1

Žalobca, región Île‑de‑France, bol zriadený ako verejná inštitúcia s právnou subjektivitou a finančnou samostatnosťou na základe loi no 76‑394, du 6 mai 1976, portant création et organisation de la Région d’Île‑de‑France (zákon č. 76‑394 zo 6. mája 1976 o vytvorení a organizácii regiónu Île‑de‑France (JORF zo 7. mája 1976, s. 2741). Na základe článku 6 mal región najmä určovať regionálnu politiku v oblasti premávky a osobnej dopravy na jeho území a zabezpečiť jej výkon.

2

Článok 17 zákona č. 76‑394 najmä stanovoval:

„Regionálna rada svojimi uzneseniami upraví záležitosti, ktoré spadajú do právomoci regiónu…“

3

Dňa 20. októbra 1994 prijala regionálna rada Île‑de‑France uznesenie CR 34‑94 týkajúce sa pomoci na podporu služieb cestnej hromadnej dopravy, ktoré prevádzkovali súkromné podniky alebo podniky zriadené samosprávou, s cieľom obnoviť súbor opatrení, ktoré boli predtým uplatnené v prospech uvedených podnikov. Po tomto uznesení boli prijaté dve uznesenia, a to uznesenia CR 44‑98 a CR 47‑01 (spoločne s uznesením CR 34‑94 ďalej len „sporné uznesenia“), konkrétne v roku 1998 a v roku 2001, teda ešte predtým, než bola dotknutá schéma pomoci v roku 2008 zrušená.

4

Podľa sporných uznesení žalobca priznal finančnú pomoc orgánom verejnej správy nachádzajúcim sa na jeho území, ktoré uzavreli so súkromnými podnikmi pravidelnej cestnej hromadnej dopravy alebo s podnikmi, ktoré tieto linky priamo prevádzkovali prostredníctvom samosprávy (ďalej len „dotknuté orgány verejnej správy“), zmluvy o prevádzke pravidelných autobusových liniek. Dotknuté orgány verejnej správy uvedenú pomoc následne vyplatili uvedeným dopravným podnikom (ďalej len „koneční príjemcovia“).

5

V rámci schémy pomoci zavedenej spornými uzneseniami (ďalej len „dotknutá schéma pomoci“) bola pomoc poskytnutá vo forme subvencií na investíciu („sporné subvencie“) a bola určená na podporu nákupu nových automobilov a inštalácie nových zariadení konečnými príjemcami s cieľom zlepšiť ponuku hromadnej dopravy a napraviť negatívne vonkajšie účinky v súvislosti s osobitne hustou cestnou premávkou na území žalobcu.

6

Podľa francúzskych orgánov bola 135 podnikom poskytnutá od roku 1994 do roku 2008 dotknutá schéma pomoci. Použitie tejto pomoci bolo upravené dodatkami k dohovorom o prevádzke, ktoré boli uzavreté medzi orgánmi verejnej správy a konečnými príjemcami. Dodatky boli schválené podpisom predsedu regionálnej rady Île‑de‑France a podrobne stanovovali záväzky, ktoré si mali plniť koneční príjemcovia za to, že im boli vyplatené uvedené subvencie.

7

Dňa 17. októbra 2008 bola Európskej komisii podaná sťažnosť týkajúca sa schém štátnej pomoci považovaných za neoprávnené, ktoré predstavovali podporné opatrenia, ktoré od roku 1994 do roku 2008 poskytoval v prospech niektorých autobusových dopravných podnikov na svojom území žalobca, a neskôr od roku 2008 syndicat des transports d’Île‑de‑France (dopravné združenie Île‑de‑France) (STIF, Francúzsko).

8

Listom z 11. marca 2014 Komisia oznámila Francúzskej republike svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Uverejnením tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 141, 2014, s. 38) Komisia vyzvala dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky k predmetnému opatreniu.

9

Dňa 30. apríla 2014 Francúzska republika predložila svoje pripomienky Komisii. Všetky pripomienky, ktoré predložili dotknuté strany vrátane žalobcu, boli oznámené Francúzskej republike, ktorá sa k nim nevyjadrila.

10

Dňa 21. júna 2016 bolo Komisii doručené spoločné stanovisko zo strany štyroch zo siedmich dotknutých strán, v ktorom spresnili svoj postoj v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku zo 6. októbra 2015, Komisia/Andersen (C‑303/13 P, EU:C:2015:647). Dňa 9. novembra 2016 predložil žalobca svoje pripomienky.

11

Komisia 2. februára 2017 ukončila konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ a prijala rozhodnutie (EÚ) 2017/1470 o schéme pomoci SA.26763 2014/C (ex 2012/NN), ktorú Francúzsko poskytlo dopravným autobusovým podnikom v regióne Île‑de‑France (Ú. v. EÚ L 209, 2017, s. 24, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

12

Komisia v napadnutom rozhodnutí predovšetkým usúdila, že subvencie na investíciu, ktoré poskytol žalobca v rámci dotknutej schémy pomoci od roku 1994 do roku 2008, predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Keďže podmienky obchodu medzi členskými štátmi neboli ovplyvnené spôsobom, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom, konštatovala, že uvedená schéma je zlučiteľná s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Dospela však k záveru, že vzhľadom na to, že táto pomoc nebola oznámená a treba ju kvalifikovať ako „novú pomoc“, bola poskytnutá neoprávnene v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

13

Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

Schéma pomoci, ktorú [Francúzska republika] neoprávnene vykonal[a] v rokoch 1994 až 2008 vo forme subvencií na investície poskytnutých regiónom Île‑de‑France v rámci uznesení CR 34‑94, CR 44‑98 a CR 47‑01, je zlučiteľná s vnútorným trhom

…

Článok 4

Toto rozhodnutie je určené Francúzskej republike.“

14

V máji 2004 Syndicat autonome des transporteurs de voyageurs (autonómne združenie prepravcov cestujúcich) (ďalej len „SATV“) požiadalo predsedu regionálnej rady Île‑de‑France, aby zrušil sporné uznesenia. Po tom, čo bola táto žiadosť zamietnutá, SATV podalo 17. júna 2004 na Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž, Francúzsko) žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu predsedu regionálnej rady Île‑de‑France.

15

Rozsudkom č. 0417015 z 10. júla 2008 Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) vyhovel žalobe SATV a nariadil žalobcovi, aby regionálnej rade Île‑de‑France predložil nové uznesenie z dôvodu, že dotknutá schéma pomoci nebola oznámená Komisii. Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) okrem toho nariadil žalobcovi, aby zrušil sporné uznesenia.

16

Žalobca, ktorý sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolal, prijal uznesenie CR 80‑08 zo 16. októbra 2008, ktorým zrušil sporné uznesenia.

17

Rozsudkom č. 08PA04753 z 12. júla 2010 Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd Paríž, Francúzsko) potvrdil rozsudok Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) č. 0417015 z 10. júla 2008. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko). Conseil d’État (Štátna rada) rozsudkom č. 343440 z 23. júla 2012 tento opravný prostriedok zamietla a uviedla, že skutočnosť, že trh pravidelnej verejnej osobnej dopravy na území žalobcu nebol otvorený hospodárskej súťaži, nemá vplyv na kvalifikáciu sporných subvencií ako štátnej pomoci, pretože koneční príjemcovia vykonávali svoju činnosť aj na iných trhoch otvorených hospodárskej súťaži.

18

Po tom, čo Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd Paríž) 27. novembra 2015 zamietol viaceré návrhy tretej osoby, koneční príjemcovia, ktorí podali tieto návrhy, podali na Conseil d’État (Štátna rada) kasačné opravné prostriedky, o ktorých v čase podania žaloby stále prebiehalo konanie.

19

V nadväznosti na novú žalobu, ktorú SATV podalo 27. októbra 2008, Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) rozsudkom č. 0817138 zo 4. júna 2013 nariadil žalobcovi, aby vydal exekučné tituly umožňujúce vrátenie pomoci poskytnutej na základe napadnutých uznesení. Dňa 27. novembra 2015 Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd Paríž) zamietol odvolanie regiónu podané proti tomuto rozhodnutiu (rozsudok č. 13PA03172). Žalobca podal na Conseil d’État (Štátna rada) kasačný opravný prostriedok, o ktorom v čase podania žaloby stále prebiehalo konanie.

20

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 16. mája 2017 podal žalobca podľa článku 263 ZFEÚ túto žalobu a domáha sa čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia.

21

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

22

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

23

Komisia bez toho, aby samostatným podaním vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, navrhuje, aby bola žaloba vyhlásená za neprípustnú z dôvodu neexistencie aktívnej legitimácie a záujmu na konaní žalobcu.

24

Žalobca tvrdí, že i keď mu nie je napadnuté rozhodnutie určené, je oprávnený podať túto žalobu, pretože má aktívnu legitimáciu, ako aj záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu.

25

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že súd Európskej únie je oprávnený, aby za okolností prejednávanej veci posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby vo veci samej bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti (rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, body 51 a 52, a zo 14. septembra 2015, Brouillard/Súdny dvor, T‑420/13, neuverejnený, EU:T:2015:633, bod 18).

26

Za okolností prejednávanej veci Všeobecný súd usudzuje, že v záujme hospodárnosti konania je potrebné najprv preskúmať dôvodnosť žaloby bez toho, aby sa predtým rozhodlo o prípustnosti.

27

Na podporu svojej žaloby žalobca v podstate uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 1 písm. b) bodu i) a v) nariadenia Rady (EÚ) z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. EÚ L 249, 2015, s. 9), pretože Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne nesprávne konštatovala, že poskytnutá pomoc na základe dotknutej schémy pomoci od roku 1994 do roku 2008 bola nová pomoc, ktorá vzhľadom na to, že nebola oznámená, bola neoprávnene vykonaná. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, pretože Komisia v rámci svojho posúdenia v súvislosti s kvalifikáciou sporných subvencií ako štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nedostatočne odôvodnila, z akého dôvodu sú tieto subvencie selektívne a konečným príjemcov priznávajú hospodársku výhodu.

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žalobca sa vo svojich návrhoch výslovne domáha, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatovala, že sporné subvencie predstavujú schému štátnej pomoci.

29

Názov žalobných dôvodov uvedených na podporu tejto žaloby však nedovoľuje domnievať sa, že ide o spochybnenie kvalifikácie sporných subvencií ako štátnej pomoci.

30

Z názvu uvedených žalobných dôvodov totiž vyplýva, že pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, žalobca sa domáha určenia nedostatku odôvodnenia, ktorým je poznačené napadnuté rozhodnutie, v súvislosti s kvalifikáciou sporných subvencií ako štátnej pomoci, a pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, spochybňuje posúdenie Komisie vykonané v tomto rozhodnutí v súvislosti s otázkou, či má dotknutá schéma pomoci povahu novej schémy pomoci.

31

Zo žaloby však jasne vyplýva, že žalobca druhým žalobným dôvodom, i keď je nesporné, že je formulovaný v tom zmysle, že sa zakladá na porušení len povinnosti odôvodnenia, vytýka Komisii, že dospela k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené kritériá selektívnosti a výhody. Týmto žalobným dôvodom sa teda domáha určenia porušenia povinnosti odôvodnenia, ako aj spochybňuje vecnú zákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že sporné subvencie nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

32

Okrem toho tak z tvrdení uvedených žalobcom v jeho písomných vyjadreniach, ako aj z tvrdení, ktoré rozvinul na pojednávaní, vyplýva, že návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia sa netýka len spochybnenia kvalifikácie sporných subvencií ako štátnej pomoci, ale aj určenia, že dotknutá schéma pomoci má povahu novej schémy pomoci. Za týchto podmienok treba konštatovať, že prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 1 písm. b) bodu i) a v) nariadenia 2015/1589 je účinný na podporu tohto návrhu.

33

Vzhľadom na tieto skutočnosti je nutné konštatovať, že žalobné dôvody sú uvedené na podporu tej časti návrhov žalobcu, kde sa domáha čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že nejde o štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a namieta proti nesprávnej kvalifikácii dotknutej schémy pomoci ako novej schémy pomoci.

34

Treba navyše pripomenúť, že neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia majú byť dôkazom o porušení podstatných formálnych náležitostí a v dôsledku toho si vyžadujú samostatné preskúmanie posúdenia nesprávnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorého preskúmanie patrí do preskúmania dôvodnosti tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67, a z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, EU:C:2005:768, bod 26).

35

Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa ním žalobca domáha určenia porušenia povinnosti odôvodnenia a nesprávneho posúdenia Komisie, pokiaľ ide o kvalifikáciu sporných subvencií ako štátnej pomoci, treba preskúmať pred prvým žalobným dôvodom, ktorý sa týka len vecnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

36

Žalobca po prvé tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené v rozsahu, v akom Komisia v tomto rozhodnutí údajne len uviedla, že dotknutá schéma pomoci v skutočnosti vedie k selektívnosti medzi hospodárskymi subjektmi v odvetví verejnej pravidelnej cestnej dopravy a zvýhodňuje toto hospodárske odvetvie v porovnaní s ostatnými odvetviami. Otázka selektívnej povahy pomoci bola predmetom iba troch odôvodnení napadnutého rozhodnutia (a to odôvodnení 222 až 224 tohto rozhodnutia).

37

Žalobca po druhé usudzuje, že nedostatok odôvodnenia, ktoré charakterizuje napadnuté rozhodnutie, spočíva v tom, že Komisia nepreukázala, na základe čoho koneční príjemcovia disponovali osobitným manévrovacím priestorom po tom, čo im boli v rámci dotknutej schémy pomoci poskytnuté sporné subvencie. Komisia údajne neurobila najmä analýzu spôsobu, akým by tieto subvencie umožnili konečným príjemcom zmierniť vplyv nákladov, ktoré by mohli znášať, a teda im poskytli hospodársku výhodu.

38

Komisia namieta voči tvrdeniam žalobcu. Domnieva sa najmä, že napadnuté rozhodnutie obsahuje podrobné vysvetlenia týkajúce sa tak existencie hospodárskej výhody, ako aj selektívnej povahy tejto výhody. Spresňuje, že vzhľadom na to, že sporné uznesenia podrobne neobjasňujú ani jeden kľúčový parameter v súvislosti s amortizáciou získanej výhody, z právneho hľadiska dostatočne dospela k záveru o existencii neoprávnenej hospodárskej výhody priznanej v prospech konečných príjemcov.

39

Treba pripomenúť, že podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ sa v právnych aktoch uvedú odôvodnenia. Navyše podľa článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

40

Podľa ustálenej judikatúry rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy dotknutého aktu a od kontextu jeho prijatia. Z odôvodnenia musí jasne a jednoznačne vyplývať úvaha inštitúcie tak, aby sa na jednej strane umožnilo súdu Únie vykonať jeho preskúmanie zákonnosti a na druhej strane, aby sa umožnilo dotknutým osobám zistiť dôvody prijatého opatrenia, aby tak mohli brániť svoje práva a overiť, či rozhodnutie je alebo nie je dôvodné (rozsudok zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57, bod 278).

41

Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 druhého odseku ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen z hľadiska jeho znenia, ale aj z hľadiska jeho kontextu, ako aj všetkých právnych predpisov, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudok zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57, bod 279).

42

Hoci Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, musí uviesť skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57, bod 280).

43

Pokiaľ ide o kvalifikáciu opatrenia ako pomoci, povinnosť odôvodnenia vyžaduje, aby sa uviedli dôvody, pre ktoré sa Komisia domnieva, že dotknuté opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 13. júna 2000, EPAC/Komisia, T‑204/97 a T‑270/97, EU:T:2000:148, bod 36).

44

V tejto súvislosti je nutné po prvé konštatovať, že Komisia skôr, než dospela k záveru o existencii hospodárskej výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, odpovedala na tvrdenia francúzskych orgánov a dotknutých strán, ktoré pripomenula v odôvodnení 198 napadnutého rozhodnutia a ktoré mali preukázať, že pomoc bola poskytnutá žalobcom ako protihodnota za plnenie záväzkov služieb verejného záujmu a nemohla pre konečných príjemcov predstavovať takúto hospodársku výhodu, a to v súlade s podmienkami uloženými v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415, body 87 až 94).

45

Komisia konkrétne v odôvodneniach 201 až 207 napadnutého rozhodnutia uviedla dôvody, na základe ktorých usúdila, že sporné subvencie nemali za cieľ kompenzovať plnenie záväzkov služieb verejného záujmu, ale vyplývali zo zmluvného ustanovenia, ktoré už bolo uplatňované medzi podnikmi pravidelnej verejnej dopravy na území žalobcu a dotknutými orgánmi verejnej správy v snahe podnecovať investície. Spresnila, že skutočnosť, že výhodu, ktorú priznávali tieto subvencie, by bolo možné obnoviť prípadnou amortizáciou súm, ktoré tieto samosprávy vyplatili konečným prijímateľom, aby sa tak kompenzovali ich záväzky služieb verejného záujmu, nie je relevantná na účely takejto analýzy.

46

S prihliadnutím na podrobné posúdenie, ktoré Komisia urobila v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s otázkou, či sporné subvencie poskytujú konečným prijímateľom výhodu, nemožno jej vytýkať, že v prejednávanej veci neposkytla dostatočné odôvodnenie na účely overenia, či bolo toto kritérium splnené.

47

Po druhé, pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa selektívnej povahy sporných subvencií a o odôvodnenie poskytnuté v súvislosti s týmto kritériom v napadnutom rozhodnutí, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je povinnosťou Komisie dokázať, že dotknuté opatrenie zakladá rozdiely medzi podnikmi nachádzajúcimi sa z hľadiska cieľa tohto opatrenia v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, EU:C:2011:551, bod 62 a citovanú judikatúru).

48

V tejto súvislosti Komisia v odôvodneniach 222 a 223 napadnutého rozhodnutia na jednej strane uviedla, že sporné subvencie sa týkali len podnikov verejnej dopravy, s ktorými dotknuté orgány verejnej správy uzavreli dohodu o prevádzke, takže tieto subvencie sa vzťahovali iba na odvetvie pravidelnej verejnej cestnej dopravy na území žalobcu. Na druhej strane konštatovala, že výber podnikov z tohto sektora sa vykonáva pred udelením subvencií pri výbere, aby sa určili tie podniky, ktoré budú poverené plnením záväzkov služby vo verejnom záujme na území žalobcu.

49

Komisia teda v odôvodnení 224 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že selektívnu povahu dotknutej schémy pomoci možno preukázať tak na úrovni dotknutého odvetvia, ako aj vnútri tohto odvetvia medzi podnikmi, ktorým boli sporné subvencie poskytnuté, a podnikmi, ktoré boli z uvedenej schémy vylúčené.

50

Z toho vyplýva, že Komisia poskytla dostatočne presné vysvetlenia na to, aby mohol žalobca porozumieť dôvodom, na základe ktorých usúdila, že sporné subvencie zakladali rozdiely v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 47 vyššie medzi konečnými príjemcami a podnikmi, ktoré sa z hľadiska cieľa sledovaného spornými uzneseniami nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii.

51

Za týchto podmienok nemôže žalobca vytýkať Komisii, že v rámci svojich posúdení týkajúcich sa jednak selektívnej povahy dotknutej schémy pomoci a jednak neoprávnenej hospodárskej výhody priznanej konečným prijímateľom porušila povinnosť odôvodnenia.

52

Podľa žalobcu Komisia nesprávne v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že kritérium týkajúce sa hospodárskej výhody stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ bolo splnené. Konkrétne Komisia údajne nespresnila, ktoré osobitné náklady mohli pre konečných prijímateľov predstavovať záťaž, ako aj spôsob, ktorým by sporné subvencie mohli zmierniť tieto náklady, a teda im priznať hospodársku výhodu.

53

Komisia namieta voči tvrdeniam žalobcu. Zastáva názor, že sporné uznesenia podrobne neobjasňujú kľúčové parametre týkajúce sa prípadnej amortizácie hospodárskej výhody priznanej konečným prijímateľom. Vzhľadom na úvahy vyjadrené v odôvodnení 209 napadnutého rozhodnutia, a to najmä na skutočnosť, že znenie sporných uznesení nikde nedovoľuje domnievať sa, že sporné subvencie boli správne amortizované, z právneho hľadiska teda správne konštatovala, že pomoc poskytnutá na základe dotknutej schémy pomoci priznáva konečným prijímateľom neoprávnenú hospodársku výhodu.

54

V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že Komisia v odôvodnení 207 napadnutého rozhodnutia uviedla, že keďže sporné subvencie mali pokryť časť investičných nákladov, ktoré by za bežných okolností znášali podniky na trhu pravidelnej verejnej dopravy, žalobca poskytnutím týchto subvencií uvoľnil finančný manévrovací priestor pre konečných príjemcov, ktorí mohli z toho dôvodu použiť vlastné zdroje na iné účely.

55

Podrobne analyzované skutočnosti v odôvodnení 207 napadnutého rozhodnutia postačujú na zamietnutie tvrdenia žalobcu, podľa ktorého Komisia údajne nevysvetlila, z akého dôvodu sporné subvencie umožňovali zmierniť náklady, ktoré zaťažovali konečných príjemcov.

56

Keďže žalobca na to, aby spochybnil posúdenie vykonané Komisiou v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s kritériom hospodárskej výhody stanoveným v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, neposkytol nijaké tvrdenie alebo dôkaz, a len napokon poukázal na nesprávnosť tohto posúdenia, nemožno spochybniť dôvodnosť posúdenia v napadnutom rozhodnutí týkajúceho sa existencie hospodárskej výhody.

57

Žalobca spochybňuje, že sporné subvencie majú selektívnu povahu. V tejto súvislosti tvrdí, že nedisponoval nijakou diskrečnou právomocou, pokiaľ ide o poskytnutie týchto subvencií. Zastáva názor, že všetci aktívni prevádzkovatelia na trhu pravidelnej osobnej dopravy boli oprávnení získať tieto subvencie jednoduchým predložením spisu pod podmienkou, že uzavrú dohodu o prevádzke s niektorým z dotknutých orgánov verejnej správy. Spomedzi 150 prevádzkovateľov pravidelnej verejnej dopravy, ktorí vykonávali svoju činnosť na jeho území, bola tak viac ako 130 prevádzkovateľom priznaná pomoc, ktorá bola poskytnutá na základe dotknutej schémy pomoci.

58

Komisia namieta voči tvrdeniam žalobcu. Konkrétne tvrdí, ako aj samotný žalobca priznal, že niektoré podniky, ktoré vykonávajú svoju činnosť na trhu pravidelnej verejnej osobnej dopravy regiónu Île‑de‑France, boli vylúčené z okruhu konečných prijímateľov. Skutočnosť, že veľký počet podnikov mohol túto pomoc využiť, nemôže postačovať na spochybnenie selektívnej povahy sporných subvencií.

59

V tejto súvislosti treba uviesť, ako to pripustil aj samotný žalobca vo svojich písomných vyjadreniach, že poskytnutie sporných subvencií záviselo od uzavretia dohody o prevádzke medzi konečnými prijímateľmi a dotknutými orgánmi verejnej správy.

60

Z toho vyplýva, že podniky pochádzajúce z iných členských štátov alebo iných francúzskych regiónov neboli oprávnené na to, aby im boli poskytnuté sporné subvencie, a že len podniky, ktoré boli aktívne na trhu pravidelnej osobnej dopravy a ktoré vykonávali svoju činnosť na území žalobcu, mohli získať zariadenie subvencované z pomoci poskytnutej na základe dotknutej schémy pomoci. Presnejšie len tieto podniky mohli používať takto subvencované zariadenie v iných častiach Európy alebo francúzskeho územia, kde sa mohli ocitnúť v konkurenčnom postavení s prevádzkovateľmi verejnej dopravy, ktorým nebola takáto pomoc priznaná.

61

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, treba preto konštatovať, že i keď veľký počet podnikov vykonávajúcich činnosť v oblasti pravidelnej verejnej cestnej dopravy na jeho území mohol využiť sporné subvencie, dotknutá schéma pomoci zahŕňala rozdiely, ktoré svojou povahou zvýhodňovali „niektoré podniky alebo niektorých výrobcov“ v porovnaní s ostatnými, ktorí sa z hľadiska cieľa sledovaného uvedenou schémou nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii.

62

Za týchto podmienok je nutné dospieť k záveru, že tvrdenia poskytnuté žalobcom neumožňujú spochybniť posúdenie vykonané Komisiou v napadnutom rozhodnutí v súvislosti so selektívnou povahu sporných subvencií.

63

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zamietnuť tvrdenia žalobcu týkajúce sa posúdenia vykonaného Komisiou v napadnutom rozhodnutí v súvislosti so selektívnou povahou spornej schémy pomoci a v dôsledku toho druhý žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

64

Žalobca tvrdí, že dotknutá schéma pomoci je existujúca schéma pomoci podľa článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia 2015/1589 z dôvodu, že možnosť dotknutých orgánov verejnej správy poskytnúť subvencie podnikom verejnej cestnej osobnej dopravy bola zavedená článkom 19 décret no 49‑1473, du 14 novembre 1949, relatif à la coordination et à l’harmonisation des transports ferroviaires et routiers (dekrét č. 49‑1473 zo 14. novembra 1949 o koordinácii a harmonizácii železničnej a cestnej dopravy) (JORF z 15. novembra 1949, s. 11104, ďalej len „dekrét z roku 1949“), teda pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (teraz Zmluva o FEÚ) vo Francúzsku 1. januára 1958.

65

Žalobca navyše tvrdí, že vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký presný záver, pokiaľ ide o dátum zavedenia dotknutej schémy pomoci, Komisia nemohla vylúčiť možnosť, že uvedený režim bol zavedený na trh, ktorý bol pôvodne uzavretý hospodárskej súťaži, a z toho dôvodu predstavuje existujúcu schému pomoci podľa článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia 2015/1589.

66

Čo sa týka tvrdenia žalobcu, podľa ktorého dotknutá schéma pomoci bola vykonaná ustanoveniami dekrétu z roku 1949, Komisia pripomína, že v odôvodnení 236 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že tieto ustanovenia nevymedzovali presne ani jeden z kľúčových parametrov tejto schémy, a to najmä jej trvanie, rozpočet, jej príjemcov, povahu majetku oprávneného na subvencie a sadzbu subvencie, a že nezakladala nijaké práva na poskytnutie subvencií.

67

Navyše pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu týkajúcu sa dátumu, od ktorého mohli sporné subvencie ovplyvniť hospodársku súťaž na vnútornom trhu, Komisia tvrdí, že ako stanovil Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) v rozsudku č. 0417015 z 10. júla 2008, koneční príjemcovia vykonávali svoju činnosť súčasne na trhu pravidelnej osobnej dopravy a na trhu príležitostnej osobnej dopravy. Trh s príležitostnou osobnou dopravou pritom už bol v roku 1979 liberalizovaný. Z toho vyplýva, že dotknutá schéma pomoci mohla na tomto trhu ovplyvniť hospodársku súťaž medzi členskými štátmi od jej zavedenia, a to bez ohľadu na dátum, keďže sa uplatňovala od roku 1979 do roku 2008.

68

V prvom rade treba overiť, či ako to tvrdí žalobca, bola dotknutá schéma pomoci zavedená dekrétom z roku 1949, teda pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva vo Francúzsku a v dôsledku toho predstavovala existujúcu schému pomoci podľa článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia 2015/1589.

69

Dekrét z roku 1949 predovšetkým stanovoval:

„Článok 2

Za služby osobnej dopravy, na ktoré sa vzťahujú koordinačné a harmonizačné opatrenia podľa ustanovení článku 7 zákona z 5. júla 1949, sa považujú:

…

2. Služby verejnej cestnej osobnej dopravy, ktorými sú…:

Pravidelné služby, vrátane sezónnych a periodických služieb…,

Príležitostné služby, t. j. služby, ktoré, hoci sa poskytujú na požiadanie, plnia všeobecné potreby verejnosti, pričom sa obnovujú na určité obdobia v roku…

Článok 19

Územný samosprávny celok môže finančne podporovať služby v oblasti cestnej dopravy tak, že s podnikom uzavrie zmluvu, ktorá stanoví záväzky, ktorými bude tento podnik viazaný spolu s povinnosťami vyplývajúcimi z jeho prevádzkového poriadku.

Cena stanovená v súlade s touto zmluvou musí byť v súlade so všetkými pravidlami uvedenými v predchádzajúcich článkoch.“

70

Pokiaľ ide o otázku, či majú sporné subvencie svoj základ v dekréte z roku 1949, treba po prvé spresniť, že spôsoby poskytnutia subvencií stanovené dekrétom z roku 1949 sa líšia od spôsobov poskytnutia pomoci priznanej na základe uznesenia CR 34‑94. Ako správne tvrdí Komisia, v rámci uznesenia CR 34‑94 región poskytol sporné subvencie orgánom verejnej správy predtým, než boli vyplatené konečným prijímateľom. Takýto mechanizmus vyplácania v rámci dekrétu z roku 1949 neexistoval.

71

Po druhé z rozsudku Conseil d’État (Štátna rada) č. 343440 z 23. júla 2012 vyplýva, že subvencie udelené na základe uznesenia CR 34‑94 mali len uľahčiť podnikom verejnej dopravy v regióne Île‑de‑France nákup zaradenia, pričom cieľom alebo účinkom dotknutej schémy pomoci nebolo uloženie cenových záväzkov konečným príjemcom ako protihodnotu. Nie je to tak v prípade článku 19 dekrétu z roku 1949, ktorý tým, že vo všeobecnosti umožňoval územným samosprávnym celkom uzavrieť zmluvy o subvenciách s tými istými podnikmi, zabezpečoval kontrolu uplatňovaných cien. Článok 11 tohto dekrétu teda stanovoval, že „pre služby, ktoré majú zmluvu s územným samosprávnym celkom, sú ceny určené… v súlade so zmluvou uzavretou medzi podnikom a samosprávnym celkom, ktorý vypláca subvencie“.

72

Po tretie sporné uznesenia neobsahovali nijaký odkaz na dekrét z roku 1949. Tieto uznesenia uvádzali len všeobecný zákonník o územných samosprávnych celkoch, a to loi no 82‑1153, du 30 décembre 1982, d’orientation des transports intérieurs (zákon č. 82‑1153 z 30. decembra 1982 o usmerneniach pre vnútornú dopravu) (JORF z 31. decembra 1982, s. 4004) a viaceré skoršie uznesenia a dekréty prijaté v súlade s vnútroštátnym právom, medzi ktorými sa nenachádzal dekrét z roku 1949.

73

Po štvrté sporné uznesenia spadajú do osobitného legislatívneho rámca týkajúceho sa organizácie dopravy v regióne Île‑de‑France, ktorý bol prvýkrát spresnený v ordonnance no 59‑151, du 7 janvier 1959, relative à l’organisation des transports de voyageurs dans la région parisienne (uznesenie č. 59‑151 zo 7. januára 1959 o organizácii osobnej dopravy v regióne Paríža) (JORF z 10. januára 1959, s. 696), teda takmer desať rokov po prijatí dekrétu z roku 1949.

74

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že dekrét z roku 1949 nepredstavoval právny základ dotknutej schémy pomoci.

75

Za týchto podmienok je nutné konštatovať, že žalobca nepredložil Všeobecnému súdu dôkazy postačujúce na to, aby bolo možné konštatovať, že dotknutá schéma pomoci sa má kvalifikovať ako existujúca schéma pomoci podľa článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia 2015/1589.

76

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či sa má dotknutá schéma pomoci kvalifikovať ako existujúca schéma pomoci podľa článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia 2015/1589, je nutné pripomenúť, že podľa judikatúry možno pojem „vývoj vnútorného trhu“ nachádzajúci sa v tomto ustanovení chápať tak, že odkazuje na zmenu z ekonomického a právneho hľadiska v odvetví, ktorého sa týka predmetné opatrenie. Taká zmena môže najmä vyplývať z liberalizácie trhu, ktorý bol pôvodne uzavretý hospodárskej súťaži (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen Anhalt/Komisia, T‑443/08 a T‑455/08, EU:T:2011:117, bod 188).

77

Z toho vyplýva, že schéma pomoci, ktorá bola zavedená v rámci trhu, ktorý bol pôvodne uzatvorený hospodárskej súťaži, sa má považovať v čase liberalizácie tohto trhu za existujúcu schému pomoci (rozsudok z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, EU:T:2000:151, bod 143).

78

V súlade s článkom 1 písm. b) bodom v) nariadenia 2015/1589 je však potrebné dátum liberalizácie činnosti podľa práva Únie zohľadniť len na účely toho, aby sa vylúčilo, že po tomto dátume bude opatrenie, ktoré nebolo pomocou pred liberalizáciou, kvalifikované ako existujúca pomoc (pozri analogicky rozsudok zo 16. januára 2018, EDF/Komisia, T‑747/15, EU:T:2018:6, bod 369).

79

V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia, a najmä z odôvodnenia 18 písm. a), odôvodnení 19, 183 a 186 tohto rozhodnutia, vyplýva, že Komisia usúdila, že dotknutá schéma pomoci bola zavedená v roku 1994 a zrušená v roku 2008, čo malo za následok, že pomoc poskytnutú na základe skorších uznesení sa musí považovať za odlišnú schému pomoci, než je schéma zavedená uznesením CR 34‑94 a nasl.

80

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že loi no 93‑122, du 29 janvier 1993, relative à la prévention de la corruption et à la transparence de la vie économique et des procédures publiques (zákon č. 93‑122 z 29. januára 1993 o predchádzaní korupcii a o transparentnosti hospodárskeho života a verejných konaní) (JORF z 30. januára 1993, s. 1588), na základe ktorého došlo k liberalizácii trhu pravidelnej osobnej dopravy na celom francúzskom území okrem územia žalobcu, bol prijatý v roku 1993, teda pred nadobudnutím platnosti uznesenia CR 34‑94, a že tento dátum sa podľa analýzy vykonanej Komisiou v napadnutom rozhodnutí zhoduje s dátumom zavedenia dotknutej schémy pomoci.

81

Vzhľadom na tieto skutočnosti Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska správne usúdila, že koneční príjemcovia mohli od roku 1994 používať zariadenie financované zo sporných subvencií na ostatných trhoch pravidelnej osobnej dopravy otvorených hospodárskej súťaži, a v dôsledku toho mohli tieto subvencie od tohto dátumu ovplyvniť hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi.

82

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že záver Komisie, podľa ktorého, pokiaľ ide o toto obdobie, boli splnené všetky kritériá stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je v súlade s analýzou nachádzajúcou sa v rozhodnutiach vnútroštátnych súdov, a to najmä v rozsudku Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) č. 0417015 z 10. júla 2008 a v rozsudku Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd Paríž) č. 08PA04753 z 12. júla 2010, ktoré boli predovšetkým citované v odôvodnení 226 napadnutého rozhodnutia.

83

Okrem toho, aj keby sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, ako to tvrdí žalobca, keď konštatovala, že dotknutá schéma pomoci bola zavedená iba v roku 1994, toto samotné pochybenie by nepostačovalo na to, aby bol záver, podľa ktorého sa musí táto schéma pomoci považovať za novú schému pomoci, vyhlásený za neplatný. Z odôvodnení 226 a 237 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že aj keby sa pripustila hypotéza, podľa ktorej sa má dotknutá schéma pomoci chápať tak, že bola zavedená v roku 1979 alebo najneskôr v roku 1994, teda k dátumu, keď trh s pravidelnou osobnou dopravou bol ešte uzatvorený hospodárskej súťaži, koneční príjemcovia mohli používať zariadenie subvencované žalobcom v rámci činností v oblasti príležitostnej dopravy, ktoré už boli otvorené hospodárskej súťaži.

84

V prejednávanej veci žalobca nepredložil nijaký dôkaz, na základe ktorého by preukázal, že trh príležitostnej dopravy nebol v období pred zavedením dotknutej schémy pomoci alebo v čase jej zavedenia predmetom obchodu medzi členskými štátmi. Žalobca na pojednávaní len uviedol, že tento trh bol okrajový vo vzťahu k trhu pravidelnej verejnej osobnej dopravy.

85

Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd Paríž) správne zdôraznil relevantnosť trhu príležitostnej hromadnej dopravy vo svojom rozsudku č. 15PA00385 z 27. novembra 1985. Komisia teda na základe rozhodnutí vnútroštátnych súdov dospela k záveru, že dotknutá schéma pomoci sa musí chápať tak, že od svojho zavedenia mala vplyv na obchod medzi členskými štátmi a hospodársku súťaž, a zamietla jej kvalifikáciu ako existujúcej pomoci podľa článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia 2015/1589.

86

Vzhľadom na všetky predchádzajúce skutočnosti je nutné konštatovať, že Komisia neporušila článok 1 písm. b) body i) a v) nariadenia 2015/1589.

87

Prvý žalobný dôvod treba preto zamietnuť, ako aj žalobu v celom jej rozsahu.

88

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

89

Keďže v prejednávanej veci nemal žalobca úspech vo veci, je opodstatnené rozhodnúť, že bude znášať svoje vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto:

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

II. Konanie na vnútroštátnych súdoch

III. Konanie a návrhy účastníkov konania

IV. Právny stav

A. O prípustnosti

B. O veci samej

1. O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a na nesprávnom posúdení pri kvalifikácií sporných subvencií z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ

a) O porušení povinnosti odôvodnenia

b) O nesprávnom posúdení pri kvalifikácii sporných subvencií ako štátnej pomoci z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ a osobitne kritérií týkajúcich sa hospodárskej výhody a selektívnosti

1) O dôvodnosti posúdenia týkajúceho sa hospodárskej výhody

2) O dôvodnosti posúdenia týkajúceho sa selektívnosti

2. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 písm. b) bodu i) a v) nariadenia 2015/1589 v rozsahu, v akom bola dotknutá schéma pomoci nesprávne kvalifikovaná ako nová schéma pomoci

O trovách