1.

Tieto návrhy sa týkajú konaní vo veciach dvoch takmer identických odvolaní podaných dvoma prevádzkovateľmi lodnej dopravy (jednak spoločnosťami Scandlines Danmark ApS a Scandlines Deutschland GmbH, jednak spoločnosťou Stena Line Scandinavia AB, ďalej len „odvolateľky“) pôsobiacimi v oblasti Fehmarn, t. j. v morskej úžine oddeľujúcej nemecký ostrov Fehmarn od dánskeho ostrova Lolland. Predmetné dve odvolania (ďalej len „hlavné odvolania“) sú zamerané na zrušenie dvoch rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie ( 2 ), ktoré sú tiež takmer identické a ktorými Všeobecný súd čiastočne zamietol žaloby odvolateliek podané s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia Európskej komisie, vydaného po skončení fázy predbežného preskúmania, o nevznesení námietok voči opatreniam, ktoré Dánske kráľovstvo prijalo v súvislosti s projektom pevného spojenia cez oblasť Fehmarn (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ( 3 ).

2.

V oboch uvedených konaniach podala Komisia vzájomné odvolanie (ďalej len „vzájomné odvolania“), v ktorých spochybňuje prípustnosť žalôb podaných súčasnými odvolateľkami na Všeobecný súd.

3.

Okrem významu, ktorý predmetné spojené veci majú vzhľadom na značnú dôležitosť projektu týkajúceho sa oblasti Fehmarn, t. j. predmetu sporného rozhodnutia, poskytujú tiež Súdnemu dvoru príležitosť bližšie vysvetliť požiadavku, ktorej splnenie je nevyhnutné na účely kvalifikácie určitého vnútroštátneho opatrenia ako „štátnej pomoci“, aby takéto opatrenie bolo spôsobilé narušiť hospodársku súťaž, a to najmä v súvislosti so situáciou, v ktorej sa vytvára zákonný monopol. V časti týkajúcej sa vzájomných odvolaní predmetné spojené veci poukazujú aj na zaujímavé otázky súvisiace s prípustnosťou takéhoto druhu odvolania.

4.

Príslušné skutkové okolnosti sa uvádzajú v napadnutých rozsudkoch, na ktoré odkazujem na účely získania bližších podrobností. ( 4 ) Pre potreby tohto konania pripomeniem iba nasledujúce skutočnosti.

5.

Spolková republika Nemecko a Dánske kráľovstvo schválili medzinárodnou zmluvou uzatvorenou v roku 2008 projekt pevného spojenia cez oblasť Fehmarn (ďalej len „projekt“).

6.

Tento projekt pozostáva jednak z podmorského tunela, ktorý spojí pobrežia (coast‑to‑coast) mesta Rødby na ostrove Lolland a obce Puttgarden na ostrove Fehmarn prostredníctvom elektrifikovanej železničnej trate a diaľnice (ďalej len „pevné spojenie“), jednak z vnútorných cestných a železničných prepojení v Dánsku (ďalej len „vnútorné spojenia“).

7.

Presnejšie, práce týkajúce sa časti vnútorných spojení súvisiacej so železničnými spojeniami (ďalej len „vnútorné železničné spojenia“) budú pozostávať z rozšírenia a zlepšenia v súčasnosti existujúcej železničnej trate medzi mestami Ringsted a Rødby v dĺžke približne 120 km, ktorá patrí spoločnosti Banedanmark, verejnému prevádzkovateľovi štátnej železničnej infraštruktúry v Dánsku. ( 5 )

8.

Na základe uzatvorenej medzinárodnej zmluvy a dánskeho zákona z roku 2015 týkajúceho sa výstavby a prevádzky pevného spojenia a vnútorných spojení ( 6 ) boli realizáciou projektu poverené dva dánske verejné podniky. Jeden podnik, A/S Femern, je poverený financovaním, výstavbou a prevádzkovaním ( 7 ) pevného spojenia, kým druhý podnik, A/S Femern Landanlæg, je poverený financovaním, výstavbou a prevádzkovaním vnútorných spojení. Kontrolný podiel v spoločnosti Femern vlastní spoločnosť Femern Landanlæg, ktorú naopak kontroluje iná spoločnosť vo vlastníctve dánskeho štátu.

9.

Pokiaľ ide konkrétne o vnútorné železničné spojenia ( 8 ), Femern Landanlæg bude zodpovedať za ich výstavbu a správu, vrátane ich údržby. Práce na zlepšení uvedených spojení vykoná Banedanmark, ktorá bude poverená prevádzkovaním predmetných spojení za rovnakých podmienok, ako sa uplatňujú na ostatné úseky dánskeho štátneho železničného systému. ( 9 ) Po realizácii projektu sa vlastníctvo vnútorných železničných spojení rozdelí medzi Banedanmark (v podiele 20 %) a Femern Landanlæg (v podiele 80 %). Banedanmark bude znášať náklady prevádzkovania vnútorných železničných spojení, kým náklady na ich údržbu sa rozdelia medzi Femern Landanlæg a Banedanmark, a to pomerne podľa ich vlastníckych podielov.

10.

Projekt financujú Femern a Femern Landanlæg. V tejto súvislosti dánske orgány prijali opatrenia zahŕňajúce kapitálovú injekciu v prospech spoločnosti Femern, ako aj štátne záruky a štátne pôžičky v prospech spoločností Femern a Femern Landanlæg. Presnejšie, plánovanie, výstavba a prevádzkovanie pevného spojenia, ako aj vnútorných spojení sa financujú prostredníctvom pôžičiek získaných na medzinárodných trhoch, a to so zárukou dánskeho štátu alebo ako alternatívny zdroj financovania prostredníctvom podporných pôžičiek od Dánskej národnej banky.

11.

Femern bude vyberať poplatky od používateľov pevného spojenia na účely splatenia jej dlhu, pričom bude vyplácať spoločnosti Femern Landanlæg dividendy, ktoré táto spoločnosť použije na splatenie jej dlhu. Okrem toho Femern Landanlæg bude inkasovať 80 % poplatkov platených železničnými prevádzkovateľmi za používanie vnútorných železničných spojení, ktoré vyberie Banedanmark, a to pomerne k vlastníckym podielom spoločností Femern Landanlæg a Banedanmark na predmetných infraštruktúrach.

12.

V nadväznosti na podanie niektorých sťažností, ktorými sa spochybnila zlučiteľnosť opatrení, ktoré v súvislosti s projektom prijali dánske orgány, s pravidlami Únie v oblasti štátnej pomoci, ako aj po upovedomení Komisie o týchto opatreniach príslušnými orgánmi v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, prijala uvedená inštitúcia 23. júla 2015 sporné rozhodnutie.

13.

Sporné rozhodnutie sa skladá z dvoch častí.

14.

V prvej časti Komisia usúdila, že opatrenia priznané spoločnosti Femern Landanlæg na financovanie plánovania, výstavby a prevádzkovania vnútorných spojení nepredstavujú štátnu pomoc podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. ( 10 )

15.

Pokiaľ ide konkrétne o vnútorné železničné spojenia, Komisia v uvedenom rozhodnutí konštatovala, že prevádzkovanie a správa národnej železničnej siete v Dánsku sa uskutočňujú na trhu uzavretom pre hospodársku súťaž. Presnejšie, po tom, čo Komisia poznamenala, že Banedanmark bude poverená zlepšením a prevádzkovaním predmetných spojení, a to za rovnakých podmienok, ako sa uplatňujú na ostatné úseky dánskeho štátneho železničného systému, táto inštitúcia usúdila, že vzhľadom na povahu národnej železničnej infraštruktúry v Dánsku neexistuje hospodárka súťaž na trhu alebo o trh prevádzkovania a správy národnej železničnej siete. ( 11 ) Okrem toho Komisia uviedla, že so zreteľom na skutočnosť, že k prevádzkovaniu a správe predmetnej národnej siete dochádza na samostatnom a geograficky uzavretom vnútroštátnom trhu, finančná podpora poskytnutá spoločnosti Femern Landanlæg nemôže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. ( 12 )

16.

V druhej časti sporného rozhodnutia ( 13 ), ktorá sa týka opatrení poskytnutých spoločnosti Femern na financovanie plánovania, výstavby a prevádzkovania pevného spojenia, Komisia dospela k záveru, že aj keby v tomto prípade išlo o štátnu pomoc, financovanie z verejných zdrojov v prospech spoločnosti Femern je v zmysle článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ v každom prípade zlučiteľné s vnútorným trhom.

17.

Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 10. a 11. novembra 2015 podali odvolateľky dve samostatné žaloby, ktoré Všeobecný súd eviduje ako veci T‑630/15 a T‑631/15, a to s cieľom dosiahnuť zrušenie sporného rozhodnutia.

18.

Do konania na Všeobecnom súde vstúpili na podporu návrhov súčasných odvolateliek Naturschutzbund Deutschland eV (ďalej len „NABU“) a Föreningen Svensk Sjöfart (ďalej len „FSS“). Dánske kráľovstvo vstúpilo do konania na podporu návrhov Komisie.

19.

Napadnutými rozsudkami Všeobecný súd čiastočne zrušil sporné rozhodnutie.

20.

Všeobecný súd predovšetkým zamietol ako nedôvodné žalobné dôvody súčasných odvolateliek týkajúce sa časti sporného rozhodnutia súvisiacej s opatreniami poskytnutými spoločnosti Femern Landanlæg na účely financovania plánovania, výstavby a prevádzkovania vnútorných železničných spojení. ( 14 )

21.

Naopak, Všeobecný súd vyhovel žalobám súčasných odvolateliek, pokiaľ ide o analýzu verejného financovania poskytnutého spoločnosti Femern v súvislosti s časťou projektu týkajúcou sa pevného spojenia, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že Komisia porušila svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 108 ods. 2 ZFEÚ, t. j. povinnosť začať so zreteľom na existenciu závažných ťažkostí konanie vo veci formálneho zisťovania. ( 15 )

22.

Po vyhlásení napadnutých rozsudkov Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ a prijala nové rozhodnutie, ktoré je v súčasnosti predmetom troch žalôb, o ktorých Všeobecný súd stále rozhoduje. ( 16 )

23.

Pokiaľ ide o hlavné odvolania, Scandlines Danmark ApS a Scandlines Deutschland GmbH vo veci C‑174/19 P, ako aj Stena Line Scandinavia AB vo veci C‑175/19 P Súdnemu dvoru v podstate predovšetkým navrhujú, aby zrušil prvý a druhý napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol ich žalobné dôvody, a ďalej, aby Komisii uložil povinnosť nahradiť trovy konania. Odvolateľky tiež navrhujú zamietnuť vzájomné odvolania podané Komisiou a uložiť tejto inštitúcii povinnosť znášať trovy konania.

24.

Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby zamietol hlavné odvolania a odvolateľkám uložil povinnosť nahradiť trovy konania. Vo svojich vzájomných odvolaniach ďalej predovšetkým navrhuje, aby Súdny dvor zrušil implicitné rozhodnutie Všeobecného súdu o prípustnosti žalôb odvolateliek v častiach týkajúcich sa opatrení priznaných spoločnosti Femern Landanlæg; v druhom rade navrhuje, aby Súdny dvor vyhlásil žalobu v časti týkajúcej sa uvedených opatrení za neprípustnú, a v treťom rade, aby uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania pred Všeobecným súdom a pred Súdnym dvorom.

25.

Dánske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor zamietol hlavné odvolania odvolateliek a vyhovel vzájomným odvolaniam, ktoré podala Komisia.

26.

Návrhy združenia NABU a spoločnosti FSS, ktoré vstúpili do konania na Všeobecnom súde na podporu odvolateliek, sú v podstate obdobné ako návrhy predložené odvolateľkami.

27.

Uzneseniami predsedu Súdneho dvora z 22. októbra 2019 sa vedľajším účastníkom konania spoločnostiam Rederi AB Nordö‑Link (ďalej len „Rederi“), Trelleborg Hamn AB (ďalej len „Trelleborg“) a združeniu Aktionsbündnis gegen eine feste Fehmarnbeltquerung eV (ďalej len „Aktionsbündnis“) povolil vstup do konania v oboch veciach C‑174/19 P a C‑175/19 P, a to na podporu návrhov odvolateliek. Ich návrhy sú v podstate obdobné ako návrhy predložené odvolateľkami.

28.

Odvolateľky vo svojich hlavných odvolaniach, ktoré majú takmer identický obsah, uvádzajú sedem odvolacích dôvodov.

29.

Prvé dva odvolacie dôvody sa týkajú častí napadnutých rozsudkov súvisiacich s analýzou opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg vo veci vnútorných železničných spojení. Prostredníctvom týchto odvolacích dôvodov odvolateľky poukazujú na to, že Všeobecný súd sa v rozpore s článkom 107 ods. 1 a článkom 108 ods. 2 ZFEÚ dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia nepochybila a nestretla sa so závažnými ťažkosťami, keď usúdila, že predmetné opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc, keďže nemohli narušiť hospodársku súťaž (prvý odvolací dôvod) ani ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (druhý odvolací dôvod).

30.

Ďalších päť odvolacích dôvodov, ktoré uviedli odvolateľky, sa naopak týkajú častí napadnutých rozsudkov súvisiacich s analýzou opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern vo veci pevného spojenia.

31.

Komisia vo svojich vzájomných odvolaniach, ktoré mali identický obsah, uvádza jediný odvolací dôvod, ktorým spochybňuje aktívnu legitimáciu odvolateliek žalovať na Všeobecnom súde časti sporného rozhodnutia týkajúce sa opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg.

32.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa vo svojej analýze zameriam na vzájomné odvolania Komisie a na prvé dva odvolacie dôvody v rámci hlavných odvolaní.

33.

Vzájomné odvolania podané Komisiou, ktorú v tejto súvislosti podporuje Dánske kráľovstvo, sa zameriavajú na spochybnenie implicitných rozhodnutí, ktoré Všeobecný súd podľa názoru Komisie prijal v rámci napadnutých rozsudkov vo veci prípustnosti žalôb odvolateliek, pokiaľ ide o časť sporného rozhodnutia týkajúcu sa opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg.

34.

Komisia predovšetkým usudzuje, že jej vzájomné odvolania sú prípustné. Táto inštitúcia uznáva, že v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 26. februára 2002, Rada/Boehringer (C‑23/00 P, EU:C:2002:118; ďalej len „rozsudok Boehringer“), rozhodnutie Všeobecného súdu spojiť námietku neprípustnosti s meritórnym preskúmaním veci, bez rozhodnutia o predmetnej námietke, nemožno napadnúť odvolaním. Komisia však zastáva názor, že uvedená judikatúra sa vzťahuje výlučne na hlavné odvolania a nie na vzájomné odvolania, ktoré v súčasnosti upravuje článok 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Toto ustanovenie totiž podľa Komisie pripúšťa možnosť napadnúť implicitné rozhodnutie Všeobecného súdu o prípustnosti žaloby.

35.

Z vecného hľadiska Komisia vo svojich vzájomných odvolaniach uvádza, že žaloby odvolateliek podané na Všeobecný súd boli neprípustné v časti, v ktorej sa týkali opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, a to z dôvodu, že žalobkýň, t. j. súčasných odvolateliek, sa tieto opatrenia osobne nedotýkali. Žalobkyne v prvom stupni totiž v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z judikatúry nepreukázali, že dotknutá časť sporného rozhodnutia sa ich osobne týka, a najmä, že táto časť sporného rozhodnutia by vážne ohrozovala ich postavenie na trhu. Z rovnakých dôvodov odvolateľky podľa Komisie nemohli využiť procesné práva, ktoré príslušným stranám zaručuje článok 108 ods. 2 ZFEÚ, keďže vo vzťahu k opatreniam týkajúcim sa vnútorných železničných spojení ich nemožno považovať za dotknuté strany.

36.

Odvolateľky, s podporou spoločnosti FSS a združenia NABU, poukázali na neprípustnosť vzájomných odvolaní Komisie a uviedli, že tieto odvolania sú v každom prípade vecne nedôvodné.

37.

Vzájomné odvolania podané Komisiou sa zameriavajú na spochybnenie implicitných rozhodnutí, ktoré Všeobecný súd údajne prijal v rámci napadnutých rozsudkov, pokiaľ ide o prípustnosť častí žalôb odvolateliek týkajúcich sa opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg.

38.

Predovšetkým je potrebné preskúmať prípustnosť vzájomných odvolaní Komisie.

39.

Z napadnutých rozsudkov vyplýva, že Dánske kráľovstvo v konaní pred Všeobecným súdom spochybnilo prípustnosť žalôb súčasných odvolateliek v rozsahu, v akom sa predmetné návrhy týkali opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, a to z dôvodu neexistencie osobného záujmu na napadnutí časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa predmetných opatrení. ( 17 )

40.

Všeobecný súd však v napadnutých rozsudkoch neanalyzoval hľadisko prípustnosti, na ktoré upozornilo Dánske kráľovstvo. Bez výslovného odkazu na judikatúru vyplývajúcu z vyššie uvedeného rozsudku Boehringer Všeobecný súd uviedol, že v danej veci bolo potrebné „v prvom rade preskúmať vecnú dôvodnosť tvrdení žalobkýň“ ( 18 ), pričom následne tieto tvrdenia z vecného hľadiska odmietol.

41.

Komisia zastáva názor, že Všeobecný súd týmto spôsobom prijal implicitné rozhodnutie o prípustnosti žalôb súčasných odvolateliek vo veci časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg. Uvedená inštitúcia uvádza, že na základe článku 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora možno proti takémuto implicitnému rozhodnutiu podať vzájomné odvolanie.

42.

Pripomínam, že v zmysle uvedeného ustanovenia možno vo vzájomnom odvolaní navrhnúť, aby bolo zrušené výslovné alebo implicitné rozhodnutie Všeobecného súdu o prípustnosti žaloby.

43.

V prípade, ktorý je predmetom prejednávaných vecí, rovnako ako v prípade, ktorého sa týkal rozsudok Boehringer, však Všeobecný súd rozhodol tak, čo napokon uznala aj samotná Komisia, že z vecného hľadiska zamietol žalobné dôvody, ktoré odvolateľky uviedli vo vzťahu k časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, výslovne sa však nevyjadril k prípustnosti tejto časti žaloby. Inými slovami, rovnako ako v prípade, ktorého sa týkal rozsudok Boehringer, Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch uznal z dôvodu hospodárnosti konania za opodstatnené rozhodnúť vo veci samej bez rozhodovania o prípustnosti.

44.

Z rozsudku Boehringer ( 19 ) vyplýva, že ak Všeobecný súd uzná z dôvodov týkajúcich sa riadneho výkonu spravodlivosti za opodstatnené nevyjadriť sa k námietke neprípustnosti, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobný návrh sa má v každom prípade vecne zamietnuť, Všeobecný súd neprijme nijaké, výslovné ani implicitné rozhodnutie, ktorým by sa s konečnou platnosťou vyjadril k procesnej otázke týkajúcej sa námietky neprípustnosti. Dôsledkom uvedeného je, že opravný prostriedok smerujúci k spochybneniu takéhoto rozhodnutia je potrebné považovať za neprípustný, pretože neexistuje rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré možno napadnúť. ( 20 )

45.

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd neprijal v prípade, ktorý je predmetom prejednávaných vecí, nijaké napadnuteľné rozhodnutie vo veci prípustnosti dotknutých žalôb, a to ani implicitné rozhodnutie, v danej veci nemožno podať ani hlavné, ani vzájomné odvolanie. Skutočnosť, že Komisia sa dovoláva ustanovenia článku 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, preto nemôže odôvodniť prípustnosť jej vzájomných odvolaní.

46.

Na základe vyššie uvedených úvah je podľa môjho názoru zrejmé, že vzájomné odvolania podané Komisiou je potrebné vyhlásiť za neprípustné.

47.

V nadväznosti na uvedené treba napokon tiež pripomenúť, že Súdny dvor, ktorý rozhoduje o odvolaní na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, je povinný vyjadriť sa v prípade potreby aj z úradnej moci k prípustnosti žaloby o neplatnosť a tým k odvolaciemu dôvodu verejného poriadku založenému na porušení podmienky vyjadrenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej sa žalobca môže domáhať zrušenia rozhodnutia, ktoré mu nie je určené, iba ak sa ho toto rozhodnutie priamo a osobne týka. ( 21 )

48.

V prípade, že by Súdny dvor dospel, na rozdiel od môjho návrhu, k záveru v zmysle prípustnosti vzájomných odvolaní, alebo by v každom prípade rozhodol, že z úradnej moci preskúma prípustnosť žalôb, ktoré na Všeobecný súd podali odvolateľky, a to pokiaľ ide o časti týchto žalôb týkajúce sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, relevantné sú podľa mňa nasledujúce úvahy.

49.

V prejednávaných veciach je nesporné, že časť sporného rozhodnutia týkajúca sa opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg je rozhodnutím prijatým v nadväznosti na fázu predbežného preskúmania ( 22 ), ktorým Komisia konštatovala, že predmetné opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a z tohto dôvodu rozhodla, že nezačne konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. ( 23 ) Toto rozhodnutie je určené Dánskemu kráľovstvu.

50.

Vzhľadom na to, že sporné rozhodnutie nepredstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, keďže nejde o všeobecne záväzný akt ( 24 ), je potrebné preskúmať, či sa toto rozhodnutie v zmysle uvedeného ustanovenia priamo a osobne týka odvolateliek.

51.

V tomto ohľade pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa odvíja od známeho rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25 ), subjekty iné ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené. ( 26 )

52.

Z judikatúry navyše vyplýva, že na určenie aktívnej legitimácie v oblasti štátnej pomoci, pokiaľ ide o žalobcu líšiaceho sa od osoby, ktorej je rozhodnutie určené, ktorý napadne rozhodnutie Komisie nezačať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, je potrebné rozlišovať dva prípady.

53.

V prípade, že cieľom návrhu žalobcu je zachovať procesné práva, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ, samotné postavenie príslušnej/zainteresovanej strany v zmysle uvedeného ustanovenia a článku 1 písm. h) nariadenia 659/1999 postačuje na to, aby sa takejto osobe priznali obdobné práva ako osobe, ktorej je sporné rozhodnutie určené, v dôsledku čoho treba predmetnú žalobu o neplatnosť považovať za prípustnú. ( 27 )

54.

Naproti tomu, ak žalobca spochybňuje dôvodnosť rozhodnutia, ktorým bola posúdená pomoc, prijatého podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ (alebo aj na záver konania vo veci formálneho zisťovania), samotná skutočnosť, že ho možno považovať za príslušnú stranu v zmysle odseku 2 tohto článku, nemôže stačiť na uznanie prípustnosti žaloby. V takom prípade musí preto žalobca preukázať, že má osobitné postavenie v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Plaumann, na ktorú sa odkazuje v bode 51 vyššie. ( 28 )

55.

Pokiaľ ide o prejednávané veci, ako jednoznačne vyplýva z napadnutých rozsudkov ( 29 ), odvolateľky vo svojich žalobách podaných na Všeobecný súd jednak spochybnili dôvodnosť časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg (v rámci prvého žalobného dôvodu), jednak namietali porušenie ich procesných práv vyplývajúcich z článku 108 ods. 2 ZFEÚ, keďže Komisia podľa nich porušila svoju povinnosť začať konanie vo veci formálneho preskúmania (v rámci ich tretieho žalobného dôvodu). Všeobecný súd sa však rozhodol preskúmať uvedené žalobné dôvody spoločne ( 30 ) s tým, že vo veci samej ich zamietol, pričom, ako sa uviedlo v bodoch 40 a 43 vyššie, otázkou prípustnosti sa nezaoberal.

56.

Za týchto okolností je na účely posúdenia prípustnosti žalôb súčasných odvolateliek predovšetkým potrebné preskúmať, či v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Plaumann uvedenej v bode 51 vyššie majú dotknuté spoločnosti aktívnu legitimáciu na spochybnenie dôvodnosti časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg. V prípade neexistencie aktívnej legitimácie je potrebné ďalej overiť, či na základe judikatúry uvedenej v bode 53 vyššie odvolateľky majú aspoň ako príslušné strany aktívnu legitimáciu na účely ochrany procesných práv, ktoré im vyplývajú z ustanovenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

57.

Pokiaľ ide v prvom rade o aktívnu legitimáciu odvolateliek na účely spochybnenia dôvodnosti časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, poukazujem na skutočnosť, že odvolateľky v konaní pred Všeobecným súdom využili na účely odôvodnenia svojho osobného záujmu na spochybnení sporného rozhodnutia skutočnosť, že ako prevádzkovatelia námornej dopravy sú v postavení konkurentov pevného spojenia, ako aj svoju aktívnu účasť na postupe predbežného preskúmania uskutočnenom Komisiou. Odvolateľky rovnako poukázali na použitie finančných prostriedkov vyplývajúcich z napadnutých opatrení na účely odstránenia železničných príjazdových ciest (nástupištia a stanice) k prístavom, ktoré cestujúcim vo vlakoch umožňujú prístup k trajektom prevádzkovaným odvolateľkami. Pred Súdnym dvorom odvolateľky tiež poukázali na ich postavenie priamych konkurentov vo vzťahu k projektu ako celku.

58.

V tejto súvislosti poznamenávam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že za osobne dotknuté na účely spochybnenia dôvodnosti rozhodnutia Komisie o hodnotení pomoci sa okrem podniku, ktorý je príjemcom pomoci, osobitne uznávajú aj konkurenti príjemcu, ktorí zohrali v rámci príslušného konania aktívnu úlohu, a to za predpokladu, že ich postavenie na trhu bolo podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia. ( 31 )

59.

V prejednávaných veciach je nesporné, že príjemcom opatrení napadnutých v predmetných častiach žalôb je Femern Landanlæg, ktorá, ako je zrejmé z bodu 8 vyššie, zodpovedá za financovanie, výstavbu a prevádzkovanie vnútorných spojení, vrátane vnútorných železničných spojení. Ak by sa aj pripustilo, na rozdiel od konštatovania Všeobecného súdu v napadnutých rozsudkoch, že trh týkajúci sa prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry sa má v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami považovať za trh otvorený hospodárskej súťaži ( 32 ), je v každom prípade potrebné poznamenať, že odvolateľky ako prevádzkovatelia námornej dopravy cez Fehmarnskú úžinu nijakým spôsobom nepreukázali, že pôsobia na trhu, na ktorom pôsobí Femern Landanlæg, čiže skutočnosť, že sú konkurentom tejto spoločnosti.

60.

V tejto súvislosti poznamenávam, že prístup, ktorý si osvojil Súdny dvor v rámci svojej judikatúry, je do istej miery obmedzujúci. Súdny dvor mal totiž príležitosť spresniť, že samotná okolnosť, že nejaký akt môže mať určitý vplyv na súťažné vzťahy na relevantnom trhu a že dotknutý podnik sa nachádzal v súťažnom vzťahu s podnikom, ktorý mal z tohto aktu prospech, nemôže v nijakom prípade stačiť na to, aby mohol byť daný podnik považovaný za osobne dotknutý týmto aktom. ( 33 )

61.

Ani tvrdením, podľa ktorého sa finančné prostriedky vyplývajúce z napadnutých opatrení používajú na odstránenie železničných prístupov, ani tvrdením o integrovanom charaktere projektu, uvedeným v bode 57 vyššie, nemožno z uvedeného hľadiska preukázať existenciu priameho súťažného vzťahu medzi odvolateľkami a príjemcom napadnutých opatrení, t. j. spoločnosťou Femern Landanlæg.

62.

Ďalej, pokiaľ ide o aktívnu účasť vo fáze predbežného preskúmania, z judikatúry vyplýva, že účasť žalobcu na konaní nepredstavuje nevyhnutnú podmienku na preukázanie osobnej dotknutosti konkurenta, ale iba „relevantnú okolnosť“ v tejto súvislosti. ( 34 )

63.

Z predchádzajúcich úvah podľa môjho názoru vyplýva, že odvolateľky nie sú v postavení, v ktorom by boli aktívne legitimované na spochybnenie dôvodnosti časti sporného rozhodnutia týkajúcej sa opatrení priznaných v prospech spoločnosti Femern Landanlæg.

64.

V druhom rade je však ešte potrebné preskúmať, či odvolateľky majú prípadnú aktívnu legitimáciu na účely ochrany procesných práv, ktoré by im mohli vyplývať ako „príslušným stranám“ v zmysle judikatúry uvedenej v bode 53 vyššie.

65.

V tejto súvislosti pripomínam, že v článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999, v ktorom normotvorca Spoločenstva v podstate nadviazal na definíciu vypracovanú v rámci judikatúry Súdneho dvora ( 35 ), sa pojem „zainteresovaná strana“ vymedzuje ako „… ak[á]koľvek osob[a], podnikateľ alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia“.

66.

Takáto definícia podľa ustálenej judikatúry nevylučuje, aby sa určitý podnik, ktorý nie je priamym konkurentom príjemcu pomoci, považoval za „dotknutú osobu“, pokiaľ tvrdí, že jeho záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci. ( 36 ) Kým konkurujúci podnik príjemcu opatrenia pomoci patrí nepochybne medzi „dotknuté osoby“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ ( 37 ), subjekt, ktorý nie je konkurentom príjemcu pomoci, možno považovať za „dotknutú osobu“, pokiaľ preukáže, že jeho záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci, čo v súlade s judikatúrou znamená preukázať, že predmetné opatrenie môže mať konkrétny dopad na jeho postavenie. ( 38 )

67.

Súdny dvor týmto spôsobom napríklad priznal postavenie dotknutej osoby podniku, ktorý nebol priamym konkurentom príjemcu pomoci, ale pre svoj výrobný postup potreboval rovnakú prvotnú surovinu, keď takýto podnik uviedol, že jeho záujmy mohli byť dotknuté poskytnutím pomoci, pričom dostatočne preukázal, že pomoc mohla mať konkrétny dopad na jeho postavenie. ( 39 )

68.

Pokiaľ ide o prejednávané veci, zastávam názor, že hoci tvrdenia odvolateliek, na ktoré sa odkazuje v bode 57 vyššie, nepreukazujú existenciu priameho súťažného vzťahu so spoločnosťou Femern Landanlaeg, ide v každom prípade o dostatočný dôkaz, jednak vo vzťahu ku skutočnosti, že poskytnutie predmetných opatrení v prospech spoločnosti Femern Landanlaeg môže mať vplyv na záujmy odvolateliek, jednak v súvislosti s konkrétnym dopadom týchto opatrení na ich postavenie. Uvedené tvrdenia sú preto podľa môjho názoru dôvodom na to, aby sa odvolateľkám priznalo postavenie dotknutých strán.

69.

Z uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že odvolateľky majú ako dotknuté strany aktívnu legitimáciu napadnúť časť sporného rozhodnutia týkajúcu sa opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, a to v rozsahu, v akom sa ich návrhy zameriavajú na ochranu procesných práv, ktoré im vyplývajú z ustanovenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Na druhej strane však nemajú aktívnu legitimáciu na spochybnenie dôvodnosti predmetnej časti sporného rozhodnutia. Ako lepšie vysvetlím v nasledujúcich bodoch, uvedené zistenia zohľadním v rámci analýzy hlavných odvolaní.

70.

V rámci prvých dvoch odvolacích dôvodov hlavných odvolaní odvolateľky – s podporou združenia NABU a spoločností FSS, Rederi, Trelleborg a združenia Aktionsbündnis – uvádzajú, že napadnuté rozsudky sú v rozpore s článkom 107 ods. 1 a článkom 108 ods. 2 ZFEÚ poznačené v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia, a to v rozsahu, v akom Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia veci a nestretla sa so závažnými ťažkosťami, keď rozhodla, že opatrenia priznané spoločnosti Femern Landanlæg nemohli narušiť hospodársku súťaž, ani ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, v dôsledku čoho predmetné opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc.

71.

Na úvod treba predovšetkým pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že na účely kvalifikovania vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci sa nemusí preukázať skutočný dosah dotknutej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné narušenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či táto pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž. ( 40 )

72.

Ďalej, z analýzy vykonanej v bodoch 49 až 69 vyššie je zrejmé, že odvolateľky majú aktívnu legitimáciu napadnúť časť sporného rozhodnutia týkajúcu sa opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg iba v rozsahu, v akom sa ich návrhy zameriavajú na ochranu procesných práv, ktoré im vyplývajú z ustanovenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ, nemajú však aktívnu legitimáciu na účely spochybnenia dôvodnosti predmetnej časti sporného rozhodnutia.

73.

Ako však vyplýva z bodu 55 vyššie, Všeobecný súd sa v prejednávaných veciach nezaoberal otázkou prípustnosti žalôb, pričom žalobné dôvody týkajúce sa porušenia procesných práv a dôvodnosti predmetnej časti sporného rozhodnutia preskúmal spoločne. Z takéhoto postupu Všeobecného súdu vyplýva, že odvolateľky spochybnili vo svojich odvolaniach analýzu vo veci oboch uvedených aspektov.

74.

V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že žalobca domáhajúci sa zrušenia rozhodnutia o nevznesení námietok podľa ustálenej judikatúry v podstate napáda skutočnosť, že rozhodnutie vydané Komisiou v súvislosti so spornou pomocou bolo prijaté bez toho, aby táto inštitúcia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, čím porušila jeho procesné práva. Na to, aby žalobca uspel so svojou žalobou o neplatnosť, môže uvádzať akékoľvek žalobné dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a skutočností, ktoré mala Komisia k dispozícii počas fázy predbežného preskúmania oznámeného opatrenia, malo vyvolať pochybnosti o tom, že predmetné opatrenie môže predstavovať pomoc, a o zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom. Použitie takýchto tvrdení preto nemôže mať za následok zmenu predmetu žaloby ani podmienok prípustnosti. Naopak, existencia pochybností o kvalifikácii opatrenia ako pomoci a o uvedenej zlučiteľnosti je práve dôkazom, ktorý treba predložiť, aby sa preukázalo, že Komisia bola povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ. ( 41 )

75.

Okrem toho Súdny dvor vysvetlil, že zákonnosť rozhodnutia o nevznesení námietok závisí od toho, či posúdenie informácií a skutočností, ktorými Komisia disponovala v priebehu predbežného posudzovania oznámeného opatrenia, malo objektívne vyvolať pochybnosti v súvislosti s jeho zlučiteľnosťou so spoločným trhom, pretože v prípade takýchto pochybností treba začať konanie vo veci formálneho zisťovania, na ktorom sa môžu zúčastniť dotknuté osoby v zmysle článku 1 písm. h) vyššie uvedeného nariadenia. Rovnaké zásady platia, ak má Komisia naďalej pochybnosti o kvalifikácii skúmaného opatrenia ako pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. ( 42 )

76.

V tejto súvislosti je z judikatúry zrejmé, že vzhľadom na to, že pojem závažné ťažkosti má objektívnu povahu, existenciu takýchto ťažkostí treba skúmať nielen za okolností, za akých došlo k prijatiu rozhodnutia Komisie vydaného po skončení predbežného preskúmania, ale aj na základe posúdení, o ktoré sa Komisia opierala. ( 43 )

77.

Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že prvé dva odvolacie dôvody hlavných odvolaní, v rámci ktorých odvolateľky namietajú aj nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu v súvislosti s porušením ich procesných práv vyplývajúcich článku 108 ods. 2 ZFEÚ, treba s ohľadom na zistenia uvedené v bodoch 69 až 72 vyššie analyzovať výlučne z tohto hľadiska. Odvolacie dôvody, ktorých cieľom je spochybniť analýzu Všeobecného súdu, pokiaľ ide o dôvodnosť dotknutej časti sporného rozhodnutia, sú naopak neprípustné. So zreteľom na judikatúru uvedenú v bodoch 74 až 76 vyššie je však preskúmanie vykonané Všeobecným súdom v súvislosti s posúdeniami, z ktorých Komisia vychádzala v spornom rozhodnutí, napokon možné a potrebné analyzovať s cieľom overiť, či predmetné posúdenia odôvodňovali zistenie o neexistencii závažných ťažkostí, pokiaľ ide o otázku kvalifikácie skúmaných opatrení ako pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

78.

Prvé dôvody príslušných odvolaní smerujú proti bodom 87 až 127 prvého napadnutého rozsudku, resp. bodom 62 až 102 druhého napadnutého rozsudku, pričom sú rozdelené do štyroch častí zodpovedajúcich štyrom prípadom nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal Všeobecný súd údajne dopustiť.

79.

V prvých častiach prvých odvolacích dôvodov odvolateľky s podporou vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich strane, spochybňujú časť napadnutých rozsudkov ( 44 ), v ktorých Všeobecný súd odmietol ich tvrdenie, podľa ktorého vzhľadom na to, že pevné spojenie a vnútorné spojenia predstavujú integrovaný projekt, ako aj vzhľadom na záver Komisie, že opatrenia priznané spoločnosti Femern v súvislosti s pevným spojením mohli narušiť hospodársku súťaž, bolo potrebné aj opatrenia priznané spoločnosti Femern Landanlæg v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami považovať za spôsobilé narušiť hospodársku súťaž.

80.

Odvolateľky, ktoré vychádzajú z rozsudku zo 16. mája 2013, Komisia/Ryanair (C‑615/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:310) ( 45 ), poukazujú na skutočnosť, že Všeobecný súd sa pri svojom odôvodnení, podľa ktorého sa činnosť spoločnosti Femern Landanlæg obmedzuje na správu vnútorných spojení a nezahŕňa poskytovanie dopravných služieb cez oblasť Fehmarn, opiera o predpoklad, ktorého základom je nesprávna právna kvalifikácia skutkového stavu. Z povahy a z cieľov projektu totiž vyplýva, že pevné spojenie a vnútorné spojenia sú súčasťou integrovaného projektu, pričom vnútorné spojenia sa budujú s cieľom poskytovať dopravné služby cez oblasť Fehmarn. Z finančného hľadiska je nesporné, že mýto za pevné spojenie pokryje aj náklady na vnútorné spojenia, keďže Femern je povinná platiť dividendy spoločnosti Femern Landanlæg. Z praktického hľadiska pevné spojenie závisí od vnútorných spojení, bez ktorých by Femern nebola schopná poskytovať dopravné služby. Okrem toho vnútorné spojenia by neexistovali bez pevného spojenia. Opatrenia prijaté v súvislosti s vnútornými spojeniami sú preto nevyhnutné z hľadiska pevného spojenia. Z uvedeného vyplýva, že ak opatrenia poskytnuté spoločnosti Femern môžu narušiť hospodársku súťaž, rovnaký záver platí aj vo vzťahu k opatreniam poskytnutým spoločnosti Femern Landanlæg. Všeobecný súd sa navyše dopustil zjavného pochybenia, keď konštatoval, že ciele uvedených dvoch opatrení sú rôzne. ( 46 ) Sledujú totiž rovnaký cieľ, ktorým je umožniť spoločnosti Femern poskytovať dopravné služby cez oblasť Fehmarn.

81.

NABU, FSS a Aktionsbündnis dodávajú, že je neoprávnené umelo rozdeliť jednotný projekt na niekoľko častí, aby sa zabránilo jeho celkovému posúdeniu ako štátnej pomoci. NABU navyše upozorňuje, že pevné spojenie a vnútorné spojenia treba považovať za jednotný projekt nielen z dôvodu ich hospodárskych vlastností, ale aj vzhľadom na ich environmentálne charakteristiky. Rederi a Aktionsbündnis poukazujú na to, že vnútorné železničné spojenia predstavujú nevyhnutnú infraštruktúru z hľadiska možnosti zabezpečiť službu železničnej dopravy cez oblasť Fehmarn, pričom ich výstavba prispieva k zlepšeniu konkurenčného postavenia spoločnosti Femern. Na základe uvedených skutočností sa zdá, že opatrenia priznané v prospech spoločnosti Femern Landanlæg majú zjavný dopad na trh dopravných služieb cez Fehmarnskú úžinu.

82.

Komisia uvádza, že námietky uvedené v prvých častiach prvých odvolacích dôvodov hlavných odvolaní sú neprípustné, keďže odvolateľky v rozpore s ustanovením článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora neoznačili body napadnutých rozsudkov obsahujúce nesprávne závery Všeobecného súdu. Vo zvyšnej časti Komisia spochybňuje vecnú dôvodnosť tvrdení odvolateliek a vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu.

83.

Dánske kráľovstvo uvádza, že uvedené námietky sú neprípustné, keďže jednak iba opakujú žalobný dôvod, ktorý už Všeobecný súd zamietol, jednak spochybňujú skutkové otázky, o ktorých Všeobecný súd rozhodol, a to bez poukázania na skreslenie týchto skutočností. Vo zvyšnej časti Dánske kráľovstvo spochybňuje vecnú dôvodnosť tvrdení odvolateliek a vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu.

84.

V prvých častiach prvých odvolacích dôvodov príslušných odvolaní odvolateľky namietajú skutočnosť, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch odmietol ich tvrdenie týkajúce sa integrovaného charakteru projektu. V konaní pred Všeobecným súdom v podstate uviedli, že z dôvodu takéhoto integrovaného charakteru vedie zistenie, podľa ktorého opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami môžu narušiť hospodársku súťaž, prostredníctvom určitého „nákazlivého účinku“ ( 47 ) k záveru, že aj opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern Landanlæg v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami môžu narušiť hospodársku súťaž, najmä pokiaľ ide o dopravné služby cez oblasť Fehmarn.

85.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd reagoval v napadnutých rozsudkoch na uvedené tvrdenie úvahou, podľa ktorej nie je možné dospieť k záveru, že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern Landanlæg týkajúce sa vnútorných železničných spojení predstavujú štátnu pomoc iba z dôvodu, že boli prijaté v rámci rovnakého projektu ako opatrenia stanovené v prospech spoločnosti Femern týkajúce sa pevného spojenia, ktoré Komisia kvalifikovala ako štátnu pomoc. Podľa názoru Všeobecného súdu totiž išlo o dve opatrenia, ktoré sa síce vzťahovali na rovnaký projekt, týkajú sa však odlišných cieľov a príjemcov. ( 48 )

86.

Na úvod je potrebné vyrovnať sa s tvrdeniami Komisie a Dánskeho kráľovstva, ktorými sa spochybňuje prípustnosť námietok uvedených v predmetných častiach odvolaní, a to z dôvodu, že odvolateľky neoznačili príslušné časti napadnutých rozsudkov a jednoducho zopakovali žalobné dôvody zamietnuté Všeobecným súdom.

87.

V tejto súvislosti na jednej strane nesúhlasím s postojom Komisie, podľa ktorej nedošlo k splneniu podmienok stanovených v článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. V prvých častiach prvých odvolacích dôvodov príslušných odvolaní totiž odvolateľky jasne označili body napadnutých rozsudkov, ktoré majú v úmysle prostredníctvom svojich tvrdení napadnúť ( 49 ), pričom je nepochybné, že cieľom týchto tvrdení je spochybniť časť odôvodnenia Všeobecného súdu uvedenú v predmetných bodoch.

88.

Na druhej strane poznamenávam, že hoci je podľa ustálenej judikatúry jednoznačné, že odvolací dôvod spočívajúci v jednoduchom zopakovaní žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré už boli predložené Všeobecnému súdu, je neprípustný ( 50 ), pokiaľ ide o predmetné časti odvolania, odvolateľky sa na rozdiel od tvrdenia Dánskeho kráľovstva neobmedzili iba na zopakovanie tvrdenia uvedeného v prvom stupni konania, ale spochybňujú odôvodnenie, ktorým Všeobecný súd odmietol dané tvrdenie v napadnutých rozsudkoch, a spôsob, akým Všeobecný súd uplatnil právo Únie. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno v konaní o odvolaní opätovne rozobrať právne otázky preskúmavané v prvostupňovom konaní, pretože ak by odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už uplatnených pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by čiastočne stratilo svoj zmysel. ( 51 )

89.

Vo veci samej odvolateľky uvádzajú, že odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v napadnutých rozsudkoch vychádza z nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu, pokiaľ ide o rozsah činnosti spoločnosti Femern Landanlæg.

90.

V tejto súvislosti sa predovšetkým domnievam, že v prejednávaných veciach nie je relevantný odkaz na bod 32 rozsudku zo 16. mája 2013, Komisia/Ryanair (C‑615/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:310), týkajúci sa ustanovení právnych predpisov, ktoré nie sú v tomto prípade významné a v ktorom sa konštatuje, že Všeobecný súd nepochybil pri právnej kvalifikácii listu zaslaného dotknutou spoločnosťou Komisii. V každom prípade uvedený odkaz nijakým spôsobom nevedie k posilneniu argumentácie odvolateliek.

91.

V druhom rade zastávam názor, že pokiaľ sa má námietka vznesená odvolateľkami chápať v tom zmysle, že smeruje proti zisteniu Všeobecného súdu, podľa ktorého sa činnosť spoločnosti Femern Landanlæg obmedzovala v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami na trh týkajúci sa prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry, s tým, že nezahŕňala poskytovanie dopravných služieb cez oblasť Fehmarn, a ak sa aj pripustí, že Všeobecný súd vychádzal z takéhoto zistenia – čo podľa môjho názoru nevyplýva zo sporných bodov napadnutých rozsudkov –, zastávam názor, že uvedenú námietku treba považovať za neprípustnú. Jej cieľom je totiž v podstate navrhnúť Súdnemu dvoru, aby spochybnil skutkové zistenia a posúdenia Všeobecného súdu – osobitne v súvislosti s rozsahom činnosti spoločnosti Femern Landanlæg –, pričom však odvolateľky nepoukázali na vecnú nesprávnosť skutkových zistení vyplývajúcu z písomných podkladov v spise ani na skreslenie skutkového stavu, čo nie je, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, v rámci odvolania prípustné. ( 52 )

92.

Napokon argumentácia odvolateliek týkajúca sa integrovaného charakteru projektu a totožnosti cieľov opatrení prijatých v prospech spoločností Femern a Femern Landanlæg nemôže potvrdiť tvrdenie, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu, pokiaľ ide o rozsah činnosti spoločnosti Femern Landanlæg. Ani z integrovaného charakteru projektu, pokiaľ ide o jeho finančné a praktické hľadisko, ani z prípadnej totožnosti cieľov opatrení prijatých v prospech spoločností Femern a Femern Landanlæg totiž nevyplýva, že činnosť spoločnosti Femern Landanlæg by zahŕňala ponuku dopravných služieb cez Fehmarnskú úžinu.

93.

V treťom rade, ak sa pri istej miere výkladového úsilia aj pripustí, že námietka, ktorú vzniesli odvolateľky v rámci uvedených prvých častí odvolania, sa má chápať v tom zmysle, že odvolateľky poukazujú na nesprávne právne posúdenie, pretože Všeobecný súd neuznal „nákazlivý účinok“ vyplývajúci z integrovaného charakteru projektu a z tohto dôvodu nesprávne opomenul konštatovať, že vzhľadom na skutočnosť, že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern mohli narušiť hospodársku súťaž na trhu dopravných služieb cez oblasť Fehmarn, potom k takémuto narušeniu mohlo dôjsť aj v dôsledku opatrení poskytnutých spoločnosti Femern Landanlæg, domnievam sa, že takejto výhrade nemožno vyhovieť.

94.

Ako je totiž zrejmé z bodu 85 vyššie, Všeobecný súd odpovedal v napadnutých rozsudkoch na uvedené tvrdenie, pričom sa podľa môjho názoru nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, a to v tom zmysle, že vzhľadom na to, že v prípade opatrení prijatých v prospech spoločností Femern a Femern Landanlæg ide, hoci sa týkajú toho istého projektu, o dve samostatné opatrenia pomoci, ktoré majú rôznych príjemcov, ako aj odlišný cieľ a účel, uznanie charakteru pomoci vo vzťahu k jednému z týchto opatrení nemohlo automaticky – alebo slovami Všeobecné súdu, „len z tohto dôvodu“ – viesť k tomu, že aj druhé opatrenie by sa kvalifikovalo ako pomoc.

95.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že odvolateľky nespochybnili skutočnosť, že Komisia a následne aj Všeobecný súd skúmali predmetné opatrenia ako dve samostatné opatrenia pomoci, hoci sa týkajú jednotného projektu. Ani v žalobách podaných na Všeobecný súd, ani v odvolaniach predložených Súdnemu dvoru odvolateľky neuviedli, že predmetné opatrenia sa mali preskúmať spoločne, alebo že by viedli k jedinej štátnej pomoci, ktorá sa mala analyzovať jednotne. Odvolateľky nespochybňujú ani konštatovanie Všeobecného súdu, že príjemcovia opatrení sú napriek ich preukázanému prepojeniu odlišní. ( 53 )

96.

Iba FSS a menej jednoznačným spôsobom NABU vo svojich vyjadreniach, ktorými vstúpili do konania na Súdnom dvore, uviedli, že projekt sa mal preskúmať ako celok, bez jeho umelého rozdelenia na dve časti. Podotýkam však, že ani jeden z týchto účastníkov konania nepredniesol toto tvrdenie pred Všeobecným súdom. Okrem toho ani odvolateľky, ani vedľajší účastníci konania nevzniesli pred Všeobecným súdom jasnú a výslovnú námietku týkajúcu sa prípadného pochybenia vyplývajúceho z nezohľadnenia účinkov samotných opatrení poskytnutých spoločnosti Femern Landanlæg, t. j. týchto opatrení ako takých, na hospodársku súťaž na trhu dopravných služieb cez oblasť Fehmarn. ( 54 )

97.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov prejednávaných pred prvostupňovým súdom. ( 55 ) Nie je preto možné vytýkať Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie spočívajúce v tom, že nezohľadnil žalobné dôvody, ktoré mu účastníci konania nepredložili. Nové tvrdenia, ktoré žalobcovia nepredložili Všeobecnému súdu, je preto v konaní o odvolaní potrebné vyhlásiť za neprípustné. ( 56 )

98.

V konaní pred Všeobecným súdom sa súčasné odvolateľky dovolávali integrovaného charakteru projektu iba a výlučne s cieľom odôvodniť ich tvrdenie týkajúce sa určitého „automatického nákazlivého účinku“, čiže skutočnosti, že vzhľadom na to, že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern môžu mať vplyv na hospodársku súťaž na trhu dopravných služieb cez oblasť Fehmarn, potom aj odlišné opatrenia, ktoré sa však prijali v rámci rovnakého projektu v prospech spoločnosti Femern Landanlæg, môžu mať uvedený dopad. ( 57 ) Ako sa uviedlo v bode 94 vyššie, Všeobecný súd na toto tvrdenie odpovedal takým spôsobom, ktorý podľa môjho názoru vôbec nepredstavuje nesprávne právne posúdenie. Zo samotnej skutočnosti, že dve odlišné opatrenia, ktoré majú rôznych príjemcov a rôzne ciele, ( 58 ) sa prijímajú v rámci jedného projektu, pričom jedno z nich predstavuje štátnu pomoc, totiž nemožno odvodiť, že obe opatrenie sú automaticky štátnou pomocou.

99.

Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenia odvolateliek týkajúce sa účelu projektu a opatrení prijatých v danom rámci v prospech spoločností Femern a Femern Landanlæg, dodávam – čisto pre úplnosť a bez vyjadrovania sa ku skutkovým otázkam, ktoré nepatria do právomoci Súdneho dvora v odvolacom konaní –, že hoci je nepochybné, že účelom projektu ako celku je zlepšenie podmienok prepravy cestujúcich a tovaru medzi severskými krajinami a strednou Európou ( 59 ), je v každom prípade nesporné, že ako uvádza Dánske kráľovstvo, vnútorné železničné spojenia sa budú používať ako súčasť regionálnej železničnej dopravy, nezávisle od používania pevného spojenia. Z uvedeného vyplýva, že hoci sa účel opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern Landanlæg čiastočne zhoduje s účelom opatrení prijatých v prospech spoločnosti Femern, a to v rozsahu, v akom výstavba vnútorných spojení umožní používanie pevného spojenia, má v každom prípade svoje vlastné špecifické aspekty. Je preto zrejmé, že Všeobecný súd nepochybil, keď konštatoval, že predmetné opatrenia majú odlišný účel.

100.

S ohľadom na všetky uvedené úvahy sa domnievam, že prvé časti prvých odvolacích dôvodov hlavných odvolaní je potrebné zamietnuť.

101.

V druhých a tretích častiach prvých odvolacích dôvodov hlavných odvolaní odvolateľky, s podporou vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich strane, spochybňujú body napadnutých rozsudkov, v ktorých Všeobecný súd zamietol výhrady, ktorými odvolateľky namietali nesprávny záver Komisie, podľa ktorého v Dánsku neexistuje hospodárska súťaž „na“ trhu ani „o“ trh národnej železničnej siete. Podľa názoru odvolateliek je totiž trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v Dánsku naopak de lege a de facto otvorený hospodárskej súťaži. ( 60 )

102.

V rámci druhých častí prvých odvolacích dôvodov odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého skutočnosť, že dánsky zákon o dráhach ( 61 ) umožňuje získať akémukoľvek podniku spĺňajúcemu stanovené podmienky licenciu na prevádzkovanie, správu a údržbu železničnej infraštruktúry v Dánsku, neznamená, že trh týkajúci sa prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry je otvorený hospodárskej súťaži. ( 62 ) Možnosť získať takúto licenciu podľa odvolateliek preukazuje, že dánsky trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry je de lege otvorený hospodárskej súťaži, aspoň pokiaľ ide o hospodársku súťaž „o“ trh. Z tohto hľadiska sa berie do úvahy možnosť podniku vybudovať si vlastnú infraštruktúru a sám ju spravovať, alebo poskytovať služby na existujúcej infraštruktúre vrátane štátnej infraštruktúry.

103.

Uvedený prístup je podľa odvolateliek v súlade so stanoviskom Komisie, podľa ktorého možno trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry považovať podľa práva Únie za uzavretý pre hospodársku súťaž, iba ak tieto činnosti podliehajú zákonnému monopolu, ktorý by vylučoval nielen hospodársku súťaž „na“ trhu, ale aj súťaž „o“ trh. ( 63 )

104.

Uvedený prípad sa však netýka Dánska. Nijaký podnik v Dánsku totiž nezískal výlučné právo alebo zákonný monopol v súvislosti s prevádzkovaním alebo správou železničnej infraštruktúry. Naopak, dánsky zákon o dráhach stanovuje vyššie uvedený licenčný systém, ktorý výslovne umožňuje, aby akýkoľvek podnik vykonával činnosť prevádzkovania a správy železničných sietí, a to za predpokladu splnenia určitých bezpečnostných požiadaviek. Takýto licenčný systém na jednej strane zaručuje možnosť konkurenčných spoločností súťažiť samy za seba, keďže budovaním infraštruktúry sa môžu samy stať prirodzenými monopolmi. Z tohto dôvodu bolo možné zvoliť inú spoločnosť ako Femern Landanlæg, ktorá by získala prostriedky na vybudovanie vnútorných železničných spojení. Na druhej strane tento systém dokazuje, že konkurenčné podniky môžu pôsobiť v rámci prirodzených monopolov iných subjektov. Takáto situácia by mohla napríklad nastať, ak by spoločnosti Femern Landanlæg alebo Banedanmark zadali zákazku na výstavbu alebo správu infraštruktúry vnútorných železničných spojení.

105.

Napokon z rozsudkov z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i. (C‑385/18, EU:C:2019:1121, ďalej len „rozsudok Arriva Italia“), a z 29. júla 2019, Azienda Napoletana Mobilità (C‑659/17, EU:C:2019:633, ďalej len „rozsudok Azienda Napoletana Mobilità“), vyplýva, že Súdny dvor konštatoval, že priame zadanie výlučných práv nevylučuje hospodársku súťaž o trh práve v prípade, ak sa štátu nebráni vo vyhlásení verejných obstarávaní týkajúcich sa prevádzkovania a správy železničných sietí.

106.

Podobne ako v iných hospodárskych odvetviach predpokladajúcich použitie sieťovej infraštruktúry, ako sú telekomunikácie, elektrina alebo plyn, kde sú trhy otvorené hospodárskej súťaži jednoducho tým spôsobom, že hospodárskym subjektom umožňujú poskytovať služby na častiach sieťovej infraštruktúry, aj trh týkajúci sa správy železničnej infraštruktúry v Dánsku treba považovať za otvorený hospodárskej súťaži v zmysle práva Únie, aspoň pokiaľ ide o hospodársku súťaž „o“ trh, a to vzhľadom na to, že dánsky právny rámec pre správu železničnej infraštruktúry stanovuje podmienky prevádzkovania a správy existujúcich železničných sietí (vrátane štátnej siete).

107.

Z rovnakých dôvodov považujú odvolateľky za nesprávne odôvodnenie Všeobecného súdu, podľa ktorého iné podniky ako Banedanmark, ktoré získali vyššie uvedené licencie, pôsobia na miestnych úsekoch železničnej siete predstavujúcich prirodzené monopoly. ( 64 ) Okrem toho tvrdenia uvedené v napadnutých rozsudkoch v súvislosti s licencovanými prevádzkovateľmi z iných členských štátov ( 65 ) a s nepovinnou liberalizáciou železničného odvetvia ( 66 ) nie sú podľa odvolateliek relevantné, keďže z dánskeho licenčného systému je zrejmé, že trh je otvorený a bol liberalizovaný.

108.

V rámci tretích častí prvých odvolacích dôvodov odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v Dánsku nie je de facto otvorený hospodárskej súťaži. Všeobecný súd totiž v rámci odôvodnenia nezohľadnil základný aspekt, že pri absencii zákonného monopolu a pri existencii licenčného systému, ktorý umožňuje akémukoľvek podniku spravovať železničnú infraštruktúru, nie je podstatné, kde sa daná infraštruktúra nachádza alebo kto ju vlastní. Existencia konkurentov na niektorých častiach železničnej siete, ktorú napadnuté rozsudky podľa odvolateliek uznávajú, je konečným dôkazom toho, že predmetný trh je otvorený hospodárskej súťaž aj de facto. Hoci niektorí vlastníci siete sa môžu rozhodnúť spravovať časti siete sami, nič to nemení na skutočnosti, že trh je otvorený hospodárskej súťaži najmä z dôvodu, že podniky môžu súťažiť o to, že vybudovaním vlastnej siete sa stanú vlastníkmi prirodzeného monopolu.

109.

Odvolateľky, podporované v tejto súvislosti niektorými vedľajšími účastníkmi konania, ktorí vstúpili do konania na ich strane, napokon uvádzajú, že ak by sa v každom prípade aj malo dospieť k záveru, že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern Landanlæg nemôžu narušiť hospodársku súťaž na trhu prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry, je nepochybné, že takéto opatrenia narúšajú hospodársku súťaž na prvotných trhoch (trh dodávok materiálov na výstavbu železničnej infraštruktúry) a druhotných trhoch (trhy poskytovania železničných služieb v Dánsku).

110.

NABU, FSS, Rederi, Trelleborg a Aktionsbündnis uvádzajú podobné tvrdenia ako odvolateľky.

111.

Najmä NABU uvádza, že na to, aby sa trh v rámci práva Únie kvalifikoval ako uzavretý pre hospodársku súťaž, musí existovať zákonný zákaz, aby akýkoľvek iný hospodársky subjekt konkurenčne pôsobil na danom trhu, pričom v Dánsku takýto zákaz neexistuje. Rederi, Aktionsbündnis a Trelleborg v rovnakom zmysle upozorňujú, že samotná Komisia uviedla, že zákonný monopol existuje vtedy, keď je daná služba vyhradená zákonom alebo regulačnými opatreniami výhradnému poskytovateľovi, pričom akýkoľvek iný subjekt má jednoznačne zakázané poskytovať túto službu. ( 67 ) Rederi a Aktionsbündnis uvádzajú, že, pokiaľ ide o prejednávané veci, právo priznané spoločnosti Banedanmark v súvislosti s prevádzkovaním a správou železničnej infraštruktúry nepredstavuje výhradné právo, čo preukazuje skutočnosť, že iní, domáci aj zahraniční prevádzkovatelia železníc získali povolenie na správu železničnej infraštruktúry a že v Dánsku neexistuje nijaký zákonný zákaz, pokiaľ ide o vykonávanie správy železničnej infraštruktúry. Rederi dodáva, že ak by uvedené právo aj bolo výhradné, čo nie je, dánske právo nijako nevylučuje hospodársku súťaž „o“ trh, keďže akýkoľvek podnik oprávnený na vykonávanie činnosti v Dánsku sa môže zúčastniť na verejnom obstarávaní a súťažiť v oblasti prevádzkovania a správy verejnej, ako aj súkromnej železničnej infraštruktúry.

112.

Rederi a Trelleborg ďalej poukazujú na to, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého pôsobenie súkromných prevádzkovateľov na sieťach vo vlastníctve orgánov miestnej samosprávy nie je dôkazom o existencii hospodárskej súťaže, znamená tvrdiť, že trh môže byť otvorený hospodárskej súťaži, iba ak vzájomne si konkurujúce podniky spravujú železničnú infraštruktúru vo vlastníctve štátu. Takéto tvrdenie by však nebolo správne vzhľadom na skutočnosť, že predmetnú infraštruktúru nevlastní štát, ale Femern Landanlæg, pričom časť štátnej železničnej siete je úplne integrovaná s komunálnymi a súkromnými sieťami. Okrem toho Rederi aj Trelleborg zastávajú názor, že Všeobecný súd nezohľadnil potenciálnu hospodársku súťaž.

113.

Na pojednávaní Rederi uviedla, že aj keď dánske právo priznáva určitému prevádzkovateľovi (Banedanmark) správu časti železničnej infraštruktúry, nie je možné usudzovať, že trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v Dánsku je monopolizovaný. Na jednej strane totiž z judikatúry vyplýva, že monopol týkajúci sa iba časti trhu nie je dostatočným dôvodom na vylúčenie narušenia hospodárskej súťaže, ( 68 ) pričom na druhej strane viaceré podniky môžu uvedené služby na trhu v Dánsku ponúkať a v skutočnosti ich aj ponúkajú. V tejto súvislosti Trelleborg dodáva, že z dôvodu integrovaného charakteru železničných sietí je na to, aby sa celá sieť mala považovať za otvorenú hospodárskej súťaži postačujúce, aby bola takejto súťaži otvorená iba časť predmetnej siete.

114.

FSS uvádza, že možnosť získať licencie, ktorá je otvorená akémukoľvek domácemu alebo zahraničnému prevádzkovateľovi, automaticky predpokladá existenciu hospodárskej súťaže „o“ trh, keďže akýkoľvek zainteresovaný hospodársky subjekt je z právneho hľadiska oprávnený získať zákazku na prevádzkovania a správu vnútorných železničných spojení, vrátane príslušných finančných opatrení. Z tohto dôvodu hoci sa každá železničná infraštruktúra vyznačuje vlastnosťami prirodzeného monopolu, neznamená to, že prevádzkovatelia infraštruktúry nemôžu navzájom súťažiť „o“ trh. Okrem toho FSS dodáva, že financovanie vnútorných železničných spojení bude mať väčší vplyv na konkurencieschopnosť železničnej dopravy, a to na úkor ostatných druhov dopravy, ako je cestná doprava, letecká doprava alebo námorná doprava.

115.

Komisia na úvod konštatuje, že námietky uvedené v rámci druhých častí prvých odvolacích dôvodov sú neprípustné. Napadnuté rozsudky totiž neobsahujú nijaké zistenie, podľa ktorého trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v Dánsku nie je de lege otvorený hospodárskej súťaži. Odvolací dôvod smerujúci proti takémuto konštatovaniu je preto neprípustný. Okrem toho Komisia zastáva názor, že aj tretie časti prvých odvolacích dôvodov treba rovnako ako prvé časti vyhlásiť za neprípustné, pretože nespĺňajú požiadavky podľa článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, na ktoré sa odkazuje v bode 82 vyššie. Vo zvyšnej časti Komisia spochybňuje vecnú dôvodnosť tvrdení odvolateliek a vedľajších účastníkov konania, ktorí do konania vstúpili na ich podporu.

116.

Dánske kráľovstvo uvádza, že druhé aj tretie časti prvých odvolacích dôvodov sú neprípustné, keďže sa v nich iba preberajú žalobné dôvody uvedené v prvostupňovom konaní pred Všeobecným súdom. Vo zvyšnej časti Dánske kráľovstvo spochybňuje vecnú dôvodnosť tvrdení odvolateliek a vedľajších účastníkov konania, ktorí do konania vstúpili na ich podporu.

117.

V rámci druhých a tretích častí prvých odvolacích dôvodov odvolateľky, s podporou vedľajších účastníkov konania, ktorí do konania vstúpili na ich podporu, spochybňujú body napadnutých rozsudkov, v ktorých Všeobecný súd odmietol ich tvrdenia o tom, že trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v Dánsku je de lege e de facto otvorený hospodárskej súťaži.

118.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch v prvom rade konštatoval, že ustanovenia dánskeho zákona, na ktorý sa odvolávajú odvolateľky, ( 69 ) nevyžadujú, aby prevádzkovanie a správa železničnej infraštruktúry boli otvorené hospodárskej súťaži, a že možnosť získať licenciu na prevádzkovanie železničnej infraštruktúry neznamená, že existuje konkurencia „na“ trhu alebo „o“ trh prevádzkovania a správy dánskej národnej železničnej siete vrátane vnútorných železničných spojení. ( 70 ) Podľa Všeobecného súdu skutočnosť, že niektoré podniky, ktoré získali uvedenú licenciu, môžu pôsobiť v častiach železničnej siete, ktoré majú povahu prirodzených monopolov odlišných od národnej železničnej siete, nestačí na preukázanie toho, že národná sieť, ktorú spravuje Banedanmark v režime zákonného monopolu, je otvorená hospodárskej súťaži. Uvedené platí aj vo vzťahu k vnútorným železničným spojeniam, ktoré zahŕňajú rozšírenie a zlepšenie existujúcej infraštruktúry vo vlastníctve spoločnosti Banedanmark a ktoré prejdú po realizácii projektu do spoločného vlastníctva spoločností Banedanmark a Femern Landanlæg, ( 71 ) pričom budú ďalej neoddeliteľnou súčasťou existujúcej národnej siete. ( 72 )

119.

V druhom rade Všeobecný súd konštatoval, že existencia miestnych sietí – ktoré tvoria prirodzené monopoly odlišné od národnej železničnej infraštruktúry vrátane vnútorných železničných spojení – spravovaných inými podnikmi ako spoločnosťou Banedanmark, nedokazuje, že aj vnútorné železničné spojenia sú rovnako ako uvedené miestne siete spravované na základe výsledku súťažného konania, ani to, že Femern Landanlæg pôsobí na trhoch otvorených hospodárskej súťaži. ( 73 )

120.

Pred vecnou analýzou námietok vznesených odvolateľkami a vedľajšími účastníkmi konania proti uvedenej časti odôvodnenia Všeobecného súdu je potrebné zamietnuť námietky neprípustnosti, ktoré vzniesla Komisia a Dánske kráľovstvo. V tejto súvislosti odkazujem na body 87 a 88 vyššie, pričom sa z rovnakých dôvodov domnievam, že aj druhé a tretie časti prvých odvolacích dôvodov spĺňajú požiadavky stanovené v článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, s tým, že sa v nich neuvádzajú výlučne tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní.

121.

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, prostredníctvom ktorej Komisia poukazuje na skutočnosť, že napadnuté rozsudky neobsahujú nijaké zistenie v zmysle, že trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v Dánsku nie je de lege otvorený hospodárskej súťaži, treba ju podľa môjho názoru tiež zamietnuť. Aj keď je pravda, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch výslovne niečo takéto nekonštatoval, je napriek tomu nepochybné, že odmietol tvrdenia odvolateliek týkajúce sa de lege otvorenia dotknutého trhu, čo napokon vyplýva z názvu oddielu 2 v bode 108 prvého napadnutého rozsudku a v bode 83 druhého napadnutého rozsudku. V rámci druhých častí svojich prvých odvolacích dôvodov odvolateľky v odvolaní napádajú časť odôvodnenia Všeobecného súdu uvedenú v predmetnom oddiele napadnutých rozsudkov. Z uvedeného vyplýva, že tieto časti odvolania sú prípustné.

122.

Pokiaľ ide o prípustnosť, treba tiež pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, ako sa už uviedlo v bode 91 vyššie, že ak Všeobecný súd zistí alebo vyhodnotí skutkový stav, Súdny dvor má len právomoc preskúmať podľa článku 256 ZFEÚ právnu kvalifikáciu skutkového stavu a právne následky, ktoré z takejto kvalifikácie vyplynuli. Posúdenie skutkového stavu, ako napríklad posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa vnútroštátneho práva, s výhradou prípadu skresľovania dôkazov predložených Všeobecnému súdu, preto nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 74 )

123.

Súdny dvor dospel na základe ustálenej judikatúry k záveru, že pokiaľ ide o výklad vnútroštátneho práva, ktorý podal Všeobecný súd, Súdny dvor má v rámci odvolania iba právomoc overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva, ktoré musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise. ( 75 )

124.

V tejto súvislosti poznamenávam, že Všeobecný súd uviedol v napadnutých rozsudkoch rad skutkových zistení, z ktorých vychádzajú závery, ku ktorým dospel a ktoré na základe judikatúry uvedenej v dvoch predchádzajúcich bodoch nemožno opätovne spochybniť v rámci konania o odvolaní.

125.

Všeobecný súd predovšetkým zistil, že v Dánsku existuje zákonný monopol na štátnu železničnú infraštruktúru udelený spoločnosti Banedanmark, ( 76 ) pričom podľa dánskeho zákona o železničnom práve ( 77 ) je Banedanmark zodpovedná za správu štátnej železničnej infraštruktúry a vnútorné železničné spojenia. ( 78 )

126.

Ďalej Všeobecný súd zistil, že trať medzi mestami Ringsted a Rødby ( 79 ), ktorá je vo vlastníctve spoločnosti Banedanmark a na ktorej sa majú realizovať práce na rozšírení a zlepšení, je a ďalej bude neoddeliteľnou súčasťou existujúcej národnej siete, pričom ju bude naďalej spravovať Banedanmark, a to podľa pravidiel platných pre celú národnú železničnú sieť. ( 80 )

127.

V treťom rade Všeobecný súd v bode 109 a nasledujúcich bodoch prvého napadnutého rozsudku a v bode 84 a nasledujúcich bodoch druhého napadnutého rozsudku poskytol výklad ustanovení dánskeho zákona o dráhach týkajúci sa povolenia na prevádzkovanie a správu železničnej infraštruktúry. ( 81 )

128.

S prihliadnutím na tieto skutkové zistenia je preto potrebné preskúmať, či námietky a tvrdenia uvedené odvolateľkami a vedľajšími účastníkmi konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, spochybňujú nimi vytýkané odôvodnenie Všeobecného súdu v napadnutých rozsudkoch.

129.

V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že argumentácia odvolateliek vychádza hlavne z predpokladu, ktorý sa opakovane výslovne uvádza v ich písomných vyjadreniach, že v Dánsku neexistuje zákonný monopol na železničnú infraštruktúru posudzovanú vo všeobecnosti. S ohľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 122 a 123 vyššie je však zrejmé, že pokiaľ ide o štátnu železničnú infraštruktúru, tento predpoklad nie je zlučiteľný so skutkovým zistením Všeobecného súdu uvedeným v bode 125 vyššie, v dôsledku čoho treba tvrdenia založené na uvedenom predpoklade odmietnuť ako neprípustné.

130.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že odvolateľky vo svojich odvolaniach vôbec nenamietali, že by sa Všeobecný súd v danom ohľade dopustil skreslenia skutkových okolností. Nevzniesli žiadnu výhradu s cieľom poukázať na to, že by Všeobecný súd skreslil dánske právo tým, že v napadnutých rozsudkoch konštatoval existenciu zákonného monopolu na národnú železničnú infraštruktúru v prospech spoločnosti Banedanmark. ( 82 )

131.

V príslušných replikách odvolateľky vysvetlili rozsah námietok, ktoré vzniesli v súvislosti s výkladom dánskeho práva Všeobecným súdom. Cieľom týchto námietok je poukázať na nesprávnu právnu kvalifikáciu dôsledkov skutkových zistení (čiže výkladu vnútroštátneho práva) zo strany Všeobecného súdu. Bez ohľadu na skutočnosť, že podľa môjho názoru takáto námietka v podstate zodpovedá spochybneniu výkladu vnútroštátneho práva, ktorý vykonal Všeobecný súd, a preto je, ako sa uviedlo, neprípustná, v každom prípade sa domnievam, že Všeobecný súd, ako napokon aj Komisia v spornom rozhodnutí, kvalifikovali právne dôsledky existencie zákonného monopolu v prospech spoločnosti Banedanmark na národnú železničnú infraštruktúru bez toho, aby sa pri tom dopustili nesprávneho právneho posúdenia. Z existencie takéhoto zákonného monopolu totiž vyplýva, že prevádzkovanie a správu štátnej železničnej infraštruktúry nemožno považovať de lege ani de facto za činnosti otvorené hospodárskej súťaži, pretože z dôvodu existencie takéhoto monopolu nemôže nijaký iný prevádzkovateľ ako Banedanmark legálne ponúkať služby prevádzkovania a správy predmetnej železničnej infraštruktúry.

132.

Ďalej, pokiaľ ide o konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 126 vyššie, podľa ktorého sú vnútorné železničné spojenia súčasťou národnej železničnej siete, podotýkam, že odvolateľky vo svojich odvolaniach iba uviedli, že ich úvahy týkajúce sa de lege otvorenia trhu prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry sa týkajú aj uvedenej otázky. ( 83 ) V tejto súvislosti však neuviedli nijaké konkrétne tvrdenia, ani nenamietali skreslenie skutkových okolností. Námietka tohto druhu, ktorú nesprevádza nijaké, ani len súhrnné predloženie tvrdení na jej podporu, je podľa môjho názoru neprípustná. Okrem toho je táto výhrada neprípustná aj z dôvodu, že smeruje proti skutkovým zisteniam Všeobecného súdu.

133.

Napokon je potrebné poznamenať, že námietky, prostredníctvom ktorých odvolateľky a niektorí vedľajší účastníci konania poukazujú na to, že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern Landanlæg môžu v každom prípade narušiť hospodársku súťaž na prvotnom aj druhotnom trhu prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry, neboli predložené v konaní pred Všeobecným súdom. Ide preto o nové dôvody, ktoré sú v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 97 v rámci odvolania neprípustné. Z rovnakých dôvodov považujem za neprípustné tvrdenie spoločnosti FSS týkajúce sa vplyvu financovania vnútorných železničných spojení na konkurencieschopnosť železničnej dopravy na úkor ostatných druhov dopravy.

134.

Vo veci samej sa treba predovšetkým zaoberať niektorými tvrdeniami súvisiacimi so zistením Všeobecného súdu týkajúcim sa existencie vyššie uvedeného zákonného monopolu v prospech spoločnosti Banedanmark, ktoré sú prípustné, pretože sa týkajú právnych otázok.

135.

V prvom rade mám na mysli tvrdenia, ktorými odvolateľky a niektorí vedľajší účastníci konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, namietajú pochybenie Všeobecného súdu, keďže podľa ich názoru možno v rámci práva Únie konštatovať existenciu zákonného monopolu iba v prípade, že legislatívne alebo regulačné opatrenia vyhradzujú určitú službu výhradnému poskytovateľovi, pričom akémukoľvek inému prevádzkovateľovi je výslovne zakázané predmetnú službu poskytovať, čo neplatí v prípade Dánska, kde takýto zákaz neexistuje. Na podporu svojich tvrdení odvolateľky a uvedení vedľajší účastníci konania odkazujú na bod 188 oznámenia o pojme štátna pomoc a na dokument Komisie s názvom „Infrastructure Analytical Grid for Railway, Metro and Local Transport Infrastructure“ ( 84 ).

136.

V tejto súvislosti najmä poznamenávam, že ako vyplýva z judikatúry, uvedené dva dokumenty nijakým spôsobom nezaväzujú Súdny dvor pri výklade práva Únie. ( 85 )

137.

Ďalej sa domnievam, že analýzu existencie zákonného monopolu na danom trhu v zmysle práva Únie je potrebné vykonávať prípad od prípadu, a to s ohľadom jednak na trh a jeho špecifiká, jednak na predmetný vnútroštátny právny rámec.

138.

Ako sa uviedlo v bodoch 125 a 126 vyššie, v prejednávaných veciach dospel Všeobecný súd k záveru, že podľa dánskeho práva je Banedanmark zodpovedná za správu národnej železničnej infraštruktúry, ktorej súčasťou sú a ďalej budú vnútorné železničné spojenia. Z tohto zistenia vyplýva, že kým sa Dánske kráľovstvo nerozhodne zmeniť svoje právne predpisy a prostredníctvom vyhlásenia verejných obstarávaní otvoriť hospodárskej súťaži funkcie, ktoré sú v súčasnosti zverené spoločnosti Banedanmark, nijaký iný prevádzkovateľ ako Banedanmark nemôže ponúkať alebo vykonávať služby prevádzkovania a správy národnej železničnej infraštruktúry. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ ide o dotknutú infraštruktúru, z právneho hľadiska neexistuje hospodárska súťaž ani „na“ predmetnom trhu, ani „o“ predmetný trh. Okrem toho je nesporné, ako napokon uviedol Všeobecný súd, že právo Únie neukladá členským štátom povinnosť otvoriť prevádzkovanie a správu predmetnej infraštruktúry hospodárskej súťaži. ( 86 ) Domnievam sa, že v takejto situácii nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že by porušil právo Únie, keď konštatoval existenciu zákonného monopolu, ktorý vylučuje existenciu hospodárskej súťaže v oblasti prevádzkovania a správy národnej železničnej infraštruktúry v Dánsku.

139.

V druhom rade sa treba zaoberať tvrdením odvolateliek, podľa ktorého napadnuté rozsudky odporujú judikatúre vyplývajúcej z rozsudkov Súdneho dvora týkajúcich sa vecí Arriva Italia a Azienda Napoletana Mobilità ( 87 ).

140.

V tejto súvislosti poznamenávam, že rozsudok Arriva Italia sa týkal návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorým talianska Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) položila Súdnemu dvoru okrem iného otázku, či predstavuje štátnu pomoc podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ pridelenie rozpočtových prostriedkov v prospech verejného prevádzkovateľa železničnej dopravy vo vážnych finančných ťažkostiach, ktorý na základe zmluvy s Regione Puglia (región Apúlia, Taliansko) získal výhradné právo na správu a údržbu miestnej železničnej infraštruktúry, ako aj na poskytovanie služieb verejnej osobnej dopravy na tejto infraštruktúre. ( 88 )

141.

Pokiaľ ide o požiadavku spôsobilosti dotknutého opatrenia narušiť podmienky hospodárskej súťaže, v konaní na Súdnom dvore sa v rámci danej veci uviedlo, že zadanie predmetných úloh dotknutému podniku podliehalo zákonnému monopolu v talianskom práve, ktorý vylučoval hospodársku súťaž na relevantnom trhu. ( 89 ) Súdny dvor však s odkazom na bod 188 písm. b) oznámenia o pojme štátna pomoc toto tvrdenie odmietol.

142.

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že na to, aby takéto narušenie mohlo byť za daných okolností vylúčené, je potrebné, aby zákonný monopol vylučoval nielen hospodársku súťaž na trhu, ale aj o trh, v tom zmysle, že vylučuje akúkoľvek potenciálnu hospodársku súťaž, aby sa stal výhradným poskytovateľom predmetnej služby. ( 90 ) Ďalej Súdny dvor konštatoval, že na stanovenie toho, že išlo o trh, vo vzťahu ku ktorému bola hospodárska súťaž vylúčená, je však potrebné preukázať, že región Apúlia mal prostredníctvom zákonov alebo iných právnych predpisov pripísať prevádzkovanie tejto infraštruktúry a tieto služby výlučne dotknutému podniku, čo nebolo zrejmé zo spisu, ktorý mal k dispozícii. ( 91 )

143.

Pokiaľ ide o prejednávané veci, je však potrebné poznamenať, že vnútorné železničné spojenia tvoria železničnú infraštruktúru, ktorá, ako konštatoval Všeobecný súd a ako sa uviedlo v bode 126 vyššie, bola už pred uskutočnením projektu súčasťou národnej železničnej infraštruktúry spravovanej na základe vyššie uvedeného zákonného monopolu spoločnosťou Banedanmark a ktorá bude po realizácii projektu ďalej súčasťou tejto infraštruktúry. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Arriva Italia, sa za uvedených okolností zdá byť z právneho hľadiska vylúčená možnosť zveriť v tomto prípade správu predmetnej železničnej infraštruktúry inému prevádzkovateľovi ako spoločnosti Banedanmark.

144.

V rovnakom zmysle sa situácia v prejednávaných veciach líši od prípadu analyzovaného vo vyššie uvedenom rozsudku Azienda Napoletana Mobilità, ktorý sa týkal poskytovania služieb miestnej verejnej dopravy.

145.

Pokiaľ ide v treťom rade o tvrdenie spoločnosti Rederi, podľa ktorého priznanie zákonného monopolu iba v súvislosti s časťou železničnej infraštruktúry, a to v situácii, v ktorej môže viacero podnikov ponúknuť a skutočne ponúka služby prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry, nepostačuje na to, aby bolo možné konštatovať, že trh je monopolizovaný a z tohto dôvodu je hospodárska súťaž vylúčená, nemožno s ním podľa môjho názoru súhlasiť. Ako napokon uviedol Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch, ( 92 ) rôzne železničné siete, na ktorých pôsobia v Dánsku vyššie uvedené podniky, ktoré sú držiteľmi licencií, sa líšia od národnej železničnej infraštruktúry, pričom samy osebe tvoria prirodzené monopoly, a to bez ohľadu na skutočnosť, na ktorú upozornila Trelleborg, že tieto siete sú prepojené s národnou železničnou infraštruktúrou. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že existujú spoločnosti ponúkajúce služby prevádzkovania a správy predmetných infraštruktúr, v žiadnom prípade neznamená, že prevádzkovanie a správa národnej železničnej siete sú otvorené hospodárskej súťaži a že opatrenia týkajúce sa financovania tejto infraštruktúry sú preto schopné narušiť hospodársku súťaž.

146.

Z uvedeného vyplýva, že hoci je pravda, že z rozsudku z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo (C‑387/17, EU:C:2019:51), je zrejmé, že štátna pomoc môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, aj keď je dotknutý trh len čiastočne otvorený hospodárskej súťaži, ( 93 ) túto zásadu nemožno v každom prípade uplatniť na prípad, ktorý je predmetom prejednávaných vecí. V tejto súvislosti poznamenávam, že uvedený rozsudok sa netýkal odvetvia železničnej dopravy ani iných hospodárskych odvetví vyžadujúcich použitie sieťovej infraštruktúry, ale vzťahoval sa na prípad poskytnutia dotácií pred liberalizáciou trhu, ktorý bol pôvodne pre hospodársku súťaž uzavretý.

147.

Po štvrté, pokiaľ ide o viaceré tvrdenia odvolateliek a vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, podľa ktorých licenčný systém stanovený dánskymi právnymi predpismi dokazuje, že v Dánsku je trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry de lege otvorený hospodárskej súťaži, a to prinajmenšom pokiaľ ide o hospodársku súťaž „o“ trh, všetky tieto argumenty vychádzajú z predpokladu neexistencie zákonného monopolu na národnú železničnú sieť vrátane vnútorných železničných spojení v prospech spoločnosti Banedanmark. Tento predpoklad je nezlučiteľný so skutkovým zistením Všeobecného súdu uvedeným v bode 125 vyššie.

148.

Predovšetkým tvrdenie, podľa ktorého s ohľadom na licenčný systém nie je vylúčené, že spoločnosti môžu budovať svoju vlastnú infraštruktúru a samy sa stať prirodzenými monopolmi, alebo spravovať infraštruktúru iných subjektov v režime hospodárskej súťaže, nezohľadňuje skutočnosť, že vnútorné železničné spojenia už existovali, pričom boli a ďalej budú súčasťou národnej železničnej siete vo vlastníctve štátu, vo vzťahu ku ktorej Banedanmark vykonáva vyššie uvedený zákonný monopol, a že práce týkajúce sa vnútorných železničných spojení, hoci veľkého rozsahu, sa týkali rozšírenia a zlepšenia existujúcich tratí, ktoré podliehali vyššie uvedenému zákonnému monopolu spoločnosti Banedanmark. Existencia takéhoto monopolu, ktorý v rámci svojich skutkových zistení potvrdil Všeobecný súd, preto vylučuje možnosť zveriť prevádzkovanie a správu dotknutých tratí iným subjektom.

149.

Napokon tvrdenie, že akýkoľvek podnik, ktorý je držiteľom dánskej licencie, sa môže zúčastňovať verejných obstarávaní v oblasti prevádzkovania a správy štátnej železničnej infraštruktúry, sa vôbec nepotvrdilo. V rovnakom zmysle sa absolútne nepotvrdilo tvrdenie, že iné podniky ako Banedanmark môžu na základe vyššie uvedeného licenčného systému vykonávať výstavbu alebo správu úsekov národnej železničnej infraštruktúry, na ktorú sa vzťahuje vyššie uvedený zákonný monopol.

150.

Pokiaľ ide o tvrdenie uvádzané spoločnosťou Rederi, prostredníctvom ktorého tento vedľajší účastník konania poukazuje na to, že vnútorné železničné spojenia nevlastní štát, ale Femern Landanlæg, poznamenávam, že hoci je pravda, ako sa uvádza v bode 9 vyššie, že po realizácii projektu bude 80 % infraštruktúry vlastniť Femern Landanlæg a 20 % Banedanmark, treba v každom prípade považovať za preukázané ( 94 ), že vnútorné železničné spojenia budú súčasťou národnej siete, v rámci ktorej, ako uviedol Všeobecný súd, Banedanmark vykonáva monopol na správu. Pokiaľ ide o skutočnosť, že štátna sieť je integrovaná s komunálnymi a súkromnými sieťami, z hľadiska uvedeného tvrdenia sa nezdá byť relevantná.

151.

Po piate, pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré odvolateľky analogicky vyvodzujú z porovnania s inými hospodárskymi odvetviami predpokladajúcimi používanie sieťovej infraštruktúry, ako sú telekomunikácie, elektrina alebo plyn, predovšetkým podotýkam, že sa týkajú poskytovania sieťových služieb a nie správy siete, a preto nie sú podľa môjho názoru relevantné. Okrem toho z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia, keď konštatoval, že z dôvodu existencie zákonného monopolu v prospech spoločnosti Banedanmark v Dánsku nedošlo k liberalizácii správy národnej železničnej siete. Toto konštatovanie nespochybňujú nijaké porovnania s právnym režimom existujúcim v iných hospodárskych odvetviach.

152.

Z vyššie uvedených úvah napokon vyplýva, že aj tvrdenia odvolateliek a vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, týkajúce sa údajnej existencie de facto hospodárskej súťaže, treba odmietnuť. Tieto tvrdenia totiž rovnako vychádzajú z predpokladu, že v Dánsku neexistuje zákonný monopol v prospech spoločnosti Banedanmark. Ako sa už uviedlo, takýto predpoklad je nezlučiteľný so skutkovým zistením Všeobecného súdu uvedeným v bode 125 vyššie, podľa ktorého vo vzťahu k národnej železničnej infraštruktúre existuje zákonný monopol, s tým, že jej prevádzkovanie a správa nemôžu byť z tohto dôvodu predmetom hospodárskej súťaže, a to napriek licenčnému systému, ktorého sa odvolateľky dovolávajú.

153.

S ohľadom na vyššie uvedenú analýzu sa domnievam, že aj druhé a tretie časti prvých odvolacích dôvodov treba zamietnuť.

154.

V rámci štvrtých častí prvých odvolacích dôvodov hlavných odvolaní odvolateľky, s podporou vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich strane, spochybňujú body napadnutých rozsudkov, ( 95 ) v ktorých Všeobecný súd odmietol tvrdenia, prostredníctvom ktorých namietali, že činnosti výstavby a údržby železničnej siete, ktoré sú otvorené hospodárskej súťaži, sú súčasťou činností zahrnutých do pojmu prevádzkovanie železničnej infraštruktúry, ( 96 ) t. j. činností, ktorými bola na základe príslušného zákona o výstavbe ( 97 ) poverená Femern Landanlæg.

155.

Odvolateľky predovšetkým uvádzajú, že vzhľadom na to, že licenčný systém stanovený dánskym zákonom o dráhach, na ktorý sa odkazuje v bode 102 vyššie, sa týka bez rozdielu výstavby, prevádzkovania a údržby železničnej siete, je zrejmé, že všetky tieto činnosti sú v Dánsku, v súlade s právom Únie, otvorené hospodárskej súťaži.

156.

Ďalej odvolateľky uvádzajú, že ustanovenie článku 3 bodu 2 v spojení s článkom 7 ods. 1 smernice 2012/34 ( 98 ) odporuje zisteniu Všeobecného súdu, podľa ktorého činnosti správy a údržby železničnej infraštruktúry predstavujú dva samostatné trhy. Z článku 3 ods. 2 smernice 2012/34 totiž podľa odvolateliek vyplýva, že medzi oficiálne úlohy manažéra infraštruktúry patrí jednak správa, jednak údržba železničnej infraštruktúry, čo preukazuje, že obe uvedené činnosti sú súčasťou rovnakého trhu. Tento záver má potvrdzovať článok 7 ods. 1 smernice 2012/34, z ktorého vyplýva, že rozlišovanie medzi základnými a inými ako základnými funkciami nie je relevantné z hľadiska určenia, či správa železničnej infraštruktúra predstavuje alebo nepredstavuje samostatnú činnosť vo vzťahu k údržbe. Z právneho vymedzenia pojmu „manažér infraštruktúry“ v dánskom práve v každom prípade vyplýva, že dotknutí prevádzkovatelia vykonávajú jednak správu, ako aj údržbu infraštruktúry. Okrem toho Všeobecný súd podľa odvolateliek nevysvetlil dôvod, na základe ktorého dospel k záveru, že výstavba a údržba železničnej infraštruktúry na jednej strane a ich prevádzkovanie a správa na strane druhej majú predstavovať dva samostatné trhy.

157.

V treťom rade odvolateľky poukazujú na nesprávny záver Všeobecného súdu, podľa ktorého z ustanovení dánskych právnych predpisov, na ktoré sa tento súd odvoláva, vyplýva, že Femern Landanlæg nemôže vykonávať činnosti spojené s výstavbou a údržbou siete v rámci konkurencie s inými prevádzkovateľmi. ( 99 ) Z ustanovení zákona o výstavbe je totiž zrejmé, že oprávnenie na výstavbu má Femern Landanlæg, rovnako ako Femen. Všeobecný súd sa z tohto dôvodu dopustil skreslenia dôkazov.

158.

Vedľajší účastníci konania, ktorí vstúpili do konania na strane odvolateliek, podporujú tvrdenia uvedené odvolateľkami. Rederi a Trelleborg dodávajú v rozpore s konštatovaním Všeobecného súdu, že dekrét č. 1222 o povinnostiach a právomociach spoločnosti Banedamnark ( 100 ) nezveruje tejto spoločnosti zodpovednosť za výstavbu, zlepšenie a údržbu verejnej železničnej infraštruktúry, ale oprávňuje ju na uvedené činnosti iba v súvislosti s infraštruktúrou vo vlastníctve štátu. Príslušný zákon o výstavbe predstavuje lex specialis, ktorý nahrádza ustanovenia uvedeného dekrétu, pričom spoločnosti Femern Landanlæg priznáva právo budovať a spravovať vnútorné železničné spojenia. Femern Landanlæg je podľa uvedených vedľajších účastníkov konania prinajmenšom potenciálnym konkurentom pre ostatných prevádzkovateľov železničnej infraštruktúry.

159.

Komisia a Dánske kráľovstvo spochybňujú vecnú dôvodnosť tvrdení odvolateliek a vedľajších účastníkov konania.

160.

Predovšetkým je potrebné poznamenať, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch uviedol, že medzi účastníkmi konania niet sporu o tom, že trhy spojené s výstavbou a údržbou železničnej infraštruktúry sú otvorené hospodárskej súťaži. Všeobecný súd však usúdil, že ide o odlišné trhy, než je trh prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry v užšom zmysle, pričom Femern Landanlæg na uvedených trhoch nepôsobí.

161.

Ďalej Všeobecný súd konštatoval, že z ustanovení zákona o plánovaní pevného spojenia ( 101 ), zákona o výstavbe, stanov spoločnosti Femern Landanlæg, ako aj z vyššie uvedeného dekrétu č. 1222 o povinnostiach a právomociach spoločnosti Banedanmark vyplýva, že hoci uvedené ustanovenia pripisujú spoločnosti Femern Landanlæg zodpovednosť za realizáciu výstavby a prevádzkovania vnútorných železničných spojení, táto spoločnosť nemôže vykonávať výstavbu a údržbu siete v rámci konkurencie s inými prevádzkovateľmi. Na základe uvedených úvah dospel Všeobecný súd jednak k záveru, že bez ohľadu na otázku, či údržba infraštruktúry je technicky súčasťou prevádzkovania alebo správy predmetnej infraštruktúry, Femern Landanlæg priamo nevykonáva ani údržbu, ani výstavbu, jednak konštatoval, že odkazy na prevádzkovanie a správu železničnej infraštruktúry uvedené v spornom rozhodnutí nezahŕňajú vykonávanie činností týkajúcich sa výstavby a údržby.

162.

V tomto ohľade, pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenie odvolateliek týkajúce sa licenčného systému stanoveného dánskym zákonom o dráhach, poznamenávam, že takýto systém vychádza z predpokladu, že jeho prostredníctvom došlo k otvoreniu trhu prevádzkovania a správy dánskej železničnej infraštruktúry hospodárskej súťaži. Uvedený predpoklad vyvrátila v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami analýza druhých a tretích častí prvého odvolacieho dôvodu uvedená v bodoch 124 až 153 vyššie. S takýmto tvrdením preto nemožno súhlasiť.

163.

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie, prostredníctvom ktorého odvolateľky namietajú, že zistenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa trhy týkajúce sa výstavby a údržby železničnej siete odlišujú od trhu prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry, je v rozpore s viacerými ustanoveniami smernice 2012/34, aj tento argument treba podľa môjho názoru odmietnuť.

164.

V tejto súvislosti totiž predovšetkým poznamenávam, že skutočnosť, že určitému prevádzkovateľovi možno ako „manažérovi infraštruktúry“ v zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2012/34 priznať rôzne funkcie, vôbec neznamená, že takéto funkcie by sa mali nutne považovať za súčasť jednotného relevantného trhu. Ten istý prevádzkovateľ môže pokojne pôsobiť na rôznych relevantných trhoch. Zo samotnej poslednej vety uvedeného ustanovenia je napokon zrejmé, že úlohami uvedenými v tomto ustanovení možno poveriť rôznych prevádzkovateľov. Z rovnakého hľadiska ustanovenie o základných funkciách uvedené v článku 7 ods. 1 smernice 2012/34 nijako nepotvrdzuje tvrdenie, podľa ktorého sú takéto funkcie súčasťou jednotného relevantného trhu. Odvolateľky sa preto podľa môjho názoru nemôžu dovolávať uvedených ustanovení smernice 2012/34 s cieľom poukázať na to, že Všeobecný súd sa v tejto súvislosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

165.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa údajného nedostatku odôvodnenia napadnutých rozsudkov, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť odôvodnenia rozsudkov, ktorú má Všeobecný súd, neukladá tomuto súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania. ( 102 )

166.

Pokiaľ ide o prejednávané veci, stačí uviesť, že odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 121 až 127 prvého napadnutého rozsudku a v bodoch 96 až 102 druhého napadnutého rozsudku jednak umožňuje odvolateľkám oboznámiť sa s dôvodmi, na základe ktorých Všeobecný súd odmietol ich tvrdenia, jednak poskytuje Súdnemu dvoru dostatok podkladov potrebných na to, aby uskutočnil preskúmanie v rámci odvolania. Z predmetného odôvodnenia totiž jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd na jednej strane usúdil, že hoci nie je vylúčené, že činnosť týkajúcu sa údržby možno technicky zahrnúť do všeobecnejšieho pojmu správa siete, v prípade výstavby a údržby železničnej infraštruktúry ide o špecifické aktivity predstavujúce samostatné trhy, ktoré sú odlišné od trhu prevádzkovania a správy železničnej infraštruktúry, pričom na druhej strane konštatoval, že z dôvodu ustanovení právnych predpisov uvedených v bode 161 vyššie Femern Landanlæg nemôže vykonávať uvedené činnosti v rámci konkurencie s inými prevádzkovateľmi. Námietku týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia treba preto podľa môjho názoru zamietnuť.

167.

Napokon, pokiaľ ide v treťom rade o námietku týkajúcu sa skreslenia dôkazov v súvislosti so zákonom o výstavbe, domnievam sa, že táto výhrada nie je relevantná. Ako je totiž zrejmé z bodu 161 vyššie, Všeobecný súd podoprel svoj záver o tom, že Femern Landanlæg nemôže vykonávať činnosti výstavby a údržby siete v rámci konkurencie s inými prevádzkovateľmi, odkazom na viaceré ustanovenia právnych predpisov, nielen na príslušný zákon o výstavbe. Ak by sa aj pripustilo, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia významu zákona o výstavbe, odvolateľky vo svojich návrhoch vôbec nevysvetľujú dôvod, pre ktorý by ostatné ustanovenia, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, nemohli podporovať záver, ku ktorému dospel.

168.

V tejto súvislosti treba napokon poznamenať, že ako potvrdzujú dodatočné tvrdenia spoločností Rederi a Trelleborg, vyššie uvedený dekrét č. 1222 o povinnostiach a právomociach spoločnosti Banedamnark zveruje tejto spoločnosti zodpovednosť za výstavbu, zlepšenie a údržbu štátnej železničnej infraštruktúry. V danom ohľade sa v bode 126 vyššie uviedlo, že Všeobecný súd v rámci svojich skutkových zistení konštatoval, že vnútorné železničné spojenia sú súčasťou národnej železničnej siete vo vlastníctve štátu, pričom ide o zistenie, ktoré ako vyplýva z bodu 132 vyššie, odvolateľky nedokázali spochybniť. Je preto zrejmé, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia, keď na základe ustanovení uvedených v bode 161 vyššie uviedol, že Femern Landanlæg nemôže v súvislosti s vnútornými železničnými spojeniami vykonávať činnosti týkajúce sa výstavby a údržby siete v rámci konkurencie s inými prevádzkovateľmi.

169.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že zákon o výstavbe predstavuje lex specialis nahrádzajúci ustanovenia dekrétu č. 1222 o povinnostiach a právomociach spoločnosti Banedamnark, ide o nové tvrdenie, ktorého cieľom je spochybniť posúdenie vnútroštátneho práva Všeobecným súdom. Toto tvrdenie je preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 122 a 123 vyššie neprípustné.

170.

Z predchádzajúcich úvah podľa môjho názoru vyplýva, že aj štvrté časti prvých odvolacích dôvodov treba zamietnuť.

171.

Domnievam sa, že z uvedených dôvodov je potrené zamietnuť prvé odvolacie dôvody v celom rozsahu.

172.

V rámci druhých odvolacích dôvodov hlavných odvolaní odvolateľky, s podporou spoločností FSS a Rederi, uvádzajú, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 1 a článok 108 ods. 2 ZFEÚ, keď dospel v napadnutých rozsudkoch k záveru, ( 103 ) že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Femern Landanlæg nemohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Odvolateľky sa predovšetkým obmedzujú na konštatovanie, že z dôvodov uvedených v rámci prvých odvolacích dôvodov, najmä vzhľadom na to, že opatrenia priznané v prospech spoločnosti Femern Landanlæg môžu mať vplyv na hospodársku súťaž jednak na trhu správy železničnej infraštruktúry, jednak na trhu týkajúcom sa dopravy cez oblasť Fehmarn, tieto opatrenia môžu ovplyvniť aj obchod medzi členskými štátmi. Okrem toho v druhom rade projekt sa podľa odvolateliek týka výstavby a prevádzkovania infraštruktúry spájajúcej dva členské štáty.

173.

Komisia a Dánske kráľovstvo jednak usudzujú, že druhé odvolacie dôvody sú neprípustné, keďže ani v tomto prípade nedošlo k splneniu požiadaviek stanovených v článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, jednak spochybňujú ich vecnú dôvodnosť.

174.

V tejto súvislosti sa predovšetkým domnievam, že z rovnakých dôvodov, ako sa uvádzajú v bode 87 vyššie, aj vo vzťahu s druhým odvolacím dôvodom hlavných odvolaní je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti vychádzajúcu z článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

175.

Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch odmietol tvrdenia týkajúce sa spôsobilosti opatrení priznaných spoločnosti Femern Landanlæg ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, pričom jednak usúdil, že práve neexistencia hospodárskej súťaže na trhu správy národnej železničnej infraštruktúry bráni iným spoločnostiam so sídlom v iných členských štátoch preniknúť na tento trh, jednak konštatoval, že zákon o plánovaní, na ktorý sa odkazuje v bode 161 vyššie, neumožňuje spoločnosti Femern Landanlæg vykonávať iné činnosti, než sú činnosti týkajúce sa vnútorných spojení.

176.

V tejto súvislosti poznamenávam, že vyššie uvedené úvahy Všeobecného súdu predstavujú v podstate skutkové zistenia, ktoré nemožno spochybniť tvrdeniami odvolateliek nenamietajúcimi skreslenie skutkového stavu. Rovnako je potrebné konštatovať, že opatrenia priznané v prospech spoločnosti Femern Landanlæg sa týkajú financovania infraštruktúry, t. j. vnútorných železničných spojení, ktorá sa nachádza v jednom členskom štáte, pričom priamo nespája dva členské štáty. Táto infraštruktúra preto nemá cezhraničný charakter, ktorý jej odvolateľky pripisujú. Okrem toho, ako sa uviedlo v bode 95 vyššie, odvolateľky nenamietali potrebu jednotnej analýzy opatrení, ktoré sa v rámci projektu priznali rôznym príjemcom, a to s rôznymi cieľmi.

177.

Z vyššie uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že aj druhé odvolacie dôvody hlavných odvolaní treba zamietnuť.

178.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: