95

Vo svojom prvom žalobnom dôvode žalobcovia v podstate tvrdia, že Komisia nemá právomoc kontrolovať operáciu, keďže táto operácia nemá v zmysle článku 1 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 význam pre celé Spoločenstvo. Toto ustanovenie predovšetkým vyžaduje, aby každý z najmenej dvoch účastníkov koncentrácie dosiahol obrat v rámci Únie vo výške najmenej 250 miliónov eur. Po ukončení operácie sa pritom DDC stala nadobúdateľkou svojich priamych konkurentov, Cemex Croatia a Cemex Hungary. Účastníkmi koncentrácie sú preto tieto dva podniky ako cieľové spoločnosti a DDC ako nadobúdateľka. Komisia teda nemala posudzovať obraty spoločností HeidelbergCement a Schwenk samostatne, ale mali byť pripísané spoločnosti DDC. Keďže obraty cieľových spoločností boli príliš nízke na to, aby dosiahli prahové hodnoty obratov v zmysle nariadenia č. 139/2004, len DDC mohla teda individuálne dosiahnuť tieto prahové hodnoty a operácia nemohla mať význam pre celé Spoločenstvo.

[omissis]

97

V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že výklad konsolidovaného oznámenia Komisie o právomoci podľa nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1; ďalej len „konsolidované oznámenie o právomoci“) v rozsahu, v akom sa týka identifikácie účastníkov koncentrácie v rámci nadobudnutia kontroly spoločným podnikom, je nesprávny. Žalobkyne, ktoré podporuje DDC, uvádzajú päť žalobných dôvodov na podporu tohto tvrdenia.

98

Pred preskúmaním dôvodnosti týchto výhrad treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého by sa úplne funkčný spoločný podnik, akým je DDC, mal považovať za „účastníka koncentrácie“ v zmysle článku 1 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, keďže pojem účastník v kontexte práva hospodárskej súťaže odkazuje na samostatný hospodársky subjekt.

99

Zásady právnej a hospodárskej autonómie spoločností totiž v žiadnom prípade nemôžu znamenať, že spoločnosť vo vlastníctve a spoločne kontrolovaná dvoma ďalšími spoločnosťami koná na trhu nevyhnutne samostatne len z toho dôvodu, že má vlastnú právnu subjektivitu alebo vlastné ekonomické prostriedky. Takáto domnienka by totiž vôbec nezohľadňovala mnohé možnosti, ktoré existujú v praxi pre takéto materské spoločnosti formálne alebo neformálne ovplyvňovať správanie ich dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, T‑299/08, EU:T:2011:217, bod 70).

100

Žalobkyne tvrdia, že body 145 až 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci, ktoré sa týkajú nadobudnutia kontroly spoločným podnikom, neumožňujú Komisii identifikovať účastníkov koncentrácie v jednotlivých prípadoch preskúmaním ekonomickej reality s cieľom určiť, ktoré subjekty sú skutočnými aktérmi navrhovanej koncentrácie. Identifikácia účastníkov koncentrácie tak nemôže byť výsledkom komplexných skutkových posúdení vykonaných v jednotlivých prípadoch. Výnimka je možná len vtedy, ak by bolo všetkým dotknutým subjektom zrejmé, že plne funkčný spoločný podnik nie je účastníkom koncentrácie. Komisia môže preskúmať ekonomickú realitu len v dvoch prípadoch. V prvom rade ak nadobúdajúce podniky používajú „účelovú“ spoločnosť, teda spoločnosť osobitne založenú na účely nadobudnutia, a v druhom rade v prípadoch zjavného obchádzania zákona, keď sa plne funkčný spoločný podnik používa len ako obyčajný prostriedok transakcie, ktorá je pre neho úplne irelevantná a ak je to zrejmé pre všetkých dotknutých aktérov.

101

Žalobkyne dodávajú, že zo znenia bodu 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci vyplýva, že výrazná účasť materských spoločností na operácii môže byť nepriamym dôkazom toho, že tieto materské spoločnosti používajú spoločný podnik len ako obyčajný prostriedok pre nadobudnutie, ale sama osebe nestačí na účely kvalifikácie materských spoločností ako účastníkov koncentrácie.

102

Navyše účasť materských spoločností možno považovať za nepriamy dôkaz o použití spoločného podniku ako obyčajného prostriedku nadobudnutia len vtedy, ak sa tieto spoločnosti spoločne zúčastnili na iniciovaní, organizovaní a financovaní operácie a ak všetky alebo aspoň viaceré materské spoločnosti preukážu takúto účasť.

103

Okrem toho žalobkyne tvrdia, že plne funkčný spoločný podnik nemožno považovať za obyčajný prostriedok, ak má vlastný strategický záujem na koncentrácii, a to aj v prípade, keď aj materské spoločnosti môžu mať širší vlastný strategický záujem na tejto operácii. Iba v prípade, že sa nadobudnutie netýka ekonomickej činnosti plne funkčného spoločného podniku, ale plní výlučne záujmy materských spoločností, môžu byť tieto materské spoločnosti dotknuté operáciou. Záujem spoločnosti DDC sa v prejednávanej veci prejavuje najmä jej predchádzajúcimi plánovanými nadobudnutiami, tým, že dlhodobo existuje, že koncentrácia nepriamo posilňuje jej prítomnosť na trhu, že bola priamym nadobúdateľom spoločnosti Cemex Croatia a že sa zúčastnila na operácii, ktorá sa jej priamo týka.

104

Podľa spoločnosti DDC je cieľom pojmu účastníci koncentrácie identifikovať podniky, ktoré sa majú zohľadniť pri posúdení, či koncentrácia musí byť oznámená alebo nie v rámci nariadenia č. 139/2004. V tomto kontexte by sa tento pojem mal vykladať reštriktívne a predvídateľne. Nemôže preto závisieť ani od spôsobu, akým je proces nadobúdania iniciovaný alebo organizovaný, ani od spôsobu, akým sa vyvíja, ani od posúdenia údajnej ekonomickej reality Komisiou. O výnimku môže ísť len vtedy, ak je jasne preukázané, že smerovanie cieľovej spoločnosti a jej súťažná stratégia nebudú určené nadobúdajúcou spoločnosťou po uskutočnení operácie alebo že z tejto operácie bude mať prospech výlučne iná spoločnosť ako priamy nadobúdateľ.

105

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 1 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 neobsahuje definíciu pojmu účastníci koncentrácie. Výklad tohto pojmu pri operáciách, keď spoločný podnik nadobúda kontrolu nad inou spoločnosťou, je však upravený v bodoch 145 až 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci.

106

Podľa bodu 145 konsolidovaného oznámenia o právomoci platí, že keďže v zásade je účastníkom koncentrácie spoločný podnik ako priamy účastník nadobudnutia kontroly, môžu existovať okolnosti, za ktorých spoločnosti zriaďujú „účelové“ spoločnosti a za účastníkov koncentrácie sa budú individuálne považovať materské spoločnosti. Pri tomto druhu situácie bude Komisia pri určovaní, kto sú účastníci koncentrácie, skúmať ekonomickú realitu operácie.

107

V tomto kontexte bod 146 konsolidovaného oznámenia o právomoci spresňuje, že ak nadobudnutie realizuje plne funkčný spoločný podnik s uvedenými črtami a už pôsobí na tom istom trhu, Komisia bude zvyčajne za účastníkov koncentrácie považovať spoločný podnik samotný a cieľový podnik (a nie materské spoločnosti spoločného podniku).

108

Podľa bodu 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci:

„Naopak, ak sa spoločný podnik môže považovať len za obyčajný prostriedok pre nadobudnutie materskými spoločnosťami, Komisia bude považovať za účastníkov koncentrácie každú z materských spoločností samotných, a nie spoločný podnik spolu s cieľovou spoločnosťou. To je prípad, najmä ak je spoločný podnik zriadený osobitne na účel nadobudnutia cieľovej spoločnosti alebo ešte nezačal pôsobiť, ak existujúci spoločný podnik nemá uvedený úplne funkčný charakter, alebo ak spoločný podnik je združenie podnikov. To isté platí, ak existujú prvky, ktoré dokazujú, že materské spoločnosti sú fakticky skutočnými aktérmi stojacimi za operáciou. Medzi tieto prvky môže patriť výrazná účasť materských spoločností samotných pri iniciovaní, organizovaní a financovaní operácie. V týchto prípadoch sa za účastníkov koncentrácie považujú materské spoločnosti.“

109

Tvrdenia žalobkýň a spoločnosti DDC treba preskúmať z hľadiska týchto úvah.

110

Po prvé výklad navrhovaný žalobkyňami a spoločnosťou DDC spočívajúci v odopretí možnosti Komisie zohľadniť ekonomickú realitu, s výnimkou prípadov, ktoré identifikovali, treba zamietnuť.

111

V prvom rade tieto výklady vedú na účely uplatnenia nariadenia č. 139/2004 len k úplnému popretiu relevantnosti väzieb, ktoré môžu existovať medzi úplne funkčným spoločným podnikom a jeho materskými spoločnosťami, s výnimkou prípadov identifikovaných žalobkyňami a spoločnosťou DDC. Nejde pritom o takýto prípad.

112

Treba totiž pripomenúť, že už bolo rozhodnuté, že skutočnosť, že spoločný podnik je úplne funkčný, a preto hospodársky nezávislý z hľadiska prevádzky, neznamená, že je nezávislý, pokiaľ ide o prijímanie svojich strategických rozhodnutí. Opačný záver by viedol k situácii, že by nikdy neexistovala spoločná kontrola „spoločného podniku“, ak by bol hospodársky nezávislým (pozri analogicky rozsudok z 23. februára 2006, Cementbouw Handel & Industrie/Komisia, T‑282/02, EU:T:2006:64, bod 62).

113

Preto je vylúčené, aby sa podstatná otázka položená v zmysle bodu 145 konsolidovaného oznámenia o právomoci týkajúca sa určenia okolností, za ktorých sa má spoločný podnik považovať za účastníka koncentrácie, obmedzila na prípady uvedené žalobkyňami a spoločnosťou DDC.

114

Ďalej výklad žalobkýň a spoločnosti DDC vedie tiež k popretiu toho, že nepriame väzby medzi materskými spoločnosťami a spoločným podnikom môžu mať vplyv na súťažné správanie takto prepojených podnikov na niektorých trhoch.

115

V rámci výkonu spoločnej kontroly spoločného podniku sa pritom materské spoločnosti tohto podniku budú musieť nevyhnutne dohodnúť na obchodnom riadení tohto podniku a v určitej miere na svojom vlastnom postavení vo vzťahu k spoločnému podniku na niektorých trhoch. Z toho vyplýva, že existencia takýchto nepriamych väzieb ekonomickej a štrukturálnej povahy predstavuje skutočnosť, ktorú treba zohľadniť v rámci posúdenia koncentrácie v zmysle nariadenia o koncentráciách (rozsudok z 8. júla 2003, Verband der freien Rohrwerke a i./Komisia, T‑374/00, EU:T:2003:188, body 173 a 174).

116

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na zabezpečenie účinnosti kontroly koncentrácií sa zdá nevyhnutné zohľadniť ekonomickú realitu skutočných aktérov koncentrácie v závislosti od právnych a skutkových okolností vlastných každému prípadu. Určenie účastníkov koncentrácie je teda nevyhnutne spojené so spôsobom, akým bol proces nadobudnutia iniciovaný, organizovaný a financovaný v každom jednotlivom prípade.

117

Po druhé výklad bodu 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci, ktorý uvádzajú žalobkyne a DDC, treba tiež zamietnuť.

118

V prvom rade zo znenia tohto bodu vyplýva, že použitie plne funkčného spoločného podniku ako obyčajného prostriedku nadobudnutia nie je jediným prípadom, keď materské spoločnosti možno kvalifikovať ako účastníkov koncentrácie.

119

Druhá veta tohto bodu totiž uvádza rôzne príklady situácií, v ktorých možno plne funkčný spoločný podnik považovať len za obyčajný prostriedok pre nadobudnutie. Vyplýva to z použitia formulácie „to je prípad, najmä“. Naopak situácia, v ktorej „existujú prvky, ktoré dokazujú, že materské spoločnosti sú fakticky skutočnými aktérmi stojacimi za operáciou“, je uvedená samostatne v nasledujúcej vete. Tento posledný prípad je teda potrebné odlíšiť od situácií, v ktorých možno plne funkčný spoločný podnik považovať len za obyčajný prostriedok pre nadobudnutie.

120

Navyše anglické znenie poslednej vety bodu 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci používa výraz „in those cases“ v množnom čísle a nie v jednotnom čísle, aby odkázalo na prípady, v ktorých materské spoločnosti môžu byť považované za „účastníkov koncentrácie“ namiesto ich plne funkčného spoločného podniku. To potvrdzuje, že existuje viacero prípadov, keď sa materské spoločnosti považujú za „účastníkov koncentrácie“.

121

V druhom rade zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že „prvky“, ktoré „dokazujú“, že „materské spoločnosti sú fakticky skutočnými aktérmi stojacimi za operáciou“ a ktoré sú ako také vymenované, a to „výrazná účasť materských spoločností samotných pri iniciovaní, organizovaní a financovaní operácie“, nepredstavuje taxatívny zoznam hypotéz. Vyplýva to z použitia výrazu „on citera ainsi“ vo francúzskom znení, výrazu „these elements may include“ v anglickom znení a z výrazu „kan een factor zijn“ v holandskom znení.

122

Na účely zohľadnenia ekonomickej reality je totiž potrebné vziať do úvahy všetky relevantné skutočnosti, ktoré umožňujú stanoviť, ktoré subjekty sú skutočnými aktérmi operácie. Výraznú účasť materských spoločností na operácii tak možno vyvodiť z celkového súboru zhodujúcich sa dôkazov, aj keď žiadny z týchto dôkazov posudzovaný samostatne nepostačuje na to, aby „odhalil závoj“ nad realitou operácie.

123

Inými slovami, bod 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci upravuje dva prípady, a to prípad, keď sa spoločný podnik používa ako obyčajný prostriedok, alebo alternatívne prípad, keď sú materské spoločnosti skutočnými aktérmi operácie. V tejto súvislosti uvedené ustanovenie uvádza rôzne príklady vzťahujúce sa na oba prípady, a to demonštratívnym spôsobom.

124

Preto na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne a DDC, sa možno domnievať, že materské spoločnosti sú účastníkmi koncentrácie nielen vtedy, keď používajú „účelovú“ spoločnosť na nadobudnutie alebo v situáciách obchádzania zákona, ale aj keď sú skutočnými aktérmi stojacimi za operáciou. Treba spresniť, že v prejednávanej veci sa Komisia domnievala, že operácia patrí do druhého prípadu, a nie do prvého, ako sa niekedy zdá, že to žalobkyne navrhujú vo svojich písomných podaniach.

125

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého plne funkčný spoločný podnik nemožno považovať za obyčajný prostriedok, ak má na operácii vlastný záujem, toto tvrdenie treba zamietnuť ako neúčinné, pretože, ako bolo uvedené v bode 124 vyššie, Komisia sa domnievala, že táto operácia patrí pod druhý prípad upravený v bode 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci. V každom prípade skutočnosť, že plne funkčný spoločný podnik môže mať vlastný strategický záujem na koncentrácii, nemôže brániť kvalifikácii materských spoločností účastníkov koncentrácie ako skutočných aktérov operácie, a to najmä vzhľadom na ich výraznú účasť pri iniciovaní, organizovaní a financovaní operácie.

126

Tvrdenia žalobkýň a spoločnosti DDC treba preto zamietnuť.

127

Žalobkyne tvrdia, že prístup Komisie spočívajúci v zohľadnení ekonomickej reality v každom jednotlivom prípade porušuje zásadu právnej istoty. Pojem účastníci koncentrácie má totiž bezprostredný dopad na uplatniteľnosť povinnosti pozastaviť koncentráciu a na riziko prípadných pokút v prípade porušenia tejto povinnosti. Na strane nadobúdateľa pritom materská spoločnosť plne funkčného spoločného podniku nemusí nevyhnutne vedieť o rozsahu zapojenia druhej materskej spoločnosti. Takisto cieľový podnik a predávajúci vo všeobecnosti nie sú schopní identifikovať účastníkov koncentrácie zo strany nadobúdateľa, keďže nemusia nevyhnutne vedieť o miere účasti materských spoločností a plne funkčného spoločného podniku na organizovaní a financovaní koncentrácie. A aj keby to tak bolo, predmetný účastníci by nemohli pred operáciou posúdiť, či je miera účasti dostatočne výrazná na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že materské spoločnosti sú účastníkmi koncentrácie. Neistota vyvolaná touto situáciou by bola neprijateľná.

128

Podľa žalobkýň sa predmetné spoločnosti musia poradiť s Komisiou pred oznámením každej navrhovanej koncentrácie, aby sa oboznámili zo stanoviskom Komisie. Ani takáto konzultácia však neponúka právnu istotu vzhľadom na to, že odpovede GR pre hospodársku súťaž na žiadosti o konzultácie nie sú záväzné a že v nedávnych veciach Komisia dokonca odmietla poskytnúť písomnú odpoveď.

129

V dôsledku toho treba výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty uplatnenú žalobkyňami zamietnuť.

130

Zásada právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné, presné a mali predvídateľné účinky s cieľom umožniť dotknutým osobám orientáciu v situáciách a právnych vzťahoch v pôsobnosti právneho poriadku Únie (rozsudok z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C‑81/10 P, EU:C:2011:811, bod 100). Keďže je však právnemu predpisu vlastný určitý stupeň neurčitosti, pokiaľ ide o jeho význam a rozsah, treba preskúmať, či predmetný právny predpis trpí takou nejednoznačnosťou, ktorá vytvára prekážku tomu, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli s dostatočnou určitosťou vyriešiť prípadné pochybnosti o rozsahu alebo význame tohto predpisu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, EU:C:2005:223, body 30 a 31). V tejto súvislosti tieto požiadavky nemožno chápať ako nariaďujúce, aby norma, ktorá používa abstraktný právny pojem, uviedla rôzne konkrétne príklady, v ktorých sa tento pojem uplatní, keďže všetky tieto príklady nemôže normotvorca vopred určiť (rozsudok z 20. júla 2017, Marco Tronchetti Provera a i., C‑206/16, EU:C:2017:572, bod 42).

131

V prejednávanej veci nie je možné určiť, či žalobkyne svojím tvrdením, podľa ktorého konsolidované oznámenie o právomoci neumožňuje Komisii „preskúmať ekonomickú realitu“, kedy to považuje za vhodné, a „určiť, ktoré subjekty sú skutočnými aktérmi operácie“ v každom jednotlivom prípade, majú v úmysle namietať nedostatok jasnosti, presnosti alebo predvídateľnosti bodov 145 až 147 uvedeného oznámenia alebo jeho uplatnenia Komisiou v prejednávanej veci. Treba preto skúmať, či samotné konsolidované oznámenie o právomoci alebo jeho vykonanie Komisiou vyvolali nejasnosť, ktorá je v rozpore so zásadou právnej istoty.

132

Z bodov 1 a 4 konsolidovaného oznámenia o právomoci vyplýva, že toto oznámenie bolo prijaté v záujme zabezpečenia transparentnosti, predvídateľnosti a právnej istoty činností vykonávaných Komisiou (pozri analogicky rozsudky z 30. mája 2013, Komisia/Švédsko, C‑270/11, EU:C:2013:339, bod 41, a z 12. februára 2014, Beco/Komisia, T‑81/12, EU:C:2014:71, bod 70).

133

Body 145 až 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci boli teda prijaté najmä na účely zabezpečenia právnej istoty. Okrem toho tieto ustanovenia nevysielajú protichodné signály, pokiaľ ide o postup, ktorý Komisia použila na určenie účastníkov koncentrácie. Umožňujú tak materským spoločnostiam plne funkčného spoločného podniku, ako aj predávajúcemu a jeho cieľovému podniku určiť účastníkov koncentrácie, keďže, ako tvrdí Komisia, títo účastníci budú mať v rámci rokovaní na účely koncentrácie nevyhnutne vedomosť o miere účasti materských spoločností spoločného podniku. V prípade pochybností si môžu strany koncentrácie vždy vyžiadať od dotknutej spoločnosti informácie o miere jej účasti na koncentrácii.

134

Okrem toho účastníci koncentrácie môžu ako obozretné hospodárske subjekty, a najmä ako odborníci, ktorí sú zvyknutí vynakladať veľkú obozretnosť pri výkone svojej profesie, v prípade potreby tiež požiadať o odborné poradenstvo s cieľom posúdiť dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z uplatnenia bodov 145 až 147 konsolidovaného oznámenia o právomoci.

135

Navyše účastníci koncentrácie majú vždy možnosť nadviazať kontakt so službami Komisie, aby získali neformálne usmernenia týkajúce sa podnikov dotknutých operáciou. V tejto súvislosti žalobkyne nespresňujú, v ktorých nedávnych veciach Komisia podľa ich slov odmietla poskytnúť takúto odpoveď.

136

Okolnosti prejednávanej veci tiež odporujú tvrdeniam žalobkýň, pretože ako vyplýva z bodov 14 a 16 vyššie, DDC 20. augusta 2015 požiadala a 13. novembra 2015 dostala takú odpoveď. Navyše stanovisko GR pre hospodársku súťaž uvedené v jeho liste z 13. novembra 2015, ktorým boli žalobkyne označené ako účastníci koncentrácie, je totožné s konečným stanoviskom prijatým v napadnutom rozhodnutí. Hoci sa v tomto liste uvádza, že nie je rozhodnutím Komisie, žalobkyne nepreukazujú, že konzultácia s Komisiou im ako obozretným hospodárskym subjektom zabránila odstrániť prípadné pochybnosti, ktoré mohli mať v súvislosti s oznamovacou povinnosťou v prejednávanej veci.

[omissis]

140

Treba uviesť, že odôvodnenie žalobkýň, podľa ktorého výklad Komisie umožňuje zahrnúť do jej právomoci koncentrácie, ktoré majú vplyv na malú časť členského štátu a ktoré sú irelevantné pre cezhraničný obchod na vnútornom trhu, spočíva na nesprávnom predpoklade. Podľa článku 1 ods. 2 poslednej časti vety nariadenia č. 139/2004 totiž koncentrácia nemá význam pre celé Spoločenstvo, aj keď sú dosiahnuté limity obratu, pokiaľ každý z účastníkov koncentrácie dosahuje viac ako dve tretiny svojho celkového obratu v rámci Únie v jednom a tom istom členskom štáte. Navyše sa zdá, že žalobkyne si zamieňajú ekonomický rozmer koncentrácie s jej účinkami na podstatnú časť trhu, pretože otázka, či koncentrácia značne narušuje efektívnu hospodársku súťaž na podstatnej časti trhu, patrí do posúdenia hospodárskej súťaže z vecného hľadiska (pozri bod 359 a nasl.).

141

Tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

142

Žalobkyne tvrdia, že stanovisko Komisie v napadnutom rozhodnutí o konsolidovanom oznámení o právomoci podmieňuje uplatniteľnosť nariadenia č. 139/2004 subjektívnymi skutočnosťami, čo je v rozpore s judikatúrou Všeobecného súdu.

143

Tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

144

V tomto ohľade žalobkyne nevyvodili žiadne účinné tvrdenie z bodu 129 rozsudku z 21. septembra 2005, EDP/Komisia (T‑87/05, EU:T:2005:333). Aj keď totiž tento bod uvádza, že uplatniteľnosť predchádzajúceho nariadenia o kontrole koncentrácií nemôže závisieť od vôle účastníkov koncentrácie, netýka sa identifikácie účastníkov koncentrácie, ale sa obmedzuje na preukázanie toho, že samotná skutočnosť, že účastníci oznamujú operáciu, neznamená, že sa uplatní nariadenie o kontrole koncentrácií.

145

DDC tvrdí, že ak nariadenie č. 139/2004 nedefinuje pojem účastníci koncentrácie, ciele a štruktúra jeho článku 5 ods. 4 poskytujú usmernenia o spôsobe, akým treba tento pojem vykladať.

146

V prvom rade z cieľa nariadenia stanoveného v jeho odôvodnení 8 v podstate vyplýva, že účastníkmi koncentrácie sú podniky, ktoré sa priamo zúčastňujú na koncentrácii. Na to, aby sa posúdili účinky koncentrácie, je teda potrebné určiť, ktorá spoločnosť bude kontrolovať činnosti cieľových spoločností, rozhodne o ich konkurenčnej stratégii a bude znášať ekonomické následky. Vo všeobecnosti je nevyhnutné, aby sa účastníci koncentrácii nachádzali na oboch stranách operácie, inak by Komisia musela preskúmať každé menšie nadobudnutie cieľových podnikov spoločnými podnikmi veľkých nadnárodných podnikov. O výnimku môže ísť len vtedy, ak nadobúdateľ neurčí smerovanie cieľového objektu a jeho konkurenčnú stratégiu, alebo ak má z operácie prospech výlučne iná spoločnosť. Miera účasti materskej spoločnosti nadobúdateľa pri iniciovaní, organizovaní a financovaní nie je relevantná.

147

V druhom rade z rozlíšenia stanoveného v článku 5 ods. 4 písm. a) a c) nariadenia č. 139/2004 medzi účastníkom koncentrácie na jednej strane a podnikmi, ktoré kontrolujú účastníka koncentrácie, na druhej strane vyplýva, že toto nariadenie nestanovuje, že akcionári, ktorí kontrolujú spoločnosť, môžu byť považovaní za účastníkov koncentrácie. Výnimky môžu existovať, ak sa jednoznačne preukáže, že operácia sa priamo netýka nadobúdajúcej spoločnosti. V opačnom prípade by bol článok 5 ods. 4 písm. c) uvedeného nariadenia nadbytočný.

148

Úvahu spoločnosti DDC treba zamietnuť.

149

V prvom rade, ako správne tvrdí Komisia, nie je nevyhnutné, aby sa účastníci koncentrácie, ktorých obrat presahuje stanovené prahové hodnoty, nachádzali na oboch stranách operácie, keďže článok 1 nariadenia č. 139/2004 neuvádza „nadobúdateľa a cieľový podnik“, ale „najmenej dvoch účastníkov koncentrácie“.

150

Okrem toho treba pripomenúť, že podobne podľa odseku 140 konsolidovaného oznámenia o právomoci ak dve spoločnosti nadobúdajú spoločnú kontrolu nad už existujúcou spoločnosťou, účastníci koncentrácie sú každá zo spoločností, ktoré nadobúdajú spoločnú kontrolu a cieľovú spoločnosť.

151

V druhom rade článok 5 ods. 4 písm. c) nariadenia č. 139/2004 stanovuje len to, že celkový obrat účastníka koncentrácie musí zahŕňať obrat podnikov, ktoré majú v účastníkovi koncentrácie práva alebo právomoci, pričom to nebráni tomu, aby sa v určitých prípadoch podniky, ktoré kontrolujú iné podniky, mohli samy považovať za účastníkov koncentrácie.

152

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvú časť prvého žalobného dôvodu treba zamietnuť.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto: