1

Žalobkyne, Silgan Closures GmbH a Silgan Holdings, Inc., sú spoločnosti pôsobiace najmä v odvetví kovových obalov vo forme kovových nádob a uzáverov. V roku 2015 Bundeskartellamt (Spolkový protimonopolný úrad, Nemecko) začal vyšetrovanie v súvislosti s viacerými spoločnosťami pôsobiacimi v tomto odvetví, vrátane spoločností patriacich do skupiny, do ktorej patria žalobkyne. V rámci tohto vyšetrovania uvedené spoločnosti patriace do rovnakej skupiny ako žalobkyne predložili žiadosť o zhovievavosť a spolupracovali so Spolkovým protimonopolným úradom formou poskytovania informácií.

2

Dňa 8. septembra 2016 sa uskutočnilo stretnutie medzi Spolkovým protimonopolným úradom a zástupcami žalobkýň na účely prípravy dohody.

3

Rozhodnutím z 19. apríla 2018 Európska komisia rozhodla v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), začať konanie podľa článku 101 ZFEÚ proti viacerým spoločnostiam pôsobiacim v odvetví kovových obalov, vrátane žalobkýň (vec AT.40522 – Pandora) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

4

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júla 2018 žalobkyne podali túto žalobu.

5

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. septembra 2018 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti žaloby.

6

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 18. a 26. septembra 2018 Spolková republika Nemecko a Rada Európskej únie podali návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Komisie.

7

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

8

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

9

Komisia v rámci námietky neprípustnosti tvrdí, že napadnutým rozhodnutím nie sú dotknuté záujmy žalobkýň tým, že podstatným spôsobom mení ich právne postavenie, takže žaloba musí byť zamietnutá ako neprípustná.

10

Žalobkyne sa domnievajú, že napadnuté rozhodnutie má vzhľadom na osobitné okolnosti tejto veci povahu napadnuteľného aktu. V tejto súvislosti tvrdia, že články 104 a 105 ZFEÚ priznávajú Komisii právomoc začať konanie podľa článku 101 ZFEÚ iba pri dodržaní zásady subsidiarity a proporcionality. Okrem toho prijatie napadnutého rozhodnutia malo za následok odňatie veci Spolkovému protimonopolnému úradu, a teda vylúčenie možnosti žalobkýň využiť program zhovievavosti tohto úradu. Toto rozhodnutie navyše viedlo k prerušeniu premlčania trestného stíhania v Nemecku, ale tiež k nemožnosti ukončiť vyšetrovanie v primeranej lehote. Napokon žalobkyne tvrdia, že teraz musia definovať svoju stratégiu na účely vyšetrovania začatého Komisiou, čo predstavuje ovplyvnenie ich právneho postavenia.

11

Podľa článku 130 ods. 1 a 7 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ak žalovaný o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. Keďže v prejednávanej veci Komisia požiadala o rozhodnutie o neprípustnosti a Všeobecný súd považuje vec za dostatočne objasnenú na základe písomností v spise, rozhodne bez ďalšieho konania.

12

Podľa článku 263 ZFEÚ žaloby o neplatnosť možno podať proti aktom, ktoré majú právne účinky voči tretím osobám, s výnimkou odporúčaní alebo stanovísk.

13

Na stanovenie toho, či určitý akt môže byť predmetom takejto žaloby, je rozhodujúca podstata tohto aktu, pričom forma, v akej bol akt prijatý, je z tohto hľadiska v zásade bezvýznamná. V tejto súvislosti platí, že aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú len opatrenia smerujúce k vyvolaniu právne záväzných účinkov, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudok z 19. januára 2017, Komisia/Total a Elf Aquitaine, C‑351/15 P, EU:C:2017:27, body 35 a 36).

14

Preto je žaloba o neplatnosť v zásade dostupná len voči opatreniu, ktorým dotknutá inštitúcia na záver určitého správneho konania konečným spôsobom určuje svoj postoj. Naopak za napadnuteľné akty nemožno označiť najmä dočasné akty, ktorých účelom je pripraviť konečné rozhodnutie (rozsudok z 19. januára 2017, Komisia/Total a Elf Aquitaine, C‑351/15 P, EU:C:2017:27, bod 37).

15

V tomto kontexte platí, že hoci opatrenia výlučne prípravnej povahy ako také nie sú napadnuteľné žalobou o neplatnosť, ich prípadnú protiprávnosť je možné uviesť na podporu žaloby podanej proti konečnému aktu, na prípravu ktorého slúžili, čo zaručuje účinnú a úplnú súdnu ochranu (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 12).

16

Účinky a právna povaha napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo prijaté v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 773/2004, sa však musia posudzovať so zreteľom na účel tohto rozhodnutia v rámci konania, ktorého výsledkom je rozhodnutie podľa kapitoly III nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 13).

17

Toto konanie bolo upravené tak, aby umožnilo dotknutým podnikom vyjadriť sa a poskytnúť Komisii čo najúplnejšie informácie predtým, než prijme rozhodnutie zasahujúce do ich záujmov. Jeho cieľom je teda vytvoriť procesné záruky v prospech týchto podnikov a, ako vyplýva z článku 10 nariadenia č. 773/2004, zakotviť ich právo byť vypočuté Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 14).

18

Žaloba o neplatnosť podaná proti začatiu konania podľa článku 101 ZFEÚ by však mohla viesť súd Európskej únie k posudzovaniu otázok, ku ktorým ešte Komisia nemala príležitosť vysloviť sa, čo by tak mohlo mať za následok predbiehanie diskusie o meritórnej stránke veci a miešanie jednotlivých fáz správneho a súdneho konania. Bola by teda nezlučiteľná so systémom rozdelenia právomocí medzi Komisiu a súdy Únie i so systémom prostriedkov nápravy, ktoré Zmluva stanovuje, ako aj s požiadavkami na riadny výkon spravodlivosti a riadny priebeh správneho konania Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 20).

19

Z toho vyplýva, že taký akt, akým je napadnuté rozhodnutie, na základe ktorého Komisia začne konanie podľa článku 101 ZFEÚ, vyvoláva iba účinky vlastné procesnému aktu a s výnimkou procesného postavenia žalobkýň neovplyvňuje ich právne postavenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 17).

20

Pokiaľ ide konkrétne o dôsledok upravený v článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého začatie konania uvedeného v napadnutom rozhodnutí zbavuje orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článku 101 ZFEÚ v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú predmetom tohto konania, ten spočíva v ochrane žalobkýň pred súbežným trestným stíhaním zo strany týchto orgánov. Tento dôsledok teda nezasahuje do ich záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 18).

21

Tento záver platí nielen vtedy, ak žiaden vnútroštátny orgán nezačal konanie vo veci, ale ešte viac v prípade, ak takýto orgán začal takéto konanie a je zbavený svojej právomoci na základe článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003. Ak totiž rozhodnutie o začatí konania podľa článku 101 ZFEÚ nemá vplyv na právne postavenie dotknutého podniku, pokiaľ tento podnik nie je doposiaľ predmetom nijakého iného konania, to platí o to viac v prípade, ak už vnútroštátny orgán začal vyšetrovanie v súvislosti s predmetným podnikom.

22

Žalobkyne sa teda nesprávne odvolávajú na články 104 a 105 ZFEÚ, ktoré stanovujú viacero interakcií medzi právomocou Komisie a právomocou členských štátov, pokiaľ ide o vykonávanie najmä článku 101 ZFEÚ. Tieto ustanovenia sa totiž týkajú len eventuálnych prípadov, na ktoré sa nevzťahuje vykonávacie nariadenie článku 101 ZFEÚ prijaté na základe článku 103 ZFEÚ, akým je nariadenie č. 1/2003. Ako vyplýva z odôvodnenia 17 tohto nariadenia, cieľom pravidla stanoveného v jeho článku 11 ods. 6 (pozri body 20 a 21 vyššie) je zaručiť jednotné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, ako aj zabezpečiť optimálne riadenie siete verejných orgánov, tvorenej Komisiou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, ktoré uplatňujú pravidlá hospodárskej súťaže v úzkej spolupráci.

23

Za týchto podmienok je skutočnosť, že žalobkyne podnikli potrebné kroky, aby mohli v konečnom dôsledku využívať program zhovievavosti zavedený Spolkovým protimonopolným úradom, irelevantná.

24

Na jednej strane totiž žalobkyniam nič nebráni v tom, aby požiadali o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17). Na druhej strane koexistencia a autonómia, ktoré tak charakterizujú existujúce vzťahy medzi programom zhovievavosti Únie a programami zhovievavosti členských štátov, sú vyjadrením systému súbežných právomocí Komisie a vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže zavedeného nariadením č. 1/2003. V prípade kartelu, ktorého protisúťažné účinky môžu nastať vo viacerých členských štátoch, a teda môžu vyvolať zásah viacerých vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže a Komisie, je tak v záujme podniku, ktorý chce využiť režim zhovievavosti z titulu svojej účasti na predmetnom karteli, aby predložil žiadosti o oslobodenie od pokuty nielen vnútroštátnym orgánom, ktoré by mohli mať právomoc uplatňovať článok 101 ZFEÚ, ale aj Komisii [pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2016, DHL Express (Italy) a DHL Global Forwarding (Italy), C‑428/14, EU:C:2016:27, body 58 a 59].

25

V takom prípade teda prináleží dotknutému podniku, ktorý chce využiť takýto program, aby podnikol kroky potrebné na to, aby sa prípadný výkon právomoci Komisie na základe nariadenia č. 1/2003 len minimálne dotkol, resp. vôbec nedotkol výhod, na ktoré má tento podnik nárok v rámci zhovievavosti.

26

Navyše prerušenie premlčania spôsobené prijatím napadnutého rozhodnutia nepresahuje účinky vlastné procesnému aktu, ovplyvňujúce výlučne procesné postavenie a nie právne postavenie podniku, ktorého sa vyšetrovanie týka (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 17). Toto posúdenie týkajúce sa čisto procesnej povahy týchto účinkov platí nielen v súvislosti s prerušením premlčacej lehoty upraveným v článku 25 nariadenia č. 1/2003, ale aj v súvislosti s prerušením premlčania právomocí vnútroštátnych orgánov uložiť sankcie prípadne stanovené vnútroštátnym právom.

27

Zároveň aj tvrdenia žalobkýň založené na údajnom porušení povinnosti ukončiť konanie v tejto veci v primeranej lehote sú odsúdené na neúspech. Ak sa totiž žalobkyne po skončení konania začatého Komisiou budú domnievať, že táto inštitúcia porušila svoje povinnosti z hľadiska dĺžky konania, budú môcť uplatniť svoje práva podaním žaloby, ktorú budú považovať za vhodnú na tento účel. Okrem toho okolnosť, že prípadné vyšetrovanie zo strany Spolkového protimonopolného úradu môže pokračovať až po skončení vyšetrovania Komisie, je len nevyhnutným dôsledkom čisto procesnej povahy, ktorý vyplýva z odňatia veci tomuto vnútroštátnemu orgánu na základe článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003. Nemôže mať teda vplyv na záver, že napadnuté rozhodnutie predstavuje prípravný akt bez právnych účinkov voči žalobkyniam.

28

Podobne tak aj skutočnosť, že žalobkyne musia teraz definovať stratégiu, ktorú prijmú v rámci vyšetrovania Komisie, predstavuje dôsledok čisto procesnej povahy, ktorý vyplýva zo začatia tohto vyšetrovania, takže nemôže zmeniť napadnuté rozhodnutie na akt ovplyvňujúci právne postavenie žalobkýň, a teda na akt, ktorý je napadnuteľný.

29

Okolnosť, že v prejednávanej veci predchádzalo prijatiu napadnutého rozhodnutia doručenie oznámenia o výhradách žalobkyniam, je taktiež irelevantná. Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 totiž Komisia môže rozhodnúť o začatí konania s cieľom prijať rozhodnutie podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003 kedykoľvek, avšak najneskôr k dátumu, kedy vydá vyhlásenie o námietkach. V dôsledku toho prijatie napadnutého rozhodnutia pred akýmkoľvek doručením vyhlásenia o námietkach žalobkyniam nijakým spôsobom nemení povahu napadnutého rozhodnutia ako prípravného aktu neovplyvňujúceho ich právne postavenie.

30

Z predchádzajúcich posúdení vyplýva, že napadnuté rozhodnutie predstavuje prípravný akt bez právnych účinkov voči žalobkyniam v zmysle článku 263 ZFEÚ, takže námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou treba vyhovieť, a teda žaloba musí byť zamietnutá ako neprípustná.

31

Podľa článku 144 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak žalovaný podal námietku neprípustnosti alebo nepríslušnosti podľa článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania sa rozhodne až po jej zamietnutí alebo spojení na spoločné konanie o veci samej. Keďže v prejednávanej veci bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá ako neprípustná, nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Spolková republika Nemecko a Rada.

32

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

33

Okrem toho na základe článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku v prípade, ak tak ako v prejednávanej veci hlavné konanie skončí predtým, ako sa rozhodne o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, tento navrhovateľ a hlavní účastníci konania znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Vzhľadom na to, že návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania neboli oznámené žalobkyniam ani Komisii, a teda im nemohli vzniknúť trovy konania, je potrebné domnievať sa, že Spolková republika Nemecko a Rada znášajú v tejto súvislosti svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

nariadil: