prerušujúcich plynutie týchto lehôt v súvislosti s opatreniami, ktoré prijímajú vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže.

44.

Po tom, čo sa v prejednávanej veci vylúčila priama uplatniteľnosť článku 25 nariadenia č. 1/2003, je potrebné pristúpiť k vyváženiu niektorých všeobecných zásad práva Únie, o ktorých Súdny dvor už viackrát rozhodol.

45.

Pri hodnotení, či je určité právne ustanovenie, ako bolo rumunské ustanovenie účinné v čase skutkového stavu (vykladané reštriktívne ako v prípade výkladu odvolacieho súdu), zlučiteľné s právom Únie, treba vychádzať z predpokladu, že konanie orgánu na ochranu hospodárskej súťaže musí byť účinné tak v prípade, ak za takéto konanie zodpovedá Komisia, ako aj v prípade, ak patrí do zodpovednosti vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže.

46.

Členské štáty totiž „určia orgán alebo orgány hospodárskej súťaže zodpovedné za uplatňovanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ tak, aby boli účinne splnené ustanovenia tohto nariadenia. Takto určené orgány musia v súlade s nariadením zabezpečiť účinné uplatňovanie uvedených článkov vo všeobecnom záujme (pozri odôvodnenia č. 5, 6, 8, 34 a 35 nariadenia)“ ( 11 ).

47.

Je pravda, že „v súlade so zásadou vnútroštátnej procesnej autonómie v prípade neexistencie právnej úpravy v danej oblasti na úrovni Únie majú byť vo vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu určené príslušné súdy a upravené procesné náležitosti týkajúce sa opravných prostriedkov určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie“ ( 12 ), pričom „vnútroštátne orgány v rámci vykonávania práva Spoločenstva konajú, pokiaľ právo Spoločenstva vrátane jeho všeobecných zásad neobsahuje spoločné pravidlá na tento účel, v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi normami svojho vlastného vnútroštátneho práva“ ( 13 ).

48.

V každom prípade, opäť na základe dávnejšieho rozhodnutia Súdneho dvora, túto zásadu „treba vyvážiť potrebou jednotného uplatňovania práva Spoločenstva, aby sa zabránilo rozdielnemu zaobchádzaniu s hospodárskymi subjektmi“ ( 14 ).

49.

To znamená, že ako Súdny dvor jasne vysvetlil vo svojej neskoršej judikatúre, diskrečnú právomoc členských štátov obmedzuje povinnosť dodržiavať zásady Únie ( 15 ), najmä zásadu efektivity. Vnútroštátne ustanovenia nemôžu „znemožniť alebo neprimerane sťažiť uplatňovanie práva Únie“ ( 16 ).

50.

Vyššie uvedené platí najmä pre oblasť hospodárskej súťaže. Základom modernizácie pravidiel a postupov týkajúcich sa uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ, realizovanej prostredníctvom nariadenia č. 1/2003, je totiž plán decentralizovaného systému uplatňovania európskych Protimonopolných pravidiel, v rámci ktorého je konanie Európskej komisie, vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže a súdov členských štátov úzko prepojené. Tieto subjekty dostali v porovnaní s predchádzajúcim režimom nové právomoci, a to s cieľom podporiť vyššiu účinnosť presadzovania práva na úrovni Únie pri súčasnom zabezpečení koherencie a jednotnosti.

51.

Takto vytvorený decentralizovaný systém, v rámci ktorého vnútroštátne orgány priamo uplatňujú právo Únie, vyžaduje, aby sa aj popri rešpektovaní procesnej autonómie členských štátov stanovili také pravidlá na účely presadzovania Protimonopolných predpisov, ktoré nebudú prekážkou jednotného a účinného uplatňovania Protimonopolného práva.

52.

Členské štáty preto „musia zabezpečiť, aby pravidlá, ktoré stanovia alebo uplatňujú, nezasahovali do účinného uplatňovania článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ“ ( 17 ),a aby „procesné podmienky opravných prostriedkov podávaných na súdoch proti rozhodnutiam… orgánov hospodárskej súťaže“ neohrozovali naplnenie cieľa nariadenia č. 1/2003, ktorým je „zabezpečiť účinné uplatňovanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ zo strany uvedených orgánov“ ( 18 ).

53.

V osobitnej súvislosti s premlčaním Súdny dvor nedávno rozhodoval vo veci týkajúcej sa práva podať žalobu o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže.

54.

Právo dotknutého členského štátu obmedzovalo príslušnú premlčaciu lehotu na tri roky, pričom začiatok plynutia lehoty sa stanovil nezávisle od skutočnosti, či poškodená osoba poznala totožnosť zodpovednej osoby a celkový rozsah škody, pričom prebiehajúce konanie pred vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže neviedlo podľa príslušnej právnej úpravy k pozastaveniu alebo prerušeniu plynutia premlčacej lehoty.

55.

Súdny dvor pri tejto príležitosti vyhlásil, že „článok 102 ZFEÚ a zásada efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na jednej strane stanovuje, že premlčacia lehota, pokiaľ ide o žaloby na náhradu škody, je stanovená na tri roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o svojom nároku na náhradu škody, aj keď nepoznal osobu zodpovednú za protiprávne konanie, a ktorá na druhej strane nestanovuje žiadnu možnosť pozastavenia alebo prerušenia plynutia tejto lehoty počas doby, keď prebieha konanie pred vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž“ ( 19 ).

56.

Súdny dvor ďalej zdôraznil zásadu, podľa ktorej „vnútroštátna právna úprava stanovujúca dátum, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota, dĺžku a podmienky týkajúce sa jej pozastavenia alebo prerušenia, musí byť prispôsobená špecifikám práva hospodárskej súťaže“ ( 20 ), ktoré vyžaduje „v zásade vykonanie komplexnej skutkovej a hospodárskej analýzy“ ( 21 ).

57.

Uvedené zásady, ktoré Súdny dvor potvrdil v súvislosti s prípadom týkajúcim sa žaloby súkromných osôb o náhradu škody, ktorá im vznikla z dôvodu protisúťažného konania (tzv. súkromnoprávne presadzovanie), možno podľa môjho názoru uplatniť aj na prejednávanú vec, v ktorej úkon podliehajúci premlčaniu prináleží vnútroštátnemu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže (tzv. verejnoprávne presadzovanie).

58.

Dôvodom uvedeného je skutočnosť, že súkromnoprávne presadzovanie, ktoré je popri verejnoprávnom presadzovaní skutočným „druhým pilierom“ ( 22 ), sa stalo „neodmysliteľnou súčasťou decentralizovaného systému uplatňovania kartelového práva, ako bol zavedený nariadením (ES) č. 1/2003“ ( 23 ). Žaloby o náhradu škody pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže sú preto „neoddeliteľnou súčasťou systému vykonávania týchto pravidiel, ktorého cieľom je potláčať protisúťažné správanie podnikov a odrádzať ich od takéhoto správania“ ( 24 ).

59.

Už v nariadení č. 1/2003 sa zdôrazňoval komplementárny vzťah medzi presadzovaním práva verejnoprávnymi a súkromnoprávnymi prostriedkami, ktorým sa európsky model vyznačuje ( 25 ): verejnoprávnemu presadzovaniu sa na základe dôsledných vyšetrovacích a sankčných právomocí priznaných príslušným orgánom zveruje hlavná úloha spočívajúca v potlačovaní protisúťažného konania a odrádzania od takéhoto konania; súkromnoprávnemu presadzovaniu sa zveruje úloha zabezpečiť ochranu práv a náhradu škody, ktorá vznikla osobám poškodeným v dôsledku protisúťažného konania. Najnovšie smernice ( 26 ) v danej oblasti zdôrazňujú uvedené nastavenie, prinášajú však nové prvky, ktoré podľa všetkého smerujú k stále väčšej komplementárnosti.

60.

Skôr než nazerať na dva konkurujúce si systémy presadzovania práva je vhodné uvažovať o jednotnom systéme, keďže ide o dva spôsoby na dosiahnutie toho istého výsledku. ( 27 ) Cieľom koordinácie medzi týmito spôsobmi presadzovania je stimulovať účinnú interakciu tak, aby sa dosiahol spoločný účel efektívneho uplatňovania práva hospodárskej súťaže. ( 28 )

61.

Praktická skúsenosť ďalej ukazuje, že nielen občianskoprávne žaloby o náhradu škody môžu predstavovať konkrétnu príležitosť, ako dosiahnuť, aby sa súd zaoberal možnými prípadmi protisúťažného konania, ktoré by inak zostali bez právnej ochrany ( 29 ), ale aj to, že právo akejkoľvek osoby domáhať sa náhrady škody vyplývajúcej z protisúťažného konania „posilňuje operatívnu povahu pravidiel hospodárskej súťaže Únie…, čím prispieva k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Európskej únii“ ( 30 ).

62.

Z dôvodu uvedeného úzkeho komplementárneho vzťahu medzi verejnoprávnym a súkromnoprávnym presadzovaním práva ( 31 ), ktoré v oboch prípadoch slúžia na sledovanie verejného záujmu na efektívnej a voľnej hospodárskej súťaži na jednotnom trhu, sa domnievam, že zásady uvedené Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Cogeco možno uplatniť aj na prípad, ktorý je predmetom prejednávanej veci.

63.

Podľa zásady efektivity preto „vnútroštátne predpisy nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie“ ( 32 ).

64.

Uvedené platí najmä v oblasti hospodárskej súťaže ( 33 ), a to z dôvodu vyššie opísaného decentralizovaného systému presadzovania práva a rovnako s prihliadnutím na skutočnosť, že „vhodné právne posúdenie porušení pravidiel hospodárskej súťaže si v mnohých prípadoch vyžaduje hodnotenie komplexných ekonomických súvislostí, ako aj interných obchodných dokladov, ktoré neraz vyjdú na svetlo až v dôsledku postupu orgánov hospodárskej súťaže“ ( 34 ).

65.

Pokiaľ ide o premlčanie, pravidlá prijímané jednotlivými členskými štátmi musia preto umožňovať orgánom na ochranu hospodárskej súťaže účinne konať, a to aj v zložitejších prípadoch.

66.

Pri analýze prípadu, o ktorom rozhoduje Súdny dvor v prejednávanej veci, vychádza na povrch niekoľko indícií, ktoré môžu viesť k záveru, že výklad dotknutého vnútroštátneho ustanovenia poskytnutý odvolacím súdom nie je zlučiteľný so zásadou efektivity: úplné vylúčenie možnej existencie aktov prerušujúcich plynutie premlčacej lehoty prijatých po začatí vyšetrovania, na základe ktorého nie je možné zohľadniť procesné okolnosti, ktoré nastali po takomto začatí vyšetrovania, ako aj z toho vyplývajúce nadmerné obmedzenie pôsobnosti absolútnej premlčacej lehoty v trvaní desať rokov, ktorá sa tiež stanovuje v tých ustanoveniach.

67.

V prípade, aký je predmetom prejednávanej veci, sa nezdá byť v rozpore s právom Únie ani samotné trvanie premlčacej lehoty, ani konkrétne prípady aktov prerušujúcich plynutie tejto lehoty, ale neprimeraná prísnosť poskytnutého reštriktívneho výkladu, ktorý neumožňuje prerušiť premlčaciu lehotu ani v mimoriadne zložitých prípadoch.

68.

Ďalej takýto výklad takmer zbavuje významu absolútnu, desaťročnú premlčaciu lehotu, ktorá sa tiež stanovuje v tom istom vnútroštátnom predpise popri „bežnej“ päťročnej lehote: ak nijaký úkon vykonaný po oficiálnom začatí konania nemôže viesť k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty, iba zriedka bude možné prekročiť päť rokov relatívnej premlčacej lehoty, pričom v každom prípade päťročnú lehotu bude možné prekročiť nanajvýš iba o krátke časové obdobie medzi získaním znalosti o tom, že mohlo dôjsť k protisúťažnému postupu, a začatím konania.

69.

Je pravda, že začatiu konania zo strany Protimonopolného úradu predchádza predbežné vyšetrovanie vedené príslušným riaditeľstvom, v danom období však nie je možné vykonávať mnoho úkonov významných na účely konania, ako napríklad inšpekcie, a v každom prípade spravidla nedochádza k všetkým procesným úkonom typickým pre riadnu fázu kontradiktórneho konania.

70.

Členské štáty preto môžu stanoviť iné lehoty a podmienky premlčania v porovnaní s lehotami a podmienkami, ktoré z článku 25 nariadenia č. 1/2003 vyplývajú pre Komisiu, ale za predpokladu, že stanovený spôsob premlčania umožňuje taký výkon presadzovania práva, ktorý je primeraný vzhľadom na zložitosť právnej a hospodárskej analýzy prípadov predložených vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže. Domnievam sa, že práve v tomto zmysle je v oblasti práva hospodárskej súťaže potrebné rozumieť výrazu „nadmerne nesťažovať vykonávanie práva Únie“, ktorý Súdny dvor viackrát použil.

71.

Skôr než absolútna dĺžka premlčacej lehoty, ktorá nesmie byť neprimeraná, aby sa zabránilo opačnému účinku spočívajúcemu v neskorom konaní orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, zohrávajú na uvedené účely kľúčovú úlohu akty prerušujúce plynutie premlčacej lehoty, keďže umožňujú prispôsobiť dĺžku konania skutočnej zložitosti prípadu.

72.

Z uvedeného vyplýva, že takú právnu úpravu, akú predstavujú predmetné rumunské ustanovenia, majú vnútroštátne súdy vykladať síce v súlade s procesnou autonómiou členských štátov, ale s prihliadnutím na: a) celý súbor účinných pravidiel týkajúcich sa premlčania, a nie na jednotlivé ustanovenia samostatne ( 35 ); b) priemernú zložitosť prípadov, ktoré prejednáva vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže, a čas potrebný na primeranú právno‑hospodársku analýzu. Ako navrhuje Komisia vo svojich písomných pripomienkach ( 36 ), na tieto účely by sa mohol použiť test navrhnutý Súdnym dvorom v prípade „Taricco 1“ ( 37 ).

73.

Pri použití uvedeného testu v prípade, ktorý je predmetom prejednávanej veci, by mal vnútroštátny súd preskúmať, či uplatnenie vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa prerušenia premlčania tak, ako ich vykladal odvolací súd, má za následok, že podniky, ktoré sa dopustili závažných protisúťažných konaní, nebudú v značnom počte prípadov potrestané, pretože tieto skutkové okolnosti sa vo všeobecnosti premlčia skôr, ako bude Protimonopolný úrad môcť uložiť sankciu stanovenú zákonom. V prípade pozitívneho výsledku by mal vnútroštátny súd konštatovať, že opatrenia stanovené vnútroštátnym právom v rámci potlačovania protisúťažných konaní nemožno považovať za účinné a odstrašujúce, čo by bolo v rozpore s článkom 101 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ.

74.

Bolo by možné zohľadniť nielen skutočný počet prípadov neuloženia sankcie, ktoré sú následkom uplynutia premlčacej lehoty, v porovnaní s celkovým počtom prípadov prejednaných príslušným orgánom na ochranu hospodárskej súťaže, ale napríklad aj skutočnosť, že niektoré druhy porušenia práva hospodárskej súťaže zostávajú v dôsledku uplatnenia vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa prerušenia premlčacej lehoty systematicky nepotrestané. ( 38 )

75.

Napokon poznamenávam, že z hľadiska posúdenia účinkov možného premlčania, pokiaľ ide o presadzovanie práva vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže, by sa analýza vnútroštátneho súdu mohla týkať aj záujmov tretích osôb, ktorým by v dôsledku zrušenia rozhodnutia vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže z dôvodu premlčania vznikla škoda, ktorú, hoci ešte nie je aktuálna, možno považovať za významnú.

76.

Mám na mysli najmä spotrebiteľov, ktorí vzhľadom na to, že im vznikla škoda v dôsledku protisúťažného konania sankcionovaných podnikov, očakávajú potvrdenie rozhodnutia príslušného orgánu v súdnom konaní, aby mohli podať následné žaloby o náhradu škody.

77.

Uvedená skutočnosť predstavuje podľa môjho názoru ďalšie potvrdenie toho, čo som uviedol v predchádzajúcich bodoch ( 39 ) vo veci komplementárneho vzťahu verejnoprávneho a súkromnoprávneho presadzovania práva, ktoré v oboch prípadoch slúžia na sledovanie verejného záujmu na efektívnej a voľnej hospodárskej súťaži na jednotnom trhu.

78.

Predpokladom takéhoto ďalšieho posúdenia je splnenie konkrétnych podmienok, na základe ktorých môže celkové posúdenie vnútroštátneho súdu zahŕňať aj záujmy spotrebiteľov: a) rozhodnutie vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže sa na prvý pohľad nesmie javiť ako nezákonné z iného dôvodu, než sú dôvody týkajúce sa premlčania; b) obsah napadnutého rozhodnutia vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže musí byť taký, aby teoreticky mohol založiť aktívnu legitimáciu značného počtu spotrebiteľov, ktorým vznikla škoda v dôsledku nezákonného konania sankcionovaných podnikov, na podanie následných žalôb.

79.

Na základe vyššie uvedených zistení sa domnievam, že vnútroštátnemu súdu prináleží posledné posúdenie: posúdenie týkajúce sa súladu dotknutého vnútroštátneho ustanovenia nie s textom, ale s „duchom“ súboru pravidiel práva Únie v oblasti premlčania, pokiaľ ide o opatrenia Komisie v rámci presadzovania práva.

80.

Hoci tieto pravidlá nie sú pre členské štáty záväzné, v každom prípade predstavujú „normu účinnosti“, pokiaľ ide o konanie orgánov na ochranu hospodárskej súťaže, ktorá musí byť v decentralizovanom systéme presadzovania práva, v rámci ktorého jednotlivé orgány na ochranu hospodárskej súťaže pôsobia v stále väčšej súčinnosti s Komisiou, čo najjednotnejšia.

81.

Z dosiaľ uvedených skutočností a zo všetkých okolností vyplývajúcich zo spisu je zrejmé, že reštriktívny výklad aktov prerušujúcich premlčaciu lehotu, ako je v prejednávanej veci výklad poskytnutý odvolacím súdom, by mohol byť prekážkou konania orgánu na ochranu hospodárskej súťaže v rámci presadzovania práva, najmä ak si špecifiká konkrétneho prípadu vyžadujú komplexné právne a hospodárske analýzy (vyplývajúce aj z množstva podkladov, ktoré treba preskúmať) a následné vyšetrovanie aj prostredníctvom inšpekcií a iných spôsobov vyhľadávania dôkazov.

82.

Ako sa už uviedlo, je úlohou vnútroštátneho súdu, aby uplatnil vyššie uvedené kritériá s cieľom posúdiť, či predmetné vnútroštátne ustanovenie tak, ako ho vykladá odvolací súd, v prejednávanej veci nadmerne sťažuje konanie rumunského Protimonopolného úradu v rámci presadzovania práva, čím by porušovalo zásadu efektivity.

83.

V nadväznosti na takéto zistenie vnútroštátny súd uplatní zásadu konformného výkladu, ktorá, ako je známe, „vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby zaručili úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou“ ( 40 ).

84.

V prípade, ak by vnútroštátny súd konštatoval nemožnosť konformného výkladu a upustil by od uplatnenia dotknutého vnútroštátneho ustanovenia, je nevyhnutné, ako navrhla Komisia vo svojich písomných pripomienkach ( 41 ), aby sa presvedčivo vyrovnal s právnymi dôsledkami v rámci konania vo veci samej.

85.

Ak by mal totiž vnútroštátny súd dospieť k záveru, že reštriktívny výklad článku 62 rumunského zákona o hospodárskej súťaži je nezlučiteľný s právom Únie, pri následnom upustení od uplatnenia tohto vnútroštátneho ustanovenia by sa vzhľadom na platné prerušenie premlčacej lehoty v dôsledku vykonania ďalšieho úkonu po začatí vyšetrovania mala právna situácia posúdiť s ohľadom na zásadu zákonnosti a zákazu retroaktivity sankčných predpisov. ( 42 )

86.

Dôvodom uvedeného je, že zo spisu a najmä z písomných pripomienok Komisie ( 43 ) vyplýva, že v rumunskom právnom poriadku, rovnako ako v talianskom práve, ktorého sa týkali rozsudky „Taricco 1“ ( 44 ) a „Taricco 2“ ( 45 ), je základom pravidiel o premlčaní nezákonného konania, tak ako aj pravidiel týkajúcich sa vymedzenia trestných činov a stanovenia trestov trestné právo hmotné, čiže ustanovenia o premlčaní podliehajú, rovnako ako pravidlá o trestných činoch a trestoch, zásade zákonnosti trestných činov a trestov ( 46 ), zakotvenej v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a v článku 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Premlčacia lehota v trestnom práve preto podlieha požiadavkám predvídateľnosti, presnosti a zákazu retroaktivity, ktoré vyplývajú z povahy zásady zákonnosti trestných činov a trestov.

87.

Súdny dvor totiž v rozsudku „Taricco 2“ ( 47 ) spresnil, že ak vnútroštátny súd konštatuje, že povinnosť upustiť od uplatnenia dotknutých vnútroštátnych ustanovení je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov, ktorá vyžaduje, aby zákon stanovil trestné činy a príslušné tresty predvídateľne, presne a bez spätného účinku, nie je povinný uvedenú povinnosť rešpektovať, hoci by dodržanie tejto povinnosti viedlo k náprave situácie v rámci vnútroštátneho práva, nezlučiteľnej s právom Únie.

88.

Uvedenú zásadu možno podľa môjho názoru považovať za uplatniteľnú aj na prípady ukladania sankcií v oblasti hospodárskej súťaže, a to na základe ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ( 48 ).

89.

S prihliadnutím na cieľ práva hospodárskej súťaže, povahu príslušných sankcií (preventívny, odrádzajúci a represívny účinok) a ich význam (značne vysoké peňažné sankcie), podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné, aby predmetné postupy podliehali zárukám stanoveným v článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. ( 49 )

90.

Toto usmernenie nasledoval pri viacerých príležitostiach aj Súdny dvor: v rozsudku Komisia/Anic Partecipazioni Súdny dvor uznal uplatniteľnosť zásady osobnej zodpovednosti na pravidlá hospodárskej súťaže ( 50 ); v rozsudku Hüls/Komisia Súdny dvor odkázal na zásadu prezumpcie neviny, ktorá sa zaručuje v článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach ( 51 ).

91.

Ako sa vyslovil generálny advokát Bot, „pokuty stanovené v článku 23 nariadenia č. 1/2003[ ( 52 )] možno vzhľadom na ich povahu a význam prirovnať k trestnej sankcii“, a súvisiace konanie „teda… patrí do ‚trestnej oblasti‘ v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ ( 53 ).

92.

V prípade splnenia vyššie uvedených podmienok preto nemožno vylúčiť, že ustanovenie právneho predpisu, ktoré sa následne považovalo za odporujúce zásadám práva Únie, môže ďalej zaväzovať účastníkov konania, a to v súlade so zásadou zákonnosti a zákazu retroaktivity trestných alebo v širšom zmysle sankčných ustanovení.

93.

Obdobnú úvahu možno uplatniť v prípade ustáleného výkladu účinného ustanovenia. Nevyhnutným predpokladom na to, aby mohlo dôjsť k takejto situácii, je, že musí ísť o jednoznačný a ustálený súdny výklad, ktorý z tohto dôvodu možno v konkrétnom vnútroštátnom právnom poriadku považovať za „živé právo“.

94.

Iba v takomto prípade môže výklad ustanovenia právneho predpisu so sankčnou povahou ako „živé právo“ ďalej zaväzovať účastníkov konania napriek tomu, že následne sa konštatoval rozpor daného ustanovenia s právom Únie.

95.

Na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu sa mi nezdá, že v prejednávanej veci možno konštatovať, že došlo k uvedenej situácii, keďže v rámci rumunskej judikatúry existujú podľa všetkého rozpory, pokiaľ ide o výklad predmetného ustanovenia.

96.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že po vydaní rozhodnutia č. 13 zo 14. apríla 2015 Odvolací súd Bukurešť rozhodoval v desiatich súvisiacich veciach, pričom v piatich prípadoch konštatoval premlčanie práva uložiť sankciu, kým v ostatných piatich prípadoch potvrdil napadnuté rozhodnutie ( 54 ): táto skutočnosť potvrdzuje „nejednotnú prax súdov prvej inštancie v uvedenej oblasti“ ( 55 ).

97.

Protimonopolný úrad pripomína, že „súdy prvej inštancie, ktoré skúmali zákonnosť rozhodnutia č. 13/2015, vykladali a uplatňovali príslušné ustanovenia týkajúce sa premlčania vo veci ukladania sankcií v oblasti hospodárskej súťaže, pokiaľ ide o akty prerušujúce plynutie premlčacej lehoty, rôznym spôsobom“ ( 56 ).

98.

Bude však úlohou vnútroštátneho súdu, aby preskúmal, či došlo k splneniu podmienok stanovených v rozsudku „Taricco 2“ a objasnených v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora, a to pri uplatnení vyššie uvedených kritérií.

99.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedal takto: