1

Svojím odvolaním sa Prysmian SpA a Prysmian Cavi e Sistemi Srl domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 12. júla 2018, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi/Komisia (T‑475/14, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2018:448), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu jednak o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2014) 2139 final z 2. apríla 2014 týkajúceho sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec AT.39610 – Elektrické káble) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa ich týka, a jednak o zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené v spornom rozhodnutí.

2

Článok 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), nazvaný „Právomoc Komisie vykonávať inšpekcie“, stanovuje:

„1.   Aby mohla Komisia plniť povinnosti určené jej týmto nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

2.   Úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené:

…

4.   Podniky a združenia podnikov sú povinné podrobiť sa inšpekciám nariadeným Komisiou. Rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty podľa článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom. Komisia prijme rozhodnutia po konzultáciách s príslušným orgánom členského štátu, na ktorého území sa má inšpekcia vykonávať.

…“

3

Článok 21 tohto nariadenia, nazvaný „Inšpekcia v iných priestoroch“, stanovuje:

„1.   Ak existuje dôvodné podozrenie, že obchodné knihy a iné záznamy týkajúce sa predmetu inšpekcie, ktoré môžu mať význam ako dôkaz vážneho porušenia článku [101] alebo článku [102 ZFEÚ], sú uložené v iných priestoroch, pozemkoch a dopravných prostriedkoch, vrátane obydlí riaditeľov, manažérov a iných pracovníkov príslušného podniku a združení podnikov, Komisia môže rozhodnutím nariadiť, aby sa inšpekcia vykonala v takýchto priestoroch, pozemkoch a dopravných prostriedkoch.

…

4.   Úradníci a iné sprevádzajúce osoby oprávnené Komisiou na vykonávanie inšpekcie nariadenej v súlade s odsekom 1 tohto článku majú právomoci stanovené v článku 20 ods. 2 písm. a), b) a c). …“

4

Podľa článku 23 ods. 2 a 3 uvedeného nariadenia:

„2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“

5

Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 1 až 20, 39 až 44 a 131 napadnutého rozsudku, možno na účely predmetného konania zhrnúť takto.

6

Odvolateľky Prysmian SpA a Prysmian Cavi e Sistemi Srl (ďalej len „PrysmianCS“) sú dve talianske spoločnosti, ktoré spoločne tvoria skupinu Prysmian. Druhá z nich, ktorá je v 100 % vlastníctve prvej, je globálnym aktérom v odvetví podmorských a podzemných elektrických káblov.

7

V období od 18. februára 1999 do 28. júla 2005 bola Pirelli & C. SpA (ďalej len „Pirelli“), predtým Pirelli SpA, talianska spoločnosť, materskou spoločnosťou spoločnosti Pirelli Cavi e Sistemi SpA (ďalej len „PirelliCS“), neskôr Pirelli Cavi e Sistemi Energia SpA (ďalej len „PirelliCSE“), ktoré pôsobili v odvetví podmorských a podzemných elektrických káblov. Dňa 28. júla 2005 Pirelli previedla PirelliCSE na dcérsku spoločnosť spoločnosti The Goldman Sachs Group Inc. (ďalej len „Goldman Sachs“), ktorá je americkou spoločnosťou. Po tomto prevode sa zo spoločnosti PirelliCSE stala Prysmian Cavi e Sistemi Energia Srl (ďalej len „PrysmianCSE“), neskôr PrysmianCS.

8

Listom zo 17. októbra 2008 predložila ABB AB, spoločnosť so sídlom vo Švédsku, Európskej komisii v rámci žiadosti o oslobodenie od pokuty v zmysle oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17) viaceré vyhlásenia a dokumenty týkajúce sa obmedzujúcich obchodných praktík v tomto odvetví.

9

Komisia následne uskutočnila vyšetrovanie.

10

V stredu 28. januára 2009 inšpektori Komisie (ďalej len „inšpektori“), sprevádzaní zástupcom talianskeho orgánu pre hospodársku súťaž, prišli do priestorov odvolateliek v Miláne (Taliansko) s cieľom vykonať inšpekciu podľa článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 (ďalej len „predmetná inšpekcia“) na základe rozhodnutia z 9. januára 2009, ktorým sa spoločnosti Prysmian, ako aj podnikom, ktoré táto spoločnosť priamo alebo nepriamo kontroluje, nariadilo podrobiť sa takejto inšpekcii (ďalej len „rozhodnutie o inšpekcii“). Podľa článku 1 druhého odseku tohto rozhodnutia „[predmetná] inšpekcia sa môže vykonať vo všetkých priestoroch podniku alebo jeho dcérskych spoločností a najmä v priestoroch na adrese Viale Scarca 222, 20126 Miláno, Taliansko“. Po tom, ako inšpektori oznámili toto rozhodnutie odvolateľkám a odovzdali im vysvetľujúcu poznámku týkajúcu sa inšpekcií, skontrolovali počítače piatich zamestnancov za prítomnosti zástupcov a advokátov odvolateliek.

11

Na druhý deň predmetnej inšpekcie, teda vo štvrtok 29. januára 2009, inšpektori informovali odvolateľky, že inšpekcia potrvá dlhšie ako pôvodne plánované tri dni. Odvolateľky vyhlásili, že sú pripravené umožniť prístup do svojich priestorov počas víkendu, prípadne umiestniť pečate tak, aby predmetná inšpekcia pokračovala nasledujúci týždeň. Na tretí deň inšpekcie, teda v piatok 30. januára 2009, sa však inšpektori rozhodli vyhotoviť presnú kópiu pevných diskov počítačov troch z piatich pôvodne cielených zamestnancov (ďalej len „predmetné počítače“) s cieľom preskúmať informácie, ktoré obsahujú, a to v kanceláriách Komisie v Bruseli (Belgicko).

12

Odvolateľky poznamenali, že inšpektormi navrhovaná metóda kontroly je protiprávna. Odvolateľky sa po tom, ako ich inšpektori informovali o tom, že akákoľvek námietka proti navrhovanému postupu kontroly sa bude považovať za „nespoluprácu“, podrobili tomuto postupu, pričom si vyhradili právo napadnúť jeho zákonnosť súdnou cestou.

13

Inšpektori následne vyhotovili predmetné tri presné kópie pevných diskov počítačov. Presné kópie pevných diskov dvoch počítačov boli uložené na informatickom nosiči na zápis dát. Presná kópia pevného disku tretieho počítača bola uložená na počítač Komisie. Tento počítač a predmetný informatický nosič na zápis dát boli uložené do zapečatených obálok, ktoré inšpektori odniesli do Bruselu.

14

Dňa 26. februára 2009 boli zapečatené obálky, uvedené v predchádzajúcom bode, otvorené v prítomnosti advokátov odvolateliek v kanceláriách Komisie. Inšpektori preskúmali presné kópie uložené v týchto obálkach a na papier vytlačili dokumenty, ktoré považovali za relevantné pre vyšetrovanie. Druhá papierová kópia a zoznam týchto dokumentov boli odovzdané advokátom odvolateliek. Tieto operácie pokračovali 27. februára 2009 a boli ukončené 2. marca 2009. Kancelária, v ktorej sa operácie uskutočňovali, bola zapečatená na konci každého pracovného dňa za prítomnosti advokátov odvolateliek a znovu bola otvorená na druhý deň, a to tiež za ich prítomnosti. Po ukončení týchto operácií Komisia za prítomnosti zástupcov odvolateliek vymazala presné kópie pevných diskov, ktoré si vyhotovila.

15

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. apríla 2009 a zapísaným do registra pod číslom T‑140/09 odvolateľky podali žalobu, ktorou sa najmä domáhali, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o inšpekcii a vyhlásil rozhodnutie Komisie vyhotoviť predmetnú presnú kópiu pevných diskov počítačov s cieľom ich následnej kontroly v jej kanceláriách v Bruseli za protiprávne.

16

Rozsudkom zo 14. novembra 2012, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia (T‑140/09, neuverejnený, EU:T:2012:597), Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutie o inšpekcii v rozsahu, v akom sa týkalo iných elektrických káblov ako podmorských a podzemných elektrických káblov vysokého napätia a materiálu spojeného s týmito inými káblami, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

17

V tomto kontexte Komisia v článku 1 sporného rozhodnutia konštatovala, že odvolateľky a 24 ďalších spoločností vrátane dvoch francúzskych spoločností Nexans France SAS a Silec Cable SAS sa zúčastnili na karteli (ďalej len „kartel“), ktorý predstavoval jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/019, s. 146, ďalej len „Dohoda o EHP“) v odvetví podzemných a/alebo podmorských elektrických káblov (veľmi) vysokého napätia (ďalej len „predmetné porušenie“).

18

V uvedenom rozhodnutí Komisia zastávala názor, že kartel sa skladal z dvoch hlavných vetiev, ktoré predstavovali zložený celok, a to

19

Podľa sporného rozhodnutia sa PrysmianCS zúčastnila na karteli od 18. februára 1999 do 28. januára 2009. Zodpovednosť spoločnosti Pirelli bola v podstate konštatovaná z dôvodu, že ako materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na PirelliCSE až do 28. júla 2005. Prysmian bola uznaná za zodpovednú za predmetné porušenie ako materská spoločnosť spoločnosti PrysmianCS za obdobie od 29. júla 2005 do 28. januára 2009. Navyše Komisia považovala Goldman Sachs za zodpovednú za predmetné porušenie za to isté obdobie vzhľadom na jej vzťahy so spoločnosťou Prysmian a nepriamo so spoločnosťou PrysmianCSE.

20

Na účely výpočtu výšky pokút Komisia uplatnila článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 a metodiku uvedenú v usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2).

21

Pokiaľ ide po prvé o základnú sumu uvedených pokút, Komisia určila hodnotu predajov, ktorá sa má zohľadniť. Ďalej stanovila časť tejto hodnoty predajov odrážajúcu závažnosť predmetného porušenia. V tejto súvislosti sa Komisia domnievala, že toto porušenie svojou povahou predstavovalo jedno z najzávažnejších obmedzení hospodárskej súťaže, čo odôvodňovalo uplatnenie koeficientu závažnosti vo výške 15 %. Táto inštitúcia navyše zvýšila uvedený koeficient o 2 % v prípade všetkých adresátov sporného rozhodnutia z dôvodu kumulovaného podielu na trhu, ako aj prakticky celosvetového rozsahu kartelu pokrývajúceho najmä celé územie Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP).

22

Komisia okrem iného zastávala názor, že správanie európskych podnikov poškodzovalo hospodársku súťaž viac než správanie iných podnikov, keďže okrem účasti na vetve A/R si európske podniky medzi sebou rozdeľovali projekty týkajúce sa káblov v rámci európskej vetvy. Z tohto dôvodu stanovila časť hodnoty predajov, ktorú treba zohľadniť, podľa závažnosti porušenia na 19 % v prípade európskych podnikov a 17 % v prípade ostatných podnikov. Takto stanovená základná suma predstavovala v prípade spoločnosti PrysmianCS 104613000 eur.

23

Pokiaľ ide po druhé o úpravy základnej sumy pokút, Komisia nekonštatovala priťažujúce ani poľahčujúce okolnosti, pokiaľ ide o odvolateľky.

24

Podľa článku 2 písm. f) a g) sporného rozhodnutia Komisia uložila jednak pokutu vo výške 67310000 eur spoločnosti PrysmianCS spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Pirelli, pokiaľ ide o obdobie od 18. februára 1999 do 28. júla 2005, a jednak pokutu vo výške 37303000 eur spoločnosti PrysmianCS spoločne a nerozdielne so spoločnosťami Prysmian a Goldman Sachs za obdobie od 29. júla 2005 do 28. januára 2009.

25

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. júna 2014 podali odvolateľky žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka, a o zníženie výšky pokút, ktoré im boli uložené.

26

Dvoma uzneseniami z 25. júna 2015 Všeobecný súd povolil vstup spoločností Pirelli a Goldman Sachs do tohto konania, prvej na podporu návrhov Komisie a druhej na podporu návrhov odvolateliek.

27

Na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia odvolateľky uviedli na Všeobecnom súde deväť žalobných dôvodov, z ktorých najmä prvý bol založený na protiprávnosti predmetnej inšpekcie, štvrtý na nesprávnom pripísaní zodpovednosti spoločnosti PrysmianCS za obdobie pred 27. novembrom 2001, šiesty založený na nedostatku dôkazov o existencii porušenia článku 101 ZFEÚ, siedmy na nesprávnom určení dĺžky trvania predmetného porušenia a ôsmy vo svojej druhej časti na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o výpočet uložených pokút. Na podporu svojich návrhov na zníženie pokút, ktoré im boli uložené, odvolateľky okrem pochybení Komisie, ktorých sa týka návrh na zrušenie sporného rozhodnutia, uviedli aj neprimeranú dĺžku správneho konania.

28

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

29

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod odvolateliek, Všeobecný súd po prvé konštatoval, že v rozpore s tým, čo tvrdili odvolateľky, z článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 nevyplýva, že právomoc Komisie vyhotoviť alebo získať kópiu alebo výňatok obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku sa obmedzuje na obchodné knihy a záznamy, ktoré už skontrolovala. Takýto výklad by mohol ohroziť potrebný účinok článku 20 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, keďže za určitých okolností si kontrola obchodných kníh a záznamov kontrolovaného podniku môže vyžadovať predchádzajúce vyhotovenie kópií uvedených obchodných kníh alebo záznamov, alebo aby bola zjednodušená, ako v prejednávanej veci, týmto vyhotovením. Podľa Všeobecného súdu vzhľadom na to, že vyhotovenie predmetných presných kópií pevných diskov počítačov patrí do rámca využívania softvéru na vyšetrovanie v oblasti informatiky, ktorý Komisia používa na to, aby mohla vyhľadávať pomocou kľúčových slov v dátach, ktoré obsahujú tieto počítače, pričom jeho cieľom je vyhľadať informácie relevantné pre vyšetrovanie, vyhotovenie týchto kópií patrí do právomocí stanovených v článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

30

Všeobecný súd po druhé konštatoval, že v rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, inšpektori nezaradili priamo do vyšetrovacieho spisu dokumenty obsiahnuté v predmetných presných kópiách pevných diskov počítačov bez toho, aby najprv overili ich relevantnosť vo vzťahu k predmetu inšpekcie.

31

Všeobecný súd po tretie rozhodol, že článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 nestanovuje, že kontrola obchodných kníh a záznamov podnikov podliehajúcich inšpekcii sa uskutočňuje výlučne v ich priestoroch, ak tak ako v prejednávanej veci nebolo možné uvedenú inšpekciu dokončiť v pôvodne stanovenej lehote. Komisii sa ním len ukladá povinnosť pri kontrole dokumentov vo svojich priestoroch dodržiavať rovnaké záruky vo vzťahu k podnikom podliehajúcim inšpekcii, ako sú záruky, ktoré musí táto inštitúcia dodržiavať pri kontrole na mieste, čo v prejednávanom prípade bolo splnené.

32

Po štvrté Komisia neporušila ani rozsah rozhodnutia o inšpekcii, keďže toto rozhodnutie nevylučuje možnosť Komisie pokračovať v inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli a odvolateľky netvrdili, že doba trvania predmetnej inšpekcie prekročila primeranú lehotu.

33

Pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod odvolateliek, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že zodpovednosť vyplývajúca z protiprávneho správania spoločnosti PirelliCS do 27. novembra 2001 sa preniesla na PirelliCSE podľa zásady hospodárskej kontinuity, a teda že túto zodpovednosť má PrysmianCS. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, Všeobecný súd konštatoval, že toto tvrdenie musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať protiprávnosti, ku ktorej došlo v prospech iného. Podľa Všeobecného súdu z toho vyplýva, že aj keby sa Komisia dopustila prípadnej protiprávnosti tým, že nekonštatovala zodpovednosť spoločností Nexans France a Silec Cable podľa zásady hospodárskej kontinuity, takáto prípadná protiprávnosť, o ktorej nerozhodoval v rámci žaloby podanej odvolateľkami, by ho v žiadnom prípade nemohla viesť ku konštatovaniu diskriminácie, a teda protiprávnosti vo vzťahu k nim.

34

Pokiaľ ide o šiesty žalobný dôvod odvolateliek, Všeobecný súd rozhodol, že odvolateľky nepreukázali, že Komisia riadne nepreukázala existenciu porušenia článku 101 ZFEÚ.

35

Pokiaľ ide o siedmy žalobný dôvod odvolateliek, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že začiatok predmetného porušenia bol určený stretnutím, ktoré sa konalo 18. februára 1999.

36

Pokiaľ ide o druhú časť ôsmeho žalobného dôvodu odvolateliek, Všeobecný súd rozhodol, že skutočnosť, že účasť japonských podnikov na predmetnom porušení bola porovnateľná s účasťou európskych podnikov, pokiaľ ide o účasť na európskej vetve kartelu, ako to tvrdili odvolateľky, aj keby bola preukázaná, nemôže spochybniť záver Komisie, podľa ktorého rozdeľovanie projektov v rámci EHP predstavuje dodatočný faktor, ktorý je zaslúžene sankcionovaný zvýšením koeficientu závažnosti. Okrem toho tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého sa Komisia v tejto súvislosti dopustila nesprávneho posúdenia, nemá vplyv na existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k odvolateľkám. Aj keby totiž takéto tvrdenie, ak by bolo dôvodné, mohlo odôvodniť zvýšenie pokuty uloženej japonským podnikom, zásada rovnosti zaobchádzania nemôže zakladať žiadne právo na nediskriminačné uplatňovanie protiprávneho zaobchádzania.

37

Napokon Všeobecný súd zamietol návrh odvolateliek na zníženie pokút, ktoré im boli uložené.

38

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

39

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

40

Pirelli navrhuje, aby Súdny dvor:

41

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú päť odvolacích dôvodov. Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení zásad osobnej zodpovednosti, právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, ako aj povinnosti odôvodnenia. Tretí odvolací dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd tým, že kvalifikoval predmetné porušenie ako jediné a pokračujúce porušenie. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri vymedzení dĺžky trvania porušenia. Piaty odvolací dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o stanovenie koeficientu závažnosti.

42

Vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý sa týka bodov 50 až 53, 58, 60 a 62 až 68 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že v napadnutom rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v súvislosti s výkladom článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom Všeobecný súd potvrdil, že Komisia mala právo jednak vyhotoviť predmetné presné kópie pevných diskov počítačov bez toho, aby najprv preskúmala povahu dokumentov, ktoré sa na týchto diskoch nachádzali, a ich relevantnosť pre predmetnú inšpekciu, a jednak inšpekciu vykonať vo svojich priestoroch v Bruseli.

43

Pokiaľ ide o vyhotovenie presných kópií pevných diskov, zo znenia článku 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že keď Komisia získa prístup do priestorov podniku, musí najprv skontrolovať záznamy s cieľom posúdiť ich relevantnosť pre vyšetrovanie a až po vykonaní takejto kontroly môže vyhotoviť kópie „týchto obchodných kníh alebo záznamov“, teda dokumentov, ktoré skontrolovala.

44

Navyše nariadenie č. 1/2003 spresňuje, že Komisia môže kontrolovať a kopírovať len obchodné knihy a záznamy. Hoci počítače riaditeľov podniku možno kvalifikovať ako „pracovné“, neplatí to nevyhnutne v prípade všetkých súborov, údajov a softvérov, ktoré obsahujú. Komisia teda tým, že si vyhotovila predmetnú presnú kópiu pevných diskov počítačov, nevyhnutne skopírovala aj súbory a údaje osobnej povahy, a teda sa dopustila zjavného porušenia článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003.

45

Vysvetľujúca poznámka k inšpekciám uvedená v bode 10 tohto rozsudku nepredstavuje dostatočný právny základ na odôvodnenie takéhoto postupu. V súlade so zásadou zákonnosti sa každý postup zahrnujúci kópiu súborov údajov musí riadiť aktom pochádzajúcim od normotvorcu Únie alebo prinajmenšom prijatým Komisiou na základe právomocí, ktoré tento normotvorca výslovne delegoval.

46

To isté platí, pokiaľ ide o miesto, kde je Komisia oprávnená vykonávať svoju kontrolu. Geografický rozsah vyšetrovacích právomocí, ktoré sú jej zverené článkom 20 nariadenia č. 1/2003, je jasne obmedzený na priestory dotknutých podnikov, ako to preukazuje znenie článku 20 ods. 1 tohto nariadenia. Navyše z článku 21 uvedeného nariadenia vyplýva, že Komisia môže vykonávať svoje inšpekčné právomoci v iných priestoroch len výnimočne, ak ju na to výslovne oprávňuje akt práva Únie. V prejednávanej veci teda článok 20 ods. 1 toho istého nariadenia a rozhodnutie o inšpekcii, ktoré prebralo jeho obsah, zakazovali Komisii pokračovať v predmetnej inšpekcii v jej priestoroch v Bruseli. V dôsledku toho je výklad článku 20 nariadenia č. 1/2003, ktorý podal Všeobecný súd, v rozpore s pôsobnosťou tohto nariadenia, ako aj so zásadami zákonnosti a právnej istoty.

47

Skutočnosť, že na preskúmanie dokumentov v priestoroch Komisie v Bruseli sa uplatnili rovnaké záruky ako záruky, ktorými je táto inštitúcia viazaná pri kontrole na mieste, nespochybňuje existenciu porušenia nariadenia č. 1/2003, ktorého sa dopustila z dôvodu, že pokračovala v predmetnej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli.

48

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný, keďže predstavuje len jednoduché zopakovanie tvrdení už uvedených v konaní na prvom stupni a smeruje k tomu, aby Súdny dvor opätovne preskúmal tvrdenia, ktoré odvolateľky predložili Všeobecnému súdu. Subsidiárne Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný alebo prinajmenšom nedôvodný, pretože spočíva na čiastočnom výklade napadnutého rozsudku, ktorý nezohľadňuje hlavné konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 50 a 56 tohto rozsudku.

49

Pokiaľ ide o prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že týmto odvolacím dôvodom odvolateľky spochybňujú výklad článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 Všeobecným súdom. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, v priebehu odvolacieho konania je možné opätovne sa zaoberať právnymi otázkami preskúmanými v prvostupňovom konaní. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach, ktoré už boli uplatnené pred Všeobecným súdom, uvedené konanie by čiastočne stratilo zmysel (rozsudok zo 16. januára 2019, Komisia/United Parcel Service, C‑265/17 P, EU:C:2019:23, bod 15 a citovaná judikatúra). Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

50

Pokiaľ ide o vec samu, na úvod treba uviesť, že je pravda, že odvolateľky nespochybňujú konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 50 a 56 napadnutého rozsudku. Podľa týchto konštatovaní na jednej strane vyhotovenie predmetnej presnej kópie pevných diskov počítačov v rámci využitia softvéru Komisie pre vyšetrovanie v oblasti informatiky predstavovalo v podstate prechodnú etapu, ktorá mala inšpektorom umožniť vyhľadávať dokumenty relevantné pre predmetnú inšpekciu. Na druhej strane z uvedených konštatovaní vyplýva, že v prejednávanej veci Komisia priamo nezaradila do vyšetrovacieho spisu dokumenty obsiahnuté v týchto presných kópiách bez toho, aby najprv overila ich relevantnosť vzhľadom na predmet tejto inšpekcie. Skutočnosť, že odvolateľky nespochybnili tieto konštatovania Všeobecného súdu, však na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, neznamená, že prvý odvolací dôvod je neúčinný, pokiaľ ide o tvrdenia odvolateliek smerujúce proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia mala právo vyhotoviť si predmetné presné kópie pevných diskov počítačov. Uvedené konštatovania totiž samy osebe nepostačujú na preukázanie, že Komisia mala právomoc vyhotoviť takéto kópie.

51

Je teda potrebné preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že článok 20 ods. 2 písm. b) alebo c) nariadenia č. 1/2003 dáva Komisii právomoc vyhotoviť takéto presné kópie a pokračovať vo svojej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli.

52

Pokiaľ ide v prvom rade o prípravu predmetných presných kópií pevných diskov počítačov, treba zdôrazniť, že tak zo znenia článku 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003, ako aj z jeho kontextu vyplýva, že normotvorca Únie tým, že Komisii týmto ustanovením umožnil „vyhotoviť alebo získať“ v akejkoľvek forme kópiu alebo výňatok z obchodných kníh, ako aj z ostatných záznamov uvedených v článku 20 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, upravil dôkazy, ktoré je Komisia oprávnená zadovážiť si s cieľom založiť ich do spisu a prípadne ich použiť v rámci konania, ktorého predmetom je sankcionovať porušenia práva hospodárskej súťaže Únie. Musí teda ísť o dokumenty, na ktoré sa vzťahuje predmet inšpekcie, čo predpokladá, že Komisia vopred overila, že ide o takýto prípad (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 58).

53

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nemohol opierať o článok 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003, aby rozhodol, že Komisia bola oprávnená vyhotoviť predmetné presné kópie pevných diskov počítačov.

54

Článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003, na ktorý Všeobecný súd tiež odkazuje a ktorý oprávňuje Komisiu kontrolovať obchodné knihy, ako aj akékoľvek iné záznamy bez ohľadu na ich nosič, podniku alebo združenia podnikov, ktorých sa inšpekcia týka, však poskytuje právny základ pre vyhotovenie takýchto kópií (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 60).

55

Treba totiž po prvé uviesť, že normotvorca Únie tým, že sa v tejto súvislosti obmedzil na povolenie Komisie vykonať takúto kontrolu bez toho, aby podrobnejšie špecifikoval právomoc takto priznanú Komisii, priznal tejto inštitúcii určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o konkrétne podmienky kontroly, ktorú môže vykonať.

56

Komisia sa teda môže podľa okolností rozhodnúť vykonať kontrolu údajov obsiahnutých na nosiči digitálnych dát podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, nie na základe originálu, ale na základe kópie týchto údajov. Tak v prípade, ak skúma pôvodné údaje, ako aj v prípade, keď analyzuje kópiu týchto údajov, ide totiž o tie isté údaje, ktoré sú predmetom kontroly vykonávanej Komisiou.

57

Právo Komisie vyhotoviť presnú kópiu pevného disku počítača ako prechodnú etapu v rámci preskúmania údajov nachádzajúcich sa na tomto nosiči tak nepredstavuje dodatočnú právomoc priznanú Komisii, ale ako správne konštatoval Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku, je súčasťou kontrolnej právomoci, ktorú článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 priznáva tejto inštitúcii.

58

Hoci je po druhé pravda, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že preskúmavacie právomoci, ktoré má Komisia v oblasti hospodárskej súťaže, sú presne vymedzené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 31, ako aj citovanú judikatúru), neznamená to, že ustanovenia, ktorými sa uvedenej inštitúcii zverujú preskúmavacie právomoci, sa musia vykladať reštriktívne, aj keď z tohto hľadiska treba dbať na to, aby uvedené právomoci neporušovali práva dotknutých podnikov. Tieto práva sú však zaručené, keď tak ako v prejednávanej veci Komisia skopíruje údaje síce bez predchádzajúceho preskúmania, ale následne pri prísnom rešpektovaní práva dotknutého podniku na obhajobu overí, či sú tieto údaje relevantné pre predmet inšpekcie, a to predtým, ako založí do spisu dokumenty považované v tejto súvislosti za relevantné a vymaže ostatné skopírované údaje.

59

Právo Komisie vyhotoviť takéto kópie sa teda nedotýka ani procesných záruk stanovených nariadením č. 1/2003, ani iných práv podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, pod podmienkou, že Komisia po doplnení svojho preskúmania založí do spisu len dokumenty, ktoré sú relevantné vo vzťahu k predmetu inšpekcie. Ako to konštatoval Všeobecný súd v bode 56 napadnutého rozsudku, v prejednávanej veci ide o takýto prípad.

60

Ako to po tretie vyplýva zo skutkových zistení Všeobecného súdu v bode 49 napadnutého rozsudku, Komisia používa softvér na vyšetrovanie v oblasti informatiky, ktorý si vyžaduje predchádzajúcu etapu nazvanú „indexácia“, ktorá vo všeobecnosti trvá značný čas. To isté platí, pokiaľ ide o nasledujúcu etapu tohto procesu spracovania informácií, počas ktorej Komisia preskúmava tieto údaje, ako to okrem iného preukazujú skutkové okolnosti prejednávanej veci. Je teda v záujme nielen Komisie, ale aj dotknutého podniku, aby táto inštitúcia vychádzala pri výkone svojej kontroly z kópie týchto údajov, čo tomuto podniku umožní pokračovať v používaní pôvodných údajov, ako aj nosičov, na ktorých sa nachádzali, keď bola táto kópia vyhotovená, a teda zmenšiť zásah do fungovania tohto podniku spôsobený inšpekciou vykonávanou Komisiou.

61

Za týchto podmienok treba tvrdenia odvolateliek týkajúce sa prípravy predmetných presných kópií pevných diskov počítačov, založené na znení článku 20 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003 a všeobecnej systematike článku 20 ods. 2 tohto nariadenia, zamietnuť.

62

Pokiaľ ide v druhom rade o rozhodnutie Komisie pokračovať v preskúmavaní predmetných presných kópií pevných diskov počítačov vo svojich priestoroch v Bruseli, treba uviesť, že je pravda, že tak zo znenia, ako aj zo štruktúry článku 20 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že inšpekcia sa musí začať a v zásade musí pokračovať, ako sa to uvádza v článku 20 ods. 1 tohto nariadenia, „[v rámci] podnikov a združení podnikov“ a že práve z tohto dôvodu jednak článok 20 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia oprávňuje Komisiu „vstúpiť do všetkých priestorov, na pozemky a do dopravných prostriedkov“ podnikov a združení podnikov a jednak článkom 20 ods. 3 toho istého nariadenia sa Komisii ukladá povinnosť včas pred inšpekciou informovať o inšpekcii orgán hospodárskej súťaže členského štátu, „na ktorého území sa má vykonávať“. Aj z tohto dôvodu v prejednávanej veci rozhodnutie o inšpekcii zaväzovalo Prysmian, aby sa podriadili inšpekcii „vo všetkých [svojich] priestoroch“ a v priestoroch svojich dcérskych spoločností.

63

Ako však Všeobecný súd správne uviedol v bode 58 napadnutého rozsudku, článok 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 nestanovuje, ako to tvrdia odvolateľky, že kontrola obchodných kníh a záznamov podnikov, na ktoré sa vzťahuje inšpekcia, sa uskutočňuje výlučne v ich priestoroch za každých okolností (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 78).

64

To isté platí pre rozhodnutie o inšpekcii, ktoré len stanovilo, že predmetná inšpekcia sa môže uskutočniť vo všetkých priestoroch odvolateliek.

65

Pokračovanie takejto kontroly v priestoroch Komisie totiž samo osebe a vo vzťahu ku kontrole vykonávanej v samotných priestoroch podnikov, ktoré sú predmetom inšpekcie, nepredstavuje dodatočný zásah do práv týchto podnikov, ktorý si vyžaduje, aby bola takáto možnosť Komisie výslovne stanovená bez toho, aby ju bolo možné implicitne vyvodiť z právomocí, ktoré tejto inštitúcii priznáva článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003. Skutočnosť, že v určitých prípadoch nie je možnosť pokračovať v kontrole v priestoroch Komisie nevyhnutná na to, aby Komisia mohla túto kontrolu vykonať, neznamená, že takáto možnosť je vylúčená za každých okolností (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 80).

66

Legitímne dôvody totiž môžu viesť Komisiu, a to aj v záujme dotknutých podnikov, aby rozhodla o pokračovaní inšpekcie údajov, ktoré zhromaždila v rámci dotknutého podniku, vo svojich priestoroch v Bruseli. V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 60 tohto rozsudku, že čas potrebný na spracovanie elektronických údajov sa môže ukázať ako značný. Vyžadovať od Komisie, aby vykonala spracovanie takýchto údajov výlučne v priestoroch podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, pokiaľ ide o mimoriadne objemné údaje, by mohlo mať za následok podstatné predĺženie prítomnosti inšpektorov v priestoroch tohto podniku, čo by mohlo narušiť účinnosť inšpekcie a zbytočne zvýšiť zásah do fungovania uvedeného podniku z dôvodu inšpekcie (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 81).

67

Navyše je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 60 napadnutého rozsudku, že odvolateľky Komisii nevytýkajú, že pri kontrole predmetných presných kópií pevných diskov počítačov, ktorá sa uskutočnila v jej priestoroch v Bruseli, konala odlišným spôsobom, než ako by konala, ak by sa táto kontrola uskutočňovala v priestoroch odvolateliek. Odvolateľky totiž nespochybňujú, že kontrola vykonaná Komisiou v jej priestoroch v Bruseli prebiehala v prísnom súlade s ich právom na obhajobu, keďže Komisia počas celej doby predmetnej inšpekcie zaručovala ochranu dotknutých údajov a do spisu založila len dokumenty, o ktorých sa predtým ubezpečila, že sú relevantné na účely tejto inšpekcie.

68

Výklad článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého Komisia môže prípadne vo svojich priestoroch v Bruseli pokračovať v kontrole, ktorú platne začala v priestoroch podniku alebo združenia podnikov, ktoré podliehajú inšpekcii, nie je spochybnený tvrdením odvolateliek, podľa ktorého článok 21 tohto nariadenia umožňuje Komisii vykonávať svoje inšpekčné právomoci „v iných priestoroch“ len výnimočne. Tento článok 21 sa totiž týka úplne odlišnej situácie od situácie uvedenej v článku 20 uvedeného nariadenia, a to možnosti Komisie vykonať inšpekcie v iných priestoroch než v obchodných priestoroch dotknutého podniku, ako sú bydlisko alebo dopravné prostriedky jeho zamestnancov, ak existuje dôvodné podozrenie, že sa v nich uchovávajú obchodné knihy alebo iné obchodné záznamy súvisiace s oblasťou, ktorá je predmetom inšpekcie, ktoré by mohli byť relevantné na preukázanie závažného porušenia článku 101 alebo 102 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 85).

69

Výklad článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 uvedený v predchádzajúcom bode nie je spochybnený ani tvrdením odvolateliek, podľa ktorého by sa takýmto výkladom dávala Komisii možnosť vykonávať inšpekcie na diaľku alebo nariadiť dotknutým podnikom, aby jej odovzdali kópie celých pevných diskov, pokiaľ poskytuje primerané záruky. Možnosť Komisie pokračovať vo svojich priestoroch v Bruseli v kontrole, ktorú začala v priestoroch podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, totiž nemá žiadny vplyv na otázku, či je táto inštitúcia oprávnená na základe článku 20 ods. 2 písm. b) a c) nariadenia č. 1/2003 vykonať vyšetrovacie opatrenia, ako ich uvádzajú odvolateľky. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že skutočnosť, že Komisia pokračuje v inšpekcii vo svojich vlastných priestoroch, znamená, že ide o pokračovanie jednej a tej istej inšpekcie, ktorá sa začala v priestoroch takéhoto podniku, a nie o novú kontrolu u tretej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 84).

70

Treba však spresniť, že Komisia môže na základe článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 využiť možnosť pokračovať v kontrole obchodných kníh a iných záznamov podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, vo svojich priestoroch v Bruseli len vtedy, ak sa môže oprávnene domnievať, že to je odôvodnené záujmom efektívnosti inšpekcie alebo cieľom zabrániť nadmernému zásahu do fungovania dotknutého podniku (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 87).

71

V prejednávanej veci, ako to vyplýva z opisu skutkového stavu konštatovaného Všeobecným súdom, ktorý bol v podstate pripomenutý v bodoch 10 až 14 tohto rozsudku, inšpektori strávili celkovo tri dni v priestoroch odvolateliek, a to od 28. do 30. januára 2009. Vyhotovili predmetné presné kópie pevných diskov počítačov a uložili ich na informatickom nosiči zaznamenávania údajov, ako aj na počítači Komisie. Tento nosič a počítač boli umiestnené do zapečatených obálok a boli odnesené do kancelárií Komisie v Bruseli. Následne preskúmanie údajov odnesených do Bruselu za prítomnosti zástupcov odvolateliek trvalo tri pracovné dni, a to od 26. februára do 2. marca 2009, z čoho je zrejmé, že v čase, keď Komisia rozhodla pokračovať v predmetnej inšpekcii vo svojich priestoroch v Bruseli, zostával na spracovanie mimoriadne veľký objem digitálnych dát.

72

Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že Komisia sa nedopustila protiprávnosti, keď rozhodla o pokračovaní predmetnej inšpekcie vo svojich priestoroch v Bruseli. Vzhľadom na skutkové okolnosti konštatované Všeobecným súdom sa totiž Komisia mohla oprávnene domnievať, že bolo odôvodnené pokračovať v tejto inšpekcii v jej priestoroch v Bruseli, čím sa vyhla predĺženiu trvania prítomnosti inšpektorov v priestoroch odvolateliek v záujme účinnosti inšpekcie a zabránila neprimeranému zásahu do fungovania týchto podnikov (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 89).

73

Ako to napokon vyplýva z bodu 65 tohto rozsudku, možnosť Komisie pokračovať v kontrole obchodných kníh a iných záznamov podniku na základe článku 20 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1/2003 vo svojich priestoroch v Bruseli je podmienená konštatovaním, že takéto pokračovanie nespôsobuje žiadne porušenie práva na obhajobu a nepredstavuje dodatočný zásah do práv dotknutých podnikov s ohľadom na zásah, ktorý je vnútorne spätý s uskutočňovaním inšpekcie v jej priestoroch. Takýto zásah sa musí konštatovať, ak pokračovanie tejto kontroly v priestoroch Komisie v Bruseli spôsobuje podniku, ktorý je predmetom inšpekcie, dodatočné náklady vzniknuté len z dôvodu tohto pokračovania. Z toho vyplýva, že ak toto pokračovanie môže viesť k takýmto dodatočným nákladom, Komisia k nemu môže pristúpiť len pod podmienkou, že súhlasí s nahradením týchto nákladov, ak jej dotknutý podnik v tomto zmysle predloží riadne odôvodnenú žiadosť (rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 90).

74

Vzhľadom na uvedené je potrebné zamietnuť prvý odvolací dôvod ako nedôvodný.

75

Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 130 až 140 a 144 až 148 napadnutého rozsudku a ktorý je rozdelený na tri časti, odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil dôvodnosť sporného rozhodnutia, ktorým sa PrysmianCS považuje za zodpovednú za predmetné porušenie počas celej doby jeho trvania, teda od 18. februára 1999 do 27. januára 2009, a to napriek tomu, že bolo preukázané až 27. novembra 2001.

76

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásady osobnej zodpovednosti a právnej istoty.

77

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že za toto porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila podnik, ktorý sa podieľal na porušení práva hospodárskej súťaže Únie v čase, keď došlo k tomuto porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, zodpovedala za prevádzku tohto podniku iná fyzická alebo právnická osoba. Iba výnimočné okolnosti môžu odôvodniť výnimky z tejto všeobecnej zásady, a to v záujme potrebného účinku a odstrašujúceho účinku pravidiel hospodárskej súťaže Únie. V týchto prípadoch možno zodpovednosť pripísať tejto inej fyzickej alebo právnickej osobe v súlade so zásadou hospodárskej kontinuity. Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že tieto okolnosti sú splnené, ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila porušenia, prestala právne alebo hospodársky existovať a keď existuje štrukturálna väzba medzi pôvodným a novým prevádzkovateľom, ktorý v dôsledku toho uplatňuje tú istú obchodnú politiku.

78

V prejednávanej veci mal teda Všeobecný súd najskôr identifikovať z hľadiska príslušného vnútroštátneho práva obchodných spoločností pôvodného prevádzkovateľa spoločnosti PrysmianCS, a to Pirelli, ktorá sa zlúčila so spoločnosťou PirelliCS. Všeobecný súd však opomenul vykonať takéto preskúmanie a uplatnil zásadu hospodárskej kontinuity ako jednoduchú alternatívu k zásade osobnej zodpovednosti právnych subjektov, ako to preukazuje skutočnosť, že zamietol možnosť, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď považovala PirelliCSE za právneho nástupcu spoločnosti PirelliCS, ako irelevantnú. Ide tu o zjavne nesprávne právne posúdenie, ktoré malo za následok, že Komisii bola v rozpore so zásadou právnej istoty priznaná absolútna diskrečná právomoc, ktorá jej umožňuje určiť právny subjekt, ktorému možno uložiť pokutu v rámci prevodu aktív v skupine.

79

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, keďže odvolateľky sa v konaní na Súdnom dvore obmedzujú na opakovanie tvrdení, ktoré už uviedli na Všeobecnom súde. Odvolateľky totiž od Súdneho dvora žiadajú, aby opätovne preskúmal dôkazy, ktoré už Všeobecný súd preskúmal.

80

Komisia subsidiárne tvrdí, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný.

81

Pirelli tvrdí, že zásada hospodárskej kontinuity sa uplatňuje nielen vtedy, keď pôvodný prevádzkovateľ, ktorý sa dopustil porušenia, prestal existovať, ale aj vtedy, keď už na relevantnom trhu nevykonáva hospodársku činnosť. V prejednávanej veci sa v nadväznosti na rozdelenie, ku ktorému došlo v roku 2001, PirelliCS stala finančnou spoločnosťou s osobitným účelom a PirelliCSE sa stala jej jediným hospodárskym a právnym nástupcom. Skutočnosť, že pôvodná materská spoločnosť Pirelli v čase prijatia sporného rozhodnutia stále existovala, na tejto analýze nič nemení. Pirelli dodáva, že v každom prípade neunikla svojej zodpovednosti za predmetné porušenie, ale bola za neho považovaná za spoločne a nerozdielne zodpovednú spolu so spoločnosťou PrysmianCS za obdobie od 18. februára 1999 do 28. júla 2005.

82

Podľa spoločnosti Pirelli je teda prvá časť druhého odvolacieho dôvodu neúčinná a v každom prípade nedôvodná.

83

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 49 tohto rozsudku, keďže v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu sa kritizuje právna otázka preskúmaná Všeobecným súdom, odvolací dôvod sa musí v tejto časti považovať na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, za prípustný, pretože takáto právna otázka môže byť predmetom nového prejednania v štádiu odvolania.

84

Treba však zdôrazniť, že argumentácia uvedená odvolateľkami na podporu prvej časti ich druhého odvolacieho dôvodu spočíva na nesprávnom výklade judikatúry Súdneho dvora v tejto oblasti.

85

Je pravda, že Súdny dvor mal príležitosť spresniť, pokiaľ ide o otázku, za akých okolností môže byť subjekt, ktorý nie je autorom porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, napriek tomu sankcionovaný za toto porušenie, že takýmto prípadom je situácia, keď subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, prestal právne alebo hospodársky existovať, a preto sankcii uloženej podniku, ktorý už nevykonáva hospodársku činnosť, hrozí, že nebude mať odstrašujúci účinok. Ak naopak subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, naďalej právne existuje a vykonáva hospodárske činnosti, Komisia je v zásade povinná uložiť predmetnú pokutu tomuto subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2011:191, body 144 a 145).

86

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že pokiaľ subjekt, ktorý sa dopustil porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, je predmetom právnej alebo organizačnej zmeny, táto zmena nemá nevyhnutne za účinok vytvorenie nového subjektu, zbaveného zodpovednosti za protiprávne správanie pripísateľné subjektu, ktorý bol jeho právnym predchodcom, ak prinajmenšom z hospodárskeho hľadiska existuje totožnosť medzi oboma subjektmi. Ak by sa totiž podniky mohli vyhýbať sankciám jednoduchou zmenou totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov alebo iných právnych alebo organizačných zmien, cieľ potlačenia správaní, ktoré sú v rozpore s právom hospodárskej súťaže Únie, a predchádzania ich obnovovaniu prostredníctvom odrádzajúcich sankcií by bol ohrozený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 40, ako aj citovanú judikatúru).

87

Súdny dvor tak rozhodol, že ak dva subjekty tvoria ten istý hospodársky subjekt, skutočnosť, že subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, ešte existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bol sankcionovaný subjekt, na ktorý previedol svoje hospodárske činnosti, najmä ak tieto subjekty boli pod kontrolou tej istej osoby a pretrvávali tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, uplatňovali v podstate rovnakú obchodnú politiku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 41, ako aj citovanú judikatúru).

88

Práve na základe tejto judikatúry a skutkových okolností predložených na jeho nezávislé posúdenie Všeobecný súd v bodoch 130 až 133 napadnutého rozsudku potvrdil, že PirelliCSE sa má považovať za subjekt, ktorý sa od 27. novembra 2001 stal hospodárskym nástupcom spoločnosti PirelliCS, a že Komisia sa na základe zásady hospodárskej kontinuity správne domnievala, že zodpovednosť za účasť spoločnosti PirelliCS na predmetnom porušení bola prenesená na PirelliCSE.

89

Odvolateľky nespochybňujú, že podmienky uvedené v bode 87 tohto rozsudku boli v prejednávanej veci splnené.

90

Za týchto okolností sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia oprávnene považovala PirelliCSE za hospodárskeho nástupcu spoločnosti PirelliCS.

91

Všeobecný súd navyše v bode 140 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že aj za predpokladu, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď považovala PirelliCSE za právneho nástupcu spoločnosti PirelliCS, toto konštatovanie nemá vplyv na účely pripísania zodpovednosti spoločnosti PirelliCSE za priamu účasť na predmetnom porušení pred 27. novembrom 2001, keďže Komisia v každom prípade správne konštatovala, že PirelliCSE je hospodárskym nástupcom spoločnosti PirelliCS.

92

Pokiaľ ide navyše o tvrdenie odvolateliek týkajúce sa potrebného účinku a odstrašujúceho účinku pravidiel hospodárskej súťaže Únie, treba pripomenúť, že Komisia v spornom rozhodnutí tiež konštatovala zodpovednosť spoločnosti Pirelli za predmetné porušenie ako materskej spoločnosti spoločností Pirelli CS a PirelliCSE počas obdobia od 18. februára 1999 do 28. júla 2005.

93

Vzhľadom na uvedené je prvú časť druhého odvolacieho dôvodu potrebné zamietnuť ako nedôvodnú.

94

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci uplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania v prejednávanej veci. Nexans France a Silec Cable sa nachádzali v porovnateľných situáciách ako PrysmianCS, keďže boli vytvorené v nadväznosti na vnútorné reštrukturalizácie s cieľom obnoviť jednak existujúcu činnosť zahŕňajúcu zamestnancov a jednak aktíva, ktorých sa týkali zosúladené postupy súvisiace s kartelom, na účely ich prevodu na tretie osoby. Zásada hospodárskej kontinuity sa uplatnila len vo vzťahu k spoločnosti PrysmianCS.

95

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keď Komisia prijme v prípade kartelu osobitnú metódu na určenie zodpovednosti materských spoločností za porušenia, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti, musí s výnimkou prípadu osobitných okolností uplatniť rovnaké metodické kritériá vo vzťahu k všetkým týmto materským spoločnostiam. Táto judikatúra sa uplatní aj vtedy, ak Komisia rozhodne považovať jedného z adresátov svojho rozhodnutia za zodpovedného na základe zásady hospodárskej kontinuity bez toho, aby iné osoby, ktorým je toto rozhodnutie určené, podliehali rovnakému zaobchádzaniu. Aj keď totiž Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o uplatnenie tejto zásady na účely pripísania zodpovednosti materským spoločnostiam, nie je povinná ju uplatniť.

96

Ak sa naopak táto inštitúcia rozhodne uplatniť uvedenú zásadu, je povinná tak urobiť vo vzťahu k ostatným podnikom zapojeným do kartelu, ktoré sa nachádzali v porovnateľných situáciách. V prejednávanej veci sa teda Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že rozhodnutie Komisie neuplatniť zásadu hospodárskej kontinuity na iných adresátov sporného rozhodnutia ako PrysmianCS nie je protiprávne.

97

Odkaz Všeobecného súdu v bodoch 145 a 146 napadnutého rozsudku na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržaním zásady zákonnosti, čo znamená, že nikto sa nemôže vo svoj prospech dovolávať protiprávnosti, ku ktorej došlo na úkor iného, je teda irelevantný.

98

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný z dôvodov už uvedených v bode 79 tohto rozsudku a subsidiárne nedôvodný.

99

Pirelli tvrdí, že druhá časť tohto odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

100

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 49 tohto rozsudku platí, že keďže druhá časť druhého odvolacieho dôvodu sa týka právnej otázky preskúmanej Všeobecným súdom, odvolací dôvod sa musí v tejto časti na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, považovať za prípustný, pretože takáto právna otázka môže byť predmetom nového prejednania v štádiu odvolania.

101

Treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje základnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri najmä rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 51).

102

V prejednávanej veci odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil túto zásadu tým, že potvrdil rozhodnutie Komisie považovať PrysmianCS za zodpovednú za predmetné porušenie za obdobie predchádzajúce jej založeniu, opierajúc sa o zásadu hospodárskej kontinuity, zatiaľ čo Komisia neuplatnila túto zásadu vo vzťahu k spoločnostiam Nexans France a Silec Cable, pričom oba podniky sa podľa odvolateliek nachádzali v porovnateľnej situácii ako PrysmianCS.

103

Na podporu tejto časti odvolateľky predkladajú v podstate dve tvrdenia.

104

Na jednej strane sa odvolateľky odvolávajú na judikatúru Súdneho dvora vyplývajúcu najmä z rozsudku z 18. júla 2013, Dow Chemical a i./Komisia (C‑499/11 P, EU:C:2013:482), v rámci ktorého v bode 50 tohto rozsudku rozhodol, že keď Komisia prijme voči kartelu osobitnú metódu na určenie zodpovednosti materských spoločností za porušenia zo strany ich dcérskych spoločností, musí s výnimkou prípadu osobitných okolností vychádzať pri všetkých materských spoločnostiach z rovnakých kritérií.

105

Pokiaľ ide o toto tvrdenie, treba pripomenúť, že vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa týkala situácie, v ktorej z rozhodnutia Komisie vyplývalo, že Komisia zvolila, pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť materskej spoločnosti, osobitnú metódu na určenie zodpovednosti dotknutých materských spoločností, ktorú mala v dôsledku toho uplatniť na všetky podniky dotknuté týmto porušením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2012, Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia, C‑628/10 P a C‑14/11 P, EU:C:2012:479, body 50, 53, ako aj 59). Aj za predpokladu, že by táto judikatúra mohla byť prenesená na pripísanie zodpovednosti za porušenie na základe zásady hospodárskej kontinuity, treba konštatovať, že odvolateľky nepreukázali, že Komisia sa rozhodla uplatniť takú metódu týkajúcu sa uplatnenia uvedenej zásady, ktorá by sa odchyľovala od všeobecných pravidiel. Zo sporného rozhodnutia teda nevyplýva, že by sa mala použiť osobitná metóda pre všetky podniky zúčastnené na predmetnom porušení.

106

Z toho vyplýva, že odvolateľky sa nemôžu platne odvolávať na judikatúru uvedenú v bode 104 tohto rozsudku s cieľom preukázať, že v prejednávanej veci bola porušená zásada rovnosti.

107

Na druhej strane odvolateľky tvrdia, že vzhľadom na to, že Komisia rozhodla, že na účely stanovenia zodpovednosti spoločnosti PrysmianCS za obdobie predchádzajúce jej založeniu bude vychádzať zo zásady hospodárskej kontinuity, mala uplatniť rovnakú metódu na Nexans France a Silec Cable. Odvolateľky tak skutočne tvrdia, ako to správne uvádza Pirelli, že sporné rozhodnutie je, pokiaľ ide o tieto dve spoločnosti, protiprávne.

108

Ako to Všeobecný súd správne uviedol v bode 146 napadnutého rozsudku, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania sa musí zosúladiť s dodržiavaním zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spáchanej na úkor iného (rozsudok zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia, C‑155/14 P, EU:C:2016:446, bod 58, ako aj citovaná judikatúra).

109

Odvolateľky sa teda nemôžu odvolávať na prípadnú protiprávnosť, ktorej sa dopustila Komisia voči spoločnostiam Nexans France a Silec Cable, s cieľom spochybniť v tomto bode napadnutý rozsudok.

110

Vzhľadom na uvedené je potrebné zamietnuť druhú časť druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.

111

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia, ktorá mu vyplýva z článku 296 ZFEÚ, keď sa nevyjadril k ich výhrade založenej na výnimočnej povahe zásady hospodárskej kontinuity a svoje zamietnutie prvej a druhej časti štvrtého žalobného dôvodu, ktorý odvolateľky uviedli na prvom stupni, založil na protichodných dôvodoch.

112

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný z dôvodov už uvedených v bode 79 tohto rozsudku a subsidiárne nedôvodný. Tretia časť je navyše neúčinná, pretože neposkytuje samostatný základ umožňujúci zrušiť napadnutý rozsudok.

113

Keďže odvolací dôvod je v tejto časti založený na vade v odôvodnení napadnutého rozsudku, a teda na porušení právnej povinnosti zaväzujúcej súd Únie, treba ho na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, považovať za prípustný.

114

Pokiaľ ide o vec samu, treba na jednej strane uviesť, že Všeobecný súd po tom, ako preukázal, že prístup Komisie v spornom rozhodnutí, pokiaľ ide o uplatnenie zásady hospodárskej kontinuity, bol v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, nebol povinný osobitne odpovedať na tvrdenie odvolateliek založené na údajnej výnimočnej povahe takéhoto uplatnenia. Na druhej strane odvolateľky nespresnili, v čom bolo odôvodnenie, ktoré poskytol Všeobecný súd v tejto súvislosti, vnútorne rozporné alebo nelogické.

115

Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho aj tento odvolací dôvod v celom rozsahu ako nedôvodné.

116

Svojím tretím odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 169 až 186 napadnutého rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného porušenia ako jediného a pokračujúceho porušenia. Všeobecný súd totiž potvrdil, že Komisia predložila dostatok presných dôkazov umožňujúcich preukázať existenciu troch základných prvkov kartelu, pričom sa však nevyjadril k hlavnému tvrdeniu, ktoré uviedli odvolateľky na prvom stupni, podľa ktorého Komisia nepreukázala, že v prejednávanej veci ide o jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.

117

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby sa podniku pripísala zodpovednosť za jeho účasť na jedinom a pokračujúcom porušení, a to existencia všeobecného plánu so spoločným protisúťažným cieľom, príspevok podniku k tomuto plánu a jeho vedomosť o protisúťažnom príspevku ostatných účastníkov, musia byť splnené tri podmienky. Všeobecný súd však nesprávne potvrdil sporné rozhodnutie, pričom neposúdil, či existencia dohody o „domácom území“, aj keby bola preukázaná, stačí na preukázanie súvislosti medzi zhromaždenými dôkazmi, ktoré sa týkali veľmi rôznorodých situácií a dohôd, s cieľom preukázať existenciu jediného a pokračujúceho porušenia z právneho hľadiska dostatočným spôsobom. V tejto súvislosti zoznam dôkazov zhrnutý v bodoch 172 a 173 napadnutého rozsudku vôbec nepreukazuje existenciu súvislosti medzi dvoma vetvami kartelu a údajnou dohodou o „domácom území“.

118

Všeobecný súd najmä skreslil dôkazy týkajúce sa dohody o „domácom území“, ako aj tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého je tento pojem neúčinný a zbavený významu, keďže ázijskí výrobcovia elektrických káblov nepreukázali žiadny záujem vstúpiť na trhy európskych výrobcov a naopak.

119

V bode 180 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že dohoda, ktorej cieľom je chrániť európskych výrobcov na ich území v Únii pred skutočnou alebo potenciálnou konkurenciou pochádzajúcou od iných zahraničných výrobcov, môže obmedzovať hospodársku súťaž okrem prípadu, že by existovali neprekonateľné prekážky vstupu na európsky trh vylučujúce akúkoľvek potenciálnu konkurenciu zo strany týchto zahraničných výrobcov. Všeobecný súd však týmito úvahami neodpovedal na tvrdenie uvedené odvolateľkami v ich návrhu na začatie konania, podľa ktorého Komisia rozšírila rozsah pôsobnosti spolupráce pri vývoze na celé územie Únie prostredníctvom dohody o „domácom území“, hoci uplatnenie takejto dohody nebolo nikdy predmetom diskusií na stretnutiach, ktoré sa konali v rámci vetvy A/R kartelu, a to najmä z dôvodu, že zo strategického hľadiska nebolo pre ázijských výrobcov zaujímavé zúčastňovať sa na výzvach na predkladanie ponúk týkajúcich sa projektov, ktoré sa majú realizovať na území Únie.

120

Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bode 183 napadnutého rozsudku, odvolateľky netvrdili, že účasť japonských a juhokórejských výrobcov na trhu EHP bola „technicky nemožná“, ale že vo všeobecnosti žiadny hospodársky dôvod neodôvodňoval takú významnú investíciu. Všeobecný súd teda skreslil vysvetlenia, ktoré v tejto súvislosti poskytli odvolateľky.

121

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný. Týmto odvolacím dôvodom totiž odvolateľky opakujú tvrdenia už uvedené v konaní na prvom stupni a ich cieľom je, aby Súdny dvor opätovne preskúmal tieto tvrdenia. Odvolateľky navyše nerešpektovali povinnosť, ktorú im ukladá článok 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže neuviedli konkrétne časti napadnutého rozsudku, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukazujú, že Všeobecný súd skreslil dôkazy.

122

Subsidiárne Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je nedôvodný, keďže Všeobecný súd sa neobmedzil na potvrdenie kvalifikácie predmetného porušenia konštatovanej Komisiou, ale preskúmal množstvo dôkazov založených v spise a osobitne komunikáciu o prideľovaní európskych projektov, ktoré preukazujú, že boli súčasťou jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré zahŕňalo obe vetvy kartelu.

123

Pokiaľ ide o prípustnosť tretieho odvolacieho dôvodu, na jednej strane treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, konkrétne časti napadnutého rozsudku, ktorých sa týka tretí odvolací dôvod odvolateliek, vyplývajú dostatočne jasne z odvolania.

124

Na druhej strane treba zdôrazniť, že na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolateľky uvádzajú dve samostatné tvrdenia. V rámci prvého z nich tvrdia, že Všeobecný súd sa nevyjadril k otázke, či Komisia preukázala, že predmetné porušenie predstavuje jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, je založené na tom, že Všeobecný súd skreslil dôkazy týkajúce sa dohody o „domácom území“.

125

Zatiaľ čo v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 49 tohto rozsudku sa prvé z týchto tvrdení týka právnej otázky preskúmanej Všeobecným súdom, ktorú možno opätovne prejednať v rámci odvolacieho konania, v prípade druhého tvrdenia je to inak.

126

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Posúdenie rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj hodnotenie dôkazov je vo výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Posúdenie týchto skutočností a dôkazov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 26. septembra 2018, Philips a Philips France/Komisia, C‑98/17 P, neuverejnený, EU:C:2018:774, bod 40, ako aj citovaná judikatúra).

127

Je zrejmé, že odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že skreslil dôkazy týkajúce sa dohody o „domácom území“. Treba však uviesť, že odvolateľky neidentifikovali dôkazy, ktoré boli takto skreslené, ani a fortiori nepreukázali, že takéto skreslenie možno vytýkať Všeobecnému súdu. Pokiaľ ide totiž o jediný konkrétny dôkaz, ktorý je uvedený v tomto kontexte, odvolateľky sa obmedzujú na tvrdenie, že potvrdzuje ich stanovisko.

128

Z toho vyplýva, že argumentáciu odvolateliek vzťahujúcu sa na posúdenie dôkazov týkajúcich sa dohody o „domácom území“ treba považovať za neprípustnú.

129

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na údajnom skreslení jedného z ich tvrdení, ktoré treba vyvodiť z bodu 183 napadnutého rozsudku, toto tvrdenie spočíva na čiastkovom výklade tohto rozsudku. V tomto bode uvedeného rozsudku totiž Všeobecný súd konštatoval, že na rozdiel od toho, čo tvrdili odvolateľky, účasť ázijských výrobcov na projektoch v rámci EHP „nebola technicky nemožná ani ekonomicky neudržateľná“. Aj za predpokladu, že by sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že odvolateľky vychádzali z technickej nemožnosti vstupu na tento trh ázijskými výrobcami, nič to nemení na skutočnosti, že tento súd tiež odkázal na tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého neprítomnosť týchto výrobcov v rámci EHP bola spôsobená úvahami ekonomickej povahy. Za týchto okolností odvolateľky nepreukázali, že údajné nesprávne posúdenie Všeobecného súdu by mohlo spochybniť záver, ku ktorému dospel.

130

Vo veci samej treba pripomenúť, že aby sa dokázala účasť podniku na jedinom porušovaní práva hospodárskej súťaže Únie, musí sa podľa judikatúry Súdneho dvora preukázať, že tento podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k spoločným zámerom sledovaným všetkými účastníkmi a že mal vedomosť o protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, bod 172 a citovanú judikatúru).

131

V odpovedi na otázku Súdneho dvora na pojednávaní, ktorou boli odvolateľky vyzvané, aby spresnili, na akom mieste svojej žaloby na prvom stupni tvrdili, že Komisia nepreukázala, že predmetné porušenie spĺňa podmienky, ktoré sú podľa judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode potrebné na to, aby mohlo byť kvalifikované ako jediné a pokračujúce porušenie, citovali bod 110 tejto žaloby. Tento bod pritom neodkazuje ani na citované podmienky, ani na uvedenú judikatúru. Z toho vyplýva, že odvolateľky na Všeobecnom súde neuviedli dostatočne jasným spôsobom tvrdenie, podľa ktorého Komisia nepreukázala, že predmetné porušenie spĺňa všetky podmienky potrebné na to, aby mohlo byť kvalifikované ako jediné a pokračujúce porušenie.

132

Navyše treba zdôrazniť, že v rámci šiesteho žalobného dôvodu uvedeného v prvostupňovom konaní odvolateľky tvrdili, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu dohody o „domácom území“, ktorá podľa tejto inštitúcie predstavovala kľúčový prvok kartelu, a že v dôsledku toho táto inštitúcia nepreukázala, že odvolateľky sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ZFEÚ vzťahujúcom sa na celé územie EHP.

133

V bode 174 napadnutého rozsudku Všeobecný súd na základe skutkových posúdení uvedených v bodoch 170 až 173 tohto rozsudku rozhodol, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu uvedenej dohody. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom je cieľom argumentácie odvolateliek spochybniť toto posúdenie, treba túto argumentáciu zamietnuť ako neprípustnú, ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora uvedenej v bode 126 tohto rozsudku.

134

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

135

V rámci svojho štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorý sa týka bodov 199 až 217 napadnutého rozsudku a ktorý obsahuje štyri časti, odvolateľky tvrdia, že konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že začiatok predmetného porušenia zodpovedal stretnutiu, ktoré sa konalo 18. februára 1999, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

136

V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že rozhodol ultra petita a porušil ich právo na obhajobu tým, že svoje konštatovanie oprel o odôvodnenie týkajúce sa Super Tension Cables Export Agreement (dohoda o vývoze káblov veľmi vysokého napätia, ďalej len „dohoda o STEA“), ktorá sa týkala podzemných elektrických káblov, Sub‑marine Cable Export Association (Združenie pre vývoz podmorských káblov, ďalej len „SMEA“) a údajného nepísaného dohovoru medzi európskymi, japonskými a juhokórejskými výrobcami, ktorým sa tieto tri skupiny výrobcov zaviazali, že si nebudú konkurovať na svojich jednotlivých „domácich územiach“, a ktorý patril k týmto dojednaniam (ďalej len „nepísaný dohovor“).

137

Žaloba, ktorú odvolateľky podali na Všeobecný súd, sa týkala len údajného porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, ku ktorému došlo od roku 1999 do roku 2009 a ktoré bolo konštatované v spornom rozhodnutí. Všeobecný súd teda tým, že dohodu o STEA, SMEA a nepísaný dohovor, ktoré boli ukončené v roku 1997, označil za protisúťažné dohody, rozhodol o otázkach, ktoré neboli súčasťou predmetu sporu, ako je vymedzený v návrhu na začatie konania. Navyše dohoda o STEA, SMEA, ani nepísaný dohovor sa v rámci správneho konania, ktoré viedlo k spornému rozhodnutiu, nikdy nepovažovali za odporujúce článku 101 ZFEÚ. Odvolateľky teda nikdy nemali možnosť formálne napadnúť takéto konštatovanie protiprávnosti, ktoré boli voči nim uplatnené. Odvolateľky nemohli a fortiori účinne uplatniť svoje právo na obhajobu v tomto ohľade v priebehu konania na Všeobecnom súde.

138

Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je neprípustný, pretože v rámci tohto odvolacieho dôvodu odvolateľky opakujú tvrdenia, ktoré už boli prejednané v priebehu konania na prvom stupni, pričom ich cieľom je, aby Súdny dvor tieto tvrdenia opätovne preskúmal.

139

Subsidiárne je tento odvolací dôvod neúčinný, keďže je založený na údajnom nesprávnom výklade dohody o STEA a SMEA, hoci dohoda o STEA a SMEA boli v spornom rozhodnutí uvedené len na účely opisu kontextu, v ktorom kartel začal. Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by sa štvrtému odvolaciemu dôvodu malo vyhovieť, nepredstavovalo by to dostatočný dôvod na rozhodnutie, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď potvrdil dátum začiatku predmetného porušenia, ktorý stanovila Komisia. Podľa Komisie je štvrtý odvolací dôvod v každom prípade nedôvodný.

140

V rámci prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že rozhodol ultra petita a porušil ich právo na obhajobu. Na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia, sa teda táto časť vzťahuje na právnu otázku týkajúcu sa úvah Všeobecného súdu, ktorú možno prejednať v rámci odvolacieho konania, a preto musí byť teda vyhlásená za prípustnú.

141

Pokiaľ ide o vec samu, treba v prvom rade konštatovať, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že práve v rámci preskúmania otázky, či Komisia správne stanovila začiatok predmetného porušenia na 18. februára 1999, Všeobecný súd v bode 201 napadnutého rozsudku zohľadnil konštatovania, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 64 sporného rozhodnutia a ktoré sa týkali dohody o STEA, SMEA, ako aj nepísaného dohovoru, a v bode 202 tohto rozsudku uviedol, že kartel má schému opísanú touto inštitúciou, pokiaľ ide o tieto dojednania, ktoré mu predchádzali. Práve v rámci toho istého preskúmania Všeobecný súd v bode 203 napadnutého rozsudku dodal, že Komisia predložila dôkazy, ktoré odvolateľky platne nespochybnili prostredníctvom konkrétnych dôkazov a z ktorých vyplýva, že výrobcovia elektrických káblov, ktorí uzavreli tieto dohody, si boli jednak vedomí ich protiprávnosti a že jednak zamýšľali reorganizovať tieto dohody v budúcnosti.

142

Po tomto preskúmaní však Všeobecný súd vôbec nerozhodol ultra petita. Rozhodnutie, ktoré Všeobecný súd na tento účel prijal, a to odmietnuť spochybnenie určenia začiatku predmetného porušenia na 18. februára 1999 zo strany odvolateliek, bolo totiž v súlade s návrhom, s ktorým sa na neho v tejto súvislosti obrátila Komisia.

143

V druhom rade treba konštatovať, že Všeobecný súd v tejto súvislosti neporušil ani právo odvolateliek na obhajobu. Ako to na jednej strane správne uviedla Komisia, skutočnosti uvedené v odôvodnení 64 sporného rozhodnutia sa už nachádzali v oznámení o výhradách, ktoré odvolateľky mali možnosť spochybniť v rámci správneho konania pred Komisiou. Na druhej strane z odôvodnenia 506 sporného rozhodnutia, na ktoré Všeobecný súd odkázal v bode 199 napadnutého rozsudku, vyplýva, že pri hodnotení dôkazov týkajúcich sa stretnutia z 18. februára 1999 Komisia zohľadnila správanie dotknutých účastníkov konania pred týmto dátumom, pričom toto správanie podľa tejto inštitúcie preukazuje, že dotknuté podniky zamýšľali opätovne zaviesť predchádzajúce dojednania. Túto poznámku však možno chápať len ako odkaz na dojednania opísané v odôvodnení 64 sporného rozhodnutia. Za týchto okolností mali odvolateľky očakávať, že Všeobecný súd zohľadní aj tento kontext.

144

Vzhľadom na uvedené je potrebné prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

145

V rámci druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, a v rámci svojej analýzy uplatnil nesprávne právne kritérium, čo ho viedlo k nesprávnej kvalifikácii dohody o STEA, SMEA a nepísaného dohovoru ako „protisúťažných dohôd“ ovplyvňujúcich obchod medzi členskými štátmi. Všeobecný súd totiž v tejto súvislosti nesprávne vychádzal z konštatovaní uvedených v odôvodnení 64 sporného rozhodnutia, pričom neoveril, či boli podložené dôkazmi. Navyše je zjavne nesprávne tvrdiť, že odvolateľky nikdy neodporovali konštatovaniam Komisie uvedeným v odôvodnení 64 sporného rozhodnutia ani ich nespochybnili.

146

V tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že nesprávnou kvalifikáciou dohody o STEA a SMEA, ako aj nepísaného dohovoru ako „protisúťažných dohôd“, uvedenou v druhej časti tohto odvolacieho dôvodu, sa úplne skreslila analýza Všeobecného súdu týkajúca sa kontextu, v ktorom predmetné porušenie začalo, a bolo ňou nenapraviteľne ovplyvnené potvrdenie zo strany Všeobecného súdu, pokiaľ ide o záver Komisie v spornom rozhodnutí, podľa ktorého údajný kartel začal 18. februára 1999.

147

Keďže totiž väčšina dôkazov, na ktorých Komisia založila tento záver a na ktoré Všeobecný súd prihliadol v bodoch 200 až 206 napadnutého rozsudku, sa vzťahovala na dojednania týkajúce sa „vývozných území“, tieto dôkazy sa nemali zohľadniť na účely stanovenia dátumu začiatku porušenia týkajúceho sa dohody o „domácom území“, ktoré vyvoláva účinky v EHP.

148

Tento nesprávny výklad skutkového kontextu navyše viedol Všeobecný súd k vykonaniu skreslenej analýzy poznámok zo stretnutia z 18. februára 1999, teda prvého dokumentu obsahujúceho minimálne a diskutabilné odkazy na pravidlo „domáceho územia“. Tieto poznámky jasne naznačujú, že účastníci tohto stretnutia sa nedohodli na hlavných charakteristikách budúcich dohôd.

149

Z bodu 210 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd vykladal tieto poznámky len ako potvrdenie predchádzajúcich diskusií. Tento bod napadnutého rozsudku preto obsahuje dve nesprávne tvrdenia. Na jednej strane žiadny dôkaz nespája údajnú dohodu o „domácom území“ s dohodou o STEA a SMEA. Na druhej strane diskusia opísaná v bode 204 napadnutého rozsudku, ktorá podľa Všeobecného súdu potvrdzuje existenciu takejto dohody, sa v skutočnosti týkala rozdelenia projektov na „vývozných územiach“.

150

Všeobecný súd sa navyše dopustil zásadnej metodickej chyby, keď v bode 213 napadnutého rozsudku vylúčil potrebu jednotlivo posúdiť diskusie, ku ktorým došlo na stretnutiach po 18. februári 1999, a to v rozpore s tým, čo sám uviedol v tom istom bode tohto rozsudku.

151

Všeobecný súd navyše skreslil tvrdenia odvolateliek, keď v bode 213 napadnutého rozsudku konštatoval, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, dôkazná hodnota poznámok zo stretnutia z 18. februára 1999 nebola oslabená skutočnosťou, že boli vykladané o niekoľko rokov neskôr „ich autorom, a to podľa nich na základe ‚vzdialených spomienok‘“. Odvolateľky v skutočnosti tvrdili, že tieto poznámky Komisii nevysvetlil ich autor, ale iní zamestnanci dotknutého podniku bez akejkoľvek pomoci tohto autora.

152

Všeobecný súd teda systematicky skresľoval dôkazy, ktoré mu boli predložené na posúdenie, keď bez rozdielu odkazoval na skutkové okolnosti a udalosti bez vzťahu medzi nimi, pričom ich účinky na obchod medzi členskými štátmi neboli preukázané.

153

V rámci týchto dvoch častí štvrtého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľky kritizujú posúdenie dôkazov Všeobecným súdom, ktoré Komisia uviedla na podporu svojho konštatovania, že stretnutie, ktoré sa konalo 18. februára 1999, predstavovalo začiatok predmetného porušenia.

154

V tomto ohľade je potrebné zdôrazniť, že Všeobecný súd preskúmal tieto dôkazy v bodoch 199 až 214 napadnutého rozsudku. V tomto rámci sa Všeobecný súd najprv v bodoch 199 až 206 tohto rozsudku zaoberal kontextom stretnutia z 18. februára 1999. Všeobecný súd ďalej v bodoch 207 až 214 preskúmal dôkazy týkajúce sa konkrétnejšie tohto stretnutia.

155

V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 126 tohto rozsudku, že posúdenie dôkazov vykonané Všeobecným súdom nepredstavuje s výnimkou prípadu ich skreslenia právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania.

156

Hoci odvolateľky v tomto ohľade poukazujú na systematické skresľovanie dôkazov Všeobecným súdom, odkazujú, pokiaľ ide o úvahy Všeobecného súdu uvedené v bodoch 207 až 214 napadnutého rozsudku, len na jeden z týchto bodov, a to na bod 210 tohto rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že poznámky zo stretnutia z 18. februára 1999„potvrdzu[jú]“, že v čase prijatia uvedených poznámok sa podniky prítomné na tomto stretnutí dohodli na samotnom princípe rozdelenia dotknutých trhov.

157

Odvolateľky na jednej strane tvrdia, že znenie tohto bodu preukazuje, že Všeobecný súd vykladal poznámky zo stretnutia z 18. februára 1999 ako obyčajné potvrdenie predchádzajúcich diskusií. Okrem toho, že toto tvrdenie nemá žiadnu oporu v odôvodnení uvedenom v bode 210 napadnutého rozsudku, toto tvrdenie v žiadnom prípade nemôže preukazovať, že Všeobecný súd skreslil dôkazy.

158

Pokiaľ ide na druhej strane o tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého uvedené poznámky jasne naznačujú, že podniky, ktoré sa zúčastnili na stretnutí 18. februára 1999, sa nedohodli na hlavných charakteristikách budúcich dohôd, stačí pripomenúť, že Všeobecný súd konštatoval, že z poznámok z tohto stretnutia vyplýva, že podniky, ktoré sa na tomto stretnutí zúčastnili, sa dohodli na samotnom princípe rozdelenia dotknutých trhov, pričom v bode 208 napadnutého rozsudku uznal, že niektoré aspekty diskutované na tomto stretnutí neviedli k dohode. Keďže odvolateľky toto posúdenie nespochybnili, uvedené tvrdenie je neúčinné.

159

Pokiaľ ide o bod 213 napadnutého rozsudku, aj za predpokladu, že poznámky zo stretnutia z 18. februára 1999 neboli Komisii vysvetlené „ich autorom“, táto okolnosť v žiadnom prípade neslúži ako základ pre záver, ku ktorému Všeobecný súd dospel v tejto súvislosti, takže takéto tvrdenie, aj keby bolo dôvodné, sa musí vyhlásiť za neúčinné.

160

Pokiaľ ide napokon o metodickú chybu, ktorej sa údajne dopustil Všeobecný súd, a to skutočnosť, že Všeobecný súd nezohľadnil diskusie, ktoré sa uskutočnili počas stretnutí po 18. februári 1999, na rozdiel od toho, čo sám uviedol v bode 213 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, že v tom istom bode Všeobecný súd uviedol, že na to, aby Komisia dospela k záveru, že predmetné porušenie začalo v deň stretnutia 18. februára 1999, zohľadnila aj správanie dotknutých podnikov po tomto stretnutí.

161

Vzhľadom na to, že dôvody uvedené v bodoch 207 až 214 napadnutého rozsudku predstavujú samy osebe platný a dostatočný základ rozhodnutia Všeobecného súdu, podľa ktorého bola Komisia oprávnená domnievať sa, že predmetné porušenie začalo v deň stretnutia 18. februára 1999, prípadné pochybenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil v rámci svojho posúdenia kontextu kartelu v bodoch 199 až 206 napadnutého rozsudku, aj keby boli dôvodné, nemôžu spochybniť toto rozhodnutie, takže tvrdenia uvedené v tejto súvislosti odvolateľkami musia byť zamietnuté ako neúčinné.

162

Vzhľadom na uvedené je potrebné zamietnuť druhú a tretiu časť štvrtého odvolacieho dôvodu ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.

163

V rámci štvrtej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľky v podstate tvrdia, že nesprávne posúdenia, ktoré sú predmetom ostatných častí tohto odvolacieho dôvodu, a najmä odkaz Všeobecného súdu na skutkové okolnosti a dôkazy, ktoré nemajú vplyv na jeho rozhodnutie stanoviť dátum začiatku predmetného porušenia na dátum stretnutia 18. februára 1999, vedú k nekoherentnému odôvodneniu, čo je v rozpore s povinnosťou Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozhodnutie podľa článku 296 ZFEÚ.

164

Pokiaľ ide o túto časť, stačí uviesť, že odvolateľky žiadnym spôsobom nespresnili údajné nezrovnalosti, na ktoré v tomto kontexte odkazujú, takže odvolací dôvod v tejto časti musí byť vyhlásený za neprípustný. V každom prípade treba uviesť, že Všeobecný súd odôvodnil svoje rozhodnutie z právneho hľadiska dostatočným spôsobom.

165

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

166

Svojím piatym odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 251 až 254 napadnutého rozsudku, odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu porušenie zásady rovnosti zaobchádzania v rámci stanovenia koeficientu závažnosti.

167

Odvolateľky uvádzajú, že pred Všeobecným súdom tvrdili, že ázijskí výrobcovia boli zapojení do európskej vetvy kartelu tak ako európski výrobcovia. Odpoveď Všeobecného súdu v bodoch 251 a 253 napadnutého rozsudku, podľa ktorej predpoklad odvolateliek, aj keby sa potvrdil, nemôže spochybniť záver Komisie, podľa ktorého rozdelenie projektov v rámci EHP predstavuje dodatočný prvok, ktorý si zaslúži byť sankcionovaný dodatočnou percentuálnou sadzbou z dôvodu závažnosti porušenia, a že európska vetva kartelu posilnila narušenie hospodárskej súťaže spôsobené vetvou A/R tohto kartelu v EHP, je zjavne kontradiktórna.

168

Ako navyše uznala Komisia v spornom rozhodnutí, vetva A/R kartelu bola podriadená celkovému plánu kartelu a pristúpenie k dohode o „domácom území“ bolo pre ázijských výrobcov rovnocenné s tým, aby sa zdržali predkladania ponúk vo vzťahu k európskym projektom. Hoci ázijskí výrobcovia sa aktívne nezúčastňovali na rozdeľovaní projektov v EHP, k takémuto rozdeľovaniu prispievali v porovnateľnej miere ako európski výrobcovia.

169

Za týchto okolností bolo nelogické a diskriminačné zvýšiť koeficient závažnosti o 2 %, pokiaľ ide o odvolateľky, ako aj ostatných európskych výrobcov, z dôvodu ich údajnej výlučnej účasti na európskej vetve. Dôvodnosť tohto tvrdenia potvrdzuje rozsudok zo 6. júla 2017, Toshiba/Komisia (C‑180/16 P, EU:C:2017:520), týkajúci sa kartelu, ktorý mal veľmi podobnú štruktúru ako v prejednávanej veci.

170

Komisia tvrdí, že piaty odvolací dôvod je neprípustný z dôvodu, že jeho cieľom je dosiahnuť nové posúdenie dôkazov predložených na Všeobecnom súde. Subsidiárne by mal byť tento odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

171

Keďže piaty odvolací dôvod sa týka právnej otázky, musí byť považovaný za prípustný.

172

Pokiaľ ide o vec samu, treba uviesť, že odvolateľky sa v tejto súvislosti obmedzujú na kritiku odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bodoch 251 až 253 napadnutého rozsudku. V bodoch 256 a 257 tohto rozsudku Všeobecný súd v podstate spresnil, že aj za predpokladu, že by sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o účasť ázijských výrobcov na európskej vetve kartelu, takéto nesprávne posúdenie môže odôvodniť vyšší koeficient závažnosti v neprospech ázijských výrobcov, ale nemôže zakladať právo na „nediskriminačné uplatňovanie protiprávneho zaobchádzania“.

173

Takýto záver nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Z judikatúry Súdneho dvora uvedenej v bode 108 tohto rozsudku totiž vyplýva, že dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania sa musí zosúladiť s dodržiavaním zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spáchanej na úkor iného.

174

Z toho vyplýva, že piaty odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

175

Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkami na podporu svojho odvolania nebolo možné vyhovieť, musí sa odvolanie v celom rozsahu zamietnuť.

176

Článok 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

177

Keďže Prysmian a PrysmianCS nemali vo svojich odvolacích dôvodoch úspech a Komisia navrhovala zaviazať ich na náhradu trov konania, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

178

Z článku 184 ods. 4 rokovacieho poriadku vyplýva, že ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len vtedy, pokiaľ sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania na Súdnom dvore. Ak sa vedľajší účastník na konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať vlastné trovy konania.

179

Keďže Pirelli sa zúčastnila na konaní na Súdnom dvore, za okolností prejednávanej veci treba rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: