–

AB „Achema“, AB „Orlen Lietuva“ a AB „Lifosa“, v zastúpení: G. Balčiūnas a V. Radvila, advokatai, E. Righini a G. Catti De Gasperi, avvocati, a C. Cluzel, avocate,

–

UAB „Baltpool“, v zastúpení: A. Smaliukas a E. Junčienė,

–

litovská vláda, v zastúpení: R. Krasuckaitė, D. Stepanienė, R. Dzikovič a D. Kriaučiūnas, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Němečková, D. Recchia a A. Steiblytė, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka hlavne výkladu článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou AB „Achema“, AB „Orlen Lietuva“ a AB „Lifosa“ na jednej strane a Valstybinė kainų ir energetikos kontrolės komisija (Národná komisia pre energetickú kontrolu a ceny, ďalej len „NKEKC“) na druhej stane vo veci rozhodnutia NKEKC č. O3 – 442 z 11. októbra 2013 o stanovení sumy prostriedkov určených na služby vo verejnom záujme a ich cenách na rok 2014 (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

3

Odôvodnenia 46 a 50 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55), znejú:

…

4

Článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 stanovuje:

„So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy [FEÚ], najmä na jej článok [106], členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky Spoločenstva zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa pre energiu z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do sústavy sa možno budú usilovať tretie strany.“

5

§ 2 ods. 51 Lietuvos Respublikos Elektros energetikos įstatymas Nr. VIII 1881 (zákon č. VIII 1881 o elektrickej energii) z 20. júla 2000 (Žin., 2000, č. 66-1984, v znení zákona č. XI-1919 zo 17. januára 2012, ďalej len „zákon o elektrickej energii“) definuje „konanie alebo opomenutie v tomto sektore, ktoré priamo alebo nepriamo súvisí s bezpečnosťou štátu v oblasti energetiky a/alebo verejnej bezpečnosti, bezpečnosťou prevádzkovania siete elektrickej energie, znižovaním nepriaznivého vplyvu uvedeného odvetvia na životné prostredie, diverzifikáciou zdrojov energie a ostatnými cieľmi zameranými na trvalo udržateľný rozvoj v tom istom sektore stanovenými týmto zákonom.

6

§ 2 ods. 52 zákona o elektrickej energii na jednej strane stanovuje, že služby vo verejnom záujme v oblasti elektrickej energie (ďalej len „SVZ“) sú služby poskytované podnikmi, a na druhej strane, že litovská vláda alebo ňou poverený orgán zostaví zoznam týchto služieb a definuje poskytovateľov a spôsoby poskytovania uvedených služieb v súlade so všeobecnými požiadavkami stanovenými v § 74 tohto zákona a verejným záujmom v tejto oblasti.

7

§ 74 uvedeného zákona v odseku 1 definuje konanie alebo nečinnosť, ktoré môžu byť spojené s uplatňovaním SVZ, a v odseku 2 poveruje litovskú vládu zostavením zoznamu SVZ a vymedzením podmienok poskytovania týchto služieb.

8

§ 74 ods. 4 tohto zákona stanovuje, že litovská vláda alebo ňou poverený orgán môžu subjektom na trhu uložiť povinnosť poskytovať SVZ pod podmienkou, že nebudú diskriminované z hľadiska ich práv a povinností.

9

Na základe § 74 zákona o elektrickej energii bolo prijaté Lietuvos Respublikos Vyriausybės nutarimas Nr. 916 „Dėl viešuosius interesus atitinkančių paslaugų elektros energetikos sektoriuje teikimo tvarkos aprašo patvirtinimo“ (nariadenie vlády č. 916, ktorým sa schvaľuje opis režimu poskytovania služieb vo verejnom záujme v oblasti elektrickej energie) z 18. júla 2012 (Žin., 2012, č. 88‑4609, v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 1216 z 18. decembra 2013, ďalej len „nariadenie č. 916“).

10

Body 7 až 7.6 opisu priloženého k tomuto nariadeniu znejú:

„7 Do služieb vo verejnom záujme patrí:

7.1. výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie a jej vyvažovanie;

7.2. výroba elektrickej energie pri kombinácii výroby elektrickej energie a tepla, pokiaľ tieto zariadenia dodávajú teplo do vykurovacích systémov a pokiaľ sa množstvo primárnej energie, ktoré ušetrí výroba tepla a elektrickej energie v kombinovaných teplárňach a elektrárňach, považuje za účinné;

7.3. výroba v označených elektrárňach určených na zabezpečenie bezpečnej dodávky elektrickej energie;

7.4. vytváranie rezervných kapacít v označených elektrárňach, ktorých činnosť je nevyhnutná na zabezpečenie národnej energetickej bezpečnosti;

7.5. rozvoj výrobných kapacít elektrickej energie so strategickým významom na zabezpečenie bezpečnosti a spoľahlivosti energetickej siete alebo energetickej nezávislosti štátu;

7.6. vykonávanie strategických projektov v oblasti elektrickej energie, ktorých cieľom je zvýšiť energetickú bezpečnosť vytvorením prepojovacích vedení pripojených k elektrickým sústavám iných členských štátov a (alebo) pripojením litovskej elektrickej siete k sústavám iných členských štátov.“

11

Podľa bodov 8 až 8.3 opisu priloženého k tomuto nariadeniu:

„8. Služby vo všeobecnom záujme poskytujú tieto osoby:

8.1. výrobcovia elektrickej energie… vyrábajúci elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov;

8.2. výrobcovia, ktorých štát poveril poskytovaním služieb vo verejnom záujme uvedených v bodoch 7.2 až 7.4 [priloženého opisu];

8.3. osoby označené v národnej stratégii na zabezpečenie energetickej nezávislosti, v jej pláne alebo programoch jej vykonávania a (alebo) rozhodnutiach vlády, aby poskytovali služby vo verejnom záujme uvedené v bodoch 7.5 a 7.6 [priloženého opisu]“.

12

Body 11 a 111 opisu priloženého k nariadeniu č. 916 stanovujú:

„11. Pred 1. septembrom prebiehajúceho roka vláda na základe návrhu ministerstva energetiky schváli na nasledujúce kalendárne roky osoby poskytujúce služby vo verejnom záujme uvedené v bodoch 7.2 až 7.6 [priloženého opisu], projekty uvedené v bodoch 7.5 a 7.6 [priloženého opisu] a objem výroby elektrickej energie dotovanej pre poskytovateľov služieb vo verejnom záujme.

111. Služby vo verejnom záujme uvedené v bode 7.2 [priloženého opisu] sa poskytujú za podmienok uvedených nižšie.

111.1. Verejný dodávateľ s prihliadnutím na potreby odberateľov elektrickej energie, na ktorých sa vzťahujú tarify elektrickej energie regulované štátom, stanovené na nasledujúci kalendárny rok, a objem výroby elektrickej energie podporovanej štátom na nasledujúci kalendárny rok a dotknutého výrobcu, navrhne najneskôr do 15. novembra prebiehajúceho roka výrobcom elektrickej energie poskytujúcim službu vo verejnom záujme uvedenú v bode 7.2 [priloženého opisu] mesačné množstvá na nasledujúci kalendárny rok dotovanej elektrickej energie nakúpenej za každý mesiac vykurovacej sezóny, o ktorých títo výrobcovia elektrickej energie rokujú s verejným dodávateľom najneskôr do 30 dní od ich doručenia, berúc do úvahy dopyt po teple stanovený na nasledujúci rok a požiadavku zachovať efektívnosť výroby elektrickej energie v kombinovaných teplárňach a elektrárňach. Zmluvy o predaji dotovanej elektrickej energie medzi výrobcami elektrickej energie a verejným dodávateľom, v ktorých sú stanovené množstvá dotovanej elektrickej energie, ktoré sa majú kúpiť v každom mesiaci vykurovacej sezóny, musia byť uzavreté pred 31. decembrom prebiehajúceho roka;

…“

13

Podľa § 74 ods. 3 zákona o elektrickej energii litovská vláda určí osobu, ktorá je poverená správou a prerozdeľovaním finančných prostriedkov určených pre SVZ (ďalej len „správca finančných prostriedkov“).

14

Vyriausybės nutarimas Nr. 1157 „Dėl viešuosius interesus atitinkančių paslaugų elektros energetikos sektoriuje lėšų administravimo tvarkos aprašo patvirtinimo“ (nariadenie vlády č. 1157 o schválení opisu postupov správy finančných prostriedkov určených na služby vo verejnom záujme v oblasti elektrickej energie) z 19. septembra 2012 (Žin., 2012, č. 113‑5704, v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 1537 z 19. decembra 2012, ďalej len „nariadenie č. 1157“) stanovuje pravidlá vyplácania finančných prostriedkov určených pre SVZ, ich spravovanie a ich rozdeľovanie medzi poskytovateľov SVZ.

15

Bod 4.6 nariadenia č. 1157 stanovujú, že správca finančných prostriedkov musí byť subjektom kontrolovaným priamo alebo nepriamo štátom.

16

Vo Vyriausybės nutarimas Nr. 1338 „Dėl viešuosius interesus atitinkančiu paslaugų elektros energetikos sektoriuje lėšų administratoriaus paskyrimo“ (nariadenie vlády č. 1338 o určení správcu finančných prostriedkov určených na služby vo verejnom záujme v oblasti elektrickej energie) zo 7. novembra 2012 (Žin., 2012, č. 130‑6560) bol UAB „Baltpool“ určený ako správca finančných prostriedkov na dobu neurčitú.

17

Finančné prostriedky určené na SVZ vo všeobecnosti od koncových odberateľov elektrickej energie vyberajú prevádzkovatelia distribučných a prenosových sústav, ktorí ich poskytujú správcovi finančných prostriedkov, ktorý ich vráti poskytovateľom SVZ po odpočítaní sumy určenej na pokrytie jeho nákladov na prevádzku.

18

Na základe § 9 ods. 1 bodu 7 zákona o elektrickej energii stanovuje NKEKC, ktorá je verejným subjektom, spôsob výpočtu sadzieb za SVZ, ako aj samotné sadzby, ktoré sa stanovujú na každý rok s prihliadnutím na potrebu finančných prostriedkov určených na SVZ a na očakávanú spotrebu elektrickej energie v tomto roku.

19

Rozhodnutím č. O3‑279 z 28. septembra 2012 NKEKC schválila sadzobné podmienky SVZ, na základe ktorých boli schválené sadzby SVZ na rok 2014.

20

NKEKC stanovila sporným rozhodnutím na rok 2014 jednak presnú sumu finančných prostriedkov pridelených každej skupine poskytovateľov SVZ a jednak sadzby príspevkov na SVZ, ktoré majú zaplatiť koncoví odberatelia.

21

§ 20 nazvaný „Podpora využívania obnoviteľných zdrojov energie na výrobu elektrickej energie“ Lietuvos Respublikos atsinaujinančių išteklių energetikos įstatymo Nr. XII‑1375 (litovský zákon č. XII‑1375 obnoviteľných zdrojov energie) z 12. mája 2011 (Žin., 2011, č. 62‑2936, v znení zákona č. XII‑169 zo 17. januára 2013) v odsekoch 1 až 3 a 6 stanovuje:

„1.   Výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a jej vyvažovanie sú službou vo verejnom záujme. Štát vymedzí všeobecné zásady, postup a podmienky jednak platby fixných sadzieb určených podľa tohto zákona a podľa postupu stanoveného vládou, ako aj jednak predaja elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov a schváli zoznam podmienok poskytovania služieb vo verejnom záujme a zoznam podmienok podpory výroby energie z obnoviteľných zdrojov.

2.   Výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov sa podporuje tým, že v súlade s postupom v oblasti služieb vo verejnom záujme stanoveným vládou sa vyplatí rozdiel medzi pevne stanovenou sadzbou pre výrobcu a sadzbou elektrickej energie, ktorú predáva tento výrobca, stanovenou vládou, ktorá nesmie byť nižšia než priemerná trhová cena elektrickej energie za predchádzajúci mesiac, vypočítaná podľa postupu, ktorý stanovila [NKEKC].

3.   Stanovia sa fixné sadzby, pričom kvóty na podporu určené zariadeniam s inštalovaným výkonom vyšším ako 10 kW sa pridelia prostredníctvom dražby, aby sa dosiahli ciele uvedené v § 13 ods. 3 tohto zákona. Kvóty na podporu a regióny dražby, ako aj podmienky rozdeľovania kvót na podporu určené zariadeniam s inštalovaným výkonom nižším alebo rovnajúcim sa 10 kW stanovuje a schvaľuje vláda. Odlišná dražba sa uskutočňuje na účely pripojenia do elektrických sústav na regionálnej úrovni pre každú skupinu výrobcov v lehotách stanovených [NKEKC], nie však neskôr než 180 dní od dátumu, keď výrobca podal návrh na uskutočnenie dražby pre určitú skupinu výrobcov a určitý región. Všetci výrobcovia, ktorí podpísali vyhlásenie o zámere uvedené v § 14 ods. 11 a poskytli záruku plnenia záväzkov uvedenú v § 14 ods. 13 tohto zákona, majú právo zúčastniť sa dražby. [NKEKC] stanovuje maximálnu sadzbu na štvrťročnom základe. Príklep sa udelí účastníkovi, ktorý ponúkol najnižšiu fixnú sadzbu, pričom treba zohľadniť, že maximálny inštalovaný výkon výrobného zariadenia v regióne dražby nemôže presahovať 40 % maximálnej výrobnej kapacity tepla v tomto regióne, ktorá môže byť pripojená. …

…

6.   [NKEKC] nanajvýš štvrťročne posúdi vývoj výrobnej kapacity elektrickej energie z rozličných obnoviteľných zdrojov a zohľadní pritom skutočné množstvo elektrickej energie vyrobené v priebehu predchádzajúceho kalendárneho roka, celkovú výrobnú kapacitu zariadení v prevádzke a celkovú inštalovanú výrobnú kapacitu plánovaných zariadení. Maximálne sumy fixných sadzieb sa revidujú na základe preskúmania vývoja výrobnej kapacity elektrickej energie z rozličných obnoviteľných zdrojov a súladu tohto vývoja s cieľmi a úlohami definovanými v národnom akčnom pláne na podporu obnoviteľnej energie. Revidované maximálne sumy fixných sadzieb platia iba pre výrobcov, ktorých zariadenia získali povolenie na výrobu elektrickej energie po dni nadobudnutia účinnosti uvedených sadzieb.“

22

Na jednej strane podľa tejto právnej úpravy výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktorí dostali príklep v dražbe stanovenej v § 20 ods. 3 zákona o obnoviteľných zdrojoch energie, uzatvárajú zmluvy s podnikmi kupujúcimi elektrickú energiu, a to s prevádzkovateľmi distribučnej a prenosovej sústavy. Tieto podniky na druhej strane dostanú od správcu finančných prostriedkov z prostriedkov určených na SVZ náhradu strát, ktoré vznikli pri obchodovaní s elektrickou energiou nakúpenou v tomto rámci.

23

Podľa uvedenej právnej úpravy sa náklady, ktoré vzniknú prevádzkovateľom distribučnej a prenosovej sústavy pri vyvažovaní výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie, pokryjú z týchto finančných prostriedkov.

24

Podľa nariadenia č. 916 elektrická energia vyrábaná v kombinovaných teplárňach a elektrárňach je SVZ za predpokladu, že tieto zariadenia dodávajú teplo do vykurovacích systémov a kombinovaná výroba sa považuje za účinnú.

25

Podľa Elektros energijos supirkimo iš bendrų šilumos ir elektros energijos gamintojų taisyklės, patvirtintos Lietuvos Respublikos energetikos ministro įsakymu Nr. 1‑219 (vyhláška litovského ministerstva energetiky č. 1‑219, ktorou sa schvaľujú pravidlá nákupu elektrickej energie od kombinovaných výrobcov tepla a elektrickej energie) z 24. novembra 2009 (Žin., 2009, č. 140‑6160) výrobcovia, ktorí chcú poskytovať SVZ, podajú žiadosť na ministerstvo energetiky.

26

Na návrh ministra energetiky litovská vláda schváli zoznam podnikov poverených poskytovaním SVZ v nasledujúcom kalendárnom roku a stanoví maximálny objem elektrickej energie vyrobenej v tomto rámci.

27

Verejný dodávateľ elektrickej energie následne výrobcom elektrickej energie poskytujúcim SVZ navrhne mesačné množstvo nakúpenej elektrickej energie a prerokuje ho s nimi, pričom zmluvy o nákupe elektrickej energie vyrobenej v kombinovaných teplárňach a elektrárňach ako SVZ musia byť podpísané do 31. decembra prebiehajúceho roka. Na základe týchto zmlúv dostanú poskytovatelia SVZ kompenzáciu za elektrickú energiu, ktorú vyrobili a dodali do elektrickej siete bez prekročenia stanoveného maximálneho množstva, ktorú im priamo vypláca správa finančných prostriedkov.

28

Dcérska spoločnosť „Lietuvos Elektrinė“ materskej spoločnosti AB „Lietuvos energijos gamyba“ bola označená ako poskytovateľ SVZ týkajúcich sa bezpečnosti dodávky elektrickej energie na rok 2014.

29

NKEKC rozhodnutím č. O3‑703 z 22. novembra 2013 o výrobe elektrickej energie v Litovskej republike a stanovení nákupnej ceny elektrickej energie vyrobenej spoločnosťou Lietuvos Elektrinė stanovila túto nákupnú cenu na rok 2014, pričom ju rozdelila na časť predstavujúcu variabilné náklady a na časť predstavujúcu fixné náklady.

30

§ 3 Lietuvos Respublikos elektros energetikos sistemos integracijos į Europos elektros energetikos sistemas įstatymas Nr. XI‑2052 (litovský zákon č. XI‑2052 o integrácii elektrickej sústavy Litovskej republiky do európskych elektronických sústav) z 12. júna 2012 (Žin., 2012, č. 68‑3465) stanovuje, že na účely zabezpečenia úplnej integrácie litovskej elektrickej sústavy do európskych elektrických sústav sa prevádzka pripojenia elektrickej prenosovej sústavy Litovskej republiky k elektrickej prenosovej sústave Švédskeho kráľovstva (ďalej len „projekt NordBalt“) začína v roku 2015.

31

Podľa § 6 ods. 3 tohto zákona:

„Uskutočnenie integrácie elektrickej sústavy Litovskej republiky do európskych elektrických sústav je financované z finančných prostriedkov určených na [SVZ] podľa postupu stanoveného zákonom o elektrickej energii; podľa podmienok stanovených zákonom možno použiť aj dotácie Európskej únie na čiastočné financovanie tejto integrácie vrátane pomoci poskytovanej na energetické projekty prostredníctvom viacročného finančného rámca Únie na obdobie 2014 – 2020 a (alebo) ďalších zdrojov získaných zákonným spôsobom.“

32

Poskytovaním SVZ v súvislosti s projektom NordBalt bola poverená spoločnosť AB „Litgrid“, prevádzkovateľ prenosovej sústavy.

33

Na základe § 3 ods. 3 Lietuvos Respublikos atsinaujinančių išteklių energetikos įstatymo 2, 11, 13, 14, 16, 20, 21 straipsnių pakeitimo ir papildymo įstatymo įgyvendinimo įstatymas Nr. XII‑170 (litovský zákon č. XII‑170, ktorým sa menia a dopĺňajú § 2, 11, 13, 14, 16, 20 a 21 zákona o energii z obnoviteľných zdrojov) zo 17. januára 2013 (Žin., 2013, č. 12‑561) výdavky na rozvoj projektov na solárne elektrárne, ktorých povolenie na rozvoj výrobných kapacít elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov vybudovaním takýchto elektrární nebolo vykonané do dátumu stanoveného v pôvodných právnych predpisov alebo nebolo predĺžené, sa považujú za náklady spojené s SVZ.

34

Podľa tejto právnej úpravy osoby, ktoré vyvinuli projekty na solárne elektrárne, ktoré boli spochybnené zmenou legislatívy uskutočnenou v roku 2013, majú možnosť požiadať na komisii pre kompenzáciu zriadenej litovskou vládou o kompenzáciu nákladov, ktorá im prislúcha za náklady vzniknuté pred 1. februárom 2013. Túto kompenzačnú platbu správca finančných prostriedkov prevedie priamo na tieto osoby.

35

Žalobkyne vo veci samej sú spoločnosťami registrovanými v Litve, ktorých činnosť spočíva najmä v prevádzkovaní kombinovaných teplární a elektrární, v ktorých sa vyrobená elektrická energia spotrebuje na pokrytie vlastných ekonomických potrieb alebo poskytne právnickým osobám pôsobiacim v ich zóne prevádzkovania. Chýbajúcu elektrickú energiu nakupujú od nezávislých dodávateľov.

36

Podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy sú žalobkyne vo veci samej povinné znášať náklady na SVZ. Splatné sumy sa vypočítajú z množstva elektrickej energie, ktorú vyrábajú samy alebo nadobúdajú od nezávislých dodávateľov a ktorú spotrebúvajú na pokrytie svojich hospodárskych potrieb.

37

NKEKC sporným rozhodnutím stanovila na rok 2014 peňažné prostriedky priznané rôznym SVZ, ako aj sumu poplatkov, ktoré majú na účely SVZ zaplatiť koncoví odberatelia a určití výrobcovia elektrickej energie, o. i. aj žalobkyne vo veci samej.

38

Dňa 11. novembra 2013 podali žalobkyne vo veci samej na Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva) žalobu, ktorej predmetom je zrušenie bodov 1.2 až 1.4, 1.7, 2 a 3 sporného rozhodnutia.

39

Spochybnili toto rozhodnutie tým, že uplatnili jeho čiastočnú protiprávnosť z dôvodu, že toto rozhodnutie bolo prijaté v rámci schémy štátnej pomoci vytvorenej ustanoveniami o SVZ, pričom tieto ustanovenia boli vykonané v rozpore s povinnosťami uloženými v článku 108 ods. 3 ZFEÚ a neboli oznámené Európskej komisii. Navyše tvrdia, že poplatky sú neprimerane vysoké a protiprávne.

40

Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius) rozsudkom z 9. februára 2016 zamietol žalobu, ktorú podali žalobkyne vo veci samej.

41

Žalobkyne vo veci samej podali 23. februára 2016 na Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) návrh na zrušenie rozsudku z 9. februára 2016 a na rozhodnutie o ich žalobách podaných v prvostupňovom konaní. Okrem toho podali návrhy, aby bol Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

42

Žalovaná vo veci samej, NKEKC, ako aj dotknuté tretie osoby, Lietuvos Respublikos energetikos ministerija (litovské ministerstvo pre energetiku) a Baltpool, navrhli zamietnuť návrh žalobkýň vo veci samej.

43

V tomto kontexte sa otázky vnútroštátneho súdu týkajú toho, či niektoré skutočnosti týkajúce sa SVZ a ich financovanie treba považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Tieto otázky sa konkrétne týkajú pojmu „štátne prostriedky“ uvedeného v tomto ustanovení a podmienok vyplývajúcich z rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).

44

Za týchto okolností Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Je legislatívny rámec poskytovania [SVZ] (ďalej len „SVZ“) a ich financovania (kompenzácie) (ďalej len „režim SVZ“) – zakotvený v litovskom zákone o elektrickej energii, v litovskom zákone o energii z obnoviteľných zdrojov, v litovskom zákone o integrácii elektrickej sústavy do európskej elektrickej sústavy, v litovskom zákone o implementácii zákona o zmenách a doplnení § 2, 11, 13, 14, 16, 20 a 21 zákona o energii z obnoviteľných zdrojov a v právnych opatreniach vykonávajúcich tieto zákony vrátane opisu režimu [SVZ] schváleného nariadením č. 916…, opisu postupu pri správe prostriedkov určených na [SVZ] schváleného nariadením č. 1157…, alebo ich časti, možné považovať za štátnu pomoc (schému štátnej pomoci) na účely článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, najmä v súvislosti s nasledujúcimi otázkami:

45

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v zmysle, že finančné prostriedky určené na financovanie režimu služieb vo verejnom záujme ako SVZ sú štátnymi prostriedkami v zmysle tohto ustanovenia.

46

Na úvod treba pripomenúť, že kvalifikácia „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá, aby boli splnené štyri podmienky, a to že existuje zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, že tento zásah je schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením (rozsudky zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, C‑72/91 a C‑73/91, EU:C:1993:97, bod 18; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 15, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 17).

47

Treba tiež pripomenúť, že na to, aby mohli byť zvýhodnenia považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 16, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 20 a citovaná judikatúra).

48

V prvom rade na účely posúdenia pripísateľnosti opatrenia štátu treba preskúmať, či sa verejné orgány podieľali na prijatí tohto opatrenia (rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 17, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 21).

49

Ako vyplýva z bodov 5 až 34 tohto rozsudku, štát prostredníctvom rôznych zákonov a nariadení vlády prijal vo veci samej rozličné SVZ, ako aj spôsob ich financovania. Treba ich teda považovať za pripísateľné štátu, čo je navyše medzi zúčastnenými osobami nesporné.

50

V druhom rade treba na účely konštatovania, či výhoda bola poskytnutá priamo, alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov, poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zahŕňa zákaz v článku 107 ods. 1 ZFEÚ tak pomoc, ktorú poskytuje priamo štát alebo ktorá sa poskytuje zo štátnych prostriedkov, ako aj pomoc, ktorú poskytujú verejnoprávne alebo súkromnoprávne subjekty určené alebo zriadené týmto štátom na účely správy pomoci (rozsudky z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, EU:C:1977:52, bod 21; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 20, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 23).

51

Právo Únie totiž nemôže povoliť obchádzanie pravidiel štátnej pomoci samotným vytvorením autonómnych inštitúcií poverených poskytovaním pomoci (rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 23, a z 9. novembra 2017, Komisia/TV2/Danmark, C‑656/15 P, EU:C:2017:836, bod 45).

52

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že opatrenie, ktoré predovšetkým spočíva v povinnosti nákupu elektrickej energie, teda môže spadať pod pojem „pomoci“, aj keď nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 19, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 24).

53

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa totiž vzťahuje na všetky peňažné prostriedky, ktoré verejné orgány môžu účinne využiť na podporu podnikov, bez ohľadu na to, či tieto prostriedky tvoria dlhodobý majetok verejného sektora. Aj keď zodpovedajúce sumy nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú stále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za „štátne prostriedky“ (rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 21, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 25, ako aj citovaná judikatúra).

54

Presnejšie, Súdny dvor rozhodol, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi (rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, EU:C:1974:71, bod 35, ako aj z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 25).

55

V tejto súvislosti je rozhodujúce, že tieto orgány sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, a nie iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 74; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, body 30 a 35, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, body 26 a 30).

56

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, v prejednávanej veci vyplýva, že režim SVZ sa vyznačuje týmito skutočnosťami.

57

Koncoví odberatelia podliehajú podľa tohto režimu povinnosti zaplatiť poplatok prevádzkovateľom distribučnej a prenosovej sústavy, ktorý sa zahrnie do ceny elektrickej energie a ktorý jej cenu zvýši a z ktorého NKEKC na základe § 9 ods. 1 bodu 7 zákona o elektrickej energii stanoví špecifickú sumu za spotrebovanú kilowatthodinu. Výrobcovia elektrickej energie, ktorí elektrinu, ktorú vyrobia, spotrebujú na pokrytie svojich potrieb, podliehajú tiež uvedenému režimu a sadzbe stanovenej NKEKC vo vzťahu k spotrebovanej kilowatthodine, ktorá sa líši od sadzby platnej pre koncových odberateľov.

58

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, NKEKC pri stanovovaní týchto sadzieb na každý dotknutý rok zohľadní potrebu finančných prostriedkov určených na SVZ na toto obdobie a pravdepodobné množstvo elektrickej energie, ktorá sa v tomto období spotrebuje.

59

Takto získané sumy prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy zaplatia správcovi finančných prostriedkov, ktorý, ako na pojednávaní uviedli účastníci konania vo veci samej a litovská vláda, musí byť podľa bodu 4.6 nariadenia č. 1157 priamo alebo nepriamo kontrolovaný štátom. Správca finančných prostriedkov z týchto súm vypočíta prostriedky určené na SVZ a po odpočítaní sumy v maximálnej výške 500000 litovských litas (LTL) (približne 145000 eur) za rok, ktorá pokrýva jeho prevádzkové náklady, ich rozdelí medzi rôznych poskytovateľov SVZ.

60

V dôsledku toho správca finančných prostriedkov poskytne tieto prostriedky rôznym poskytovateľom SVZ, ktorých mená boli podľa bodu 11 opisu priloženého k nariadeniu č. 916 schválené litovskou vládou, a to s výnimkou výrobcov elektrickej energie, ktorí ju vyrábajú z obnoviteľných zdrojov a ktorých vyberá NKEKC po uskutočnení dražby kvót na podporu.

61

Z tohto dôvodu dostanú prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy finančné prostriedky určené na SVZ, aby získali náhradu za zvýšené náklady spôsobené povinnosťou, ktorú majú, nadobúdať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov a vyvažovať ju.

62

Vnútroštátny súd napokon uvádza, že cieľom prostriedkov vyplatených poskytovateľom SVZ je kompenzovať povinnosti, ktoré im v rámci SVZ ukladá štát.

63

Režim SVZ sa teda na jednej strane zakladá na viacerých povinnostiach, ktoré tento režim ukladá hospodárskym subjektom a koncovým odberateľom, a na druhej strane na intervencii orgánu ako jediného subjektu správy prostriedkov určených na SVZ, ktorý je priamo alebo nepriamo kontrolovaný štátom.

64

Finančné prostriedky určené na SVZ prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy teda získajú od všetkých koncových odberateľov elektrickej energie, pričom neexistuje právna možnosť od toho sa odchýliť. Taká platobná povinnosť uložená režimom SVZ má teda povahu povinného poplatku. Okrem toho sú uvedení prevádzkovatelia sietí podľa tohto režimu povinní odberať SVZ od rôznych poskytovateľov, pričom nemajú možnosť nepodliehať tejto povinnosti.

65

S prihliadnutím na judikatúru pripomenutú v bode 54 tohto rozsudku možno také finančné prostriedky považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi.

66

Finančné prostriedky určené na SVZ subjekt pod verejnou kontrolou navyše rozdelí medzi poskytovateľov týchto služieb, pričom tento subjekt podľa informácií, ktoré vyplývajú zo spisu prístupnému Súdnemu dvoru, nemá nijakú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o určenie a použitie týchto prostriedkov. Nariadenie č. 1157, ako aj rozhodnutia NKEKC, ktorá je verejným subjektom, totiž presne určujú spôsoby výpočtu finančných prostriedkov určených na SVZ, ktoré sa majú vyplatiť poskytovateľom SVZ. Taká okolnosť preukazuje, že tieto prostriedky, ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, musia byť uplatňované presným spôsobom, ktorý tento režim stanovuje.

67

Za takých podmienok sa treba teda domnievať, že prostriedky určené na SVZ ostávajú pod verejnou kontrolou.

68

Ako Súdny dvor už rozhodol, mechanizmus náhrady dodatočných nákladov, do ktorého prispievajú všetci koncoví odberatelia elektrickej energie v tuzemsku a v ktorom verejný subjekt takto vybraté sumy rozdeľuje a poskytuje oprávneným podnikom v súlade s právnymi predpismi členského štátu, sa má považovať za zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 37, ako aj uznesenie z 22. októbra 2014, Elcogás, C‑275/13, neuverejnené, EU:C:2014:2314, bod 30).

69

Okrem toho sa situácia, o akú ide vo veci samej, odlišuje od situácie, s prihliadnutím na ktorú Súdny dvor rozhodol, že za intervenciu zo štátnych prostriedkov nemožno považovať povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny, pokiaľ nedochádza k priamemu alebo nepriamemu prevodu štátnych prostriedkov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, bod 59, ako aj z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 34).

70

Súdny dvor v takých situáciách konštatoval, že súkromné podniky neboli poverené dotknutým členským štátom spravovať štátne prostriedky, ale boli povinné odoberať elektrinu za vlastné finančné prostriedky (rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 74, ako aj z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 35).

71

V prejednávanej veci sa na jednej strane javí, že správca finančných prostriedkov je poverený správou povinného poplatku uloženého všetkým koncovým odberateľom elektrickej energie, ktorý je štátnymi prostriedkami, a na druhej strane, že povinnosť poberať SVZ uložená prevádzkovateľom prenosovej a distribučnej sústavy sa kompenzuje vyplatením finančných prostriedkov určených na SVZ týmto prevádzkovateľom.

72

V dôsledku toho treba na prvú otázku odpovedať, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v zmysle, že finančné prostriedky určené na financovanie režimu služieb vo verejnom záujme, ako sú SVZ, sú štátnymi prostriedkami v zmysle tohto ustanovenia.

73

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že ak prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy dostanú finančné prostriedky určené na financovanie SVZ, aby sa tým vyrovnali straty, ktoré im vznikli z dôvodu povinnosti nakúpiť elektrickú energiu od určitých výrobcov elektrickej energie za fixnú cenu a vyvažovať ju, je táto kompenzácia výhodou v zmysle tohto ustanovenia, ktorá sa poskytuje výrobcom elektrickej energie.

74

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že za štátnu pomoc sa považujú zásahy, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by podnik príjemca za normálnych trhových podmienok nedosiahol (rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 79, ako aj z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 65).

75

Treba tiež pripomenúť, že judikatúra pripustila, že výhoda priamo poskytnutá niektorým fyzickým alebo právnickým osobám, môže predstavovať nepriamu výhodu a tým štátnu pomoc pre ostatné fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 38 a 60 až 66).

76

V prejednávanej veci z § 20 zákona o obnoviteľných zdrojoch energie vyplýva, že prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy sú ako podniky kupujúce elektrickú energiu povinní nakupovať elektrickú energiu vyrábanú z obnoviteľných zdrojov za fixnú cenu, ktorá môže byť vyššia než náklady elektrickej energie predávanej výrobcami takej elektrickej energie. Straty, ktoré vznikli týmto prevádzkovateľom, sa však nahradia z finančných prostriedkov určených na SVZ, ktoré vypláca správca finančných prostriedkov.

77

Hoci sumy určené na náhradu strát sú vyplácané prevádzkovateľom distribučnej a prenosovej sústavy, zdá sa, že v situácii, o akú ide vo veci samej, sú to výrobcovia elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov, ktorí sú nepriamo skutočnými príjemcami pomoci zahrnutej v tomto mechanizme kompenzácie.

78

Na jednej strane je totiž náhrada strát, ktorá vznikla týmto prevádzkovateľom prostredníctvom finančných prostriedkov určených na SVZ, neoddeliteľne spojená s výhodou stanovenou v prospech výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ako to stanovuje § 20 ods. 2 zákona o obnoviteľných zdrojoch energie, podľa ktorého sa výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov podporuje tým, že „sa vyplatí rozdiel medzi fixnou cenou stanovenou pre výrobcu a cenou elektrickej energie predanej týmto výrobcom“. Tento rozdiel zodpovedá zvýšeným nákladom alebo stratám, ktoré vznikli uvedeným prevádzkovateľom a ktoré sa vyrovnajú prostredníctvom finančných prostriedkov určených na SVZ.

79

Na druhej strane žiadne ustanovenie zákona o obnoviteľných zdrojoch energie neukladá výrobcom elektrickej energie z týchto zdrojov povinnosť zúčastniť sa dražby, ktorá im prípadne umožní profitovať z ceny uvedenej v predchádzajúcom bode. V tomto kontexte účasť výrobcov na tomto mechanizme predaja a vyplatenie kompenzácie prevádzkovateľom distribučnej a prenosovej sústavy umožňujú týmto výrobcom predávať elektrickú energiu za cenu presahujúcu trhovú cenu a v každom prípade vo väčších množstvách.

80

V dôsledku toho treba na druhú otázku odpovedať, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy dostanú finančné prostriedky určené na financovanie SVZ, aby sa tým vyrovnali straty, ktoré im vznikli z dôvodu povinnosti nakúpiť elektrickú energiu od určitých výrobcov elektrickej energie za fixnú cenu a vyvažovať ju, je táto kompenzácia výhodou v zmysle tohto ustanovenia, ktorá sa poskytuje výrobcom elektrickej energie.

81

Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou v podstate pýta, či sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že finančné prostriedky, ako sú prostriedky určené určitým poskytovateľom SVZ, treba považovať za také, ktoré týmto poskytovateľom poskytujú selektívnu výhodu v zmysle tohto ustanovenia a môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

82

Vnútroštátny súd uvádza štyri kategórie príjemcov finančných prostriedkov určených na SVZ. Ide o podnik, ktorý uskutočňuje projekt strategického významu NordBalt, podniky poverené bezpečnosťou dodávky elektrickej energie na určité obdobie, prevádzkovateľov solárnych elektrární dotknutých odmietnutím štátu plniť si svoje záväzky, ktorí sú odškodnení za skutočne vzniknuté straty zodpovedajúce trhovým podmienkam, a prevádzkovateľov distribučnej a prenosovej sústavy z dôvodu náhrady strát, ktoré im skutočne vznikli pri plnení povinnosti nakupovať elektrickú energiu od výrobcov elektrickej energie poskytujúcich SVZ za fixnú cenu a vyvažovať odchýlky.

83

Treba po prvé pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa za štátnu pomoc považujú zásahy, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by podnik príjemca za normálnych trhových podmienok nedosiahol (rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 79, ako aj z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 65).

84

Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že na posúdenie tejto podmienky týkajúcej sa selektívnosti výhody je potrebné, aby sa určilo, či je v rámci daného právneho režimu vnútroštátne opatrenie spôsobilé zvýhodniť „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“ oproti iným, ktorí sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii a sú tak vystavení odlišnému zaobchádzaniu, ktoré v podstate možno označiť za „diskriminačné“ (rozsudky zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, body 53 až 55, ako aj z 21. decembra 2016, Komisia/World Duty Free Group a i., C‑20/15 P a C‑21/15 P, EU:C:2016:981, bod 54).

85

Všetky hospodárske subjekty uvedené v bode 82 tohto rozsudku sú príjemcami finančných prostriedkov určených na SVZ, ktoré hoci majú za cieľ vyrovnať dodatočné náklady alebo straty, ktoré týmto subjektom vznikli, môžu byť považované za „selektívnu výhodu poskytovanú zo štátnych prostriedkov“.

86

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ totiž nerozlišuje štátne zásahy podľa príčiny alebo cieľov, ale definuje ich podľa ich účinkov, a teda bez ohľadu na použité techniky (rozsudky z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, bod 87, ako aj z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 48).

87

Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom a spresnení dotknutých osôb v ich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že každej kategórii subjektov uvedených v bode 82 tohto rozsudku je priznaná výhoda na selektívnom základe. Ako totiž vyplýva z nariadenia č. 916, z úpravy SVZ majú prospech iba určití výrobcovia elektrickej energie, najmä tí, ktorí vyrábajú elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov alebo v kombinovaných teplárňach a elektrárňach, ako aj tí, ktorí prispievajú k bezpečnosti dodávky elektrickej energie, národnej bezpečnosti alebo energetickej nezávislosti, bezpečnosti a spoľahlivosti národnej energetickej siete, alebo aj k vykonávaniu strategických projektov dodávok elektrickej energie. Okrem toho je každý z týchto subjektov, s výnimkou prevádzkovateľov solárnych elektrární dotknutých odmietnutím štátu plniť si svoje záväzky, menovite označený litovskou vládou ako prípadný príjemca finančných prostriedkov určených na SVZ na základe bodov 11 a 111 opisu priloženého k nariadeniu č. 916.

88

S výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že finančné prostriedky, ako sú prostriedky určené určitým poskytovateľom SVZ, treba považovať za také, ktoré týmto poskytovateľom poskytujú selektívnu výhodu v zmysle tohto ustanovenia.

89

Po druhé na to, aby sa vnútroštátne opatrenie kvalifikovalo ako „štátna pomoc“, sa nemusí zistiť skutočný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi, ale len preskúmať, či táto pomoc môže ovplyvniť tento obchod (rozsudky z 26. októbra 2016, Orange/Komisia, C‑211/15 P, EU:C:2016:798, bod 64, a z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 29).

90

Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi však nemôže byť čisto hypotetické alebo predpokladané. Je potrebné určiť dôvod, prečo zamýšľané opatrenie môže svojimi predvídateľnými dôsledkami ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 30 a citovaná judikatúra).

91

V tejto súvislosti z informácii vnútroštátneho súdu a pripomienok predložených spoločnosťou Baltpool na pojednávaní vyplýva, že v roku 2014 už existoval obchod medzi Litovskou republikou a inými členskými štátmi na trhu s elektrickou energiou z dôvodu prepojenia s elektrickými sústavami Estónskej republiky a Lotyšskej republiky, ktoré boli použité na dovoz elektrickej energie. Tieto informácie, ktoré litovská vláda nespochybnila, relativizujú jej argument, že litovský trh s elektrickou energiou v tejto krajine je pomerne izolovaný.

92

Okrem toho, ak pomoc poskytnutá členským štátom posilňuje postavenie podniku v porovnaní s ostatnými podnikmi súťažiacimi v rámci obchodu vnútri Spoločenstva, je potrebné považovať tento obchod za dotknutý touto pomocou (rozsudky z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, EU:C:2006:8, bod 141, ako aj z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 31).

93

V tejto súvislosti nie je nevyhnutné, aby sa samotné podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, zúčastňovali na obchode v rámci Spoločenstva. Ak členský štát poskytuje pomoc podnikom, v dôsledku čoho môže dôjsť k zachovaniu alebo k zvýšeniu ich aktivity na domácom trhu, možnosť podnikov z iného členského štátu preniknúť na tento trh v inom členskom štáte je v dôsledku toho znížená (rozsudky zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 67, a z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 32).

94

Okrem toho okolnosť, že hospodárske odvetvie ako energetika bolo predmetom liberalizácie na úrovni Únie, môže charakterizovať skutočný alebo možný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2015, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português, C‑667/13, EU:C:2015:151, bod 51, ako aj z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 34).

95

V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica 2009/72 úplne liberalizovala trh s elektrickou energiou v rámci Únie, pričom ku dňu skutkových okolností vo veci samej museli členské štáty prijať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na prebratie tejto smernice.

96

Vzhľadom na to, že elektrická energia je predmetom cezhraničného obchodu, poskytnutie prostriedkov určených na SVZ poskytovateľom SVZ uvedeným v bode 82 tohto rozsudku môže ovplyvniť obchod medzi uvedenými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 35).

97

Vnútroštátnemu súdu však na účely posúdenia účinku na obchod medzi členskými štátmi prislúcha pre každú z kategórii poskytovateľov SVZ uvedenú v bode 82 tohto rozsudku zohľadniť osobitosti výkonu činnosti, ktorá je predmetom kompenzácie vyplatením finančných prostriedkov určených týmto poskytovateľom s cieľom určiť, či vyplatenie týchto prostriedkov uvedeným poskytovateľom môže posilniť ich situáciu na litovskom trhu s elektrickou energiou v porovnaní s inými konkurujúcimi podnikmi v obchode medzi členskými štátmi.

98

V dôsledku toho treba na tretiu otázku odpovedať, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, finančné prostriedky, ako sú prostriedky určené určitým poskytovateľom SVZ, treba považovať za také, ktoré týmto poskytovateľom poskytujú selektívnu výhodu v zmysle tohto ustanovenia a môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

99

Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou otázkou v podstate pýta, či sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že zásah štátu, akým je režim SVZ, treba považovať za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu služieb poskytovaných prijímajúcimi spoločnosťami na účely plnenia záväzkov služby vo verejnom záujme v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).

100

Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že keďže zásah štátu treba považovať za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme, pričom tieto podniky v skutočnosti nemajú finančnú výhodu, a teda účinkom uvedeného zásahu nie je privodenie výhodnejšieho súťažného postavenia vo vzťahu ku konkurenčným podnikom, takýto zásah nespadá do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 87, ako aj z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia, C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 25).

101

V súlade s bodmi 88 až 93 rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), ak takýto zásah nemá byť kvalifikovaný ako „štátna pomoc“, treba splniť určité podmienky. Po prvé podnik, ktorý prijíma takúto kompenzáciu, musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme, pričom tieto záväzky musia byť jasne definované. Po druhé kritériá, na základe ktorých sa vypočíta kompenzácia, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené. Po tretie kompenzácia nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení úloh služby vo verejnom záujme. Po štvrté výška nevyhnutnej kompenzácie musí byť určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený a primerane vybavený, vynaložil pri realizácii týchto záväzkov služby vo verejnom záujme.

102

Kontrola splnenia podmienok ustanovených judikatúrou vyplývajúcou z uvedeného rozsudku sa vykonáva s cieľom určiť, či predmetné opatrenia treba považovať za „štátnu pomoc“, čo je otázka predchádzajúca prípadnému posúdeniu, či je nezlučiteľná pomoc podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ potrebná na splnenie úlohy, ktorou sú predmetným opatrením poverené oprávnené osoby (rozsudok z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia, C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 34).

103

Naproti tomu už nie je potrebné uplatňovať podmienky stanovené uvedenou judikatúrou, keď po konštatovaní, že opatrenie sa považuje za „pomoc“ najmä vzhľadom na skutočnosť, že prijímajúci podnik nemožno prirovnať k priemernému, dobre riadenému a primerane vybavenému podniku na účely plnenia požiadaviek verejnej služby, treba preskúmať, či môže byť táto pomoc odôvodnená podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ (rozsudok z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia, C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 35).

104

V prvom rade treba pripomenúť, že členské štáty majú právo v súlade s právom Únie definovať rozsah a organizáciu ich služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme, pričom môžu zohľadniť najmä ciele vlastné ich vnútroštátnej politike, a že v tejto súvislosti členské štáty majú širokú mieru voľnej úvahy, ktorú možno spochybniť iba v prípade zjavného omylu (rozsudok z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma del País Vasco a i./Komisia, C‑66/16 P až C‑69/16 P, EU:C:2017:999, body 69 a 70).

105

Z tohto hľadiska článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 stanovuje, že členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy.

106

V tejto súvislosti prislúcha vnútroštátnemu súdu ubezpečiť sa, že Litovská republika definovaním SVZ využila svoju mieru voľnej úvahy bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, najmä s prihliadnutím na ciele sledované SVZ, ktoré musia byť vo vzťahu s cieľmi uvedenými v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.

107

V druhom rade z logiky výnimky zavedenej v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), vyplýva, že prvá podmienka stanovená týmto rozsudkom predpokladá, ako uviedol generálny advokát v bode 78 svojich návrhov, že podnik, ktorý má z nej prospech, podlieha skutočnej povinnosti poskytovať predmetnú službu za daných podmienok a nemá iba právomoc poskytovať takú službu.

108

Vzhľadom na skutočnosti predložené vnútroštátnym súdom týkajúce sa právneho rámca, ako aj skutkových okolností, možno mať pochybnosti o tom, že viaceré SVZ a priori spĺňajú takú podmienku.

109

Platí to po prvé pre výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie. Vnútroštátna právna úprava ich totiž nezaväzuje dodávať elektrickú energiu, ktorú vyrobia, za osobitných podmienok, ktoré by sa vzťahovali najmä na univerzálnosť alebo trvanie služieb, ktoré sa majú poskytnúť. Naopak, podľa § 20 zákona o obnoviteľných zdrojoch energie sa výrobcovia tohto druhu elektrickej energie zaväzujú iba predávať vyrobenú elektrickú energiu a správcovia distribučnej a prenosovej sústavy sa zaväzujú kúpiť ju, pričom ide o postupy, ktoré sa konkretizujú v zmluvách uzavretých na dobrovoľnom základe.

110

Po druhé, podobné zistenie možno konštatovať vo veci výroby elektrickej energie v kombinovaných teplárňach a elektrárňach. Aj tu možno konštatovať, že dotknutí výrobcovia sa podieľajú na režime SVZ na dobrovoľnom základe, pretože z vyhlášky č. 1‑219 vyplýva, že títo výrobcovia podajú na litovské ministerstvo energetiky žiadosť o účasť na SVZ. Po schválení tejto žiadosti sa dodávka elektrickej energie vyrobenej v kombinovaných teplárňach a elektrárňach uskutoční v rámci zmlúv uzavretých s verejným dodávateľom elektrickej energie, v ktorých sa rozhodnutím litovskej vlády stanoví iba maximálne množstvo elektrickej energie, ktorá sa má dodať.

111

Za týchto okolností prislúcha vnútroštátnemu súdu overiť, či tieto dve kategórie výrobcov elektrickej energie napriek tomu podliehajú povinnostiam, ktoré im záväzne ukladá litovská vláda.

112

Zásadnejšie treba po tretie uviesť, že finančné prostriedky určené na SVZ s cieľom kompenzovať výdavky na vývoj projektov solárnych elektrární sa zjavne nevzťahujú na služby, ktoré poskytujú prevádzkovatelia týchto elektrární v prospech koncových odberateľov alebo subjektov v oblasti elektrickej energie v Litve. Cieľom týchto SVZ je nahradiť straty, ktoré týmto prevádzkovateľom vznikli z dôvodu zmeny litovskej právnej úpravy zavedenej v roku 2013, ktorá viedla k tomu, že sa nemohli vykonať povolenia, ktoré mali na prevádzku takých elektrární. Navyše sa na prvý pohľad nezdá, že „činnosť“, ktorá je predmetom kompenzácie týmto spôsobom, sa vzťahuje na jeden z cieľov vymenovaných v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, na ktoré sa môžu vzťahovať záväzky služieb vo verejnom záujme, ktoré môžu členské štáty uložiť subjektom v oblasti elektrickej energie.

113

V treťom rade druhá a tretia podmienka stanovená v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), ukladá povinnosť, aby parametre, na ktorých základe sa vypočíta kompenzácia, boli vopred objektívne a transparentne stanovené a aby kompenzácia neprekračovala rámec toho, čo je potrebné na pokrytie všetkých alebo časti nákladov spôsobených plnením záväzkov služieb vo verejnom záujme.

114

Informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania neumožňujú, hoci ich dotknuté osoby v pripomienkach objasnili, určiť, v akom rozsahu sú v prejednávanej veci splnené tieto dve podmienky, ktoré pomáhajú zabezpečiť, aby sa podnikom povereným plnením záväzkov služieb vo verejnom záujme nevyplatila nadmerná kompenzácia.

115

Platí to pre SVZ uvedené v bodoch 7.4 a 7.5 opisu priloženého k nariadeniu č. 916, ktoré sa jednak týkajú zachovania rezervných kapacít určitých elektrární, ktorých prevádzka je potrebná na zabezpečenie národnej energetickej bezpečnosti, a jednak vývoja výrobných kapacít elektrickej energie, ktoré majú strategický význam na zabezpečenie bezpečnosti a spoľahlivosti energetickej siete alebo energetickej nezávislosti štátu. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti neuvádza žiadne informácie o spôsobe, ktorým sa vypočítajú finančné prostriedky určené na tieto SVZ.

116

To isté platí pre SVZ týkajúce sa bezpečnosti dodávky elektrickej energie, pri ktorých nákupná cena elektrickej energie rozdelená iba na časť zodpovedajúcu pokrytiu variabilných nákladov a časť zodpovedajúcu fixným nákladom vyplýva z relevantnej právnej úpravy, ako ju uviedol vnútroštátny súd.

117

Prislúcha mu teda overiť, či vnútroštátna právna úprava uplatniteľná na kategórie poskytovateľov SVZ uvedené v bodoch 115 a 116 tohto rozsudku stanovuje, že kritériá, na základe ktorých je vypočítaná kompenzácia vyplatená týmto rôznym poskytovateľom, boli vopred určené objektívnym a transparentným spôsobom a či táto kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri plnení záväzkov služby vo verejnom záujme.

118

Po štvrté treba konštatovať, že štvrtá podmienka stanovená v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), zjavne nie je splnená pre SVZ uvedené v bodoch 115 a 116 tohto rozsudku. Z neexistencie informácie o spôsoboch výpočtu finančných prostriedkov určených na tieto SVZ totiž nevyhnutne vyplýva, že nie je možné zistiť, či bola výška kompenzácií potrebných z tohto dôvodu stanovená na základe analýzy nákladov, ktoré má na splnenie týchto povinností priemerný, riadne spravovaný a primerane vybavený podnik, aby mohol pokryť požiadavky kladené na služby vo verejnom záujme.

119

Navyše Súdny dvor nemôže posúdiť, či je táto štvrtá podmienka splnená, pretože nemôže zistiť, či náklady, ktoré vznikli poskytovateľovi SVZ poverenému projektom NordBalt a prevádzkovateľom distribučných a prenosových sústav, pokiaľ ide o vyvažovanie elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, môžu zodpovedať nákladom priemerného podniku uvedeného v predchádzajúcom bode, ak z informácií predložených vnútroštátnym súdom vyplýva, že títo poskytovatelia služieb neboli vybraní na základe verejného obstarávania.

120

Vnútroštátnemu súdu teda prislúcha uistiť sa, že poskytovatelia SVZ v prejednávanej veci boli vybraté spôsobmi, ktoré umožňujú dodržať štvrtú podmienku stanovenú v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).

121

V dôsledku toho treba na štvrtú otázku odpovedať, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že zásah štátu, akým je režim SVZ v oblasti elektrickej energie, nemožno považovať za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu poskytnutú za služby, ktoré poskytujú oprávnené podniky na splnenie záväzkov služby vo verejnom záujme, v zmysle rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415), okrem prípadov, v ktorých vnútroštátny súd konštatuje, že niektorá zo SVZ v oblasti elektrickej energie skutočne spĺňa štyri podmienky uvedené v bodoch 88 až 93 tohto rozsudku.

122

Vnútroštátny súd sa svojou piatou otázkou v podstate pýta, či sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že zásah štátu, akým je režim SVZ, treba považovať za narušujúci hospodársku súťaž alebo hroziaci jej narušením.

123

Treba uviesť, že uvedený súd sa touto otázkou pýta na vplyv rôznych, nie len niektorých, SVZ na hospodársku súťaž.

124

Na to, aby sa vnútroštátne opatrenie kvalifikovalo ako „štátna pomoc“, sa nemusí zistiť skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže narušiť hospodársku súťaž (rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 29 a citovaná judikatúra).

125

Skutočné skreslenie hospodárskej súťaže však nemôže byť iba hypotetické alebo domnelé. Treba teda určiť dôvod, pre ktorý zamýšľané opatrenie narušuje hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením (rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 30 a citovaná judikatúra).

126

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pomoci, ktorých cieľom je odbremeniť podnik od nákladov, ktoré by musel bežne znášať v rámci svojej bežnej prevádzky alebo bežných činností, v zásade narúšajú podmienky hospodárskej súťaže (rozsudok z 18. mája 2017, Fondul Proprietatea, C‑150/16, EU:C:2017:388, bod 33 a citovaná judikatúra).

127

Z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bodoch 95 a 96 tohto rozsudku v rámci preskúmania podmienky ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, treba vychádzať z toho, že režim SVZ, pokiaľ ide o rôzne služby, ktoré sú jeho súčasťou, narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením s výhradou toho, že vnútroštátny súd v súvislosti s vplyvom osobitostí činnosti vykonávanej rôznymi poskytovateľmi SVZ na hospodársku súťaž na litovskom trhu s elektrickou energiou vykoná všetky potrebné posúdenia, ktoré boli uvedené v bode 97 tohto rozsudku.

128

V dôsledku toho treba na piatu otázku odpovedať, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že zásah štátu, akým je režim SVZ, treba považovať za narušujúci hospodársku súťaž alebo hroziaci narušením hospodárskej súťaže.

129

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: