1

Svojím odvolaním Alcogroup SA a Alcodis SA navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. apríla 2018, Alcogroup a Alcodis/Komisia (T‑274/15, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:179), ktorým Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú ich žalobu o neplatnosť jednak rozhodnutia Komisie C(2015) 1769 final z 12. marca 2015, adresovaného spoločnosti Alcogroup, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, vrátane Alcodis, týkajúceho sa konania o uplatnení článku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (AT.40244 – Bioethanol) (ďalej len „druhé rozhodnutie o inšpekcii“), a jednak listu Komisie z 8. mája 2015 adresovaného spoločnosti Alcogroup v rámci vyšetrovaní AT.40244 – Bioethanol a AT.40054 – Oil and Biofuel Markets (ďalej len „list z 8. mája 2015“).

2

Článok 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), nazvaný „Právomoc Komisie vykonávať inšpekcie“, vo svojich odsekoch 1 a 4 stanovuje:

„1.   Aby mohla Komisia plniť povinnosti určené jej týmto nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

…

4.   Podniky a združenia podnikov sú povinné podrobiť sa inšpekciám nariadeným Komisiou. Rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty podľa článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom. …“

3

Skutkové okolnosti zhrnul Všeobecný súd v bodoch 1 až 27 napadnutého rozsudku takto:

4

Relevantná časť listu z 8. mája 2015 má tento obsah:

„Pokiaľ ide o úkony uskutočnené Komisiou v rámci spisu AT.40244 – Bioethanol, dovoľujem si Vám pripomenúť, že ste neuviedli, že by Komisia disponovala dokumentmi na ktoré sa vzťahuje dôvernosť korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom. Vaše požiadavky sa obmedzujú na skutočnosť, že inšpektori ‚označili‘ (‚tagged‘) dokumenty, na ktoré sa vzťahuje výsada dôvernosti, a mohli sa s takýmito dokumentmi oboznámiť.

Počas prehliadky však príslušníci môjho tímu tak Vám, ako aj Vášmu klientovi a tretej osobe, ktorú ste si zvolili (pán Coene), vysvetlili jednak postup inšpektorov Komisie pri zhromažďovaní informácií, a jednak fungovanie vyhľadávacieho počítačového programu používaného Komisiou. Bolo Vám teda vysvetlené, že označenie dokumentu (napríklad jeho označenie ako príloha), nutne neznamená, že inšpektori si prečítali všetky dokumenty súvisiace s týmto dokumentom (ako je e‑mail obsahujúci množstvo príloh, na ktoré sa môže vzťahovať profesijné tajomstvo…). Z tohto dôvodu sú Vaše tvrdenia, že tím inšpektorov si úmyselne vybral dokumenty podliehajúce profesijnému tajomstvu a uskutočnil ich analýzu, úplne neopodstatnené.“

5

Odvolateľky svojou žalobou navrhli, aby Všeobecný súd zrušil druhé rozhodnutie o inšpekcii a list z 8. mája 2015. Na podporu svojej žaloby uviedli jediný žalobný dôvod rozdelený na dve časti.

6

Prvá časť sa týkala porušenia práva odvolateliek na spravodlivý proces chráneného článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a osobitne práva na obranu, zásad riadnej správy vecí verejných a proporcionality, ako aj povinnosti nestranného vyšetrovania.

7

Druhá časť sa týkala porušenia práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa článku 7 Charty a článku 8 EDĽP.

8

Všeobecný súd dospel k záveru, že táto žaloba je neprípustná.

9

Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 57 až 65 napadnutého rozsudku zamietol obe tvrdenia odvolateliek smerujúce k preukázaniu prípustnosti žaloby, pokiaľ ide o druhé rozhodnutie o inšpekcii.

10

Na tento účel Všeobecný súd jednak v bodoch 61 až 63 napadnutého rozsudku pripomenul, že podľa judikatúry sa zákonnosť aktu musí posudzovať vzhľadom na skutkové a právne okolnosti existujúce v čase jeho prijatia, a teda že výhrady vznesené voči priebehu inšpekcie nariadenej druhým rozhodnutím o inšpekcii nemajú vplyv na návrh na zrušenie tohto rozhodnutia, čo je tiež potvrdené aj rozsudkom z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia (C‑583/13 P, EU:C:2015:404). Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že protiprávny priebeh inšpekcie môže viesť len k spochybneniu platnosti následných rozhodnutí o inšpekcii prijatých na základe informácií nezákonne získaných pri predchádzajúcej inšpekcii.

11

Ďalej Všeobecný súd zamietol tvrdenie odvolateliek smerujúce k zrušeniu druhého rozhodnutia o inšpekcii na základe toho, že toto rozhodnutie nestanovilo preventívne opatrenia na predídenie tomu, aby sa Komisia oboznámila s dokumentmi, ktoré odvolateľky vypracovali na účely zabezpečenia svojej obrany v rámci prvého vyšetrovania (ďalej len „preventívne opatrenia“). Takéto opatrenia pritom podľa nich boli potrebné z dôvodu nebezpečenstva, že vyšetrovatelia pri druhej inšpekcii nájdu dokumenty týkajúce sa procesnej obrany spojené s prvým vyšetrovaním, ktorého predmet bol úzko spojený s predmetom druhého vyšetrovania. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 64 napadnutého rozsudku uviedol, že porušenie práva na obranu namietané odvolateľkami nevyplýva priamo z neexistencie preventívnych opatrení, ale z priebehu inšpekcie, ktorý nemá žiadny vplyv na návrh na zrušenie druhého rozhodnutia o inšpekcii. Podľa Všeobecného súdu sa na Komisiu v každom prípade pri každej inšpekcii vzťahujú obmedzenia, takže dodržanie práv uvádzaných odvolateľkami musí byť zaistené za každých okolností aj bez toho, aby bolo na tento účel potrebné prijímať preventívne opatrenia. Odvolateľky navyše neidentifikovali žiadne konkrétne pravidlo preukazujúce právnu povinnosť Komisie zahrnúť do rozhodnutia o inšpekcii osobitné preventívne opatrenia týkajúce sa ochrany dokumentov, na ktoré sa vzťahuje dôvernosť korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom súvisiacej s iným vyšetrovaním. Všeobecný súd z toho v bode 65 napadnutého rozsudku vyvodil, že druhé rozhodnutie o inšpekcii nevyvolalo právne účinky, na ktoré poukazovali odvolateľky vo svojej žalobe, a že v dôsledku toho je návrh, ktorý sa ho týka, neprípustný.

12

V druhom rade Všeobecný súd preskúmal prípustnosť žaloby v rozsahu, v akom smerovala k zrušeniu listu z 8. mája 2015.

13

Na tento účel Všeobecný súd najprv v bodoch 79 až 82 napadnutého rozsudku uviedol, že tento list musí byť vnímaný ako odmietnutie s konečnou platnosťou prerušiť vyšetrovacie úkony vo vzťahu k odvolateľkám, pričom uvedený list mal ako taký povahu predbežného aktu. Všeobecný súd, opierajúc sa najmä o rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia (60/81, EU:C:1981:264), dospel k záveru, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka odmietnutia pozastaviť prebiehajúce vyšetrovanie, uvedeného v rovnakom liste.

14

Ďalej Všeobecný súd odmietol tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého je list z 8. mája 2015 napadnuteľným aktom z dôvodu, že predstavuje formálne rozhodnutie, ktorým sa ukončuje osobitné konanie týkajúce sa ochrany dokumentov, na ktoré sa vzťahuje dôvernosť korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom, a ktoré v dôsledku toho bezprostredne a nezvratným spôsobom zasahuje do ich právneho postavenia. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 87 až 89 napadnutého rozsudku konštatoval, že tento list nepredstavuje ani takéto formálne, a ani implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o ochranu dôvernosti, keďže Komisia sa v uvedenom liste nevyjadrila k otázke, či sa na predmetné dokumenty vzťahuje profesijné tajomstvo, alebo nie. List z 8. mája 2015 podľa neho nanajvýš odvolateľkám potvrdil, že Komisia dokumenty nečítala, a že teda nedošlo k porušeniu práva Únie. Všeobecný súd okrem toho pripomenul, že Komisia tieto dokumenty vecne nezabavila a nezaradila ich do svojho spisu, s výnimkou jediného dokumentu, ktorý, aj keď bol zabavený a zapečatený, bol následne odvolateľkám vrátený.

15

Napokon Všeobecný súd v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku pripomenul jednak to, že súdne preskúmanie podmienok, za ktorých bola vykonaná inšpekcia, v zásade patrí do pôsobnosti žaloby o neplatnosť podanej prípadne proti konečnému rozhodnutiu prijatému Komisiou podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ. To okrem toho zaručuje existenciu účinného súdneho prostriedku nápravy voči opatreniam inšpekcie orgánov hospodárskej súťaže, ako to požaduje Európsky súd pre ľudské práva. Okrem toho v takej situácii, o akú ide v danom prípade, vzhľadom na ukončenie druhého vyšetrovania, a bez toho aby bola dotknutá možnosť prípadne podať žalobu o neplatnosť možného konečného rozhodnutia prijatého v rámci prvého vyšetrovania, ak by sa odvolateľky domnievali, že úkony, ktorými sa Komisia oboznámila s dokumentmi, na ktoré sa vzťahuje dôvernosť, boli nezákonné a spôsobili im ujmu, ktorá môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie, prináležalo by im podať žalobu o náhradu škody. Táto možnosť podľa Všeobecného súdu existovala aj v prípade, že by inšpekcia neviedla ku konečnému rozhodnutiu, ktoré by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť. Takáto žaloba o náhradu škody nepatrí do systému preskúmania platnosti aktov Únie s právne záväznými účinkami, ktorými môžu byť dotknuté záujmy žalobcu, ale môže byť podaná, ak niektorý z účastníkov konania utrpel škodu v dôsledku protiprávneho konania inštitúcie.

16

Svojím odvolaním sa odvolateľky domáhajú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vyhlásil ich žalobu o neplatnosť za prípustnú, vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

17

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

18

Účastníci konania boli 21. januára 2019 na základe článku 62 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyzvaní, aby predložili svoje vyjadrenia k otázke, či majú odvolateľky stále záujem na konaní v rámci odvolania. Konkrétne boli požiadaní o odpoveď na otázku, aký prospech by mohli mať odvolateľky z prípadného zrušenia napadnutého rozsudku vzhľadom na ukončenie druhého vyšetrovania, o ktorom Komisia rozhodla 7. apríla 2017.

19

Účastníci konania odpovedali na túto otázku podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 20. februára 2019.

20

V odpovedi na otázku položenú účastníkom konania Súdnym dvorom odvolateľky uviedli, že zrušenie napadnutého rozsudku, ako aj zrušenie druhého rozhodnutia o inšpekcii a listu z 8. mája 2015, ktoré by mohlo nasledovať ako následok, by mohlo viesť k ukončeniu akéhokoľvek pokračovania v prvom vyšetrovaní, urobilo by protiprávnym prijatie akéhokoľvek vyšetrovacieho úkonu alebo výkonu dokazovania zo strany Komisie tak v prvom, ako aj v druhom vyšetrovaní a umožnilo by im požadovať náhradu vzniknutej ujmy.

21

Zásah do práva na obranu v dôsledku nahliadnutia Komisie do dokumentov týkajúcich sa prvého vyšetrovania, ktoré umožnila absencia preventívnych opatrení v druhom rozhodnutí o inšpekcii, totiž podľa odvolateliek de facto znemožňuje prípravu ich obrany v tom istom vyšetrovaní. Určenie nezákonnosti a zrušenie druhého rozhodnutia o inšpekcii, a to v rozsahu, v akom umožnilo Komisii oboznámiť sa s uvedenými dokumentmi, by podľa odvolateliek malo viesť aj k zrušeniu listu z 8. mája 2015, keďže prvý postup vyšetrovania už viac nemohol byť vedený nestranne a Komisia ho tak mala s konečnou platnosťou ukončiť. Komisia ďalej tým, že v liste z 8. mája 2015 odmietla uznať dôverný charakter dokumentov týkajúcich sa procesnej obrany vypracovaných v rámci prvého vyšetrovania, odvolateľky podľa ich názoru pripravila o právo v celom rozsahu sa brániť v rámci tohto vyšetrovania. Okrem toho administratívne ukončenie druhého vyšetrovania podľa odvolateliek nie je prekážkou prípadného opätovného otvorenia tohto vyšetrovania.

22

Komisia sa naopak domnieva, že odvolanie sa z dôvodu administratívneho ukončenia druhého vyšetrovania stalo bezpredmetným v rozsahu, v akom sa týka časti napadnutého rozsudku týkajúcej sa tohto vyšetrovania.

23

Uvedené ukončenie konkrétne umožnilo odvolateľkám dosiahnuť výsledok, o ktorý sa usilovali svojou žalobou, a to v časti, v ktorej smerovala k zrušeniu druhého rozhodnutia o inšpekcii, ako aj listu z 8. mája 2015, prinajmenšom pokiaľ ide o odmietnutie Komisie prerušiť druhé vyšetrovanie. Hoci bolo totiž toto vyšetrovanie predmetom iba administratívneho ukončenia, nebolo začaté žiadne formálne konanie, takže toto ukončenie má kvázi konečnú povahu. Komisia v tejto súvislosti spresňuje, že neexistuje žiadna možnosť opätovne otvoriť vyšetrovanie okrem okolnosti, že by došlo k novému dôležitému vývoju. Okrem toho by takéto znovuotvorenie podliehalo určitým podmienkam, najmä pokiaľ ide o odôvodnenie, a viedlo by pravdepodobne k novému vyšetrovaniu, v rámci ktorého by Komisia nemohla použiť dokumenty preskúmané počas druhého ukončeného vyšetrovania.

24

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí záujem žalobcu na konaní vzhľadom na predmet žaloby existovať v okamihu podania žaloby, lebo inak by bola neprípustná. Tento predmet žaloby, ako aj záujem na konaní, musia pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené, čo predpokladá, že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (rozsudok zo 6. septembra 2018, Bank Mellat/Rada, C‑430/16 P, EU:C:2018:668, bod 50 a citovaná judikatúra).

25

V prejednávanej veci, ako uznáva samotná Komisia, ukončenie druhého vyšetrovania, ku ktorému došlo v priebehu konania pred Všeobecným súdom, nemá konečnú povahu, keďže toto vyšetrovanie by mohlo byť opätovne otvorené za predpokladu, že sa Komisia dozvie o nových dôležitých okolnostiach.

26

Na preukázanie právneho záujmu odvolateliek na konaní pritom stačí samotná právna možnosť opätovného začatia uvedeného vyšetrovania. Zrušenie napadnutého rozsudku a prípadné zrušenie druhého rozhodnutia o inšpekcii a listu z 8. mája 2015 zo strany Všeobecného súdu, ktoré by mohli v nadväznosti na to nasledovať, by totiž mali prinajmenšom za následok to, že údajne protiprávne vyšetrovacie úkony prijaté Komisiou v rámci druhého vyšetrovania by prišli o svoj právny základ, v dôsledku čoho by Komisia prípadne musela začať nové vyšetrovanie, v rámci ktorého by nemohla použiť údajne dôverné dokumenty, s ktorými sa oboznámila pri predchádzajúcom vyšetrovaní (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 2002, Roquette Frères, C‑94/00, EU:C:2002:603, bod 49, ako aj z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 45).

27

Odvolateľky preto majú záujem na konaní proti napadnutému rozsudku a ich odvolanie je prípustné.

28

Svojím prvým dôvodom odvolania odvolateľky namietajú rad nesprávnych právnych posúdení, ako aj porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorých sa podľa nich Všeobecný súd dopustil pri posudzovaní prípustnosti žaloby, ktorá mu bola predložená. Tento odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

29

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu, na podporu ktorej odvolateľky uvádzajú štyri tvrdenia, sa týka posúdenia prípustnosti žaloby Všeobecným súdom v rozsahu, v akom sa týka zrušenia druhého rozhodnutia o inšpekcii.

30

V rámci prvého uvádzaného tvrdenia odvolateľky vychádzajú z predpokladu, že ak by bolo druhé rozhodnutie o inšpekcii primerane odôvodnené, to znamená, ak by stanovilo preventívne opatrenia, inšpektori by sa nemohli domnievať, že im umožňuje oboznamovať sa s dokumentmi, ktoré odvolateľky považujú za dôverné.

31

V tejto súvislosti odvolateľky v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia, ktorou bol viazaný, keďže neodpovedal na tvrdenia založené na tom, že opomenutie stanoviť v druhom rozhodnutí o inšpekcii preventívne opatrenia predstavuje aj porušenie povinnosti odôvodnenia podľa článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, článku 47 Charty a článku 6 EDĽP. V druhom rade sa podľa nich Všeobecný súd v bode 64 napadnutého rozsudku dopustil skreslenia návrhu odvolateliek, keď dospel k záveru, že neuviedli žiadne konkrétne pravidlo preukazujúce údajnú povinnosť zahrnúť do druhého rozhodnutia o inšpekcii preventívne opatrenia, hoci sa na tento účel odvolávali na rovnaké ustanovenia. V treťom rade podľa nich Všeobecný súd pochybil, keď vychádzal z toho, že odvolateľky sa odvolávali na prvé tvrdenie, podľa ktorého protiprávny priebeh inšpekcie môže spochybniť platnosť rozhodnutia, na základe ktorého sa takáto inšpekcia uskutočnila. V skutočnosti odvolateľky odkazovali na vykonávacie predpisy druhého rozhodnutia o inšpekcii len pre úplnosť a na objasnenie analýzy týkajúcej sa zákonnosti samotného rozhodnutia v zmysle rozsudku z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia (C‑583/13 P, EU:C:2015:404).

32

Svojím druhým tvrdením odvolateľky namietajú, že Všeobecný súd pochybil, keď v rámci skúmania prípustnosti žaloby ju preskúmal meritórne, a to tým, že v bode 64 napadnutého rozsudku uviedol, že údajné porušenie práva na obranu nevyplýva priamo z neexistencie preventívnych opatrení, ale z priebehu inšpekcie, pričom na Komisiu sa v každom prípade pri každej inšpekcii vzťahujú obmedzenia.

33

V rámci svojho tretieho tvrdenia odvolateľky namietajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 62, 64 a 65 napadnutého rozsudku dospel k záverom, že nedostatočné odôvodnenie spočívajúce v neexistencii preventívnych opatrení v druhom rozhodnutí o inšpekcii nemá žiadny vplyv na návrh na zrušenie, že údajné porušenia nevyplývajú priamo z uvedenej neexistencie a že druhé rozhodnutie o inšpekcii nevyvolávalo právne účinky, na ktoré sa odvolávali.

34

V skutočnosti boli podľa odvolateliek prvá a druhá inšpekcia úzko prepojené svojím predmetom, takže pri prijatí druhého rozhodnutia o inšpekcii bola Komisia konfrontovaná so zvýšeným objektívnym rizikom porušenia práva na obranu v priebehu inšpekcie. Za týchto okolností bola podľa nich Komisia povinná toto riziko zohľadniť, a to najmä stanovením preventívnych opatrení, aby vymedzila právomoci zverené inšpektorom. V dôsledku toho bola podľa nich neexistencia takýchto opatrení príčinou namietaných pochybení, ktorých sa inšpektori dopustili.

35

Odvolateľky ďalej Všeobecnému súdu vytýkajú porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorou bol viazaný, a to jednak tým, že neuviedol žiadny dôvod, ktorý by mohol odôvodniť neexistenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nedostatkom odôvodnenia a porušením práva na obranu, a jednak tým, že sa nevyjadril k ich tvrdeniu založenému na existencii prepojenia medzi predmetom oboch inšpekcií, ktoré podľa nich odôvodňovalo potrebu osobitného odôvodnenia zo strany Komisie.

36

V rámci štvrtého tvrdenia odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd sa v bode 64 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že dodržanie práva na obranu bolo v každom prípade zabezpečené obmedzeniami uloženými Komisii pri každej inšpekcii. V skutočnosti existencia týchto obmedzení podľa nich nezbavuje Komisiu povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutia. Okrem toho tým, že sa Všeobecný súd obmedzil na abstraktný odkaz na uvedené obmedzenia, podľa nich pochybil v tom, že nepreskúmal, či Komisia dodržala právo na obranu.

37

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

38

Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu a štyrmi tvrdeniami uvádzanými na jej podporu, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení a porušil povinnosť odôvodnenia, ako aj právo na obranu, keď považoval žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia druhého rozhodnutia o inšpekcii za neprípustný v rozsahu, v akom toto rozhodnutie malo byť údajne sprevádzané preventívnymi opatreniami.

39

Všeobecný súd podľa odvolateliek predovšetkým najprv neodpovedal na ich žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia druhého rozhodnutia o inšpekcii v rozsahu, v akom toto rozhodnutie nestanovilo preventívne opatrenia.

40

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že táto argumentácia je založená na zamenení si preskúmania, ktorý je Všeobecný súd povinný vykonať v rámci posúdenia prípustnosti žaloby o neplatnosť, a preskúmania tejto žaloby z meritórneho hľadiska.

41

Všeobecný súd totiž obmedzil svoju analýzu žaloby na tvrdenia odvolateliek smerujúce k preukázaniu jej prípustnosti. V tejto analýze pritom Všeobecný súd najmä overil, či tvrdenia, o ktoré sa táto žaloba opierala, mohli spochybniť zákonnosť napadnutých aktov.

42

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, teda Všeobecný súd postupoval správne, keď sa zdržal posúdenia dôvodnosti tvrdení o tom, že neexistencia preventívnych opatrení v druhom rozhodnutí o inšpekcii predstavuje porušenie povinnosti podľa článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, článku 47 Charty a článku 6 EDĽP.

43

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie odvolateliek, že Všeobecný súd pochybil, keď posúdil žalobu z meritórneho hľadiska, pričom v bode 64 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že údajné porušenie práva na obranu namietané odvolateľkami nevyplýva priamo z neexistencie preventívnych opatrení, ale z priebehu inšpekcie, toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu uvedeného bodu.

44

V tomto bode totiž Všeobecný súd nepreskúmal dôvodnosť tvrdení smerujúcich k preukázaniu takýchto porušení, ale v rámci svojho posudzovania prípustnosti žaloby sa obmedzil iba na konštatovanie, že aj za predpokladu, že by tieto porušenia boli preukázané, medzi týmito porušeniami a zákonnosťou druhého rozhodnutia o inšpekcii v každom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť.

45

Ako pritom Všeobecný súd správne uviedol v bode 61 napadnutého rozsudku, zákonnosť aktu Únie sa musí posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (rozsudok z 11. mája 2017, Švédsko/Komisia, C‑562/14 P, EU:C:2017:356, bod 63 a citovaná judikatúra), takže akty, ktoré časovo nasledujú po prijatí rozhodnutia, nemôžu mať vplyv na jeho platnosť [rozsudky z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, EU:C:1983:310, bod 16, a zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, 85/87, EU:C:1989:379, bod 49, ako aj uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros, C‑7/04 P (R), EU:C:2004:566, bod 46].

46

V dôsledku toho, keďže vyšetrovatelia Komisie sa v tomto prípade mohli dopustiť údajných porušení práv až počas druhej inšpekcie, a teda až po prijatí druhého rozhodnutia o inšpekcii, v žiadnom prípade nemohli ovplyvniť zákonnosť tohto rozhodnutia.

47

Okrem toho sa odvolateľky domnievajú, že v tomto prípade mali byť preventívne opatrenia stanovené vzhľadom na zvýšené riziko, že sa inšpektori pri druhej inšpekcii oboznámia s dôvernými dokumentmi, ktoré sa týkajú prvej inšpekcie, a to z dôvodu podobných cieľov vyšetrovania, v rámci ktorých sa tieto vyšetrovania uskutočnili.

48

Je však potrebné uviesť, že toto tvrdenie sa v podstate zakladá na predpoklade, že druhé rozhodnutie o inšpekcii muselo stanoviť osobitné preventívne opatrenia, pokiaľ ide o ochranu dôvernosti korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom, na účely vykonania inšpekcie, pokiaľ jej predchádzala prvá inšpekcia, pričom tieto dve inšpekcie sa uskutočnili v rámci vyšetrovaní s podobným predmetom. Za týchto okolností mohli totiž podľa odvolateliek len takéto preventívne opatrenia zabezpečiť, že inšpektori Komisie sa nebudú domnievať, že im uvedené rozhodnutie umožňuje oboznamovať sa s dokumentmi, na ktoré sa vzťahuje dôvernosť korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom.

49

Takýto predpoklad je však zjavne nesprávny.

50

Právo na ochranu dôvernosti korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom je totiž súčasťou práva na obranu, ktoré musí byť dodržané už v štádiu predbežného vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia, 155/79, EU:C:1982:157, body 18 až 23; z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, EU:C:1989:337, bod 16, ako aj zo14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, body 40 a 41). Preto je dodržiavanie tohto práva v zásade záväzné pre Komisiu a jej inšpektorov nezávisle od rozsahu poverenia, ktoré im priznáva rozhodnutie o inšpekcii.

51

Na rozdiel od tvrdení odvolateliek tak inšpektori nemohli v žiadnom prípade zo skutočnosti, že sa v druhom rozhodnutí o inšpekcii nenachádzajú žiadne špecifické preventívne opatrenia týkajúce sa údajne dôverných dokumentov vypracovaných po prvej inšpekcii, vyvodiť, že majú oprávnenie porušiť dôvernosť týchto dokumentov.

52

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenia smerujúce proti úvahám uvedeným v bode 64 napadnutého rozsudku, podľa ktorých musia byť Komisii jednak počas každej inšpekcie vždy uložené obmedzenia, aby bolo v každom prípade zabezpečené dodržiavanie práv, na ktoré sa odvolávajú odvolateľky, a jednak že odvolateľky neidentifikovali konkrétne pravidlo zakladajúce právnu povinnosť Komisie zaradiť do druhého rozhodnutia o inšpekcii osobitné preventívne opatrenia, stačí konštatovať, že tieto úvahy majú nadbytočný charakter a že v dôsledku toho aj za predpokladu, že by tieto tvrdenia boli dôvodné, by nemohli viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, a preto musia byť zamietnuté ako neúčinné.

53

Podľa ustálenej judikatúry totiž platí, že ak niektorý z dôvodov použitých Všeobecným súdom postačuje na odôvodnenie výroku rozsudku, prípadné vady iného dôvodu, ktorý je tiež v predmetnom rozsudku použitý, nemajú na uvedený výrok žiadny vplyv, takže odvolací dôvod, ktorý na ne poukazuje, je neúčinný a musí byť zamietnutý (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Komisia/CAS Succhi di Frutta, C‑496/99 P, EU:C:2004:236, bod 68, a z 15. mája 2019, CJ/ECDC, C‑170/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:410, bod 56).

54

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Všeobecný súd postupoval správne, keď vylúčil, že by argumenty odvolateliek mohli spochybniť zákonnosť druhého rozhodnutia o inšpekcii a keď v bode 65 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu tohto rozhodnutia.

55

Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

56

Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu, na podporu ktorej sú uvádzané dve tvrdenia, sa týka posúdenia prípustnosti žaloby Všeobecným súdom v rozsahu, v akom smerovala k zrušeniu listu z 8. mája 2015.

57

Svojím prvým tvrdením odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil skreslenia znenia tohto listu. Zatiaľ čo podľa bodu 80 napadnutého rozsudku je tento list len prípravným aktom pre prijatie konečného rozhodnutia Komisie, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie, podľa odvolateliek uvedený list v skutočnosti obsahuje zaujatie konečného stanoviska Komisie k nedôvernej povahe predmetných dokumentov. Tento list teda podľa nich predstavuje rozhodnutie vyvolávajúce vo vzťahu k odvolateľkám záväzné právne účinky. Okrem toho sa Všeobecný súd podľa nich v bode 87 uvedeného rozsudku dopustil skreslenia skutkového stavu, keď dospel k záveru, že Komisia sa v tomto liste „nevyjadruje k otázke, či sa na dotknuté dokumenty vzťahuje alebo nevzťahuje profesijné tajomstvo, [a že] list z 8. mája 2015 navyše [odvolateľkám] potvrdzuje, že Komisia sa s dokumentmi neoboznámila“. Podľa odvolateliek z uvedeného listu v skutočnosti jasne vyplýva, že Komisia nespochybňuje, že došlo k oboznámeniu sa s označenými dokumentmi.

58

Okrem toho list z 8. mája 2015 spôsobil odvolateľkám podľa ich názoru nenapraviteľnú ujmu. Jednak totiž to, že sa Komisia oboznámila s príslušnými dokumentmi, mohlo podľa nich nepochybne určitým spôsobom ovplyvniť prvé vyšetrovanie, a jednak zhoršeniu uvedenej ujmy mohlo zabrániť len prerušenie tohto vyšetrovania, keďže vo veľmi špecifickom kontexte prejednávanej veci bolo práve porušenie práva odvolateliek na obranu, ku ktorému došlo v priebehu druhej inšpekcie, spôsobilé ohroziť možnosť odvolateliek sa účinne brániť, ktorá im mala byť zaručená.

59

V rámci svojho druhého tvrdenia odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd pochybil, keď v bodoch 86 až 89 napadnutého rozsudku rozlíšil medzi situáciou v tomto prípade a situáciou, ktorá viedla k vydaniu jeho rozsudku zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (T‑125/03 a T‑253/03, EU:T:2007:287), a keď dospel k záveru, že pri neexistencii materiálneho aktu, ktorým by boli údajne dôverné dokumenty zaistené a zaradené do spisu, Komisia neprijala implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o ochranu dôvernosti korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom.

60

V skutočnosti je v prvom rade podľa nich rozlišovanie založené na zaistení alebo nezaistení dokumentov umelé a malo by za následok, že by sa Komisii umožnilo zabrániť možnosti napadnutia jej rozhodnutia tým, že by sa vyhla kopírovaniu dokumentov, s ktorými by sa však jej inšpektori oboznámili. Ďalej sa Všeobecný súd podľa názoru odvolateliek v bode 87 napadnutého rozsudku dopustil skreslenia skutkového stavu, keď konštatoval, že list z 8. mája 2015 potvrdzuje, že inšpektori si nečítali dokumenty odvolateliek týkajúce sa procesnej obrany. Komisia pritom podľa nich vo svojom vyjadrení k žalobe pred Všeobecným súdom pripustila, že inšpektori si mohli prečítať dokumenty týkajúce sa procesnej obrany odvolateliek, ktoré považovala za nechránené profesijným tajomstvom a vychádzala z toho, že títo inšpektori mohli vykonať zbežné preskúmanie dokumentov, ktoré mohli byť chránené. Napokon uvedený list podľa odvolateliek predstavuje implicitné rozhodnutie, ktorým sa ukončuje osobitný postup týkajúci sa ochrany práva na obranu. V tomto ohľade je podľa ich názoru otázka, či Komisia tiež skopírovala dokumenty a/alebo ich začlenila do svojho spisu, irelevantná. Podľa odvolateliek sa v prejednávanej veci v každom prípade prejavilo implicitné rozhodnutie Komisie, a to zahrnutím dokumentov týkajúcich sa procesnej obrany do množiny dokumentov na účely rešerše, oboznamovaním sa s nimi a výberom niektorých z nich ako dokumentov relevantných pre vyšetrovanie, aj keď boli následne zo zoznamu dokumentov určených na exportovanie odobraté.

61

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

62

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky v podstate namietajú skreslenie listu z 8. mája 2015, ako aj nesprávne právne posúdenie, keďže Všeobecný súd podľa nich nesprávne kvalifikoval tento list ako prípravný akt, a nie ako konečné rozhodnutie Komisie, ktorým sa zamieta žiadosť o ochranu dôvernosti korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom.

63

Na úvod je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ jedine právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené. Posúdenie skutkového stavu teda s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (pozri najmä rozsudok z 20. septembra 2018, Španielsko/Komisia, C‑114/17 P, EU:C:2018:753, bod 75 a citovanú judikatúru).

64

Aj keď takéto skreslenie môže spočívať vo výklade dokumentu, ktorý je v rozpore s jeho obsahom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Francúzsko/Komisia, C‑601/11 P, EU:C:2013:465, bod 106), toto skreslenie musí zjavne vyplývať zo spisu a jeho predpokladom je, že Všeobecný súd zjavne prekročil medze primeraného posúdenia týchto dôkazov. V tejto súvislosti nestačí preukázať, že dokument mohol byť vykladaný odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd (rozsudok z 29. októbra 2015, Komisia/ANKO, C‑78/14 P, EU:C:2015:732, bod 55 a citovaná judikatúra).

65

V prejednávanej veci však z listu z 8. mája 2015 vyplýva, že Komisia sa domnievala, že „označenie dokumentu (napríklad jeho označenie ako príloha), nutne neznamená, že inšpektori si prečítali všetky dokumenty súvisiace s týmto dokumentom“, medzi ktoré patria aj dokumenty „na ktoré sa môže vzťahovať profesijné tajomstvo“. Hoci teda Komisia výslovne nevylúčila, že by sa jej inšpektori mohli oboznámiť s údajne dôvernými dokumentmi, v rozpore s tvrdením odvolateliek ani nepripustila, že sa s týmito dokumentmi skutočne oboznámili, a to ani zbežne. Komisia naopak výslovne vylúčila, že by sa označenie dokumentu nutne rovnalo oboznámeniu sa s ním.

66

Preto je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd tým, že v bode 87 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „Komisia sa v liste z 8. mája 2015 nevyjadrila k otázke, či sa na predmetné dokumenty vzťahuje profesijné tajomstvo, alebo nie“ a že tento list nanajvýš „odvolateľkám potvrdil, že Komisia dokumenty nečítala“, nevyložil uvedený list, v zjavnom rozpore s jeho obsahom, a teda sa nedopustil jeho skreslenia.

67

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku správne odlíšil prejednávanú vec od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Všeobecného súdu zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (T‑125/03 a T‑253/03, EU:T:2007:287), v ktorej sa Komisia vyjadrila k dôvernosti dokumentov konkludentným rozhodnutím, ktoré sa konkretizovalo v zaistení týchto dokumentov, čím formálne zamietla žiadosť o ochranu ich dôvernosti.

68

Pritom keďže v prejednávanej veci Všeobecný súd správne konštatoval, že list z 8. mája 2015 nepredstavuje zaujatie stanoviska k dôvernej povahe predmetných dokumentov, ani potvrdenie, že sa inšpektori Komisie pri druhej inšpekcii oboznámili s údajne dôvernými dokumentmi, tento list nemôže predstavovať ani formálne rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o ochranu dôvernosti, ani a fortiori rozhodnutie o potvrdení implicitného rozhodnutia o zamietnutí takejto žiadosti.

69

Všeobecný súd sa teda nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 80 a 81 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že list z 8. mája 2015 musí byť vnímaný ako odmietnutie s konečnou platnosťou prerušiť vyšetrovacie úkony týkajúce sa odvolateliek, ktoré mali povahu predbežných aktov.

70

Za týchto okolností je potrebné zamietnuť druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, a teda zamietnuť prvý odvolací dôvod v celom rozsahu.

71

V rámci druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku obmedzil súdne preskúmanie údajných porušení Komisie pri výkone inšpekcie iba na žaloby o neplatnosť prípadného konečného rozhodnutia prijatého neskôr touto inštitúciou a žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Únie. Všeobecný súd tým podľa odvolateliek porušil ich právo na účinnú právnu ochranu zaručené článkom 6 EDĽP a článkom 47 Charty, keďže tieto dve žaloby nie sú schopné zaistiť im dostatočnú súdnu ochranu.

72

Na jednej strane odvolateľky, odvolávajúc sa na rozsudok ESĽP z 21. decembra 2010, Société Canal Plus a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2010:1221JUD002940808), tvrdia, že pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť, ak Komisia neprijme konečné rozhodnutie, prídu o akýkoľvek prostriedok nápravy proti uvedeným porušeniam, hoci nezrovnalosti, ku ktorým došlo v tomto štádiu konania, nemôžu byť vždy napravené v jeho neskoršom štádiu. Naopak, ak by bolo prijaté konečné rozhodnutie, žaloba o jeho neplatnosť by neumožňovala zabrániť nezvratným následkom využitia dôverných informácií obsiahnutých v dokumentoch, s ktorými sa oboznámili inšpektori Komisie. Okrem toho žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť, ktorá by neumožňovala so spätnou účinnosťou odstrániť právny základ údajných porušení zo strany Komisie, by bola na účely zabezpečenia ochrany práv odvolateliek rovnako neúčinná.

73

Podľa nich je tento záver nevyhnutný o to viac, že podľa článku 52 ods. 4 a článku 53 Charty musí byť súdna ochrana zabezpečovaná právom Únie prinajmenšom rovnocenná ochrane zaručenej vnútroštátnymi ústavnými tradíciami. Cour constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko), opierajúci sa o tú istú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pritom dospel k záveru, že súdne preskúmanie opatrení inšpekcie musí v prípade zistenia nezrovnalosti umožniť buď predísť ich uskutočneniu, alebo, ak už boli vykonané, poskytnúť dotknutým osobám „primeranú nápravu“.

74

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

75

Druhý odvolací dôvod je založený na porušení práva odvolateliek na účinnú súdnu ochranu, ktoré zaručuje článok 47 Charty a článok 6 EDĽP. Odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že súdne preskúmanie údajných porušení Komisie počas inšpekcie obmedzil iba na žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Únie a žaloby o neplatnosť prípadného konečného rozhodnutia prijatého neskôr Komisiou, ktorým sa konštatuje porušenie pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

76

V prejednávanej veci je pritom potrebné uviesť jednak to, že úvahy nachádzajúce sa v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľky napádajú, sú uvedené formuláciou „je potrebné dodať, že“. Okrem toho Všeobecný súd posudzovanie jednotlivých tvrdení uvádzaných odvolateľkami, ako sú zopakované v bodoch 68 a 69, ako aj v bode 83 napadnutého rozsudku, zavŕšil v bodoch 82 a 90.

77

Z toho vyplýva, že body 91 a 92 napadnutého rozsudku uvádzajú dôvody, ktoré boli uvedené len pre úplnosť.

78

V dôsledku toho musí byť druhý odvolací dôvod vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 53 tohto rozsudku zamietnutý ako neúčinný.

79

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa musí odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

80

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

81

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže podali odvolanie spoločne, musia tieto trovy konania znášať spoločne a nerozdielne.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: