1

Nexans France SAS a Nexans SA sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 12. júla 2018, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑449/14, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:456), ktorým tento súd zamietol ich žalobu jednak o zrušenie rozhodnutia Komisie C(2014) 2139 final z 2. apríla 2014, týkajúceho sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39610 – Elektrické káble) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), v rozsahu, v akom sa týka odvolateliek, a jednak na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené v spornom rozhodnutí.

2

Článok 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) s názvom „Právomoc Komisie vykonávať inšpekcie“ stanovuje:

„1.   Aby mohla Komisia plniť povinnosti určené jej týmto nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

2.   Úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené:

…

4.   Podniky a združenia podnikov sú povinné podrobiť sa inšpekciám nariadeným Komisiou. Rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty podľa článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom. Komisia prijme rozhodnutia po konzultáciách s príslušným orgánom členského štátu, na ktorého území sa má inšpekcia vykonávať.

…“

3

Článok 21 tohto nariadenia s názvom „Inšpekcia v iných priestoroch“ stanovuje:

„1.   Ak existuje dôvodné podozrenie, že obchodné knihy a iné záznamy týkajúce sa predmetu inšpekcie, ktoré môžu mať význam ako dôkaz vážneho porušenia článku [101] alebo článku [102 ZFEÚ], sú uložené v iných priestoroch, pozemkoch a dopravných prostriedkoch, vrátane obydlí riaditeľov, manažérov a iných pracovníkov príslušného podniku a združení podnikov, Komisia môže rozhodnutím nariadiť, aby sa inšpekcia vykonala v takýchto priestoroch, pozemkoch a dopravných prostriedkoch.

…

4.   Úradníci a iné sprevádzajúce osoby oprávnené Komisiou na vykonávanie inšpekcie nariadenej v súlade s odsekom 1 tohto článku majú právomoci stanovené v článku 20 ods. 2 písm. a), b) a c). …“

4

Podľa článku 23 ods. 2 a 3 uvedeného nariadenia:

„2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“

5

Článok 31 toho istého nariadenia stanovuje:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“

6

Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2; ďalej len „usmernenia z roku 2006“) v bodoch 2 a 4 spresňujú, že pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút, „Komisia musí zohľadniť trvanie a závažnosť porušenia“ a že „je potrebné stanoviť pokuty v takej výške, ktorá by mala odstrašujúci účinok“.

7

Z bodov 9 až 11 týchto usmernení vyplýva, že bez toho, aby bol dotknutý ich bod 37, metóda používaná Komisiou pri stanovení pokút zahŕňa dvojstupňovú metodiku, a to v prvom rade určenie základnej výšky pokuty a v druhom rade prípadné úpravy tejto sumy zvýšením alebo znížením. V rámci stanovenia základnej sumy pokuty Komisia najprv v súlade s bodmi 13 až 18 uvedených usmernení určí hodnotu predajov, ktorá sa má zohľadniť. Podľa bodu 19 týchto istých usmernení základná výška pokuty bude súvisieť s určitou časťou hodnoty týchto predajov stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo.

8

Podľa bodu 21 usmernení z roku 2006:

„Vo väčšine prípadov sa zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %.“

9

Bod 22 týchto usmernení stanovuje:

„Pri rozhodovaní o tom, či časť hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad by mala byť situovaná v hornej alebo v dolnej časti stupnice, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia, uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia.“

10

Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 1 až 20 a 42 až 47 napadnutého rozsudku, možno na účely tohto konania zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

11

Odvolateľky, Nexans France a jej materská spoločnosť Nexans, sú francúzske spoločnosti pôsobiace v odvetví výroby a dodávok podzemných a podmorských elektrických káblov.

12

Listom zo 17. októbra 2008 ABB AB, spoločnosť so sídlom vo Švédsku, predložila Komisii v rámci žiadosti o oslobodenie od pokuty v zmysle oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17), viacero vyhlásení a dokumentov týkajúcich sa obmedzujúcich obchodných praktík v tomto odvetví.

13

Komisia následne uskutočnila vyšetrovanie.

14

V stredu 28. januára 2009 navštívili inšpektori Komisie sprevádzaní zástupcami francúzskeho úradu pre ochranu hospodárskej súťaže priestory spoločnosti Nexans France v Clichy (Francúzsko) na účely vykonania inšpekcie podľa článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 (ďalej len „dotknutá inšpekcia“) na základe rozhodnutia z 9. januára 2009, ktorým sa spoločnosti Nexans, ako aj všetkým podnikom kontrolovaným touto spoločnosťou nariadilo podrobiť sa takej inšpekcii (ďalej len „rozhodnutie o inšpekcii“). Podľa článku 1 druhého odseku tohto rozhodnutia sa „[dotknutá] inšpekcia [mohla] vykonať na všetkých miestach pod kontrolou podniku a najmä v kanceláriách na adrese: 4‑10 Rue Mozart, 92110 Clichy, Francúzsko“.

15

Po doručení rozhodnutia o inšpekcii odvolateľkám inšpektori Komisie (ďalej len „inšpektori“) vyjadrili svoje želanie preskúmať dokumenty, ako aj počítače niektorých zamestnancov spoločnosti Nexans France, konkrétne pánov B., J. a R. Keďže inšpektori boli informovaní, že pán J. je na služobnej ceste so svojím počítačom a vráti sa až v piatok 30. januára 2009, urobili si presné kópie pevných diskov počítačov pánov B., R., ako aj pána D, ďalšieho zamestnanca spoločnosti Nexans France. Aby sa mohlo vykonať vyhľadávanie prostredníctvom kľúčových slov v údajoch obsiahnutých v týchto počítačoch, použili softvér na vyhľadávanie, ktorý spracoval tieto informácie počas noci z 28. na 29. januára 2009.

16

Druhý deň dotknutej inšpekcie, t. j. štvrtok 29. januára 2009, inšpektori preskúmali presné kópie pevných diskov počítačov pánov B., D. a R.

17

Tretí deň tejto inšpekcie, t. j. piatok 30. januára 2009, inšpektori mohli preskúmať prenosný počítač pána J., ktorý sa vrátil na pracovisko. Použitie softvéru na vyhľadávanie im umožnilo získať viacero súborov, dokumentov a elektronickej korešpondencie, ktoré boli vymazané z pevného disku tohto počítača, a konštatovať, že tieto dokumenty boli pre vyšetrovanie relevantné. Inšpektori sa rozhodli urobiť si presnú kópiu tohto pevného disku. Keďže však konštatovali, že už nemali dostatok času na vyhotovenie takejto kópie, rozhodli sa vytvoriť kópiu vybraných údajov a uložiť ich na informatické nosiče pre zápis dát (ďalej len „dátový nosič“), ktoré boli umiestnené do zapečatených obálok, a zobrali ich do kancelárií Komisie v Bruseli (Belgicko). Išlo o dva súbory elektronickej korešpondencie nachádzajúce sa na prenosnom počítači pána J. a jeden súbor elektronickej korešpondencie nájdený v počítači pána R. Počítač pána J., ako aj dátový nosič nájdený v jeho kancelárii, ktorý obsahoval dokumenty chránené heslom, boli umiestnené do skrine, ktorá bola zapečatená inšpektormi.

18

Inšpektori sa vrátili do priestorov spoločnosti Nexans France v utorok 3. februára 2009. Otvorili zapečatenú skriňu obsahujúcu dátový nosič, ktorý sa našiel v kancelárii pána J., ako aj jeho počítač. Na mieste vykonali kontrolu dátového nosiča, vytlačili a ponechali si z neho dva dokumenty a vrátili ho zástupcom odvolateliek. Následne vyhotovili tri presné kópie pevného disku počítača pána J. na troch odlišných dátových nosičoch. Inšpektori vrátili jeden z troch dátových nosičov zástupcom odvolateliek a ďalšie dva umiestnili do zapečatených obálok, ktoré odniesli do Bruselu potom, ako vzali na vedomie, že odvolateľky spochybnili zákonnosť tohto postupu. Inšpektori uviedli, že zapečatené obálky budú otvorené iba v priestoroch Komisie za prítomnosti zástupcov odvolateliek.

19

Dňa 2. marca 2009 boli zapečatené obálky obsahujúce dátové nosiče, ktoré odniesli inšpektori, otvorené v kanceláriách Komisie v Bruseli za prítomnosti advokátov odvolateliek. Dokumenty zaznamenané na týchto dátových nosičoch boli preskúmané a inšpektori si vytlačili na papier tie, ktoré považovali za relevantné na účely vyšetrovania. Druhá papierová kópia týchto dokumentov, ako aj ich zoznam boli odovzdané advokátom odvolateliek. Skúmanie všetkých údajov zapísaných na predmetných dátových nosičoch trvalo osem pracovných dní a bolo ukončené 11. marca 2009. Kancelária, v ktorej boli preskúmané dokumenty a dátové nosiče, bola zapečatená na konci každého pracovného dňa za prítomnosti advokátov odvolateliek a znovu otvorená na druhý deň, vždy za ich prítomnosti. Po ukončení týchto operácií boli pevné disky počítačov, na ktorých pracovali inšpektori Komisie, vymazané.

20

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. apríla 2009 a zapísaným do registra pod číslom T‑135/09 odvolateľky podali žalobu, ktorou sa domáhali, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o inšpekcii a vyhlásil za protiprávne rozhodnutie Komisie zabaviť kópie niektorých počítačových súborov a pevného disku počítača pána J., aby ich neskôr kontroloval vo svojich kanceláriách v Bruseli.

21

Rozsudkom zo 14. novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑135/09, EU:T:2012:596), Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutie o inšpekcii v rozsahu, v akom sa týkalo iných elektrických káblov ako podmorských a podzemných káblov vysokého napätia a materiálu spojeného s týmito inými káblami a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Rozsudkom z 25. júna 2014, Nexans a Nexans France/Komisia (C‑37/13 P, EU:C:2014:2030), Súdny dvor zamietol odvolanie podané odvolateľkami proti tomuto rozsudku Všeobecného súdu.

22

V článku 1 sporného rozhodnutia Komisia konštatovala, že odvolateľky a 24 ďalších spoločností sa zúčastnili na karteli (ďalej len „kartel“), ktorý predstavoval jediné a nepretržité porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. EÚ L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3) v odvetví podzemných a/alebo podmorských elektrických káblov (veľmi) vysokého napätia (ďalej len „dotknuté porušenie“).

23

V uvedenom rozhodnutí Komisia zastávala názor, že kartel sa skladal z dvoch hlavných vetiev, ktoré predstavovali zložený celok, konkrétne

24

Podľa sporného rozhodnutia sa Nexans France zúčastňovala na karteli od 13. novembra 2000 do 28. januára 2009. Nexans bola uznaná za zodpovednú za dotknuté porušenie ako materská spoločnosť spoločnosti Nexans France za obdobie od 12. júna 2001 do 28. januára 2009.

25

Na účely výpočtu výšky pokút Komisia uplatnila článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 a metodiku uvedenú v usmerneniach z roku 2006.

26

V prvom rade, pokiaľ ide o základnú sumu uvedených pokút, Komisia určila hodnotu predajov, ktorá sa má zohľadniť. Ďalej stanovila podiel tejto hodnoty predajov odrážajúcu závažnosť dotknutého porušenia. V tejto súvislosti sa Komisia domnievala, že toto porušenie svojou povahou predstavovalo jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, čo odôvodňovalo „koeficient závažnosti“ vo výške 15 %. Rovnako uplatnila zvýšenie koeficientu závažnosti o 2 % pre všetkých adresátov sporného rozhodnutia z dôvodu kumulovaného podielu na trhu, ako aj prakticky celosvetového rozsahu kartelu pokrývajúceho najmä celé územie Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP).

27

Okrem iného Komisia zastávala názor, že správanie európskych podnikov poškodzovalo hospodársku súťaž viac než správanie iných podnikov, keďže okrem ich účasti na vetve A/R si európske podniky medzi sebou rozdeľovali projekty týkajúce sa káblov v rámci európskej vetvy kartelu. Z tohto dôvodu Komisia stanovila podiel hodnoty predajov, ktoré treba zohľadniť z dôvodu závažnosti porušenia, na 19 % pre európske podniky a na 17 % pre ostatné podniky. Takto stanovená základná suma dosahovala, pokiaľ ide o Nexans France, 70670000 eur.

28

V druhom rade, pokiaľ ide o úpravy základnej sumy pokút, Komisia nekonštatovala priťažujúce okolnosti ani poľahčujúce okolnosti, pokiaľ ide o odvolateľky.

29

Podľa článku 2 písm. c) a d) sporného rozhodnutia Komisia jednak uložila spoločnosti Nexans France pokutu vo výške 4903000 eur za obdobie od 13. novembra 2000 do 11. júna 2001 a jednak pokutu vo výške 65767000 eur spoločnosti Nexans France „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou Nexans za obdobie od 12. júna 2001 do 28. januára 2009.

30

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. júna 2014 podali odvolateľky žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týkala, a na zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené.

31

Na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia odvolateľky uviedli pred Všeobecným súdom dva žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na porušení článku 20 ods. 2 až 4 nariadenia č. 1/2003, rozhodnutia o inšpekcii, práva na obhajobu, ako aj článku 7 Charty základných práv Európskej únie a druhý na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie dátumu začatia účasti spoločnosti Nexans France na karteli. Na podporu svojich návrhov na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené, odvolateľky uviedli okrem pochybenia Komisie týkajúceho sa dĺžky trvania dotknutého porušovania, napadnutého v rámci druhého žalobného dôvodu, osobitný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania pri stanovení koeficientu závažnosti pre výpočet sumy pokút.

32

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu.

33

Po prvé, pokiaľ ide o údajnú neexistenciu právneho základu pre opatrenia na inšpekciu prijaté Komisiou, Všeobecný súd sa domnieval, v rozpore s tým, čo uvádzali odvolateľky, že z článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 nevyplývalo, že právomoc Komisie vyhotoviť alebo získať kópie alebo výťahy z obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku sa obmedzovali na obchodné knihy a záznamy, ktoré už boli kontrolované. Takýto výklad by mohol navyše ohroziť potrebný účinok článku 20 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia, keďže za určitých okolností si kontrola obchodných kníh a záznamov podniku môže vyžadovať predchádzajúce vyhotovenie kópií uvedených obchodných kníh alebo záznamov, alebo aby bola zjednodušená, ako v danom prípade, týmto vyhotovením. Podľa Všeobecného súdu, keďže vyhotovenie presnej kópie pevného disku počítača pána J. a kópií súborov elektronickej korešpondencie nájdených v uvedenom počítači a v počítači pána R. zapadalo do rámca použitia softvéru na vyhľadávanie zo strany inšpektorov, ktorého cieľom bolo vyhľadať informácie relevantné pre vyšetrovanie, vyhotovenie týchto kópií patrilo do právomocí priznaných Komisii článkom 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

34

Všeobecný súd konštatoval, že v rozpore s tým, čo uviedli odvolateľky, inšpektori do vyšetrovacieho spisu priamo nezaradili dokumenty uvádzané v kópiách súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcich sa na počítači pána R. a na počítači pána J., ako aj na presnej kópii pevného disku tohto posledného uvádzaného počítača bez toho, aby najprv overili ich relevantnosť vo vzťahu k predmetu dotknutej inšpekcie.

35

Všeobecný súd okrem toho rozhodol, že článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 nestanovuje, že kontrola obchodných kníh a záznamov podnikov, na ktoré sa vzťahuje inšpekcia, sa uskutočňuje výlučne v ich priestoroch, ak ako v prejednávanej veci uvedenú inšpekciu nebolo možné dokončiť do času, ktorý sa pôvodne predpokladal. Uvedený článok len zaväzuje Komisiu dodržiavať pri kontrole dokumentov vo svojich priestoroch rovnaké záruky vo vzťahu ku kontrolovaným podnikom, ako sú záruky, ktoré sú jej uložené pri kontrole na mieste, čo bol aj prípad prejednávanej veci.

36

Po druhé Komisia neporušila ani rozsah rozhodnutia o inšpekcii vzhľadom na to, že toto rozhodnutie nevylučuje možnosť Komisie pokračovať v dotknutej inšpekcii v jej priestoroch v Bruseli a že odvolateľky netvrdili, že trvanie tejto inšpekcie presiahlo primeranú lehotu.

37

Po tretie Všeobecný súd sa domnieval, že Komisia neporušila ani práva odvolateliek na obhajobu, ani článok 20 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003 alebo článok 7 Charty základných práv.

38

Po štvrté Všeobecný súd sa domnieval, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď považovala dátum 13. novembra 2000 za označujúci začiatok účasti spoločnosti Nexans France na dotknutom porušení.

39

Po piate, pokiaľ ide o návrhy odvolateliek na zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené, Všeobecný súd rozhodol, že tvrdenia odvolateliek nemohli odôvodniť zníženie tejto sumy. Pokiaľ ide konkrétne o argumentáciu odvolateliek, podľa ktorej rozlišovanie Komisie medzi európskymi podnikmi na jednej strane a japonskými podnikmi na druhej strane, pokiaľ ide o podiel hodnoty predajov, ktorý bol zohľadnený na účely zohľadnenia závažnosti porušenia, je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, Všeobecný súd sa domnieval, že Komisia sa oprávnene domnievala, že prideľovanie projektov v rámci európskej vetvy kartelu európskymi podnikmi predstavovalo ďalšiu skutočnosť, ktorá si zasluhovala byť sankcionovaná dodatočnou percentuálnou sadzbou z dôvodu závažnosti porušenia.

40

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

41

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

42

Ústna časť konania bola ukončená 12. marca 2020 po prednesení návrhov generálnej advokátky.

43

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 29. mája 2020 odvolateľky požiadali o opätovné otvorenie ústnej časti konania. Na podporu tohto návrhu uvádzajú skutočnosť, že Všeobecný súd uznesením prijatým 4. mája 2020 pristúpil k oprave bodu 156 napadnutého rozsudku v jeho anglickom znení.

44

Podľa odvolateliek táto oprava predstavuje novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, pokiaľ ide o ich štvrtý odvolací dôvod.

45

Treba pripomenúť, že Súdny dvor môže na základe článku 83 svojho rokovacieho poriadku kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uvedie po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora.

46

V prejednávanej veci treba však konštatovať, že oprava bodu 156 napadnutého rozsudku nie je rozhodujúca pre posúdenie štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateliek Súdnym dvorom.

47

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa Súdny dvor po vypočutí generálnej advokátky domnieva, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

48

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú päť odvolacích dôvodov. Prvé tri odvolacie dôvody sa týkajú zamietnutia ich tvrdení týkajúcich sa priebehu dotknutej inšpekcie Všeobecným súdom a posledné dva sa týkajú rozhodnutia Všeobecného súdu v súvislosti s výškou pokuty, ktorá im bola uložená v spornom rozhodnutí. Konkrétne, štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z údajnej neexistencie účinkov dotknutého porušenia. Piaty odvolací dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení a na nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o 2 % zvýšenie koeficientu závažnosti uplatneného na európsku vetvu kartelu.

49

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o výklad článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom potvrdzuje, že Komisia bola oprávnená vyhotoviť presnú kópiu pevného disku a kópie súborov elektronickej korešpondencie bez toho, aby ich predtým riadne preskúmala. Tento odvolací dôvod sa týka bodov 53 až 56 a 97 napadnutého rozsudku.

50

Po prvé len z obchodných kníh alebo záznamov, ktoré boli predtým skontrolované inšpektorom v súlade s článkom 20 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia sa môžu vyhotovovať kópie. Komisii nič nebráni v tom, aby sa obmedzila na vyhotovenie kópií dokumentov a spisov, ktoré sa jej zdajú byť relevantné pre vyšetrovanie, než by mala vyhotoviť úplnú kópiu pevného disku.

51

Po druhé článok 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje určitú časovú postupnosť jednotlivých etáp opísaných v tomto ustanovení. Inšpektori Komisie najprv vstúpia do priestorov dotknutého podniku. Následne prekontrolujú obchodné knihy a ďalšie záznamy, ktoré sa im zdajú relevantné pre vyšetrovanie. Napokon vyhotovia kópie týchto písomností. Kontrola vykonávaná v rámci tohto postupu je nevyhnutná, keďže v tomto štádiu umožňuje inšpektorom Komisie overiť, či dokumenty môžu mať význam pre vyšetrovanie. Kopírovaním hromadných údajov bez toho, aby ich jeden z inšpektorov najprv preskúmal, môže Komisia navyše skopírovať dokumenty, na ktoré sa vzťahuje zásada ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom.

52

Po tretie z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že preskúmavacie právomoci Komisie sa majú vykladať reštriktívne, keďže zasahujú do vlastníckeho práva podniku, ktorý je predmetom inšpekcie.

53

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný, pretože s výnimkou jedného tvrdenia smeruje k tomu, aby Súdny dvor opätovne preskúmal tvrdenia, ktoré odvolateľky predložili Všeobecnému súdu. Dodatočné tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého by prístup Komisie v prejednávanej veci mohol mať za následok, že by si Komisia vyhotovila kópie dokumentov, na ktoré sa vzťahuje zásada ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom, je neprípustné z dôvodu, že nebolo predložené v prvostupňovom konaní. Subsidiárne Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný, keďže spočíva na čiastočnom výklade napadnutého rozsudku, ktorý nezohľadňuje hlavné závery Všeobecného súdu v bodoch 52, 58 a 59 tohto návrhu, alebo je nedôvodný.

54

Pokiaľ ide o prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že odvolateľky týmto odvolacím dôvodom spochybňujú výklad článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 Všeobecným súdom. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že pokiaľ odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, možno v odvolacom konaní opätovne prejednať právne otázky preskúmavané v prvostupňovom konaní. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach, ktoré už boli uplatnené pred Všeobecným súdom, uvedené konanie by čiastočne stratilo zmysel (rozsudok zo 16. januára 2019, Komisia/United Parcel Service, C‑265/17 P, EU:C:2019:23, bod 15 a citovaná judikatúra). Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

55

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek týkajúce sa zásady ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tvrdenie je prípustné, ak spočíva v rozšírení tvrdenia, ktoré už bolo predtým uvedené v návrhu na začatie konania a ktoré je s ním úzko spojené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Roca Sanitario/Komisia, C‑636/13 P, EU:C:2017:56, bod 35 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci pritom ide o takýto prípad, keďže ide o úvahu, na ktorú poukázali odvolateľky na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého Komisia môže vyhotoviť len kópie obchodných kníh a záznamov, ktoré už skontrolovala.

56

Čo sa týka veci samej, treba na úvod uviesť, že je pravda, že odvolateľky nespochybňujú konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 52, 58 a 59 napadnutého rozsudku. Podľa týchto konštatovaní jednak vytvorenie presnej kópie pevného disku počítača a kópie údajov uložených na nosiči počítačových dát v rámci používania softvéru Komisie na vyhľadávanie predstavuje v podstate prechodnú etapu, ktorej cieľom je umožniť inšpektorom vyhľadávať dokumenty relevantné pre inšpekciu. Z týchto konštatovaní jednak vyplýva, že v prejednávanej veci Komisia do vyšetrovacieho spisu priamo nezaradila dokumenty uvádzané v kópiách súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcich sa na počítači pána R. a na počítači pána J., ako aj na presnej kópii pevného disku tohto posledného uvádzaného počítača bez toho, aby najprv overila ich relevantnosť vo vzťahu k predmetu dotknutej inšpekcie. Skutočnosť, že odvolateľky nespochybnili tieto konštatovania Všeobecného súdu však na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, neznamená, že prvý odvolací dôvod je neúčinný. Uvedené konštatovania totiž ako také nepostačujú na preukázanie, že Komisia mala právomoc vyhotoviť takéto kópie.

57

Je teda potrebné preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že takáto právomoc vyplýva z článku 20 ods. 2 písm. b) alebo c) nariadenia č. 1/2003.

58

V tejto súvislosti treba uviesť, že tak zo znenia článku 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003, ako aj z jeho kontextu vyplýva, že normotvorca Únie tým, že umožnil Komisii týmto ustanovením „vyhotoviť alebo získať akékoľvek kópie formulárov výťahov“ z obchodných kníh a iných záznamov uvedených v článku 20 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, mal na mysli dôkazy, ktoré je Komisia oprávnená získať na účely ich založenia do spisu a prípadne ich použiť v rámci konania, ktorého predmetom je uložiť sankcie za porušenie práva hospodárskej súťaže Únie. Musí teda ísť o dokumenty, na ktoré sa vzťahuje predmet inšpekcie, čo predpokladá, že Komisia vopred overila, že ide o takýto prípad.

59

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nemohol vychádzať z článku 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003, keď rozhodol, že Komisia bola oprávnená vyhotoviť kópie súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcej sa v počítači pána R. a v počítači pána J., ako aj presnú kópiu pevného disku tohto posledného uvedeného počítača.

60

Článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003, na ktorý Všeobecný súd tiež odkazuje a ktorý oprávňuje Komisiu kontrolovať obchodné knihy, ako aj akékoľvek iné záznamy bez ohľadu na ich nosič, podnik alebo združenie podnikov, ktorých sa inšpekcia týka, však poskytuje právny základ pre vyhotovenie takýchto kópií.

61

V prvom rade treba totiž uviesť, že normotvorca Únie tým, že sa v tejto súvislosti obmedzil na to, že povolil Komisii vykonať takúto kontrolu bez toho, aby podrobnejšie určil takto zverenú právomoc Komisii, priznal tejto inštitúcii určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o konkrétne spôsoby kontroly, ktorú môže vykonať.

62

Komisia sa teda môže podľa okolností rozhodnúť vykonať kontrolu údajov obsiahnutých na nosiči počítačových údajov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, nie na základe originálu, ale na základe kópie týchto údajov. Tak v prípade, keď skúma pôvodné údaje, ako aj v prípade, keď analyzuje kópiu týchto údajov, ide totiž o tie isté údaje, ktoré sú predmetom kontroly vykonávanej Komisiou. Za týchto okolností je irelevantné tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého možnosť vyhotovenia takýchto kópií nie je výslovne uvedená v článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003.

63

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, právo Komisie vyhotoviť kópie súborov elektronickej korešpondencie a presnú kópiu pevného disku počítača ako medzistupeň v rámci skúmania údajov nachádzajúcich sa v týchto súboroch a na tomto nosiči tak nepredstavuje dodatočnú právomoc zverenú Komisii, ale, ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 56 napadnutého rozsudku, je súčasťou kontrolnej právomoci, ktorú článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 zveruje tejto inštitúcii.

64

V druhom rade, aj keď je pravda, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že preskúmanie právomocí v oblasti hospodárskej súťaže, ktoré má Komisia, sú presne vymedzené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 31, ako aj citovanú judikatúru), neznamená to, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 61 a 62 svojich návrhov, že ustanovenia, ktoré zverujú uvedenej inštitúcii preskúmavacie právomoci, sa majú vykladať reštriktívne, aj keď treba z tohto hľadiska zabezpečiť, aby uvedené právomoci neporušovali práva dotknutých podnikov. Tieto práva sú však zaručené, ak ako v prejednávanej veci Komisia vyhotoví kópiu údajov, aj keď bez predchádzajúceho preskúmania, ale následne overí pri prísnom dodržaní práva dotknutého podniku na obhajobu, či sú tieto údaje relevantné pre predmet inšpekcie, a až potom vloží do spisu dokumenty považované v tejto súvislosti za relevantné a vymaže ostatné skopírované údaje.

65

Právo Komisie vyhotoviť takéto kópie sa teda nedotýka ani procesných záruk stanovených nariadením č. 1/2003, ani iných práv podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, pod podmienkou, že Komisia po skončení svojho preskúmania vloží do spisu len dokumenty, ktoré sú relevantné vo vzťahu k predmetu inšpekcie. Ako konštatoval Všeobecný súd, v prejednávanej veci to tak bolo.

66

Po tretie, ako vyplýva zo skutkových zistení Všeobecného súdu v bode 52 napadnutého rozsudku, Komisia používa softvér na vyhľadávanie, ktorý si vyžaduje predchádzajúcu etapu nazývanú „indexácia“, ktorá vo všeobecnosti zaberá značný čas. To isté platí, pokiaľ ide o nasledujúcu etapu tohto procesu spracovania informácií, v priebehu ktorej Komisia preskúma tieto údaje, ako to okrem iného preukazujú skutkové okolnosti v prejednávanej veci. Je teda nielen v záujme Komisie, ale aj dotknutého podniku, aby táto inštitúcia vychádzala pri výkone svojej kontroly z kópie týchto údajov, čo tomuto podniku umožňuje pokračovať v používaní pôvodných údajov, ako aj nosičov, na ktorých sa nachádzajú, hneď ako bola táto kópia vyhotovená, a znižuje teda zásah do fungovania tohto podniku spôsobený inšpekciou vykonanou Komisiou.

67

Za týchto podmienok tvrdenia odvolateliek založené na znení článku 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003 a všeobecnej štruktúre článku 20 ods. 2 tohto nariadenia treba zamietnuť.

68

Treba preto zamietnuť prvý odvolací dôvod ako nedôvodný.

69

Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 60 až 64 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že v ňom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, pokiaľ ide o výklad článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom potvrdzuje, že Komisia mala právo pokračovať v dotknutej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli. Podľa odvolateliek z doslovného a kontextuálneho výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že neoprávňuje Komisiu vykonávať inšpekcie v jej vlastných priestoroch a že tieto kontroly sa musia vykonávať v priestoroch dotknutého podniku alebo združenia podnikov.

70

Po prvé z článku 20 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 jasne vyplýva, že ide o inšpekcie „podnikov a združení podnikov“. Článok 20 ods. 2 tohto nariadenia spresňuje právomoci, ktoré boli zverené inšpektorom na vykonávanie týchto inšpekcií, vrátane práva vstúpiť do všetkých priestorov, na pozemky a do všetkých dopravných prostriedkov „podnikov alebo združení podnikov“ v súlade s článkom 20 ods. 2 písm. a) toho istého nariadenia. Ostatné právomoci, a to kontrola obchodných kníh a iných dokumentov, vyhotovovanie kópií, zapečatenie priestorov, obchodných kníh alebo záznamov, vypočúvanie zamestnancov podniku, sú neoddeliteľnou súčasťou tejto inšpekcie a musia sa teda vykonávať v priestoroch podniku, ktorý je predmetom tejto inšpekcie.

71

Po druhé, ak by sa mal článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 vykladať v tom zmysle, že miesto „kontroly“ vykonávanej na základe tohto ustanovenia nie je takto vymedzené, Komisia má tiež právomoc na základe článku 20 ods. 2 písm. e) tohto nariadenia klásť otázky zástupcom dotknutého podniku inde ako v priestoroch tohto podniku alebo podľa článku 20 ods. 2 písm. b) alebo c) uvedeného nariadenia kontrolovať a vyhotovovať kópie dokumentov, ktoré majú v držbe tretie osoby, ako sú poskytovatelia služieb ukladania údajov na diaľku, a to aj bez toho, aby vstúpila do priestorov podniku. Je však zrejmé, že prijatím nariadenia č. 1/2003 normotvorca Únie nemal v úmysle zveriť Komisii také významné preskúmavacie právomoci. Takýto reštriktívny výklad potvrdzuje článok 21 tohto nariadenia, podľa ktorého je osobitné rozhodnutie požadované na inšpekciu iných priestorov. Ak by článok 20 nariadenia č. 1/2003 umožňoval kontrolu obchodných kníh a iných záznamov mimo priestorov podniku, článok 21 ods. 4 tohto nariadenia by nemal nijaký význam.

72

Po tretie nemožno zastávať názor, že článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 oprávňuje Komisiu implicitne k tomu, aby kontrolovala dokumenty mimo priestorov dotknutého podniku vzhľadom na to, že takáto právomoc nie je nevyhnutná na to, aby Komisia mohla účinne vykonávať svoje úlohy podľa nariadenia č. 1/2003, a že v opačnom prípade by inšpekcia priestorov nebola nemožná ani podstatne sťažená. V prejednávanej veci totiž inšpektori mohli predĺžiť dobu trvania dotknutej inšpekcie o niekoľko dní tak, aby preskúmali všetky dokumenty na mieste a zabavili len tie, ktoré boli relevantné. Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádza nanajvýš z praktických dôvodov a dôvodov administratívnej účelnosti.

73

Po štvrté zjavné záruky zohľadnené Všeobecným súdom, pokiaľ ide o priebeh konania v Bruseli, nesúvisia s otázkou, či Komisia mala právomoc pokračovať v dotknutej inšpekcii vo svojich priestoroch.

74

Vo svojom treťom odvolacom dôvode, ktorý sa týka bodov 67 a 72 napadnutého rozsudku, odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o geografický rámec rozhodnutia o inšpekcii. Podľa doslovného a kontextuálneho výkladu odkaz v tomto rozhodnutí na miesta kontrolované odvolateľkami zjavne ukladá obmedzenie inšpekcií povolených na základe uvedeného rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci rozhodnutie Komisie vykonať inšpekciu na iných miestach ako na mieste dotknutého podniku malo byť prijaté na základe článku 21 nariadenia č. 1/2003 a podmienené súdnym povolením.

75

Komisia túto argumentáciu odmieta.

76

Svojím druhým a tretím odvolacím dôvodom, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že Komisia bola oprávnená pokračovať v dotknutej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli.

77

V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že tak zo znenia, ako aj zo štruktúry článku 20 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že inšpekcia musí začať a v zásade by mala pokračovať, ako stanovuje článok 20 ods. 1 tohto nariadenia, „v podnikoch a združeniach podnikov“, a že práve z tohto dôvodu článok 20 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia oprávňuje Komisiu „vstúpiť do všetkých priestorov, na pozemky a do dopravných prostriedkov“ tohto podniku, a jednak článok 20 ods. 3 toho istého nariadenia ukladá Komisii povinnosť, aby včas pred inšpekciou informovala o inšpekcii orgán hospodárskej súťaže členského štátu, „na ktorého území sa má vykonať“. Práve z tohto dôvodu v prejednávanej veci rozhodnutie o inšpekcii zaväzovalo odvolateľky, aby sa podrobili inšpekcii „na všetkých miestach pod kontrolou“ zo strany odvolateliek.

78

Ako však Všeobecný súd správne uviedol v bode 60 napadnutého rozsudku, článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 nestanovuje, ako tvrdia odvolateľky, že kontrola obchodných kníh a záznamov podnikov, na ktoré sa vzťahuje inšpekcia, sa uskutočňuje výlučne v ich priestoroch za všetkých okolností.

79

To isté platí, pokiaľ ide o rozhodnutie o inšpekcii, ktoré sa obmedzilo na stanovenie toho, že dotknutá inšpekcia sa mohla uskutočniť na všetkých miestach kontrolovaných odvolateľkami.

80

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 76 svojich návrhov, pokračovanie takejto kontroly v priestoroch Komisie nepredstavuje ako také a vo vzťahu ku kontrole vykonávanej v samotných priestoroch podnikov, ktoré sú predmetom inšpekcie, dodatočné porušenie práv týchto podnikov, ktoré si vyžaduje, aby bola takáto možnosť Komisie výslovne stanovená bez toho, aby ju bolo možné implicitne vyvodiť z právomocí, ktoré tejto inštitúcii priznáva článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003. Skutočnosť, že v určitých prípadoch nie je možnosť pokračovať v kontrole v priestoroch Komisie nevyhnutná na to, aby Komisia mohla túto kontrolu vykonať, neznamená, že takáto možnosť je vylúčená za každých okolností.

81

Legitímne dôvody totiž môžu viesť Komisiu aj v záujme dotknutých podnikov k rozhodnutiu pokračovať vo svojich priestoroch v Bruseli v kontrole údajov, ktoré zhromaždila v rámci dotknutého podniku. V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 66 tohto rozsudku, že doba potrebná na spracovanie elektronických údajov môže byť značná. Vyžadovať od Komisie, aby vykonala spracovanie takýchto údajov výlučne v priestoroch podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, pokiaľ ide o mimoriadne objemné údaje, by mohlo mať za následok značné predĺženie prítomnosti inšpektorov v priestoroch tohto podniku, čo by mohlo narušiť účinnosť inšpekcie a zbytočne zvýšiť zásah do fungovania uvedeného podniku z dôvodu inšpekcie.

82

Navyše treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 61 napadnutého rozsudku, odvolateľky nevytýkali Komisii, že pri kontrole presnej kópie pevného disku počítača pána J. a kópií súborov elektronickej korešpondencie nachádzajúcich sa v uvedenom počítači, ako aj v počítači pána R., vykonanej v priestoroch Komisie v Bruseli, postupovala odlišným spôsobom, než akoby sa táto kontrola vykonala v priestoroch odvolateliek. Odvolateľky totiž nespochybňujú, že kontrola vykonaná Komisiou v jej priestoroch v Bruseli prebiehala v prísnom súlade s ich právom na obhajobu, keďže Komisia počas celej doby dotknutej inšpekcie zaručila ochranu dotknutých údajov a do spisu založila len dokumenty, o ktorých sa predtým ubezpečila, že boli relevantné na účely tejto inšpekcie.

83

Výklad článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého Komisia môže prípadne pokračovať vo svojich priestoroch v Bruseli v kontrole, ktorú riadne začala v priestoroch podniku alebo združenia podnikov, ktoré sú predmetom inšpekcie, nie je spochybnený tvrdením odvolateliek, podľa ktorého by takýto výklad znamenal, že právomoc stanovená v článku 20 ods. 2 písm. e) tohto nariadenia klásť otázky zástupcom dotknutého podniku mohla byť vykonaná Komisiou aj v iných priestoroch ako v priestoroch tohto podniku. Treba pripomenúť, že tento spor sa týka otázky, či sa Komisia dopustila protiprávneho konania tým, že na základe článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 pokračovala v kontrole obchodných kníh a iných záznamov podniku vo svojich priestoroch v Bruseli, a nie výkonu právomocí Komisie uvedených v článku 20 ods. 2 písm. e) tohto nariadenia.

84

Tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého by takýto výklad článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 poskytol Komisii možnosť kontrolovať a vyhotovovať kópie dokumentov, ktoré majú v držbe tretie osoby, nachádzajúce sa mimo priestorov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, treba tiež zamietnuť. Možnosť Komisie pokračovať vo svojich priestoroch v Bruseli v kontrole, ktorú začala v priestoroch podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, totiž nemá nijaký vplyv na otázku, či je táto inštitúcia oprávnená na základe článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 kontrolovať a vyhotovovať kópie dokumentov, ktoré majú v držbe tretie osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že skutočnosť, že Komisia pokračuje v inšpekcii vo svojich vlastných priestoroch, znamená, že ide o pokračovanie jedinej a tej istej inšpekcie, ktorá bola začatá v priestoroch takéhoto podniku, a nejde o novú kontrolu u tretej osoby.

85

Výklad článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 poskytnutý v bode 83 tohto rozsudku nie je spochybnený ani tvrdením odvolateliek, podľa ktorého by článok 21 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, ktorý pokiaľ ide o inšpekciu iných priestorov než priestorov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, odkazuje na právomoci Komisie uvedené v článku 20 ods. 2 písm. a) až c) nariadenia č. 1/2003, stratil svoj zmysel, ak by z tohto článku 20 bolo potrebné vyvodiť, že uvedená inštitúcia má právo skúmať dokumenty aj mimo priestorov tohto podniku. Článok 21 nariadenia č. 1/2003 sa totiž týka úplne odlišnej situácie, než je situácia uvedená v článku 20 tohto nariadenia, a to možnosti Komisie vykonať inšpekcie v iných ako obchodných priestoroch dotknutého podniku, napr. v obydliach alebo dopravných prostriedkoch pracovníkov podniku, ak existuje dôvodné podozrenie, že sú v nich uložené obchodné knihy a iné záznamy týkajúce sa predmetu inšpekcie, ktoré môžu mať význam ako dôkaz vážneho porušenia článku101 alebo článku 102 ZFEÚ.

86

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého sú preskúmavacie právomoci, ktoré má Komisia v oblasti hospodárskej súťaže, presne vymedzené, ako vyplýva z bodu 64 tohto rozsudku, neznamená to, že tieto právomoci sa majú vykladať reštriktívne, čo by za určitých okolností mohlo ohroziť skutočný výkon týchto právomocí a zbaviť tak ustanovenia článku 20 nariadenia č. 1/2003 ich potrebného účinku.

87

Treba však spresniť, ako uviedla generálna advokátka v bodoch 67 a 78 svojich návrhov, že Komisia môže na základe článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 využiť možnosť pokračovať v kontrole obchodných kníh a iných záznamov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, vo svojich priestoroch v Bruseli len vtedy, ak sa môže oprávnene domnievať, že je odôvodnené tak urobiť v záujme efektívnosti inšpekcie alebo s cieľom zabrániť nadmernému zásahu do fungovania dotknutého podniku.

88

V prejednávanej veci, ako vyplýva z opisu skutkového stavu konštatovaného Všeobecným súdom, pripomenutého v podstate v bodoch 14 až 19 tohto rozsudku, inšpektori strávili celkovo štyri dni v priestoroch spoločnosti Nexans France, t. j. od 28. do 30. januára 2009 a potom 3. februára 2009. Vyhotovili kópiu niektorých údajov a vložili ich do dátových nosičov, ktoré boli umiestnené do zapečatených obálok a zobrali ich do kancelárií Komisie v Bruseli. Následne preskúmanie všetkých údajov zaznamenaných na dátové nosiče, ktoré zobrali do Bruselu za prítomnosti zástupcov spoločnosti Nexans, trvalo osem pracovných dní, t. j. od 2. do 11. marca 2009, čo znamená, že v čase, keď sa Komisia rozhodla pokračovať v dotknutej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli, zostával značne veľký objem počítačových údajov, ktorý sa mal preskúmať.

89

Za týchto podmienok je potrebné domnievať sa, že Komisia sa nedopustila protiprávneho konania, keď sa rozhodla pokračovať v dotknutej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli. Vzhľadom na skutkové okolnosti konštatované Všeobecným súdom sa totiž Komisia mohla oprávnene domnievať, že bolo odôvodnené pokračovať v tejto inšpekcii v jej priestoroch v Bruseli, čím sa vyhla predĺženiu trvania prítomnosti inšpektorov v priestoroch spoločnosti Nexans, v záujme účinnosti inšpekcie a zabráneniu neprimeranému zásahu do fungovania tohto podniku.

90

Napokon, ako vyplýva z bodu 80 tohto rozsudku, možnosť Komisie pokračovať v kontrole obchodných kníh a iných záznamov podniku na základe článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 v jej priestoroch v Bruseli je podmienená zistením, že takéto pokračovanie nespôsobuje žiadne porušenie práva na obhajobu a nepredstavuje ďalší zásah do práv dotknutých podnikov v porovnaní s právom, ktoré je vlastné vykonaniu inšpekcie v ich priestoroch. Takýto zásah by pritom musel byť konštatovaný, ak by pokračovanie v tejto kontrole v priestoroch Komisie v Bruseli spôsobilo podniku, ktorý bol predmetom inšpekcie, dodatočné náklady, ktoré vznikli z dôvodu tohto samotného pokračovania. Z uvedeného vyplýva, že ak toto pokračovanie môže viesť k takýmto dodatočným nákladom, Komisia k nemu môže pristúpiť len pod podmienkou, že súhlasí s vrátením týchto nákladov, ak jej dotknutý podnik v tomto zmysle predložil riadne odôvodnenú žiadosť.

91

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné druhý a tretí odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

92

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 156 a 157 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z neexistencie účinkov dotknutého porušenia. Odvolateľky uvádzajú, že v návrhu na začatie konania podrobne vysvetlili dôvod, pre ktorý sa domnievali, že väčšina predajov, ktorých sa týkalo dotknuté porušenie, nebola týmto porušením dotknutá. Hoci Všeobecný súd tieto vysvetlenia nespochybnil, odmietol zastávať názor, že neexistencia účinkov bola rozhodujúcim faktorom pre stanovenie koeficientu závažnosti dotknutého porušenia, a to len z dôvodu, že bod 22 usmernení z roku 2006 nevyžaduje, aby Komisia zohľadnila konkrétny dopad porušenia na trh. Všeobecný súd pritom nie je viazaný usmerneniami, keď rozhoduje na základe svojej neobmedzenej právomoci, v rámci ktorej musí vykonať svoje vlastné posúdenie s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Rozhodnutie Všeobecného súdu teda v tejto súvislosti obsahuje vadu, keďže odmietol uplatniť svoju neobmedzenú právomoc na posúdenie výšky pokuty stanovenej Komisiou podľa ustanovení článku 261 ZFEÚ v spojení s článkom 31 nariadenia č. 1/2003.

93

Odvolateľky vo svojej replike tvrdia, že odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia (C‑99/17 P, EU:C:2018:773), ktoré ho viedlo k zrušeniu rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie, možno použiť v prejednávanej veci.

94

Komisia sa s touto argumentáciou nestotožňuje.

95

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že iba Všeobecný súd má právomoc preskúmať spôsob, akým Komisia v každom konkrétnom prípade posúdila závažnosť protiprávnych konaní. Cieľom posúdenia Súdneho dvora v rámci odvolania je na jednej strane preskúmať, akým spôsobom Všeobecný súd z právneho hľadiska správne zohľadnil všetky prvky podstatné pre posúdenie závažnosti konania vzhľadom na článok 101 ZFEÚ, ako aj článok 23 nariadenia č. 1/2003, a na strane druhej overiť, či Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne odpovedal na všetky tvrdenia uvedené na podporu návrhu na zrušenie pokuty alebo na zníženie jej výšky (rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, EU:C:1998:608, bod 128, a z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, bod 192).

96

V druhom rade podľa judikatúry Súdneho dvora neobmedzená súdna právomoc, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ, oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmavania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, bod 193 a citovaná judikatúra).

97

V treťom rade, aj keď výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo a konanie je kontradiktórne, súd Únie je povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, body 194 a 195, ako aj citovanú judikatúru).

98

Na rozdiel od tvrdení odvolateľky, z napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd si túto povinnosť splnil.

99

Je pravda, že Všeobecný súd výslovne nekonštatoval, že tvrdenia odvolateliek týkajúce sa údajnej neexistencie účinkov dotknutého porušenia ho nemohli v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci viesť k zníženiu pokút, ktoré im boli uložené v spornom rozhodnutí. Pokiaľ ide o výkon právomoci, ktorú normotvorca výslovne zveril súdu Únie, je pritom potrebné, aby Súdny dvor mohol v rámci odvolacieho konania, v ktorom účastník konania spochybňuje existenciu takéhoto výkonu, overiť, či Všeobecný súd skutočne vykonal túto právomoc v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 96 tohto rozsudku.

100

Z napadnutého rozsudku však implicitne, ale nespochybniteľne vyplýva, že Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc a že dospel k záveru uvedenému v predchádzajúcom bode.

101

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v oblasti odvolania môže byť odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia, C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 41, ako aj z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Austria/Komisia, C‑626/13 P, EU:C:2017:54, bod 42 a citovanú judikatúru).

102

V prejednávanej veci v bodoch 138 až 188 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal rôzne návrhy odvolateliek na dosiahnutie zníženia sumy pokút, ktoré im boli uložené v spornom rozhodnutí. Všeobecný súd pritom od začiatku tohto preskúmania v bode 138 tohto rozsudku pripomenul, že preskúmanie zákonnosti, ktorá mu v tejto súvislosti prináleží, je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá je priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ.

103

Za týchto podmienok je potrebné domnievať sa, že Všeobecný súd tým, že vykonal toto preskúmanie, skutočne zohľadnil svoju neobmedzenú právomoc v rámci svojho preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia.

104

Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateliek založené na údajnej neexistencii účinkov dotknutého porušenia, ktoré sú preskúmané v bodoch 156 a 157 napadnutého rozsudku, je pravda, že v bode 156 tohto rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že podľa samotného znenia bodu 22 usmernení z roku 2006 Komisia nemusí nevyhnutne zohľadniť dopad alebo neexistenciu konkrétneho dopadu porušenia na trh ako priťažujúcu alebo poľahčujúcu okolnosť tohto porušenia na účely výpočtu pokuty. Táto úvaha by mohla viesť k domnienke, že Všeobecný súd sa v tejto súvislosti obmedzil len na svoju úlohu preskúmať zákonnosť sporného rozhodnutia najmä vzhľadom na usmernenia z roku 2006. Aj keď sú usmernenia z roku 2006 záväzné pre samotnú Komisiu, keďže sa tak Komisia sama obmedzila pri výkone svojej voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, EU:C:2005:408, bod 211), nezaväzujú pritom naopak súd Únie, najmä pri výkone jeho neobmedzenej právomoci uvedenej v bode 96 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C-389/10 P, EU:C:2011:810, body 102 a 103), aj keď sa môže zákonne rozhodnúť, že z nich bude vychádzať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Aloys F. Dornbracht/Komisia, C‑604/13 P, EU:C:2017:45, bod 75).

105

Treba však uviesť, že v tom istom bode napadnutého rozsudku Všeobecný súd pokračoval vo svojich úvahách, pričom konštatoval, že stačí, ak je Komisiou stanovený podiel hodnoty predajov, ktoré sa majú zohľadniť, odôvodnený inými skutočnosťami, ktoré môžu mať vplyv na určenie závažnosti bodu 22 usmernení z roku 2006, ako je samotná povaha porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu a jeho geografický rozsah. Sú to pritom práve skutočnosti, z ktorých Komisia v prejednávanej veci vychádzala pri určení závažnosti dotknutého porušenia, ako to Všeobecný súd pripomenul v bode 148 napadnutého rozsudku.

106

Všeobecný súd teda odkazom na tieto skutočnosti v tomto kontexte implicitne, ale nevyhnutne pri výkone svojej neobmedzenej právomoci rozhodol, že údajná neexistencia účinkov dotknutého porušenia nemohla z dôvodu týchto ďalších skutočností viesť k zníženiu pokút, ktoré boli odvolateľkám uložené v spornom rozhodnutí. Z toho navyše vyplýva, že práve z tohto dôvodu vyvodil v bode 157 napadnutého rozsudku záver, že tvrdenia týkajúce sa tejto údajnej neexistencie účinkov treba zamietnuť.

107

Treba dodať, že tento výklad napadnutého rozsudku vyžaduje, aby sa zohľadnilo pôvodné znenie bodu 156 tohto rozsudku alebo znenie vyplývajúce z opravného uznesenia zo 4. mája 2020.

108

Prejednávaný prípad sa odlišuje od prípadu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia (C‑99/17 P, EU:C:2018:773), v ktorom Všeobecný súd neposkytol žiadnu odpoveď na tvrdenie žalobkyne týkajúce sa výkonu jeho neobmedzenej súdnej právomoci.

109

Skutočnosť, že v prejednávanej veci Všeobecný súd neopomenul zohľadniť svoju neobmedzenú právomoc, je navyše potvrdená tým, že v bode 188 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že návrh odvolateliek na zníženie sumy pokút, ktoré im boli uložené, mal byť zamietnutý jednak z dôvodu, že odvolacie dôvody a tvrdenia, ktoré uviedli na podporu tohto návrhu, boli zamietnuté, a jednak, že neexistovali skutočnosti, ktoré by v prejednávanej veci odôvodňovali zníženie sumy týchto pokút.

110

Štvrtý odvolací dôvod treba preto zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

111

Svojím piatym odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 180 až 184 napadnutého rozsudku, odvolateľky uvádzajú, že úvaha Všeobecného súdu, podľa ktorej bola Komisia z dôvodu účasti odvolateliek na európskej vetve kartelu oprávnená zvýšiť koeficient závažnosti použitý na výpočet sumy pokút, ktoré im boli uložené, o 2 %, vychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia a nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o rozsah, v akom európska vetva mohla spôsobiť dodatočnú ujmu hospodárskej súťaži v EHP. Podľa odvolateliek sa Všeobecný súd nemôže obmedziť na konštatovanie, že je nepochybné, že európska vetva posilnila narušenie hospodárskej súťaže, a to tým skôr, že vetva A/R kartelu bola uskutočnená v celom rozsahu. Okrem toho Komisia a Všeobecný súd uznali, že odvolateľky predložili dôkazy, z ktorých vyplýva, že nebol dotknutý žiadny európsky predaj európskym zákazníkom.

112

Podľa Komisie je tento odvolací dôvod nedôvodný.

113

Treba uviesť, že tento odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Na rozdiel od tvrdení odvolateliek sa totiž Všeobecný súd vôbec nedomnieval, že odvolateľky preukázali, že dotknuté porušenie nemalo dopad na celkové európske predaje. Všeobecný súd naopak v bode 181 napadnutého rozsudku konštatoval, že európska vetva kartelu predpokladala dodatočný záväzok rozdelenia projektov, ktorý by zachádzal nad rámec pravidiel o pridelení, existujúcich v rámci vetvy A/R kartelu.

114

Za týchto okolností úvaha Všeobecného súdu uvedená v bode 182 napadnutého rozsudku, podľa ktorého neexistovala žiadna pochybnosť o tom, že rozdelenie projektov podzemných a podmorských káblov vysokého napätia v rámci európskej vetvy kartelu zvýšilo narušenie hospodárskej súťaže spôsobené v EHP vetvou A/R uvedeného kartelu, nie je nedostatočne odôvodnená.

115

Treba taktiež konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že rozdelenie projektov medzi európske podniky predstavovalo dodatočné narušenie hospodárskej súťaže v porovnaní s rozdelením, ktoré vyplývalo z vetvy A/R kartelu. Ako uviedla generálna advokátka v bode 126 svojich návrhov úzky vzťah medzi obomi vetvami totiž nič nemení na skutočnosti, že európska vetva kartelu predstavuje svojou vlastnou povahou dohodu odlišnú od rozdelenia projektov, ktoré neboli zahrnuté do vetvy A/R kartelu. Úvaha Všeobecného súdu, podľa ktorej za toto dodatočné narušenie hospodárskej súťaže mohlo byť v súlade so zákonom uložená vyššia pokuta, nie je teda poznačená nesprávnym posúdením.

116

Z toho vyplýva, že piaty odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

117

Keďže žiadny z odvolacích dôvodov uvádzaných odvolateľkami na podporu ich odvolania neuspel, treba zamietnuť toto odvolanie v plnom rozsahu.

118

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

119

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: