1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a finančný súd Coimbra, Portugalsko), sa týka výkladu článku 16 ods. 2 a 3 a článku 17 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2015/1589 ( 2 ). Podľa článku 17 ods. 1 tohto nariadenia sa na právomoc Európskej komisie vymáhať protiprávnu štátnu pomoc vzťahuje desaťročná premlčacia doba.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Nelson Antunes da Cunha Lda a Instituto de Financiamento da Agricultura e Pescas IP (Inštitút na financovanie poľnohospodárstva a rybolovu (ďalej len „IFAP“), ktorý sa týka núteného vymáhania protiprávnej štátnej pomoci od spoločnosti Nelson Antunes da Cunha v nadväznosti na rozhodnutie Komisie.

3.

Podľa článku 16 ods. 3 nariadenia 2015/1589 sa vymáhanie tejto protiprávnej pomoci musí uskutočniť v súlade s postupmi podľa portugalského práva za predpokladu, že tieto umožnia účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.

4.

V tejto súvislosti sa podľa portugalského práva na vymáhanie pomoci vzťahuje dvadsaťročná premlčacia lehota, ktorej uplatnenie v prejednávanej veci nie je prekážkou vymáhania uvedenej istiny. Naproti tomu, pokiaľ ide o vymáhanie úrokov z predmetnej pomoci, podľa vnútroštátneho súdu je pre ne portugalským právom stanovená päťročná premlčacia doba počnúc dňom ich splatnosti. Uplatnenie tejto doby bráni vymáhaniu úrokov z tejto pomoci v celom rozsahu a prinajmenšom pri časti týchto úrokov sa zdá, že k ich premlčaniu došlo ešte skôr, ako Komisia vydala vyššie uvedené rozhodnutie.

5.

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd svojou štvrtou otázkou v podstate pýta, či článok 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589, podľa ktorého pomoc, ktorá sa má vymôcť, zahŕňa úroky, ako aj zásada efektivity stanovená v článku 16 ods. 3 tohto nariadenia bránia uplatneniu premlčacej doby na vymáhanie úrokov z protiprávnej pomoci, ktorá je kratšia ako desaťročná doba stanovená v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia, ako to je v prípade päťročnej lehoty podľa portugalského práva.

6.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu tejto jedinej otázky, na ktorú Súdnemu dvoru navrhnem odpovedať kladne.

7.

Článok 16 nariadenia č. 2015/1589, nazvaný „Vymáhanie pomoci“, stanovuje:

„1.   Ak sa prijmú záporné rozhodnutia v prípadoch neoprávnenej pomoci, Komisia rozhodne, že dotknutý členský štát prijme všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu (ďalej len ‚rozhodnutie o vymáhaní‘). Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie.

2.   Pomoc, ktorá sa má vymôcť podľa rozhodnutia o vymáhaní, zahŕňa úrok s primeranou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok je splatný od dátumu, kedy neoprávnená pomoc bola k dispozícii príjemcovi, do dátumu jej vymoženia.

3.   Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek uznesenie Súdneho dvora Európskej únie podľa článku 278 ZFEÚ, vymáhanie sa uskutoční bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na vnútroštátnych súdoch dotknuté členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch, vrátane predbežných opatrení, bez toho, aby bolo dotknuté právo Únie.“

8.

Článok 17 nariadenia 2015/1589, nazvaný „Premlčacie doby pre vymáhanie pomoci“, v odseku 1 stanovuje:

„Na právomoc Komisie vymáhať pomoc sa vzťahuje premlčacia doba desať rokov.“

9.

Článok 309 Código Civil (portugalský Občiansky zákonník, ďalej len „Občiansky zákonník“), nazvaný „Všeobecná doba“, stanovuje:

„Všeobecná premlčacia doba je dvadsať rokov.“

10.

Článok 310 tohto zákonníka stanovuje:

„Po uplynutí doby piatich rokov sa premlčujú:

…

…“

11.

Vzhľadom na to, že tieto návrhy sa obmedzujú na analýzu štvrtej prejudiciálnej otázky, ktorú položil Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a finančný súd Coimbra), opis skutkových okolností, z ktorých spor vzišiel, sa obmedzí na tie skutočnosti, ktoré sú podstatné a nevyhnutné pre pochopenie tejto otázky.

12.

Dňa 8. apríla 1993 a 7. júla 1993 uzatvorila Nelson Antunes da Cunha, žalobkyňa vo veci samej, úverové zmluvy s Caixa de Crédito Agrícola Mútuo – Coimbra týkajúce sa úveru na ekonomické ozdravenie poľnohospodárskych a chovateľských činností.

13.

Na základe týchto úverových zmlúv vykonal predchodca inštitútu IFAP ( 3 ) v súlade s decreto‑lei č. 146/94 (zákonný dekrét č. 146/94) z 24. mája 1994 platby v prospech spoločnosti Nelson Antunes da Cunha v období od roku 1994 do roku 1996 v celkovej výške 7526,90 eura z titulu bonifikácie úrokov (4189,90 eura bolo vyplatených 12. júla 1994, 2513,94 eura 12. júla 1995 a 823,06 eura 30. apríla 1996).

14.

Dňa 25. novembra 1999 Komisia prijala rozhodnutie 2000/200/ES o schéme pomoci zavedenej Portugalskom pre oddlženie podnikov v odvetví intenzívnej živočíšnej výroby a pre ekonomické ozdravenie chovu ošípaných ( 4 ) (ďalej len „rozhodnutie Komisie z 25. novembra 1999“).

15.

V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že s vnútorným trhom bol nezlučiteľný jednak úverový nástroj na oddlženie podnikov intenzívnej živočíšnej výroby zavedený kapitolou I zákonného dekrétu č. 146/94 z 24. mája 1994 v prípadoch, keď ekvivalent tejto pomoci spolu s poskytnutou investičnou pomocou presahoval 35 % v neznevýhodnených poľnohospodárskych oblastiach, a jednak úverový nástroj pre ekonomické ozdravenie chovu dobytka zavedený kapitolou II zákonného dekrétu č. 146/94 z 24. mája 1994. ( 5 )

16.

Podľa výroku rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999 malo Portugalsko prijať všetky opatrenia potrebné na to, aby od príjemcov vymohlo vyššie uvedenú pomoc, ktorá im bola protiprávne poskytnutá, spolu s úrokmi z nej vzniknutými za obdobie od dátumu prijatia predmetnej pomoci príjemcami do dátumu jej účinného vymoženia. Portugalské orgány boli takisto povinné v lehote dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia Komisiu informovať o opatreniach, ktoré prijali na jeho splnenie. ( 6 )

17.

V marci 2001 zaslal predchodca inštitútu IFAP spoločnosti Nelson Antunes da Cunha list, v ktorom od nej žiadal vrátenie neoprávnene prijatých súm. Nelson Antunes da Cunha tomuto listu nevyhovela.

18.

Dňa 12. augusta 2009 jej IFAP zaslal nový list, v ktorom ju požiadal o úhradu sumy 14953,56 eura (teda 7526,90 eura z titulu vyplatenej pomoci, navýšenú o úroky z omeškania vo výške 7426,66 eura) v lehote desiatich pracovných dní od doručenia uvedeného listu.

19.

Dňa 7. júla 2013 začal Daňový úrad Cantanhede (Portugalsko) daňové exekučné konanie o tejto pohľadávke proti žalobkyni vo veci samej s cieľom vymôcť pohľadávky inštitútu IFAP.

20.

Nelson Antunes da Cunha podala proti tomuto konaniu odvolanie na Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a finančný súd Coimbra).

21.

Nelson Antunes da Cunha na jednej strane tvrdí, že podľa článku 40 decreto‑lei č. 155/92 (zákonný dekrét č. 155/92) z 28. júla 1992 ( 7 ) zaniká záväzok vrátiť sumy prijaté v rámci protiprávnej pomoci po uplynutí päťročnej doby od ich prijatia, takže záväzok vrátiť pomoc prijatú v prejednávanej veci je premlčaný. Na druhej strane, pokiaľ ide o úroky z omeškania, tvrdí, že vzhľadom na to, že odo dňa splatnosti záväzku, s ktorým sú spojené, uplynulo viac ako päť rokov, tieto úroky sú podľa článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka takisto premlčané.

22.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje pre vykonanie príkazu na vrátenie protiprávnej pomoci osobitne uplatniteľnú premlčaciu dobu, na základe čoho vyššie vnútroštátne súdy rozhodli, že pohľadávky inštitútu IFAP zodpovedajúce vymoženiu finančnej pomoci poskytnutej zo strany portugalského štátu, ktorá je podľa rozhodnutia Komisie považovaná za pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, podliehajú všeobecnej dvadsaťročnej premlčacej dobe stanovenej v článku 309 Občianskeho zákonníka.

23.

Vnútroštátny súd dodáva, že pokiaľ ide o premlčanie úrokov, vyššie vnútroštátne súdy rozhodli, že „… bez ohľadu na povahu a nomen iuris, pod ktorý možno úroky zaradiť…, nemožno bez ďalších formálnych náležitostí dospieť k záveru, že na takéto úroky (či už sú kvalifikované ako kompenzačné úroky alebo úroky z omeškania) sa vzťahuje premlčacia doba dvadsať rokov stanovená v článku 309 [Občianskeho zákonníka]. Zmluvné alebo zákonné úroky vrátane tých nevymeraných [článok 310 písm. d) Občianskeho zákonníka] sa totiž premlčujú v dobe päť rokov, pričom táto doba začína podľa pravidla v článku 306 tohto zákonníka plynúť od splatnosti záväzku“ ( 8 ).

24.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že konštatovať, že na úroky z rozhodnutia o vymáhaní pomoci sa vzťahuje táto päťročná doba, by mohlo byť v rozpore so zásadou efektivity práva Únie. Ak by sa totiž konštatovalo, že úroky splatné za obdobie spred piatich rokov, ktoré predchádzajú aktu prerušujúcemu plynutie premlčacej doby, sú premlčané, mohlo by to znamenať, že aj keď právomoc Komisie požadovať vymáhanie na základe článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 ešte nezanikla, pohľadávka týkajúca sa úrokov už áno.

25.

Pokiaľ ide o situáciu vo veci samej, vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o objasnenie ( 9 ) uviedol, že vzhľadom na to, že odvolateľka Nelson Antunes da Cunha bola na exekučné konanie, ktorým sa mala predmetná pomoc vymôcť, predvolaná len obyčajným doporučeným listom z 26. júla 2013, všetky úroky splatné pred 26. júnom 2008 sa premlčali podľa vyššie uvedeného ustanovenia článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka.

26.

Navyše podľa uvedeného vnútroštátneho súdu premlčaciu dobu stanovenú v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka nemožno vzhľadom na vnútroštátne právo považovať za prerušenú listom, ktorý zaslala Komisia portugalským orgánom alebo ktorý tieto zaslali odvolateľke, pretože takýto list nemá váhu predvolania alebo súdneho oznámenia aktu v zmysle článku 323 Občianskeho zákonníka. Zo strany inštitútu IFAP v skutočnosti nedošlo k žiadnemu súdnemu aktu (okrem daňovej exekúcie), v ktorom by tento vyjadril svoj úmysel uplatniť si právo požadovať od odvolateľky zaplatenie splatných úrokov.

27.

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že predvolanie obyčajným doporučeným listom určite nemôže spôsobiť trvalé prerušenie premlčacej doby, ktorej už začala plynúť, pretože nemá charakteristické a špecifické vlastnosti predvolania uvedené v článku 326 a článku 327 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dňa 26. júla 2013 tak začala plynúť nová päťročná premlčacia doba a táto doba mohla byť nanovo prerušená iba v prípade, ak by nastala nová príčina prerušenia podľa článku 323 Občianskeho zákonníka.

28.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa vnútroštátny súd domnieva, že uplatnenie článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka na úroky na základe rozhodnutia o vymáhaní pomoci by mohlo spochybniť zásadu efektivity a zásadu nezlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom.

29.

Za týchto okolností Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a finančný súd Coimbra) rozhodnutím z 31. júla 2018, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 5. októbra 2018, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 16 ods. 2 nariadenia [2015/1589], ako aj zásady práva Únie – konkrétne zásada efektivity a zásada nezlučiteľnosti štátnej pomoci [s vnútorným] trhom – uplatneniu premlčacej doby na úroky z pomoci, ktorá sa má vymôcť, ktorej trvanie je kratšie ako trvanie doby stanovenej v článku 17 uvedeného nariadenia, akou je premlčacia doba stanovená v článku 310 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka?“

30.

IFAP, portugalská vláda, ako aj Komisia Súdnemu dvoru predložili svoje písomné pripomienky. Títo účastníci konania sa zúčastnili aj na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 12. septembra 2019.

31.

Prejudiciálnou otázkou, ktorá je predmetom týchto návrhov, sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť vnútroštátneho pravidla premlčania s právom Únie v kontexte vymáhania protiprávnej pomoci, o ktorú ide vo veci samej.

32.

Presnejšie, tento súd sa v podstate pýta, či článok 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589, ako aj zásada efektivity stanovená v článku 16 ods. 3 uvedeného nariadenia ( 10 ) bránia tomu, aby sa na úroky, ktoré sú príslušenstvom pomoci, ktorá sa má vymôcť, uplatnila premlčacia doba, ktorá je tak ako v prípade premlčacej doby päť rokov, stanovenej v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka, kratšia než desaťročná doba, ktorú má k dispozícii Komisia na to, aby žiadala vymáhanie protiprávnej pomoci na základe článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589.

33.

V prejednávanej veci je nesporné, že záväzok vrátiť predmetnú pomoc zahŕňa úroky. Táto požiadavka vyplýva tak z článku 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589, ako aj z rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999 ( 11 ), proti ktorému nebol, a to spresňujem, podaný žiaden opravný prostriedok na súde.

34.

V súlade s článkom 16 ods. 3 nariadenia 2015/1589 a ako vyplýva z rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999 sa vymáhanie protiprávnej pomoci vo veci samej musí v zásade uskutočniť v súlade s postupmi stanovenými portugalským právom, vrátane postupov upravujúcich pravidlá premlčania. ( 12 )

35.

V tejto súvislosti konštatujem, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že dotknuté strany majú odlišné názory na pravidlá premlčania uplatniteľné podľa portugalského práva, jednak pokiaľ ide o istinu dotknutej pomoci, ako aj o úroky z nej.

36.

Podľa toho, čo uvádza vnútroštátny súd ( 13 ), však treba vychádzať z toho, že podľa portugalského práva sa ako premlčacia doba na vrátenie istiny pomoci uplatňuje dvadsaťročná doba stanovená v článku 309 Občianskeho zákonníka. ( 14 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania nič nepoukazuje na to, že by uplatnenie tejto doby bránilo vymoženiu tejto istiny v spore vo veci samej. ( 15 )

37.

Naopak, pokiaľ ide o vymáhanie úrokov z pomoci, na jednej strane sa zdá, že vnútroštátny súd sa domnieva, že tu je v zásade uplatniteľná práve päťročná premlčacia doba stanovená v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka. ( 16 ) Na druhej strane sa tiež zdá, že uplatnenie tejto päťročnej lehoty bráni úplnému vymoženiu úrokov z pomoci v prejednávanej veci. ( 17 )

38.

Z odpovede vnútroštátneho súdu na žiadosť Súdneho dvora o objasnenie totiž vyplýva, že päťročná premlčacia doba bola prerušená 26. júla 2013 a že všetky úroky splatné pred 26. júnom 2008 sú premlčané podľa článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka. ( 18 ) Ja vnútroštátne ustanovenie chápem v tom zmysle, že nároky na úroky zanikajú uplynutím doby piatich rokov od dátumu ich splatnosti.

39.

Z uvedeného možno vyvodiť, že rozhodnutie Komisie z 25. novembra 1999 nebolo podľa portugalského práva spôsobilé premlčaciu dobu prerušiť. V tejto súvislosti spresňujem, že časť úrokov už podľa všetkého bola premlčaná, aj keď portugalské orgány prerušili päťročnú premlčaciu dobu bezprostredne po prijatí rozhodnutia Komisie. ( 19 )

40.

Vzhľadom na tieto informácie treba na účely zodpovedania položenej otázky odlíšiť dve obdobia: to, ktorá predchádzalo rozhodnutiu Komisie (časť A), a to, ktoré po uvedenom rozhodnutí nasledovalo (časť B).

41.

Pokiaľ totiž ide o toto prvé obdobie, nastoľuje sa otázka, či článok 17 ods. 1 a článok 16 ods. 2 a 3 nariadenia 2015/1589 bránia uplatneniu päťročnej premlčacej doby, akou je doba sporná v tejto veci, keďže táto doba môže viesť k premlčaniu úrokov z pomoci ešte pred uplynutím desaťročnej doby, ktorú má Komisia na základe článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 k dispozícii na to, aby žiadala o vymáhanie protiprávnej pomoci.

42.

Pokiaľ ide o druhé obdobie, zdá sa, že premlčanie úrokov z pomoci vyplýva z toho, že IFAP rozhodnutiu Komisie vyhovel so značným omeškaním.

43.

Aj keď totiž boli portugalské orgány povinné rozhodnutiu Komisie bezodkladne vyhovieť, ( 20 ) od prijatia rozhodnutia Komisie do prerušenia premlčacej lehoty uplynulo štrnásť rokov, čo v prípade, že sa uplatní článok 310 písm. d) Občianskeho zákonníka, znamená premlčanie veľkej časti úrokov, ktoré sa po prijatí rozhodnutia Komisie stali splatnými.

44.

V tejto situácii sa tak nastoľuje otázka, či sa príjemca pomoci môže dovolávať vnútroštátnej premlčacej doby v rámci konečného rozhodnutia Komisie týkajúceho sa vymáhania protiprávnej pomoci, ak uplatnenie tohto pravidla bráni úplnému vymoženiu úrokov z pomoci.

45.

Aj keď Súdny dvor už o podobných otázkach rozhodol, prejednávaná vec mu umožňuje spresniť, v akom rozsahu sa takéto vnútroštátne pravidlo premlčania uplatňuje v oblasti vymáhania protiprávnej pomoci v situácii, o akú ide vo veci samej.

46.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pravidlá premlčania majú v majetkovom práve zásadný význam. Premlčanie totiž spôsobuje, že veriteľ si nemôže nárokovať vymoženie svojej pohľadávky. Ako už Súdny dvor konštatoval, pravidlá premlčania tým, že stanovujú časové obmedzenie, zabezpečujú právnu istotu dlžníka. ( 21 )

47.

Ako uvediem nižšie, domnievam sa, rovnako ako Komisia a IFAP, že pri každom z týchto dvoch období treba vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho pravidla päťročnej premlčacej doby, o aké ide vo veci samej. ( 22 )

48.

Na úvod pripomínam, že podľa článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 je žiadosť Komisie o vymáhanie protiprávnej pomoci podmienená desaťročnou premlčacou dobou. Podľa článku 17 ods. 2 tohto nariadenia táto premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa protiprávna pomoc udelila príjemcovi buď ako individuálna pomoc, alebo ako pomoc podľa schémy pomoci. Podľa článku 17 ods. 3 uvedeného nariadenia sa akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou premlčacia doba uplynula, považuje za existujúcu pomoc. ( 23 )

49.

V prejednávanej veci je nesporné, že rozhodnutie Komisie z 25. novembra 1999 bolo vydané pred uplynutím tejto doby. ( 24 )

50.

Ďalej poukazujem na to, že článok 16 ods. 3 nariadenia 2015/1589 odráža požiadavky vyplývajúce zo zásady efektivity, ktorá bola už predtým v judikatúre zakotvená. ( 25 )

51.

Podľa tejto judikatúry je pravda, že v prípade neexistencie ustanovení Únie o konaní na vymáhanie protiprávne poskytnutej pomoci sa toto vymáhanie má v zásade uskutočniť podľa príslušných ustanovení vnútroštátneho práva, avšak tieto ustanovenia sa musia uplatniť tak, aby vymáhanie vyžadované právom Únie nebolo prakticky znemožnené a aby boli v celom rozsahu zohľadnené záujmy Únie. ( 26 )

52.

Vnútroštátne pravidlo, ktoré bráni vnútroštátnemu súdu alebo vnútroštátnemu orgánu vyvodiť všetky dôsledky z porušenia článku 108 ods. 3 tretej vety ZFEÚ, tak treba považovať za nezlučiteľné so zásadou efektivity. ( 27 )

53.

Rovnako ako vnútroštátny súd sa domnievam, že zo znenia článku 17 ods. 1 v spojení s článkom 16 ods. 2 a 3 nariadenia 2015/1589 vyplýva, že tieto ustanovenia bránia uplatneniu päťročnej premlčacej doby, akú v spore vo veci samej stanovuje článok 310 písm. d) Občianskeho zákonníka.

54.

Ustanovenie, akým je článok 310 písm. d) Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 306 tohto zákonníka, totiž môže narušiť právomoci Komisie, keďže k premlčaniu úrokov z pomoci môže dôjsť pred uplynutím desaťročnej doby, ktorú má Komisia na základe článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 k dispozícii na to, aby prijala rozhodnutie o vymáhaní protiprávnej pomoci.

55.

V spore vo veci samej sa zdá, že ak by sa uplatnil článok 310 písm. d) Občianskeho zákonníka, došlo by tak k premlčaniu časti úrokov. ( 28 ) Účinkom tohto vnútroštátneho pravidla je teda znemožnenie úplného vymoženia úrokov z pomoci.

56.

Výklad, ktorý navrhujem, je navyše potvrdený v rozsudku Eesti Pagar, ktorý bol nedávno vydaný veľkou komorou Súdneho dvora. ( 29 )

57.

Táto vec sa týkala najmä otázky, aká premlčacia doba bola uplatniteľná na vymáhanie protiprávnej pomoci, a či bola uplatniteľná premlčacia doba stanovená vo vnútroštátnom práve alebo tá, ktorá bola stanovená v práve Únie a v takom prípade eventuálne tá, ktorú stanovuje článok 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999. ( 30 )

58.

Súdny dvor rozhodol, že samotnou okolnosťou, že vnútroštátne pravidlá premlčania sú v zásade uplatniteľné na vymáhanie neoprávnene poskytnutej pomoci vnútroštátnymi orgánmi z ich vlastnej iniciatívy, nie je dotknutá možnosť, aby sa vymáhanie tejto pomoci uskutočnilo neskôr na základe vykonania príslušného rozhodnutia Komisie, ktorá v prípade, že má informácie týkajúce sa údajnej protiprávnosti tejto pomoci, môže bez ohľadu na zdroj týchto informácií aj po uplynutí vnútroštátnej premlčacej doby uvedenú pomoc preskúmať v lehote desiatich rokov uvedenej v článku 15 nariadenia č. 659/1999. ( 31 )

59.

Inými slovami, Komisia môže kedykoľvek v lehote desiatich rokov stanovenej v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 požiadať o vymáhanie protiprávnej pomoci, a to napriek prípadnému uplynutiu premlčacej doby uplatnenej vo vnútroštátnom konaní.

60.

Z uvedeného vyplýva, že článok 16 ods. 2 a 3 nariadenia 2015/1589, ako aj článok 17 ods. 1 tohto nariadenia bránia uplatneniu vnútroštátneho ustanovenia, akým je článok 310 písm. d) Občianskeho zákonníka. Vnútroštátny súd je povinný takéto ustanovenie vo veci, akou je prejednávaná vec, neuplatniť. ( 32 )

61.

Pokiaľ ide o obdobie po rozhodnutí Komisie, z článku 16 ods. 3 nariadenia 2015/1589 nepochybne vyplýva, že uplatnenie vnútroštátneho pravidla premlčania po piatich rokoch, akým je pravidlo vo veci samej, treba vylúčiť, pretože bráni vymoženiu celého rozsahu pomoci podľa rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999.

62.

Nastoľuje sa však otázka, či zásada efektivity stanovená v článku 16 ods. 3 nariadenia 2015/1589 vyžaduje vymoženie celého rozsahu pomoci podľa konečného rozhodnutia Komisie aj v prípade, ak príslušný orgán nechal uplynúť premlčaciu lehotu stanovenú vnútroštátnym právom. ( 33 )

63.

Inými slovami, keďže od prijatia rozhodnutia Komisie uplynulo štrnásť rokov, je potrebné položiť si otázku, či v takejto situácii môže byť uplatnenie takéhoto vnútroštátneho pravidla odôvodnené požiadavkou právnej istoty.

64.

V tejto súvislosti uvádzam, že Súdny dvor uznal, že zásada efektivity nie je absolútna, pretože môžu nastať výnimočné okolnosti, za ktorých by bolo neprimerané nariadiť vrátenie protiprávnej pomoci. ( 34 )

65.

Presnejšie, pokiaľ ide na jednej strane o právomoci Komisie, táto zásada je vyjadrená v článku 16 ods. 1 poslednej vete nariadenia 2015/1589, ktorá stanovuje, že Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie.

66.

Pokiaľ ide na druhej strane o vnútroštátne právo členských štátov, Súdny dvor uznal, že zásada legitímnej dôvery, ktorá je súčasťou právneho poriadku Únie, nemôže brániť vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zabezpečuje rešpektovanie legitímnej dôvery a právnej istoty v oblasti, ako je oblasť vymáhania protiprávnej pomoci, ( 35 ) a to aj v prípade negatívneho konečného rozhodnutia vydaného Komisiou. ( 36 )

67.

V prejednávanej veci v prvom rade konštatujem, že Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na imperatívnosť kontroly štátnych pomocí, ktorú Komisia vykonáva podľa článku 108 ZFEÚ, môžu mať podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci v zásade len vtedy, ak bol pri jej poskytnutí dodržaný postup stanovený v uvedenom článku. Hospodársky subjekt musí byť totiž pri vynaložení starostlivosti obvykle schopný ubezpečiť sa o tom, že tento postup bol dodržaný. ( 37 ) Platí to tak v prípade individuálnej pomoci, ako aj v prípade pomoci poskytnutej na základe schémy pomoci. ( 38 )

68.

Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže v prejednávanej veci tvrdiť, že mala legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci.

69.

Ďalej, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, poukazujem na to, že Súdny dvor sa už k podobnej otázke, o akú ide v prejednávanej veci, vyjadril.

70.

Jedna z otázok položených v rozsudku z 20. marca 1997, Alcan Deutschland ( 39 ), bola, či bol príslušný orgán na základe práva Únie povinný zrušiť rozhodnutie o poskytnutí pomoci, ktorá bola pridelená protiprávne, podľa konečného rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho pomoc za nezlučiteľnú a požadujúceho jej vymáhanie, aj keď príslušný orgán nechal uplynúť lehotu stanovenú na tento účel v záujme právnej istoty vnútroštátnym právom. Predmetné vnútroštátne pravidlo dovoľovalo zrušenie správnych aktov len v lehote jedného roka od okamihu, keď sa orgán dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich toto zrušenie.

71.

Súdny dvor v prvom rade pripomenul zásadu efektivity a zásadu, podľa ktorej môže príjemca pomoci v zásade mať legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci len vtedy, ak bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v článku 108 ZFEÚ. Podľa Súdneho dvora bolo treba na položenú otázku odpovedať so zreteľom na tieto zásady. ( 40 )

72.

Ďalej Súdny dvor v bodoch 34 až 37 tohto rozsudku konštatoval, že:

„34. … pokiaľ ide o štátne pomoci, ktoré boli vyhlásené za nezlučiteľné, úloha vnútroštátnych orgánov sa obmedzuje na to, aby bolo každé rozhodnutie Komisie vykonané. Tieto orgány teda nedisponujú žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o zrušenie rozhodnutia o poskytnutí pomoci. Preto ak Komisia rozhodnutím, proti ktorému nebol podaný žiaden opravný prostriedok na súde, nariadi vymáhanie neoprávnene vyplatených súm, vnútroštátny orgán nie je oprávnený prijať žiadne iné stanovisko.

35. Ak vnútroštátny orgán napriek tomu nechá uplynúť prekluzívnu lehotu stanovenú vnútroštátnym právom na zrušenie rozhodnutia o poskytnutí pomoci, túto situáciu nemožno prirovnávať k situácii, keď hospodársky subjekt vôbec nevie, či príslušný orgán rozhodnutie prijme, a keď si zásada právnej istoty vyžaduje, aby sa táto neistota uplynutím určitej lehoty skončila.

36. Vzhľadom na neexistenciu diskrečnej právomoci vnútroštátneho orgánu už príjemca protiprávne poskytnutej pomoci v prípade, keď Komisia prijala rozhodnutie vyhlasujúce túto pomoc za nezlučiteľnú a vyžadujúce jej vymáhanie, viac nie je v neistote.

37. Zásada právnej istoty teda nemôže byť prekážkou vrátenia pomoci na základe toho, že rozhodnutie, ktorým sa vyžaduje toto vrátenie, bolo vnútroštátnymi orgánmi vykonané s omeškaním. V opačnom prípade by bolo vymáhanie neoprávnene vyplatených súm prakticky nemožné a ustanovenia [práva Únie] týkajúce sa štátnej pomoci by stratili všetok potrebný účinok“ ( 41 ).

73.

Súdny dvor z toho vyvodil záver, že príslušný orgán je na základe práva Únie povinný zrušiť rozhodnutie o poskytnutí protiprávnej pomoci v súlade s konečným rozhodnutím Komisie vyhlasujúcim pomoc za nezlučiteľnú a požadujúcim jej vymáhanie, aj keď nechal uplynúť lehotu stanovenú na tento účel v záujme právnej istoty vnútroštátnym právom. ( 42 )

74.

Domnievam sa, že z vyššie uvedeného rozsudku možno vyvodiť záver, že pravidlá premlčania stanovené vo vnútroštátnom práve sa vo všeobecnosti nemôžu uplatniť v oblasti vymáhania pomoci, ak bránia vymáhaniu pomoci v súlade s konečným rozhodnutím Komisie, a ak jediný dôvod, ktorý takémuto vymáhaniu bráni, spočíva v tom, že vnútroštátne orgány tomuto rozhodnutiu vyhoveli so značným omeškaním, takže došlo k premlčaniu pomoci podľa vnútroštátneho práva.

75.

Je pravda, že rozsudok Alcan Deutschland ( 43 ) sa netýka pravidla premlčania v striktnom slova zmysle, ale pravidla preklúzie. ( 44 ) Poznamenávam však, že pravidlá preklúzie sú tak ako pravidlá premlčania prijaté v záujme právnej istoty, a preto možno dôvody rozsudku Alcan Deutschland ( 45 ) transponovať na pravidlá premlčania, ako to Súdny dvor takisto podľa všetkého naznačil v rozsudku Komisia/Taliansko ( 46 ).

76.

V tomto poslednom uvedenom rozsudku totiž Súdny dvor analogicky uplatnil zásady z rozsudku Alcan Deutschland v rámci pravidiel premlčania. ( 47 ) Presnejšie, Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o situácie, keď sú príkazy na vymáhanie protiprávnej pomoci napadnuté na vnútroštátnych súdoch, je povinnosťou dotknutého členského štátu, aby v súlade s požiadavkami na účinné vymáhanie pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom „napadol každé vnútroštátne rozhodnutie, ktoré bráni účinkom rozhodnutia Komisie, obzvlášť, ak sa zakladá na dôvodoch týkajúcich sa… uplatnenia predpisov o premlčaní (pozri analogicky rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95… body 34 a 38)“ ( 48 ).

77.

Ďalej zdôrazňujem, že zatiaľ čo rozsudok Alcan Deutschland ( 49 ) sa týkal individuálnej pomoci, odôvodnenie Súdneho dvora v uvedenom rozsudku sa podľa môjho názoru má uplatňovať aj na pomoc poskytnutú na základe schémy pomoci.

78.

Pripomínam, že zásada, podľa ktorej podniky, ktoré sú príjemcami štátnej pomoci, môžu mať legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci v zásade len vtedy, ak sa táto pomoc poskytla v súlade s postupom stanoveným v článku 108 ZFEÚ, sa uplatňuje tak na individuálne pomoci, ako aj na pomoci poskytnuté na základe schémy pomoci. ( 50 ) Medzi týmito dvoma prípadmi teda nie je potrebné rozlišovať.

79.

Napokon zdôrazňujem, že ročná prekluzívna doba, o akú išlo vo veci Alcan Deutschland ( 51 ), nemá podľa môjho názoru žiadny vplyv na odôvodnenie, ktoré Súdny dvor v tomto rozsudku uplatnil.

80.

Ako totiž v podstate uviedla Komisia na pojednávaní, trvanie určitého pravidla premlčania nemá vplyv na vyššie uvedené tvrdenia, ktoré sú dôvodom na to, že príjemcovi protiprávnej pomoci sa neprizná možnosť dovolávať sa vnútroštátneho pravidla premlčania.

81.

Aby som zhrnul to, čo bolo uvedené, keď Komisia nariadi vymáhanie protiprávnej pomoci, proti ktorému nebol podaný žiaden opravný prostriedok na súde, úlohou vnútroštátnych orgánov je toto rozhodnutie Komisie iba vykonať. Tieto orgány teda nedisponujú žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o vymáhanie pomoci. ( 52 ) Vzhľadom na neexistenciu diskrečnej právomoci vnútroštátneho orgánu už príjemca protiprávne poskytnutej pomoci v prípade, keď Komisia prijala rozhodnutie vyhlasujúce túto pomoc za nezlučiteľnú a vyžadujúce jej vymáhanie, viac nie je v neistote. ( 53 ) Tak je to v prípade individuálnej pomoci, ako aj pomoci poskytnutej na základe schémy pomoci. ( 54 ) Zásada právnej istoty teda nemôže byť prekážkou vrátenia pomoci na základe toho, že rozhodnutie, ktorým sa vyžaduje toto vrátenie, bolo vnútroštátnymi orgánmi vykonané s omeškaním, a to bez ohľadu na trvanie, ktoré je pre premlčaciu dobu stanovené. V opačnom prípade by bolo vymáhanie neoprávnene vyplatených súm prakticky nemožné a ustanovenia práva Únie týkajúce sa štátnej pomoci by stratili všetok potrebný účinok. ( 55 )

82.

Tento prísny prístup má podporu v tom, že ide o odstránenie narušenia hospodárskej súťaže, ktoré je v rozpore so Zmluvou o FEÚ. Vrátenie pomoci vrátane úrokov s ňou spojených je totiž logickým dôsledkom jej protiprávnosti. Cieľom vymáhania je obnoviť predošlý stav. Týmto vrátením príjemca stráca výhodu, ktorú na trhu požíval v porovnaní so svojimi konkurentmi, a treba sa domnievať, že došlo k obnoveniu stavu, ktorý vyplateniu pomoci predchádzal. ( 56 ) Vymoženie úrokov tak predstavuje nevyhnutné príslušenstvo vymoženia pomoci v celom rozsahu. ( 57 )

83.

Okrem toho, ako poznamenal generálny advokát Jacobs vo veci Alcan Deutschland ( 58 ), treba mať na pamäti, že pravidlo premlčania sa v prípade jeho uplatnenia v oblasti štátnej pomoci spája s podstatnými problémami.

84.

Takéto pravidlo totiž predpokladá, že záujmy orgánov sú so záujmami jednotlivca protichodné. Obvykle je v záujme orgánu, aby v prípade, že zistí, že rozhodnutie poskytujúce finančnú výhodu je protiprávne, čo najskôr pristúpil k vymáhaniu zaplatených súm. Pokiaľ ide jednotlivca, v jeho záujme je zachovať si nadobudnutú výhodu. Záujmy orgánu a jednotlivca sa však môžu zhodovať v prípade, keď štátny orgán poskytnutím pomoci vedome porušil právo Únie, a teda pokiaľ politiku nezmenil, má záujem na tom, aby si príjemca ponechal výhodu nadobudnutú v rozpore s právom Únie, pretože toto právo porušil on sám. ( 59 )

85.

Pokiaľ ide o situáciu vo veci samej, z vyššie uvedeného vyplýva, že neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na to, že úroky z pomoci sa nevrátia, bez ohľadu na to, že sú podľa vnútroštátnych predpisov premlčané. Počnúc 25. novembrom 1999, čo bol deň, keď Komisia vydala svoje rozhodnutie vyžadujúce vymáhanie pomoci, už Nelson Antunes da Cunha totiž nebola v neistote v tom, že pomoc sa mala vymôcť v celom jej rozsahu. ( 60 )

86.

Ďalej konštatujem, tak ako uvádza Komisia, že IFAP zaslal v marci 2001 spoločnosti Nelson Antunes da Cunha list, v ktorom ju požiadal o vrátenie pomoci. ( 61 ) Zdá sa teda, že omeškanie vymoženia pomoci bolo okrem iného spôsobené odmietnutím príjemcu tejto žiadosti vyhovieť. V dôsledku toho nemožno situáciu vo veci samej prirovnávať k situácii, keď hospodársky subjekt vôbec nevie, či príslušný správny orgán prijme rozhodnutie, a keď si zásada právnej istoty vyžaduje, aby sa táto neistota uplynutím určitej lehoty skončila. ( 62 )

87.

Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný takú vnútroštátnu normu, o akú ide v spore vo veci samej, neuplatniť, aj pokiaľ ide o obdobie nasledujúce po rozhodnutí Komisie, a to v miere, v akej je toto pravidlo prekážkou vymoženia úrokov z pomoci v celom rozsahu.

88.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku, ktorú mu položil Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a finančný súd Coimbra, Portugalsko), takto: