I. Okolnosti predchádzajúce sporu

II. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

III. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

IV. O hlavných odvolaniach

A. O prvom odvolacom dôvode vznesenom Slovenskou republikou vo veci C‑271/18 P, založenom na tom, že Všeobecný súd prekročil svoju právomoc súdneho preskúmania

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

3. Záver k prvému odvolaciemu dôvodu vznesenému Slovenskou republikou vo veci C‑271/18 P

B. O prvom odvolacom dôvode vznesenom Komisiou vo veci C‑262/18 P a štvrtom odvolacom dôvode vznesenom Slovenskou republikou vo veci C‑271/18 P, založených na porušení povinnosti odôvodnenia

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

3. Záver k prvému odvolaciemu dôvodu vo veci C‑262/18 P a štvrtému odvolaciemu dôvodu vo veci C‑271/18 P

C. O druhom odvolacom dôvode vznesenom Komisiou vo veci C‑262/18 P a treťom odvolacom dôvode vznesenom Slovenskou republikou vo veci C‑271/18 P, založených na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu „podnik“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) Úvodné pripomienky

b) O relevantnosti sledovania cieľa dosahovať zisk inými subjektmi pôsobiacimi v rámci systému sociálneho zabezpečenia na účely kvalifikácie činnosti ako hospodárskej

c) O existencii dostatočného stupňa hospodárskej súťaže na účely odôvodnenia kvalifikácie činnosti ako hospodárskej

3. Záver o druhom odvolacom dôvode vo veci C‑262/18 P a treťom odvolacom dôvode vo veci C‑271/18 P

D. O treťom odvolacom dôvode vznesenom Komisiou vo veci C‑262/18 P a druhom odvolacom dôvode vznesenom Slovenskou republikou vo veci C‑271/18 P, založených na skreslení niektorých dôkazov

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

3. Záver o treťom odvolacom dôvode vo veci C‑262/18 P a druhom odvolacom dôvode vo veci C‑271/18 P

V. Vzájomné odvolania

A. Tvrdenia účastníkov konania

B. Posúdenie

1. Záver o vzájomných odvolaniach vo veciach C‑262/18 P a C‑271/18 P

VI. O žalobe na Všeobecnom súde

VII. O trovách

VIII. Návrh

1. 

Európska komisia a Slovenská republika predmetnými odvolaniami navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 5. februára 2018, Dôvera zdravotná poisťovňa/Komisia (T‑216/15, neuverejnený, EU:T:2018:64, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd vyhovel žalobe, ktorú podala Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s. (ďalej len „Dôvera“), na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2014) 7277 final, týkajúceho sa určitých podporných finančných opatrení, ktoré tento členský štát poskytol v prospech Spoločnej zdravotnej poisťovne, a. s. (ďalej len „SZP“) a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. (ďalej len „VšZP“) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) ( 2 ).

2. 

Hoci táto vec patrí do kontextu obsiahlej judikatúry týkajúcej sa kvalifikácie subjektov pôsobiacich v systéme sociálneho zabezpečenia ako „podnik“ na účely uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v Zmluve, Súdnemu dvoru poskytuje možnosť podať osobitne vítané objasnenia týkajúce sa najmä vplyvu, ktorý má na túto kvalifikáciu prítomnosť iných subjektov v tomto systéme sledujúcich cieľ dosiahnutia zisku. Navyše Súdny dvor má po prvý raz rozhodnúť o rozsahu súdneho preskúmania posúdení Komisie vydaných v rámci skúmania otázky, či má byť určitý subjekt považovaný za podnik.

3.

V roku 1994 sa slovenský unitárny systém zdravotného poistenia s jednou štátnou zdravotnou poisťovňou zmenil na zmiešaný model, v ktorom spolu pôsobia verejné aj súkromné subjekty. V roku 2005 došlo k reforme systému, ktorou sa zmenila najmä právna forma všetkých poskytovateľov poistenia, a to z právnických osôb sui generis na spoločnosti s ručením obmedzeným. V roku 2007 uložila právna úprava poisťovniam od 1. januára 2008 absolútny zákaz vyplácať svoj zisk vo forme dividend. V nadväznosti na nález slovenského Ústavného súdu, ktorý vyhlásil tento zákaz za protiústavný, došlo k zmene právnej úpravy v júli 2011 tak, že tieto spoločnosti mohli rozdeľovať svoj zisk za určitých podmienok.

4.

V súčasnosti si môžu slovenskí rezidenti vybrať spomedzi troch poskytovateľov zdravotného poistenia:

5.

Komisia začala 2. júla 2013 konanie vo veci formálneho zisťovania v nadväznosti na sťažnosť Dôvery v súvislosti s údajnými opatreniami štátnej pomoci poskytnutými Slovenskou republikou v prospech SZP a VšZP.

6.

Dňa 15. októbra 2014 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktoré konštatuje, že predmetné opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc z dôvodu, že činnosť povinného zdravotného poistenia organizovanú a vykonávanú v Slovenskej republike nemožno považovať za hospodársku činnosť a že z tohto dôvodu nemožno SZP a VšZP ako príjemcov týchto opatrení považovať za „podniky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

7.

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. apríla 2015 podala Dôvera žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia, na podporu ktorej uviedla dva žalobné dôvody. Táto spoločnosť svojím prvým žalobným dôvodom v podstate uviedla, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmu „podnik“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dvoch hľadísk. Po prvé nepreskúmala, či SZP a VšZP mohli byť považované za subjekty vykonávajúce akúkoľvek hospodársku činnosť, či už v rámci alebo mimo slovenského systému povinného zdravotného poistenia, pričom v takom prípade mali byť kvalifikované ako podniky. Po druhé sa domnievala, že kvalifikácia činnosti vykonávanej spoločnosťami aktívnymi v slovenskom systéme zdravotného poistenia za „hospodársku“ činnosť závisí od zváženia hospodárskych a nehospodárskych prvkov, pričom podľa uvedenej spoločnosti akákoľvek prítomnosť hospodárskeho prvku v systéme zdravotného poistenia stačí na kvalifikáciu tejto činnosti ako hospodárskej. Dôvera svojím druhým žalobným dôvodom v podstate uviedla, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že v slovenskom systéme zdravotného poistenia prevažovali nehospodárske prvky nad hospodárskymi prvkami.

8.

Všeobecný súd bez preskúmania prvého žalobného dôvodu vyhovel druhému žalobnému dôvodu a na tomto základe zrušil sporné rozhodnutie.

9.

Po pripomenutí judikatúry týkajúcej sa pojmu „podnik“, ( 3 ) najmä tej, ktorá sa týka systémov sociálneho zabezpečenia, Všeobecný súd overil, či sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že hospodárske prvky slovenského systému povinného zdravotného poistenia nespochybnili nehospodárske prvky tohto systému. ( 4 ) Na účely tohto preskúmania Všeobecný súd predovšetkým uznal, že predmetný systém v podstate preukazoval tieto nehospodárske prvky:

10.

Všeobecný súd sa preto v bode 58 napadnutého rozsudku domnieval, že bolo „potrebné potvrdiť záver Komisie, podľa ktorého slovenský systém povinného zdravotného poistenia v podstate vykazoval významné sociálne, solidárne a regulačné znaky“.

11.

Všeobecný súd následne pokračoval vo svojej analýze, berúc do úvahy hospodárske prvky tohto systému. ( 5 ) Všeobecný súd sa predovšetkým po prvé domnieval, že možnosť zdravotných poisťovní dosahovať, používať a rozdeľovať časť svojho zisku mohla spochybniť nehospodársky charakter ich činnosti. V tomto kontexte konštatovanie, že táto možnosť podliehala dodržiavaniu prísnych požiadaviek zameraných na zaručenie udržateľnosti systému a dosiahnutie sociálnych a solidárnych cieľov, ktoré sú jeho základom, nebolo relevantné vzhľadom na to, že v každom prípade možnosť slovenských zdravotných poisťovní voľne sa usilovať o zisk a dosahovať ho preukazuje, že sledovali cieľ dosahovať zisk, a preto činnosti, ktoré vykonávali na trhu, patria do hospodárskej sféry.

12.

Po druhé Všeobecný súd konštatoval existenciu „určitej“ hospodárskej súťaže v kvalite a v rozsahu ponuky medzi jednotlivými zdravotnými poisťovňami. V tomto smere sa domnieval, že hoci sa hospodárska súťaž v slovenskom systéme povinného zdravotného poistenia netýkala povinných zákonných plnení ani výšky príspevkov, táto hospodárska súťaž bola napriek tomu „intenzívna a komplexná“ z dôvodu, že uvedení poskytovatelia boli oprávnení dopĺňať povinné zákonné plnenia súvisiacimi bezplatnými plneniami a že poistenci si mohli slobodne vybrať svojho poskytovateľa zdravotného poistenia a zmeniť ho raz ročne. ( 6 )

13.

Z tohto dôvodu vzhľadom na cieľ dosahovať zisk sledovaný týmito poskytovateľmi zdravotného poistenia a existenciu „intenzívnej“ hospodárskej súťaže v kvalite a v ponuke služieb Všeobecný súd kvalifikoval činnosť poskytovania zdravotného poistenia na Slovensku ako hospodársku činnosť. ( 7 )

14.

Komisia podporovaná Fínskou republikou svojím odvolaním vo veci C‑262/18 P navrhuje, aby Súdny dvor:

15.

Slovenská republika navrhuje, aby Súdny dvor:

16.

Dôvera navrhuje, aby Súdny dvor:

17.

Slovenská republika podporovaná Fínskou republikou svojím odvolaním vo veci C‑271/18 P navrhuje, aby Súdny dvor:

18.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

19.

Dôvera a Union navrhujú, aby Súdny dvor:

20.

Dôvera svojimi vzájomnými odvolaniami vo veciach C‑262/18 P a C‑271/18 P navrhuje:

21.

Union navrhuje:

22.

Slovenská republika navrhuje, aby Súdny dvor:

23.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

24.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 19. novembra 2018 boli veci C‑262/18 P a C‑271/18 P spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

25.

Prednesy Komisie, Slovenskej republiky, Dôvery a Unionu boli vypočuté na pojednávaní z 1. októbra 2019.

26.

Komisia a Slovenská republika, podporované Fínskou republikou, uvádzajú na podporu svojich odvolaní tri, resp. štyri odvolacie dôvody. Vzhľadom na to, že tri odvolacie dôvody uvádzané Komisiou v podstate zodpovedajú druhému, tretiemu a štvrtému odvolaciemu dôvodu Slovenskej republiky, preskúmam ich v týchto návrhoch spoločne po preskúmaní prvého odvolacieho dôvodu vzneseného Slovenskou republikou.

27.

Slovenská republika sa domnieva, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku prekročil svoju právomoc súdneho preskúmania, ktorou disponuje pri rozhodnutiach Komisie v oblasti štátnej pomoci, v rozsahu, v akom otázku o tom, či predmetná činnosť povinného zdravotného poistenia predstavovala hospodársku činnosť, podriadil celkovému preskúmaniu. Podľa Slovenskej republiky táto otázka totiž nepochybne vyžadovala komplexné ekonomické posúdenia, pri ktorých ustálená judikatúra Súdneho dvora uznáva existenciu širokej miery voľnej úvahy Komisie. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval túto širokú mieru voľnej úvahy, ale nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným ekonomickým posúdením.

28.

Dôvera a Union tvrdia, že tento odvolací dôvod je nedôvodný. Na podporu svojich záverov uvádzajú, že otázka, či činnosť povinného zdravotného poistenia na Slovensku predstavuje hospodársku činnosť, nevyžaduje komplexné ekonomické posúdenia, ale jednoduché preskúmanie skutkových okolností. Také posúdenia sa totiž ukazujú ako potrebné iba v prípade, keď ide o posúdenie zlučiteľnosti opatrenia štátnej pomoci s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ. V každom prípade posúdenie vykonané Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku viedlo ku konštatovaniu zjavne nesprávneho posúdenia, vzhľadom na to, že Všeobecný súd dospel k záveru, že dôkazné prostriedky uvedené v spornom rozhodnutí neboli spôsobilé opodstatniť závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia.

29.

Na úvod považujem za dôležité uviesť, na účely určenia, či Všeobecný súd skutočne prekročil svoju právomoc súdneho preskúmania, niekoľko pripomienok k zásadám upravujúcim intenzitu daného preskúmania v oblasti štátnej pomoci.

30.

V tejto oblasti súd Únie vo všeobecnosti vykonáva dva typy preskúmania zákonnosti rozhodnutí Komisie: celkové preskúmanie, ktorým nahrádza posúdenie Komisie svojím posúdením, alebo preskúmanie s obmedzenejším dosahom. ( 8 ) V tomto poslednom prípade sa súd obmedzuje „na overenie dodržania procesných predpisov a predpisov týkajúcich sa odôvodnenia, na vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené, na neexistenciu zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ako aj na neexistenciu zneužitia právomoci“. ( 9 )

31.

Podľa ustálenej judikatúry faktor, ktorého existencia vedie súd Únie k vykonaniu jednoduchého obmedzeného preskúmania namiesto celkového preskúmania, spočíva v ekonomickom alebo komplexnom technickom charaktere posúdení Komisie uskutočnených v dotknutom rozhodnutí. ( 10 ) Je to požiadavka priznať Komisii voľnú úvahu, vyplývajúca z tohto charakteru, ktorá vyžaduje súdne preskúmanie obmedzenejšieho rozsahu.

32.

Z tohto dôvodu prvá etapa analýzy smerujúca k určeniu rozsahu preskúmania, ktorú musí vykonať súd Únie, pozostáva z overenia toho, či posúdenia podliehajúce jeho preskúmaniu majú byť kvalifikované ako komplexné ekonomické posúdenia.

33.

V tejto súvislosti vzhľadom na absenciu všeobecnej definície pojmu „komplexné ekonomické posúdenie“ nás judikatúra nabáda odpovedať predovšetkým na otázku, či posúdenia Komisie, ktorých sa toto preskúmanie týka, boli vykonané v rámci pojmu štátnej pomoci alebo zlučiteľnosti s vnútorným trhom.

34.

V tomto poslednom prípade nebude potrebné pokračovať v analýze z dôvodu, že ako Súdny dvor ustálene rozhoduje, preskúmanie zlučiteľnosti podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ nevyhnutne zahŕňa komplexné ekonomické posúdenia. ( 11 )

35.

Naproti tomu, preskúmanie vyžadované článkom 107 ods. 1 ZFEÚ nenecháva v zásade priestor pre také posúdenia, vzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry má pojem štátna pomoc právny charakter a treba ho vykladať na základe objektívnych skutočností. ( 12 ) Súdny dvor však uznal, že tento pojem môže v niektorých prípadoch vyžadovať komplexné ekonomické posúdenia.

36.

Práve otázku, či posúdenia Komisie týkajúce sa kvalifikácie podniku v rámci pojmu štátna pomoc môžu patriť do jedného z týchto prípadov, má Súdny dvor preskúmať na účely rozhodnutia o prvom odvolacom dôvode vznesenom Slovenskou republikou.

37.

Slovenská republika sa vo svojom odvolaní obmedzuje na tvrdenie, že keď Komisia overovala, či spoločnosti pôsobiace v rámci slovenského systému povinného zdravotného poistenia patria pod pojem „podnik“, nepochybne uskutočnila komplexné ekonomické posúdenia. Na podporu svojho tvrdenia Slovenská republika cituje viacero rozhodnutí, v ktorých sa Súdny dvor domnieval, že posúdenia uskutočnené Komisiou mali skutočne takýto charakter. Pokiaľ Súdny dvor uznal, že tieto posúdenia majú komplexný ekonomický charakter, podľa Slovenskej republiky nie je žiaden dôvod, aby bol tento charakter popretý pri posúdeniach, o ktoré ide v prejednávaných veciach.

38.

Na účely toho, aby som sa mohol vyjadriť k dôvodnosti tohto tvrdenia, považujem za potrebné identifikovať predmet posúdení, o ktoré ide v týchto rozhodnutiach ( 13 ):

39.

Podľa mňa je nepochybné, že jednoduchý odkaz na rad týchto rozhodnutí Súdneho dvora nemôže sám osebe odôvodniť priznanie komplexného ekonomického charakteru posúdeniam týkajúcim sa kvalifikácie SZP a VšZ ako podnikov, keďže žiadne z posúdení považovaných za ekonomicky komplexné v týchto rozhodnutiach nie je zamerané na určenie, či príjemca verejnej podpory patrí pod pojem „podnik“.

40.

Naproti tomu predmetom všetkých komplexných ekonomických posúdení, o ktoré ide v rozhodnutia citovaných Slovenskou republikou, je overenie existencie výhody prostredníctvom uplatnenia kritéria súkromného subjektu pôsobiaceho v podmienkach trhového hospodárstva v jeho rôznych formách, a síce kritérií súkromného investora, súkromného veriteľa a súkromného predávajúceho (ďalej len „kritérium súkromného subjektu“) ( 19 ), čo nepovažujem za prekvapujúce vzhľadom na to, že v rámci preskúmania, ktoré má Súdny dvor vykonať na účely určenia, či došlo k splneniu podmienok existencie štátnej pomoci, Súdny dvor uznal komplexný ekonomický charakter, pokiaľ viem, len posúdeniam týkajúcim sa uplatnenia tohto kritéria, ( 20 ) prejdúc až k tvrdeniu, že toto uplatnenie nevyhnutne znamená takýto charakter. ( 21 )

41.

V prípade, že Slovenská republika vo svojom odvolaní implicitne argumentuje, že záver týkajúci sa kritéria súkromného subjektu by mal byť analogicky uplatnený v prejednávanej veci, treba sa pýtať, či úvahy, ktoré viedli Súdny dvor k uznaniu komplexného ekonomického charakteru pri uplatnení kritéria súkromného subjektu, možno na účely určenia, či SZP a VšZP patria pod pojem „podnik“, preniesť na posúdenia uskutočnené Komisiou, ako sa domnieva Slovenská republika.

42.

Je potrebné identifikovať tieto úvahy. Po prvé, pokiaľ ide o ekonomický charakter dotknutých posúdení, je nepochybné, že ak súkromný subjekt koná podľa možností predvídateľnej ziskovosti bez ohľadu na akúkoľvek inú úvahu, ( 22 ) uskutočnenie testu zlučiteľnosti s jeho správaním nevyhnutne predpokladá analýzu týkajúcu sa ekonomických údajov. Po druhé, pokiaľ ide o komplexný charakter týchto posúdení, podľa môjho názoru sa vysvetľuje skutočnosťou, že kritérium súkromného subjektu nevyžaduje konštatovanie overených ekonomických údajov, ale čisto hypotetických, keďže ide o analýzu ex ante perspektív rentability správania na trhu. ( 23 ) Je to presne tento prvok perspektívy, ekonomického predvídania, ktorý, zdá sa, zakladá komplexný ekonomický charakter posúdení na základe uplatnenia kritéria súkromného subjektu. Toto konštatovanie sa mi zdá byť okrem toho podporené tou časťou rozsudku Komisia/Scott, v ktorej Súdny dvor vyvodil najmä zo skutočnosti, že sporný pozemok bol predaný dotknutej súkromnej spoločnosti bez uskutočnenia nepodmieneného ponukového konania, ako aj bez odhadu vypracovaného nezávislým znalcom, že „úloha Komisie mala… komplexnú povahu a jej výsledkom mohol byť len približný odhad trhovej hodnoty sporného pozemku“ ( 24 ).

43.

V skratke, zdá sa, že komplexný ekonomický charakter posúdení vykonaných Komisiou pri uplatnení kritéria súkromného subjektu vyplýva zo skutočnosti, že riziko spojené s každou ekonomickou prognózou nevyhnutne vyžaduje výkladové úsilie, na ktoré súd Únie nie je vybavený, čo odôvodňuje priznať Komisii mieru voľnej úvahy. ( 25 )

44.

Je samozrejmé, že tieto úvahy nemôžu byť analogicky uplatnené na také posúdenia Komisie, ako sú posúdenia na určenie, či má byť príjemca verejnej podpory považovaný za podnik v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré neobsahujú žiaden prvok ekonomickej prognózy.

45.

Treba sa preto pýtať, či napriek tomu uvedené posúdenia a konkrétnejšie tie, ktoré sa týkajú kvalifikácie podniku ako subjektu pôsobiaceho v rámci systému sociálneho zabezpečenia, možno považovať sa posúdenia majúce komplexný ekonomický charakter na základe úvah odlišujúcich sa od tých, ktoré založili uznanie tohto charakteru v prípade uplatnenia kritéria súkromného subjektu.

46.

Odpoveď musí byť podľa môjho názoru záporná.

47.

Domnievam sa totiž, že tieto posúdenia Komisie v každom prípade nemajú komplexný ekonomický charakter z nižšie uvedených dôvodov.

48.

Uvádzam predovšetkým, že ako vyplynie z preskúmania odvolacích dôvodov založených na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu podnik, ( 26 ) otázka, či činnosť vykonávaná subjektom pôsobiacim v rámci systému sociálneho zabezpečenia má ekonomický charakter a umožňuje tým kvalifikovať tento subjekt ako podnik, vyžaduje overenie existencie niektorých prvkov, ako je povinný alebo dobrovoľný charakter účasti na systéme sociálneho zabezpečenia, sloboda alebo absencia slobody pri stanovení výšky príspevkov alebo vzťah závislosti či nezávislosti medzi touto sumou a poskytovanými plneniami vo vnútroštátnom právnom systéme upravujúcom výkon predmetnej činnosti poskytovania služieb sociálneho zabezpečenia.

49.

Zdá sa mi predovšetkým nepochybné, že posúdenia týkajúce sa existencie týchto prvkov, ktorých predmetom je obsah vnútroštátnej právnej úpravy, majú vrcholne právny, a nie ekonomický charakter.

50.

Pokiaľ ide o komplexný charakter, hoci v „zmiešaných“ systémoch tieto posúdenia vyžadujú zváženie hospodárskych a nehospodárskych prvkov, nemyslím si, že tento úkon je komplexný až do takej miery, že odôvodňuje priznať Komisii mieru voľnej úvahy, ako to potvrdzuje skutočnosť, že samotný Súdny dvor vykonal tieto posúdenia v prejudiciálnych konaniach, ktoré viedli k rozsudkom uvedeným v bodoch 115 a 120 nižšie.

51.

Vzhľadom na vyššie uvedené nie je podľa môjho názoru potrebné venovať sa rozvíjaniu tohto odvolacieho dôvodu, prostredníctvom ktorého Slovenská republika vytýka Všeobecnému súdu, že nepreukázal existenciu zjavne nesprávneho posúdenia zo strany Komisie. Toto rozvíjanie totiž podľa mňa závisí od konštatovania, podľa ktorého pojem „podnik“ predpokladá, že Komisia vykonáva komplexné ekonomické posúdenia, čo v prejednávanej veci navrhujem vyvrátiť.

52.

Z tohto dôvodu si myslím, že Všeobecný súd tým, že v napadnutom rozsudku nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením v súvislosti s kvalifikáciou SZP a VšZP ako podnikov, neprekročil hranice svojej právomoci súdneho preskúmania, tak ako sú stanovené v relevantnej judikatúre.

53.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod vo veci C‑271/18 P ako nedôvodný.

54.

Komisia a Slovenská republika, podporované Fínskou republikou, tvrdia, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je súčasne kontradiktórne a nedostatočné. Predovšetkým toto odôvodnenie neumožňuje pochopiť, ktoré právne kritérium bolo uplatnené v napadnutom rozsudku. Totiž zatiaľ čo Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie vyhovením druhému žalobnému dôvodu týkajúcemu sa zváženia hospodárskych a nehospodárskych prvkov, z bodov 58 a 63 až 69 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd v skutočnosti uplatnil právne kritérium navrhované v rámci prvého žalobného dôvodu, podľa ktorého akákoľvek prítomnosť hospodárskeho prvku v systéme zdravotného poistenia stačí na kvalifikáciu činnosti vykonávanej subjektmi pôsobiacimi v tomto systéme ako hospodárskej.

55.

Slovenská republika dodáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neumožňuje pochopiť dôvody, na základe ktorých sa Všeobecný súd odchýlil od judikatúry Súdneho dvora, ani význam, ktorý Všeobecný súd priznal možnosti pre poskytovateľov zdravotného poistenia použiť a rozdeľovať časť svojho zisku, ako aj obmedzenému stupňu existujúcej hospodárskej súťaže. Pokiaľ ide o zisk, Všeobecný súd najmä opomenul zohľadniť skutočnosť, že jedno z opatrení, ktoré bolo predmetom sporného rozhodnutia, sa uplatňovalo v období, keď bolo poskytovateľom zdravotného poistenia zakázané rozdeľovať zisk. Čo sa týka stupňa existujúcej hospodárskej súťaže, napadnutý rozsudok je kontradiktórny, keďže Všeobecný súd sa na jednej strane domnieval, že medzi týmito spoločnosťami existovala iba „určitá hospodárska súťaž“ a na druhej strane, že táto hospodárska súťaž bola „intenzívna a komplexná“.

56.

Dôvera a Union odpovedajú, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne jasné a presné. Predovšetkým z bodu 54 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd neuplatnil právne kritérium navrhované Dôverou v rámci jej prvého žalobného dôvodu, ale pristúpil k zváženiu jednotlivých prvkov začlenených do slovenského systému povinného zdravotného poistenia. V tomto rámci bod 69 napadnutého rozsudku predstavuje iba obiter dictum a z bodov 63 až 68 tohto rozsudku jasne vyplýva, že kvalifikácia činnosti vykonávanej spoločnosťami pôsobiacimi v systéme povinného zdravotného poistenia ako hospodárskej bola založená na prítomnosti dvoch kumulatívnych prvkov, a síce existencii hospodárskej súťaže medzi nimi a sledovaním cieľa dosiahnutia zisku inými subjektmi než SZP a VšZP. Pokiaľ ide o používanie a rozdeľovanie zisku uskutočňované spoločnosťami zdravotného poistenia, existujúce zákonné obmedzenia sú bežné pre činnosti poistenia a neznamenajú, že predmetné činnosti nemajú hospodársky charakter. Okrem toho, konštatovania Všeobecného súdu týkajúce sa stupňa existujúcej hospodárskej súťaže sú úplne koherentné.

57.

Výhrady, ktoré sú predmetom tohto odvolacieho dôvodu, sa týkajú údajne nedostatočného, ako aj kontradiktórneho charakteru odôvodnenia napadnutého rozsudku. Treba ich preskúmať postupne.

58.

Po prvé, pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej odôvodnenie Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, ako aj záver, ku ktorému dospel, preukazujú, že hoci zrušil sporné rozhodnutie, keď vyhovel druhému žalobnému dôvodu, v skutočnosti uplatnil právne kritérium navrhované žalobkyňou v rámci jej prvého žalobného dôvodu, domnievam sa, že táto výhrada sa zakladá na výklade bodov 58 a 63 až 69 napadnutého rozsudku, pripomenutom nižšie.

59.

Pri preskúmaní druhého žalobného dôvodu Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku potvrdil záver Komisie, podľa ktorého bol slovenský systém založený hlavne na solidarite, a v bode 64 tohto rozsudku uznal ďalšie vysvetlenie Komisie, podľa ktorého boli hospodárske znaky slovenského systému povinného zdravotného poistenia zavedené na účely zabezpečenia dosiahnutia jeho sociálnych cieľov a cieľov solidarity. To malo viesť Všeobecný súd k zamietnutiu tohto žalobného dôvodu vzhľadom na to, že právne kritérium uplatnené Komisiou v jej rozhodnutí a uznané žalobkyňou na prvom stupni v rámci jej druhého žalobného dôvodu spočíva na tom, či sa predmetný systém zakladá hlavne na solidarite alebo či má hlavne hospodársky charakter, a vyjadrenia Všeobecného súdu k vyššie uvedeným bodom jasne naznačujú, že správnou je prvá možnosť. Naproti tomu, Všeobecný súd v bode 68 napadnutého rozsudku vyhovel tomuto žalobnému dôvodu a zrušil sporné rozhodnutie na základe konštatovania, že prítomnosť iných hospodárskych subjektov sledujúcich cieľ dosahovať zisk a existencia hospodárskej súťaže v slovenskom systéme povinného zdravotného poistenia preukazujú hospodársku povahu činnosti vykonávanej v rámci tohto systému. Tieto dva hospodárske prvky môžu teda samy osebe transformovať poskytovanie povinného zdravotného poistenia na Slovensku na hospodársku činnosť napriek prevládajúcim sociálnym, solidárnym a regulačným znakom.

60.

Táto výhrada sa mi zdá založená na predpoklade, že Všeobecný súd sa v bode 58 napadnutého rozsudku domnieval, že slovenský systém povinného zdravotného poistenia vykazoval „prevládajúce“ sociálne, solidárne a regulačné znaky.

61.

V tejto súvislosti uvádzam, že vo verzii jazyku konania napadnutého rozsudku, teda v angličtine, Všeobecný súd najprv v bode 54 pripomenul, že Komisia dospela k záveru, že sociálne, solidárne a regulačné znaky uvedeného systému sú prevládajúce (predominant). Následne v bode 55 tohto rozsudku, zdá sa, uviedol, že z vysvetlenia týchto znakov v spornom rozhodnutí v skutočnosti vyplýva, že tieto znaky sú „významné“ (significant). Napokon Všeobecný súd v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku overil, identifikáciou uvedených znakov, správnosť tohto posledného tvrdenia a dospel tak ku kladnej odpovedi v bode 58 tohto rozsudku.

62.

Hoci bod 58 napadnutého rozsudku kvalifikuje sociálne, solidárne a regulačné znaky ako „prevládajúce“ (predominant), podľa mňa je nepochybné, že vzhľadom na to, že je určený na podporu konštatovania z bodu 55 tohto rozsudku, treba ho chápať tak, že kvalifikuje tieto znaky ako „významné“ (significant), čo je napokon potvrdené francúzskou jazykovou verziou napadnutého rozsudku. V bode 58 tejto jazykovej verzie sa totiž objavuje výraz „významné“, ktorý je v anglickej jazykovej verzii tohto rozsudku poľutovaniahodne preložený pojmom „predominant“ (prevládajúce).

63.

Okrem toho a predovšetkým, kvalifikácia týchto znakov ako „prevládajúcich“ by nebola nijako zlučiteľná s poslednou vetou bodu 58 samotného napadnutého rozsudku („that finding is not challenged by the applicant“), keďže je nesporné, že táto charakteristika slovenského systému povinného zdravotného poistenia bola výslovne opakovane vyvrátená Dôverou v priebehu prvostupňového konania.

64.

Je síce pravda, že bod 58 napadnutého rozsudku sa javí ako potvrdenie záverov sporného rozhodnutia („In the light of those various factors, it is necessary to uphold the Commission’s conclusion that, in essence, the Slovak compulsory health insurance scheme had predominant social, solidarity and regulatory features… ( 27 )“), rozhodnutia, v ktorom Komisia opakovane dospela k záveru o prevládajúcom charaktere nehospodárskych prvkov. Dodanie, do znenia tohto bodu, výrazu „in essence“ (v podstate) však podľa mňa poukazuje na to, že tento záver je schválený Všeobecným súdom v miere, v akej sa týka existencie týchto prvkov, a nie následkov, ktoré má táto existencia na úroveň solidarity slovenského systému povinného zdravotného poistenia na účely charakterizovania činnosti vykonávanej v rámci tohto systému ako hospodárskej činnosti.

65.

Preto ak sa uzná, že Všeobecný súd sa v bode 58 napadnutého rozsudku obmedzil na uvedenie toho, že nehospodárske prvky tohto systému boli „významné“, nerozumiem, ako by odôvodnenie, ktoré poskytol, mohlo byť považované za kontradiktórne.

66.

Keďže Všeobecný súd nepotvrdil záver Komisie, podľa ktorého sa slovenský systém povinného zdravotného poistenia zakladal hlavne na solidarite, ale iba uznal, v rámci uplatnenia právneho kritéria zváženia hospodárskych a nehospodárskych prvkov systému, že tento systém vykazoval „významné“ nehospodárske prvky, jeho záver, podľa ktorého s ohľadom na hospodárske prvky preskúmané v bodoch 63 až 67 napadnutého rozsudku bola činnosť poskytovania povinného zdravotného poistenia na Slovensku hospodárskou činnosťou, je podľa mňa v plnom súlade s jeho predpokladom.

67.

Za týchto podmienok sa domnievam, že prejednávaná výhrada sa musí zamietnuť.

68.

Po druhé, pokiaľ ide o výhradu, ktorá sa mi zdá odlišná od tej predchádzajúcej, podľa ktorej bod 69 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom stanovuje, že prítomnosť poskytovateľov zdravotného poistenia sledujúcich cieľ dosahovať zisk mení SZP a VšZP „kontaminovaním“ na podniky, treba vykladať v tom zmysle, že tento prvok sám osebe stačí na záver o hospodárskej povahe činnosti poskytovania povinného zdravotného poistenia na Slovensku, táto výhrada ma nepresvedčila.

69.

Pred začatím analýzy treba tento bod v celom rozsahu zopakovať. Všeobecný súd v ňom vyhlasuje, že „tento záver [podľa ktorého má predmetná činnosť hospodársku povahu] nemôže byť spochybnený, aj keby sa tvrdilo, že SZP a VšZP nesledovali cieľ dosahovať zisk. Je síce pravda, že pokiaľ subjekty, ktorých činnosť je skúmaná, nesledujú tento cieľ, ale majú možnosť do určitej miery si vzájomne konkurovať pri získavaní poistencov, táto konkurencia nemôže automaticky spochybniť nehospodársku povahu ich činnosti, najmä pokiaľ bol tento konkurenčný prvok zavedený s cieľom motivovať zdravotné poisťovne k výkonu ich činnosti v súlade so zásadami dobrej správy (rozsudok zo 16. marca 2004, AOK Bundesverband a i., C‑264/01, C‑306/01, C‑354/01 a C‑355/01, EU:C:2004:150, bod 56). Z judikatúry citovanej v bode 48 vyššie však vyplýva, že okolnosť, že ponuka tovarov a služieb nesleduje cieľ dosahovať zisk, nebráni tomu, aby subjekt, ktorý vykonáva tieto činnosti na trhu, bol považovaný za podnik, lebo táto ponuka je v konkurencii s ponukou iných subjektov, ktoré sledujú cieľ dosiahnutia zisku. Z toho vyplýva, že nie samotná skutočnosť, že sa subjekt nachádza v konkurenčnej situácii na danom trhu, určuje hospodársky charakter činnosti, ale skôr prítomnosť hospodárskych subjektov na tomto trhu sledujúcich cieľ dosiahnutia zisku. To je prípad prejednávanej veci, keďže medzi účastníkmi konania je nesporné, že iné subjekty na danom trhu skutočne sledujú cieľ dosiahnutia zisku, na základe čoho sa SZP a VšZP majú kontaminovaním považovať za podniky“.

70.

Ak by išlo len o čisto formálne preskúmanie, mohol by sa prijať výklad Komisie a Slovenskej republiky. Podotýkam totiž, že Všeobecný súd na jednej strane uviedol konštatovania nachádzajúce sa v bode 69 napadnutého rozsudku po tom, čo v bode 68 tohto rozsudku rozhodol, že hospodárska povaha predmetnej činnosti sa vysvetľovala existenciou hospodárskej súťaže v kvalite a v ponuke služieb a prítomnosťou iných subjektov sledujúcich dosiahnutie zisku, čo sa dalo chápať ako dôkaz o jeho zámere spresniť tento záver v tom zmysle, že na účely záveru o hospodárskej povahe činnosti je potrebné iba sledovanie cieľa dosahovať zisk inými subjektmi, a nie splnenie oboch prvkov. Na druhej strane opakovane použil formuláciu naznačujúcu hierarchiu medzi predmetnými dvoma prvkami („… ale skôr prítomnosť hospodárskych subjektov na danom trhu sledujúcich cieľ dosiahnutia zisku“ ( 28 )) alebo nadbytočnosť existencie hospodárskej súťaže v kvalite a v ponuke služieb („keďže je medzi účastníkmi konania nesporné, že iné hospodárske subjekty na predmetnom trhu skutočne sledujú cieľ dosiahnutia zisku… SZP a VšZP sa majú kontaminovaním považovať za podniky“ ( 29 )).

71.

Keď sa však bude posudzovať vecný obsah bodu 69 napadnutého rozsudku, zdá sa zrejmé, že jeho cieľom nie je zmeniť záver uvedený v bode 68 tohto rozsudku, podľa ktorého sa hospodárska povaha činnosti poskytovania povinného zdravotného poistenia na Slovensku zakladá na súčasnej existencii, v rámci tohto systému sociálneho zabezpečenia, situácie hospodárskej súťaže a iných hospodárskych subjektov sledujúcich zisk. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia a Slovenská republika, sa mi totiž zdá, že začlenenie tohto bodu možno pripísať skutočnosti, že Všeobecný súd chcel iba spresniť právny základ zohľadnenia prítomnosti iných hospodárskych subjektov sledujúcich cieľ dosahovať zisk v rámci posúdenia otázky, či taká činnosť, o akú ide v prejednávanej veci, má byť považovaná za hospodársku na účely článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

72.

Domnievam sa, že to vyplýva z parafrázovania tohto bodu.

73.

Odôvodnenie Všeobecného súdu totiž vychádza z hypotézy – čo môže viesť k falošnému dojmu, že ide o obiter dictum ( 30 ) – podľa ktorej SZP a VšZP nesledovali cieľ dosiahnutia zisku. Ak to tak bolo, pokračuje Všeobecný súd, skutočnosť, že spoločnosti pôsobiace v rámci dotknutého systému sociálneho zabezpečenia mali možnosť konkurovať si, sama osebe neumožňuje spochybniť nehospodársku povahu ich činnosti. Naproti tomu Všeobecný súd uvádza, odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora, že táto činnosť mala nevyhnutne hospodársky charakter v prípade, keď hospodárske subjekty, ktorých ponuka si konkuruje s ponukou SZP a VšZP, sledujú cieľ dosahovať zisk. Následkom toho – a v tomto bode Všeobecný súd prechádza, bez toho, aby to výslovne uviedol, od posúdenia predmetného prípadu k vyhláseniu všeobecnejšej zásady – prítomnosť hospodárskych subjektov sledujúcich cieľ dosahovať zisk predstavuje, spolu s existenciou situácie hospodárskej súťaže, jeden z prvkov, ktoré určujú hospodársku povahu činnosti. Podľa Všeobecného súdu preto vzhľadom na to, že skutočnosť, že iné spoločnosti pôsobiace v rámci slovenského systému povinného zdravotného poistenia sledujú cieľ dosahovať zisk, bola nesporná, činnosť SZP a VšZP treba považovať za hospodársku na účely ich kvalifikácie ako podnikov.

74.

V dôsledku toho treba aj túto druhú výhradu podľa mňa zamietnuť.

75.

Po tretie, pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej Všeobecný súd nevysvetlil dôvody, pre ktoré sa odklonil od judikatúry Súdneho dvora, ktorá vždy kvalifikovala konkrétny systém sociálneho zabezpečenia podľa jeho dominantných znakov, uvádzam, že sa zakladá na údajnej kontradiktórnosti medzi konštatovaním, že slovenský systém povinného zdravotného poistenia má „prevládajúce“ sociálne, solidárne a regulačné znaky (bod 58 napadnutého rozsudku) a záverom, že činnosť vykonávaná v rámci tohto systému je hospodárska (bod 68 tohto rozsudku).

76.

Ako som už uviedol v bodoch 61 až 64 vyššie, vzhľadom na to, že bod 58 napadnutého rozsudku necharakterizuje tieto znaky ako „prevládajúce“, ale len ako „významné“, táto výhrada musí byť podľa mňa zamietnutá.

77.

Po štvrté, pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej Všeobecný súd nevzal do úvahy zákonné obmedzenia používať a rozdeľovať zisk stanovené slovenskou právnou úpravou, zdá sa mi naopak, že v bode 64 napadnutého rozsudku Všeobecný súd náležite odôvodnil svoje stanovisko, keď vyhlásil, že na účely kvalifikácie činnosti spoločností poskytujúcich zdravotné poistenie ako hospodárskej, nie je rozhodujúca skutočnosť, že majú možnosť používať a rozdeľovať zisk, ale že majú možnosť voľne sa usilovať o zisk a dosahovať ho, keďže táto druhá možnosť potvrdzuje skutočnosť, že subjekt sleduje cieľ dosahovania zisku a že tak pôsobí v hospodárskej sfére.

78.

Vzhľadom na neexistenciu medzier v tvrdeniach Všeobecného súdu v tejto časti napadnutého rozsudku sa domnievam, že túto výhradu treba zamietnuť.

79.

Po piate, pokiaľ ide o výhradu, ktorou sa Všeobecnému súdu vytýka, že opomenul zohľadniť skutočnosť, že jedno z opatrení, ktoré bolo predmetom sporného rozhodnutia, sa uplatňovalo v období, keď bolo poskytovateľom zdravotného poistenia zakázané vyplácať zisk, domnievam sa, na rozdiel od toho, čo uvádza Dôvera vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci C‑271/18 P, že táto výhrada nie je uvedená po prvýkrát v odvolaní a je preto prípustná. ( 31 ) Pokiaľ však ide o meritórne hľadisko, som presvedčený, že túto výhradu nemožno uznať, keďže ako uviedla Union vo svojom vyjadrení k odvolaniu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že otázku, či je pomoc štátnou pomocou podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, treba vyriešiť na základe objektívnych skutočností, ktoré sa posudzujú v čase, keď Komisia prijíma svoje rozhodnutie. ( 32 ) Z tohto dôvodu bol Všeobecný súd v prejednávanej veci povinný preskúmať, či boli SZP a VšZP podnikmi podľa situácie, ktorá platila v čase prijímania rozhodnutia Komisie. V tej dobe, teda v októbri 2014, bol zákaz vyplácať zisk už asi tri a pol roka zrušený slovenským Ústavným súdom, a teda už neplatil. Vzhľadom na to, že Všeobecnému súdu v tomto bode nemožno oprávnene vytýkať nedostatočný charakter odôvodnenia, táto výhrada musí byť podľa mňa zamietnutá.

80.

Napokon, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa kontradiktórneho charakteru odôvodnenia vyplývajúceho zo skutočnosti, že Všeobecný súd sa v bode 65 napadnutého rozsudku domnieval, že subjekty pôsobiace v slovenskom systéme povinného zdravotného poistenia boli činné iba v „určitej“ hospodárskej súťaži, a v bode 67 tohto rozsudku, že táto hospodárska súťaž bola „intenzívna a komplexná“, súhlasím s tvrdením Dôvery a Unionu, podľa ktorého sa predmetná nezhoda zakladá na predpoklade, podľa ktorého terminológia použitá v bode 65 napadnutého rozsudku zodpovedá „obmedzenému stupňu“ hospodárskej súťaže alebo hospodárskej súťaži vykonávanej „v obmedzenej miere“, pričom v skutočnosti je táto terminológia neutrálna a môže byť vysvetľovaná iba v tom zmysle, že stupeň hospodárskej súťaže je obmedzený. Tento rozdiel v kvalifikácii úrovne hospodárskej súťaže sa totiž vysvetľuje skutočnosťou, že zatiaľ čo prídavné meno „určitá“ Všeobecný súd používa na definovanie in abstracto prvkov spôsobilých vplývať na hospodársku povahu činnosti, prídavné mená „intenzívna a komplexná“ sú použité po tomto posúdení smerujúcom k definícii úrovne hospodárskej súťaže skutočne existujúcej medzi spoločnosťami pôsobiacimi v rámci slovenského systému zdravotného poistenia.

81.

Za týchto podmienok sa domnievam, že aj túto výhradu treba zamietnuť.

82.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod vo veci C‑262/18 P, ako aj štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑271/18 P v celom rozsahu ako nedôvodné.

83.

Komisia a Slovenská republika, podporované Fínskou republikou, uvádzajú, že Všeobecný súd nesprávne vyložil pojem „podnik“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora, najmä rozsudky AOK Bundesverband a i. ( 33 ), Poucet a Pistre ( 34 ), Cisal ( 35 ), Kattner Stahlbau ( 36 ) a AG2R Prévoyance ( 37 ), keď sa v bodoch 63 až 69 napadnutého rozsudku domnieval, že sledovanie cieľa dosiahnuť zisk subjektmi pôsobiacimi v slovenskom systéme zdravotného poistenia, ako aj existencia určitej hospodárskej súťaže medzi týmito subjektmi stačila na to, aby sa nimi vykonávané činnosti mohli kvalifikovať ako „hospodárska činnosť“ napriek prítomnosti prevládajúcich nehospodárskych prvkov. Slovenská republika dodáva, že prístup Všeobecného súdu je tiež v rozpore s rozsudkami Fédération française des sociétés d'assurance a i. ( 38 ), Albany ( 39 ), Brentjens’ ( 40 ), Drijvende Bokken ( 41 ) a Pavlov a i. ( 42 ).

84.

Okrem toho, Všeobecný súd nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora, keď sa v bode 69 napadnutého rozsudku domnieval, že jednoduchá prítomnosť hospodárskych subjektov sledujúcich cieľ dosahovať zisk a vykonávajúcich rovnakú činnosť ako subjekty nesledujúce cieľ dosahovať zisk mení tieto druhé subjekty „kontaminovaním“ na podniky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Z rozsudku AOK Bundesverband a i. ( 43 ) totiž vyplýva, že okrem skutočnosti, že slovenský systém zdravotného poistenia má „[prevládajúce] sociálne, solidárne a regulačné znaky“ ( 44 ), okolnosť, že jeho hospodárske charakteristiky sú zamerané na „zabezpečenie udržateľnosti systému a dosiahnutie sociálnych a solidárnych cieľov, ktoré sú jeho základom“ ( 45 ), mali Všeobecný súd priviesť k záveru, že tento systém má nehospodársky charakter. Pokiaľ ide o zisk, bod 64 napadnutého rozsudku sa zakladá na umelom rozlíšení na jednej strane medzi možnosťou voľne sa usilovať o zisk a dosahovať ho, a na druhej strane prísne vymedzenou možnosťou používať ho a rozdeľovať.

85.

Dôvera a Union odpovedajú, že napadnutý rozsudok je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Tento rozsudok totiž uskutočnil požadovanú analýzu rôznych dotknutých prvkov, ich významu a ich cieľov. Pokiaľ ide o rozsudok AOK Bundesverband a i. ( 46 ), podľa nich existujú veľmi výrazné skutkové rozdiely medzi systémom, ktorý v ňom bol skúmaný, a slovenským systémom zdravotného poistenia.

86.

Domnievajú sa tiež, že výhrada, podľa ktorej prístup sledovaný Všeobecným súdom sa zásadne líši od judikatúry Súdneho dvora, sa zakladá na nesprávnom výklade bodu 58 napadnutého rozsudku vzhľadom na to, že Všeobecný súd sa v ňom nedomnieval, že hospodárske prvky v slovenskom systéme povinného zdravotného poistenia sú „prevládajúce“, ale že sú iba „významné“.

87.

Okrem toho Dôvera a Union sa domnievajú, že na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, Všeobecný súd v bode 64 napadnutého rozsudku neuznal, že hospodárske prvky tohto systému boli zavedené na účely zabezpečenia sociálnych a solidárnych cieľov. Podľa nich boli obmedzenia týkajúce sa použitia a rozdelenia zisku obvyklé a neviedli k obmedzeniu hospodárskej súťaže. Okrem toho „možnosť používať a rozdeľovať zisk“ nie je neoddeliteľne spojená s „možnosťou voľne sa usilovať o zisk a dosahovať ho“.

88.

Dôvera a Union sa napokon domnievajú, že kritika namierená proti bodu 69 napadnutého rozsudku je neúčinná, keďže tento bod obsahuje obiter dictum.

89.

Na účely určenia, či sa Všeobecný súd, ako tvrdí Komisia a Slovenská republika, dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmu „podnik“, tak ako je zakotvený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, treba predovšetkým ešte raz pripomenúť, že skutočnosti, ktoré viedli Všeobecný súd k záveru, že napriek existencii významných prvkov sociálnej, solidárnej a regulačnej povahy treba činnosť vykonávanú v rámci slovenského systému povinného zdravotného poistenia kvalifikovať ako hospodársku, sú po prvé existencia hospodárskej súťaže medzi subjektmi v ňom pôsobiacimi a po druhé prítomnosť hospodárskych subjektov sledujúcich cieľ dosiahnutia zisku iných než sú subjekty, ktoré sú predmetom skúmania.

90.

Z tohto dôvodu považujem za potrebné preskúmať v prvom rade otázku, ktorá sa mi zdá a priori najspornejšia, a síce, či skutočnosť, že tieto hospodárske subjekty sledujú cieľ dosiahnutia zisku, je relevantným prvkom z hľadiska určenia hospodárskej alebo nehospodárskej povahy určitej činnosti na účely kvalifikovania subjektu, ktorý ju vykonáva, ako podniku v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (časť b).

91.

Následne, po vylúčení relevantnosti tohto prvku preskúmam, s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora o kvalifikácii podniku v súvislosti s činnosťami vykonávanými v rámci systému sociálneho zabezpečenia, či hospodárska súťaž povolená slovenským systémom povinného zdravotného poistenia umožňuje dospieť k záveru, že napriek sociálnym, solidárnym a regulačným aspektom tohto systému činnosť poskytovania povinného zdravotného poistenia musí byť považovaná za činnosť hospodárskej povahy, ako uzavrel Všeobecný súd v napadnutom rozsudku. V tejto súvislosti dospejem k zápornej odpovedi (časť c).

92.

Ako som už uviedol vyššie, bod 68, ako aj bod 69 napadnutého rozsudku ukazujú, že sledovanie cieľa dosiahnutia zisku inými poskytovateľmi povinného zdravotného poistenia na Slovensku predstavuje v očiach Všeobecného súdu prvok určujúci hospodársku povahu činnosti, ktorá je predmetom skúmania.

93.

Všeobecný súd tým zamietol prístup Komisie, ktorá, domnievajúc sa, že nie je potrebné rozlišovať medzi dosahovaním a používaním alebo rozdeľovaním zisku, posudzovala možnosť ponúknutú subjektom prítomným na predmetnom trhu používať a rozdeľovať zisk v rámci preskúmania existencie hospodárskej súťaže medzi týmito subjektmi. Konkrétnejšie, Komisia sa vo svojom rozhodnutí domnievala, ako Všeobecný súd pripomenul v bode 64 napadnutého rozsudku, že možnosť používať a rozdeľovať dosiahnutý zisk nemohla spochybniť nehospodársku povahu činnosti vykonávanej zo strany SZP a VšZP vzhľadom na skutočnosť, že táto možnosť bola upravená prísnejšie než v klasických trhových odvetviach a podliehala dodržiavaniu požiadaviek určených na zabezpečenie udržateľnosti systému a dosiahnutia sociálnych a solidárnych cieľov predmetného systému. Všeobecný súd v tejto súvislosti popri uznaní správnosti tohto konštatovania uviedol, že toto konštatovanie nebolo relevantné na účely vylúčenia hospodárskej povahy predmetnej činnosti „od okamihu, keď subjekty na danom trhu sledovali logiku dosiahnutia zisku“ ( 47 ).

94.

Nemôžem súhlasiť s výkladom Všeobecného súdu.

95.

V tejto súvislosti uvádzam, že v judikatúre Súdneho dvora v oblasti systémov sociálneho zabezpečenia nebol tento prvok nikdy zohľadnený pri posúdení povahy činnosti vykonávanej dotknutými subjektmi.

96.

Mohlo by sa teda očakávať, že Všeobecný súd uvedie inú judikatúru, ktorá môže predstavovať právny základ zohľadnenia predmetného prvku. Skutočne, Všeobecný súd v bode 69 napadnutého rozsudku odkazuje na „judikatúru citovanú v bode 48 vyššie“, a síce na rozsudky vydané Súdnym dvorom vo veciach Cassa di Risparmio di Firenze a i. ( 48 ) a MOTOE ( 49 ).

97.

Tento dvojitý odkaz vyžaduje podľa môjho názoru pozorné preskúmanie.

98.

Pokiaľ ide o rozsudok Cassa di Risparmio di Firenze a i. ( 50 ), Všeobecný súd sa v ňom zameral na odpoveď, ktorú dal Súdny dvor v súvislosti s hospodárskym alebo nehospodárskym charakterom činnosti vykonávanej talianskymi bankovými nadáciami, keď vykonávali obchodné transakcie, transakcie s nehnuteľnými a hnuteľnými vecami, potrebné alebo vhodné na uskutočnenie cieľov, ktoré im boli stanovené v oblastiach verejného záujmu a sociálnej prospešnosti. Všeobecný súd predovšetkým cituje body 122 a 123 tohto rozsudku, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že činnosť uvedených nadácií treba považovať za činnosť hospodárskeho charakteru bez ohľadu na skutočnosť, že ich ponuka tovarov a služieb nie je robená s cieľom dosiahnuť zisk, „pretože táto ponuka konkuruje ponuke súťažiteľov, ktorých cieľom je zisk“.

99.

Pokiaľ ide o rozsudok MOTOE ( 51 ), Všeobecný súd odkazuje na bod 27, v ktorom s ohľadom na otázku týkajúcu sa vplyvu, ktorý by mala mať absencia sledovania cieľa dosahovať zisk dotknutým subjektom na hospodársku povahu činnosti organizovania motocyklových pretekov a uzatvárania zmlúv o sponzorstve, reklame a poistení v tomto rámci, veľká komora Súdneho dvora pripomenula vyššie uvedenú časť rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze a i. ( 52 ).

100.

Vyplýva z toho, že právny základ toho, že Všeobecný súd pozdvihol prítomnosť iných subjektov sledujúcich cieľ dosahovať zisk v rámci systému, v ktorom je činný určitý subjekt, spolu s existenciou situácie hospodárskej súťaže, na úroveň rozhodujúceho prvku hospodárskeho charakteru činnosti vykonávanej jedným takým subjektom, sa nachádza v bode 123 rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze a i. ( 53 ), ako to potvrdila veľká komora Súdneho dvora v rozsudku MOTOE ( 54 ).

101.

Domnievam sa, tak ako Slovenská republika vo svojom odvolaní, že Všeobecný súd nesprávne pochopil vzťah medzi predmetnými dvoma rozsudkami, vzhľadom na to, že Súdny dvor nemal v rozsudku MOTOE ( 55 ) v úmysle priznať všeobecnú hodnotu formulácii použitej v bode 123 rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze a i. ( 56 ), ale chcel skôr spresniť jej dosah.

102.

Hoci je totiž pravda, že Súdny dvor odkázal na tento posledný uvedený rozsudok v bode 27 rozsudku MOTOE ( 57 ), keď rozhodol o vplyve absencie cieľa dosahovania zisku Gréckeho automobilového a turistického klubu (ďalej len „ELPA“) na účely kvalifikácie niektorých jeho činností za hospodárske, je tiež pravda, že v nasledujúcom bode rozsudku MOTOE ( 58 ) Súdny dvor v podstate uviedol, že skutočnosť, že Motosykletistiki Omospondia Ellados NPID (MOTOE), ktorý bol aktívny v tom istom odvetví ako ELPA, nesledoval cieľ dosiahnuť zisk, nemala žiaden vplyv na kvalifikáciu povahy činnosti vykonávanej ELPA z dôvodov, ktoré vysvetlil týmto spôsobom: „na jednej strane nie je vylúčené, že v Grécku okrem združení, ktorých činnosť pozostáva z organizovania a komerčného využitia motocyklových pretekov bez toho, aby sledovali cieľ dosiahnuť zisk, existujú združenia, ktoré vykonávajú túto činnosť s cieľom zisku a ktoré s klubom ELPA hospodársky súťažia. Na druhej strane sa neziskové združenia ponúkajúce tovary alebo služby na danom trhu môžu vzájomne nachádzať v súťažnom vzťahu. Úspech alebo hospodárske prežitie takých združení totiž z dlhodobého hľadiska závisí od ich schopnosti presadiť na danom trhu plnenie, ktoré ponúkajú, na úkor plnení ponúkaných inými subjektmi“.

103.

Súdny dvor sa teda podľa mňa domnieval, že určitú činnosť možno kvalifikovať ako hospodársku, aj keď prítomnosť konkurentov sledujúcich cieľ dosahovať zisk je čisto hypotetická („nie je vylúčené, že… existujú“) alebo ak konkurenti vôbec nesledujú cieľ dosahovať zisk („neziskové združenia… [sa] môžu vzájomne nachádzať v súťažnom vzťahu“) ( 59 ).

104.

Súdny dvor, vôbec neuvažujúc o uplatnení formulácie použitej v rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze a i. ( 60 ) nad faktický rámec, ktorý k nemu viedol, tým podľa môjho názoru objasnil svoju judikatúru, uvedením, že cieľ dosiahnutia zisku konkurentmi subjektu, ktorého činnosť je predmetom skúmania, nie je vôbec relevantným prvkom v rámci posúdenia povahy činnosti. Naopak, relevantnou je iba skutočnosť, že dotknuté subjekty sa nachádzajú v konkurenčnom vzťahu.

105.

Navyše treba uviesť, že v odlišnej oblasti už Súdny dvor uznal, že niektoré činnosti môžu mať nehospodársky charakter napriek skutočnosti, že ich vykonávajú subjekty sledujúce cieľ dosiahnutia zisku. ( 61 ) V rozsudku Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania sa totiž domnieval, že zariadenia, ktoré sú súčasťou systému verejného vzdelávania a ktoré sú financované z verejných zdrojov, nevykonávali hospodársku činnosť, keď poskytovali služby vzdelávania, bez ohľadu na skutočnosť, že zariadenia financované súkromnými prostriedkami poskytovali tie isté služby za odplatu. ( 62 )

106.

Tento výklad sa mi zdá byť potvrdený ustálenou judikatúrou týkajúcou sa pojmu „podnik“. Sledovanie cieľa dosiahnuť zisk určitým subjektom totiž vo všeobecnosti závisí od jeho právneho postavenia a toto právne postavenie nie je relevantné, podľa tejto judikatúry, na účely kvalifikácie subjektu ako podniku. ( 63 )

107.

Domnievam sa preto, že Všeobecný súd sa dopustil chyby pri výklade pojmu „podnik“, tak ako je uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keď sa v bode 68 napadnutého rozsudku domnieval, že sledovanie cieľa dosiahnuť zisk súkromnými poisťovacími spoločnosťami je prvkom určujúcim hospodársku povahu činnosti poskytovania povinného zdravotného poistenia, vykonávanej zo strany SZP a VšZP.

108.

Na úvod treba v krátkosti pripomenúť zásady, na základe ktorých Súdny dvor vymedzil hranice pojmu „podnik“ v oblasti práva Únie o hospodárskej súťaži.

109.

Podľa ustálenej judikatúry treba tento pojem chápať funkčne a vzťahuje sa na každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania. ( 64 ) Súdny dvor v tejto súvislosti definoval hospodársku činnosť ako činnosť pozostávajúcu v ponúkaní tovarov alebo služieb na konkrétnom trhu. ( 65 )

110.

Inými slovami skutočnosť, že určitá činnosť je alebo nie je kvalifikovaná ako hospodárska, má významný dôsledok vzhľadom na to, že otázka, či sú zásady hospodárskej súťaže Zmluvy uplatniteľné na skúmaný skutkový stav, závisí práve od výsledku tohto posúdenia. Vyplýva z toho, že pokiaľ sa od Súdneho dvora požaduje toto posúdenie, nevyhnutne tento vstupuje, ako to dobre vysvetlil generálny advokát Maduro vo svojich návrhoch vo veci FENIN/Komisia ( 66 ), na „nebezpečný terén“, pretože musí nájsť rovnováhu medzi potrebou chrániť hospodársku súťaž na spoločnom trhu pred narušením a zároveň rešpektovať právomoci členských štátov.

111.

Uvedené posúdenie sa preto stáva osobitne citlivým v prípade, keď ide o posúdenie hospodárskeho či nehospodárskeho charakteru činností vykonávaných v oblastiach patriacich do výlučnej právomoci členských štátov, ako je v danom prípade organizácia systému sociálneho zabezpečenia.

112.

V tejto oblasti bola vyššie uvedená rovnováha dosiahnutá nasledujúcim spôsobom. Na jednej strane ustálená judikatúra potvrdila, že členské štáty môžu v zásade slobodne organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia podľa svojej predstavy, ( 67 ) a na druhej strane navrhuje, aby členské štáty dodržiavali požiadavku koherencie v tom zmysle, že niektoré činnosti môžu vyňať z uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže len za predpokladu, že skutočne uplatňujú zásadu solidarity. ( 68 )

113.

Predmetom preskúmania Súdnym dvorom je totiž výsledok vnútroštátnych predpisov upravujúcich konkrétne fungovanie každého systému sociálneho zabezpečenia. Inými slovami, Súdny dvor si kladie nasledujúcu otázku: bol vnútroštátny právny rámec vytvorený takým spôsobom, že sa treba domnievať, že subjekty pôsobiace v rámci dotknutého systému ponúkajú tovary alebo služby na trhu, alebo, presnejšie, v situácii hospodárskej súťaže? Iba v prípade zápornej odpovede je predmetná činnosť kvalifikovaná ako nehospodárska a uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže je tým vylúčené.

114.

Pokiaľ sú skúmané systémy sociálneho zabezpečenia zmiešanej povahy, z dôvodu, že kombinujú nehospodárske prvky a prvky naznačujúce existenciu trhu, kvalifikácia činnosti vykonávanej v rámci týchto systémov závisí od analýzy jednotlivých predmetných prvkov, ich významu a cieľa. Ich kvalifikácia je inými slovami „otázkou stupňa“ ( 69 ).

115.

Napriek kazuistickému prístupu, ktorý Súdny dvor zaujal v tejto oblasti, skúmanie prvej skupiny rozhodnutí prediskutovaných vo vyjadreniach účastníkov konania, a síce rozsudkov Poucet a Pistre ( 70 ), Cisal ( 71 ), AOK Bundesverband a i. ( 72 ), Kattner Stahlbau ( 73 ) a AG2R Prévoyance ( 74 ), umožňuje odhaliť rad charakteristík preukazujúcich, že určitá činnosť nemá hospodársky charakter, a síce po prvé sociálny cieľ systému, po druhé uplatňovanie zásady solidarity a po tretie dohľad štátu.

116.

Je nepochybné, že systém povinného zdravotného poistenia na Slovensku preukazuje všetky tieto charakteristiky, ako to Všeobecný súd uznal v bodoch 55 až 57 napadnutého rozsudku. Po prvé sleduje sociálny cieľ v miere, v akej sa snaží zabezpečiť všetkým slovenským občanom zdravotné poistenie bez ohľadu na ich majetkové pomery a zdravotný stav. Po druhé zahŕňa veľkú časť prvkov, ktoré podľa judikatúry potvrdzujú uplatňovanie zásady solidarity, keďže stanovuje povinné poistenie a povinné príspevky, ktorých výšky sú stanovené úmerne k príjmom poistencov a nezávisle na riziku vyplývajúcom najmä z veku alebo zdravotného stavu poistencov, rovnaký rozsah povinných zákonných plnení pre všetkých poistencov, absenciu priameho vzťahu medzi poskytnutými plneniami a sumou zaplatených príspevkov, ako aj systém vyrovnávania rizík. ( 75 ) Po tretie tento systém zahŕňa prvky, ktoré judikatúra považuje za preukazujúce existenciu štátneho dohľadu, a síce skutočnosť, že každý poskytovateľ zdravotného poistenia je zriadený s cieľom poskytovať toto poistenie a nemôže vykonávať iné činnosti než tie, ktoré sú stanovené zákonom, nemožnosť týchto subjektov ovplyvniť výšku príspevkov a rozsah povinných zákonných plnení stanovených zákonom, ako aj kontrola dodržiavania legislatívneho rámca zabezpečená regulačným orgánom (slovenský Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo „ÚDZS“), ktorý zasahuje v prípade výskytu porušení. ( 76 )

117.

Pokiaľ ide o tento stupeň solidarity, od Súdneho dvora sa v rámci preskúmania týchto odvolacích dôvodov požaduje zaujať stanovisko k otázke, či tak ako uzavrel Všeobecný súd po skončení analýzy vykonanej v bodoch 65 až 68 napadnutého rozsudku, priestor, ktorý slovenský zákonodarca ponechal poisťovacím spoločnostiam, aby si vzájomne konkurovali, je predsa len dostatočný na to, aby činnosť poskytovania zdravotného poistenia na Slovensku predstavovala hospodársku činnosť. V tejto súvislosti pripomínam, že Všeobecný súd odkazuje na nasledujúce skutočnosti: po prvé hospodárska súťaž v kvalite a efektívnosti nákupnej činnosti, po druhé hospodárska súťaž v kvalite a rozsahu ponuky v miere, v akej poskytovatelia zdravotného poistenia môžu voľne dopĺňať povinné plnenia súvisiacimi bezplatnými plneniami a po tretie skutočnosť, že poistenci si môžu vybrať svojho poskytovateľa zdravotného poistenia a zmeniť ho raz ročne.

118.

Pokiaľ ide o hospodársku súťaž v kvalite a efektívnosti nákupnej činnosti, ktorá vyplýva zo slobody dohodnúť si a uzatvoriť zmluvy s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, považujem za potrebné hneď uviesť, že nemôže byť zohľadnená v rámci posúdenia charakteru činnosti poskytovania povinného zdravotného poistenia na Slovensku.

119.

Súdny dvor totiž už v rozsudku FENIN/Komisia ( 77 ) rozhodol, že vzhľadom na to, že je to činnosť pozostávajúca v ponúkaní výrobkov alebo služieb na danom trhu, ktorá charakterizuje pojem hospodárska činnosť, a nie nákupná činnosť ako taká, na účely posudzovania charakteru tejto činnosti nie je vhodné oddeľovať nákup výrobku od jeho používania, čo znamená, že hospodárska alebo nehospodárska povaha neskoršieho používania kúpeného tovaru nevyhnutne určuje povahu nákupnej činnosti. Vyplýva z toho, že v prejednávanej veci sa nemožno domnievať, že existencia hospodárskej súťaže pri nadobúdaní služieb zdravotnej starostlivosti poukazuje na hospodársku povahu činnosti poskytovania povinného zdravotného poistenia, keďže povaha tejto nákupnej činnosti závisí od tej poslednej uvedenej činnosti. ( 78 )

120.

Pokiaľ ide o hospodársku súťaž v kvalite a rozsahu ponuky a možnosti poistencov voľne si vybrať svojho poskytovateľa zdravotného poistenia, uvádzam predovšetkým, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Slovenská republika vo svojom odvolaní, skutočnosť, že systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré Súdny dvor až doteraz považoval za vytvárajúce hospodárske prostredie, ako sú tie, ktoré sú predmetom rozsudkov Fédération française des sociétés d'assurance a i. ( 79 ), Albany ( 80 ), Brentjens’ ( 81 ), Drijvende Bokken ( 82 ), Pavlov a i. ( 83 ), obsahovali oveľa významnejšie hospodárske prvky ako v prejednávanej veci (dobrovoľná alebo povinná účasť s možnosťou oslobodenia, systémy založené na zásade kapitalizácie, stanovenie výšky príspevkov a rozsahu plnení ponechané na dotknuté subjekty), nemôže sama osebe preukázať, že predmetné prvky nie sú dostatočné na záver o hospodárskej povahe činnosti, o ktorú ide v prejednávanej veci.

121.

Naproti tomu sa mi zdá, že k takémuto výsledku by mohli smerovať závery vyplývajúce z rozsudku AOK Bundesverband a i. ( 84 ), v ktorom bola Súdnemu dvoru položená otázka o povahe činnosti vykonávanej nemeckými zdravotnými poisťovňami.

122.

Dva základné charakteristické znaky systému, o ktorý išlo v danej veci, ho podľa mňa robia porovnateľným so slovenským systémom povinného zdravotného poistenia. Po prvé stanovoval stupeň solidarity ekvivalentný so slovenským, v rozsahu, v akom sa vyznačoval v zásade povinným poistením pre všetkých zamestnancov, sumou príspevkov závisiacou predovšetkým od príjmov poistencov, ( 85 ) plneniami stanovenými zákonom a totožnými pre všetkých poistencov, pokiaľ ide o kategórie povinnej starostlivosti, absenciou priameho vzťahu medzi zaplatenými príspevkami a poskytnutými plneniami, ako aj formou spoločenstva fungujúceho na základe prerozdelenia nákladov a rizík medzi jednotlivými dotknutými zdravotnými poisťovňami. ( 86 ) Po druhé obsahoval rovnaké prvky hospodárskej súťaže ako slovenský systém, keďže zdravotné poisťovne mohli doplniť povinné plnenia stanovené zákonom doplnkovými fakultatívnymi plneniami a poistenci si mohli slobodne vybrať svoju zdravotnú poisťovňu. ( 87 )

123.

Súdny dvor v tomto kontexte v podstate rozhodol, že vzhľadom na solidárne aspekty systému prvky hospodárskej súťaže neumožnili kvalifikovať činnosť poskytovania zdravotného poistenia ako hospodársku. Zatiaľ čo právo poistencov nebolo ani len vzaté do úvahy na účely tohto posúdenia, okolnosť, že zdravotné poisťovne mohli poskytovať doplnkové fakultatívne plnenia neviedla podľa Súdneho dvora k tejto kvalifikácii, pretože povinné plnenia boli „v podstate totožné“ ( 88 ). V súvislosti s danými spoločnými charakteristickými znakmi uvedenými v predchádzajúcom bode, som presvedčený, že záver Súdneho dvora vyvodený v uvedenom rozsudku by mohol byť prenesený na tieto prejednávané veci ( 89 ), o to viac, že rozsah povinných a totožných plnení pre všetkých poistencov, ponúkaných zdravotnými poisťovňami na Slovensku, je extrémne široký ( 90 ), a bezplatné súvisiace plnenia sa obmedzujú na úhradu fakultatívnych vakcín a na rozdielne otváracie hodiny telefonických zákazníckych centier.

124.

Domnievam sa, že nehospodárska povaha predmetnej činnosti nemôže byť spochybnená ani z dôvodu skutočnosti, že slovenská právna úprava umožňuje zdravotným poisťovniam používať a rozdeľovať zisk vyplývajúci z výkonu ich činnosti.

125.

Právny základ môjho tvrdenia sa opäť nachádza v rozsudku AOK Bundesverband a i. ( 91 ).

126.

Pripomínam totiž, že okrem spoločných prvkov so systémom v prejednávanej veci, nemecký systém obsahoval dodatočný prvok hospodárskej súťaže, ktorý mal mať veľký význam pri analýze povahy činnosti vykonávanej v rámci zmiešaného systému, akým je ten, o ktorý ide v prejednávanej veci, a síce, že tento systém umožňoval zdravotným poisťovniam konkurovať si vo výške príspevkov tým, že si samostatne stanovia svoje sadzby. ( 92 )

127.

Ani existencia voľného priestoru na účely konkurovania si pri výške príspevkov nemohla, podľa bodu 56 tohto rozsudku, prekážať nehospodárskej povahe činnosti z dôvodu, že tento prvok bol zavedený „s cieľom motivovať zdravotné poisťovne k výkonu ich činnosti v súlade so zásadami dobrej správy, teda čo najefektívnejšie a s čo najnižšími nákladmi, v záujme riadneho fungovania nemeckého systému sociálneho zabezpečenia“. Inými slovami, dokonca aj za prítomnosti nepochybne vyššej miery hospodárskej súťaže, než je tá v prejednávanej veci, sa Súdny dvor domnieval, že činnosť poskytovania zdravotného poistenia v Nemecku nemala hospodársku povahu, z dôvodu, že takýmto motivovaním poskytovateľov poistenia pôsobiť efektívnejšie chcel vnútroštátny zákonodarca zabezpečiť dosiahnutie sociálneho cieľa systému.

128.

Zdá sa mi, že rovnaké konštatovanie platí v prejednávaných veciach. Ako totiž Všeobecný súd pripustil v bode 64 napadnutého rozsudku, možnosť používať a rozdeľovať zisk „je upravená prísnejšie než v klasickom trhovom odvetví“ z dôvodu, že „podlieha dodržiavaniu požiadaviek určených na zabezpečenie udržateľnosti systému a dosiahnutia sociálnych a solidárnych cieľov, ktoré sú jeho základom“. Tieto požiadavky pozostávajú z povinnosti vytvorenia rezervy vo výške 20 % splateného základného imania spoločnosti namiesto 10 %, vyžadovaných pri ostatných spoločnostiach, ako aj technickej rezervy určenej na úhradu plánovanej zdravotnej starostlivosti pre poistencov zaradených do zoznamov čakateľov. ( 93 ) Existencia týchto požiadaviek podľa mňa jasne naznačuje, že možnosť používať a rozdeľovať zisk slúži cieľu zabezpečenia udržateľnosti a kontinuity slovenského systému povinného zdravotného poistenia, prispievajúc tým k dosiahnutiu jeho sociálneho cieľa. ( 94 )

129.

Všeobecnejšie, Súdny dvor má podľa mňa vo svojom budúcom rozsudku príležitosť vysvetliť zásadu, ktorá, nazdávam sa, vyplýva z rozsudku AOK Bundesverband a i. ( 95 ), podľa ktorej je činnosť považovaná za nehospodársku a je tým vylúčená z uplatňovania článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ sa zo skúmaného vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia prejaví, že vnútroštátny zákonodarca sleduje sociálny cieľ systému koherentným spôsobom. ( 96 )

130.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď precenil vplyv úrovne hospodárskej súťaže umožnenej slovenským systémom povinného zdravotného poistenia a dospel tak k nesprávnemu záveru, v bode 70 napadnutého rozsudku, že SZP a VšZP výkonom činnosti hospodárskej povahy patria pod pojem „podnik“, tak ako je zakotvený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

131.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu vo veci C‑262/18 P, ako aj tretiemu odvolaciemu dôvodu vo veci C‑271/18 P.

132.

Komisia a Slovenská republika, podporované Fínskou republikou, uvádzajú, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých skreslení údajov v spise. Predovšetkým, konštatovanie uvedené v bode 67 napadnutého rozsudku, podľa ktorého existuje „intenzívna a komplexná hospodárska súťaž“ vyplývajúca z možnosti prilákať poistencov a týkajúca sa kvality služieb, sa zakladá na tomto skreslení. Prvky hospodárskej súťaže identifikované Všeobecným súdom v bodoch 65 a 66 napadnutého rozsudku totiž naznačujú iba existenciu hospodárskej súťaže obmedzenú na kvalitu niektorých okrajových aspektov poskytovania služieb zdravotného poistenia.

133.

Slovenská republika dodáva, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia dôkazov tým, že opomenul zohľadniť skutočnosť, že jedno z opatrení, ktoré bolo predmetom sporného rozhodnutia, sa uplatňovalo v období, keď bolo poskytovateľom zdravotného poistenia zakázané rozdeľovať zisk. Konštatovanie uvedené v bode 64 napadnutého rozsudku, podľa ktorého poskytovatelia zdravotného poistenia na Slovensku majú možnosť „voľne“ sa usilovať o zisk a dosahovať ho, predstavuje tiež skreslenie.

134.

Dôvera a Union sa domnievajú, že tieto odvolacie dôvody sú neprípustné, keďže Komisia a Slovenská republika neuviedli dôkazné prostriedky, ktoré boli skreslené, ale obmedzili sa na žiadosť o nové posúdenie skutkového stavu Súdnym dvorom. V každom prípade dôkazné prostriedky predložené Všeobecnému súdu potvrdili jeho záver, pokiaľ ide o existenciu intenzívnej a komplexnej hospodárskej súťaže.

135.

Navyše tvrdenie, podľa ktorého mal Všeobecný súd vziať do úvahy skutočnosť, že jedno z opatrení, ktoré bolo predmetom sporného rozhodnutia, sa vzťahovalo na obdobie, keď bolo poskytovateľom zdravotného poistenia zakázané rozdeľovať zisk, je neprípustné v rozsahu, v akom bolo po prvýkrát uvedené v štádiu odvolania, a je v každom prípade neúčinné a nedôvodné. Konštatovanie týkajúce sa možnosti „voľne“ sa usilovať o zisk a dosahovať ho nie je v rozpore s existenciou právnej úpravy týkajúcej sa dosahovania zisku.

136.

Na úvod považujem za užitočné uviesť niektoré základné zásady vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora v súvislosti so skreslením dôkazov.

137.

Pripomínam predovšetkým, že podľa ustálenej judikatúry dôkazný alebo chýbajúci dôkazný charakter procesných písomností patrí do výlučnej právomoci nezávislého posúdenia skutkových okolností Všeobecným súdom, ktoré nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, keď ten rozhoduje v rámci odvolania, okrem prípadov skreslenia dôkazov. ( 97 )

138.

Skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov. ( 98 ) S cieľom preukázať takéto skreslenie nestačí navrhnúť iný výklad uvedených dôkazov, ako je ten, ktorý zvolil Všeobecný súd. ( 99 ) Odvolateľ musí presne označiť dôkazy, ktoré tento súd skreslil, a preukázať nesprávne posúdenie, ktoré podľa jeho názoru viedlo Všeobecný súd k takémuto skresleniu. ( 100 )

139.

Čo sa týka prejednávanej veci, pokiaľ ide po prvé o výhradu založenú na skreslení dôkazných prostriedkov týkajúcich sa dočasnej existencie zákazu pre poskytovateľov zdravotného poistenia rozdeľovať zisk, na úvod uvádzam, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Dôvera vo svojom vyjadrení k odvolaniu, Slovenská republika už upriamila pozornosť na túto okolnosť v bode 53 svojho vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania pred Všeobecným súdom, na základe čoho nejde o tvrdenie uvedené po prvýkrát v štádiu odvolania. Uvádzam však tiež, že Slovenská republika sa vo svojom odvolaní obmedzuje na tvrdenie, že zákaz rozdeľovať zisk vyplýva z viacerých procesných písomností, ale neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorú mal Všeobecný súd zjavne skresliť v napadnutom rozsudku. Podľa mňa sa táto výhrada v skutočnosti snaží kritizovať, že Všeobecný súd tento prvok nevzal do úvahy, považujúc ho za irelevantný na účely svojho posúdenia. To však predstavuje posúdenie dôkazov, ktoré ako také nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v konaní o odvolaní. Domnievam sa, že táto výhrada musí byť v dôsledku toho vyhlásená za neprípustnú.

140.

Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či konštatovanie Všeobecného súdu v bode 64 napadnutého rozsudku, podľa ktorého poskytovatelia poistenia na Slovensku majú možnosť „voľne“ sa usilovať o zisk a dosahovať ho, predstavuje skreslenie, podotýkam, že Slovenská republika neuvádza žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by bola skreslená Všeobecným súdom, obmedzujúc sa na všeobecný odkaz na „dokumenty v spise“. V podstate sa mi zdá, že za tvrdením o skreslení Slovenská republika vytýka Všeobecnému súdu nesprávne posúdenie skutkového stavu. Nespochybňuje, že obmedzenia stanovené slovenským zákonom boli Všeobecným súdom pochopené správne, ale uvádza, že na rozdiel od toho, čo sa tento súd domnieval, predmetné obmedzenia sa nevzťahujú len na možnosť používať a rozdeľovať zisk poskytovateľmi zdravotného poistenia, ale tiež na možnosť dosahovať tento zisk. Predmetná výhrada musí byť preto podľa mňa vyhlásená za neprípustnú.

141.

Po tretie Komisia a Slovenská republika uvádzajú skreslenie dôkazov v súvislosti s tým, že Všeobecný súd v bode 67 napadnutého rozsudku tvrdil, že v rámci slovenského systému zdravotného poistenia existuje „intenzívna a komplexná hospodárska súťaž“. Vo vzťahu k tomu sa domnievam, že táto výhrada v podstate opakuje tvrdenia rozvinuté v rámci druhého odvolacieho dôvodu vzneseného Komisiou a tretieho odvolacieho dôvodu vzneseného Slovenskou republikou, smerujúc k určeniu nesprávneho právneho posúdenia Všeobecného súdu, ktoré som už navrhol zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 89 až 130 vyššie.

142.

Pokiaľ sa Súdny dvor domnieva, že tento odvolací dôvod Komisie a táto posledná výhrada Slovenskej republiky sa skutočne týkajú skreslenia dôkazov, stačí konštatovať, že Slovenská republika ani raz neuviedla dôkazy, ktorých zmysel mal Všeobecný súd skresliť v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o Komisiu, hoci je pravda, že cituje jeden z týchto dôkazných prostriedkov, a síce tabuľku znázorňujúcu rozdiely medzi poistením poskytovaným jednotlivými poskytovateľmi zdravotného poistenia, je tiež pravda, že vôbec neuvádza chyby v analýze, ktoré Všeobecný súd viedli k tomuto skresleniu. Predmetný odvolací dôvod Komisie a výhrada Slovenskej republiky preto musia byť podľa mňa vyhlásené za neprípustné.

143.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil tretí odvolací dôvod vo veci C‑262/18 P, ako aj druhý odvolací dôvod vo veci C‑271/18 P za neprípustné v celom rozsahu.

144.

Dôvera uvádza vo svojich vzájomných odvolaniach jediný odvolací dôvod, a síce, že Všeobecný súd sa dopustil procesnej chyby a porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keď v bode 58 napadnutého rozsudku vyhlásil, že Dôvera nespochybnila konštatovanie, podľa ktorého slovenský systém zdravotného poistenia vykazoval „[prevládajúce] sociálne, solidárne a regulačné znaky“ ( 101 ). Na podporu tohto dôvodu upriamuje pozornosť na niektoré časti vo vyjadreniach, ktoré predložila v konaní na prvom stupni a v ktorých výslovne odmietla toto konštatovanie.

145.

Tento dôvod má však podľa Dôvery obmedzenú povahu, keďže je potrebný len v nepravdepodobnej situácii, pokiaľ by Súdny dvor pri prijatí reštriktívneho výkladu formulácie daného bodu napadnutého rozsudku nevedel o chybe v preklade tohto rozsudku v jazyku konania, teda anglickej jazykovej verzii tohto rozsudku, ktorá definuje sociálne, solidárne a regulačné znaky tohto systému ako „prevládajúce“ (prédominants), pričom vo francúzskej jazykovej verzii sú definované ako „významné“.

146.

Union sa pripája k návrhom Dôvery.

147.

Komisia odpovedá, že vzájomné odvolania sú neprípustné, ale za predpokladu, že by ich Súdny dvor považoval za prípustné, na základe anglickej jazykovej verzie napadnutého rozsudku by mal dospieť k záveru, že sú dôvodné. Slovenská republika uvádza, že anglická jazyková verzia tohto rozsudku nie je postihnutá žiadnou chybou v preklade a v každom prípade, že vzájomné odvolania sú neprípustné.

148.

Vzhľadom na úvahy, ktoré som rozvinul v bodoch 61 až 64 vyššie, sa domnievam, že bod 58 anglickej jazykovej verzie napadnutého rozsudku obsahuje chybu v preklade. Keďže táto chyba môže byť podľa môjho názoru napravená jednoduchým výkladom napadnutého rozsudku, myslím si, že Súdny dvor by nemal preskúmať vzájomné odvolania.

149.

V prípade, že by sa však Súdny dvor domnieval, že treba pristúpiť k tomuto preskúmaniu, zdá sa mi nepochybné, že rozhodne o ich neprípustnosti z dôvodu neexistencie záujmu Dôvery na konaní.

150.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že záujem na konaní existuje, ak vzájomné odvolanie môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal. ( 102 )

151.

Všeobecný súd však v konaní na prvom stupni vyhovel žalobe Dôvery a zrušil napadnuté rozhodnutie. Preto nerozumiem, aký prospech by mohla mať Dôvera zo skutočnosti, že Súdny dvor vyhovie jej vzájomným odvolaniam a zruší bod 58 napadnutého rozsudku v časti, v ktorej sa Všeobecný súd domnieval, že Dôvera nespochybnila tvrdenie, podľa ktorého mal slovenský systém povinného zdravotného poistenia prevládajúce sociálne, solidárne a regulačné znaky. Aj keby Súdny dvor vyhovel týmto vzájomným odvolaniam, táto zmena by sa týkala odôvodnenia napadnutého rozsudku a nemala by žiaden vplyv na jeho výrok, a v každom prípade, žiadna zmena výroku, v ktorom Všeobecný súd vyhovel jej žalobe, by nemohla priniesť ani najmenší prospech Dôvere.

152.

Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor nepreskúmal vzájomné odvolania, ktoré podala Dôvera vo veciach C‑262/18 P a C‑271/18 P.

153.

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, Súdny dvor môže vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

154.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, domnievam sa, že Súdny dvor môže rozhodnúť o žalobných dôvodoch vznesených Dôverou pred Všeobecným súdom.

155.

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, navrhujem ho zamietnuť na základe bodov 89 až 130 vyššie.

156.

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, tak ako je zhrnutý v bode 7 vyššie, aj tento dôvod navrhujem zamietnuť v celom rozsahu. Pokiaľ totiž ide o prvú výhradu tohto žalobného dôvodu, z funkčného prístupu k pojmu „podnik“, tak ako som ho uviedol v bode 109 vyššie, vyplýva, že kvalifikácia subjektu ako takého je vždy spojená s konkrétnou činnosťou. Inými slovami, subjekt vykonávajúci súčasne hospodárske a nehospodárske činnosti sa má považovať za podnik, iba pokiaľ ide o vykonávanie hospodárskych činností. Táto výhrada musí byť preto zamietnutá. Pokiaľ ide o druhú výhradu, ako vyplýva z ustálenej judikatúry pripomenutej v bodoch 114 a 115 vyššie, kvalifikácia činnosti vykonávanej v rámci zmiešaných systémov sociálneho zabezpečenia ako hospodárskej závisí od zváženia, pozostávajúceho z analýzy jednotlivých hospodárskych a nehospodárskych prvkov vnútroštátneho systému, ako aj ich významu a cieľa. Z toho logicky vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého je každý hospodársky prvok dostatočný na to, aby viedol k tejto kvalifikácii, je z právneho hľadiska nesprávne. Druhá výhrada sa podľa mňa musí tiež zamietnuť.

157.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, rozhodne aj o trovách konania.

158.

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia a Slovenská republika podali návrh v tomto zmysle, je opodstatnené zaviazať spoločnosť Dôvera na náhradu trov konania na Všeobecnom súde a trov konania o tomto odvolaní.

159.

V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania. Fínska republika ako vedľajší účastník konania musí teda znášať svoje vlastné trovy konania, ktoré vynaložila v rámci tohto odvolania.

160.

V súlade s článkom 140 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozhodnúť, že vlastné trovy konania znášajú aj iní vedľajší účastníci konania než vedľajší účastníci uvedení v predchádzajúcich odsekoch. Preto treba rozhodnúť, že Union znáša svoje vlastné trovy konania, ktoré jej vznikli v rámci konania pred Všeobecným súdom a v rámci tohto odvolania.

161.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: