1.

Prejednávaná vec sa týka odvolania podaného spoločnosťou Sigma Alimentos Exterior, SL (ďalej len „Sigma“) proti rozsudku z 15. novembra 2018, Sigma Alimentos Exterior/Komisia ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu, ktorú na základe článku 263 ZFEÚ podala Sigma s cieľom dosiahnuť zrušenie článku 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie z 12. januára 2011 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch vykonávanom Španielskom (2011/282/EÚ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ( 3 ) a subsidiárne článku 4 uvedeného rozhodnutia.

2.

Predmetné odvolanie je súčasťou ôsmich súbežných konaní vo veci zrušenia rozsudkov, ktorými Všeobecný súd zamietol žaloby niektorých španielskych spoločností proti spornému rozhodnutiu alebo proti rozhodnutiu Komisie z 28. októbra 2009 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch vykonávanom Španielskom (2011/5/ES) (ďalej len „rozhodnutie z 28. októbra 2009“) ( 4 ).

3.

Dňa 10. októbra 2007 rozhodla Európska komisia v nadväznosti na viaceré písomné otázky, ktoré jej položili v rokoch 2005 a 2006 poslanci Európskeho parlamentu, ako aj na sťažnosť, ktorú dostala od súkromného subjektu v roku 2007, o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ ( 5 ) (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“) v súvislosti s mechanizmom stanoveným v článku 12 ods. 5, ktorý do španielskeho Ley del Impuesto sobre Sociedades (zákon o dani z príjmov právnických osôb) zaviedol Ley 24/2001 de Medidas Fiscales, Administrativas y del Orden Social (zákon č. 24/2001, ktorým sa prijímajú daňové a správne opatrenia a opatrenia sociálnej povahy) z 27. decembra 2001 ( 6 ), a prevzal Real Decreto Legislativo 4/2004 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Impuesto sobre Sociedades (kráľovský legislatívny dekrét č. 4/2004, ktorým sa schvaľuje revidované znenie zákona o dani z príjmov právnických osôb, ďalej len „TRLIS“) z 5. marca 2004 (ďalej len „dotknuté opatrenie“). Dotknuté opatrenie stanovuje, že v prípade, ak podnik zdaňovaný v Španielsku nadobudne podiel v „zahraničnej spoločnosti“ a tento podiel dosahuje najmenej 5 % nepretržite počas najmenej jedného roka, goodwill ( 7 ), resp. finančný goodwill ( 8 ) vyplývajúci z takto nadobudnutého podielu možno odpočítať vo forme odpisov zo základu dane z príjmov právnických osôb, ktorej podnik podlieha. Sporné opatrenie spresňuje, že na to, aby sa spoločnosť považovala za „zahraničnú spoločnosť“, musí podliehať rovnakej dani, aká je uplatniteľná v Španielsku, a jej príjmy musia pochádzať najmä z podnikateľských činností vykonávaných v zahraničí.

4.

Dňa 28. októbra 2009 Komisia prijala rozhodnutie, ktorým ukončila konanie vo veci formálneho zisťovania, pokiaľ ide o nadobudnutia podielov realizované v rámci Európskej únie. V tomto rozhodnutí Komisia vyhlásila, že schéma pomoci vykonávaná Španielskom podľa dotknutého opatrenia nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ide o pomoc poskytnutú príjemcom v súvislosti s nadobudnutiami vnútri Spoločenstva.

5.

Komisia však ponechala otvorené konanie vo veci formálneho zisťovania, pokiaľ ide o nadobudnutia podielov uskutočňované mimo Únie, a to v očakávaní doplňujúcich informácií, ktoré sa jej španielske orgány zaviazali poskytnúť. Túto časť konania Komisia skončila prijatím sporného rozhodnutia. V článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia sa uvádza, že schéma pomoci vykonávaná Španielskom na základe dotknutého opatrenia je nezlučiteľná s vnútorným trhom, „pokiaľ ide o pomoc poskytnutú príjemcom v súvislosti s nadobudnutiami mimo EÚ“ ( 9 ). V odseku 4 uvedeného článku sa stanovuje, že „… daňové úľavy, ktoré boli príjemcom poskytnuté podľa článku 12 ods. 5 TRLIS pri nadobudnutiach mimo EÚ vykonaných do dátumu uverejnenia tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré sa týkajú väčšinových podielov vlastnených priamo alebo nepriamo v zahraničných podnikoch usadených v Číne, Indii alebo iných krajinách, v ktorých bola existencia výslovných právnych prekážok cezhraničných podnikových kombinácií dokázaná alebo sa môže dokázať, sa môžu naďalej uplatňovať počas celého obdobia odpisovania ustanoveného touto schémou pomoci“. V článku 4 ods. 1 sporného rozhodnutia sa vo vzťahu k „príjemcom, ktorých účasti v zahraničných podnikoch nadobudnuté v súvislosti s nadobudnutiami mimo EÚ nespĺňajú podmienky uvedené v článku 1 ods. 2 až 5“ stanovuje „vrátenie nezlučiteľnej pomoci, ktorá zodpovedá daňovej úľave podľa schémy uvedenej v článku 1 ods. 1“.

6.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2011 Sigma podala žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Samostatným podaním z 11. novembra 2011 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti, ktorú Všeobecný súd spojil s konaním vo veci samej. Konanie bolo prerušené od 13. marca do 7. novembra 2014, t. j. do dňa, kedy Všeobecný súd vyhlásil rozsudok vo veci Banco Santander a Santusa/Komisia ( 10 ) (ďalej len „rozsudok Banco Santander a Santusa/Komisia“), ktorým zrušil sporné rozhodnutie s odôvodnením, že Komisia nesprávne uplatnila podmienku selektívnosti podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Rozsudkom zo 7. novembra 2014 Autogrill España/Komisia ( 11 ) (ďalej len „rozsudok Autogrill España/Komisia“) Všeobecný súd tiež zrušil rozhodnutie z 28. októbra 2009.

7.

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 19. januára 2015 Komisia podala odvolanie proti rozsudku Banco Santander a Santusa/Komisia. Toto odvolanie, zapísané pod číslom C‑21/15 P, bolo spojené s odvolaním zapísaným pod číslom C‑20/15 P, ktoré podala Komisia proti rozsudku Autogrill España/Komisia. Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 19. mája 2015 sa Spolkovej republike Nemecko, Írsku a Španielskemu kráľovstvu povolil vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu návrhov spoločností WDFG a Banco Santander a Santusa. Rozsudkom z 21. decembra 2016, Komisia/World Duty Free Group a i. ( 12 ) (ďalej len „rozsudok WDFG“), Súdny dvor zrušil rozsudok Banco Santander a Santusa/Komisia a vrátil vec Všeobecnému súdu s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. Súdny dvor tiež zrušil rozsudok Autogrill España/Komisia.

8.

Konanie na Všeobecnom súde, ktoré sa opätovne prerušilo od 9. marca 2015, sa obnovilo 21. decembra 2016, pričom sa skončilo prijatím napadnutého rozsudku, ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu spoločnosti Sigma, ktorej uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

9.

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 25. januára 2019 podala Sigma odvolanie, ktoré je predmetom prejednávanej veci. Odvolateľka navrhuje: i) zrušiť napadnutý rozsudok; ii) zrušiť článok 1 ods. 1 sporného rozhodnutia, a to predovšetkým v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že systém zavedený dotknutým opatrením predstavuje štátnu pomoc, a subsidiárne v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že uvedený systém predstavuje pomoc, aj keď predpokladá prevzatie kontroly; iii) ako ďalšiu alternatívu zrušiť článok 4 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom vyžaduje vrátenie pomoci, pokiaľ ide o transakcie uskutočnené pred uverejnením sporného rozhodnutia v úradnom vestníku; iv) uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť spoločnosti Sigma povinnosť nahradiť trovy konania. Spolková republika Nemecko podporuje návrhy spoločnosti Sigma.

10.

Pokiaľ ide o preskúmanie súčasného stavu judikatúry týkajúcej sa selektívnosti daňových opatrení, a najmä pokiaľ ide o ilustráciu trojfázovej metódy na analýzu selektívnosti vypracovanej Súdnym dvorom, odkazujem na úvahy a kritériá uvedené v bodoch 11 až 21 návrhov, ktoré v dnešný deň prednášam v spojených veciach C‑51/19, World Duty Free Group/Komisia a C‑64/19, Španielsko/Komisia. Námietky spoločnosti Sigma preskúmam práve s ohľadom na uvedené úvahy a kritériá.

11.

Odvolateľka uvádza na podporu svojho návrhu dva odvolacie dôvody. Prvým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka nesprávny výklad rozsudku WDFG. Druhý odvolací dôvod, rozdelený do štyroch častí, sa týka nesprávneho uplatnenia trojfázovej metódy na analýzu selektívnosti.

12.

Prostredníctvom svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka s podporou nemeckej vlády uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu rozsudku WDFG, keď v bodoch 69 a 70 napadnutého rozsudku konštatoval, že selektívnosť opatrenia možno potvrdiť na základe dobrovoľného správania podnikov vylúčených zo zvýhodnenia, ktoré takéto opatrenie poskytuje, a to bez ohľadu na okolnosti, v akých sa tieto podniky nachádzajú. Z bodov 67, 77 alebo 79 rozsudku WDFG totiž podľa odvolateľky vyplýva, že analýzu selektívnosti treba vykonávať podľa situácie dotknutých podnikov, a nie podľa systému vzťahujúceho sa na transakcie, ktoré tieto podniky uskutočňujú. Skutočnosť, že niektoré podniky by sa mohli rozhodnúť, že konkrétne transakcie zrealizujú a iné nie, by znamenala, že sa nachádzajú v rôznych situáciách. Podniky investujúce do španielskych spoločností sa podľa odvolateľky môžu slobodne rozhodnúť, či pristúpia k fúzii, t. j. či využijú odpisovanie. V súvislosti s týmito podnikmi tak nemožnosť odpisovania goodwillu nezávisí od situácie nadobúdajúceho podniku, ale od jeho správania. Naproti tomu pred nadobudnutím účinnosti sporného opatrenia existovala úplná nemožnosť odpisovania v prípadoch nadobudnutia podielov v zahraničných spoločnostiach, a to najmä pri akvizícii mimo EÚ, pričom táto nemožnosť závisela od situácie nadobúdajúceho podniku, a nie od jeho správania. Podniky nadobúdajúce akcie v spoločnostiach rezidentoch sú preto vo výhodnejšej situácii, pretože majú možnosť voľby.

13.

Komisia zastáva názor, že prvý odvolací dôvod je neprípustný, pretože žaloba, ktorú Sigma podala na Všeobecný súd, vôbec neobsahovala námietku týkajúcu sa kritérií, podľa ktorých sa porovnáva situácia podnikov, na ktoré sa vzťahuje dotknuté opatrenie, a podnikov, ktoré sú z jeho uplatňovania vylúčené. Umožniť odvolateľke, aby pri podaní odvolania vzniesla nové námietky, by podľa Komisie znamenalo dovoliť jej rozšíriť predmet konania na Súdnom dvore v porovnaní s prvostupňovým návrhom, o ktorom rozhodoval Všeobecný súd. Prvý odvolací dôvod je podľa Komisie v každom prípade nedôvodný, keďže dotknuté opatrenie sa neuplatňuje iba na podniky nadobúdajúce podiely v zahraničných spoločnostiach s cieľom uskutočniť fúziu, ale vzťahuje sa aj na podniky nadobúdajúce menšinové podiely.

14.

Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba podľa môjho názoru zamietnuť.

15.

Je určite pravda, že podľa ustálenej judikatúry, na ktorú upozornila Komisia, je právomoc Súdneho dvora v rámci odvolania obmedzená na preskúmanie právneho riešenia, ktoré poskytol Všeobecný súd vzhľadom na žalobné dôvody a tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní, pričom z tohto dôvodu účastník konania v zásade nemôže v konaní pred Súdnym dvorom prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom. ( 13 )

16.

Súdny dvor však vysvetlil, že odvolateľ môže vo svojom odvolaní uviesť dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť. ( 14 )

17.

Ak by sa v tomto prípade v súlade s tvrdením Komisie pripustilo, že námietka, ktorú v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu vzniesla Sigma, predstavuje „nový dôvod“ vo vzťahu k žalobným dôvodom uvedeným na podporu návrhu tejto spoločnosti podaného na Všeobecný súd, samo osebe by to nestačilo na vyhlásenie danej námietky za neprípustnú.

18.

Okrem toho poznamenávam, že obsahom tvrdení, ktoré Sigma uviedla v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu, sú presné a podrobné výhrady k odôvodneniu napadnutého rozsudku, pričom sú zamerané na spochybnenie výkladu a uplatnenia rozsudku WDFG Všeobecným súdom. Z tohto dôvodu uvedené tvrdenia nebolo možné predniesť v konaní pred Všeobecným súdom. ( 15 )

19.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa preto domnievam, že prvý odvolací dôvod spoločnosti Sigma treba vyhlásiť za prípustný.

20.

Preskúmanie prvého odvolacieho dôvodu si vyžaduje stručné zhrnutie relevantných častí rozsudkov Banco Santander a Santusa/Komisia a WDFG.

21.

V rozsudku Banco Santander a Santusa/Komisia, ktorým sa zrušilo sporné rozhodnutie, Všeobecný súd predovšetkým konštatoval, že na splnenie podmienky selektívnosti je potrebné vo všetkých prípadoch identifikovať kategóriu podnikov, ktoré sú výlučnými príjemcami dotknutého opatrenia, pričom ak je takéto opatrenie potenciálne prístupné pre všetky podniky, tak ako v prípade dotknutého opatrenia, selektívnosť nemôže byť dôsledkom jednoduchého zistenia odchýlky od spoločného alebo „obvyklého režimu“. ( 16 ) Ďalej Všeobecný súd dospel k záveru, že daňové rozlišovanie samo osebe neumožňuje dospieť k záveru o existencii pomoci, ale že na tieto účely je tiež nevyhnutné identifikovať osobitnú kategóriu podnikov, ktoré možno odlíšiť na základe špecifických vlastností. ( 17 )

22.

V rozsudku WDFG, pokiaľ je to relevantné z hľadiska prejednávanej veci, Súdny dvor vyhovel odvolaniu Komisie, ktoré sa okrem iného zameriavalo na spochybnenie povinnosti, ktorú Komisii uložil Všeobecný súd, identifikovať skupinu podnikov s konkrétnymi charakteristikami s cieľom preukázať selektívny charakter vnútroštátneho opatrenia. Súdny dvor pripomenul trojfázovú metódu na analýzu selektívnosti, pričom následne usúdil, že dotknuté opatrenie možno z dôvodu, že je spôsobilé zvýhodniť všetky podniky, ktoré sú daňovými rezidentmi v Španielsku a vykonávajú transakcie spočívajúce v nadobudnutí podielov najmenej 5 % v podnikoch, ktoré sú daňovými rezidentmi mimo uvedeného členského štátu, považovať za štátnu pomoc, pričom je úlohou Komisie, aby určila, že, bez ohľadu na skutočnosť, že toto opatrenie poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, prospech z neho majú výlučne určité podniky alebo určité odvetvia činnosti. ( 18 ) Súdny dvor ďalej konštatoval, že základom úvahy Všeobecného súdu bolo nesprávne uplatnenie podmienky selektívnosti, pričom táto podmienka je splnená, vzhľadom na to, že ide o vnútroštátne opatrenie poskytujúce daňovú výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, keď sa Komisii podarí preukázať, že predmetné opatrenie je odchýlkou od spoločného alebo „obvyklého“ daňového systému uplatniteľného v dotknutom členskom štáte a zavádza tak svojimi konkrétnymi účinkami odlišné zaobchádzanie medzi hospodárskymi subjektmi, hoci subjekty, ktoré majú z daňovej výhody prospech, a subjekty, ktoré sú z jeho uplatňovania vylúčené, sa z hľadiska cieľa sledovaného uvedeným daňovým systémom tohto členského štátu nachádzajú v rovnakej skutkovej a právnej situácii. ( 19 ) Všeobecný súd sa preto podľa Súdneho dvora dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že dotknuté opatrenie sa nemá považovať za selektívne, ale za všeobecné opatrenie, a to z dôvodu, že sa netýka žiadnej osobitnej kategórie podnikateľov alebo druhov výroby, že jeho uplatňovanie je nezávislé od povahy činnosti podnikov alebo že je a priori alebo potenciálne prístupné každému podniku, ktorý mal v úmysle nadobudnúť najmenej 5 % podiel v zahraničných spoločnostiach a tento podiel si udržal nepretržite počas obdobia najmenej jedného roka. ( 20 ) Súdny dvor tiež uviedol, že na rozdiel od rozhodnutia Všeobecného súdu prípadnú selektívnu povahu dotknutého opatrenia nijako nespochybňuje skutočnosť, že nevyhnutnou podmienkou na získanie daňovej výhody vyplývajúcej z tohto opatrenia je hospodárska transakcia, konkrétne „čisto finančná transakcia“, ktorú nesprevádza minimálna výška investície a je nezávislá od povahy činnosti podnikov, na ktoré sa opatrenie vzťahuje. ( 21 ) Súdny dvor preto dospel k záveru, že Všeobecný súd nesprávne podrobil Komisiu kritike za jej zistenia vo veci selektívnosti dotknutého opatrenia, a to bez overenia skutočnosti, či táto inštitúcia skutočne analyzovala a zistila diskriminačnú povahu tohto opatrenia. ( 22 )

23.

V bodoch 64 až 76 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uplatnil zásady stanovené Súdnym dvorom v rozsudku WDFG a zamietol prvú námietku jediného žalobného dôvodu spoločnosti Sigma, ktorou táto spoločnosť poukázala na neselektívny charakter dotknutého opatrenia, a to z dôvodu, že dané opatrenie sa vzťahuje na všetky podniky podliehajúce dani z príjmov právnických osôb, pričom zvýhodnenie, ktoré toto opatrenie poskytuje, nie je vyhradené v prospech konkrétneho druhu podnikov. V bode 69 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že z riešenia, ktoré zvolil Súdny dvor v rozsudku WDFG, vyplýva, že „potvrdenie selektívnosti nie je nevyhnutne dôsledkom skutočnosti, že konkrétne podniky nemôžu z dôvodu právnych, hospodárskych alebo praktických prekážok, ktoré im bránia v uskutočnení transakcie, od ktorej poskytnutie výhody závisí, využívať predmetnú výhodu stanovenú dotknutým opatrením, ale môže jednoducho vyplývať z existencie transakcie, ktorá je síce podobná s transakciou, od ktorej závisí poskytnutie výhody, nevyplýva z nej však nárok na takéto zvýhodnenie“. Všeobecný súd ďalej spresnil, že z uvedeného „vyplýva, že daňové opatrenie môže byť selektívne aj vtedy, keď sa akýkoľvek podnik môže slobodne rozhodnúť, či uskutoční transakciu, od ktorej závisí poskytnutie výhody stanovenej predmetným opatrením“. V bode 70 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uvádza, že „dôraz sa preto položil na pojem selektívnosť vychádzajúci z rozlišovania medzi podnikmi, ktoré sa rozhodnú realizovať konkrétne transakcie, a inými podnikmi, ktoré sa rozhodnú takéto transakcie neuskutočniť, a nie z rozlišovania medzi podnikmi na základe ich vlastných charakteristických vlastností“.

24.

Je zrejmé, že Všeobecný súd vychádza v uvedených bodoch 69 a 70 z „tendenčného“ výkladu rozsudku WDFG, pričom zdôrazňuje aspekty, ktorými sa riešenie Súdneho dvora odlišuje od riešenia, ktoré je základom rozsudku Banco Santander a Santusa/Komisia, s tým, že Všeobecný súd sa netají tým, že uprednostňuje práve tento rozsudok. Na rozdiel od odvolateľky sa však nedomnievam, že uvedené body napadnutého rozsudku poukazujú na nesprávne pochopenie rozsudku WDFG Všeobecným súdom, ani že v nich uvedené tvrdenia ovplyvnili úvahy Všeobecného súdu spôsobom, ktorý by nezodpovedal kritériám stanoveným v uvedenom rozsudku.

25.

Na jednej strane totiž Všeobecný súd práve na základe týchto kritérií, na ktoré konkrétne odkazuje v bode 68 napadnutého rozsudku, dospel v bode 75 tohto rozsudku k záveru, ktorý napokon zodpovedá záveru vyplývajúcemu zo samotného rozsudku WDFG, že dotknuté opatrenie „priznávajúce výhodu, ktorej poskytnutie závisí od uskutočnenia hospodárskej transakcie, môže byť selektívne aj v prípade, že… akýkoľvek podnik sa môže slobodne rozhodnúť realizovať danú transakciu“, pričom z tohto dôvodu zamietol prvú námietku jediného žalobného dôvodu spoločnosti Sigma.

26.

Na druhej strane z bodov 69 a 70 napadnutého rozsudku nevyplýva, na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Sigma, že zámerom Všeobecného súdu bolo konštatovať, že selektívnosť vnútroštátneho opatrenia možno zistiť iba na základe správania podnikov vylúčených z poskytnutia výhody priznanej skúmaným opatrením, bez zohľadnenia situácie, v ktorej sa tieto podniky nachádzajú. V predmetných bodoch sa totiž iba zdôrazňuje, že podľa rozsudku WDFG môže byť určité opatrenie selektívne aj vtedy, keď využívanie výhody, ktorú stanovuje, nezávisí od konkrétnych charakteristických vlastností podniku, ale od transakcie, ktorú sa takýto podnik rozhodne alebo nerozhodne uskutočniť. ( 23 )

27.

Uvedené konštatovanie sa mi nezdá byť v rozpore s rozsudkom WDFG. Vnútroštátne opatrenie môže byť totiž na základe tohto rozsudku selektívne aj v prípade, že vopred nevymedzuje osobitnú kategóriu subjektov, na ktoré sa vzťahuje, a keď všetky podniky usadené na území dotknutého členského štátu, bez ohľadu na ich veľkosť, právnu formu, odvetvie činnosti alebo iné pre nich charakteristické vlastnosti, majú potenciálny prístup k výhodám stanoveným v tomto opatrení za predpokladu, že uskutočnia konkrétny typ investície. Všeobecný súd preto nie bezdôvodne v podstate konštatoval, že podľa rozsudku WDFG je na účely posúdenia selektívnosti určitého opatrenia relevantné aj rozdielne zaobchádzanie spojené s konaním podniku.

28.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah sa domnievam, že prvý odvolací dôvod spoločnosti Sigma treba zamietnuť ako nedôvodný.

29.

Druhým odvolacím dôvodom, rozdeleným do štyroch častí, Sigma namieta, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia v rozsahu, v akom dospel k záveru, že existencia prípadných prekážok cezhraničných fúzií neumožňuje vylúčiť selektívnosť dotknutého opatrenia.

30.

Odvolateľka zastáva predovšetkým názor, podľa ktorého Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že cieľom možnosti odpočítať goodwilll z dane je postaviť na rovnakú úroveň zdaňovanie a účtovanie goodwillu, bez ohľadu na skutočnosť, či dotknutý podnik nadobúda podiely v spoločnostiach rezidentoch alebo nerezidentoch. Všeobecnému súdu týmto spôsobom jednak unikol skutočný cieľ zdaňovania goodwillu spočívajúci v podpore daňovej neutrality odstránením prekážok pre cezhraničnú kombináciu podnikov, jednak nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia vlastným odôvodnením, keďže obdobný záver nemožno nájsť v nijakej časti sporného rozhodnutia. V druhom rade odvolateľka uvádza, že hoci zdaňovanie a účtovanie goodwillu sú v španielskom práve prepojené, ide naďalej o odlišné režimy, ktoré sa riadia rôznymi pravidlami a kritériami. V treťom rade odvolateľka poznamenáva, že v bodoch 103 a 104 napadnutého rozsudku samotný Súdny dvor uznáva, že účtovný goodwill môže nastať bez fúzie, t. j. tak, aby takéto účtovanie nemalo daňový účinok. Vo štvrtom rade odvolateľka pripomína, že v období rokov 2008 až 2015 španielske právo neumožňovalo účtovné odpisovanie goodwillu, kým možnosť odpočítať z dane goodwill vyplývajúci z fúzie bola v každom prípade povolená. Odvolateľka zastáva názor, že Všeobecný súd v dôsledku nesprávneho posúdenia cieľa sledovaného dotknutým opatrením potvrdil výber Komisie týkajúci sa identifikácie referenčného systému v zdaňovaní goodwillu a rozhodnutia vylúčiť, že takýto referenčný rámec môže tvoriť samotné dotknuté opatrenie. V piatom rade odvolateľka uvádza, že podniky nadobúdajúce podiely v španielskych spoločnostiach majú okrem možnosti slobodne realizovať podnikovú kombináciu s využitím daňového odpisu goodwillu aj iné výhody, ako je napríklad prístup k režimu zdaňovania skupín, ktoré nie sú prístupné podnikom nadobúdajúcim podiely v zahraničných spoločnostiach. Odvolateľka zdôrazňuje, s odkazom na akvizície, ktoré uskutočnila v Spojených štátoch a v Peru, že aj keby sa pripustila neexistencia právnych prekážok pre kombinácie podnikov, už len skutočnosť, že španielske a zahraničné spoločnosti majú odlišnú právnu alebo sociálnu formu, je sama osebe prekážkou. Podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach rezidentoch sú preto v inej právnej a skutkovej situácii než podniky, ktoré nadobúdajú podiely v zahraničných spoločnostiach, najmä ak ide tak, ako v prípade odvolateľky, o spoločnosti z tretích krajín a kontrolné podiely.

31.

Komisia namieta jednak neprípustnosť prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, a to na základe rovnakých skutočností, aké sa uvádzajú v bode 12 vyššie, jednak jej nedôvodnosť. Dotknuté opatrenie nemá podľa Komisie, na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Sigma, takú povahu, aby sa ním zabezpečila daňová neutralita, a nie je primerané, keďže sa vzťahuje aj na cezhraničné nadobudnutia menšinových podielov, ktoré v každom prípade neumožňujú vykonať podnikovú kombináciu. Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd dospel k správnemu záveru, že údajná existencia prekážok pre kombináciu podnikov v Peru alebo v Spojených štátoch nie je relevantná.

32.

Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 13 vyššie.

33.

Z vecného hľadiska je predovšetkým potrebné odkázať na odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 79 až 111 napadnutého rozsudku, proti ktorým smerujú námietky spoločnosti Sigma. Toto odôvodnenie možno rozdeliť do dvoch častí.

34.

Prvá časť, ktorá zahŕňa body 79 až 95, sa všeobecne zaoberá otázkou metodiky uplatniteľnej na určovanie referenčného systému v rámci prvej fázy skúmania selektívnosti. V bode 85 Všeobecný súd uvádza, že vecné vymedzenie referenčného systému sa v zásade vykoná v súvislosti s analyzovaným opatrením, pričom v bode 89, ktorému predchádza analýza rozsudkov z 8. septembra 2011, Paint Graphos ( 24 ) (ďalej len „rozsudok Paint Graphos“) a z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko ( 25 ) (ďalej len „rozsudok Komisia/Holandsko“), Všeobecný súd konštatuje, že „okrem existencie súvislosti medzi cieľom dotknutého opatrenia a cieľom obvyklého režimu, preskúmanie porovnateľnosti situácií, na ktoré sa uplatňuje toto opatrenie, a situácií, ktoré patria pod tento režim, umožňuje tiež vymedziť vecnú pôsobnosť uvedeného režimu“. Ďalej, v bodoch 90 a 91 Všeobecný súd uvádza, že vzhľadom na to, že práve porovnateľnosť týchto situácií tiež umožňuje dospieť k záveru o existencii výnimky, keď sa so situáciami, na ktoré sa uplatňuje dotknuté opatrenie, zaobchádza iným spôsobom ako so situáciami, na ktoré sa uplatňuje obvyklý režim, „spoločná úvaha týkajúca sa prvých dvoch fáz metódy [na analýzu selektívnosti] môže v niektorých prípadoch viesť súčasne k stanoveniu obvyklého režimu a existencie výnimky“.

35.

V druhej časti tohto odôvodnenia, zahŕňajúcej body 96 až 111 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v súlade s metodikou uvedenou v bodoch 95 až 108 tohto rozsudku preskúmal, či sa podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach rezidentoch a podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach nerezidentoch nachádzajú s ohľadom na cieľ obvyklého systému, ktorý určila Komisia, v podobnej skutkovej a právnej situácii. Toto preskúmanie porovnateľnosti, ktoré sa zvyčajne vykonáva v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti, sa preto presúva do prvej fázy, pričom v závislosti od jeho výsledku Všeobecný súd odvodzuje správne vymedzenie referenčného systému (pozri bod 96 napadnutého rozsudku). Po vykonaní tohto preskúmania Všeobecný súd dospel k záveru, že „vzhľadom na cieľ sledovaný zdaňovaním goodwillu [sa] podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach nerezidentoch nachádzajú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii ako podniky, ktoré nadobúdajú podiely v spoločnostiach rezidentoch“ (bod 109 napadnutého rozsudku), pričom Komisia oprávnene uznala „ako obvyklý režim zdaňovanie goodwillu, a nie zdaňovanie finančného goodwillu zavedené [sporným] opatrením“ (bod 110 napadnutého rozsudku). V bode 111 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uzatvára túto časť odôvodnenia, keď poznamenáva, že dotknuté opatrenie „tým, že umožňuje odpisovanie goodwillu v prípade nadobudnutí podielov v spoločnostiach nerezidentoch bez toho, aby došlo k podnikovej kombinácii, uplatňuje na tieto transakcie rozdielne zaobchádzanie, než sa uplatňuje v prípade nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch, hoci tieto dva druhy transakcií sa vzhľadom na cieľ sledovaný obvyklým režimom nachádzajú v porovnateľných právnych a faktických situáciách“.

36.

Na úvod poznamenávam, že Sigma podľa všetkého zastáva názor, že referenčný systém, ktorý Všeobecný súd identifikoval v zdaňovaní goodwillu, je v súlade s referenčným rámcom, ktorý zvolila Komisia v spornom rozhodnutí, pričom z uvedeného dôvodu sa na tomto mieste nedovoláva nahradenia odôvodnenia, na rozdiel od odvolateľov v súbežných veciach uvedených v poznámke pod čiarou 4 vyššie. Sigma neuvádza ani výhrady, ktorými by spochybňovala metodiku Súdneho dvora uvedenú v bodoch 79 až 95 napadnutého rozsudku, vo vzťahu ku ktorým preto iba odkážem na úvahy v bode 73 návrhov, ktoré v dnešný deň prednášam v spojených veciach C‑51/19 a C‑64/19.

37.

Pokiaľ ide o tvrdenia spoločnosti Sigma spochybňujúce záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd v bode 108 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je cieľom referenčného systému zabezpečiť istú koherentnosť medzi zdaňovaním a účtovaním goodwillu, domnievam sa, že ich je potrebné vyhlásiť za neprípustné. Základom uvedeného záveru sú totiž zistenia vyplývajúce z výkladu daňových a účtovných zásad španielskeho práva v oblasti goodwillu, ktorý poskytol Všeobecný súd a ktoré sú preto vylúčené z preskúmania Súdnym dvorom v rámci konania o odvolaní, pokiaľ sa nenamietne a nepreukáže skreslenie týchto zásad. ( 26 )

38.

Naopak, podľa môjho názoru je potrebné vyhovieť námietke, ktorej základom je nahradenie odôvodnenia sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie cieľa referenčného systému. Je totiž nutné poznamenať, že Komisia v žiadnej časti sporného rozhodnutia neuviedla ako cieľ referenčného systému, ktorý určila, zachovanie istej koherentnosti medzi zdaňovaním a účtovaním goodwillu. Je pravda, že Všeobecný súd potvrdzuje závery uvedené v spornom rozhodnutí, keď uvádza, že zdaňovanie goodwillu sa uskutočňuje podľa kritéria založeného na existencii či neexistencii podnikovej kombinácie (pozri body 103 a 105) a keď vysvetľuje, s odkazom na odôvodnenia 28 a 123 uvedeného rozhodnutia, že ide o následok skutočnosti, že v nadväznosti na nadobudnutie alebo vklad aktív tvoriacich nezávislé podniky alebo na fúziu či rozdelenie spoločností sa „goodwill uvedie v účtovníctve podniku ako samostatný nehmotný majetok, ktorý vznikol podnikovou kombináciou“ (pozri bod 104 napadnutého rozsudku). Rovnako je v súlade so závermi Komisie v spornom rozhodnutí (pozri najmä odôvodnenia 121 až 124) aj tvrdenie uvedené v bode 103 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je zdaňovanie goodwillu v súlade s účtovnou logikou. Všeobecný súd však úplne nezávisle na uvedenom rozhodnutí a na základe svojho vlastného výkladu španielskych daňových a účtovných pravidiel dospel k záveru, že cieľom pravidiel o odpisovaní daňového goodwillu stanovených v španielskom zákone o dani z príjmov právnických osôb je koherentnosť medzi zdaňovaním a účtovaním goodwillu, pričom vzhľadom na tento cieľ je situácia podnikov investujúcich do španielskych spoločností porovnateľná so situáciou podnikov investujúcich do spoločností nerezidentov.

39.

V tejto súvislosti predovšetkým pripomínam, že podľa judikatúry, na ktorú odkazujem v bodoch 13 až 15 návrhov, ktoré v dnešný deň prednášam v spojených veciach C‑51/19 a C‑64/19, treba posúdenie porovnateľnosti, ktoré sa má vykonať v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti, uskutočniť s ohľadom na cieľ referenčného systému, a nie na cieľ dotknutého opatrenia.

40.

Hoci Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že dotknuté opatrenie sledovalo aj cieľ zameraný na zvýšenie medzinárodnej konkurencieschopnosti španielskych podnikov (pozri odôvodnenie 138), táto inštitúcia napriek tomu preskúmala, či je možné uvedené opatrenie odôvodniť s ohľadom na zásadu daňovej neutrality, pričom dospela k negatívnemu záveru, a to na základe dvoch dôvodov. Na jednej strane odmietla tvrdenie Španielskeho kráľovstva, podľa ktorého je rozdielne zaobchádzanie so zahraničnými investíciami nevyhnutné z dôvodu prekážok pre cezhraničné fúzie, pričom usúdila, že sa nepreukázala existencia ani všeobecných prekážok vo vzťahu k fúziám, ani konkrétnych prekážok vo vzťahu k skúmaným krajinám. Táto úvaha je obsahom odôvodnení 110 až 118 sporného rozhodnutia v časti týkajúcej sa vymedzenia pojmu referenčný systém. Na druhej strane Komisia v každom prípade konštatovala, že sporné opatrenie nebolo primerané (pozri odôvodnenia 132 až 140 sporného rozhodnutia).

41.

Po preskúmaní sporného rozhodnutia sa však nezdá, že by Komisia pripísala referenčnému systému, ktorý sama určila, cieľ daňovej neutrality, ako to pred Súdnym dvorom uviedla Sigma. Bez jednoznačného určenia cieľa tohto systému Komisia v podstate usúdila, že podniky investujúce do domácich spoločností a podniky investujúce do zahraničných spoločností sú v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o režim zavedený dotknutým opatrením, ktorým sa odchylne od referenčného systému stanovilo odpisovanie finančného goodwillu aj v prípade, že po nadobudnutí podielov nenasledovala fúzia. ( 27 ) Inými slovami, Komisia dospela k záveru, že diskrimináciu, ak ju Španielske kráľovstvo neodôvodní, môže predstavovať rozlišovanie zavedené dotknutým opatrením medzi podnikmi nadobúdajúcimi podiely v spoločnostiach rezidentoch, ktoré sa musia nutne zlúčiť, aby mohli odpisovať goodwill, a podnikmi, ktoré naopak nadobúdajú podiely v zahraničných spoločnostiach a ktoré automaticky využívajú možnosť vykonať takýto odpočet nezávisle od skutočnosti, či sa dotknutá transakcia pôvodne uskutočnila na účely fúzie, a bez ohľadu na dôkazy o existencii skutočných prekážok realizácie takejto fúzie.

42.

Hoci takýto postup nie je podľa všetkého úplne v súlade s trojfázovou metódou na analýzu selektívnosti, ktorú špecifikuje najnovšia judikatúra, a to počnúc rozsudkom Paint Graphos, ktorý bol vydaný po spornom rozhodnutí, nezastávam názor, že uvedené rozhodnutie sa má iba z tohto dôvodu zrušiť.

43.

Dotknuté opatrenie je, ako napokon jednoznačne uvádza Španielske kráľovstvo, nápravným opatrením, ktoré slúži na zamedzenie nepriaznivým účinkom zdaňovania goodwillu vo všeobecnosti, podľa ktorého je odpisovanie možné iba v prípade podnikových kombinácií (alebo v prípade získania kontroly a predloženia konsolidovaných účtovných závierok). Toto opatrenie preto zo svojej podstaty smeruje k zvýhodneniu konkrétnej kategórie podnikov, v tomto prípade podnikov uskutočňujúcich určitý druh investícií, ako to napokon uvádza aj samotný Súdny dvor v bodoch 62 a 119 rozsudku WDFG, a to za predpokladu, že tieto podniky by boli inak poškodené v dôsledku uplatnenia obvyklého režimu. Bez ohľadu na systematické zaradenia vyplývajúce z judikatúry sa domnievam, že rozlišovania zavedené opatreniami tohto druhu sa majú v podstate hodnotiť nielen na základe konkrétnosti skutkových predpokladov, z ktorých vychádzajú, ale aj s ohľadom na ich proporcionalitu a tiež ich primeranosť z hľadiska dosiahnutia sledovaného cieľa, čiže v rámci tretej fázy analýzy selektívnosti zameranej na overenie, či je rozdiel v zaobchádzaní, zavedený a priori selektívnym opatrením odchylnej povahy, oprávnený vzhľadom na povahu alebo štruktúru daňového systému, ktorého je súčasťou. Takáto kontrola by bola naopak systematicky vylúčená, ak by v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti postačovalo dovolávať sa všeobecného cieľa daňovej neutrality, ktorý zahŕňa konkrétny nápravný cieľ vykonaný dotknutým opatrením, a to ako cieľa referenčného systému, s ohľadom na ktorý sa skúma porovnateľnosť situácií, ktoré sú predmetom rozlišovania.

44.

Daňová neutralita je jedným z cieľov, ku ktorým smeruje každý daňový systém, pričom je nepochybné, že touto zásadou sa riadi aj daňový režim goodwillu v rámci španielskej právnej úpravy dane z príjmov právnických osôb. Ako však Všeobecný súd správne uviedol v bode 131 napadnutého rozsudku, cieľom sledovaným týmto režimom „nie je umožniť podnikom využívať daňovú výhodu, ktorú predstavuje odpisovanie finančného goodwillu, v prípade, že čelia ťažkostiam, ktoré im bránia v podnikovej kombinácii“. Vyhovieť námietke spoločnosti Sigma by preto znamenalo pripustiť, v rozpore s najnovšou judikatúrou týkajúcou sa selektívnosti, že preskúmanie porovnateľnosti v rámci druhej fázy analýzy selektívnosti treba vykonať s ohľadom na cieľ dotknutého opatrenia, a nie s ohľadom na cieľ referenčného systému, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto cieľ sa v spornom rozhodnutí jednoznačne neurčil, vrátane prípadu, keď sa má tento cieľ v súlade s tvrdením spoločnosti Sigma identifikovať v daňovej neutralite.

45.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd nesprávne vyložil sporné rozhodnutie, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia nahradil svojím vlastným odôvodnením, toto pochybenie však nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, keďže námietku spoločnosti Sigma, v súvislosti s ktorou došlo k uvedenému pochybeniu, treba v každom prípade zamietnuť.

46.

Odvolateľka namieta, že Všeobecný súd nesprávne zamietol možnosť považovať dotknuté opatrenie za samostatný referenčný systém, a to na základe návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Warner vo veci Taliansko/Komisia ( 28 ) (ďalej len „návrhy generálneho advokáta Warnera“). Na rozdiel od opatrenia dotknutého v uvedenej veci cieľom opatrenia dotknutého v prejednávanej veci nie je vyriešiť špecifický problém konkrétneho priemyselného odvetvia, ale vzťahuje sa na všetky podniky podliehajúce dani z príjmov právnických osôb. Všeobecný súd podľa odvolateľky tiež pochybil v rozsahu, v akom dotknuté opatrenie nepovažoval za opatrenie všeobecnej povahy určené na to, aby hospodárskym subjektom poskytlo praktické riešenie, na základe ktorého sa zdaňovanie nadnárodných transakcií stavia na roveň daňovému režimu stanovenému v článku 89 ods. 3 a článku 11 ods. 4 TRLIS vo vzťahu k domácim transakciám, tak, aby podniky prijímali investičné rozhodnutia podľa ekonomických, a nie daňových kritérií. Dotknuté opatrenie je jednoznačne všeobecným opatrením hospodárskej politiky zameraným na zachovanie zásady daňovej neutrality. Subsidiárne odvolateľka uvádza, že dotknuté opatrenie je so zreteľom na zásadu daňovej neutrality potrebné považovať za opatrenie opodstatnené na základe logiky daňového systému.

47.

Komisia namieta jednak neprípustnosť druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, a to na základe rovnakých skutočností, aké sa uvádzajú v bode 12 vyššie, jednak jej nedôvodnosť. Na rozdiel od tvrdenia odvolateľky, dotknuté opatrenie podľa Komisie nezabezpečuje daňovú neutralitu, pretože nadobudnutiu podielov v zahraničných spoločnostiach poskytuje výhodnejšie podmienky, než sa stanovujú pre nadobudnutia podielov v domácich spoločnostiach. V prípade investícií do zahraničných spoločností podlieha odpisovanie goodwillu skutočne iba podmienke nadobudnutia 5 % podielu na základnom imaní nadobudnutého podniku, kým v druhom prípade sa vyžaduje aj kombinácia dotknutých podnikov.

48.

Predovšetkým je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, a to z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 13 vyššie.

49.

Z vecného hľadiska predovšetkým poznamenávam, že v rozsahu, v akom Sigma spochybňuje odkaz na návrhy generálneho advokáta Warnera uvedený v bodoch 114 a 115 napadnutého rozsudku, námietky odvolateľky sa nezameriavajú na kritiku samotného tvrdenia, ktoré Všeobecný súd odvodil z uvedených návrhov a podľa ktorého daňové opatrenie nemôže predstavovať samostatný referenčný systém, „pokiaľ je jeho cieľom vyriešiť konkrétny problém“ ( 29 ), ale ide o výhrady voči záveru – ku ktorému Všeobecný súd dospel v bode 138 napadnutého rozsudku – podľa ktorého odstránenie účinkov prekážok pre cezhraničné kombinácie na zdaňovanie goodwillu predstavuje „konkrétny problém“, ako aj voči postaveniu situácie, ktorá je predmetom prejednávaných vecí, na roveň situácii, ktorej sa týkali vyššie uvedené návrhy.

50.

Na rozdiel od názoru odvolateľky ďalej poznamenávam, že dôvod, pre ktorý Všeobecný súd vylúčil, že dotknuté opatrenie môže predstavovať samostatný referenčný systém, nespočíval v zohľadnení „konkrétneho“ charakteru cieľa sledovaného týmto opatrením. Z bodov 121 a 122 napadnutého rozsudku totiž jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd dospel k uvedenému záveru s prihliadnutím na skutočnosť, že toto opatrenie predstavuje „výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého iba podnikové kombinácie môžu viesť k odpisovaniu goodwillu“, a to s cieľom napraviť nepriaznivé účinky vyplývajúce z uplatňovania uvedeného pravidla, spolu so zistením, že dotknuté opatrenie nepovýšilo transakciu spočívajúcu v nadobudnutí akcionárskych podielov do pozície nového všeobecného kritéria, podľa ktorého je potrebné usporiadať zdaňovanie goodwillu, ale „vyhradilo výhodu odpísania goodwillu výlučne nadobudnutiam podielov v spoločnostiach nerezidentoch“ (pozri bod 122 napadnutého rozsudku). Skutočnosť, ktorú Všeobecný súd uznal v konečnom dôsledku za rozhodujúcu, preto nespočíva v „obmedzenom“ charaktere cieľa sledovaného dotknutým opatrením, a to napriek tvrdeniu, ktoré Všeobecný súd uvádza na záver svojej analýzy v bode 125 napadnutého rozsudku.

51.

Za týchto okolností sa domnievam, že tvrdenia, ktoré odvolateľka uviedla jednak s cieľom spochybniť prirovnanie situácie, ktorá je predmetom prejednávanej veci, k situácii, ktorej sa týkali návrhy generálneho advokáta Warnera, jednak s cieľom preukázať, že účelom dotknutého opatrenia je zachovanie zásady daňovej neutrality, a nie riešenie „konkrétneho problému“, nie sú dostatočné na to, aby vyvrátili odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 112 až 127 napadnutého rozsudku.

52.

Napokon poznamenávam, že v rozsahu, v akom Sigma uvádza, že dotknuté opatrenie sa nemá považovať za selektívne, pretože je prístupné všetkým podnikom podliehajúcim dani z príjmov právnických osôb, odvolateľka priamo spochybňuje rozsudok WDFG, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že dotknuté opatrenie možno z dôvodu, že je spôsobilé zvýhodniť všetky podniky, ktoré sú daňovými rezidentmi v Španielsku a vykonávajú transakcie spočívajúce v nadobudnutí akcionárskych podielov najmenej 5 % v podnikoch, ktoré sú daňovými rezidentmi mimo uvedeného členského štátu, považovať, pokiaľ sa preukáže jeho diskriminačný charakter, za štátnu pomoc, a to napriek tomu, že poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou. ( 30 )

53.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah sa domnievam, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti Sigma treba zamietnuť ako nedôvodnú.

54.

Tretia časť druhého odvolacieho dôvodu, ktorú Sigma vzniesla subsidiárne, je zameraná proti bodu 134 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd pripomenul, že „obvyklý režim stanovuje odpisovanie goodwillu iba v prípade podnikovej kombinácie, pričom dotknuté opatrenie, tým, že takéto odpisovanie umožňuje v prípade nadobudnutia akcionárskych podielov v spoločnostiach nerezidentoch, uplatňuje na predmetné transakcie rozdielne zaobchádzanie v porovnaní so zaobchádzaním pri nadobudnutí akcionárskych podielov v spoločnostiach rezidentoch, hoci uvedené dva druhy transakcií sa s ohľadom na cieľ sledovaný obvyklým režimom nachádzajú v podobnej skutkovej a právnej situácii“, pričom následne uviedol, že „ako správne konštatovala Komisia, [dotknuté] opatrenie zavádza… odchýlku od predmetného režimu“. Podľa názoru odvolateľky, ak by sa aj pripustilo, že referenčný systém, tak, ako ho vymedzila Komisia a potvrdil Všeobecný súd, je správny, Všeobecný súd nemal na základe čoho dospieť k záveru v zmysle existencie odchýlky od referenčného systému, keďže podniky nadobúdajúce podiely v spoločnostiach usadených v Španielsku a podniky nadobúdajúce podiely v zahraničných spoločnostiach nie sú v rovnakej situácii z dôvodu existencie prekážok pre cezhraničné fúzie.

55.

Komisia jednak namieta neprípustnosť tretej časti druhého odvolacieho dôvodu, a to z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 12 vyššie, jednak poukazuje na jej nedôvodnosť, keďže otázka existencie prekážok pre fúzie nie je podľa Komisia na účely preskúmania porovnateľnosti relevantná.

56.

Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 13 vyššie.

57.

Z vecného hľadiska predovšetkým poznamenávam, že Všeobecný súd vylúčil relevantnosť prípadnej existencie prekážok cezhraničných fúzií na účely skúmania porovnateľnosti medzi podnikmi nadobúdajúcimi podiely v spoločnostiach usadených v Španielsku a podnikmi nadobúdajúcimi podiely v zahraničných spoločnostiach, a to v súlade s odôvodnením uvedeným v bodoch 128 až 133 napadnutého rozsudku, ktorých sa námietka spoločnosti Sigma netýka, a že bod 134 napadnutého rozsudku, voči ktorému naopak predmetná výhrada smeruje, uvádza Všeobecný súd nadbytočne („[a] mayor abundamiento“ v španielčine, t. j. autentickom jazyku konania, a „[a]u surplus“ vo francúzštine).

58.

V rozsahu, v akom sa majú tvrdenia spoločnosti Sigma považovať za tvrdenia spochybňujúce závery, ku ktorým Všeobecný súd dospel v bodoch 108 a 111 napadnutého rozsudku, splývajú s tvrdeniami, ktoré uvedená spoločnosť uviedla na podporu námietok vznesených v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, na ktorých analýzu z tohto dôvodu odkazujem.

59.

Na základe vyššie uvedených úvah sa domnievam, že aj tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti Sigma treba zamietnuť.

60.

Štvrtá časť druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti Sigma sa zameriava na spochybnenie bodu 155 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd dospel na základe výsledkov analýzy vykonanej v bodoch 147 až 154 napadnutého rozsudku k záveru, podľa ktorého nebolo preukázané, že z výhody vyplývajúcej z dotknutého opatrenia by mali prospech podniky, na úkor ktorých došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu, na nápravu ktorého sa dotknuté opatrenie zameriava, čiže neboli preukázané „vyvažujúce účinky“ uvedeného opatrenia. Ak predmetné opatrenie nevedie k náprave, podľa odvolateľky dochádza k porušeniu zásady daňovej neutrality, keďže dochádza k ustáleniu situácií, v ktorých prekážky pre akvizície v zahraničných spoločnostiach bránia odpisovaniu goodwillu za rovnakých podmienok, akým podliehajú nadobudnutia podielov v spoločnostiach rezidentoch. V súvislosti s existenciou prekážok pre fúzie so spoločnosťami zo Spojených štátov a Peru Sigma odkazuje na skutočnosti, ktoré uviedla v žalobe podanej na Všeobecný súd. Pokiaľ ide o konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 154 napadnutého rozsudku, podľa ktorého zo spisu nevyplývalo, že by Španielske kráľovstvo „preukázalo, že podniky, ktoré chcú uskutočniť cezhraničné fúzie, avšak nemôžu z dôvodu prekážok, najmä právnej povahy, podnikových kombinácií, obyčajne nadobúdajú podiely v spoločnostiach nerezidentoch alebo si minimálne zachovajú podiely, ktoré už majú“, Sigma uvádza, že takýto test nie je súčasťou sporného rozhodnutia a že z tohto dôvodu ide o ďalší prípad nahradenia odôvodnenia tohto rozhodnutia zo strany Všeobecného súdu. Sigma dospela k záveru, že dotknuté opatrenie je opodstatnené vzhľadom na logiku daňového systému a najmä vzhľadom na zásadu daňovej neutrality.

61.

Komisia jednak namieta neprípustnosť štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu, a to z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 12 vyššie, jednak poukazuje na jej nedôvodnosť, a to na základe rovnakých tvrdení, aké sa uvádzajú v bode 44 vyššie.

62.

Predovšetkým je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, a to z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 13 vyššie.

63.

Z vecného hľadiska pripomínam, že v bodoch 149 až 156 Všeobecný súd na základe konštatovania, že dotknuté opatrenie „nevyhnutne vychádza z predpokladu, podľa ktorého podniky, ktoré chcú uskutočniť cezhraničné fúzie, avšak nemôžu z dôvodu prekážok… podnikových kombinácií, automaticky nadobúdajú podiely v spoločnostiach nerezidentoch alebo si minimálne zachovajú podiely, ktoré už majú“ (bod 149 napadnutého rozsudku), dospel k záveru, že Španielske kráľovstvo, ktoré malo odôvodniť odchýlky od referenčného systému, ku ktorým došlo v dôsledku dotknutého opatrenia, takýto predpoklad nepreukázalo. Všeobecný súd v podstate konštatoval, že vzhľadom na to, že nadobudnutie podielov je transakciou odlišnou od fúzie a nepredstavuje alternatívu k fúzii, dotknuté opatrenie skutočne poskytuje výhodu podnikom so zámerom investovať do zahraničných spoločností, ktorých cieľom však nemusí byť nutne realizácia fúzie, t. j. iným podnikom ako tým, ktoré podľa tvrdenia Španielskeho kráľovstva znášajú nepriaznivé dôsledky všeobecných pravidiel týkajúcich sa odpisovania goodwillu.

64.

V tejto súvislosti predovšetkým poznamenávam, že hoci Všeobecný súd v bodoch napadnutých predmetnou námietkou dospel k záveru, že Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že by sporné opatrenie vyvažovalo údajne škodlivé účinky obvyklého režimu, v každom prípade pri ďalšej analýze vychádzal z predpokladu, že takýto dôkaz bol predložený (pozri body 157 a 165 napadnutého rozsudku). Dôvody, proti ktorým uvedená námietka smeruje, preto nie sú, ako sa napokon výslovne uvádza v bode 166 napadnutého rozsudku, jedinými dôvodmi, na ktorých sa zakladá záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že Španielske kráľovstvo neodôvodnilo rozlišovanie zavedené dotknutým opatrením. Z uvedeného vyplýva, že aj keby sa predmetnej námietke vyhovelo, daný záver by podporovali iné dôvody (uvedené v bodoch 145 až 165 napadnutého rozsudku). Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že námietka, ktorá v rámci odvolania smeruje proti nadbytočnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorého výrokovú časť primerane podporujú iné právne dôvody, je neúčinná, a preto ju treba zamietnuť. ( 31 )

65.

Okrem toho poznamenávam, že hoci je pravda, že odôvodnenie uvedené v bodoch 149 až 156 napadnutého rozsudku nie je rovnakým spôsobom vyjadrené v spornom rozhodnutí, dokonale zodpovedá logike, na základe ktorej Komisia konštatovala nesúdržnosť a neprimeranosť dotknutého opatrenia, pokiaľ ide o údajný cieľ vyvážiť nepriaznivé účinky obvyklého režimu odpisovania goodwillu vo vzťahu k podnikom nadobúdajúcim podiely v zahraničných spoločnostiach, ktoré nemôžu realizovať cezhraničné fúzie. ( 32 ) Z tohto dôvodu sa nedomnievam, že Všeobecný súd nahradil, ako uvádza odvolateľka, odôvodnenie sporného rozhodnutia.

66.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je štvrtá časť druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti Sigma podľa môjho názoru irelevantná a subsidiárne nedôvodná.

67.

V prípade, že odvolanie spoločnosti Sigma uzná Súdny dvor za dôvodné, Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby nahradil odôvodnenie a vyhlásil žalobu podanú na Všeobecný súd za neprípustnú. V tejto súvislosti pripomínam, že Komisia formálne vzniesla pred Všeobecným súdom námietku neprípustnosti žaloby spoločnosti Sigma, ktorú Všeobecný súd spojil s konaním vo veci samej. Na základe rozsudku z 26. februára 2002, Rada/Boehringer ( 33 ) (ďalej len „rozsudok Boehringer“), Všeobecný súd v bode 26 napadnutého rozsudku v každom prípade usúdil, že je opodstatnené preskúmať žalobu z vecného hľadiska, bez predbežného rozhodnutia vo veci uvedenej námietky. ( 34 )

68.

Keďže Súdnemu dvoru navrhujem, aby odvolanie spoločnosti Sigma zamietol, následne uvediem iba niekoľko krátkych úvah týkajúcich sa predmetného návrhu, ktorým Komisia v zásade požaduje, aby Súdny dvor preskúmal námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla v konaní pred Všeobecným súdom.

69.

V tejto súvislosti vzniká v podstate otázka, či sa podnik môže na účely preukázania svojej aktívnej legitimácie na podanie žaloby proti rozhodnutiu, ktorým Komisia vyhlásila, že schéma pomoci umožňujúca daňové odpočítanie je nezlučiteľná s vnútorným trhom, a zároveň uložila povinnosť vrátiť pomoc zaplatenú v rámci implementácie takejto schémy, obmedziť na to, že sa dovoláva jednak opráv výkazu ziskov a strát, ktoré vykonal pri uplatnení predmetného odpočtu v rámci systému výberu daní založeného na vlastnom výmere, z ktorého vyplýva negatívny základ dane, jednak úprav vykonaných daňovým orgánom v rámci kontroly výberu daní založeného na vlastnom výmere, a to z dôvodu prijatia rozhodnutia Komisie, pričom dané doklady predkladá.

70.

V konaní pred Všeobecným súdom Komisia uviedla, že Sigma nemala aktívnu legitimáciu ani záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu, keďže nemala postavenie skutočného príjemcu pomoci poskytnutej v rámci implementácie schémy zavedenej dotknutým opatrením a nebola povinná pomoc vrátiť, ani jej uloženie takejto povinnosti nehrozilo, ako to naopak vyžaduje judikatúra. ( 35 ) Komisia zastáva názor, že daňový systém umožňujúci daňový odpočet poskytuje výhodu iba vtedy, ak daňovník získa prospech a dosiahne zníženie dane. Sigma v prejednávanej veci nezískala žiadne zníženie dane, keďže jej základ dane bol záporný. Skutočnosť, že sporné rozhodnutie viedlo k zníženiu záporného základu dane, ktorý si Sigma mohla nahradiť prostredníctvom prípadných výhod v priebehu ďalších daňových rokov, sama osebe nestačí na preukázanie postavenia tejto spoločnosti ako príjemcu povinného pomoc vrátiť, pretože za takýchto okolností by malo sporné rozhodnutie iba ten účinok, že by uvedenej spoločnosti neumožnilo uplatniť odpočet v budúcnosti. Odvolateľka v rámci odpovede na námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou uviedla, že využila individuálnu pomoc za transakcie uskutočnené v Peru a v Spojených štátoch ( 36 ), že bola na zozname príjemcov predmetnej pomoci a že k vráteniu pomoci došlo prostredníctvom úpravy záporných základov dane, ktorú v súlade so sporným rozhodnutím vykonali daňové orgány.

71.

Z môjho hľadiska poznamenávam, že Sigma Všeobecnému súdu predložila ako prílohu k žalobe „návrh daňového výmeru“ daňového úradu Alcobendas, v ktorom tento daňový orgán výslovne uvádza, že neoveril vierohodnosť akvizícií uvedených vo vlastnom výmere spoločnosti Sigma, ale že na účely vykonania sporného rozhodnutia iba preskúmal dokumentáciu, ktorú Sigma priložila. V uvedenom návrhu, ktorý podľa všetkého nie je konečný a záväzný, daňový orgán uvádza, že zmenil základ dane priznaný spoločnosťou Sigma, pretože opravy, ktoré Sigma vykonala pri uplatnení dotknutého opatrenia v súvislosti s nadobudnutím podielov v peruánskej spoločnosti bolo potrebné považovať za nesprávne, keďže toto opatrenie Komisia v spornom rozhodnutí uznala za štátnu pomoc. V prílohe k pripomienkam týkajúcim sa námietky neprípustnosti Sigma tiež predložila dve oznámenia o predbežnom vyrubení dane, ktoré potvrdzujú úpravy vykonané spoločnosťou Sigma vo vlastnom výmere. Na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia vo svojej replike, obsah spisu preto potvrdzuje tvrdenia spoločnosti Sigma. Rovnako poznamenávam, že Komisia pred Všeobecným súdom nesprávne uviedla, že Sigma bola v porovnateľnej situácii ako žalobkyňa vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku z 8. marca 2012, Iberdrola/Komisia ( 37 ), keďže, ako je zrejmé z bodu 29 uvedeného rozsudku, dotknutá žalobkyňa nepožiadala o uplatnenie spornej schémy v nijakom zo svojich daňových priznaní.

72.

Kladiem si však otázku, či podnik možno považovať za skutočného príjemcu daňového odpočtu poskytnutého na základe uplatnenia schémy pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú aj v prípade, že nemal prospech zo zníženia dane, ale iba z daňovej úľavy, ktorú si má v prípade zisku uplatniť v ďalších daňových rokoch, ( 38 ) ako aj otázku, či je na preukázanie postavenia skutočného príjemcu postačujúce rozhodnutie, ktorým daňový orgán iba berie na vedomie opravu, ktorú dotknutý podnik vykonal vo svojom vlastnom výmere dane, bez overenia, či boli splnené hmotnoprávne podmienky na uplatnenie predmetného odpočtu.

73.

V nadväznosti na uvedené pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku z 28. júna 2018, Andres/Komisia ( 39 ) (ďalej len „rozsudok Andres“) vysvetlil, že skutočnosť, že žalobca môže patriť alebo nepatriť do kategórie skutočných alebo potenciálnych príjemcov individuálnej pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci, ktorá bola rozhodnutím Komisie vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, nie je rozhodujúca na účely stanovenia, či je tento žalobca individuálne dotknutý týmto rozhodnutím, pokiaľ sa v každom prípade preukáže, že uvedený žalobca je týmto rozhodnutím dotknutý okrem iného na základe určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ho charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe. Ak Súdny dvor rozhodne o námietke Komisie týkajúcej sa neprípustnosti a dospeje k záveru, že spoločnosť Sigma nie je možné považovať za skutočného príjemcu výhody stanovenej dotknutým opatrením, bude musieť tiež posúdiť, či sa táto spoločnosť nachádza v takej situácii, ktorá ju odlišuje od iných hospodárskych subjektov, ktoré sú dotknuté len ako potenciálni príjemcovia dotknutého opatrenia, a najmä, či „daňová úľava“, ktorá spoločnosti Sigma vznikla podľa jej názoru na základe uplatnenia dotknutého opatrenia v jej vlastnom daňovom výmere, poskytuje tejto spoločnosti podľa španielskych právnych predpisov ( 40 )„právo na daňovú úsporu“ ( 41 ), aké sa priznalo odvolateľke vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Andres. V tejto súvislosti iba poznamenávam, že Všeobecný súd v príslušnej veci jednak zistil, že dotknutá žalobkyňa dosiahla v daňovom roku pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania zdaniteľné zisky, od ktorých odpočítala straty v rámci schémy o prevode daňových strát, ktorá bola predmetom konania v danej veci, jednak konštatoval, že zo záväznej informácie nemeckých daňových orgánov vyplynulo, že dotknutá spoločnosť spĺňala podmienky na uplatnenie predmetnej schémy. ( 42 )

74.

Pokiaľ ide o údajný nedostatok záujmu spoločnosti Sigma na konaní, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len v rozsahu, v akom má táto osoba záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal. ( 43 ) Záujem na konaní musí byť skutočný a aktuálny. ( 44 ) Nemôže sa týkať budúcej a hypotetickej situácie. ( 45 ) V prejednávanej veci si možno oprávnene položiť otázku, či sú splnené kritériá týkajúce sa existencie „skutočného a aktuálneho“ záujmu na konaní, a to vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie dotknutého opatrenia na situáciu odvolateľky by za predpokladu, že sa táto situácia preukáže, neviedlo k zníženiu daňového zaťaženia, v dôsledku čoho by bola odvolateľka vystavená riziku povinnosti zaplatiť daň splatnú v prípade neexistencie nároku na odpočet, ale viedlo by len „k uznaniu budúceho uplatnenia negatívnych základov dane“, ktoré sa majú v stanovenom časovom období vyrovnať prípadnými príjmami.

75.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku použije mutatis mutandis na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu Všeobecného súdu pred Súdnym dvorom, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhľadom na to, že Súdnemu dvoru navrhujem, aby odvolanie spoločnosti Sigma zamietol, odvolateľke je podľa môjho názoru potrebné uložiť povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom, ktorý v danom zmysle podala Komisia. Podľa článku 184 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora „ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len vtedy, pokiaľ sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania pred Súdnym dvorom. Ak sa vedľajší účastník na konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať vlastné trovy konania“. Súdnemu dvoru preto navrhujem, aby rozhodol, že Spolková republika Nemecko znáša svoje vlastné trovy konania.

76.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odvolanie zamietol, uložil spoločnosti Sigma povinnosť nahradiť trovy konania a rozhodol, že Spolková republika Nemecko znáša svoje vlastné trovy konania.