1.

Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada Súdny dvor, aby na jednej strane podal výklad rozhodnutia Komisie 2005/239/ES zo 14. júla 2004 o niektorých podporných opatreniach zavedených Francúzskom v prospech chovateľov vodných živočíchov a rybárov ( 2 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a na druhej strane spresnil rozsah povinnosti vymáhania, ktorá Francúzskej republike vyplýva z uvedeného rozhodnutia.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci konania o kasačnom opravnom prostriedku, ktorý podal Ministre de l’Agriculture et de l’Alimentation (minister poľnohospodárstva a potravinárstva, ďalej len „minister“) proti rozsudku Cour administrative d’appel de Nantes (Odvolací správny súd Nantes, Francúzsko), ktorým uvedený súd potvrdil zrušenie platobného výmeru vydaného generálnym riaditeľom verejných financií Bretónska voči spoločnosti Compagnie des pêches de Saint‑Malo (ďalej len „Compagnie“) na účely vymáhania sumy pomoci, ktorú táto spoločnosť získala na základe vnútroštátnych opatrení, ktoré sú predmetom sporného rozhodnutia.

3.

Listom z 21. júna 2000 Francúzska republika informovala Európsku komisiu o opatreniach na náhradu škody, ktoré prijala v prospech rybárov a chovateľov vodných živočíchov, ktorí utrpeli škodu jednak v dôsledku znečistenia ropnými látkami, ku ktorému došlo po stroskotaní lode Erika v Biskajskom zálive 12. decembra 1999, a jednak v dôsledku silnej búrky v dňoch 27. a 28. decembra 1999. ( 3 ) Tieto opatrenia spočívali na jednej strane v mimoriadnej pomoci schválenej obežníkom z 2. februára 2000 pre rybárov a chovateľov vodných živočíchov v šiestich departementoch na západe Francúzska (Finistère, Morbihan, Loire‑Atlantique, Vendée, Charente‑Maritime a Gironde), ktorí v dôsledku týchto udalostí utrpeli škodu, a na druhej strane v znížení sociálnych odvodov vo výške 50 % v priebehu troch mesiacov pre chovateľov vodných živočíchov a v priebehu šiestich mesiacov pre rybárov, ktorá bola schválená dvoma novými obežníkmi z 15. apríla a z 13. júla 2000. Toto druhé opatrenie platilo pre celé metropolitné Francúzsko a všetky zámorské departementy.

4.

Väčšinu opatrení prijatých obežníkom z 2. februára 2000 posúdila Komisia ako zlučiteľné so spoločným trhom. ( 4 ) Rozhodnutím oznámeným Francúzskej republike 11. decembra 2001 však Komisia začala konanie upravené v článku 88 ods. 2 ES v súvislosti s ostatnými opatreniami, najmä s „doplnkovým opatrením spočívajúcim v znížení sociálnych odvodov“ rybárov, ktoré sa uplatňovalo od 15. apríla do 15. októbra 2000. ( 5 )

5.

Toto zníženie sa týkalo „sociálnych odvodov zamestnávateľov a sociálnych odvodov zamestnancov“ ( 6 ) vyplácaných v prospech Établissement national des invalides de la marine (ENIM) (Štátny ústav invalidov námorníctva, Francúzsko). ( 7 ) Pokiaľ ide o podmienky zníženia odvodov, v odôvodnení 20 sporného rozhodnutia Komisia vysvetľuje: „Čo sa týka príspevkov platených ENIM, boli znížené o 50 % tak v prípade sociálnych odvodov zamestnancov, ako aj sociálnych odvodov zamestnávateľov. Osobitne v prípade lodí, na ktoré sa nepoužil osobitný spôsob úhrady, sa príspevky zamestnávateľov znížili o 75 %. Túto rôznu mieru zníženia príspevkov možno podľa Francúzska vysvetliť skutočnosťou, že v prípade zvláštnej úhrady existuje silná finančná solidarita medzi lodiarmi a posádkou z hľadiska ťažkostí, s ktorými sa stretávajú pri výkone rybolovnej činnosti, hlavne čo sa týka zníženia obratu, kým v prípade priemyselných námorných dopravcov, pre ktorých takýto spôsob úhrady neexistuje, dopravcovia berú na seba fakticky najväčšiu časť hospodárskych ťažkostí.“

6.

Zníženie sociálnych odvodov v prospech rybárov malo spolu s ďalšími doplnkovými opatreniami zohľadniť najmä ujmu, ktorú podniky z odvetvia rybolovu utrpeli v dôsledku ovplyvnenia trhu. ( 8 ) Francúzske orgány totiž zistili celkový pokles odbytu morských produktov s trvalým poklesom dopytu v dôsledku obáv spotrebiteľov zo zdravotných následkov znečistenia mora. ( 9 ) Podľa Komisie však týmto informáciám, ktoré oznámila Francúzska republika, odporujú ďalšie informácie oficiálnej povahy, o ktorých sa dozvedela. ( 10 ) Komisia vzhľadom na tieto informácie usúdila, že existujú vážne pochybnosti o zlučiteľnosti tohto opatrenia, ktoré má povahu prevádzkovej pomoci, so spoločným trhom.

7.

Tieto pochybnosti neboli rozptýlené počas konania vo veci formálneho zisťovania. Po podrobnom preskúmaní situácie na trhu s produktmi rybolovu počas prvého štvrťroka 2000 ( 11 ) totiž Komisia v odôvodnení 98 sporného rozhodnutia usúdila, že vzhľadom na jednotlivé údaje, ktoré má k dispozícii, „všeobecné zníženie sociálnych odvodov v prospech rybárov na obdobie od 15. apríla do 15. októbra nemôže byť vyhlásené za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 2 písm. b) [ES]“. V odôvodnení 99 tohto rozhodnutia konštatovala: „Ako podpora činnosti, ktorá bola poskytnutá všetkým podnikom pôsobiacim v odvetví rybolovu bez toho, aby sa od nich požadovalo splnenie nejakej povinnosti, je toto podporné opatrenie nezlučiteľné so spoločným trhom v zmysle bodu 1.2 štvrtý odsek tretia zarážka usmernení z roku 1997.“ ( 12 )

8.

Článok 3 sporného rozhodnutia teda vyhlásil „podporné opatrenie zavedené Francúzskom v prospech rybárov vo forme zníženia sociálnych odvodov na obdobie od 15. apríla do 15. októbra 2000 [za] nezlučiteľné so spoločným trhom“. Podľa článku 4 ods. 1 uvedeného rozhodnutia „Francúzsko prijme všetky opatrenia na navrátenie podpôr uvedených [v článku] 3 ich príjemcami, ktorým už boli tieto podpory protiprávne vyplatené“. Odsek 2 zas stanovoval: „Navrátenie podpôr sa uskutoční bezodkladne v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, ktoré umožnia okamžitý a skutočný výkon tohto rozhodnutia. Podpory, ktoré treba navrátiť, zahrňujú úroky od dátumu, kedy boli poskytnuté príjemcom, až do dátumu ich navrátenia.“

9.

Sporné rozhodnutie nebolo napadnuté na Všeobecnom súde.

10.

Dňa 23. decembra 2009 Komisia po tom, čo viackrát vyzvala Francúzsku republiku na dosiahnutie súladu so sporným rozhodnutím, podala žalobu pre nesplnenie povinnosti v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ. V rozsudku z 20. októbra 2011, Komisia/Francúzsko ( 13 ) (ďalej len rozsudok „Komisia/Francúzsko“), Súdny dvor vyhlásil, že „Francúzska republika si tým, že v stanovenej lehote nevykonala [sporné rozhodnutie], pretože príjemcom neodobrala pomoc vyhlásenú [článkom] 3 tohto rozhodnutia za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ a článku 4 uvedeného rozhodnutia“. ( 14 ) V bodoch 42 a 43 tohto rozsudku Súdny dvor zamietol tvrdenie Francúzskej republiky, podľa ktorého by sumy zodpovedajúce zníženiu odvodov zamestnancov nemali byť vrátené, lebo ich podniky platia príslušným organizáciám v mene zamestnancov. V bode 42 uvedeného rozsudku najprv konštatoval, že „toto tvrdenie v skutočnosti znamená spochybnenie toho, že Komisia v [spornom rozhodnutí] posúdila zníženie sociálnych odvodov zamestnávateľov i zamestnancov ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“. Ďalej v bode 43 na základe ustálenej judikatúry Súdny dvor rozhodol, že „v rámci konania o žalobe, ktorej predmetom je nevykonanie rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci, ktoré členský štát, ktorému je určené, nenapadol na Súdnom dvore, tento štát nemôže dôvodne spochybňovať zákonnosť takého rozhodnutia“. ( 15 )

11.

Dňa 22. februára 2013 bol spoločnosti Compagnie vystavený platobný výmer na sumu 84550,08 eura, ktorá zodpovedá zníženiu sociálnych odvodov zamestnancov splatných od 15. apríla do 15. júla 2000, ktoré boli zvýšené o úroky z omeškania. Tribunal administratif de Rennes (Prvostupňový správny súd Rennes, Francúzsko) rozsudkom z 25. júna 2015 tento platobný výmer zrušil. Cour administrative d’appel de Nantes (Odvolací správny súd Nantes) rozsudkom zo 14. apríla 2017 zamietol odvolanie, ktoré minister poľnohospodárstva a potravinárstva podal proti tomuto rozsudku.

12.

Minister proti uvedenému rozsudku podal kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, v ktorom najmä tvrdí, že odvolací súd sa na jednej strane dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že oslobodenie od sociálnych odvodov zamestnancov neprinieslo podnikom zaoberajúcim sa rybolovom prospech, hoci Komisia ho posúdila ako štátnu pomoc, a na druhej strane, že skreslil dokumenty v spise, ktorý mu bol predložený, keď dospel k záveru, podľa ktorého z vyšetrovania vyplynulo, že zníženie sociálnych odvodov zamestnancov malo automaticky za následok nárast čistej mzdy vyplácanej zamestnancom.

13.

Conseil d’État (Štátna rada) na jednej strane zrušila rozsudok Cour administrative d’appel de Nantes (Odvolací správny súd Nantes) vzhľadom na to, že uvedený súd nepreskúmal odvolací dôvod založený na tom, že Tribunal administratif de Rennes (Prvostupňový správny súd Rennes) nerozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej ministrom, ktorá bola založená na oneskorenom podaní predchádzajúcej sťažnosti spoločnosti Compagnie, a na druhej strane zrušila rozsudok Tribunal administratif de Rennes (Prvostupňový správny súd Rennes) v dôsledku tohto opomenutia. Conseil d’État (Štátna rada) preto rozhodla, že sama rozhodne o veci samej a bezodkladne rozhodne o návrhu, ktorý podala Compagnie na uvedenom správnom súde.

14.

Conseil d’État (Štátna rada) najprv zamietla námietku neprípustnosti vznesenú ministrom a následne zamietla dva zo žalobných dôvodov spoločnosti Compagnie, z ktorých prvý bol založený na tom, že platobný výmer, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, porušuje zásadu legitímnej dôvery a právnej istoty, a druhý na tom, že štát oneskorene vymáha sumy, ktorých sa platobný výmer týka. Následne na základe judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudku z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf ( 16 ) (ďalej len rozsudok „TWD“), zamietla návrh spoločnosti Compagnie na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore podľa článku 267 ZFEÚ, ktorého predmetom by bolo posúdenie platnosti sporného rozhodnutia. Conseil d’État (Štátna rada) totiž usúdila, že Compagnie ako skutočný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej v rámci programu pomoci, ktorej vymáhanie Komisia nariadila, je sporným rozhodnutím priamo a individuálne dotknutá v zmysle článku 263 ZFEÚ, a keďže toto rozhodnutie nenapadla na Všeobecnom súde, nemôže namietať jeho neplatnosť v rámci sporového konania, ktorého predmetom sú opatrenia na vykonanie tohto rozhodnutia prijaté vnútroštátnymi orgánmi.

15.

Conseil d’État (Štátna rada) následne pripomenula, že podľa článku L. 741‑9 code rural et de la pêche maritime (zákonník poľnohospodárstva a morského rybolovu) a článku 4 décret du 17 juin 1938, relatif à la réorganisation et à l’unification du régime d’assurance des marins (dekrét zo 17. júna 1938 o reorganizácii a zjednotení systému poistenia námorníkov) (JORF z 29. júna 1938, s. 7500) sociálne odvody zamestnávateľov platené do systému zamestnancov v poľnohospodárstve a do sociálneho systému námorníkov sú povinní platiť zamestnávatelia, zatiaľ čo sociálne odvody zamestnancov musia odvádzať zamestnanci. Povinnosť platiť sociálne odvody zamestnancov zamestnávateľ nenesie, ale tieto odvody iba zráža zo mzdy poistených osôb pri každej výplate mzdy, pričom zníženia sociálnych odvodov zamestnancov sú prenesené na zamestnancov, ktorí poberajú vyššiu čistú mzdu a sú ich priamymi príjemcami. Conseil d’État (Štátna rada) napriek tomu poukázala na to, že na tieto zníženia sociálnych odvodov zamestnancov by sa mohlo nazerať tak, že predstavujú nepriamu výhodu pre podnik, keďže tento podnik počas posudzovaného obdobia profitoval z určitej atraktívnosti z dôvodu vyšších odmien, ktoré jeho zamestnanci poberali počas šiestich mesiacov.

16.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

17.

V prejednávanej veci predložila písomné pripomienky spoločnosť Compagnie, francúzska vláda a Komisia. Títo účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa na Súdnom dvore konalo 20. novembra 2019.

18.

Komisia v prvom rade namieta neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada). Domnieva sa, že obe prejudiciálne otázky sú síce formulované ako otázky týkajúce sa výkladu, v skutočnosti však majú za cieľ spochybniť platnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom označuje za štátnu pomoc aj zníženie sociálnych odvodov zamestnancov a nariaďuje vymáhanie zodpovedajúcich súm. Ako otázky týkajúce sa platnosti sú však neprípustné na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudku TWD. Compagnie totiž nemôže namietať neplatnosť sporného rozhodnutia v rámci vnútroštátneho konania, ktoré sa týka jeho vykonávania, keďže ju včas nenamietla na Všeobecnom súde napriek tomu, že bezpochyby mala aktívnu legitimáciu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

19.

Na úvod chcem uviesť, že spôsob, akým Komisia chápe prejudiciálne otázky, nepovažujem za presvedčivý.

20.

Je síce pravda, že prvou z týchto otázok vnútroštátny súd od Súdneho dvora nežiada, aby vysvetlil, či je zníženie sociálnych odvodov zamestnancov postihnuté vyhlásením nezlučiteľnosti v spornom rozhodnutí, ale naznačuje, že výklad rozhodnutia v tomto zmysle by mohol byť v rozpore s článkom 107 ods. 1 ZFEÚ vzhľadom na to, že toto zníženie neprináša prospech podnikom. Samotná skutočnosť, že vnútroštátny súd sa zmieňuje o tom, že určitý výklad sporného rozhodnutia je v rozpore s ustanovením primárneho práva, však nemení povahu návrhu, ktorý od Súdneho dvora žiada, aby rozhodol o výklade aktu sekundárneho práva, a nie o jeho platnosti. Aj keby teda Súdny dvor mal dospieť k záveru, že je možných viacero spôsobov výkladu sporného rozhodnutia a že výklad, podľa ktorého zníženie odvodov zamestnancov predstavuje štátnu pomoc, musí byť vylúčený, lebo je v rozpore s článkom 107 ods. 1 ZFEÚ, zostal by v hraniciach jednoduchého konformného výkladu, ktorý by neviedol k vyhláseniu (čiastočnej) neplatnosti uvedeného rozhodnutia.

21.

Zámer vnútroštátneho súdu položiť otázku týkajúcu sa výkladu napokon potvrdzuje aj to, že ako som už uviedol v bode 14 týchto návrhov, tento súd výslovne zamietol návrh spoločnosti Compagnie, aby položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa platnosti sporného rozhodnutia, a to na základe rovnakých dôvodov, ako uvádza Komisia na podporu svojej námietky neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

22.

Ďalej chcem poukázať na to, že aj keby sa prvá prejudiciálna otázka mala vzhľadom na svoj obsah chápať ako otázka týkajúca sa platnosti sporného rozhodnutia, druhou otázkou sa vnútroštátny súd jasne pýta na výklad. Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení Komisie a napriek tomu, že druhú otázku vnútroštátny súd kladie len pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že sporné rozhodnutie sa týka aj zníženia odvodov zamestnancov, návrh v nijakom prípade nie je možné vyhlásiť za neprípustný v celom rozsahu.

23.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia.

24.

Nie je však vylúčené, aby Súdny dvor skúmal ex offo otázku platnosti sporného rozhodnutia. Nižšie preto preskúmam, či sú v prejednávanej veci splnené podmienky na takéto skúmanie ex offo.

25.

Súdny dvor už v minulosti skúmal ex offo otázky platnosti buď tak, že takú otázku pripojil k otázkam týkajúcim sa výkladu, ktoré položil vnútroštátny súd, ( 17 ) alebo tak, že preformuloval otázku týkajúcu sa výkladu a chápal ju ako otázku týkajúcu sa platnosti. ( 18 )

26.

Už v roku 1965 si Súdny dvor nárokoval na právomoc uskutočniť také preskúmanie ex offo, keď v rozsudku Schwarze ( 19 ) rozhodol, že „keď sa ukáže, že skutočný predmet otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, sa týka skôr skúmania platnosti než výkladu aktov Spoločenstva, Súdnemu dvoru prináleží okamžite poskytnúť uvedenému súdu vysvetlenie a nenútiť ho postupovať čisto formálne, čo má iba odkladný účinok a je nezlučiteľné so samotnou povahou mechanizmu zavedeného článkom 177 [Zmluvy EHS]“. ( 20 )

27.

Aby však Súdny dvor neporušoval zásadu, podľa ktorej výlučne vnútroštátnemu súdu prináleží vymedziť predmet prejudiciálnych otázok, ktoré chce položiť, usiluje sa nepoužiť túto právomoc, keď sa vnútroštátny súd pýta len na výklad aktu sekundárneho práva Únie a neuvádza, že má pochybnosti o jeho platnosti alebo že jeho platnosť bola spochybnená v konaní vo veci samej. ( 21 )

28.

Súdny dvor ďalej konštatoval, že je dôležité, aby vnútroštátny súd uviedol najmä presné dôvody, ktoré ho vedú k pochybnostiam o platnosti určitých ustanovení práva Únie, a vysvetlil dôvody neplatnosti, ktoré podľa jeho názoru môžu byť uplatnené. ( 22 ) Samotná skutočnosť, že v konaní na vnútroštátnom súde je spochybňovaná platnosť aktu Únie, teda nestačí na odôvodnenie položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. ( 23 )

29.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z vnútroštátneho spisu doručeného do kancelárie Súdneho dvora vyplýva, že Compagnie žalobou, ktorú podala na Tribunal administratif de Rennes (Prvostupňový správny súd Rennes), priamo spochybňovala platnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom vyhlasovalo za nezlučiteľnú so spoločným trhom aj zníženie sociálnych odvodov zamestnancov. Conseil d’État (Štátna rada) vychádzala z toho, že Compagnie nie je oprávnená namietať neplatnosť sporného rozhodnutia, a výslovne sa k tomuto bodu nevyjadrila. Uvedený súd však zdôrazňuje, že zníženie takých odvodov neprináša prospech priamo podnikom, a teda nemôže patriť do pôsobnosti článku 107 ZFEÚ, čím nepriamo vyjadruje pochybnosti o platnosti sporného rozhodnutia.

30.

V odlišnom kontexte však Súdny dvor ešte prednedávnom považoval také okolnosti za dostatočné na to, aby sa zaoberal ex offo otázkou platnosti aktu, hoci vnútroštátny súd sa pýtal iba na jeho výklad. ( 24 )

31.

Na základe predchádzajúcich úvah sa teda domnievam, že sú splnené podmienky na to, aby sa Súdny dvor zaoberal ex offo námietkou neplatnosti sporného rozhodnutia, ktorá je predmetom diskusií v tomto konaní.

32.

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci je však také preskúmanie ex offo možné len v prípade, že na rozdiel od tvrdení Komisie a rozhodnutia Conseil d’État (Štátna rada) nie je možné vo vzťahu k spoločnosti Compagnie uplatniť účinok preklúzie ( 25 ) v zmysle judikatúry, ktorá vyplýva z rozsudku TWD, čo preskúmam nižšie.

33.

V bode 17 rozsudku TWD Súdny dvor najmä vzhľadom na úvahy týkajúce sa právnej istoty vylúčil možnosť, aby príjemca štátnej pomoci, ktorá je predmetom rozhodnutia Komisie priamo určeného výlučne členskému štátu, do ktorého patrí tento príjemca, ktorý bezpochyby mohol napadnúť toto rozhodnutie na základe článku 263 ZFEÚ, ale nechal uplynúť povinnú lehotu stanovenú v šiestom odseku tohto ustanovenia, účinne napadol zákonnosť uvedeného rozhodnutia na vnútroštátnych súdoch v rámci žaloby proti vnútroštátnym opatreniam prijatým na vykonanie tohto rozhodnutia. ( 26 ) Súdny dvor sa totiž domnieva, že keby sa pripustilo, že za týchto okolností príjemca pomoci môže pred vnútroštátnym súdom namietať voči výkonu takého rozhodnutia s odvolaním sa na jeho nezákonnosť, znamenalo by to priznať mu možnosť obísť definitívnu povahu, ktorú vo vzťahu k nemu má uvedené rozhodnutie po uplynutí lehôt na podanie opravných prostriedkov. ( 27 )

34.

Súdny dvor viackrát pripomenul a potvrdil zásady stanovené v rozsudku TWD, ( 28 ) a to aj za právnych a skutkových okolností, ktoré sa veľmi líšili od sporu vo veci samej, z ktorého vychádzalo konanie vo veci TWD. ( 29 ) Iba v obmedzenom počte prípadov však Súdny dvor na základe týchto zásad konštatoval neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týkal posúdenia platnosti. ( 30 )

35.

Prekluzívny účinok, ktorý podľa rozsudku TWD vyplýva z uplynutia lehôt na podanie opravných prostriedkov stanovených v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, v ktorých nebola podaná žaloba pre neplatnosť v zmysle tohto článku na súd, ktorý je príslušný rozhodovať o takej žalobe (Všeobecný súd), sa totiž uplatní, len ak fyzická alebo právnická osoba namietajúca nezákonnosť aktu Únie na vnútroštátnom súde s cieľom domôcť sa podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa posúdenia platnosti na Súdny dvor mala „bez akýchkoľvek pochybností“, a teda „zjavn[e] a nesporn[e]“, ( 31 ) aktívnu legitimáciu na podanie takej žaloby proti uvedenému aktu. ( 32 )

36.

Treba teda preskúmať, či to platí v prípade spoločnosti Compagnie, ktorej nebolo sporné rozhodnutie určené, a teda nemohla založiť svoju aktívnu legitimáciu vo vzťahu k rozhodnutiu na súčasnom článku 263 štvrtom odseku druhej časti vety ZFEÚ (predtým článok 230 štvrtý odsek ES), t. j. len ak by dokázala preukázať, že toto rozhodnutie sa jej priamo a individuálne dotýka.

37.

V tomto smere chcem na jednej strane pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora si podmienka upravená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej fyzická alebo právnická osoba musí byť priamo dotknutá rozhodnutím, ktoré je predmetom žaloby, vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené dve kritériá, a to že sporné opatrenie musí na jednej strane priamo vyvolávať účinky na právnu situáciu jednotlivca a na druhej strane nesmie adresátom, ktorí ho majú vykonávať, ponechávať nijakú právomoc voľnej úvahy, lebo výkon rozhodnutia má čisto automatickú povahu a vyplýva výlučne z právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení. ( 33 ) Súdny dvor tak rozhodol, že rozhodnutie, ktorým Komisia nariadila vymáhanie štátnej pomoci, sa príjemcov priamo dotýka, hoci si ešte vyžaduje prijatie vykonávacieho aktu vnútroštátnymi orgánmi. ( 34 )

38.

Na druhej strane z ustálenej judikatúry vyplýva aj to, že iné subjekty ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie individuálne týka, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené. ( 35 )

39.

Súdny dvor opakovane rozhodol v oblasti štátnej pomoci, že rozhodnutia Komisie, ktorých účelom je povoliť alebo zakázať vnútroštátnu schému pomoci, sú všeobecne záväzné v dôsledku toho, že takéto rozhodnutia sa uplatňujú na objektívne určené situácie a vyvolávajú právne účinky voči skupine osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom. ( 36 ) Súdny dvor tak rozhodol, že podnik v zásade nemôže napadnúť rozhodnutie Komisie zakazujúce odvetvový program pomoci, pokiaľ sa ho toto rozhodnutie dotýka len z toho dôvodu, že patrí do príslušného odvetvia a je potenciálnym príjemcom pomoci. ( 37 )

40.

Z ustálenej judikatúry však vyplýva aj to, že skutoční príjemcovia individuálnej pomoci poskytnutej v rámci programu štátnej pomoci, ktorej vrátenie Komisia nariadila, ( 38 ) sú z tohto dôvodu individuálne dotknutí v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ( 39 ) aj keď sa vymáhanie vykoná až v neskoršej fáze, v rámci ktorej je potrebné preukázať, či získané zvýhodnenia predstavujú skutočne štátnu pomoc, ktorú treba vrátiť. ( 40 ) Podľa Súdneho dvora totiž príkaz na vymáhanie pomoci sa týka individuálne už všetkých príjemcov predmetnej schémy „v rozsahu, v akom sú od prijatia sporného rozhodnutia [Komisie] vystavení riziku, že zvýhodnenia, ktoré získali, budú od nich vymáhané, pričom ich právna situácia je tým dotknutá“. ( 41 ) Títo príjemcovia sú preto súčasťou obmedzenej skupiny v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a i./Komisia. ( 42 ) Samotná možnosť, že zvýhodnenia, ktoré boli vyhlásené za protiprávne, nebudú neskôr vymáhané od ich príjemcov, „nevylučuje, že títo príjemcovia sú považovaní za osobne dotknuté subjekty“. ( 43 ) V rozsudku Comitato „Venezia vuole vivere“ Súdny dvor výslovne zamietol aj tvrdenie Komisie, podľa ktorého uznanie prípustnosti žaloby proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa nariaďuje vymáhanie štátnej pomoci, by „paradoxne a negatívne“ presvedčilo príjemcov štátnej pomoci, aby okamžite napadli uvedené rozhodnutie, aj keď nevedia, či vyústi k nariadeniu vymáhania, ktoré sa ich dotýka. ( 44 ) Táto judikatúra bola prednedávnom v súvislosti s uplatnením dôvodu preklúzie, ktorý bol stanovený v rozsudku TWD, potvrdená rozsudkom Georgsmarienhütte, ( 45 ) z ktorého vnútroštátny súd vychádzal, keď zamietol žiadosť spoločnosti Compagnie o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s platnosťou sporného rozhodnutia na Súdny dvor.

41.

Judikatúra pripomenutá v predchádzajúcom bode síce bola spresnená až po uplynutí lehoty na podanie žaloby proti spornému rozhodnutiu, ( 46 ) jej zásady však už boli uvedené v rozsudkoch Taliansko a Sardegna Lines/Komisia ( 47 ) a Taliansko/Komisia, ( 48 ) takže sa dá ľahko tvrdiť, že Súd prvého stupňa by s veľkou pravdepodobnosťou uznal prípustnosť prípadnej žaloby spoločnosti Compagnie proti spornému rozhodnutiu, keby bola podaná v roku 2004.

42.

Je pravda, že program pomoci, ktorý je predmetom sporného rozhodnutia, sa líši od programov dotknutých vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Taliansko a Sardegna Lines/Komisia a Taliansko/Komisia. Mechanizmy, ktoré boli predmetom týchto vecí, boli totiž zavedené odlišnými správnymi aktmi, pri ktorých bola možná určitá miera voľnej úvahy a vďaka ktorým boli príjemcom priznané konkrétne sumy, ( 49 ) zatiaľ čo pomoc, ktorú sporné rozhodnutie vyhlásilo za nezlučiteľnú, spočíva v oslobodení od sociálnych odvodov, ktoré sa priamo uplatní na všetky subjekty v danom odvetví.

43.

Na jednej strane sa však zdá, že Súdny dvor v rozsudkoch Taliansko a Sardegna Lines/Komisia a Taliansko/Komisia osobitne nezohľadnil vlastnosti dotknutých programov pomoci. Na druhej strane v rozsudku z 28. novembra 2008, Hotel Cipriani a i./Komisia, ( 50 ) ktorého predmetom boli žaloby podané v roku 2000, výslovne vylúčil relevantnosť kritéria na posudzovanie individuálneho záujmu, ktoré bolo založené na podmienkach vykonávania programu pomoci a ktoré Komisia v tom čase vehementne obhajovala. ( 51 )

44.

Rovnako hoci v bode 39 rozsudku Taliansko/Komisia Súdny dvor uviedol, že počet žiadostí, ktorým sa vyhovelo, a výška úverov stanovených pre dotknutú pomoc vo veci, v ktorej bol tento rozsudok vydaný, boli spresnené v napadnutom rozhodnutí, takže „Komisia nemôže nezohľadniť existenciu… skutočných príjemcov“ pomoci, myšlienka, podľa ktorej pre osobnú dotknutosť nie je rozhodujúci počet a dokonca ani totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa napadnutý akt vzťahuje, ale skutočnosť, že patria do uzavretej skupiny, akou je skupina skutočných príjemcov programu pomoci v čase, keď sa už program prestal uplatňovať, bola už v judikatúre dobre ustálená. ( 52 ) Skutočnosť, že pomoc, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia, spočíva vo všeobecnom znížení sociálnych odvodov v prospech rybárov z celého metropolitného Francúzska a zo zámorských departementov a že toto rozhodnutie preto neobsahuje presné údaje o počte príjemcov ani o presnej výške pomoci, ( 53 ) by teda sama osebe pravdepodobne nepredstavovala postačujúci dôvod na to, aby sa Všeobecný súd odchýlil od riešenia prijatého v rozsudkoch Taliansko a Sardegna Lines/Komisia a Taliansko/Komisia. Tento záver napokon potvrdzuje rozsudok Hotel Cipriani a i./Komisia. ( 54 )

45.

Predchádzajúce úvahy však podľa môjho názoru nestačia na vyvodenie záveru, podľa ktorého je vo vzťahu k spoločnosti Compagnie možné uplatniť účinok preklúzie v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku TWD.

46.

Na jednej strane totiž nie som presvedčený o tom, že v roku 2005 by žaloba, ktorú by Compagnie podala proti spornému rozhodnutiu na Súd prvého stupňa, bola „bez akýchkoľvek pochybností“ vyhlásená za prípustnú. Judikatúra citovaná v bode 40 týchto návrhov v tom čase ešte nebola dostatočne ustálená na to, aby sa dal vyvodiť tento záver.

47.

Na druhej strane chcem poukázať na to, že Súdny dvor v oblasti štátnej pomoci s výnimkou rozsudku Georgsmarienhütte uznal uvedený prekluzívny účinok len vo vzťahu k individuálnym príjemcom pomoci. ( 55 ) V súvislosti s rozhodnutím, ktoré sa týkalo programov pomoci určených pre niektoré všeobecne vymedzené kategórie osôb, Súdny dvor v rozsudku z 23. februára 2006, Atzeni a i., ( 56 ) naopak, rozhodol, že prípadná žaloba pre neplatnosť podaná týmito príjemcami by bola zjavne prípustná. ( 57 )

48.

Pokiaľ ide o rozsudok Georgsmarienhütte, treba poukázať na to, že okolnosti veci, v ktorej bol tento rozsudok vydaný, boli veľmi osobitné. Skutoční príjemcovia pomoci, ktorú nemecké orgány poskytli v podobe zníženia príplatku v odvetví energetiky, totiž napadli rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vo vzťahu k tomuto programu pomoci. V rámci konania o žalobe sa oboznámili s obsahom konečného rozhodnutia, ktorým bol uvedený program pomoci vyhlásený za nezlučiteľný s vnútorným trhom a bolo nariadené vrátenie poskytnutej pomoci. ( 58 ) Na rozdiel od ostatných podnikov, ktorých sa predmetná pomoc týkala, títo príjemcovia namiesto toho, aby podali samostatnú žalobu proti tomuto rozhodnutiu, a v období, keď plynula lehota na podanie takej žaloby, napadli platobné výmery nariaďujúce vrátenie poskytnutej pomoci, ktoré im nemecké orgány zaslali niekoľko dní po prijatí uvedeného rozhodnutia. ( 59 )

49.

Nakoniec vzhľadom na vlastnosti programu pomoci, ktorý je predmetom sporného rozhodnutia, a na skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo prijaté štyri roky po poskytnutí pomoci a že v deň uplynutia lehoty na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu Francúzska republika ešte nezačala zisťovať príjemcov uvedenej pomoci, ( 60 ) nie je vylúčené, že by Všeobecný súd mohol riešiť otázky týkajúce sa zahrnutia spoločnosti Compagnie do vymáhania pomoci, pričom v rámci tohto konania by mohol mať pochybnosti o existencii skutočného záujmu žalobkyne tak, ako to bolo v prípade žalobkýň vo veciach, v ktorých bolo vydané uznesenie z 10. marca 2005, Gruppo ormeggiatori del porto di Venezia a i./Komisia. ( 61 )

50.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody sa domnievam, že Conseil d’État (Štátna rada) nesprávne konštatovala, že voči spoločnosti Compagnie je možné uplatniť účinok preklúzie stanovený v judikatúre, ktorá vyplynula z rozsudku TWD. Pokiaľ by teda Súdny dvor v rozpore s mojím názorom, ktorý som vyjadril v bodoch 18 až 23 týchto návrhov, vykladal prvú prejudiciálnu otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, ako otázku týkajúcu sa platnosti sporného rozhodnutia, túto otázku by podľa mňa bolo potrebné považovať za prípustnú. Rovnako ak by sa Súdny dvor rozhodol preskúmať platnosť sporného rozhodnutia ex offo, rozsudok TWD by tomu nebránil.

51.

Najprv preskúmam prvú prejudiciálnu otázku, lebo sa týka výkladu sporného rozhodnutia, a teda logicky ide o predbežnú otázku. Následne sa budem zaoberať platnosťou tohto rozhodnutia pre prípad, že by ho Súdny dvor vykladal v tom zmysle, že vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom aj zníženie sociálnych odvodov zamestnancov. Nakoniec odpoviem na druhú prejudiciálnu otázku.

52.

Prvou prejudiciálnou otázkou, ktorá, pripomínam, sa podľa môjho názoru týka iba výkladu sporného rozhodnutia, ( 62 ) sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa má toto rozhodnutie vykladať v tom zmysle, že vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom len zníženie sociálnych odvodov zamestnávateľov. Compagnie sa domnieva, že na túto otázku treba odpovedať kladne jednak vzhľadom na znenie sporného rozhodnutia a jednak vzhľadom na rozhodovaciu prax Komisie. Také chápanie je okrem toho nutné aj na účely zabezpečenia výkladu v súlade s článkom 87 ods. 1 ES (teraz článok 107 ods. 1 ZFEÚ). Naopak, francúzska vláda a Komisia sa na základe v podstate systematického chápania sporného rozhodnutia domnievajú, že ho treba vykladať v tom zmysle, že sa týka zníženia sociálnych odvodov zamestnávateľov i sociálnych odvodov zamestnancov. Tieto dotknuté subjekty tvrdia, že Súdny dvor už v tomto zmysle rozhodol v rozsudku Komisia/Francúzsko.

53.

Hneď na úvod je potrebné zamietnuť posledné uvedené tvrdenie. Podľa môjho názoru je totiž jasné, že v rozsudku Komisia/Francúzsko Súdny dvor nielenže vôbec nerozhodol o platnosti sporného rozhodnutia, ( 63 ) ale ani nezaujal stanovisko k jeho výkladu, prinajmenšom pokiaľ ide o problematiku, ktorej sa týka prvá prejudiciálna otázka. Z bodu 23 tohto rozsudku, ako aj zo spisu vo veci, v ktorej bol rozsudok vydaný, vyplýva, že Francúzska republika sa svojou argumentáciou pokúšala spochybniť povinnosť vrátiť sumy zodpovedajúce zníženiu sociálnych odvodov zamestnancov, a nie dosiahnuť, aby Súdny dvor spresnil, či sa povinnosť vymáhať pomoc stanovená v tomto rozhodnutí týkala aj tohto zníženia. ( 64 ) Je pravda, že v bode 42 rozsudku Komisia/Francúzsko Súdny dvor konštatoval, že „tvrdenie“ Francúzskej republiky týkajúce sa „vymáhania odvodov od zamestnancov“ znamená „spochybnenie posúdenia zo strany Komisie, ktorá v [spornom] rozhodnutí považovala zníženie sociálnych odvodov zamestnávateľov i zamestnancov za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“. Tento bod však odhliadnuc od jeho formulácie a vzhľadom na jeho kontext podľa môjho názoru nemožno chápať ako zaujatie stanoviska ku kvalifikácii tvrdenia Francúzskej republiky ako námietky neplatnosti sporného rozhodnutia. Chápať ho ako apodiktické a neodôvodnené stanovisko Súdneho dvora k výkladu sporného rozhodnutia, ktoré je navyše definitívne, sa mi však nezdá byť správne.

54.

Ako však uviedli všetky zainteresované subjekty v písomných pripomienkach, ktoré predložili Súdnemu dvoru, chcem zdôrazniť, že výrok sporného rozhodnutia sám osebe neumožňuje s istotou tvrdiť, že „podporné opatrenie zavedené Francúzskom v prospech rybárov vo forme zníženia sociálnych odvodov“, ktoré je uvedené v článkoch 3 a 4 tohto rozhodnutia, sa týka zníženia sociálnych odvodov zamestnávateľov, ako aj sociálnych odvodov zamestnancov. Ako správne zdôraznila francúzska vláda, výrok aktu nemožno oddeliť od jeho odôvodnenia a v prípade potreby sa musí vykladať s prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu. ( 65 )

55.

Hoci však časť II sporného rozhodnutia, nazvaná „Opis“, nie je v úzkom zmysle slova súčasťou odôvodnenia na podporu výroku rozhodnutia, je potrebné odkázať na túto časť, aby bolo možné určiť, ktorých konkrétnych opatrení sa výrok týka. V odôvodnení 4 sporného rozhodnutia Komisia vymenováva opatrenia, „v súvislosti s ktorými sa začalo formálne vyšetrovacie konanie“. Medzi nimi bod 2 odôvodnenia 4 uvádza „doplnkové opatrenia v prospech chovateľov vodných živočíchov a rybárov z celého Francúzska“. V prvej zarážke tohto bodu 2 je uvedené „… opatrenie na zníženie sociálnych odvodov pre všetkých… rybárov z metropolitného Francúzska a zámorských departementov (obdobie od 15. apríla do 15. októbra 2000)“. ( 66 ) V časti II.B. sporného rozhodnutia sú vysvetlené doplnkové opatrenia, ktoré sú uvedené v odôvodnení 4 bode 2. Odôvodnenie 17 uvedeného rozhodnutia, ktoré je súčasťou bodu 2 tejto časti nazvaného „Zníženie dávok sociálneho zabezpečenia [Zníženie sociálnych odvodov – neoficiálny preklad] v prospech chovateľov vodných živočíchov a rybárov“ stanovuje, že „minister… rozhodol [dvoma obežníkmi], že všetkým podnikom pôsobiacim v tomto odvetví umožní znížiť sociálne odvody o 50 %… rybárom na obdobie od 15. apríla do 15. októbra 2000“ ( 67 ). Odôvodnenie 18 zas stanovuje, že „toto zníženie sa vzťahovalo na sociálne odvody zamestnávateľov a sociálne odvody zamestnancov“. ( 68 ) Nakoniec v odôvodnení 20 sa uvádza, že „čo sa týka príspevkov platených ENIM, boli znížené o 50 % tak v prípade sociálnych odvodov zamestnancov, ako aj sociálnych odvodov zamestnávateľov“. Následne sa už v spornom rozhodnutí nespomínajú sociálne odvody zamestnávateľov alebo sociálne odvody zamestnancov osobitne, ale len „sociálne odvody“.

56.

Z vyššie uvedených pasáží vyplýva, že v spornom rozhodnutí je „doplnkové opatrenie na zníženie sociálnych odvodov“ v prospech rybárov opísané v tom zmysle, že sa týka sociálnych odvodov zamestnávateľov a súčasne sociálnych odvodov zamestnancov. Tento opis, ktorý prispieva k vymedzeniu predmetu konania vo veci formálneho zisťovania, nie je spochybnený na nijakom mieste sporného rozhodnutia. V rámci systematiky tohto aktu sa teda vymedzenie pojmu „sociálne odvody“ vzťahuje aj na odvody platené zamestnancami. Opačné tvrdenie spoločnosti Compagnie nie je presvedčivé. Aj za predpokladu, že by, ako tvrdí táto spoločnosť, existovala rozhodovacia prax Komisie (a Súdneho dvora), podľa ktorej pojem „sociálne odvody“ zahŕňa iba sociálne odvody zamestnávateľov, nespochybňovalo by to opačný záver, ktorý vyplýva zo znenia samotného sporného rozhodnutia.

57.

Pri skúmaní časti IV tohto rozhodnutia venovanej posúdeniu opatrení, ktoré boli predmetom konania vo veci formálneho zisťovania, treba konštatovať, že ani jeden prvok tohto posúdenia neumožňuje domnievať sa, že Komisia mala v úmysle vylúčiť zo svojej analýzy tú časť opatrenia na zníženie sociálnych odvodov, ktorá sa týkala sociálnych odvodov zamestnancov.

58.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že ak sa výrok sporného rozhodnutia vykladá z hľadiska jeho odôvodnenia, treba ho chápať v tom zmysle, že sa vzťahuje jednak na zníženie sociálnych odvodov zamestnávateľov a jednak na zníženie sociálnych odvodov zamestnancov. Výklad rozhodnutia, podľa ktorého by zníženie posledných uvedených odvodov bolo vylúčené z konštatovania nezlučiteľnosti a z príkazu na vymáhanie pomoci vo výroku rozhodnutia, by bol v rozpore so systematikou uvedeného rozhodnutia. Z tohto jediného dôvodu musí byť zamietnuté tvrdenie spoločnosti Compagnie, ktoré je založené na požiadavke dosiahnuť výklad sporného rozhodnutia, ktorý by bol v súlade s článkom 87 ods. 1 ES (súčasný článok 107 ods. 1 ZFEÚ).

59.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je podľa môjho názoru potrebné odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú položila Conseil d’État (Štátna rada), tak, že článok 3 sporného rozhodnutia treba vykladať v tom zmysle, že za štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, ktorej vymáhanie je nariadené v bode 4 tohto rozhodnutia, sa považuje aj zníženie sociálnych odvodov zamestnancov, ktoré Francúzska republika zaviedla v prospech rybárov v období od 15. apríla do 15. októbra 2000.

60.

Aby sa na zásah štátu vzťahoval článok 107 ods. 1 ZFEÚ, musí byť možné považovať ho za výhodu priznanú podniku, ktorý je príjemcom pomoci. ( 69 )

61.

Za pomoc sa považujú zásahy, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky ( 70 ) alebo ktoré treba pokladať za hospodársku výhodu, ktorú by dotknutý podnik nezískal za bežných trhových podmienok. ( 71 ) Za „pomoc“ sa tak podľa ustálenej judikatúry považujú výhody priznané verejnými orgánmi, ktoré rôznymi formami znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré, hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú z toho dôvodu rovnakú povahu a rovnaké účinky. ( 72 )

62.

Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že čiastočné zníženie sociálnych odvodov pre podniky z určitého priemyselného odvetvia predstavuje pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak má toto opatrenie čiastočne oslobodiť podniky od finančnej záťaže, ktorá vyplýva z bežného uplatňovania všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, pričom toto oslobodenie nie je odôvodnené povahou ani systematikou tohto systému. ( 73 )

63.

Pokiaľ ide o pojem „náklady, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku“, Súdny dvor konštatoval, že existenciu výhody nie je možné vylúčiť v prípade, že štát financuje doplnkovú odmenu, ktorú by podnik zo zákona nebol povinný vyplatiť svojim zamestnancom. ( 74 ) Súdny dvor v tomto smere v rozsudku z 12. decembra 2002, Belgicko/Komisia, ( 75 ) konštatoval, že „náklady spojené s odmeňovaním zamestnancov zo svojej podstaty zaťažujú rozpočet podnikov bez ohľadu na to, či tieto náklady vyplývajú alebo nevyplývajú zo zákonných povinností alebo z kolektívnych dohôd“, a že skutočnosť, že verejný zásah od začiatku vylúčil zvýšenie mzdových nákladov podniku, „nezbavuje [dotknutý] príplatok povahy mzdového nákladu, ktorý obvykle znáša [podnik]“.

64.

Z judikatúry ďalej vyplýva, že hospodárska výhoda spôsobilá predstavovať štátnu pomoc môže byť poskytnutá aj nepriamo prostredníctvom opatrenia, z ktorého majú priamy úžitok iné podniky alebo iné subjekty vrátane fyzických či právnických osôb, ktoré nevykonávajú nijakú hospodársku činnosť. ( 76 ) Skutočnosť, že priamymi príjemcami pomoci osobe sú zamestnanci, tak nemôže postačovať na preukázanie neexistencie pomoci v prospech ich zamestnávateľa. ( 77 )

65.

Vzhľadom na tieto zásady je potrebné preskúmať, či Komisia tým, že konštatovala, že zníženie sociálnych odvodov zamestnancov priznané Francúzskou republikou rybárom v období od 15. apríla do 15. októbra 2000 malo za následok zníženie obvyklej záťaže ich rozpočtu, postihla sporné rozhodnutie v zmysle výkladu v bodoch 18 až 23 týchto návrhov nesprávnym právnym posúdením, ako tvrdí Compagnie a nepriamo aj vnútroštátny súd.

66.

Sociálne odvody zamestnancov i zamestnávateľov prispievajú k určeniu ceny práce (alebo mzdových nákladov) podniku, ktorá zahŕňa všetky výdavky, ktoré podnik vynaloží za prácu poskytnutú zamestnancom. Zatiaľ čo odvody zamestnancov platí zamestnanec a zamestnávateľ mu ich odpočíta z hrubej mzdy, odvody zamestnávateľov sú nákladmi zamestnávateľa. Zamestnávateľ zodpovedá za platenie súm zodpovedajúcich sociálnym odvodom zamestnávateľov, ako aj sociálnym odvodom zamestnancov príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia. Ak je zníženie sociálnych odvodov zamestnávateľov spôsobilé predstavovať priamu hospodársku výhodu pre dotknuté podniky v tom zmysle, že v miere zodpovedajúcej danému zníženiu znižuje záťaž, ktorú tieto podniky znášajú na základe právnej úpravy sociálneho zabezpečenia, ( 78 ) dá sa to isté povedať o znížení sociálnych odvodov zamestnancov?

67.

Kladná odpoveď na túto otázku podľa môjho názoru nemôže vyplynúť zo samotného tvrdenia, že také zníženie znižuje cenu práce, a teda záťaž na rozpočet podniku. Francúzska vláda ani Komisia sa pri obhajovaní svojho stanoviska neobmedzujú na také tvrdenie. Tieto zainteresované subjekty totiž tvrdia, že na základe toho, že sociálne odvody zamestnancov platí zamestnávateľ „v mene“ zamestnanca, nie je možné vylúčiť, že zníženie týchto odvodov prinesie priamu výhodu dotknutému podniku v tom zmysle, že po prvé práve jemu prináleží platiť príslušným orgánom sumy zodpovedajúce týmto odvodom, po druhé toto zníženie nemá automatický vplyv na mzdu pracovníka, lebo mu ako takému neumožňuje poberať sumu zodpovedajúcu hrubej mzde pred zrazením sociálnych odvodov zamestnancov alebo zníženú o sociálne odvody zamestnancov v nižšej výške, a po tretie to, či sa zníženie sociálnych odvodov zamestnancov čiastočne alebo úplne odrazí na ich mzde, vyplýva nevyhnutne z rozhodnutia vedenia podniku a nemá za následok, že skutočnými príjemcami opatrenia pomoci sa namiesto podniku stávajú jeho zamestnanci.

68.

V tomto smere chcem po prvé poukázať na to, že podniky, ktorým boli poskytnuté zníženia, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, síce boli povinné odvádzať príslušným orgánom sumy sociálnych odvodov zamestnancov zrazené zo mzdy svojich zamestnancov, nepodliehali však plateniu týchto príspevkov, ktoré, ako tvrdí vnútroštátny súd a zhodnú sa na tom aj účastníci sporu vo veci samej, sú nákladmi zamestnancov. Z tohto hľadiska sa situácia týchto podnikov líši od situácie príjemcu úľavy na spotrebnej dani vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Aer Lingus a Ryanair Designated Activity (ďalej len rozsudok „Ryanair“), ( 79 ) na ktorý sa odvoláva francúzska vláda. Taká daň totiž síce má byť prenesená na spotrebiteľov, ktorí budú znášať toto hospodárske bremeno, zaťažuje však rozpočet podniku, ktorý jej priamo podlieha. ( 80 )

69.

Po druhé zo samotnej existencie povinnosti odvádzať príslušným orgánom sumy zodpovedajúce príspevkom zamestnancov nie je možné vyvodiť záver, že zníženie týchto príspevkov predstavuje pre dotknutý podnik priamu výhodu v rozsahu zodpovedajúcom výške zníženia, ako vyplýva, hoci v odlišnom kontexte, z rozsudku z 11. septembra 2014, Grécko/Komisia. ( 81 )

70.

Po tretie ani skutočnosť, že zníženie sociálnych odvodov zamestnancov nemá priamy vplyv na odmeny zamestnancov podniku, ale na úrovni mzdy sa odrazí len na základe mechanizmu zrážok týchto príspevkov, ktoré uskutočňuje zamestnávateľ, nemá z môjho pohľadu rozhodujúci význam, prinajmenšom pokiaľ a v rozsahu, v akom treba také zohľadnenie považovať za povinné.

71.

Prípadná zákonná povinnosť podnikov zaoberajúcich sa rybolovom započítať sociálne odvody zamestnancov po zohľadnení zníženia priznaného opatreniami, ktoré sú predmetom sporného rozhodnutia, je však v prejednávanej veci veľmi kontroverzná. Zatiaľ čo Compagnie tvrdí, že keby zamestnávateľ nepreniesol toto zníženie na zamestnancov, hrozili by mu trestnoprávne sankcie, ( 82 ) francúzska vláda na základe rozsudku Ryanair tvrdí, že také prenesenie je výsledkom rozhodnutia podniku. Aj vnútroštátny súd uvádza, že toto prenesenie na mzdy zamestnancov je predmetom zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovení systému sociálneho zabezpečenia morských rybárov.

72.

Ide o kľúčový bod. Ak totiž podniky, ktorým bolo poskytnuté zníženie, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, nemali inú možnosť než preniesť ju do mzdy svojich zamestnancov, nemožno ich podľa môjho názoru považovať za priamych príjemcov zníženia.

73.

Rozsudok Ryanair, z ktorého vychádza francúzska vláda, tento záver nespochybňuje, ale, naopak, podporuje. V prvom rade treba na úvod poukázať na to, že tento rozsudok je pre túto otázku relevantný len v obmedzenej miere, keďže vec, v ktorej bol vydaný, sa týkala rozsahu povinnosti vymáhať pomoc, a nie existencie pomoci. ( 83 ) Ďalej pripomínam, že v uvedenej veci išlo o to, či má byť pri vyčíslení a vymáhaní pomoci, ktorá spočívala v tom, že v prípade určitých leteckých spoločností bola znížená spotrebná daň, ktorú vyberalo Írsko za každú osobu cestujúcu z niektorého írskeho letiska, zohľadnená skutočnosť, že daň, a teda výhoda plynúca z tohto zníženia, sa obvykle prenáša na cestujúcich v leteckej doprave. Súdny dvor na túto otázku odpovedal záporne, nezaujal však stanovisko k existencii zákonnej povinnosti preniesť dotknutú daň na cestujúcich. ( 84 ) Vychádzal najmä z toho, že letecké spoločnosti, ktoré túto výhodu prenášali na cestujúcich, mali možnosť ponechať si výhodu spočívajúcu v znížení dane a zvýšiť ceny leteniek bez dane za lety podliehajúce zníženej sadzbe. ( 85 ) Záležalo teda na leteckej spoločnosti, ako priznanú výhodu využije a či sa rozhodne pomoc finančne preniesť na cestujúcich a nezmeniť cenu leteniek, prípadne či si ju ponechá čiastočne alebo v celom rozsahu a túto cenu zvýši. ( 86 )

74.

Aj keby podniky, ktorých sa týkalo zníženie sociálnych odvodov zamestnancov, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, boli zo zákona povinné preniesť toto zníženie na mzdy svojich zamestnancov dokonca aj so spätnou platnosťou, ( 87 ) ako tvrdí Compagnie a vnútroštátny súd, situácia týchto podnikov sa podstatne líšila od situácie leteckých spoločností vo veci Ryanair.

75.

Je pravda, že ako tvrdí francúzska vláda, tieto zníženia mohli byť pre podniky príležitosťou nanovo vyjednať čisté mzdy svojich zamestnancov. Napriek tomu si nemyslím, že je možné seriózne tvrdiť, že priestor na voľnú úvahu, ktorý má podnik pri zvyšovaní cien, hoci aj s prihliadnutím na obmedzenia veľmi konkurenčného trhu, sa dá porovnať s priestorom, ktorý má zamestnávateľ pri znižovaní úrovne hrubej mzdy svojich zamestnancov s cieľom využiť zníženie sociálnych odvodov zamestnancov, a to ešte viac za takých okolností ako v spore vo veci samej, kde bolo zníženie priznané len na obdobie šiestich mesiacov.

76.

V každom prípade Komisia v spornom rozhodnutí nevzala do úvahy skutočnú existenciu takého priestoru na voľnú úvahu ani existenciu zákonnej povinnosti preniesť zníženie odvodov zamestnancov do mzdy zamestnancov podnikov zaoberajúcich sa rybolovom dokonca aj so spätnou platnosťou, aby mohla konštatovať existenciu pomoci, ktorej predmetom je toto zníženie a jej priamymi príjemcami sú tieto podniky. Bez zohľadnenia aspoň týchto dvoch faktorov však Komisia podľa môjho názoru nemohla dospieť k takému záveru.

77.

Je síce pravda, že Francúzska republika ani nijaký zainteresovaný subjekt v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ počas konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, nespochybnili skutočnosť, že tieto zníženia majú povahu pomoci, preukázať existenciu štátnej pomoci však v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ prináleží Komisii. Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zásad v oblasti vykonávania dôkazov v právnom odvetví štátnej pomoci najmä vyplýva, že Komisia je povinná uskutočniť konanie o preskúmaní inkriminovaných opatrení nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia, ktorým sa potvrdzuje existencia a prípadne nezlučiteľnosť alebo protiprávnosť pomoci, mala na tento účel k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy. ( 88 )

78.

Treba poukázať na to, že predchádzajúce úvahy nevylučujú, že zníženie sociálnych odvodov zamestnancov, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, poskytlo nepriamu výhodu podnikom, ktorých sa tieto opatrenia týkajú, akou je, ako zdôrazňuje Conseil d’État (Štátna rada), zvýšenie príťažlivosti z dôvodu vyššej mzdy, ktoré ich zamestnanci poberali počas šiestich mesiacov, alebo prípadná možnosť najať si počas tohto obdobia pracovníkov za nižšiu hrubú mzdu a vo všeobecnosti zníženie výrobných nákladov alebo nárast produktivity.

79.

Podľa môjho názoru však zo sporného rozhodnutia a najmä z jeho odôvodnenia 55 jasne vyplýva, pričom Komisia to potvrdila v písomných i ústnych pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, že zistená výhoda nespočívala v nepriamom prospechu, ale v tom, že tieto podniky boli oslobodené od záťaže, ktorú by obvykle museli znášať, lebo museli platiť nižšie sociálne odvody zamestnancov. ( 89 ) V opačnom prípade by Komisia musela prinajmenšom spresniť povahu takej nepriamej výhody. ( 90 )

80.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil sporné rozhodnutie za neplatné v rozsahu, v akom považuje za štátnu pomoc zníženie sociálnych odvodov zamestnancov, ktorú Francúzska republika priznala v prospech rybárov na obdobie od 15. apríla do 15. októbra 2000.

81.

Pokiaľ by Súdny dvor v súlade s mojím návrhom vyhlásil sporné rozhodnutie za čiastočne neplatné, nebolo by potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku. Touto otázkou sa teda budem stručne zaoberať subsidiárne pre prípad, že by Súdny dvor môj návrh nenasledoval.

82.

Ako som už uviedol v bode 79 týchto návrhov, výhoda zistená Komisiou v spornom rozhodnutí spočíva v tom, že dotknuté podniky mali príslušným orgánom odvádzať sociálne odvody zamestnancov v nižšej výške. Vymáhanie sa tak logicky musí týkať sumy zodpovedajúcej rozdielu medzi odvodmi v normálnej výške a odvodmi v nižšej sume.

83.

Keby sa teda Súdny dvor rozhodol nezaoberať sa otázkou platnosti sporného rozhodnutia, ktorú som preskúmal v bodoch 60 až 80 týchto návrhov, alebo keby sa ňou zaoberal ex offo a rozhodol by v prospech platnosti tohto rozhodnutia, mohol by podľa môjho názoru dospieť len k takému záveru, že podniky, ktorým boli poskytnuté zníženia, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, musia tieto zníženia vrátiť v plnej výške.

84.

To, či a v akej miere dotknuté podniky preniesli toto zníženie na svojich zamestnancov, by bolo v takom kontexte, kde by išlo iba o otázku vymáhania pomoci, v súlade s ponaučeniami plynúcimi z rozsudku Ryanair nepodstatné. ( 91 )

85.

Rovnako by bol nepodstatný rozsudok z 13. februára 2014, Mediaset, ( 92 ) na ktorý sa odvoláva Compagnie. V tomto rozsudku Súdny dvor na jednej strane uviedol, že v súvislosti s programom pomoci Komisia nie je schopná presne zistiť výšku pomoci, ktorú získali individuálni príjemcovia, keďže osobitné okolnosti vlastné každému z týchto príjemcov je možné posúdiť až vo fáze vymáhania pomoci, a na druhej strane že ak je na vnútroštátny súd podaný príslušný návrh, prináleží mu rozhodnúť o výške pomoci, ktorá má byť vrátená, po zohľadnení všetkých relevantných skutočností, o ktorých sa dozvedel, a že nie je vylúčené, že vzhľadom na všetky tieto skutočnosti z výpočtov, ktoré tento súd vykoná, vyplynie nulová výška pomoci, ktorá má byť vrátená.

86.

V spore vo veci samej, v ktorom bol vydaný uvedený rozsudok, však išlo o vymáhanie pomoci v podobe dotácie na nákup určitých tovarov, ktorá nepriamo zvýhodňovala hospodárske subjekty pôsobiace v odvetví poskytovania služieb spojených s používaním dotovaných tovarov. Na vyčíslenie boli teda potrebné zložité výpočty, ktorých cieľom bolo určiť nepriamu výhodu, ktorú tieto subjekty získali v dôsledku nárastu predaja dotovaného tovaru.

87.

Naopak, v spornom rozhodnutí, ako som už uviedol, je určená priama výhoda v prospech podnikov, ktorých sa týkali zníženia dotknuté v spore vo veci samej, pričom táto výhoda spočíva v oslobodení od nákladov, ktoré by obvykle museli znášať. Ako však Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 13. februára 2014, Mediaset ( 93 ), na účely zabezpečenia vykonania rozhodnutia Komisie, ktorým sa schéma pomoci vyhlasuje za protiprávnu a nezlučiteľnú s vnútorným trhom a ktorým sa ukladá povinnosť vrátenia predmetnej pomoci, je vnútroštátny súd viazaný týmto rozhodnutím.

88.

Napokon bez ohľadu na to, aké riešenie prijme Súdny dvor, nebude v nijakom prípade možné požadovať od zamestnancov podnikov, ktorých sa týkalo sporné rozhodnutie, vrátenie pomoci, ktorá je predmetom sporu vo veci samej.

89.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojím návrhom vyhlásiť sporné rozhodnutie za neplatné, navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že podniky, ktorým boli poskytnuté zníženia sociálnych odvodov zamestnancov, ktoré boli v spornom rozhodnutí vyhlásené za nezlučiteľné so spoločným trhom, treba považovať za príjemcov týchto znížení v celom rozsahu.

90.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), takto:

Článok 3 rozhodnutia Komisie 2005/239/ES zo 14. júla 2004 o niektorých podporných opatreniach zavedených Francúzskom v prospech chovateľov vodných živočíchov a rybárov treba vykladať v tom zmysle, že za štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, ktorej vymáhanie je nariadené v bode 4 tohto rozhodnutia, sa považuje aj zníženie sociálnych odvodov zamestnancov, ktoré Francúzska republika zaviedla v prospech rybárov v období od 15. apríla do 15. októbra 2000.

Toto rozhodnutie je neplatné v rozsahu, v akom toto zníženie označuje za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.